Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/113/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413225411
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1413225411.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U.. J. A., narodeného XX. K. XXXX, Y., H.
XXXX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Košice, Mlynská 28, proti žalovanému
Generali Česká pojišťovna a. s., Praha, Spálená 75/16, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúca
prostredníctvom svojej organizačnej zložky: Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského
štátu, Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 54 228 573, zastúpená advokátskou kanceláriou MST

PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Laurinská 3, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenom na
Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava IV) pod sp. zn. B4-22C/426/2013, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. októbra 2022 sp. zn. 14Co/252/2019,
takto

r o z h o d o l :

1. Dovolanie v napadnutej časti odmieta (výrok I).

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. októbra 2022 sp. zn. 14Co/252/2019 v dovolaním
napadnutej časti o priznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti žalobcovi v
rozsahu 100 % zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (výrok III. ).

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava IV ), (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„prvoinštančný súd“) rozsudkom z 12. júna 2019 č. k. 22C/426/2013- 493 v spore o náhradu škody z

ublíženia na zdraví rozhodol tak, že konanie v časti náhrady za bolesť v sume 1.415 eur a v sume
3.819,25 eura s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 28. februára 2013 do zaplatenia, v časti náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 10.460,10 eura s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo
sumy 8.771,76 eura od 28. februára 2013 do zaplatenia a s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
1.688,14euraod01.novembra2018dozaplatenia,včastizvýšenianáhradyzasťaženiespoločenského
uplatnenia v sume 5.229,59 eura, v časti náhrady liečebných nákladov v sume 148,66 eura s 5,75 %

úrokom z omeškania ročne od 18. marca 2013 do zaplatenia a v sume 24,43 eura s 5,5 % úrokom
z omeškania ročne od 10. augusta 2013 do zaplatenia, v časti náhrady za stratu na zárobku počas
práceneschopnosti v sume 634,39 eura s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 01. marca 2013 do
zaplatenia a v časti náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v sume 658,58 eura
s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od 22. júna 2013 do zaplatenia a do budúcna v sume 53,46 eura
mesačne počnúc od 01. septembra 2013 s 5,5 % s úrokom z omeškania ročne z každej mesačnej dávky

od 16. dňa príslušného mesiaca zastavil (výrok I.).

Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi:
- náhradu za bolesť v sume 21.646,44 eura s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 21.646,44
eura od 28.02.2013 do zaplatenia,
- náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 49.706,64 eura s 8,75 % ročným úrokom z

omeškania zo sumy 49.706,64 eura od 28.02.2013 do zaplatenia,
- zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 14.911,99 eura,- náhradu na stratu na zárobku počas práceneschopnosti vo výške 3.532,54 eura s 5,75 % ročným
úrokom od 01.03.2013 do zaplatenia,
- liečebné náklady a skutočnú škodu v sume 775,13 eura s 5,75 % ročným úrokom z omeškania od

21.03.2013 do zaplatenia,
- liečebné náklady a skutočnú škodu v sume 138,44 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od
14.08.2013 do zaplatenia,
- náhradu na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v sume 3.731,96 eura s 5,5 % ročným
úrokom z omeškania od 26.06.2013 do zaplatenia (výrok II.).

Ďalej zaviazal žalovaného vyplácať žalobcovi mesačnú úrazovú rentu v sume 302,92 eura počnúc
01.09.2013 vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca s 5,5 % ročným úrokom z omeškania z každej
mesačnej dávky od 16. dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia (výrok III.).

Súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.).

Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 20,84 % (výrok V.).

O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
(výrok VI.).

Žalobca je povinný zaplatiť J.. R. H., znalcovi z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: traumatológia
a ortopédia, bytom D. Q.J.. XXXX/X, XXX XX U., 39,58 % zostatku znalečného priznaného uznesením
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 09.08.2018, č. k. 22C 426/2013-376, v sume 88,- eur (výrok VII.).

Žalovaný je povinný zaplatiť J.. R. H., znalcovi z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie:
traumatológia a ortopédia, bytom D. Q.. XXXX/X, XXX XX U., 60,42 % zostatku znalečného priznaného
uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 09.08.2018, č. k. 22C 426/2013-376, v sume 134,34
eura (výrok VIII.).

Žalobca je povinný zaplatiť J.. Ľ. R., R.., znalkyni z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie:
neurológia, bytom X. XX, XXX XX U., 39,58 % zostatku znalečného priznaného uznesením Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 09.08.2018, č. k. 22C 426/2013-376, v sume 146,75 eura (výrok IX.).

Žalovaný je povinný zaplatiť J.. Ľ. R., R.., znalkyni z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie:

neurológia, bytom X. XX, XXX XX U., 60,42 % zostatku znalečného priznaného uznesením Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 09.08.2018, č. k. 22C 426/2013-376, v sume 224,01 eura (výrok X.).

Žalobca je povinný zaplatiť J.. P. J., znalkyni z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: psychiatria,
bytom X. XXX, XXX XX X., 39,58 % zostatku znalečného priznaného uznesením Okresného súdu

Bratislava IV zo dňa 09.08.2018, č. k. 22C 426/2013-376, v sume 60,03 eura (výrok XI.).

Žalovaný je povinný zaplatiť J.. P. J., znalkyni z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: psychiatria,
bytom X. XXX, XXX XX X., 60,42 % zostatku znalečného priznaného uznesením Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 09.08.2018, č. k. 22C 426/2013-376, v sume 91,63 eura (výrok XII.).

1.1. Súd prvej inštancie spor posúdil podľa § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2, § 420 ods. 1, § 427 ods.
1, § 428, § 429, § 442 ods. 1, § 441, § 446, § 447, § 449 ods. 1 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka;
§ 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.; § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 4 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 2, ods.
3, ods. 4, ods. 5, § 10 ods. 4, ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za

sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.
z.“); opatrenia č. 20/2012 Z. z.; § 4 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 6, ods. 7, ods. 8, § 15 ods. 1 zákona

č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 381/2001 Z. z.“); § 3 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1, § 20 ods. 1, ods. 2
zákona č. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnomku dňu 21.08.2011 (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“); § 61, § 84 ods. 1, § 87, § 89 ods. 1, § 138 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona č. 461/2003 Z. z.“).

1.2. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii pasívnej vecnej legitimácie
na strane žalovaného, nakoľko žalobca sa v konaní domáha náhrady škody na zdraví spôsobenej pri
dopravnej nehode dňa 21. augusta 2011, kedy došlo k stretu prevádzok medzi osobným motorovým
vozidlom Seat Ibiza, EČV: U. XXX Y. vedeného vodičom S.Y. S. a motocyklom Honda, EČV: E. XXX G.
vedenom žalobcom. Ako bolo v priebehu konania preukázané, a žalovaný to ani nerozporoval, držiteľka

motorového vozidla Seat Ibiza pani S. S. mala so žalovaným uzatvorené poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedené svedčí o dostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného.

1.3. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným v rámci
vyjadreniazodňa03.apríla2019.Uviedol,žežalovanývkonanívzniesolnámietkupremlčaniavovzťahu

k nároku žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia z dôvodu, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený v zmysle predložených
znaleckýchposudkovvmarci2013,resp.najar2013.Žalovanýmalzato,ženárokyuplatnenéžalobcom
vo výške 22.322,60 eura (sťaženie spoločenského uplatnenia) a 11.160,84 eura (zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia) v podaní zo dňa 03. septembra 2018 sú premlčané. Žalobca sa v

konaní bránil tým, že podanou žalobou si uplatnil právo na náhradu škody na zdraví ako celku, čo je
zrejmé najmä zo skutkového vymedzenia a právneho zdôvodnenia v podanej žalobe s poukazom na
ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravujúce spočívanie premlčacej doby. V danom prípade
súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným v časti týkajúcej
sa nárokov uplatnených žalobcom vo výške 22.322,60 eura za sťaženie spoločenského uplatnenia

a 11.160,84 eura za zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v podaní zo dňa 03.
septembra 2018 je dôvodná. Z obsahu znaleckých posudkov založených v spise vyplýva, že zdravotný
stav žalobcu pre účely posúdenia sťaženia spoločenského uplatnenia a jeho prípadného zvýšenia, bol
ustálený už v marci 2013, ako to vyplýva z posudku znalkyne J.. Ľ. R. R.., resp. na jar 2013, ako to
vyplýva z posudku J.. R. H.. Premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku uplynula najneskôr v

marci, resp. na jar 2015, pričom návrh žalobcu týkajúci sa úpravy týchto nárokov, bol na súd podaný až
10. septembra 2018. Vzhľadom na uvedené si žalobca nárok vo výške 22.322,60 eura titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia a 11.160,84 eura titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia uplatnil po uplynutí premlčacej doby. V dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom,
ktorú však tento vykonal nie v rozsahu 15 % z naposledy pripustenej zmeny žaloby, ale v rozsahu 12,95

%, došlo k zníženiu premlčanej sumy v časti týkajúcej sa nárokov uplatnených žalobcom za sťaženie
spoločenského uplatnenia a zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Výška premlčanej sumy pri
nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje sumu 19.431,65 eura, ktorú súd
prvej inštancie vypočítal nasledovne: 22.322,40 eura x 12,95 % = 2.890,75 eura (premlčaná časť, ktorú
žalobca zobral späť); 22.322,40 eura - 2.890,75 eura = 19.431,65 eura. Výška premlčanej sumy pri

nároku na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje sumu 9.715,51 eura, ktorú súd
prvej inštancie vypočítal nasledovne: 11.160,84 eura x 12,95% = 1.445,33 eura (premlčaná časť, ktorú
žalobca zobral späť); 11.160,84 eura - 1.445,33 eura = 9.715,51 eura. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie zamietol žalobu v premlčanej časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
a zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 19.431,65 eura a 9.715,51 eura.

1.4. Súd prvej inštancie ustálil zavinenie žalobcu na vzniku škody v rozsahu 15 % aj s poukazom na
konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 22C/58/2014, kde na pojednávaní
právnyzástupcažalobcuoznámil,žesazozástupkyňoužalovanéhodohodlinauznanímieryspoluúčasti
žalobcu na dopravnej nehode v rozsahu 15 %. Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu za bolestné,

strany sporu sa zhodli na bodovom ohodnotení bolestného u žalobcu ustáleného v znaleckom posudku
J.. R. H. č. 2/2018, v ktorom znalec ohodnotil bolestné na 1620 bodov. Súd prvej inštancie preto
s ohľadom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenie týkajúce sa bodového ohodnotenia
bolestnéhona1620bodovpovažovalzanesporné.Súdprvejinštanciepoposúdenívšetkýchznaleckých
posudkov ako aj ostatných listinných dôkazov dospel k záveru o dôvodnosti bodového ohodnotenia

sťaženia spoločenského uplatnenia uvedeného znalcom J.. H. na 4740 bodov po aplikácii ustanovenia
§ 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. Pri hodnote jedného bodu 15,72 eura preto nepremlčaný nárok
žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavoval sumu 58.478,40 eura, ktorú
súd prvej inštancie následne znížil o zistenú spoluvinu žalobcu, t. j. 15 %. Nárok žalobcu na náhraduza sťaženie spoločenského uplatnenia potom predstavoval sumu 49.706,64 eura (85 % z 58.478,40
eura), a vo zvyšnej časti súd prvej inštancie nárok žalobcu zamietol. Čo sa týka zvýšenia sťaženia
spoločenskéhouplatnenia,ajtudospelsúdprvejinštanciekzáveruočiastočnejdôvodnostitohtonároku.

Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie je vzhľadom na trvalé poškodenia žalobcu a možný vývoj
jeho zdravotného stavu do budúcna dôvodné priznať mu zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
o 30 %, čo predstavuje sumu 14.911,99 eura (30 % z priznaného sťaženia spoločenského uplatnenia
zníženéhoospoluúčasťvovýške49.706,64eura).Vprevyšujúcejčastinadtútosumusúdprvejinštancie
žalobu zamietol. Žalobca si v konaní ďalej uplatnil nárok za stratu na zárobku počas práceneschopnosti

v sume 4.166,93 eura, neskôr po čiastočnom späťvzatí v sume 3.532,54 eura. Uvedený nárok súd prvej
inštancie následne znižoval o 15 % v dôsledku spoluviny žalobcu na dopravnej nehode, pričom nárok
žalobcu na stratu na zárobku počas práceneschopnosti by potom predstavoval sumu 3.541,89 eura.
Keďže žalobca si v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby uplatnil len sumu 3.532,54 eura, súd prvej
inštancie rešpektujúc zásadu ne ultra petitum vychádzal potom zo sumy uplatnenej žalobcom, a priznal
žalobcovi za stratu na zárobku počas PN sumu 3.532,54 eura. Žalobca si v konaní ďalej uplatnil nárok

za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v sume 4.390,54 eura a do budúcna úrazovú rentu
356,38 eura, neskôr po čiastočnom späťvzatí v sume 3.731,96 eura a do budúcna úrazovú rentu 302,92
eura.Súdprvejinštancievyhovelvtejtočastižalobcovmunárokuvcelomrozsahuazaviazalžalovaného
na zaplatenie zaostalej úrazovej renty ako aj mesačnej úrazovej renty vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc
01. septembra 2013 vrátane úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne z každej mesačnej dávky

od 16. dňa príslušného mesiaca do zaplatenia. Uvedená výška úrokov z omeškania je v súlade s §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. - k uplatnenému dňu omeškania bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky 0,5 % (od 08. mája 2013 do 12. novembra 2013). Žalobca si ďalej v konaní
uplatnil nárok na náhradu liečebných nákladov (v časti aj nárok na úhradu skutočnej škody) v sume
923,79 eura a 162,87 eura. Po čiastočnom späťvzatí žaloby uvedený nárok predstavoval sumu 775,13

eura a 138,44 eura. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal nárok na zaplatenie
liečebných nákladov v celkovej sume 1.074,79 eura. V dôsledku potreby zníženia uznanej sumy o 15
% pre spoluvinu žalobcu na dopravnej nehode potom preukázané liečebné náklady a skutočná škoda
žalobcu predstavuje sumu 775,13 eura a 138,44 eura, ktorá zodpovedá nároku uplatneného žalobcom
počiastočnomspäťvzatížaloby.Súdprvejinštanciepretopriznalžalobcovinároknazaplatenienákladov

vsume775,13euraa138,44eura.Nakoľkosažalovanýdostalsplnenímpeňažnéhodlhudoomeškania,
súd prvej inštancie ho zaviazal aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 28.
februára 2013 až do zaplatenia. Aj sťaženie spoločenského uplatnenia a stratu na zárobku počas
práceneschopnosti si žalobca uplatnil u žalovaného tým istým podaním z 26. novembra 2012. Počiatok
omeškania je preto pri všetkých troch nárokoch totožný. Nakoľko si však žalobca pri strate na zárobku

počas práceneschopnosti uplatnil nárok na úroky z omeškania až od 01. marca 2013, súd prvej inštancie
mu priznal úroky z omeškania až počnúc týmto dátumom. Pri nároku na náhradu liečebných nákladov
a skutočnej škody zo sumy 775,13 eura počiatok omeškania súd prvej inštancie ustálil na 21. marca
2013, nakoľko u žalovaného si tento nárok žalobca uplatnil podaním zo 17. decembra 2012, ktorý
bol žalovanému doručený 20. decembra 2012, a trojmesačná lehota uplynula žalovanému 20. marca

2013. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd prvej inštancie ho
zaviazal v zmysle citovaného ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5,75 %
ročne od 21. marca 2013 až do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Pri nároku na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti zo sumy
3.731,96 eura počiatok omeškania súd prvej inštancie ustálil na 26. júna 2013, nakoľko u žalovaného

si tento nárok žalobca uplatnil podaním z 21. marca 2013, ktorý bol žalovanému doručený 25. marca
2013 a trojmesačná lehota uplynula žalovanému 25. júna 2013. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením
peňažného dlhu do omeškania, súd prvej inštancie ho zaviazal v zmysle citovaného ustanovenia zákona
aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 26. júna 2013 až do zaplatenia. Vo zvyšnej
časti uplatnených úrokov z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol. V časti sumy 138,44 eura

(liečebné náklady a skutočná škoda) súd prvej inštancie počiatok omeškania ustálil na 14. augusta 2013,
nakoľkonárokužalovanéhosižalobcauplatnilpodanímz09.mája2013,ktorýbolžalovanémudoručený
13. mája 2013 a trojmesačná lehota žalovanému uplynula 13. augusta 2013. Nakoľko sa žalovaný
dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd prvej inštancie ho zaviazal v zmysle citovaného
ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 14. augusta 2013 až

do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol.

1.5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd prvej inštancie náhradu trovkonania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. Úspech
žalovaného v pomere k žalovanej pohľadávke potom činí 39,58 % (61.868,23 eura z 156.311,37 eura).
Odrátaním úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vyjde čistý úspech žalobcu v pomere 20,84 %.

Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20,84 %. O výške
náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

1.6. Nakoľko v priebehu konania vznikol znalcovi J.. R. H. ustanovenému do konania uznesením zo

dňa 27. marca 2017, č. k. 22C/426/2013-260, nárok na náhradu znalečného, ktorú sumu mu súd prvej
inštancie priznal uznesením zo dňa 09. augusta 2018, č. k. 22C/426/2013-376, vo výške 489 eur, súd
prvej inštancie zaviazal obe strany sporu (žalobcu aj žalovaného) podľa pomeru ich neúspechu v konaní
na zaplatenie znalečného znalcovi J.. H. tak, ako je to uvedené vo výrokoch VII. a VIII. tohto rozsudku.
Súd prvej inštancie z priznanej sumy znalečného vo výške 489 eur odpočítal úhradu vo forme preddavku
v sume 266,66 eura a na zvyšnú sumu 222,34 eura zaviazal strany sporu podľa pomeru ich neúspechu

v konaní, t. j. žalobcu na 39,58 % a žalovaného na 60,42 %. V priebehu konania tiež vznikol znalkyni J..
Ľ. R., R.. ustanovenej do konania uznesením zo dňa 27. marca 2017, č. k. 22C/426/2013-260, nárok na
náhradu znalečného, ktorú sumu jej súd prvej inštancie priznal uznesením zo dňa zo dňa 09. augusta
2018, č. k. 22C/426/2013-376, vo výške 637,44 eura, súd prvej inštancie zaviazal obe strany sporu
(žalobcu aj žalovaného) podľa pomeru ich neúspechu v konaní na zaplatenie znalečného znalkyni J..

R. tak, ako je to uvedené vo výrokoch IX. a X. tohto rozsudku. Súd prvej inštancie z priznanej sumy
znalečnéhovovýške637,44euraodpočítalúhraduvoformepreddavkuvsume266,68eura,anazvyšnú
sumu 370,76 eura zaviazal strany sporu podľa pomeru ich neúspechu v konaní, t. j. žalobcu na 39,58
% a žalovaného na 60,42 %. Napokon aj znalkyni J.. P. J.K. ustanovenej do konania uznesením zo
dňa 27. marca 2017, č. k. 22C/426/2013-260, vznikol nárok na náhradu znalečného, ktorú sumu jej súd

prvej inštancie priznal uznesením zo dňa zo dňa 09. augusta 2018, č. k. 22C/426/2013-376, vo výške
418,32 eura, súd prvej inštancie zaviazal obe strany sporu (žalobcu aj žalovaného) podľa pomeru ich
neúspechu v konaní na zaplatenie znalečného znalkyni J.. J. tak, ako je to uvedené vo výrokoch XI. a
XII. tohto rozsudku. Súd prvej inštancie z priznanej sumy znalečného vo výške 418,32 eura odpočítal
úhradu vo forme preddavku v sume 266,66 eura a na zvyšnú sumu 151,66 eura zaviazal strany sporu

podľa pomeru ich neúspechu v konaní, t. j. žalobcu na 39,58 % a žalovaného na 60,42 %.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) na odvolanie žalobcu
rozsudkom z 18. októbra 2022 sp. zn. 14Co/252/2019 rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k.
22C/426/2013-493 zo dňa 26. júna 2019 v napadnutej časti výrokov II., IV., VII., IX. a XI. potvrdil (prvý

výrok)

- rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku V. zmenil tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (druhý výrok)

- žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (tretí
výrok).

2.1. Uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí
častí nároku na náhradu škody na zdraví - náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, z dôvodu premlčania. Súd prvej inštancie uviedol, že
zdravotný stav žalobcu bol ustálený v zmysle predložených znaleckých posudkov v marci 2013, pričom
návrh žalobcu týkajúci sa úpravy nárokov bol na súd podaný až 10. septembra 2018, vzhľadom na
to si žalobca nárok vo výške 22.322,60 eura titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a 11.160,84
eura titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil po uplynutí premlčacej

doby. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil a námietku žalobcu, že tento si podanou
žalobou uplatnil právo na náhradu škody na zdraví ako celku, nepovažoval za dôvodnú. Uviedol,
že výklad plynutia premlčacej doby je v rozhodovacej praxi súdov ustálený a vyplýva zo záverov
Najvyššieho súdu SR uvedených v jeho skorších i novších rozhodnutiach. Podľa rozhodnutia sp.
zn. 1 Cz 23/83 publikovaného pod č. R 9/1986 „Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade

neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu vzniknúť aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Takýto nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok
so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou s rozdielnym začiatkom jej plynutia. ... „Ak odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhraduškody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a škodca namieta
premlčanie, právo sa premlčalo.“ V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/160/2012 Najvyšší súd SR poukázal na
skutočnosť, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa

§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je právom majetkovej povahy a podlieha premlčaniu v zmysle §
106 Občianskeho zákonníka, a následne judikoval: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie
peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne
účinky. „Za správny treba... považovať aj právny názor..., podľa ktorého poškodenému môže vzniknúť
zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj ďalší nárok

na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý treba posudzovať samostatne ako nárok so
samostatnou subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym začiatkom jej plynutia.“ V rozsudku sp. zn.
4Cdo/152/2010 z 28. februára 2011 Najvyšší súd SR judikoval: „Zásadne je potrebné vychádzať z toho,
že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné
premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a
zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia

doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví
neuplatňuje.Počiatoksubjektívnejpremlčacejdobyuprávananáhraduškodysaviaženaokamžik,kedy
poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá... V
tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase,
kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu

k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo, a kedy je možné na základe skutkových
okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“ (k tomu pozri i rozhodnutie sp.
zn. I. ÚS 364/2015-18). Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003
uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti
poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu

poškodeného. Najvyšší súd SR argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav poškodeného,
možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví
posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok je len dokladom potvrdzujúcim
vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia
posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného

poškodenia na zdraví, a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.
Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii
skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný

stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť
poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či
lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.

2.2. Odvolací súd dospel k záveru, že bolo preukázané, že žalobca bol uznaný za invalidného a
za občana s ťažkým zdravotným postihnutím (s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
o 75 %). Úraz utrpel vo veľmi mladom veku (28 rokov), pred úrazom žil životom bežného mladého
muža, naviac však dosahoval mimoriadne výkony najmä v športovej oblasti, kde sa venoval silovému
trojboju. Vzhľadom na trvalé poškodenia žalobcu a možný vývoj jeho zdravotného stavu do budúcna

je dôvodné priznať mu zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 %. Je názoru, že v danom
prípade neprichádza do úvahy mimoriadne zvýšenie náhrady až na 50 %, ktoré je maximálne, keď toto
mimoriadne zvýšenie je potrebné aplikovať na prípady oveľa závažnejšieho poškodenia zdravia, keď sú
úplne obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, čo ale nie je daný prípad.

2.3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to voči výroku II. v časti zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 14.911,99 eura). Uviedol, že má za to, že
okolnosti daného prípadu neodôvodňujú priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 %,
ako priznal žalobcovi súd prvej inštancie. Žalovaný má za to, že v prípade žalobcu nejde o prípad hodný
osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval priznanie zvýšenia až o 30 % priznanej náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia, a že u žalobcu nie sú takéto dôvody, ktoré by opodstatňovali takýto rozsahu
zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. S ohľadom na vyššie uvedené má žalovaný
za to, že rozsudok v napadnutej časti výroku spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a súdprvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný
navrhol aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietne.

2.4. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania a závislé výroky, ktorými bola žalobcovi a žalovanému uložená
povinnosť pomerne zaplatiť trovy znalečného tieto odvolaním napadol žalobca.

2.5. Odvolací súd (pokiaľ ide o trovy prvoinštančného konania) pre priznanie plnej náhrady trov konania
v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo

prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy,
v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie
(vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto
prípade (v prípade nárokov na náhradu škody na zdraví) bolo potrebné rozlišovať, čo bolo základné a
čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že žalobcovi nárok na náhradu škody vznikol
a že na jej náhradu je povinný žalovaný. Výška samotnej škody bola potom druhotná a nadväzujúca.

Primárnym bol teda fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. V danej veci teda nešlo o
procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. V danej
veci bolo preto potrebné žalobcu považovať za plne procesne úspešného a súčasne výška plnenia,
vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od znaleckého dokazovania a úvahy
súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa však priznáva iba z prisúdenej sumy. Nakoľko bol žalobca

so svojim nárokom na náhradu škody plne úspešný (iba jeho výška závisela od znaleckého posudku a
úvahy súdu), mal súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania rozhodnúť tak, že žalobcovi
mal proti žalovanému priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (s tým,
že v takomto prípade sa následne základná sadzba tarifnej odmeny advokáta bude vypočítavať iba z
výšky súdom priznaného plnenia).

2.6. Pokiaľ išlo o výroky VII., IX. a XI., tieto odvolaním napadol len žalobca (bez napadnutia od nich
závislých výrokov VII., X. a XII.), avšak ich údajnú nesprávnosť nijako neodôvodnil (chýbala tu odvolacia
argumentácia). Preto odvolaciemu súdu nezostalo iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v týchto
výrokoch potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd nemohol (bez súčasného odvolania žalovaného proti

týmto výrokom) rozhodnúť v neprospech žalovaného a uložiť mu povinnosť zaplatiť trovy znalečného vo
väčšom rozsahu, než mu túto povinnosť uložil súd prvej inštancie.

2.7. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu

trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške priznaných trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť

a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že v
podanom odvolaní zdôraznil, že podanou žalobou si v konaní uplatnil právo na náhradu škody na zdraví
ako také, čo je zrejmé najmä zo skutkového vymedzenia a právneho zdôvodnenia v podanej žalobe.
Nežiadal len časť náhrady škody na zdraví, alebo náhradu len za niektoré poškodenie zdravia, ale
žiadal náhradu škody komplexne za celé poškodenie zdravia ako také, ktoré mu vzniklo pri predmetnej

dopravnej nehode. Pokiaľ si žalobca uplatnil podanou žalobou právo na náhradu celej škody na zdraví,
potom logicky v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka došlo k prerušeniu a spočívaniu premlčacej
doby ohľadne celého práva na náhradu škody na zdraví žalobcu, nielen jeho časti. Ak v priebehu
konania na základe znaleckých posudkov bola s ohľadom na systém stanovenia výšky náhrady za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z. z. určená iná suma ako

náhrada za túto nemajetkovú škodu a žalobca upravil požadovanú sumu náhrady podľa týchto záverov
znaleckých posudkov, neznamená to, že si uplatnil inú náhradu škody, či náhradu vo väčšom rozsahu,
pretože stále požadoval len náhradu za to isté poškodenie zdravia pri tej istej dopravnej nehode. Preto
podaním žaloby došlo v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka k spočívaniu premlčacej doby aj v prípade
takto (na základe záverov znaleckého dokazovania) upravenej sumy náhrady škody na zdraví, pretože

predstavuje náhradu za tú istú škodu na zdraví, ktorej náhradu si uplatnil žalobca už v podanej žalobe.
Žalobcatakvodvolanínamietalspôsobaplikácieustanovenia§112Občianskehozákonníkavdanejveci
anieprávneposúdenieokamihupočiatkubehupremlčacejdobyprináhradeškodynazdraví.Poukazuje,
že odvolací súd sa v podstate zaoberal len odôvodňovaním okamihu, kedy dochádza začiatku plynutiapremlčacej doby v prípade škody na zdraví a že týmto momentom je okamih ustálenia zdravotného
stavu poškodeného . Žalobca však v odvolaní tieto závery nijakým spôsobom nespochybňoval a jeho
argumentácia smerovala k posúdeniu iných sporných otázok. Má za to, že odvolací súd tak rezignoval

na riadnu odpoveď žalobcovi na jeho odvolaciu argumentáciu, preto

rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou, ktorá má za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý
proces.

3.1. Dovolateľ videl arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Odvolací súd potvrdil výroky rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalobcu uhradiť časť
trov znalečného s odôvodnením, že žalobca odvolanie voči týmto výrokom neodôvodnil. Žalobca s
uvedeným tvrdením nesúhlasí a poukazuje, že uviedol, „Za nesprávne považujeme aj výroky rozsudku
o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako aj týkajúce sa povinnosti žalobcu
uhradiť časť znalečného“. Je názoru, že pri znalečenom ide v podstate o náhradu trov konania štátu,

ktorá sa posudzuje na základe obdobných princípov, ako náhrada trov konania medzi stranami konania.
To znamená, že pokiaľ sa strana považuje za plne procesne úspešnú, nemala by znášať trovy štátu
vrátane znalečného, ale tieto by mala znášať procesne neúspešná strana. Odvolací súd prijal záver, že
žalobca bol plne procesne úspešný a priznal mu plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
Obdobne mal preto postupovať aj pri výrokoch o znalečnom a na tieto nezaväzovať plne procesne

úspešného žalobcu, ale žalovaného.

3.2. Rovnako pri náhrade trov odvolacieho konania súd priznal plnú náhradu trov konania s poukazom
na to, že tento bol v odvolacom konaní plne procesne úspešný. Tu vidí zrejmý rozpor so skutočnosťou.
Žalovaný totiž obdobne ako žalobca tiež podal voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Žalovaný

v odvolaní konkrétne namietal akékoľvek zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia pre
žalobcu, ktoré súd prvej inštancie priznal v rozsahu 30 %. Odvolací súd však odvolanie žalovaného
nepovažoval za dôvodné, čo vyplýva z toho, že rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne
správny potvrdil. V tejto časti bol preto žalovaný procesne neúspešný. Preto ak odvolací súd napriek
tomu konštatuje plný procesný úspech žalovaného v odvolacom konaní, posúdil túto otázku zjavne

svojvoľne v rozpore so skutočnosťou.

3.3. Prípustnosť dovolania vyvodzoval žalobca aj v zmysle z § 421 ods. 1 písm. b). CSP. Je názoru,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od posúdenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená:

,,V prípade podania žaloby na náhradu škody na zdraví vzniknutej pri určitom v žalobe presne
vymedzenom škodovom deji, pokiaľ zo žaloby vyplýva, že si žalobca uplatňuje náhradu celej škody
na zdraví vzniknutej pri danom škodovom deji, nastáva podaním žaloby spočívanie premlčacej doby
podľa § 112 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k celej náhrade tejto škody bez ohľadu na jej prípadne

iné (aj vyššie) _bodové posúdenie v znaleckom dokazovaní vykonanom v konaní, alebo sa spočívanie
premlčacejdobyviaževýlučnenanáhraduškodynazdravívsumenáhradyuvedenejvpodanejžalobe?“

3.4. Poukázal, že žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania voči časti nárokov žalobcu
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ktoré si žalobca uplatnil podaním zo dňa 03. septembra 2018 na základe záverov znaleckého
dokazovania vykonaného v konaní, ktoré hodnotilo škodu na zdraví žalobcu iným počtom bodov v
zmysle zákona 437/2004 Z. z. Žalobca túto námietku premlčania nepovažuje za dôvodnú s poukazom
na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je zrejmé, že pre zastavenie behu
premlčacej doby a jej spočívanie je rozhodujúce uplatnenie práva na súde.

Žalobca nežiadal len časť náhrady škody na zdraví, alebo náhradu len za niektoré poškodenie zdravia či
náhradu len za niektoré zranenia, ale žiadal náhradu škody komplexne za celé poškodenie zdravia ako
také, ktoré mu vzniklo pri predmetnej dopravnej nehode. Samotná výška finančného zadosťučinenia,
ktoré sa v podobe náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje ako

náhrada škody na zdraví, nezávisí od toho, či si žalobca uplatnil celé právo na náhradu škody alebo
len jeho časť a neplní ani funkciu vyjadrenia rozsahu uplatnenia práva na náhradu škody na zdraví.
Závisí totiž od odborného medicínskeho zhodnotenia a v závislosti od toho môže žalobca túto výšku
náhrady upraviť v konaní tak, aby táto zodpovedala správnemu stanoveniu primeranej výšky tejtonáhrady v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. Úprava výšky náhrady v závislosti od odborného posúdenia
medicínskych otázok neznamená, že si žalobca uplatňuje iné právo na náhradu škody, alebo že si
uplatňuje právo na náhradu škody v inom rozsahu. Žalobca od počiatku konania si uplatňuje to isté

právo na náhradu tej istej škody na zdraví v tom istom rozsahu. Je názoru, že k zastaveniu plynutia
premlčacej doby a jej spočívaniu celého práva na náhradu škody na zdraví žalobcu došlo už podaním
žaloby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, nakoľko uvedené ustanovenie považuje za podstatné to,
či si osoba uplatnila na súde samotné právo. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného

súdu Bratislava IV č. k. 22C/426/2013-493 zo dňa 26. júna 2019 v napadnutom výroku IV. mení tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 13.629,41
eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. novembra 2018 do zaplatenia, zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 4.088,83 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. č. k. 22C/426/2013-493
zo dňa 26. júna 2019 v napadnutých výrokoch VII., IX., XI. zrušuje. III. Žalobca má voči žalovanému

právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, IV. Žalobca má voči žalovanému nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Upresnil, že dovolaním napadá rozsudok
odvolacieho súdu vo výroku I. a III. a výrok II. nenapadá.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobou zo dňa 11. marca 2013 si žalobca uplatnil

náhradu škody na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 58.478,40 eura a to na základ
znaleckého posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vypracovanom J.. H. F. z NRC
Kováčová zo dňa 02. októbra 2012 a 08. októbra 2012. Znaleckým posudkom bolo preukázané, že
momentom, kedy bol ustálený zdravotný stav a bolo možné pristúpiť k bodovému ohodnoteniu bol marec
resp. jar roku 2013. Tento moment súčasne zakladá možnosť domáhať sa subjektívneho práva na súde.

Na základe neskôr vyhotovených znaleckých posudkov žalobca rozšíril podaním zo dňa 10. septembra
2018 žalobou uplatnený nárok v časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (o 22.322,60
eura) a v časti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (o 11.160,84 eura). Sťaženie
spoločenského uplatnenia je považované za majetkové právo viazané na osobu žalobcu, ktoré rovnako
ako všetky ostatné majetkové práva, podlieha premlčaniu. Vzniká momentom ustálenia zdravotného

stavu a od toho momentu je možné uplatniť nárok na súde. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol
podľa § 448 CSP ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala strana sporu (žalobca), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal obsah

spisu a dospel k záveru, že je potrebné dovolanie odmietnuť.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka
posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných

do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

14. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP. Poukázal na skutočnosť,
ževpodanomodvolaníjehoargumentáciasmerovalakposúdeniuspôsobuaplikácie§112Občianskeho

zákonníka a nie k právnemu posúdeniu okamihu počiatku behu premlčacej doby pri náhrade škody na
zdraví. Odvolací súd žalobcovi na jeho odvolaciu argumentáciu nedal žiadnu odpoveď.

14.1. Dovolací súd považuje predmetnú námietku žalobcu za nedôvodnú, pretože odvolací súd v bode
28. rozsudku skonštatoval, že nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že tento si podanou žalobou

uplatnil právo na náhradu škody ako celku. Uviedol, že výklad premlčacej doby v rozhodovacej praxi
súdov ktorý je ustálený a z ktorých vyplýva, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je právom majetkovej povahy a
podlieha premlčaniu v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka a poukázal na judikatúru najvyššieho
súdu: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty

vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. „Za správny treba... považovať aj
právny názor..., podľa ktorého poškodenému môže vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho
zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktorý treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou
dobou a rozdielnym začiatkom jej plynutia.“ Tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Cdo/152/2010 z 28. februára 2011 ktorý uviedol: „Zásadne je potrebné vychádzať
z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia
samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie
o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívnapremlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody
na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže
na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto

za ňu zodpovedá... V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského
uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo
zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo, a kedy je
možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“ (k
tomu pozri i rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 364/2015-18). Odvolací

súd tiež okrem iného v bode 30 rozsudku poukázal na názor, že nárok na náhradu škody na zdraví
v podobe nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia má obdobne charakter majetkového práva,
ktoré sa premlčuje, pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia
zdravotnéhostavupoškodeného,t.j.kedyjeužmožnéobjektívneurobiťbodovéohodnotenie.Vprípade,
ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“ zdravotného stavu poškodeného v dôsledku jeho zhoršenia, je pre
ďalšie uplatnenie nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tento

okamih „dobodovania“ (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/152/2010, sp. zn. 5Cdo/104/2011,
rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/72/2012, sp. zn. 9Co/290/2013, sp. zn. 11Co/153/2013,
sp. zn. 9Co/240/2013, rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/228/2007, sp. zn. 9Co/249/2009).
Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa
poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy

(Ústavný súd SR, sp. zn. I. ÚS 384/2015). V bode 29. rozsudku krajský súd uviedol, že inštitút premlčania
má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v zákonom
stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to aj za
cenu straty vynútiteľnosti práva. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná
premlčacia lehota a to subjektívna v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho

zákonníka. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle
a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je
dvojročná, a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek, a to
kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej

vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj
nárokuplatniť,vyčísliťvžalobenasúde.Okamihvedomostipoškodenéhootejtoškodesapritomnemusí
kryť s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej
lehoty je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude
obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. Dovolací súd

je názoru, že žalobca sa mylne domnieva, že jeho argumenty týkajúce sa aplikácie § 112 Občianskeho
zákonníka neboli správne zohľadnené a odôvodnené v odvolacom konaní. Sumarizujúc vyššie uvedené,
dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania
skutkového stavu veci, postupoval v súlade so základnýmiprincípmi civilného sporového konania, najmä
zásadouvoľnéhohodnoteniadôkazov(čl.15CSP)aprincípmivšeobecnejspravodlivosti.Krajskýsúdpri

zisťovanískutkovéhostavurešpektovalústavno-procesnézásady(akosúzákaztzv.deformáciedôkazu,
či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým
spôsobom zistil skutkový stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že
jeho skutkové a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom
omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno

postupu odvolacieho súdu nič vytknúť a námietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska
prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

14.2. Z dovolacích formulácii podľa najvyššieho súdu tiež vyplýva, že dovolateľ namieta v kontexte
zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP nesprávne (či rozporuplné) právne posúdenie veci.

K tomu dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. V tomto kontexte
hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch,

nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru,
že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd,
bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14.3. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP a namieta aj arbitrárnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu v časti potvrdenia výrokov rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti
žalobcu uhradiť trovy znalečného a náhradu trov odvolacieho konania. Čo sa týka trov znalečného
uviedol, že odvolací súd potvrdil výroky rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalobcu uhradiť časť
trov znalečného s odôvodnením, že žalobca odvolanie voči týmto výrokom neodôvodnil, bez napadnutia

od nich závislých výrokov (XIII. X. XII). Žalobca s uvedeným tvrdením nesúhlasí a poukazuje, že
odvolaníuviedol:„Zanesprávnepovažujemeajvýrokyrozsudkuonáhradetrovkonaniavovzťahumedzi
žalobcom a žalovaným, ako aj týkajúce sa povinnosti žalobcu uhradiť časť znalečného“. Je názoru, že
pri znalečenom ide v podstate o náhradu trov konania štátu, ktorá sa posudzuje na základe obdobných
princípov, ako náhrada trov konania medzi stranami konania. To znamená, že pokiaľ sa strana považuje
za plne procesne úspešnú, nemala by znášať trovy štátu vrátane znalečného, ale tieto by mala znášať

procesne neúspešná strana. Odvolací súd prijal záver, že žalobca bol plne procesne úspešný a priznal
muplnúnáhradutrovkonaniapredsúdomprvejinštancie.Obdobnemalpretopostupovaťajprivýrokoch
oznalečnomanatietonezaväzovaťplneprocesneúspešnéhožalobcu,aležalovaného.Dovolacísúdna
túto dovolaciu námietku uvádza, že súhlasí s odvolacím súdom, že pokiaľ išlo o výroky prvoinštančného
súdu VII., IX. a XI. (trovy znalečného), tieto odvolaním napadol len žalobca (bez napadnutia od nich

závislých výrokov VIII., X. a XII.), avšak ich údajnú nesprávnosť nijako neodôvodnil (chýbala tu odvolacia
argumentácia). Preto odvolaciemu súdu nezostalo iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v týchto
výrokoch potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd nemohol (bez súčasného odvolania žalovaného proti
týmto výrokom) rozhodnúť v neprospech žalovaného a uložiť mu povinnosť zaplatiť trovy znalečného
vo väčšom rozsahu, než mu túto povinnosť uložil súd prvej inštancie. Dovolací súd dodáva, že odvolací

súd je viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolací súd môže preskúmať len tie výroky, ktoré
boli napadnuté odvolaním. Keďže žalobca napadol len výroky VII. IX. a XI., odvolací súd sa nemôže
zaoberať výrokmi VIII. X. a XII. (ktoré sa týkajú trov znaleckého dokazovania žalovaného). Ak žalobca
nenamietal výrok o trovách znaleckého dokazovania žalovaného, tieto výroky nadobudli právoplatnosť.

14.4. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k
dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v uvedenom nie je prípustné, a preto ho v tejto časti
odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

15. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP a namieta aj arbitrárnosť

rozhodnutiaodvolaciehosúduvovýrokuIII.onáhradetrovodvolaciehokonania.Vodôvodnenírozsudku
(bod 60. rozsudku) uviedol: ,,O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1,
2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech v odvolacom
konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške priznaných
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa § 262 ods.

2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“. Žalobca v dovolaní argumentuje, žalovaný
obdobneakožalobcapodalvočirozsudkusúduprvejinštancieodvolanie.Žalovanývodvolaníkonkrétne
namietalakékoľvekzvýšenienáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniaprežalobcu,ktorésúdprvej
inštancie priznal v rozsahu 30 %. Odvolací súd však odvolanie žalovaného nepovažoval za dôvodné
(body 46. - 51. rozsudku odvolacieho súdu), čo vyplýva z toho, že rozsudok súdu prvej inštancie v tejto

časti ako vecne správny potvrdil. V tejto časti bol preto žalovaný procesne neúspešný. Preto ak odvolací
súd napriek tomu konštatuje plný procesný úspech žalovaného v odvolacom konaní, posúdil túto otázku
zjavne v rozpore so skutočnosťou. Dovolací súd na túto dovolaciu námietku uvádza, že aj v konaní na
odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti odôvodnil

spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Keďže dovolanie
podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej časti o priznaní nároku žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania zrušiť
(§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutia
odvolacieho súdu je v tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol odvolací súd, komu

bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.

15.1. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie v zrušenej časti trov odvolacieho konania riadne
odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, aleaj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude v prvom rade venovať relevantným
argumentomdovolateľavpodanomdovolaní,sktorýmisavovzťahukrozhodnutiuotrováchodvolacieho
konania komplexne vysporiada.

16. Žalobca v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva aj z § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

16.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj

dôvodnosť) dovolania.

16.2. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením,
pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá.

16.3. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP
oprel prípustnosť dovolania dovolateľ, nakoľko situácia dovolateľa sa v priebehu dovolacieho konania
môže meniť. Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a
medzičasom k jej vyriešeniu došlo. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania

posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej
otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc
vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

16.4. Dovolateľ mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od posúdenia právnej otázky: ,,V

prípade podania žaloby na náhradu škody na zdraví vzniknutej pri určitom v žalobe presne vymedzenom
škodovom deji, pokiaľ zo žaloby vyplýva, že si žalobca uplatňuje náhradu celej škody na zdraví
vzniknutej pri danom škodovom deji, nastáva podaním žaloby spočívanie premlčacej doby podľa § 112
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k celej náhrade tejto škody bez ohľadu na jej prípadne iné (aj vyššie)
_bodovéposúdenievznaleckomdokazovanívykonanomvkonaní,alebosaspočívaniepremlčacejdoby

viaže výlučne na náhradu škody na zdraví v sume náhrady uvedenej v podanej žalobe?“

16.5. Dovolací súd zdôrazňuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne
na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho
súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka,

na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či
ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie
je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale

významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

16.6. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp.
v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú
s rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,

prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

16.7. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená

právna otázka vyššie uvedené kritériá nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery, na ktorých
založili svoje rozhodnutia nižšie súdy. Dovolateľ síce zrozumiteľným spôsobom vymedzil v dovolaní
jednu právnu otázku, túto však vo vzťahu k posudzovanej veci nemožno považovať za kľúčovú.16.8. Odvolací súd v bode 28. rozsudku uviedol, že ,,žalobca vo svojom odvolaní nesúhlasil s
rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí častí nároku na náhradu škody na zdraví - náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,

z dôvodu premlčania. Súd prvej inštancie uviedol, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený v zmysle
predložených znaleckých posudkov v marci 2013, pričom návrh žalobcu týkajúci sa úpravy vyššie
uvedenýchnárokovbolnasúdpodanýaž10.septembra2018,vzhľadomnatosižalobcanárokvovýške
22.322,60 eura titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a 11.160,84 eura titulom zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil po uplynutí premlčacej doby. S týmto záverom súdu prvej

inštancie sa stotožnil aj odvolací súd a námietku žalobcu, že tento si podanou žalobou uplatnil právo na
náhradu škody na zdraví ako celku, nepovažuje za dôvodnú.

16.9. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na závere, že námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho
právneho posúdenia premlčania časti uplatneného nároku je nedôvodná, pretože súd prvej inštancie
správne vyhodnotil, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený v zmysle predložených znaleckých posudkov

v marci 2013, pričom návrh žalobcu týkajúci sa úpravy vyššie uvedených nárokov bol na súd podaný
až 10. septembra 2018, vzhľadom na to si žalobca nárok vo výške 22.322,60 eura titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia a 11.160,84 eura titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia uplatnil po uplynutí premlčacej doby. Odvolací súd poukázal na výklad plynutia premlčacej
doby v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cz 23/83 publikovaného pod č. R

9/1986 „Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného
zdravotného stavu vzniknúť aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Takýto
nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou
premlčacou dobou s rozdielnym začiatkom jej plynutia. ... „Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o
škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v

ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo.“
V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/160/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na skutočnosť, že
nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. je právom majetkovej povahy a podlieha premlčaniu v zmysle § 106 Občianskeho
zákonníka, a následne judikoval: „ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy,

potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. „Za
správny treba... považovať aj právny názor..., podľa ktorého poškodenému môže vzniknúť zo škodovej
udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu aj ďalší nárok na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou
subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym začiatkom jej plynutia.“ V rozsudku sp. zn. 4Cdo/152/2010

z 28. februára 2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval: „Zásadne je potrebné vychádzať z
toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia
samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie
o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna
premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody

na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na
okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu
zodpovedá... V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia
dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či
a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo, a kedy je možné na

základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“ (k tomu
pozri i rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 364/2015-18). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku
sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho
považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom,
ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len

čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť
zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.
Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto
nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti
treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví, a za čas zistenia bolesti okamih

ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Obdobne argumentoval i Najvyšší súd Českej republiky v
rozsudku sp. zn. 25Cdo/1256/2006, kde uzavrel, že ,,o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského
uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho
spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu,resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia
lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich
skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný

na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok
bodového ohodnotenia jeho ujmy“.

16.10. Dovolací súd dodáva, že v prípade posúdenia žaloby na náhradu škody na zdraví sa premlčacia
doba určuje podľa § 106 Občianskeho zákonníka, nie podľa § 112 Občianskeho zákonníka. Ak ide o

škodunazdraví,platíšpeciálnaúpravav§106ods.3Občianskehozákonníka.Podľa§112Občianskeho
zákonníka sa rieši otázka prerušenia premlčania, t. j. čo sa stane, ak si poškodený uplatní nárok.
Neurčuje však samotnú dĺžku premlčacej doby.

17. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k zásahu do práv žalobcu, možno dovodiť,
že žalobca položenou otázkou nereflektoval ustálený skutkový základ (ktorý ani dovolací súd nie je v

zásade oprávnený prehodnocovať - § 442 CSP). Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje
vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 CSP.

18. Dovolací súd uzatvára, že dovolateľ nevymedzil svoju právnu otázku tak, ako to predpokladá §
421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP; absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre

odmietnutie dovolania. Dovolací súd dovolanie žalobcu v napadnutej časti preto odmietol podľa § 447
písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

19. Akbolorozhodnutievčastitrovodvolaciehokonaniazrušenéaakbolavecvrátenánaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§

455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.