Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/63/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121210258
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5121210258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XXX/X, XXX XX D., zastúpeného obchodnou spoločnosťou STEHURA & partners, v.o.s., so
sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému spoločnosťou:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, v konaní o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 45C/83/2021-84 zo dňa 27. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 45C/83/2021-84 zo dňa 27. apríla 2023
vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 45C/83/2021-84
zo dňa 27. apríla 2023 vo výroku II. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur, a to v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Napokon žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 06.12.2021 domáhal voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 950,- eur a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že dňa 20.02.2014 uzatvoril so

žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500041645,
na základe ktorej mu mal byť poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur a dňa 28.05.2014 zmluvu
o revolvingovom úvere č. 8500049749, na základe ktorej mu mal byť poskytnutý úver
vo výške 1.440,- eur. Predmetné zmluvy boli svojou povahou a podstatou zmluvami spotrebiteľskými,
ktoré pre ich kvalifikáciu a právny režim účinný v čase ich uzatvorenia museli obsahovať zákonom
požadované podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predmetné zmluvy tieto podmienky
nespĺňali. Dňa 08.08.2017 podal žalobca

na Okresný súd Žilina žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
v sume 1.942,66 eur spolu s úrokom z omeškania, a to na tom základe,
žeposkytnutéúverybolivzmysleust.§11ods.1zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochao
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bezúročné a bezpoplatkov. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13Csp/158/2017-46 zo dňa 06.09.2018, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 06.04.2021, žalobe vyhovel. V odôvodnení uviedol, že zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8500041645 zo dňa 20.02.2014

a č. 8500049749 zo dňa 28.05.2014 neobsahovali zákonom predpísané náležitosti. Žalobca zaplatil
žalovanému okrem poskytnutej istiny spolu v sume 2.509,61 eur aj úroky a poplatky celkovo v sume
1.942,66eur,ktorúsumuplnilbezprávnehodôvodu.Vďalšomžalobcaargumentoval,žeprirozhodovaní
o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu
satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú, aby dostatočne odradila dodávateľa od nekalého konania. Zákon

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a jeho výška závisí od úvahy súdu. Žalobca bol nedôvodne vystavený psychickému
vypätiu a stavom právnej neistoty, a to až do doby právoplatného ukončenia konania vo veci samej.
V danom prípade neexistovala len potenciálna hrozba ujmy, ale reálne mu majetková ujma aj vznikla.

Kritériom určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ
v základnom konaní bezdôvodne obohatiť. V prípade žalobcu to bolo o sumu 1.942,66 eur. Ak majú
byť naplnené všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, je polovica zo sumy, o ktorú sa
žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, minimálna na dosiahnutie uvedeného cieľa.
3. Žalovaný sa v spore poprel uplatňovaný nárok čo do základu a aj čo do jeho výšky. Poukazoval

na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a uviedol, že právna úprava vychádza z primeranosti
zadosťučinenia. Žaloba podľa neho neobsahovala žiadny dôvod a ani tvrdenie preukazujúce, že suma
950,- eur je primeraná. Nárok označil za neprimeraný. Popieral aj sankčný charakter finančného
zadosťučinenia. Ide o súkromnoprávny inštitút občiansko-právneho charakteru, ktorý nemôže plniť
funkciu sankcie. Poukazoval aj na časový aspekt uplatňovania nároku. Pri porovnaní časových údajov

vydania rozhodnutia vo veci spis. zn. 13Csp/158/2017 a podania žaloby je zrejmé, že na strane
žalobcu nevznikli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali žalovaný nárok. Ak má zadosťučinenie plniť
funkciu náhrady imateriálnej ujmy, potom je nutné zohľadniť aj dobu, po uplynutí ktorej sa k uplatneniu
požiadavky pristupuje. Význam satisfakcie je rozdielny aj z toho pohľadu, či sa uplatňuje aktuálne
v dobe zásahu alebo s výrazným časovým odstupom. Žalovaný tak zároveň namietal premlčanie

žalovaného nároku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017, pričom
dôvodil, že žalobca si mal nárok na primerané zadosťučinenie uplatniť už popri nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Obrana žalobcu o možnosti uplatňovať nárok až po skončení konania spis.
zn. 13Csp/158/2017 je preto súdnou praxou dávno vylúčená. Ani z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. nevyplýval dôvod

pre domnienku, že predpokladom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia je
predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom. Žalobca si teda tvrdený nárok mohol uplatniť už v roku 2017 pri podaní žaloby alebo v roku
2018 po vydaní rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13Csp/158/2017-46 zo dňa 06.09.2018.
4. Žalobca v konaní ďalej uviedol, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Poukázal
rovnako ako žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.
Námietku premlčania uplatnenú žalovaným považoval žalobca za nedôvodnú, keďže zo zákonného
ustanovenia jednoznačne vyplýva,
že podmienkou pre uplatnenie práva je skutočnosť, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej osobitným zákonom. V danom prípade sa právo na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia mohlo vykonať po prvý raz až právoplatným judikovaním
vydania bezdôvodného obohatenia, t. j. dňa 07.04.2021.
5. Súd prvej inštancie mal na podklade vykonaného dokazovania v spore preukázané,
že Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13Csp/158/2017-46 zo dňa 06.09.2018 v spojení s opravným

uznesením č. k. 13Csp/158/2017-115 zo dňa 15.04.2020 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.942,66 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.942,66 eur od 27.09.2017 do zaplatenia (I. výrok). V časti uplatneného
úroku z omeškania za obdobie od 08.08.2017 do 26.09.2017 žalobu zamietol
(II. výrok) a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %

(III. výrok). Predmetom sporu bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zo zmlúv o revolvingovom úvere uzavretých dňa 20.02.2014 a dňa 28.05.2014. Súd prvej inštancie
konštatoval, že oba úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Krajský súd v Žiline rozsudkomč. k. 8CoCsp/20/2020-126 zo dňa 29.01.2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Rozsudok súdu
prvej inštancie tak nadobudol právoplatnosť dňa 06.04.2021 a vykonateľnosť dňa 10.04.2021.
6. Ďalej súd prvej inštancie citujúc ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ust. § 100 ods. 1 a 2 a

§ 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) uviedol, že predmetom sporu bol
uplatnený nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia v kontexte námietky premlčania vznesenej
žalovaným, ako aj jeho námietok splnenia zákonných predpokladov vzniku tohto nároku a napokon aj
voči výške žalovaného nároku.
7. Zaoberajúc sa primárne námietkou premlčania súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom

úspešného dovolania sa premlčania je aj uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby.
Pri stanovení dĺžky premlčacej doby OZ vychádza zo zásad, že jej dĺžku stanovuje
v závislosti na vzniku toho-ktorého práva, všeobecne platí premlčacia doba, ktorá je tri roky
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Zo znenia ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. vyplýva, že podmienkou priznania finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi je predchádzajúce
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi

na súde. Pod úspešným uplatnením porušenia práva treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok. Premlčanie práva na finančné zadosťučinenie teda začína plynúť až od
momentu právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo
na súde úspešne uplatnené porušenie práva alebo povinnosti. Až právoplatným skončením konania
v spore, ku ktorému došlo dňa 06.04.2021 právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.

8CoCsp/20/2020-126 zo dňa 29.01.2021 bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia
práva. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola podaná na súde dňa 06.12.2021, t. j. v čase,
keď ešte neuplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. K argumentácií žalovaného, že žalobca
nárok mohol uplatniť už v roku 2017 súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nesprávne interpretoval
ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Zo znenia zákonného ustanovenia totižto jednoznačne vyplýva,

že pre vznik nároku
na finančné zadosťučinenie sa v prípade spotrebiteľa vyžaduje porušenie jeho práva. Inak povedané,
zákon vyžaduje na podanie takejto žaloby úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
spotrebiteľa ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa, čo znamená, aby súd rozhodol o porušení
práva. Stotožnil sa s právnou argumentáciou žalobcu, poukazujúc

na výklad vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019.
8. Súd prvej inštancie sa tak zaoberal základom žalovaného nároku, pričom uviedol,
že základnými predpokladmi vzniku žalovaného nároku sú existencia porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi
na ochranu spotrebiteľa, úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti na súde a pasívne

vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie zodpovedá. Z uvedeného vyplýva, že ak spotrebiteľ
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti podľa zákona č. 250/2007 Z. z. alebo osobitného
predpisu, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo iným predpisom zodpovedá. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
spis. zn. 6Cdo/389/2015 poznamenal,

že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti treba rozumieť úspešné uplatnenie
konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti na súde. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani
podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma, zákon nevyžaduje. Súd prvej inštancie súčasne odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 4Obdo/45/2012 zo dňa 24.06.2013, podľa ktorého pri nejednoznačnom výklade

problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v rozhodnutí spis. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 uviedol,
že ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Súd prvej inštancie tak
dospel k záveru, že v tomto prípade bola dikcia ust. § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z. z. naplnená. Žalobca sa ako spotrebiteľ právoplatne úspešne na súde domohol
svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia spojeného s nedodržaním povinností žalovaného
ako poskytovateľa úveru uviesť všetky zákonné náležitosti v zmluvách o spotrebiteľských úveroch
uzavretých so žalobcom. Bezdôvodným obohatením pritom došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu,
keďže istý čas bol neoprávnene ukrátený o svoj majetok a nemohol s ním disponovať. Porušenie práv

spotrebiteľa bolo v spore preukázané.
9. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal výškou žalovaného nároku, pričom mal za to,
že za jediné, objektívne a exaktné kritérium pri určovaní výšky sumy primeraného finančného
zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť.Nestotožnil sa so žalobcom požadovanou výškou primeraného finančného zadosťučinenia, za
primeranú považoval sumu 500,- eur. Táto suma podľa súdu prvej inštancie reflektuje závažnosť
konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu a intenzitu trvania

a rozsah nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré spotrebiteľovi hrozili, ako aj
subjektívny prístup oboch strán
k protiprávnemu konaniu. Suma 500,- eur spĺňa funkciu satisfakcie pre žalobcu a minoritne aj funkciu
sankcie pre žalovaného, zohľadňujúc, že bezdôvodným obohatením vyvolal žalovaný u žalobcu ako
spotrebiteľa stav právnej neistoty, ktorý žalobca mohol/musel riešiť podanou žalobou. V dôsledku

konania žalovaného žalobca musel chrániť svoje spotrebiteľské práva súdnou cestou, s čím súvisí
vynakladanie prostriedkov a času, aj na vyhľadanie odbornej právnej pomoci. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že to bol žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď uzatvoril so žalobcom
zmluvy o revolvingovom úvere, v ktorých absentovali obligatórne náležitosti v zmysle zákona. Účelom
primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv spotrebiteľa má byť aj určitá satisfakcia za to,
že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom

priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj výšku
finančnej ujmy, ktorá žalobcovi ako spotrebiteľovi reálne hrozila, ak by sa svojich práv nedomáhal
súdnou cestou. Žalovaný počas súdneho konania nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
spochybňoval, čím spôsoboval žalobcovi stav právnej neistoty, psychické napätie trvajúce približne
4 roky. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním

žalovaného. Spotrebiteľ, teda žalobca, nebol povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon
č. 250/2007 Z. z. priznáva právo na finančné zadosťučinenie v prípade porušenia ochrany spotrebiteľa
a úspešného uplatnenia práva.
10. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie žalobe vyhovel v rozsahu zaplatenia sumy 500,- eur
a vo zvyšku žalobu zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie citujúc ust. § 262 ods. 1 a 2 a ust. §
255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobcu považoval za
plne úspešnú stranu sporu, keď mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška
plnenia závisela výlučne od úvahy súdu. Za úspech žalovaného v spore nepovažoval zamietnutie žaloby
len v časti uplatnenej výšky primeraného zadosťučinenia.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napádanom rozsahu zmenil tak, že by žalobu zamietol.
13. Odvolanie žalovaný odôvodnil s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Odvolacie
námietky konkretizoval tak, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou

premlčania. Žalovaný zásadne zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej
inštancie, pričom s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 namietal,
že pre úspešné uplatnenie nároku
na primerané zadosťučinenie zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy, teda aby najskôr prebehlo a právoplatne sa skončilo iné súdne konanie.

Žalobca si tak mohol uplatniť žalovaný nárok žalobou už v roku 2017 v konaní vedenom pod spis. zn.
13Csp/158/2017, preto premlčacia doba podľa ust. § 101 uplynula nepochybne skôr, ako bola žaloba
v posudzovanej veci podaná na súd prvej inštancie.
14. Žalovaný ďalej namietal nesprávne ustálený skutkový stav, keď súd prvej inštancie sumu 500,- eur
odôvodnil skutočnosťami, ktoré neboli ani tvrdené a preukázané a súčasne skutočnosťami, ktoré neboli

žiadnym porušením zákona. Ak súd prvej inštancie poukázal
nato,žežalovanýsavkonanívedenompodspis.zn.13Csp/158/2017bránil,potommalprihliadnuťajna
to, že z jeho strany išlo o výkon práva. Právo na súdnu ochranu je v ustanoveniach CSP konkretizované
napríklad aj tým, že procesná strana má právo použiť prostriedky procesnej obrany, predkladať dôkazy,
označovať dôkazy a uvádzať skutkové tvrdenia. Výkon práva vylučuje protiprávnosť a závery o porušení

práv žalobcu. Iné skutočnosti, ktoré by odôvodnili sumu 500,- eur súd prvej inštancie v rozsudku už
neuviedol.Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkutakniejezrejmé,akovôbecposúdilsúdprvejinštancie
otázku primeranosti, na základe akých skutočností zodpovedajúcich charakteru žalovaného nároku
dospel k tomu, že ide o primeraný nárok. Finančné zadosťučinenie je nárokom, z podstaty ktorého
vyplýva jeho imateriálna povaha, čo znamená, že pri rozhodovaní o ňom nie je možné vychádzať z

aspektov materiálnej povahy, keďže tieto sú základom
pre uplatnenie iných nárokov, napríklad náhrady škody.
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie predmetnú vec správne právne
posúdil a jeho rozhodnutie je vecne správne. Navrhol tak, aby odvolací súd napadnutý rozsudok akovecne správny potvrdil a priznal mu proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V
napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie správne konštatoval,
že podmienky v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pre priznanie finančného zadosťučinenia

žalobcovi boli splnené. Ako spotrebiteľ sa právoplatne úspešne domohol svojho práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia, založeného na porušení práva spotrebiteľa, pri súčasnom nedodržaní
povinností žalovaného z hľadiska dodržania obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Námietku o nesprávnom právnom posúdení premlčania nároku považoval žalobca za zavádzajúcu
a irelevantnú. Dodal,

že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR neposudzoval otázku premlčania uplatneného nároku,
a preto nemohol zaujať k tejto otázke žiadny právny názor. Z uvedeného preto vyplýva, že zo strany
súdu prvej inštancie ani nemohlo dôjsť k odklonu od právneho názoru Najvyššieho súdu SR. Na druhej
strane, v predmetnom rozhodnutí vyslovil Najvyšší súd SR právny názor, že jediným predpokladom
pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi, pričom pod úspešným

uplatnením porušenia práva treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok
z tohto porušenia. Napadnuté rozhodnutie korešponduje s predmetným názorom Najvyššieho súd SR.
Ďalej žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že premlčacia doba je určitý časový úsek, je treba stanoviť
okamih začatia plynutia premlčania. Pre všeobecnú premlčaciu dobu platí, že začína plynúť odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné dôvodne

vykonať podaním návrhu na súd. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je vymedzený
objektívne, nemôže predchádzať vzniku nároku. Z ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007
Z. z. vyplýva, že podmienkou pre uplatnenie práva je skutočnosť, že spotrebiteľ na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. V právnej teórii je nárok chápaný
ako právna možnosť uplatniť svoje subjektívne právo. Začiatok plynutia premlčacej doby na priznanie

práva na primerané finančné zadosťučinenie je teda určený okamihom, keď došlo k úspešnému
uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti, t. j. dňom kedy toto právo vzniklo. Keďže účinky súdneho
rozhodnutia nastávajú jeho právoplatnosťou, je okamihom, kedy začína plynúť premlčacia doba, deň,
kedyrozhodnutieoporušeníprávaalebopovinnostinadobudneprávoplatnosť.Vprípadežalobcutobolo
rozsudkom Okresného súd Žilina č. k. 13Csp/158/2017-46 zo dňa 06.09.2018, pričom tento rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 06.04.2021 a týmto dňom súd záväzne judikoval porušenie práva alebo
povinnosti v prospech žalobcu. Žaloba bola podaná na súde dňa 06.12.2021, teda v rámci trojročnej
premlčacej doby.
16. K odvolacej námietke ohľadne absencie skutkových záverov, ktoré by odôvodnili priznanú sumu
primeraného zadosťučinenia žalobca uviedol, že zákon č. 250/2007 Z. z. neustanovuje žiadne kritéria

na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku.
Táto závisí od úvahy súdu. Pri rozhodovaní treba vychádzať z toho,
že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú a jednak ho treba chápať
ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov. Súd prvej inštancie

uvažoval v intenciách daného sporu a vychádzal z konkrétnych zistených skutkových okolností,
prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsah
nepriaznivýchnásledkovanasubjektívnyprístupobochstránkprotiprávnemukonaniu.Taktiežzohľadnil
skutočnosť, že žalobca sa domohol svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdnom
konaní potom, čo takéto konanie inicioval a úspešne mu právo bolo priznané. Súd svoje myšlienkové

pochody dostatočne odôvodnil, pričom jasne a zrozumiteľne aj keď vo všeobecnej rovine vyjadril, z čoho
vychádzal pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
17. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal a odvolaciemu súdu neboli predložené ani žiadne iné podania
strán produkované v odvolacom konaní.
18. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku

súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. bolo podané oprávneným subjektom
(§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovaného, keď žalobe čiastočne vyhovel
a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti
rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom
[§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. vo výrokoch I. a III., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380
CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust.
§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podľa ust. § 387 ods.1 CSP ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie
vo výroku II. ako podané neoprávnenou osobou podľa ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.
19. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie vo výrokoch I.
a III. súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací

súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 387 ods. 2 CSP).
20. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia

súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
21. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia

súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Nesplnenie procesných
podmienok odvolací súd nezistil.
22. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného

formulované v jeho opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.
23. Primárne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že hoci bol zákon č. 250/2007 Z. z. s účinnosťou
od 01.07.2024 zrušený zákonom č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nárok uplatnený žalobou je potrebné naďalej posudzovať

v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., a to s poukazom na prechodné ustanovenia zákona
č. 108/2024 Z. z. Podľa ust. § 53 ods. 1 tohto zákona ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu
uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky
vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024. Zároveň
podľa ust. § 53 ods. 3 zákona č. 108/2024 Z. z. konania o porušení povinností v oblasti ochrany

spotrebiteľa začaté a neukončené pred 1. júlom 2024 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných
do 30. júna 2024.
24. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie premlčania žalovaného nároku súdom
prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], keď zásadne zopakoval svoju argumentáciu produkovanú
už v konaní pred súdom prvej inštancie. V odvolaní zmätočne poukazoval na konanie vedené pod spis.

zn. 10C/304/2015. V spore však išlo o predchádzajúce konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod
spis. zn. 13Csp/ 158/2017,
na ktoré poukazoval žalovaný v iných častiach odvolania.
25. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019,
na ktorý poukazovali v rámci právnej argumentácie obidve strany sporu, ako aj súd prvej inštancie,

„ust. 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.
Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v

spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je,
že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva

alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bolaprivodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky

škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“

26. Odvolací súd považoval argumentáciu žalovaného za účelovú, kde z kontextu vyššie citovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vytrhol vetu, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné
zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. V označenej dovolacej veci sa Najvyšší súd SR ako dovolací
súd zaoberal otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa ust. §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.

bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. V posudzovanej veci dovolacím súdom totižto spotrebiteľ
zároveň kumuloval žalobu z porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a
osobitnými predpismi so žalobou na priznanie finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., pričom dovolací súd túto možnosť pripustil. Najvyšší súd SR však vychádzajúc zo

znenia ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. považoval za jedinú podmienku pre vznik práva spotrebiteľa na finančné
zadosťučinenie úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Ak si potom žalobca uplatňoval
žalovaný nárok odvíjajúc tento od úspešného uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia

na Okresnom súde Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 13Csp/158/2017, nemohla začať plynúť
premlčacia doba pre uplatnenie práva na finančné zabezpečenie skôr, ako nadobudlo rozhodnutie
súdu v tomto konaní právoplatnosť, pretože až právoplatnosťou tohto rozhodnutia bola splnené
uvedená podmienka podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Inak povedané premlčacia doba
nemohla začať plynúť skôr, ako došlo k naplneniu podmienky pre vznik práva spotrebiteľa (žalobcu) na

finančné zadosťučinenie. Možnosť kumulácie uplatnenia oboch nárokov spotrebiteľom jednou žalobou
na uvedenom nič nemení, keďže výrok rozhodnutia súdu o priznaní finančného zadosťučinenia je
výrokom závislým [§ 379 písm. a) CSP] od výroku, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe vyplývajúcej
z porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi. Výrok rozhodnutia súdu o priznaní finančného zadosťučinenia

teda nemôže nadobudnúť právoplatnosť skôr, ako nadobudne právoplatnosť výrok rozhodnutia, ktorým
bolo kladne rozhodnuté o žalobe vyplývajúcej z porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi.
27.AkpotomrozsudokOkresnéhosúduŽilinač.k.13Csp/158/2017-46zodňa06.09.2018včasti,ktorou
bol žalobcovi priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda v časti, ktorú možno chápať

akonaplneniepodmienkyprevznikprávažalobcunafinančnézadosťučinenie,nadobudolprávoplatnosť
v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 13Csp/158/2017-115 zo dňa 15.04.2020
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č. k. 8CoCsp/20/2020-126 zo dňa 29.01.2021 až dňa 06.04.2021, nemohla do dňa podania žaloby
v posudzovanej veci na súd prvej inštancie (dňa 06.12.2021) uplynúť trojročná premlčacia doba podľa

ust. § 101 OZ. Premlčacia doba začala plynúť, ako uzavrel súd prvej inštancie, až dňom nasledujúcim
po dni právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13Csp/158/2017-46 zo dňa 06.09.2018, t.
j. po dni 06.04.2021.
28. Pokiaľ ide o druhú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie odôvodnil výšku
priznaného nároku skutočnosťami, ktoré neboli ani tvrdené a ani preukázané, odvolací súd primárne

poukazuje na to, že žalovaný nekonkretizoval (s výnimkou jeho obrany v spore vedenom na Okresnom
súde Žilina pod spis. zn. 13Csp/18/2017), aké skutočnosti, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal,
neboli ani žalobcom tvrdené a ani preukázané. Na druhej strane však v inej časti odvolania žalovaný
namietal, že súd prvej inštancie s výnimkou okolností týkajúcich sa jeho obrany v spore vedenom na
Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 13Csp/18/2017, iné skutočnosti na odôvodnenie výšky žalobcovi

priznaného nároku neuviedol.
29. V kontexte tejto odvolacej námietky žalovaného, odvolací súd opätovne poukazuje na to,
že zákonodarca pri uplatňovaní nároku podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. uľahčil
spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodnéhoobohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného

zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia
zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Preto je vecou úvahy súdu, aby
so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.
30. Aj napriek uvedenému, ako vyplýva z obsahu žaloby, žalobca odôvodnil žalovaný nárok aj poukazom

napostojžalovanéhovsúdnomkonaníovydaniebezdôvodnéhoobohateniatrvajúceho4roky(žalovaný
neplnil dobrovoľne jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, inicioval odvolacie konanie),
v dôsledku čoho mal byť žalobca dlhodobo nedôvodne vystavený psychickému vypätiu a stavu právnej
neistoty. Za smerodajný
pre určenie rozsahu finančného zadosťučinenia považoval žalobca tiež rozsah žalovaným získaného
bezdôvodného obohatenia (1.942,66 eur). Zároveň mal žalobca za to, že u neho nešlo len o potenciálnu

hrozbu ujmy, ale mu aj reálne majetková ujma vznikla. V kontexte s uvedeným bola potom nedôvodná
odvolacia námietka žalovaného o neexistencii tvrdení žalobcu o skutočnostiach, ktorými následne súd
prvej inštancie odôvodnil (viď odseky č. 23 a 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku) výšku priznaného
nároku žalobcovi. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vzal náležite do úvahy zistené okolnosti
posudzovaného prípadu a následne priznal žalobcovi uplatňovaný nárok v primeranom rozsahu (výške).

31. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie
Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného
súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46

ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003
zo dňa 17.12.2003). Skutočnosť, že sa žalovaný s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie,

ako aj jeho skutkovými závermi a úvahami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, nestotožnil, nemôže
teda založiť záver o inej vade konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], či porušení práva žalovaného na
spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, o akom žalobcom uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok
právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov žalobcovi čiastočne priznal žalovaný nárok.

32. Za nenáležitú taktiež považoval odvolací súd argumentáciu žalovaného, že mu nemožno dávať na
ťarchu, keď v spore vedenom pred Okresným súdom Žilina pod spis. zn. 13Csp/158/2017 a neskôr
pred Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím v konaní vedenom pod spis. zn. 8CoCsp/20/2020
náležite uplatňoval svoje procesné práva (prostriedky procesnej obrany). Táto argumentácia účelovo
opomínala konanie žalovaného, ktoré bolo základom pre uplatnenie samotného nároku na primerané

finančné zadosťučinenie zo strany žalobcu. Týmto konaním bolo porušenie povinností žalovaného
ako veriteľa uviesť v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzavretých so žalobcom ako spotrebiteľom
(dlžníkom) správny údaj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré musel deklarovať
až súd. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách nijako neuprel žalovanému právo
na uplatňovanie jeho procesných práv v dotknutom spore. Podstata úvah súdu prvej inštancie spočívala

v tom, že žalovaný oprávnený nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia neplnil dobrovoľne
(hoc možno riadiac sa svojím nesprávnym právnym názorom), v dôsledku čoho bol žalobca po dlhší čas
nútený uplatňovať si svoj nárok súdnou cestou v civilnom sporovom konaní, čo predlžovalo stav jeho
právnej neistoty a malo nepochybne vplyv
na rozsah nemajetkovej ujmy vo sfére žalobcu. Nakoniec sa vo svetle rozhodnutí súdov ukázala

procesná obrana žalovaného v spore vedenom pred Okresným súdom Žilina pod spis. zn.
13Csp/158/2017 a neskôr pred Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím ako nedôvodná.
33. Záverom nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú ani odvolaciu námietku žalovaného,
že pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie nesprávne vychádzal
z aspektov materiálnej povahy, ktoré sú základom pre uplatnenie iných nárokov (napr. náhrady

škody), ako bol žalovaný nárok. Súd prvej inštancie pri určení výšky finančného zadosťučinenia
správne prihliadal na rozsah následku spôsobeného porušením povinnosti žalovaného, a teda na
skutočnosť, že žalovaný získal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie v rozsahu sumy 1.942,66 eur.
Aj táto okolnosť je podľa názoru odvolacieho súdu podstatná z hľadiska určenia rozsahu primeranéhofinančného zadosťučinenia. Odvolací súd totiž vníma rozdiel medzi prípadmi, kedy dôjde v dôsledku
porušenia povinností dodávateľom (podľa zákona č. 250/2007 Z. z. predávajúcim) v spojení s plnením
spotrebiteľa k majetkovému prospechu dodávateľa (bezdôvodnému obohateniu) na úkor spotrebiteľa

v zanedbateľnom rozsahu (napr. v jednotkách eur) a prípadom, kedy dôjde k bezdôvodnému obohateniu
dodávateľa rádovo v stovkách či tisíckach eur. V prvom prípade je imateriálna ujma spotrebiteľa,
spočívajúca v jeho právnej neistote ohľadom prinavrátenia tejto sumy a s tým spojených ťažkostí v jeho
živote, nepochybne menšieho významu ako v druhom prípade, kedy môžu nastať u spotrebiteľa až
pocity ohrozenia jeho materiálnej existencie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (odsek č. 23) tak

nevyplýva, že by súd prvej inštancie ťažiskovo založil svoje úvahy o výške priznaného finančného
zadosťučinenia na aspektoch materiálnej povahy.
34. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania,
žalovaný odvolanie v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom,
že považoval napadnutý rozsudok vo výroku o merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol
odvolanímajnaňomzávislývýrokonárokunanáhradutrovkonania.Inakžalovanýneprodukovalžiadne

odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní.
35. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalovaného, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
36. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj čo do jeho výroku

II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti (v rozsahu časti uplatneného nároku na primerané finančné
zadosťučinenie v sume 450,- eur) zamietnutá. Odvolací súd v kontexte s tým zdôrazňuje, že prípustnosť
odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka
sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného
prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je

odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená v ust. § 355 a nasl. CSP určujúcim
podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od toho sa subjektívna
stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho,
kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti
rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť,

že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu
spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery, teda rozhodnutie bolo vydané v jeho neprospech (§ 359
CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti
tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania
ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (k tomu napr. uznesenie

Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 240/2012 zo dňa 12.11.2012). Odvolací súd
pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania dospel k záveru, že právo podať odvolanie
prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma, pričom v danom prípade žalovanému
zamietnutím žaloby v jej zvyšnej časti žiadna ujma na jeho právach spôsobená nebola, a preto žalovaný
nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania. Podstatným je totiž porovnanie výsledku

sporu s nárokom uplatneným v žalobe.
37. Preto vo zvyšnej časti, t. j. v časti napádajúcej rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. odvolací
súd odvolanie žalovaného v zmysle ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
pri aplikácii ust. § 262 ods. 1, ust. § 255 ods. 1 a ust. čl. 4 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP.

Žalobca bol v odvolacom konaní v rozsahu konania o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej
inštancie vo výrokoch I. a III. úspešný. Pokiaľ ide o trovy zvyšnej časti odvolacieho konania, t. j. konania
o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., odvolací súd poukazuje na
to, že CSP neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade, že odvolanie je
odmietnuté. Preto odvolací súd považoval za nutné rozhodnúť o trovách odvolacieho konania v rozsahu

konania od odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. vychádzajúc z ust. čl.
4 ods. 1 CSP, analogicky podľa § 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje problematiku najbližšiu odmietnutiu
odvolania, lebo v tomto prípade odvolacie konanie končí bez toho, aby odvolací súd rozhodoval o veci
samej, a to v dôsledku procesného zavinenia tej strany sporu, ktorá ako neoprávnená podala odvolanie
- v danom prípade žalovaného. V tejto časti odvolacieho konania tak prináleží nárok na náhradu trov

konania protistrane, t. j. žalobcovi. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd priznal žalobcovi proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.39. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

40. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).