Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223201026
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7223201026.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne A. B. nar.
XX.X.XXXX bývajúcej v C. D. E. F. G. XXX/XX zastúpenej JUDr. Petrom Rybárom s.r.o. advokátskou
kanceláriou so sídlom v Košiciach na Kuzmányho ulici č. 29 IČO: 47 234 466 proti žalovanému PROFI
CREDIT Slovakia s.r.o. so sídlom v Bratislave na Pribinovej ulici č. 25 IČO: 35 792 752 zastúpeného
JUDr. Andreou Cvikovou s.r.o. advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave na Kubániho ulici č. 16
IČO: 47 233 516 o zaplatenie 800,00 Eur o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice
č.k. K2-12C/5/2023-121 zo dňa 24.11.2023 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 800
Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 % (výrok II).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne doručenej súdu dňa 8.2.2023, ktorou sa domáhala, aby súd uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 800 Eur a priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala a čím argumentoval
žalovaný a po citácii ust. § 1, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, § 100 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, dospel k

záveru, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a zistil tento skutkový stav: z rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.
27C/2/2018-430 zo dňa 22.10.2021 vyplynulo, že súd výrokom I. uložil žalovanému PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o. zaplatiť žalobkyni A. B. sumu 2.224,63 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 2.224,63 Eur od 6.1.2018 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia (zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8500015705 a zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300060464) uzatvorených
sporovými stranami dňa 25.9.2012 a 29.5.2013, ktoré súd posúdil ako neplatné pre úrok 70,01 %,

ktorý neprimeraný a v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený rozsudok na základe odvolania podaného
žalovaným voči výroku I. potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Co/20/2022 zo dňa
10.11.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.12.2022. Z rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.
27C/2/2018-174 zo dňa 5.6.2019 vyplynulo, že súd výrokom I. a II. určil, že žalovaný nemá právo navýkon zrážok zo mzdy žalobkyne vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy k zmluve o revolvingovom
úvere č. 8500015705 uzavretej sporovými stranami dňa 25.9.2012 a k zmluve o revolvingovom
úvere č. 8300060464 uzavretej sporovými stranami dňa 29.8.2013. Výrokom III. uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.656,13 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
6.1.2018 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia, pričom konštatoval neplatnosť oboch zmlúv o
revolvingovom úvere a teda aj neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy k nim uzavretým. Z predžalobnej
výzvy žalobkyne zo dňa 1.2.2023 súd zistil, že táto prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala
žalovaného na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 800 Eur v lehote do 5.2.2023.

Na uvedenú výzvu žalovaný nereagoval. Súd prvej inštancie dôvodil tým, že predmetom tohto konania
je nárok žalobkyne ako spotrebiteľky na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia. Aplikujúc
režim zákona o ochrane spotrebiteľa je nutné použiť jeho ustanovenie § 3 ods. 5, podľa ktorého
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie

má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na
vyvolanie aktivity spotrebiteľov aktívne sa domáhať ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,

ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za

škodu, alebo z bezdôvodného obohatenia, alebo v rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku,
aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby bola spotrebiteľovi privodená konkrétna
ujma, nevyžaduje. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019).
Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od

nárokunanáhraduškody(bezdôvodnéhoobohatenia),jedôkaznébremenonastranespotrebiteľaoveľa
ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky utrpenej ujmy, príčinnej súvislosti alebo
majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla
nereálne. V rozsudku sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2018 Najvyšší súd konštatoval, že právo
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vzniká okamihom právoplatného rozhodnutia

súdu, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich práv úspešný. V preskúmavanej
veci je zrejmé a nebolo to medzi sporovými stranami ani sporné, že žalobkyňa ako spotrebiteľka
si v predchádzajúcom sporovom konaní vedenom na konajúcom súde pod sp. zn. 27C/2/2018 voči
žalovanému úspešne uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dvoch spotrebiteľských
zmlúv, keď rozsudkom č.k. 27C/2/2018-430 zo dňa 22.10.2021 súd uložil žalovanému zaplatiť jej titulom

bezdôvodného obohatenia sumu 2.224,63 Eur s prísl. z dôvodu, že v zmluvách o revolvingových
úveroch uzatvorených sporovými stranami vyhodnotil dojednanú úrokovú sadzbu v rozpore s dobrými
mravmi, v dôsledku čoho považoval obe zmluvy v tejto časti za neplatné. Uvedený rozsudok potvrdil
(vo výroku I.) odvolací súd rozsudkom sp. zn. 2CoCsp/20/2022 zo dňa 10.11.2022, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 6.12.2022. Týmto dňom teda vzniklo žalobkyni právo na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, teda až právoplatnosť rozsudku odvolacieho súdu (6.12.2022) zakladá
okamih, kedy možno prvýkrát objektívne podať žalobu o priznanie primeraného zadosťučinenia na súd
actio nata). Argumentácia žalovaného, že na uplatnenie nároku žalobkyne v tomto konaní, nemuselo
predchádzať iné sporové konanie, nie je správna. Až právoplatnosťou vyššie citovaného rozhodnutia
odvolacieho súdu 2CoCsp/20/2022 zo dňa 10.11.2022 si totiž žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie

svojich práv na súde. V súvislosti s tvrdeným premlčaním nároku žalobkyne žalovaným, súd dospel
k záveru, že nárok žalobkyne premlčaný nie je. V danom prípade právo na primerané finančné
zadosťučinenie si žalobkyňa mohla uplatniť prvý krát dňa 6.12.2022 vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe. Žalobu podala žalobkyňa na súde dňa 8.2.2023, teda v rámci plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej lehoty, preto jej nárok premlčaný nie je. Druhým predpokladom na priznanie finančného

zadosťučinenia je jeho primeranosť. Primeranosť je vecou úvahy súdu, so zreteľom na všetky okolnosti
každého jednotlivého prípadu. Žalovaný dôvodil, že žalobkyňa nepreukázala primeranosť finančného
zadosťučinenia. Z rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 vyplýva, že
zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel odnárokunanáhraduškody(bezdôvodnéhoobohatenia),jedôkaznébremenonastranespotrebiteľaoveľa
ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky utrpenej ujmy, príčinnej súvislosti alebo
majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanej skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla

nereálne. „Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z. z. nestanovuje žiadne
kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť s výnimkou, že toto musí byť
primerané. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká výška
finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na okolnosti danej veci. Nemôže ísť o úvahu
svojvoľnú a túto musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť tak, aby bolo zrejmé, prečo práve priznanú

sumu finančného zadosťučinenia považuje za primerané finančné zadosťučinenie v danej konkrétnej
veci (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/40/2021 zo dňa 7.12.2021). Žalobkyňa si
v danom prípade uplatnila finančné zadosťučinenie vo výške 800 Eur, ktoré súd považoval za primerané
zohľadnením nasledujúcich skutočností (konkrétnych okolností v súdenom prípade): sporové konanie
sp. zn. 27C/2/2018, v ktorom si žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie svojich práv
prebiehalo(spolusodvolacímkonaním)značnedlhúdobu5rokov,vktoromkonanížalovanýdobrovoľne

odmietol vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, pričom postavenie žalobkyne v tomto konaní bolo
neisté až do jeho právoplatného skončenia dňa 6.12.2022; žalobkyni bol priznaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.224,63 Eur s prísl., preto vzhľadom na takto priznanú výšku
bezdôvodného obohatenia nemožno finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške 800 Eur považovať
za neprimerané; u žalovaného došlo k porušeniu povinností až z dvoch zmlúv o revolvingovom

spotrebiteľskom úvere a to z toho dôvodu, že v oboch bola dojednaná úroková sadzba, ktorá bola v
rozpore s dobrými mravmi a v tejto časti boli úverové zmluvy neplatné; žalovaný neoprávnene vykonával
u žalobkyne zrážky zo mzdy; miera úspechu žalobkyne v predchádzajúcom sporovom konaní sp. zn.
27C/2/2018 činila 89,08 %, čo znamená prevažujúci úspech vo vzťahu k žalovanému; žalovaný neplnil
primerané zadosťučinenie dobrovoľne na základy výzvy zo strany žalobkyne, preto si táto musela svoj

nárok uplatniť v tomto konaní. Súd prvej inštancie záverom dodal, že žalobkyňa ako spotrebiteľka
nemusí v tomto konaní preukázať vznik ujmy, ani jej výšku, ani príčinnú súvislosť. Súd však nemá
žiadne pochybnosti v tom smere, že akékoľvek súdne konanie je pre každú stranu, teda aj žalobkyňu
ako spotrebiteľku s postavením slabšej strany v spore, náročným psychickým procesom, ktorý sa často
končí až právoplatným rozhodnutím súdu v odvolacom konaní a až do rozhodnutia odvolacieho súdu

možno považovať jej postavenie za neisté. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami v spojení s výsledkami
dokazovania, ktoré súd vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že nárok
žalobkyne je dôvodný a primeraný v rozsahu ňou uplatnenom, preto vyhovel jej žalobe v celom rozsahu
a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 800 Eur. Lehotu na plnenie sumy 800 Eur určil v súlade s
§ 232 ods. 3 CSP, ktorá je trojdňová a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku, pričom jej uplynutím sa

rozsudok stáva vykonateľným (§ 232 ods. 2 CSP). Nakoľko žalobkyňa mala plný úspech vo veci, súd jej
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
si súd vymienil rozhodnúť v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Rozsudok v celom rozsahu napadol včas podaným odvolaním žalovaný a uplatnil odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f, h CSP. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil splnenie
zákonnej podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. a súčasne na odôvodnenie uviedol a označil skutočnosti, ktoré nezodpovedajú účelu a
ani povahe nároku na finančné zadosťučinenie. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je podľa

zákona nárokom, ktorý sa priznáva ako satisfakcia za porušenie ustanovení určených na ochranu
spotrebiteľa. V rozpore s tým ale súd prvej inštancie v napádanom rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti
ktorá nie je porušením žiadneho práva spotrebiteľa – procesná obrana v rámci súdneho konania nie
je protiprávna skutočnosť. Trvanie sporového konania neurčil, nespôsobil a ani neovplyvnil žalovaný.
Ak má podľa konajúceho súdu byť „protiprávne“ a rozhodujúcou okolnosťou pre určovanie finančného

zadosťučinenia to, že žalovaný postupoval v zmysle jednotlivých výziev súdu a uplatnil prostriedky
procesnej obrany, potom ide o nesprávny záver, nakoľko takáto skutočnosť rozhodne nepredstavuje
porušenie práva spotrebiteľa podľa zákona č. 250/2007 Z. z. alebo iného právneho predpisu. Nemôže
preto ani odôvodniť výšku zadosťučinenia, ak nie je dôvodom, ktorý preukazuje jeho základ. Konajúci
súd vychádzal z toho, že záver o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere v konaní sp. zn. 27C/2/2018

prijatý na základe posúdenia úrokovej sadzby ako neplatnej je ďalšie kritérium zdôvodňujúce sumu
800,- Eur. Žalovaný mal za to, že rozsudok z konania sp. zn. 27C/2/2018 v tomto smere nevychádza
z toho, že došlo k porušeniu ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ale k porušeniu všeobecných
ustanoveníObčianskehozákonníka.Nemôžeísťpretoookolnosť,ktorábyodôvodnilanároknafinančnézadosťučinenie čo do jeho základu, a ani čo do jeho výšky. Porovnateľne, napríklad v rozhodnutí zo
dňa 11.06.2020, sp.zn. 9Co/93/2019 Krajský súd v Prešove v rozsudku uviedol: „Občiansky zákonník
nie je osobitným predpisom v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ale len ustanovenia § 52 –

54. Konkrétne : „Správny nebol názor súdu prvej inštancie ani pokiaľ, zdôvodňujúc relevantnosť základu
nároku, poukazoval na to, že v poznámke k ust. § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. je daný odkaz
na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, čím má byť aj Občiansky zákonník osobitným právnym
predpisom. Je totiž potrebné uviesť, že osobitnými, špeciálnymi normami upravujúcimi spotrebiteľské
vzťahy všeobecného právneho predpisu, ktorým Občiansky zákonník je, sú ustanovenia Občianskeho

zákonníka obsiahnuté v jeho piatej hlave s nadpisom Spotrebiteľské zmluvy / t.j. aktuálne § 52 -
54a /. Ustanovenia upravujúce konštrukciu vzniku zmluvného záväzkového vzťahu sú obsahom inej
hlavy v systematike Občianskeho zákonníka, konkrétne štvrtej hlavy v jeho prvej časti.“ Žalovaný
poprel dôvodnosť a chýbajúcu spojitosť s prejednávaným nárokom aj pokiaľ ide o označený dôvod ako
„žalovaný neoprávnene vykonával u žalobkyne zrážky zo mzdy.“ V súvislosti so skutočnosťou týkajúcou
sa zrážok zo mzdy, tých sa týkali výroky I. a II v rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 27C/2/2018-174

zo dňa 5.6.2019. Ak súd v tomto konaní priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie v súvislosti
so závermi týkajúcimi sa vykonávania zrážok zo mzdy, hoci dané výroky nadobudli právoplatnosť v roku
2019 (nakoľko voči nim nebolo podané odvolanie), potom priznanie nároku na finančné zadosťučinenie
a odôvodnenie jeho výšky vykonávaním zrážok zo mzdy predstavuje priznanie nároku na základe
okolností, kde sa takéto právo už premlčalo a preto námietka premlčania uplatnená žalovaným bola

dôvodná.Premlčanímmôžebyťdotknutétotižajprávouplatňovaťurčitúskutočnosť,vtomtoprípadejeto
premlčanieprávapožadovaťfinančnézadosťučinenienazákladevýkonuzrážokzomzdy.Znapádaného
rozsudku podľa žalovaného nie je zrejmé ani to, akú súvislosť by malo pre určenie výšky primeraného
zadosťučinenia mať to, že žalobkyni v konaní sp. zn. 27C/2/2018 bola priznaná náhrada trov 89,08 %
alebo to, že žalovaný odmietol požiadavku žalobkyne na zaplatenie sumy 800,- Eur v predsúdnej fáze

ako nedôvodný, nekvalifikovaný. Na základe týchto skutočností preto žalovaný tvrdil, že rozhodnutie
o priznaní zadosťučinenia v sume 800,- Eur je predčasné, založené na nesprávnych záveroch a
úvahách konajúceho súdu. Na odôvodnenie súd prvej inštancie označil skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu
spojitosť s prejednávaným nárokom, ktoré ho ani nezakladajú a ani nezdôvodňujú. Pri preskúmavaní
napádaného rozsudku by nemalo zostať stranou ani to, ako sa súd prvej inštancie ani nevyporiadal

s procesnou obranou žalovaného. Hoci podľa zdôvodnenia sumy 800,- Eur v napádanom rozsudku
sa malo prihliadať na dĺžku trvania konania sp. zn. 27C/2/2018, súd žiadnym spôsobom nezohľadnil,
že žalobkyňa sa ho nezúčastňovala a ani v tomto konaní žiadnym spôsobom nekonkretizovala (a
nepreukázala) akýkoľvek dopad jeho trvania. Napádaný rozsudok je vydaný predčasne, je založených
na nesprávnych a nezákonných skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Vzhľadom

na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok zmenil a žalobu zamietol,
eventuálne zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie. Žalovaný žiadal priznať nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

5. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Uviedla, že závery súdu prvej inštancie v

napadnutom rozhodnutí považuje za správne a stotožňuje sa s nimi, a preto odvolanie žalovaného
považuje za nedôvodné. S argumentáciou žalovaného nesúhlasila, považovala ju za zavádzajúcu a
nezohľadňujúcu aktuálnu právnu úpravu ani rozhodovaciu prax v konaniach o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že „súd prvej inštancie nesprávne
posúdil splnenie zákonnej podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie...,“

pričom tieto tvrdenia odôvodnil tým, že súd v rámci posudzovania nároku na primerané finančné
zadosťučinenie bral do úvahy nesprávne skutočnosti. Žalobkyni nie je zrejmé, akým postupom žalovaný
dospel k uvedenému názoru. Uvedené tvrdenia sú aj v rozpore s rozhodnutím súdu prvej inštancie,
pretože ten na tieto skutočnosti neprihliadol v súvislosti so vznikom nároku, ale pri posúdení výšky
priznaného nároku. Žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie práva spotrebiteľa alebo povinnosti veriteľa

na súde. Uvedené vyplýva najmä z bodu 44 rozhodnutia Okresného súdu Košice II zo dňa 22.10.2021
vydaného pod č.k. 27C/2/2018-430, v ktorom súd konštatoval, že dohodnutá úroková sadzba 6-
násobne prevyšovala obvyklú úrokovú mieru, a preto je odporujúca dobrým mravom a absolútne
neplatná. Zároveň súd konštatoval jej rozpor aj s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Samotný
prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí v bode 18 konštatoval „v preskúmavanej veci je zrejmé a

nebolo to medzi sporovými stranami ani sporné, že žalobkyňa ako spotrebiteľka si v predchádzajúcom
sporovom konaní vedenom na konajúcom súde pod sp. zn. 27C/2/2018 voči žalovanému úspešne
uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dvoch spotrebiteľských zmlúv....“ Uvedené
podporuje aj rozhodovacia prax, z ktorej žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Košiciachzo dňa 30.9.2021, sp. zn. 2CoCsp/40/2021. Žalovaný účelovo dezinterpretuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie a žalobkyňa bola toho názoru, že jeho odvolanie smeruje len voči odôvodneniu
rozhodnutia, čo podľa § 358 Civilného sporového poriadku nie je prípustné. Z uvedeného vyplýva,

že k porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany veriteľa došlo, a to až v takej miere,
že súd konštatoval absolútnu neplatnosť dohôd o úvere v oboch zmluvách pre ich rozpor s dobrými
mravmi. Žalovaného tvrdenia o tom, že žalobkyni žiaden nárok na primerané finančné zadosťučinenie
ani nevznikol sú teda nepravdivé a zavádzajúce. Ďalšími tvrdeniami, s ktorými žalobkyňa absolútne
nesúhlasila sú tvrdenia o vykonávaných zrážkach zo mzdy a ich údajný nesúvis s prejednávanou vecou.

Uvedené vyznieva vzhľadom na ich spojitosť s bezdôvodným obohacovaním sa na úkor žalobkyne
krajne nedôvodné. Žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie nezakladá na týchto
rozhodnutiach, ale k žalobe ich pripojila podporne, nakoľko je z nich zrejmý zásah do majetkovej
sféry žalobkyne. Taktiež prostredníctvom týchto nezákonných zrážok zo mzdy sa žalovaný bezdôvodne
obohacoval na úkor spotrebiteľky, a to aj napriek tomu, že na to nemal žiaden právny nárok. Uvedené
rozhodnutia len podporujú odôvodnenosť uplatneného nároku zo strany žalobkyne. Preto ani tvrdenia

o premlčaní nároku nie sú zo strany žalovaného dôvodné. Žalovaný taktiež okrajovo napáda výšku
primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa si k uvedeným tvrdeniam žalovaného dovolila
uviesť nasledujúce: Už z rozhodovacej praxe súdov v obdobných konaniach o primeranom finančnom
zadosťučinení možno vyčítať, že súdy prihliadajú najmä na nasledujúce skutočnosti. Medzi základné z
nich podľa názoru žalobkyne patrí napríklad rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti, použitie

neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, výška majetkového plnenia, ktorú dodávateľ
získal na úkor spotrebiteľa, doba trvania protiprávneho stavu (od samotného uzatvorenia zmluvy
až doposiaľ, kedy uplatnením nároku na primerané finančné zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu
ochrany práv spotrebiteľa), nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený
zásah do súkromného života spotrebiteľa (súdne konanie bolo nevyhnutné, ak sa spotrebiteľ chcel

domôcť ochrany svojich práv), miera úspešnosti v súdnom konaní, atď. Je zrejmé, že prvoinštančný
súd prihliadnutím na skutočnosti uvedené v bode 20 napádaného rozhodnutia konal v súlade s
ustálenou judikatúrou týkajúcou sa primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa preto poukázala
na množstvo rozhodnutí súdov, ktoré pri odôvodnení výšky priznaného finančného zadosťučinenia vzali
do úvahy práve výšku bezdôvodného obohatenia, o ktorú sa veriteľ na úkor spotrebiteľa obohatil.

Niektoré súdy v obdobných prípadoch priznávali aj výšku primeraného finančného zadosťučinenia
totožnú s výškou bezdôvodného obohatenia. Príkladmo rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/104/2017, 7Co/23/2017, 19Co/30/2018 a 21Co/31/2018. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa trvala na
tom, že suma vo výške 800,-Eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľky, dlhotrvajúceho procesu
hájeniaanáslednéhouplatňovaniajejpráv,ekonomickejamajetkovejneistotevdôsledkuneprijateľného

konania zo strany žalovaného, primeraná. Primeranosť je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje
súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo povinnosti, ktorú však
nie je možné osobitne vypočítať. Uvedené vyplýva z povahy pojmu primeranosť. Rovnako neexistujú iné
dôkazy (než tie, na ktoré žalobkyňa odkázala) ktoré by "primeranosť" preukazovali, a preto o jej výške
rozhoduje na základe voľnej úvahy súd s prihliadnutím na návrh žalobkyne. Žalobkyňa sa domnievala,

že zhrnutím všetkých vyššie uvedených kritérií možno dospieť k záveru, že suma uplatňovaná podanou
žalobou vo výške 800,- Eur je v celom rozsahu primeraná. V otázke kritérií slúžiacich pre posúdenie
primeranosti výšky finančného zadosťučinenia poukázala napríklad na rozsudok Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 12.05.2022, sp. zn. 3CoCsp/67/2021 v zmysle ktorého „zákon nestanovuje kritériá,
ktorými by sa mal súd riadiť pri priznaní finančného zadosťučinenia. Preto treba vychádzať z toho, že

spomínané ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu
sankčnú tak, aby odradilo dodávateľov od nekalého konania, ktorého sa dopustili voči úspešným
spotrebiteľom....“, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7.12.2021, sp. zn. 6CoCsp/40/2021
„pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z. z. nestanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebne´ pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť s výnimkou, že toto musí bytˇ

primerané. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká
výška finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na okolnosti danej veci....“, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.9.2021, sp. zn. 2CoCsp/40/2021 „...jediným predpokladom, ktorý
citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani

podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma, nevyžaduje. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje zákon
žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, len primeranosť...“,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.6.2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021 „....aj keď zákonč. 250/2007 Z. z. neviaže vznik nároku na zadosťučinenie preukázaním ujmy, toto sa neaplikuje na
určenie výšky primeraného zadosťučinenia, ktorá sa musí preukázať konkrétnymi skutočnosťami. K
tomuto odvolací súd uvádza, že zákon č. 250/2007 Z.z. nestanovuje žiadne kritériá pre určenie výšky

primeraného zadosťučinenia, a preto túto súd určí na základe konkrétnych okolností danej veci vlastným
posúdením.....pre predmetné konanie je podstatné len to, že k porušeniu práv žalobkyne došlo a toto
úspešne uplatnila na súde. Žiadna iná skutočnosť nemá pre predmetné konanie zásadný význam....“
Záverom žalobkyňa poukázala na podmienky koncipované v § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a ich splnenie zo strany žalobkyne: žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa

– toto postavenie jasne vyplýva a bolo preukázané aj v rámci pôvodného konania vedeného na
Okresnom súde Košice II sp. zn. 27C/2/2018 a taktiež v rámci súčasného konania vedeného na
Mestskom súde Košice sp. zn. K2-12C/5/2023; zo strany porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo
povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa –
uvedené priamo vyplýva z rozhodnutí prijatých v pôvodnom konaní (porušenia v podobe nedodržania
ustanovení § 39 a § 53 ods. 6 Občianského zákonníka); spotrebiteľ musel porušenie práva alebo

povinnosti úspešne uplatniť na súde – súd v pôvodnom konaní právoplatne vyhovel žalobe žalobkyne
konštatujúc porušenie jej práv veriteľom; právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá – za porušenie práv spotrebiteľa nesie
zodpovednosť veriteľ, teda v tomto prípade žalovaný, ktorý sa tohto porušenia v kontraktačnom procese
ako aj po ňom opakovane dopúšťal. Z uvedeného preto vyplýva splnenie všetkých podmienok na

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zo strany žalobkyne. Vo vzťahu k ďalším námietkam
a tvrdeniam žalovaného koncipovanými v podanom odvolaní, žalobkyňa odkázala na predchádzajúce
podania a vyjadrenia, nakoľko argumentácia žalovaného v podanom odvolaní je v mnohom obdobná s
jeho argumentáciou v jeho vyjadreniach, ku ktorým sa už žalobkyňa komplexne vyjadrila v konaní na
prvej inštnacii. Nad rámec uvedeného si ešte dovolila poukázať aj na absolútnu zmätočnosť podaného

odvolania, nakoľko žalovaný na jednej strane navrhuje odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie (viď čl. III), a na druhej strane žiada rozsudok zmeniť a
žalobu zamietnuť (viď čl. V). Mala za to, že odvolanie žalovaného je vzhľadom na skutočnosti uvádzané
vyššie v celom rozsahu nedôvodné. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací
súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal jej nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu zo strany žalovaného.

6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

7.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalejlenCSP)prejednal

odvolaniežalovanéhoakopodanévčasoprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanie
prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
(§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť.

8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa o hod. v pojednávacej miestnosti
traktD,č.dverí207,poschodie2.,pričommiestoačasverejnéhovyhláseniarozhodnutiabolizverejnené
dňa na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods.
1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

9. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1
písm.h/CSP,t.j.,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných

predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni v zmysle § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z. z. a v zhode so súdom prvej inštancie považuje priznané finančné zadosťučinenie vo
výške 800 Eur za primerané s ohľadom na kritériá, ktoré súd zohľadnil pri určovaní tejto výšky. Na vecnej
správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie a žalovaným uplatnené odvolacie
dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f, h CSP, námietky a argumenty, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť

správnosť skutkového základu rozhodnutia, právnych záverov súdu prvej inštancie a ani dôvodov, na
ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať rozhodnutie v prospech žalovaného
ako odvolateľa.11. Predmetom konania je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, vyplývajúce z ust. § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené
zákonom, a to: a) spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv alebo povinností

určených na jeho ochranu proti porušiteľovi, b) je úspešný.

12. Otázku úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia vysvetlil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn.
6Cdo/389/2015 a sp. zn. 6Cdo/127/2017.

13. V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo/389/2015 zo dňa 14.9.2016 Najvyšší súd v súvislosti s ust. § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z. z. uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj určenie
neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

14. V rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 Najvyšší súd nadviazal na vyššie uvedené
závery a zároveň sa zaoberal otázkou, či je možné priznať primerané finančné zadosťučinenie
spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia
a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol, že

ust. § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.
Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľovi. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v

spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok

zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku,
t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné

bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na

všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

15. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výstižné závery, ktoré Najvyšší súd SR formuloval
i vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.5.2022 k otázke správnej interpretácie § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a výkladu pojmu „úspešné uplatnenie práva

spotrebiteľa“. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že „reštriktívny prístup k interpretácii úpravy,
kladúci spotrebiteľovi do cesty pri uplatňovaní práva prekážky v konečnom dôsledku spôsobilé viesť až k
upretiu zákonom garantovaného práva, aj z pohľadu splnenia záväzkov prijatých v súvislosti s členstvom
Slovenskej republiky v Európskej únii, nemôže obstáť“ (bod 20. uznesenia), preto „eurokonformným
a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa javí len taký výklad právnej úpravy

urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného
uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5
tretej vety zákona č. 250/2007 Z.z., je vyslovenie súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, a to aj

vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej“ (bod 21.
uznesenia).16. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal zo záveru, že žalobkyňa splnila podmienku vyžadovanú
vyššie citovaným zákonným ustanovením, teda úspešné uplatnenie porušenia svojich práv, a rovnako
správneuzavrel,žeprepriznaniefinančnéhozadosťučinenianiesúzákonomstanovenéžiadneosobitné

podmienky. Žalobkyňa úspešné uplatnenie porušenia jej práv a povinností žalovaným preukázala
rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 27C/2/2018-430 zo dňa 22.10.2021 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/20/2022 zo dňa 10.11.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 6.12.2022, a ktorými bola priznaná žalobkyni suma 2.224,63 Eur s prísl. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia. V uvedených rozhodnutiach súdy konštatovali, že zmluva o revolvingovom

úvere č. 8500015705 uzavretá sporovými stranami dňa 25.9.2012 a zmluva o revolvingovom úvere č.
8300060464 uzavretá sporovými stranami dňa 29.5.2013 sú neplatné v časti týkajúcich sa úrokových
sadzieb a spotrebiteľské úvery bezúročné z dôvodu, že dohodnutá výška úrokov 70,01 %, je
neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi, teda v rozpore s ust. § 39 a § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka.

17. Žalobkyňa k žalobe podporne priložila i právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II č.k.
27C/2/2018-174 zo dňa 5.6.2019, ktorým súd rozhodol, že žalovaný nemá právo na výkon zrážok
zo mzdy žalobkyne vyplývajúcich z dohôd o zrážkach zo mzdy k zmluve o revolvingovom úvere
č. 8500015705 uzavretej sporovými stranami dňa 25.9.2012 a k zmluve o revolvingovom úvere č.
8300060464 uzavretej sporovými stranami dňa 29.5.2013 z dôvodu, že dohody o zrážkach zo mzdy

sú neplatné.

18. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zák. č. 250/2007 Z. z. nestanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, s výnimkou, že toto musí byť
primerané.

19. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká výška
finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na okolnosti danej veci. Nemôže ísť teda o
úvahu svojvoľnú a túto musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť tak, aby bolo zrejmé, prečo práve
priznanú sumu finančného zadosťučinenia považuje za primerané finančné zadosťučinenie v danej

konkrétnej veci.

20. Súdna prax doposiaľ vychádzala pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia z
nasledujúcich kritérií: a) vzniknutá, resp. hroziaca ujma, b) rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje
povinnosti a výška majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, c) doba

trvania protiprávneho stavu, d) nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený
zásah do súkromného života spotrebiteľa, e) reparácia vzniknutej ujmy v majetkovej sfére spotrebiteľa,
t.j. súdy zohľadňujú, v akom rozsahu bolo spotrebiteľovi vrátené majetkové plnenie dodávateľom,
na ktoré dodávateľ nemal právny nárok, f) odškodnenie v iných obdobných prípadoch porušenia
práv spotrebiteľa, g) odškodnenie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení v oveľa

závažnejších prípadoch (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, odškodňovanie obetí
trestných činov).

21. V prejednávanej veci súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z vyššie uvedených
kritérií, keď prihliadol na výšku majetkového plnenia, ktoré dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa

(žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 5.224,63 Eur formou dobrovoľných splátok a zrážok zo mzdy,
pričom jej boli poskytnuté úvery spolu vo výške 3.000,-Eur), teda suma 2.224,63 Eur predstavovala
ujmu na strane žalobkyne. Súd prvej inštancie prihliadol na vykonávanie nezákonných zrážok zo mzdy
žalovaným spolu vo výške 482,22 Eur aj na to, že išlo o porušenie práv z dvoch uzavretých zmlúv.
Zohľadnil aj dobu trvania protiprávneho stavu a prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyňa bola nútená

domáhať sa svojich práv v súdnom konaní, a tým bol spôsobený zásah do jej súkromného života.

22. Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených kritérií odvolací súd dospel k záveru, že priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 800,-Eur je primerané porušeniu práv žalobkyne a povinností žalovanej, ako
boli vyššie uvedené a takto priznané finančné zadosťučinenie plní tak funkciu satisfakčnú, ako aj

sankčnú.23. Úvaha súdu prvej inštancie o výške finančného zadosťučinenia preto nevybočila z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom a nemožno dospieť k záveru, že v rozsahu, v akom bola priznaná, dôjde k
finančnému obohateniu sa žalobkyne. Priznaná výška je primeraná okolnostiam prejednávanej veci.

24. Odvolací súd iba dopĺňa, že výška primeraného finančného zadosťučinenia by sa mala posudzovať
resp.určovať(okreminého)ajvkontextezohľadneniaďalšíchprávnychpredpisovupravujúcichobdobnú
problematiku ako napríklad § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, v zmysle ktorého na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa

primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený
má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Poškodený trestným
činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie
odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

25. Zohľadniac všetky vyššie uvedené kritéria, ako boli vyhodnotené a vychádzajúc aj z rozhodovacej
praxeďalšíchsenátovvinýchobdobnýchveciach(napr.sp.zn.6CoCsp/40/2021),považujeodvolacísúd
finančné zadosťučinenie vo výške 800,-Eur, a to aj s prihliadnutím na odškodňovanie v iných situáciách
a podľa iných zákonných ustanovení aj v oveľa závažnejších prípadoch (napr. v prípadoch náhrad za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia alebo v prípadoch odškodnení obetí trestných činov), za

primerané.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku I. v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP, ako vecne správny potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

27. Odvolací súd preskúmal i výrok II. o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom
konaní plný úspech, priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

29.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).