Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/101/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417214020
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4417214020.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Majetkový Holding, a. s., so sídlom v Bratislave,
Staromestská 3, IČO: 35 823 364, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, so sídlom
v Miloslavove, Oravská 1348/8, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu
škody, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/111/2017, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 9. marca 2023 sp. zn. 9Co/102/2022, takto

r o z h o d o l :

Senát 2C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená vo výške 13.213,16
eur nesprávnym úradným postupom zo strany súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej Okresným

súdom Nové Zámky pod sp. zn. Er/1820/1997 (EX 553/1997) tým, že súdny exekútor JUDr. Emil Vančík
(a neskôr ani jeho náhradník) do času podania žaloby právoplatne nerozhodli o rozvrhu výťažku dražby,
pretože oba rozvrhy neboli súdom schválené. Uviedla, že vyzvala exekútora, a aj jeho náhradníkov,
k vydaniu výťažku dražby, avšak neúspešne a tvrdila, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu
exekútora, ktorým jej bola spôsobená škoda, keď súdny exekútor nesplnil svoju povinnosť a neodovzdal
vymožené finančné prostriedky, ktoré navyše JUDr. Emil Vančík spotreboval na nezistené účely.

2. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. februára 2020 č.
k. 13C/111/2017-207 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 13.213,16 eur s 5 % úrokom z
omeškania ročne od 13. 05. 2017 do zaplatenia a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v plnej výške. Uviedol, že boli splnené všetky zákonné obligatórne predpoklady pre priznanie nároku
na náhradu škody. Uzavrel, že súdny exekútor JUDr. Emil Vančík sa dopustil nesprávneho úradného

postupu, keď v rozpore s § 16 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „EP“) nevykonal vyúčtovanie daného exekučného konania, pričom na jeho bankovom účte
sa nenachádzali ani finančné prostriedky vymožené v predmetnom exekučnom konaní. Žalobkyni
nepochybne vznikla škoda spočívajúca v zmenšení jej majetku, ktorý by bol v prípade správneho
úradného postupu súdneho exekútora narástol o výťažok z dražby. Taktiež bolo nesporne preukázané,

že medzi vznikom tejto škody a nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora je priama príčinná
súvislosť, keď je nepochybné, že konal v rozpore s úradným postupom, ktorý mu stanovuje Exekučný
poriadok. Záverom konštatoval, že judikatúra, na ktorú žalovaná poukazovala, sa v prípade rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/8/2017, 6Cdo/27/2016, 6Cdo/9/2016 a 8Cdo/88/2017 netýkala vecí
obdobných ako je rozhodovanie súdu v tomto prípade a rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/199/2015, týkajúce
sa skoršieho uplatnenia nároku na náhradu škody voči exekútorovi a až následne nároku na náhradu

škody za nezákonný úradný postup voči štátu, nemožno v tomto prípade použiť.3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre
(ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 15. apríla 2021 sp. zn. 9Co/59/2020 tak, že
ho ako vecne správny potvrdil.

3.1. Predmetný rozsudok bol na dovolanie žalovanej (ďalej aj „dovolateľka“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 30. júna 2022 sp. zn.
5Cdo/133/2021 zrušený a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení
dovolací súd uviedol, že dovolateľka opodstatnene namietala nedostatočné a nepreskúmateľné
odôvodnenienapadnutéhorozhodnutiazdôvodu,žeodvolacísúdsavrozporesustanovením§387ods.

3 CSP náležite nevysporiadal s relevantnými námietkami uplatnenými žalovanou v odvolacom konaní,
týkajúcimisanesprávnehoposúdeniazákonnýchpredpokladovvznikuzodpovednostnéhovzťahumedzi
stranami sporu vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody v súvislosti s predmetným
exekučným konaním. Žalovaná v odvolaní uviedla podstatné tvrdenia týkajúce sa skutočnosti, že rozvrh
výťažku ešte nebol súdom schválený a súdny exekútor ešte svoju povinnosť nebol povinný splniť.
Povinnosťou odvolacieho súdu bolo sa s námietkou žalovanej, že išlo o exces dôsledne zaoberať,

aj v súvislosti citovanou judikatúrou a podľa jednotlivých znakov - ktoré z judikatúry možno vyvodiť
(6Cdo/27/2016) - vyhodnotiť, či ponechanie si vymožených peňazí exekútorom je exces z jeho úradných
povinností, svojvôľa alebo ide len o nesprávny úradný postup vychádzajúci z nesprávnej aplikácie jeho
zákonných povinností.

4. Po vrátení veci odvolací súd rozhodol tak, že rozsudkom z 9. marca 2023 sp. zn. 9Co/102/2022
opätovne rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
4.1. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, dôkazy
vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti v zmysle § 191 ods. 2 CSP a tiež rozhodnutie náležite
odôvodnil. Odvolací súd nezistil žiadne vady v konaní, ktoré by sa týkali procesných podmienok

konania. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, jeho rozhodnutie je
vecne správne a odvolanie žalovanej bolo potrebné posúdiť ako nedôvodné. V odôvodnení poukázal
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/298/2020, ktorého závery pre okolnosti prejednávanej
veci aplikoval tak, že vzhľadom na povahu právneho vzťahu medzi žalobkyňou (oprávneným) ako
účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom ako nositeľom štátnej moci, ktorý vykonáva

exekučnú činnosť, a ktorý je vzťahom verejno-právnym, nemohlo dôjsť na strane súdneho exekútora
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) na úkor žalobkyne ako oprávnenej tým, že súdny exekútor
nevydal ustanovenému náhradníkovi finančné prostriedky vymožené v exekučnom konaní. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v obdobných prípadoch, keď súdny

exekútor vystupoval ako orgán verejnej moci (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/41/2009, 3Cdo/58/2009,
6MCdo/4/2011, 2Cdo/222/2020, 9Cdo/298/2020). Podstatou nesprávneho úradného postupu pôvodne
ustanoveného súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka, bolo nesplnenie si svojej zákonnej povinnosti
odovzdať finančné prostriedky získané predajom spoluvlastníckeho podielu povinného aj spolu s
exekučným spisom ustanovenému náhradníkovi, ktorý v dôsledku tejto skutočnosti nemôže objektívne

splniť platobnú povinnosť vo vzťahu k žalobkyni ako oprávnenej. Takýto postup súdneho
exekútora je potrebné považovať za rozporný s EP, bez ohľadu na to, z akých dôvodov sa to
stalo, a preto ho nie je možné nazvať excesom, za ktorý by nezodpovedal štát. Uvedený nesprávny
úradný postup súdneho exekútora je potrebné považovať za nesprávny postup pri výkone štátnej
moci súdnym exekútorom a za škodu spôsobenú takýmto postupom zodpovedá štát v zmysle zák.

č. 514/2003 Z. z. Zdôraznil, že postavenie súdneho exekútora a jeho činnosť, keď súdny exekútor v
súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej
činnosti je výkonom verejnej moci. Medzi exekútorom a oprávneným nešlo o súkromno-právny vzťah,
ale o verejno-právny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil úlohy štátneho
orgánu. Exekútor nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči oprávnenému ako účastník exekučného

konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú činnosť, ktorou na jeho strane nemohlo
dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa príslušných ustanovení OZ. Pokiaľ žalovaná namietala, že
žalobkyňa sa mala najprv domáhať uspokojenia svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia
od súdneho exekútora, odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil. Opätovne zdôraznil, že dôležité
pre vyriešenie tejto otázky je posúdenie, či ide o právny vzťah súkromno-právny alebo verejno-

právny, pričom uzavrel, že ide o verejno-právny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcie štátu, v rámci
ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy
založené na súkromnom práve. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúcu medzi oprávneným ako
účastníkomexekučnéhokonaniaasúdnymexekútoromvykonávajúcimexekučnúčinnosťpretonemohlodôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 OZ. Poukázal i na
nemajetnosť JUDr. Vančíka, ktorá je prekážkou vymáhania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd
dodal, že možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, avšak zjavne bez reálnej možnosti

uspokojenia nároku, nemôže vylúčiť objektívnu zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., na
čo nemá vplyv ani skutočnosť, že nebol schválený rozvrh výťažku a exekútor nebol povinný
splniť svoju povinnosť. Vzhľadom k tomu, že náhradný exekútor nemá žiadne prostriedky od JUDr.
Vančíka by rozvrh výťažku bol len formálny, bez možnosti realizácie, keďže výťažok nie je žiadny. K
príčinnej súvislosti uviedol, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ktorý

nevykonal vyúčtovanie daného exekučného konania a po zániku jeho funkcie exekútora neodovzdal
výťažok dražby svojmu náhradníkovi na ďalší postup, spôsobil žalobkyni ako oprávnenej škodu, a to
v rozsahu, v akom by v prípade dodržania zákonného postupu bola v rozsahu výťažku uspokojená.
Keďže náhradník pôvodného súdneho exekútora nedisponuje finančnou čiastkou, ktorá bola získaná z
výťažku v dražbe a mohol by ňou uspokojiť vymáhanú pohľadávku žalobkyne, vznikla jej škoda, ktorú
si v konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekútora aj

dôvodne uplatnila. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že súd v konaní o náhradu škody
môže otázku výšky náhrady škody posúdiť sám a využiť procesný inštitút prejudiciality, pričom súd
prvej inštancie v bode 31. svojho rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil, ako posúdil výšku náhrady
škody, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. Pokiaľ išlo o
námietku aktívnej legitimácie uviedol, že žalobkyňa sa stala účastníčkou exekučného konania a

vstupom na miesto oprávneného tak vstúpila do všetkých procesných práv a povinností oprávneného,
teda aj do práva na plnenie k finančným prostriedkom najvyššieho podania podliehajúcim rozvrhu, ktorý
nebol ešte schválený. V čase postúpenia pohľadávky žalobkyni neboli ešte známe skutkové okolnosti,
ktoré by svedčili o tom, že nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora dôjde k vzniku škody.
Žalobkyňa, ktorá sa stala oprávnenou v exekučnom konaní, až v priebehu tohto exekučného konania

sa stala osobou, ktorá bola poškodená nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, a preto
bola aktívne legitimovaná na podanie žaloby v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ išlo o rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/133/2019, odvolací súd uviedol, že v danom prípade ide o ojedinelé
rozhodnutie, ktoré nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, nie je z neho
zrejmý skutkový stav, či je totožný ako v danej veci, a preto nie je ani pre rozhodnutie odvolacieho súdu

v danej veci právne záväzný. Záverom odvolací súd poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.
9Cdo/298/2020, podľa ktorého zodpovednosť štátu v danom prípade stojí na objektívnej zodpovednosti,
čo znamená, že štát zodpovedá za výsledok, pričom subjektívny prvok zavinenia u orgánov konajúcich
v mene štátu sa nevyžaduje. Pri tomto druhu zodpovednosti za škodu je vylúčená možnosť liberácie,
teda zbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu v prípade preukázania niektorého zo

zákonom predpokladaného liberačného dôvodu. Vylúčená je i možnosť exkulpácie. Protiprávny stav je
výsledkom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ktorý nezodpovedá cieľu sledovaného
v ustanovení § 165 ods. 1 EP (uspokojenie oprávneného na základe realizovanej exekúcie). Z pohľadu
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu nie je relevantná subjektívna stránka prípadu, teda najmä to,
ktorý zo súdnych exekútorov (pôvodný, či náhradný) zavinil nesplnenie povinnosti súdneho exekútora v

zmysle § 165 ods. 1 EP, či táto povinnosť (ne)prešla z pôvodného na náhradného súdneho exekútora
a prípadne, či niektorý zo súdnych exekútorov (ne)mohol splniť uloženú povinnosť a z akých dôvodov
tak neučinil. Inak povedané, pre objektívnu zodpovednosť štátu v tomto prípade nie je podstatné,
že náhradný súdny exekútor nemal k dispozícii vymožené peňažné prostriedky, a tak nezavinil ich
nevyplatenie oprávnenému v zmysle ustanovenia § 165 ods. 1 EP.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie.
Namietala, že súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f)
CSP). Zároveň namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, a to otázok, od ktorých

záviselo rozhodnutie súdu, a pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), resp. ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
neboli ešte vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť, prípadne spolu
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a vec vrátiť na ďalšie konanie.
5.1. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP videla žalovaná v tom, že napadnuté

rozhodnutie je zmätočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné. Uviedla, že odvolací súd nereagoval
na jej námietky - úvahy o vzniku škody sú predčasné, keďže vo veci nedošlo k schváleniu rozvrhu
výťažku, - či medzi súdom ustáleným nesprávnym úradným postupom (porušenie § 16 a nasl. EP
nevykonaním vyúčtovania exekučného konania, absenciou finančných prostriedkov vymožených vpredmetnom exekučnom konaní a použitie výťažku z dražby pre osobné potreby) a vznikom škody v
podobe finančných prostriedkov, ktoré mohli byť / mali byť žalobkyni vyplatené výlučne na podklade
schváleného rozvrhu výťažku z dražby exekučným súdom, existuje príčinná súvislosť.

5.2. Nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi videla dovolateľka v nesprávnom riešení
otázok: 1) konkurencie vzniku škody a bezdôvodného obohatenia odvolacím súdom a zotrvala na
názore, že pokiaľ existuje právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od iného
subjektu,škodaaninevznikne(§421ods.1písm.a)CSP);2)čisúdyrozhodujúcepodľazák.č.514/2003
Z. z. (resp. predchádzajúceho právneho predpisu) môžu v rámci konania prekročiť skutkový rámec veci a

vychádzať zo svojich hypotéz (ako by súd, v tomto prípade napríklad exekučný, rozhodol, keby konal vo
veci), ktoré nenachádzajú odraz v príslušných rozhodnutiach (v tomto prípade exekučného súdu, § 421
ods. 1 písm. b) CSP); 3) vzniká náhrada škody voči štátu, ktorá predstavuje nevyplatenú pohľadávku
v exekučnom konaní, ak došlo k jej postúpeniu na žalobkyňu po uhradení hodnoty spoluvlastníckeho
podielu povinného podielovými spoluvlastníkmi, t. j. zovšeobecnene povedané po zániku pohľadávky v
uvedenej časti. Za predpokladu, že by aj bola odpoveď pozitívna, či svedčí aktívna vecná legitimácia

žalobkyni v spore o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu v prípade nadobudnutia
pohľadávky voči dlžníkovi (nie štátu), a či za danej situácie je možné aj v takom prípade ustáliť existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ak do deja vstúpila ďalšia
príčina - Zmluva o postúpení pohľadávky a zároveň v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu obsahuje všetky zákonné náležitosti. Pokiaľ ide o námietku, že nedošlo ešte k schváleniu
rozvrhu výťažku poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 84/2023, že rozhodnutie
o schválení rozvrhu a odmene exekútora, nie je predpokladom vzniku škody a kedy môže dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu zo stranyexekútora,príp.otázkyustáleniavýškyškody.Vymedzenéotázky

považovala za skutkové. Poukázala na právnu úpravu § 46 ods. 3 EP, ktorú v predmetnej veci nemožno
aplikovať, osobitne vykladala pojem „plnenie exekútorovi“. V prípade vyhovenia dovolaniu inštruovala
dovolací súd, aké rozhodnutie očakáva. Pokiaľ išlo o posúdenie vecnej legitimácie, uviedla že po
podpísaní zmluvy o postúpení pohľadávky vstúpila do všetkých práv a povinností vrátane práva
na žalovanú náhradu škody. Nestotožnila sa ani s judikatúrou, ktorú svojou argumentáciou podporila

žalovaná, pričom tvrdila, že sa týka odlišných skutkových situácií.
6.1. Na toto vyjadrenie reagovala aj žalovaná osobitným podaním, v ktorom upozornila na obsah
judikatúry, ktorým podporila obsah svojho dovolania a na jeho obsahu zotrvala. Vyjadrila sa i k údajnej
retroaktivite § 46 ods. 3 EP, ku ktorej v minulosti vyslovil svoj názor i ústavný súd (viď sp. zn. II. ÚS
109/2016, II. ÚS 104/2023).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky v trojčlennom senáte (ďalej aj „dovolací senát“ alebo „senát 2C“) po
zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom spĺňajúcim podmienku podľa § 429 ods.
2 písm. b) CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru,
že má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia

(§ 48 ods. 1 CSP). Trojčlenný senát najvyššieho súdu má totiž podľa novšej judikatúry najvyššieho súdu
povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho
súdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 CSP v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru
vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, a v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej
otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu

je nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ale
aj zjednocovať judikatúru samotného najvyššieho súdu (uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia NS SR z 25. februára 2021 sp. zn. 1VObdo/1/2020).

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z
ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový
význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených
dovolateľom (§ 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako
dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

dovolateľom označenej právnej otázky.

9. Z vyššie uvedenej dovolateľkou vymedzenej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia dovolania (podľa čl. 11 ods. 1 Základných princípov CSP austanovenia § 124 ods. 1 CSP) dovolací súd ustálil, že je tu podstatnou právna otázka, „či svedčí aktívna
vecná legitimácia žalobcovi v spore o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu v prípade
nadobudnutia pohľadávky voči dlžníkovi (nie štátu) na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, a či za

danej situácie je možné aj v takomto prípade ustáliť existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, ak do deja vstúpila ďalšia príčina - zmluva o postúpení pohľadávky,
pri zohľadnení § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda a zároveň, či je
možné ustáliť, že pohľadávka bola vôbec postúpená na žalobcu v rozsahu identifikovanom v zmluve o

postúpení pohľadávky napriek skutočnosti, že pohľadávka voči povinným čiastočne zanikla v dôsledku
plnenia vymoženého v exekučnom konaní pred uzatvorením zmluvy.“

10. Odvolací súd v súvislosti s predmetnou otázkou uviedol, že žalobkyňa nadobudla pohľadávku
na základe notárskej zápisnice č. N 26/2004, NZ 5704/2004 od postupcu Slovenská konsolidačná, a.
s., čo vyplýva z notárskej zápisnice spísanej dňa 23. 01. 2004, pričom sa jednalo o pohľadávku voči

dlžníkovi G. W. a E. Y., vyplývajúcu z titulu zmluvy o úvere. Z exekučného spisu sp. zn. EX 553/1997
vyplynulo, žežalobkyňasastalaúčastníkomexekučnéhokonaniaavstupomnamiestooprávnenéhotak
vstúpiladovšetkýchprocesnýchprávapovinnostíoprávneného,tedaajdoprávanaplneniekfinančným
prostriedkomnajvyššiehopodaniapodliehajúcimrozvrhu,ktorýnebolešteschválený.Včasepostúpenia
pohľadávky žalobkyni neboli ešte známe skutkové okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že nesprávnym

úradným postupom súdneho exekútora dôjde k vzniku škody. Žalobkyňa, ktorá sa stala oprávnenou v
exekučnom konaní, až v priebehu tohto exekučného konania sa stala osobou, ktorá bola poškodená
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, a preto je aktívne legitimovaná na podanie žaloby
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/133/2019, odvolací súd mal za to, že v danom prípade ide o ojedinelé rozhodnutie, ktoré

nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, nie je z neho zrejmý skutkový
stav, či je totožný ako v danej veci, a preto nie je ani pre rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci
právne záväzný.

11. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/110/2018 z 11. septembra 2019 vyplýva záver, že

ak bola platne postúpená pohľadávka oprávneného, vymáhaná voči povinnému v exekučnom konaní,
prešla na postupníka i aktívna legitimácia na podanie žaloby o náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu, v dôsledku ktorého sa táto pohľadávka stala nevymožiteľnou. Z uvedeného dôvodu
nepovažoval dovolací súd námietku žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v
spore za dôvodnú.

12. Dovolací súd (senát 2C) sa v predmetnej veci nestotožňuje s názorom NS SR vyjadreným
v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/110/2018 z 11. septembra 2019, na základe ktorého odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Predmetné rozhodnutie je opreté o záver, že v danej veci
bola pohľadávka voči dlžníkovi na súčasného žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok

v čase po tom, kedy už došlo k označenému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu,
ako i v dôsledku neho k vzniku žalovanej škody. Žalovaná škoda mala teda nastať práve z dôvodu
„nevymožiteľnosti“ tejto pohľadávky v exekučnom konaní, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu Rimavská Sobota), a to nesprávnym vyznačením
doložky právoplatnosti na uznesení z 22. júla 2005 o schválení rozvrhu výťažku z dražby dňom 18.

augusta 2005. Je tak zrejmé, že právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sa viaže práve na pohľadávku voči dlžníkovi - M-STAVBÁR, spol. s r. o. (je s ňou spojené), keďže
táto sa v dôsledku neho mala stať nevymožiteľnou. Je potom nelogické, aby vlastníkom pôvodnej
pohľadávky a pohľadávky na náhradu škody boli dva odlišné právne subjekty. Keďže škoda mala
vzniknúť práve nevymožiteľnosťou pôvodnej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorá mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, poškodeným subjektom, resp. subjektom, ktorým
vznikol nárok na náhradu škody, zostáva vlastník pôvodnej pohľadávky (žalobca po nadobudnutí
pohľadávky jej postúpením). FNM nemohlo po postúpení pôvodnej pohľadávky zostať zachované právo
na náhradu škody, keď škoda mala vzniknúť práve nevymožiteľnosťou tejto pohľadávky.

13. Dovolací súd má za to, že je potrebné vychádzať z uznesenia najvyššieho súdu z 24.
februára 2022 sp. zn. 5Cdo/133/2019, podľa ktorého „v zmysle dohody zmluvných strán k postúpeniu
práva na náhradu škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo, nakoľko pri postúpení
pohľadávky, ako už bolo uvedené, boli na postupníka postúpené okrem samotnej postupovanejpohľadávky (nezaplatený úver), len jej príslušenstvo (napr. úrok alebo úrok z omeškania) a ďalšie práva
s touto pohľadávkou spojené (pozri bod 16. tohto uznesenia). Právo na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci je samostatným nárokom, resp. samostatnou pohľadávkou, ktorý nemožno

podradiť pod príslušenstvo postupovanej pohľadávky a nie je ani právom spojeným s postupovanou
pohľadávkou. Ako podporný argument dovolací súd uvádza fakt, že dlžníkom tejto pohľadávky je
v prejednávanom spore Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti, ktoré nie je
zmluvnou stranou zmluvy o postúpení pohľadávky z 01. 04. 2012. Ak žalobcovi nárok na náhradu škody
spôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomorgánuverejnejmocipatrí,potomniejemožnéjehoaktívnu

legitimáciu odvodzovať od právneho nástupníctva založeného zmluvou o postúpení pohľadávok z 01.
04. 2012.“
13.1.Vpredmetnomrozhodnutínajvyššísúdpokračuje,že„jenevyhnutnépoukázaťajnatúskutočnosť,
že dňa 01. 04. 2012 nebolo možné postúpenie celej (úverovej) pohľadávky, nakoľko aj v zmysle
ustanovenia § 61f EP účinného od 01. 04. 2017 účinky splnenia vymáhaného nároku nastávajú po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému len vtedy, ak sa plnenie v rozsahu, v ktorom

prislúcha exekútorovi podľa § 60 ods. 2, dostane exekútorovi. Podľa právnej úpravy EP účinnej od 01.
11. 2013 (§ 46 ods. 3) plnenie exekútorovi malo rovnané účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému;
podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 2 tejto zmeny EP sa ustanovenie § 46 ods. 3 použije aj
na exekučné konania začaté pred 01. 11. 2013. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako vyplýva z obsahu
spisu a skutkových zistení súdov nižších inštancií, v exekučnom konaní vymáhaný dlh bol čiastočne

splnený plnením exekútorovi. Postupovaná pohľadávka ale v čase jej postúpenia musí existovať, čo
znamená, že dlh postupcu voči dlžníkom nebolo možné v zmysle zhora špecifikovanej zmluvy postúpiť
celý, bez zohľadnenia zániku jeho časti v dôsledku (núteného) splnenia zrážkami z dôchodkov dlžníkov.
Túto skutočnosť však odvolací súd aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opomenuli, hoci pre
rozhodnutie v danej veci bolo práve čiastočné splnenie dlhu vo vzťahu k posúdeniu aktívnej legitimácie

žalobcu tiež právne významné.“

14.Obdobnýnázorzaujalajústavnýsúdvuzneseníz21.júna2023sp.zn.II.ÚS104/2023keďustálil,že
nemožno bez ďalšieho považovať za ústavne konformný záver, že postúpením pohľadávky automaticky
dochádza aj k postúpeniu nároku na náhradu škody v súvislosti s postupovaným právom (pohľadávkou).

Postúpenie pohľadávky je súkromno-právny úkon (záväzkovo-právny vzťah), pričom nárok na náhradu
škody vyplýva zo zodpovednostného vzťahu. Nárok na náhradu škody vzniká priamo poškodenému
(ako nositeľovi práva) porušením jeho práva a vznikom (jemu spôsobenej) škody, a pokiaľ ho tento
(poškodený) mieni postúpiť ako nárok spolu s postupovanou pohľadávkou (v súvislosti s ktorou škoda
vznikla) po tom, čo právo porušené bolo (vznikol nárok na náhradu škody), musí zmluvne výslovne určiť,

že postupuje aj svoj nárok na náhradu škody.
14.1. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním aktívnej vecnej legitimácie v posudzovanom prípade tiež
dáva do pozornosti záver odvolacieho súdu o tom, že predmetom postúpenia mohla byť len pohľadávka,
ktorá v exekučnom konaní nezanikla vymožením. Podľa názoru ústavného súdu je ústavne konformný
záver odvolacieho súdu, že schválením rozvrhu výťažku zanikla pohľadávka vymáhaná v exekučnom

konaní v rozsahu tohto výťažku (bod 24. rozsudku odvolacieho súdu), bez ohľadu na skutočnosť, kedy
bol § 46 ods. 3 EP (ktorý len výslovne deklaruje právny následok, ktorý ani predtým nebol v rozhodovacej
praxi sporný) zavedený do právneho poriadku. Aj podľa názoru ústavného súdu právoplatným
schválením rozvrhu výťažku súdom zanikla - v rozsahu schválenom na vyplatenie oprávnenému -
vymáhaná pohľadávka oprávneného uspokojením. Povinný v uvedenom rozsahu prestáva byť dlžníkom

oprávneného (núteným speňažením jeho majetku a prikázaním príslušnej sumy výťažku na vyplatenie
oprávnenému v tomto rozsahu povinný svoj záväzok uspokojil), a vo vzťahu k uvedenej sume od
tohto momentu existuje „len“ vzťah súdneho exekútora a oprávneného, ktorého obsahom je povinnosť
exekútora vymoženú sumu vyplatiť oprávnenému. Postúpením práv oprávneného k zostávajúcej časti
vymáhanej pohľadávky nemôže dôjsť k postúpeniu práva oprávneného k exekútorovi, čo sa týka už

zaniknutej časti pohľadávky. Prípadný zodpovednostný právny vzťah exekútor - oprávnený sa netýka
postupovaného zvyšku vymáhanej pohľadávky.
14.2.Ústavnýsúdsavtomtonálezevysporiadalisuznesenímsp.zn.8Cdo/110/2018isinouexistujúcou
judikatúrou.

15. Vyvodzujúc z citovanej judikatúry a záverov, ktoré možno čiastočne vyvodiť z uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/133/2019 a čiastočne zo záverov ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 104/2023 senát 2C ustálil, že nebolo možné postúpenie celej (úverovej)
pohľadávky, nakoľko aj v zmysle ustanovenia § 61f EP účinného od 01. 04. 2017 účinky splneniavymáhaného nároku nastávajú po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému len vtedy, ak
sa plnenie v rozsahu, v ktorom prislúcha exekútorovi podľa § 60 ods. 2, dostane exekútorovi. Podľa
právnej úpravy EP účinnej od 01. 11. 2013 (§ 46 ods. 3) plnenie exekútorovi malo rovnaké účinky,

ako keby povinný plnil oprávnenému; podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 2 tejto zmeny EP
sa ustanovenie § 46 ods. 3 použije aj na exekučné konania začaté pred 01. 11. 2013. Uvedené v
podmienkach prejednávanej veci znamená, že pokiaľ E. O. a F. O. k rukám súdneho exekútora zložili
dňa 25. 03. 1998 sumu 523.727 Sk, v tejto časti úverová pohľadávka voči E. Y., ktorá bola predmetnom
zmluvy o postúpení pohľadávok, a na základe ktorej vstúpila žalobkyňa do predmetného exekučného

konania ako oprávnená, nemohla byť v tejto (exekútorovi už zaplatenej) časti predmetnom
postúpenia, nakoľko vo vzťahu k E. Y. zaplatením exekútorovi zanikla. V tomto momente sa,
pokiaľ ide o vymoženú sumu, stal dlžníkom súdny exekútor a vzhľadom k jeho postaveniu
súdneho exekútora a súvisiacej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z. z. sa táto vymožená suma
mohla stať predmetom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, avšak aby sa jej
mohla domáhať žalobkyňa, bolo potrebné, aby tento nárok voči Slovenskej republike ako štátu, resp.

predtým súdnemu exekútorovi, bol na ňu osobitne postúpený, nakoľko sa nejedná o príslušenstvo
pohľadávky, ani právo zo zabezpečenia postupovanej pohľadávky (viď sp. zn. II. ÚS 104/2023,
5Cdo/133/2019). Táto škoda už pred postúpením pohľadávky bola vyčísliteľná, nakoľko súdny exekútor
zostavil rozvrh výťažku obsahujúci trovy exekúcie a výťažok zo sumy. Z pohľadu vyčíslenia nie je
podstatné, že exekučný súd tento rozvrh neschválil, napokon keby to malo byť prekážkou, bolo by to

prekážkou i vyhovujúcemu rozsudku v tejto veci.
15.1. Na chýbajúcej vecnej legitimácii žalobkyne nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie
označil ako nesprávny postup (ne)činnosť súdneho exekútora, ktorá mohla nastať až po postúpení
pohľadávky a vstupe žalobkyne do exekučného konania. Ako už bolo vyslovené vyššie, vyplatením
predmetnej sumy v roku 1998 došlo kvalitatívne k vzniku novej pohľadávky medzi vtedajším oprávneným

a súdnym exekútorom, táto však nebola predmetom opakovaného postúpenia pohľadávky, už len z
toho dôvodu, že dlžníkom bol niekto iný. Žalobkyňa sa stala v danom exekučnom konaní oprávnenou,
iba pokiaľ ide o vymoženie nevyplateného zvyšku dlhu. Pokiaľ teda ide o vyplatenú (uhradenú) sumu
exekútorovi, nestala sa v danom exekučnom konaní oprávnenou voči exekútorovi (a teda ani voči štátu,
pokiaľ ide o náhradu škody) a ak by z neskoršieho nesprávneho úradného postupu vyplynulo, že daná

suma nebola vyplatená v rozpore s povinnosťami súdneho exekútora, nie je žalobkyňa v tejto súvislosti
oprávnená žiadať náhradu škody od štátu, keďže chýba príčinná súvislosť, pretože porušenie povinnosti
exekútora nenastalo voči nej.

16. Dovolací súd ďalej poukazuje na vyslovenú ústavnú konformnosť záveru o čiastočnom zániku

pohľadávky bez ohľadu na to, kedy bol § 46 ods. 3 EP (ktorý len výslovne deklaruje právny následok,
ktorý ani predtým nebol v rozhodovacej praxi sporný) zavedený do právneho poriadku.

17. Vo veci rozhodujúci trojčlenný senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 2C vzhľadom
na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, uznesením

rozhodol o postúpení veci na jej prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 48 ods. 1 CSP).

18. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.