Uznesenie – Majetok – Rodina a mládež… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324010012
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324010012.4

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaŽovincaasudcovMgr.Michala
PollákaaJUDr.Mgr.MartinaFloriša,PhD.,vtrestnejveciobžalovanéhoA.B.,stíhanéhoprepokračovací
zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1
písmeno e) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné, o odvolaní
prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 18.12.2024,

č.k. 14T/2/2024-644, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.03.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom gramatickom tvare)
zo dňa 18.12.2024, č. k. 14T/2/2024-644 bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX uznaný za vinného zo
spáchania zločinu krádeže podľa § 212 odsek 1 písmeno d), odsek 2 písmeno b), odsek 3 písmeno f)

Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona
vo forme účastníctva podľa § 21 odsek 1 písmeno d) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
v čase o 16.21 hod. dňa 04.09.2023, po predchádzajúcej vzájomnej dohode s ml. C. a D. (vylúčenými na
samostatné trestné konanie, ktorých vina doposiaľ nebola preukázaná) v meste Sereď, na ulici Kostolná,
pri kostole na chodníku po tom, čo si vytipovali osobu poškodeného E. F., nar. XX.XX.XXXX, za účelom
získaniamajetkovéhoprospechu,C.aD.(vylúčenínasamostatnétrestnékonanie,ktorýchvinadoposiaľ

nebola preukázaná) zozadu pristúpili k poškodenému, ktorému najprv D. (vylúčený na samostatné
konanie, ktorého vina doposiaľ nebola preukázaná) zhodil klobúk a následne ho fyzicky napadol takým
spôsobom, že zatvorenou päsťou ho zozadu zasiahol do oblasti hlavy a následne ho pritlačil hlavou ku
kovovému plotu kostola, kde k nemu pristúpil C. (vylúčený na samostatné konanie, ktorého vina doposiaľ
nebola preukázaná), ktorý poškodenému zahodil okuliare a prevesil jeho čiernu tašku s obsahom
peňaženky, s finančnou hotovosťou vo výške 40,- eur, občianskym preukazom, bankomatovou kartou

a vreckovým nožíkom, cez jeho hlavu, pričom poškodenému sa podarilo zachytiť pás uvedenej tašky,
avšak C. (vylúčený na samostatné konanie, ktorého vina doposiaľ nebola preukázaná), mu ju násilím
vytrhol z ruky a zmocnil sa jej, pričom obžalovaný počas celého incidentu sedel na lavičke v blízkosti
miesta činu, sledoval okolie a dával pozor na okoloidúcich, pričom po útoku z miesta utiekli po hrádzi
k rieke Váh, kde časť vecí poškodili a zahodili, pričom získanú finančnú hotovosť si rozdelili, čím
poškodenému E. F., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom G., H. XX/XX spôsobili škodu vo výške 20,-

eur podľa odborného vyjadrenia, pričom skutku sa dopustili na osobe poškodeného práve z dôvodu jeho
vysokého veku, z dôvodu ktorého z jeho strany neočakávali žiaden odpor, pričom bol trestným rozkazom
Okresného súdu Galanta zo dňa 23.12.2021 sp. zn. 5T/6/2021 právoplatným dňa 25.2.2022, uznaný
za vinného z prečinu krádeže podľa § 212 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona.
Za to bol obžalovanému uložený podľa § 212 odsek 3 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024),

s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť)mesiacov. Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona prvostupňový súd obžalovaného na výkon
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prokurátorka Okresnej prokuratúry Galanta, a to proti výroku

o vine a výroku o treste, ktoré odôvodnila vo svojom písomnom podaní zo dňa 12.02.2025 a to
nasledovne (skrátene).
2.1. Obžalovaného je zo spáchania stíhaného skutku usvedčovaný najmä výpoveďou poškodeného,
ktorýnahlavnompojednávanídňa04.09.2024vypovedal,žebolprepadnutýpritomakoišielpoKostolnej
ulici v Seredi smerom k Obchodnému domu Jednota, kde pri oplotení kostola a pri malej bránke najskôr

začul rýchle kroky, následne už letel dolu klobúk, dostal úder do hlavy, nevie presne čím, ale asi mäkkou
časťou ruky. Páchatelia boli dvaja, pričom jeden ho držal na tom plote, kam ho natlačili, strhli mu okuliare
na šnúrke, chytili ho za tú šnúrku a strhli mu okuliare a hodilo na zem. Mal prevesenú cez plece a
hlavu tašku a ten, čo mu držal hlavu, mu ju pustil a tašku cez hlavu zvesil. Poškodený chytil popruh
tašky, ale páchateľovi sa podarilo popruh mu vytrhnúť, na čo sa otočili sa utekali preč. Poškodený tašku
nosil a na pravom pleci prevesenú naľavo - na ľavú stranu. Poškodený sa útoku nebránil - prepadli ho

odzadu, možno si mysleli, že je opitý, lebo sa popri chôdzi tacká. Z výpovede poškodeného je zrejmé,
že skutok bol spáchaný v súvislosti s jeho vekom, čo korešponduje aj s výpoveďou obžalovaného, že si
poškodeného vytypovali práve z dôvodu, že je starý a pomalý, nakoľko páchatelia čakali na staršiu obeť,
nad ktorou by mali fyzickú prevahu a od samotného začiatku boli všetci traja páchatelia konkludentným
spôsobom uzrozumený s tým, že poškodeného ,,urobia“, spáchajú trestný čin a v prípade potreby

použijú násilie. V zmysle názoru prokuratúry nie je logické a pravdepodobné, aby ,,urobili“, teda iba
okradli poškodeného o tašku, ktorú mal prevesenú cez hlavu, aj cez plece, kedy už podľa dispozície
tašky, o ktorú mali záujem poškodeného iba okradnúť bolo zrejmé, že počas zmocnenia sa tašky sa
bude vyžadovať vyvinutie fyzickej sily, respektíve násilia spojeného s prevesením tašky cez hlavu a
plecia poškodeného. Prokuratúra má za preukázané, že od samotného začiatku bolo pravdepodobné,

že k stretu s poškodeným príde a bude použité násilie. Samotný poškodení popísal násilým spáchaný
skutok, pričom podľa názoru prokuratúry úmysel páchateľa od začiatku smeroval k použitiu násilia a
nie len ku krádeži. Obžalovaný bol s dvoma ďalšími osobami dohodnutý, že jeho úlohou bude sedieť
na lavičke v blízkosti miesta činu, dávať pozor na okoloidúcich a sledovať okolie, aby spolupáchatelia
neboli pri páchaní skutku rušení. Podľa bežnej praxe súdov, ako aj podľa konštantnej judikatúry, sa

posudzuje takéto konanie ako spolupáchateľstvo a nie ako účastníctvo vo forme pomoci. V tomto smere
prokuratúra poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2To/47/1976, kde
tzv. ,,robenie steny“ sa posudzuje ako pomoc k trestnému činu lúpeže, nie k trestnému činu krádeže.
2.2. Prokuratúra konštatuje, že výpovede obžalovaného zo dňa 07.09.2023 a poškodeného sa navzájom
v podstatných okolnostiach zhodujú, vzájomne sa dopĺňajú, respektíve sú doplnené a podporené

aj listinnými dôkazmi, obrazovými záznamami a zápisnicou o vydaní veci a vytvárajú tak ucelený
obraz ohľadom priebehu skutku, pričom nič nemení ani skutočnosť, že poškodený obžalovaného
neidentifikoval ako páchateľa útoku. Výpoveď poškodeného bola podporená aj zápisnicou o obhliadke
miesta nálezu, pri ktorej bola nájdená platobná karta poškodeného, nakoľko obžalovaný v zhode s
listinným dôkazom vypovedal, že na danom mieste kartu poškodeného, ktorú našiel v odcudzenej taške,

zahodil.
2.3. Výpoveď obžalovaného z prípravného konania je potrebné ustáliť ako priznanie sa k spáchaniu
zločinu lúpeže. Konanie obžalovaného je potrebné vyhodnotiť minimálne z hľadiska úmyslu podľa §
15 písm. b) Trestného zákona ako úmysel nepriamy, keď obžalovaný s poukazom na okolnosti, za
ktorých bol skutok spáchaný, ako aj s poukazom na osobu poškodeného, respektíve na svoju vlastnú

trestnú minulosť vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad,
že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený berúc do úvahy tiež skutočnosť, že neexistovali pochybnosti
o zachovávaní jeho rozpoznávacích schopnosti v čase spáchania skutku. Ako vyplynulo z prvotne
vykonaného dokazovania, teda z výpovede zo dňa 07.09.2024, potvrdzujúcej dohodu spolupáchateľov
spáchať predmetný trestný čin a rozdelenie si úloh, úmysel obžalovaného sa nevzťahoval len na

snahu zmocniť sa cudzej veci, ale aj na prípadné použitie násilia voči poškodenému, ktorý bol navyše
chránenou osobou - teda spáchať trestný čin za akúkoľvek cenu. Z uvedeného dôvodu má prokuratúra
za to, že skutok je nevyhnutné kvalifikovať ako zločin lúpeže, keďže dohoda obžalovaného s priamymi
páchateľmi skutku zahrňovala aj uzrozumenie s prípadným použitím násilia, prípadne hrozby násilia voči
poškodenému. Jednotný zámer obžalovaného s ďalšími dvoma spolupáchateľmi voči poškodenému bol

od začiatku zreteľný a bol preukázaný aj spôsobom vykonania skutku, ktorý smeroval od počiatku k
lúpeži a nie ku krádeži.
2.4. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred spáchaním skutku medzi obžalovaným a ďalšími
dvoma podozrivými z účasti na trestnom čine prišlo k dohode na jednotnom zámere - na všetkýchznakoch trestného činu lúpeže. Tú časť výpovede obžalovaného z prípravného konania v tej uvádza,
že sa zo G. a I. dohodli, že poškodeného okradnú, resp. že ho ,,urobia“, pričom obžalovaný mal
strážiť okolie, treba hodnotiť tak, že obžalovaný sa s ďalšími dvoma osobami dohodol na tom, že na

osobe vyššieho veku vykonajú trestný čin, pričom táto dohoda zahŕňala aj element prípadného násilia,
respektíve hrozbu bezprostredného násilia. Slovo ,,urobia“ neznamená iba ukradnú, pričom medzi
páchateľmi násilnej trestnej činnosti sa slovo olúpia vôbec nepoužíva a z vykonaného dokazovania
bolo preukázané, že obžalovaný mal strážiť okolie, dávať pozor a preto si sadol na lavičku a číhal na
okoloidúcich, aby neboli svedkovia - teda sledoval okolie, čo vyplynulo aj z výpovede obžalovaného z

prípravného konania, podporenej aj kamerovým záznamom z mesta Sereď zo dňa 04.09.2023, ktorý
zachytáva pohyby fyziologický podobných osôb (ako obžalovaný a svedkovia G. a I.) na rôznych
miestach, z čoho je zrejmé, že tieto osoby pri chôdzi spozorovali osobu poškodeného ako osobu s
pomalšou chôdzou a teda osobu vyššieho veku, ako sa pohybuje po ulici a následne (zrejme) po
samotnom fyzickom napadnutí poškodeného dvoma osobami, vybiehajú tieto k čakajúcej tretej osobe a
spoločne bežia preč, pričom sú následne zaistené v priestore pri rieke Váh.

2.5. Vzhľadom na uvedené mala prokuratúra za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že
obžalovaný v prípade potreby mal ďalšie 2 osoby, s ktorými sa na spáchaní trestného činu dohodol,
upozorniť na prípadných svedkov a prvostupňový súd nemal dôvod uvedenú časť skutkovej vety upraviť
tak, že túto jej časť vypustil a konanie mal kvalifikovať ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Na základe takto

vykonaného dokazovania a takto zisteného skutkového stavu nie sú dôvodné pochybnosti o tom, že
obžalovaného bolo nutné uznať za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona, nakoľko bolo dostatočným spôsobom a bez dôvodných pochýb časti
preukázané, že sa skutok stal a má znaky žalovaného zločinu a že ho spáchal obžalovaný, ktorý svojím

konaním z hľadiska objektívnej ako aj subjektívnej stránky naplnil všetky znaky skutkovej podstaty tohto
trestného činu.
2.6. Pokiaľ ide o určovaní druhu a výmery trestu prvostupňový súd analyzoval priťažujúce a poľahčujúce
okolnosti, ktoré prokuratúra v tomto kontexte nenamieta. S poukazom ale na namietanú nesprávnosť
právnej kvalifikácie uvádza, že obžalovanému mal byť uložený trest vo výmere 7 rokov nepodmienečne

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Vzhľadom na uvedené žiada
Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“ v príslušnom gramatickom tvare) o zrušenie napadnutého
rozhodnutia o jeho vrátenie na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
3. K odvolania prokurátorky sa písomným podaním zo dňa 25.02.2025 cestou obhajcu vyjadril aj
obžalovaný, ktorý uviedol, že (skrátene) obhajoba sa nestotožňuje s argumentami uvedenými v odvolaní

prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta a napadnutý rozsudok považuje za zákonný, správny a
spravodlivý . Obžalovaný sa vo svojej výpovedi v prípravnom konaní priznal k spáchaniu skutku, ktorý
neobsahuje element násilie ani hrozbu bezprostrednej ujmy. Z uvedeného dôvodu jeho konanie nebolo
možné kvalifikovať ako zločin lúpeže, ale iba ako zločin krádeže, teda tak, ako vykonal prvostupňový
súd. Žiaden iný dôkaz preukazujúci subjektívnu stránku zločinu lúpeže v konaní nebol produkovaný. Z

uvedeného dôvodu je nepochybné, že v konaní nebol preukázaný úmysel obžalovaného spáchať zločin
lúpeže, teda subjektívna stránka tohto trestného činu. Obhajoba navrhuje rozsudok prvostupňového
súdu ako vecne správny potvrdiť a odvolanie prokuratúry podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.
4. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátor uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava
podaného odôvodnenia odvolania a z toho dôvodu navrhuje rozhodnúť tak, ako navrhla prokurátorka OP

Galanta s tým, že poukazuje na zásadu akcesority účastníctva. Pokiaľ ide o zavinenie obžalovaného, tu
poukazujenateóriuzmiereniasasnaplnenímznakovskutkovejpodstaty,resp.nanepravúľahostajnosť,
keďže ako vyplýva z výpovede obžalovaného, ktorá bola dôkazom v danej veci, aj sám obžalovaný
uviedol, že na poškodeného zaútočili z dôvodu, že je starý a pomalý, vyslovene čakali na staršiu
obeť, nad ktorou mali páchatelia fyzickú prevahu, videli, že poškodený ide veľmi pomaly, preto si ho

vytypovali a vedeli, že ich nebude naháňať. Obžalovaný mal teda v zmysle názoru prokurátora kladné
stanoviskoajknásilnémukonaniu.Obhajcanaverejnomzasadnutíuviedol,žesapridržiavaskutočností,
ktoré uviedol vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora. Nestotožňuje sa s domnienkami prokuratúry, ktoré
dokazovaním ani neboli preukázané. Nad rámec vyjadrenia poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný
nepodal odvolanie voči rozsudku, akceptoval tak kvalifikáciu skutku, ako aj uznanie za vinného a aj

samotnú výšku trestu. Rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za správne a spravodlivé a preto
navrhuje odvolanie prokurátorky zamietnuť. Obžalovaný následne odkázal na vyjadrenie obhajcu.
5. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým

výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
6. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316
Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniu prokurátorky nie je dôvod na jeho zamietnutie v
zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3

Trestného poriadku. Odvolanie podala prokurátorka ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti
výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Po preskúmaní napadnutých výrokov,
v rozsahu podaného odvolania, z dôvodov v odvolaní uvedených, ako aj konania, ktoré ich vydaniu
predchádzalo(vrozsahuexistencietzv.dovolacíchdôvodov),dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolanie
prokurátorky nie je dôvodné.

7. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného, ktoré naplnilo všetky
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, považuje odvolací súd
za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady
trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä však zásady zákonného
procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12), ako

i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje, že prvostupňový súd
dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
8. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
9. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav
veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace
proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa

svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich
súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako
ja to, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovaného, pričom ďalšie dôkazy vo
veci strany vykonať nenavrhli. Tým si splnil svoju zákonnú povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutie

v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť, že prokuratúra sa nestotožnila
so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu, uvedenými v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených prvostupňovým súdom.
10. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto

mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine
obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne. Žiada sa dodať, že prvostupňový súd
neporušil ani imperatív uvedený v ustanovení § 327 ods. 1 Trestného poriadku, t.j. viazanosť právnym
názorom odvolacieho súdu.11. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať, že o vine obžalovaného svedčia priame i nepriame dôkazy,
vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotného obžalovaného, či už z prípravného
konania, ale z hlavného pojednávania, pričom prvostupňový súd riadne odstraňoval vzniknuté rozpory,

obžalovaného sa na tieto dodatozoval, a získané tvrdenia logicky analyzoval a vyhodnotil. Pokiaľ ide
o ďalšie zabezpečené dôkazy, tu je nutné uviesť, že za tieto prvostupňový súd správne považoval
výpoveď poškodeného, zabezpečené kamerové záznamy z mesta Sereď, ale aj zápisnicu o ohliadke
miesta činu. Pokiaľ ide o výsluchy pôvodne spoločne stíhaných osôb (v procesnom postavení svedkov)
I. a G., tieto k získaniu podstatných informácií neviedli, rovnako ako výsluchy svedkov J. a C. K.,

pričom z nich je zrejmé, že opisujú pôvodnú dohodu svedkov s obžalovaným, pričom aj z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že úmysel spáchať trestný čin, mal byť v prípade obžalovaného ustálený len
krátko pred skutkom na základe vhodnej príležitosti (stretnutia so G. a I.). V tomto smere preto pre
ustálenie skutkového deja bude rozhodujúci najmä objektívny dôkaz – kamerové záznamy z Mesta
Sereď, s ktorých je zrejmé, že obžalovaný spoločne s dvoma ďalšími osobami sa prechádzajú po meste
a po zahliadnutí poškodeného, tohto nasledujú s menším odstupom, pričom medzi sebou komunikujú.

Následne je obžalovaný zachytený na lavičke, kde evidentne čaká na ,,niečo alebo niekoho“, následne
pribiehajú tieto dve osoby a spoločne utekajú z miesta preč, kde sú následne krátko po skutku zachytený
v priestore pri rieke Váh, kde boli zo strany OČTK zaistené stopy (bankomatová karta poškodeného,
ktorá sa pôvodne nachádzala v odcudzenej taške). Obžalovaný v prípravnom konaní spáchanie skutku
priznal, s tým, že bol dohodnutý so G. a I., že bude ,,kontrolovať okolie“, pričom uviedol, že dohoda

medzi ním a G. resp. I. spočívala v tom, že poškodeného ,,urobia“. V tej istej výpovedi obžalovaný
uviedol, že sa mu obe tieto osoby chválili, že v minulosti takto okradli (,,spravili“) staršiu pani.
12.Pokiaľideoustálenieskutkovéhodeja,prvostupňovýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuveľmi
podrobne rozviedol skutočností, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa podrobne
vysporiadal s obhajobnou argumentáciu obžalovaného, ako aj s argumentáciu prokurátorky, ktorú táto

vzniesla v podstatnej miere už pred vyhlásením napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti
z odôvodnenia napadnutého rozsudku dal odpovede na všetky námietky strán, ktoré sa obsahovo kryjú
(v prípade prokurátorky) s jej odvolacími námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového
súdu v plnom rozsahu stotožňuje a preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné
opakovať odpovede, ktoré dal prokurátorke ako strane v konaní už prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku.
13. Správanie sa obžalovaného bolo možné hodnotiť iba optikou preukázaného skutkového stavu a
nie aj domnienok, ktoré môžu byť viac či menej logické, podstatné však je pri zisťovaní skutkového
stavu to, čo bolo v konaní reálne preukázané. Obžalovaný priznal dohodu na tom, že spolu s ďalšími
osobami ,,urobia“ poškodeného a význam tejto dohody nebol nijakým spôsobom preukázaný. Úvaha

prokurátorky o tom, že takýmto spôsobom komunikujú osoby, ktoré sa chystajú na lúpež, môže byť
do istej miery logická, avšak rozhodne nie preukázaná. Uvedené treba dať do kontextu vyjadrenia
obžalovaného, že mu mali G. a I. hovoriť o tom, ako okradli staršiu pani. Rovnako argument, že si
osoby vytipovali poškodeného ako osobu starú a chorú za účelom lúpeže je opäť len domnienkou,
sama prokurátorka si na daný argument odpovedá, že účelom mohol byť jednoduchší útek (ktorý koniec

koncov aj realizovali).
14. Pokiaľ ide o spáchanie zločinu lúpeže, naplnenie znakov tejto skutkovej podstaty musí byť prítomné
pri všetkých spolupáchateľoch. Prokuratúra rozsiahlo argumentuje v tom smere, že aj prípadné ,,robenie
steny“, t.j. zabránenie spozorovania skutku prípadnými svedkami, je možné považovať v zmysle
judikatúry ako spolupáchateľstvo lúpeže, nezohľadňuje fakt, že v takomto prípade totiž musí prísť k

ujednoteniu na všetkých podstatných znakoch (najmä objektívnej stránky) trestného činu, predovšetkým
na použití násilia alebo hrozby bezprostredného násilia a uvedené musí vyplývať z dokazovania.
Žiada sa dodať, že podané odvolanie nemalo svoj podklad v námietkach smerujúcich voči rozsahu a
obsahu vykonaných dôkazov (prokuratúra vykonať iné dôkazy ani nenavrhla), iba voči ich hodnoteniu
prvostupňovýmsúdom.Postavenieprokurátoraakopánaprípravnéhokonaniaspočívavširokomokruhu

oprávnení smerujúcich k zabezpečeniu skutkového stavu, na podkladu ktorého potom tento v konaní
pred súdom unesie alebo neunesie dôkazné bremeno (alebo ho unesie len sčasti, ako v tomto prípade).
Žiada sa preto uviesť, že ak sa OČTK pri výsluchu obžalovaného v prípravnom konaní na význam jeho
slov nespýtali, pričom túto možnosť mali minimálne dvakrát (výsluch obvineného pred vyšetrovateľom a
výsluch obvineného pred sudcom pre prípravné konanie, kde v oboch prípadoch obvinený neodmietol

vypovedať), nie je možné sporný stav dotvárať úvahou výhradne v neprospech obžalovaného bez
patričnej opory v reálne vykonaných dôkazoch.
15. Pokiaľ ide o poukaz prokuratúry na teóriu zmierenia sa s naplnením znakov skutkovej podstaty, ktorá
je podstatou tzv. nepriameho úmyslu, v tomto smere možno úmyselné zavinenie pripísať aj páchateľovi,u ktorého z jeho konania vyplynulo, že si je vedomý, že môže dôjsť k naplneniu znakov skutkovej
podstaty, a je s tým vnútorne zmierený – teda akceptuje možnosť ich naplnenia. V predmetnej veci
však nie je možné takýto úmysel obžalovaného odvodiť ani z predchádzajúcej dohody, ani z faktického

konania obžalovaného. Podobný záver možno odvodiť aj z tvrdenia prokuratúry o naplnení znakov
nepravej ľahostajnosti, kde nepostačuje jednoduchá pasivita, ale vyžaduje sa vedomé prijatie rizika. Nič
z uvedeného nebolo v konaní dokázané a ani nebola vyvinutá dôkazná snaha v tomto smere. Chybný
je argument o usvedčení obžalovaného poškodeným, keďže sám poškodený uviedol, že ho napadli 2
osoby, ktoré dobre nevidel, zaútočili náhle, ním popísaným spôsobom, pričom on sám obžalovaného

neoznačil a z kamerového záznamu je zrejme, že o tomto ani nemohol mať vedomosť. Poškodený teda
referuje o skutku, ktorý na ňom spáchali iné 2 osoby, nie obžalovaný a z tohto odvodzovať spáchaniu
iného trestného činu, ako bol prvostupňovým súdom ustálený, je nenáležité.
16. Poukaz prokuratúry na skutočnosť, že poškodený nosil tašku prevesenú cez plece (tzv. naprieč),
preto si obžalovaný musel byť vedomý použitia násilia ďalšími dvoma páchateľmi je nedostatočný.
V tomto smere obhajoba nad rámec preukázaného skutkového stavu vychádza z dôslednej úvahy

páchateľov o spôsobe spáchania trestného činu, ako aj z nemožnosti náhleho vytrhnutia tašky, ktoré
sama o sebe nemusí napĺňať znaky trestného činu (zločinu) lúpeže. Aj tento argument je preto
teoretickým konštruktom, ktorý mal tvoriť zdroj dôkazných návrhov prokuratúry a v opačnom prípade
naň nie je možné prihliadnuť.
17. Je potrebné sa vyjadriť tiež k odvolacej námietke, že prvostupňový súd zmenil skutkovú vetu v tom

smere, že obžalovaný počas celého incidentu sedel na lavičke v blízkosti miesta činu, sledoval okolie a
dával pozor na okoloidúcich, pričom prvostupňový súd vypustil časť vety, z ktorej vyplynulo, že tak robil
preto, aby mohol obžalovaných varovať. V tomto smere odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa skutkové
závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu

veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné
rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd
mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami. V takom prípade totiž nie je
možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej
veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy

prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil prvostupňový súd. Je zrejmé, že prvostupňový súd
vychádzal z doslovného znenia výpovede obžalovaného z prípravného konania a podľa nej formuloval
aj skutkovú vetu, pričom tento postup logicky vysvetlil a v jeho logickej úvahe nie je možné nájsť žiadnu
chybu, na ktorú by odvolací súd mohol prihliadnuť.
18. Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom nezistil, že by

súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v prospech ani neprospech obžalovaného.
Hodnotenie dôkazov zároveň neodporuje základným princípom logického myslenia.
19. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).

20. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste, tento prokuratúra namietla iba v kontexte nestotožnenia sa s
právnou kvalifikáciu stíhaného skutku, pričom k týmto námietkam sa odvolací súd vyjadril vyššie. Pokiaľ
ide o pomer a závažnosť poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prokuratúra nič nenamietal. V tomto
smere možno preto len odkázať na odôvodnenie prvostupňového súdu, ktoré je (aj) v tomto smere
vecne správne a uložený trest považuje aj odvolací súd za zákonný, spravodlivý a primeraný. V rozsahu

výroku o treste nebolo tiež zistená žiadna vada, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania ( § 317 ods.
1 posledná veta Trestného poriadku).

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.