Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. júl 2024

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: KK-4C/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8423200204
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská
ECLI: ECLI:SK:OSPP:2024:8423200204.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v spore v právnej veci žalobcov: 1. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. C. D. XXX, XXX XX E. – F., G. H., 2. C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
J. XX, XXX XX K., obaja právne zast.: Mgr. Maroš Ježík, advokát, so sídlom Okružná 78I/65, 064 01
Stará Ľubovňa, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/X, XXX XX I. J., právne
zast. JUDr. Bc. Filip Balla, advokát, so sídlom Hlavná 24, 040 01 Košice, o určenie, že vec patrí do

dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e, že pozemok evidovaný ako parcela registra „E“ č. 2105/1 o výmere 995 m2, druh pozemku
orná pôda, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Kežmarok, odborom
katastrálnym, pre Okres D., Obec K., Katastrálne územie K., p a t r í do dedičstva po poručiteľovi M. B.,
nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a poručiteľke D. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, v celosti.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu
k rukám zástupcu žalobcov Mgr. Maroša Ježíka, so sídlom Stará Ľubovňa, Okružná 871/65 do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka o výške tejto náhrady.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou podanou na súd dňa 03.02.2023 domáhali určenia, že do
dedičstva po poručiteľoch, M. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr.XX.XX.XXXX, a D. B., H. J., nar.XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, patrí pozemok evidovaný ako parcela registra „E“ č. 2015/1 o výmere 995 m2, druh

pozemku orná pôda, na LV č. XXXX vedenom pre Okres: D., Obec: Ľubica, Katastrálne územie: K. (ďalej
už len „sporný pozemok“ a „LV č. XXXX“).

2. Zástupca žalobcov žalobu odôvodnil tak, že aktuálne ako výlučný vlastník sporného pozemku je
na LV č. XXXX evidovaný žalovaný, v prospech ktorého bol zápis vlastníctva vykonaný titulom
kúpnej zmluvy V-1848/09. Na základe tejto kúpnej zmluvy žalovaný mal sporný pozemok
nadobudnúť od svojich rodičov. Rodičia žalovaného vlastníctvo k spornému pozemku mali nadobudnúť

vydržaním, ktoré bolo osvedčené Notárskou zápisnicou spísanou notárom JUDr. Igorom Čabrom, N
552/94, NZ 554/94, zo dňa 14.09.1994. Podľa tohto osvedčenia rodičia žalovaného mali pôvodnú mpč.
2105 nadobudnúť na základe neformálnej kúpy od pôvodnej pozemno-knižnej vlastníčky v roku 1960,
pričom pozemok mali dobromyseľne a nerušene užívať ako vlastný od roku 1955. Tieto skutočnosti sa
nezakladajú na pravde. Zo strany žalovaného neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníctva
k spornému pozemku. Rodičia žalovaného pozemok mpč. 2105 (v súčasnosti parcely registra „E“

č.2105/1 a č.2105/2) nikdy neužívali. Mpč. 2105 vedená PKV č. XXX pre k.ú. K. bola predmetom
konfiškácie v roku 1945 a následne bola Výmerom o vlastníctve pôdy č.5429/49 zo dňa 07.04.1949
pridelená do vlastníctva rodičom žalobcov, M. a D. B.. V roku 1965 rodičia žalobcov dali pozemok doužívania manželom Šoltésovým, ktorí ho užívali až do roku 2001. Po smrti rodičov žalobcov sporný
pozemoknebolpredmetomdedenia,anakoľkoakojejvýlučnývlastníkjedneszapísanýžalovaný,jediná
možnosť pre žalobcov domôcť sa svojich dedičských práv je cez dodatočné dedičské konanie po ich

rodičoch po obnovení zápisu ich vlastníctva k spornému pozemku. Preto žalobcovia ako jediní dedičia
po zomrelých rodičoch M. a D. B. majú na podanej žalobe naliehavý právny záujem. Žalobcovia sa nikdy
počas svojho života nedopustili voči poručiteľom konania, ktoré by založilo ich dedičskú nespôsobilosť
alebo z dedenia neboli ani vylúčení pre vydedenie. V roku 2010 žalobca v 1. rade podal žalobu o určenie,
že sporný pozemok patrí do dedičstva po jeho rodičoch M. a D. B.. Súdne konanie sa viedlo na bývalom

Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C 89/2010. Dňa 03.10.2011 súd vydal rozsudok, ktorým žalobe
vyhovel. V odôvodnení rozsudku skonštatoval, že rodičia žalovaného vlastníctvo k spornému pozemku
nemohli nadobudnúť vydržaním, a keďže neboli jeho vlastníkmi, nemohli ani vlastníctvo v roku 2009
previesť na žalovaného. Rozsudkom zo dňa 10.04.2012 č.k. 12Co 5/2012-93 Krajský súd v Prešove
síce rozsudok okresného súdu zrušil a žalobu zamietol. Rozhodol tak však výlučne iba z dôvodu
nedostatku vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu, nakoľko účastníkmi konania mali byť všetci

zákonní dedičia, ktorí v tomto konaní tvoria nerozlučné spoločenstvo (R 24/1992). Právny a skutkový
stav veci odvolací súd nijako nezmenil. V prejednávanej veci bol odstránený nedostatok vecnej aktívnej
legitimácie a súd by tak mal žalobe vecne vyhovieť.

3. Právny základ žaloby zástupca žalobcov odôvodnil poukazom na ust. § 123, § 126 ods. 1, §

129 ods. 1 , 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ust. § 175zca Občianskeho súdneho
poriadku.

4. V prílohe žaloby ako dôkazy označil a súdu predložil listiny: internetový výpis z LV č. XXXX,
výpis z PKV č.XXX k.ú. K., výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 07.04.1949 vrátane výkazu skonfiškovaných

nehnuteľností, kópiu mapy určeného operátu zo dňa 03.05.2010, úmrtné listy M. B. a D. B., uznesenia
Okresného súdu Kežmarok sp.zn. 4D 279/2003 a sp,zn. 4D 572/2004, notársku zápisnicu N 552/1994,
NZ 554/94, a rozsudok Okresného súdu Kežmarok č.k. 3C 89/2010-58 zo dňa 03.10.2011.

5. Dňa 06.03.2023 súd doručil žalobu s prílohami žalovanému. Zástupca žalovaného písomným

podaním zo dňa 20.03.2023 navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že rodičia žalovaného nadobudli
vlastníctvo k spornému pozemku vydržaním, o čom svedčí osvedčenie o vydržaní pojaté do notárskej
zápisnice N 552/94, NZ 554/94. Má za to, že ako rodičia žalovaného, tak aj sám žalovaný, boli
v dobrej viere, že im sporný pozemok patrí. Titul oprávňujúci žalovaného k vydržaniu je založený
na tzv. ospravedlniteľnom omyle, pretože z notárskej zápisnice nepochybne vyplýva, že jeho právni

predchodcovia splnili všetky podmienky pre nadobudnutie pozemku do ich vlastníctva vydržaním.
Skutočnosti uvedené v tejto notárskej zápisnici neboli do dňa podania žaloby spochybnené. Zápisnicu
vydal notár ako orgán poverený na výkon svojej činnosti štátom. Na základe nej bol aj vykonaný zápis
do katastra nehnuteľnosti. V takomto prípade pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu pre účely
nadobudnutia vlastníctva vydržaním je potrebné prihliadať na to, že omyl bol vyvolaný štátnym orgánom

a posudzovať ho zhovievavejšie, ako iné prípady omylu. Ak sa nepreukáže, že o ňom držiteľ musel
vedieť, je takýto omyl ospravedlniteľný.

6. Uznesením zo dňa 30.05.2023 č.k. 4C 2/2023-74 súd podľa § 167 ods. 3 Civilného sporového
poriadku vyzval zástupcu žalobcov na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe a jej prílohám.

Písomným podaním zo dňa 30.05.2023 zástupca žalobcov oznámil, že na žalobe v celom rozsahu trvá.
Opakovane poukázal na riešenie otázky vlastníctva k spornému pozemku v súdnom konaní vedenom
na bývalom Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C 89/2010 s tým, že súd v tomto súdnom konaní už
skonštatoval, že rodičia žalobcov sa stali vlastníkmi sporného pozemku na základe výmeru o vlastníctve
pôdy vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v zmysel § 1 ods. 1 nariadenia

104/1945 Zb. n. SNR, a tiež že sporný pozemok prenechali do užívania inej osobe, ktorá ho užívala
do roku 2001. To vylučuje pravdivosť skutočnosti tvrdených žalovaným, že jeho rodičia pozemok v
roku 1960 získali na základe neformálnej kúpy od pozemno-knižnej vlastníčky, a že ho odvtedy aj
užívali ako vlastný. Rodičia žalovaného nemohli v roku 1960 vlastníctvo k pozemku získať kúpou
od pozemno-knižnej vlastníčky, pretože táto stratila vlastnícke právo k pozemku na základe dekrétu

prezidenta republiky. Navyše, pozemok bol v roku 1949 pridelený do vlastníctva rodičov žalobcov
M. a D. B.. Rodičia žalovaného tak neboli dobromyseľní, že im sporný pozemok patrí. Od okamihu
podania žaloby v súdnom konaní vedenom pod sp. zn 3C 89/2010 nemohol byť dobromyseľný ani
žalovaný ako účastník tohto konania. Nakoľko žalovaný nadobudol vlastníctvo k spornému pozemkuna základe kúpnej zmluvy z roku 2009, ktorej vklad bol povolený pod č. V-1848/09, poukázal na
rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR zo dňa 27.04.2021 sp. zn. 1VObdo
2/2020, podľa ktorého nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka právna úprava umožňuje iba v zákonom

upravených prípadoch, ktoré predstavujú výnimky zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť
len od vlastníka, a rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad tieto zákonné výnimky
je neprípustné. V prejednávanej veci sa nejedná o žiadnu zo zákonných výnimiek konštatovaných
najvyšším súdom v tomto rozhodnutí. Preto žalovaný nemohol vlastníctvo nadobudnúť na základe
kúpnej zmluvy z roku 2009.

7. Uznesením zo dňa 27.07.2023 č.k. 4C 2/2023-83 súd podľa § 167 ods. 4 Civilného sporového
poriadku vyzval zástupcu žalovaného na vyjadrenie k vyjadreniu zástupcu žalobcov k vyjadreniu
k žalobe v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. V podaní zo dňa 23.08.2023 zástupca žalovaného
zotrvával na tvrdeniach, že rodičia žalovaného nadobudli vlastníctvo k spornému pozemku vydržaním.
Uviedol, že sporný pozemok ako vlastný držali nepretržite po dobu 15 rokov, počas ktorej boli

riadne aj zapísaní na LV. Žalovaný a jeho rodinný príslušníci začali na spornom pozemku vykonávať
poľnohospodársku činnosť hneď po páde socialistického režimu, t.j. od roku 1990, kedy prestalo
fungovať JRD Ľubica. Sporný pozemok sa nachádza cca 200 m od rodičovského domu žalovaného.
Rodinní príslušníci vykupovali pozemky v bezprostrednej blízkosti sporného pozemku za účelom
sceľovania poľnohospodárskej pôdy a zvýšenia efektivity jej obhospodarovania. Sám žalovaný tak

obhospodaruje sporný pozemok nerušene od roku 1990 doposiaľ. Navyše, podľa judikatúry držba
pozemku nemusí byť nevyhnutne spojená s realizáciou jeho hospodárskej funkcie a za držiteľa môže byť
pokladaný aj ten, kto pozemok nechá ležať ľadom. Ak by sa súd nestotožnil so záverom o nadobudnutí
vlastníctva k spornému pozemku vydržaním rodičmi žalovaného, vlastníctvo vydržaním nadobudol
žalovaný. Podľa judikatúry na neplynutie vydržacej doby počas súdneho konania sa neprihliada, pokiaľ

sa v súdnom konaní nerozhodlo v neprospech vydržateľa. Konanie vedené pod sp. zn. 3C 89/2010 bolo
skončené v prospech žalovaného. Existencia vlastníctva žalovaného k spornému pozemku tak nebola
v tomto súdnom konaní vyvrátená a žalovaný bol aj naďalej dobromyseľný v tom, že sporný pozemok mu
patrí. Žalovaný sporný pozemok nadobudol titulom kúpnej zmluvy v roku 2009 a následne ho ako vlastný
užíval do roku 2023. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobcovia poukazujú na rozsudok bývalého Okresného

súduKežmarokvovecisp.zn.3C83/2010zodňa03.10.2011,rozsudoknemážiadnuprávnurelevanciu,
nakoľko bol odvolacom konaní zmenený a žaloba bola zamietnutá.

8. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä
o

určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu.

9. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

10. Podľa § 481 Občianskeho zákonníka ak je len jeden dedič, potvrdí mu súd, že dedičstvo
nadobudol.

11. Podľa § 482 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je viac dedičov, vyporiadajú sa na súde medzi sebou
dohodu o dedičstve.

12. Podľa § 483 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode dedičov, súd potvrdí nadobudnutie
dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané.

13. Podľa § 211 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia,

ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná
o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví o iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie
o dedičstve sa nevykoná.

14. Žaloba o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí nejaký majetok, typovo teda žaloba o určenie,

že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom nejakého majetku, je svojou právnou povahou určovacou žalobu
podľa cit. ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku. Podmienkou procesnej prípustnosti takejto
žaloby je preto existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na takejto žalobe. Podľa konštantnej
judikatúry pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe v zmysle cit. ust. §137 písm. c) Civilného sporového poriadku ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodným (účinným a
správne zvoleným) procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie
spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať

iné (ďalšie) súdne konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia
bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým
(porovnaj R 17/1972). Podľa judikatúry určovacia žaloba spravidla nebude, čo do naliehavého právneho
záujmu, opodstatnená tam, kde možno žalovať priamo na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a)
Civilného sporového poriadku. Dôkazná povinnosť preukázať, že v danej veci existuje naliehavý právny

záujem na určovacej žalobe zaťažuje toho, kto sa určenia domáha, tzn. žalobcu. Pokiaľ žalobca chce
preukázať svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, musí na jednej strane tvrdiť a preukázať
určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom,
či tu právo je alebo nie je. Na druhej strane vysvetliť, že práve podaná určovacia žaloba je procesne
vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši.

15. V prejednávanej veci sa žalobcovia žalobou domáhali určenia, že do dedičstva po ich nebohých
rodičoch, poručiteľoch M. B., zomr. XX.XX.XXXX, a D. B., H. J., zomr. XX.XX.XXXX, patrí
sporný pozemok na základe tvrdení, že sporný pozemok poručitelia nadobudli na základe výmeru
o vlastníctve poľnohospodárskeho majetku skonfiškovaného podľa nariadenia vlády č.104/1945
Sb.n.SNR a nariadenia 104/1946 Sb.n. SNR. Tvrdili, že obaja sú jedinými dedičmi (deťmi) po týchto

poručiteľoch, že sporný pozemok nebol prejednaný v dedičských konaniach po týchto poručiteľov,
a zápis vlastníctva k nemu v katastri nehnuteľnosti aktuálne svedčí žalovanému. Za danej situácie preto
jediná možnosť, ako sa domôcť potvrdenia dedičstva po rodičoch k spornému pozemku, je dodatočné
dedičské konanie po poručiteľoch po obnovení zápisu vlastníctva k spornému pozemku v ich prospech.

16. Z aktuálneho internetového výpisu z LV č. XXXX vyplýva, že sporný pozemok, parcela registra „E“
č. 2105/1 o výmere 995 m2, druh pozemku orná pôda, je aktuálne zapísaný v prospech žalovaného, a
to titulom kúpnej zmluvy V 1848/09 , Položka VZ 438/09.

17. Podľa rodných listov žalobcov (čl. 3 spisu), úmrtných listov M. B. a D. B., H. J. (čl. 5 spisu), obsahu

pripojenýchdedičskýchspisovbývaléhoOkresnéhosúduKežmaroksp.zn. 4D279/2003asp.zn.
4D 572/2004, a spisu bývalého Štátneho notárstva v Poprade sp. zn. D 1017/87 ( čl.48 – 50 spisu) obaja
žalobcovia sú deťmi M. B., nar, 30.07.1920, a D. B., H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.. M. B. zomrel dňa
XX.XX.XXXX bez zanechania závetu. Dedičské konanie po tomto poručiteľovi bolo zastavené z dôvodu,
že poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Ako dedičia prichádzali do úvahy manželka, D. B., H. J., a obaja

žalobcovia ako deti poručiteľa. Podľa obsahu spisu sp. zn. 4D 279/2003 a právoplatného osvedčenia
o dedičstve sp. zn. 4D 572/2004, D not 11/2005, zo dňa 14.02.2005 D. B. zomrela dňa XX.XX.XXXX
bez zanechania závetu. K dedeniu boli povolaní žalobcovia ako dedičia v prvej zákonnej skupine (syn
a dcéra), pričom predmetom prejednania dedičstva po tejto poručiteľke sporný pozemok tiež nebol.

18. Na základe uvedených zistení súd prisvedčil žalobcom, že sú jedinými dedičmi po
svojich neb. rodičoch M. a D. B., ktorý sporný pozemok mali nadobudnúť na základe výmeru
o vlastníctve poľnohospodárskeho majetku skonfiškovaného podľa nariadenia vlády č.104/1945
Sb.n.SNR a nariadenia 104/1946 Sb.n. SNR. zo dňa 07.04.1949. Tiež, že sporný pozemok nebol
v dedičských konaniach po týchto poručiteľoch prejednaný, a že zápis vlastníctva k nemu aktuálne

svedčí žalovanému. Za danej situácie súd prijal záver, že žalobcovia ako jediní dedičia po poručiteľoch,
ktorí majú v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov v zmysle § 77 Civilného sporového poriadku,
majú na podanej určovacej žalobe naliehavý právny záujem. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka
dedičstvo sa síce nadobúda okamihom smrti poručiteľa priamo zo zákona a nie je podmienené žiadnymi
ďalšími skutočnosťami. Občiansky zákonník však v cit. ust. § 481 a nasl., ktoré sú svojou podstatou

procesnoprávnou úpravou, predpokladá účasť štátu pri určení osôb, ktoré dedičstvo po poručiteľovi
nadobudnú. Na tieto ustanovenia potom nadväzuje procesnoprávna úprava obsiahnutá v Civilnom
mimosporovom poriadku (ust. § 158 a nasl. označená ako „Konanie o dedičstve“). Táto procesnoprávna
úprava dedenia nijako nepopiera dopad cit. ust. § 460 Občianskeho zákonníka, tzn. že dedičstvo sa
nadobúda okamihom smrti poručiteľa, a že podľa dlhoročnou aplikačnou praxou osvojených záverov

rozhodnutie súdu v dedičskom konaní nemá charakter konštitutívneho rozhodnutia (iba deklaratórny
charakter). Právne postavenie dedičov však v období od smrti poručiteľa do vyporiadania dedičstva
rozhodnutím súdu je právne neisté, nakoľko až do potvrdenia alebo vyporiadania dedičstva rozhodnutím
súdu nie je isté, ako budú ich práva a povinnosti k dedičstvu upravené. Až do vyporiadania dedičovprávoplatným rozhodnutím súdu sú všetci dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho
do dedičstva, z právnych úkonov týkajúcich sa dedičstva sú oprávnení a povinní voči tretím osobám
spoločne a nerozdielne, a v sporoch s tretími osobami majú postavenie nerozlučných spoločníkov.

Procesná právna úprava dedičského konania totiž vychádza zo zámeru, aby konaním o dedičstve prešli
všetky aktíva a pasíva poručiteľovho majetku. Preto podľa cit. ust. § 211 ods. 1 veta druhá Civilného
mimosporového poriadku ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve
skončilo, ďalší poručiteľov majetok, ktorý nebol v dedičskom konaní prejednaný, súd na návrh vykoná
o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Pokiaľ ide neprejednaný sporný majetok poručiteľa,

podľa ustálenej judikatúry procesným nástrojom na odstránenie spornosti je práve žaloba na určenie,
že sporný majetok patrí do dedičstva po poručiteľovi, resp. typovo, že poručiteľ bol v okamihu svojej
smrti vlastníkom tohto majetku. Takáto žaloba na určenie je konštantnou rozhodovacou praxou súdov
považovaná za procesne prípustný (účinný a vhodný) prostriedok riešenia spornosti majetku poručiteľa
(porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2006 sp. zn.
3 Cdo 178/2006, sp. zn. 3Cdo 168/2014, a pod). Po odstránení spornosti majetku súd je na

základe takejto určovacej žaloby podľa cit. ust. § 211 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku povinný
tento nový majetok dodatočne prejednať, potvrdiť jeho nadobudnutie alebo vyporiadať medzi dedičmi.
Rozhodnutiesúduvprejednávanejvecitedamôžebyťpodkladomvdodatočnomkonaníodedičstve,ako
aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníctva v príslušnom katastri nehnuteľnosti. Vzhľadom
na uvedené súd určovaciu žalobu v prejednávanej veci považoval za procesne prípustnú.

19. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, súd
kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť
(ďalej len "procesné podmienky").

20. Podľa § 194 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať
iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.
Ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním
v odôvodnení rozhodnutia.

21. Podľa § 230 Civilného sporového poriadku ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa vec
prejednať znova.

22. Žalobcovia v prejednávanej veci poukazovali na skutkové a právne závery prijaté súdom
v súdnom konaní vedenom na bývalom Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C 89/2010 s tvrdením,

že súd by tieto závery mal v prejednávanej veci plne akceptovať. Preto sa súd ďalej zaoberal otázkou
záväznosti záverov prijatých súdom v tomto súdnom konaní, a to z pohľadu cit. ust. § 194 a § 230
Civilného sporového konania. V zmysle tzv. zásady prejudiciality vyjadrenej v cit. ust. § 194 Civilného
sporového poriadku pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, súd je v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako

prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Podľa cit. ust. § 161 Civilného sporového poriadku jednou
z procesných podmienok, pre ktorú súd vec nemôže vecne prejednať je aj to, ak sa o tej istej veci už
právoplatne súdom rozhodnuté (tzv. prekážka právoplatne rozhodnutej veci). O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak
sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Nie je pritom významné, či rovnaké osoby

majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný,
ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z
ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa pritom týka tých
istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už
z dôvodu univerzálnej, alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne

rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej
(skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.
(porovnaj napr. uznesenie NS SR z 13. októbra 2009, sp. zn. 5 Cdo 120/2009 a pod).

23. Oboznámením obsahu spisov bývalého Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3C 89/2010 a sp. zn.
3C 94/2012 súd zistil, že dňa 06.05.2010 podal žalobca 1. rade na súd určovaciu žalobu, ktorou sa
domáhal určenia, že sporný pozemok (parcela registra „E“ č. 2105/1) a pozemok evidovaný ako parcela
registra “E“ č. 2105/2 o výmere 399 m2, druh pozemku orná pôda, na LV č. XXXX vedenom pre OkresD., Obec. K., Katastrálne územie: K., patria do dedičstva po jeho neb. rodičoch, poručiteľoch M. B. a D.
B., H. J.. Ako žalovaných v konaní žalobou označil 1. F. G., nar. XX.XX.XXXX, Zimná
č.401/1, Spišská Belá (žalovaný v prejednávanej veci), a 2. F. G., nar. XX.XX.XXXX, J.

G.XXX/XX, K., pričom súd v priebehu konania pripustil zámenu na strane žalovanej v 2. rade tak, že do
konania vstúpila Obec Ľubica. Rozsudkom zo dňa 03.10.2011 č.k. 3C 89/2010-58, na ktorý žalobcovia
v prejednávanej veci poukazovali, súd prvej inštancie určil, že sporný pozemok patrí do dedičstva po
poručiteľoch (Výrok I.) a konanie ohľadne druhému pozemku (parcela č. 2105/2) vylúčil na samostatné
konanie ( Výrok II.). O odvolaní voči výroku I. Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa

10.04.2012 č.k. 12Co 5/2012-93 tak, že napadnutý výrok I. rozsudku zo dňa 03.10.2011 zmenil a žalobu
zamietol. Rozsudok vo výroku I nadobudol právoplatnosť dňa 23.05.2012. V odôvodnení rozsudku
súd druhej inštancie o.i. uviedol: „Ak v určovacom spore nie sú účastníkmi konania všetci do úvahy
prichádzajúci dedičia na strane žalobcov, je potrebné návrh pre nedostatok vecnej legitimácie zamietnuť.
Žalobca je dedičom po svojich rodičoch spolu so svojou sestrou F. C. I., ktorá nie je účastníkom konania,
atoaninastranežalobcov,aninastranežalovaných.Pretookresnýsúdnemoholnávrhuvyhovieť,pokiaľ

účastníkmi konania neboli všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po právnych predchodcoch žalobcu.
Pre nedostatok vecnej legitimácie krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh žalobcu
proti žalovanému v 1. rade zamietol.“.
24. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku zo dňa 10.04.2012 súd druhej inštancie vzhľadom na záver
o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie v konaní sp. zn. 3C 89/2010 žalobu zamietol bez toho,

aby akokoľvek záväzne posúdil existenciu alebo neexistenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami
konania. Za danej situácie súd preto mal za to, že prejednaniu danej veci nebráni prekážka právoplatne
rozhodnutej tej istej veci, nakoľko o existencia (resp. neexistencia ) právneho vzťahu medzi žalobcom
v 1. rade a žalovaným vo vzťahu k spornému pozemku nebola súdom v konaní sp. zn. 3C 89/2010
záväzne posúdená ( porovnaj napr. R 15/2005, uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 105/2000 a pod).

Súd tiež neprisvedčil zástupcovi žalobcov, že v prejednávanej veci je súd viazaný skutkovým a právnym
stavom konštatovaným súdom prvej inštancie v rozsudku zo dňa 03.10.2011 č.k. 3C 89/2010-58, čo
žalobcovia s dôvodili tak, že súd druhej inštancie síce tento rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobu
zamietol, avšak rozhodol tak výlučne iba z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie na strane
žalobcu, pričom právny a skutkový stav veci ustálený súdom prvej inštancie nijako nezmenil. Ako už súd

uviedol, v konaní sp. zn. 3C 89/2010 súd druhej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby sa akokoľvek
zaoberal posúdením hmotnoprávneho vzťahu strán k spornému pozemku a záväzne tak túto otázku
v tomto konaní posúdil. Preto súd prijal záver, že v prejednávanej veci nie je prejudiciálne viazaný
vyriešením otázky vlastníctva strán k spornému pozemku.

25. Súd vec meritórne prejednal na pojednávaniach konaných dňa 05.03.2024 a 16.07.2024
za účasti zástupcov oboch sporových strán, ktorí trvali na svojich základných postojoch a uplatnených
prostriedkoch procesného útoku a obrany. Súd vykonal dokazovanie v celom rozsahu návrhov oboch
strán a skutkový stav ustálil nasledovne:

26. Z výpisu z PKV č. XXX k.ú. K. (čl. 5, 6 ,167 a 176 spisu) súd zistil, že v časti A. Majetková
podstata tejto vložky pozemkovej knihy bola o.i. vedená aj pozemkovoknižná parcela (mpč) č.2105, ako
roľa nachádzajúca sa v časti „Unter der Niedermuhle“ o výmere 3061 m2, zapísaná v časti B. Vlastníctvo
v prospech N. J., H. O. (muž Vojtech). Podľa zápisu v tejto PKV celý majetok vedený v jej majetkovej
podstatezapísanývprospechtejtopozemnoknižnejvlastníčkybolpredmetomkonfiškáciemajetkupodľa

Nariadenia SNR č.104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, č.d.1502/48 (ďalej už
len „Nariadenie č.104/1945 Sb.“). Podľa kópie mapy pozemkového registra (čl. 195 spisu) roľa mpč
2105 bola geometricky a polohovo určená ako dlhý úzky pás pozemku v časti „Unter der Niedermuhle“,
bezprostredne susediaci dole s poľnou cestou (mpč 13562), hore s ďalšími rovnobežne geometricky

a polohovo určenými dlhými úzkymi pásmi pozemkov (mpč. 2104, 2013 a 2012), na ľavo s mpč. 2114
a na pravo mpč. 2097/1.

27. Podľa identifikácie mpč. 2105 vyhotovenej Okresným úradom Kežmarok, katastrálnym odborom,
zo dňa 28.03.2024 ( čl. 156 – 157 spisu) časť tejto mpč. dnes zodpovedá spornému pozemku, teda

parcele registra “E“ č. 2105/1, orná pôda o výmere 995 m2, evidovanej dnes na LV
č.XXXX zapísanej v prospech žalovaného. Časť zodpovedá parcele registra „E“ č. 2105/2, orná pôda
o výmere 399 m2, evidovanej na LV č.X v prospech obce Ľubica (predmet sporu vedeného pod sp. zn
3C 94/2012). Zvyšok výmery bol vyporiadaný do individuálnej bytovej výstavby (IBV). Porovnaním kópiez mapy určeného operátu ( čl. 11 spisu) a kópie mapy pozemkového registra (čl. 195 spisu) možno
dospieť k záveru, že sporný pozemok zodpovedá časti pôvodnej mpč. 2105 nachádzajúcej sa na ľavo,
smerom od mpč. 2114, a jeho polohové a geometrické určenie vcelku kopíruje pôvodnú mpč v tejto jej

časti.

28. Podľa výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy v Bratislave č. 5429/49 dňa 07.04.1949 (čl. 7 spisu, ďalej už len „Výmer o vlastníctve pôdy“)
a výkazu nehnuteľnosti (čl. 8 spisu) dňa 07.04.1949 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy v Bratislave vydalo s poukazom na § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR ( ďalej už
len „Nariadenie č.104/1946 Sb.“) výmer o vlastníctve pôdy v k.ú. K. podľa Nariadenia č.104/1945 Sb.
prídelcom manželom M. B. a D. B., H. J.. Jednalo sa o poľnohospodárske nehnuteľnosti o celkovej
výmere 0,4884 ha, v prídelovom pláne označené ako mpč. 818/2, 2105, 4614/1, 4615 a 4616. Podľa
výkazu nehnuteľnosti jednalo sa o.i. o pôvodnú mpč. 2105 o celej jej výmere 3061 m2.

29. Podľa Nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. sa po roku 1945 na účely prvej pozemkovej
reformy na Slovensku s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškoval poľnohospodársky majetok
vo vlastníctve všetkých osôb maďarskej a nemeckej národnosti, a zradcov a nepriateľov republiky
bez ohľadu na národnosť. Skonfiškovaná poľnohospodárska pôda sa potom prideľovala do vlastníctva
fyzickým osobám alebo organizáciám podľa určených zásad, fyzickým osobám spravidla najviac do

výmery 12 – 13 ha. Pozemkovú reformu podľa stanovených zásad realizovali na tento účel zriadené
osobitné orgány, a to Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, a pri ňom
zriadený Slovenský pozemkový fond. Rozsiahlu právomoc mali aj novovytvorené národné výbory,
ktorých roľnícke komisie schvaľovali prídelové plány, ktoré následne postupovali Povereníctvu pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, ktoré o prídeloch rozhodovalo s konečnou platnosťou. Podľa

§ 1 ods. 1 a 2 Nariadenia č.104/1946 Sb. o vlastníctve pôdy pridelenej podľa Nariadenia č.
104/1945 Sb. Povereníctvo pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu vydávalo výmery, ktoré boli
verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti,
na základe ktorej príslušný knihovný súd mal urobiť záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu.
Podľa obyčajového práva platného na Slovensku v čase vydávania týchto výmerov (do 31. decembra

1950) nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy bolo
totiž možné spravidla len vpisom do pozemkovej knihy( tzv. intabulačný princíp). Občiansky zákonník
č.141/1950 Zb. účinný od 01.01.1951 (ďalej už len „Stredný občiansky zákonník“) však zrušil tento
intabulačný systém, a to tým, že stanovil, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúda už
samou zmluvou (§ 111 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka), a že dňom jeho účinnosti zápis do

pozemkovej knihy stráca konštitutívnu povahu, a to i v prípadoch prechodu vlastníctva výrokom súdu,
úradu alebo orgánu verejnej správy. Podľa ust. § 114 Stredného občianskeho zákonníka tak jedinou
podmienkou nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam bolo vydanie výroku súdu, úradu alebo orgánu
verejnej správy, a nadobúdateľ, u ktorého vpis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol
do 31.12.1950 vykonaný, dňom účinnosti Stredného občianskeho zákonníka 01.01.1951 nadobudol

vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či bol alebo nebol vpísaný do pozemkovej knihy.

30. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo 123/2003 zo dňa 27.04.2021, R 44/2005: „Výmery
a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k
prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľnosti. Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať
vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný
(ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom,
z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní
prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov. (zrušením alebo zmenením). Súd je

viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho
účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o
ich prídele“. Ďalej porovnaj tiež napr. rozsudky NS SR sp. zn. 6Cdo 169/2020 zo dňa 28.10.2020 a sp.
zn. 5Cdo 62/2018 zo dňa 11.12.2019, rozsudky NS ČR sp. zn. 33Cdo 267/98 zo dňa 26.04.2000 a sp.
zn. 22Cdo 2320/1998 zo dňa 11.04.200, Nález ÚS ČR Pl. 1/95 zo dňa 14.06.1995, a pod.

31. V súlade s uvedenou judikatúrou súd v prejednávanej veci prijal záver, že rodičom žalobcov, M.
a D. B., bola Výmerom o vlastníctve pôdy v roku 1949 pridelená do vlastníctva pôvodná mpč. 2105, roľa
o celkovej výmere 3061 m2, a to v súlade s v prídelovým plánom a výkazom nehnuteľnosti. Tento Výmero vlastníctve pôdy bol vydaný orgánom, ktorý podľa § 1 ods. 1 Nariadenia č.104/1946 Sb. bol na jeho
vydanie oprávneným, a ktorý konal v medziach svojej právomoci danej Nariadením č.104/1945 Sb..a
Nariadením č. 104/1946 Sb. Súd tu len dodáva, že prídelca síce za pridelenú pôdu platil náhradu, avšak

podľa ust. § 1 ods. 1 Nariadenia č.104/1946 Sb. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
mohlo vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa nariadenia č.104/1945 Sb.
ešte pred zaplatením prídelovej ceny. Zaplatenie prídelovej ceny tak nemalo žiadny vplyv na správnosť
výmeru ako správneho aktu. V súlade s judikatúrou súd Výmer o vlastníctve pôdy považoval za verejnú
listinu vydanú príslušným štátnym orgánom, za správny akt, ktorého správnosť zákon prezumuje,

a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť, ktorú súd nemal právomoc v tomto občianskoprávnom
konaní preskúmavať. Aj u tohto Výmeru o vlastníctve pôdy platí prezumpcia jeho správnosti, pokiaľ
sa nepreukáže, že bol zákonom stanoveným postupom opravený alebo zrušený, čo v prejednávnej
veci preukázané nebolo. Podľa ust. § 23 ods. 2 Nariadenia č.104/1945 Sb. prídelca bol povinný
na pridelenom majetku hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára a ak takto nehospodáril,
Povereníctvo pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu mohlo do 10 rokov odo dňa ujatia sa

držby majetok prídelcovi odňať, a to za splnenia stanovených zákonných podmienok. Účinnosťou
Vyhlášky č.507/1950 Zb. právomoc vyúčtovania s odchádzajúcimi prídelcami a dozor nad hospodárením
prídelcov v zmysle § 23 Nariadenia vlády č.104/1945 Sb. po zrušení Povereníctva pôdohospodárstva
prešla na národné výbory, ktorým následne patrilo právo vyjadrovať sa k rozhodovaciemu procesu o
odňatí prideleného majetku. Žiadna zo strán v konaní v prejednávanej veci netvrdila, a z výsledkov

vykonaného dokazovania nevyplýva, že by došlo k odňatiu prideleného majetku rodičom žalobcov
postupom upraveným platnou právnou úpravou. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti vyjadrenie
bývalej Správy katastra Kežmarok zo dňa 19.04.2011 (čl. 76 spisu sp. zn. 3C 89/2010), podľa ktorej
katastrálny úrad na základe predmetného Výmeru o vlastníctve pôdy aj zapísal v prospech rodičov
žalobcu vlastníctvo na LV č.XXXX k niektorým mpč. uvedeným v tomto výmere, a to k mpč. 4614/1,

4615 a 4616. Vykonal tak na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Poprad č.14567/96-001 zo dňa
18.10.1996 vo veci schválenia registra vlastníckych práv v k.ú. K.. Vlastníctvo k mpč. 2105 bolo na
základe tohto istého rozhodnutia Pozemkového úradu Poprad a osvedčenia o nadobudnutí vlastníctva
vydržaním pojatého do Notárskej zápisnice č. N 522/94, NZ 554/94, zo dňa 14.09.1994, na ktorú
poukazoval v priebehu konania žalovaný, zapísané na LV č.XXXX v prospech N. G. a F. G.,H. P. ( čl.

181 spisu) .

32. Súd tak v prejednávanej veci považoval za preukázané skutočnosti odôvodňujúce záver, že rodičia
žalobcov, poručitelia M. a D. B., nadobudli za svojho života v roku 1949 vlastníctvo k
spornému pozemku na základe Výmeru o vlastníctve pôdy.

33. Zástupca žalovaného tvrdil, že sporný pozemok na základe skutočností, ktoré osvedčil
notár notárskou zápisnicou zo dňa 14.09.1994, N 552/94,NZ 554/94, nadobudli vydržaním právni
predchodcovia žalovaného, jeho rodičia N. G. a F. G., H. P.. Podľa obsahu pripojených dedičských
spisov bývalého Okresného súdu Kežmarok sp.zn. 4D 318/2007, sp.zn. 4D 115/2009 a sp.zn. 4D XXX/

XXXX N. G., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K., J. XXX/XX, zomrel dňa XX.XX.XXXX. F.
G., H. P., nar. XX.XX.XXXX, zomrela dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný je jedným zo 6 detí týchto poručiteľov.

34. Z Notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade JUDr. Igora Čabru v Poprade, N 552/94,NZ
554/94, podľa zákona č. 323/1992 Zb. (čl.18 spisu, ďalej už len „ Notárska zápisnica“) vyplýva, že

dňa 14.09.1994 notár osvedčil vyhlásenie žalovaného, že jeho rodičia N. a F. G. sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, o i. aj „ parc.č. 2105 – orná pôda vo výmere 1782 m2, zapísanej vo
vl. č.XXX k.ú. K. v celosti.“, že svoje vlastnícke právo odvodzujú z titulu neformálnej kúpnej zmluvy,
na základe ktorej vlastníctvo nadobudli od pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky v roku 1960, a že
nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne užívajú od roku 1955. Pravdivosť týchto údajov podľa zástupcu

žalovaného a čl. II. Notárskej zápisnice mali potvrdzovať potvrdenie Obecného úradu Ľubica a čestné
prehlásenia F. Q. a N. P.. Podľa výpisov z LV č.XXXX a identifikácie parciel zo dňa 19.07.1994 (čl. 177
spisu a nasl. ) Notárske osvedčenie bolo spolu s identifikáciou o.i. aj parcely č. 2105 ako pozemku
združeného v PD Ľubica o výmere 1782 m2, spolu s rozhodnutím Pozemkového úradu Poprad zo dňa
18.10.1996, podkladom pre zápis na LV č. XXXX v prospech rodičov žalovaného, Položka R./XX.

35. Vydržanie bolo jedným zo zákonných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré
upravoval už aj Stredný občiansky zákonník účinný od 01.01.1951, ktorý zaviedol do práva na Slovensku
pojem „oprávnená držba“. Podľa § 116 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka vlastnícke právok nehnuteľnej veci nadobudol ten, kto ju oprávnene a nepretržite držal 10 rokov. Podmienky vydržania sa
následne v rámci vývoja právnej úpravy na Slovensku menili, avšak všeobecne možno konštatovať, že
k zákonným predpokladom vydržania patrili: spôsobilý subjekt vydržania, spôsobilý predmet vydržania,

oprávnenosťanepretržitosťtrvaniadržbyauplynutievydržacejdoby.Posplnenízákonomustanovených
podmienok vydržania sa oprávnený držiteľ stal vlastníkom veci. Vlastnícke právo oprávnený držiteľ
nadobudol uplynutím vydržacej doby priamo zo zákona, nie konštitutívnym rozhodnutím štátneho
orgánu. Oprávnená držba pritom predpokladala, že držiteľ nehnuteľnosti bol v dobrej viere, že mu
nehnuteľnosť patrí, a že v tejto dobrej viere bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera

spočívala v presvedčení, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú drží, a že sú dané právne skutočnosti,
ktoré majú za následok vznik tohto vlastníckeho práva. Dobrá viera sa teda musela vzťahovať
i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastníctvo k nehnuteľnosti vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu
(titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik vlastníctva. V literatúre a judikatúra panuje zhoda,
že posúdenie, či držiteľ je alebo nie je v dobrej viere, je potrebné vždy hodnotiť objektívne, nie len
podľa subjektívneho presvedčenia držiteľa. Pritom je potrebné vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej

opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať,
nemal a nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosť patrí.
Dobrá viera zanikla vždy v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosť o tom, že mu nehnuteľnosť nepatrí. Na tom nič nemohla zmeniť skutočnosť, že
držiteľ mohol byť aj naďalej subjektívne v dobrej viere.

36. Notárske osvedčenie o vyhlásení žalovaného o splnení zákonných podmienok pre
nadobudnutie vlastníctva vydržaním jeho rodičmi bolo vydané v roku 1994 podľa ust. § 63 zákona
č.323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej už len „Notársky poriadok), ktoré bolo zrušené
k 01.05.2021. Zámerom zákonodarcu pri zavedení tejto právnej úpravy do Notárskeho poriadku, účinnej

od 01.01.1993, bolo predovšetkým riešenie nedoložených právnych vzťahov k nehnuteľnostiam a
procesnou úpravou upraviť tzv. „nesporové“ vydržanie. Jedinou obligatórnou náležitosťou takéhoto
osvedčenia v tom čase bolo vyhlásenie o splnení podmienok vydržania, ktoré mohla urobiť dokonca aj
iná osoba, než ktorá mala vec vydržať. Tzv. „sporové“ vydržanie sa naďalej aj v tom čase presadzovalo
určovacou žalobou na súde. Notár v nesporovom konaní nemal povinnosť, a ani nebol oprávnený,

vykonávať dokazovanie na potvrdenie skutočností, ktoré pred ním osoba vyhlásila. To síce neznamená,
že notár mohol vydávať osvedčenia o vyhlásení účastníka podľa § 63 Notárskeho poriadku v zjavnom
rozpore s hmotným právom. Podľa judikatúry však osvedčenie vyhlásenia účastníka o vydržaní notárom
vydané v nesporovom konaní ako verejná listina osvedčuje iba pravdivosť toho, že vyhlásenie spísal
do notárskej zápisnice v nej uvedený konkrétny notár a že určitá v nej uvedená osoba urobila pred

týmto notárom vyhlásenie o nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Táto listina neosvedčuje skutočnú
existenciu podmienok vydržania, najmä podmienku oprávnenej držby, ale len vyhlásenie o týchto
podmienkach. Osvedčenie notára v žiadnom prípade nemá povahu nadobúdacieho titulu vlastníckeho
práva vydržaním. Bolo preto dôkaznou povinnosťou žalovaného, ktorý z Notárskej zápisnice vyvodzoval
pre seba priaznivé právne dôsledky, preukázať pravdivosť jej obsahu. Tzn. preukázať, že jeho rodičia

splnili všetky zákonom stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k časti pôvodnej
mpč. 2105 uvedenej v Notárskom osvedčení vydržaním (porovnaj napr, rozsudok KS Prešov sp.zn. 3Co
55/2019 zo dňa 18.07.201,5 a pod), čo sa však žalovanému nepodarilo.

37. Podľa vyhlásenia žalovaného v Notárskom osvedčení jeho rodičia mali časť pôvodnej

mpč. 2105 o výmere 1782 m2 zapísanú v PKV č. XXX, spolu s ďalšími mpč. zapísanými vo PKV č.
XXX N. XXX, užívať od roku 1955 s tým, že v roku 1960 malo dôjsť k uzavretiu neformálnej kúpnej
zmluvy s pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou. Ako súd vyššie uviedol, jedinou vlastníčkou mpč.
2105 zapísanou v pozemkovej knihe vo vložke 252 k.ú. K. bola občianka nemeckej národnosti, p. N.
J., H. O., ktorá o vlastníctvo prišla pred rokom 1949 rámci konfiškácie pôdohospodárskeho majetku

Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa podľa „Nariadenia č.104/1945 Sb.“,
čo bolo s poukazom na č.d.1502/48 v roku 1948 aj vpísané do pozemkovej knihy. Pokiaľ teda rodičia
žalovaného v roku 1960 skutočne uzatvárali kúpnu zmluvu s p. N. J., H. O., mali povinnosť presvedčiť
sa, či v tom čase bola v pozemkovej knihe zapísaná ako vlastníčka. Inak, vzhľadom na tento zápis vo
verejnej knihe ako objektívnu skutočnosť, nemohli byť v dobrej viere, že pozemok mpč. 2015, ktorý

spolu s ďalšími užívali, im patrí. Pokiaľ ako užívatelia mpč 2105 nedodržali ani túto bežnú opatrnosť,
ktorú bolo možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od nich požadovať, a nezistili v
pozemkovej knihe, že pozemok bol v roku 1948 pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke skonfiškovaný,súd rodičov žalovaného nemohol považovať za oprávnených držiteľov pozemku mpč. 2105 a tento
pozemok nemohli nadobudnúť do vlastníctva vydržaním.

38. Záveru o existencii oprávnenej držba pozemku rodičmi žalovaného nenasvedčujú ani ďalšie
dôkazy vykonané vo veci. Podľa výpovede žalovaného na pojednávaní (čl. 136 - 137 spisu) jeho
dedo, babka a otec mali kľúč od domu Nemky p. N. J., a otec spomínal, že keď Nemci boli v roku 1946
vyhnaní, že budú za nejakú symbolickú cenu robiť na ich parcelách, kým sa nevrátia. Na otázku, či
išlo o kúpu, nájom alebo inú zmluvu uviedol, že vie len to, že otec spomínal, že sa niekde pri kostole

dojednávala nejaká symbolická cena. Svedok P. G., brat žalovaného, v svojej výpovedi (čl. 202 spisu)
uviedol,žekeďNemciodchádzalipreč,neviekedy,zanechalitamkľúčeapovedalibabkeajehorodičom,
že im zanechávajú poľnohospodársku pôdu, že by ju užívali, že keby sa náhodou vrátili, aby to mali
po kontrolu. Nechali si to, lebo to bolo blízko ich rodičovského domu a pasovalo im to. Svedok F. F.,
priateľ žalovaného, v svojej výpovedi uviedol (čl. 203 spisu) , že p. S. p. O. chodil následne na návštevy
do obce Ľubica, a možno sa s rodičmi žalovaného dohodli, že keď sa zmení doba, môžu prísť pozrieť

na svoj majetok. Všetky tieto výpovede nasvedčujú záveru, že pokiaľ aj pozemnoknižná vlastníčka p.
N. J., rod O., príp. jej rodina, ako občania nemeckej národnosti v roku 1960 ešte vôbec boli v obci
Ľubica (či je otázne, keďže Nemci boli vysídľovaní v rokoch 1945 a 1946), nemali úmysel mpč. 2105
rodičom žalovaného trvalo odpredať, ale len poveriť ich dočasnou starostlivosťou o neho, strážiť ho,
pokiaľ sa nevrátia. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rokoch 1945 a 1946, kedy

boli Nemci vysídľovaní, otec žalovaného, nar. XX.XX.XXXX, mal len 16 - 17 rokov, a matka žalovaného,
nar. XX.XX.XXXX, nemala ani 15 rokov.

39. Ďalej súd poukazuje písomné splnomocnenie zo dňa 30.08.1994 a písomné vyhlásenia
rodičov žalovaného zo dňa 29.08.1994 (čl.58 - 60 spisu sp.zn 3C 89/2010), podľa ktorých rodičia

žalovaného splnomocnili žalovaného, ktorí v čase vyhotovenia Notárskeho osvedčenia mal len 32
rokov, aby pred notárom učinil vyhlásenie podľa obsahu ich vyhlásenia o vydržaní vlastníctva, ktoré
písomne vyhotovili dňa 29.08.1994. V tomto vyhlásení rodičia žalovaného prehlásili, že všetku v ňom
presne špecifikovanú poľnohospodársku pôdu (teda vrátane časti mpč. 2105): „užívame ako vlastnú
od r. 1955, kedy nám ju odovzdala pôvodná vlastníčka N. G., žijúca v našej spoločnej domácnosti,

neformálnym spôsobom. Toto odovzdanie prejavila listinou, ktorú označila ako poslednú vôľu, a ktorú
listinu vyhotovila v roku 1960. N. G. nezanechala žiadnych potomkov. Pôdu sme užívali nerušenie ako
vlastnú s tým, že nedošlo k tomu, aby sa jej vydania domáhal niekto iný. Túto skutočnosť potvrdzujú
aj svedkovia F. Q. a N. P. ako aj Obecný úrad v Ľubici“. Podľa vyhlásenia rodičov žalovaného zo dňa
29.08.1994 sa teda malo jednať o neformálne odovzdanie pôdy pozemno-knižnou vlastníčkou p.Annou

Čikovskou, nie p. N. J., H. O.,. Podľa tohto vyhlásenia p.Anna Čikovská bola v tom čase zapísaná ako
vlastníčka všetkých parciel uvedených v Notárskom osvedčení vedených vo PKV č.XXX N. G.XXX,
okrem spornej mpč. 2105 vedenej v PKV č. XXX (nie PKV č.XXX N. G.XXX). Posledná vôľa p. N. G.,
datovaná dňom 21.09.1960, sa nachádza na čl. 57 tohto spisu, pričom vo vzťahu k otcovi žalovaného
pojednáva o: „ záhrada v Tiergarte, kapustnica pri Nížnom Mlyne, všetky pozemky, ktoré za výmenu

JRD mi ešte ostali, ako aj stodolu v Obergasse ...“. Nie o časti vedenej v PKV XXX ako „Unter der
Niedermuhle“, kde sa nachádzala mpč. 2105. Podľa čl. 59 a čl. 61 tohto spisu svedkovia F. Q., nar.
XX.XX.XXXX, a N. P.,nar. XX.XX.XXXX, a obec Ľubica potvrdili pravdivosť
vyhlásenia rodičov žalovaného zo dňa 29.08.1994. Vyhlásenie rodičov žalovaného zo dňa 29.08.1994,
a ani pripojená posledná vôla p. N. G. z roku 1960, na základe ktorých bol žalovaný splnomocnený

učiniť vyhlásenie pojaté do Notárskej zápisnice, teda neobsahujú žiadnu zmienku o pôzemno-knižnej
vlastníčke p. N. J., H. O., ale pojednávajú iba o pozemnoknižnej vlastníčke p. N. G.. Preto pokiaľ
Notárska zápisnica mala vychádzať z týchto podkladov, neformálna kúpna zmluva, na základe ktorej
sa podľa Notárskeho osvedčenia rodičia žalovaného mali ujať oprávnenej držby mpč. 2105, nemala
byť uzavretá s pozemno-knižnou vlastníčkou N. J.. Preto pokiaľ aj rodičia žalovaného časť mpč. 2105

skutočne užívali, v konaní sa žalovanému nepodarilo preukázať existenciu tzv. právneho dôvodu (titulu)
oprávnenej držby jeho rodičov, ktorá mala začať neformálnou kúpou v roku 1960. Preto súd nemohol
rodičov žalovaného považovať za oprávnených držiteľov časti mpč. 2105 o výmere 1782 m2, uvedenej
v Notárskom osvedčení.

40. Súd na základe vykonaného dokazovania prijal ďalej záver, že žalovanému sa nepodarilo
preukázať ani žiadne ďalšie v priebehu konania v prejednávanej veci tvrdené okolnosti oprávnenej
držby sporného pozemku jeho rodičmi. Tu súd dáva do pozornosti nejednoznačnosť tvrdení zástupcu
žalovaného, ktorý na jednej strane na obranu žalovaného poukazoval na Notársku zápisnicu, podľaktorej rodičia žalovaného mali sporný pozemok mať v oprávnenej držbe od roku 1955, resp. 1960. Na
druhej strane v priebehu konania tvrdil, že rodičia žalovaného a žalovaní začali vykonávať na spornom
pozemku, ktorý sa nachádza cca 200 m od rodičovského domu, poľnohospodársku činnosť v roku 1990,

kedy prestalo fungovať JRD Ľubica, odvtedy ho nerušene a dobromyseľne užívajú s tým, že v záujme
usporiadania vzťahov v roku 1994 realizovali zápis do katastra nehnuteľnosti na základe Notárskej
zápisnice. Dobromyseľní pritom mali byť na základe toho, že mali neformálnu kúpnu zmluvu so susedmi,
resp. obyvateľmi obce. K..

41. Žalobkyňa v 2. rade v svojej výpovedi na pojednávaní dňa 05.03.2024 uviedla, že rodičia
žalovaného na pozemku nikdy nerobili a nikdy pozemok nevlastnili. Pozemky užívali najprv jej rodičia,
pestovali na nich zemiaky, jačmeň, pásli husi. Keď jej otec v roku XXXX zomrel, mama nepotrebovala
pozemok, a tak sa dohodla s p. M., ktorá bývala bližšie, že ho bude užívať. Mohlo to byť niekedy po
roku 1990 alebo skôr. Keď prišiel za ňou p. J., aby sa spojili, že rodina G. si privlastnila ich pozemky,
ktoré vzájomne susedia, mama ustúpila, lebo sa jej vyhrážali. I. mala vtedy starosti s manželom. Po

smrti manžela v roku 2009 sa začali tomu spolu so synom venovať. Podľa písomného prehlásenia B. M.,
nar. XX.XX.XXXX, zo dňa 04.05.2008 ( čl.50 spisu sp.zn. 3C 89/2010), na ktoré poukazoval zástupca
žalobcov, p. B. M., bytom K., učinila za prítomnosti dvoch svedkov N. Q., nar. XX.XX.XXXX, a Q. N.,
nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom K., písomné prehlásenie, podľa ktorého parcelu č. 2105 užívala od
roku 1965 do 2001 po vzájomnej dohode s rodičmi žalobcov. Podľa písomného prehlásenia Q. N., nar.

XX.XX.XXXX, bytom K., zo dňa 30.05.2009 ( čl. 51 tohto spisu) B. M. dlhé roky, cca od 1965 do 2001,
užívala parcelu 2105.

42. Zástupca žalovaného síce spochybnil písomné prehlásenia B. M. a Q. N. s tvrdeniami, že
je pochybné, či na prehlásení je podpis B. M., s poukazom na jej vek 78 rokov v čase prehlásenia

a schopnosť identifikovať presne parcelu č. 2105. Ďalej na vek Q. N., ktorý sa narodil v roku 1959,
a skutočnosť, že vyrastal v Detskom domove. Dôkazmi vykonanými v celom rozsahu návrhov žalovanej
strany sa však žalovanému nepodarilo bez dôvodných pochybnosti preukázať, že jeho rodičia mali
sporný pozemok niekedy v oprávnenej držbe. Žalovanému sa nepodarilo jednak vážnejšie spochybniť
pravosť a pravdivosť oboch písomných prehlásení, ktoré vcelku korešpondujú s výpoveďou žalobkyne

v 2. rade v tom, že pozemok užívala B. M.. Záver o oprávnenej držbe rodičov žalovaného súd nemohol
bez ďalšieho vyvodiť iba zo skutočnosti, že rodičia žalovaného boli 15 rokov ( od roku 1994 do 2009)
na základe Notárskeho osvedčenia zapísaní ako jeho vlastníci v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXX.
Z výpovedí ani jedného zo svedkov navrhnutých zástupcom žalovaného, P. G., nar. XXXX, Q. D.,
nar. XXXX, a ani F. F., nar.XXXX, nemožno jednoznačne vyvodiť záver, že by rodičia žalovaného

vôbec užívali aj sporný pozemok, resp. pozemok v časti nazývanej v nemeckom jazyku „Unter der
Niedermuhle“, a ak ho aj užívali, že by ho boli užívali v dobrej viere, že im patrí. Napr. svedok P. G.,
brat žalovaného, v svojej výpovedi (čl. 202 spisu) uviedol, že keď Nemci odchádzali preč, zanechali tam
kľúče a povedali babke a jeho rodičom, že im zanechávajú poľnohospodársku pôdu, že by ju užívali, že
keby sa náhodou vrátili, a že si to nechali, lebo to bolo blízko ich rodičovského domu a pasovalo im to.

43. Podľa obsahu dedičského spisu sp.zn. 4D 115/2009 po smrti otca žalovaného N. G. dňa
09.06.2007 súd právoplatným osvedčením o dedičstve zo dňa 22.11.2007 č.k. 4D 318/2007-29, D not
206/2007, potvrdil nadobudnutie vlastníctva o.i. aj k pozemku parcele registra „E“ č.2105, orná pôda
o výmere 1782 m2, v celosti, manželke poručiteľa, matke žalovaného F. G. .

44. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 19.03.2009, V 364/09, (čl.179 – 180 spisu) matka žalovaného F. G.
dňa 19.03.2009 uzavrela kúpnu zmluvu, ktorou sa zaviazala predať časť tohto pozemku, označenú ako
parcela registra „E“ o výmere 1239 m3, druh pozemku orná pôda, kupujúcemu T. D., nar. XX.XX.XXXX,
D., U. I. XXXX/X (ďalej už len “Daniel Kušmirek“). Vklad vlastníckeho práva na základe tejto kúpnej

zmluvy v prospech kupujúceho bol povolený dňa 06.04.2009 pod č. V 364/09, Položka VZ 119/09.

45. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 15.05.2009, V 927/09, (čl. 195 spisu) dňa 15.05.2009 T. D. uzavrel
kúpnu zmluvu, ktorou sa zaviazal previesť na kupujúcu C. J. časť parcely „E“ č. 2105 o výmere 244 m2,
odčlenenú ako diel č.3 Geometrickým plánom č.46/2009 zo dňa 04.05.2009. Vklad vlastníckeho práva

v prospech kupujúcej C. J. bol povolený dňa 24.07.2009 pod č. V 927/09, Položka VZ -260/09.

46. Podľa obsahu pripojeného spisu Katastrálneho úradu v Prešove sp.zn. V 1848/09 a čl. 143-
144 spisu vklad vlastníckeho práva k spornému pozemku o výmere 995 m2 v prospech žalovanéhobol následne povolený na základe kúpnej zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel s T. D., dňa 23.12.2009 pod
č. V 1848/09 , Položka VZ 438/09.

47. Podľavýsledkovvykonanéhodokazovaniažalovanýtedaspornýpozemoknemalnadobudnúťod
svojichrodičovtak,akototvrdilzástupcažalobcov,alevroku2009uzavrelkúpnuzmluvuspredávajúcim
T. D., pričom v to istom roku 2009 T. D. mal vlastníctvo nadobudnúť kúpnou zmluvou od matky
žalovaného F. G.. Nakoľko súd vyššie právne uzavrel, že rodičia žalovaného nenadobudli vlastníctvo
k spornému pozemku vydržaním, v zmysle jednej zo základných zásad civilného práva, podľa ktorej

nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet), matka žalovaného F. G. nemohla v roku 2009 platne previesť vlastníctvo, ktoré
jej nesvedčilo, na T. D., a ten následne na žalovaného, a to ani za stavu, že obaja boli zapísaní
ako vlastníci v katastri nehnuteľnosti. Tu súd plne poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 1VObdo
2/2020 zo dňa 27.04.2021, R 56/2021, v ktorom veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR
prijal nasledujúce právne závery: „I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné

nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť
na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet),
nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera

nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna
úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností

aozápisevlastníckychainýchprávknehnuteľnostiam(katastrálnyzákon),ktoréupravujehodnovernosť
údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v
katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“. V odôvodnení
NS SR o.i. ďalej uviedol, že: „73. Výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa, sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi

tieto výnimky možno zaradiť ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka,
§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61
Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) [resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s
§ 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017].“ Súd prisvedčil zástupcovi
žalobcov, že v prejednávanej veci sa nejedná o žiadnu z uvedených výnimiek, kedy by výnimočne

proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka mal pôsobiť princíp ochrany dobrej viery žalovaného
ako nadobúdateľa. Súd tak prijal záver, že nakoľko matka žalovaného F. G. nikdy nebola vlastníčkou
sporného pozemku, nemohlo na základe všetkých vyššie uvedených kúpnych zmlúv uzavretých v roku
2009 dôjsť k platnému prevodu vlastníctva na kupujúcich, vrátane žalovaného. Žalovaný tak kúpnou
zmluvou V 1848/09 z roku 2009, na základe ktorej je aktuálne zapísaný ako vlastník sporného

pozemku,vlastníctvokspornémupozemkuzdôvoduabsolútnejneplatnostitejtokúpnejzmluvynemohol
nenadobudnúť (a to ani v prípade dobrej viery ako nadobúdateľa) .

48. Pokiaľ zástupca žalovaného uvádzal tvrdenia o nadobudnutí vlastníctva k spornému pozemku
vydržaním samotným žalovaným ( nie je rodičmi), súd poukazuje na skutočnosť, že podľa tvrdení

zástupcu žalovaného matka žalovaného F. G. mala mať sporný pozemok v oprávnenej držbe až od
roku 2009, kedy ho previedla kúpnou zmluvou na T. D., a ten následne na žalovaného. Nie je tak
vôbec zrejme, na základe akého právneho dôvodu (titulu) by mal do roku 2009 do oprávnenej držby
vstúpiť samotný žalovaný, ktorý podľa tvrdení pozemok mal užívať spolu s rodičmi. V prípade záveru,
že žalovaný by sa oprávnenej držby pozemku ujal v súvislosti s uzavretím absolútne neplatnej kúpnej

zmluvy z roku 2009 V 1848/09 uzavretej s predávajúcim T. D., súd sa stotožnil so zástupcom žalobcov,
že dobrá viera žalovaného zanikla v okamžiku, kedy sa stal účastníkom súdneho konania vedeného pod
sp..zn. 3C 89/2010, v ktorom sa zoznámil so skutočnosťami (napr. Výmerom o vlastníctve pôdy), ktoré
objektívne museli vyvolať jeho pochybnosť o tom, že mu sporný pozemok patrí. Na tom nič nemohla
zmeniť skutočnosť, že Krajský súd v Prešove v tomto konaní žalobu z dôvodu nedostatku aktívne

vecnej legitimácie zamietol, a ani to, či žalovaný prípadne aj naďalej ostal subjektívne v dobrej viere,
že pozemok mu patrí. Žalovaný sa v tomto súdnom konaní zoznámil so skutočnosťami , ktoré sú
obsahom spisu, a ktoré bez akýchkoľvek pochybností objektívne boli spôsobilé vyvolať jeho pochybnosti
o oprávnenej držbe.49. Vzhľadom na uvedené právne závery súd žalobe žalobcov celkom vyhovel a určil, že sporný
pozemok patrí do dedičstva po poručiteľov tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

50. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu a neúspechu vo veci.

51. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

52. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne do 60
dní súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

53. Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalobcovia teda mali teda v konaní plný úspech. Preto
súd vychádzajúc z ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
obom žalobcom náhradu trov konania v plnom rozsahu trov. O výške tejto náhrady podľa § 262 ods. 2
Civilného sporového poriadku rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti výrokom I.- II. rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove ( § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania

uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).