Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117201254
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117201254.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Mariany Harvancovej v právnej veci žalobcu: J.. Z.. H.
Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. S. X, S., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (v súčasnosti Mestský
súd Bratislava IV) zo dňa 27. apríla 2022, č.k. 6C/3/2017-245, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného
domáhalzaplatenianáhradynemajetkovejujmyvovýške5.000eur,ktorámumalavzniknúťnesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava I, spočívajúcom v tom, že v dôsledku jeho nezákonného
trestného stíhania (vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 5T/52/2009) bol od 12.04.2014
do 15.01.2015 vo väzbe, počas trvania ktorej požiadala zákonná sudkyňa v konaní sp. zn. 11C/5/2012
vedenom Okresným súdom Bratislava I o jeho predvedenie na pojednávanie konané dňa 01.12.2014,
pričom v súvislosti s jeho predvedením na uvedené pojednávanie prežil neľudské, nehumánne, hrubé,

kruté a ponižujúce zaobchádzanie proti jeho vôli príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej
„ZVJS“), keďže bol prehliadaný, predvádzaný na pojednávanie v putách, bol vláčený po chodbách
Okresného súdu Bratislava I a spútaný ako „zviera“, čo mu spôsobilo doposiaľ pretrvávajúcu traumu.
Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) a b) ods. 2,
§ 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2 a 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a vecne tým, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému nepriznal právo na náhradu
trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dôvodil tým, že nebyť nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava I počas vedenia trestného konania voči nemu a nezákonného
rozhodnutia o väzbe, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené a následne bol spod obžaloby oslobodený,
nebol by predvádzaný príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS na pojednávanie vedené Okresným súdom Bratislava

I v konaní sp. zn. 11C/5/2012 a sudca v konaní sp. zn. 5T/52/2009 H.. J. nebol oprávnený vydať
súhlas na jeho predvedenie v putách na predmetné pojednávanie konané dňa 01.12.2014, keďže nešlo
o neodkladný úkon a väzobné stíhanie sa ukázalo ako nezákonné. Žalobca tvrdil, že v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I došlo k zásahu do jeho integrity, do jehopráva na súkromie, do práva na česť a dôstojnosť, do práva na osobnú slobodu a bezpečnosť, keďže
v daný deň 01.12.2014 sa musel proti svojej vôli podrobiť opakovanému oňuchávaniu strážnym psom
vlčiakom, takzvanému filcungu, vyzliekaniu donaha, prehliadkam zo strany príslušníkov ZVJS ÚVV a

ÚVTOS Bratislava (tieto podrobne opísal), spútavaniu do železných pút, vláčeniu po chodbách väznice,
z väznice do budovy Okresného súdu Bratislava I a následnému vláčeniu po chodbách Okresného súdu
Bratislava I. Tvrdil, že jeho predvádzanie na pojednávanie a účasť na ňom mali za následok útrapy,
psychické strádanie, pretrvávajúce pocity bezmocnosti a beznádeje, a že sa doposiaľ v noci budí a
vynárajú sa mu spomienky na neľudské, nehumánne a ponižujúce zaobchádzanie s ním. Poukázal na

nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/2015 zo dňa 02.07.2015, ktorým ústavný súd rozhodol, že
postupom Okresného súdu Bratislava I v trestnom konaní sp. zn. 5T/52/2009 došlo k porušeniu jeho práv
na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Žalobca považoval sumu nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000 eur (za ním prežité utrpenie) za primeranú a spravodlivú. Uviedol, že žalovaného
požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku žiadosťou, doručenou mu dňa 02.03.2015, doplnenou
dňa 22.04.2015. Žalovaný jeho žiadosti nevyhovel.

3. Zosumarizoval aj vyjadrenie žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasil tvrdiac, že žalobca žalujúc podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal splnenie troch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za jeho
tvrdenú nemajetkovú ujmu, ktoré musia byť splnené kumulatívne, pričom nepreukázal splnenie ani
jednej z nich, hoci ho zaťažuje dôkazné bremeno. Zo žaloby žalobcu zistil, že sa domáha náhrady

nemajetkovej ujmy v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava
I, ktorý mal spočívať v nezákonnom výkone eskorty jeho osoby na pojednávanie dňa 01.12.2014 na
Okresnom súde Bratislava I vo veci sp. zn. 11C/5/2012, avšak s poukazom na definíciu nesprávneho
úradného postupu v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. mal za to, že žalobcom uvádzané
skutočnosti vo vzťahu k nehumánnemu výkonu eskorty súvisia len s jeho subjektívnymi pocitmi.

Argumentoval, že žalobca neuniesol v tejto otázke bremeno tvrdenia a už vôbec nie dôkazné bremeno.
Poukázal na to, že termín pojednávania (01.12.2014) bol Okresným súdom Bratislava I nariadený v
súlade so zákonom, predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi riadne doručené, a keďže sa žalobca
v tomto čase nachádzal v ÚVV a ÚVTOS Bratislava, bol povinný sa predmetného úkonu súdu zúčastniť,
pričom jeho účasť na pojednávaní bola zabezpečená jeho predvedením príslušníkmi ZVJS. Žalobca

splnenie podmienok pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k jeho predvedeniu na pojednávanie nariadené
Okresným súdom Bratislava I v konaní sp. zn. 11C/5/2012 nepreukázal, keď nepreukázal nesprávny
úradný postup, ani konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy v jeho osobnostnej sfére, ktorý by
zakladal nárok na náhradu, čo vylučuje preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi žalobcom

namietaným nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca ako listinné dôkazy predložil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 05.12.2013 potvrdzujúce, že je poberateľom invalidného dôchodku, potvrdenie z
Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody zo dňa 18.03.2015 potvrdzujúce,

kedy bol žalobca predvádzaný na pojednávania vedené Okresnými súdmi I až V v Bratislave, uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/1/2015 zo dňa 15.01.2015 o prepustení žalobcu z väzby,
potvrdenie o prepustení z výkonu väzby zo dňa 15.01.2015, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na zaplatenie odškodnenia zo dňa 02.03.2015 a doplnenie tejto žiadosti zo dňa 22.04.2015 (s pečiatkou
potvrdzujúcou ich doručenie žalovanému, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/135/2015 zo

dňa 21.04.2016, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, a nálezy Ústavného súdu SR, a to nález
č.k. II.ÚS 244/2015-46 zo dňa 02.07.2015, ktorým bolo rozhodnuté, že Okresný súd Bratislava I v konaní
pod sp. zn. 5T/52/2009 porušil právo žalobcu na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby, a nález č.k. II.ÚS 579/2015- 54 zo dňa 17.12.2015, ktorým bolo rozhodnuté, že v konaní sp.
zn. 5T/52/2009 bolo porušené základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca navrhol výsluch svedkov, a to jeho J. U. Y., zákonnej sudkyne v konaní sp. zn. 11C/5/2012 a
jej asistentky, a zástupcu ministerstva spravodlivosti J.. Q. K.. Žalovaný nepovažoval za nutné výsluchy
žalobcomnavrhnutýchsvedkov,dôvodiac,ženarozhodnutievovecisamejnemajúžiadenvplyv,pretože
v žiadnom smere nie sú spôsobilé preukázať vznik nemajetkovej ujmy v subjektívnej sfére žalobcu.
Konštatoval, že žalovaný doručil dňa 23.05.2017 návrh na spojenie vecí špecifikovaných v jeho návrhu,

ktorý zamietol uznesením č.k. (10C) 6C/3/2017-109 zo dňa 21.06.2017. Žalovaný predložil v konaní aj
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co/114/2018-173 zo dňa 24.06.2020, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 9C/7/2017-127 zo dňa 15.11.2017, ktorým bola zamietnutá
žaloba žalobcu v skutkovo obdobnej veci, a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/103/2021zo dňa 25.01.2022, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 15Co/114/2018 zo dňa 24.06.2020. Súd prvej inštancie uviedol, že na pojednávaniach
dňa 07.03.2022 a dňa 27.04.2022 strany zotrvali na svojich argumentoch a žalobca v rámci svojho

prednesu netrval na výsluchu ním navrhnutých svedkov.

5. Z výsluchu žalobcu a z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11C/5/2012 mal
preukázané, že žalobca bol na pojednávanie dňa 01.12.2014 predvedený príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS
v zmysle žiadosti zákonnej sudkyne z dôvodu, že bol v tom čase vo väzbe. Pojednávania sa zúčastnil

a následne bol eskortovaný späť do ÚVV a ÚVTOS. Z vykonaného dokazovania (výpovede žalobcu,
vyjadreniažalovanejazobsahužalobcompredloženýchlistinnýchdôkazov)malpreukázané,žežalobca
požiadal žalovaného podľa ust. §15 zák. č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, a že žalovaný mu nevyhovel. Vyhodnotil, že žalobca tak bol oprávnený podať proti
žalovanému žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 16 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

6. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) a b) ods. 2, § 9 ods. 1
a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2 a 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., vysvetlení inštitútov
prostriedkov procesného útoku a obrany, citácii ust. § 191 ods.1 a 2, § 215 ods.1 a 2, § 216 ods.
1, § 217 ods. 1 C.s.p. dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

Vysvetlil, že zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je objektívna, teda bez
ohľadu na zavinenie. Zdôraznil, že štát však poškodenému zodpovedá za nemajetkovú ujmu iba za
súčasného splnenia troch podmienok vzniku tejto zodpovednosti, ktorými sú preukázanie nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, existencia nemajetkovej ujmy

na strane poškodeného a príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Podrobne vysvetlil aj obsah všetkých týchto podmienok (ich
definíciu, zmysel, i ako sa ich splnenie posudzuje podľa právnej teórie a súdnej praxe). Vo vzťahu k
žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn.
11C/5/2012, ktorý sa mal prejaviť žiadosťou adresovanou ÚVV a ÚVTOS o predvedenie žalobcu na

pojednávanie dňa 01.12.2014, vyhodnotil, že išlo legitímny procesný úkon súdu. Poukázal na to, že súd
považoval za dôležité žalobcu v konaní vypočuť, a keďže sa žalobca v rozhodnom období nachádzal
vo väzbe, požiadal zákonného sudcu v trestnom konaní o súhlas s jeho predvedením na nariadené
pojednávanie. Zákonný sudca súhlas s predvedením žalobcu udelil a žalobca bol príslušníkmi ÚVV a
ÚVTOS na termín pojednávania eskortovaný. Prijal záver, že vo vzťahu k samotnému výkonu jeho

prevedenia príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS nepredložil žalobca žiaden dôkaz, vykonaním ktorého by mohol
tento procesný postup vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup. Keďže procesný postup Okresného
súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 11C/5/2012 nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup, žalobcovi s
týmto procesným postupom súdu uplatnená nemajetková ujma nemohla vzniknúť a nemohla byť teda v
konaní preukázaná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným neprávnym úradným postupom

súdu a uplatnenou nemajetkovou ujmou.

7. Zdôraznil, že žalobcom označený procesný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn.
11C/5/2012 by mohol byť považovaný za procesný postup objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
právach žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. iba za splnenia zákonných predpokladov. Zákon č.

514/2003 Z.z. priznáva (popri práve na náhradu skutočnej majetkovej škody) i náhradu za nemajetkovú
ujmu, avšak žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu bola v dôsledku jeho predvedenia na
pojednávanie konané dňa 01.12.2014 spôsobená ujma. Neuviedol ani ako dospel k ním uplatnenej
sume, keď iba konštatoval, že žalovaný je zodpovedný za vznik jeho nemajetkovej ujmy, ktorú si on
oceňuje sumou 5.000 eur. Tu súd prvej inštancie zdôraznil, že základným predpokladom uplatnenia

satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencia skutočnosti, že došlo k neoprávnenému
zásahu do práv žalobcu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv
žalobcu mal skutočne tvrdený následok. Zopakoval, že preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje
poškodeného, teda žalobcu. Vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že v dôsledku jeho predvedenia na
pojednávanie konané dňa 01.12.2014 došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, že

pociťoval, resp. pociťuje následky v odlišnom správaní príbuzných, resp. osôb v jeho blízkom či širšom
okruhu. Iba v prípade, ak by žalobca dostatočne preukázal reakcie svedčiace o znížení jeho dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, by mu mohla byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy.8. Vyhodnotením vykonaného dokazovania prijal záver, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie
všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup Okresného súdu

Bratislava I v konaní sp. zn. 11C/5/2012, nesprávny úradný postup príslušníkov ÚVV a ÚVTOS pri
jeho predvádzaní na pojednávanie konané dňa 01.12.2014, vznik nemajetkovej ujmy, a ani príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom nemajetkovej ujmy. Záverom dodal,
že žalobca si môže vo vzťahu k trestnému konaniu vedenému Okresným súdom Bratislava I pod sp.
zn. 5T/52/2009, v ktorom bol aj väzobne stíhaný, a ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby,

uplatniť nárok na náhradu škody a nemajetkovej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. za preukázania
kumulatívneho splnenia podmienok zodpovednosti štátu za vznik uplatnených nárokov v súvislosti s
uvedeným trestným konaním.

9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie
a zrušiť aj arbitrárne uznesenie č.k. 6C/3/2017-109 zo dňa 21.06.2017, prípadne napadnutý rozsudok
zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie mu odškodného v zmysle žaloby. Napadnutý rozsudok
považoval za svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, ako aj za nesprávny. Namietal, že vo

veci konala a rozhodovala nie nezaujatá sI.G. H.. D. X., ktorá mu opakovane na chodbách okresného
súdu „doporučila“, aby zobral žalobu späť, inak ju aj tak zamietne (aspoň on jej verbálne prejavy tak
vnímal). Vyjadril názor, že sudkyňa nie je nezaujatá od 21.06.2017 a nie je garantom spravodlivého
konania a rozhodnutia, keďže porušila jeho právo rovnosti a právo na kontradiktórne konanie. Rozsudok
považoval za predčasný bez splnenia zákonných podmienok. Namietal porušenie jeho práva oboznámiť

sa s návrhom protistrany na spojenie veci zo dňa 23.05.2017 a vyjadriť sa k nemu do rozhodnutia
súdu uznesením zo dňa 21.06.2017. Mal za to, že sudkyňa konala vydaním tohto uznesenia, v ktorom
nepripustila opravný prostriedok, vedome a úmyselne v rozpore s č.l. 6 ods. 1 Dohovoru a v rozpore
s rozhodovacou praxou NS SR a ESĽP, porušila princíp právnej istoty a legitímneho očakávania v
jeho neprospech. Z tohto dôvodu žiadal okrem zrušenia napadnutého rozsudku aj zrušenie uvedeného

uznesenia. Nemožnosť vyjadriť sa k návrhu žalovaného na spojenie veci považoval za flagrantnú
ignoráciu jeho práv na spravodlivé súdne konanie. Vyjadril názor, že od okamihu vydania uvedeného
uznesenia bolo konanie nespravodlivé, nezákonné a je výsledkom ohýbania práva. Vyjadril podozrenie
z neprípustného a úmyselného konania zákonnej sudkyne prekrúcaním práva, marením práva rovnosti
a ďalších jeho práv, keďže s návrhom žalovaného na spojenie veci ho oboznámila až po tom, ako o ňom

rozhodla vyššie uvedeným uznesením, ktorým návrh zamietla, hoci on by bol v rozhodnom čase dal
súhlas na spojenie veci. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku namietal, že nie je riadne odôvodnený, je
výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súdu prvej inštancie vytkol, že odmietol objektivizovať skutkový stav vypočutím ním navrhnutých
Y. U. Y., H.. H. F., J.. Ľ. J., J.. J.N. T., J.. D. Š., J.. D. N., J.. J.. J. R., H.. D. J. G. J.. A. J., a

odmietol vykonať test proporcionality. Zotrval na tvrdení, že v konaní preukázal nesprávny úradný
postup aj kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok k priznaniu mu odškodnenia nemajetkovej
ujmy a zopakoval svoje argumenty prednesené už v základnom konaní. Nepovažoval za správne
špekulácie nie nezaujatej sudkyne o tom, že nepreukázal nesprávny úradný postup v súvislosti s jeho
násilným, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, invazívnymi prehliadkami filcungom, očuchávaním

vlčiakom a predvádzaním na pojednávanie dňa 01.12.2014 vo veci sp. zn. 11C/5/2012 na Okresnom
súde Bratislava I, a to o to viac, ak vo veci nebolo začaté účinné vyšetrovanie. Zopakoval, že všetky
podmienky zákona pre úspešnosť žaloby splnil, jasne preukázal nesprávny úradný postup príslušníkov
ÚVV a ÚVTOS pri jeho predvádzaní na pojednávanie dňa 01.12.2014, preukázal vznik nemajetkovej
ujmy keď popísal udalosti tak, ako ich dňa 01.12.2014 vnímal vlastnými očami a preukázal aj príčinnú

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom trestného súdu a vznikom nemajetkovej ujmy. Tvrdil,
že dôkazné bremeno bolo na žalovanom, pretože vo veci nebolo ex offo začaté účinné vyšetrovanie a
podľa zdravotnej dokumentácie sa po predvádzaní 01.12.2014 sťažoval na bolesti chrbtice v dôsledku
jeho silného spútania rukami vzad železnými putami a vláčením ho neľudsky ako zviera a dožadoval sa
odborného vyšetrenia neurológom a liečby, čo mu bolo odmietnuté. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že v

konaní nepreukázal nesprávny úradný postup policajtov ZVJS dňa 01.12.2014 považoval za zlomyseľne
účelové,pretoženebolovykonanériadnedokazovanieanasituáciunebolaplikovanýprincípobráteného
dôkazného bremena, keďže súd od neho nemohol požadovať nesplniteľné dôkazné bremeno. Naopak,
štát mal súd presvedčiť, že s ním špatne nezaobchádzal. Nemajetková ujma mu vznikla samotnýmporušením jeho základných práv a slobôd, nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, k čomu v danom prípade aj došlo keďže aj podľa názoru Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS
244/2015 zo dňa 02.07.2015 bolo od 08.08.2014 flagrantne porušované jeho právo na osobnú slobodu,

čo okresný súd nezohľadnil. Poukázal aj na to, že Ministerstvo spravodlivosti dňa 21.06.2022 priznalo
nehumánne zaobchádzanie s väzňami v slovenských väzniciach v predchádzajúcom období (tu citoval
z tlačových správ vzťahujúcich sa k predstaveniu novely zákona o výkone väzby). Ďalej sa vyjadroval k
jeho samotnému trestnému stíhaniu, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený a poukazoval na to, že H..
J. nemohol dať súhlas na jeho predvedenie. Zopakoval, že zákonná sudkyňa sa mu už pred otvorením

prvého pojednávania nebezpečne vyhrážala, že žalobu zamietne, psychicky ho týrala a traumatizovala
aj pri náhodných stretnutiach v Pezinku, namiesto toho, aby sa vo veci namietla. Opätovne obšírne
zopakoval akým spôsobom bol podľa jeho vnímania ponížený a vláčený v putách vo väznici a po
chodbách súdu ako zviera dňa 01.12.2014, kedy bol vytiahnutý z cely proti jeho vôli a nehumánne a
ponižujúco eskortovaný, so záverom že sa stal obeťou zverstva proti ľudskosti, napáchaného na ňom
bezcitne a agresívne policajtami ZVJS. Mal za to, že nakoľko súd prvej inštancie nevykonal riadne

dokazovanie a jeho žalobu zamietol, zlegalizoval tieto zverstvá proti ľudskosti napáchané voči nemu
štátom. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že postupoval až príliš formalisticky, tendenčne a chránil záujmy
žalovaného, čím porušil atribúty spravodlivého procesu.

11. Žalovaný žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť.Sodvolacíminámietkamižalobcunesúhlasil.Akžalobcaakoodvolacídôvoduviedolnesplnenie
procesných podmienok súdom, poukázal na to, že v obsahu odvolania nekonkretizoval ani jednu z
procesných podmienok, ktorej nesplnenie by zakladalo odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
a) C.s.p.. Všetky podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť, boli splnené. Ak
žalobca tvrdil porušene jeho práva na spravodlivý proces, čo odôvodňoval nedoručením mu výzvy

na vyjadrenie sa k návrhu (žalovaného) na spojenie vecí, zdôraznil, že vyhovenie alebo nevyhovenie
takémuto návrhu súdom nemá žiadny vplyv na rozhodovanie o merite veci. Mal za to, že žalobcom
namietaný postup súdu nie je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania podľa čl. 9 C.s.p.. Citoval
znenie ust. § 157 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. a zdôraznil, že súd má povinnosť postupovať v konaní
rýchlo a hospodárne, avšak nemá povinnosť, ale len možnosť vyzvať stranu aby sa vyjadrila o určitom

návrhu. Nie je potom možné legitímne očakávať, že by mal súd povinnosť oboznamovať stranu sporu
s akýmikoľvek (všetkými podaniami). Na podporu svojej argumentácie poukázal na uznesene ÚS SR
sp. zn. II.ÚS 327/2021 zo dňa 16.06.2021, z ktorého citoval právny názor Ústavného súdu týkajúci
sa dodržania princípu kontradiktórnosti vo vzťahu k doručovaniu podaní stranám. Námietku žalobcu
vo vzťahu k nedoručeniu mu návrhu na spojenie veci považoval za irelevantnú, keď poukázal aj na

to, že súd jeho návrhu nevyhovel, čo napokon koreluje s požiadavkou žalobcu, aby sa o každom
uplatnenom nároku rozhodovalo samostatne. Ak sa žalobca v otázke kontradiktórnosti odvolával na
ním uvedené rozhodnutia ESĽP, poukázal na to, že právne názory uvedené v predmetných veciach
už boli prekonané. V tejto časti poskytol rozsiahlu argumentáciu s odkazom na ďalšie rozhodnutia
ESĽP podporujúcu záver (zjednodušene povedané), že je prenechaná možnosť súdu vysporiadať sa s

otázkou, aké podanie je skutočne relevantné a či má význam zasielať ho protistrane. Uzavrel, že jeho
podanie, ktorým navrhol spojenie veci a súčasne rozhodnutie súdu s uznesením č.k. 6C/3/2017-109
zo dňa 21.06.2017, nemalo žiadnu relevanciu pre výsledok konania v merite veci a neobsahovalo ani
žiadnedoplnenieskutkovejaniprávnejargumentácie.Vovzťahuopakovanémunamietaniunestrannosti,
resp. zaujatosti zákonnej sudkyne zo strany žalobcu, poukázal na to, že žalobca doposiaľ nevzniesol

námietku zaujatosti a nepoukázal na žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by podporovali jeho tvrdenia
a preukazovali zaujatosť zákonnej sudkyne. Mal za to, že zo žalobcom zvoleného postupu vyplýva, že
žalobca zaujatosť sudkyne nespája s dôvodmi pre jej vylúčenie, ktoré sú zákonom predpokladané, ale
výlučne s jeho názorom a s rozhodnutím v jeho neprospech. Poukázal i na to, že žalobca v odvolaní
nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia o zaujatosti zákonnej sudkyne a námietka zaujatosti sa

javí ako celok nedôvodná. Ak žalobca v odvolaní ďalej namietal nevykonanie dokazovania výsluchom
nímnavrhnutýchsvedkov,zdôraznil,želensúdaniestranasporurozhodujeotom,ktorédôkaznénávrhy
vykoná (§ 196 ods. 1, § 185 ods. 1 C.s.p.). Uviedol, že počas celej doby konania neeviduje podania,
ktorými by žalobca ako Y. Q. T. U. Y., H.. H. F., J.. Ľ. J., J.. J. T., J.. D. Š., J.. D. N., J.. J.. J. R., H.. D. J. G.
J.. A. J., čo predstavuje absenciu relevantných dôvodov pre podanie odvolania podľa § 365 ods. 1 písm.

e) C.s.p. a nedôvodnosť odvolania v tejto časti. Zdôraznil, že súd žalobcom navrhnutý dôkaz vyžiadal
z ÚVV a z ÚVTOS Bratislava, pričom z obsahu predložených listín, konkrétne zdravotnej dokumentácie
vedenej počas výkonu väzby žalobcu od 14.04.2014 do 15.01.2015 nevyplývalo žiadne poškodenie
zdravia žalobcu počas eskorty, preto mal za to, že postup súdu bol bez vád zakladajúcich úspešnéuplatnenietohtoodvolaciehodôvodu.Uzavrel,žežalobcompožadovanánáhradanemajetkovejujmynie
je nástrojom na odškodnenie prípadnej ujmy na zdraví, a preto skutkové tvrdenia žalobcu o poškodení
jeho zdravia boli s ohľadom na predmet sporu irelevantné a bolo by nehospodárne a neúčelné vykonávať

v tomto smere dokazovanie. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke žalobcu považoval za neprípustné,
aby v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spočívalo dôkazné bremeno na jeho strane tak, ako tvrdí
žalobca, keďže to odporuje pravidlu formálnej logiky uplatňovanej v sporovom konaní a zásade, že
dokazuje ten, kto sa niečoho domáha. Za akceptovateľnú považoval aplikáciu delenia dôkazného
bremena vo vzťahu k postaveniu strán sporu spôsobom, kedy má žalobca povinnosť preukazovať

skutočnosti, ktoré jeho nárok posilňujú, a žalovaný má povinnosť preukazovať skutočnosti oslabujúce
nárok žalobcu, čo v tomto prípade aj on uplatňoval. Vyjadril názor, že uplatnením žalobcom iniciovaného
obráteného dôkazného bremena v sporovom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy by vznikla absurdná
situácia, kedy by bol náhodný žiadateľ v súdnom spore zbavený povinnosti preukazovania svojich
tvrdení a dochádzalo by k znevýhodneniu žalovaného v spore, ak by musel preukazovať neexistenciu
akýchkoľvek náhodných skutočností tvrdených žalobcom. Správnosť tohto názoru podporil nálezom

ÚS SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, zverejneným v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR
pod č. 20/2020, z ktorého citoval. Záverom poukázal na to, že žalobca sa v niekoľkých konaniach
na OS Bratislava I od neho domáha náhrady nemajetkovej ujmy, odôvodňujúc jej vznik v zásade
totožnými skutočnosťami súvisiacimi s tým, že bol počas výkonu väzby príslušníkmi ZVJS predvádzaný
na nariadené pojednávania, a každé jedno predvedenie je v jeho očiach nezákonným zásahom orgánu

verejnej moci, pri ktorom mu vznikla nemajetková ujma. Zároveň však žalobca voči nemu inicioval aj
súdne konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za samotný výkon väzby, pričom rozsudkom OS
Bratislava I sp. zn. 14C/251/2015 zo dňa 22.06.2022 mu bola priznaná náhrada majetkovej škody vo
výške 11.178 eur s príslušenstvom a i náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.161,60 eur. Z uvedeného
je zrejmé, že sa od neho žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy za samotný výkon väzby ako aj za

jednotlivépredvedenianapojednávania,pričomvkaždomkonanítýkajúcichsapredvedeniaodôvodňuje
vznik nemajetkovej ujmy rovnakými skutočnosťami a poukazuje na samotný výkon väzby, resp. postup
sudcu rozhodujúceho v jeho trestnej veci, avšak v tomto konaní nie dôvod zaoberať sa postupom Y. H..
J. ani ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa rozhodovania o väzbe žalobcu a podobne. Zároveň platí, že
v žiadnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy za predvedenie, neexistuje

žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup príslušníkov ZVJS, a kde neexistuje nezákonný zásah, nie
je potrebné ďalej skúmať vznik nemajetkovej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti medzi zásahom a
ujmou. Zdôraznil, že žalobca však nemajetkovú ujmu iba tvrdil, ale nepreukázal a splnenie podmienky
preukázania existencie príčinnej súvislosti medzi tu prejednávaným zásahom a tvrdenou nemajetkovou
ujmou je prakticky nemožné, keďže žalobca jej vznik odôvodňuje totožne v každom súdnom konaní

týkajúceho sa každého jeho individuálneho predvedenia na pojednávanie. Odvolanie považoval za
nedôvodné.

12. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na svojom odvolaní.

13. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

14. Na odvolanie žalobcu rozhodol odvolací súd rozsudkom sp. zn. 10Co/73/2022 zo dňa 27.10.2022,
ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, keď sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a aj s jeho

odôvodnením. Vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré vyhodnotil
za nedôvodné.

15. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom tvrdil dovolací dôvod v
zmysle ust. § 420 písm. c) C.s.p., keď namietal, že mu odvolací súd elektronicky neoznámil miesto a

čas verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 219 ods. 3 C.s.p. napriek jeho opakovaným žiadostiam o
takéto oznámenie. Ďalšie dovolacie námietky sa týkali arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia a „zatajenia“ návrhu žalovaného na spojenie vecí. Žalobca v dovolaní tvrdil aj porušenie
princípu rovnosti a kontradiktórnosti v konaní a porušenie jeho práva na nestranný súd a navrhol
rozsudky súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu uznesením sp. zn. 5Cdo/168/2023
zo dňa 27.06.2024 predmetný (vyššie uvedený) rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/73/2022 zo
dňa 27.10.2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal
žalobcom uvedeným dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 420 písm. c) C.s.p. a zistil, že žalobcaadresoval podateľni okresného súdu tri e-mailové podania, v ktorých žiadal o upovedomenie o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím resp. dovolacím súdom na ním uvedené e-mailové
adresy. Zistil tiež, že sa v súdnom spise nenachádza doklad o tom, že odvolací súd oznámil žalobcovi

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na niektorú z ním uvedených e-mailových adries. Dôvodom
prezrušenierozsudkuodvolaciehosúduavrátenievecinaďalšiekonaniepotompodľadovolaciehosúdu
bolo nesplnenie si povinnosti odvolacím súdom podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p., čím došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý proces.

16. Súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu odstránil odvolací súd vyššie uvedené procesné
pochybenie. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu stanovil na deň 30.10.2024 a
oznámil ho 24.10.2024 žalobcovi e-mailom na ním oznámenú adresu J..Y..O.. Na úradnej tabuli súdu
a webovom sídle súdu bolo zverejnené oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku dňa 24.10.2024.
Na oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom reagoval žalobca e-
mailom zo dňa 25.10.2024, ktorým žiadal oznámiť zloženie senátu Krajského súdu v Bratislave, na čo

mu bolo taktiež e-mailom zo dňa 29.10.2024 (o 08:51 hod) oznámené zloženie senátu vo veci sp. zn.
10Co/57/2024 - JUDr. Frimmelová, JUDr. Kučerová a JUDr. Harvancová.

17. Žalobca nevyčkajúc oznámenie o zložení senátu odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 10Co/57/2024
doručil do podateľne Krajského súdu v Bratislave dňa 29.10.2024 o 01:47 hod e-mailové podanie

s predmetom cit. „KS BA - 10Co/45/2024 + KS BA - 10Co/57/2024“, v úvode ktorého poukázal na
aktuálne rozhodnutie ESĽP zo dňa 13.06.2024 vo veci Cviková proti Slovensku a uviedol cit. „Vzhľadom
na informácie z prostredia krajského súdu obdržané 28.10.2024 osobou blízkou sudcom oboch
odvolacích senátov sa v súvislosti s verejnými vyhláseniami rozsudkov v oboch veciach 30.10.2024
namieta nestrannosť sudcov týchto senátov netajaciami sa zlým úmyslom rozhodnúť nesúladne s

rozhodovacou praxou ESĽP a vedomým porušením práva na Fair trial - v úmysle privodiť neoprávnenú
výhodu žalovanej bez objektivizácie skutkového stavu veci vypočutím svedkov a ošetrujúcich lekárov,
nekonaním dľa tzv. Perna tes - tu a to všetko v dôsledku nenáležitej (re)in-terpretácie a naoktrojovania;
tichej dohody so žalovanou. Došlo k porušeniu sudcovskej etiky a zdržanlivosti zákonného sudcu.“ Toto
podanie doručil na odvolací súd dňa 29.10.2024 aj osobne. Verejného vyhlásenia rozsudku sa žalobca

nezúčastnil.

18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

20.Spoukazomnavyššiecitovanéustanovenie§387ods.2C.s.p.,prihliadajúcnaobsahsúdnehospisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi,

týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcu,ktorousaodžalovanéhodomáhalnáhradynemajetkovejujmyvžalovanejvýške,ktorámumala
byť podľa jeho tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na 01.12.2014 v civilnom
spore, vedenom pod sp. zn. 11C/5/2012.

21. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel totiž k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite
v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti žaloby. Dokazovanie vykonané

súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre
samotné rozhodnutie, takže ďalšie dokazovanie, a to ani výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov
(na výsluchu ktorých žalobca následne ani netrval), nebolo potrebné a ani hospodárne. Je namieste
zdôrazniť, že v posudzovanej veci nebola splnená už prvá podmienka zodpovednosti žalovaného zaúdajnú nemajetkovú ujmu žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobca nesprávny úradný
postup nepreukázal a súd prvej inštancie ani žiadny nesprávny úradný postup nezistil, s čím sa odvolací
súd plne stotožňuje. Preto, ak súd prvej inštancie za situácie pre rozhodnutie dostatočne zisteného

skutkového stavu už ďalšie dokazovanie nevykonal, postupoval správne, keďže výsluch žalobcom
pôvodne navrhnutých svedkov by bol nadbytočný a nehospodárny. Nakoľko žiadny z týchto navrhnutých
svedkov nebol prítomný pri výkone eskorty žalobcu na predmetné pojednávanie, nemohli potvrdiť alebo
vyvrátiť ani to, či pri nej došlo k vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu (a majetková škoda, prípadne škoda
na zdraví nebola predmetom žaloby). Tu považuje odvolací súd za potrebné poukázať i na to, že i keď

žalobca v odvolaní vymenoval množstvo svedkov, nevykonaním výsluchu ktorých mal byť poškodený na
jehoprávach,zosúdnehospisunevyplýva,žebyvšetkýchnímvodvolanívymenovanýchsvedkovvôbec
v konaní navrhol vypočuť, pričom na pojednávaní dňa 27.04.2022 žiadneho z ním uvedených svedkov
vypočuť nenavrhol a uviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá (keď v takýchto prípadoch to
dôkazné bremeno nie je možné uniesť a môže len popísať skutkový stav). Možno však uzavrieť, že
súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nevykonaním výsluchu

žalobcom navrhovaných svedkov žiadne práva žalobcu neporušil.

22. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) a b) ods.
2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2 a 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom tieto ustanovenia, týkajúce

sa žalobcom uplatneného nároku, aj správne vyložil a vysvetlil. I keď žalobca v odvolaní namietal,
že napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, žiadnu relevantnú
argumentáciu, spôsobilú spochybniť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, neuviedol. V tejto
súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a
dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. §

220 ods. 2 C.s.p., keď sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami, na
ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, preto ani
odvolacie námietky žalobcu, ktorý tvrdil arbitrárnosť, svojvoľnosť a nepresvedčivosť záverov súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, nemohli obstáť. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil podmienky,
ktorých súčasné splnenie musí žalobca preukázať na to, aby bolo možné konštatovať objektívnu

zodpovednosť štátu za jeho nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti sa zaoberal všetkými relevantnými
listinnými dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené, ako aj tvrdeniami strán, pričom zdôraznil, že pri
žalobeonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupommusížalobcavkonaní
preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy, a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a jeho nemajetkovou ujmou, a vyvodil aj správny záver, že

kumulatívnesplnenietýchtopodmienoknebolovkonanípreukázané.Akpotomžalobužalobcuzamietol,
rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. Nič na tom nemení ani presvedčenie
žalobcu, že všetky podmienky zákona pre úspešnosť žaloby splnil. V konaní nebol preukázaný už
nesprávny úradný postup a to ani zo strany Okresného súdu Bratislava I, či už v trestnom konaní, alebo
v civilnom sporovom konaní, a ani pri výkone eskorty. Okresný súd Bratislava I považoval v konaní

sp. zn. 11C/5/2012 za potrebné žalobcu na pojednávaní, ktoré nariadil na 01.12.2014, vypočuť. Keďže
žalobca bol v tom čase vo väzbe, okresný súd požiadal zákonného sudcu v trestnom konaní o súhlas
s predvedením žalobcu na predmetné pojednávanie (jeho prítomnosť na pojednávaní nebolo možné
zabezpečiť inak). Zákonný sudca súhlas s predvedením žalobcu udelil a žalobca bol príslušníkmi ÚVV
a ÚVTOS na pojednávanie eskortovaný. Okresný súd postupoval v konaní sp. zn. 11C/5/2012 správne,

štandardne, legitímne a v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného Občianskeho
súdnehoporiadku.Akžalobcavodvolanínamietal,žeH..J.(G.Y.T.W.X.Í.,vedenomprotižalobcovipod
sp. zn. 5T/52/2009) nemohol udeliť súhlas s jeho predvedením na pojednávanie konané dňa 01.12.2014
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/5/2012, pretože voči nemu vzniesol námietku zaujatosti,
o ktorej nebolo v tom čase rozhodnuté, odvolací súd nesúhlasí a v udelení súhlasu trestným sudcom s

predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie, ktoré bolo nariadené v civilnom spore, žiadny nesprávny
úradný postup nezistil. Na vysvetlenie uvádza, že sudca, voči ktorému je v trestnom konaní vznesená
námietka zaujatosti, môže po jej vznesení vykonať iba také úkony, ktoré neznesú odklad, ktoré by
neskôr nemohli byť zopakované, a tým by sa zmaril účel trestného konania, z čoho je zrejmé, že takýto
namietaný sudca je limitovaný výlučne v úkonoch konkrétneho prebiehajúceho trestného konania, medzi

ktoré však udelenie súhlasu s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie v úplne inej (civilnej) veci
nespadá. Ak potom v konaní sp. zn. 5T/52/2009 namietaný Y. H.. J. dal súhlas k predvedeniu žalobcu z
väzby na pojednávanie konané dňa 01.12.2014 na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/5/2012,
nevykonal žiadny úkon v trestnom konaní sp. zn. 5T/52/2009, ale úkon smerujúci k zabezpečeniu úkonuna inom súde, teda v úplne inej veci. O žiadny nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v
trestnomkonanípretonešlo.Keďžesúhlasspredvedenímžalobcuzväzbynapojednávanieboludelený,
žalobca bol dňa 01.12.2014 na pojednávanie vo veci sp. zn. 11C/5/2012 štandardne eskortovaný

príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS. Žalobca ničím nepreukázal, že by pri výkone jeho predvedenia došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, teda k nejakému konkrétnemu konaniu príslušníkov ÚVV a ÚVTOS v
rozpore s právnymi predpismi. Naviac, žalobca žiadny konkrétny nesprávny úradný postup ani netvrdil a
neoznačil, len veľmi expresívne a s dôrazom na jeho pocity opisoval samotný výkon eskorty (vnímal ho
ako neľudský, nehumánny a ponižujúci), ktorý pociťoval ako zásah do svojich základných ľudských práv,

čo však nesprávnosť úradného postupu nezakladá. Ak potom súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca
nepreukázalnesprávnyúradnýpostup,odktoréhoodvodzovalsvojnároknanáhradunemajetkovejujmy
v peniazoch, nie je možné mu nič vytknúť, keďže tento záver je správny.

23. Súd prvej inštancie všetky svoje závery aj riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi

závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý súdny proces,
nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj riadne vyhodnotil. Vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol dôsledný a jeho argumenty
podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís
dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením
rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho
správnosť(§387ods.2C.s.p.).Keďževtakomtoprípadeniejepotrebnédôvodyužvyslovenéopakovať,
poukazuje na ne a vyjadrí sa len k ďalším odvolacím námietkam žalobcu.

24. Žalobca v odvolaní namietal pochybenie súdu prvej inštancie a tvrdil, že bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd však po preskúmaní spisu nezistil žiadne porušenie práv
žalobcu, ani žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní
tvrdil, že zákonná sudkyňa porušila princíp právnej istoty a legitímneho očakávania v jeho neprospech

tým, že ho neoboznámila s návrhom žalovaného na spojenie vecí (zo dňa 23.05.2017), ku ktorému sa
nemohol vyjadriť, a ktorý uznesením zo dňa 21.06.2017 zamietla a nepripustila opravný prostriedok.
Žalobca tiež tvrdil, že by so spojením vecí súhlasil. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ust. § 157 ods.
2 C.s.p. stanovuje, že ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a
vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať,

že nemá námietky. Z uvedeného znenia ust. § 157 ods. 2 C.s.p. je nepochybné, že súd prvej inštancie
nemal povinnosť vyzývať žalobcu na vyjadrenie sa k návrhu žalovaného, ktorý sa týkal postupu v konaní,
konkrétne k návrhu na spojenie vecí, a preto svojím postupom, keď o návrhu žalovaného (bez toho, aby
ho doručoval žalobcovi) rozhodol, žiadne práva žalobcu neporušil. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že by so
spojením vecí súhlasil, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že predsa sám žalobca podal

množstvo samostatných žalôb, pričom každou z nich si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s jeho predvedením z väzby na konkrétne pojednávanie v občiansko-
právnom spore. Ak by mal záujem, aby boli všetky jeho žaloby prejednané v jednom konaní, nepodal
by vo vzťahu ku každému jeho predvedeniu samostatnú žalobu, ale len jednu žalobu, čo však neurobil
(a spojenie jeho vecí ani sám nenavrhol), preto sa už jeho tvrdenie v odvolaní, že by so spojením vecí

súhlasil, javí odvolaciemu súdu ako účelové. Aké legitímne očakávania žalobcu mali byť postupom súdu
prvej inštancie porušené v jeho neprospech, odvolací súd nedokázal ustáliť. Ak malo byť legitímnym
očakávaním žalobcu spojenie vecí, odvolací súd opakuje, že mohol predsa podať ohľadom všetkých
predvádzaní na rôzne pojednávania jednu žalobu, a ak tak neurobil, bolo zrejme jeho legitímnym
očakávaním prejednanie každej jeho žaloby v samostatnom konaní a toto jeho očakávanie aj bolo v

posudzovanej veci splnené. Uvedené však nič nemení na závere, že súd prvej inštancie nebol povinný
mu doručiť na vyjadrenie návrh žalovaného na spojenie vecí, keď naviac, spojenie vecí na spoločné
konanie závisí od posúdenia súdu (§ 166 C.s.p.), pričom návrh na takýto postup ani súhlas s návrhom
nie je relevantný. Súd naviac nie je povinný doručovať protistrane akékoľvek podanie druhej strany, ale
len také podania, ktorých doručenie má nejaký význam pre samotné konanie (obsahuje relevantné nové

argumenty, skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré by mohla protistrana zareagovať novou argumentáciou).
Ako už uviedol Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 327/2021 zo dňa 16.06.2021, na ktoré
správne poukázal žalovaný, k dodržaniu princípu kontradiktórnosti nemožno pristupovať schematicky
a formalisticky, ale je potrebné sa zaoberať potenciálom vyjadrení, ktoré neboli doručované. Keďženávrh žalovaného na spojenie vecí žiadne nové argumenty v merite veci neobsahoval, nebol súd prvej
inštancie ani povinný ho žalobcovi doručiť. Túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd
za nedôvodnú.

25. Odvolaciu námietku žalobcu, v ktorej tvrdil, že zákonná Y. H.. X. nebola voči nemu nestranná a
bola zaujatá, čo zdôvodňoval tvrdením, že sa mu mala od počiatku konania v priestoroch súdu i v
Pezinku vyhrážať, že jeho žalobu zamietne, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú (a tiež za ničím
nepreukázanú). I keď by odvolací súd tieto tvrdenia žalobcu posúdil ako námietku zaujatosti (hoci

žalobca vôbec nežiadal o vylúčenie H.. X. z prejednávania a rozhodovania o predmetnej veci pre jej
zaujatosť), nemohol na ňu prihliadnuť, pretože je zrejmé, že nebola podaná do siedmich dní, odkedy sa
žalobca dozvedel o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (§ 53 ods. 1 C.s.p.), keď aj podľa jeho vyjadrenia
v odvolaní mala zákonná sudkyňa konať tak, ako on uvádza, už od počiatku, neobsahovala náležitosti
riadnej námietky zaujatosti (§ 52 ods. 2 C.s.p.) a celkom zjavne sa týkala len okolností, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudkyne alebo jej rozhodovacej činnosti (§ 53 ods. 3 C.s.p.), keďže na to, že

zákonná sudkyňa údajne nie je nestranná, začal žalobca poukazovať až v odvolaní proti rozsudku, teda
až po tom, ako sudkyňa rozhodla v jeho neprospech. Odvolací súd uvádza, že žalobca predsa (majúc
vedomosť o ním uvádzaných skutočnostiach) mohol voči sudkyni H.. X. v konaní vzniesť námietku
zaujatosti, čo neurobil. Naviac, tieto ním uvádzané skutočnosti z predloženého spisu ani nevyplývajú a
žalobca ich ani ničím nepreukázal. Ani námietka žalobcu, že žalovaný bol ten, ktorý mal dokazovať, že

postupoval úradne správne a nespôsobil mu nemajetkovú ujmu, a nie on ako žalobca, nie je dôvodná.
Bol to predsa práve žalobca, kto podal žalobu a domáhal sa od žalovaného náhrady nemajetkovej
ujmy, tvrdiac, že táto mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na 01.12.2014 v civilnom
spore, vedenom pod sp. zn. 11C/5/2012. Je potom zrejmé, že žalobca, ktorý sa na základe žaloby

domáhal odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bol povinný tvrdiť a preukázať nesprávny úradný
postup, vznik jeho nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací súd nezistil žiadny
dôvod, pre ktorý by mal byť žalobca dôkazného bremena zbavený a žalovaného by mala zaťažovať
absurdná povinnosť preukazovať, že žalobcovi nespôsobil nejakým nesprávnym úradným postupom
nemajetkovú ujmu, a to dokonca za stavu, kedy žalobca žiadny konkrétny nesprávny úradný postup

ani len nešpecifikoval, keď len opisoval svoje negatívne pocity z eskorty na pojednávanie. Napokon,
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, zverejnenom v Zbierke nálezov
a uznesení ÚS SR pod č. 20/2020, zaujal jednoznačný právny názor, keď uviedol, že cit. „civilné
sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim

korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo

zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo.“. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol povinný preukazovať skutočnosti podporujúce
ním uplatnený nárok a žalovaný zase skutočnosti, ktoré žalobcom uplatnený nárok vylučujú. Dôkazné
bremeno by mohlo na žalovaného prejsť len za stavu, ak by žalobca svojimi tvrdeniami a produkovanými
dôkazmi v sporovom konaní v danom čase preukázal svoj nárok s vysokou pravdepodobnosťou.

Potom by bolo na žalovanom preukázať, že nárok žalobcu neobstojí. Ak však žalobca v konaní žiadne
relevantné dôkazy na svoje tvrdenia neprodukoval, je vylúčené, aby došlo k presunutiu dôkazného
bremena na žalovaného. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné.

26. So závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, sa stotožnil a ako už

uviedol vyššie, jeho rozhodnutie považuje za zákonné, presvedčivé, zrozumiteľné a pochopiteľné (aj
pre laika). V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej
moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej

inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odvolací
súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú zdôvodnené, logické, založené na
správnom vyhodnotení produkovaných dôkazov a správnom právnom posúdení, a preto ani nepovažuje
za potrebné ich opakovať.27. Záverom už len uvádza, že na podanie žalobcu obsahujúce námietku údajnej nestrannosti sudcov
odvolacieho senátu (bod 17.) neprihliadal, pretože jednak nespĺňalo náležitosti riadnej námietky

zaujatosti podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p. a zároveň sa týkalo okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe a rozhodovacej činnosti senátu.

28. Podľa ust. § 49 ods. 1 C.s.p. je sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so
zreteľomnajehopomerksporu,kstranám,ichzástupcomaleboosobámzúčastnenýmnakonanímožno

mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p. musí byť v námietke zaujatosti okrem všeobecných náležitostí podania
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si
námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa
prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o

odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.
Podľa ust. § 53 ods. 3 C.s.p. platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v
procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v
tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

29. Podanie žalobcu, ktoré doručil odvolaciemu súdu v deň pred termínom verejného vyhlásenia
rozsudku (obsah je uvedený v bode 17.), nespĺňa zákonom predpísané náležitosti riadnej námietky
zaujatosti, keď neobsahuje ani označenie sudcov, ktorých nestrannosť žalobca namieta, ani konkrétne
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje nedostatok ich nestrannosti, ani žiadne dôkazy na preukázanie
nedostatku ich nestrannosti. V predmetnom podaní naviac žalobca namieta len procesný postup zvolený

odvolacím súdom, ktorý určil termín verejného vyhlásenia rozsudku, s čím žalobca vyjadruje nesúhlas
a tvrdí, že týmto postupom mieni odvolací súd rozhodnúť bez objektivizácie skutkového stavu veci
vypočutím svedkov a ošetrujúcich lekárov a opomenúť dôkazy. Na takúto námietku odvolací súd
neprihliadal. Naviac, ak žalobca v predmetnom podaní len nekonkrétne a bez dôkazov uvádza, že takýto
procesný postup odvolací súd zvolil v dôsledku tichej dohody so žalovaným, odvolací súd pripomína,

že žalovaným je štát - Slovenská republika. Z týchto dôvodov odvolací súd na predmetné zmätočné
podanie žalobcu neprihliadal a nadriadenému súdu ho nepredkladal.

30. Možno uzavrieť, že odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť správne rozhodnutie
súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil..

31. O trovách odvolacieho (i dovolacieho) konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Plne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal, pretože mu
žiadne trovy nevznikli.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).