Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. december 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 63Ek/683/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122255831
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6122255831.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752 v konaní zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516 a JUDr. Pavol Pospecha,
advokát so sídlom Lichnerova 23, 903 01 Senec proti povinnej: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
C. XXXX/X, XXX XX D. v konaní zast.: Advokát CIBULKA, s.r.o. so sídlom Hodžova 1488/53, 911 01

Trenčín, IČO: 55 673 121, o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 1.122,15 EUR s príslušenstvom
a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného a povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 63Ek/683/2022 zo dňa 27. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Ek/683/2022
zo dňa 27. 9. 2022 z a m i e t a .

II. Súd uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Ek/683/2022 zo dňa 27. septembra 2022
vo výroku o náhrade trov konania (výrok II.) z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a vyššiemu
súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 27.09.2022 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie
pod sp. zn. 63Ek/683/2022, ktorým exekúciu v celom rozsahu podľa ustanovenia § 61k ods. 1 písm. d)

Exekučného poriadku zastavil, oprávnenému voči povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania
o návrhu povinného na zastavenie exekúcie (výrok II). a súčasne oprávnenému uložil povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 36,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 61k ods. 1, 2, 5, § 61l ods. 1, 2, 3, § 198 ods. 2, §
199 ods. 1, § 199b, § 199d ods. 1 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4,
§ 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občianskyzákonník“),čl.3ods.3,čl.6ods.1SmerniceRadyEÚč.93/13/EHSz05.04.1993onekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní (ďalej len "Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní"), § 21 ods. 1, ods.
2 veta prvá vyhlášky MS SR č.68/2017 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „vyhlášky“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní
návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a vyjadrenia oprávneného dospel k jednoznačnému záveru, že
námietka povinnej ohľadom individuálneho nedojednania Rozhodcovskej zmluvy č.8400052749 zo dňa
07.02.2013 má výrazný vplyv na oprávneným vymáhaný nárok. Ďalej uviedol, že hlavným argumentom
povinnej v Návrhu na zastavenie exekúcie je fakt, ktorý spočíva v tom, že dojednanie rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve, resp. samotnej rozhodcovskej zmluve, je v zmysle ustanovenia §

53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko rozhodcovská zmluva
podľa názoru povinného jej neumožnila z pozície spotrebiteľa zvoliť si spôsob riešenia prípadnéhosporu. Súd konajú vyšším súdnym úradníkom tiež skonštatoval, že okrem vyššie uvedeného oprávnený
zapracoval rozhodcovskú doložku, na základe ktorej mal konať rozhodcovský súd, do rozhodcovskej
zmluvy, ktorú už vopred pripravil a túto už len hotovú predkladá spotrebiteľovi ku zmluve na podpis. To,

že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy.
Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Je sformulovaná tak, že vlastne vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne spôsobom, ktorý si zvolí ten, čo žaluje. Takúto
podmienku je potrebné z pohľadu Občianskeho zákonníka považovať za absolútne neplatnú. Ide o
jednostrannú a neprijateľnú podmienku, ktorá bráni povinnej obrátiť sa v prípade sporu na štátny súd.

Teda znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie štátnym súdom, a ak mu znemožňuje
vlastne domôcť sa svojho práva a stavia ho do pozície nerovnocenného účastníka právneho vzťahu.
Okrem toho rozhodcovský súd si vybral sám dodávateľ, teda oprávnený. Nie je to zhodný prejav
oboch strán zmluvy. Povinný sa na tomto výbere nepodieľal. Následne ak sa dodávateľ rozhodne
žalovať spotrebiteľa na základe tejto rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ je
nútený touto doložkou a jednostranným výberom dodávateľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Musí tak podľa nej urobiť, lebo už vopred, pred vznikom akéhokoľvek sporu zo zmluvy sa musel
vzdať prijatím podmienok zmluvy, svojho práva brániť sa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Naviac je nutné uviesť, že spravidla je to veriteľ, ktorý sa ocitá v pozícii toho, ktorý návrh podáva,
lebo väčšinou dlžníci sú tými osobami, ktoré zmluvy z pohľadu splácania úveru nedodržiavajú. Ide
teda o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu. Navyše doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Preto akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe neprijateľnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením neakceptovateľným. Vo vzťahu k argumentom
oprávneného týkajúcich sa obdobných konaní, ktoré boli vedené na Okresnom súde Banská Bystrica

pod sp. zn. 43Ek/271/2017 a sp. zn. 59Ek/259/2017 a na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
4CoE/37/2017 uviedol, že právna prax a názor sa vyvíja aj s prihliadnutím na nový Nález Ústavného
súdu SR č.k. III. ÚS 60/2020-30 zo dňa 30.03.2021. V tejto súvislosti tiež poukázal na skutočnosť,
že k uzatvoreniu samotnej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 07.02.2013 došlo v ten istý deň ako došlo
k uzatvoreniu Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400052749 zo dňa 07.02.2013. Podľa názoru súdu

je však uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, ako podmienka uzatvorenia Zmluvy, ktorú oprávnený
používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu, pre neurčitý okruh spotrebiteľov, neprijateľnou
podmienkou. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba

konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a povinný nemal možnosť ovplyvniť ani
obsah zmluvy o revolvingovom úvere, ani rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať rozhodcovskú
zmluvu za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej
zmluvy je, že povinný (t.j. spotrebiteľ) v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú

zmluvu preto súd konajúc vyšším súdnym úradníkom vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti v zmysle §-u 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Následne neplatná rozhodcovská
zmluva nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto takto
vydaný rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľný, čoho následkom je, že nemôže byť ani
exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Vychádzajúc

z takto zisteného skutkového stavu, súd na návrh povinnej vedenú exekúciu v zmysle §-u 61k ods. 1
písm. d) Exekučného poriadku zastavil.

3. Súčasne výrokom II. oprávnenému voči povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania o návrhu
povinného na zastavenie exekúcie, nakoľko oprávnenému by vznikol tento nárok len v tom prípade, ak

by bol v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie úspešný. Keďže však súd vyhovel návrhu
na zastavenie exekúcie tak, ako je uvedené vo výrokovej vete č. I., preto nie je možné oprávnenému
priznať nárok na náhradu trov právneho zastúpenia voči povinnému. Zároveň výrokom III. rozhodol o
náhrade trov exekúcie povereného súdneho exekútora podľa § 199c ods. 1 Exekučného poriadku tak, že
na náhradu paušálnych výdavkov súdneho exekútora v súvislosti s vedením exekúcie proti povinnému

zaviazal oprávneného. Súd konajúc vyšším súdnym úradníkom prihliadol predovšetkým na základnú
zásadu, vyjadrenú v ustanovení § 197 Exekučného poriadku, ktorou je, že súdnemu exekútorovi patrí
náhrada paušálnych výdavkov v spojení s ustanovením § 22 ods. 2 Vyhlášky 68/2017 Z. z.. Exekúcia
proti povinnému bola ukončená zastavením súdom z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná právomocrozhodcovského súdu, v dôsledku čoho je exekučný titul nevykonateľný, pričom návrh povinného na
zastavenie exekúcie bol podaný s odkladným účinkom. Keby návrh na vykonanie exekúcie nebol
podaný, súdnemu exekútorovi by nárok na náhradu paušálnych výdavkov nevznikol. Z uvedených

dôvodov zaviazal súd oprávneného podľa § 199c ods. 1 Exekučného poriadku na náhradu paušálnych
výdavkov, ktoré patria súdnemu exekútorovi vo výške 30 Eur podľa ustanovenia § 22 ods. 2 vyhlášky č.
68/2017 Z. z. a na náhradu dane z pridanej hodnoty vo výške 6 Eur, spolu vo výške 36,00 Eur tak, ako
je to uvedené vo výrokovej vete č. III. daného uznesenia.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica vyhovel sťažnosti oprávneného, napadnuté
uznesenie zrušil, alternatívne aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zmenil tak, že
návrh povinného na zastavenie exekúcie zamieta. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že v rámci vykonaného
posúdenia neboli zistené a preukázané žiadne dôvody pre zastavenie exekúcie podľa Exekučného
poriadku, exekučný súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozpore so zákonom

č.244/2002 Z.z. a tiež exekučný súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy z pohľadu ochranu
spotrebiteľa a aplikácie ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ktorý
je v rozpore so zákonom. Namietal zmätočnosť tvrdenia súdu o rozhodcovskej doložke obsiahnutej
vrozhodcovskejzmluve.Vtomtoprípadebolauzavretározhodcovskázmluvavoformeosobitnejzmluvy,
ktorá obsahuje dojednanie v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, poučenie o

význame a dôsledkoch jej uzavretia, o práve od danej zmluvy odstúpiť a o tom, že nejde o podmienku
uzavretia. Rozhodcovská zmluva predstavuje jeden právny úkon, ktorý sa musí posudzovať a vykladať
ako celok, teda aj jej bod 5. v spojení a v náväznostiach s ostatnými jej časťami. Rozhodcovská zmluva
vzhľadom na vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní neobsahuje
rozhodcovskú doložku, ide o samostatnú rozhodcovskú zmluvu. Ďalej uviedol, že exekučný súd sa

nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy aj v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú
zmluvualebonie.Pritomvzmysleust.§53ods.1a2Občianskehozákonníkajetátootázkapodstatná,či
je vôbec prípustné posudzovať nejaké dojednanie medzi spotrebiteľom a dodávateľom ako neprijateľnú
podmienku alebo nie. V prípade individuálnych dojednaní je posudzovanie „neprijateľnosti“ zo zákona
vylúčené. Rozhodcovská zmluva číslo 8400052749 zo dňa 07.02.2013 nebola nikdy podmienkou

uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Je samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je
možnosťou ale nie povinnosťou. To vyplýva z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na
jednostranné odstúpenie od nej. Na to, aby rozhodcovská zmluva bola považovaná za individuálne
uzatvorenú, nemusí mať dlžník možnosť ovplyvniť znenie každého jej ustanovenia ale postačí ak
môže rozhodcovskú zmluvu odmietnuť ako celok a tým zabezpečiť jej nezahrnutie do vzájomných

právnych vzťahov. Pri odstúpení od rozhodcovskej zmluvy by bez ohľadu na (ne)súhlas veriteľa došlo
k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie zmluvy o revolvingovom úvere. Povinný teda mohol
nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody,
a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie resp. existenciu (hlavnej) zmluvy o revolvingovom
úvere. Je nesporným, že vlastným úkonom mohol ovplyvniť existenciu rozhodcovskej zmluvy a

teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva je samostatným právnym
úkonom a nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto charakter
individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou. V konaní
podľa oprávneného ani nebolo dokázané niečo iné. Podľa oprávneného exekučný súd vychádzal
z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, kedy predloženie predtlačenej zmluvy súčasne so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere by automaticky malo znamenať, že nejde o individuálnu dohodu. Pritom v zmysle
ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúca možnosť spotrebiteľa ovplyvniť obsah resp. jej
samotné zaradenie do zmluvného vzťahu s dodávateľom bez vplyvu na to, že (ne)dôjde k uzavretiu
hlavného zmluvného vzťahu. Z rozhodcovskej zmluvy nielen že výslovne vyplýva, že jej uzavretie nie
je podmienkou uzavretia samotnej zmluvy o revolvingovom úvere, ale výslovne z nej vyplýva možnosť

jednostranne odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu
nie je povinný uzavrieť a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom
úvere je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si
uvedené ustanovenie prečíta. Uzatváranie akejkoľvek zmluvy primárne vyplýva z úpravy mechanizmu
uzatvárania zmluvy (§ 43a a nasl. Občianskeho zákonníka). Návrh zmluvy predkladá jedna strana, druhá

ho akceptuje alebo nie. Povinný sa rozhodol rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, hoci z nej jednoznačne
vyplýva – a to priamo z úvodných ustanovení zmluvy, že jej uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia
zmluvy o úvere. To neznamená, že sa tým vzdáva nejakých práv, zhoršuje si svoje postavenie a
podobne. Nie je potom celkom zrejmé, ako si súd predstavuje vôbec uzavretie a znenie rozhodcovskejzmluvy bez dohody zmluvných strán o tom, ktorý rozhodcovský súd bude spory zo zmluvy o úvere
riešiť, s dodržaním ustanovení Občianskeho zákonníka o určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu.
Rozhodcovská zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré umožňujú spotrebiteľovi rozhodcovskú zmluvu

odmietnuť, resp. následným úkonom túto jednostranne zrušiť (ods. 2 a 7). Opätovne poukazujeme aj na
to, že zákon č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská
zmluvabudepredformulovanástým,žebudeobsahovaťpoučeniepodľauvedenéhozákona.Akopotom
môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej neplatnosti exekučný súd podľa oprávneného
vôbec nevysvetlil. Napadnuté uznesenie je podľa oprávneného založené na všeobecných tvrdeniach,

ktoré nemajú s vecou nič spoločné a na dôvodoch, ktoré nemajú oporu v zákone. V ďalšom oprávnený
poukázal na nález Českého Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 3725/13, ktorý sa týkal spotrebiteľského
práva. Rovnako uviedol, že predloženie formalizovaného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je možné
považovať za postup, ktorý potvrdzuje, že zmluva nie je uzavretá individuálne a to len preto, že
sa tým poskytuje domnelá ochrana spotrebiteľovi. Ani ochrana spotrebiteľa, nie je zameraná na to,
aby bol spotrebiteľ zbavený vlastných, dobrovoľne vykonaných úkonov. V spomenutom náleze sa

uvádza v tomto smere aj „To platí v tom smyslu, že princip autonomie vůle v soukromoprávních
vztazích nemůže být nahrazován jednostranně usměrňujícími (paternalistickými) zásahy ze strany státu.
Postavení silnější strany (je druhou stranou téhož právního vztahu) nelze považovat z povahy věci
samé za něco protiprávního, či dokonce neústavního. Postavení úvěrující banky je založeno rovněž
právem a je její věcí v rámci svobody podnikání, aby se dožadovala ochrany svých práv proti případným

nepříznivým rozsudkům obecných soudů; samozřejmě v případě, že by to dosahovalo intenzity zásahu
do jejích ústavně zaručených práv, konkrétně práva či svobody usilovat o dosažení zisku v souvislosti
s poskytováním úvěru. Prostor pro zásah Ústavního soudu by proto byl dán v případě zpochybnění
ústavnosti obyčejného práva upravujícího takové právní vztahy (viz sub 43, 44); v projednávané věci je
však hodnocena ochrana spotřebitele v konkrétním právním vztahu a sporu, nikoli přiměřenost zásahu

do postavení druhé strany (podnikatele, věřitele). Nutno zdůraznit, že jde právě o vztah upravený
právem, kde vystupuje na jedné straně banka a na druhé spotřebitel, nikoli o situaci, kde vystupuje
pachatel a jeho oběť, jak by se to mohlo jevit v rovině jinak nezpochybnitelně vedené kampaně proti
bankovním poplatkům s pokusem vytvářet z ní něco na způsob cause célebre.“ Otázku jednostranného
„zrušenia“ rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom už posudzoval aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení

zo dňa 22. 11. 2012, sp. zn. 3M Cdo 14/2011 uviedol : „... že zo spisu (č.l. 34 spisu) vyplýva, že
bod 4.9.2. všeobecných podmienok ustanovoval, že „klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku
uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní od
uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou". Tento text nasvedčuje tomu, že rozhodcovskou doložkou bolo
síce dohodnuté, že spory z daného právneho vzťahu bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd,

spotrebiteľ mal ale podľa všetkého bodom 4.9.2. všeobecných podmienok založené právo, aby v určenej
lehote dodatočne – po uzavretí zmluvy – jednostranne „odmietol rozhodcovskú doložku" a tým dosiahol
akési anulovanie tejto časti dohody zmluvných strán. Predmetný bod mal zrejme nezanedbateľný
vplyv na prípadnú právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie sporov z právneho
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.“ Najvyšší súd SR uvedené dojednanie pripustil v rámci

všeobecných podmienok, kde spotrebiteľ mal len dve možnosti – buď ich odmietne (a teda nevznikne
ani hlavný zmluvný vzťah) alebo s nimi súhlasí. V tejto prejednávanej veci rozhodcovská zmluva ani
nie je súčasťou všeobecných podmienok resp. inej zmluvy, a súčasne povinný pri odmietnutí ju uzavrieť
mohol bez akýchkoľvek dôsledkov uzavrieť zmluvu o revolvingovom úvere. Ústavnou povinnosťou súdu
je vec posúdiť objektívne, nestranne a na základe platných právnych predpisov. V prejednávanej

veci je minimálne sporné, do akej miery bolo uvedené splnené. Súd totiž podľa oprávneného vo vzťahu
k rozhodcovskej zmluve nielen ponechal stranou, že povinný ako dlžník rozhodcovskú zmluvu uzavrieť
nemusel (bod 2.), mohol od nej odstúpiť (bod 7.), mohol sa domáhať určenia jej neplatnosti, mohol
namietať jej neplatnosť v rozhodcovskom konaní či mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Pojem spotrebiteľ z pohľadu uzatvárania jednotlivých zmlúv, transakcií či vykonávania úkonov

(v zmysle definície bodu 18 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29) je chápaný
ako osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná. Ani európske právo
nepribližuje chápanie tohto pojmu na úroveň subjektu zbaveného či obmedzeného v spôsobilosti na
právne úkony, nespôsobilého a neschopného chápať význam a dôsledky vlastného konania, poučenia
daného tretím subjektom a pod. Povinný dobrovoľne uzatvoril rozhodcovskú zmluvu a to i napriek

poučeniu v bode 2, že tak urobiť nemusí, že nejde o podmienku poskytnutia úveru, ako aj napriek
podrobnému poučeniu o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy a priebehu rozhodcovského
konania. Oprávnený ďalej poukazuje k tomu, že oprávnený poučil povinného o význame a účinkoch
uzavretia rozhodcovskej zmluvy – viď bod 3: Dôsledkom uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy jemožnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom
úvere s číslom zmluvy totožným ako je číslo tejto rozhodcovskej zmluvy (ďalej aj Zmluva o RÚ), ktorú
veriteľ a dlžník uzatvoria, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ v rozhodcovskom

konaní. Spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Povinný mal teda dostatočné poučenie o tom, čo
uzavretie rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky z tohto úkonu vyplývajú. Konanie povinného
jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym úkonom, na ktorý pripojil svoj podpis, a to s
takým obsahom, v akom mu bol predložený. Povinnému bola predložená zmluva o revolvingovom
úvere a rozhodcovská zmluva na samostatných listinách. Z názvu každého z uvedených právnych

úkonov vyplýva, že ide o dva samostatné právne úkony. Z obsahu oboch zmlúv nesporne vyplýva, že
sú uzatvárané nezávisle a že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o
revolvingovom úvere. Zo záveru súdu v podstate vyplýva, že oprávnený ako veriteľ, ktorý predkladá
spotrebiteľom na podpis spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere aj samostatnú rozhodcovskú
zmluvu formulárového znenia s predtlačeným poučením a dodatočnou možnosťou od rozhodcovskej
zmluvy odstúpiť, nemá žiadnu možnosť posúdenia svojich rozhodcovských zmlúv zo strany súdu ako

individuálnedohodnutých.Akoužoprávnenývyššieuviedol,dlžníknemusímaťmožnosťovplyvniťkaždé
ustanovenie rozhodcovskej zmluvy, pretože v takom prípade by predsa rozhodcovská zmluva nebola
formulárová. Na individuálnosť dojednania postačuje možnosť túto formulárovú rozhodcovskú zmluvu
odmietnuť ako celok bez vplyvu na uzavretie hlavnej – úverovej zmluvy a poskytnutie úveru. Súd však
nikde v uznesení neuvádza ako by teda mala byť uzavretá rozhodcovská zmluva vo formulárovom znení

(ktoré je prípustné aj v prípade uzatvárania zmlúv so spotrebiteľmi), aby ju považoval za individuálne
dojednanú a platnú. Na platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy so spotrebiteľom nie je nevyhnutné,
aby rozhodcovskú zmluvu vyhotovil a predložil veriteľovi spotrebiteľ, t.j. aby podnet na jej uzavretie
vyšiel primárne od spotrebiteľa. Na to, aby bola rozhodcovská zmluva platne uzavretá a individuálne
dojednanápostačuje,akmáspotrebiteľprávojejuzavretieveriteľoviodpočiatkuodmietnuťbeznásledku

neposkytnutia úveru, čo v tomto prípade splnené bolo. Spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu uzavrieť
nemusel, resp. mohol po poskytnutí peňažných prostriedkov jednostranne túto zmluvu zrušiť a to
odstúpením od zmluvy. Pokiaľ spotrebiteľ súhlasil s návrhom veriteľa uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu a
tento návrh svojím podpisom prijal, je bez právneho významu, či si uzavretie zmluvy vymienil povinný.
Nemožno súhlasiť ani s tvrdením súdu, podľa ktorého „ak sa dodávateľ rozhodne žalovať spotrebiteľa

na základe tejto rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ je nútený touto doložkou
a jednostranným výberom dodávateľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Musí tak podľa nej urobiť,
lebo už vopred, pred vznikom akéhokoľvek sporu zo zmluvy sa musel vzdať prijatím podmienok zmluvy,
svojho práva brániť sa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Naviac je nutné uviesť, že spravidla
je to veriteľ, ktorý sa ocitá v pozícii toho, ktorý návrh podáva, lebo väčšinou dlžníci sú tými osobami,

ktoré zmluvy z pohľadu splácania úveru nedodržiavajú.“ Súd žiadnym spôsobom (či už po stránke
skutkovej alebo právnej) neodôvodňuje, v čom je obsah rozhodcovskej zmluvy nerovnovážny vo vzťahu
k spotrebiteľovi resp. či prípadná nerovnováha zmluvných podmienok spôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Skutočnosť, že rozhodcovské
konanie má právo začať dodávateľ (oprávnený) voči spotrebiteľovi, ktorý porušuje zmluvné povinnosti,

nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je
to právo veriteľa, ktoré pripúšťa aj zákon č. 335/2014 ako norma prijatá na ochranu spotrebiteľa ako
aj Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu dodávateľa voči spotrebiteľovi. V rozhodcovskom konaní
má spotrebiteľ rovnako právo sa vyjadriť k žalobe, predkladať dôkazy, navrhnúť ústne prejednanie
sporu, podať opravný prostriedok ako je tomu aj v súdnom konaní. Avšak pokiaľ spotrebiteľ porušuje

svoje zmluvné povinnosti a veriteľ svoj nárok voči nemu uplatní žalobou, aj všeobecný súd rozhodne
v neprospech spotrebiteľa a veriteľovi prizná jeho oprávnený nárok. Spotrebiteľ má rovnaké právo
obhajovať svoje práva, či už tak činí v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred všeobecným súdom.
Rozhodcovský súd, tak ako aj súd všeobecný, má povinnosť prihliadať na tvrdenia spotrebiteľa, ním
predložené dôkazy a ex offo prihliadať na predpisy na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ však môže

zostať nečinný rovnako v rozhodcovskom konaní ako aj v konaní súdnom. Fakt, či si spotrebiteľ sám
iniciuje uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. sa podieľa na jej znení nemá žiadny právny význam.
Zákonná úprava je založená na opačnom princípe : od spotrebiteľa nemožno vyžadovať uzavretie
rozhodcovskejzmluvyakopodmienkuprezískanieúveru.Zákonarozhodcovskázmluvasvojouúpravou
predpokladajú, že spotrebiteľ má právo odmietnuť uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ako aj právo od už

uzavretej rozhodcovskej zmluvy odstúpiť, bez vplyvu na poskytnutie úveru. Aj spotrebiteľ ako „slabšia
zmluvná strana“ si musí byť, vzhľadom na obsah rozhodcovskej zmluvy a na poučenia v nej obsiahnuté,
vedomýdôsledkovvlastnéhoprejavuvôle.Poučenieotom,žespotrebiteľnemusíuzavrieťrozhodcovskú
zmluvu bez vplyvu na poskytnutie úveru a o tom, že veriteľ je oprávnený riešiť spory zo zmluvy oúvere aj v rozhodcovskom konaní je významovo jednoznačné, určité a zrozumiteľné pre každého
(nielen priemerného) spotrebiteľa. Priemerný spotrebiteľ, ktorým povinný nesporne je, má povinnosť pri
konaní s primeranou mierou obozretnosti a zodpovednosti, prečítať si všetky dokumenty. Nedostatok

zodpovednosti, resp. ľahostajnosť spotrebiteľa vo vzťahu k obsahu svojich práv a povinností (vo sfére
neoboznámenia sa s obsahom zmluvných dokumentov) nemôže založiť neplatnosť právneho úkonu a
znemožniť uskutočniť plnenie, na ktoré má druhá zmluvná strana legitímny nárok. Spotrebiteľ je povinný
vo vzťahu k svojmu postaveniu konať obzvlášť svedomite, obozretne, prípadne dodatočne požadovať
informácie vo vzťahu k obsahu svojho záväzku, aby tak predišiel ujme na svojich právach. Oprávnený v

tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie sudcu Ústavného súdu JUDr. M. Ľalík (sp. zn. I. ÚS 547/2012),
ktorý uvádza : Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného
súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za
svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu
(v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej
podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho

zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický,
ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by
mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie
dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku
bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za

asistencie súdov. Tvrdíme, že pokiaľ aj v rámci Ústavného súdu SR je kritizovaný takýto spôsob „ochrany
spotrebiteľa“, potom ide o prax odporujúcu nielen zákonu, ale porušujúcu zmysel právneho poriadku a
právnej regulácie ako takej. Pretože ani dodržanie zákona nedáva legitimitu zmluvnej strane v tom, že jej
postavenie nebude popreté na základe tvrdení, ktoré sa neopierajú o žiadnu reálnu skutočnosť. Medzi
účastníkmi uzavretá rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym dojednaním, by nespĺňala ani

definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v
znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Zároveň je v súlade aj s vyššie spomenutým
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie je neprijateľnou podmienkou.
Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť na výber pri
podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovskej zmluvy je, vzhľadom na ustanovenie bodu 3 a 5, vylúčené
splnenie podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovská zmluva
ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto podmienkou nie je. Na tomto mieste

vzniká tiež pochybnosť o dôvodoch, pre ktoré bod 3 v rozhodcovskej zmluvy bol zo strany exekučného
súdu opomenutý. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom
úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom.
Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení
sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie

predrozhodcovskýmsúdomjelenalternatívne,atedasanevyžadujeodspotrebiteľa,abypostupovallen
pred arbitrážou. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Cieľom ust. § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka ani nie je zneplatnenie rozhodcovskej zmluvy (resp. rozhodcovskej
doložky) ako takej. Zmyslom § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je zaručiť spotrebiteľovi – v
procesnej pozícii žalobcu – právo vybrať si miesto (konajúci orgán) pre rozhodovanie o ním podanej

žalobe. Predmetné ustanovenie nemá riešiť a ani nerieši situáciu, kedy žalobu podáva dodávateľ.
Výklad podsúvaný exekučným súdom presahuje rozsah uvedeného ustanovenia v tom zmysle, kedy súd
dôvodmi svojho rozhodnutia prepisuje právnu normu tak, že rozhodcovské konanie v spotrebiteľských
veciach je vylúčené. Exekučný súd evidentne nesprávne berie do úvahy pri určení žalobcu ako hľadisko
určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu – nesplácanie úveru (keďže žalobu podáva v takom

prípade druhá strana). Skúmanie dôvodov na jednej či druhej zmluvnej strane je potrebné hodnotiť
objektívne, o.i. aj pri zachovaní zásady pacta sunt servanda. Hodnotiť porušovanie zmluvy dlžníkom
ako častejší dôvod vedúci k vzniku sporu v prospech dlžníka v žiadnom prípade nepredstavuje ani
ochranu spotrebiteľa, keďže aj podľa smernice Rady 93/13/EHS jeden z jej cieľov znie: keďže v súlade
s princípom stanoveným pod názvom "Ochrana ekonomických záujmov spotrebiteľov" uvedeným v

týchto programoch: "Nadobúdatelia tovaru a služieb by mali byť chránení proti zneužitiu právomocí zo
strany predajcu alebo dodávateľa, najmä proti jednostranným štandardným zmluvám a neprimeranému
popretiu ich základných práv v zmluvách.“ Základným právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie
zmluvy či dokonca na výhodnejšie postavenie z tohto porušovania. Neprijateľná podmienka je podľazákona neplatná, pričom ide o neplatnosť absolútnu. Teda o takú neplatnosť, ktorá pôsobí s účinkami ex
tunc. Ak však sa má prijateľnosť či neprijateľnosť (teda neplatnosť) spájať so začatím rozhodcovského
konania podľa toho, kto je žalobca (a teda kto začne rozhodcovské konanie), potom nemôže ísť

o neplatnosť absolútnu. Okolnosťou, ktorá má spôsobovať neplatnosť zmluvy titulom neprijateľnosti
podľa exekučného súdu je totiž začatie rozhodcovského konania dodávateľom. A táto skutočnosť
neexistovala v čase vzniku rozhodcovskej zmluvy. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republike z 26. marca 2009, sp. zn. 1M Obdo V 16/2006 a publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod R 54/2010) Platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom

na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. Čiže okolnosť – začatie rozhodcovského konania
kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu – nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy. Daná okolnosť v čase vzniku rozhodcovskej zmluvy nejestvuje. Tvrdenie
exekučného súdu a jeho predstava o rozhodcovskej zmluve odporujú objektívnemu právu, ktoré žiadny
zákaz začatia rozhodcovského konania zo strany dodávateľa neupravuje. Neexistoval ani v dobe
uzavretia rozhodcovskej zmluvy a ani v čase začatia rozhodcovského konania. Veď zákon č. 335/2014

Z.z.výslovnepredpokladá,žerozhodcovskékonaniezačneajdodávateľ(napr.§§25ods.4,ods.8).Nie
je tak podľa oprávneného zrejmé ani len to, ako môže byť začatie rozhodcovského konania dodávateľom
protiprávnou skutočnosťou, ak to zákon predpokladá. Zmluvná podmienka, ktorá umožňuje ktorejkoľvek
zmluvnej strane (a teda aj dodávateľovi) zvoliť si orgán, ktorému bude žaloba podaná nemôže byť
neprijateľnou podmienkou a nemôže spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

v neprospech spotrebiteľa, keďže aj zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní prijatý na ochranu
spotrebiteľa takýto postup výslovne predpokladá. K výberu rozhodcu resp. fóra, kde sa spor bude riešiť,
dochádza až pri podaní žaloby. Tento výber robí strana podávajúcu žalobu. Obe zmluvné strany majú
v zmysle úpravy ich vzájomného vzťahu rovnaké práva a nie je možné hovoriť o žiadnej nerovnováhe.
Samotný fakt, že rozhodcovské konanie začne na základe žaloby dodávateľa nie je daný uzavretím

rozhodcovskejzmluvy.Vyplývaztoho,žezostranyspotrebiteľadôjdekporušeniuzmluvnýchpovinností.
Ochranaspotrebiteľasmerujektomu,abyzmluvnéstranymalirovnakúmožnosťapostavenievrovnakej
respektíve porovnateľnej situácii. To znamená, či rozsah oprávnení žalobcu je rovnaký bez ohľadu na
to, či ide o dodávateľa alebo o spotrebiteľa. Ak je v pozícii žalobcu spotrebiteľ, potom aj on určuje a)
fórum rozhodovania sporu, b) v prípade voľby rozhodcovského konania rozhodcovský súd. Ďalej čo

sa týka časového momentu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, súčasne so zmluvou o úvere, ako už
oprávnený uviedol, takýto postup je štandardný a je v súlade s právnymi predpismi. Moment, kedy
dôjde k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy pritom nemá vplyv na platnosť rozhodcovskej zmluvy. Práve
možnosť jednostranného odstúpenia od predmetnej rozhodcovskej zmluvy garantuje spotrebiteľovi
jednostranne zmeniť svoje rozhodnutie o uzavretí rozhodcovskej zmluvy. Možnosť využiť právo zahŕňa

aj jeho nevykonanie, teda akceptovanie stavu ktorý buď trvá alebo nastane v náväznosti na nevykonanie
práva.Ust.§3ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívzneníúčinnomkudňuuzavretia
rozhodcovskej zmluvy znie: „Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že
všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnomvzťahu,sarozhodnúvrozhodcovskomkonaní.“Vžiadnomzákone,vyhláškeaniinomprávnom

predpise sa nenachádza také ustanovenie, ktoré by požadovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy určitý
čas po uzavretí zmluvy o úvere a to ani v prípade spotrebiteľských zmlúv. Oprávnený poukazuje na to,
že aj v súčasne platnom zákone č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý je
právnou normou na ochranu spotrebiteľa sa nevyžaduje uzavretie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy
až po uzavretí zmluvy o úvere, resp. inej zmluvy. Podľa § 3 ods. 1 uvedeného zákona „Spotrebiteľská

rozhodcovská zmluva je dohoda medzi dodávateľom a spotrebiteľom o tom, že spory, ktoré medzi nimi
vznikli alebo vzniknú zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto spotrebiteľskou zmluvou súvisia, rozhodne
v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní určený stály rozhodcovský súd zapísaný v zozname podľa §
18 a určený v tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zaväzuje
aj právnych nástupcov zmluvných strán“. Súd nie je orgánom tvorby práva, nie je nám preto známe,

ktorá právna norma vo vzťahu lex specialis k § 3 ods. 1 v súvislosti s § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.
upravuje dojednanie rozhodcovskej zmluvy až po uzavretí zmluvy o úvere. Súčasne poukazujeme aj na
rozhodnutia súdov, ktoré sme citovali a priložili k našim doterajším písomným vyjadreniam, v ktorých
súd rozhodoval o sťažnostiach (odvolaniach) oprávneného v skutkovo a právne rovnakých veciach, a z
ktorých vyplýva správnosť záverov oprávneného uvedených v tejto sťažnosti.

5. Proti tomuto uzneseniu podala tiež povinná prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
sťažnosť, nakoľko ho považuje za neúplné, nakoľko vyšší súdny úradník opomenul rozhodnúť o priznaní
nároku povinnej na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.6. Samotnú sťažnosť odôvodnila tým, že nevyčíslenie trov je možné odstrániť v rámci rozhodovania
o sťažnosti (žiadne zákonné ustanovenie to nevylučuje). V ďalšom poukázala na ust. § 245 CSP, ako

aj Komentár k CSP. Vyčíslenie trov exekúcie zo strany povinnej považuje povinná za „novotu.“. A preto
navrhuje napadnuté uznesenie zmeniť a priznať povinnej voči oprávnenému nárok na náhradu trov
exekúcie vo výške 84,67 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. potvrdzuje, že sa oprávnený
k samotnému návrhu nevyjadril, nakoľko o predmetnom návrhu nemal vedomosť. Ďalej poukazuje na
ust. § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, a spochybňuje postup súdneho exekútora v predmetnej veci.

7. K sťažnosti oprávneného sa podaním doručeným súdu dňa 02.11.2022 vyjadrila prostredníctvom
právneho zástupcu aj povinná, ktorá uviedla, že sťažnosť oprávneného považuje za nedôvodnú, pričom
sa stotožňuje s uznesením VSÚ (s výnimkou nároku povinnej na náhradu trov konania v rozsahu
podanej sťažnosti) a rovnako aj s vyčerpávajúcim a zrozumiteľným odôvodnením tohto rozhodnutia.
VSÚ správne skonštatoval, že predložený rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom, pretože

rozhodca vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy
a teda rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku a v dôsledku takéhoto záveru správne a zákonne zastavil exekúciu v celom
rozsahupodľaustanovenia§61kods.1písm.d)Exekučnéhoporiadku.Vzhľadomnaaktuálnujudikatúru
ÚS SR je podľa názoru povinnej nepochybné, že exekučný súd je oprávnený skúmať exekučný titul aj

z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok (napr. najnovšie primerane odôvodnenie Uznesenia ÚS
SR, sp. zn. PL.z. ÚS 1/2022) a v danom prípade VSÚ správne prijal záver, že rozhodcovská zmluva
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu uvedených v napadnutom Uznesení.

8. Podľa §-u 243p ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej

len „Exekučný poriadok“), na exekučné konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. marca 2023,
okrem exekučného konania podľa § 243h, sa použije tento zákon v znení účinnom od 1. apríla 2023;
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 31. marca 2023, zostávajú zachované.

9. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,

ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

10. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

12. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

13. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

14. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

15. Podľa §-u 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení,
v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.

16. Sudca prvej inštancie preskúmaním sťažnosti oprávneného a povinnej bez nariadenia pojednávania
podľa § 249 CSP, a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného
nie je dôvodná, a preto ju ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 CSP zamietol. Súčasne považoval sťažnosť
povinnej ako dôvodnú, a preto výrok II. napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka je potrebné
podľa § 250 ods. 2 CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

17. Z obsahu spisu súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 27.2.2022, kedy bol exekučnému
súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie. Zastupujúca vyššia súdna úradníčka vydala na podklade
predloženého exekučného titulu – Rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-PC-1273/15-MK, ktorý vydalStály rozhodcovský súd Victoria Arbiter, zriadený záujmovým združením právnických osôb, so sídlom
Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina pred rozhodcom E. F. G. zo dňa 02.02.2016, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 24.05.2016 a vykonateľnosť dňa 28.05.2016, dňa 30.05.2022 poverenie na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Pavlovi Crkoňovi (331EX 327/2022). Dňa 07.06.2022
bol v zákonnej lehote doručený poverenému súdnemu exekútorovi návrh povinnej na zastavenie
exekúcie, ktorý ho spolu s vyjadrením oprávneného postúpil súdu. Následne vyšší súdny úradník vydal
sťažnosťou napadnuté uznesenie.

18. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení.

19. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd k veci uvádza, že
vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny

právny záver a svoje rozhodnutie správne a v zmysle zákona odôvodnil. Sudca sa preto v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, pričom na doplnenie ešte uvádza, že oprávnený
v podanej sťažnosti napáda najmä bod 24 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, avšak opomína
body 25. až 32. napadnutého rozhodnutia, kde sa súd konajúc vyšším súdnym úradníkom presvedčivo
vysporiadal s argumentmi oprávneného.

20. Sudca v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného len dopĺňa, že súd musí v každom
exekučnom konaní skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej
povinnosti,atoeštepredvydanímpoverenianavykonanieexekúciekonkrétnemusúdnemuexekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996),

kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu,
ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo
dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12.
2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS
379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp.
zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012
zo dňa 22.05.2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva,
že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na
ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto
právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby
neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.

Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012 ). Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie
exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú

je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

21. Poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z

príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.
Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného

poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka
konštatuje, že vyšším súdnym úradníkom bol náležite vykonaný prieskum právomoci rozhodcovského
súdu, ktorý predmetný predložený exekučný titul vydal, a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť
ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou vyšší súdny úradník dospelsprávne k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský
súd, nebola platne uzatvorená, pretože rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola
predložená oprávneným, vyšší súdny úradník správne právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom

na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom podstatným z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je to, že so spotrebiteľom nebola
individuálne dojednaná.

22. Súd nad rámec uvedeného, k tvrdeniam oprávneného v podanej sťažnosti uvádza, že v
prejednávanej veci, súd z návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v
spotrebiteľskom spore. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd svoju právomoc
vo veci konať odvodil z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 07.02.2013 medzi oprávneným a
povinnou. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, vyšší súdny

úradník správne poukázal na to, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný vyriešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná právomoc
rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj
rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že takýto
súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu.

Preto, ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v
takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

23. Sudca nespochybňuje samotnú možnosť riešenia spotrebiteľských sporov aj v rozhodcovskom
konaní, ako to nesprávne naznačuje oprávnený. Súd však považuje za vhodné zdôrazniť skutočnosť,

že zriadenie rozhodcovského súdu je upravené zákonom, avšak neznamená to, že rozhodcovský súd je
zriadený zákonom. Rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne
orgány. Ich právomoc nie je daná zvrchovanou mocou štátu ale je odvodená od výslovnej a slobodnej
vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať
prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp.

rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Voľa strán je rozhodujúca. Vôľa
strán pritom nesmeruje iba k dohode o spôsobe riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, ale smeruje
aj k výberu konkrétneho rozhodcovského súdu alebo rozhodcu. Len ak je daná vôľa strán, môže byť
daná právomoc súkromnoprávneho orgánu prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by mohol
akýkoľvek subjekt vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul.

24. Sudca pri preskúmaní veci, rovnako ako vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení zistil, že medzi
oprávneným a povinnou bola dňa 07.02.2013 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá je v
súlade ustanovením § 52 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou a je na mieste aplikácia
ustanovení § 53 až 54 Občianskeho zákonníka (účinných v čase uzatvorenia zmluvy) týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa. Súčasne bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená dňa 07.02.2013 aj
rozhodcovská zmluva (bez označenia číslom), týkajúca sa však sporov zo zmluvy o úvere. Obidve
zmluvy boli uzatvorené v rovnaký deň. V danom prípade je nepochybné, že predmetná zmluva
o spotrebiteľskom úvere ako aj rozhodcovská zmluva sú formulárové zmluvy, pričom rozhodcovská
zmluvasanachádzanasamostatnejlistine.Zpredloženýchlistínjezjavné,žerozhodcovskázmluvabola

spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o úvere, teda v čase tzv. „zníženej bdelosti spotrebiteľa“, keď
jeho prvotným zámerom bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť spôsob riešenia prípadných
sporov.

25. Už vzhľadom na uvedené zistenia súdu, vyplývajúce z predložených listín, považoval súd za

preukázané a nesporné, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o úvere podpísal povinný
spolu ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov, označených jedným číslom
a podpísaných v jeden deň, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier samé o
sebe súdu nijako nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Súd preto dospel k
záveru, že napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je uvedená ako samostatná rozhodcovská

zmluva, ide v podstate len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový
charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 OZ
nemožno považovať za individuálne dojednanú. Pokiaľ ide o individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy, súd ďalej uvádza, že zo skutočnosti, že povinnému boli predložené obidve zmluvy ako vopredpripravené na predtlačenom formulári, je zrejmé, že povinný nemal nijakú reálnu možnosť vpisovať do
nich svoje prípadné pripomienky a akokoľvek meniť obsah zmlúv, prípadne vpísať do rozhodcovskej
zmluvy ním vybraný rozhodcovský súd alebo rozhodcu. Rozsah možnosti upraviť rozhodcovskú zmluvu,

obmedzený iba na osobné údaje, číslo zmluvy o úvere, dátum a podpis, nijako nemožno považovať
za individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu, pokiaľ ide o ďalší obsah tejto zmluvy. Z predložených
listín nevyplýva, že by si uzavretie zmluvy v takomto znení vymienil spotrebiteľ. Ak rozhodcovská zmluva
nebola individuálne dojednaná, potom takáto zmluva, síce sa nachádzajúca na samostatnom tlačive,
avšak tvoriaca jednu zmluvu so zmluvou o úvere, môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej

úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Súd nemal z predložených listín preukázané, že povinný ako
spotrebiteľ, aktívne jednal o spôsobe vyriešenia prípadných sporov a ani o výbere rozhodcovského
súdu, t.j. že by sa bol osobne podieľal na vzniku rozhodcovskej zmluvy, a to práve z dôvodu, že
mu bola predložená zjavne formulárová zmluva. Formulárovosť zmluvy má súd preukázanú aj zo
svojej rozhodovacej činnosti, keď rovnaké zmluvy s rovnakými ustanoveniami a rovnakým vybratým
rozhodcovským súdom boli predkladané spotrebiteľom aj v iných súdom posudzovaných veciach.

26. V danej veci ešte súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza, že dojednania ohľadom
rozhodcovskej zmluvy vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa (povinnej), keďže toto
dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Teda iba v prípade, že by
bola rozhodcovská zmluva so spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v

prípade, ak by spotrebiteľ mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda
i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská zmluva je dojednaná platne.

27. Rovnako súd zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej zmluvy, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia povinným na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky

automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd, ako tomu bolo i
v tomto prípade. Uvedené vyplýva aj priamo z rozhodcovskej zmluvy, ktorá v bode 5 uvádza, že
„Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s
ustanoveniami Zmluvy o RÚ alebo Dohody, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ alebo
Dohody budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred

niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych
rozhodcovských súdov: a/ Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130
481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava
I, oddiel: Sro, vložka č. 52189/B, b/ Victoria rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri Victoria
legal arbiter s.r.o., so sídlom Zvolenská cesta 37, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 44 826 460, zapísaný

v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka č.16626/S. Pričom výber
rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane
podávajúcej žalobný návrh.“

28. Táto rozhodcovská zmluva je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na výber

žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol výber
súdu na žalobcovi, pretože v prípade, že sa žalobca rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd,
vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len
iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou
založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy,

bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom.
Súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého
možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú
(keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného
vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o

zrušenie rozhodcovského rozsudku predkladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu
rozhodcom). Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to,
ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku
výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto

silnejšou stranu spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie,
ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tomto prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnilvýber predpokladaný v dojednanej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že
spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť

podaťnávrhnazačatiekonania,resp.brániťsapredvšeobecnýmsúdom,čímdošlokporušeniuÚstavou
SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.

29. Logickým dôsledkom vyššie uvedených dôvodov bola predmetná rozhodcovská zmluva správne
posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v

čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemal
rozhodcovský súd vôbec právomoc rozhodovať danú vec, preto predmetný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt. Právny záver súdu nie
je spôsobilé zvrátiť ani ustanovenie bodu 7 vety prvej rozhodcovskej zmluvy podľa ktorého dlžník je
oprávnený od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od

uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ktoré sa však míňa účinkom ochrany spotrebiteľa pred dôsledkami
rozhodcovskej zmluvy, najmä pokiaľ veriteľ túto možnosť ponúka v rámci formulárovej predtlače návrhu
rozhodcovskej zmluvy bez vyvrátenia zákonnej domnienky o absencii jej individuálneho dojednania (§53
ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka) (viď napr. aj bod 36 Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
510/2023-40 zo dňa 29. februára 2024). Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, súd obsadený

vyšším súdnym úradníkom správne uvedenú exekúciu v zmysle §-u 61k ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku zastavil (výrok I.).

30. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd
sťažnosť oprávneného proti výroku o zastavení exekúcie podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú

zamietol.

31. Podľa §-u 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

32. Podľa §-u 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

33. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie
spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať
základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

34. Konajúci sudca preskúmavajúc sťažnosť povinnej dospel k záveru, že odôvodnenie výroku II.
rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka je nedostatočné pre nedostatok dôvodov, pričom nedostatok
riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia. Týmto postupom
súdu bola účastníkom exekučného konania odňatá možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať

proti rozhodnutiu súdu, a tým aj možnosť efektívneho využitia procesného práva na napadnutie
rozhodnutia súdu sťažnosťou. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie neodôvodnené, účastník
exekučného konania nemá možnosť vyjadriť sa v odvolaní ku skutočnostiam, ktoré súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia bráni
odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť.

35. Sudca v prvom rade poukazuje na to, že vyšší súdny úradník sťažnosťou napadnutý II. výrok
rozhodnutia odôvodnil v podstate len tým, že oprávnenému nie je možné priznať nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia voči povinnému, keď súd vyhovel návrhu povinného na zastavenie exekúciea predmetnú exekúciu zastavil. Pri rozhodovaní vyšší súdny úradník absolútne opomenul rozhodnúť
o trovách povinnej a tiež aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP v spojitosti s ust. § 200 Exekučného poriadku.

36. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, sudca II. výrok napadnutého uznesenia vyššieho
súdneho úradníka podľa § 250 ods. 2 CSP zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie.
Úlohou vyššieho súdneho úradníka v ďalšom konaní bude riadiť sa právne záväzným názorom súdu,
t.j. opätovne rozhodnúť o náhrade trov exekúcie pri aplikovaní ust. § 255 ods. 1 CSP v spojitosti s
§ 200 Exekučného poriadku odstrániť vytýkané nedostatky, súčasne vysporiadať sa s argumentmi

povinnejuvedenýmivpodanejsťažnostiaopätovnerozhodnúťasvojerozhodnutieodôvodniťzákonným
spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 236 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).