Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117220114
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2117220114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
C., t.č. bytom D. E. XX, C., 2. D. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., t.č. bytom D. E. XX, C., 3.
H. G., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C., t.č. bytom D. E. XX, C., 4. B. I. E. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C., t.č. bytom D. E. XX, C., 5. F. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C., t.č. bytom D. E. XX, C.,
6. A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C., t.č. bytom D. E. XX, C., žalobcovia v 5. a 6. rade zastúpení
zákonným zástupcom - žalobkyňou v 1. rade, 7. B. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C., t.č. bytom D.
E. XX, C., všetci žalobcovia zastúpení splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária,

s.r.o., IČO: 36 865 281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovaným: 1. Reedukačné centrum Hlohovec, IČO:
00 163 309, Zámok 1, Hlohovec, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., IČO:
47 256 371, Hollého 20, Hlohovec, 2. Detská fakultná nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica, IČO:
37 957 937, L. Svobodu 4, Banská Bystrica, zastúpená: JUDr. Tatiana Čárska, advokátka, Komenského
18B, Banská Bystrica, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Trnava ( ďalej aj ,, súd prvej inštancie “ ) č. k. 39C/19/2017-498 zo dňa
14.12.2023 a o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 39C/19/2017-463 zo

dňa 2.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e.

III. Žalovaným 1. a 2. sa p r i z n á v a voči žalobcom 1. - 7. nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. žalovanému 2.

priznal voči žalobcom 1.-7. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom III. priznal štátu
voči žalobcom 1.-7. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, § 415, § 420 ods.
1 a 2, § 422 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej
len ,, O.z.“ ); § 1, § 2 ods. 1, 9 a 10, § 4 ods. 3, článkom 16 ods. 1 a článkom 19 ods. 1 a 2 ústavného
zákona č.460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky ( ďalej len ,, Ústava “ ); článkom 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že maloletý I. G. ( ďalej aj ,, maloletý “ ), nar.
XX.X.XXXX ( syn žalobkyne 1., súrodenec žalobcov 2. až 6. a nevlastný syn žalobcu 7. ) bol na základeneodkladného opatrenia súdu dňa 8.12.2014 umiestnený do Reedukačného centra K., odkiaľ bol dňa
12.2.2015 na základe rozhodnutia odvolacieho súdu premiestnený do Reedukačného centra L.. Dňa
3.4.2015 maloletý utiekol z Reedukačného centra L. za žalobkyňou 1., ktorá mu umožnila veľkonočné

sviatky stráviť doma. Dňa 6.4.2015 sa maloletý pokúsil o samovraždu požitím nie presne zisteného
množstva tabletiek psychiatrických liekov pričom privolanou RZP bol transportovaný do nemocnice vo
Zvolene,odkiaľbolpreloženýnaoddelenieanestézieaintenzívnejmedicínyDetskejfakultnejnemocnice
s poliklinikou Banská Bystrica, ( žalovaný 2. ). Maloletému bola vykonaná obojstranná
dekompresívna kraniotómia a počas nasledujúcich dní bol udržiavaný v umelom spánku na umelej

pľúcnej ventilácii (zaintubovaný). Po stabilizácii stavu maloletého nasledovalo jeho postupné odpájanie
odpodporyumelejpľúcnejventilácieaod18.4.2015dýchalsám.Dňa6.5.2015bolmaloletýpreloženýna
oddelenie detskej pediatrie žalovaného 2. Dňa 11.5.2015 v čase približne o 02:15 hod. maloletý prestal
dýchať, na čo bola vykonaná resuscitácia, avšak napriek tomu, že bola úspešná, dňa XX.X.XXXX v
čase o 00:00 hod. zomrel. Z Protokolu č. 694/2015 o vykonanom dohľade na mieste zo dňa 19.2.2016,
ktorý dohľad u žalovaného vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská

Bystrica, pričom predmetom dohľadu bolo prešetrenie postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
maloletému počas hospitalizácie na Klinike pediatrie v dobe od 6.5.2015 do 11.5.2015, pri ktorom
dohľade sa vychádzalo z vyžiadanej dokumentácie od žalovaného 2, Nemocnice Zvolen, a.s. a D. M.
I., všeobecnej lekárky pre deti a dorast, vyplýva záver, že zdravotná starostlivosť poskytovateľom bola
poskytnutá správne, lege artis, resp. že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dohliadaný subjekt

( žalovaný 2. ) v dohliadanom období neporušil ustanovenia § 4 ods. 3 zákona 576/2004 Z.z.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalovaný 2. ( pozn: osobami, ktoré boli použité
právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby ), poskytoval maloletému ( pozn. syn
žalobkyne 1. ) zdravotnú starostlivosť, pričom maloletý počas hospitalizácie zomrel, čo malo za následok

to, že žalovaný 2. ( pozn. osobami, ktoré boli použité právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto
právnickej osoby, a preto sa takýto zásah považuje za zásah spôsobený priamo právnickou osobou )
zasiahol do práva maloletého na ochranu ľudskej dôstojnosti a do práva žalobcov na súkromie tým,
že lekári žalovaného 2. poskytli maloletému zdravotnú starostlivosť non lege artis, čo malo viesť
k úmrtiu maloletého. Sporným zostalo, či bolo poskytovanie zdravotnej starostlivosti maloletému zo

strany žalovaného 2. lege artis alebo non lege artis. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyplynulo, že žalovaný 2. ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytol maloletému zdravotnú
starostlivosť správne, čo bolo preukázané Protokolom ÚDZS č. 694/2015 o vykonanom dohľade
na mieste zo dňa 19.2.2016, ktorý dohľad u žalovaného vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica, pričom predmetom dohľadu bolo prešetrenie postupu pri

poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletému počas hospitalizácie na Klinike pediatrie v dobe od
6.5.2015 do 11.5.2015, pri ktorom dohľade sa vychádzalo z vyžiadanej dokumentácie od žalovaného
2, Nemocnice Zvolen, a.s. a D. M. I., všeobecnej lekárky pre deti a dorast, vyplýva záver, že zdravotná
starostlivosť poskytovateľom bola poskytnutá správne, lege artis, resp. že pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti dohliadaný subjekt ( žalovaný 2. ) v dohliadanom období neporušil ustanovenia § 4 ods. 3

zákona 576/2004 Z.z. Závery predmetného protokolu neboli zo strany žalobcov ničím nielen vyvrátené,
ani spochybnené. Z protokolu jednoznačne vyplýva, že jednak pri pitve maloletého stenóza trachey
nebola zistená, pričom ak by aj k nerozpoznanej stenóze trachey došlo, nedošlo by k náhlemu úmrtiu
maloletého, ale progresívne by sa zhoršovala respiračná insuficiencia a dyspnoe insperačného typu,
čo však v klinických vyšetreniach maloletého nebolo zaznamenané. Žalobcovia v konaní nepredložili

žiadne odborné vyjadrenie lekára alebo lekárov z príslušného odvetvia, z ktorého by vyplýval čo i
len čiastočne nesprávny postup žalovaného 2. počas hospitalizácie maloletého, resp. z ktorého by
vyplývali čo i len čiastočné pochybnosti o zisteniach Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Tvrdenia žalobcov v žalobe, ako aj v podaní zo dňa 18.12.2019 o poskytnutí žalovaným 2. maloletému
zdravotnej starostlivosti non lege artis, tak zostali iba v rovine subjektívnych tvrdení na ich strane,

akéhokoľvek dôkazu, ktorý mali možnosť v konaní predložiť. Za situácie, keď bol žalovaným 2. v konaní
ako dôkaz predložený Protokol ÚDZS č. 694/2015 zo dňa 19.2.2016, ktorý dáva odpoveď na otázky,
ktoré mali byť predmetom znaleckého dokazovania, pričom žalobcovia nespochybnili záver protokolu, a
ani nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by bol záver protokolu spochybnený konštatoval, že by bolo bývalo
znalecké dokazovanie nehospodárne. Aj v prípade, že by bol býval postup žalovaného 2. postupom non

lege artis ( čo preukázané nebolo ), bolo by potrebné preukázať aj to, že práve toto bolo príčinou smrti
maloletého. Nevylúčil, že by bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že prvotnou príčinou, pre ktorú bol
maloletý vôbec hospitalizovaný, bolo nadmerné užitie liekov v domácom prostredí, čomu bola povinná
zabrániť žalobkyňa 1., a to s poukazom na ustanovenie § 415 a § 422 ods. 1 O.z., a to tým, že mohlaa mala zabezpečiť, aby maloletý nemal prístup k liekom ( benzodiazepíny a barbituráty ), ako aj tým, že
mohla a mala privolaním polície zabezpečiť návrat maloletého do Reedukačného centra L.. Poukázal
na vyjadrenie žalobcov v žalobe ( .... úmrtie maloletého nebolo dielom náhody, ale bolo spôsobené

okolnosťami, ktoré boli povinní ovplyvniť, resp. im zabrániť žalovaní, ktorí však týmto okolnostiam z
nedbanlivosti nezabránili ), ktoré tvrdenie bolo možné vztiahnuť aj na žalobkyňu 1. Žalovaný 2., ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania, poskytol zdravotnú starostlivosť v súlade s príslušnými právnymi
predpismi, ako aj s najnovšími poznatkami lekárskej vedy, t.j. lege artis, niet tu konania alebo nekonania
žalovaného 2., ktoré by malo protiprávny charakter, a nebolo možné ani konštatovať príčinnú súvislosť

medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a úmrtím maloletého, neboli tak naplnené predpoklady
nemajetkovej ujmy. S poukazom na vyššie uvedené, nemohla tak byť žaloba voči žalovanému 2.
dôvodná ani v časti uplatneného nároku žalobcov na primerané zadosťučinenie vo forme písomného
ospravedlnenia a práva zverejniť výroky rozhodnutia, ale bolo potrebné ju ako nedôvodnú zamietnuť,
čo platilo aj o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 O.z.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali prostredníctvom splnomocnenkyne v celom rozsahu
odvolanie žalobcovia, ktorí ho považujú vo všetkých výrokoch ( v celom rozsahu ) za nesprávny
a nezákonný, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ( § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. ); konanie má taktiež inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. ); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností(§365ods.1písm.e)C.s.p.)ajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. ). Sú presvedčení,
že k úmrtiu maloletého I. došlo v dôsledku diagnostického a liečebného procesu u žalovaného 2.,
t. j., pretože maloletému I. nebola včas odhalená stenóza trachey a nebola mu včas nasadená

adekvátna liečba. Hoci táto skutočnosť priamo nevyplýva z nimi predložených dôkazov ( najmä z
pitevnej správy a výsledku prešetrenia podnetu od ÚDZS ako uvádza súd v napadnutom rozsudku ),
za účelom jej preukázania navrhli vykonať znalecké dokazovanie, ktorým by došlo k preukázaniu
poskytovania zdravotnej starostlivosti non lege artis zo strany žalovaného 2., príčiny úmrtia, ako aj
príčinnej súvislosti medzi ( ne ) konaním žalovaného 2. a úmrtím maloletého I.. Opakovane navrhovali

vykonanie znaleckého dokazovania ( pozn. v žalobe zo dňa 18.9.2017, na predbežnom prejednaní
sporu dňa 9.12.2019, vo vyjadrení dňa 18.12.2019, na pojednávaní dňa 26.1.2022, na pojednávaní dňa
5.9.2023, na pojednávaní dňa 14.12.2023 ), ktoré nakoniec súd prvej inštancie nariadil ustanovením
znalca Doc. MUDr. Norberta Lukána PhD., ktorého poveril vypracovaním znaleckého posudku, ktorý
však odmietol jeho vypracovanie s odôvodnením, že položené otázky v uznesení vyžadujú poznatky

presahujúce odvetvie ORL a odporučil súdu prvej inštancie, aby oslovil znaleckú organizáciu forensic.sk
Inštitút forenzných medicínskych expertíz ( ďalej len „znalecká organizácia“ ). Z toho dôvodu bola
súdom prvej inštancie ustanovená vo veci za znalca predmetná znalecká organizácia, ktorá následne
dňa 3.10.2022 oznámila súdu prvej inštancie zaujatosť vo veci vzhľadom na skutočnosť, že poskytla
„konzultačné služby“ žalovanému 2. Od uvedeného momentu nemal súd prvej inštancie akýkoľvek

záujem na hľadaní znalca/znaleckej organizácie schopnej vypracovať posudok vo veci a hľadanie
ponechal výlučne na ich aktivite, a to aj napriek skutočnosti, že hlavný konzultant znaleckej organizácie
odporučil súdu, aby kontaktoval znalecké ústavy v ČR/lekárske fakulty na SR. V rámci znaleckého
dokazovania žiadali okrem iného zodpovedať aj otázku inej možnej príčiny smrti, ako ktorá sa uvádza
v pitevnej správe. Považovali za potrebné, aby sa znalec vyjadril, či nimi uvádzaná príčina smrti bola

v prípade maloletého možná, resp. či s najväčšou pravdepodobnosťou príčiny smrti bolo dusenie
zapríčinené stenózou trachey. Sami vyhľadali znalecké organizácie v Českej republike, ktoré mali
zapísané všetky odvetvia potrebné na vypracovanie znaleckého posudku a ich zoznam následne
predložili na pojednávaní dňa 5.9.2023 súdu prvej inštancie. Trvali na tom, aby súd prvej inštancie
znalecké organizácie v Českej republike oslovil a požiadal ich o vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 27.9.2023 im bolo súdom prvej inštancie oznámené, že ani jeden z oslovených znaleckých ústavov
v ČR znalecký posudok nevypracuje a vyzval ich, aby oznámili, či na podanej žalobe trvajú. Súd
prvej inštancie už ďalej neoslovil lekárske fakulty ako mu bolo odporučené hlavným konzultantom
znaleckej organizácie, ale preniesol zodpovednosť na nich, a to aj za situácie, že vyhovel ich návrhu
na vykonanie znaleckého dokazovania. V kontexte vyššie uvedených skutočností im neostávalo nič

iné ako oslovovať znalcov, lekárov a lekárske fakulty vo vlastnej réžií s požiadavkou vypracovania
znaleckého posudku. Všetky lekárske fakulty ich požiadavku na vypracovanie znaleckého posudku
bez odôvodnenia odmietli a oslovení znalci ich odkázali na oslovenie znaleckej organizácie, ktorá
ma jediná k dispozícií dostatok konzultantov a znalcov z viacerých odvetví. O tejto skutočnosti dňa9.10.2023 upovedomili súd prvej inštancie a požiadali ho o vypracovanie znaleckého posudku znaleckou
organizáciou, nakoľko už nemali inú možnosť ako vypracovanie znaleckého posudku zabezpečiť.
Znalecká organizácia však opakovane oznámila nemožnosť vypracovať znalecký posudok, na základe

čoho súd prvej inštancie rozhodol o jej vylúčení z vykonávania znaleckých úkonov. Týmto momentom
sa proces „ zabezpečovania “ znaleckého posudku súdom skončil. Niet pochýb, že sa snažili zaobstarať
vypracovanie znaleckého posudku všetkými spôsobmi, avšak neúspešne, hoci sú presvedčení, že túto
povinnosť mal predovšetkým súd prvej inštancie, nakoľko súhlasil s vykonaním znaleckého dokazovania
podľa ust. § 207 C.s.p. Ak by to bolo ich povinnosťou, jednalo by sa o súkromný znalecký posudok

podľa ust. § 209 C.s.p., čo však nie je ich prípad, nakoľko znalecké dokazovanie nariadil súd. Súd
prvej inštancie si svoju povinnosť v zmysle ust. § 207 C.s.p. nesplnil a znalca nezabezpečil, hoci mal k
dispozícií ďalšie možnosti, a to ustanoviť jednotlivých znalcov z požadovaných odvetví každého osobitne
aby zodpovedali tú časť otázok, ktorá spadá pod ich odvetvie, alebo osloviť lekárske fakulty v Slovenskej
a Českej republike. Do úvahy prichádzala aj možnosť upravená v ust. § 15 zákona č. 382/2004 Z.z. o
znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Akým iným spôsobom mali spochybniť závery protokolu ÚDZS

a uniesť dôkazné bremeno, ak nie znaleckým dokazovaním? Podstata sporu spočívala v zodpovedaní
odborných otázok, ktoré je príslušná riešiť len lekárska fakulta, či znalecký ústav s dostatočným počtom
znalcov a konzultantov. S ohľadom na vysokú odbornosť riešenej medicínskej otázky ( poskytovanie
zdravotnej starostlivosti non lege artis, príčinná súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a
úmrtím nebohého, ako aj príčina úmrtia nebohého ) nemali inú možnosť preukázania svojho žalobného

nároku, ako znaleckým dokazovaním, pretože práve to je nevyhnutnou súčasťou sporov týkajúcej
sa medicínskej problematiky, nakoľko ide o odbornú otázku, pri ktorej práve pacient ( príp. pozostalí
pacienta – žalobcovia ) ťahá za „ kratší koniec “ a nemôže presne
špecifikovať bez znaleckého posudku, v čom konkrétne pochybil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
( žalovaný 2. ), a či toto pochybenie je v priamej príčinnej súvislosti s následkom ( úmrtím maloletého ).

Nemožno od zákonného súdu očakávať, že bude znalý medicínskej problematiky, a práve z toho
dôvodu má súd po prijatí návrhu na znalecké dokazovanie zabezpečiť v konaní znalca, ktorý sa s
otázkami z medicínskej problematiky vysporiada sám. Poukázali na to, že nevykonanie navrhovaného
dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov
nemožno bezpečne ustáliť možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v

zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V takomto prípade by prichádzalo do úvahy aj
vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy,
keďže nevykonanie stranou navrhovaného dôkazu by ho oproti druhej strane znevýhodňovalo ( III.
ÚS 332/09 ). Ústavný súd vo svojom Náleze sp. zn. II.ÚS 168/2019 zo dňa 21.11.2019, konštatoval,
že: „Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať

takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného
nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace
procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo
svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“ Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/292/2013 zo dňa 17.12.2013

vyplýva, že: „Súdna prax zásadne nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom nepovažuje za postup,
ktorým sa odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení označiť, a o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré
nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Výnimočne je ale možné aj nevykonanie
navrhnutého dôkazu účastníkom považovať za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a to najmä vtedy,

ak súd nevykoná taký účastníkom navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Musí ísť teda o taký dôkaz, ktorý je spôsobilý dokázať skutočnosti majúce pre rozhodnutie
vo veci podstatný (rozhodujúci) význam. Výsledkom nevykonania dôkazu v takomto prípade je totiž
porušenie zásady rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a teda
práva účastníka na spravodlivý súdny proces.“ Upriamili pozornosť aj na uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 6Cdo/107/2022 zo dňa 29.9.2022, v ktorom sa zaoberal problematikou tzv. opomenutého
dôkazu a aplikáciou tzv. Perna testu: „ 22. V prípade, ak súd nevykoná určitý, účastníkom navrhnutý
dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal navrhnuté
dôkazy (rozhodnutie I. ÚS 350/08). 23. Uvedený stav potom v konaní generuje možnú existenciu
tzv. opomenutého dôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký

dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd
jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez
akéhokoľvekodôvodnenia.Nazistenietoho,čisaoopomenutýdôkazjednáalebonie,savpraxipoužíva
tzv. Perna test.Perna test v zásade pozostáva z posúdenia troch nasledovných kritérií, ktoré sú podľa najvyššieho súdu
aplikovateľné aj vo vnútroštátnom civilnom procese:
- Je návrh na realizáciu dokazovania dostatočne odôvodnený a týka sa podstaty veci?

- Bol posúdený význam určitého dôkazu a v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody,
prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania?
- Či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania.“
Pri aplikácií Perna testu na ich situáciu a zodpovedaní jednotlivých otázok majú za to, že návrh
na vykonanie dokazovania bol dostatočne odôvodnený, nakoľko sa zaoberal skutkovými okolnosťami

dôležitými pre meritórne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie sa v rámci napadnutého rozsudku
vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, prečo znalecké dokazovanie nebolo možné vykonať. V bode
35. a 36. stručne popísal priebeh hľadania znalca, ale nevysvetlil, prečo nezvolil niektorú z možností,
o ktorej sa vyjadrujú. Z napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo znalecké dokazovanie
ponechal „len tak“ a so vzniknutou situáciou sa nevysporiadal. Sú z toho dôvodu presvedčení, že
súd prvej inštancie im neposkytol adekvátne odôvodnenie, prečo znalecké dokazovanie nevykonal

( hoci malo zásadný význam pre konanie ), a žalobu rovno zamietol v celom rozsahu. V dôsledku
uvedeného konania došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý súdny proces. Záverom poukázali
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/175/2015 zo dňa 27.4.2017, v ktorom sa zaoberal
právom účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia: „Procesným právom účastníka je právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a

úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP s použitím § 246c ods.
1 vety prvej OSP totiž znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,
a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne
konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve
na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ( napr. III. ÚS 209/04,

III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07 ). Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v
ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať
každý argument účastníkov konania (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), súdne rozhodnutia musia
byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré

viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len
odkazovať na určité časti zákonov ( napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994 ).“
Odvolatelia taktiež namietali bod 43. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý je podľa nich ukážkou cynizmu
a sekundárnej viktimizácie žalobcov ( predovšetkým žalobkyne 1. ako matky neb. I. ), ako keby si
súd prvej inštancie neuvedomoval podstatu sporu, ktorý vedú. Nebohý I. sa od detstva potýkal so

šikanou a agresiou zo strany jeho otca, prvého manžela žalobkyne 1., zo strany spolužiakov v škole,
a neskôr aj zo strany chovancov u žalovaného 1. Toto všetko sa podpísalo na psychickom zdraví
neb. I., ktorý tak nikdy nemal možnosť zapadnúť do spoločnosti a nájsť si kamarátov. Okolnosti, za
ktorých bol umiestnený u žalovaného 1. a správanie chovancov u žalovaného 1. zapríčinili, že utiekol
od žalovaného 1., pričom nikomu z pracovníkov nechýbal štyri dni a následne sa pokúsil vziať si život.

K tomuto zúfalému činu sa uchýlil po tom, čo mu žalobkyňa 1. a žalobca 7. povedali, že sa bude musieť
vrátiť k žalovanému 1. Túto skutočnosť preukazuje aj list na rozlúčku, ktorý maloletý zanechal. Po tom,
čo Generálna prokuratúra SR pri preverovaní zákonnosti v reedukačných centrách zistila, sa nie je
čomu čudovať, že sa maloletý nechcel vrátiť späť k žalovanému 1. Táto správa len potvrdzuje to, čo
dlhodobo tvrdia žalobcovia. Súd prvej inštancie mal jednoznačne pristúpiť k zabezpečeniu znalca a k

vykonaniu znaleckého dokazovania za účelom zodpovedania medicínskych otázok, ktoré predstavovali
pre žalobcov kľúčový dôkaz od ktorého sa vyvíjal celý priebeh sporu. Žalobcovia nedisponovali a ani
nedisponujú žiadnou inou možnosťou, ktorou by mohli jednoznačne potvrdiť nesprávnosť poskytovania
zdravotnej starostlivosti maloletému žalovaným 2., a ani príčinnú súvislosť medzi konaním non lege
artis žalovaného 2. a úmrtím maloletého. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v

celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal im nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.6. K odvolaniu žalobcov voči rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril prostredníctvom zástupkyne
žalovaný 2., ktorý uviedol, že žalobcovia sú presvedčení, že k úmrtiu maloletého došlo v dôsledku
diagnostického a liečebného procesu, ktorý bol uňho realizovaný, t. j., že uňho nebola včas odhalená

stenóza trachey a nebola mu včasne nasadená adekvátna liečba. Napriek tomu, že táto skutočnosť
priamo nevyplývala z nimi predložených dôkazov, toto sa dalo preukázať znaleckým posudkom,
preto navrhli vykonať znalecké dokazovanie, ktorým by došlo k preukázaniu poskytovania zdravotnej
starostlivosti non lege artis z jeho strany, príčiny úmrtia , ako aj príčinnej súvislosti medzi jeho
(ne)konanímaúmrtímmaloletého.Poukázalnato,žekonanieonárokochžalobcovprotinemujevedené

na súde prvej inštancie od 18.9.2017, a teda rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané po viac
ako 6-tich rokoch súdneho konania. Z obsahu zápisnice z pojednávaní zo dňa 14.12.2023, vyplýva,
že splnomocnenkyňa žalobcov časti „PZ žalobcov právom záverečnej reči“ uviedla, cit.: „Žalobcovia
zotrvávajú na podanej žalobe a doterajších vyjadreniach s tým, že aj keď nebolo vykonané znalecké
dokazovanie, osvedčili dôvodnosť žaloby a navrhujú, aby súd žalobe vyhovel a žalobcom priznal im
náhradu trov konania“. To, že súd najsamprv nariadil znalecké dokazovanie, ktoré uznesenia následne

zrušil a nariadil pojednávanie patrí výlučne do právomoci súdu, pretože je na ňom, ktoré z navrhnutých
dôkazovvykoná,resp.nevykoná(§185ods.1C.s.p.).Procesnýpostupsúduprvejinštanciespočívajúci
v nepokračovaní v znaleckom dokazovaní a nariadení pojednávania vo veci, bol obom stranám sporu
známy ďalší súdom prvej inštancie zvoleným procesným postupom smerujúcim k rozhodnutiu vo veci, a
to obzvlášť s prihliadnutím na dôkazy predložené súdu prvej inštancie počas konania. Vo všeobecnosti

predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní,
o ktorý uvedený prípad sa jedná i v súdenej veci. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR pod č. III. ÚS
332/2009 (obdobne v 5Cdo/107/2019) k porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza v prípadoch,
kedy súd nevykoná stranou navrhovaný dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového
stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. Navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

7. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie vedené proti žalovanému 1. výrokom I. zastavil
a výrokom II. rozhodol o povinnosti žalobcov nahradiť mu trovy konania.

8. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobcovia sa žalobou na ochranu osobnosti
zo dňa 18.9.2017, doručenou súdu dňa 18.9.2017, domáhajú vydania rozhodnutia súdu, ktorým by súd
uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť ospravedlniť sa im, priznal im právo zverejniť výroky právoplatného
rozhodnutia v tlači a uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške od 15.000 eur do 50.000 eur, vrátane náhrady trov konania. Podaním zo dňa 9.10.2023, zobrali

žalobcovia po otvorení pojednávania žalobu v celom rozsahu späť vo vzťahu k žalovanému 1. a zároveň
požiadali, aby súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil § 257 C.s.p., pretože
sú presvedčení, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by malo zo strany súdu dôjsť
ak nie k úplnej, tak aspoň k čiastočnej moderácií.

9. Vecne dôvodil tým, že zo strany žalobcov neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného
zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci na ich strane, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia §
257 C.s.p. Samotné oslobodenie žalobcov od súdnych poplatkov v roku 2018 nepreukazuje ich súčasné
nepriaznivé majetkové, zárobkové resp. sociálne pomery, pričom tieto neboli ku dňu rozhodovania o
náhrade trov konania tvrdené ani preukázané ako nepriaznivé. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že i

keby tieto pomery nepriaznivé boli, samy o sebe ( rovnako ako oslobodenie od súdnych poplatkov ) by
nemohli byť dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p., keď k nim nepristúpila žiadna iná okolnosť,
pre ktorú by nebolo spravodlivým žalovanému 1. nárok na náhradu trov konania priznať. Žalobcovia
aplikáciu § 257 C.s.p. v podstate odôvodňovali tým, že maloletý sa pokúsil spáchať samovraždu po
tom, čo utiekol od žalovaného 1. z dôvodu pretrvávajúcej šikany zo strany starších chovancov, pričom

žalovaný 1. nezabezpečil jeho ochranu. Takýto záver však z vykonaného dokazovania nevyplýva, preto
je vylúčené uvedené tvrdenie použiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania. Ostatné dôvody, ktoré žalobcovia uvádzali, boli nepriaznivé okolnosti života
maloletého, ktoré sa však týkajú maloletého, a nie žalobcov. Pokiaľ ide o okolnosti, ktoré viedli žalobcov
k uplatneniu nároku na súde, a síce zmiernenie následkov tragickej udalosti, súd poukazuje na to,

že sú to žalobcovia, ktorí boli povinní si zvážiť podanie žaloby voči žalovanému 1. vzhľadom na ich
dôkaznú situáciu. Zároveň žalobcovia mali možnosť vziať žalobu voči žalovanému 1. späť už oveľa
skôr ( keď posledné výsluchy svedkov, ktoré mali preukazovať dôvodnosť žaloby voči žalovanému v 1.
rade, boli vykonané ešte v januári 2022), čím by zabránili vzniku ďalších trov konania žalovaného 1.Súd prvej inštancie tu poukázal aj na okolnosť na strane žalovaného 1., a síce, že nejde o podnikateľský
subjekt, ale o štátnu rozpočtovú organizáciu, pre ktorú by bolo znášanie trov tohto konania neprimerane
zaťažujúcim. Po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci dospel k záveru, že tu nie sú dôvody hodné

osobitného zreteľa ( § 257 C.s.p. ), pre ktoré by bolo potrebné žalovanému 1. náhradu trov konania
celkom alebo sčasti nepriznať.

10. Voči výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o povinnosti žalobcov
nahradiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalovanému 1. podali odvolanie prostredníctvom

splnomocnenkyne žalobcovia, pretože ho považujú za nesprávny a nezákonný z dôvodu, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods, 1 písm. b) C.s.p. ), že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm.
f) C.s.p. ) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p. ). Súd prvej inštancie konanie vedené proti žalovanému 1. v nadväznosti na

podanie čiastočného späťvzatia žaloby zastavil a v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. priznal žalovanému 1.
voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o trovách konania nedostatočne zaoberal aplikáciou ust. § 257 C.s.p., kedy uviedol, že
z ich strany neboli produkované také dôvody hodné osobitného zreteľa, žiadne výnimočné skutočnosti,
ktorébyodôvodňovaliaplikáciuust.§257C.s.p.Skutočnosti,ktorými odôvodňovaliaplikáciucitovaného

ustanovenia sa podľa súdu prvej inštancie dotýkali výlučne mal. I., a nie ich. S daným vyjadrením
nesúhlasia, majú za to, že dostatočne preukázali dôvodnosť aplikácie citovaného ustanovenia práve
nižšie konkretizovanými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, a to:
- druhom konania ( o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku tragického úmrtia neb.
I., zapríčineného celoživotnou šikanou a nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti ),

- osobnými a majetkovými pomermi žalobcov,
- neprimeranou dĺžkou súdneho konania.
Žalobou o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy sa voči žalovanému 1. domáhali zmiernenia
následkov tragickej udalosti spočívajúcej v pokuse o samovraždu a následnej smrti I.. Podanou žalobou
sa snažili domôcť spravodlivosti po tom, čo maloletý utiekol od žalovaného 1. z dôvodu pretrvávajúcej

šikany,fyzickýchapsychickýchatakovzostranystaršíchchovancov,nazákladečohosapokúsilspáchať
samovraždu. Maloletý v tom čase mal 15 rokov, bol iba dieťa, ktorého ochranu mal zabezpečiť žalovaný
1. k čomu nedošlo. O tom, že maloletý výslovne trpel u žalovaného 1. napokon svedčí aj list, ktorý
nechal na rozlúčku, a ktorý je súčasťou súdneho spisu. Maloletý sa od úplného detstva potýkal so
šikanou a agresiou zo strany jeho otca, prvého manžela žalobkyne 1., zo strany spolužiakov v škole,

a neskôr aj zo strany chovancov u žalovaného 1. Toto všetko sa podpísalo na psychickom zdraví mal.
I., ktorý nikdy nemal možnosť zapadnúť do spoločnosti a nájsť si kamarátov. Okolnosti, za ktorých bol
maloletý umiestnený u žalovaného 1. a správanie chovancov u žalovaného 1. zapríčinili, že maloletý
utiekol od žalovaného 1., pričom nikomu z pracovníkov nechýbal štyri dni a následne sa pokúsil vziať
si život. Všetky tieto skutočnosti sa zásadným spôsobom podpísali na ich ďalšom živote. Žalobkyňa

1. mala s maloletým silné citové puto, dodával jej životnú energiu a pocit, že život je napriek ťažkým
prekážkam plnohodnotným. Do dnešného dňa ju trápi, čo si maloletý počas svojho krátkeho života
musel vytrpieť a čo ho v konečnom dôsledku donútilo spáchať samovraždu, a keďže si žalovaný 1.
odmietal priznať zodpovednosť za smrť nebohého I., neostávalo jej nič iné, ako sa so svojim žiaľom
obrátiťnasúdadomôcťsaprimeranéhozadosťučinenia.Aj mladšísúrodencimaloletý,vnímalijehosmrť

tragicky, bol pre nich vzorom, ako bojovať za lepšiu budúcnosť, a to aj napriek tomu, že si počas svojho
mladého života vytrpel veľmi veľa negatívneho. Maloletý I. bol ochrancom svojich mladších súrodencov,
usmerňoval ich, snažil sa ich povzbudiť za každej situácie. Bolo pre nich veľkým šokom, keď sa pokúsil o
samovraždu, nakoľko ho vnímali vždy ako odhodlaného, nebojácneho a zodpovedného staršieho brata,
ktorý im vždy podal pomocnú ruku, keď to potrebovali, a vďaka ktorému sa vždy cítili bezpečne. V

dôsledku pochybenia žalovaného 1. tak boli o súrodenecký vzťah s I. doživotne ochudobnení. Hlboký
vzťah s maloletým mal aj jeho nevlastný otec, ktorý ho vnímal ako svojho vlastného syna, ktorého
považoval za stabilizátora ich veľkej rodiny, ktorý vždy dokázal v živote nájsť silu a kráčať vopred.
Verili, že práve žalovaný 1. dokáže maloletému pomôcť prekonať všetky jeho predchádzajúce traumy a
podporiť ho v ďalšom osobnostnom rozvoji, k čomu však neprišlo a namiesto toho z jeho strany došlo

iba k šikane a agresii, čo bolo pre mal. I. neúnosné.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sú presvedčení, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by malo zo strany súdu dôjsť ak nie k úplnej, tak aspoň k čiastočnej moderácií, pretože sa vrámci súdneho konania snažili postupovať zodpovedne a riadne, verili, že práve súd svojim rozhodnutím
odčiní traumu, ktorá im bola smrťou I. spôsobená.
Dôvodmi, ktoré sú hodné osobitného zreteľa a pri ktorých prichádza do úvahy uplatnenie inštitútu §

257 C.s.p. sa zaoberal aj Najvyšší súd SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/5/2006 uviedol: „Pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní a o náhrade trov konania
podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku ( teraz § 257 C.s.p. ) treba prihliadať v prvom rade na
majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia, najmä

na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 Občianskeho
súdneho poriadku (teraz § 257 C.s.p.) sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku ( práva ) na
súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.“
Rovnako sa aplikáciou § 257 C.s.p. zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. I.
ÚS 469/2013 uvádza: ,,Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať

na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré
viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. “ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/67/2010 zo dňa 9.6.2010:
„Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania;

vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať
do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie §

150O.s.p.sútiežokolnosti,ktoréviedlikuplatneniunároku(práva)nasúde,postojúčastníkovvpriebehu
konania a pod. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať
všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým
z nich priznať prioritu pred ostatnými.“
Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 5.11.2018 im bolo priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov v celom rozsahu. Ako sa v rámci súdneho konania preukázalo, jediným príjmom žalobkyne
1. bol invalidný dôchodok, a tak väčšina rodinných výdavkov bola uhrádzaná výlučne z príjmu žalobcu
7. Žalobcovia 1. a 7. spolu vychovávali žalobcov 2. až 6., čo bolo pre nich nadmerne finančne náročné.
Nemožno teda očakávať, že v priebehu súdneho konania došlo k drastickému zlepšeniu finančných
pomerov žalobcov natoľko, aby pre nich zaplatenie náhrady trov konania žalovanému 1. v rozsahu 100

% nebolo finančne likvidačné.
Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 9Sža/3/2010 uvádza, že ,,Pri rozhodovaní o oslobodení od
súdnych poplatkov súd prihliada k celkovým majetkovým pomerom žiadateľa, k výške súdneho poplatku,
k trovám, ktoré si pravdepodobne vyžiada dokazovanie, k povahe uplatňovaného nároku a k ďalším
podobným okolnostiam.“ Vzniknuté trovy, ktorých náhradu súd priznal žalovanému v 1. teda treba

posudzovať aj v nadväznosti na vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu. Súd by mal primárne
prihliadnuť na ich majetkové pomery a na následky, ktoré na nich prípadná úhrada trov konania
žalovanému 1. zanechá.
Prvostupňové súdne konanie sa začalo doručením žaloby žalobcov na súd prvej inštancie dňa
18.9.2017. Od podania žaloby až do doručenie napadnutého uznesenia dňa 8.11.2023 ubehlo viac

ako 6 rokov, pričom vo veci stále nebolo vydané meritórne rozhodnutie. Je navyše nepochybné, že v
každomsúdnomkonanísúvisiacimspokuseosamovražduanáslednejsmrtimaloletéhoI.azásahomdo
súkromného a rodinného života, v ktorom na jednej strane vystupujú fyzické osoby ako poškodení, ktorí
prišli o člena rodiny a na druhej strane vystupujú právnické osoby, tento spor sa oveľa viac dotýka života
žalobcov, pre ktorých je tento spor emocionálne náročný. Poškodení každý deň myslia na to, čo sa stalo,

ako je možné, že došlo k úmrtiu maloletého I. a prečo zodpovedné osoby neuznajú svoje pochybenie.
Tieto a ďalšie myšlienky neustále nútili žalobcov premýšľať nad výsledkom sporu. Okolnosťou hodnou
osobitného zreteľa je tiež samotná dĺžka súdneho konania, a to predovšetkým s ohľadom na to, že ide
o spor týkajúci sa ochrany osobnosti a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhli, aby
odvolací súd uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 39C/19/2017-463 zo dňa 2.11.2023 vo výroku II.

zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a im priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.11. K odvolaniu žalobcov voči výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie sa vyjadril prostredníctvom
zástupcu žalovaný 1., ktorý uviedol, že žalobcovia si sami zapríčinili svojím konaním zastavenie konania,
keď po vykonanom dokazovaní neuniesli svoje dôkazné bremeno a nemôžu sa dovolávať aplikácie §

257 C.s.p., nakoľko nebolo preukázané žiadne jeho pochybenie, resp. pochybenie jeho zamestnancov
v súvislosti s údajnou šikanou I.. Naopak jeho postoj bol efektívny a jasne v konaní preukázal, že
žaloba voči nemu nemala byť ani podaná, pretože je bezdôvodná. Majetkové pomery strán sporu nie sú
dôvodomnanepriznanienáhradytrovkonania,pretožeznenieC.s.p.neupravujetútookolnosť.Anidĺžka
súdneho konania nemá vplyv na náhradu trov konania, preto navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolania boli podané včas ( §
362 ods. 1 C.s.p. ), oprávnenými subjektami – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( §
359 C.s.p. ), proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa ( § 355 ods.
1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolania mali zákonné náležitosti ( § 127 a § 365 C.s.p. ) a že

odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 C.s.p. ), preskúmal napadnuté
rozhodnutia v medziach daných rozsahom ( § 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolaní ( § 380 ods. 1 C.s.p. ), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie ( § 383 C.s.p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.
a contrario ) a dospel k záveru, že odvolania žalobcov voči rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj voči

výroku II. o trovách konania nie sú dôvodné.

13. Predmetom odvolacieho konania vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku vo veci, vzhľadom
na uplatnené odvolacie dôvody, je posúdiť správnosť výroku I., ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcov týkajúcu sa ich práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. O.z. a s ním spojeným

právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj správnosť závislých výrokov na náhradu
trov konania ( výrok II. a III. ).

14. V konaní bolo nesporne zistené, že nebohý I. G. ( syn žalobkyne 1., súrodenec žalobcov 2. až 6. a
nevlastný syn žalobcu 7. ) dňa 3.4.2015 utiekol z Reedukačného centra L. za žalobkyňou 1., ktorá mu

umožnila veľkonočné sviatky stráviť doma s tým, že dňa 6.4.2015 sa pokúsil o samovraždu požitím nie
presne zisteného množstva tabletiek psychiatrických liekov, pričom privolanou RZP bol transportovaný
do Nemocnice Zvolen, odkiaľ bol preložený na oddelenie anestézie a intenzívnej medicíny žalovaného
2. Sporným zostalo či mu bola poskytnutá žalovaným 2. zdravotná starostlivosť lege artis resp. non lege
artis. Sami žalobcovia uviedli, že či mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť non lege artis nevyplýva

z nimi predložených dôkazov, avšak sa to dalo preukázať znaleckým posudkom, preto navrhli ako dôkaz,
vykonanie znaleckého posudku, kde mal znalec odpovedať na otázky majúce preukázať ich tvrdenie
o konaní žalovaného 2. non lege artis.

15. Súd prvej inštancie vyhovel požiadavke žalobcov a vo veci ustanovil znalca, ktorý odmietol vyhotoviť

znalecký posudok s odôvodnením, že položené otázky v uznesení vyžadujú poznatky presahujúce
odvetvie ORL a odporučil súdu prvej inštancie, aby oslovil znaleckú organizáciu forensic.sk Inštitút
forenzných medicínskych expertíz. Súd prvej inštancie ustanovil predmetnú znaleckú organizáciu za
znalca, táto však následne dňa 3.10.2022 oznámila súdu prvej inštancie zaujatosť vo veci vzhľadom na
skutočnosť, že poskytla v uvedenej veci „konzultačné služby“ žalovanému 2.

16. Ako vyplynulo z ďalšieho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý nariadil znalecké
dokazovanie, s tým, že následne zrušil uznesenie o ustanovení znalca a nariadil pojednávanie nemožno
kvalifikovať,akoporušenieprávanaspravodlivýproces,pretoženásledneprirozhodovanípresvedčivoa
správnevyhodnotildôkazyasvojerozhodnutianáležiteodôvodnil(§220a§393C.s.p.,I.ÚS243/2007),

pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany
sporu.

17. To, že súd najsamprv nariadil znalecké dokazovanie, ktoré uznesenia následne zrušil a nariadil
pojednávanie patrí výlučne do právomoci súdu, pretože je na ňom, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná, resp. nevykoná ( § 185 ods. 1 C.s.p. ). Procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v
nepokračovaní v znaleckom dokazovaní a nariadení pojednávania vo veci, bol obom stranám sporu
známy ďalším súdom prvej inštancie zvoleným procesným postupom smerujúcim k rozhodnutiu vo veci,
a to obzvlášť s prihliadnutím na dôkazy predložené súdu prvej inštancie počas konania. Vo všeobecnostipredvídateľne je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní,
o ktorý uvedený prípad sa jedná i v súdenej veci. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR pod č. III.
ÚS 332/2009 ( obdobne v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/107/2019 ) k porušeniu práva na spravodlivý

proces dochádza v prípadoch, kedy súd nevykoná stranou navrhovaný dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv
na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť.

18. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej pričom vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbal tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú ( ale
aj laickú ) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

19. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že súd prvej inštancie oprel
svoje zistenia ohľadom poskytnutia zdravotnej starostlivosti maloletému I. o dôkaz, ktorý predložil

žalovaný - Protokolol ÚDZS č. 694/2015 zo dňa 19.2.2016, z ktorého vyplýva, že pri pitve maloletého
I. stenóza trachey nebola zistená, pričom ak by aj k nerozpoznanej stenóze trachey došlo, nedošlo
by k náhlemu úmrtiu maloletého, ale progresívne by sa zhoršovala respiračná insuficiencia a dyspnoe
insperačného typu, čo však v klinických vyšetreniach maloletého nebolo zaznamenané. Žalobcovia v
konaní nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by čo len čiastočne spochybnili nesprávny postup žalovaného

2. počas hospitalizácie maloletého, resp. z ktorých by vyplývali čo i len čiastočné pochybnosti o
zisteniach Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

20. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre
odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 C.s.p., preto ho nemožno považovať

za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny ( svojvoľný ). Odôvodnenie napadnutého
rozsudkuzodpovedázákladnej(formálnej)štruktúreodôvodneniarozhodnutia.Súslednostijednotlivých
častí odôvodnení a ich obsahové ( materiálne ) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Argumentácia súdu prvej inštancie je koherentná a rozhodnutie je konzistentné, zvolené premisy aj
závery,kuktorýmnaichzákladesúdprvejinštanciedospel,jeprijateľnépreprávnickúajlaickúverejnosť.

21. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale

ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
( Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998 ).

22. Keďže z rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, na základe akých skutočností dospel k
záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, pričom ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov
nebol spôsobilý viesť k inému rozhodnutiu ako prijal prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku,
preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku ( I.), ale aj
v závislých výrokoch o trovách konania ( II. a III. ), ktoré odvolatelia nenapadli osobitnými odvolacími

dôvodmi, ako vecne správny potvrdil.

23. Predmetom odvolacieho konania vo vzťahu k odvolaním napadnutému uzneseniu, vzhľadom na
uplatnené odvolacie dôvody, bolo posúdiť správnosť výroku o trovách konania, preto odvolací súd
preskúmaval len odvolaním napadnuté prvoinštančné rozhodnutie o náhrade trov konania ( výrok II.

uznesenia súdu prvej inštancie ).

24. Podľa § 257 C.s.p. súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok ( § 255 C.s.p. ), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( § 256 ods. 1 C.s.p. ). Súd podľa

neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkomvoľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ( napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2MCdo/17/2019, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012 ), ustanovenie § 257 nie je možné považovať za
predpis,ktorýbyzakladaljehovoľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania ( Nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. US 292/2007,

I.US 303/2012 ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu ( pozri Nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. III.US 727/2000 ). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady
trov konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania ( § 255 ods. 1 C.s.p. ), ako aj princípu zodpovednosti
za zavinenie ( § 256 ods. 1 C.s.p. ). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal
podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie

aodstraňovaniemajetkovýchrozdielovmedzistranami,pričomjehopoužitieneodôvodňujebezďalšieho
fakt, že strana nie je solventná ( Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.US 2862/2007 ). Taktiež nepriaznivá
sociálna situácia nemôže byť sama o sebe dôvodom nepriznania náhrady trov konania v zmysle § 257
C.s.p., pretože by sa mohlo stať, že občania v hmotnej núdzi by mohli zahlcovať súdy aj nezmyselnými
žalobamibezneseniazodpovednostizavýsledoksporu.Právezásadazodpovednostizavýsledoksporu

má takémuto konaniu zabrániť.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie z
2.11.2023 č. k. 39C/19/2017-463 je treba dať za pravdu žalovanému 1., že predmetom konania bola
ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy, avšak v žalobcami žalobou uplatnenej formulačnej

podobe musel ich žalobný nárok skončiť neúspechom v konaní na ich strane, pretože nimi uplatnená
žalobná požiadavka nemala oporu v predpisoch hmotného práva naviac, ak boli v konaní zastúpení ,,
kvalifikovanou osobou “ – advokátom, ktorý má povinnosť postupovať pri zariaďovaní ich záležitosti ( na
to bol splnomocnený ) s odbornou starostlivosťou, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ( vo
výroku II. ) ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. ( pozn. odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovaným 1. a 2. ),
pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným 1. a 2. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalobcom 1. – 7. v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 C. s. p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s .p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s .p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C. s. p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C. s. p. ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.
s. p. ).