Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8702899967
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8702899967.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., B., B.
B. D. XX/X, XXX XX E., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Martinom Bašistom, advokátom, so
sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, 2/ E. B., B., B. B. G. XXX, XXX XX H. H., F.: XX
XXX XXX (ako právny nástupca pôvodného žalobcu I. I. J., B. B. B. XXXX XX, K. L. B., J., M. XXX, B. D.
N. H. A. B. O.), právne zastúpený BDO Legal s.r.o., so sídlom Pribinova 10, 811 09 Bratislava-mestská
časť Staré Mesto, IČO: 51 803 330, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Peter Káčer, proti žalovanému: P.
E., B. B. Q. R. E. F.. XXXX/X, XXX XX E., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený SOUKENÍK - ŠTRPKA,

s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, za účasti intervenienta: S. B., B., B. B. I. XXXX/
XX, XXX XX E., F.: XX XXX XXX, o zaplatenie 443.755,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu 1/
ažalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPopradč.k.7C/218/2002–1915z11.07.2018jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok čo do istiny vo výroku I. nad sumu 114.025,65 € do sumy 199.689,93 € a vo
výroku II. nad sumu 139.364,68 € do sumy 244.065,47 €.

II. Mení rozsudok čo do príslušenstva pohľadávky vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi v 1. rade 12,50 % úrok z omeškania od 09.12.2003 do zaplatenia z istiny 85.664,28 € a
vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade 12,50 % úrok z omeškania od
09.12.2003 do zaplatenia z istiny 104.700,79 €.

III. V prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky vo vzťahu k obom žalobcom mení rozsudok tak, že
žalobu zamieta.

IV. Žalobcom v 1. rade a 2. rade priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho, dovolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I. Okresný súd

1. Pôvodný žalobca (B., B.. B. L. T., B. B. E., B. XX, F.: XX XXX XXX) podal na Okresný súd Poprad

(ďalej len „súd prvej inštancie“) dňa 26. 02. 2002 žalobu bez vyčíslenia konkrétnej sumy skutočnej
škody a ušlého zisku z titulu porušenia zmluvy o výstavbe podkrovných bytov a nebytových priestorov v
nadstavbe zo strany žalovaného. Podaním, doručeným okresnému súdu dňa 14. 04. 2003 a žalovanému
dňa 8. decembra 2003, vyčíslil uplatňovanú škodu celkovou sumou 20.368.575 Sk, z toho skutočnúškodu v sume 971.037 Sk (32.232,52 eur) a ušlý zisk v sume 12.397.538 Sk (411.522,87 eur)
spolu 13.368.575 Sk, (+ 7.000.000 Sk z titulu poškodenia dobrého mena - v tejto časti vzal žalobu v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie späť - poznámka dovolacieho súdu) a žiadal zaplatenie

tejto sumy so 17,6 % úrokom od 17. 05. 2000 do zaplatenia.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 11. júla 2018 č. k. 7C/218/2002-1915 rozhodol
- vo výroku I., že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 199.689,93 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 199.689,93 eur od 17. 05. 2000 do zaplatenia, a to do 3

dní od právoplatnosti rozsudku,
- vo výroku II., že žalovaný je povinný zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu 2/ (I. I. J., B. B. B. XXXX
XX K. L. B., J., M. XXX, B. D. N. H. A. B. O., F.: XX XX XXX) sumu 244.065,47 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 244.065,47 eur od 17. 05. 2000 do zaplatenia, a to do
3 dní od právoplatnosti rozsudku,
- vo výroku III. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy

232.357,43 eur od 17. 05. 2000 do zaplatenia zastavil,
- vo výroku IV. žalobcovi 1/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 14,07 %
a právnemu predchodcovi žalobcu 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
17,19 % a
- vo výroku V. intervenientovi na strane žalovaného nepriznal nárok na náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2007 č. k.
13Co/6/06-291, ktorým bolo určené, že základ žalobného nároku žalobcov (pôvodného žalobcu -
poznámka dovolacieho súdu) je opodstatnený. Pri určení výšky škody a ušlého zisku vychádzal zo
znaleckého posudku ním ustanovenej znalkyne F. P. P. U. XX/XXXX, v zmysle ktorého skutočná

škoda predstavovala sumu 971.000 Sk a ušlý zisk 12.787.007 Sk, spolu 13.758.007 Sk, čo v prepočte
predstavuje 456.682 eur. V tejto súvislosti uviedol, že znalecké posudky F. N. E. U. X/XXXX A. F. C. U. X/
XXXX, resp. odborné vyjadrenie F. H. H., ktoré v konaní predložili strany sporu, hodnotil iba ako listinné
dôkazy, pretože vzhľadom na absenciu doložky podľa § 209 CSP tieto znalecké posudky nemožno
považovať za súkromné znalecké posudky v zmysle § 209 CSP.

II. Odvolací súd

4. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na právoplatnosť výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie
zostala suma 443.755,40 eur s úrokom z omeškania.

Odvolacie námietky

5. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie tak podali odvolanie žalovaný, a to voči výroku I., II a IV.
ako aj žalobca v 1. rade, a to voči výroku IV..

6. Žalovaný ako odvolacie dôvody uviedol aktívnu vecnú legitimáciu, nevysporiadanie sa so všetkými
posudkami nachádzajúcimi sa v súdnom spise, nesprávnosť posudku F. P., zle priznaný úrok
z omeškania, a nevykonanie navrhnutých výsluchov svedkov.

7. V rámci prvej odvolacej námietky žalovaný uviedol, že: „Namietal nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcov poukazom na to, že od vydania medzitýmneho rozsudku dňa 24.03.2006 došlo
k viacnásobnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, C. Q. B. V. B. N. B. B. B., ktorá
bola žalobcom do 15.11.2007, spoločnosť E. B., ktorá bola stranou sporu od 15.11.2007 na základe
zmluvy o postúpení zo dňa 02.01.2007, R. P., ktorý sa stal žalobcom na základe zmluvy o postúpení

zo dňa 18.04.2010, B. W. X. B. (X. A. B. C., B.) na základe zmluvy o postúpení zo dňa 18.04.2010
a konečne I. I. J., ktorá sa stala žalobcom 2 na základe zmluvy o postúpení zo dňa 09.02.2016 v
rozsahu 55 % pohľadávky. Dňa 18.03.2013 N. B. W. X. B., ktorá mala v tom čase disponovať celou
pohľadávkou, previedla jej časť na ďalšie štyri fyzické osoby, a to B. K., E. D., R. C. H. A. R. P. H..
Po uzavretí tejto zmluvy sa podľa odvolateľa pohľadávky rozdelili medzi piatich veriteľov tak, V. B. W.

X. B. (C. A. B. C., B.) získala 20,30 % pohľadávky, B. K. 36,77 % pohľadávky, E. D. spolu 26,14 %
pohľadávky, R. C. H. 8,11 % pohľadávky a R. P. H. 8,68 % pohľadávky, čo spolu predstavuje 100
% pohľadávky. Obdobným spôsobom si zmluvné strany rozdelili aj príslušenstvo pohľadávky. Právny
názor súdu prvej inštancie, že zmluva, ktorou došlo k rozdeleniu pohľadávky nie je zmluvou o postúpenípohľadávky považoval žalovaný za nesprávny. Zdôraznil, že každý právny úkon je potrebné posudzovať
podľa jeho obsahu, čo znamená, že zmluva nemusí byť označená ako „zmluva o postúpení“ a zmluvné
strany nemusia byť označené ako postupník a postupca. Dôležité je, aký účel strany sledovali pri

jej uzatváraní. Do pozornosti odvolacieho súdu dal žalovaný to, že v zmluve sa úplne jednoznačne
uvádza, že všetci účastníci zmluvy majú v pohľadávke majetkové práva vo vymedzenom rozsahu,
teda zmluvné strany chceli touto zmluvou dosiahnuť stav, kedy každá z nich bude mať vlastnú časť
pohľadávky vo vymedzenom rozsahu. Keďže právo na zaplatenie peňažnej sumy je právom na deliteľné
plnenie, niet právnej prekážky, aby toto právo bolo postúpením rozdelené medzi viacerých postupníkov

(oprávnených). O úmysle postúpiť pohľadávku podľa žalovaného svedčí aj ďalšia zmluva - Dohoda o
urovnaní medzi manželmi K. a bratmi H. zo dňa 18.03.2013, ktorá sa týka pôžičky, ktorá s predmetom
konania síce nesúvisí, ale predmetom urovnania je preukázateľne aj povinnosť bratov H. po vrátení
pôžičky zo strany K. previesť na B. K. pohľadávku špecifikovanú v zmluve zo dňa XX.XX.XXXX.
Je tak evidentné, že B. K. poskytol svoju časť pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania ako
zabezpečovací prevod práva zabezpečujúci pôžičku, čo znamená, že B. K., ale aj bratia H. túto časť

pohľadávky skutočne nadobudli. Žalovaný namietal, že súd nevykonal navrhovaný výsluch svedka
K. bezdôvodne, hoci len výsluchom svedkov sa dala zistiť ich skutočná vôľa pri uzatváraní zmluvy.
Poukazom na zásadu nemo plus iuris odvolateľ zdôraznil, že nikto nemôže previesť právo vyplývajúce z
pohľadávky,aksámniejeveriteľom.PouzavretízmluvydňaXX.XX.XXXXtakostalažalobcovi1lenčasť
pohľadávky vo výške 2,30 %, ktorou mohol platne disponovať. Žalobca 1 však 09.02.2016 previedol na

žalobcu 2 55 % celkovej pôvodnej pohľadávky, teda o 34,70 % viac, než mu ostalo po predchádzajúcom
prevode. Vzhľadom k tomu je celá zmluva o postúpení medzi žalobcom 1 a žalobcom 2 neplatná
minimálnevčasti34,70%zdôvoduporušeniazásadynemoplusiuris,alevskutočnostivcelomrozsahu,
nakoľko sa uvedeným pochybením stala zmluva neurčitou. Medzitýmny rozsudok bol vydaný ešte voči
pôvodnému žalobcovi - B. B. B., teda z procesného hľadiska bolo ustálené, že žalovaný spôsobil

pôvodnému žalobcovi škodu porušením zmluvnej povinnosti. Aktívnu legitimáciu hmotnoprávnych a
procesných nástupcov však súd pri vydaní a potvrdení medzitýmneho rozsudku neskúmal, keďže v
čase jeho vydania k nástupníctvu ešte nedošlo. Otázka platnosti, či neplatnosti postúpenia však musí
byť predmetom následného súdneho prieskumu, keďže nový žalobca získal aktívnu legitimáciu len
vtedy, ak získal hmotnoprávny nárok. Tak ako pôvodný žalobca, aj nový žalobca musí preukázať, že

mu nárok z hmotnoprávneho hľadiska naozaj svedčí. To, či pohľadávku vôbec nadobudol žalobca 2
a v akom rozsahu ju nadobudol žalobca 1, musia žalobcovia preukázať bez ohľadu na medzitýmny
rozsudok. Vzhľadom na uvedené žalovaný vyslovil názor, že súd mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu
voči žalovanému 2 a minimálne v rozsahu 79,75 % voči žalovanému 1. Vo vzťahu k vykonanému
dokazovaniu žalovaný poukázal na znalecké posudky a odborné stanoviská predložené v predmetnom

spore, ktoré vyčíslili škodu takto: - znalecký posudok F. E. z odboru ekonómie a manažmentu, odbor
účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika č. X/XXXX na sumu 825.777,- eur; - odborné stanovisko F. B.
z odboru ekonómie a manažmentu, odbor účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika č. X/XXXX na sumu
32.232,- eur; - znalecký posudok F. P. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty
nehnuteľností č. XX/XXXX na sumu 457.000,- eur; - znalecký posudok F. C., B.. B. L. z odboru ekonómie

a manažmentu, odbor účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika č. X/XXXX na sumu 118.790,- eur; -
odborný posudok F. H. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností
č. XXX/XXXX na sumu 87.335,- eur. Žalovaný poukázal aj na stanovenie priemernej ceny bytu a ceny
nájmu odborným posudkom F. L. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty
nehnuteľností č. X/XXXX, podľa ktorého priemerná cena nájmu bytu v rokoch 2000 - 2007 bola od 55,50

eur do 87,33 eur/m2 a na odborný posudok F. C. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby,
odhad hodnoty nehnuteľností č. XX/XXXX, podľa ktorého priemerná cena bytu bola 847,04 eur/m2.“

8. K druhej odvolacej námietke „nevysporiadanie sa so všetkými posudkami“ žalovaný v rámci
podaného odvolania uviedol, že: „Nevysporiadanie sa so všetkými posudkami (s výnimkou posudku

F. P.) poukazom na § 209 ods. 2 CSP považoval žalovaný za nesprávne. Všetky posudky totižto boli
vykonané do roku 2012, teda štyri roky pred prijatím Civilného sporového poriadku, ktorý zaviedol
pre súkromné znalecké posudky doložku. Vyžadovať znaleckú doložku k posudkom vypracovaným
za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku považoval žalovaný za procesne neprípustné. Ak súd
mal v úmysle prijať takýto záver, tak podľa odvolateľa mal strany sporu na to upozorniť a zabrániť

tak vydaniu prekvapivého rozhodnutia. Strany by tak mali možnosť vyžiadať od znalcov doplnenie
znaleckých doložiek. Zároveň upozornil na to, že všetci znalci vypracovali svoje posudky pre účely
súdneho konania, čo z ich znenia vyplýva, teda boli si vedomí trestnoprávnych následkov nepravdivého
znaleckého posudku. Poukázal na rozdielnosť všetkých posudkov, ktoré vyčíslili škodu od sumy 32.232,-eur po sumu 825.777,- eur, čo znamená, že na tak zásadnom rozpore nie je možné postaviť spravodlivý
rozsudok. Ak chcel súd prvej inštancie založiť svoje rozhodnutie na posudku F. P., tak bolo jeho
povinnosťou odôvodniť, v čom sú ostatné posudky nesprávne. Nepovažoval za správne vybrať si

posudok F. P. len z dôvodu, že tento bol nariadený súdom. Zdôraznil, že najneskôr od roku 2014 je daná
správnosť posudku F. H.. Zdôraznil, že pre odstránenie špecifikovaných pochybností navrhol v konaní
pred súdom prvej inštancie aj kontrolné znalecké dokazovanie, ktorý návrh však súd prvej inštancie
zamietol.“

9. Ohľadne odvolacej námietky „nesprávnosť posudku F. P.“ žalovaný uviedol, že: „Žalovaný v ďalšej
časti odvolania namietal nesprávnosť znaleckého posudku F. P. aj z dôvodu, že táto počítala ušlý zisk
z predaja bytov, ktorý je však vyšší ako zisk zo stavebnej činnosti. Pôvodný žalobca však byty nemienil
predávať, ale stavať. Jednotlivý záujemcovia o byty sa s pôvodným žalobcom dohodli, že im obstará
výstavbu bytov, teda pôvodný žalobca mal mať tržbu zo stavebnej činnosti a nie z predaja. Taktiež
namietal správnosť podkladov pre výpočet ceny bytov, ktoré nezodpovedali dobovým podmienkam. F.

P. si na zistenie ceny bytov objednala stanovisko F. C., ktorému dodala typové zmluvy z rokov 2005
až 2008, teda 11 rokov od uzavretia zmluvy o výstavbe a 8 rokov od súdom určeného vzniku škody. V
súvislosti s pochybeniami znalkyne poukázal žalovaný na časti znenia posudku, ktoré podľa žalovaného
diskvalifikuje celý znalecký posudok, ale aj osobu znalkyne. Znalkyňa sama uvádza, že reálny čas
predaja bytov by mal byť rok 2002, no keďže nemala možnosť dostať sa k cenám bytov v tomto období,

vychádzala z cien z úplne iného obdobia. Žalovaný zdôraznil, že ceny bytov od roku 2002 do roku 2008
vzrástli o 255 %, keďže cena bytu v roku 2002 na území SR bola 592,- eur/m2 a v roku 2008 1.511,-
eur/m2. Žalovaný spochybnil tvrdenie znalkyne, že nemá odkiaľ vziať typové zmluvy na dané obdobie,
keďže asi niet inej komodity, pri ktorej existujú tak ľahko dostupné údaje o cenách a ich vývoji ako sú byty.
Do pozornosti dal údaje Národnej banky Slovenska s uvedením internetovej stránky, ktorá pravidelne

sleduje vývoj cien nehnuteľnosti z dôvodu poskytovania hypotekárnych sadzieb. Znalecký posudok F.
P. považoval žalovaný za nepreskúmateľný a irelevantný k meritu veci.“

10. K odvolacej námietke „nesprávne priznaný úrok z omeškania“ v rámci podaného odvolania žalovaný
uviedol, že: „Žalovaný nesúhlasil ani s priznaným úrokom z omeškania. Zdôraznil, že na to, aby sa

dlžník so záväzkom na náhradu škody dostal do omeškania, musí byť jeho záväzok splatný čo do
výšky. Záväzok z náhrady škody považoval za mimozmluvný záväzok, pri ktorom dlžník spravidla výšku
svojho záväzku v deň vzniku škody nepozná. Pohľadávka sa preto v takomto prípade stáva splatnou,
keď ju možno uplatniť na súde. Dôležité je však poskytnúť dlžníkovi možnosť plniť dobrovoľne a až
potom ju možno žalovať. Uplatňovanie úroku z omeškania odo dňa vzniku škody považoval žalovaný

v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že výška škody nebola známa ani žalobcovi, čo jasne
vyplývazpetitužaloby,ktorýžiadnuvýškuškodyneobsahoval.Výškaškodybolapoškodenýmurčenáaž
dodatočne odhadom a doplnením žaloby. Poukázal na to, že odvolací súd pri rozhodovaní medzitýmnym
rozsudkom určil ako deň vzniku škody deň 05.05.2000, avšak neurčil prvý deň omeškania, nakoľko sa
týmto vôbec nezaoberal. Ak teda v roku 2002 ešte ani len poškodený nepoznal výšku svojho nároku,

nie je zrejmé, ako mohol byť dlžník v omeškaní už dva roky predtým, teda od roku 2000. Poukázal
zároveň na to, že ak by dobrovoľne plnil pohľadávku uplatnenú v doplnenej žalobe, tak by zaplatil v
prepočte 676.112,- eur, teda o 232.356,61 eur viac ako bolo určené znaleckým posudkom, z ktorého
súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal. Z uvedeného vyplýva, že najskôr sa žalovaný mohol
dozvedieť o výške svojho dlhu dňom doručenia znaleckého posudku F. P., lebo práve na jeho základe

súd vo veci rozhodol. Až na jeho základe mohol žalovaný po prvý krát dobrovoľne plniť správnu sumu,
ak sa vychádza z predpokladu, že posudok je skutočne vecne správny. Posudok F. P. bol doručený
žalovanému dňa 15.07.2009, teda tento deň je najskorším dňom omeškania s plnením. Zdôraznil,
že úrok za obdobie od 17.05.2000 do 15.07.2009 predstavuje sumu približne 702.907,- eur, čo je
suma, ktorá takmer dvojnásobne presahuje istinu. Rozhodnutie súdu vo vzťahu k úrokom z omeškania

považoval v hrubom rozpore s ustálenou súdnou praxou, ktorá nikdy nepriznáva omeškanie škodcu odo
dňa vzniku škody, ale vždy až od doby, kedy bola výška ustálená, škodcovi známa a bola mu poskytnutá
možnosť plniť dobrovoľne. Žalovaný nemohol byť v omeškaní dva roky pred podaním žaloby a sedem
rokov predtým, než bola znalcom určená.“

11. K odvolacej námietke „nevykonanie navrhnutých výsluchov svedkov“ žalovaný v podanom odvolaní
uviedol, že: „Žalovaný porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v odmietnutí vykonať výsluch
svedkov K. a D. o aktívnej vecnej legitimácii žalobcov a vykonať kontrolné znalecké dokazovanie o
výške škody. Súčasne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k obsahu zmluvy zodňa XX.XX.XXXX, teda v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcov a vo vzťahu k určeniu prvého dňa
omeškania. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy vzťahujúce sa k stanoveniu
výšky škody odbornými a znaleckými posudkami. Mal za to, že došlo k naplneniu odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. b/, h/, f/ CSP, preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp. rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.“

12. Žalobca v 1. rade ako odvolacie dôvody voči trovám konania uviedol, že: „Odvolanie proti výroku IV
rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca 1. Navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť a priznať žalobcovi

1 náhradu trov konania proti žalovanému za úkony právnych služieb realizovaných do 09.02.2016 v
rozsahu 100 % a za úkony realizované od 09.02.2016 v rozsahu 45 % a žalobcovi 2 priznať právo na
náhradu trov konania za úkony právnych služieb realizovaných od 09.02.2016 v rozsahu 55 %. Navrhol
priznať žalobcovi 1 tiež náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 45 % a žalobcovi 2 v rozsahu
55 %. Namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Poukázal na

ustanovenie § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že bola podaná žaloba na zaplatenie sumy
20.368.575,- Sk s príslušenstvom, avšak ešte pred začatím konania vo veci samej došlo k čiastočnému
späťvzatiu žaloby o sumu 7.000.000,- Sk, vo vzťahu ku ktorej sume bolo konanie zastavené a uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 12.05.2006. Od 09.11.2004 teda prebiehalo na súde prvej inštancie konanie o
zaplatenie 12.368.575,- Sk, ktorej sumy sa týkali všetky úkony po dobu 14 rokov odo dňa čiastočného

späťvzatia žaloby až po prvé konečné rozhodnutie vo veci. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vydal
rozhodnutie o trovách konania podľa pomeru úspechu vo veci a neprihliadol na to, že všetky úkony vo
veci boli realizované po čiastočnom späťvzatí žaloby, resp. po čiastočnom zastavení konania, tak jeho
rozhodnutie je nesprávne. Dá sa teda povedať, že u žalobcu boli realizované takmer všetky úkony pri
hodnote sporu, ktorá bola plne priznaná napadnutým rozhodnutím súdu. Znamená to, že žalobca mal v

konaní plný úspech vo veci. Počas konania došlo k postúpeniu časti pohľadávky na žalobcu 2 a medzi
žalobcom 1 a žalobcom 2 došlo k dohode, že žalobca 1 si bude voči žalovanému uplatňovať nárok
na náhradu trov konania za úkony realizované do 09.02.2016, kedy došlo k čiastočnému postúpeniu
pohľadávky žalobcu 1 na žalobcu 2 a za úkony realizované po 09.02.2016 si bude uplatňovať náhradu
trov konania v rozsahu 45 %. Napadnutou časťou výroku však bola žalobcovi 2 priznaná náhrada trov

konania aj za obdobie, kedy žalobcovi 2 nemohli vzniknúť žiadne trovy konania, pretože pred 09.02.2016
nebol účastníkom konania a nemôže si tak uplatňovať voči žalovanému za uvedené obdobie náhradu
trov konania, ale za toto obdobie má byť priznaná náhrada trov konania iba žalobcovi 1.“

13.KrajskýsúdvPrešove(ďalejaj„odvolacísúd“)preskúmalrozsudoksúduprvejinštancie v odvolaním

napadnutej časti výrokov I., II. a závislom výroku IV. o trovách prvoinštančného konania. Rozsudkom
z 23. februára 2021 č. k. 7Co/115/2019-2066 rozhodol tak, že:
- potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 114.025,65 eur istiny
s 12,5 % úrokom z omeškania od 9. decembra 2003 do zaplatenia (ďalej aj „I. výrok“),
- potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 139.364,68 eur istiny

s 12,5 % úrokom z omeškania od 9. decembra 2003 do zaplatenia (ďalej aj „II. výrok“),
- zmenil rozsudok v prevyšujúcej časti vo vzťahu k obom žalobcom tak, že žalobu zamietol (ďalej aj
„III. výrok“),
- zmenil rozsudok vo výroku o splatnosti pohľadávky vo vzťahu k obom žalobcom tak, že žalovaný je
povinný priznané sumy zaplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku (ďalej aj „IV. výrok“)

- a žiadnej zo sporových strán ani intervenientovi nepriznal právo na náhradu trov konania (ďalej aj „V.
výrok“).

14. V odôvodnení rozsudku (bod 3. odôvodnenia) odvolací súd poukázal na to, že rozsudkom
Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2007 č. k. 13Co/6/06-291 bolo určené, že základ žalobného

nároku (pôvodného žalobcu B., B.. B. L. T.) je opodstatnený. Krajský súd v tomto rozhodnutí poukázal
na správne zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa. Nárok žalobcu na náhradu škody a ušlého
zisku mal žalobcovi vzniknúť z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovaným dojednaných v
Zmluve o výstavbe podkrovných bytov a nebytových priestorov v nadstavbe, uzavretej podľa § 21 a
§ 22 zák. č. 182/1993 Z. z. dňa XX. XX. XXXX. Na základe preskúmania zmluvy uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným z XX. XX. XXXX odvolací súd v rozsudku konštatoval, že zmluva obsahuje
všetky náležitosti, ktoré sú uvedené v § 21 a § 22 cit. zákona, preto určil, že zmluva je platná ako
celok. Zároveň v rozhodnutí poukázal na to, že na účinnosť zmluvy bol potrebný zápis do katastra
nehnuteľností, pričom účastníci zmluvy si v čl. XI/2 dohodli, že žalovaný, t. j. P. E. ako vlastník, požiadao registráciu zmluvy odbor katastra T. Y. E. do 7 dní od jej podpísania. Zmluva bola podpísaná dňa
XX. XX. XXXX. Medzi účastníkmi tohto konania nebolo sporné, že žalovaný o registráciu tejto zmluvy
príslušný odbor katastra do 7 dní od jej podpísania nepožiadal, naopak, návrh na vklad zmluvy na

zápis do katastra nehnuteľností podal žalobca, i keď mu to zo zmluvy nevyplývalo. Vkladové konanie
bolo prerušené a nakoniec zastavené rozhodnutím T. Y. E., katastrálneho odboru z 27. 03. 2000, ktoré
nadobudloprávoplatnosťdňa09.05.2000.Zospisutiežvyplynulo,žežalovanýlistomzo17.05.2000od
zmluvy z XX. XX. XXXX odstúpil. Krajský súd v danom rozsudku poukázal na ustanovenie § 47 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak zákon ustanovuje, že v zmluve je potrebné rozhodnutie

príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím. Ak sa do troch rokov od uzavretia zmluvy
nepodal návrh na rozhodnutie podľa odseku 1, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili. Zákon č. 182/1993
Z. z. v ustanovení § 21 ods. 3 pre účinnosť zmluvy predpokladá zápis do katastra nehnuteľností. Teda
ak zmluva bola uzavretá dňa XX. XX. XXXX a do troch rokov od jej uzavretia, t. j. do 05. 05. 2000
nebol podaný úspešný návrh na jej vklad do katastra nehnuteľností, týmto dňom platí, že účastníci
od zmluvy odstúpili. Pokiaľ až listom zo 17. 05. 2000 žalovaný od zmluvy odstúpil, takéto odstúpenie

už nemôže byť účinné, pretože smeruje proti zmluve, ktorá bola už zrušená odstúpením ku dňu 05.
05. 2000. V čl. XII/2 zmluvy sa účastníci dohodli, že ak niektorá zo zmluvných strán poruší niektoré
z ustanovení tejto zmluvy, resp. od zmluvy odstúpi, je povinná nahradiť druhej strane náhradu škody
a ušlý zisk. Keďže žalovaný ako vlastník nepožiadal do 7 dní od podpísania zmluvy o jej registráciu,
týmto svojím konaním porušil čl. XI/2 zmluvy, preto je povinný nahradiť druhej strane náhradu škody

a ušlý zisk. Na základe uvedených skutočností krajský súd rozhodol, že základ žalobného nároku je
opodstatnený. Odvolací súd, konajúc o odvolaní žalovaného, na odvolacom pojednávaní v súlade
s § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie prečítaním podstatných častí listín: - sprievodnej správy
Štúdie nadstavby Domu služieb pre bytové účely v E. vypracovanej F. E. T. XX. XX. XXXX z prílohy č. 1
spisu; - sprievodnej správy k projektu pre stavebné povolenie od spoločnosti H. E. Z. R. XXXX, podľa

ktorej bodu 2 nadstavba Domu služieb v E. mala predstavovať 21 novovzniknutých bytov o úžitkovej
ploche 1632,33 m2 a 19 kancelárií o celkovej ploche 642,64 m2; bodu 8 termín zahájenia výstavby bol
07/1999 a termín ukončenia výstavby 10/2000; bodu 9 predpokladaný náklad stavby bol 8.000.000 Sk;
príloha č. 1 spisu; - výkresovej dokumentácie projektu pre stavebné povolenie od spoločnosti H. E. Z.
R. XXXX, časť „architektúra“, výkresy č. XXX, U. XXX, U. XXX A. U. XXX - tabuľky miestností; príloha

č. X spisu; - záväzného stanoviska P. E. Z. XX. XX. XXXX z č. l. 204 spisu; - zmlúv uzavretých podľa
§ 50a Občianskeho zákonníka o uzavretí budúcich zmlúv o výstavbe bytu medzi pôvodným žalobcom
- spoločnosťou B., B.. B. L. T., E. a stavebníkmi z prílohy č. 2 spisu a z č. l. 1309 a nasl. spisu; -
znaleckého posudku F. P. P. č. XX/XXXX z č. l. 623 až 629 spisu. Na základe vykonaného dokazovania
mal odvolací súd (bod 48. odôvodnenia) z predložených zmlúv, uzavretých v zmysle § 50a Občianskeho

zákonníka o uzavretí budúcej zmluvy o výstavbe bytu medzi pôvodným žalobcom - spoločnosťou B.,
B.. B. L. T., E. a stavebníkmi nesporne preukázané, že tieto zmluvy boli uzatvárané v roku 1998 a
1999, pričom čas výstavby mal trvať 18 mesiacov, teda predpoklad ich ukončenia bol plánovaný na
rok 2000, 2001 (č. l. 1309 a nasl. spisu, príloha č. 2 spisu). (Pôvodný) žalobca svoj nárok na ušlý zisk
zdôvodňoval cenou bytu za m2 vo výške 16.000 Sk, ktorá cena je totožná, resp. blízka cene uvedenej

v zmluvách o budúcej výstavbe bytov. Podľa predložených zmlúv v prílohe č. 2 spisu v počte 24 bola
cena za 1 m2 určená v rozsahu od 14.545,50 Sk do 16.960 Sk s DPH, čo v priemere predstavuje
sumu 15.752,75 Sk. Odvolací súd vylúčil z tohto prepočtu cenu bytu u záujemcu F. E. H., kde táto bola
dohodnutá sumou 11.200 Sk/m2 ako extrémne sa odchyľujúcu od všetkých ostatných dohodnutých cien.
Nezohľadnil ani ceny určené v odbornom posudku F. H. H. U. XXX/XXXX, kde sa nachádzajú údaje

zo zmlúv o výstavbe v počte 20 (č. l. 1316, 1317 spisu), keďže v prílohe č. 2 spisu sa nachádzajú
zmluvy v počte 24, čo znamená, že do priemernej ceny 1 m2 bytov vypočítanej týmto znalcom neboli
zahrnuté všetky dohodnuté ceny. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že podľa posledného záväzného
stanoviska žalovaného malo byť postavených iba 18 bytov. Keďže nebolo reálne určiť, ktoré byty, pre
ktorých záujemcov mali byť v obmedzenom počte postavené, odvolací súd pristúpil k zjednodušenému

prepočtu priemernej ceny bytov vychádzajúc z rozpätia cien. Odvolací súd dospel k záveru (bod 49.
odôvodnenia), že stanovenie predpokladaného zisku žalobcov sa musí odvíjať od uzavretých zmlúv o
budúcej výstavbe bytov, keďže pôvodný žalobca mohol počítať výlučne so ziskom, ktorý z predaja na
základe takto uzavretých zmlúv získa. Takýto záver v súdenom spore má nepochybne logický základ v
dôkazoch tvoriacich obsah súdneho spisu a je aj v zhode so skutkovými tvrdeniami pôvodného žalobcu

v žalobe. Pre takýto záver nie je rozhodujúce, že pôvodný žalobca bol v dôsledku právnych krokov
žalovaného nútený od zmlúv o uzavretí budúcich zmlúv o výstavbe odstúpiť, teda došlo k ich zrušeniu.
V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd (bod 50. odôvodnenia) uznal za dôvodnú námietku
žalovaného, vzťahujúcu sa k nesprávnosti výpočtu ušlého zisku žalobcov porovnaním predajných cienbytov v rokoch 2005 až 2008, ako to vyjadrila v znaleckom posudku F. P.. Takéto porovnanie, vzhľadom
na neustále pohybujúci sa trh s nehnuteľnosťami, ale predovšetkým vzhľadom na predpokladané ceny
bytov uvedené už v zmluvách o budúcej výstavbe bytov, vyhodnotil odvolací súd ako neprípustné. K

reálnemuodpredajubytovmalodôjsťvrokoch2000a2001,pretopodľaodvolaciehosúduvtomtosmere
je znalecký posudok F. P. nepoužiteľný. Podľa sprievodnej správy F. E. T. z 10. 12. 1997 úžitková plocha
nadstavby mala byť 2897 m2. Celková plocha určená na výstavbu bola v zmluvách o budúcich zmluvách
o výstavbe vo veľkosti 3705 m2. Podľa sprievodnej správy k projektovej dokumentácii spoločnosti H.
E. Z. R. XXXX novovzniknuté byty v počte 21 mali byť zastavané na ploche 1632,33 m2 a nebytové

priestory (kancelárie) v počte 19 na celkovej ploche 642,64 m2 (spolu 2274,97 m2). Sprievodná správa
neobsahuje výmeru spoločných priestorov. Podľa záväzného stanoviska žalovaného z 26. 10. 1999
malo byť postavených 18 bytov o celkovej ploche 1383,76 m2 a 24 kancelárií o ploche 824,26 m2
(spolu 2208,02 m2), teda došlo k zmene v počte bytov z 21 na 18 a u nebytových priestorov z počtu
19 na 24. Ani v týchto výmerách nie sú zahrnuté spoločné priestory. Podľa grafickej (výkresovej) časti
projektu spoločnosti H. E. (príloha č. 1 spisu) premietnutej znalkyňou F. P. do prílohy č. 2 znaleckého

posudku (č. l. 623 až 629 spisu) plocha bytov bola určená na 1328,32 m2, nebytových priestorov na
748,13 m2 a spoločných priestorov bytov ako aj nebytových priestorov na 476,60 m2. Plánovaná
zastavaná plocha nadstavbou podľa tejto časti znaleckého posudku tak celkovo predstavovala 2553,05
m2. Posledná uvedená výmera všetkých priestorov bola najpodrobnejšia, vychádzala z grafickej časti
projektu spoločnosti H. E., v ktorej boli premietnuté aj zmeny podľa záväzného stanoviska žalovaného.

Odvolací súd preto pri prepočte ušlého zisku zobral za základ celkovú výmeru 2553,05 m2, v rozdelení
na charakter priestorov (bod 51. odôvodnenia). Odvolací súd vychádzal z toho, že všetky postavené
priestory mal pôvodný žalobca v úmysle predať, čomu nasvedčuje aj samotné znenie žaloby - vzhľadom
na všeobecne známe skutočnosti mal za to, že lukratívne priestory blízko centra mesta by boli žiadanými
nielen pre účely bývania, ale aj podnikania, preto nerozlišoval pri prepočte ušlého zisku medzi cenou

m2 na byt a cenou m2 na kanceláriu. Pri cene nebytových priestorov - kancelárií preto odvolací
súd odvodzoval svoje závery z rovnakej ceny m2 ako pri cene bytov, teda zo sumy 15.752,75 Sk.
Zároveň odvolací súd samostatne prepočítal cenu spoločných priestorov bytov a nebytových priestorov
v rozsahu 476,60 m2 sumou 5.660,40 Sk/m2, vychádzajúc z ceny takto určenej na spoločné priestory
v zmluvách o výstavbe. Pri výpočte predpokladaného zisku sa odvolací súd oprel o prvotné vyčíslenie

predpokladaných nákladov výstavby pôvodným žalobcom v podaní zo 14. 04. 2003 (č. l. 40), ktorým
špecifikoval všetky svoje nároky. Za rozhodujúcu považoval sumu, ktorú v rámci nákladov na výstavbu
uviedol pôvodný žalobca vo výške 29.442.462 Sk k zastavanej ploche 2615 m2. Keďže odvolací
súd pri výmere plánovanej zastavanej plochy vychádzal z dôkazov uvedených vyššie, teda z výmery
2553,05 m2, tak ponížil náklady predpokladané pôvodným žalobcom zo sumy 29.442.462 Sk na sumu

28.744.943,10 Sk (29.442.462 Sk : 2615 m2 = 11.259,06 Sk/m2 x 2553,05 = 28.744.943,10 Sk). V tejto
časti rozsudku je potrebné poukázať aj na pôvodnú sumu rozpočtu uvádzanú pôvodným žalobcom v
zmluvách so záujemcami o byty, v ktorých rozpočet na 3705 m2 odhadoval na sumu 45.111.734 Sk,
čo by pri prepočte na výmeru 2553,05 m2 predstavovalo sumu 31.085.698,40 Sk. Hoci ide o rozdiel v
rozpočtoch vo výške 2.340.755,30 Sk, odvolací súd vychádzal z rozpočtu, ktorý tvorí prílohu spresnenia

žaloby (č. l. 47 až 61 spisu), ktorý je podrobnejší a tak aj presnejší; rozpočet 45.111.734 Sk nebol
podrobnejšie špecifikovaný. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd pristúpil k vlastnému prepočtu
zisku. Plocha bytov a nebytových priestorov z celkovej plochy 2553,05 m2 predstavuje 2076,45 m2
(1.328,32m2+748,13m2).Pricene15.752,75Sk/m2bycelkovácenatýchtopriestorovbola32.709.797
Sk (15.752,75 Sk x 2076,45 m2). Pri cene 5.660,40 Sk/m2 spoločných priestorov bytov a nebytových

priestorov z plochy 476,60 m2 by celková cena týchto priestorov bola 2.697.746,60 Sk (5.660,40 Sk
x 476,60 m2). Spolu predpokladaný zisk (zrejme mal na mysli „celkovú cenu“) za odpredaj bytov a
nebytových priestorov by bol v sume 35.407.543,60 Sk. Zo sumy 35.407.543,60 Sk odrátal odvolací
súd náklady výstavby vo výške 28.744.943,10 Sk, čím dostal výslednú sumu predpokladaného zisku, v
súdenom spore premietnutého do ušlého zisku vo výške 6.662.600,50 Sk. Žalobcovia sa v predmetnom

sporeokremušléhoziskudomáhalináhradyškodyajztituluskutočnevynaloženýchnákladovpôvodným
žalobcom a vyčíslených odborným stanoviskom F. B. (č. l. 548 spisu). Odvolací súd zdôraznil, že
žalovaný vo svojom odvolaní tento nárok nespochybnil konkrétnymi odvolacími námietkami, preto
odvolací súd považoval túto časť žalovaného nároku (skutočne vynaložené náklady v sume 971.037
Sk) za nespornú. Celková náhrada škody po zrátaní ušlého zisku a skutočných nákladov vynaložených

pôvodným žalobcom tak podľa odvolacieho súdu je 7.633.637,50 Sk (6.662.600,50 Sk + 971.037 Sk), čo
po prepočte na konverzný kurz 30,126 predstavuje sumu 253.390,34 eur. Žalobca 1/ vlastní pohľadávku
pôvodného žalobcu v rozsahu 45 %, čo zo sumy 253.390,34 eur predstavuje sumu 114.025,65 eur a
žalobca 2/ vlastní pohľadávku v rozsahu 55 %, čo zo sumy 253.390,34 eur predstavuje sumu 139.364,68eur. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného, že pôvodný žalobca
mal mať tržbu (iba) zo stavebnej činnosti a nie z predaja bytov, či nebytových priestorov. Keďže z
obsahu zmluvy uzavretej medzi pôvodným žalobcom a žalovaným dňa 05. 05. 1997 (Čl. I bod 4)

vyplýva, že „po ukončení výstavby a kolaudačnom konaní bytových jednotiek a nebytových priestorov
v nadstavbe objektu, uvedeného v Čl. I ods. 1, 2 prejde na stavebníka vlastníctvo bytových jednotiek
a nebytových priestorov a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
objektu a na prislúchajúcom pozemku podľa pomeru podlahových plôch novopostavených bytových
jednotiek a nebytových priestorov...“, dohodnutý prechod vlastníctva predmetu výstavby na zhotoviteľa

stavby (pôvodného žalobcu) nepripúšťa posúdenie pôvodného žalobcu iba ako staviteľa, ku ktorému
účelu by žalovanému stačilo uzavrieť zmluvu o dielo (body 54. - 60. odôvodnenia). V bode 64.
odôvodnenia krajský súd dôvodil: „Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľom, že žalobcom nepatrí
aj úrok z omeškania a ak áno, tak až od času, kedy bol žalovanému doručený znalecký posudok F.
P., na základe ktorého žalobca upravil žalobu. V tomto smere nie je možné ani prisvedčiť súdu prvej
inštancie, že žalobcom patrí úrok z omeškania od 17. 05. 2000. Žalobca v predžalobnej výzve z 08. 08.

2001 (č. l. 21 spisu) nešpecifikoval svoj nárok na náhradu škody konkrétnym vyčíslením. Toto podanie
je možné posúdiť len ako výzvu na hľadanie riešení v dôsledku právnych krokov žalovaného. Ani žaloba
podaná na súd 26. 02. 2002 nie je určitá; petit žaloby neobsahuje sumu, ktorej zaplatenia sa žalobca
domáha. Až podaním doručeným súdu 14. 04. 2003 a žalovanému dňa 08. 12. 2003, pôvodný žalobca
konkretizoval jednotlivé nároky vyčíslením žiadanej sumy a domáhal sa od žalovaného zaplatenia

celkovej sumy 20.368.575 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 17. 05. 2000 do zaplatenia. Do dňa
doručenia žaloby s presným vyčíslením škody (tak) žalovaný nevedel, akých nárokov a v akej výške
sa žalovaný voči nemu domáha, preto do uvedeného dňa sa žalovaný s prípadným plnením nemohol
dostať do omeškania. Po doručení spresnenia žaloby však žalovaný možnosť dobrovoľného plnenia
mal. V prípade pochybností žalovaného o správnosti žiadanej výšky škody žalovanému nič nebránilo dať

si vyhotoviť analýzu, a v zmysle takejto analýzy aj plniť, prípadne plniť v prospech žalobcu aspoň časť
žiadaného nároku a dohodnúť sa s ním na postupe pri vyčíslení skutočnej škody, vrátene ušlého zisku.
Takáto ústretovosť žalovaného však v konaní nebola preukázaná. Preto bolo dôvodné priznať žalobcom
aj úrok z omeškania, avšak nie od podania žaloby či predžalobnej výzvy, ale odo dňa nasledujúceho po
dni, v ktorom žalovaný získal vedomosť o žiadanej výške škody, ktorý deň nastal 09. 12. 2003.“

III. Dovolacie dôvody

15. Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený žalovanému dňa 17. 03. 2021, žalobcovi 1/ a
intervenientovi dňa 18. 03. 2021 a žalobcovi 2/ dňa 01. 04. 2021. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali
dovolanie žalovaný, žalobca 1/ aj právny predchodca žalobcu 2/.

16. V priebehu dovolacieho konania žalobca 2/, E. B., A., zmenil právnu formu z akciovej spoločnosti na

spoločnosť s ručením obmedzeným; podľa výpisu z Obchodného registra je od 28. 10. 2023 zapísaný
ako: E. B., B., so sídlom G. XXX, XXX XX H. H., B. L., B. L. F.: XX XXX XXX. Najvyšší súd SR preto
rozhodol, že v konaní pokračuje so spoločnosťou E. B., B. ako žalobcom 2/.

A. Dovolanie žalovaného

Dovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm. b)

17. Žalovaný podal dovolanie včas, dňa 26. 04. 2021, z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)

CSP namietajúc, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku splatnosti nezmluvného záväzku
(bod 64. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu - poznámka dovolacieho súdu), konkrétne otázku
splatnosti záväzku na náhradu škody, na ktorú je priamo naviazané omeškanie dlžníka podstatné pre
rozhodnutie o úrokoch z omeškania. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný ním napadol rozsudok
odvolacieho súdu len v rozsahu časti výrokov I. a II., t. j. iba v časti priznania úroku z omeškania

a závislého výroku V. o nároku na náhradu trov konania. Podľa žalovaného v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola riešená právna otázka „Ktorým dňom nastáva splatnosť záväzku na
náhradu škody (z nezmluvného záväzku), a kedy sa dlžník dostáva do omeškania či dňom vzniku škody,
dňom akéhokoľvek vyčíslenia výšky škody, alebo dňom správneho vyčíslenia výšky škody.“ Poukázalna to, že pri zmluvných záväzkoch dlžník spravidla splatnosť záväzku pozná, inak je to ale v prípade
nezmluvných záväzkov, kedy z logiky veci vyplýva, že, či už ide o náhradu škody alebo o vydanie
bezdôvodného obohatenia, taký záväzok vzniká bez dohody strán a je otázne, kedy sa tieto záväzky

stanú splatné, a kedy sa dlžník dostane do omeškania. Podľa žalovaného sa nárok na náhradu škody
mohol stať splatným najskôr v deň právoplatnosti konečného rozhodnutia súdu. Žalovaný mal za
to, že k otázke splatnosti mimozmluvných záväzkov neexistuje žiadna ustálená relevantná judikatúra
dovolaciehosúdu,existujúlenrozhodnutiaksplatnostinárokunanemajetkovúujmu(rozhodnutieNSSR
z 24. júna 1998 sp. zn. 1Co/15/1977 a rozhodnutie NS SR zo 14. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011),

čo je síce druh zodpovednosti za škodu, ale nie je úplne totožný. Kým súd prvej inštancie vyslovil právny
názor, že nárok na náhradu škody sa stal splatným v čase, keď došlo k jej vzniku, odvolací súd
vyslovil právny názor, že nárok na náhradu škody sa stal splatným v čase, keď ho žalobca vyčíslil
škodcovi prvýkrát. Škodca sa potom dostáva do omeškania v nasledujúci deň, alebo po uplynutí lehoty
určenej súdom. S uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (vo vzťahu k splatnosti nároku
a priznaniu úroku z omeškania od 09. 12. 2003) by podľa žalovaného bolo možné súhlasiť, avšak iba

za predpokladu správneho vyčíslenia výšky škody. V prejednávanej veci bol nárok na náhradu škody
vyčíslený a uplatnený nesprávne, keďže v pôvodne podanej žalobe nárok nebol vyčíslený, po roku
od podania žaloby bol nárok vyčíslený na sumu 676.112,82 eur (t. j. 20.368.574,815 Sk). Táto suma
bola následne ešte viackrát navyšovaná a znižovaná na základe procesných návrhov žalujúcej strany.
Celkovo teda žalobca, znalci a oba súdy dospeli k rôznym výškam žalovaného nároku a to v

rozpätí od 32.232 eur do sumy 825.777 eur. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že nemohol
vedieť, akú sumu mal v roku 2003 dobrovoľne plniť žalobcovi. Odvolací súd na jednej strane uviedol,
že žalovaný mal plniť už v roku 2003 sumu 676.112,82 eur, sám však vo svojom rozhodnutí dospel k
názoru, že správna výška škody je 253.390,33 eur. Uvedený názor by podľa žalobcu v praxi znamenal
reálne vylúčenie súdnej ochrany škodcu. Škodca by bol takto nútený obratom zaplatiť čokoľvek, čo mu

poškodený vyčísli, lebo v opačnom prípade by sa dostal do omeškania. Právny názor odvolacieho súdu
žalovaný nepovažuje ani za správny, ani za spravodlivý, preto žiada, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby spolu s ním zrušil aj rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby zmenil oba rozsudky v časti priznaného
úroku z omeškania tak, že žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietne (keďže podľa jeho

názoru sa nárok na náhradu škody mohol stať splatným najskôr odo dňa právoplatnosti rozsudku).

18. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca 1/ a žalobca 2/. Z vyjadrenia žalobcu 1/ vyplýva,
že dovolanie žalovaného považuje za nedôvodné, keďže neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by
boli spôsobilé pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, preto ho navrhol odmietnuť, resp.

zamietnuť.

19. Z vyjadrenia žalobcu 2/ je zrejmé, že dovolací dôvod uvedený žalovaným považuje za neprípustný,
keďže otázka okamihu splatnosti nároku na náhradu škody bola vyriešená v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu s odkazom na § 563 OZ (6Cdo/16/2010, 7MCdo/15/2011), preto navrhol dovolanie

odmietnuť, príp. zamietnuť. Súčasne poukázal na to, že základ nároku pôvodného žalobcu bol
právoplatne uznaný za daný medzitýmnym rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 8. februára
2007 č. k. 13Co/6/06-291. Žalovaný už z výzvy z 08. 08. 2001 a najneskôr zo žaloby doručenej súdu
dňa 26. 07. 2001 musel mať vedomosť o tom, že pôvodný žalobca ho vyzval na náhradu škody a ušlého
zisku. Skutočnosť, že žalovaný odmietal plniť a nereagoval na výzvy pôvodného žalobcu, nemôže byť na

ťarchu žalobcu 2/, a preto mal odvolací súd v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka za deň splatnosti
dlhu určiť deň nasledujúci po doručení výzvy z 08. 08. 2001, t. j. deň 09. 08. 2001, čo znamená, že
žalovaný bol v omeškaní už počnúc dňom 10. 08. 2001 - pokiaľ sa odvolací súd od opísaného právneho
posúdenia odchýlil, ide o rozhodnutie v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.

B. Dovolanie žalobcu v 1. rade

Dovolanie žalobcu 1/ podľa § 420 písm. f) CSP

20. Žalobca 1/ podal dňa 13. 05. 2021 (včas) dovolanie proti výroku III. a závislému výroku V. rozsudku
odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP. Žalobca 1/ ako prvý dôvod
namietol, že k porušeniu práva uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP keď odvolací súdnariadil odvolacie pojednávanie (na 23. 02. 2021 - poznámka dovolacieho súdu) s odkazom na § 385
ods. 1 CSP, a to na účel zopakovania dokazovania a zároveň, s poukazom na vyhlášku Ministerstva
spravodlivosti SR č. 24/2021 Z. z. o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných

zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu, vyzval strany sporu na oznámenie, či
súhlasia s pojednávaním v ich neprítomnosti, pričom vo výzve ich oboznámil so zamýšľaným rozsahom
zopakovania dokazovania; právny zástupca žalobcu 1/ listom z 19. 02. 2021 súhlasil s pojednávaním
v jeho neprítomnosti, nakoľko mal za to, že odvolací súd prejedná vec bez prítomnosti strán a ich
právnych zástupcov. V súvislosti so svojím súhlasom na uskutočnenie pojednávania bez prítomnosti

strán sporu sa totiž žalobca 1/ domnieval, že odvolací súd uskutoční pojednávanie bez prítomnosti
strán sporu iba v prípade, ak budú súhlasiť s jeho uskutočnením všetky strany sporu. Žalobca
1/ by neudeľoval súhlas s vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti, ak by vedel, že odvolací
súd uskutoční pojednávanie aj v prípade neudelenia súhlasu niektorej zo strán sporu s uskutočnením
pojednávania v jej neprítomnosti; uskutočnil pojednávanie za účasti právneho zástupcu žalovaného
a žalobca 1/ nemohol na uskutočnenom pojednávaní reagovať na prednesené tvrdenia žalovaného,

čím bola žalobcovi 1/ odňatá možnosť uplatňovať jeho práva v zmysle príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku. V tejto súvislosti dôvodil tým, že samotné tvrdenie odvolacieho súdu, že predmetná
vec nezniesla odklad, a že preto neakceptoval odmietnutie udelenia súhlasu strany sporu na vykonanie
pojednávania v neprítomnosti strán sporu, nemôže ospravedlniť jeho nesprávny a nezákonný procesný
postup, keďže spor sa viedol viac ako 19 rokov a jeho odročenie o 1 - 2 mesiace by už (podľa

žalobcu 1/) nezavážilo. Ako ďalší dôvod dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobca 1/ (podľa obsahu
dovolania) namietal nesprávne vyhodnotenie dokazovania odvolacím súdom, keď odvolací súd a)
dospel k záveru, že stanovenie predpokladaného zisku žalobcov sa musí odvíjať od uzavretých zmlúv
o budúcej výstavbe bytov, keďže pôvodný žalobca mohol počítať výlučne so ziskom, ktorý z predaja na
základe takto uzavretých zmlúv získa, b) neuveril tvrdeniu žalobcu 1/, že pôvodný žalobca mal v úmysle

nebytové priestory prenajímať, keďže takúto skutočnosť v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal
a takýto zámer nebol ani premietnutý v prvotných dokladoch týkajúcich sa výstavby, c) prepočítal
cenu spoločných priestorov bytov a nebytových priestorov v rozsahu 476,60 m2 sumou 5.660,40 Sk/
m2, vychádzajúc z ceny takto určenej na spoločné priestory v zmluvách o výstavbe, d) pri výpočte
predpokladaného zisku sa odvolací súd oprel o prvotné vyčíslenie predpokladaných nákladov výstavby

pôvodnýmžalobcomvpodanízo14.04.2003(č.l.40),ktorýmšpecifikovalvšetkysvojenároky;odvolací
súd považoval za rozhodujúcu sumu, ktorú v rámci nákladov na výstavbu uviedol pôvodný žalobca
vo výške 29.442.462 Sk k zastavanej ploche 2615 m2. Žalobca 1/ namietal aj nedostatočné vykonanie
dokazovania, resp. nesprávny procesný postup odvolacieho súdu pri zisťovaní predpokladaného zisku
ako odbornej otázky, ktorá nemôže byť vypočítaná neodborným výpočtom súdu. Ak totiž odvolací súd

dospel k názoru, že v konaní uskutočnené znalecké dokazovanie nariadené súdom ani iné znalecké a
odborné výpočty a prepočty predkladané stranami sporu nie sú správne, v takom prípade mal uviesť v
čom vidí nesprávny znalecký výpočet ušlého zisku, ktoré z tých skutočností, postupov alebo podkladov, z
ktorých vychádzali pri svojich výpočtoch znalci, neboli použité správne a aké skutočnosti, postupy alebo
podklady mali byť pre určenie ušlého zisku použité a vec mal vrátiť súdu prvej inštancie na doplnenie

dokazovania a nové rozhodnutie vo veci. Podľa žalobcu 1/ použiť na výpočet ušlého zisku laický a
nesprávny výpočet ušlého zisku odvolacím súdom v tak zložitom a komplikovanom prípade, ktorým je
nepochybne prejednávaná vec, je nesprávnym procesným postupom, lebo ku dňu vzniku škody, ktorý
bol ustálený právoplatným rozhodnutím súdov (napr. strana 7., siedmy odsek odôvodnenia rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2007) na deň 05. 05. 2000, nemal pôvodný žalobca uzavretú

žiadnu zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o výstavbe bytu v dome, pretože všetky dovtedy uzavreté
zmluvy boli zrušené ešte v roku 1999 a zároveň boli v tomto období vrátené všetkým záujemcom o
výstavbu bytov aj predtým uhradené zálohy (viď príjmové a výdavkové pokladničné doklady z apríla
až novembra 1999 založené v súdnom spise); je teda zrejmé, že ku dňu vzniku škody nemal pôvodný
žalobca uzavreté žiadne zmluvy, ktoré by mohli byť smerodajné a právne relevantné pre výpočet ušlého

zisku k momentu vzniku škody; cena za meter štvorcový podlahovej plochy bytov v čase podpísania
zmlúv o budúcich zmluvách a cena za meter štvorcový podlahovej plochy bytov v čase vzniku škody
bola diametrálne rozdielna, nakoľko v predmetnom čase ceny bytov rapídne stúpali a menili sa každým
mesiacom. Ďalším dôvodom nesprávneho postupu pre výpočet ušlého zisku na podklade zmlúv o
uzavretí budúcich zmlúv o výstavbe bytu je tá skutočnosť, že pôvodný žalobca nezapočítal do výpočtu

ušlého zisku aj nebytové priestory, ktoré boli v zmysle projektu súčasťou nadstavby bytového domu,
a ktoré pôvodný žalobca nechcel predávať, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že na nebytové priestory
nebola uzavretá ani jedna zmluva o výstavbe, resp. budúcom predaji; poukázanie odvolacieho súdu na
to, že tento neuveril tvrdeniu žalobcu 1/ o tom, že pôvodný žalobca nechcel nebytové priestory predávať,ale chcel ich prenajímať, je len svojvôľou odvolacieho súdu, ktorého k takémuto záveru neviedol žiaden
dôkaz vykonaný v tomto tak rozsiahlom dokazovaní a naopak neexistencia akéhokoľvek dôkazu o
tom, že pôvodný žalobca nechcel nebytové priestory predávať, jednoznačne svedčí o jeho úmysle

ponechať si nebytové priestory vo svojom vlastníctve a samozrejme z nich v budúcnosti profitovať,
teda prenajímať ich. V zmysle posudku F. E. číslo X/XXXX z 30. 06. 2007 bol predpokladaný ušlý
zisk z nájmu nebytových priestorov len za obdobie rokov 2000 až 2007 vo výške 648.811 eur, čo
samotné niekoľkonásobne prevyšuje celý uplatnený nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu škody v tomto
konaní. Výpočet predpokladanej odplaty za predaj nebytových priestorov na základe výpočtu odplaty

vychádzajúc z ceny určenej na byty v zmluvách o výstavbe považuje za nesprávny postup, ktorý
nevyplýva zo žiadneho dôkazu produkovaného v konaní, nevyplýva ani z rozhodovacej praxe súdov a
nevyplýva ani z praxe developerov pri, resp. po výstavbe polyfunkčných budov; v prvom rade je potrebné
poukázať na to, že nebytové priestory majú niekoľkonásobne vyššiu hodnotu kúpnej ceny, než za akú
sa predávajú byty; je úplne samozrejmé, že nebytové priestory si developeri po výstavbe polyfunkčných
domov ponechávajú vo svojom vlastníctve, ak im to dovoľujú ich finančné pomery, nakoľko profit z

prenájmu týchto nebytových priestorov je v krátkom období niekoľkých rokov rovnajúci sa zisku z predaja
bytov, a preto je nelogické, aby dochádzalo k odpredaju nebytových priestorov za cenu, za akú by
sa mali predávať byty. Z vykonaného znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie
v tomto konaní vyplynulo, že uplatnený nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu škody v tomto konaní v
zmysle žalobného návrhu pôvodného žalobcu B., B.. B. L. T. nie je ním uplatnený ani v celej výške jeho

oprávneného nároku, keďže v zmysle znaleckého posudku znalkyne F. P. bola stanovená výška ušlého
zisku na sumu vyššiu, než akú si v konaní uplatnil svojou žalobou pôvodný žalobca; Použitie výpočtu
predpokladaných nákladov v zmysle výpočtu pôvodným žalobcom je ďalším závažným pochybením
odvolacieho súdu pri výpočte ušlého zisku; pôvodný žalobca vypočítaval predpokladané náklady na
výstavbu na základe vloženia nepresných a neverifikovateľných údajov o rozsahu predpokladaného

použitia materiálu na výstavbu danej stavby a ním predpokladaných údajov o rozsahu množstva práce
potrebnej pre výstavbu danej stavby; žalobca 1/ si zabezpečil od bývalého konateľa pôvodného
žalobcu prehlásenie o tom, že výpočet predpokladaných nákladov, ktorý pôvodný žalobca použil pri
výpočte predpokladaného zisku bol realizovaný na základe zadávania jeho vstupných podkladov do
necertifikovaného programu slúžiaceho pre jeho osobnú potrebu pri podávaní ponúk do výberových

konaní, pričom predpokladané náklady na výstavbu obdobnej stavby, aká sa mala realizovať, sa mohli
pohybovať v rozmedzí niekoľkých miliónov slovenských korún smerom nahor ale aj nadol, čo by mohlo
byť ovplyvnené rozdielnym zadávaním vstupných podkladov týkajúcich sa použitého materiálu na
výstavbu, technického vybavenia staviteľa, dĺžky realizácie výstavby, aktuálnej hodnoty cien materiálov
v čase výstavby (teda nie v čase realizácie ponuky, ktorá bola určovaná v predstihu niekoľkých rokov

- pozn. žalobcu 1/) a od mnohých ďalších premenných vstupných údajov, ktoré by bolo teoreticky
možné pri tomto výpočte zadať a celkový výsledok takto upraviť; je teda zrejmé, že pre určenie
výšky predpokladaných nákladov na výstavbu obdobnej stavby musí určiť ich výšku odborne oprávnená
osoba, ktorá si je zároveň pochopiteľne vedomá následkov, ak by na ich určenie použila nesprávny
výpočet; len takto určené predpokladané náklady môžu byť relevantne použité pre výpočet ušlého zisku;

žalobcovi 1/ teda nie je zrejmé, prečo odvolací súd nepoužil pre stanovenie predpokladaných nákladov
ich stanovenie z niektorého zo znaleckých posudkov, a to či už znaleckého posudku vypracovaného
na základe požiadavky súdu, alebo znaleckého či odborného posudku vypracovaných na základe
objednávky niektorej zo strán sporu.

Dovolanie žalobcu 1/ podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

21. V nadväznosti na vyššie uvedené je právne posúdenie výpočtu ušlého zisku odvolacím súdom podľa
názoru žalobcu 1/ dehonestovaním práce a úsilia niekoľkých odborne spôsobilých osôb. V nadväznosti
na vyššie uvedené je zarážajúce a až nepochopiteľné to, že ak by na výpočet ušlého zisku mohol byť

použitý spôsob výpočtu ušlého zisku realizovaný odvolacím súdom a to z podkladov, ktoré boli súdu
prvej inštancie známe už v roku 2002, kedy bola podaná žaloba, prečo rozhodovanie o jeho výške
od potvrdenia medzitýmneho rozsudku vo februári 2007, ktorým bola potvrdená dôvodnosť nároku
žalobcov v konaní, trvalo viac ako 14 rokov, pričom jeho určenie odvolacím súdom trvalo len niekoľko
mesiacov a pre samotný výpočet ušlého zisku nebol použitý ani jeden dôkaz, ktorý by nebol súdom

známy, resp. prístupný už pri podaní žaloby v roku 2002. Niekde sa asi stala chyba a žalobca 1/ sa
dôvodne domnieva, že chyba sa stala pri právnom posúdení spôsobu určenia výpočtu ušlého zisku
odvolacím súdom, čím je daná dôvodnosť jeho dovolania. Podľa žalobcu 1/ je preto dovolanie prípustné
aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Za právnu otázku, vyriešenú odvolacím súdom nesprávne aodlišne od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď sp. zn. 3Cdo/513/2014, 4MCdo/23/2008,
4Cdo/319/2008, 1Cdo/76/2008, 5Cdo/195/2015), označil otázku: „Či sa na určenie výšky náhrady škody
(ušlého zisku) musia použiť dôkazné prostriedky vyžadujúce špecifické odborné znalosti, alebo sa na jej

určenie môžu použiť aj odborne neverifikované listinné dôkazné prostriedky.“ Podľa názoru žalobcu 1/
výpočet ušlého zisku predstavuje odbornú otázku, ktorá nemôže byť vykonaná neodborným výpočtom
súdu. V prípade, ak mal odvolací súd názor, že v konaní uskutočnené znalecké dokazovanie nariadené
súdom nie je správne a správne nie sú ani iné znalecké a odborné výpočty a prepočty predkladané
stranamisporu,maluviesť,včomvidínesprávnyznaleckývýpočetušléhozisku,ktoréztýchskutočností,

postupov alebo podkladov, z ktorých vychádzali pri svojich výpočtoch znalci, neboli použité správne, a
aké skutočnosti, postupy alebo podklady mali byť pre určenie ušlého zisku použité a vec mal vrátiť súdu
prvej inštancie na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie vo veci. Použitie laického a nesprávneho
výpočtu ušlého zisku odvolacím súdom v tak zložitom a komplikovanom prípade, akým je nepochybne
prejednávaná vec, možno označiť ako svojvôľou odvolacieho súdu, ktorého k takémuto záveru neviedol
žiaden dôkaz vykonaný v rozsiahlom dokazovaní a naopak neexistencia akéhokoľvek dôkazu o tom, že

pôvodný žalobca nechcel nebytové priestory predávať, jednoznačne svedčí o jeho úmysle ponechať si
nebytové priestory vo svojom vlastníctve a samozrejme z nich v budúcnosti profitovať, teda prenajímať
ich. Z vykonaného znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie vyplynulo, že použitie
výpočtu predpokladaných nákladov v zmysle výpočtu pôvodným žalobcom predstavuje ďalšie závažné
pochybenie odvolacieho súdu pri výpočte ušlého zisku. Ich výšku musí určiť odborne oprávnená osoba,

ktorá si je zároveň pochopiteľne vedomá následkov, ak by na ich určenie použila nesprávny výpočet; len
takto určené predpokladané náklady môžu byť relevantne použité pre výpočet ušlého zisku. Žalobcovi 1/
tedaniejezrejmé,prečoodvolacísúdnepoužilprestanoveniepredpokladanýchnákladovichstanovenie
z niektorého zo znaleckých posudkov. Z uvedených dôvodov žalobca 1/ navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

22.Kdovolaniužalobcu1/savyjadrilžalobca2/,ktorýdovolaniepovažujezadôvodnéavcelomrozsahu
sa s ním stotožnil.

C. Dovolanie žalobcu v 2. rade

23. Žalobca 2/ podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v rozsahu zmeny rozsudku súdu
prvej inštancie odvolacím súdom, ktorou rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v prevyšujúcej

časti zamietol (výrok III.) a tiež závislom výroku V. o nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodov
podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

Dovolanie žalobcu 2/ z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

24. Za vadu nesprávneho procesného postupu podľa § 420 písm. f) CSP označil žalobca 2/
posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti - ustálenie výšky škody a ušlého
zisku odvolacím súdom, bez prihliadania na závery vykonaného znaleckého dokazovania, príp. bez
nariadenia (kontrolného) znaleckého dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd
pristúpil k vlastnému prepočtu zisku, čo považuje žalobca 2/ za neprípustné. Takýto postup je

podľa neho nepresvedčivý a v hrubom rozpore s procesným postupom podľa § 206 a nasl. CSP.
Pokiaľ súd považoval znalecký posudok za nepoužiteľný, mal sám nariadiť (kontrolné) znalecké
dokazovanie za účelom posúdenia výšky škody a ušlého zisku a následne sa mal s prípadným rozporom
medzi znaleckými posudkami náležite vysporiadať. V súvislosti s namietaným porušením práva na
spravodlivý proces poukázal na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/320/2009, 6Cdo/26/2017,

2Cdo/92/2018. Pokiaľ odvolací súd nepostupoval v súlade s § 206 a nasl. CSP a predložený znalecký
posudok č. XX/XXXX F. P. vyhodnotil ako nepoužiteľný a následne skutočnosť, na ktorú je potrebné
odborné znalosti (určenie výšky ušlého zisku) posúdil sám, ide o nesprávny procesný postup súdu
predstavujúci porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale
aj ústavnoprávneho rámca. Vo výsledku je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny, založený na svojvôli

súdu. Pri rozhodovaní o náhrade škody a ušlého zisku môže súd posudzovať iba otázku právnu, t.
j. či boli splnené predpoklady vzniku nároku, nemôže však zastúpiť úlohu predloženého znaleckého
posudku v spore a výšku ušlého zisku vypočítať sám. Strany sporu v takom prípade nemajú možnosť
akokoľvek vyjadriť sa, a/alebo namietať výšku takto určenej škody a ušlého zisku. Žalobca 2/ považujerozsudok odvolacieho súdu aj za prekvapivý, pretože je založený na odlišných právnych záveroch ako
rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súd neumožnil stranám sporu vyjadriť sa k odlišným právnym záverom
pokiaľ ide o otázku ustálenia dňa, od ktorého je žalovaný povinný úrok z omeškania platiť a výšky úroku

z omeškania. Odvolací súd síce zaslal právnemu zástupcovi žalobcu 2/ výzvu spolu s predvolaním na
pojednávanie, táto výzva však neobsahovala žiadne konkrétne informácie a závery, ohľadom akého
právneho posúdenia sa má žalobca 2/ vyjadriť k odvolacím súdom vymenovaným dôkazom. V súvislosti
s uvedenou námietkou poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 736/2016.

Dovolanie žalobcu 2/ z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

25. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vzhliadol žalobca 2/ v nesprávnom
zodpovedaní právnej otázky týkajúcej sa určenia dňa, od ktorého mu patrí úrok z omeškania, keď
odvolací súd za deň, od ktorého patria žalobcovi 2/ úroky z omeškania namiesto dňa nasledujúceho po
dni, v ktorý bol žalovaný vyzvaný na plnenie ustálil až deň, kedy pôvodný žalobca konkretizoval svoje

nároky v prebiehajúcom spore, inak povedané, až odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa žalovaný
dozvedel o procesne správne uplatnenom nároku na súde. Uvedené právne posúdenie nenachádza
oporu v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (rozsudok NS SR sp. zn. 7MCdo/15/2011 a stanovisko NS
SR zverejnené pod číslom 4 v zošite 5/2002), podľa ktorej pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie
je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia

§ 563 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Keďže žalovaný už z výzvy z 8. augusta 2001 a najneskôr
zo žaloby doručenej súdu dňa 26. februára 2002 musel mať vedomosť o tom, že pôvodný žalobca ho
vyzval na náhradu škody a ušlého zisku, mal byť žalobcovi 2/ priznaný úrok z omeškania odo dňa, kedy
bol žalovaný požiadaný o plnenie v súlade s § 563 OZ. Z uvedených dôvodov žalobca 2/ navrhol, aby
najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil v rozsahu, v ktorom rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil tak, že žalobu zamietol a tiež v rozsahu výroku o náhrade trov konania, a vec vrátil Krajskému
súdu v Prešove ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

26. K dovolaniu žalobcu 2/ sa vyjadril žalobca 1/, ktorý sa s dôvodmi uvedenými v dovolaní
stotožnil a žalovaný.

27. Z vyjadrenia žalovaného vyplývajú pochybnosti o hmotnoprávnej a procesnoprávnej subjektivite
právnehopredchodcužalobcu2/adovolaciedôvodypovažujezaneprípustné,keďžežalobca2/namieta
hodnotenie dôkazov ohľadom skutkového stavu, preto navrhol dovolanie žalobcu 2/ odmietnuť, príp.
konanie zastaviť.

28. V rámci sumarizácie dovolacích dôvodov a ich dôvodnosti/nedôvodnosti podľa NSSR možno
konštatovať, že dovolanie bolo podané troma sporovými stranami. Žalovaný podal dovolanie voči výroku
I. a II. a výroku V. v časti iba čo do úroku z omeškania, pričom dovolanie smerovalo voči momentu
priznania úrokov z omeškania, ku ktorému dovolaciemu dôvodu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

vyjadrilvods.64až89svojhorozhodnutia,pričomzáveryprvéhorozhodnutiaodvolaciehosúduNajvyšší
súd Slovenskej republiky odobril. Dovolanie taktiež podal žalobca v 1. rade, a to voči výroku III. a výroku
V. rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom napádal nesprávne vyhodnotenie dokazovania odvolacím
súdom, ktorú skutočnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky neodobril z pohľadu odvolacieho súdu
a argumentačne svoje závery podporil ods. č. 94 až 116 svojho rozhodnutia. Zároveň žalobca v 1.

rade ako dovolací dôvod uviedol neodročenie pojednávania na odvolacom súde, pričom túto skutočnosť
odvolaciemu súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky odobril a argumentačne svoje rozhodnutie podporil
textom uvedeným v ods. č. 90 až 92. Tretie dovolanie podal žalobca v 2. rade, a to voči výroku III.
a V., pričom ako dovolacie dôvody uviedol nesprávne vyhodnotenie dokazovania odvolacím súdom,
kde právne závery odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky neodobril a argumentačne

svoje závery podporil textom uvedeným v ods. č. 94 až 116 svojho rozhodnutia a taktiež žalobca v 2.
rade ako dovolací dôvod uviedol moment priznania úrokov z omeškania, kde Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí závery odvolacieho súdu odobril a argumentačne ich podporil v ods. 64
až 89 svojho rozhodnutia. Dovolacími dôvodmi sa tak dovolací súd podrobne zaoberal a prijal závery
uvedené v časti tohto rozhodnutia pod rímskou číslicou IV..

IV. Dovolací súd záveryA. Dovolanie žalovaného a dovolanie žalobcu v 2. rade

29. Žalovaný v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to vo vzťahu k splatnosti
nároku na náhradu škody - ako dňa rozhodujúceho pre vznik nároku na úroky z omeškania. Pokiaľ
argumentoval tým, že odvolací súd na jednej strane dôvodil, že mal plniť už v roku 2003 (sumu
676.112,82 eur, t. j. 20.368.575 Sk), avšak sám odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný mal platiť

ušlý zisk iba 253.390,49 eur; pre žalovaného pritom možnosť dobrovoľného plnenia neexistovala a
v dôsledku nesprávneho a nespravodlivého právneho záveru odvolacieho súdu by bol ako škodca
nútený obratom zaplatiť čokoľvek, čo mu poškodený vyčísli (v rozpätí od 32.232 eur do 825.777
eur) - táto argumentácia sa vzťahuje len na dôsledky vyriešenia právnej otázky ohľadom splatnosti
škody odvolacím súdom; sama osebe nespĺňa kritériá vyžadované ustanovením § 432 ods. 2 CSP na
vymedzenie právnej otázky. Pokiaľ tu žalovaný v ďalšom poukazoval na to, že úroky násobne prevyšujú

istinu, v tejto časti ide len o polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu, a dovolanie v tejto časti nespĺňa
kritériá dovolania podľa uplatneného ustanovenia § 421 CSP. Žalovaný namietal nesprávnosť vyriešenia
nastolenej právnej otázky odvolacím súdom tak, že „nárok na náhradu škody sa stal splatným v čase,
kedy ho žalobca vyčíslil prvýkrát“. Podľa neho v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
riešená právna otázka: „Ktorým dňom nastáva splatnosť záväzku na náhradu škody z nezmluvného

záväzku, a kedy sa dlžník dostáva do omeškania :či dňom vzniku škody, alebo dňom akéhokoľvek
vyčíslenia výšky škody, alebo až dňom správneho vyčíslenia výšky škody.“ Podľa žalovaného otázka
splatnosti náhrady škody má byť správne riešená tak, že tento nárok je splatným najskôr v deň
právoplatnosti konečného rozhodnutia súdu. Žalobca 2/ naopak dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP videl v tom, že v zmysle ustálenej judikatúry úrok z omeškania sa v súlade s § 563 OZ má

platiť od doručenia výzvy dňa 08. 08. 2001, resp. najneskôr odo dňa, kedy bola žalovanému doručená
žaloba (súdu doručená dňa 26.02.2002). Dlh zanikne jeho splnením, pričom dlžník je povinný dlh splniť
riadne a včas. Ak dlžník plnenie neposkytne najneskôr v posledný deň splatnosti dlhu, dostáva sa do
omeškania a ak ide o plnenie peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri plnení aj
úroky z omeškania. Čas splnenia (splatnosť) dlhu má preto určujúci význam aj z hľadiska omeškania,

t. j. určenia momentu, kedy sa dlžník dostáva do omeškania. Ak je žalobou uplatnený nárok vo forme
úroku z omeškania, musí byť zrejmá povaha pohľadávky, ku ktorej sa úroky z omeškania viažu, keďže
úroky z omeškania sú v zmysle § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky. Čas splnenia (splatnosť)
môže byť podľa povahy dlhu stanovený dohodou alebo právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí.
Odvolací súd záver o splatnosti náhrady škody založil na zistení (bod 64. odôvodnenia jeho rozsudku),

že žalobca v predžalobnej výzve z 08. 08. 2001 (č. l. 21 spisu) nešpecifikoval svoj nárok na náhradu
škody konkrétnym vyčíslením, a preto uvedenú výzvu možno posúdiť len ako výzvu na hľadanie riešení v
dôsledkuprávnychkrokovžalovaného;keďžeanižaloba,podanánasúd26.02.2002neboladostatočne
určitá, lebo petit žaloby neobsahuje sumu, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha, za rozhodujúci deň pre
určenie splatnosti preto odvolací súd považoval až deň 08. 12. 2003, ktorým bola žalovanému doručená

konkretizácia jednotlivých nárokov (doručená súdu 14. 04. 2003) v celkovej sume 20.368.575 Sk so
17,6 % úrokom z omeškania od 17. 05. 2000 do zaplatenia. Odvolací súd argumentoval tým, že do
dňa doručenia žaloby s presným vyčíslením škody žalovaný nevedel, akých nárokov a v akej výške
sa žalovaný voči nemu domáha, preto do uvedeného dňa sa žalovaný s prípadným plnením nemohol
dostať do omeškania. Na tom základe priznal žalobcom úrok z omeškania z priznanej sumy až od 09.

12. 2003. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací otázku splatnosti dlhu podľa § 563 OZ
(predtým§78OZ)užriešil.Citovanéustanovenia§78OZa§563OZsúobsahovototožné.Najvyššísúd
[R III/1967 (Pls 3/67)] vyslovil, že „Doba splnenia záväzku na náhradu škody nie je obvykle dohodnutá,
nie je stanovená právnym predpisom ani určená rozhodnutím súdu v zmysle § 78 OZ. To znamená,
že dobou splnenia záväzku na náhradu škody je prvý deň po tom, keď bol škodca poškodeným o

splnenie požiadaný. Z toho vyplýva, že škodca je v omeškaní s plnením záväzku na náhradu škody
zásadne vtedy, ak ho nesplní v deň nasledujúci po dni, keď bol poškodeným o splnenie požiadaný;
od tohto dňa, od ktorého je škodca v omeškaní, môže poškodený požadovať úroky z omeškania.“ V
rozhodnutí R 27/1977 uviedol: „Súdy v praxi prisudzujú úroky žalobcovi od celého radu podstatne sa
rozchádzajúcich termínov, totiž od vzniku škody, od výzvy žalovanému, aby škodu uhradil, od podania

žaloby, od doručenia žaloby, ako aj od právoplatnosti rozsudku, ba dochádza aj k prípadom, že sa úroky
neprisudzujú vôbec. Súdy sa zväčša pridržiavajú návrhu a nekriticky preberajú v tejto časti návrh bez
toho, že by sa zaoberali jeho opodstatnenosťou. Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho
času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku u nároku na náhradu škodynie je ustanovený čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 78 OZ vychádzať z toho, že škodca je povinný
škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal. To bolo už vyjadrené Najvyšším
súdom (Pls 3/67). Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať

žalobu; pravdaže dňom zúročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní
žaloby, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému.“ Vzhľadom na rovnaké znenie ustanovení § 78
OZ v znení platnom pred 01. 01. 1992 a ustanovenia § 563 OZ v znení platnom po 31. 12. 1991 je
uvedená judikatúra aplikovateľná aj v danom prípade. V uznesení sp. zn. 6To/8/2002, uverejnenom v
Zbierke rozhodnutí NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 5/2002, najvyšší súd uviedol: „Páchateľ trestného

činu je v omeškaní najneskôr deň po tom, ako sa dozvedel o tom, že má zaplatiť dlh a v akej výške,
teda v prípravnom konaní najneskôr pri preštudovaní spisu (§ 166 ods. 1 Trestného poriadku).“ Z
uvedeného uznesenia vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 7MCdo/15/2011, keď
uviedol: „súdy správne použili aj ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá rieši
otázkuúrokovzomeškaniauverejnenúpodčíslom[7]4ZbierkystanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky v zošite 5/2002, pričom treba zdôrazniť, že pri nároku na náhradu škody čas

plnenia nie je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa
ustanovenia § 563 Obč. zák.“ V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/99/2007 Najvyšší súd SR vyslovil: „Úroky
z omeškania možno priznať od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom
zákonníku u nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (ako pri nároku na náhradu škody) nie je
ustanovený čas splnenia, treba vychádzať z ustanovenia § 563 OZ, podľa ktorého ak čas splnenia

nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný dlh
splniť prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak nedošlo k požiadaniu skôr, treba za
kvalifikované požiadanie považovať návrh, keď dňom zúročenia pohľadávky uplatnenej v návrhu nebude
deň nasledujúci po podaní návrhu na súde, ale deň po doručení návrhu odporcovi (pokiaľ nie sú úroky
uplatnené od neskoršieho termínu).“ V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/174/2016 Najvyšší súd SR vyslovil:

„Forma výzvy k splneniu dlhu nie je predpísaná, postačí preto aj ústny prejav. Za kvalifikovanú výzvu sa
považuje aj žaloba, v ktorom prípade splatnosť nastáva prvý deň po doručení žaloby dlžníkovi.“ Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 8/2005 vyslovil: „Požiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo
zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh
znenia výroku, ktorý sudca len prevezme do výroku rozsudku. Ustanovenie § 79 ods. 1, druhá veta,

Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi neukladá formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby z
návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Stačí určite a zrozumiteľne označiť
spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená
odporcovi.“ Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 192/2015 vyslovil: „Každý návrh je
nevyhnutné v okolnostiach danej veci posudzovať ako celok, pretože žalobný nárok netvorí len obsah

petitu (to, čo je žiadané), ale i jeho skutkové odôvodnenie. Nepochybne presný, určitý a zrozumiteľný
petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie konania, ale je aj nevyhnutným
predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné, a aby nastali
právne účinky, ktoré navrhovateľ sledoval podaním návrhu na začatie konania, a motívy, dosiahnutie
ktorých navrhovateľ vyjadril a zdôvodnil aj v odôvodnení svojho návrhu. Požiadavku, aby z návrhu na

začatiekonaniabolozjavné,čohosanavrhovateľdomáha,nemožnovšakvykladaťreštriktívnetak,žeby
navrhovateľ bol povinný urobiť presný návrh znenia výroku rozsudku súdu, pretože v § 79 ods. 1 druhej
vete OSP sa navrhovateľovi neukladá formulovať návrh (výrok) rozsudku, ale iba to, aby sa z návrhu
na začatie konania ako takého dalo zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha (navrhovateľ totiž nemusí byť
zakaždým zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.). Pretože iba súd, ktorý pozná právo,

rozhoduje o tom, ako bude výrok jeho rozhodnutia formulovaný, aby bol aj materiálne vykonateľný, takže
návrhom navrhovateľa na znenie tohto výroku nie je viazaný, avšak pri formulácii výroku rozhodnutia
súd dbá na to, aby z obsahového hľadiska celého návrhu vyjadroval to, čoho sa navrhovateľ návrhom na
začatie konania domáhal.“ Z vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že otázka splatnosti
náhrady škody v judikatúre dovolacieho súdu bola vyriešená tak, že nastáva najskôr dňom, kedy

poškodený doručil škodcovi výzvu na zaplatenie škody, a v prípade absencie takej výzvy až doručením
žaloby žalovanému. Súčasne z nej vyplýva, že je vylúčené, aby úroky z omeškania s platením náhrady
škody mohli byť priznané až od právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej, ako sa dovolaním
domáha žalovaný. Otázkou splatnosti škody až odo dňa právoplatnosti rozsudku sa odvolací súd vôbec
nezaoberal a žalovaný sa v odvolaní takého riešenia splatnosti ani nedomáhal. Naopak, v

odvolaní (bod 27. rozsudku odvolacieho súdu) sám namietal, že výška škody bola pôvodným
žalobcom určená až dodatočne doplnením žaloby, a to odhadom, a preto sa žalovaný mohol
dozvedieť o výške svojho dlhu až dňom 15. 07. 2009, kedy mu bol doručený znalecký posudok F. P..
Odvolací súd poukázal na to, že (pôvodný) žalobca v predžalobnej výzve z 08. 08. 2001 (č. l. 21 spisu)nešpecifikoval svoj nárok na náhradu škody konkrétnym vyčíslením, a preto je toto podanie možné
posúdiť len ako výzvu na hľadanie riešení v dôsledku právnych krokov žalovaného, keď ani žaloba
podanánasúd26.02.2002niejeurčitá,lebopetitžalobyneobsahujesumu,ktorejzaplateniasažalobca

domáha. Keďže z vykonaného dokazovania odvolaciemu súdu vyplynulo, že až podaním, doručeným
súdu 14. 04. 2003 a žalovanému dňa 08. 12. 2003, konkretizoval pôvodný žalobca jednotlivé nároky
vyčíslením požadovanej sumy a domáhal sa od žalovaného zaplatenia celkovej sumy 20.368.575 Sk
so 17,6 % úrokom z omeškania od 17. 05. 2000 do zaplatenia, odvolací súd splatnosť náhrady škody
určil až dňom doručenia tohto podania žalovanému s tým, že žalovaný sa do omeškania dostal od

09. 12. 2003, teda až po doručení špecifikovanej žaloby. Odvolací súd vzhľadom na neúplnosť žaloby
doručenej súdu dňa 26.02.2002 považoval za prvotné uplatnenie nároku na náhradu škody žalobcom
až upresnenú, špecifikovanú (o vyčíslenie jednotlivých nárokov doplnenú) žalobu doručenú súdu dňa
14. 04. 2003 a žalovanému dňa 08. 12. 2003. Pokiaľ odvolací súd až špecifikáciu žaloby považoval
za takú „kvalifikovanú“ žalobu a splatnosť škody určil dňom doručenia jej špecifikácie (08. 12. 2003)
žalovanému, potom tento právny záver dovolací súd považoval v základe za súladný s doterajšou

judikatúrou najvyššieho súdu a túto judikatúru následne rozširujúci. Za „kvalifikované požiadanie“
možno v zmysle vyššie uvedenej judikatúry k ustanoveniu § 78 OZ, resp. § 563 OZ považovať aj
žalobu odo dňa jej doručenia škodcovi (žalovanému). Dovolací súd dospel k záveru, že: „Aj samotná
žaloba o plnenie, (až) doručením ktorej má nastať splatnosť škody, a ktorú podľa okolností možno
považovať za náhradu kvalifikovanej výzvy na plnenie (§ 563 OZ), musí spĺňať požiadavky kladené na

výzvu samotnú. To znamená, že aj žaloba o plnenie musí byť „kvalifikovaná“, t. j. (v zmysle § 42 ods. 3
OSP v spojení s § 79 ods. 1 OSP, teraz § 132 ods. 1 CSP v spojení s § 129 ods. 1 CSP) musí z nej byť
zrejmé nielen to, z akého dôvodu sa žalobca náhrady škody domáha, ale aj to, v akej výške požaduje
zaplatiť takú náhradu, teda v danom prípade tak výšku uplatňovanej skutočnej škody ako aj výšku
uplatňovaného ušlého zisku. Splatnosť náhrady škody potom nastáva až doručením „kvalifikovanej

žaloby“. Vzhľadom na uvedené dovolací súd považoval dovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP za nedôvodné. Rovnako nepovažoval za dôvodné dovolanie žalobcu 2/ z dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP, ktorá okolnosť sama osebe odôvodňuje zamietnutie dovolania podľa § 448 CSP.
Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalovaný v súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu o priznaní
úroku z omeškania namietol tiež úvahu odvolacieho súdu, že „po doručení spresnenia žaloby žalovaný

mal možnosť dobrovoľného plnenia, a že v prípade pochybností o správnosti žiadanej výšky škody
žalovanému nič nebránilo dať si vyhotoviť analýzu a v zmysle takejto analýzy aj plniť, prípadne plniť v
prospech žalobcu aspoň časť žiadaného nároku a dohodnúť sa s ním na postupe pri vyčíslení skutočnej
škody, vrátene ušlého zisku“, v tejto časti dovolania ide len o polemiku žalovaného s odôvodnením
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá nespĺňa kritériá dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP a

pre posúdenie nastolenej otázky splatnosti náhrady škody je irelevantná. Pokiaľ žalovaný uviedol, že s
uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (vo vzťahu k splatnosti) by bolo možné súhlasiť iba za
predpokladu správneho vyčíslenia výšky škody (dňa 08. 12. 2003), dovolací súd poukazuje na to, že
zistenie správnej výšky žalovaného nároku bolo vecou vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia,
ktoré nemožno posudzovať v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP.

B. Dovolanie žalobcu v 1. rade a dovolanie žalobcu v 2. rade

B.A. – Neprítomnosť strany sporu a odročenie pojednávania na Krajskom súde

30. Žalobca 1/ namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP v prvom
rade tým, že odvolací súd pojednávanie nariadené na deň 23. 02. 2021 uskutočnil za účasti

právneho zástupcu žalovaného, keď žalobca 1/ nemohol na uskutočnenom pojednávaní reagovať na
prednesené tvrdenia žalovaného, čím mu mala byť odňatá možnosť uplatňovať jeho práva v zmysle
príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, lebo samotné tvrdenie odvolacieho súdu, že
predmetná vec nezniesla odklad, a preto neakceptoval odmietnutie udelenia súhlasu strany konania
na vykonanie pojednávania v neprítomnosti strán sporu, nemôže podľa žalobcu 1/ ospravedlniť jeho

nesprávny a nezákonný procesný postup - spor sa v tom čase viedol viac ako 19 rokov, a preto odročenie
pojednávania o 1 - 2 mesiace bolo logickou a oprávnenou požiadavkou. Z citovaného ustanovenia
§ 183 ods. 4 CSP vyplýva, že odročenie pojednávania je na úvahe vec prejednávajúceho súdu, nie
strany sporu. Vzhľadom na to, že sa pojednávanie malo vykonať na základe ustanovenia § 385 ods.1 CSP v spojení s § 1 ods. 2 vyhl. č. 21/2021 Z. z., nebolo právne významné, že neboli splnené
podmienky pojednávania v zmysle § 1 ods. 1 tejto vyhlášky; z tohto hľadiska nie je podstatné ani tvrdenie
žalobcu 1/, že si myslel, že pojednávanie bude odročené z dôvodu žiadosti intervenienta o odročenie

pojednávania z dôvodu práceneschopnosti jeho právneho zástupcu. Bolo totiž iba na úvahe súdu, či sú
splnené podmienky na odročenie pojednávania v zmysle § 183 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti dovolací
súd poznamenáva, že v danom prípade odvolací súd žiadosti intervenienta o odročenie pojednávania
nevyhovel, pričom žalovaný tento procesný postup nenamietol (ako jediná strana, ktorá by mohla byť
oprávnená na uplatnenie dovolacej námietky podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že neodročením

pojednávania došlo k porušeniu jeho procesného práva, a že pojednávanie odročené byť malo),
takú dovolaciu námietku neuplatnil. Odvolací súd svoj záver o tom, že ide o vec, ktorá neznesie odklad
odôvodnil trvaním súdneho konania a stavu právnej neistoty po dobu viac ako 19 rokov. Vychádzajúc
z týchto individuálnych okolností prípadu, dovolací súd konštatuje, že táto argumentácia odvolacieho
súdu je udržateľná, najmä s prihliadnutím na všeobecne známu rozhodovaciu prax ústavného súdu, čo
do prieťahov v súdnom konaní. Na tom základe v tejto časti dovolanie žalobcu 1/ z dôvodu podľa § 420

písm. f) CSP nepovažoval za dôvodné.

B.B. – Nesprávne vyhodnotenie dokazovania, celková výmera bytov a nebytových priestorov, možný
prenájom bytov

31. Žalobca 1/ ďalej podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti s určením výšky ušlého zisku
namietol nesprávne vyhodnotenie dokazovania odvolacím súdom, že stanovenie predpokladaného
zisku žalobcov sa musí odvíjať od uzavretých zmlúv o budúcej výstavbe bytov, lebo pôvodný žalobca
mohol počítať výlučne so ziskom, ktorý z predaja získa na základe takto uzavretých zmlúv. Namietal
i argumentáciu odvolacieho súdu, že neuveril tvrdeniu žalobcu 1/, že pôvodný žalobca mal v úmysle

nebytové priestory prenajímať, keďže takúto skutočnosť v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal
a takýto zámer nebol ani premietnutý v prvotných dokladoch týkajúcich sa výstavby. Žalobca 1/ dôvodil
tým, že všetky zmluvy o výstavbe bytu boli zrušené ešte v roku 1999 a záujemcom boli zálohy vrátené,
a teda ku dňu vzniku škody, ktorý bol právoplatným medzitýmnym rozsudkom ustálený dňom 05. 05.
2000, preto nemožno vychádzať z ceny bytov uvažovanej v čase podpisu týchto zmlúv, ale z ceny v

čase vzniku škody, keď cena za m2 sa rapídne zvýšila. Podľa žalobcu 1/ neexistuje žiadny dôkaz o
tom, že by pôvodný žalobca chcel nebytové priestory predávať, tieto nezapočítal do výpočtu ušlého
zisku, čo naopak svedčí o tom, že ich chcel prenajímať, pričom len za obdobie rokov 2000 až 2007 by
príjem z nájmu bol 648.811 eur (posudok F. E.), ktorá suma samotná niekoľkonásobne prevyšuje
celý uplatnený nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu škody v tomto konaní. Uvedené dovolacie námietky

z hľadiska § 420 písm. f) CSP dovolací súd považuje len za nesúhlas žalobcu 1/, resp. jeho polemiku s
vyhodnotením dokazovania a odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje skutkové
závery ohľadom počtu a celkovej výmery bytov a nebytových priestorov (1328,32 m2 + 748,13 m2 =
2553,05 m2) a spoločných priestorov bytov a nebytových priestorov o celkovej výmere 476,60
m2 logicky, jasne a presvedčivo odôvodnil v bode 51. odôvodnenia jeho rozsudku. Pokiaľ ide o ďalšiu

námietku, že pôvodný žalobca mal v úmysle nebytové priestory prenajímať, záver o nedôvodnosti týchto
námietok odvolací súd odôvodnil obsahom žaloby (bod 52. odôvodnenia jeho rozsudku); z tohto záveru
vyplýva, prečo nevzal do úvahy žalobcom 1/ v dovolaní namietaný posudok F. E. a jeho požiadavku
náhrady príjmu z nájmu. Podľa názoru dovolacieho súdu záver o jednoznačnom úmysle pôvodného
žalobcu predať tak bytové, ako aj nebytové priestory odvolací súd odôvodnil zrozumiteľne, presvedčivo

a logicky. Tento záver má jednoznačný základ v znení žaloby (viď stranu 5 žaloby - č. l. 5, resp. 44),
pričom dovolací súd za správny považuje aj názor odvolacieho súdu, že na spochybnenie takého záveru
nestačí iba tvrdenie terajšieho žalobcu 1/ (ako postupníka) o údajnom úmysle pôvodného žalobcu
nebytové priestory prenajímať. Dovolanie preto nepovažoval za dôvodné podľa § 420 písm. f) CSP
ani v tejto časti. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zodpovedá aj požiadavka, aby súdmi urobené
skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.
V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a
čl. 6 CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá sa prejavuje ako rovnaká miera možnosti
uplatňovania prostriedkov procesného útoku, ale aj procesnej obrany v medziach stanovených CSP.

Obsah princípu rovnosti sporových strán v civilnom sporovom konaní sa tak prejavuje ako tzv. funkčná
rovnosť, spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v
rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnils jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, prípadne dožadovať
sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS

98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Dokazovanie tvorí časť civilného konania, v rámci ktorej si súd
vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v
sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a
akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a
nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd,
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd má

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorýbypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces(IV.ÚS252/04),čímbymohlodôjsťkvade
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V bode 52. odôvodnenia rozsudku odvolací súd to, že neuveril

tvrdeniu žalobcu 1/, že pôvodný žalobca mal v úmysle nebytové priestory prenajímať, odôvodnil tým, že
úmyslu pôvodného žalobcu predať všetky postavené priestory (teda tak byty ako aj nebytové priestory)
nasvedčuje samotné znenie žaloby, keď úmysel prenajímať nebytové priestory v konaní pred súdom
prvej inštancie neuvádzal, a taký úmysel nebol premietnutý ani v prvotných dokladoch týkajúcich sa
výstavby. Uvedené vyhodnotenie úmyslu pôvodného žalobcu je logické, zrozumiteľné a presvedčivé,

nevyvrátené žiadnym dôkazom; túto dovolaciu námietku preto dovolací súd nepovažoval za dôvodnú.

B.C. – Ušlý zisk, odmietnutie vykonania dôkazu, výpočet ušlého zisku odvolacím súdom

32. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4MCdo/23/2008 z 21. 12. 209 uviedol: „To, čo poškodenému

ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti
k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo
musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo

škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo
právevdôsledkukonaniaškodcu(škodnejudalosti).“V rozhodnutí sp.zn. 4Obdo/53/2020 najvyšší súd
vyslovil: „Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,
avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na
existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote.“ V

rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/15/2010 najvyšší súd vyslovil: „Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v
žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením
je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd musí rešpektovať predmet konania
vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového
základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu.“ K procesným právam strany

sporu nepatrí právo, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa
procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré
z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie strane sporu. Uvedené predstavuje prejav
zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly
a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečenie toho, aby sa zisťovanie skutkového

stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať
určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP a I. ÚS 350/08). Samotné rozhodnutie
súdu nevykonať určité dôkazy (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo

nadbytočné), v zásade nie je považované za postup, znemožňujúci procesnej strane uskutočňovať jej
procesné oprávnenia v zmysle § 420 písm. f) CSP. Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd, pričom nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS
465/2017). Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor,že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Žalobca 1/ za nesprávny

procesný postup odvolacieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces,
(pri medzi stranami nespornej výške skutočnej škody v sume 971.037 Sk) označil určenie výšky ušlého
zisku samotným odvolacím súdom bez využitia postupu podľa § 206 CSP, teda bez zadováženia si
kontrolného znaleckého posudku, resp. odborného stanoviska, pričom nie je zrejmé, prečo odvolací
súd pre stanovenie predpokladaných nákladov nevychádzal z niektorého z odborných posudkov, resp.

znaleckých posudkov. V tejto súvislosti namietol, že škoda vznikla dňom 05. 05. 2000, a preto nemožno
vychádzať z ceny bytov uvažovanej v čase podpisu zmlúv o výstavbe bytov, ale z ceny v čase vzniku
škody, keď cena za m2 sa rapídne zvýšila. Samotný výpočet výšky ušlého zisku odvolacím súdom
považoval za laický a neodborný čo do výpočtu predpokladaných nákladov výstavby už pôvodným
žalobcom na základe nepresných a neverifikovaných údajov o rozsahu použitia materiálu a jeho
cien v čase výstavby v priebehu, nie v čase ponuky realizovanej v predstihu niekoľkých rokov,

technického vybavenia staviteľa, dĺžky realizácie výstavby. Pokiaľ ide o namietaný skutkový záver
odvolacieho súdu (bod 49. odôvodneniarozsudkuodvolaciehosúdu),že„stanoveniepredpokladaného
zisku žalobcov sa musí odvíjať od uzavretých zmlúv o budúcej výstavbe bytov, keďže pôvodný žalobca
mohol počítať výlučne so ziskom, ktorý z predaja na základe takto uzavretých zmlúv získa“, tento
záver odvolací súd založil na skutkových tvrdeniach pôvodného žalobcu a dôkazoch tvoriacich obsah

spisu, pričom dôvodil aj tým, že nie je rozhodujúce, že pôvodný žalobca bol v dôsledku právnych
krokov žalovaného nútený od zmlúv o uzavretí budúcich zmlúv o výstavbe odstúpiť, teda došlo k ich
zrušeniu, lebo práve zmarenie podnikateľského plánu konaním žalovaného bolo dôvodom nenaplnenia
uvedených zmlúv (o budúcej výstavbe bytov). Uvedené vyhodnotenie sa podľa NSSR javí ako logické,
avšak žalobca 1/ podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne namietal, že zmluvy o budúcej výstavbe bytov

neexistovali už od roku 1999, a preto, ak ku vzniku škody došlo dňom 05. 05. 2000, mal sa odvolací súd
vysporiadať aj s touto skutočnosťou a v tej súvislosti s namietaným rastom nákladov na výstavbu ako
aj rastom cien bytových a nebytových priestorov, vrátane spoločných priestorov. Z obsahu spisového
materiálu dovolací súd zistil, že v špecifikácii žaloby (č. l. 40 až 45) pôvodný žalobca žiadal priznať
celkovo 20.368.575 Sk, z toho skutočnú škodu vyčíslil sumou 971.037 Sk, ušlý zisk vyčíslil sumou

12.397.538 Sk (spolu 13.368.575 Sk), náhradu škody za poškodenie povesti a dobrého mena sumou
7.000.000 Sk. V priebehu konania žalobca vzal späť žalobu v časti náhrady za poškodenie povesti a
dobrého mena. Súd prvej inštancie priznal náhradu škody vo výške 199.689,93 eur, resp. 244.065 eur,
t. j. spolu 443.755,40 eur (= 13.368.575 Sk). Odvolací súd pri prepočte ušlého zisku oproti prvotne
dohodnutej výstavbe vo výmere 2615 m2 vychádzal z celkovej zastavanej plochy výstavby vo výmere

2553,50 m2 na základe záväzného stanoviska žalovaného a grafickej časti projektu spoločnosti H.
E..Natomzákladesumunákladovvýstavby,ktorépôvodnýžalobcavyčíslilna29.442.462Sk,považoval
za opodstatnenú iba v sume 28.744.943,10 Sk. Na základe takto určenej plánovanej celkovej výmery
stavby a zmlúv o výstavbe bytov vychádzal z priemernej predajnej ceny bytových ako aj nebytových
priestorov po 15.752 Sk/m2 (oproti pôvodnej žalobcom uplatňovanej predajnej cene 16.000 Sk/m2)

a celkovej plochy spoločných priestorov 476,60 m2 po 5.660,40 Sk/m2 a v žalobe uplatnenú cenu
41.840.000 Sk, za ktorú by sa mohli predať byty, nebytové priestory vrátane spoločných priestorov,
znížil na 35.407.543,60 Sk. Dovolací súd mal zo špecifikácie žaloby (jej prílohy na č. l. 47) za zrejmé,
že žalobca pri výpočte výšky ušlého zisku v sume 12.397.538 Sk vychádzal z celkových
nákladov na výstavbu vo výške 29.442.462 Sk za 2615 m2 a z trhovej ceny - predpokladaného príjmu

z predaja kancelárskych a bytových priestorov v sume 41.840.000 Sk (2615 m2 x 16.000 Sk), teda
pôvodný žalobca pri výpočte trhovej ceny nerozlišoval medzi predajnou cenou kancelárskych priestorov
na jednej strane, bytov na strane druhej a spoločných priestorov na strane tretej, ale zjednodušene
rozpočítalcelkovúnímkalkulovanúpredajnúcenuna1m2(t.j.1.600Sk)pomernekcelkovejočakávanej
predajnej cene 41.840.000 Sk. Za takej situácie skutkový záver odvolacieho súdu o výške príjmu z

predaja spoločných priestorov v sume iba 5.660,40 Sk/m2 pri ich celkovej ploche 476,60 m2, celkovo
vo výške iba 2.697.746 Sk (bod 56. rozsudku odvolacieho súdu), bez zohľadnenia celkovej výšky
uplatnených (a preukázaných) nákladov na výstavbu v sumári a bez zistenia trhovej ceny bytov a
kancelárskych priestorov vrátane spoločných priestorov ku dňu 05. 05. 2000, je nepodložený, rozporný,
nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý.

33. Dovolací súd vzhľadom na uvedené za dôvodnú považoval dovolaciu námietku žalobcu 1/ z dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP ohľadom nedostatočne vykonaného dokazovania a zistenia skutkového
stavu a námietku, že výšku ušlého zisku musí určiť odborne spôsobilá osoba (§ 206 CSP), resp. znalec(§ 207 ods. 3 CSP v spojení so zákonom č. 382/2004 Z. z. a vyhl. č. 228/2018 Z. z.). Žalobca 2/
dôvod na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v časti jeho III. výroku v zmysle § 420 písm. f) CSP
odôvodnil rovnako ako žalobca 1) neprípustnosťou vlastného prepočtu výšky ušlého zisku odvolacím

súdom, keďže v prípade výpočtu náhrady škody vo forme ušlého zisku ide o posúdenie skutočností,
ku ktorým sú potrebné odborné znalosti, keď určenie výšky škody a ušlého zisku spadá pod činnosť
znalcov podľa obsahového vymedzenia znaleckých odborov a odvetví (príloha č. 2 vyhl. č. 228/2018 Z.
z. - odvetvie 09 03 00 - Kontroling a odvetvie 51 01 01 - Oceňovanie a hodnotenie podnikov). Zároveň
dovolací súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na vyššie konštatovanú dôvodnosť

dovolacej námietky žalobcu 1/ z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP ohľadom nedostatočne vykonaného
dokazovania a zistenia skutkového stavu, lebo výšku ušlého zisku musí určiť znalec (§ 207 ods. 3 CSP
v spojení so zákonom č. 382/2004 Z. z. a vyhl. č. 228/2018 Z. z.) dovolací súd vyhodnotil túto dovolaciu
námietku žalobcu 2/ ako dôvodnú z tých istých dôvodov. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu
v časti, ktorou vo vzťahu k obom žalobcom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta
(III. výrok rozsudku odvolacieho súdu) ako aj závislý V. výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na

náhradu trov konania podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 450 CSP.

V. Závery odvolacieho súdu po rozhodnutí NSSR

34. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), prejednal podané odvolania a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených

zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k nižšie uvedeným záverom.

35. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia, čiastkovo prvého druhoinštančného
rozhodnutia, k doposiaľ nevyriešeným odvolacím námietkam (ktorých pôvodné vyriešenie NSSR
odvolaciemu súdu neodobril) a dovolacím námietkam s ktorými sa má podľa rozhodnutia NSSR

vysporiadať odvolací súd v tomto rozhodnutí odvolací súd uvádza nasledovné.

36. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

37. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

38. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijalvecnesprávneprávnezávery,okremprávnehoposúdeniatýkajúcehosapríslušenstvapohľadávky.
Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnomrozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež
v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo
veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku

a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené odvolacie námietky a niektoré dovolacie námietky s
ktorými sa má podľa rozhodnutia NSSR vysporiadať odvolací súd odvolací súd uvádza nasledovné.

39. Keďže žalovaný podal pôvodné odvolanie voči prvému druhoinštačnému rozhodnutiu z dôvodov
normovaných ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ a žalobca v 1. rade v zmysle ustanovenia § 365

ods. 1 písm. f/ Civilného sporového poriadku odvolací súd k predmetným odvolacím dôvodom uvádza
nasledovné.

40.Kodvolacejnámietke,žerozsudoktrpínedostatkomriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniapodľa
ust.§365ods.1CSPpísm.b),pričomjenedostatočneodôvodnený,nezrozumiteľnýanepreskúmateľný,
odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne

požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie,
ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho

dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu
domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami
žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia

súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne

uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd
podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

41. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/
CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na

riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie

odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené
v kontexte celého konania. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred

ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a
zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími
argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto

argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivýproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva
strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá

všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.
Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada
zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces
je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR

5Cdo/57/2019,2Cdo/100/2018,4Cdo/3/2019,4Cdo/125/2019,4Cdo/120/2019,1Obdo/7/2018aÚSSR
III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže
po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie
žiadneho čiastkového procesného práva odvolateľov, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé
konanie sa javí ako nespravodlivé.

42. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový

stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré

je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením

pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými
stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť
dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

43. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo, okrem posúdenia príslušenstva pohľadávky, ktoré však už po stránke
právneho posúdenia napravil vo svojom prvom rozhodnutí druhoinštančný súd, pričom túto nápravunásledne odobril vo svojom rozhodnutí aj NSSR. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má
odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom
prípade súd prvej inštancie) bola v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je

poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

44. Možno tak konštatovať, že po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu sp. zn.7Co/115/2019 zo dňa
23.02.2021 a následnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/242/2021
zo dňa 30.05.2024 je zrejmé, že v rámci odvolacích námietok žalovaného boli vyriešené Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a odvolacím súdom nasledovné prvotne podané odvolacie námietky.
Jednalo sa o námietku aktívnej vecnej legitimácie, ktorou sa odvolací súd už vo svojom prvom
rozhodnutí vysporiadal a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí neboli právne

či skutkové závery vytknuté odvolaciemu súdu. Zároveň možno považovať už za vyriešenú Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a odvolacím súdom odvolaciu námietku žalovaného ohľadne „nesprávne
priznaného úroku z omeškania.“ Odvolaciemu súdu tak zostávalo vysporiadať sa s nasledujúcimi
zostávajúcimi odvolacími námietkami žalovaného, a to z v prvom rade s odvolacou námietkou
žalovaného ohľadne „nevysporiadania sa so všetkými posudkami nachádzajúcimi sa v súdnom spise“,

za druhé s námietkou ohľadne „nesprávnosti posudku F. P.“ a s námietkou ohľadne „nevykonania
navrhnutých výsluchov svedkov.“ Zároveň bolo potrebné z pohľadu odvolacieho súdu sa vysporiadať aj s
jedinouodvolacounámietkoužalobcuv1.rade,atosnámietkou„odvolaniavočitrovámkonania“,pričom
zostávajúce námietky boli vyriešené tak prvým rozhodnutím odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu.

45. Odvolací súd považuje za podstatné sumarizovať odvolacie ako aj dovolacie dôvody, ktoré neboli
v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho či dovolacieho súdu vyriešené s konečnou platnosťou.

46. Relevantné odvolacie dôvody, s ktorými sa musí odvolací súd v tomto rozhodnutí vysporiadať boli
doposiaľ z pohľadu KSPO a NSSR posúdené nasledovne:

1. Nevysporiadanie sa so všetkými posudkami: KSPO sa vo svojom prvom rozhodnutí s touto námietkou
vysporiadaval v ods. 39, 48 a 49, pričom ju uznal ako dôvodnú a NSSR sa s touto námietkou
vysporiadaval vo svojom rozhodnutí v ods. 107, pričom neodobril závery prvého rozhodnutia KSPO
2. Nesprávnosť posudku F. P.: kde sa s touto námietkou vo svojom prvom rozhodnutí KS PO vysporiadal
v ods. 50 a uznal ju ako dôvodnú, pričom NSSR sa s predmetnou odvolacou námietkou vysporiadal

v ods. 94 až 117, pričom v tejto odvolacej námietke neodobril závery KS PO.
3. Nevykonanie navrhnutých výsluchov svedkov: k tejto odvolacej námietke sa KS PO vo svojom prvom
rozhodnutí vôbec nevyjadril, pričom ohľadne tejto odvolacej námietky NSSR sa touto skutočnosťou
zaoberal v ods. 106.
4. Zároveň sa odvolací súd v tomto rozhodnutí bude zaoberať odvolacou námietkou žalobcu v 1. rade,

ktorá smerovala voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie ohľadne výroku IV. o trovách konania, ktorú
spomína čo do obsahu odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí v ods. 35.

47. Zároveň sa v tomto odôvodnení odvolací súd bude zaoberať aj relevantnými dovolacími dôvodmi,
ktoré neboli v predchádzajúcich rozhodnutiach či už odvolacieho alebo Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky s konečnou platnosťou vyriešené:
1. sa jedná o dovolací dôvod žalobcu v 1. rade týkajúci sa nesprávneho vyhodnotenia dokazovania
z pohľadu prvého rozhodnutia KS PO, pričom argumentácia žalobcu v 1. rade sa nachádza v ods. 33
až 40 rozhodnutia NRSR, ku ktorým dovolacím dôvodom NSSR prijal závery v ods. 94 až 116,
2. dovolacími námietkami žalobcu v 2. rade spočívajúcimi v nesprávnom vyhodnotení dokazovania v

prvom rozhodnutím KS PO, s argumentáciou žalobcu v 2. rade v ods. 44 až 46 v rozhodnutí NSSR,
ku ktorej uviedol svoje závery NSSR vo svojom rozhodnutí v ods. 94 až 116 svojho rozhodnutia.

K týmto obom podstatným dovolacím dôvodom možno konštatovať, že tak dovolací dôvod č. 1
ako aj dovolací dôvod č. 2 zo strany žalobcu v 1. a 2. rade vo svojej obsahovej podstate konzumujú

odvolacie dôvody, ktorými sa bude súd v tomto rozhodnutí zaoberať, a to odvolacie dôvody pod bodom
1, 2 a 3. Z tohto pohľadu možno vyhodnotiť, že pokiaľ sa odvolací súd bude zaoberať relevantnými
dovolacími dôvodmi, ktorými mu uložil povinnosť sa zaoberať NSSR vo svojom budúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu tieto konzumujú aj odvolacie dôvody. Mimo rozhodnutia a záverov prijatýchv rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa bude odvolací súd samostatne zaoberať
odvolacou námietkou žalobcu v 1. rade, ktorá smerovala voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie ohľadne
výroku IV. o trovách konania (čo do jej obsahu viď. odvolací súd v ods. 35 rozhodnutia.)

48. K relevantným vyššie uvedeným odvolacím námietkam ako aj k relevantným vyššie uvedeným
dovolacím námietkam odvolací súd v tomto rozhodnutí uvádza nasledovné.

49. Ohľadne relevantného odvolacieho dôvodu žalovaného spočívajúcom vo vytknutí skutočností,

že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal so všetkými znaleckými posudkami nachádzajúcimi
sa v súdnom spise odvolací súd uvádza nasledovné. V súdnom konaní boli predložené, respektíve
zabezpečené 4 znalecké posudky resp. odborné vyjadrenia. Jedná sa o nasledovné posudky/
vyjadrenia: znalecký posudok F. E. z odboru ekonómie a manažmentu, odbor účtovníctvo, daňovníctvo,
personalistika č. X/XXXX na sumu 825.777,- eur; odborné stanovisko F. B. z odboru ekonómie a
manažmentu, odbor účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika č. X/XXXX na sumu 32.232,- eur; znalecký

posudok F. P. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností č. XX/
XXXX na sumu 457.000,- eur; znalecký posudok F. C., B.. B. L. z odboru ekonómie a manažmentu,
odbor účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika č. X/XXXX na sumu 118.790,- eur; odborný posudok
F. H. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností č. XXX/XXXX na
sumu 87.335,- eur. Okrem posudku F. P. závery zvyšných posudkov predložených v tomto sporovom

konaní vychádzali z právneho posúdenia skutkového stavu, že „stanovenie predpokladaného zisku sa
musí odvíjať od uzavretých zmlúv o budúcej výstavbe bytov, keďže pôvodný žalobca mohol počítať
výlučne so ziskom, ktorý z predaja na základe takto uzavretých zmlúv získa.“ Tento záver zároveň
prijal aj odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí, ktoré bolo rozhodnutím NSSR čiastočne zrušené.
Zároveň k tejto skutočnosti NSSR v ods. 111 svojho rozhodnutia okrem iného poznamenal, že žalobca

v 1. rade dôvodne namietal tú skutočnosť, že zmluvy o budúcej výstavbe bytov neexistovali už
od roku 1999, a preto ak ku vzniku škody došlo dňom 05.05.2000 mal sa odvolací súd vysporiadať
aj s touto skutočnosťou a v tejto súvislosti s namietaným rastom nákladov na výstavbu ako aj rastom
cien bytových a nebytových priestorov vrátane priestorov spoločných. Z uvedeného je tak zrejmé,
že všetky zostávajúce posudky okrem posudku F. P. vychádzali pri svojom výpočte a záveroch

z nesprávne definovaného právneho záveru, ku ktorému momentu je potrebné vykonať samotné
vyčíslenie. S ohľadom na tieto právne závery NSSR sú tak zostávajúce posudky predložené v tomto
sporovom konaní nepoužiteľné, pričom zároveň je potrebné konštatovať, že z prapodstaty právneho
záveru vyjadreného v rozhodnutí NSSR vychádzal jedine posudok F. P.. Tu zároveň za podstatné
považuje odvolací súd poukázať na kontradiktórnosť predmetného sporu ako aj na skutočnosť,

že sporová protistrana teda strana žalovaná nenapadla nezrozumiteľnosť či nejasnosť samotného
znaleckého posudku F. P., ale zaoberala sa skôr opačným právnym posúdením veci teda momentom
vyčíslenia a nakoniec si zabezpečila vlastné posudky k samotnej výške ušlého zisku. Je síce
pravdou, že pred súdom prvej inštancie prvotne žalovaná strana spochybňovala závery F. P., za týmto
účelom však súd prvej inštancie pristúpil k doplňujúcemu dokazovaniu a ponechal priestor sporovým

stranám, aby konfrontovali svoje pochybnosti k znaleckému posudku F. P. priamo s osobou znalkyne
napojednávaní.Znalkyňataknapojednávaníbolavypočutáazodpovedalariadneazrozumiteľnevšetky
otázky sporových strán k namietanej nejasnosti a nezrozumiteľnosti posudku z pohľadu sporových strán.
Súdna znalkyňa F. P. bola tak vypočutá súdom prvej inštancie na pojednávaní (č.l. 822 a nasledujúce
súdneho spisu), pričom je zrejmé, že sa jednalo o obšírny výsluch a dostatočne rozsiahlo prezentované

závery samotnou znalkyňou, ktoré sú zachytené na č.l. 8, 9, 10, 11 12 a č.l. 13 zápisnice z pojednávania
konaného dňa 21. septembra 2009. Zároveň možno konštatovať, že po odstránení rozpornosti
či pochybnosti sporových strán nad závermi tohto znaleckého posudku a ich bezprostrednom objasnení
samotnou znalkyňou, ďalej sporovými stranami a to najmä stranou žalovaného, už závery znalkyne
čo do logickosti či opodstatnenosti napádané neboli. Strana žalovaného, respektíve intervenienta sa

rozhodla, že spochybní závery predmetnej znalkyne predložením súkromno-znaleckých posudkov
respektíve posudkov v procesnej podobe listinného dôkazu pokiaľ sa v tomto posudku nenachádza
čestné prehlásenie znalca o trestnoprávnej zodpovednosti v prípade nesprávnych záverov posudku.
Možno tak konštatovať že zostávajúce posudky znalcov mali podľa názoru protistrany rozporovať
posudok F. P. na podklade odlišného pohľadu na hmotnoprávne posúdenie momentu vyčíslenia či už

škody alebo ušlého zisku. S ohľadom na vyššie spomenutý právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tak jediným predmetom voľného hodnotenia dôkazov z pohľadu jeho použiteľnosti pre odvolací
súd v tomto konaní zostal znalecký posudok F. P. z odboru stavebníctva, odvetvie pozemné stavby,
odhad hodnoty nehnuteľnosti č. XX/XXXX.50. Druhá relevantná odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnosti posudku F. P. bola
prvým rozhodnutím odvolacieho súdu posúdená ako dôvodná, pričom argumentačne vo svojom prvom

rozhodnutí odvolací súd použil argumentáciu, ktorá sa nachádza v ods. 49 a 50 prvého rozhodnutia
odvolacieho súdu, pričom zároveň je možné konštatovať, že tieto závery odvolacieho súdu Najvyšší súd
Slovenskej republiky neodobril Krajskému súdu v Prešove, pričom argumentoval svojím rozhodnutím,
a to konkrétne jeho odôvodnením v ods. 94 až 117. Tu ohľadne podstatnej odvolacej argumentácie
žalovaného je dôležitý ods. 26 prvého rozhodnutia odvolacieho súdu, kde v zásade žalovaný tvrdí,

že F. P. si na zistenie ceny bytov objednala stanovisko F. C., ktorému dodala typové zmluvy z roku
2005 až 2008 teda 11 rokov od uzavretia zmluvy o výstavbe a 8 rokov od súdom určeného vzniku
škody. Znalkyňa sama uviedla, že reálny čas predaja bytov mal byť okolo roku 2002, no keďže nemala
možnosť dostať sa k cenám bytov v tomto období vychádzala z cien úplne iného obdobia. Žalovaný
zároveň zdôraznil, že ceny bytov od roku 2002 do roku 2008 vzrástli o 255%, keď cena bytu z roku
2002 na území SR bola 592,- eur za m2 a v roku 2008 1.511,- eur za m2. Ohľadne tejto vznesenej

odvolacej námietky stranou žalovaného odvolací súd poukazuje na konkrétne časti znaleckého posudku
č. XX/XXXX ako aj na samotný výsluch znalkyne na pojednávaní pred súdom prvej inštancie. Posudok
č. XX/XXXX podľa názoru odvolacieho súdu riadne obstojí k ohodnoteniu bytov pre rok 2002, a to
z pohľadu strany posudku č. 12 (č.l. 613 súdneho spisu), kde sa v odpovedi na tretiu otázku zo strany
znalca uvádza, že predpokladaná doba výstavby by mala byť 20 mesiacov pri predpokladanom počte

pracovníkov na stavbe v počte 12 a ich dosahovanej produktivite. Zároveň k tomuto je uvedený
aj konkrétny výpočet znalkyne. Zároveň o uvedenej skutočnosti svedčí aj zodpovedanie otázky č.
6 znalkyňou v znaleckom posudku na č.l. 14 znaleckého posudku, kde na otázku pre stanovenie
primeranej ceny bytov v nadstavbe v čase po dokončení predpokladanej výstavby v danej lokalite znela
odpoveď znalkyne, že odpoveď na otázku je vypracovaná v samostatnej prílohe, ktorú tvorí samostatne

zviazaný odborný posudok č. XX/XXXX vypracovaný F. C. a podľa výsledku vyplývajúceho z kúpnych
zmlúv by bola primeraná predajná cena bytov a nebytových priestorov realizovaných na stavbe vo
výške 25.517,92 Sk/m2 s DPH. Zo strany 19 predmetného znaleckého posudku (č.l. 618 súdneho spisu)
je zároveň zrejmé, že 14. prílohou predmetného posudku je aj stanovenie všeobecnej hodnoty bytov
v roku 2002 metódou polohovej diferenciácie. Zo strany posudku č. 143 až 146 (č.l. 740 a nasledujúce

strany súdneho spisu) je zrejmá podrobne rozpísaná rekapitulácia ohodnotenia bytov, a to k roku 2002.
Zároveň je zo súdneho spisu zrejmé, že na č.l. 554 súdneho spisu sa nachádza odborný posudok U.
XX/XXXX vypracovaný znalcom F. C., z ktorého je zrejmé, že úlohou znalca bolo stanoviť všeobecnú
priemernú cenu nájmu nebytových priestorov a priemernej predajnej ceny bytov v „nadstavbe domu
služieb“ na I. [. N. E.. Z uvedeného je zrejmé, že okrem iných podklady na vypracovanie posudku

tvorila aj kúpna zmluva zo dňa 04.04.2008 ako aj kúpna zmluva z 29.08.2005. Zároveň z bodu 2.1.
znaleckého posudku je zrejmé, že boli použité rozpočtové ukazovatele na stanovenie východiskovej
hodnoty stavieb, a to tak, že boli použité rozpočtové ukazovatele publikované v metodike výpočtu
všeobecnej hodnoty nehnuteľností a stavieb ISBN 80 - 7100 - 827 - 3, pričom koeficient cenovej úrovne
je podľa známych štatistických údajov. Vzhľadom na to, že objednávateľ nevedel predložiť iné kúpne

zmluvy len zmluvu z roku 2005, respektíve zmluvu 2008 znalec koeficientmi cenovej úrovne musel
prepočítať cenu k požadovanému roku 2002. Zároveň z bodu 2.1. porovnávacia metóda je zrejmé,
že ako podklad pre výpočet priemernej ceny bytu boli použité kúpne zmluvy z roku 2005, respektíve
roku 2008 vzhľadom na to, že ide o byty v novostavbách. V kúpnych zmluvách z roku 2002 boli byty v
starších bytových domoch, kde bol použitý iný konštrukčný systém, a to železobetónový skelet. Z tohto

dôvodu znalec po použil kúpne zmluvy z rokov 2005 a 2008 a pomocou koeficientov cenovej úrovne
cenu prepočítal tieto k roku 2002. Z uvedeného je teda zrejmé, že nie je pravdou, tak ako uvádza
žalovaný vo svojej odvolacej námietke, že F. P. vypočítala cenové relácie výhradne a iba na podklade
zmlúv z roku 2005 až 2008 bez odbornej reflexie pre kalendárny rok 2002 (11 rokov od uzavretia zmluvy
o výstavbe a 8 rokov od súdom určeného vzniku škody). Zároveň toto tvrdenie žalovaného popiera

aj obsah samotného výsluchu F. P. pred súdom prvej inštancie na č.l. 826 a nasledujúce súdneho
spisu, z ktorého je okrem iného zrejmá aj táto znalkyňou tvrdená skutočnosť: „pokiaľ sa týka roku
2002 ako rozhodujúceho pre určenie výstavby bytov vychádzam z toho ako by sa stavba vyvíjala
od doby vzniku. V tom čase rok 2002 mohli byť byty speňažované. Súhlasím s tým, že toto som
určila jednoduchým spôsobom, nemôžem suplovať projektanta, takto sa bežne postupuje v stavbárskej

praxi. Ide o hypoteticky výpočet. Pokiaľ sa týka skutočne stanovenia hodnoty bytu za 1m2 ja som si
k tomu zabezpečila znalecký posudok a privzala F. C., ktorý pozná miestne pomery. K skutočnosti,
že znalec vychádzal zo zmlúv, vychádzal za iné časové obdobie, chcem uviesť, že znalec nemal šancu
získať zmluvy, pri ktorých by bol realizovaný predaj novostavieb v nadstavbách pre konkrétne obdobie.“Na otázku súdu či znalec F. C. vychádzal z hodnoty novopostavených bytov, respektíve z hodnoty
podkrovných bytov, respektíve z akých bytov vychádzal, znalkyňa uviedla: „z hľadiska porovnateľnosti
sa nám zdalo porovnávať hodnotu bytov s hodnotami bytov v novostavbe ostatné byty neboli vhodné.“

Na otázku právneho zástupcu žalobcu pred znalkyňou, aby uviedla akým spôsobom F. C. dospel
k stanoveniu ceny za m2 obytnej plochy znalkyňa uviedla, že s F. C. to konzultovali a tak pribrala
F. C., pretože naozaj nepozná pomery danej lokality, pričom táto lokalita je zaujímavejšia o kúpu
nehnuteľností. Pri výpočte aplikovali porovnávanie s bytom, ktorý by sa realizoval v nadstavbe a na str.
5 odborného posudku F. C. je koeficient pre úpravu východiskovej hodnoty, kde sú jednotlivé vstupné

položky na úpravu tejto konkrétnej ceny, ktoré im slúžili na získanie hodnoty na 1m2 podlahovej plochy
bytov. Ostatné koeficienty sa aplikovali úpravou cenovej úrovni roku 2008 na cenovú úroveň roku 2002.
Konkrétne na č.l. 594 spisu je uvedený vývoj jednotlivých koeficientov za časové obdobie od roku 1993
do roku 2010. Týmito prepočtami teda upravili hypotetické predajné ceny vo vzťahu k novostavbám.
Pokiaľ sa týka cien novostavieb v roku 2002 obaja znalci znížili hypotetickú predajnú cenu koeficientom
0,7365 a pre úpravu z roku 2005. Pre ozrejmenie súdu chcela uviesť, že mali dve zmluvy z roku 2008

a jednu kúpno-predajnú zmluvu z roku 2005. Všetky tieto ceny sa upravovali na cenovú hladinu roku
2002, potom sa vlastne upravili koeficientmi, ktoré charakterizovali. Následne sa upravovali koeficienty
získané porovnávaním. Vlastne z týchto získaných hodnôt, napríklad na str. 4 posudku znalca F. C. sú
uvedené konkrétne výpočty, následne to započítali vo vzťahu ku centru uvedené na str. 5. Na otázku
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného pre znalkyňu, ktoré realitné kancelárie

oslovila znalkyňa táto uviedla, že osobne bola vo firme L. E., kde jej oznámili, že sú na trhu iba dva
roky. Firma E. L. jej nevedela poskytnúť takéto podklady a uviedla, že nemá archív. Zároveň uviedla,
že koeficienty robil F. C. sám, pretože on pozná podmienky daného priestoru sám. Na otázku právneho
zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného pre znalkyňu akým spôsobom dospel F. C. ku
koeficientu0,85napríkladnač.l.4alebobytuč.Xznalkyňauviedla,ževpríloheodbornéhoposudkuF.C.

je tabuľka, a to na č.l. 596 spisu cenové správy pre stavebníctvo, ktorá stanovuje index cenovej hladiny.
Zároveň uviedla, že odborný posudok F. C. čítala a je s ním stotožnená v plnom rozsahu. Vzhľadom
na vyššie uvedené tak odvolacia námietka žalovaného ohľadne nesprávnosti znaleckého posudku
F. P. nie je dôvodná aj s tým ohľadom, že po predmetnom vyššie uvedenom výsluchu a zodpovedaní
všetkých otázok tak súdu ako aj sporových strán ďalej sporové strany už posudok F. P. nenamietali

čo do konkrétnych tvrdení ohľadne jeho nelogickosti či nepresnosti alebo nezrejmosti jeho záverov,
alerozhodlisapredkladaťsúdusamostatnésúkromno-znalecképosudkyčiodbornévyjadrenia.Zvyššie
uvedených dôvodov, pokiaľ zostávajúce posudky považujú za svoje východisko iné právne náhľady
ako ich prijal NSSR, nemôžu byť podkladom pre konečné rozhodnutie vo veci, lebo prijatie ich východísk,
ktoréviedliknimiopisovanýmzáverombyzakladalinesprávneprávneposúdenieveciodvolacímsúdom.

Z tohto dôvodu predmetné posudky nemajú potenciál vyvracať vecnú správnosť všetkých záverov
uvedených v súdom nariadenom posudku č. XX/XXXX. Závery tohto posudku sú zároveň čo do metódy
stanovenia a tvorby budúcej reálnej ceny výstavby znalcom vypočítaným rozpočtom podľa projektovej
dokumentácie s ohľadom na posudzovanú vec a dostupné doklady a podklady logické a smerodajné.
Zároveň závery znaleckého posudku č. XX/XXXX aj po dodatočnom výsluchu znalkyne čo do určenia

ceny bytov neboli následne protistranou žalovaného konkrétne a určito spochybňované konkrétnymi
tvrdeniami. Závery tohto posudku tak možno považovať, okrem vyššie uvedeného aj za nenapadnuté
(nesporné) a preukázané pre kalendárny rok 2002 a to s ohľadom na už vyššie uvedené konštatovanie,
že zostávajúce posudky považujú za svoje východisko iné právne náhľady ako ich prijal NSSR (nemôžu
tak byť podkladom pre konečné rozhodnutie vo veci, lebo prijatie ich východísk, ktoré viedli k nimi

opisovaným záverom by zakladali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom).

51. K tretej relevantnej odvolacej námietke žalovaného ohľadne porušenia práva na spravodlivý proces
spočívajúcom v odmietnutí vykonať výsluch svedkov K. a D. ako aj vykonať kontrolné znalecké
dokazovanie o výške škody odvolací súd uvádza, že ďalšie kontrolné znalecké dokazovanie z pohľadu

odvolacieho súdu pred súdom prvej inštancie nebolo hospodárne vykonať, keďže tak ako vyššie
uviedol odvolací súd znalecký posudok č. XX/XXXX bol a po výsluchu samotnej znalkyne aj je jasný,
logicky a zrozumiteľný, pričom nebol pred návrhom žalovaného na vykonanie kontrolného znaleckého
dokazovania tento posudok konkrétne/účinne napadnutý tak, že by boli spochybňované konkrétne
tvrdenia znalkyne v tomto posudku. S ohľadom na túto procesnú situáciu bolo z pohľadu súdu

prvej inštancie správne v rámci zásady rýchlosti a hospodárnosti konania takýto návrh na vykonanie
dokazovaniakontrolnýmznaleckýmdokazovanímzamietnutýsprávne.Čosatýkaodmietnutiavypočutia
svedkov K. a D. je zrejmé, že odvolací súd nariadil riadne pojednávanie, ktoré sa vo veci konalo
pred odvolacím súdom pred vydaním prvého rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom odvolací súdriadne zopakoval dokazovanie tak ako aj uvádza v ods. 44 svojho rozhodnutia, pričom zo samotnej
zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.02.2021 pred odvolacím súdom je zrejmé, že sporová strana
žalobcu naďalej nezotrvávala na vypočutí predmetných svedkov pred odvolacím súdom, pričom tu

je nutné z pohľadu odvolacieho súdu konštatovať, že vo všeobecnej rovine do kategórie procesných
vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“,
ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie
dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení
konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.

V súdenej veci súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu svoje rozhodnutie o zamietnutí
návrhu odvolateľa na doplnenie dokazovania oprel o racionálnu úvahu vyplývajúcu nielen z priebehu
konania, správania sa strán, ale aj zostavu dokazovania a v tomto odvolací súd odkazuje na rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Ak by aj bola pripustená možnosť (no nie je), že by odvolateľ nielen tvrdil,
ale bol by aj preukázal ako opomenutie vykonania ním navrhnutého dôkazného prostriedku mohlo
z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu prvej inštancie ovplyvniť jeho prípadný procesný úspech v spore,

teda, že vykonanie ním navrhnutého dôkazného prostriedku bolo z pohľadu meritórneho skutkového
a právneho kontextu veci významné, je potrebné si uvedomiť, že v priebehu imperatívu zakotveného
vustanovení§390CSPodvolacísúdbyužnemoholpristúpiťkzrušeniurozhodnutiasúduprvejinštancie
z toho dôvodu a naproti tomu by sa nemohlo nariadiť odvolacie pojednávanie a týmto prípadný deficit
súdu prvej inštancie reparovať s poukazom na princíp koncentrácie a neúplnej apelácie, pretože na

to, aby odvolací súd mohol doplniť dokazovanie museli by byť splnené všetky tri zákonom stanovené
podmienky normované ustanovením § 384 ods. 1 CSP. Jedná sa o tieto vyžadované podmienky. Za prvé
návrh na vykonanie dôkazu na súde prvej inštancie, za druhé zamietnutie jeho vykonania súdom prvej
inštancie a za tretie návrh na jeho vykonanie v odvolaní. Práve tretia podmienka, a to návrh na vykonanie
dôkazu v odvolaní naplnená nebola a uvedené tak musí ísť na ťarchu benevolentného odvolateľa, ktorý

v odvolaní rezignoval a nevyužil zákonom mu dané nástroje, prostredníctvom ktorých by tak mohlo
eventuálne dôjsť aj k zvráteniu tejto časti procesu v jeho prospech, lebo práva patria bdelým „vigilantibus
iura scripta sunt.“

52. Tak ako už vyššie odvolací súd uviedol vysporiadanie sa s relevantnými odvolacími dôvodmi

žalovaného, a to prvým, druhým a tretím odvolacím dôvodom zároveň predstavuje vysporiadanie
sa s relevantnými dovolacími dôvodmi žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade, ktorí namietali
nesprávne vyhodnotenie dokazovania odvolacím súdom v jeho prvom rozhodnutí, a to najmä z pohľadu
argumentácie žalobcu v 1. rade nachádzajúcu sa v ods. 33 až 40 rozhodnutia NSSR a argumentáciu
žalobcu v 2. rade nachádzajúcom sa v ods. 44 až 46 rozhodnutia NSSR, ku ktorým NSSR prijal závery

uvedeného svojom rozhodnutí od ods. 94 až 116. Predmetné dôvody žalovaného tak splývajú s dôvodmi
žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade.

53. Na margo vyššie uvedených či už odvolacích alebo relevantných dovolacích dôvodov odvolací
súd teda považuje za potrebné na dôvažok uviesť, že k vzniku škody došlo dňa 05.05.2000, čo bolo

právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozhodnutím Okresného súdu pod č.k. 7C/218/2002 - 255
ako aj náväzným rozhodnutím odvolacieho súdu č.k. 13Co/6/2006 – 291. Závery k tejto skutočnosti
sú zrejmé najmä z rozhodnutia 13Co/6/2006 – 291, a to najmä zo strany č. 7 tohto rozhodnutia,
pričom uvedené závery sú už rozhodnuté právoplatne. Tu je ale potrebné rozlišovať medzi skutočnosťou
kedy došlo k vzniku samotnej škody teda medzi dátumom 05.05.2000 a zároveň je potrebné rozlišovať

samotnú škodu od samostatného inštitútu, a to inštitútu ušlého zisku. Tento bol správne vypočítaný
znalcom k roku 2002, a to znaleckým posudkom č. XX/XXXX, a to s ohľadom na vyššie citované časti
posudkuč.XX/XXXXodvolacímsúdomvtomtorozhodnutí,atonajmäskutočností,žejezrejmé,žedoba
výstavby mala prebiehať v časovom rozmedzí dvadsiatich mesiacov. Je tak zrejmé, že od započatia
do ukončenia výstavby a predaja samotných bytov malo prejsť také časové obdobie, že výpočet ušlého

zisku k roku 2002 je znaleckým posudkom č. XX/XXXX stanovený podľa odvolacieho súdu správne.
Odvolací súd má za to, že pokiaľ dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia spomína dátum
05.05.2000 má na mysli zjavne moment vzniku priamej škody, pričom vznik tejto priamej škody ako aj jej
hodnota bola riadne už pred súdom prvej inštancie preukázaná, čo vyplýva aj z ods. 28 rozhodnutia
súdu prvej inštancie 7C/218/2002 – 1915. Polemickou však zostala škoda v podobe ušlého zisku, ktorou

sa podrobne zaoberal už súd prvej inštancie, a to v ods. 30 až 37 a jeho definíciu, skutkové a právne
okolnosti vzniku rozostrel NSSR v ods. 103,104 svojho rozhodnutia.54. Najvyšším súdom Slovenskej republiky a odvolacím súdom boli v predchádzajúcich rozhodnutiach
sp. zn.7Co/115/2019 zo dňa 23.02.2021 a sp.zn. 2Cdo/242/2021 zo dňa 30.05.2024 vyriešené
nasledovné námietky (pri vyššie uvedenom právnom posúdení odvolací súd zohľadnil všetky právne

závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Zohľadnil tak najmä právny názor z akej ceny
nemožno vychádzať. Teda, že nemožno vychádzať z ceny bytov uvažovanej v čase podpisu zmlúv
o budúcich zmluvách. Taktiež zobral odvolací súd za svoje správne stanovenie celkovej výmery
bytov a nebytových priestorov tak ako ich uviedol odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí, pričom
k uvedenému NSSR uviedol v ods. 96, že s týmto záverom sa stotožňuje, keďže ho vo svojom

prvom rozhodnutí odvolací súd jasne a presvedčivo odôvodnil v bode 5.1. tohto rozsudku. Zároveň
sa odvolací súd stotožnil aj a držal sa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o možnom či potencionálnom prenájme bytov kde NSSR v ods. 97 svojho rozhodnutia jednoznačne
konštatoval, že záver o úmysle pôvodného žalobcu predať tak bytové ako aj nebytové priestory odvolací
súd v odôvodnení svojho prvého rozhodnutia zrozumiteľne, presvedčivo a logicky odargumentoval,
preto považoval dovolanie v tejto časti za nedôvodné. Rovnako tak plne odvolací súd prebral právne

názory NSSR ohľadne inštitútu ušlého zisku, momentu jeho správneho výpočtu a samotného typu
hmotnoprávneho nároku definovaného ako ušlý zisk tak ako ho uviedol NSSR v ods. 103, 104 svojho
rozhodnutia.Rovnakotakvpredchádzajúcejaleboskoršieuvedenejargumentáciiodvolacísúdsariadne
vysporiadal s odmietnutím vykonania dôkazu pred súdom prvej inštancie, respektíve s nevýznamnosťou
a nadbytočnosťou dôkazov navrhovaných stranami sporu pred súdom prvej inštancie v priamom

porovnaní alebo priamej náväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces či už pred súdom prvej
inštancie alebo súdom odvolacím. Rovnako odvolací súd rešpektoval názor NSSR ohľadne správneho
výpočtu ušlého zisku odvolacím súdom v jeho prvom rozhodnutí, keď Najvyšší súd konštatoval, že takýto
výpočet zisku nemôže byť vykonaný samostatne odvolacím súdom bez zadováženia si kontrolného
znaleckého posudku. Tu bolo Najvyšším súdom vytýkané, že súd odvolací vo svojom prvom rozhodnutí

nevychádzalzniektoréhozužpredloženýodborných,respektíveznaleckýchposudkov,aleanineuviedol
a z jeho rozhodnutia ani nie je zrejmé prečo odvolací súd pre stanovenie predpokladaných nákladov
nevychádzal z niektorého z odborných posudkov, respektíve znaleckých posudkov, pričom samotný
výpočet výšky ušlého zisku odvolacím súdom v jeho prvom rozhodnutí považoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky za laický a neodborný čo do výpočtu predpokladaných nákladov výstavby. Zároveň

pri svojich záveroch odvolací súd vo svojom druhom rozhodnutí pevne dodržal stanoviska NSSR
ohľadne právneho posúdenia veci, keď uviedol, že „stanovenie predpokladaného zisku žalobcov sa
nemôže odvíjať od uzavretých zmlúv o budúcej zmluve bytov, keďže pôvodný žalobca nemohol počítať
výlučne so ziskom, ktorý z predaja na základe takto uzavretých zmlúv získa“, a to najmä z dôvodu,
že zmluvy o budúcej výstavbe bytov neexistovali už od roku 1999 a následne k vzniku priamej škody

došlo 05.05.2000, s ktorou skutočnosťou sa odvolací súd mal vysporiadať a v tej súvislosti sa mal
vysporiadať aj s namietaným rastom nákladov na výstavbu ako aj rastom cien bytových a nebytových
priestorov vrátane priestorov spoločných. Rešpektujúc tak aj tento názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uvedený v ods. 110 a 111 jeho rozhodnutia pristúpil odvolací súd ku skutočnosti, že sa stotožnil
s posudkom č. XX L. XXXX. Jednoznačne tak odvolací súd vyššie skonštatoval prečo nezohľadnil

zostávajúce posudky oproti posudku č. XX/XXXX a zároveň konštatoval nespornosť tohto posudku,
ktorá bola podrobená skúmaniu súdom prvej inštancie s rovnako bola podrobená výsluchom osoby
znalca sporovými stranami, keď boli v zásade podľa názoru odvolacieho súdu odstránené akékoľvek
pochybnosti pred súdom prvej inštancie o jasnosti, zrozumiteľnosti a logickosti tohto súdno-znaleckého
posudku F. P.. Zároveň odvolací súd prijal záver, že je potrebné zohľadniť ceny bytov v roku 2002,

pretože priama škoda už v konaní bola preukázaná a stranami nebola rozporovaná. Spornou však
bola výška škody vo forme ušlého zisku. Ušlý zisk je jednoznačne nie škodou obyčajnou, ale jedná sa
o rozmnožovanie majetkových hodnôt v pravidelnom behu vecí. Z tohto dôvodu bolo potrebné zohľadniť
skutočnosti uvádzané aj v samotnom znaleckom posudku č. XX Z. L. XXXX (počítať nie len so vznikom
priamej škody k ustálenému dátumu 05.05.2000), že výstavba predmetných bytov v hypotetickej rovine

(keďže sa to inak ani v posudzovanej veci nedalo) mala prebiehať približne 20 mesiacov. Z týchto
okolností je zrejmé, že odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru v rámci logickosti a náväznosti
skutkového deja ako je to uvedené v posudku č. XX/XXXX a je zrejmé, že samotnú škodu vo forme
ušlého zisku, ktorá počíta s rozmnožovaním majetkových hodnôt v pravidelnom behu svetských vecí,
bolo potrebné zohľadniť ceny v kalendárnom roku 2002.

55. Na margo dôslednosti odvolacej argumentácie je potrebné opätovne sa navrátiť k rozhodnutiu
súdu prvej inštancie č.k. 7C/218/2002 - 1915 a tak poukázať na ods. 25 rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý zhodnotil a uzavrel toho času už odobrené závery odvolacím súdom, a to najmä závero nároku právneho predchodcu žalobcu a jeho dôvodnosti, o platnosti zmluvy o výstavbe ako celku,
o nepremlčateľnosti nároku ako aj o naplnení všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu
u žalovaného. Rovnako tak je potrebné sa plne stotožniť so závermi súdu prvej inštancie ohľadne

možného spoluzavinenia škody samotnými žalobcami, kde títo ani len čiastočne nie spolu zavinili
zmarenie takejto stavby. Rovnako je potrebné sa stotožniť, a to v plnej miere ohľadne preukázania
vzniku priamej škody pred súdom prvej inštancie, že táto bola riadne preukázaná jednotlivými faktúrami
a dokladmi o ich úhrade, následne už sporovými stranami pred súdom prvej inštancie rozporovaná
priama škoda nebola, možno ju teda považovať za ustálenú, nerozporovanú a medzi stranami

v konečnom dôsledku nespornú. Ohľadne ušlého zisku sa plne stotožňuje odvolací súd zo závermi súdu
prvej inštancie uvedenými v ods. 30 rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podstatnosť záverov posudku
znalkyne F. P. P. v znaleckom posudku č. XX/XXXX je zjavná z ods. 31 rozhodnutia súdu prvej inštancie
a neprihliadanie na zostávajúce posudky predložené či už žalovaným alebo intervenientom je zrejmé
z rozhodnutia súdu prvej inštancie s priamou náväznosťou argumentácie súdu prvej inštancie v rámci
voľného hodnotenia dôkazov, ktoré veľmi dôsledne a zrozumiteľne vyhodnotil súd prvej inštancie tak

v ods. 34, ods. 35, 36 či 37 rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tu možno konštatovať, že v samotnom
ods. 37 svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie prijal správny právny záver, s ktorým prvotne odvolací
súd nesúhlasil, avšak tento právny záver súdu prvej inštancie potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky
vo svojom rozhodnutí, a to najmä skutočnosť, keď v ods. 37 súd prvej inštancie uviedol „súdom
stanovená znalkyňa preto postupovala správne a výpočet ušlého zisku opierala o zmarenú príležitosť

tento zisk dosiahnuť, pričom vychádzala z termínu škodovej udalosti k obdobiu roku 2000, ku ktorému
hodnotila sled ďalších časových udalosti, ktoré by nastali po danom termíne, a tak stanovila vecne
predpokladaný ušlý zisk. To znamená, že by nasledovala výstavba a následne predaj bytov. Zmluvy
o budúcich zmluvách znalkyňa nehodnotila, keďže už boli nepoužiteľné.“ Rovnako tak veľmi správne
súd prvej inštancie na záver ods. 37 uviedol, že na preukázanie výšky škody je metóda stanovenia a

tvorby budúcej reálnej ceny výstavby znalcom vypočítaným rozpočtom podľa projektovej dokumentácie
vzhľadom na vec a dostupné doklady logická a mala by byť smerodajná. Súd prvej inštancie sa aj
dôsledne a zrozumiteľne vysporiadal so zamietnutím ďalších posudkov a ďalších navrhovaných dôkazov
a to najmä v ods. 38 a 39 svojho rozhodnutia, pričom túto jeho argumentáciu odvolací súd v tomto
rozhodnutí dôsledne rozviedol a rozsiahlo ozrejmil.

56. Posledným odvolacím dôvodom, z ktorým je potrebné sa z pohľadu odvolacieho súdu v tomto
rozhodnutí vysporiadať je odvolací dôvod vznesený v pôvodnom odvolaní samotným žalobcom v 1.
rade, a to voči trovám konania, ktoré vo svojom rozhodnutí priznal súd prvej inštancie, a to konkrétne
v rozhodnutí č.k. 7C/218/2000 1002 – 1915. Tu je potrebné konštatovať, že trovy konania pred súdom

prvej inštancie tento odôvodnil tak, že v ods. 43 o trovách konania rozhodol tak, že uviedol nasledovné.
„O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcom 1/ voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 14,07% a žalobcovi 2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 17,19%. Celkovo bola priznaná žalobcom suma 443.755,40 eur, z toho žalobcovi 1/
suma 199.689,93 eur, žalobcovi 2/ suma 244.065,47 eur. V časti o sumu 232.357,43 eur bolo konanie

zastavené, návrh bol vzatý späť. Celkovo istina teda predstavovala pôvodne sumu 676.112,83 eur
(443.755,40 eur + 232.357,43 eur). Toto predstavovalo 100%. Žalobcovia boli úspešní v rozsahu 65,63%
a neúspešní v rozsahu 34,37%. Pomer neúspechu a úspechu (65,63 – 34,37 %) predstavuje 31,26%.
Tentopodielsúdnáslednerozdelilvzmyslepriznanéhonároku,t.j.žalobcovi1/vovýške45%ažalobcovi
2/ vo výške 55% (podiely podľa zmluvy o postúpení pohľadávky). O výške trov konania súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“ Zároveň samotná
odvolacia námietka žalobcu v 1. rade spočívala v právnej argumentácii, ktorú uvádza odvolací súd vo
svojom rozhodnutí, a to v ods. 35, ktorá znela: „Odvolanie proti výroku IV rozsudku súdu prvej inštancie
podal žalobca 1. Navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť a priznať žalobcovi 1 náhradu trov konania proti
žalovanému za úkony právnych služieb realizovaných do 09.02.2016 v rozsahu 100 % a za úkony

realizované od 09.02.2016 v rozsahu 45 % a žalobcovi 2 priznať právo na náhradu trov konania za
úkony právnych služieb realizovaných od 09.02.2016 v rozsahu 55 %. Navrhol priznať žalobcovi 1 tiež
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 45 % a žalobcovi 2 v rozsahu 55 %. Namietal, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je
odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Poukázal na ustanovenie § 470 ods. 1, § 255 ods.

1, 2 CSP. Uviedol, že bola podaná žaloba na zaplatenie sumy 20.368.575,- Sk s príslušenstvom, avšak
ešte pred začatím konania vo veci samej došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby o sumu 7.000.000,- Sk,
vo vzťahu ku ktorej sume bolo konanie zastavené a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.05.2006.
Od 09.11.2004 teda prebiehalo na súde prvej inštancie konanie o zaplatenie 12.368.575,- Sk, ktorejsumy sa týkali všetky úkony po dobu 14 rokov odo dňa čiastočného späťvzatia žaloby až po prvé
konečné rozhodnutie vo veci. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vydal rozhodnutie o trovách konania podľa
pomeru úspechu vo veci a neprihliadol na to, že všetky úkony vo veci boli realizované po čiastočnom

späťvzatí žaloby, resp. po čiastočnom zastavení konania, tak jeho rozhodnutie je nesprávne. Dá sa
teda povedať, že u žalobcu boli realizované takmer všetky úkony pri hodnote sporu, ktorá bola plne
priznaná napadnutým rozhodnutím súdu. Znamená to, že žalobca mal v konaní plný úspech vo veci.
Počas konania došlo k postúpeniu časti pohľadávky na žalobcu 2 a medzi žalobcom 1 a žalobcom
2 došlo k dohode, že žalobca 1 si bude voči žalovanému uplatňovať nárok na náhradu trov konania

za úkony realizované do 09.02.2016, kedy došlo k čiastočnému postúpeniu pohľadávky žalobcu 1 na
žalobcu 2 a za úkony realizované po 09.02.2016 si bude uplatňovať náhradu trov konania v rozsahu
45 %. Napadnutou časťou výroku však bola žalobcovi 2 priznaná náhrada trov konania aj za obdobie,
kedy žalobcovi 2 nemohli vzniknúť žiadne trovy konania, pretože pred 09.02.2016 nebol účastníkom
konania a nemôže si tak uplatňovať voči žalovanému za uvedené obdobie náhradu trov konania,
ale za toto obdobie má byť priznaná náhrada trov konania iba žalobcovi 1.“ K uvedenej odvolacej

námietke žalobcu v 1. rade odvolací súd uvádza, že u žalobcu boli skutočne realizované všetky úkony pri
hodnote sporu, ktorá bola plne priznaná napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Táto skutočnosť
predznamenáva, že žalobca v zásade mal v konaní plný úspech vo veci. K ďalšej časti námietky, že
žalobcovi 2 nemohli vzniknúť žiadne trovy konania, pretože pred 09.02.2016 nebol stranou sporu a
nemôže si tak uplatňovať voči žalovanému za uvedené obdobie náhradu trov konania, odvolací súd

poukazuje na skutočnosť, že odvolateľ pozabudol na podstatný fakt a to skutočnosť, že v tomto štádiu
konania sa rozhoduje iba o nároku na trovy v percentuálnom vyjadrení, nie o samotnej výške trov
konania. Skutočnosť pred ktorým dátumom z jeho pohľadu nemohli vzniknúť trovy žalobcovi 2 sa bude
zohľadňovať v rozhodnutí súdu už o konkrétnej výške trov konania.

57. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania a dovolacieho konania
sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie (okrem právnej argumentácie k príslušenstvu pohľadávky), s ktorým
sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že

odvolací súd sa tiež v niektorej časti svojej argumentácie môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č. 20772/92.

58. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že: “súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným skutočnostiam uvádzaných sporovými stranami, nakoľko tieto sú
pre rozhodnutie v merite veci bez významu.

59. Odvolacie dôvody týkajúce sa momentu priznania úroku z omeškania teda odkedy má tento úrok
plynúť možno považovať za naplnené, preto odvolací súd postupom v zmysle ustanovenia § 388 CSP

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku ohľadne príslušenstva pohľadávky, a
to úrokov omeškania zmenil tak, že v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky vo vzťahu k obom
žalobcom ho zmenil tak, že žalobu zamietol, a to výrokom III. tohto rozhodnutia. Zároveň výrokom
II. zmenil rozsudok čo do príslušenstva pohľadávky vo výroku I. a vo výroku II. tak, že 12,5% úrok
z omeškania priznal oproti súdu prvej inštancie od 09.12.2003. V zostávajúcej časti neprávoplatnej

istiny oproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodnutie súdu prvej inštancie stotožniac sa s jeho
skutkovými a právnymi závermi postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny
potvrdil. Uvedené malo za následok (viď. odôvodnenie k úrokom z omeškania), že v prevyšujúcej častipríslušenstva pohľadávky vo vzťahu k obom žalobcom odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu
zamietol.

60. S ohľadom na zmenu napádaného rozsudku súdu prvej inštancie bol odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 396 ods. 2 CSP povinný rozhodnúť aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie
a súčasne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. Pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania považoval odvolací súd za aplikovateľný § 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech

len čiastočný súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo. Keďže žalovaná strana bola v súdnom konaní napokon v plnom
rozsahu neúspešná, okrem malej časti príslušenstva pohľadávky a v konečnom/záverečnom výsledku
sporu, na podklade prvostupňového a aj tohto rozhodnutia, úspešnou bola strana žalobcov, odvolací
súd súvisiacim výrokom priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov konania
t.j. ako konania prvoinštančného tak aj konania odvolacieho a dovolacieho, a to v rozsahu 100 % s tým,

že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

61. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).