Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5Tos/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124012876
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124012876.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov Mgr.
Kristíny Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci odsúdeného A. B., nar.
XX.XX.XXXX a spol., pre prečin výtržníctva formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 5.2.2025,
sp. zn. 0T/211/2024, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24.4.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX,
zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „prvostupňový súd“) uznesením zo dňa 05.02.2025, č. k. 0T/211/2024
- 185 rozhodol takto:
Podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona odsúdený A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. vykoná trest odňatia slobody

vo výmere 1 (jeden) rok, ktorý bol odsúdenému trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn.
0T/211/2024 zo dňa 28.09.2024, právoplatným dňa 28.09.2024 podmienečne odložený na skúšobnú
dobu 2 (dva) roky. Podľa § 50 ods. 8 Trestného zákona v spojení s § 48 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona sa odsúdený na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený, ktorú odôvodnil vlastným

písomným podaním zo dňa 27.02.2025, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu, podaním zo dňa
09.03.2025.
3. Odsúdený v odôvodnení podanej sťažnosti uviedol, že pokiaľ okresný súd nezistil v zmysle
ustanovenia § 50 ods. 4 výnimočné skutočnosti/okolnosti vo vzťahu k jeho správaniu, mal ich hľadať
v okolnostiach prípadu, ktoré by bezpochyby našiel a mal súčasne alternatívne zvážiť predĺženie
skúšobnej doby, alebo ustanoviť mu doteraz neuložené obmedzenia a povinnosti, uvedené v § 51

ods. 3, ods. 4 Trestného zákona. Absencia uvedeného v odôvodnení uznesenia okresného súdu,
spôsobujejehonepreskúmateľnosťaarbitrárnosť.Zdôvodu,žeobmedzeniaapovinnostiainéopatrenia
nahradzujúce väzbu/výkon trestu odňatia slobody, majú absolútnu prednosť pred samotným uväznením
jednotlivca, navrhuje sťažnostnému súdu zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť tak, že mu lehotu/
skúšobnú dobu predlží, alternatívne ustanoví mu doteraz neuložené obmedzenia a povinnosti. Súčasne
žiada sťažnostný súd, aby v sťažnostnom konaní primárne posudzoval a vychádzal z obsahu tohto

podania a nie podania ustanoveného obhajcu.
4. Na základe výzvy sťažnostného súdu, zaslal obhajca odsúdeného odôvodnenie podanej sťažnosti,
v ktorej uviedol, že na verejnom zasadnutí odsúdený požiadal o ustanovenie obhajcu, nakoľko
nemal predtým vedomosť, že si môže obhajcu zvoliť. Obhajcu si požiadal z dôvodu, že je mentálne
zaostalý, nerozumel zmyslu verejného zasadnutia. Obhajca mu bol zvolený až po rozhodnutí verejného
zasadnutia, kde mu súd zmenil podmienečný trest. Preto v odvolacom konaní žiada krajský súd, aby

zrušil uznesenie prvostupňového súdu a nariadil nové verejné zasadnutie.5. Napadnuté uznesenie vydal prvostupňový súd konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod
spisovou značkou 0T/211/2024, v ktorom bol odsúdený A. B. trestným rozkazom zo dňa 28.09.2024,
č. k. 0T/211/2024 - 102, uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.

a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Za to mu bol uložený
podľa § 364 ods. 1, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorého
výkon mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1
Trestného zákona bola určená skúšobná doba v trvaní 2 roky. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť
dňa 28.09.2024.

6. Na rozhodnutie o osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu
trestu odňatia slobody, uvedeného v predchádzajúcom bode tohto uznesenia, nariadil prvostupňový súd
verejnézasadnutienadeň05.02.2025.Naverejnomzasadnutí,ktorévykonalvprítomnostiodsúdeného,
súd oboznámil listinné dôkazy, medzi inými aj trestný rozkaz Okresného súdu Trnava zo dňa 07.10.2024,
spisová značka 0T/219/2024. Týmto trestným rozkazom bol odsúdený A. B. uznaný za vinného zo
spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona,

ktorého spáchania sa dopustil dňa 05.10.2024. Za to mu bol uložený podľa § 348 ods. 1 Trestného
zákona s poukazom na § 36 písm. l), 37 písm. m), 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody
vo výmere 4 mesiace. Na výkon tohto trestu ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu súd uložil trest zákazu
činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu cestnej premávke vo výmere 24 mesiacov.

Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 07.10.2024.
7. Výrok napadnutého uznesenia odôvodnil prvostupňový súd výsledkami dokazovania vykonaného
na verejnom zasadnutí, z ktorého vyplynulo, že počas plynutia skúšobnej doby stanovenej pri
podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený v tomto konaní trestným
rozkazom zo dňa 28.09.2024, sa dopustil spáchania uvedeného úmyselného prečinu. Z toho vyplýva

záver, že predchádzajúci podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu nemal
na odsúdeného dostatočný pre výchovný vplyv, nakoľko krátko po odsúdení v preskúmavanej veci
spáchal ďalší úmyselný prečin. Takýmto jeho konaním preto nemôže byť naplnená zákonná podmienka
vedenia riadneho života. Prvostupňový súd nezistil správaní sa odsúdeného žiadne také skutočnosti,
ktoré by bolo možné považovať za výnimočné, v zmysle možného ponechania podmienečného

odsúdenia v platnosti. Preto je nielen nevyhnutné, ale aj potrebné na ochranu spoločnosti a vytvorenie
podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život, rozhodnúť o vykonaní trestu odňatia
slobody vo výmere 1 rok.
8. Sťažnostný súd so záverom prvostupňového súdu, ktorý je citovaný v predchádzajúcom bode tohto
uznesenia, v celom rozsahu súhlasí a považuje ho za vecne správny. Ustanovenie § 50 ods. 4 Trestného

zákona umožňuje súdu rozhodnúť, že trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený,
odsúdený vykoná a to aj v priebehu skúšobnej doby. V preskúmavanom prípade bolo preukázané, že
odsúdený po uplynutí siedmich dní odo dňa právoplatnosti trestného rozkazu, citovaného v bode 5
tohto uznesenia, ktorým mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, spáchal úmyselný prečin
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona. Takéto správanie sa

odsúdeného je potrebné jednoznačne vyhodnotiť tak, že v skúšobnej dobe neviedol riadny život, nakoľko
úmyselne porušoval právne normy, následkom čoho bolo jeho opätovné odsúdenie, v tomto prípade na
nepodmienečný trest odňatia slobody. Preto prvostupňový súd správne rozhodol o tom, že uložený trest
odňatia slobody podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona vykoná.
9. Pokiaľ ide o sťažnostné námietky odsúdeného, k týmto tunajší súd uvádza nasledovné.

10. Odsúdený sa na verejnom zasadnutí prvostupňového súdu, na ktorom bolo vydané napadnuté
uznesenie vyjadroval spôsobom, ktorý nijako nesvedčí o jeho mentálnej zaostalosti, neschopnosti
porozumieť zmyslu trestného konania, ktorého bol účastný. Odsúdený požiadal na verejnom zasadnutí o
ustanovenie obhajcu, bez ktorého nechcel vypovedať. Na túto jeho žiadosť zareagovalo aj prvostupňový
súd tak, že na verejnom zasadnutí dňa 05.02.2025 vykonal všetko dokazovanie a rozhodol napadnutým

uznesením. Následne dňa 13.02.2025 opatrením ustanovil odsúdenému obhajcu, ktoré mu následne
doručil napadnuté uznesenie. Z odôvodnenia opatrenia o ustanovení obhajcu vyplýva, že tohto mu
ustanovil podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku, teda z dôvodu, že odsúdený nemá dostatočné
prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu. Prvostupňový súd v tomto
svojom postupe nepochybil, keď po o vyjadrení odsúdeného na verejnom zasadnutí dňa 05.02.2025,

že žiada ustanoviť obhajcu, pokračoval vo vykonávaní dokazovania a vyhlásil napadnuté uznesenie.
Pokiaľ bol odsúdený v tej situácii, že si chcel zvoliť obhajcu, na úhradu, ktorého trov nemal dostatočné
prostriedky, mal súd požiadať o ustanovenie obhajcu skôr, pred vykonaním verejného zasadnutia.
Predvolanie na verejné zasadnutie, bolo odsúdenému doručené dňa 15.01.2025 (číslo listu 150 ) pričomv tomto predvolaní bol o práve zvoliť si obhajcu poučený a rovnako bol poučený podľa § 40 ods. 2
Trestného poriadku, že má právo požiadať súd o ustanovenie obhajcu. V tomto poučení bol zároveň
upozornený, že za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť podania žiadosti o ustanovenie

obhajcu zodpovedá sám. Pokiaľ teda odsúdený požiadal o ustanovenie obhajcu podľa ustanovenia §
40 ods. 2 Trestného poriadku až na verejnom zasadnutí, nebolo povinnosťou prvostupňového súdu
prerušiť konanie verejného zasadnutia a pokračovať v ňom až po ustanovení obhajcu odsúdenému.
Tým,žeodsúdenémubolpovyhlásenínapadnutéhouzneseniaustanovenýobhajcaaodsúdenýsipodal
sťažnosťprotinapadnutémuuzneseniu,moholodsúdenýajprostredníctvomobhajcuvopravnomkonaní

predostrieť všetky argumenty smerujúce proti výroku napadnutého uznesenia. Tým bolo zabezpečené
právo na obhajobu v rámci dvojstupňového konania. Odsúdený tieto možnosti využil a sám, ako aj
prostredníctvom svojho obhajcu podal proti napadnutému uzneseniu odôvodnenie sťažnosti.
11. Pokiaľ odsúdený vo svojej sťažnosti apeluje na to, že prvostupňový súd mal zisťovať výnimočné
skutočnosti alebo výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by umožňovali ponechať podmienečné odsúdenie
v platnosti, zmysle ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona, takúto povinnosť prvostupňový súd

nemal.Možnosťponechaniapodmienečnéhoodsúdeniavplatnosti,hociodsúdenýkonanímspáchaným
v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu zmysle ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného
zákona, je výnimkou z pravidla, na ktorú musia existovať konkrétne skutočnosti, svojím charakterom
výnimočné. Nie je povinnosťou súdu skúmať, či takéto okolnosti existujú, pokiaľ tieto okolnosti priamo
nevyplynú z vykonaného dokazovania, alebo ich nepredostrie odsúdený, prípadne prokurátor. Možnosť

ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti zmysle ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona
je svojou povahou odlišný spôsob rozhodovania od rozhodovania o väzbe (od skúmania možnosti
nahradiť väzbu miernejšími alternáciami), na ktoré poukazuje odsúdený vo svojej sťažnosti. Pokiaľ teda
sám odsúdený nepredložil súdu žiadne skutočnosti, prípadne tvrdenia, ktoré by mohli byť zvážené na
rozhodnutie o ponechaní podmienečného odsúdenia v platnosti a takéto skutočnosti z vykonaného

dokazovania nevyplynuli, prvostupňový súd nijakým spôsobom nepochybil pokiaľ ich sám aktívne
nevyhľadával.
12. S poukazom na uvedené, vyhodnotil tunajší súd napadnuté uznesenie ako vecne správne, konanie,
ktoré mu predchádzalo bolo realizované v súlade s Trestným poriadkom a sťažnosť odsúdeného ako
nedôvodnú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.