Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/99/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119208836
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1119208836.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD.

a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobcu X. Z., narodeného
XX. Q. XXXX, Č. T. J., Č. G. XXX, Č. Y., zastúpeného advokátskou kanceláriou Marko & Overton-
Fox, s.r.o., Bratislava, Karpatská 18, IČO: 47 246 936, proti žalovanému Hlavnému mestu Slovenskej
republiky Bratislava, Bratislava, Primaciálne námestie 1, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 26.433,33 eura s
príslušenstvom, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/32/2019, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu Bratislave z 31. októbra 2023 sp. zn. 16Co/53/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 01. júna 2021 č. k.
18C/32/2019-146 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 26.433,33 eura s úrokom z omeškania
5 % ročne zo sumy 26.433,33 eura od 16. marca 2019 do zaplatenia a to všetko v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou z 19. júna
2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 26.433,33 eura s príslušenstvom, titulom náhrady

za užívanie pozemkov stojacich pod stavbami patriacimi do vlastníctva žalovaného za obdobie od
28. decembra 2016 do 28. decembra 2018. Uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom pozemkov
nachádzajúcich sa v O., katastrálne územie P., parcely registra „E“, evidované ako parcela číslo
1062 a 1063 zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, a to v podiele jednej tretiny. Žalovaný je
vlastníkom nehnuteľností postavených na týchto pozemkoch, a to Požiarnej zbrojnice a Mestskej polície
v P., ako aj vecí slúžiacich na užívanie spolu so stavbou - parkoviska a príjazdových komunikácií.
Z grafickej identifikácie vypracovanej žalovaným je zrejmé, že tento užíva z týchto pozemkov spolu

9.662 m2 s tým, že právny vzťah medzi sporovými stranami sa spravuje zákonom č. 66/2009 Z. z.
o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“), v zmysle ktorého žalovanému vzniklo k 01. júlu 2009 právo vecného
bremena k užívaniu pozemkov, na ktorých stoja stavby nachádzajúce sa v jeho vlastníctve. Zároveň
nebolo sporné, že medzi stranami nedošlo k dohode ohľadom majetkového vysporiadania pozemkov.
Uviedol, že tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby, než je vlastníkovi pozemku

pridelený náhradný pozemok, respektíve než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou
v konaní o pozemkových úpravách. Bolo by preto v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva,
ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno. Čo sa týka
požiadavky žalovaného stanoviť jednorazovú finančnú náhradu za obmedzenie výkonu vlastníckehopráva z dôvodu zákonného vecného bremena uzavrel, že zákon stanovuje dobu platnosti vecného
bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú. Nečinnosť žalovaného
ako užívateľa pozemku a vlastníka stavby nemôžu byť na ťarchu žalobcu. Preto bol toho názoru, že

pri zachovaní štatútu vecného bremena bolo stanovenie výšky odplaty ako jednorazovej v rozpore s
dobrými mravmi. Ako neopodstatnenú vyhodnotil námietku premlčania nároku vznesenú žalovaným,
ktorý dôvodil, že nárok žalobcu je premlčaný uplynutím trojročnej lehoty od účinnosti zákona č. 66/2009
Z. z. z 01. júla 2009, nakoľko dospel k záveru, že tento nárok sa neodškodňuje jednorazovo, ale
opakovane. Poukázal na článok 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, článok 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, § 123, § 124, § 128 ods. 1, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1
Občianskeho zákonníka a tiež na § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009
Z. z. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel a stanovil úroky z omeškania od 16. marca 2019 z dôvodu
nezaplatenia odplaty za užívanie pozemku po výzve žalobcu na dobrovoľné plnenie.
1.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v konaní. Keďže žalobca bol
v konaní plne úspešný, priznal mu s poukazom na § 255 a § 262 CSP nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 31. októbra
2023 sp. zn. 16Co/53/2022 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol
(výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Dospel k

záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho
potvrdenie ani zrušenie (§ 388 CSP), pričom vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. K
posudzovaniu otázky, či je možné v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. náhradu za vecné bremeno priznať

aj opakovane za určitý časový úsek, až do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo je možné ju priznať
len jednorazovo uviedol, že obdobnú otázku riešil Najvyšší súd SR.
2.1. Odvolací súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014
a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016), kedy dospel k záveru, že finančná náhrada
za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je majetkovým právom

osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká in rem, vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva a finančná
náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová. Takto formulovaný názor potom Najvyšší súd SR v
rozhodnutiach z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2019 a z 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019
vyhodnotil ako plne prijateľný a použiteľný aj pre priznávanie náhrady za zriadenie vecného bremena

podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Ako ústavne udržateľné vyhodnotil tieto závery v rozhodnutiach aj Ústavný
súd SR (ďalej aj „ústavný súd“), napr. v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, IV. ÚS
539/2020.
2.2. Na základe ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dospel k záveru, že finančná
náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je majetkovým právom

povinného subjektu z vecného bremena, je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. Nárok
na finančnú náhradu za vecné bremeno sa potom podľa § 101 OZ premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá začala plynúť od kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od 01. júla 2009,
kedy nadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z. z. a táto uplynula dňom 01. júla 2012. Preto odvolací
súd skonštatoval dôvodnosť námietky premlčania uplatnenej žalovaným, nakoľko žaloba bola podaná

až dňa 19. júna 2019, teda po uplynutí premlčacej doby.
2.3. Ak teda súd prvej inštancie dospel k názoru o správnosti opakovaného uplatňovania nároku
ako odplaty za vecné bremeno a dospel aj k záveru o nedôvodnosti námietky premlčania uplatnenej
žalovaným, vec nesprávne právne posúdil. Súd právo netvorí, ale iba nachádza, a preto ak dôjde k
zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla, ale o tú istú normu, je iba

nanovo vyjadrený jej obsah (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/198/2017).
2.4. Ďalej skonštatoval, že ani argumentácia žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu nebola spôsobilá zmeniť
záver o premlčaní nároku, pričom táto namietaná rozpornosť námietky premlčania s dobrými mravmi
nebola uplatnená v konaní na súde prvej inštancie, a teda predstavuje neprípustnú novotu v odvolacom
konaní, keď žalovaný (správne žalobca, pozn.) na súde prvej inštancie namietol ako rozporný s dobrými

mravmi len pasívny postup žalovaného v rámci zákona č. 66/2009 Z. z. Preto odvolací súd zmenil
rozsudok a žalobu zamietol.
2.5. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania.3. Proti zmeňujúcemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2023 sp. zn. 16Co/53/2022
podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b),

c) CSP. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.1. V konaní podľa jeho názoru došlo k vade ustanovenej v § 420 písm. f) CSP, kedy odvolací súd
rozhodol o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania, zmenil právnu kvalifikáciu a zmenil
prvoinštančný rozsudok, čím obmedzil práva žalobcu na dvojinštančnosť súdneho konania a možnosť

využiť prostriedky procesného útoku a obrany a znemožnil tak akokoľvek reagovať na zmenu právnej
kvalifikácie súdom. Nezaoberal sa tým, či možno v konkrétnom prípade prihliadať na dôvodnosť
námietky premlčania preto, lebo mal za to, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného
možno považovať za úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Tento postup odôvodnil odvolací
súd tým, že sa malo jednať o novotu v rámci odvolacieho konania. Toto konštatovanie nemá oporu v
obsahu súdneho spisu, keďže žalobca už v podaní z mája 2020 využil túto argumentáciu. Uviedol, že

už vo svojom vyjadrení z mája 2020 poukázal na nález Ústavného súdu ČR, v ktorom sa konštatuje,
že výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, čo platí aj pre výkon práva vzniesť námietku
premlčania. Okolnosti prípadu nemožno zužovať na pasivitu žalovaného, osobitne pri pozemkových
úpravách predpokladaných zákonom č. 66/2009 Z. z. Vzhľadom na okolnosti prípadu je dôvodný nárok
žalobcu, ktorý si ako pôvodný vlastník uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno, pričom toto

bremeno vzniklo k pozemku v jeho vlastníctve zákonom č. 66/2009 Z. z. a žalobca uplatňuje svoj nárok
postupne s tým, že súčet ním uplatnených nárokov nepresahuje sumu jednorazovej náhrady za takto
zriadené vecné bremeno. V prípade žalobcu ide o inú situáciu ako riešil Najvyšší súd SR v prípadoch,
kedy nárok na odplatu uplatňujú subjekty, ktoré neboli vlastníkmi pozemkov v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a často vedomie nadobudli pozemky zaťažené vecnými bremenami

a vznášajú špekulatívne nároky. Súd by mal vydať rozhodnutie, ktoré je spravodlivé a v súlade s
dobrými mravmi. Rozhodnutie odvolacieho súdu znamená popretie princípov dvojinštančného konania,
čím znemožnil žalobcovi využiť prostriedky procesného útoku a poskytnúť podrobnejšiu argumentáciu k
zmenenej právnej kvalifikácii. Súd prvej inštancie sa posúdením súladu námietky premlčania vznesenej
žalovaným s dobrými mravmi nezaoberal a pokiaľ odvolací súd zmenil právnu kvalifikáciu a ustálil, že

žalobou uplatnený nárok má byť premlčaný, mal sa zaoberať aj tým, či je vznesenie námietky premlčania
v súlade s dobrými mravmi. Žalobca nemohol preto ani na argumentáciu a závery odvolacieho súdu
reagovať. Súd prvej inštancie zohľadnil ustálenú prax Okresného súdu Bratislava I ako aj Krajského
súdu v Bratislave, ktoré formovali od roku 2009, teda viac ako 12 rokov súdnu prax vo vzťahu k
pozemkom, v podielovom spoluvlastníctve žalobcu. Odvolací súd tak svojím rozhodnutím poprel princíp

právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Okrem toho rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 bol vydaný až po podaní žaloby žalobcom a po vyše trinástich
rokoch od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a jeho výkladu Krajským súdom v Bratislave.
3.2. Poukázal na rozhodovaciu činnosť ako Okresného súdu Bratislava I tak aj Krajského súdu v
Bratislave, kedy z jednotlivých týchto rozhodnutí vyplýva, že nakoľko v prejednávanej veci má vecné

bremeno dočasný charakter, nie je možné ustáliť dobu jeho trvania ani hodnotu odplaty, pričom
Okresný súd Bratislava I opakovane potvrdil správnosť právnej kvalifikácie nárokov ako aj opakovaného
uplatňovanianárokovzostranyžalobcu,výškuuplatnenejodplatyzaužívaniepozemkovvpodobepráva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu a za čas skutočnej existencie vecného bremena. Na rovnakom
právnom základe ako v tomto konaní priznal súd žalobcovi voči žalovanému sumu 31.465,91 eura

(rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/172/2011-106 zo 14. januára 2013 za čas od 24.
decembra 2008 do 24. decembra 2010, za ďalšie obdobie rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 17C/139/2015 za čas od 25. decembra 2010 do 25. decembra 2012, tiež rozsudok Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 20C/43/2015 - priznaná náhrada za čas od 26. decembra 2012 do 26. decembra
2014 a tiež rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14C/22/2017 - priznaná náhrada za čas od

27. decembra 2014 do 27. decembra 2016).
3.3. Ďalej uviedol, že podáva dovolanie aj v zmysle § 421 písm. b) a c) CSP, pretože napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal tým, či
možno námietku premlčania vznesenú žalovaným považovať za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi, a teda či na ňu možno z tohto dôvodu vôbec prihliadať. Problematiku dôvodnosti vznesenia

námietky premlčania zo strany pôvodného vlastníka, ktorý si postupne uplatňuje čiastkové nároky na
zaplatenie odplaty za vecné bremeno, ktoré sú v súčte nižšie ako by bol nárok na jednorazovú odplatu
a skutočnosť, či vznesenie námietky premlčania je vzhľadom na okolnosti prípadu v rozpore s dobrými
mravmi nerieši ani rozsudok Najvyššieho súdu SR 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 a ani inérozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd sa v žiadnom rozhodnutí nezaoberal tým, či možno
vyhovieť žalobe na odplatu za zaťaženie pozemkov zákonným vecným bremenom podľa zákona č.
66/2009 Z. z. v situácii, keď bol žalobca vlastníkom pozemkov pod stavbou žalovaného už v roku 2009 a

ak súčet všetkých žalobcom doteraz uplatnených nárokov na odplatu za užívanie pozemkov nedosahuje
sumu nároku, ktorá by prináležala pri jednorazovo uplatnenom nároku za predmetné vecné bremeno,
teda či by bolo možné žalobcom uplatnený nárok chápať ako časť odplaty, ktorá doteraz žalovaným
uhradená nebola. Pri výpočte jednorazovej odplaty by sa matematicky vychádzalo z obdobia trvania
vecného bremena 20 rokov.

3.4. Zákon č. 66/2009 Z. z. na rozdiel od konštrukcie zákona č. 182/1993 Z. z. má iba dočasný charakter
a jeho účelom bolo dočasne upraviť právne vzťahy medzi obcou a vlastníkom pozemku, na ktorom má
obec postavené stavby v jej vlastníctve. V konaniach, na ktoré poukázal odvolací súd Najvyšší súd
SR riešil prípady, kedy nárok na odplatu za vecné bremeno uplatňujú subjekty, ktoré neboli vlastníkmi
pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., preto je dôvodný nárok žalobcu, ktorý
ako pôvodný vlastník uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jeho vlastníctve, ktorý

bol v minulosti zastavaný štátom bez usporiadania vlastníckych vzťahov.
3.5. Nakoľko samotný Okresný súd Bratislava I inicioval konanie na ústavnom súde vo veci súladu
ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z., mal za vhodné a účelné konanie o podanej žalobe a dovolaní
prerušiť do rozhodnutia ústavného súdu v predmetnej veci.
3.6. Žalobca považuje za nedôvodné prihliadať na námietku premlčania aj s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020, čo potvrdzuje rozsiahla judikatúra. Žalovaný
nepopieral, že neprihliadnutím na námietku premlčania by nebol poškodený, pretože by nebol povinný
platiť viac ako by mal platiť v prípade jednorazovej odplaty za vecné bremeno. Žalovaný je pasívny,
nereagoval na ponuku na odpredaj pozemkov ani na predsporové výzvy. Žalobca sa snažil vysporiadať
právne vzťahy so žalovaným prakticky od roku 1991, navyše za pozemok, ktorý užíva žalovaný platí

žalovanému daň z nehnuteľnosti. V súlade s ustálenou praxou súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu,
ktoré počas dvanástich rokov vytvárali judikatúru vo vzťahu k pozemkom žalobcu, neuplatnil žalobca
nárok na odplatu jednorazovo, ale iba za dobu skutočného užívania pozemku žalovaným. Odvolací
súd tak rezignoval na ambíciu vydať spravodlivé rozhodnutie. Odvolací súd síce skonštatoval, že došlo
k zmene výkladu právnej normy, avšak neskúmal dôsledky na žalobcu, iba konštatoval, že zmenený

výkladsauplatňujeajdominulosti.Vpraktickomdôsledkubymalpodľaodvolaciehosúdudostaťžalobca
odplatu za obmedzenia vlastníckeho práva iba za obdobie troch rokov a ďalej by malo byť obmedzenie
vlastníckeho práva bezodplatné. Pri stanovení výšky jednorazovej odplaty znalec musí vychádzať z
ocenenia doby trvania vecného bremena 20 rokov. Súd prvej inštancie tak zohľadnil ustálenú prax
Okresného súdu Bratislava I ako aj Krajského súdu v Bratislave, preto mal žalobca za to, že prihliadnutie

na námietku premlčania ako to urobil odvolací súd nie je správne, pretože znamená jeho priame
poškodenie.
3.7. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2004 zo 17. decembra 2004 týkajúceho sa
ochranyvlastníckehopráva,pretožezákonomč.66/2009Z.z.nedošlokvyvlastneniupozemku-žalobca
bol v rozhodnom čase jeho podielovým spoluvlastníkom a právnym titulom odplaty je obmedzenie

vlastníckeho práva a jeho výška je priamoúmerná dĺžke jeho obmedzenia. Ak teda odvolací súd dospel k
záveru, že odplata za vecné bremeno je jednorazová, nevylučuje to uplatnenie jednotlivých častí odplaty
v samostatných žalobách, ak celková uplatnená suma v súčte nepresahuje sumu, ktorá by bola určená
ako jednorazová odplata za vecné bremeno. Poukázal ďalej na nálezy Ústavného súdu Českej republiky
č. 6 (zväzok 7), IV. ÚS 1444/2012, II. ÚS 309/1995, I. ÚS 643/2004, judikatúru Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 25Cdo/2366/2013, 25Cdo/2648/2003, 28Cdo/3914/2012, 28Cdo/2097/2013, ďalej
poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 2842/2010, rozhodnutie I. ÚS 1688/2009, z
čoho vyplýva, že súd nemal na akúkoľvek námietku premlčania vznesenú žalovaným prihliadať. Zánik
nároku by bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného
práva. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 bol vydaný až po

podaní žaloby žalobcom a po vyše trinástich rokoch účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. U žalobcu sa
jedná o zásadne inú situáciu ako riešil Najvyšší súd SR, pretože uplatňujúce subjekty neboli vlastníkmi
pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Žiadal preto, aby dovolací súd zmenil
napadnutý rozsudok a zaviazal žalovaného k zaplateniu žalovanej sumy s príslušenstvom žalobcovi,
alternatívne, aby zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnil si

nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý má za to, že v predmetnej veci
nebol naplnený žiadny dovolací dôvod. Odvolací súd sa vyčerpávajúco zaoberal predmetom sporua zároveň sa svojím rozsudkom neodklonil od aktuálnej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít. Skutočnosť, že odvolací súd aplikoval zákonný postup podľa § 385 ods. 1 CSP a
na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, pretože mal za to, že nie je potrebné zopakovať

alebo doplňovať dokazovanie, nemôže zakladať dôvod pre podanie dovolania. Odvolací súd nezmenil
právnukvalifikáciuveci,nakoľkovychádzalztotožnejprávnejkvalifikácie,avšakzaaplikovaniaaktuálnej
judikatúry a rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá sa od vydania prvoinštančného
rozsudku súdu zmenila. Nie je pravdou, že odvolací súd poprel princíp právnej istoty a predvídateľnosti.
Žalobca opätovne a duplicitne poukazuje na neaktuálnu judikatúru, ktorá bola medzičasom prekonaná.

Žalobca v podanom dovolaní neuviedol žiadne nové tvrdenia alebo skutočnosti, ktoré by preukazovali
opodstatnenosť jeho tvrdení. Čo sa týka návrhu na prerušenie konania, žalovaný vyjadruje nesúhlas s
prerušením a trvá na tom, aby súd kontinuálne pokračoval v konaní bez jeho prerušenia. Poukazuje na
fakultatívnosťprerušeniakonaniaupravenúv§164Občianskehozákonníka(správne§164CSP,pozn.).
Žalovaný tiež v stručnosti uvádza, že mu vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa zákona
č.66/2009Z.z.inrem.Vzťahujesanakaždéhovlastníkabezohľadunaspôsobzmenyvlastníctvaajeho

vznik tak nemožno posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka dotknutých pozemkov.
Výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu obmedzoval žalobcu ako podielového spoluvlastníka
a patrila mu za toto obmedzenie primeraná náhrada. Táto náhrada je majetkovým právom osoby, ktorá
je povinným subjektom z vecného bremena a je jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia.
Nárok na túto finančnú náhradu sa tak premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začne

plynúť od kedy sa právo mohlo uplatniť prvý raz, t. j. od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., preto žalovaný
považuje za dostatočne preukázané, že nárok žalobcu na primeranú náhradu za obmedzenie užívania
dotknutých pozemkov sa premlčal, nakoľko doba, v ktorej si mohol uplatniť svoj nárok žalobca uplynula
dňom 01. júla 2012. Nakoľko si žalobca uplatňuje nárok na primeranú náhradu za obdobie od 28.
decembra 2016 do 28. decembra 2018 žalobou z 19. júna 2019, jeho nárok bol v čase podania žaloby

v celom rozsahu premlčaný. Námietka premlčania je tak v celom rozsahu dôvodná a takto premlčané
právo nie je možné priznať. Z predmetnej veci ako aj zo samotného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva
odplatnosť zriadenia vecného bremena. Aj uplatnenie jednotlivých častí jednorazovej odplaty, ktoré by
spolu tvorili jednu jednorazovú odplatu, rovnako podlieha premlčaniu. Preto je bezpredmetné tvrdenie
žalobcu o potrebe zohľadnenia toho, či si uplatňuje čiastočné nároky na zaplatenie odplaty za vecné

bremeno, ktoré sú v súčte nižšie ako by bol nárok na jednorazovú odplatu. Preto žiadal, aby dovolací
súd dovolanie žalobcu zamietol a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že
dovolanie treba zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP

8. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na tú skutočnosť, že odvolací
súdrozhodolvovecibeznariadeniapojednávania,zmenilprávnukvalifikáciuazmenouprvoinštančného
rozsudku obmedzil právo žalobcu na dvojinštančnosť konania. Okrem toho sa odvolací súd nezaoberal
dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania z pohľadu jej rozporu s dobrými mravmi, ktorú skutočnosť

namietal už vo svojom vyjadrení z mája 2020.9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

11. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel
nazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,dokazovanievpotrebnomrozsahu
zopakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP). Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods.

1 CSP). Dovolateľ vyvodzoval vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP aj z toho, že odvolací súd nenariadil
pojednávanie, tým pádom ani nezopakoval, či nedoplnil dokazovanie a neumožnil dovolateľovi vyjadriť
sa na pojednávaní, čo dovolateľ považoval za nesprávny postup.
11.1. Z ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario vyplýva, že ak odvolací súd nepovažuje za potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nemusí pojednávanie nariaďovať. Či v konkrétnom prípade

je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie
strán sporu. Keďže v danom prípade sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom
prvej inštancie, nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania v
danej veci nevyžadoval dôležitý verejný záujem (existencia dôležitého verejného záujmu je dôvodom
na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší

spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov sporových strán mohla byť
významná i pre iné subjekty, o ktorý prípad v preskúmavanej veci nešlo). Rozhodnutie odvolacieho súdu
bez nariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý bol v súlade so zákonom (§ 385 ods. 1 CSP). Pokiaľ
sa dovolateľ domnieval, že v danom spore mal odvolací súd nariadiť pojednávanie, dovolací súd uvádza,
že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu (§ 385 ods. 1 CSP) nemohlo dôjsť k porušeniu

práva žalobcu na spravodlivý proces (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09).
Námietka žalobcu, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420
písm. f) CSP je preto neopodstatnená.

12. Dovolateľ ďalej namietal, že odvolací súd sa nezaoberal jeho argumentáciou, že vznesená námietka

premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Je síce pravdou, že dovolateľ vo
vyjadrení zo dňa 15. mája 2020 pred súdom prvej inštancie okrem iného poukazujúc na nález Ústavného
súdu Českej republiky uviedol, že výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, čo platí aj pre
výkon práva vzniesť námietku premlčania. Odvolací súd v bode 36. svojho rozhodnutia uviedol, že ani
argumentácia žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu nebola spôsobilá zmeniť záver o premlčaní uplatneného

nároku a tiež, že na ňu nie je možné prihliadať, nakoľko nebola uplatnená na súde prvej inštancie a
teda predstavuje novotu v odvolacom konaní. Z obsahu spisu vyplýva, že daná námietka nepredstavuje
novotu v odvolacom konaní, nakoľko bola vznesená ešte pred súdom prvej inštancie, avšak na to,
aby sa ňou bolo možné zaoberať, nestačí všeobecné konštatovanie o rozpore námietky premlčania s
dobrými mravmi, ale takúto námietku je potrebné aj riadne skutkovo odôvodniť, čo sa v prejednávanej

veci nestalo.
12.1. Jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno neznamená, že obce, resp. VÚC užívajú
cudzie pozemky bezplatne. To, že mnohí vlastníci neboli ostražití a nepožiadali o náhradu za zákonné
vecné bremeno v trojročnej premlčacej lehote počítanej odo dňa účinnosti zákona, prípadne odo dňa
skončenia pôvodného právneho vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, neznamená,

že tu náhrada nie je. Rovnako možno poukázať na to, že v závislosti od konkrétnych okolností prípadu
môže byť aj námietka premlčania vlastníka stavby vznesená v súdnom konaní v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné uviesť, že jednorazová náhrada
predchádza tomu, aby bol súčasný stav zneužívaný a pozemky pod týmito stavbami obcí, resp. VÚC boliprevádzané na ďalšie subjekty len s cieľom dosiahnutia neprimeraného majetkového prospechu týchto
tretích osôb (najmä pokiaľ ide o lukratívnejšie pozemky na území väčších miest). Náhrada za vznik
zákonného vecného bremena by mala istým spôsobom reparovať krivdu spôsobenú vlastníkom, keď

pôvodne v období socializmu na pozemku súkromného vlastníka došlo k vybudovaniu stavby. Takáto
jednorazová náhrada počítaná v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z., sama osebe neznamená, že by tu
došlo k porušeniu spravodlivej rovnováhy medzi základnými právami vlastníkov pozemkov a vlastníkov
stavieb. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že v tomto prípade je prítomný silný verejnoprávny prvok,
resp. verejný záujem na usporiadaní vzťahov. Ide tu o verejnoprospešné stavby vo vlastníctve obcí a

VÚC, kedy v konečnom dôsledku náhradu platí spoločnosť ako taká. Cieľ zákona č. 66/2009 Z. z. takto
usporiadať vzťahy k pozemkom pod stavbami obcí a VÚC, ktoré na ne prešli zo štátu, je namieste.
Tento cieľ má byť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. dosahovaný aj cestou zákonného vecného bremena,
ktoré trvá do definitívneho usporiadania vlastníckeho práva k pozemku pod stavbou (v prípade, ak nie je
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby uzavretá iná dohoda, ktorá oprávňuje vlastníka stavby
užívať pozemok). To znamená, že zakotvenie zákonného vecného bremena je priamo naviazané na

trvalé usporiadanie vlastníckych vzťahov k dotknutým pozemkom.
12.2. V prejednávanej veci je však nepochybné, že dovolateľ si v predchádzajúcich konaniach, ako
vyplývazjehovyjadrenia,úspešneuplatnilsvojenárokyvtrochsamostatnýchžalobáchvočižalovanému
za obdobie od 25. decembra 2010 do 27. decembra 2016 z rovnakého právneho titulu a rozsudkami
Okresného súdu Bratislava I mu bola právoplatne priznaná náhrada za užívanie jeho pozemkov

žalovaným, čo znamená, že ako vlastník pozemku, na ktorom viazne vecné bremeno, bol finančne
kompenzovaný.

13. K námietke žalobcu o porušení predvídateľnosti rozhodnutia v tom, že súdy priznávali vlastníkom
pozemkov z titulu obmedzenia ich vlastníckeho práva vecným bremenom vzniknutom podľa zákona

náhradu vo forme opakovaného plnenia možno konštatovať, že súdna prax nie je nemenná a podlieha
vývoju, a preto, aj keď zmena skoršieho právneho názoru súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý
je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Súd by ale mal v takomto prípade zmenu svojho právneho
názoru vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť, čo je aj prejednávaný prípad.

13.1. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že nárok na odplatu za jeho zriadenie
nevzniká pri každej zmene vlastníka, náhrada patrí pôvodnému vlastníkovi a má jednorazový charakter
a nárok na jej zaplatenie mohol uplatniť v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť odo
dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. (uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019,
2Cdo/194/2018, ktoré bolo navyše napadnuté ústavnou sťažnosťou, ktorú uznesením zo dňa 28.

októbra2020 pod sp. zn. IV. ÚS 539/2020 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol).
13.2. Ani jedno z rozhodnutí, ktoré citoval vo svojom dovolaní žalobca, nespadá pod pojem „ustálená
rozhodovacia prax“ (R 71/2018). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať
predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 01.

januára 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané) ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali.

14. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú
žalobca naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na
spravodlivý proces.
14.1. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k
rozhodnutiu, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a s

podstatnými odvolacími námietkami žalovaného. Z uvedeného je celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov
odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f)
CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolacísúd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi
vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama
osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,

II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
14.2. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca sa svojou argumentáciou existencie vady zmätočnosti
snaží spochybniť právne posúdenie sporu odvolacím súdom, ktorá však aj v prípade jej opodstatnenosti
by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R 24/2017,
9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021). Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia

procesných práv dovolateľa nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali
záver, že jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. záver, že odôvodnenie
rozhodnutia je zmätočné, nepreskúmateľné, či v rozpore s princípom právnej istoty. Dovolací súd s
poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý
konal v zmysle zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na

spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká v tomto smere nielen zo zákonného, ale ani z
ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420
písm. f) CSP a žalobca neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu
znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

Dovolanie žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

15. Z dovolania vyplýva vyvodzovanie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v rámci
ktorého žalobca koncipoval tri právne otázky:

(i) ,,či vznesenie námietky premlčania je vzhľadom na takéto okolnosti prípadu v súlade s dobrými
mravmi?“
(ii) „či možno vyhovieť žalobe na odplatu za zaťaženie pozemkov zákonným vecným bremenom podľa
zákona 66/2009 Z. z. v situácii, ak bol žalobca vlastníkom pozemkov pod stavbou žalovaného už v
roku 2009 v čase nadobudnutia účinnosti zákona 66/2009 Z. z., a ak súčet všetkých žalobcom doteraz

uplatnenýchnárokovnaodplatuzaužívaniepozemkovvovlastníctvežalobcupodstavbouvovlastníctve
žalovaného nedosahuje sumu nároku, ktorý by prináležal pri jednorazovo uplatnenom nároku odplaty za
predmetné vecné bremeno, a teda či by bolo možné žalobcom uplatnený nárok chápať ako časť odplaty
za (jednorazové) vecné bremeno, ktorá doteraz žalovaným uhradená nebola?“
(iii) „či v takejto situácii možno považovať vznesenie námietky premlčania nároku uplatneného

vlastníkom pozemku postupne, zo strany oprávneného z vecného bremena za úkon, ktorý je v súlade s
dobrými mravmi a či možno na takúto námietku premlčania postupe uplatňovaného nároku prihliadať?“

16. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka
právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na

takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich právnych
úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne
úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so
zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací súd
ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej

ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle
tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018).

17. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o

skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísťo právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi

posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

18. K položeným dovolacím otázkam najvyšší súd uvádza, že tieto nebolo možné považovať za

relevantnépreprípustnosťdovolaniavzmysle§421ods.1písm.b)CSPaktorýchvecnémuprejednaniu
bránilo nesplnenie podmienky prípustnosti dovolania z dôvodu, že tieto otázky položené dovolaním
neboliotázkami,potreburiešeniaktorýchbyžalobcavkonaníkvalifikovaným(jednoznačným)spôsobom
prezentoval a odvolací súd by výslovne na ich riešení založil rozhodnutie. Porovnávajúc vyjadrenie
žalobcu k odvolaniu žalovaného a jeho dovolaciu argumentáciu musí dovolací súd konštatovať, že
dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu s vlastnou argumentáciou

žalobca predostrel až v dovolaní.
18.1. Vo vzťahu ku skúmaniu rozporu s dobrými mravmi pri vznesení námietky premlčania zo strany
žalovaného dovolací súd poukazuje na body 12., 12.1., 12.2. toho rozhodnutia, kedy práve z dôvodu
včasného uplatnenia si svojho nároku v čase účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z., bol žalobca úspešný a
žalovaný bol zaviazaný na plnenie. Samotná skutočnosť, že si žalobca uplatňoval svoje nároky postupne

za jednotlivé obdobia a nie jednorazovo, sú procesným právom žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazuje
v dovolaní na rozsiahlu judikatúru v bodoch VIII. a X. dovolania, jedná sa o judikatúru súdov Českej
republiky, a preto ako bolo uvedené v bode 13.2. tohto rozhodnutia, takéto rozhodnutia nespadajú pod
pojem ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR.

Dovolanie žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP

19. Žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodil aj z § 421 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého
dovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdiloalebozmenilorozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka,
pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných
právnych názorov; inými slovami ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, avšak právne názory

dovolacích senátov sa ešte neustálili (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu).

21. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. c) CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Musí ísť o otázku právnu (nie o otázku skutkovú), ktorú odvolací súd riešil a na jej
vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v

zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je jej zásadný právny význam. Otázkou zásadného právneho významu
jeotázka,ktorájevýznamnánielenpretú-ktorúprejednávanúprávnuvec(spor),aleajzoširšíchhľadísk,
najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky (rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,
7Cdo/117/2011). Zásadný právny význam otázky, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c)

CSP, je daný zámerom prispieť k prekonaniu existujúcej rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu.
Zároveň musí ísť o otázku, ktorú už riešil dovolací súd, v jeho rozhodnutiach je ale táto otázka riešená
rozdielne. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP musí byť procesnou stranou nastolená
v dovolaní jasným a zrozumiteľným spôsobom. V prípade, ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania
z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou) povinnosťou: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím

súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd a b) označením konkrétnych (odlišných, aj navzájom si
protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom
skutočne rozhodovaná rozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol,
že dovolateľ je „povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých
dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“.

22. Právne otázky takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované nemajú relevanciu z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.22.1. Pokiaľ teda žalobca poukazoval na rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov, tieto
rozhodnutia nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax (viď bod 13.2. tohto rozhodnutia)
a žalobca neoznačil žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré by nastolenú problematiku riešilo

rozdielne.

23. Tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že
aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za

náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj
správnouúpravouobsiahnutouvpôvodnomustanovení§135cods.3Občianskehozákonníka.Najvyšší
súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté vecné bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda
aj základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).
Preto aj v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná

náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že
vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada
podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014).
23.1. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne

(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že „finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa
na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná

náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok
na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.“
23.2. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti

finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.
23.3. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 napokon vyplynula právna veta zverejnená v ZSP
1/2022: ,,Pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s obcou, ktorá na jeho pozemku nadobudla

vlastníctvo stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v z. n. p.)
zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na primeranú jednorazovú náhradu za
obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie tohto práva vlastníka zaťaženého

pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba troch rokov (§ 101 Občianskeho
zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom.“
23.4. Aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/255/2021 vyplýva, že nárok na odplatu za jeho zriadenie
nevzniká pri každej zmene vlastníka, náhrada patrí pôvodnému vlastníkovi a má jednorazový charakter
a nárok na jej zaplatenie mohol žalobca uplatniť v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť odo

dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.

24. Nakoľko teda dovolateľ v prejednávanej veci neoznačil žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré
by nastolenú právnu otázku riešilo rozdielne, nie je dovolanie prípustné ani v tejto časti.25. Pokiaľ dovolateľ považoval za vhodné konanie o podanej žalobe a dovolaní prerušiť do rozhodnutia
Ústavného súdu SR v predmetnej veci, nakoľko samotný bývalý Okresný súd Bratislava I inicioval

konanie na Ústavnom súde SR vo veci súladu ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z., dovolací súd dodáva,
že uznesením Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 18/2023-17 zo dňa 13. decembra 2023 bol návrh
Mestského súdu Bratislava IV na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky o súlade § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky
a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietnutý.

26. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania podľa § 420
písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej vyriešenie právnych otázok, ktoré
neboli doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) ako aj

v časti, kde by mal dovolací súd rozhodovať rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP) nie je prípustné.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie zamietol (§ 448 CSP).

27. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací
súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.