Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/49/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123012580
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5123012580.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, na verejnom zasadnutí konanom 25. júla 2024 v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Vladimíra Sučika a sudkýň JUDr. Moniky Liptákovej a JUDr. Eriky Bebčákovej, prejednal odvolania
prokurátora a poškodených A. B. a C. B. proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8T/3/2023 z
22.1.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), f), ods. 2 Tr. por. zrušuje rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.
8T/3/2023 z 22. januára 2024 v časti – vo výroku, ktorým bola obžalovanému podľa § 51 ods. 4 písm.
h) Tr. zák. uložená povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo
iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu a v celom výroku

o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanému D. E., nar. XX.X.XXXX v F., trvale bytom G. H. XXXX/XX, XXX XX I.,

Podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze, aby v skúšobnej dobe podľa svojich

schopností nahradil poškodeným škodu spôsobenú trestným činom vo výške 52 159,70 eur.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. je povinný nahradiť poškodeným A. B., nar. X.X.XXXX, bytom I. XXX, a C.
B., nar. X.XX.XXXX, bytom I. XXX, spoločne a nerozdielne majetkovú škodu vo výške 2 159,70 eur.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. je povinný nahradiť nemajetkovú škodu poškodenej A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom I. XXX, vo výške 25 000 eur a poškodenému C. B., nar. X.XX.XXXX, bytom I. XXX, vo výške
25 000 eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. sa poškodení so zvyškom nároku na náhradu škody odkazujú na civilný
proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný D. E. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., na skutkovom
základe tak ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený prečin mu bol podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. j), l), n)
Tr. zák., uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 Tr.
zák. podmienečne odložený s uložením probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej
dobe.Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. bola obžalovanému určená skúšobná doba na 3 roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. h) Tr. zák. bola obžalovanému uložená povinnosť podrobiť sa v súčinnosti
s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo
inému výchovnému programu.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej A. B. sumu

13 039,93 eur a poškodenému C. B. sumu vo výške 13 039,93 eur.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. boli poškodení so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaní na civilný
proces.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie prokurátor a poškodení A. B. a C. B..

Prokurátor odvolanie odôvodnil tak, že toto podáva proti výroku o treste v neprospech obžalovaného.
S trestom uloženým obžalovanému sa nestotožňuje. Uložený trest považuje za neprimerane mierny,
a to vzhľadom na skutočnosť, že konaním obžalovaného bol spôsobený nenapraviteľný následok
spočívajúcivusmrtenímaloletejosoby,ktorámalavčaseskutkuosemrokov.Zároveňtrestnýčinspáchal
závažnejším spôsobom konania. Má za to, že žalovaného neospravedlňuje ani skutočnosť, že ku skutku

došlo na tzv. čiernej zjazdovke, nakoľko práve jazda na takejto najnáročnejšej zjazdovke si vyžaduje,
aby bol lyžiar o to viac obozretnejší a ohľaduplnejší voči ostatným lyžiarom, pričom je povinný svoju
rýchlosť a štýl jazdy prispôsobiť všetkým okolnostiam terénu a situácii na zjazdovke. Rovnako je povinný
v neprehľadných úsekoch, ako sú zákruty alebo zlom zjazdovky, spomaliť, aby sa presvedčil, že svojou
jazdou prípadne neohrozí iných. Z kamerových záznamov je zrejmé, že obžalovaný sa rútil dolu svahom

veľkou rýchlosťou, pričom pred zlomom do prudšieho klesania v tejto rýchlosti ani nemal možnosť vidieť
maloletého. Obžalovaný neprispôsobil rýchlosť a spôsob svojej jazdy situácii, pričom spôsob jeho jazdy
možno označiť za bezohľadný a nebezpečný. Na základe týchto skutočností u obžalovaného nie je
možné dosiahnuť účel trestu uložením podmienečného trestu odňatia slobody, ale iba nepodmienečným
trestom odňatia slobody, a to najmä z hľadiska generálnej prevencie, nakoľko z posledného obdobia je

zrejmé, že k podobným zrážkam na lyžiarskych svahoch dochádza čoraz častejšie. Navrhol preto, aby
krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám uložil obžalovanému nepodmienečný
trest odňatia slobody so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Poškodení, A. B. a C. B., odvolanie odôvodnili prostredníctvom svojho splnomocnenca tak, že toto

podávajú proti výroku o náhrade škody. Tento výrok považujú za nesprávny. V odvolaní poukázali
na tragický následok, ktorým je smrť ich maloletého syna, na okolnosti za akých došlo k zrážke,
na skutočnosť, že ich druhý maloletý syn bol pri zrážke a túto videl, čo malo za následok, že mu
psychiatrom bola diagnostikovaná depresívna porucha vplyvom ťažkej traumy a stresu a porucha
pozornosti a aktivity. Táto tragická udalosť mala dopad na celú ich rodinu a bude trvať veľmi dlho, kým

sa s uvedenou situáciou vôbec zmieria a aký dopad bude mať táto na ich druhého syna do budúcnosti.
Navrhli preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade škody
a rozhodol rozsudkom tak, že uloží obžalovanému povinnosť nahradiť obidvom poškodeným škodu vo
výške po 30 000 eur pre každého.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, pričom mal na zreteli povinnosť prihliadnuť aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolania boli podané
v zákonom stanovenej lehote, oprávnenými subjektami, pričom odvolanie prokurátora je čiastočne

dôvodné,avšakzinýchdôvodov,nežsúvňomuvedenéataktiežječiastočnedôvodnéodvolaniepodané
poškodenými.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v súvislosti s výrokmi napadnutými odvolaniami prvostupňový
súd na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorých

zmyslom je náležité zistenie skutkového stavu veci a možnosť uplatnenia práv obžalovaného na
obhajobu, pričom vo vzťahu k týmto výrokom vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre jeho
rozhodnutie. Pokiaľ ide o hodnotenie vykonaných dôkazov, tieto však nevyhodnotil celkom dôsledne
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por.Z napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný bol uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa §
149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., teda porušením dôležitej

povinnosti. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil v zmysle § 257 Tr. por. vyhlásenie o vine s tým,
že je vinný a súd toto vyhlásenie prijal. Výrok o vine sa stal právoplatným.

Pokiaľ ide o výroky o treste a náhrade škody, proti ktorým boli podané odvolania, krajský súd
poznamenáva, že podané odvolania voči týmto výrokom považuje za čiastočne dôvodné.

Vo vzťahu k podaným odvolaniam krajský súd považuje za potrebné poukázať na niektoré okolnosti za
akých došlo k usmrteniu maloletého poškodeného.
Z vykonaných dôkazov vyplýva, že matka maloletého A., A. B., nikdy na čiernej zjazdovke nejazdila,
pretože sa bála, a preto ako dozor s A. požiadala o jazdu C. J., keďže táto na čiernej zjazdovke jazdila.
S A. išli ešte aj ďalšie deti a ona sa spoliehala na to, že C. na nich dohliadne. Bez dozoru by svojich synov

na čiernu zjazdovku nepustila. Z vykonaných dôkazov ďalej vyplýva, že C. J. bola 42 ročná lyžiarka,
ktorá mala skúsenosti s lyžovaním s deťmi a s dozorom nad nimi na svahu. Tejto skutočnosti, ako
vyplýva zo spisu, si bola vedomá aj matka maloletého A., A. B.. Otec maloletého A. na svahu v tom čase
nelyžoval. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje aj spoluzavinenie
rodičov maloletého A., s týmto sa krajský súd nestotožňuje. Prvostupňový súd spoluzavinenie vidí

v zanedbaní dohľadu rodičov maloletého A. nad ním. V tomto smere krajský súd poznamenáva, že
otec maloletého A., keďže nelyžoval so svojou rodinou na svahu, dohľad nad A. zanedbať nemohol.
Taktiež matka maloletého A. podľa názoru krajského súdu dohľad nad maloletým nezanedbala, keďže
dohľad nad maloletým A. zverila skúsenej lyžiarke a to preto, lebo ona sama, podľa jej vyjadrenia, by
nebola schopná vzhľadom na svoje lyžiarske schopnosti zabezpečiť maloletému A. na čiernej zjazdovke

dostatočný a bezpečný dohľad. Naopak, matka maloletého A. si podľa názoru krajského súdu splnila
svoju rodičovskú povinnosť, keď A. na čiernu zjazdovku nepustila lyžovať samého, ale len pod dozorom
lyžiarky C. J., ktorá s jazdou na tejto zjazdovke mala skúsenosti. Za takýchto okolností krajský súd
nevzhliada u rodičov maloletého A. žiadne konanie, ktoré by mohlo byť posúdené ako zanedbanie
dohľadu na lyžiarskom svahu nad maloletým.

Vsúvislostisodvolanímprokurátorapovažujekrajskýsúdzapotrebnépoukázaťnaniektoréskutočnosti,
resp. okolnosti za akých došlo k zrážke a následne k tragickému následku. Z výpovede svedkyne C.
J. vyplýva, že s deťmi sa ešte počas jazdy lanovkou na vrchol dohodla, že nepôjdu dole po čiernej
zjazdovke, ale po ľahšej červenej. Keďže jej syn K. mal problém so zapínaním na snowboarde, tohto

čakala a ostatní chlapci sa sami roztrúsili dole po svahoch. Napriek tomu, že bola s deťmi dohodnutá,
že pôjdu po červenej zjazdovke, neskôr sa dozvedela o tragickej udalosti, ktorá sa stala na čiernej
zjazdovke. Maloletý A. a chlapci, ktorí sa spustili dole po zjazdovke s ním, teda napriek dohode s C. J.,
nešli po zjazdovke červenej, ale po náročnej čiernej a to sami bez dozoru. Naviac maloletý A. v jednom
okamihu musel na zjazdovke zastať, keď sa mu lyže zaborili do snehu. Práve v tomto okamihu, keď na

zjazdovke ako jediný z chlapcov zastavil, došlo k jeho nárazu obžalovaným. Možno teda konštatovať, že
maloletý A. z dôvodu, že sa mu lyže zaborili do snehu, na zjazdovke zastavil a to práve v okamihu, keď
po zjazdovke šiel obžalovaný a práve tým miestom, na ktorom stál maloletý A.. Z vykonaných dôkazov
vyplýva, že maloletý A. stál na zjazdovke na veľmi nebezpečnom mieste, a to pod strmým zrázom
zjazdovky, kde ho obžalovaný nemal šancu včas vidieť. V čase kolízie sa maloletý A. nachádzal na

čiernej zjazdovke bez dozoru a naviac sa dostal do situácie, keď musel v dôsledku zaborenia sa mu lyží
do snehu zastaviť na mieste pod zlomom zjazdovky, kde ho obžalovaný prichádzajúci k nemu nevidel.
Možno teda konštatovať, že pokiaľ by maloletý A. a ďalší chlapci s ním jazdiaci po čiernej zjazdovke
po tejto nešli, ale šli by po červenej, tak ako boli dohodnutí s C. J., ktorá nad nimi mala vykonávať
dozor, k tragickej udalosti by nedošlo. V tomto smere A. a ďalší maloletí chlapci jednoznačne podcenili

neprítomnosť C. J. na zjazdovke pri nich a zjavne si vzhľadom na ich vek neuvedomili, že sa na tejto
čiernej zjazdovke určenej pre skúsených a vzhľadom na jej charakter najmä rýchlych lyžiarov, vystavujú
bez dozoru možnému nebezpečenstvu.

Práve túto skutočnosť, keď maloletý A. s ďalšími chlapcami bez dozoru C. J. jazdili po čiernej zjazdovke,

hocibolidohodnutísC.J.,žepotejtozjazdovkenepôjdu,alepôjdudolepomiernejšejčervenej,považuje
krajský súd za významnú pri rozhodovaní o druhu trestu pre obžalovaného. Maloletí chlapci jazdiaci
po čiernej zjazdovke s A. si boli vedomí, že bez dozoru C. J. sami jazdiť nesmeli a naviac napriek ichdohode pred jazdou, že po čiernej zjazdovke jazdiť nepôjdu, ale pôjdu na zjazdovku červenú, sa sami
bez dozoru spustili po čiernej zjazdovke.

Z vyjadrenia obžalovaného vyplýva, že je skúsený lyžiar, lyžuje sedem rokov a takýto stret s druhým
lyžiarom sa mu stal prvýkrát.

Obžalovaný D. E. je v mieste bydliska hodnotený kladne. Je slobodný a žije v spoločnej domácnosti
s rodičmi. Z miesta bydliska nie sú známe žiadne negatívne poznatky o jeho správaní. Doposiaľ súdne

trestaný nebol a v minulosti bol postihnutý pre tri priestupky – zákaz vychádzania, fajčenie na krytej
zastávke a priestupok na úseku dopravy.

Prvostupňový súd u obžalovaného konštatoval tri poľahčujúce okolnosti – a to že viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život, k spáchaniu trestného činu sa priznal a tento oľutoval a napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Krajský súd s prihliadnutím na osobu obžalovaného, ako aj okolnosti za akých došlo k tragickému
následku, dospel k záveru, že obžalovaný nie je tak narušenou osobu, k náprave a prevýchove
ktorej by bolo nevyhnutné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody. V tejto súvislosti krajský
súd poznamenáva, že ide o nedbanlivostný trestný čin a najmä poukazuje na mieru spoluzavinenia
maloletého poškodeného na následku. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom prokurátora, že uloženie

nepodmienečného trestu odňatia slobody je potrebné najmä z hľadiska generálnej prevencie. Generálna
prevencia je síce jedným z hľadísk účelu trestu, avšak nemožno ju podľa názoru krajského súdu
preceňovať ani pri tak tragickom následku ako v posudzovanom prípade. Naopak, krajský súd sa
domnieva, že pokiaľ by bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý by
mal vykonať, tento trest by mal na obžalovaného skôr demoralizujúci účinok ako účinok výchovný.

Obžalovaný aj maloletý poškodený športovali, trávili voľný čas lyžovaním, pri ktorom sa bežne
nepredpokladajú také tragické následky aké nastali v tomto prípade.

Trest uložený obžalovanému prvostupňovým súdom preto považuje krajský súd za spravodlivý
a zákonný, ktorý v dostatočnej miere odzrkadľuje závažnosť spáchaného prečinu, ako aj možnosť

nápravy a pomery obžalovaného. Takýto trest možno aj podľa názoru krajského súdu považovať za
spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie. Napokon ide o trest, ktorý
podľa názoru krajského súdu je aj dostatočne spôsobilý vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného
spoločnosťou.

Na rozdiel od prvostupňového súdu krajský súd zmenil výrok o povinnosti obžalovaného v zmysle
§ 51 ods. 4 písm. h) Tr. zák. podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo
iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu a nahradil ho
výrokom podľa § 51 ods. 4 Tr. zák., ktorým uložil obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze, aby
v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil poškodeným škodu spôsobenú trestným činom

vo výške 52 159,70 eur. Takýto výrok považuje krajský súd, vzhľadom aj na osobu obžalovaného,
ktorý doposiaľ žil bezúhonným spôsobom života, za zmysluplnejší a najmä spravodlivejší aj vo vzťahu
k poškodeným A. B. a C. B..

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento krajský súd zrušil v celom rozsahu. Ako už vyššie konštatoval,

nezistil na strane poškodených, A. B. a C. B., žiadne spoluzavinenie, na ktoré podľa názoru krajského
súdu nesprávne v napadnutom rozsudku poukázal prvostupňový súd. Spoluzavinenie krajský súd
vzhliadol u poškodeného maloletého. Pokiaľ ide o majetkovú škodu vo výške 2 159,70 eur, táto bola
objektívne preukázaná ako náklady na pohreb maloletého poškodeného. Postupom podľa § 287 ods. 1
Tr. por. preto krajský súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodeným A. B. a C. B. spoločne

a nerozdielne majetkovú škodu vo výške 2 159,70 eur.

Pokiaľ ide o úhradu nemajetkovej škody, poškodení žiadali uhradiť každému po 30 000 eur. Krajský
súd dospel k záveru, že primeranou čiastkou pre každého poškodeného bude čiastka vo výške 25 000
eur. Nezistil teda dôvod krátenia požadovanej sumy 30 000 eur v takom rozsahu ako prvostupňový súd.

Čiastku 25 000 eur pre každého poškodeného – A. B. a C. B., považuje krajský súd za primeranú,
odzrkadľujúcu závažnosť následku, ako aj fakt, že obžalovanému bola podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. uložená
povinnosť spočívajúca v príkaze, aby podľa svojich schopností túto škodu spoločne s majetkovou
škodou nahradil poškodeným v skúšobnej trojročnej dobe. Čiastka 25 000 eur pre každého z rodičovpoškodeného maloletého, môže aspoň čiastočne, aj keď určite nevýznamne, zmierniť smútok nad
stratou ich maloletého syna.

Keďže poškodení, A. B. a C. B., žiadali uhradiť škodu vo výške 30 000 eur pre každého, krajský súd
obidvoch poškodených so zvyškom nároku na náhradu škody podľa § 288 ods. 2 Tr. por. odkázal na
civilný proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd považoval podané odvolania za

čiastočne dôvodné, preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.