Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoR/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723211785
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8723211785.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátuJUDr.AndrejaRadomskéhoaJUDr.RomanaLajošav sporežalobkyne:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpenej RIEDL advokátska kancelária s. r. o., so sídlom
Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO : 54 359 490, proti žalovanej: D., E., E. E. D. XX, XXX XX F., G.:
XX XXX XXX, právne zastúpenej JUDr. Katarínou Heged?šovou, advokátkou, so sídlom Majerníková
3479/3A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190, o zrušenie rozhodcovského rozsudku s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 25Cr/1/2023-97 zo dňa 03.07.2024
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Z r u š u j e rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO : 35 922 761, sp. zn. E. XXXXX/
XX zo dňa 27.10.2014.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 3 ods. 1, 2 a 3, § 5 ods. 2
Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu 14.02.2013, podľa ust. §
1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 45 ods. 1 a 3, § 46 ods. 1 a 3, § 73 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 335/2014 Z.z.

o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r/ a ods. 5, § 53c a
§ 39 Občianskeho zákonníka, podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 14.02.2013, výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa v spore domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku,

nakoľko má za to, že rozhodcovský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď neprihliadol na jej postavenie ako na spotrebiteľa, čím rozhodol v rozpore s
ustanoveniami právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, čo malo v konečnom dôsledku vplyv
aj na výsledok sporu.4. Za nespornú skutočnosť v tomto konaní súd prvej inštancie považoval to, že medzi stranami sporu
bola na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 08.02.2013, dňa 14.02.2013 uzatvorená zmluva o úvere č.

XXXXXXXXX, ktorou bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 3.500,- eur. Nespornou skutočnosťou bolo
aj to, že v rovnaký deň bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva a taktiež aj to, že dňa 27.10.2014 bol
rozhodcovskýmsúdomvydanýrozhodcovskýrozsudoksp.zn.E.XXXXX/XX.Anapokonmedzistranami
nebolo sporné ani to, že dňa 08.09.2023 bolo vydané súdnym exekútorom H. G. I. upovedomenie o
začatí exekúcie, ktoré bolo dňa 16.10.2023 doručené žalobkyni.

5. Spornou skutočnosťou ostalo to, či žalobkyňa uzavrela so žalovanou úverovú zmluvu ako spotrebiteľ
alebo ako podnikateľ, to zn. ne/spotrebiteľský charakter zmluvy a či zo strany žalobkyne bola zachovaná
lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, teda či táto žaloba bola podaná včas a
či je rozhodcovská zmluva uzavretá medzi stranami sporu platná.

6. Pokiaľ ide o žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, súd prvej inštancie tento spor posudzoval
podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (viď § 73 tohto zákona).
Žalobkyňa sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a
zároveň pre to, že rozhodcovský súd pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na
ochranu práv spotrebiteľa. Súd však ex offo v zmysle ustanovenia § 45 ods. 3 zákona č.

335/2014 Z. z. skúmal, či sú dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods.1 písm.
c), e) a i) až l) zákona č. 335/2014 Z. z. Samotnú rozhodcovskú zmluvu však posudzoval podľa zákona
č. 244/2002 Z. z. (v zmysle § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z.).

7. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku zo dňa 27.10.2014. Podľa

§ 73 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. na trvanie a plynutie lehoty na podanie žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, ktorá začala plynúť pred 1. januárom 2015, sa použijú predpisy účinné do 31.
decembra 2014; ustanovenie § 46 ods. 3 tým nie je dotknuté, čo znamená, že ak bol podaný návrh na
začatie exekúcie, môže spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podať za podmienok
podľa osobitného predpisu aj v exekúcii. V tomto konkrétnom prípade bol voči žalobkyni dňa 13.03.2015

podaný návrh na vykonanie exekúcie a táto bola upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 08.09.2023
poučená, že v lehote na podanie námietok proti exekúcii, t. j. v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie, môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa osobitného predpisu.
Žalobkyňa upovedomenie o začatí exekúcie prevzala dňa 16.10.2023 a dňa 27.10.2023 podala na súde
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z uvedeného je možné bez pochybností prijať záver, že

žalobu podala v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, a teda bola zachovaná
lehota na podanie žaloby, a preto námietka žalovanej, že žalobkyňa zmeškala lehotu na jej podanie je
nedôvodná.

8. Žalovaná ďalej namietala aj spotrebiteľský charakter zmluvy tvrdiac, že žalobkyni bol poskytnutý

úver na účel podnikania, čo vyplýva z ňou vlastnoručne podpísaného prehlásenia, ktoré však súdu
nepredložila. Keďže od posúdenia vzťahu medzi stranami sporu ako spotrebiteľského sa odvíja
posúdenie ďalších rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie mal za to, že v prvom rade je potrebné
predbežne vyriešiť otázku tzv. skutočného účelu zmluvy. Z predmetnej úverovej zmluvy vyplýva, že
žalobkyňa ako dlžník je v úverovej zmluve identifikovaná menom, priezviskom, adresou bydliska a IČO-

m. V zmluve je zároveň uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na
výkon podnikania. Súd prvej inštancie mal z exekučného spisu sp. zn. C./XXX/XXXX k dispozícii aj
žiadosť o poskytnutie úveru, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa žiadala poskytnutie úveru na iný účel a nie na
účelpodnikania,napriektomu,žeajtátovoľbatambolauvedená.Zožiadostiďalejvyplýva,žežalobkyňa
uviedla svoje IČO v časti údaje o zamestnávateľovi a taktiež uviedla, že ako žiadateľ je živnostník. Súdu

prvej inštancie preto nebolo zrejmé, ako žalovaná dospela k tomu, že žalobkyni poskytla úver na výkon
podnikania, následne túto zmluvu nepovažovala za spotrebiteľskú, pričom takéto jej konanie bolo a je v
rozporesožiadosťoužalobkyne.Navyšežalobkyňavosvojejvýpovediuviedla,žezmluvuuzatváralaako
spotrebiteľ, neuzatvárala ju ako podnikateľka a peniaze z úveru použila do domácnosti, keďže manžel
jej nedával peniaze a v tom čase mala doma dvoch študentov. IČO vo všetkých dokumentoch uviedla

len preto, lebo to bol jej zdroj príjmu, keďže v tom čase nebola zamestnaná, ale SZČO, čo vyplýva aj
z výpisu zo živnostenského registra. Podľa nej ani nebol dôvod použitia peňazí na podnikanie, keďže
mala živnosť na sprostredkovanie obchodu a služieb a tam nepotrebovala nič kupovať, žiaden materiál.9. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ak žalovaná tvrdí, že žalobkyňa

ako dlžník nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom, je
povinná označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,
a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu v zmysle článku 8 Základných princípov
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. Nakoľko však žalovaná ohľadne tohto svojho
tvrdenia neuniesla dôkazné bremeno a súd prvej inštancie nemal dôvod neveriť výpovedi žalobkyne,

mal za to, že predmetnú zmluvu uzatvárala žalobkyňa ako fyzická osoba spotrebiteľ, a preto túto zmluvu
považoval za zmluvu spotrebiteľskú.

10. K tvrdeniu žalovanej, že dôležité je na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobkyňa
finančnéprostriedkypoužilapoukázalsúdprvejinštancienanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,
č. k. I. ÚS 232/2023-39 zo dňa 15.08.2023, z ktorého citoval. Z bodu 29 má vyplývať, že povinnosť

skúmať skutočný účel zmluvy sa pritom prirodzene spája s dôkazným bremenom dodávateľa. Ak
teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych pre dôkazné
konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa bude sa mať za to, že osoba
je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana. Zároveň poukázal súd prvej
inštancie na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 1930/2011 zo dňa 10.01.2012,

ktoré poukazuje na porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, ak sa spotrebiteľovi nepriznáva
práva len kvôli držbe živnostenského listu. Žalobkyňa bola v čase podpisu zmluvy síce vedená v
živnostenskom registri ako samostatne zárobkovo činná osoba- živnostník, avšak zmluvu o úvere
uzatvárala výlučne pre svoje osobné potreby a potreby svojej rodiny, a teda v čase uzavretia zmluvy
o úvere nevystupovala ako podnikateľ ale ako fyzická osoba- nepodnikateľ. Žalovaná ako dodávateľ

pri uzatváraní zmluvy len využila moment prekvapenia a neskúsenosť žalobkyne- spotrebiteľa, ktorá
nemala možnosť na mieste samom posúdiť vzniknutú situáciu. Je preto nepochybné, že zmluva o úvere
uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská. Následne po ustálení spotrebiteľského charakteru
zmluvy a zachovania lehoty na podanie žaloby súd prvej inštancie pristúpil ku skúmaniu dôvodov pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Preskúmal rozhodcovskú zmluvu a dospel k záveru, že aj napriek

tomu, že bola uzavretá na samostatnom papieri, nebola individuálne dojednaná, nebola výsledkom
prejavenej slobodnej vôle zmluvných strán, a preto je dôvodné považovať ju za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a teda za neplatnú. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá v rovnaký deň ako zmluva
o úvere formou osobitnej formulárovej zmluvy, oddelene od zmluvy o úvere. Bola teda zachytená
na samostatnej listine a žalobkyňou na tejto samostatnej listine osobitne podpísaná, oddelene od

podpisov na zmluve o úvere. Tento technicky oddelený spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy však nič
nemení na skutočnosti, že rozhodcovská zmluva má charakter typických štandardných formulárových
zmlúv. Technická samostatnosť listiny, ktorá zachytáva obsah rozhodcovskej zmluvy, bez ďalšieho,
ešte neznamená, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne a že spotrebiteľ mal možnosť
ovplyvniť jej obsah. Podľa cit. ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa totiž nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Bolo na žalovanej, aby v danom prípade,
kedy rozhodcovská zmluva vyplýva iba z textu štandardne vopred pripraveného formulára zmluvy, v
súlade s ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka preukázala, že rozhodcovská zmluva ako zmluvná
podmienka boli vyjednaná individuálne, čo žalovaná ničím nepreukázala. Je preto nepochybné, že

osobitný podpis žalobkyne ako spotrebiteľa samostatne na rozhodcovskej zmluve ako osobitnej listine
ešte, bez ďalšieho, nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z výpovede žalobkyne, ktorej evidentne nebol zrejmý ani samotný
pojem „rozhodcovská zmluva“ a jej predmet vyplýva, že spolu so zmluvou o úvere automaticky, bez
bližšieho vysvetlenia podpísala aj ďalšiu zmluvu, ktorú jej predložila žalovaná a o ktorej ani nevedela,

že sa týka nejakého rozhodcovského konania, keďže toto sa dozvedela až od súdneho exekútora.
Zmluva bola vopred pripravená a ona len pristúpila na vopred pripravené vzájomne nevyjednané a ňou
neovplyvnené podmienky obsiahnuté v zmluvnom dodávateľom vopred pripravenom formulári, a to bez
tohto, aby ako slabšia strana vôbec poznala a uvedomila si tzv. pravidlá arbitráže.

11. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegujú. Rozhodcovská
zmluva má preto osobitý význam, nakoľko v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán a založí nový kvalifikovaný záväzok zpôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na rešpektovanie
princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov, je plne opodstatnená. Vznik
rozhodcovskej zmluvy si preto vyžaduje osobitné individuálne vyjednanie uzavrieť takúto rozhodcovskú

zmluvu. Ak rozhodcovská zmluva v spotrebiteľskej veci nebola osobitne vyjednaná alebo vyplýva iba
zo štandardnej formulárovej zmluvy pripravenej dodávateľom vopred na tlačive, v nerovnovážnom
spotrebiteľskom vzťahu je plne na mieste obava, že spotrebiteľ ako slabšia strana si svoj osud v
tak závažnej veci, ako neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite zvážiť. Ak rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom má byť akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí

byť výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. Slobodné, individuálne dojednanie je také, kde
má spotrebiteľ možnosť ho neprijať, odmietnuť, hoci ho pripravil dodávateľ. Dôkazné bremeno na
preukázaní individuálneho dojednania je v tomto prípade na samotnom dodávateľovi - žalovanej.
Súd sa neuspokojil so skutočnosťou, že rozhodcovská zmluva bola na samostatnom papieri, a že v
zmluve bolo uvedené, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez
uvedenia dôvodu, a to v lehote 10 dní od uzatvorenia tejto zmluvy. Zo súdnej praxe v obdobných

sporoch považuje súd za pravdepodobné, že neuzavretím rozhodcovskej zmluvy by žalobkyni úver
nebol poskytnutý. Vychádzajúc aj z už uvedenej výpovede žalobkyne, táto nemala možnosť ovplyvniť
ani jej znenie ani konkrétny obsah. Mohla len túto rozhodcovskú zmluvu (ako aj úverovú zmluvu)
odmietnuť ako celok alebo ich prijať a podrobiť sa všetkým podmienkam. Nemala možnosť ani sama
vyplniť v zmluve kolónku, ktorý orgán bude rozhodovať v prípade sporu a takisto ani nemala možnosť

ovplyvniť výber rozhodcovského súdu prípadne samotného rozhodcu. Okrem už uvedeného text tejto
zmluvy je písaný malými písmenami a obsahuje množstvo právnickej terminológie, ktorú žalobkyňa ako
priemerný spotrebiteľ nemohla pochopiť v krátkej dobe, bez možnosti vopred oboznámiť sa s textom
zmluvy, nakoľko tak zmluvu o úvere ako aj rozhodcovskú zmluvu podpisovala v jeden deň. Takáto
rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa a to tým, že v prípade podania žaloby dodávateľom (žalovanou)
núti spotrebiteľa (žalobkyňu) podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským súdom, ktorý
vybral dodávateľ (žalovaná) a zbavujú tak žalobkyňu možnosti riešiť spor pred všeobecným súdom a
teda brániť svoje práva pred všeobecným súdom, hoc alternatíva prejednania sporov zo zmluvy pred
všeobecným súdom a rozhodcovským súdom je daná. Z praxe je totižto známe, že návrhy na začatie

konania podávajú výlučne dodávatelia, čím sú spotrebitelia zbavení možnosti obrátiť sa na všeobecný
súd. Za danej situácie, kedy žalovaná ničím nepreukázala, že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v rozhodcovských zmluvách možno považovať za individuálne dojednané,
súd vzhľadom na vyššie uvedené závery rozhodcovskú zmluvu v predmetnom spore nepovažoval za
individuálne dojednanú.

12. Následne súd prvej inštancie ešte dodal, že vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej zmluvy,
ak rozhodcovské konanie vyvolal dodávateľ (čo bolo aj v prípade predmetného spotrebiteľského
rozhodcovského konania), žalobkyňa sa musela rozhodcovskému konaniu podrobiť. Podanie žaloby na
rozhodcovský súd má totiž rovnaké účinky, ako keby bola podaná žaloba na všeobecnom súde, a po

začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať pred všeobecným súdom.
Podaním žaloby na rozhodcovský súd dodávateľ tiež jednostranne stanovil miesto súdneho konania
bez prihliadnutia na geografickú vzdialenosť sídla rozhodcu a miestne príslušného všeobecného súdu
žalobkyne ako spotrebiteľa (§ 13, §14 a § 19 písm. d) Civilného sporového poriadku).

13. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva
v danom prípade núti žalobkyňu ako spotrebiteľa, aby v prípade, že rozhodcovské konanie začne
na návrh dodávateľa, sa rozhodcovskému konaniu podrobila a nedáva jej možnosť výberu medzi
všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, preto súd prijal záver, že takáto rozhodcovská zmluva
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne

ako spotrebiteľa, a preto je podľa cit. ustanovení § 53 ods. 5 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná. Vzhľadom k tomu súd žalobe
žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu uvedeného v § 45 ods. 1 písm. e) Zákona
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vyhovel a napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil. Keďže
v prípade neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nie je daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci

rozhodnúť, súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil v plnom rozsahu s tým, že podľa § 47
ods. 1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní bude na návrh niektorého z účastníkov
spotrebiteľského rozhodcovského konania pokračovať vo veci už všeobecný súd. Nakoľko pre záver
súdu prvej inštancie o dôvodnosti zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku v plnom jehorozsahu postačoval záver o existencii dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, tzn. o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, súd prvej inštancie z dôvodu
hospodárnosti konania k nadväznosti na tvrdenia žalobkyne týkajúce sa ďalších dôvodov na zrušenie

rozhodcovského rozsudku uvedených v § 45 ods. 1 písm. g), i), k) a l) zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní uviedol, že po preskúmaní predmetnej zmluvy o úvere v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. mal za to, že zmluva o úvere č. 702900930 zo dňa 14.02.2013 je v zmysle ustanovenia §
11 ods.1 písmeno b) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročná a bez poplatkov, nakoľko neobsahuje podľa §
9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. ročnú percentuálnu mieru nákladov. V tomto prípade uvedenie

výšky RPMN v zmluve o úvere absentuje. V zmluve o úvere taktiež absentuje aj údaj o úrokovej sadzbe
tak, ako je to upravené v ustanovení § 9 ods.1 písmeno i) zákona č. 129/2010 Z. z. Úver vo výške
3.500,- eur bol žalobkyni poskytnutý, pretože jej suma úveru bola v hotovosti vyplatená dňa 14.02.2013.
Uzavretá zmluva o úvere je platná, avšak vzhľadom na absenciu RPMN a údaja o úrokovej sadzbe je
poskytnutý úver zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd v odôvodnení rozsudku mal
za to, že medzi stranami sporu ide o záväzkový vzťah, ktorý je potrebné posúdiť ako absolútny obchod

v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka (strana 3 rozhodcovského rozsudku), čím
rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa a toto
porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu (§ 45 ods.1 písm. j) zákona č. 335/2014 Z.z.). Vzhľadom k
tomu,žesúdprvejinštancieposúdilzmluvnývzťahmedzistranamiakospotrebiteľský,jenepochybné,že
rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobkyňu na plnenie, ktoré je právom nedovolené, keďže žalobkyňa

nemohlabyťzdôvodu,žeposkytnutýúverjezozákonabezúročnýabezpoplatkovzaviazanánaplnenie,
na ktorého výrok ju rozhodcovský rozsudok zaviazal. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal
za to, že pre zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku existujú aj ďalšie dôvody, a to dôvod
uvedený v § 45 ods. 1 písm. l) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom (nesprávne právne posúdenie
veci rozhodcovským súdom), ktorý sa v prípade spotrebiteľa prekrýva s dôvodmi uvedenými v § 45 ods.

1 písm. i) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (rozhodnutie v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných prepisov na ochranu spotrebiteľa) a dôvodom podľa § 45 ods. 1 písm. l) zákona
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (záväzok účastníka na plnenie, ktoré je právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom). Dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm.
i) a l) sú v prípade spotrebiteľa vo vzťahu špeciality k dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. l) zákona

o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

14.Výrokotrováchkonaniaodôvodnilsúdprvejinštanciepodľaust.§255ods.1vspojenísustanovením
§ 262 ods. 1 CSP keďže žalobe vyhovel, a preto priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Ďalej uviedol, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením súdny úradník.

15. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Mal za to, že v predmetnom sporovom konaní
došlo k vade podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Konštatoval, že dňa 14.02.2013 uzatvoril žalovaný
ako veriteľ s dlžníkom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo

výške 3.500,- eur. Zmluvu uzavrel s dlžníkom pod obchodným menom A. B. ako fyzickou osobou –
podnikateľom označenou IČO: XX XXX XXX. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako
obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými
subjektmi. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže
o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli

uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi.

16. „Spornú“ zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti s predmetnou zmluvou o
úvere prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa, a teda súdom prvej inštancie citované ustanovenia

týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Žalovaný poukázal na to, že žalobca prehlásenie,
že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav
vôle je na prednej strane zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedené
hneď vedľa podpisu dlžníka. Žalovaný ďalej poukázal na to, že disponuje vlastnoručne podpísaným
prehlásenímdlžníka,žefinančnéprostriedkysúposkytnuténaúčelpodnikania,atedadôkaznébremeno

v tomto smere zaťažuje žalobcu. Ten relevantnými dôkazmi nepreukázal spotrebiteľský charakter, ale
len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že sa jedná o spotrebiteľa. Avšak takéto tvrdenia považuje žalovaný
za účelové a nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo dôkazných prostriedkoch,
pričom žalovaný predložil dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísanie prehláseniežalobcu. Žalovaný poukázal na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne preukázal a to prehlásenie
žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok procesného obrany žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil
opak, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia

strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalovaný zároveň poukázal
na to, že tvrdenia žalobcu nie sú ničím podložené, a teda žalobca spotrebiteľský charakter úverovej
zmluvyriadneneodôvodnilanepodložilrelevantnýmidôkazmi,pričomdôkaznébremenovtomtoprípade
spočíva práve na jeho strane. V prípade ak žalobca žiada podriadiť zmluvu o úvere uzavretú za účelom
podnikania pod znenia zákona o spotrebiteľských úveroch je jeho povinnosťou preukázať skutočnosti

svedčiace v jeho prospech. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca
finančné prostriedky naozaj použil. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky
poskytnuté. Nenesie, však, povinnosť preukazovať či naozaj klient použije prostriedky na daný účel.
Je nemysliteľné aby spoločnosť D. kontrolovala, ak uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere každého
klienta, na čo financie použije. Ten sa sám zaväzuje svojim podpisom, že prostriedky budú použité
na poskytnutý účel. Na základe uvedeného je nesporné, že žalobca finančné prostriedky použil na

výkon podnikania, pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.. Preto nemožno predmetný úver
posudzovať v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím
bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O spotrebiteľa ide jedine v tom prípade,
ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania či povolania. Žalobca bol vyzvaný

na oznámenie výberu rozhodcovského súdu, čo však neoznámil, a preto žalovaný si dovolil vybrať
rozhodcovský súd. V zmysle rozhodcovskej zmluvy článku II - predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza: sa
žalobca so žalovaným dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred Stálym
rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo
pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

súde. Následne žalovaný opäť poukázal na mylné tvrdenie žalobcu, kde uvádza, že nebola možnosť
sa podrobiť všeobecnému súdu, avšak žalobca by mal čítať celé znenia Rozhodcovskej zmluvy a nie
iba polovičné, nakoľko vo svojej žalobe uvádza, že mu bola predložená len jediná možnosť, a to ktorú
uvádza Rozhodcovská zmluva v písm. a) ale Rozhodcovská zmluva pokračuje ďalej kde uvádza, že
zmluvné strany sa majú možnosť obrátiť aj podľa písm. b) na všeobecný súd. Z toho jasne vyplýva,

že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a žalovaný sa má možnosť v prípade nespokojnosti
obrátiť na všeobecný súd. Námietku voči právomoci súdu je možné podať aj v čase keď žalovanému
je doručená výzva na žalobnú odpoveď. V predmetnom prípade, žalobná odpoveď doručená nebola.
Keby žalobca tento pocit nadobudol mal možnosť odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy, bez toho aby bola
dotknutá platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo opäť naznačuje skutočnosti, že ich vzájomná

podmienenosť je vylúčená. Na odstúpenie, a to aj bez uvedenia dôvodu v lehote 10 dní odkazuje čl. II.
ods. 3 Rozhodcovskej zmluvy. Ak by túto lehotu žalobca nestihol mal možnosť dovolávať sa neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy alebo výberu rozhodcu priamo v rozhodcovskom konaní, o čom bol poučený vo
výzve na žalobnú odpoveď, avšak napriek svojej nespokojnosti ostal nečinným v konaní. Podľa tvrdení
rozhodcovského súdu žalobná odpoveď doručená súdu nikdy nebola.

17. Zároveň žalovaný poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 14C/214/2014
zo dňa 24.09.2015, Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016, Okresného
súdu Košice I sp.zn. 19C/289/2014 zo dňa 21.06.2016, z ktorých citoval. Následne žalovaný namietal,
že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným

je tzv. NEVÝHRADNOU rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať
sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len
z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Žalovaný zdôraznil, že takýto právny názor vyslovil v Uznesení zo dňa
30.05.2011, sp.zn. 14NcC/10/2011, aj Krajský súd v Bratislave. Následne poukázal na odbornú literatúru

týkajúcu sa rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom práve. Zároveň na to, že je naviac logické, že
pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu t.j. k jeho protiprávnemu
konaniu bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na
príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním alebo priamo
na súd. Následne žalovaný poukázal na ustanovenie § 19 zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že

podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky ako keby bola žaloba podaná na súd.
Prijatie žalobcovej argumentácie by znamenalo pre žalovaného len jediné, a to úplné znemožnenie
využitia rozhodcovského konania pre žalovaného (a teda aj každého dodávateľa). Pritom je zrejmé,
že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázaťrozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac vôbec (ako to už vyplýva aj
z vyššie citovanej odbornej literatúry) neobmedzuje dodávateľa (ten sa môže obrátiť na rozhodcovský
orgán v rámci výhradnej doložky, t.j. je možné dohodnúť sa, že rozhodcovská doložka alebo zmluva

je pre neho výhradná alebo môže ho zaväzovať len nevýhradná doložka, t.j. bude sa môcť podobne
ako spotrebiteľ rozhodnúť, či sa so svojimi nárokmi obráti na súd alebo na rozhodcovský orgán).
Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka naviac treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia
Smernice. Podľa písm. q) odseku 1 Prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ
riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho, nie je splnená

ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Podľa konštantného záveru
súdnej judikatúry a odbornej literatúry, ako aj iných jazykových verzií smernice, ide o rozhodcovské
konanie nemajúce oporu v príslušnej právnej úprave, a teda o nezákonné rozhodcovské súdy (napr.
Bandúrová, M.: Rozhodcovská doložka a plná moc. Právní rozhledy, 2009, č. 8, s. 293 a nasl.). V danom
prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu
spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z

právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ak takáto zmluva v danom prípade vôbec existuje, čo žalovaný
popiera) vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) pôvodného Zákona o spotrebiteľských
úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. v) Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

(zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne
riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej
smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť
primeranýaúčinnýpostupnaurovnaniespotrebiteľskýchsporov,ktorésadotýkajúzmluvyoúvere.Tento
záver je uvedený o.i. aj v odbornej literatúre: Raban, P.: Autorizovaní rozhodcovia alebo adjudikátori? Je

efektívne zabezpečená spravodlivosť v spotrebiteľských vzťahoch? Bulletin advokacie, 2010, č. 6, s. 18.
Treba len zdôrazniť, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k
právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské
konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri
aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z

odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne
riešenie spotrebiteľských sporov. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch
vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Legitimita a legalita rozhodcovského rozsudku
na základe rozhodcovskej doložky, ktorej účastníkom bol žalovaný, bola o.i. priznaná právoplatným
Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2011, č.k. 7Cob/43/2010.

18. Následne žalovaný uviedol, že zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských
sporochbolapriznanározsudkomVrchnéhosúduvOlomoucizodňa02.03.2011sp.zn.12Cmo/13/2010,
pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť

národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie
dôsledky. A následne poukázal na ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky, Krajského súdu
v Hradci Králové a ďalšie. Žalovaný na záver poukázal na to, že žalobca svojím podpisom zo dňa
14.02.2013 vyhlásil, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlásil, že bol pred
uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Preto

tvrdenie žalobcu, že nemal vedomosť o rozhodcovskej zmluve sú mylné a nedôvodné a v tomto
smere znáša dôkazné bremeno, ktoré ničím nepodložil. Žalovaný si splnil všetky obligatórne náležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, zákonom o spotrebiteľských úveroch
a nakoniec Občianskym zákonníkom, nakoľko predmetná rozhodcovská zmluva je uzatvorená písomne,
individuálne, na samostatnom liste papiera, oddelená od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobcovi je

daná možnosť využitia riešenia sporov buď formou rozhodcovských súdov alebo všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie.

19. Odvolanie bolo zaslané na vyjadrenie žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu. Ďalšie
vyjadrenia do spisu predložené neboli.

20. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP a contrario s tým, že miestoa čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
dňa 04.12.2024 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

21. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

23. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací

súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z

najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný

postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

24. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací
súd má za to, že nedošlo k naplneniu ani tejto odvolacej námietky.

25. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

26. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah ako vzťah uzavretý medzi dodávateľom
(žalovaný) a spotrebiteľom (žalobca) ako vzťah spotrebiteľský. Na uvedený vzťah správne aplikoval

ustanovenia príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré majú aplikačnú prednosť
pred inými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na predmetné vzťahy medzi veriteľom (dodávateľom) a
dlžníkom (spotrebiteľom).

27. Odvolací súd plne súhlasí so záverom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 41 odôvodnenia

svojho rozsudku, keď k námietke žalovanej čo do spotrebiteľského charakteru zmluvy s tým, že táto
tvrdila, že žalobkyni poskytla úver na účel podnikania čo vyplýva s ňou vlastnoručne podpísaného
prehlásenia, ktoré však súdu nepredložila, mal za to, že je v prvom rade potrebné vyriešiť otázku tzv.
skutočného účelu zmluvy. Z predmetnej úverovej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník je v úverovejzmluveidentifikovanámenom,priezviskom,adresoubydliskaaIČO-m.Vzmluvejezároveňuvedené,že
dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania. Odvolací súd súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie tak ako to podrobne popísal v bode 41 odôvodnenia svojho rozhodnutia,

keď zo samotnej žiadosti žalobkyne o úver, ale aj účelu zmluvy keď na pojednávaní jednoznačne uviedla,
že peniaze z úveru použila na domácnosť, keďže manžel jej nedával peniaze a v tom čase mala
dvoch študentov vyplýva, že ide o zmluvu spotrebiteľskú. Vysvetlila, že IČO vo všetkých dokumentoch
uviedla len preto, lebo to bol jej zdroj príjmu, keďže v tom čase nebola zamestnaná, ale SZČO, čo
vyplýva aj z výpisu zo živnostenského registra. Podľa nej ani nebol dôvod použitia peňazí na podnikanie,

keďže mala živnosť na sprostredkovanie obchodu a služieb a tam nepotrebovala nič kupovať, žiaden
materiál. Správne súd prvej inštancie poukázal i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS
232/2023-39 zo dňa 15.08.2023 v bode 43 odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktorý v podrobnostiach
odkazuje i odvolací súd teda, že povinnosť skúmať skutočný účel zmluvy sa pritom prirodzene spája
s dôkazným bremenom dodávateľa v každom konaní, ktorého predmetom budú práva a povinnosti
spotrebiteľa ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút bude povinnosťou dodávateľa preukázať, že

spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť
dodávateľa plynie z povinnosti odbornej starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces
kontraktácie ovláda dodávateľ.

28. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná včas tak ako to vysvetlil

v bode 40 odôvodnenia teda, že žalobkyňa upovedomenie o začatí exekúcie prevzala dňa 16.10.2023
a dňa 27.10.2023 podala na súde žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z uvedeného je možné
bez pochybností prijať záver, že žalobu podala v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie a teda bola zachovaná lehota na podanie žaloby v zmysle § 73 ods. 2 Zákona č. 335/2014 Z.z.

29. Potom rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvej inštancie prioritne riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o
tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

veci 6 M Cdo 9/2012). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo
je daný prípad. Rozhodcovskú zmluvu teda nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži. V predmetnom prípade bola rozhodcovská spotrebiteľská zmluva podpísaná dňa
14.02.2013, teda v ten istý deň ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť,
že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad
typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem,
že si ich vyžiadali spotrebitelia. Žalobca ako spotrebiteľ pri predmetnej rozhodcovskej zmluve nemá

na výber, ak bude žalovaný na rozhodcovskom súde, preto odvolací súd zastáva názor, že možnosť
voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou podávajú rozhodcovské žaloby
veritelia. V prípade, že výnimočne uplatňuje svoje právo spotrebiteľ, využíva štátny súd. Vzhľadom
na uvedené sa teda podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a
spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou

štandardnou zmluvou.

31. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

32. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1
a 2 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.

33. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalobkyňa, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §

396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu
sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).