Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/173/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224201326
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1224201326.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., narodené
XX.XX.XXXX, štátny občan Ukrajiny, bytom u matky, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov
- matky: C. B., narodená XX.XX.XXXX, štátna občianka Ukrajiny, bytom Ukrajina, toho času bytom D.

- E., a otca: C. B., narodený XX.XX.XXXX, štátny občan Ukrajiny, bytom F. G. H. X/XX, C., Ukrajina,
toho času bytom I. XXXX/XX, J. – I. G., v konaní zastúpený: JUDr. Natália Šramelová, advokátka,
so sídlom Pri smaltovni 3603/4, Bratislava – metská časť Petržalka, v konaní o návrhu otca na
nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II č. k.
26P/41/2024-79 zo dňa 30.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil nedostatok svojej právomoci na konanie a
konanie zastavil (výrok I.) a rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania
(výrok II.).

2. Rozhodol tak o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa otec domáhal úpravy styku

s maloletým dieťaťom každý týždeň od piatku 19:00 do nedele 9:00 bez prítomnosti matky, ako aj na
narodeniny, sviatky a dovolenky po predchádzajúcej dohode s matkou s tým, že súd by matke uložil
povinnosťou maloleté dieťa na styk riadne pripraviť a odovzdať otcovi v mieste jej bydliska a po ukončení
styku by bol otec povinný odovzdať maloleté dieťa matke v mieste jej bydliska. Zároveň žiadal, aby súd
uložil matke zákaz vycestovať s maloletým dieťaťom mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu
otca, alebo bez rozhodnutia súdu nahrádzajúceho súhlas otca. Ďalej sa otec domáhal rozhodnutia v

právnej veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, aby mohli účastníci
podať na príslušnom súde návrh vo veci samej. V právnej veci o uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia
vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu žiadal, aby mohol podať na
príslušnom súde návrh vo veci samej.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 29 ods. 1 a 2 zákona č.

480/2002 Z. z., o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Zákon o azyle“), ust. §
58 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej ako „Zákon o pobyte“), ust. § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový
poriadok (ďalej ako „CMP“), ust. § 9, § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej ako „CSP“), čl. 30, 33 vyhlášky č. 95/1983 Zb. o Zmluve medzi Československou socialistickou
republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v

občianskych, rodinných a trestných veciach (ďalej „Vyhláška“) a uznesením Vlády Slovenskej republiky
č. 185 zo dňa 16.03.2022.4. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že podľa uznesenia vlády Slovenskej
republiky č. 185 zo dňa 16.03.2022, písm. C.5., vláda určila poskytovanie dočasného útočiska do

04.03.2025, ktoré sa automaticky predlžuje o šesť mesiacov, najdlhšie však o jeden rok, pokiaľ Rada
Európskej únie nerozhodne inak. Konštatoval, že keďže sú rodičia a maloletý A. štátnymi príslušníkmi
Ukrajiny, ide o konanie s cudzím prvkom, kde sa súd musel zaoberať, či je daná právomoc na konanie
onariadenieneodkladnéhoopatrenia,pričom dospelkzáveru,ževzmyslepôvodnedvojstrannejzmluvy
(pozn. platnosť dvojstrannej zmluvy bola doposiaľ potvrdená vo vzťahu k nástupníckym štátom - Ruskej

federácii, Ukrajine a Bieloruskej republike) úprava vzťahov medzi rodičmi a deťmi sa spravuje právnym
poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej dieťa trvale žije a podľa takto určeného právneho poriadku
je daná aj právomoc súdu zmluvnej strany. Maloletému dieťaťu ako aj jeho rodičom bol udelený štatút
dočasného útočiska na území Slovenskej republiky a bol im vydaný doklad o tolerovanom pobyte na
území Slovenskej republiky s označením „Dočasné útočisko“ (viď ods. 3 a ods. 5 tohto uznesenia).
Z uvedeného vyplýva, že maloletý sa zdržiava na území Slovenskej republiky na základe poskytnutia

dočasného útočiska, nejde o pobyt trvalého charakteru, a teda nie je splnená podmienka v zmysle čl.
30 vyhlášky č. 95/1983 Zb.

5. Ďalej súd prvej inštancie prijal záver, že v danom prípade netreba urobiť nevyhnutné poručnícke
alebo opatrovnícke opatrenia na ochranu záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko,

prechodný pobyt alebo majetok na území druhej zmluvnej strany, orgán tejto zmluvnej strany upovedomí
o tom bezodkladne orgán, ktorého právomoc je daná podľa článku 32 v zmysle článku 33 vyhlášky,
nakoľko vo veci bolo vydané rozhodnutie Odeského odvolacieho súdu na Ukrajine, ktorým bol upravený
styk otca s maloletým dieťaťom v totožnom rozsahu, v akom sa otec domáha svojím návrhom na
nariadenie neodkladného opatrenia. Vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie ukrajinského súdu, toto

rozhodnutie nie je právne účinné a vykonateľné na území Slovenskej republiky, súd prvej inštancie mal
za to, že v tomto prípade na dosiahnutie obnovy realizácie styku otca s maloletým dieťaťom mal otec
zvoliť iný právny prostriedok.

6. Uznesenie napadol riadnym a včasným odvolaním otec. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), konkrétne nesprávneho
posúdenia otázky, či je v jeho právomoci v danej veci konať a rozhodnúť. Mal za to, že súd prvej inštancie
pri posudzovaní otázky, či je daná právomoc slovenských súdov, aplikoval na zistený skutkový stav
nesprávnu právnu normu, resp. právnu normu nesprávne vyložil a na základe toho vyvodil nesprávny
právny záver. Poukázal na čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Haagskeho dohovoru o právomoci, rozhodnom

práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu
dieťaťa zo dňa 19. októbra 1996 (ďalej len „Haagsky dohovor“), ktorého zmluvnou stranou je Slovenská
republika aj Ukrajina. Ďalej poukázal na čl. 8 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra
2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“) a čl.

7 ods. 1 Nariadenia rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí
(ďalej len „nariadenie Brusel IIb“). V Prehľade vypracovanom Európskou justičnou sieťou pre občianske
a obchodné veci, ktorý je zverejnený na Európskom portáli elektronickej justície sa k otázke právomoci
justičných orgánov členských štátov v rodinných veciach uvádza nasledovné: Vo veciach rodičovských

právapovinnostísavčl.8nariadeniaBruselIIaačl.7nariadeniaBruselIIbstanovuje,žesúdyčlenského
štátumajúprávomocvoveciachrodičovskýchprávapovinnostíkdieťaťu,ktorémáobvyklýpobytvtomto
členskom štáte v čase začatia konania. Ukrajinské súdy si však naďalej zachovávajú právomoc, ak malo
dieťa pred vysídlením obvyklý pobyt na Ukrajine. Zmena obvyklého pobytu by si spravidla vyžadovala
určitý čas a súd musí overiť, či sú splnené určité požiadavky. Ukrajinské dieťa, ktoré vstúpi do EÚ, preto

pravdepodobne určitý čas nebude mať obvyklý pobyt v EÚ, takže sa čl. 8 nariadenia Brusel IIa a čl. 7
nariadenia Brusel IIb v mnohých prípadoch neuplatní. V čl. 13 ods. 2 nariadenia Brusel IIa a čl. 11 ods. 2
nariadenia Brusel IIb sa stanovuje právomoc založená na prítomnosti dieťaťa v prípadoch utečeneckých
detí, alebo detí, ktoré boli medzinárodne vysídlené v dôsledku nepokojov v ich domovskom štáte. V čl.
52 ods. 2 Haagskeho dohovoru (ktorý sa má vykladať v spojení s odôvodnením 25 nariadenia Brusel

IIb) sa však objasňuje, že toto kritérium právomoci by sa malo uplatňovať len na deti, ktoré mali pred
vysídlením obvyklý pobyt v jednom z členských štátov. Ak malo dieťa pred vysídlením obvyklý pobyt
vtreťomštáte,akojeUkrajina,malobysauplatniťkritériumprávomociHaagskehodohovoru týkajúcesautečeneckých detí a medzinárodne vysídlených detí. Ukrajina a všetky členské štáty EÚ sú zmluvnými
stranami Haagskeho dohovoru z roku 1996.
Otec mal za to, že súd prvej inštancie mal založiť svoju právomoc na základe čl. 6 ods. 1 v spojení s čl.

5 ods. 1 Haagskeho dohovoru a v súlade, že najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
mal vo veci konať a rozhodnúť o jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Dodal, že vojna
na Ukrajine môže trvať niekoľko rokov, počas ktorých sa vysídlení občania Ukrajiny a ich deti nebudú
môcť vrátiť do svojho domovského štátu, alebo sa tam nebudú môcť vrátiť nikdy bez ohľadu na to, či
tam majú, alebo nemajú evidovaný trvalý pobyt a vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu

sa teda nemôžu obrátiť na ukrajinské súdy. Bol toho názoru, že odídenci a najmä ich maloleté deti sa
v takom prípade na území Slovenskej republiky nemôžu dostať do situácie, kedy o ich právach a právom
chránených záujmoch, ktoré vyžadujú neodkladnú ochranu, nebude konať žiadny orgán len z dôvodu,
že formálne majú evidovaný trvalý pobyt na Ukrajine.
Poznamenal, že v danom prípade sa mal súd vysporiadať aj s otázkou, či v prípade maloletého dieťaťa
došlo k zmene jeho obvyklého pobytu (nakoľko dieťa na území Slovenskej republiky preukázateľne žije

od 20.03.2022, rovnako aj jeho rodičia žijú na území Slovenskej republiky a zo skutkových okolností
vyplýva, že tento pobyt nemá len dočasný charakter), a teda, že mu vznikol obvyklý pobyt na území
Slovenskej republiky. V prípade obvyklého pobytu ide o skutkový koncept, nie právny. Ďalej uviedol,
že za súčasnej situácie nemá ako inak, než nariadením neodkladného opatrenia dosiahnuť obnovenie
realizácie styku s maloletým dieťaťom a zákaz vycestovania matky z územia Slovenskej republiky.

Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia a nahradí neodkladné opatrenie, ktorým upraví jeho styk
s maloletým dieťaťom každý týždeň od piatku 19:00 do nedele 9:00 bez prítomnosti matky, ako aj na
narodeniny, sviatky a dovolenky po predchádzajúcej dohode s matkou s tým, že matka bude povinná
maloleté dieťa na styk riadne pripraviť a odovzdať otcovi v mieste jej bydliska a po ukončení styku

bude otec povinný odovzdať maloleté dieťa matke v mieste jej bydliska. Žiadal, aby súd matke uložil
zákaz vycestovať s maloletým dieťaťom mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu otca, alebo
bez rozhodnutia súdu nahrádzajúceho súhlas otca. V právnej veci úpravy výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému dieťaťu sa domáhal toho, aby účastníci mohli na príslušnom súde podať návrh
vo veci samej. V právnej veci o uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia vo veci výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletému dieťaťu žiadal, aby mohol na príslušnom súde podať návrh vo veci samej.
Navrhol, aby súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – účastníkom konania (§ 359 CSP), proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357
písm. d) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), a dospel k záveru,
že odvolanie otca je dôvodné.

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie

bezodkladne zastaví.

10. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné
podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

11. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi.12. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.

13. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej
„ZMPSaP“), ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

14. Podľa čl. 33 ods. 1, 2 Vyhlášky, ak treba urobiť nevyhnutné poručnícke alebo opatrovnícke opatrenia
na ochranu záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko, prechodný pobyt alebo majetok
na území druhej zmluvnej strany, orgán tejto zmluvnej strany upovedomí o tom bezodkladne orgán,
ktorého právomoc je daná podľa článku 32.
V neodkladných prípadoch môže orgán druhej zmluvnej strany sám urobiť primerané dočasné opatrenia
podľa svojho právneho poriadku, ale musí bezodkladne upovedomiť orgán, ktorého právomoc je daná

podľa článku 32. Tieto opatrenia zostávajú v platnosti až do času, keď orgán uvedený v článku 32 prijme
iné rozhodnutie.

15. Podľa čl. 5 ods. 1 Haagskeho dohovoru, právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho
majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 Haagskeho dohovoru, právomoc rozhodovať v rozsahu článku 5 ods. 1 o
utečeneckých deťoch a deťoch, ktoré sa dostali do cudziny v dôsledku nepokojov v ich domovskom
štáte, majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa deti nachádzajú v dôsledku premiestnenia.

17. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na povinnosť súdu skúmať v každom štádiu konania, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci, ustanovené v § 161 CSP. So súdom prvej inštancie
sa zhoduje v tom, že v prejednávanej veci ide o konanie s cudzím prvkom, keďže maloleté dieťa a aj
obaja rodičia sú štátnymi občanmi Ukrajiny.

18. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nedostatku právomoci v danej veci konať a rozhodnúť
založil na tom, že maloletému dieťaťu a jeho rodičom bol udelený štatút dočasného útočiska na území
Slovenskej republiky a bol im vydaný doklad o tolerovanom pobyte na území Slovenskej republiky
s označením „Dočasné útočisko“, z čoho vyplývalo, že maloleté dieťa sa zdržiava na území Slovenskej
republiky na základe poskytnutia dočasného útočiska, nejde o pobyt trvalého charakteru, a teda nie je

splnená podmienka v zmysle čl. 30 Vyhlášky.

19. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav neprávny právny predpis a tiež vtedy,
keď síce aplikuje správny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. V preskúmanej veci odvolací súd

po oboznámení sa s vecou bol toho názoru, že súd prvej inštancie aplikoval v danej veci nesprávny
právny predpis.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade neodkladného opatrenia platí, že súd má vždy právomoc
rozhodnúť, na čo ho oprávňuje čl. 33 Vyhlášky. V tomto článku je zároveň vyžadované splnenie

podmienky bydliska, prechodného pobytu, či majetku občana. Keďže Vyhláška (Zmluva o právnej
pomoci) špecificky neupravuje situácie týkajúce sa utečeneckých detí a detí, ktoré sa dostali do cudziny
v dôsledku nepokojov v ich domovskom štáte, je možné v tomto rozsahu uplatniť Haagsky dohovor.
V čl. 5 ods. 1 tohto dohovoru je stanovené, že právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo
jeho majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt.

V čl. 6 ods. 1 tohto dohovoru je stanovené, že právomoc rozhodovať v rozsahu článku 5 ods. 1 o
utečeneckých deťoch a deťoch, ktoré sa dostali do cudziny v dôsledku nepokojov v ich domovskom
štáte, majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa deti nachádzajú v dôsledku premiestnenia.
Podmienkou na založenie právomoci je obvyklý pobyt dieťaťa v štáte, v ktorom majú justičné alebo
správneorgányprijímaťopatrenia.LustráciouvRegistriobyvateľovSlovenskejrepublikydňa05.09.2024

bolo zistené, že matka má uvedenú adresu tolerovaného pobytu D. – E., pričom však súd prvej inštancie
sa nemôže uspokojiť s preukázaním tolerovaného pobytu (t. j. právneho konceptu), ale na preukázanie
bydliska musí skúmať, kde sa osoba – maloleté dieťa skutočne zdržuje. Je nevyhnutné ustáliť, či dieťa
žije s matkou a či má v Slovenskej republike obvyklý pobyt (vyriešiť skutkovú otázku) a v prípade aktomu tak je, je možné uplatniť postup podľa Haagskeho dohovoru, v opačnom prípade bude následkom
zastavenie konania.

21. Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd
prvej inštancie pochybil, keď vec neprávne právne posúdil s odkazom na čl. 30 vyhlášky, preto bolo
potrebné jeho rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP
mu vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť právnym názorom odvolacieho súdu,

ktorým je podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný, vyjadreným v bode 20 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

22. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného konania a v
súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).