Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122264223
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6122264223.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: Ing. Andrej Winter,
nar. 21. novembra 1984, bytom Dostojevského rad 2547/13, Bratislava, zastúpený SLAVIKATTORNEYS
s.r.o., , Mlynarovičova 13, Bratislava, IČO: 50 807 471, proti žalovanej: Anodius, a.s., Mlynské Nivy 5,
Bratislava, IČO: 36 787 001, zastúpená Nozdrovický, Šuvert & Co. s. r. o., Ferienčíkova 7, Bratislava,
IČO: 36 858 536, o zaplatenie 8 564,60 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-65Cpr/11/2022 - 113 zo dňa 15. februára 2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 8
564,60 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8 564,60 € od 1. februára 2022
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalobca
má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca bol u žalovanej na základe pracovnej zmluvy z 22.
októbra 2021 v pracovnom pomere na dobu neurčitú s dohodnutým dňom nástupu do práce od 1.
novembra2021napracovnejpozícii„BusinessConsultingManager“amesačnouhruboumzdou2370€.

Pracovnýpomermedzisporovýmistranamisaskončil16.decembra2021nazákladedohodyoskončení
pracovného pomeru uzavretej v ten istý deň 16. decembra 2021 z organizačných dôvodov, pre ktoré
sa žalobca stal nadbytočným. Sporové strany sa zároveň dohodli na vyplatení odstupného vo výške
trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ktorá mu mala byť vyplatená vo výplate za mesiac
december 2021. Žalovaná vznik peňažného nároku žalobcu na zaplatenie odstupného v súvislosti
so skončením pracovného pomeru dohodou nepopierala, namietala však, že doposiaľ nenastala jeho
splatnosť, pretože tá bola podmienená splnením povinnosti žalobcu odovzdať žalovanej všetky veci,

ktoré v súvislosti s pracovným pomerom prevzal, ako aj všetky dokumenty, počítačové programy,
prototypy, podkladové materiály a poznámky, ktoré sám alebo v spolupráci s inými osobami pre žalovanú
vypracoval. Zároveň namietla, že žalobca si svoje mzdové nároky uplatňuje v nesprávnej výške, pretože
po ich splatnosti mu môže byť vyplatená iba čistá mzda, v ostatnej výške je zamestnávateľ povinný tieto
sumy zraziť a vyplatiť v prospech Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne a daňového úradu.
1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie zdôvodnil § 118 ods. 1; § 119 ods. 3; § 129 ods. 1; §
130 ods. 2 ; § 76 ods. 2 písm. a/; § 76 ods. 6 Zákonníka práce a § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka; § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.. Medzi stranami nebolo sporné,
že k skončeniu pracovného pomeru došlo ku dňu 16. decembra 2021 na základe dohody o skončení
pracovného pomeru uzavretej v ten istý deň 16. decembra 2021 z dôvodu nadbytočnosti žalobcu . V čl.
I bod 3 dohody o skončení pracovného pomeru sa sporové strany zároveň dohodli, že v zmysle § 76ods. 2 písm. a/ ZP bude žalobcovi „celkovo zaplatené odstupné vo výške trojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku. Odstupné bude zamestnancovi vyplatené vo výplate za mesiac december 2021.
Z výplatnej pásky žalobcu za mesiac december 2021 vyplýva, že žalobcovi, ktorý v tento mesiac

odpracoval 12 pracovných dní a čerpal dva dni rodičovskú dovolenku a jeho priemerný zárobok na
pracovnoprávne účely predstavoval 13,6270 €/h, bolo zúčtované peňažné plnenie v súhrnnej výške 8
564,60 € pozostávajúce z (i) alikvotnej časti mzdy za mesiac december 2021 v sume 1 236,53 €, teda
za 12 odpracovaných dní z 23 pracovných dní žalobcu v tomto mesiaci (t. j. základná mesačná mzda 2
370 € / 23 pracovných dní x 12 odpracovaných dní), (ii) preplatenej rodičovskej dovolenky v počte dvoch

dní v sume 218,04 € (t. j. 13,6270 €/h x 16 hodín) a (ii) odstupného v dohodnutej výške trojnásobku
priemerného mesačného zárobku žalobcu v sume 7 110,03 € (t. j. 3 x 2 370,01 €).
1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že nárok na zaplatenie mzdy, resp. jej náhrady, a odstupného
sa priznáva brutto, t. j. vrátane odvodov a daní. Samotné rozsudočné deklarovanie povinnosti
zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi mzdový nárok totižto nezbavuje zamestnávateľa povinnosti
vykonať zo mzdy zrážky poistného na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie či preddavku

na daň. Povinnosť zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi mzdu (resp. jej náhrady), ako aj odstupné
spojené so skončením pracovného pomeru sa stáva splatnou - ak nie je dohodnuté inak - najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V prejednávanom prípade je potrebné pre absenciu
akejkoľvek inej osobitnej dohody považovať za výplatný termín na výplatu mzdy žalobcu posledný deň
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t. j. 31. januára 2022. Žalovaná tieto peňažné pracovnoprávne

nároky žalobcovi v lehote ich splatnosti nezaplatila, a tak sa nasledujúci deň dostala s ich plnením do
omeškania. Súd preto priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 1 ods. 4
Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v zákonom stanovenej výške
aktuálnejkprvémudňuomeškania5%ročnezdlžnejsumy8564,60€zadobuomeškaniaod1.februára
2022 až do jej zaplatenia. Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti plní charakter zabezpečovací,

sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani v pracovnom práve, lebo opakom by došlo k porušeniu
rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu, a teda k porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/76/2011, ktoré bolo publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 57/2014).
„Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný

platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by
tomuto záveru bránilo“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017).
1.4. Procesnú obranu žalovanej spochybňujúcu splatnosť žalobou uplatňovaného mzdového nároku

žalobcu a jeho nároku na odstupné, pokým jej žalobca neodovzdá zverené predmety či dokumenty
a dáta, na ktorých pracoval, resp. už po skončení pracovného pomeru nedokončí rozpracovaný
projekt, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Z predpisov pracovného práva nevyplýva
zamestnávateľovi oprávnenie zadržať zamestnancovi výplatu splatnej mzdy alebo odstupného, ak je v
omeškaní s plnením akýchkoľvek nepeňažných záväzkov či peňažných záväzkov iných než taxatívne

vymenovaných v § 131 Zákonníka práce upravujúcom zrážky zo mzdy. So zreteľom na sociálnu funkciu
mzdy by aj prípadná dvojstranná dohoda účastníkov pracovného pomeru oprávňujúca zamestnávateľa
zadržať zamestnancovi výplatu splatnej mzdy bola (a to aj s ohľadom na § 18 a § 20 Zákonníka
práce) zrejme neprípustná a bolo by potrebné ju vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon z
dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu resp. ho obchádza (porov. § 1 ods. 4 Zákonníka práce

v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Správnosti tohto názoru nasvedčuje aj § 214 Trestného
zákona, ktorým sa nevyplatenie splatnej mzdy a odstupného (za splnenia ďalších podmienok) vyhlasuje
za protiprávne konanie, ktoré má kvalitu trestného činu. . Odhliadnuc od uvedeného, z celého obsahu
dohody o skončení pracovného pomeru zo 16. decembra 2021 však nijako nevyplýva, že by sa v čase
jej uzavretia (a nie niekedy následne po skončení pracovného pomeru v mailovej komunikácii z januára

2022) žalobca a žalovaná dohodli na podmienenosti (resp. odkladacej podmienke) plnenia záväzku
žalovanej na zaplatenie mzdy za vykonanú prácu a odstupného (porov. čl. I bod 3 a 4 tejto dohody)
plnením záväzku žalobcu odovzdať zverené predmety či dokumenty a dáta, ktoré vypracoval (porov. čl. I
bod.5tejtodohody).Tietozáväzkysúvpredmetnejdohodeoskončenípracovnéhopomeruformulované
osobitneasamostatnebezakéhokoľvekvzájomnéhopreviazaniačipodmieňovania.Ztextutejtodohody

teda nemožno nijako vyvodiť, že povinnosť žalovanej zaplatiť mzdu a odstupné žalobcovi nastupuje
resp. sa môže stať splatnou až vtedy, ak najskôr žalobca vráti žalovanej zverené predmety, odovzdá
spomínané dáta a dokumenty či po skončení pracovného pomeru ešte dokončí určitú rozpracovanú
pracovnú činnosť (z dohody o skončení pracovného pomeru záväzok žalobcu dokončiť rozpracovanúpracovnú činnosť jednak vôbec nevyplýva, a jednak v dobe po skončení pracovného pomeru už nie je
bývalý zamestnanec povinný dokončiť pre svojho bývalého zamestnávateľa akúkoľvek závislú prácu,
pretože podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce závislá práca nesmie byť vykonávaná mimo pracovného

pomeru či iného obdobného pracovnoprávneho vzťahu). Vzájomný (synalagmatický) záväzok vzniká na
základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy, pri ktorej si strany poskytujú hospodársky prospech navzájom
a pri ktorej sú obe strany navzájom dlžníkmi a veriteľmi, t. j. „dávam, aby si dal“. Povinnosť plniť je
teda podmienená súčasným protiplnením. Charakteristickým pre takého záväzky je to, že každá zo
zmluvných strán je zároveň v postavení dlžníka a veriteľa, pretože má voči druhej strane povinnosť

plniť a zároveň právo plnenie požadovať. Obe plnenia však musia byť od seba závislé, t. j. ak nebolo
dohovorené inak, platí zásada, že sú povinné plniť súčasne (do ut des), t. j. z ruky do ruky. Splnenie
záväzku teda spočíva vo výmene jedného plnenia za druhé (iné) plnenie. V danom prípade však
absentuje akákoľvek spojitosť medzi záväzkom zamestnávateľa zaplatiť mzdu za vykonanú prácu a
odstupné spojené so skončením pracovného pomeru a záväzkom zamestnanca vrátiť zverené predmety
a odovzdať dokumenty a dáta, na ktorých vypracovaní sa podieľal. Uvedené dva nároky už z povahy

veci nemôžu byť vo vzťahu k sebe synalagmatickými záväzkami.
1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právo na „mzdu (odmenu) za vykonanú prácu“ je ústavným
právom, ktoré zakotvuje čl. 36 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky a konkretizuje Zákonník
práce v ustanoveniach § 118 a nasl. Zákonníka práce. Pracovnoprávny vzťah spočívajúci vo výkone
závislej činnosti preto vždy musí byť odplatným právnym vzťahom. Poskytovanie mzdy za vykonanú

prácu je jednou zo základných právnych povinností zamestnávateľa (tiež porov. čl. 3 Základných
zásad Zákonníka práce), ktorá tvorí základný obsah pracovného záväzku podľa § 47 Zákonníka práce.
Obsah práva zamestnanca na mzdu je bezprostredne spätý s vykonávaním práce. Bezprostredná
spätosť práva na mzdu za vykonanú prácu s výkonom práce sa prejavuje aj v tom, že zamestnanec
môže byť odmeňovaný len za prácu, ktorú skutočne (fakticky) vykonal. Vznik práva na mzdu je

teda determinovaný skutočným výkonom práce zamestnanca, pričom povinnosť poskytovať mzdu za
vykonanú prácu je synalagmatickou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá korešponduje so základnou
povinnosťou zamestnanca vykonávať prácu. So zreteľom na uvedené potom argumentácia žalovanej
o synalagmatickom vzťahu medzi povinnosťou zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi „mzdu za
vykonanú prácu“ s povinnosťou vrátiť zverené predmety či odovzdať všetky dokumenty a dáta, na

ktorých zamestnanec pracoval, je už z povahy veci evidentne nesprávna, pretože k povinnosti plnenia
týchto záväzkov nedochádza v rovnakej chvíli. Pokiaľ žalobca reálne vykonal pre žalovanú prácu v
mesiaci december 2021 - čo v rozhodovanej veci nebolo medzi stranami sporné -, už len z existencie
tejto skutočnosti samotnej mu potom vzniklo právo na mzdu za túto vykonanú prácu.
1.6.Odstupnéjepracovnoprávnyminštitútom,ktoréhohlavnýmúčelomposkytovaniajeurčitásatisfakcia

zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer sa končí skôr, ako účastníci v
pracovnej zmluve predpokladali a že skončenie pracovného pomeru nespočíva v osobe zamestnanca,
ale v osobe zamestnávateľa a jeho hospodárskych problémoch, ktoré vo vzťahu k zamestnancovi
vystupujú ako ním nezavinené sociálne riziko. Odstupné je teda bezprostredne spojené len s faktickým
skončením pracovného pomeru. Právo zamestnanca na odstupné tak z povahy veci celkom zjavne

nemôže byť synalagmatickým záväzkom, pretože tento nárok vzniká ex lege (zo zákona) pri skončení
pracovného pomeru za splnenia určitých predpokladaných hmotnoprávnych podmienok viazaných na
dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, formu skončenia pracovného pomeru
a dobu trvania pracovného pomeru zamestnanca u zamestnávateľa, a nie je podmienené akýmkoľvek
záväzkom (splnením akejkoľvek povinnosti zo strany) zamestnanca. To znamená, že zamestnanec

nemusí pre vznik nároku na odstupné urobiť voči zamestnávateľovi žiadny právny alebo faktický
úkon. Právo na odstupné je teda jednostranným (a nie synalagmatickým, ako to nesprávne tvrdí
žalovaná) záväzkom, kde zamestnanec má len postavenie veriteľa a zamestnávateľ len postavenie
dlžníka. Plnenie záväzku na zaplatenie odstupného teda nemá charakter výmeny jedného plnenia
za druhé plnenie. V tomto kontexte potom argument žalovanej (resp. jej právneho zástupcu), že

priznaním uplatneného nároku by sa žalobca nenáležite obohatil, pretože žalovaná nedostala žiadne
protiplnenie, vyznieva až absurdne (argumentum ad absurdum). Námietky žalovanej o nadštandardnej
výške vzájomne dohodnutého odstupného (ktorá ale nie je v rozpore s § 76 ods. 2 písm. a/ Zákonníka
práce-pozn.súdu),opohnútke,ktoráviedlasporovéstranykvznikupracovnéhopomeruaneskôrkjeho
skončeniu formou dohody vrátane dojednania odstupného v nadštandardnej výške, či o predchádzajúcej

spolupráci medzi sporovými stranami na obchodnej báze nemajú na rozhodnutie vo veci samej žiadny
relevantný právny význam. Súd takisto nezistil žiadne konanie žalobcu pri skončení pracovného pomeru
dohodou medzi sporovými stranami, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako priečiace sa dobrým mravom.
Pokiaľ žalovaná zastáva názor, že nesplnením záväzku žalobcu odovzdať zverené predmety, rôznedokumenty či dáta, na ktorých pracoval, alebo nedokončil určitú pracovnú činnosť, jej vznikla akákoľvek
škoda či iná ujma, nič jej nebráni domáhať sa jej náhrady či zmiernenia (čo napokon aj urobila
podaním žaloby, o ktorej sa vedie konanie na Mestskom súde Bratislava IV pod spisovou značkou

B3-16Cpr/5/2023). Dohoda o skončení pracovného pomeru vrátane dojednanej výšky odstupného teda
bola výsledkom stretu zhodného prejavu vôle oboch zmluvných strán, a preto možno skonštatovať, že
bola ako právny úkon uzavretá platne a účinne. Pokiaľ sa žalovaná v tejto dohode zaviazala v súvislosti
so skončením pracovného pomeru zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške trojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku, potom je svojou prejavenou vôľou viazaná a následná zmena jej vôle ohľadom

uskutočnenia tohto právneho úkonu (t. j. rozmyslenie si svojho uskutočnivšieho konania a jeho následné
popretie či spochybňovanie) na uvedenom už nemôže nič zmeniť. V danom prípade sa totiž uplatní
princíp pacta sunt servanda, t. j. dohody sa majú dodržiavať. Ak by aj z nejakého dôvodu bola dohoda
o skončení pracovného pomeru čo do dojednania výšky odstupného neplatná (čo ale súd na základe
vykonaného dokazovania nezistil), táto neplatnosť by v zmysle § 17 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce
nemohla byť žalobcovi ako zamestnancovi na ujmu, keďže túto neplatnosť nespôsobil výlučne sám.

Takáto skutočnosť v konaní nielenže nebola preukázaná, ale nebola ani tvrdená.
1.7. Návrh žalovanej vykonať výsluch žalobcu a žalovanej za účelom ozrejmenia, čo vlastne bolo
skutočným obsahom dojednaní v dohode o skončení pracovného pomeru, súd podľa § 185 ods. 1 C.s.p.
zamietol ako nadbytočný jednak vo vzťahu k predmetu sporu (ktorým je nárok na mzdu za vykonanú
prácu v mesiaci december 2021, ktorej skutočné vykonanie žalobcom nikto nerozporuje, a nárok na

odstupné, ktorého vznik v súvislosti so skončením pracovného pomeru dohodou je nepochybný), a
tiež kvôli tomu, že skutočnosť, čo bolo obsahom dohody o skončení pracovného pomeru, vyplýva
predovšetkým z tejto dohody samotnej, ktorá bola ako listinný dôkaz riadne predložená. Napokon,
žalovaná mala podľa názoru súdu zachovaný dostatočný priestor uviesť vlastnú interpretáciu tejto
dohody o skončení pracovného pomeru, ak to považovala pre zisťovanie skutkového stavu za potrebné,

a to nielen vo vyjadrení k žalobe, ale aj v duplike.
1.8. O trovách konania súd prvej išntancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení § 255 ods. 1
C.s.p.. Žalobca mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnej žalovanej vznikol nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalobcu, ktorú mu žalovaná
bude povinná zaplatiť, rozhodne súd v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením.
2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej
inštancie, že na návrh žalovanej na spojenie konania vo veci s konaním o náhradu škody, ktorý bol
prednesený na pojednávaní z 15.02.2024, žiadnym spôsobom nereagoval čím zaťažil konanie vadou,

ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a
to výsluch strán sporu, keď rozhodol, že výsluch strán v konaní nevykoná. Toto „rozhodnutie“ súdu nemá
formálneanimateriálnenáležitostisúdnehorozhodnutiapodľaCivilnéhosporovéhoporiadku.Pokiaľmal
súd za to, že dôkazy nie je potrebné vykonať, mal v tomto smere vyhlásiť uznesenie, čo však neurobil.
2.1. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Na základe Zmluvy o spolupráci mal žalobca prostredníctvom Spoločnosti and winter rozbehnúť pre
žalovanú poskytovanie služieb v oblasti HR konzultingu. Na základe výslovnej žiadosti žalovanej bola
Zmluva o spolupráci ku dňu 31.10.2021 ukončená Dohodou o ukončení Zmluvy o vzájomnej spolupráci
č. 032020 zo dňa 22.10.2021 z dôvodu požiadavky žalobcu, aby mohol pracovať v pracovnom pomere,
keďže hodlal požiadať o úver, čomu žalovaná vyhovela. Spolupráca na základe Zmluvy o spolupráci

a následne na základe Pracovnej zmluvy bola pre žalovanú dlhodobo stratová, čo viedlo k uzatvoreniu
dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.12.2021. Zároveň však bolo dohodnuté, že žalobca
dokončí rozpracované zákazky, záväzok žalobca potvrdil v e-maile doručenom dňa 17.01.2022. V
skutočnosti strany dňa 16.12.2021 uzatvorili ústnou formou Zmluvu o dielo ktorej predmetom bolo
zrealizovanie dohodnutých výstupov činnosti, pričom odplata za tieto výkony bola zahrnutá v odstupnom

vzmysleDohodyoskončenípracovnéhopomeru.VýsledkomZmluvyodielomalobyťdokončenieoboch
zákaziek, tak aby žalovaný bol oprávnený fakturovať obom zákazníkom. Hoci mal súd prvej inštancie k
dispozíciie-mailzodňa17.01.2022,anivsúvislostisargumentáciouprávnehozástupcutietoskutočnosti
nezohľadnil a obmedzil sa len na posudzovanie obsahových náležitostí Dohody o skončení pracovného
pomeru. Záväzok zo zmluvy o dielo žalobca nesplnil. Priamym dôsledkom porušenia záväzku žalobcu

je vznik škody. Uzatvorenie Dohody o skončení pracovného pomeru so zahrnutím odstupného a Zmluvy
o dielo v jeden deň bolo návrhom žalobcu. Pokiaľ sa však jedná o navýšenie odstupného o ďalšie dva
(2) priemerné mesačné zárobky, toto pri jeden a pol mesačnom trvaní pracovného pomeru jednoznačne
zakladá zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach Strán z Dohody o skončení pracovného pomeručo je potrebné považovať za simulovaný právny úkon. V tejto časti je Dohoda o skončení pracovného
pomeru absolútne neplatná. Namiesto nej platí dohoda o odplate za výkony, ktoré neboli žalobcom
zrealizované. Na absolútnu neplatnosť tejto časti Dohody o skončení pracovného pomeru mal súd

prihliadať ex offo.
2.2. Žalovaná ďalej namietala, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej
inštancie dospel k nesprávnemu záveru o nemožnosti aplikácie § 560 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ je
možné nad rámec doslovného znenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce na pracovnoprávne vzťahy aplikovať
§ 517 Občianskeho zákonníka, nie je v posudzovanom prípade čosi „neobvyklého, nemravného či snáď

dokonca protiprávneho“ aplikovať na vec § 560 Občianskeho zákonníka o vzájomnej podmienenosti
plnenia .
2.3. Súd prvej inštancie tiež nesprávne aplikoval § 17 ods. 3 Zákonníka práce, keďže požiadavka
zvýšenia odstupného o dva (2) priemerné mesačné zárobky za výkony, ktoré mal žalobca pre
žalovaného vykonať na základe Zmluvy o dielo, bola požiadavkou žalobcu, ktorej žalovaný vyhovel
zapracovaním výšky odstupného do Dohody o skončení pracovného pomeru. Nesporne preukázané

je však jestvovanie Zmluvy o dielo, ktorej uzatvorenie bolo skutočným úmyslom Strán. Dohoda
o odstupnom v Dohode o skončení pracovného pomeru bola teda zastretým právnym úkonom,
ktorý je neplatný a platí Zmluva o dielo. Vyplýva to jednoznačne z ustanovenia § 41a ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorý súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia Veci
vôbec neaplikoval. Alternatívne, pokiaľ odvolací súd nebude súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou,

Dohodu o skončení pracovného pomeru v časti výšky odstupného je potrebné považovať za rozpornú
s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dôvodom rozporu
s dobrými mravmi je skutočnosť, že to bol Žalobca, ktorý požadoval zvýšenie odstupného na sumu
uvedenú v Dohode o skončení pracovného pomeru, pričom sa zaviazal vykonať výkony pre Žalovaného,
ktoré však nevykonal. Tiež je potrebné prihliadať na to, že pracovný pomer trval poldruha mesiaca.

3.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanejuviedol,žekonaniepodsp.zn.B3-16Cpr/5/2023
je konaním, ktoré začalo neskôr ako je prejednávaná vec, právne sa týka nároku na náhradu škody
a skutkovo sa týka konaní žalobcu voči iným subjektom zákazníkom SIA CEE čím nie je splnená
podmienka hospodárnosti konania pre spojenie veci. Podľa názoru žalovanej navrhnutými dôkazmi mal
byť výsluch strán ktorým mal byť preukázaný obsah „dojednaní strán v decembri 2021“. Žalobca mal za

to, že skutočnosti, ktoré by mali podľa názoru žalovanej vyjsť najavo sú vo význame, ktorý im pripisuje
žalovaná pre toto konanie irelevantné. Pracovnoprávny nárok na mzdu a odstupné nie je možné zadržať.
Skutočnosť, že sa jedná o pracovnoprávny nárok na plnenie mzdy a odstupného v konkrétnej výške
nerozporovala až do tejto doby žiadna zo strán. Výsluch k obsahu dojednaní v decembri 2021 je k tým
záverom irelevantný a nepriniesol by žiadne nové dôkazy.

3.1. Až v odvolaní žalovaná vystupuje s tvrdením o simulovanom právnom úkone, ktorým je Dohoda
o skončení pracovného pomeru resp. jej časť a platným zastretým právnym úkonom, ktorým podľa
jeho názoru je Zmluva o dielo. Takáto argumentácia žalovanej je podaná oneskorene, je absolútne
nedôvodná,nemáoporuvžiadnomdoterajšomtvrdenížalovanej,anavyšejeabsurdná.Akpodľanázoru
žalovanej nie je dohoda o skončení pracovného pomeru, tak pracovný pomer žalobcu je stále existujúci

a žalobcovi, by tak náležal nárok na náhradu mzdy, ktorý si uplatňuje v tomto konaní. K argumentácii
žalovanej o skutočnom úmysle strán uzatvoriť Zmluvu o dielo namiesto uzatvorenej Dohody o skončení
pracovného pomeru v celom rozsahu poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu. Takáto argumentácia
žalovanej je v priamo rozpore aj s jej tvrdením obsiahnutom aj v podanom odvolaní, v zmysle ktorého
„... pričom v krátkom čase sa vzhľadom na špecifiká osobnosti žalobcu ukázalo, že spolupráca Strán

nie je možná ...“ Logickým záverom uvedeného tvrdenia žalovanej je to, že by neuzatvárala Zmluvu
o dielo so subjektom, s ktorým nie je možná spolupráca. Žalovaná si takto protirečí. Je aj v priamom
rozpore s existenciou písomného rozhodnutia žalovanej o organizačných zmenách zo 16. decembra
2021, ktorým „došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce“.
Žalovaná v podanom odvolaní úplne zmenila svoju pôvodnú procesnú obranu v tom zmysle, že popiera

uzatvorenie Dohody o skončení pracovného pomeru (resp. v nejakej jej časti) a tvrdí už existenciu
Zmluvy o dielo. Návrh dohody o skončení pracovného pomeru predložila a vypracovala žalovaná.
Dohodou bol pracovný pomer ukončený z dôvodu rozhodnutia žalovanej o organizačných zmenách.
Žalobca navrhol aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal
mu náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaná v rozsiahlej replike obsahovo totožnej s odvolaním zotrvala na odvolacom petite, na svojej
argumentácii o spojení veci a na tom, že súd prvej istenie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Výsluch strán bolo nevyhnutné vykonať za tým účelom, aby
bolo možné zistiť skutočný obsah vôle v čase podpisu Dohody o skončení pracovného pomeru zodňa 16.12.2021. Žalovaná popiera tvrdenia žalobcu o tom, že by skutočnosti uvedené v čl. I. časti C.
Odvolania mali byť „novotami“ v odvolacom konaní. Skutkové tvrdenia v tomto smere boli obsiahnuté
v prednese právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní z 15.02.2024 a pokiaľ by súd konal lege

artis a navrhnuté dôkazy by vykonal, nevyhnutne by musel dospieť k záverom uvedeným v čl. I. časti
C. Odvolania. Ona v odvolaní (ods. 22. odvolania) jednoznačne uvádza, že Dohoda o skončení
pracovného pomeru je neplatná len v časti „dohody odstupnom“ vo výške dvoch (2) priemerných
mesačných zárobkov. Logicky teda platnosť Dohody o skončení pracovného pomeru v časti samotného
skončenia pracovného pomeru nerozporuje.

4.1. Žalovaná trvala na tom, že dôsledkom nevykonania dôkazu výsluchom strán je nesprávne zistenie
skutkového stavu. Žalobca argumentačne nevyvracia skutočnosti uvedené v čl. I. časti A. a žiadnym
spôsobom nerozporoval preukázanú skutočnosť, že v emaile zo dňa 17.01.2022 potvrdil svoj záväzok
voči žalovanej dokončiť rozpracované zákazky NPS® monitoring (pulse surrvey) pre SIA Central Europe
(ďalej len „SIA CEE“) a prieskum spokojnosti zamestnancov pre Správu a údržbu ciest Trnavského
samosprávneho kraja (ďalej len „SÚC TTSK“). Žalovaná zistila, že spolupráca nie je možná, čoho

dôsledkom bolo ukončenie pracovného pomeru. Jediným dôvodom pre uzatvorenie ústnej Zmluvy o
dielo medzi stranami dňa 16.12.2021, ktorej predmetom bol záväzok žalobcu dokončiť rozpracované
zákazky SIA CEE a SÚC TTSK za cenu dvojnásobku priemerného mesačného zárobku, ktorá sa
odrazila vo výške odstupného v Dohode o skončení pracovného pomeru (ďalej len „Zmluva o dielo“)
bola skutočnosť, že žalobca na týchto zákazkách dovtedy pracoval a za predpokladu riadneho plnenia

si záväzkov zo Zmluvy o dielo bolo možné očakávať ich dokončenie v relatívne krátkom čase bez
potreby presunutia tejto agendy na inú osobu. Rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene zo dňa
16.12.2021 je teda v súlade so skutočnosťou, rovnako ako samotné skončenie pracovného pomeru.
Simulovaný je však úkon - dohoda o výške odstupného minimálne v rozsahu dvoch (2) priemerných
mesačných zárobkov, ktorá je súčasťou Dohody o skončení pracovného pomeru. V tejto časti je Dohoda

o skončení pracovného pomeru neplatná. Namiesto nej platí dohoda strán o odplate za výkony, ktoré
neboli žalobcom zrealizované a teda mu ani nárok na odplatu nevznikol.
4.2. K tvrdeniam uvedeným vo vyjadrení žalobcu, že „nerozporovala existenciu pracovného pomeru,
jeho ukončenie, nárok žalobcu na mzdu za časť mesiaca december 2021, nárok na odstupné a ani výšku
požadovaného plnenia“ uviedla, že od začiatku konania nárok žalobcu na odstupné rozporuje. K bližšej

špecifikácii tohto rozporovania došlo na Pojednávaní z 15.02.2024 a následne v odvolaní a nejedná sa
preto o nespornú skutočnosť.
5. Žalobca v duplike o skutočnom úmysle strán uzatvoriť Zmluvu o dielo namiesto uzatvorenej Dohody
o skončení pracovného pomeru poukázal na to, že sa jedná o novotu v konaní a v celom doterajšom
konaní o uvedenom právnom závere nie je ani zmienky. Išlo o skončenie pracovného pomeru v

zmysle ust. § 60 ods. 2 v spojení s ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonník práce. Nárok na vyplatenie
odstupného je pri uvedenom skončení pracovného pomeru zákonným nárokom v zmysle ust. § 76
Zákonníka práce. Žalobou uplatnený nárok vzniká z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca - ust. § 76
ods. 2 Zákonníka práce. Skončenie pracovného pomeru z uvedeného dôvodu žalovaná nerozporuje.
Uvedené má následne ten význam, že nárok na odstupné vznikne žalobcovi automaticky zo zákona a

teda argumentácia žalovanej o simulovanom právnom úkone, ktorým má byť časť dohody o skončení
pracovného pomeru upravujúca odstupné je účelová. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, a z uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods.

1 C.s.p. v celom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné.
7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Zákonníka práce, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplývajednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané
dokazovanie odôvodnil prečo považoval nárok žalobcu za dôvodný, uviedol (pozri odsek 5. až 12.

odôvodnenia napadnutého rozsudku) akými úvahami sa riadil keď prijal záver, že nárok na zaplatenie
mzdy, resp. náhrady za mesiac december 2021 a nárok na odstupné je dôvodný. Primerane vysvetlil
(pozri odsek 13. a 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku) prečo nepovažoval za dôvodnú obranu
žalovanej. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.)
s odôvodnením ktorým sa odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje a

v plnej miere naň odkazuje.
9. Žalovaná v odvolaní namieta, že súd úplne odignoroval návrh na spojenie konania vo veci s konaním
o náhradu škody, ktorý bol prednesený na pojednávaní dňa 15.02.2024, čím zaťažil konanie vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu zápisnice, ako aj zo zvukového záznamu
z pojednávania vyplýva, že súd prvej inštancie nerozhodol o tomto návrhu a námietka žalovanej je v
tomto bode dôvodná. Napriek nesprávnemu postupu súdu prvej inštancie však súd prvej inštancie

nezaťažil napadnuté rozhodnutie takou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnite vo
veci. Spojenie veci je totiž rozhodnutie procesného charakteru, ku ktorému súd pristupuje z dôvodov
racionality a hospodárnosti konania a nemôže mať taký vplyv na postavenie účastníka v súdnom konaní
ktorým by došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu účastníka súdneho konania (I. ÚS
122/05). Uvedenému záveru nasvedčuje aj úprava civilného sporového poriadku, ktorá zaradila inštitút

spojenia veci do uznesení ktorými sa upravuje vedenie konania. O návrhu na spojenie veci rozhoduje
súd formou uznesenia, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (pozri § 357 C.s.p.) a nie je potrebné
toto uznesenie s poukazom na ustanovenia § 235 ods. 2 C.s.p. ani písomne vyhotoviť. Logicky vzaté,
uznesenie ktorým súd prvej inštancie rozhodne o návrhu na spojenie veci nemá takú právnu potenciu,
ktorá by sa premietla do konečného rozhodnutia o uplatnenom nároku, čím sa stala námietka žalovanej

nepodstatnou a postupom súdu prvej inštancie jej nebolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Žalovaná tiež namieta, že súd prvej inštancie rozhodol, že návrhy na výsluch strán v konaní
nevykoná pričom „rozhodnutie“ súdu nemá formálne ani materiálne náležitosti súdneho rozhodnutia
podľa Civilného sporového poriadku. O návrhu na vykonanie dôkazu rozhoduje súd uznesením, ktorým

upravuje vedenie konania, ktoré sa radí medzi prípravné konania za pomoci ktorých sa reguluje priebeh
konania. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Uznesenie ktorým súd
rozhodne, že nevykoná navrhnutý dôkaz nepatrí medzi uznesenia proti ktorému je prípustné odvolanie,

ani sa ním neukladá žiadna povinnosť, z dôvodu ktorého nie je potrebné ho doručiť. Nevykonanie
navrhovaného dôkazu, rovnako tak nedodržanie formálneho postupu rozhodnúť formou uznesenia
nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Ak teda súd prvej inštancie nerozhodol
o nevykonaní dôkazu uznesením nedošlo týmto postupom k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z
práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva ani jej právo na to, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie
je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a
R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011,
3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012. Súd
prvej inštancie v bode 18. napadnutého rozsudku zdôvodnil, prečo nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch
strán, z dôvodu ktorého nie je potrebné v odvolacom konaní nad rámec tejto úvahy reagovať, keďže

sa s ňou odvolací súd plne stotožňuje.
12. Odvolací súd považuje za neopodstatnené dôvody odvolania žalovanej, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (pozri odsek 2.1.). Citovaný
odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom

dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebovyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadnepoznatkov,ktorévyplynulizprednesovsporovýchstrán,aleboktorévyšlinajavoinakzhľadiska

závažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,eventuálnejvierohodnostialeboakvýsledokhodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a §
193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je
naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových

strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
13. Až v odvolaní žalovaná namietala, že v skutočnosti strany dňa 16.12.2021 uzatvorili ústnou

formou Zmluvu o dielo, ktorej predmetom bolo zrealizovanie dohodnutých výstupov činnosti (prieskumy,
dotazníky, výstupy) vo vzťahu k SIA CEE a SÚC TTSK, pričom odplata za tieto výkony bola zahrnutá v
odstupnom v zmysle Dohody o skončení pracovného pomeru minimálne vo výške dvoch priemerných
mesačných zárobkov v dôsledku čoho nastupuje aplikácia § 560 Občianskeho zákonníka o vzájomnej
podmienenosti plnenia žalobcu voči žalovanému na základe Zmluvy o dielo s plnením žalovanej voči

žalobcovi na zaplatenie odstupného. O tvrdení žalovanej o skutočnom úmysle strán uzatvoriť Zmluvu o
dielo namiesto uzatvorenej Dohody o skončení pracovného pomeru nebolo možné prihliadnuť, keďže
sa jedná o neprípustnú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 Cs.p., ktorý stanovuje, že prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi

preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Procesná
obrana žalovanej o potrebe aplikovať § 560 Občianskeho zákonníka o vzájomnej podmienenosti plnenia
žalobcu voči žalovanej na základe Zmluvy o dielo by prichádzala do úvahy v zmysle písm. d) citovaného
ustanovenia a je nesporné, že túto procesnú obranu mohla žalovaná uplatniť počas konania na

súde prvej inštancie, k čomu ale nedošlo. V odpore proti platobnému rozkazu (č.l. 29 spisu) uvedenú
obranu o uzavretí Zmluvy o dielo neuplatnila a aplikáciu ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka
žiadala aplikovať na vzájomné plnenie a to záväzok zamestnávateľa zaplatiť mzdu za vykonanú prácu a
odstupné spojené so skončením pracovného pomeru a záväzkom zamestnanca vrátiť zverené predmety
a odovzdať dokumenty a dáta, na ktorých vypracovaní sa podieľal. Ani v duplike (č.l. 63 spisu), a ani

na pojednávaní dňa 15.2.2024 (č.l. 105 spisu) túto procesnú obranu nepoužila.

13.1. Rovnako žalovaná až v odvolaní vystupuje s tvrdením o simulovanom právnom úkone, ktorým
je Dohoda o skončení pracovného pomeru resp. jej časť a platným zastretým právnym úkonom, ktorým
podľa jeho názoru je Zmluva o dielo. Závery v predchádzajúcom odseku 14. sa týkajú aj tejto novej

procesnej obrany žalovanej a preto na tieto tvrdenia o simulovanom právnom úkone odvolací súd
neprihliadol, keďže sa jedná o neprípustnú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 Cs.p.
14. Pokiaľ sa jedná o navýšenie odstupného o ďalšie dva priemerné mesačné zárobky, žalovaná až
v odvolaní argumentuje, že takáto dohoda jednoznačne zakladá zjavnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach, je v rozpore s dobrými mravmi, čím je v tejto časti Dohoda o skončení pracovného

pomeru absolútne neplatná. Namiesto nej platí dohoda o odplate za výkony, ktoré neboli žalobcom
zrealizované.Nesprávnaaplikácia§17ods.3Zák.prácepodľanázoružalovanejsúvisísnedostatočným
zistením skutkového stavu, keďže dohoda o odstupnom bola pretavením požiadavky žalobcu a žalovaná
neplatnosť tejto dohody nespôsobila.
14.1. Ktorý z účastníkov pracovnoprávneho úkonu výlučne spôsobil jeho neplatnosť, poprípade, že

neplatnosť bola spôsobená oboma účastníkmi, je možné usúdiť predovšetkým z okolností konkrétneho
prípadu. Ide teda o to, kto z účastníkov pracovnoprávneho úkonu svojím konaním alebo opomenutím
v súvislosti s uzatváraním zmluvy vyvolal (zapríčinil) dôvod neplatnosti, poprípade, či zistený dôvod
neplatnosti je výsledkom spoločného konania alebo opomenutia oboch účastníkov pracovnoprávneho
úkonu (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. marca 2012 sp. zn. 21 Cdo 3249/2010).

Žalovaná sa svojou osobnou účasťou podieľala na kreovaní podmienok dohody o skončení pracovného
pomeru a zároveň dohody o vyplatení odstupného a v jej prospech nemôže byť aplikované ustanovenie
§ 17 Zákonníka práce, pretože prípadnú neplatnosť tejto dohody ako jej priamy účastník popri žalobcovi
spôsobila aj žalovaná a preto námietky o neplatnosti dohody pre rozpor s dobrými mravmi neobstoja.15. Ďalšími námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal keď tieto
nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere
stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na
spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

15.1. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ani námietkami žalovanej uvedenými v replike
(pozri odsek 4. až 4.2.) keďže sa v prevažnej miere jedná o totožné námietky ako v odvolaní a v prípade
novýchnámietoknatietoodvolacísúdnemôžeprihliadaťspoukazomnaustanovenie§373ods.4C.s.p.

podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na
vyjadrenie k odvolaniu.

16. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešný žalobca, preto mu vznikol voči žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v

zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie do 60 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).