Rozsudok – Život a zdravie – Iné práva… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/124/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320010099
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2320010099.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaných 1/ A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX v D. a 2/ A. B. ml., nar. XX.XX.XXXX v D., pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných proti rozsudku Okresného
súduGalantač.k.27T/11/2020-348zodňa28.06.2023,naverejnomzasadnutíkonanomdňa19.11.2024
v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

I. Obžalovanému 1) A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom E. F. XXX, XXX XX E., okr. Šaľa, Slovenská
republika

u k l a d á :

Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024, ďalej len „Trestný zákon“), za použitia
§ 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods.
1 Trestného zákona, na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

II. Obžalovanému 2) A. B. G., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom E. F. XXX, XXX XX E., okr. Šaľa, Slovenská
republika

u k l a d á :

Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024, ďalej len „Trestný zákon“), za použitia
§ 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného
zákona, na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 6 (šesť) mesiacov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 27T/11/2020-348 zo dňa
28.06.2023 boli obžalovaní 1) A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom E. F. XXX, XXX XX E., okr. Šaľa,
Slovenská republika a 2) A. B. G., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom E. F. XXX, XXX XX E., okr. Šaľa,
Slovenská republika, uznaní vinnými zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa §
14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona

spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, ktorý spáchali na tom skutkovom základe,

že

dňa 21.07.2018 v čase okolo 22:00 hod. v obci E., v blízkosti H. E., na ulici pri rodinnom dome so

súpisným číslom XXX, po predchádzajúcej slovnej hádke, spoločne fyzicky napadli poškodeného B. C.,
ktorý v tom čase prechádzal ulicou popri dome, v ktorom bývajú obžalovaní, a to tým spôsobom, že
ho bili rukami s pokrikmi, aby uvedený poškodený zdochol, pričom obžalovaný 1) A. B. C., ktorý v tom
čase držal v ruke kovovú tyč, touto kovovou tyčou udrel poškodeného B. C. do oblasti tváre, v dôsledku
čoho poškodený B. C. padol na zem, kde obaja obžalovaní pokračovali v útoku a opakovane bili rukami

poškodeného B. C. do oblasti hlavy, ktorým útokom sa poškodený snažil brániť tým, že si rukami zakrýval
hlavu, čím uvedeným konaním spôsobili B. C. zranenia, a to stav po traume hlavy, pohmoždenie na
tvári s podliatinami i okoloočnicovými, krvácanie z nosa, luxáciu zubov 12, 11, 21 a 22, odierky pery a
ústnej dutiny, odierku nosa, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie a liečenie od 21.07.2018 do 27.08.2018,
pričom v prípade pokračovania násilného konania zo strany obžalovaných mohol byť poškodený životne

dôležitý orgán (mozog) poškodeného B. C.,

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, podľa § 155 ods.
1 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm.
h) Trestného zákona, a za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo

výmere 6 (šesť) rokov. Na výkon uloženého trestu okresný súd obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a)
Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Obžalovanému 2/ A. B. G., nar. XX.XX.XXXX za tento skutok uložil podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona,
za použitia § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h) Trestného zákona, a za
použitia § 41 ods. 1 trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov. Na výkon

uloženého trestu okresný súd zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

O náhrade škody rozhodol okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obžalovaným
uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná

poisťovňa, a. s., IČO: 35 937 874, so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť
Petržalka, Slovenská republika, vo výške 43,74 eur (štyridsaťtri eur a sedemdesiatštyri eurocentov)
a poškodenému B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvalý pobyt E. F. XXXX, okr. Šaľa, Slovenská republika,
škodu vo výške 1.526,40 eur (jedentisícpäťstodvadsaťšesť eur a štyridsať eurocentov). Zároveň okresný
súd rozhodol podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku tak, že poškodeného B. C., nar. XX.XX.XXXX v D.,

trvalý pobyt E. F. XXXX, okr. Šaľa, Slovenská republika, so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 348-356.

Proti tomuto rozsudku do všetkých jeho výrokov podali odvolanie obžalovaní, ktoré písomne odôvodnili
prostredníctvom obhajcu na č.l. 360 a následne obhajca obžalovaného A. B. st. aj prostredníctvom
doplnenia odvolania na č.l. 501.

Obžalovaní namietali voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku, výroky považujú za nesprávne,

vychádzajúce z nesprávnych skutkových záverov, súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťamivýznamnými pre rozhodnutie. Pokiaľ ide o výrok o vine, jediným priamym dôkazom bola výpoveď
poškodeného B. C., ktorý v popise skutkového deja nebol konzistentný, napr. v opise postavenia
obžalovaných pri jeho napadnutí, a to oproti výpovedi z prípravného konania, ktorá na hlavnom

pojednávaní nebola prečítaná. Namietajú voči záveru okresného súdu, ktorý konštatoval, že poškodený
uviedol, že najprv ho zozadu napadol obžalovaný A. B. ml. a následne ho spredu napadol A. B.
st. so železnou tyčou. Zo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 22.06.2021 však takéto tvrdenie
poškodeného nevyplynulo, práve naopak. Súd teda dospel k svojvoľnému záveru, ktorý nemal oporu
vo vykonanom dokazovaní. Vyjadrenia poškodeného o útoku zo strany obžalovaného 1/ tyčou boli

vyvrátené, pretože pokiaľ by mal obžalovaný 1/ útočiť na poškodeného zozadu tyčou smerom na hlavu,
poškodenému by vznikli zranenia svedčiace o útoku zozadu, ktorých existenciu však aj znalec MUDr.
Zdeno Mores vyvrátil, ktorý uviedol, že u poškodeného neboli zistené zranenia zozadu a nepredpokladal
útok zozadu. Navyše, pokiaľ by bolo na poškodeného útočené tyčou zozadu, je fyzicky nemožné,
aby poškodený videl, v ktorej ruke mal útočník tyč. Výpoveď poškodeného o útoku tyčou zozadu
bola vyvrátená, čo spochybňuje vierohodnosť jeho výpovede. Pokiaľ ide o tvrdenia poškodeného

o zraneniach a následkoch útoku (3 týždne prijímal len tekutú stravu slamkou, 3 mesiace mu tiekla
krv z nosa a mal problém chodiť), v tejto súvislosti obžalovaní poukazujú na závery znaleckého
posudku znalca MUDr. Zdena Moresa, podľa ktorého poškodený nebol žiadnym závažným spôsobom
obmedzený na bežnom obvyklom spôsobe života, jeho stave nebol vážny alebo zmenený oproti stavu
spred útoku. Krvácanie z nosa navyše nebolo zaznamenané v lekárskej dokumentácií. U poškodeného

okrem zranení hlavy neboli zistené žiadne ďalšie zranenia, a tak ak by skutočne došlo k útoku na
obžalovaného, boli by uňho prítomné aj obranné zranenia. Poškodený nebol konzistentný ani pokiaľ
ide o uvedenie kam po skutku išiel, keď najskôr uvádzal, že išiel k E. a I. J. a neskôr uviedol, že
išiel k K.. Poškodený nevedel objasniť ani časové aspekty skutku. Poškodený odlišne vypovedal aj
pokiaľ ide o otázku jeho predchádzajúceho odsúdenia, keď najskôr uviedol, že v minulosti nebol

odsúdený, a až následne uviedol, že bol odsúdený za lúpež. Výpoveď poškodeného B. C. tak nebola
potvrdená žiadnymi ďalšími dôkazmi, ale naopak, bola vyvrátená vykonanými dôkazmi, a to v zásadných
otázkach, ako čas spáchania skutku, spôsob spáchania skutku, správanie poškodeného či rozsah
jeho zranení, pričom nemožno prijať ani tvrdenie súdu o uplynutí dlhšieho času od spáchania skutku.
Pokiaľ ide o výpovede svedkýň A. C. a C. K., išlo len o sprostredkované výpovede na základe tvrdení

poškodeného. Svedkyne navyše uvádzali, že poškodený mal zranenia rúk, čo však nebolo potvrdené
lekárskou správou, pričom aj napriek tvrdeniu o veľkom rozsahu zranení volali RZP až s odstupom dvoch
hodín od príchodu poškodeného. Namietali tiež voči zraneniam, ktoré boli konštatované znaleckým
posudkom, ktoré však neboli zachytené v zdravotnej dokumentácií, čo potvrdil aj znalec vo výpovedi
na hlavnom pojednávaní. Išlo o konštatovanie o podliatinách, krvácaniu z nosa, zranenia pery, ústnej

dutiny a nosa, pri ktorých znalec vzhľadom na absenciu opisu nevedel určiť pôvod ich vzniku. Vzhľadom
na rozpory vo výpovedi poškodeného obžalovaní navrhli opätovne poškodeného vypočuť či prehrať
záznam z hlavného pojednávanie v časti výpovede poškodeného, čo však súd zamietol, hoci tomu
žiadna prekážka nebránila. Výpoveď poškodeného nebola vierohodná, pričom obžalovaným nebolo
umožnené súdu preukázať nevieryhodnosť, čím došlo k porušeniu práva obžalovaných na spravodlivý

proces. V konaní nebolo riadne preukázané, že by sa obžalovaní dopustili skutku kladenému im za
vinu, pretože v konaní nebol produkovaný žiaden vierohodný a nevyvrátiteľný dôkaz. Ďalej obžalovaní
namietali aj voči právnej kvalifikácií skutku, u obžalovaného nenastal následok v podobe ťažkej ujmy na
zdraví, rovnako nebolo preukázané spáchanie skutku so zbraňou. Znalec konštatoval, že intenzívnejšie
násilie pôsobilo len na zuby, v ostatnom bolo násilie nižšej intenzity. Objektívne tak nemohlo dôjsť ani

k poškodeniu životne dôležitého orgánu, keďže ten sa nachádzal v inej časti lebky ako je ústna dutina,
čo svedčí o nízkej intenzite útoku. Ani skutočnosť, že útok mal byť smerovaný do tvárovej oblasti samo
osebenepostačujenakvalifikovaniekonania akopokusuťažkejujmynazdravílenzdôvoduprítomnosti
mozgu v hlave poškodeného, keďže v tomto prípade je nutné zohľadniť aj samotnú intenzitu konania.
Dôležitou skutočnosťou je aj to, že samotní obžalovaní mali ukončiť útok na poškodeného, a teda nič

im nebránilo poškodenému skutočne spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, pokiaľ by taký úmysel skutočne
mali, čo však nebolo preukázané. V konaní obžalovaných absentuje bezprostrednosť smerovania
konaniakdokonaniutrestnéhočinu,vymedzenieskutkovejvetynezodpovedáprávnejkvalifikáciískutku.
Konania obžalovaných tak možno právne kvalifikovať nanajvýš podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
s tiež podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Vo vzťahu k výroku o treste obžalovaného 1/

A. B. st. namieta obhajoba závery vo vzťahu k vyhodnoteniu poľahčujúcich okolností, keď okresný
súd v neprospech obžalovaného zohľadnil jeho predchádzajúce odsúdenie spred 33 rokov, ktoré je
navyše zahladené. U obžalovaného došlo k zahladeniu uvedeného odsúdenia, viedol riadny život.
Hodnotenie súdu tak nerešpektovali inštitút zahladenia odsúdenia a tiež nezohľadňovalo dlhú dobuvedenia riadneho života od predchádzajúceho odsúdenia. Okresný súd tak mal obžalovanému 1/
priznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, čím nesprávne určil trestnú
sadzbu za spáchaný skutok. V prípade obžalovaného 2/ A. B. ml., obhajoba namieta, že obžalovaný

sa v minulosti nikdy nedopustil protiprávnej činnosti, preto aj uňho bola splnená podmienka priznania
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Pokiaľ ide vo všeobecnosti o výrok
o treste, zdôraznili, že obžalovaní boli uznaní vinnými z trestného činu v štádiu pokusu, okresný súd sa
nezaoberal možnosťou využitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Poukázali tiež na
nízku závažnosť konania obžalovaných a tiež postoj poškodeného, ktorý sa na hlavnom pojednávaní

vyjadril, že nechce, aby išli obžalovaní do väzenia, chce od nich len finančné prostriedky. Podľa
samotného poškodeného išlo o náhodnú šarvátku v podnapitom stave všetkých zúčastnených, teda
nešlo o žiaden vopred plánovaný útok, rovnako zranenia poškodeného neboli závažnejšieho charakteru,
poškodený nebol závažným spôsobom obmedzený v obvyklom spôsobe života, jeho stav nebol vážny
alebo zmenený oproti stavu pred incidentom. Aj tieto skutočnosti odôvodňujú použitie ustanovenia
§ 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prípadné uloženie podmienečného trestu odňatia slobody

s primeranými povinnosťami a obmedzeniami, nakoľko uloženie nepodmienečného trestu sa javí byť
neprimerane prísne. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, nakoľko nebola preukázaná vina obžalovaných,
výrokonáhradeškodyjenesprávnym.Obžalovanínavrhli,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpodľa§
321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil vo všetkých výrokoch
a obžalovaných podľa § 285 písm. a), resp. písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby,

alternatívne, aby odvolací súd vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

V doplnení odvolania obhajcom obžalovaného A. B. st., obhajca poukázal na novelu Trestného zákona,
v zmysle ktorej sa už nemení trestná sadzba pri prevahe poľahčujúcich či priťažujúcich okolností, a preto

pri ukladaní trestu obžalovanému je nutné vychádzať z trestnej sadzby 4 až 10 rokov. Ďalej obhajca
poukázal na ust. § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 33a ods. 3 Trestného zákona, t.j. možnosť
uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody ako sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode.
Opätovne poukázal na následok spáchania skutku, a síce, u poškodeného nevznikla ťažká ujma na
zdraví, a tiež nízku intenzitu útoku. Obžalovaný sám upustil od konania, zranenia poškodeného neboli

závažné. U obžalovaného možno konštatovať, že ide o osobu, ktorá vedie riadny život, vo všeobecnosti
dodržiava spoločenské normy. Od spáchania skutku uplynulo 6 rokov, pričom obžalovaný nemal žiadnu
vinu na dĺžke konania. Obžalovaný je stíhaný pre pokus trestného činu, v danej veci sú splnené
podmienky pre uplatnenie § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, a to uloženie podmienečného trestu
odňatia slobody či už s alebo bez probačného dohľadu. Zotrval na odvolacom návrhu.

Vyjadrenie k odvolaniu obžalovaných nebolo podané.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 19.11.2024 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúryvTrnave,obžalovaného2/A.B.ml.,akoajobhajcovobžalovaných.Verejnéhozasadnutiasa

nezúčastnili poškodení, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné
zasadnutie vykoná v ich neprítomnosti. Obhajcovia obžalovaných zotrvali na podanom odvolaní, dôvody
odvolania nežiadali zmeniť ani doplniť. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom,
odvolaním obžalovaných, znaleckým posudkom č. 151/24, doplnením odvolania obžalovaným 2/,
odpismi registra trestov na obžalovaných, príslušnými lustráciami na obžalovaných, trestným rozkazom

Okresného súdu Galanta sp. zn. 17T/25/2024 z 20.05.2024, ako aj podstatným obsahom spisu.
Procesné strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému obsahu spisového materiálu, ani
návrhy na doplnenie dokazovania. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaných
podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť ako nedôvodné, napadnutý rozsudok považuje za zákonný
a správny. Obhajca obžalovaného A. B. C., zotrval na odvolacej argumentácií a odôvodnení odvolania aj

jeho doplnenia. Vina obžalovaných nebola preukázaná. Ak by súd dospel k opačnému záveru, poukázal
na to, že obžalovaný 1/ A. B. st. viedol riadny život, aktuálne trpí zdravotnými ťažkosťami. Vzhľadom
na to, že išlo o pokus trestného činu, má za to, že uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody sú
neprimerane prísne. Obhajca obžalovaného A. B. ml. sa rovnako pridržal písomných dôvodov odvolania,
poukázal na to, že obžalovaní sa vopred nedohodli na konaní, ktoré by malo smerovať k spôsobeniu

ťažkej ujmy na zdraví poškodeného a ani nepoužili zbraň, preto právna kvalifikácie nie je správna.
Obžalovanému mala byť priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j), od skutku uplynulo viac
ako 6 rokov, ktorá skutočnosť by mala byť zohľadnená pri ukladaní trestu. Obžalovaný 2/ A. B. ml. k veci
neuviedol nič.Odvolací súd zistil, že odvolanie podali obžalovaní ako oprávnené osoby v zákonnej lehote, a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne odvolací súd preskúmal v intenciách § 317 ods.

1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Po uvedenom
procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovaných bolo podané čiastočne dôvodne, a to
čo do výroku o treste, i keď z iných dôvodov oproti tým, ktorými obžalovaní argumentovali v odvolaní.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd totiž zistil, že
rozhodnutím okresného súdu vo výroku o treste došlo k porušeniu ustanovení Trestného zákona pokiaľ
ide o napadnutý výrok o treste, preto napadnutý rozsudok vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu podľa
§ 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil a vo veci podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol
sám rozsudkom tak, ako je vyššie uvedené a to na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom

rozsudku v celom rozsahu náležite a správne zistený bez potreby jeho zmeny, či doplnenie odvolacím
súdom. Pokiaľ ide o výrok o vine, v tejto časti bolo odvolanie obžalovaného v celom rozsahu nedôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces

upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaných okresný súd jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia
oprel a akými úvahami sa spravoval. Tresty uložené obžalovaným považuje sa primerané, zákonné a
spravodlivé. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim
z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a

odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska

rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie

citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013)

Okresný súd pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení

Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných
chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd
zameria len na výslovné a zásadné odvolacie námietky obžalovaných, a to aj napriek tomu, že dôvody
prezentované v odvolaní v podstate kopírujú obhajobné tvrdenia, ktoré obžalovaní prezentovali aj pred
okresným súdom, ktorý sa s námietkami vysporiadal relevantným a obsiahlym spôsobom v napadnutom

rozsudku.

Pokiaľ ide o námietky smerujúce k spochybneniu vierohodnosti výpovede poškodeného B. C., na tomto
mieste sa odvolací súd v celom rozsahu prikláňa k skutkovým záverom okresného súdu prezentovanév napadnutom rozsudku. Výpoveď poškodeného predstavovala kľúčový dôkaz, ktorým boli obaja
obžalovaní usvedčovaní zo spáchania skutku, a aj napriek opakovanej snahe obžalovaným o zníženie
jej dôveryhodnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu bola výpoveď poškodeného v podstatných

okolnostiachzhodná.Poškodenýodsvojhoprvéhovýsluchuoznačilzapáchateľovobochobžalovaných,
uviedol, že fyzickému útoku predchádzala slovná výmena, opísal priebeh skutku, miesto spáchania
skutku,čas,aajto,čonasledovalopotom,akozmiestaskutkuodišiel.Jepravdou,čoužuviedolokresný
súd, že výpoveď poškodeného sa rozchádzala v spôsobe vedenia útoku (poškodený čiastočne odlišne
vypovedal o tom, ktorý obžalovaný a z akej pozície zaútočil ako prvý) a kam poškodený po útoku odišiel,

odvolací súd už opakovane konštatuje, že táto čiastočná rozpornosť nemohla pri vyhodnotení výpovede
poškodeného ako celku spôsobiť jej nespôsobilosť. Poškodený od počiatku uvádzal, že obžalovaný 1/
A. B. st. zaútočil železnou tyčou, ktorou ho opakovane udrel do oblasti tváre, čomu podľa znaleckého
posudku zodpovedajú spôsobené zranenia, pričom pokiaľ sa rozchádzal v tom, z akej pozície či v akom
poradí, táto okolnosť nebola tak zásadná, aby mala zneplatniť jeho výpoveď. Okresný súd po zrušení
avrátenívecivenovaltomutorozporupozornosťavkonečnomdôsledkupristúpilkúpraveskutkovejvety

tak, aby zodpovedala priebehu skutku, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania a zachytávala priebeh
skutku tak, ako bolo s istotou ustálené. Potom nie je dôvodná opakovaná námietka obhajoby o tom
z akej pozície a v akom poradí mal obžalovaný 1/ útočiť, pretože po úprave skutkovej vety obžalovaný
nemožno nájsť v priebehu opisu skutku rozpor. Na vierohodnosti výpovede poškodeného nemení nič ani
to, na čo poukázali obžalovaní, a síce, že poškodení neuviedol, že v minulosti bol odsúdený za lúpež.

Vtomtosmereodvolacísúdpoukazujenato,žepoškodenýnahlavnompojednávanínaotázkuobhajoby
skutočne uviedol, že nebol odsúdený, avšak hneď vzápätí svoju výpoveď opravil, potvrdil, že v minulosti
ešte ako mladistvý bol odsúdený za trestný čin lúpeže, za ktorý mu bol uložený trest povinnej práce.

Významný faktor pri hodnotení vierohodnosti výpovede zohralo aj časové hľadisko, poškodený ku

skutku vypovedal s odstupom niekoľkých rokov (približne 3 rokov), je prirodzené, že si na podrobnosti
nespomínal, avšak v podstatných okolnostiach sa od svojej prvotnej výpovede z prípravného konania
neodklonil. Skutok tak, ako ho opísal mal logickú štruktúru, bol zasadený do času a priestoru, na
ktorom poškodený zotrval počas celého konania (skutok sa stal pri rodinnom dome poškodených,
dňa 21.07.2018, v čase okolo 22:00 hod, pričom došlo k fyzickému útoku 2 osôb – obžalovaných,

a to aj so železnou tyčou). Poškodený rozpory vo svojej výpovedi ozrejmil na hlavnom pojednávaní.
Odvolací súd už opakovane konštatuje, a to v opätovnej zhode, že pokiaľ poškodený vypovedal odlišne
v tom, kam po útoku išiel (najskôr ku kamarátovi J., neskôr k rodine K.), aj tento rozpor odstránil na
hlavnom pojednávaní, pričom súd nemal dôvod neveriť mu. Tu treba podotknúť, že poškodený okrem
dlhšieho časového odstupu od skutku, bol obeťou násilného trestného činu, pri ktorom utrpel závažné

zranenia. Ako sám uviedol, počas útoku dokonca stratil vedomie, jeho zranenia zodpovedali útoku
vysokej intenzity, čo samo o sebe už predznamenáva, že trauma, ktorá bola poškodenému spôsobená
ovplyvní aj jeho vnímanie.

Netreba opomínať, že výpoveď poškodeného nebola jediným dôkazom, ale v konaní boli zabezpečené

aj ďalšie, hoci nepriame dôkazy, ktoré boli plne súladné s výpoveďou poškodeného, boli logické, vytvárali
ucelený pohľad na to, ako sa skutok stal a výpoveď poškodeného podporovali. Išlo najmä o výpoveď
svedkýň K., ktorá poskytla poškodenému prvú pomoc, a ktorá privolal rýchlu zdravotnú pomoc ako aj
výpoveďmatkypoškodenéhosvedkyneC..Obesvedkynesíceprezentovalidejskutkusprostredkovane,
avšak absolútne zhodne. Svedkyne boli svedkom zranení poškodeného, skutok im bol opísaný zhodne,

obe svedkyne následne konfrontovali rodinu obžalovaných prečo k útoku na poškodeného došlo, pričom
rodina obžalovaných potvrdila, že k útoku skutočne došlo. Svedkyňa K. ako prvá osoba, ktorá sa
o skutku dozvedela v podstate ihneď po tom, ako k nemu došlo bola bezprostredne svedkom zranení
poškodeného, pričom na závažnosti zranení nič nemení ani skutočnosť, že rýchlu zdravotnú pomoc
privolal až po necelých 2 hodinách od príchodu poškodeného. Svedkyňa tento postup odôvodnil tým,

že v predmetný deň mali oslavu, v ich dome sa nachádzalo viac ľudí, po prvotnom ošetrení, umytí
a poskytnutí prvej pomoci poškodenému vyhodnotila situáciu tak, že privolal rýchlu zdravotnú pomoc.

Vo vzťahu k výpovedi poškodeného odvolací súd uzatvára, že v procese dokazovania, najmú vo
výpovedi svedkov – poškodených môže nastať rozpor, pretože je celkom zrejmé, že pokiaľ bol

poškodený obeťou násilného trestného činu, v určitých momentoch si na okolnosti nemusí úplne
presne pamätať, či ich dopodrobna opísať. Situácia, kedy sa poškodený vo svojej výpovedi na
hlavnom pojednávaní odkloní je celkom bežnou, pričom v takom prípade súd podrobne skúma v akých
okolnostiach je výpoveď svedka nesúladná a ako sa tieto nezrovnalosti prejavili na vykonanomdokazovaní ako celku. Pokiaľ ide o nesúlad v okolnostiach, ktoré nie sú pred posúdenie priebehu
skutku natoľko významné, súd môže túto časť výpovede vyňať, resp. skutok upraviť podľa toho, ako
sa dokazovanie vyvinie. V predmetnej veci sa však nezrovnalosti vo výpovedi poškodeného netýkali

podstatných a pre posúdenie viny obžalovaných relevantných okolností, preto odvolací súd nenašiel
dôvod, aby námietke obhajoby vyhovel.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaným o porušení práva na obhajobu, tým, že súd im nedal možnosť
zhodnotiť prezentovanie poškodeného a jeho výpovede v kontexte jeho vierohodnosti, v tomto smere

odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd nielen na hlavnom pojednávaní dňa 08.07.2022 (č.l.
241) ale aj v odôvodnení oboch svojich rozsudkom obžalovaným ozrejmil, prečo nepovažoval za účelné
prehrať zvukový záznam z hlavného pojednávania v časti výpovede poškodeného. Odvolací súd sa
s odôvodnením okresného súdu stotožňuje, výpoveď poškodeného z ostatného hlavného pojednávania
bola oboznámená, pričom je to práve a výlučne súd, ktorý výpoveď vyhodnotí v kontexte všetkých
dôkazov a ustáli jej vierohodnosť. Odvolací súd zároveň nezistil žiadnu motiváciu poškodeného krivo

obviniť obžalovaných, rovnako túto motiváciu nezistil ani u svedkýň. Práve naopak, poškodený nemal
záujem na trestnom stíhaní obžalovaných, čo opakovane počas konania uviedol, jeho cieľom bola len
finančná satisfakcia za opravu chrupu, avšak nie privodenie trestu.
Výpoveď poškodeného bola okrem výpovedí svedkýň C. a K. podporená aj znaleckým posudkom, s čím
súvisí aj ďalšia odvolacia námietka, ktorou obhajoba spochybňuje intenzitu útoku a rozsah spôsobených

zranení poškodeného, a ktorú odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú v celom rozsahu. Obžalovaný
namietali aj voči rozsahu a kvalite zranení poškodeného, ktoré oni sami vyhodnotili ako menej závažné
a nižšej intenzity, čím smerovali k spochybneniu pokusu spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví
a tým miernejšiu právnu kvalifikáciu skutku. Popri tom spochybnili aj závery znaleckého posudku tiež
absenciu zadokumentovania rozsahu zranení poškodeného.

Primárne je nutné uviesť, že na posúdenie rozsahu a kvality zranení bol vypracovaný znalecký
posudok, pričom znalec podrobne opísal nielen vznik ale aj charakter zranení. Znalec MUDr. Zdeno
Mores, v Znaleckom posudku č. 13/2018 jednoznačne konštatoval, že facka ani jednoduchý pád
zo stoja poranenia, ktoré poškodenému vznikli nemohli spôsobiť. Úderov muselo byť viac, údery boli

smerované z rôznych strán, k poraneniu zubov mohlo dôjsť kopnutím, ale aj tak, ako uviedol poškodený,
a to podlhovastým tenším predmetom (tyčou). Znalec nepochybne konštatoval, že všetky poranenia
poškodeného považuje za preukázané, v zdravotnej dokumentácii označené ako čerstvé, majúce pôvod
v inkriminovanom incidente. Znalec konštatoval, že intenzita pôsobiaceho násilia bola nepochybne
vysoká. Poranenie hornej čeľuste v zmysle chýbania 4 zubov je možné považovať z medicínskeho

hľadiska za trvalý následok, a to aj napriek tomu, že poškodený nebol závažným spôsobom obmedzený
v bežnom obvyklom spôsobe života. Obžalovaní účelovo vyňali zo záverov znaleckého posudku časť,
ktorá by podporovala ich verziu skutku, a to nízku intenzitu zranení, ktorá nenapĺňa kvalifikáciu ťažkej
ujmy na zdraví. Znalec však konštatoval, že ľudská hlava je nenahraditeľná časť ľudského tela, preto
akékoľvek vonkajšie násilie na ňu pôsobiace je oproti rovnakému násiliu pôsobiacemu na iné časti

ľudského tela oveľa nebezpečnejšie z hľadiska negatívnych následkov. Pri výraznejšom vonkajšom
násilí môže dôjsť až k priamemu poškodeniu mozgového tkaniva či k vzniku zlomením kostí lebky,
všetky tieto stavy sú pre poškodenú osobu mimoriadne závažné a život ohrozujúce. Aj napriek snahe
obžalovaných spochybniť intenzitu zranení hovorí znalecký posudok celkom jasne, a to v závere,
v ktorom znalec z medicínskeho hľadiska zranenia poškodeného zo dňa 21.07.2018 označil za ťažké,

ťažkú ujmu na zdraví, úraz ťažkého charakteru. Konanie obžalovaných bolo správne kvalifikované ako
ukončený pokus, pričom bolo nielen šťastím poškodeného, že k závažnejším následkom nedošlo, ale
aj šťastím pre obžalovaných, pretože v takom prípade by boli ukladané prísnejšie tresty.

Podľa ustálenej súdnej praxe vyjadrenej tiež v rozsiahlej judikatúre sa za poškodenie dôležitého orgánu

považuje také porušenie niektorého z telesných orgánov, pri ktorom vzniká nebezpečenstvo pre život
alebo iný závažný dlhotrvajúci následok napr. poranenie dôležitého vnútorného orgánu akým je napr. aj
hlava. Odvolací súd zastáva názor, že aj bez samotného závery znaleckého posudku muselo byť obom
obžalovaným nad akékoľvek pochybnosti zrejmé, že v prípade keď poškodeného opakovane udierali
do hlavy, a to aj železnou tyčou, kde je uložený životne dôležitý orgán (mozog) a to aj za situácie, že

poškodený už po páde leží na zemi, si musia byť vedomí toho, že poškodenému mohli spôsobiť zranenia
vyžadujúce si dobu liečenia spojenú so závažným obmedzením v obvyklom spôsobe živote presahujúcu
42 kalendárnych dní, teda bol minimálne uzrozumený s tým, že poškodenému môže vzniknúť ťažká
ujma na zdraví.Pokiaľ obhajoba namieta absenciu zadokumentovania prvotných zranení jednak pri lekárskom ošetrení
po privezení poškodeného na centrálny príjem, či v správe RZP alebo hlásení úrazu pri volaní RZP,

je celkom zrejmé, že poškodený uvádzal tie najzávažnejšie zranenia, a to boli práve zranenia hlavy,
najmä ústnej dutiny, a nie zranenia rúk, ktoré vznikli ako zranenia obranné. Sám znalec konštatoval,
že nález prvotne ošetrujúceho lekára na centrálnom príjme je prinajmenšom skromný, nepopisuje stav
mäkkých častí tkanív ani nález vnútri ústnej dutiny. Avšak v konaní boli zabezpečené lekárske správy,
ktorá následne zachytávali poranenia poškodeného komplexne, a to aj vrátane zranení ústnej dutiny,

ktoré pre vyslovenie viny a ako podklad pre závery znaleckého skúmania boli dostačujúce.

Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k právnej kvalifikácií, v tomto rozsahu odvolací súd v stručnosti odkazuje
na obsiahlu argumentáciu okresného súdu v napadnutom rozsudku (str. 12), s ktorou sa bez výhrad
stotožňuje, bez potreby jej duplicitného opakovania.

Vo vzťahu k odvolacej argumentácií obhajoby odvolací súd konštatuje, že celá odvolacia argumentácia
predstavovala vlastné hodnotenie dôkazov obžalovanými a predkladanie vlastných záverov, ktoré mali
z vykonaného dokazovania vyplynúť. V tejto súvislosti však odvolací súd poznamenáva, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a
hodnotením dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob

hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu tak odvolací súd konštatuje, že obžalovaní sa dopustili
spáchania zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona. Keďže svojim konaním spáchali dva trestné činy, správne okresný súd obžalovaným ukladal
úhrnné tresty, a to za skutok najprísnejšie trestný, a to podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý
je možné páchateľovi uložiť trest v rámci trestnej sadzby 4 roky až 10 rokov.

Medzi vyhlásením napadnutého rozsudku okresného súdu a rozhodovaním odvolacieho súdu na
verejnom zasadnutí dňa 19.11.2024 nadobudla účinnosť novela Trestného zákona (dňa 06.08.2024),
ktorou došlo k priaznivej zmene v prospech oboch obžalovaných v tom, že nová právna úprava vypustila
tzv. automat na úpravu výšky trestných sadzieb (§ 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5 Trestného zákona), a preto
vzhľadom na ustálený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prejednávanej veci už súd

nemohol pri prevahe priťažujúcich okolností zistených v tejto veci zvyšovať dolnú hranicu trestnej sadzby
o jednu tretinu, čo bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste vo vzťahu
k obom obžalovaným. Práve preto odvolací súd pri ukladaní trestu vychádzal z nezmenenej trestnej
sadzby 4 až 10 rokov.

Trestnýzákonvychádzazozásady,žezákladnýmúčelomacieľomjeochranaspoločnostipredtrestnými
činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým
vtom,abysatrestnéčinybuďvôbecnepáchali,alebopáchalivčonajmenšejmiere.Ochranaspoločnosti
pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu
prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,

a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti, pričom generálna prevencia sa má
uskutočňovaťprostredníctvomindividuálnejprevencie.Aksatedapáchateľovizabrániajvďalšejtrestnej
činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu
je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti.

Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú uloženým
trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných
činov. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj

poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, a tiež zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a
teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným
z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v
ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorémusa prejavuje prvok represie (zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy
k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov

spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). (porovnaj
Uznesenie Najvyššieho súdu SR 1To 2/2014 zo dňa 8. decembra 2014)

Pokiaľ ide o výmeru a druh trestu, spolu s rozhodnutím o spôsobe jeho výkonu trestu, odvolací
súd po preskúmaní obsahu spisu nenašiel dôvod, pre ktorý by mal pristúpiť k zmierneniu trestu ani

u jedného z obžalovaných, i keď ukladal trest nižší oproti napadnutému rozsudku, principiálne však išlo
o trest na rovnakej úrovni trestnej sadzby. Vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na to, že konanie
obžalovaných nemožno považovať za menej závažné, ako sa vehementne snaží deklarovať obhajoba.
Obaja obžalovaní fyzicky zaútočili na poškodeného a i keď potyčke predchádzala slovná výmena medzi
poškodeným a obžalovaným A. B. ml., táto skutočnosť nemala v žiadnom prípade vplyv na zníženie
závažnosti ich konania. Fyzický útok zo strany oboch obžalovaných nepredstavoval výlučne reflexiu

na konanie poškodeného, pretože pokiaľ by aj poškodený mal verbálne útočiť, resp. samotná slovná
potyčka, ktorá útoku predchádzala bola v zjavnom nepomere k spôsobu útoku, aký viedli obžalovaní voči
poškodenému jednak v prevahe a jednak so zbraňou v ruke. Na zdôraznenie útokov bola použitá tyč,
ktoráútokurobilaeštedôraznejšímsnepochybnezávažnejšíminásledkami,pričomobžalovaníútočilina
poškodeného aj v čase, kedy bol poškodený v obrannej pozícií na zemi, kryl si hlavu a tvár pred údermi

zo strany obžalovaných. Obžalovaní si pri útoku navzájom asistovali, poškodenému spôsobili vážne
zranenia, o čom svedčí aj bodové ohodnotenie bolestného v zmysle znaleckého posudku, ich útok od
počiatku smeroval a bol vedený len na hlavu ako životne dôležitý orgán. Odvolací súd sa preto v žiadnom
prípade nestotožňuje s obranou obžalovaných, ktorý opakovane poukazovali na nízku závažnosť ich
konania a tiež to, že v predmetnej veci išlo „len“ o pokus trestného činu, ktorým nebola spôsobená ťažká

ujma na zdraví, čo len nasvedčuje tomu, že ani s odstupom času nezaujali k svojmu konaniu kritický
postoj, ale práve naopak, svoj počin zľahčujú, až bagatelizujú. Obžalovaní sa svojim konaním dopustili
spáchania dvoch trestných činov, na mieste prístupnom verejnosti, pričom miera závažnosti bola vyššie
nielen tým, že obžalovaní použili kovovú tyč, ale aj tým, že útok viedli v celkom zjavnej prevahe voči
osobe poškodeného. Rovnako na závažnosti konania obžalovaných nemení ani postoj poškodeného,

ktorý sa opakovane vyjadril, že nie je jeho cieľom, aby boli obžalovaní odsúdení, ale len náhrada škody
za ošetrenie chrupu.

Aj napriek konštatovaniu odvolacieho súdu o tom, že v predmetnej veci nenašiel dôvod pre zmiernenie
trestu, samotné uložené tresty obžalovaným sú miernejšie oproti trestom uloženým okresným súdom,

avšak len v dôsledku účinnosti nového Trestného zákona. Pokiaľ ide o obžalovaného 1/ A. B. st., za
dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku o nepriznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j)
Trestného zákona, pretože jednak predchádzajúce odsúdenie má už zahladené, pričom ide o odsúdenie
z roku 1990, t.j. pred skutočne dlhou dobou, od ktorého obžalovaný nebol odsúdený a bol len jedenkrát
priestupkovo postihnutý za priestupok nízkej závažnosti. Obžalovanému však priznal priťažujúcu

okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, keďže spáchal viac trestných činov. Odvolací súd
sa nestotožnil s návrhom obhajcu obžalovaného o uložení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby
z dôvodu, že išlo o skutok v štádiu pokusu a ani o možnosti uloženia podmienečného trestu odňatia
slobody vzhľadom na zmenu právnej úpravy, a to práve dôvodov prezentovaných v odseku vyššie,
najmä spáchanie trestného činu so zbraňou, ako aj samotného postoja obžalovaného, ktorý ani raz

počas konania neprejavil ľútosť, spôsobený následok bral na ľahkú váhu, svoju aktivitu nekriticky
zameral na vyvinenie sa z trestnej zodpovednosti mimo iného aj poukazom na nevieryhodnosť výpovede
poškodeného. Tomuto obžalovanému odvolací súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, a to
na samej spodnej hranici trestnej sadzby, ktorú už v zmysle novely Trestného zákona nemenil, a to
ani s poukazom na spáchanie zločinu či pomer poľahčujúcich či priťažujúcich okolností. Pokiaľ ide

o obžalovaného 2/ A. B. ml., u tohto obžalovaného odvolací súd pristúpil k sprísneniu trestu tým, že
obžalovanému neukladal trest na samej spodnej hranici trestnej sadzby, ale trest zvýšený o 6 mesiacov,
t.j. vo výmere 4 roky a 6 mesiacov, a to nielen pre to, akým spôsobom skutok spáchal, jeho postoju
k trestnej činnosti, snahu o zľahčovanie dôsledkov či prenesenie zodpovednosti na poškodeného, ale
najmä s poukazom na jeho opakované priestupkové postihy v minulosti. Z výpisu z registra priestupkov

totižto vyplýva, že obžalovaný 2/ A. B. ml. sa v minulosti opakovane a sústavne dopúšťal priestupkov
rôznorodého druhu, a to aj násilného charakteru, pričom ani blokové pokuty či napomenutia neviedli
k tomu, aby prehodnotil svoje správanie a systematické a sústavné porušovanie zákonných noriem hoci
„len“ na úrovni priestupkového postihu sa stalo jeho životným štýlom. Vo vzťahu k tomuto odsúdenémuodvolací súd poukazuje aj na to, že v zmysle novej právnej úpravy súdy musia prihliadať aj na správanie
páchateľa po spáchaní trestného činu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po spáchaní skutku,
ktorý je prejednávaný v tejto trestnej veci sa obžalovaný dopustil nielen viacerých priestupkov, ale

aj trestného činu nebezpečného vyhrážania voči blízkym osobám, za čo bol právoplatne odsúdený
trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn. 17T/25/2024 zo dňa 20.05.2024, za ktorý mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. U tohto obžalovaného práve
naopak, odvolací súd vzhliadol dôvod pre sprísnenie trestu, avšak už v rámci trestnej sadzby 4 až 10
rokov, bez modifikácie v dôsledku novely Trestného zákona, a preto mu ukladal trest odňatia slobody

zvýšený o 6 mesiacov nad spodnú hranicu trestnej sadzby. Z uvedeného dôvodu potom nebolo možné
u obžalovaného vzhliadnuť poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a už vôbec
uvažovať nad uložením trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, či podmienečného trestu odňatia
slobody. Rovnako ako u obžalovaného 1/ odvolací súd zohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
h) Trestného zákona.

Napokon si odvolací súd neosvojil ani názor obžalovaných o zmiernení trestu v dôsledku dĺžky konania,
na ktorej obžalovaní neniesli žiadnu vinu. Je síce pravdou, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného
konania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným
konaním páchateľa a vynesením konečného rozhodnutia má bezprostredný vplyv na účel trestu,
ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od

spáchania trestného činu sa oslabuje tak prvok individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Rovnako
spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená. Uplynutie
doby 6 rokov od vznesenia obvinenia obžalovaným až do rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno
považovať za extrémny prípad, a to aj s poukazom na to, že konanie prebiehalo plynule, k predĺženiu
došlo aj v dôsledku procesnej aktivity obžalovaných, ktorí nesúhlasili so zmenou zákonného sudcu,

v dôsledku čoho sa muselo konania začať od začiatku, resp. žiadali o odročenie pojednávania z dôvodu
neprítomnosti, a tiež kvôli protipandemickým opatreniam.

Odvolací súd dáva obžalovaným do pozornosti, že trestné zákonodarstvo nie je len o potrestaní
páchateľa, ale aj o jeho prevýchove. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že potreba prevýchovy

u obžalovaných je celkom zrejmá, vzhľadom na absenciu kritického postoja k trestnej činnosti
a zľahčovania jeho dôsledkov. Odvolací súd má za to, že naplniť základný účel trestu, a teda účel
prevýchovy je v tomto prípade potrebné zabezpečiť zaradením obžalovaných do ústavu na výkon trestu
odňatiaslobodysminimálnymstupňomstráženia,keďževposlednýchdesiatichrokochnebolivovýkone
trestu odňatia slobody.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, výrok nebol osobitne namietaný, nakoľko obhajoba mala naďalej
za to, že dôkazná situácia nenasvedčuje tomu, že by obžalovaní skutok spáchali. Odvolací súd však
preskúmal aj správnosť a zákonnosť výroku o náhrade škody, pričom výrok zodpovedá uplatnenému
nároku z prípravného konania tak pokiaľ ide o poškodenú Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. titulom

poskytnutej zdravotnej starostlivosti poškodeného ako aj nároku poškodeného B. C., titulom bolestného
vzmyslebodovéhoohodnoteniaznalcomvznaleckomposudkuč.33/2018znalcaMUDr.ZdenaMoresa.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku
zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a o treste následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného

poriadku rozsudkom sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.