Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/158/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522203365
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7522203365.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1. A. B. A., nar. X.XX.XXXX,
bytom C. XX a 2. D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, obaja zastúpení: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
VAĽO & PARTNERS s.r.o., so sídlom v Prešove, Konštantínova 3, IČO: 36 868 434, proti žalovaným: 1.
F. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX a 2. G. E., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, obaja zastúpení: K U
B | AK s.r.o., so sídlom v Košiciach, Werferova 1, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 26. mája 2023 č.k. 12C/44/2022-123

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice-okolie (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“)
napadnutým rozsudkom určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
vedených Okresným úradom Košice - okolie, katastrálny odbor, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX,
katastrálne územie C., a to parcely C-KN č. 187/37, ostatná plocha o výmere 58 m2 a parcely C-
KN č. 187/38, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 19 m2, a to každý zo žalobcov v rovnakom

spoluvlastníckom podiele po 1/2 k celku (výrok I.). Žalobcom v 1. a 2. rade priznal voči žalovaným v 1.
a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobcovia svoje vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti – pôvodne parcele registra E č. 554 (z ktorej boli vytvorené sporné parcely C-KN č. 187/37
a 187/38) odvodzovali titulom dedenia, resp. tiež z dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
zapísanej pod č. V 1085/98 (na základe ktorej podielovými spoluvlastníkmi zostali už len žalobcovia),

a to s tvrdením, že nikdy neprestali byť jej vlastníkmi a naďalej sú vlastníkmi aj z nej vytvorených
parciel C-KN č. 187/37 a 187/38 tak, ako to vyplýva z Okresným úradom Košice - okolie opísanej
genézy vlastníckeho práva až po súčasnosť vo vzťahu k dotknutej (pôvodnej) parcele registra E č. 554
a zistenej chyby v katastrálnom operáte, ktorá nastala nesprávnym zidentifikovaním jej časti (parcely
E č. 554/2) a v roku 1999 nesprávne zapísanej v prospech obce C.. Takýto priebeh zápisov v katastri
nehnuteľností žalovaní nerozporovali, avšak svoje vlastnícke právo žalovaní odvodzovali od vydržania
sporného pozemku (parciel), ktorý podľa tvrdení žalovaných nerušene a dobromyseľne užívali oni,

resp. ich právni predchodcovia, približne od polovice 80-tych rokov. Uvedené žalovaní vyvodzovali zo
skutočnosti, že sporné parcely C-KN č. 187/37 a 187/38 tvoria spolu s parcelou C-KN č. 185/28 pozemok
funkčne spojený s pozemkom prideleným rodičom žalovanej v 2. rade na základe Dohody o zriadení
právaosobnéhoužívania.Žalovanítvrdili,žetento(sporný)pozemokbabkažalovanejv2.radeniekedyvpolovici80-tychrokovodkúpilaazaplatilazanehovhotovosti3.200,-Kčsprávnejpredchodkynižalobcov
(ich matke) A. A.. Rodičia žalovanej v 2. rade tento odkúpený pozemok následne oplotili a od tých čias
ho mali podľa nich v oprávnenej nerušenej držbe a po započítaní dobromyseľnej držby rodičov žalovanej

v 2. rade, vydržali sporný pozemok ešte v roku 2010, kedy sa sami ujali jeho držby.

3. Pri rozhodovaní súd vychádzal z medzi stranami nespornej skutočnosti, že:

3.1. pôvodná parcela registra E č. 554 bola v roku 1996 zapísaná na základe dedičského Uznesenia

D 3256/93, Dnot v prospech A. A., B. A. a D. E., u každého z nich v podiele po 1/3 k celku, a teda do
nadobudnutia dedičstva výlučným vlastníkom uvedenej parcely bol právny predchodca žalobcov - otec
žalobcov, ktorého vlastnícke právo k parcele E č. 554 v konaní nebolo žalovanými spochybňované a ani
z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna okolnosť spôsobilá spochybniť jeho vlastnícke právo,

3.2. na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územie C., sú žalovaní vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci

pozemkov registra C-KN, a to parcely č. 187/37 ostatná plocha o výmere 58 m2, parcely č. 187/38
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 19 m2, parcely č. 189/53 záhrada o výmere 100 m2, parcely č.
189/81 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 152 m2, parcely č. 189/82 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 74 m2, parcely č. 189/83 záhrada o výmere 15 m2, parcely č. 189/88 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 84 m2 a parcely č. 189/89 záhrada o výmere 16 m2, ďalej stavby - dom súp. č. XXX

nachádzajúceho sa na pozemku parcela č. 187/38 a 189/88, ako titul nadobudnutia je uvedená kúpna
zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena pod č. V 267/10 z 17.3.2010 a kúpna zmluva pod č. V
3384/14 zo dňa 23.7.2014.

4. Vychádzal tiež zo zistenia, že:

4.1. na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 3.2.1976 Miestny národný
výbor v C. zriadil pre H. I. a jeho manželku J. právo osobného užívania pozemku parcely číslo EN 189/33,
kat. územie C. vo výmere 800 m2 k výstavbe rodinného domčeka, ktorý bol do osobného užívania
pridelený rozhodnutím finančného odboru ONV v Košiciach zo dňa 8.12.1975 č. 7881/1975 za úhradu

3.200,- Kčs, predmetná dohoda bola registrovaná Štátnym notárstvom Košice - vidiek dňa 13.2.1976,

4.2. podľa ústrižku poštovej poukážky H. I. zaplatil Miestnemu národnému výboru v C. sumu 3.200,- Kčs
a podľa ústrižku poštovej poukážky zo dňa 12.10.1978 K. L. z Budimíra vyplatila sumu 3.200,- Kčs A. A.,

4.3. geometrickým plánom č. 10/2014 zo dňa 7.2.2014 vyhotoveným B. B.- GEO-KS dňa 7.2.2014, z
parcely E č. 554/2 - orná pôda o výmere 881 m2 zapísanej na liste vlastníctva č. XXX pre kat. územie
C., boli vytvorené parcely C-KN č. 187/38 - zastavaná plocha o výmere 19 m2 a č. 187/37 - ostatné
plochy o výmere 58 m2,

4.4. uznesením Obecného zastupiteľstva v Budimíre zo dňa 13.6.2014 zastupiteľstvo schválilo odpredaj
parcely registra E č. 554/2 - orná pôda o výmere 881 m2 zapísanej v LV č. XXX v rozsahu geometrickým
plánom č. 10/2014 zo dňa 7.2.2014 novovytvorenej parcely č. 187/38 - zastavaná plocha o výmere 19
m2 a parcely č. 187/37 - ostatné plochy o výmere 58 m2 v prospech žalovaných a schválilo uzavretie
kúpnej zmluvy zo dňa 9.7.2014 medzi obcou Budimír ako predávajúcim a žalovanými ako kupujúcimi,

4.5. na základe kúpnej zmluvy z 9.7.2014 predmet prevodu (parcela C-KN č. 187/38 - zastavaná plocha
o výmere 19 m2 a parcela C-KN č. 187/37 - ostatné plochy o výmere 58 m2) bol odpredaný za dohodnutú
kúpnu cenu 520,- eur, určenú na základe všeobecnej hodnoty pozemkov podľa znaleckého posudku
znalca K. M. N. č. 43/2014 zo dňa 9.5.2014, pričom podľa článku V, bod 4 kúpnej zmluvy k prevodu

majetku obce došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcom v skutočnosti, že sa jedná o
pozemok, ktorý je v dlhodobom užívaní kupujúcich (žalovaných), ktorí sa oň riadne starajú ako o svoj, a
vkladkúpnejzmluvyzodňa9.7.2014bolpodľarozhodnutiaOkresnéhoúraduKošice-okolie,katastrálny
odbor povolený dňa 23.7.2014 pod č. V 3384/14.

5. Z Oznámenia Okresného úradu Košice - okolie, katastrálny odbor zo dňa 23.10.2018 o začatí konania
o oprave chyby v katastrálnom operáte súd zistil, že na základe žiadosti žalobcov pri parcelách registra
E č. 554/2 a č. 554/4 zapísaných na LV č. XXX kat. úz. C. bol zistený dôvod na vykonanie opravy chyby
v katastrálnom operáte v zmysle § 59 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/1995 Z.z. z dôvodu nesprávnehozápisu. Na podklade prešetrenia údajov katastra mal úrad za zistené, že v roku 1996 na základe
Uznesenia D 3256/93, Dnot 20/94 bola v prospech A. A. v podiele 1/3, B. A. (žalobcu v 1. rade) v podiele
1/3 a D. E. (žalobkyne v 2. rade) v podiele 1/3 zapísaná parcela registra E č. 554 - orná pôda o výmere

41432 m2 do LV č. XXX č.z. 89/96, identifikovaná z pkv č.237. V roku 1998 bola uvedená parcela na
základe Zmluvy o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva pod č. V 1085/98 zapísaná do LV
č. XXX pod č. z. 72/98, ktorej spoluvlastníkmi sa stali žalobcovia, každý z nich v rovnakom podiele po
1/2 k celku. V k.ú. C. bol v roku 1999 zapísaný ROEP, ktorým zápisom bola uvedená parcela rozdelená
na parcelu registra E č. 554/1- orná pôda o výmere 5836 m2 a parcelu registra E č. 554/2 - orná pôda o

výmere 1277 m2, pričom parcela č. 554/2 bola nesprávne zidentifikovaná a bola nesprávne zapísaná do
LV č. XXX v prospech obce Budimír v celosti. V zbierke listín KN nie je uložená žiadna listina, ktorá by
vlastníctvo obce k parcele E č. 554 potvrdzovala. V roku 2012 bola parcela č. 554/2 rozdelená na parcelu
č. 554/2 orná pôda o výmere 881 m2 a parcelu č. 554/4 - orná pôda o výmere 391 m2, obidve zapísané
do LV č. XXX. Následne prebehli katastrálne konania, ktorými bola zmenšená výmera parcely č. 554/2
na výmeru 576 m2 a parcely č. 554/4 na výmeru 348 m2. Na základe uvedeného bolo potrebné vykonať

opravu chyby v katastrálnom operáte a to tak, že v LV č. XXX zrušiť zápis parcely registra E č. 554/2
a č. 554/4 a do LV č. XXX zapísať parcelu registra E č. 554/2 - orná pôda o výmere 576 m2 a parcelu
registra E č. 554/4 - orná pôda o výmere 348 m2, k čomu došlo rozhodnutím Okresného úradu Košice
- okolie, katastrálny odbor č. OU-KS-KO1-X-88/2018/SG zo dňa 17.12.2018. Výzvou zo dňa 1.3.2022
žalobcovia poukazom na opravu chyby v katastrálnom operáte rozhodnutím zo dňa 17.12.2018 vyzvali

žalovaných na prevod vlastníctva k parcelám C-KN č. 187/37 a 187/38 na žalobcov, prípadne na ich
odkúpenie od žalobcov.

6. Súd vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) CSP, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1, §
134 ods. 1, 2 a 3, § 868 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že za stavu, ak v evidencii nehnuteľností

na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územie C., sú ako vlastníci parcely C-KN č. 187/37 a č. 187/38 vedení
žalovaní, a ak sporné parcely C-KN č. 187/37 a č. 187/38 boli vytvorené na základe geometrického
plánu č. 10/2014 zo dňa 7.2.2014 z parcely registra E č. 554/2 - orná pôda o výmere 881 m2, ktorá
vznikla rozdelením pôvodnej parcely registra E č. 554 vo výlučnom vlastníctve právneho predchodcu
žalobcov, ktorého vlastnícke právo k parcele registra E č. 554 nebolo žalovanými spochybňované a ani

z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna okolnosť spôsobilá spochybniť jeho vlastnícke právo,
žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení, že tieto parcely patria do ich podielového
spoluvlastníctva, lebo požadovaným určením bude s konečnou platnosťou vyriešený právny vzťah
žalobcov a žalovaných k týmto nehnuteľnostiam. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru,
žalovaní nemohli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam platne nadobudnúť titulom kúpnej zmluvy

zo dňa 9.7.2014, lebo predávajúcim bol síce subjekt zapísaný do katastra nehnuteľností, a to obec
Budimír, tá však v čase prevodu nebola skutočným vlastníkom parcely registra E č. 554, z ktorej sporné
parcely boli vytvorené na základe geometrického plánu. Uzavrel, že nie sú splnené podmienky ani pre
vydržanie u žalovaných a v intenciách § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka (započítaním doby, po
ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca) ani u právnych predchodcov žalovaných, ani

pokiaľ titulom, ktorý mal u právnych predchodcov žalovaných založiť dobrú vieru v tom, že im patrí
sporná nehnuteľnosť (vrátane sporných parciel), mala byť kúpna zmluva s obcou Budimír, a ani ak týmto
titulom mala byť neformálna (pravdepodobne) ústna kúpna zmluva uzavretá s právnou predchodkyňou
žalobcov, pretože žalovaní v konaní nepreukázali, že by na základe nimi tvrdenej ústnej zmluvy bola
zaplatená za nehnuteľnosť (jej časť) kúpna cena, a teda že žalovaní alebo ich právni predchodcovia

mali postavenie dobromyseľných držiteľov a že sporné nehnuteľnosti vydržali.

7. V kontexte názorov ustálenej súdnej praxe (uvedených v bodoch 39 až 42 rozsudku) súd dôvodil,
že žalovaní síce v spore preukázali nerušenú držbu sporného pozemku (parciel) v relevantnom čase,
ale nepreukázali aj oprávnenosť tejto držby, ktorá sa posudzuje z hľadiska existencie právneho titulu,

hoc i neplatného, ktorý však bol so zreteľom na všetky okolnosti spôsobilý v ich právnych predchodcoch
vyvolať objektívne (nielen subjektívne) presvedčenie, že im sporný pozemok vlastnícky patrí, nakoľko
iba samotná držba pre nadobudnutie vlastníckeho práva nepostačuje, a to preto, lebo u právnych
predchodcov žalovaných absentoval v tomto smere právny dôvod. Keď totiž bola v právnom poriadku
zakotvená požiadavka na písomnú formu zmluvy a jej registráciu štátnym notárstvom, nemohli byť so

zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníkmi sporného pozemku. Nakoľko požiadavka
na písomnú formu a registráciu zmluvy bola podľa v danom čase platnej právnej úpravy (do 31.
decembra 1991) jasne a jednoznačne vymedzená, právni predchodcovia žalovaných vzhľadom na
neformálnu kúpnu zmluvu nemohli byť pri všetkej náležitej opatrnosti dobromyseľní. Doplnil, že ak právnipredchodcovia žalovaných vychádzali z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v
dobe realizovanej kúpy, nie je tento omyl ospravedlniteľný, a preto nemohli byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobej viere, že sú vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť presvedčení, nakoľko toto ich

subjektívne presvedčenie nemohlo vychádzať z objektívnych okolností.

8. Súd ďalej uzavrel, že žalovaných a ich právnych predchodcov nemožno považovať za oprávnených
držiteľov ani v kontexte záverov nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra
2018 (ktorého sa žalovaní dovolávali), pretože okolnosti, ktoré vyšli najavo z vykonaného dokazovania

nesvedčia záveru, že nad všetky pochybnosti skutočne išlo o (taký) spôsob nadobudnutia veci, ktorý
by bol poctivý a teda súladný s dobrými mravmi. Nebolo jednoznačne totižto preukázané, že právni
predchodcovia žalovaných nimi držanú spornú nehnuteľnosť (vrátane sporných parciel) získali za
odplatu, t.j. že za ňu zaplatili dohodnutú kúpnu cenu, lebo nejestvuje žiaden doklad ohľadne tvrdenia
žalovaných, že právnej predchodkyni žalobcov A. A. za spornú nehnuteľnosť zaplatili v hotovosti 3.200,-
Kčs, a tak žalovaní neuniesli o tomto svojom tvrdení dôkazné bremeno. Doplnil, že ak žalovaní poukázali

na ústrižok o zaplatení sumy 3.200,- Kčs A. A. susedou K. L., samotný tento dôkaz žalovanými
opisovanúvýpovednúhodnotuvniminaznačenýchsúvislostiach(bezďalšieho)nemá,atoanivkontexte
ostatných vykonaných dôkazov, navyše ak medzi stranami bola nespornou skutočnosť, že v období
realizácie spornej kúpy (rok 1975/1976) A. A. preukázateľne nebola vlastníčkou (ani spoluvlastníčkou)
dotknutej nehnuteľnosti - parcely registra E č. 554 (z ktorej presne neidentifikovaná časť mala byť od

nej odkúpená) a nebola ňou až do roku 1993. Dodal, že žalovaní sa v tejto súvislosti argumentačne
uchýlili (len) k tvrdeniam o kolektívnej pamäti miestnych obyvateľov (susedov), ktorí by ich tvrdenia
o odkupovaní tzv. zadných častí užívaných pozemkov od A. A. mohli verifikovať, v konaní však na
vykonanie takéhoto dokazovania rezignovali a napokon i výpoveď právnej predchodkyne žalovaných J.
I., že A. A. pri neskoršej konfrontácii priznala, že prijala za sporný pozemok peniaze, zostala iba v rovine

nepreukázaného tvrdenia.

9. Žalovanými predložený dôkaz - list advokátky H. A. G. zo dňa 16.4.2012, súd vyhodnotil ako dôkaz,
ktorý bez ozrejmenia ďalších súvislostí nemá žiadnu vypovedaciu potenciu k prejednávanému sporu
za stavu, keď z neho nie je zrejmé, konkrétne ktorých dotknutých vlastníkov menovaná advokátka

zastupovala, a teda či hájila aj oprávnené záujmy žalovaných, pričom uvedené v konaní zostalo
nezodpovedané.

10. Ako nedôvodnú súd posúdil aj obranu žalovaných, že sporné parcely vydržali najneskôr v roku 2014
započítaním dobromyseľnej držby obce Budimír, od ktorej sporné parcely v roku 2014 odkúpili. Dôvodil

pritom, že obec Budimír za oprávneného držiteľa považovať nemožno z dôvodu, že obec sporné parcely
nemala ani len v držbe a odmietol aj argumentáciu žalovaných, keď žalobcov označovali ako nedbalých
vlastníkov.

11. Záver, že v danom prípade je absolútne neplatné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka

a žalovaní nemohli vlastnícke právo k predmetným pozemkom platne nadobudnúť ani titulom kúpnej
zmluvy zo dňa 9.7.2014, lebo obec Budimír v čase prevodu nebola skutočným vlastníkom parcely
registra E č. 554, z ktorej sporné parcely boli vytvorené na základe geometrického plánu, súd
prvej inštancie odôvodnil odkazom na zásadu „nikto nemôže previesť viac práv, než sám má“ a na
zjednocujúce stanovisko veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27. apríla

2021 sp. zn. 1VObdo 2/2020 v otázke možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Uzavrel,
že v posudzovanej veci u žalovaných nevzhliadol existenciu možnosti výnimočne ochrániť dobrú
vieru nadobúdateľa (žalovaných) a prelomiť ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou „nikto
nemôženadobudnúťviacpráv,nežsámmá“,lebonemožnonadakúkoľvekpochybnosťdobromyseľnosť

žalovaných konštatovať. V tejto súvislosti dodal, že žalovaní sami uviedli, že k uzavretiu kúpnej zmluvy s
obcou pristúpili iba z dôvodu, aby urýchlili proces dostavby rodinného domu, vybavenia hypotekárneho
úveru a s tým súvisiacej nutnosti zriadenia záložného práva v prospech banky, ako aj samotnej
kolaudácie stavby, pričom tak postupovali preto, že sa rozhodli, že o uvedené parcely sa nebudú s obcou
súdiť (vychádzajúc z presvedčenia, že sporné parcely vydržali), ale že ich od obce odkúpia, keďže obec

im ich ponúkla za výhodných podmienok. Vo svetle uvedeného potom súd usúdil, že ochrana žalobcov
ako skutočných vlastníkov nebola ochranou žalovaných ako nadobúdateľov pre pochybnosti o ich dobrej
viere pri uzatváraní kúpnej zmluvy s obcou prelomená.12. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP a keďže
žalobcovia mali v predmetnom konaní plný úspech, súd im priznal voči v konaní neúspešným žalovaným
100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania. Súd sám nezistil a v konaní ani neboli

tvrdené také skutočnosti, ktoré by predstavovali dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
aplikáciu § 257 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) CSP navrhujúc zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec

vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13.1. Súdu žalovaní vytkli, že nesprávne použil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1VObdo/2/2020, lebo v tejto veci nejde o nadobúdanie vlastníckeho práva od nevlastníka, ale od
vlastníka, ktorý vlastnícke právo vydržal (obec), respektíve o posúdenie toho, či ho vydržal, a v tomto
kontexte môže byť pre merito tejto veci nanajvýš relevantné konštatovanie Najvyššieho súdu SR

uvedené v odseku 52. odôvodnenia súdu prvej inštancie.

13.2. Namietli správnosť a vnútornú rozpornosť záveru súdu, ak súd s ohľadom na konštatáciu v bodoch
53. a 54. odôvodnenia rozsudku, uviedol, že dobrá viera pri nadobúdaní vlastníckeho práva musí byť
hodnotená veľmi prísne a výnimočnosť u žalovaných nevzhliadol. Podľa názoru žalovaných je tento

záver súdu zmätočný, arbitrárny a v rozpore s dikciou § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého sa oprávnenosť držby predpokladá. Podčiarkli, že ak tento záver súd vyriekol vo vzťahu k
vydržaniu, aj keď pominú prvú platbu rodinou žalovanej, tak je nepochybné, že žalovaní za sporné
pozemky zaplatili aj obci Budimír znalcom stanovenú cenu. V tomto kontexte nie je pre žalovaných
zrejmé, čo by súd považoval za takúto výnimočnosť okrem platby za pozemok, hoci citoval závery

z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 484/2015 z 14. novembra 2018, kde sa uvádza za rozhodnú
skutočnosť, že držiteľ za vec zaplatil a za ústavne konformný nemôže byť považovaný výklad, ktorý túto
možnosť vydržania vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom.

13.3. Poukazom na odôvodnenie v bode 14. rozsudku žalovaní zdôraznili, že ak obec Budimír predávala

sporné nehnuteľnosti v roku 2014 žalovaným, bola dobromyseľná o svojom vlastníctve, lebo jednak
v danom čase hodnovernosť údajov katastra nebola spochybnená zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho
zákona, k čomu došlo až v roku 2018, a tiež obec sa správala ako skutočný vlastník veci, o čom svedčí
to, že došlo k prevodu sporných parciel na žalovaných za odplatu, a takisto ako k tomuto prevodu došlo.
Zopakovali,žebolvytvorenýnovýgeometrickýplán10/2014zodňa7.2.2014nazameranierozostavanej

stavby na p.č. 187/38 a 189/88 a určenie vlastníckych práv ku p.č. 187/36 -187/38 vyhotovený geodetom
B. B. -GEO-KS, ktorý musel byť overený katastrom. Kúpna cena bola následne stanovená znalcom a
bola schválená uznesením Obecného zastupiteľstva v Budimíre č. 207/2014 zo dňa 13.6.2014 podľa
zákona č. 138/1991 o majetku obcí, následne bola kúpna zmluva riadne zavkladovaná do katastra,
a teda všetky tieto osoby - geodet, znalec, starosta, poslanci obecného zastupiteľstva, overovateľ

geometrického plánu na katastri a zamestnanec katastra nehnuteľnosti rozhodujúci o povolení vkladu
do katastra, boli nepochybne presvedčení o tom, že sa jedná o vlastníctvo obce, pričom u časti týchto
osôb sa jednalo o odborníkov vo vzťahu k nakladaniu s nehnuteľnosťami.

13.4. Citovali znenie § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a zotrvali na tvrdení, že žalovaní

po započítaní dobromyseľnej držby svojho právneho predchodcu (obce), ktorá trvala k momentu
uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 2014 už 15 rokov, museli vec nadobudnúť vydržaním ešte v roku
2014 a následne ju až do roku 2022 držali ako vlastnú bez akéhokoľvek spochybnenia ich vlastníckeho
práva, lebo žalovaní nemali vedomosť o oprave chyby v katastrálnom operáte v roku 2018. Súdu prvej
inštancie vytkli, že zjednodušene, jednostranne a predčasne uviedol, že nepovažuje za preukázané

ich tvrdenie, že za pozemok zaplatila rodina žalovanej prvýkrát mame žalobcov, a že rezignovali na
preukázanie skutočností ohľadom kolektívnej pamäte obce, lebo „súd mal vedomosť o tom, že na
obdobnom skutkovom základe ohľadom kolektívnej pamäte sa na danom súde vedie viac sporov a
dokonca bolo jeden čas v konaní navrhované pripojiť spis tunajšieho súdu sp. zn. 15C/107/2021“.
Poukazom na obsah listu od H. G. žalovaní zotrvali na názore že z tejto listiny je zrejmé, že občania obce

Budimír kupovali pozemky od rodiny A., a preto ak súd prvej inštancie uviedol, že ústrižok o zaplatení
sumy 3.200,- Kčs susedou K. L. A. A. nemá výpovednú hodnotu a žalovaní sa len uchýlili k tvrdeniam
o kolektívnej pamäti o tom, že sa od A. kupovali pozemky a na dokazovanie k uvedenému rezignovali,
tak podľa názoru žalovaných nie je zrejmé, ako súd vyhodnotil pri dokazovaní vyššie označený dôkaz.13.5. Vyjadrili aj nesúhlas s úsudkom súdu, že obec spornú nehnuteľnosť nedržala. Podčiarkli pritom, že
parcela 554/2 o výmere 1277 m2 bola zapísaná do LV č. XXX v prospech obce Budimír ešte v roku 1999

a fyzické ovládanie síce patrí medzi atribúty nakladania s vecou, ale nejedná sa o jediný možný spôsob
nakladania s vecou, nakoľko niektoré veci ako nehnuteľnosti fyzicky držať nemožno a nakladaním s
vecou je aj samotná realizácia prevodu nehnuteľnosti. Dali znovu do pozornosti tú skutočnosť, že v roku
2012 bola parcela č. 554/2 rozdelená na parcelu č. 554/2 orná pôda o výmere 881 m2 a parcelu č. 554/4
– orná pôda o výmere 391 m2, obidve zapísané do LV č. XXX. Následne prebehli katastrálne konania,

ktorými bola zmenšená výmera parcely č. 554/2 na výmeru 576 m2 a parcely č. 554/4 na výmeru 348
m2. Keďže žalovaní odkúpili od obce Budimír 77 m2 (parcela 187/37 - 58 m2 a parcela 187/38 - 19
m2), tak mali za zrejmé, že len od roku 2012, kedy došlo k rozdeleniu parcely 554/2 na dve samostatné
parcely, obec Budimír predala z parcely 554/2 ďalších 228 m2 iným osobám ako žalobcom, a teda je
nespochybniteľné, že obec nielenže danú parcelu držala, ale k nej dokonca ako vlastník vykonávala
opakovane dispozičné úkony. Zdôraznili, že žalobcovia neprodukovali žiaden dôkaz o tom, že by pred

rokom 2018 akokoľvek upozorňovali obec na to, že sporné pozemky nie sú jej vlastníctvom. K tomu
došlo až v roku 2018.

14. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných zotrvávajúc na svojej argumentácii uviedli, že sa v
celom rozsahu stotožňujú s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý považujú za zákonný a spravodlivý,

pretože žalobcom potvrdil ich vlastníctvo, ktoré im bolo a je neoprávnene odňaté a o navrátenie ktorého
sa snažia už mnoho rokov. Navrhli potvrdiť rozsudok a priznať žalobcom nárok na náhradu trov konania.
Najmä akcentovali, že žalovanými predložený poštový ústrižok susedov žalovaných, ktorí mali zaplatiť
sumu 3.000 Kčs pani A., nemá žiadnu výpovednú hodnotu, pretože žiadnym spôsobom nie je zrejmý
dôvod tejto platby a čo je podstatné, pani A. nikdy vlastníkom sporných nehnuteľnosti nebola, preto od

nej žiadnym spôsobom nemohol nikto nič zákonným spôsobom kúpiť. Pokiaľ žalovaní poukazujú na
to, že predmetné nehnuteľnosti im predala obec Budimír ako katastrálny vlastník, s touto otázkou sa
presvedčivo vyrovnal súd prvej inštancie s poukazom na rozsudok Veľkého senátu obchodno-právneho
kolégia potvrdzujúci prax, že nevlastník nemôže platne predať vec, ktorá mu nepatrí. Nesúhlasili
s názorom žalovaných, že bolo potrebné do ich vydržacej doby zahrnúť aj vydržaciu dobu ich právneho

predchodcu-obceBudimírakodobromyseľnéhokatastrálnehovlastníka,pretožepodľanázoružalobcov
obec ako verejnoprávny subjekt má mať znalosti o tom, vlastníkom akého nehnuteľného majetku
je a samotný ROEP, ktorý nebol procesom, ktorým by sa nanovo usporiadalo vlastníctvo, nemohol
dobromyseľnosť obce Budimír založiť vo vzťahu k parcele, z ktorej neskôr časti obec odpredávala. Ďalej
akcentovali, že obec Budimír mala vedomosť o tom, že žalobcovia sa domáhajú uvedenia vlastníckych

vzťahov do stavu právneho, a preto ani žalovaní nemohli byť dobromyseľní v tom, že im patria pozemky
vlastnícky patriace žalobcom. Podčiarkli, že žalovaní v obrane netvrdili žiadne skutočnosti, nepredložili
ani nenavrhli žiadne dôkazy na preukázanie dobromyseľnosti obce Budimír, a to najmä dôkazy, ktoré by
svedčili o tom, že výsledky ROEP mohli u obce Budimír skutočne vyvolať bez objektívnych pochybností
zdanie, že im tieto pozemky patria. Podľa názoru žalobcov sú tvrdenia žalovaných v konaní vznášané

ako podružné, popri tvrdení o odkúpení sporných nehnuteľnosti babkou a vydržaní z tohto titulu, ktoré
sú iba tvrdením o alternatívnom vydržaní z tohto dôvodu, ak by neuspeli vydržaním z dôvodu vlastníctva
právnych predchodcov žalovaných.

15. Žalovaní v replike na vyjadrenie žalobcov k ich odvolaniu zdôraznili, že nezakladajú svoju obranu

na nadobudnutí veci od predchádzajúceho vlastníka (obce Budimír), ale svoje vlastníctvo bránia titulom
vydržania. Za nesprávne a nemajúce žiaden zákonný podklad označili žalovaní nesúhlas žalobcov,
aby do dobromyseľnej držby žalovaných bola zahrnutá aj doba dobromyseľnej držby ich právneho
predchodcu - obce Budimír, lebo obec ako verejnoprávny subjekt má mať znalosti o tom, vlastníkom
akého nehnuteľného majetku je. K tvrdeniu žalobcov, že ROEP nemohol založiť dobromyseľnosť držby

doplnili, že im nie je zrejmé, z čoho žalobcovia vychádzajú, keď uvádzajú, že rozhodnutie o schválení
registra obnovenej evidencie pozemkov (rozhodnutie o schválení ROEP) nezakladá dobromyseľnosť,
lebo rozhodnutie o schválení ROEP je verejnou listinou ako výsledok osobitného správneho konania
podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom za
ktoré zodpovedá štát prostredníctvom na to povolaných orgánov - okresný úrad na úseku katastra

nehnuteľností a v minulosti katastrálny úrad (§ 3 ods. 2 zákona 180/1995 Z.z.) a nielenže zakladá
dobromyseľnosť, ale je aj podkladom vykonania zmien v evidencii katastra nehnuteľností, vrátane
vlastníckych. Zopakovali, že obec Budimír predala žalovaným sporné nehnuteľnosti nadobudnuté na
základe zápisu ROEP z roku 1999, kedy bola parcela 554/2 zapísaná do LV č. XXX v prospech obceBudimír v celosti. Znovu podčiarkli, že v čase predaja nehnuteľnosti žalovaným hodnovernosť údajov
katastra nebola spochybnená (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona), a až neskôr sa zistilo, že zápis z
roku 1999 bol nesprávny a bolo potrebné vykonať opravu chyby v katastrálnom operáte, k čomu došlo

rozhodnutím Okresného úradu Košice - okolie, katastrálny odbor č. OU-KS- KO1-X-88/2018/SG zo
dňa 17.12.2018, o čom ale žalovaní nemali vedomosť, lebo neboli účastníkmi konania a nebolo im
doručované rozhodnutie o oprave chyby v katastrálnom operáte. Dodali, že obsahom spisu nie je jediný
dôkaz, ktorý by spochybňoval vlastníctvo obce k sporným pozemkom v období od roku 1999 do roku
2014, kedy tieto kupovali žalovaní a ak nebola spochybnená dobromyseľnosť obce, nie je zrejmé, prečo

by ju mali žalovaní preukazovať, keď sa dobromyseľnosť s ohľadom na dikciu § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka predpokladá.

16. Žalobcovia v duplike na repliku žalovaných v celom rozsahu zotrvali na doterajšej argumentácii
prednesenej počas celého konania. Považujúc rozsudok súdu prvej inštancie za zákonný a správny,
najmä podčiarkli, že žalovaní vo vyjadrení zo dňa 13.7.2023 opätovne dezinterpretujú skutkové a právne

tvrdenia žalobcov, keďže nikdy netvrdili, že pri nakladaní s vlastným majetkom koná obec v postavení
orgánu verejnej moci. Takýto záver podaniach žalobcov súd nikde nenájde. Vyjadrili nesúhlas s názorom
žalovaných, že rozhodnutie ROEP je právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva obce. Žalobcovia
vychádzajú z toho, že ak obec nebola vlastníkom sporných nehnuteľnosti pred ROEP, o čom musela
vedieť, ak správu svojho majetku vykonávala ako dobrý hospodár s odbornou starostlivosťou, tak

nemohla byť dobromyseľná v tom, že po ROEP sa stala vlastníkom majetku - pozemkov, ktoré dovtedy
ako svoje neregistrovala a nespravovala. Podľa názoru žalobcov si žalovaní nesprávne vykladajú §
130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Na záver žalobcovia uviedli, že stále trvá ich ponuka
o možnosti predaja spornej nehnuteľnosti žalovaným, pričom je už vecou žalovaných, aby si od obce
Budimír vymáhali vrátenie neoprávnene zaplatenej kúpnej ceny.

17. Iné vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní neboli podané.

18. Odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenou osobou
proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v

zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk žalovanými
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že procesné podmienky konania boli v danom
prípade splnené, súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po
skutkovej i právnej stránke. Odvolanie žalovaných z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane
ich obsahového vymedzenia, nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok je vecne správny, preto

ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. Žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie. Vo svojom odvolaní žalovaní v podstate argumentujú skutočnosťami uvádzanými už v

konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie
aj náležite pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne
také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcov, než ako rozhodol súd
prvej inštancie, ktorý tak žalobcom ako aj žalovaným vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu
sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.

20.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s §
387 ods. 2 CSP a dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie
súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež
úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Základom potvrdzujúceho rozhodnutia bola

úprava obsiahnutá v citovanom § 387 ods. 2 CSP v spojení v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresnéhosúdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Na zdôraznenie vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaných v odvolaní (§ 387

ods. 3 veta druhá CSP), so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale
ibanatienámietky,ktorémajúpodstatnývýznamprerozhodnutieodanomopravnomprostriedku,zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom
prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),

odvolací súd dodáva nasledovné:

22. Žalovaní v odvolaní uplatnili odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého
odvolanie možno odôvodniť tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Odvolanie odôvodnili aj tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

23. Svojimi odvolacími námietkami teda žalovaní v prvom rade nastolili predmetom odvolacieho
prieskumu správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania práva
žalovaných na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V tomto smere odvolací súd vyhodnotil ako

neopodstatnenú žalovaných námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a zmätočnosti jeho
parciálnych záverov, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu napadnutého rozsudku z
hľadiska ďalších relevantných odvolacích námietok žalovaných.

24. Súd prvej inštancie totiž podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku

náležiteuviedol,čohosažalobcadomáhaliakéboloprocesnéstanoviskožalovanéhokžalobe.Ztvrdení
a argumentácie sporových strán dôsledne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli z toho -
ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti súd následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami
formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil

výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyvodil.

25. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom
prípade považovať ani za arbitrárne ani za nelogické, nakoľko súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval

kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Odvolaciu námietku žalovaných smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku
odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľov so závermi súdu prezentovanými v odôvodnení,
ktorá nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať

jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a ani
inú vadu konania v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, a to so zreteľom
na to, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) a ani právo na to, aby bola sporová strana pred

všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Ako vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje,nemôževiesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnostisúdnehorozhodnutia
súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS

188/06 I. ÚS 204/2010). Nakoľko žalovaní v odvolaní nekonkretizovali iné svoje procesné právo, ktoré im
mal súd uprieť a z odvolania žalovaných neplynie ani akej inej vady v konaní sa mal súd prvej inštancie
dopustiť, žalovanými uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP nie sú dané.

26. Ani odvolateľmi uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. l písm. f) CSP, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nie je naplnený. Rozsudku
súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že
by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by

použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak vyhovel žalobe žalobcov a určil, že žalobcovia sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (každý zo žalobcov v rovnakom spoluvlastníckom podiele
po 1/2 k celku) zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, kat. úz. C., a to parcely C-KN č. 187/37,
ostatná plocha o výmere 58 m2 a parcely C-KN č. 187/38, zastavaná plocha a nádvorie o výmere
19 m2, a to titulom dedenia (pôvodnej parcely registra E č. 554), resp. tiež dohody o vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva zapísanej pod č. V 1085/98, na základe ktorej podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti zostali už len žalobcovia, vychádzajúc zo záveru, že vo vzťahu k dotknutej (pôvodnej)
parcele registra E č. 554, v dôsledku zistenej chyby v katastrálnom operáte, ktorá nastala nesprávnym
zidentifikovaním jej časti (parcely E č. 554/2) a v roku 1999 nesprávne zapísanej v prospech obce
Budimír, žalobcovia (právni predchodcovia žalobcov) nikdy neprestali byť jej vlastníkmi, a teda naďalej
sú vlastníkmi aj parciel z nej vytvorených, a to spornej parcely C-KN č. 187/37 a 187/38.

27. Z odôvodnenia rozsudku plynie, že súd vychádzajúc z medzi stranami sporu nespornej skutočnosti,
že: a) v k.ú. C. bol v roku 1999 zapísaný ROEP, ktorým zápisom bola parcela registra E č. 554 rozdelená
na parcelu registra E č. 554/1- orná pôda o výmere 5836 m2 a parcelu registra E č. 554/2 - orná pôda
o výmere 1277 m2, pričom parcela č. 554/2 bola nesprávne zidentifikovaná a bola nesprávne zapísaná

do LV č. XXX v prospech obce Budimír v celosti, b) v zbierke listín KN nie je uložená žiadna listina,
ktorá by vlastníctvo obce k parcele E č. 554 potvrdzovala, c) následne bolo zistené, že potrebné vykonať
opravu chyby v katastrálnom operáte a to tak, že v LV č. XXX zrušiť zápis parcely registra E č. 554/2
a č. 554/4 a do LV č. XXX zapísať parcelu registra E č. 554/2 - orná pôda o výmere 576 m2 a parcelu
registra E č. 554/4 - orná pôda o výmere 348 m2, k čomu došlo rozhodnutím Okresného úradu Košice

- okolie, katastrálny odbor č. OU-KS-KO1-X-88/2018/SG zo dňa 17.12.2018, vyhovujúci výrok založil
na závere, že žalovaní nemohli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam platne nadobudnúť titulom
kúpnej zmluvy zo dňa 9.7.2014, lebo predávajúcim bol síce subjekt zapísaný do katastra nehnuteľností,
a to obec Budimír, tá však v čase prevodu nebola skutočným vlastníkom parcely registra E č. 554, z
ktorej sporné parcely boli vytvorené na základe geometrického plánu.

27.1.Stýmtozáveromprvoinštančnéhosúdu,akoajsjehoodôvodnením,sastotožňujevcelomrozsahu
aj odvolací súd, vyhodnotiac ho ako súladný aj s právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, že: a) na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade

bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, b) s poukazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností, c) ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

27.2. Odvolacie námietky žalovaných spochybňujúcich tento záver súdu v podstatnom smerovali k

tomu, že súd prvej inštancie nevychádzal z dobromyseľnosti obce a ani z ich dobromyseľnosti pri kúpe
sporných nehnuteľností od obce a domáhali sa v podstate aplikácie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 549/2015, podľa ktorého „vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere,
pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa
na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom katastrálnom konaní“.

27.3. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží
na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

27.4. Ak vecné právo bolo nadobudnuté v čase nespochybneného právneho stavu evidovaného v
katastri nehnuteľností, je možné uvažovať o dobromyseľnosti nadobúdateľa a poskytnúť mu ochranu.
Žalovaní, ktorý tvrdili svoju dobromyseľnosť a domáhali sa v rámci svojej obrany súdnej ochrany,
musia tvrdiť okolnosti, z ktorých vyplýva ich dobromyseľnosť o tom, že im vec alebo právo patrí. Nato nadväzuje ich dôkazné bremeno, teda povinnosť dokazovať tieto tvrdenia. Odvolací súd je v zhode
so súdom prvej inštancie v názore, že žalovaní svoje dôkazné bremeno neuniesli a aj v rámci svojej
obrany v odvolaní sa ťažiskovo dovolávali len aplikácie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

549/2015, v zmysle ktorého sa musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka
a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere

potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však
nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť
na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní.

27.5. S ohľadom na to, že zásadu „nemo plus iuris“ a možnosti jej prelomenia je potrebné posudzovať
nielen podľa záverov tohto rozhodnutia, ale je potrebné brať do úvahy závery ďalších, po ňom prijatých
rozhodnutí ústavného súdu (napr. I. ÚS 510/2016, I. ÚS 163/2019, IV. ÚS 59/2021, IV. ÚS 65/2019, II. ÚS

223/2020), žalovaní súdu prvej inštancie neopodstatnene vytkli, ak pri svojom rozhodovaní vychádzal
(súčasne) s premisy, že prelomenie princípu právnej ochrany pôvodného vlastníka pôsobením princípu
ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa je možné len celkom výnimočne, pokiaľ je dobromyseľnosť
preukázaná nad akékoľvek pochybnosti. Ochranu dobrej viery nemožno poskytnúť, pokiaľ o nej možno
mať dôvodné pochybnosti. Za dobromyseľného nie je možné považovať nadobúdateľa, ktorý mal

objektívne možnosť pri zachovaní maximálnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosti od osoby,
ktorej vlastníctvo je sporné a spochybnené. Odvolací súd je v zhode so žalobcami v názore, že
žalovaní si nesprávne vykladajú § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri
pochybnostiachsapredpokladá,žedržbajeoprávnená,atopreto,lebotátovetajednoznačnenadväzuje
na vetu prvú, podľa ktorej ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu

vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, tzn. že žalovanými zvýraznená druhá veta § 130
Občianskeho zákonníka nemôže byť vykladaná izolovane, ale znamená, že až v prípade, ak držiteľ
uvedie také skutočnosti a predloží také dôkazy z ktorých možno urobiť záver o tom, že bol dobromyseľný
v zmysle § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ak takýto záver nemožno bez pochybností učiniť,
tak sa aplikuje druhá veta v prospech toho, že sa vytvára domnienka, že dobromyseľný bol v rozsahu

potrebnom na vydržanie, a ak v tejto súvislosti žalobcovia tvrdili, že v prejednávanej veci žiadne takéto
skutočnosti prezentované neboli.

27.6. Až v prípade, že dobrá viera nadobúdateľa je v konaní bezpečne preukázaná a nebudú o
nej panovať ani len najmenšie pochybnosti, možno hovoriť o skutočnej kolízii rovnocenných práv či

princípov,aažpokiaľniejemožnézachovaťmaximumkaždéhoznich,jepotrebnépristúpiťkichváženiu
v záujme spravodlivého uprednostnenia len jedného z nich. V tomto myšlienkovom postupe je potrebné
zohľadniť ako všeobecné skutočnosti (vzťahujúce sa na druhovo podobné prípady, medzi iným tiež
hodnovernosť údajov katastra, povahu zápisu v katastri, zmysel evidovania nehnuteľností, stav právnej
úpravy a pod.), tak aj individuálne súvislosti (medzi inými tiež i čas, ktorý uplynul od nesprávneho zápisu,

okolnosti, za ktorých k nemu došlo, dopady usporiadania pomerov, možnosti nápravy protiprávneho
stavu a pod.).

27.7. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré upravuje hodnovernosť

údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti
v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Materiálna
publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom
prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť každý
opatrný nadobúdateľ uzrozumený. Podľa uznesenia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1VObdo 2/2020 vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností príslušným okresným úradom (jeho
katastrálnym odborom) nie je možné chápať ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým by malo byť s
definitívnouplatnosťourozhodnutéovlastníckompráveurčitejosobyknehnuteľnostiam,alepredstavujepodmienku nevyhnutnú pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy podľa § 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

27.8. V korelácii s uvedeným súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaní nedisponujú právnym
titulom, na základe ktorého by bolo možné považovať za dobromyseľného držiteľa žalovaných a ich
právneho predchodcu, a to ani obec Budimír - na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými
a obcou Budimír, pretože v prvom rade obec Budimír v čase prevodu nebola skutočným vlastníkom
sporných parciel. Obec nikdy nenadobudla vlastnícke právo na základe rozhodnutia o ROEP a toto

rozhodnutie bolo síce podkladom pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, ide ale o deklaratórne
rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje na základe iného právneho titulu a
nemožno považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby. Medzi okolnosti svedčiace o
dobrej viere držiteľa patrí totiž aj spôsob nadobudnutia práva. Za dobromyseľnú držbu možno označiť
takú, ktorá má objektívne znaky titulu nadobudnutia vlastníckeho práva. Titulom pre nadobudnutie
vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka je kúpna, darovacia

alebo iná zmluva, dedenie, rozhodnutie štátneho orgánu alebo iné skutočnosti ustanovené zákonom.
Pokiaľ žalovaní dobromyseľnosť svojej držby odvodzujú od svojho právneho predchodcu – obce
Budimír, ktorej vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti bolo do katastra nehnuteľností zapísané na základe
rozhodnutia štátneho orgánu o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov, toto rozhodnutie
nie je titulom pre vznik vlastníckeho práva, absentuje právomoc štátneho orgánu rozhodnúť o vzniku

vlastníckeho práva na rozdiel od iných rozhodnutí štátnych orgánov (napr. rozsudok súdu o určení
vlastníckeho práva, rozhodnutie o udelení príklepu v exekučnom konaní, rozhodnutie o vyvlastnení,
rozhodnutie v reštitučnom konaní). Rozhodnutie o schválení ROEP takýmto rozhodnutím nie je, keďže
nie je originálnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať
dobromyseľnú držbu zo strany obce, ako sa mylne žalovaný domnieva.

27.9. Tento záver konvenuje aj názoru vyslovenému Najvyšším súdom SR vo veci sp. zn.
4MCdo/12/2014, podľa ktorého „ ... pri vypracovaní ROEP ... dochádzalo v dôsledku nedostatočne
zistených podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP
nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre

vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá, preto na riešenie týchto pochybení
je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní ... Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom generálneho
prokurátora,žepodľazákonač.180/1995Z.z.savlastníctvonenadobúdalo,alesaibazisťovalidostupné
údaje o právnych vzťahoch k pozemkom a na ich základe sa zostavoval register obnovenej evidencie
pozemkov. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z názoru, že zapísaním právnych predchodcov v katastri

nehnuteľností v rámci ROEP ako vlastníkov predmetných nehnuteľností štát uznal ich vlastnícke právo
(nadobudli vlastníctvo), posúdil vec po právnej stránke nesprávne...“ Tento názor potvrdil Najvyšší súd
SR aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/291/2019. So zreteľom na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže
vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od
ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací

súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že obec nebola v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovanými
vlastníkom uvedených parciel, nemohli ich ani žalovaní od nej, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.
Je preto potrebné prisvedčiť žalobcom v ich vyjadrení k odvolaniu, že rozhodnutie ROEP nie je
právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva obce, nakoľko podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
vlastníctvo možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho

orgánu alebo na základe iných skutočnosti ustanovených zákonom. Zo zákona č. 180/1995 Z.z. vyplýva,
že v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim sa zisťujú dostupné
údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim a na ich základe sa zostavuje a schvaľuje register
obnovenej evidencie pozemkov, tzn. že ROEP mal iba podchytiť neregistrované právne vzťahy, resp. ich
vyjasniť, ale samotný ROEP nemohol konštituovať vlastnícke právo pre fyzickú alebo právnickú osobu

k pozemku, ktorý jej vlastnícky nepatril.

28. Pretože žalovaní v obrane tvrdili, že vlastnícke právo k sporným parcelám nadobudli vydržaním,
správne sa súd prvej inštancie zameral na posúdenie tejto otázky a dospel k správnemu záveru, že
neboli splnené podmienky pre nadobudnutie ich vlastníckeho práva na základe vydržania, ako jedného

zo spôsobu pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených
podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho
vzťahu medzi jeho subjektmi vtedy, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a
nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Správne pritom súd vychádzal z premisy,že základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: a) oprávnená držba, b) uplynutie zákonom
určenej vydržacej doby, c) spôsobilý predmet vydržania, pričom tieto podmienky vydržania musia byť
splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu, ako i že dôkazné

bremeno v tomto smere ťažilo žalovaných.

28.1. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

28.2. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva túto vec a požíva plody
a úžitky z tejto veci, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný
výkon. V situácii, ak tento objektívny stav je doplnený aj subjektívnym presvedčením držiteľa, že
vec, s ktorou nakladá, alebo právo, ktoré vykonáva, mu patrí, možno hovoriť o oprávnenej držbe,
ktorou sa od neoprávnenej držby odlišuje práve subjektívnym stavom existujúcim v psychike držiteľa,

a to jeho dobromyseľnosťou v tom, že mu vec alebo právo vskutku patrí. Medzi základné okolnosti,
ktoré potvrdzujú oprávnenosť držby veci, patrí aj okolnosť, ako držiteľ vec nadobudol, a to najmä z
hľadiska, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám
osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva. „Nadobúdací titul preto pri posudzovaní vydržania vždy bude jednou z

podstatných okolností, ktorá môže nasvedčovať oprávnenosti držby“ (rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 4Cdo/287/2006). Súd správne konštatoval, že skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je
dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa
veci. Dobrú vieru treba chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť

predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav
navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do
držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/27/2005).

28.3. Súd prvej inštancie správne vychádzal z úsudku, že otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu
vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Najvyšší

súd SR v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 vyslovil, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav, je
potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s
vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo
nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho

titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre
vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby
práva.

28.4. Súd v okolnostiach danej veci adekvátne posudzoval dobromyseľnosť držiteľa aj z hľadiska, či

držiteľ (žalovaní, resp. ich právni predchodcovia) pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal(i) alebo mohol(i)
mať pochybnosti, že užíva(jú) nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol(i). Pri posudzovaní
oprávnenosti držby správne vychádzal z názoru, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje a o dobrú vieru ide (iba) vtedy, ak nadobúdateľ

nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a
povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné
pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo
nesvedčí.

28.5. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vyriešil právnu otázku nadobudnutia vlastníckeho
práva žalovaných vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka v súlade s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR, ktorý už v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/271/2007 uviedol, že „vydržanie je osobitný
spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemupriamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/
nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný

stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, a c/ spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,

ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol“. Obsahovo rovnaké
závery zaujal najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006
a 5Cdo/234/2009).

28.6. Pri posudzovaní dobromyseľnosti právneho predchodcu žalovaných – obce Budimír, správne v

súd prvej inštancie vychádzal i z úvahy, že ak je tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva na základe
vydržania obce, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať prísnejšie. Zánik
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka bez ďalšieho, a to najmä v situácii, keď obci Budimír, na rozdiel
od pôvodného vlastníka (žalobcov, resp. ich právneho predchodcu), nesvedčí žiaden nadobúdací titul
k spornej nehnuteľnosti, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé a medzi stranami ani nebolo sporné, že v

zbierke KN sa nenachádza žiadna listina, ktorá by potvrdzovala (preukazovala) vlastníctvo obce Budimír
k spornej nehnuteľnosti, by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo garantované v čl. 20 ods.
1 Ústavy SR.

28.7. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú

bolo možné od obce i žalovaných požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych
skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že obec na
žalovaných platne previedla vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom
nevyhnutné poznanie, že obec bola v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovanými vlastníkom sporných
nehnuteľností a disponovala (platným) nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam.

Samotné rozhodnutie o ROEP (bez ďalšieho) takýmto titulom bezpochyby nie je.

28.8. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku plynie, že žalovaní svoje vlastnícke právo odvodzovali
od vydržania sporného pozemku (sporných parciel), ktorý podľa tvrdení nerušene a dobromyseľne
užívali žalovaní, resp. ich právni predchodcovia približne od polovice 80-tych rokov, kedy tento (sporný)

pozemok babka žalovanej v 2. rade odkúpila a zaplatila za neho v hotovosti sumu 3.200,- Kčs právnej
predchodkyni žalobcov (ich matke) A. A.. Pretože rodičia žalovanej v 2. rade tento odkúpený pozemok
následne oplotili a od tých čias ho mali podľa nich v oprávnenej nerušenej držbe, po započítaní
dobromyseľnej držby rodičov žalovanej v 2. rade sporný pozemok (vrátane sporných parciel) ešte v
roku 2010, kedy sa sami ujali jeho držby, vydržali. Súd túto obranu žalovaných správne posúdil ako

nepreukázanú. V okolnostiach danej veci adekvátne uzavrel, že žalovaní v konaní nepreukázali, že oni
alebo ich právni predchodcovia mali postavenie dobromyseľných držiteľov a že sporné nehnuteľnosti
vydržali a v prípade žalovaných nie sú splnené podmienky ani pre vydržanie u žalovaných a v intenciách
§ 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka (započítaním doby, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca) ani u právnych predchodcov žalovaných, pokiaľ titulom, ktorý mal u právnych predchodcov

žalovaných založiť dobrú vieru v tom, že im sporná nehnuteľnosť (vrátane sporných parciel) patrí, mala
byť neformálna (pravdepodobne) ústna kúpna zmluva uzavretá s právnou predchodkyňou žalobcov
ažalovanínepreukázalianisvojetvrdenie,žeichprávnapredchodkyňazaspornénehnuteľnostizaplatila
dohodnutú kúpnu cenu, z dôvodov uvedených v bodoch 45., 46 a 47. odôvodnenia rozsudku, s ktorými
sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, a v ktorých súd poskytol žalovaným dostatočnú odpoveď

aj na to, ako vyhodnotil dôkaz predložený žalovanými – list advokátky H. A. G. zo dňa 16.4.2012 (bod
47. odôvodnenia rozsudku). Odvolacia námietka žalovaných, že súd tento dôkaz v rozsudku náležite
opomenul vyhodnotiť v kontexte ostatných vykonaných dôkazov je preto neopodstatnená.

28.9. Súd prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu správne uzavrel, že žalovaní síce v konaní

preukázali nerušenú držbu sporného pozemku (sporných parciel) v relevantnom čase, okrem držby ich
však v konaní zaťažovalo preukázať aj oprávnenosť tejto držby, ktorá sa posudzuje z hľadiska existencie
právneho titulu, hoc i neplatného, ktorý však bol so zreteľom na všetky okolnosti spôsobilý v ich právnychpredchodcoch vyvolať objektívne (nielen subjektívne) presvedčenie, že im sporný pozemok vlastnícky
patrí, pretože iba samotná držba pre nadobudnutie vlastníckeho práva nepostačuje.

28.10. Odvolací súd je v zhode s prvoinštančným súdom v názore, že dôkazné bremeno o dobrej
viere, že žalovaným svedčí nadobúdací titul (a teda že nadobudli vlastnícke právo) v danom prípade
zaťažovalo žalovaných, ako osoby, ktorým je dobrá viera na prospech. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/12/2010).

28.11. S ohľadom na žalovanými v obrane tvrdené uzavretie ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti ich
právnou predchodkyňou (približne z roku 1975/1976) a od ktorej odvíjali dobromyseľnosť držby spornej
nehnuteľnosti súd správne zameral dokazovanie na zistenie a posúdenie otázky, či došlo k uzavretiu
(neformálnej ústnej) zmluvy o prevode spornej nehnuteľnosti (jej časti) právnym predchodcom
žalovaných (babkou žalovanej v 2. rade) a či došlo k zaplateniu kúpnej ceny za túto nehnuteľnosť

a správne uzavrel, že žalovaní na svoje tvrdenia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že boli
dobromyseľnýmidržiteľmi(aaniichprávnipredchodcovia),nazákladečohodospelksprávnemuzáveru,
že žalovaní (ani ich právni predchodcovia) nikdy nevstúpili do dobromyseľnej držby, a teda nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním z dôvodov uvedených v bodoch 45.
anasl.odôvodneniarozsudku.Záversúduoneunesenídôkaznéhobremenanapreukázaniežalovanými

tvrdenej ústnej zmluvy o prevode sporných nehnuteľností a zaplatení kúpnej ceny na jej základe,
sa žalovaným v odvolaní spochybniť nepodarilo, pokiaľ v tomto smere iba (bez ďalšieho) namietali
správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov (žalovanými predložených dôkazov – ústrižky poštových
poukážok, list advokátky) súdom prvej inštancie, nespochybňujúc fakt, že A. A. nebola preukázateľne
vlastníčkou(spoluvlastníčkou)spornejnehnuteľnostiaakzaplateniekúpnejcenypreukazovaliústrižkom

poštovej poukážky o zaplatení sumy 3200,- Kčs susedou K. L. A. A. a bez bližšej konkretizácie v odvolaní
(iba) namietli, že „súd mal vedomosť o tom, že na obdobnom skutkovom základe ohľadom kolektívnej
pamäte sa na danom súde vedie viac sporov a dokonca bolo jeden čas v konaní navrhované pripojiť
spis tunajšieho súdu sp. zn. 15C/107/2021“.

29. Odvolací súd závery súdu prvej inštancie vyhodnotil ako súladné i s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvrozhodnutíz13.mája2024sp.zn.1VCdo/1/2024,ktorébolouverejnenévZbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15 a v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že právny
titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho
nedostatokpreúčelyvydržaniasámosebenemôžezapríčiniťneoprávnenosťdržby.Rozhodujúcimvždy

bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol
iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

30. V citovanom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 najvyšší súd zhrnul (o.i) vývoj súdnoaplikačnej praxe
nastolenej právnej otázky bol nasledovne:

„12.1. Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn.
3Cdo/117/94)] rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal na skoršiu
judikatúru(R45/1986,Zb.rozh.č.45,zoš.9-10/1986,str.193)podľaktorej,,narozdielodpreukazovania
vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny

prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Podľa právnej vety R 44/96 „neplatnosť právneho
úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním“.
Najvyšší súd v okolnostiach danej veci uviedol, že „k oprávnenej držbe došlo až po dohode o ich
kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej

zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho
právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu
nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací
súd, ale nadobúdajúcim titulom bolo vydržanie“. Obdobne, podľa stanoviska občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30.3.1983 CPJ 69/82 – uverejnenom vo Výbere rozhodnutí a

stanovísk Najvyššieho súdu SSR č. 5/1983 ako aj v Zborníku III, s. 164 – ústne dohodnuté zmluvy
(kúpne, darovacie, zámenné) nemohli byť základom pre prevod vlastníckeho práva, „mohli byť však
základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti“ vydržaním. Rovnaký záver sa
po znovuzavedení inštitútu vydržania (v roku 1982) prijímal aj v právnickej spisbe, podľa ktorej nebolorozhodné, či existuje aj platný právny titul nadobudnutia (Jehlička, O. In Češka, Z. a kol. Občanský
zákoník. Komentář. Díl I. Praha: Panorama, 1987, s. 416), resp. podľa ktorej právny omyl nemusí byť
prekážkou dobromyseľnosti držiteľa (Bičovský, J. – Holub, M. Občanský zákoník a předpisy souvisíci I.

Praha: Panorama, 1984, s. 181). Prístup, ktorý umožňoval vydržať nehnuteľnosť aj v prípade, ak držiteľ
nadobudol jej držbu len na základe ústnej kúpnej zmluvy, sa na našom území konzistentne zastával
od čias uhorského obyčajového práva, cez úpravu Občianskeho zákonníka z roku 1950 (s definíciou
oprávnenej držby zhodujúcou sa s tou dnešnou), cez obdobie po znovuzavedení inštitútu vydržania, a
to až do obdobia okolo roku 2010 (bod 12.2.).

12.2.Neskôr–niekedyodroku2010–sanajvyššísúdviacerýmirozhodnutiami[napr.4Cdo/283/2009(R
73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,
2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010] priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, resp.
dobromyseľného držiteľa je potrebné zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre
nadobudnutie vlastníckeho práva. Najvyšší súd bez zásadného zdôvodnenia zmeny staršej judikatúry,

bez zmeny právnej úpravy, či bez spoločenskej zmeny, alebo v názore právnej vedy, reflektujúc
skôr českú judikatúru (s rozdielnym historickým právnym zázemím, pozn.), začal uprednostňovať
reštriktívnejší názor, že držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu nehnuteľnosti ústnou
kúpnou zmluvou, ak právny poriadok vyžaduje na prevod nehnuteľnosti písomnú kúpnu zmluvu. Podľa
jeho názoru išlo totiž o neospravedlniteľný právny omyl. Judikatúra sa rozvinula v tejto otázke do takej

miery, že ani v prípade písomnej kúpnej zmluvy nemôže byť držba oprávnená, ak neprišlo k jej registrácii
štátnym notárstvom v období, keď to právny poriadok vyžadoval. Ústavný súd (pozri bod 7.1.) explicitne
poukázal na R 73/2015, R 74/2015 a R 83/2018.

12.2.1. V uznesení z 27. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015) dovolací súd zrušil odvolacie

rozhodnutie z dôvodu, že zmluva o prevode pozemkov nebola registrovaná štátnym notárstvom („pokiaľ
v preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe
zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu
vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď
subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení“). Vo svojich právnych východiskách dovolací

súd tiež uviedol, že „vydržanie ... hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,
že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti
vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších
podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym ...

Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí

a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblasti

súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie
je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie
zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.“. K uvedenému judikátu veľký senát najvyššieho súdu

dodáva, že dovolací súd vo vyššie citovanom znení sám pripustil výnimky pre ospravedlnenie (aj)
právneho omylu, i keď len výnimočne a navyše neposudzoval oprávnenosť držby cez prizmu uhradenej
kúpnej ceny.

12.2.2. V rozhodnutí z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012 (R 74/2015) dovolací súd zamietol

dovolanie žalobcov. Pri riešení otázky či boli v danej veci splnené predpoklady pre vydržanie vlastníctva
nehnuteľnosti žalobcami dospel dovolací súd k pomerne striktnému záveru, že „držba nehnuteľnosti
opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (viď rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo/137/2011)“. Vo svojich právnych východiskách dovolací súd tiež uviedol, že „posúdenietoho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať
nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu
(titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom

navšetkyokolnosti,samusívzťahovaťajnatitul,nazákladektoréhomohlodržiteľovivzniknúťvlastnícke
právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho
právneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na
okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné

pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží
vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a
z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.“ S poukazom

na citované dovolacie rozhodnutia (3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010,
3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010) ďalej konštatoval, „že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny
omyl neospravedlniteľný ... Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona
neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so

zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť ... V preskúmavanej veci žalobcovia
nepreukázali, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, predovšetkým nepreukázali riadny
vstup do držby“.

12.2.3. V uznesení z 21. augusta 2018 sp. zn. 3Obdo/42/2018 (R 83/2018) najvyšší súd v

rámci posudzovania právnej otázky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nezistil odklon
právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu, poukazujúc pritom na
rozhodnutia 2Cdo/271/2007, 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010,
3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006, 5Cdo/234/2009 a 3Cdo/46/2017. 12.3. Súčasná súdna prax
(dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ,

t. j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho
úkonu viacerými rozhodnutiami vrátila k právnym záverom staršej judikatúry (bod 12.1.).

12.3.1.Vuzneseníz12.augusta2021sp.zn.5Cdo/210/2019najvyššísúdknastolenejdovolacejotázke
– či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej

nesvedčí žiadny nadobúdací titul – najskôr poukázal na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré „zdôraznili,
že vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom, že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri
posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností na rozdiel od preukazovania
vlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva

a ochranou držby“. Následne tiež uviedol, že „posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo

nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol
i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,

že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018).“ Uvedené právne závery zopakoval tiež najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022

sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020.

12.3.2. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov s
uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018) ústavný súd po podaní historickéhoexkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej)
judikatúry (bod 12.2. až 12.2.3.) a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry (bod 12.1.)
považoval za podstatné uviesť, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním

vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
považovaťtakývýklad§134Občianskehozákonníka,ktorýpodporujezákonnúintenciuuviesťdosúladu
dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne

presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý
túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne
konformný ... taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch
v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k
pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu
a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ... pri ústavne konformnom

výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.

12.3.3. V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému
právnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Predmetom
posudzovania tu bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej
súvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v

skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody“ z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci
zákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne
uzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami
sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009,
3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že

„[p]rávny názor, podľa ktorého súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti
potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom ústavného prieskumu vo veci sp.
zn. II. ÚS 484/2015. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo 14. novembra 2018, v ktorom vo
vzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho
zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť

nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne
reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne
neakceptovateľný ... Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto
náleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec

poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ (body 22. a
23. odôvodnenia nálezu).

13. Zodpovedanie nastolenej dovolacej otázky [„či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez
existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej
zmluvy)“ (bod 11)] súvisí s interpretáciou predovšetkým ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134
ods. 1 OZ.

13.1. Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.
13.2. Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
13.3. Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

14. Veľký senát najvyššieho súdu pri interpretácii vyššie uvedených hmotnoprávnych ustanovení a
v rozsahu dovolaním nastolenej právnej otázky považuje za potrebné uviesť, že držba je historickychápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom
mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis,
ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa

mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od
vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na
vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia
právneho dôvodu nenachádza. V súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou
držbouaneoprávnenoudržbou.Nášprávnyporiadokztohtopohľadunerozlišujemedzidržboutitulárnou

a držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho
zákonníka. Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu
vec alebo právo patrí. Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších
úvah musí byť jeho význam v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje
význam „dobrosrdečný, dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz
„zlomyseľný“ vo význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom,

že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že
svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde
o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho

dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava
na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie
právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia
právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných
prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie

je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez
ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho
titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu
vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere,

t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj
naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R
45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti

držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad
vydržania zákon de lege lata nestanovuje.

15. Veľký senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní o nastolenej otázke [(bod 11), ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne] z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za správny

v podstate jediný argument, o ktorý sa novšia judikatúra (R 73/2015 a R 74/2015) opiera, a to,
že „neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri
zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015
a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so

zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a
uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené
právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane
rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (bod 12.3 až 12.3.3.), ktoré
fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia

§ 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad
pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel
vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným
držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve)
so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti

(podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok
právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov
preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom ústavnéhosúdu (bod 12.3.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ
mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť
teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba

považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

31. V korelácii s uvedeným odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa pri vyriešení nastolenej
právnej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak dospel k záveru, že
žalovaní nenadobudli k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním (od svojich právnych
predchodcov), keďže neboli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im patria nehnuteľnosti,
do držby ktorých vstúpili ich právni predchodcovia za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.
decembra 1991 na základe (nimi tvrdenej avšak nepreukázanej) ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti,

ktorá nebola evidovaná v príslušnej evidencii, a súčasne, ak tvrdenie žalovaných o zaplatení kúpnej
ceny za tieto nehnuteľnosti ostalo v rovine nepreukázaného tvrdenia z dôvodov, ako ich uviedol súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku.

32. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 a §
396 ods. 1 CSP. Žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol úspešným žalobcom, preto odvolací súd priznal úspešným

žalobcom voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,

ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v
sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa
neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnejmzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§
422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).