Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 9Csp/72/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8724205231
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Kollárová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2025:8724205231.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad v konaní pred sudcom Mgr. Nina Kollárová v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. – A., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát,
ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: 365. bank, a. s., Dvořákovo nábrežie
4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava 1, IČO: 36 853 186, o primerané finančné zadosťučinenie v sume 600,-
Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 600,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 17. 12. 2024 domáhala od žalovaného
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 600,- Eur a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnila nasledujúcimi skutočnosťami.
V konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 18Csp/1/2022 o určenie, že úver je

bezúročný a bez poplatkov a o určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok bola ako žalobkyňa
v postavení spotrebiteľky úspešná v uplatňovaných nárokoch, rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp.
zn. 18Csp/1/2022 z 18.9.2023, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 1CoCsp/12/2024,
zo 14.5.2024, ktoré nadobudli právoplatnosť 27.5.2024 (ďalej len Základné konanie). Súd prvej inštancie
vo výroku I. určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 7774262008 zo dňa 16.06.2008, je
bezúročný a bez poplatkov a vo výrokoch II. a III. určil neprijateľnosť dvoch zmluvných podmienok.
V odôvodnení rozsudku z 18.9.2023, súd prvej inštancie uviedol: - odsek 16. odôvodnenia: „Právne

posúdenie veci: Zmluvný vzťah medzi stranami konania je právnym vzťahom na základe spotrebiteľskej
zmluvy. Žalovaný bol v postavení dodávateľa a žalobkyňa v postavení spotrebiteľa. Súd po posúdení
obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje správne
vyčíslenú RPMN, keď v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená suma RPMN vo výške 26,82
%, pričom podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN Ministerstva financií Slovenskej republiky
je správna výška RPMN 30,79 %. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa spôsobuje
účinky ako neuvedenie RPMN do zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov, preto možno uzavrieť, že nesprávne uvedená miera RPMN podľa
Zákona č.258/2001 Z. z. sa má vykladať v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity (tzv. zásada
praktickej uplatniteľnosti) a to tak, ako keby RPMN uvedená ani nebola, a preto úver bez ďalšieho
je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedené platí aj pre prípad, že rozdiel medzisprávnou RPMN a nesprávnou RPMN v neprospech spotrebiteľa je bagateľný (s nepresnosťou nad
1 desatinné miesto).“ Zo strany dodávateľa došlo k porušeniu zákazu uvádzať nepravdivé údaje
spočívajúce v klamaní spotrebiteľa uvádzaním nepravdivého údaju o úrovni podmienok tykajúcich sa

spotrebiteľských úverových zmlúv (nepravdivý údaj o výške RPMN), keď v prípade predmetnej zmluvy
je nepochybné, že RPMN je uvedená nesprávne, respektíve predstavuje nekalú podmienku, ktorá je
neplatná a teda v predmetnej zmluve ako keby absentovala. K procesnej obrane žalovaného, že výpočet
RPMN na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky je iba informatívny, súd konštatuje, že
vo veci nebolo hospodárne vypracovať odborné stanovisko, respektíve znalecký posudok na výpočet

RPMN. Súd má za to, že spôsob výpočtu RPMN na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky
je adekvátnym prostriedkom na spoľahlivý výpočet RPMN a tým, že je nesprávne uvedený údaj
RPMN je aj nesprávne uvedená výška nákladov. Spotrebiteľ ako slabšia strana má právo, aby jeho
postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uvedená zmluvná
podmienka v zmluve v časti 3 bod 7. nebola individuálne dojednaná, bola súčasťou zmluvy o úvere
a teda spotrebiteľ nemal možnosť ani vôľu dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ

nemal možnosť na rozhodnutie sa o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky, pretože bola
súčasťou zmluvy a zapracovaná bola do zmluvy, ktorých znenie spotrebiteľka nemohla ovplyvniť a
takúto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú a teda ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom
chránených záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou

verejnoprávnou inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných podmienok. Takáto zmluvná podmienka
vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv
vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje si tým svoje zmluvné postavenie. Nejde o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
11.06.2019 sp. zn. III. ÚS 438/2018 pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských

veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby
v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný
prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha vyslovenia (určenia)
neprijateľnosti zmluvných podmienok z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137
ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, ale ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi

s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na
súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch. Žalobkyňa sa taktiež domáhala neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v článku 4 bod 4.6. obchodných podmienok, kde poskytuje žalovanému ako
dodávateľovi úveru možnosť započítať platby aj na iný účel ako je splatenie istiny tohto úveru a to bez
ohľadu na vôľu dlžníka. V danom prípade ide o nevyvážený vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným,

kde dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa a nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by bola
individuálne dojednaná ale je súčasťou obchodných podmienok, ktoré žalobkyňa nemala možnosť
ovplyvniť a ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere. Súd poukazuje na to, že o neprijateľnosti takejto zmluvnej
podmienky už bolo rozhodnuté v rozhodnutí Okresného súdu Svidník sp. zn. 7Csp/7/2018 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/60/2019, v rozhodnutí Okresného súdu Prešov sp. zn.

16Csp/80/2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/25/2019, rozsudkom OS
Poprad, sp. zn. 18Csp/18/2021. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje zjavnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s generálnou klauzulou (§53
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka,
ktorá je neprimeraná (napríklad neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj

podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Článok 4 Obchodných podmienok pre úver žalovaného k zmluve o úvere z 16.06.2008
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Predmetné ustanovenie predstavuje nevyvážený právny vzťah
medzi žalovaným ako dodávateľom a žalobkyňou ako spotrebiteľom, ktoré umožňuje žalovanému
pri započítavaní platieb žalobkyni postupovať nepredvídateľne. Uvedená zmluvná podmienka je v

neprospech spotrebiteľa. Navyše ide o formulárovú zmluvu, vopred pripravené obchodné podmienky,
ktorých znenie žalobkyňa ako spotrebiteľ ani pri najlepšej vôli nemala vôbec šancu ovplyvniť. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd v celosti žalobe vyhovel.“
Dňom 1.7.2024 nadobudol účinnosť zák. č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len Aktuálny zákon), žalobkyňa poukázala na § 53 ods. 1 Aktuálneho zákona.

Nakoľko v súdenej veci došlo k porušeniu spotrebiteľských práv zmluvou č. 7774262008 zo dňa
16.06.2008, čo súd zistil v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 18Csp/1/2022,
nemožno žalobu posudzovať podľa Aktuálneho zákona, ale podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v zneníneskorších predpisov (ďalej len Pôvodný zákon), konkrétne § 3 ods. 5. Dodala, že podmienky pre
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (ďalej len PFZ) spĺňa tak podľa Pôvodného zákona,
ako aj podľa Aktuálneho zákona. Poukázala na § 4 ods. 2 písm. b/ Pôvodného zákona.

Ako spotrebiteľka si uplatňuje PFZ za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť
v Základnom konaní. PFZ má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa obchodník nedopúšťal recidívy.
Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného PFZ
proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde
úspešný. Slovo primeraný má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý. Výška PFZ preto

nemôže mať len symbolický význam, nakoľko PFZ, len v symbolickej výške, nemôže byť ani primeraným
ani spravodlivým. Na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom
poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a
finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v
peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej
strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ

reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške aby mala, nielen deklarovanú
sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v
symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou,
tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského
práva zo strany dodávateľa. Na základe Zmluvy o úvere č. 7774262008, zo dňa 16.6.2008, jej bol

poskytnutý úver vo výške 1.659,70 eura. Na predmetný úver bolo zaplatené celkovo 2. 504,83 eura.
Keďže súd rozhodol o tom, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovaný sa tak na jej
úkor bezdôvodne obohatil o sumu 845,13 eura, ktorá však už je premlčaná v 10 ročnej lehote, keďže
posledná splátka na predmetný úver bola uhradená v 6/2010. Nakoľko je spotrebiteľkou, ktorá úspešne
uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy.

PFZ vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uplatňuje vo výške 300,- eur. PFZ
vo vzťahu k dvom NZP požaduje vo výške 300,- eur. Nárok ako ho požaduje, zohľadňuje skutočnosť,
že žalovaný v zmluve použil dve neprijateľné zmluvné podmienky a za každé z týchto porušení
spotrebiteľského práva si uplatňuje PFZ vo výške 150,- eur. Spolu si za tri porušenia spotrebiteľského
práva žalovaným v Základnom konaní, uplatňuje 600,-- eur. Nárok na PFZ je daný už tým, že žalovaný

použil v spotrebiteľskej úverovej zmluve neprijateľné zmluvné podmienky, v rozpore s § 53 ods. 1 OZ. Pri
posudzovaní PFZ by mal súd prihliadnuť na všetky okolnosti veci, najmä na to, že znášala stav právnej
neistoty a že došlo u nej k finančnej strate vo výške 845,13 eura. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia
spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v Základnej veci, t. j. rozsudkom
Okresného súdu Poprad, sp. zn. 18Csp/1/2022, z 18.9.2023, v spojení s rozsudkom Krajského súdu

Prešov, sp. zn. 1CoCsp/12/2024, zo 14.5.2024 a ich odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou
nároku na PFZ a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať ako záväznej. Tento rozsah
zisteného porušenia spotrebiteľského práva v Základnej veci nie je možné v konaní o PFZ ani rozširovať,
ani zužovať. Navrhla, aby v prípade úspechu žaloby, bolo v rozsudku vyjadrené, v akej výške bolo PFZ
priznané, ku ktorému z troch porušení spotrebiteľského práva, a to z dôvodu, že ak by strana konania

nepovažovalazasprávnuvýškuPFZpriznanúlenvovzťahukniektorémuztrochsamostatnýchporušení
spotrebiteľského práva, ako samostatných nárokov, len spojených žalobou do jedného konania, aby
tak mala strana možnosť domáhať sa nápravy opravným prostriedkom, len ohľadne tej ktorej žalobou
spojenej veci.

3.Žalovanývovyjadreníkžalobeuviedol,žepodľa§151CSPvýslovnepopieravšetkyskutkovétvrdenia
a uplatnené nároky žalobcu a podanú žalobu považuje za nedôvodnú. Žalobca, ktorý je ako spotrebiteľ
ex lege oslobodený od súdnych poplatkov, sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Poprad pod sp.
zn. 18Csp/1/2022 domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a 2 neprijateľných zmluvných
podmienok. Nič však nebránilo žalobcovi, aby si v danom konaní súčasne uplatňoval aj nárok na

priznanie PFZ. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 14.5.2024 č. k. 1CoCsp/12/2024 potvrdil
rozsudok prvoinštančného súdu. Žalobca si tentokrát žiada od žalovaného PFZ vo výške 600,- EUR.
Podľa názoru žalovaného ide o neprimeranú sumu. Vzhľadom na procesný postup žalobcu a uplatnené
nároky, ktorých právnych základ a výšku popiera, sa žalovaný domnieva, že žaloba mohla byť podaná
so zištným úmyslom, s cieľom dosiahnuť finančné obohatenie na strane žalobcu a navýšiť trovy súdneho

konania (resp. trov právneho zastúpenia) v príkrom rozpore so základným čl. 5 CSP. Dňa 10.6.2008
spísal žalobca v prítomnosti zamestnanca žalovaného (do 2.7.2021 podnikajúci pod obchodným menom
Poštová banka, a.s.) žiadosť o poskytnutie úveru. Na základe týchto informácií žiadal od žalovaného
úver vo výške 50.000,- SK s dobou splácania 60 mesiacov. Po dôkladnom preskúmaní a akceptáciižiadosti, uzavrel žalovaný dňa 16.6.2008 so žalobcom, zmluvu o úvere č. 7774262008 (ďalej len „zmluva
o úvere“). Na základe tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal, že žalobcovi poskytne úver vo výške 50.000,-
Sk. V čl. 3 zmluvy o úvere boli prehľadne uvedené najmä: výška úveru (50.000.- Sk), počet mesačných

splátok (60) a ich výška (1.548,- Sk), dátum konečnej splatnosti úveru (16.6.2013), RPMN (26,82 %
p. a.), ako aj celková výška nákladov (36.319,80 Sk). Zmluvný vzťah sporových strán trval až kým
žalobca dňa 7.6.2010 dobrovoľne (predčasne) splatil celý zostatok úveru. Počas trvania úverového
vzťahu pritom nerozporoval žiadnu náležitosť zmluvy o úvere ani iné dohodnuté podmienky. Nevyužil
ani možnosť odstúpiť od zmluvy o úvere do štrnástich dní od jej uzavretia, nepodal reklamáciu alebo

sťažnosť na príslušný orgán dohľadu. Po viac ako jedenástich rokoch po splatení úveru, na základe
čoho de iure došlo k zániku peňažného záväzku žalobcu splnením (§ 559 ods. 1 OZ) sa žaloba o určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o
úvere, doručená súdu dňa 7.1.2022, javí ako špekulatívna a šikanózna. Žalobca totiž už zjavne nemá
záujem na náprave vytýkaných nedostatkov. O nepoctivej motivácii žalobcu svedčí aj skutočnosť, že sa
nepokúsil odstrániť domnelé nedostatky zmluvy o úvere korektne v zmysle zásady pacta sunt servanda,

a to napríklad štandardným uzavretím dodatku k zmluve o úvere ešte počas trvania úverového vzťahu.
Už z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že snaha o modifikáciu zmluvy o úvere alebo o mimosúdne
rokovanie zjavne nie je a nikdy nebola cieľom žalobcu. Štandardný dialóg zmluvných strán bol vylúčený.
Namiesto toho žalobca, ktorý bol už so žalovaným v skoršom spore, podal tentokrát druhú žalobu,
v ktorej si uplatňuje PFZ vo výške 600,- EUR. Zneužitím práva je aj jeho výkon, ktorý vzhľadom na

doterajšiesprávaniestranynebolomožnéočakávať,poukázalnadobrémravy(§3ods.1OZ)aaplikáciu
základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva) v spojení so súkromnoprávnymi zásadami
neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať).
Za účelom náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný navrhol, aby súd vykonal dokazovanie aj
výsluchom žalobcu, a to k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu a konaniu žalobcu pred

iniciovaním tohto súdneho konania. Správanie žalobcu vzhľadom na skutkový stav (žaloba bola
doručená súdu po 16-ich rokoch od uzavretia zmluvy o úvere, žaloba bola doručená súdu po 14-
tich rokoch od predčasného splatenia úveru, žalobca nevyužil svoje zákonné právo odstúpiť od zmluvy
o úvere, žalobca nenavrhoval, aby došlo k modifikácií podmienok zmluvy, žalobca nepodal sťažnosť
alebo reklamáciu na poskytnuté bankové služby, žalovaný voči žalobcovi neinicioval žiadne súdne,

rozhodcovské ani iné konanie, žalobca neinicioval žiadne mimosúdne rokovania pred podaním žaloby,
žalobca napriek vyššie uvedeným skutočnostiam prekvapivo podal na žalovaného žalobu) vykazuje
znaky šikanózneho výkonu práva. Má za to, že v danej veci ide o tzv. „učebnicový“ príklad zištného
zneužitia prospotrebiteľskej legislatívy na úkor žalovaného (veriteľa), ktorý bol primárne uskutočnený
za účelom ekonomického zvýhodnenia žalobcu (finančný zisk). Spravodlivosť je kritériom ukladajúcim

každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré
nebude možné vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a
účel príslušných zákonných ustanovení (ZNaU ÚS SR č. 74/2010). Povinnosť zohľadňovať špecifické
okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé
vyriešenie veci, čiže také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej strany nespôsobilo

zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej, akcentoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28.4.2016
sp. zn. 2 Obdo V 1/2014. Ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju pojať ako obranu pred
ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou. Ochrana spotrebiteľa nikdy neznamenala ochranu pred jeho
vlastnými ekonomickými (hoci aj neuváženými) rozhodnutiami. Znamenala predovšetkým jeho ochranu
predneúplnýmianepravdivýmiinformáciami,vyplývajúcimizinformačnejasymetriemedziobchodníkom

a spotrebiteľom. Poukázal na odlišné stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej
republiky a bývalého predsedu občianskoprávneho kolégia NS SR JUDr. Milana Ľalíka v náleze zo dňa
24.10.2013 sp. zn. I. ÚS 547/2012 a odlišné stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky JUDr. Rudolfa Tkáčika v uznesení zo dňa 20.9.2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017. Právny
dôvod a výšku uplatneného nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie výslovne poprel,

keďže v obdobných sporoch, kde bol žalobca (spotrebiteľ) zastúpený totožným advokátom tunajší súd
priznal za obdobnej situácie PFZ iba symbolicky vo výške od 50,- EUR (rozsudok OS Prešov zo dňa
17.9.2021 sp. zn. 13Csp/94/2018 alebo zo dňa 14.6.2021 sp. zn. 7Csp/241/2020) až 100,- EUR (napr.
rozsudok OS Prešov zo dňa 2.11.2023 sp. zn. 9Csp/100/2023, rozsudok OS Prešov zo dňa 18.9.2023
sp. zn. 29Csp/62/2023 alebo rozsudky KS Prešov sp. zn. 7CoCsp/41/2021, 8CoCsp/37/2021 alebo

17CoCsp/24/2021).
V danom špecifickom prípade by bolo však absurdné, aby všeobecný súd ekonomicky a právne
favorizoval žalobcu, priznal mu nárok na primerané zadosťučinenie len preto, že je spotrebiteľom.
Porušenie na strane žalobcu, spočívajúce v existencii dvoch neprijateľných zmluvných podmienoknemalo žiaden negatívny dopad na správanie žalobcu. Ďalšie priznanie peňažných nárokov, a to vo
forme PFZ vo výške 600,- EUR, by bolo krajne nespravodlivé.
Vzhľadom na opísané extraordinárne okolnosti a špekulatívne konanie žalobcu sa žalovaný domáha,

aby súd v danom prípade aplikoval § 257 CSP a nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na náhradu
trov konania, ak by súd hypoteticky žalobe vyhovel. Žalobca ako spotrebiteľ je ex lege oslobodený
od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov vníma konanie žalobcu za nehospodárne, keďže objektívne
mohol a mal uplatniť „zadarmo“ nárok na PFZ v skoršom súdnom konaní (18Csp/1/2022), pričom
nejde o konanie, ktoré vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom. Podaná žaloba podľa názoru

žalovaného neslúži ochrane práv žalobcu, ktorý ad absurdum dobrovoľne splatil poskytnutý úver v celom
rozsahu. Žaloba o priznanie PFZ nemôže byť prostriedkom na účelové obohatenie sa, keďže pôvodná
finančná ujma na strane žalobcu môže byť dostatočne kompenzovaná prostredníctvom žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenie. Poukázal na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.11.2024 vo
veci Compass Banca SpA proti Autorita Garante della Concorrenza e del Mercato, C-646/22.

4. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 19. 02. 2025 uviedla, že právoplatný rozsudok
súdu prvej inštancie vydaný v základnom konaní je prílohou žaloby, pričom jasne deklaruje, že v
právnom vzťahu založenom Zmluvou o úvere č. 7774262008, zo dňa 16.06.2008 došlo k porušeniu
noriem spotrebiteľského práva. Tvrdenia žalovanej o neexistencii a nepreukázaní porušenia práv a
povinností, len odzrkadľujú jej prístup k rešpektovaniu príslušných noriem spotrebiteľského práva a

princípu ochrany spotrebiteľa. V zmysle rozhodnutia vydaného v základnom konaní je evidentné, že na
súdeúspešneuplatnilaporušeniesvojichpráv,akoajpovinnostížalovanejustanovenýchtýmtozákonom
resp. osobitnými predpismi, čím naplnila hypotézu právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v
základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. V zásade

je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukázala naviac na formálno-systematický výklad, keďže účelom a
zmyslom zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a na nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“.
Vo vzťahu k výkladu ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukázala na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022.

Je zrejmé, že uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 16.06.2008 v rozpore so zákonom došlo
preukázateľne k porušeniu spotrebiteľských práv a povinností žalovanou. V žiadnom prípade nemožno
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvných podmienok považovať
za satisfakciu, nakoľko ide o zákonný nárok majúci základ v primárnom právnom vzťahu, ktorý
zavinením žalovanej nebol perfektný a privodil spotrebiteľovi nielen ekonomickú ujmu. Judikované

určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvných podmienok vo výroku
rozhodnutia súdu je následkom porušenia povinnosti zo strany žalovanej, výsledok základného konania
nemožno vnímať ako sankciu v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Pripustením takejto
argumentácie žalovanej by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorý má mať sankčný a odradzujúci charakter, keďže zo strany žalovanej dochádza

na finančnom trhu k dlhodobému a opakujúcemu sa porušovaniu práv spotrebiteľov. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017.
Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi
normami považuje uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu, táto
zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu,

ale ako poskytnutú satisfakciu. Prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli
neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovanú, ale aj iných
dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. Záleží len na žalovanej, aby sa nedopúšťala recidívy v
neprípustnom kontrahovaní v rozpore so záujmami spotrebiteľov. Primeranosť sumy 600,- € je vzhľadom
najmä na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná.

Žalovaná nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť a porušenie svojich zákonných povinností alibisticky
ospravedlňuje. Vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovanej voči svojim pochybeniam je
uplatnená suma nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to
možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu
funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať.

Pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia, by kritériom posudzovania
primeranosti mala byť aj recidíva porušovania spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri
zistení opätovného opakovaného porušenia spotrebiteľského práva. Poukázala na § 4 ods. 10 zákona o
ochrane spotrebiteľa. Žalovaná v základnom konaní neprejavila žiadnu sebareflexiu, ale súdne konaniesa snažila využiť vo svoj prospech, avšak výsledok základného konania dokazuje, že toto jej právo
súdiť sa, nemalo oporu v hmotnom práve, hoci už má skúsenosti a vedomosti z iných obdobných
súdnych konaní o nesprávnosti svojej argumentácie, v ktorých už bola so svojimi právnymi názormi

neúspešná. Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti dozaista známe, že žalovaná dlhodobo a vo veľkom
rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu. Aj v súčasnosti napriek množstvu rozsudkov
vydaných proti žalovanej, táto neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží na úkor
spotrebiteľov obohacovať. Čo sa týka výšky PFZ poukázala aj na rozsudok Okresného súdu Žilina,
sp. zn. 14C/295/2014, zo dňa 24.09.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

11Co/471/2015, zo dňa 28.06.2016 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019, ktorým bolo priznané PFZ vo výške 1 194,98 €, čo predstavuje
25 násobok poplatku, ktorý bol určený za neprijateľný. V rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp.
zn.: 10CoCsp/98/2022 zo dňa 25.01.2023, poskytol v rámci odôvodnenia súd jednouché odporúčanie
pre dodávateľa, ktorý bol ako protistrana v konaní neúspešný: „Dodávateľ má súčasne jednoduchú
možnosť sa plateniu finančného zadosťučinenia, pripadne aj iným zodpovednostným následkom v

iných úverových prípadoch vyhnúť, a to tým, že bude podnikať v rámci pravidiel stanovených právnymi
predpismi SR. Súčasne má za to, že priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1.500,- Eur
nepredstavuje neopodstatnené finančné obohacovanie sa žalobcu, pri zohľadnení všetkých krokov,
ktoré musel žalobca podniknúť, aby úspešne uplatnil svoje právo.“
Suma 600,- € predstavuje 0,000007 z výšky zisku žalovanej za rok 2023 (údaj z portálu finstat.sk).

Symbolická suma PFZ niekoľkých desiatok alebo pár stoviek eur predsa dodávateľa neodradí od
neustáleho porušovania spotrebiteľských práv a noriem. Žalovaná sa porušenia nedopustila iba voči
nej, ale vzhľadom na formulárovosť zmlúv voči tisíckam klientov. Preto požadovaná suma v minimálnej
miere nepochybne napĺňa jednotlivé funkcie inštitútu. Uvedená výška je v minimálnej miere primeraná aj
s ohľadom na výšku sankcií (pokút až do výšky 50 000,- €), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej

kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade
nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť Národná banka Slovenska. Pre vznik nároku
na primerané finančné zadosťučinenie novelizované ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
nevyžadujevznikanihrozbuujmy.PoukázalanauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/127/2017
zo dňa 30.01.2019. Z dikcie citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a

odôvodnenia dovolacieho súdu je zrejmé, že zákonodarca vôbec nestanovil podmienka vzniku, resp.
preukazovania akejkoľvek ujmy. Jedná sa iba o neprípustný extenzívny výklad contra legem žalovanej.
Ujma, ktorá konaním žalovanej vznikla nebola len v akademickej rovine, pretože porušenie zo strany
žalovanej malo bezpochyby aj majetkový charakter. Zároveň uplatňovaním legitímneho nároku v
súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné

len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu,
ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Pokiaľ
žalovaná uvádza sumu 50,- € alebo 100,- €, tak sama ju označuje ako symbolickú. V rozhodovacej
činnosti niektorých senátov Krajského súdu v Prešove je možné sa stretnúť s takými postupmi, že za
výsledok voľnej úvahy súdu je považovaný jednotný paušál PFZ 50,- € alebo 100,- €, bez zohľadnenia

akýchkoľvek kritérií, ktoré by v úplne rozdielnych veciach odôvodňovali záver o jednotnom paušále 50,-
€ alebo 100,- €, teda bez akejkoľvek individualizácie tej ktorej posudzovanej veci a nedá sa zistiť, ako je
možné v úplne rozdielnych veciach dôjsť voľnou úvahou k rovnakej výške PFZ 50,- € alebo 100,- €, ktoré
samo o sebe v takomto rozsahu nemôže plniť žiadnu funkciu, ktorú má PFZ vo vzťahu k dodávateľovi
porušujúcemu spotrebiteľské právo plniť. Takáto paušalizácia výšky PFZ je svojvoľným uplatňovaním

práva, ktoré poškodzuje spotrebiteľov a zvýhodňuje dodávateľov, porušujúcich spotrebiteľské právo.
Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovanej poukázala na aktuálne rozhodnutia čo do priznanej výšky za
každú judikovanú NZP, v ktorých súdy priznali 300,- € za každú NZP. Ide o rozsudok Mestského súdu
Košice sp. zn. 24Csp/101/2023 zo dňa 22.02.2024 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č.k. 9CoCsp/22/2024-140 zo dňa 07.08.2024 a rozsudok Okresného súdu Bardejov

č.k. SK-2Csp/26/2023-102 zo dňa 30.01.2024 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v
Prešove č.k. 13CoCsp/28/2024-140 zo dňa 05.11.2024.
Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k žalobe napriek vecnej argumentácii zaoberá najmä „ziskuchtivosťou“
žalobkyne. Je potrebné, aby sa súd zaoberal vecne nárokom. Vyjadrenia žalovanej sú iba dôkazom o
nekalej obchodnej politike žalovanej, čo by mal súd vziať do úvahy. K tvrdeniam žalovanej, že podaná

žaloba sleduje nepoctivý zámer, účelovo poškodzuje dodávateľa a koná v rozpore s dobrými mravmi,
uviedla, že považuje za absolútne mylné chápanie inštitútu PFZ žalovanou, že inštitút PFZ nemôže
slúžiť na sankciu pre dodávateľa a finančné obohatenie spotrebiteľa. Z dôvodu, že inštitút PFZ nepozná
žiadnu alternatívu k peňažnej forme PFZ, z toho vyplýva, že úspešnou žalobou sa práve spotrebiteľ vistej forme obohatiť musí. Nemožno však takéto obohatenie spotrebiteľa stotožňovať s bezdôvodným
obohatením (ako to malo byť v prípade žalovanej), t.j. každé získanie finančných prostriedkov je predsa
obohatením sa subjektu, ktorý finančné prostriedky získal. Žalovaná ako keby stotožňovala legálne

získanie finančných prostriedkov s nelegálnym bezdôvodným obohatením a každému, aj legitímnemu
obohateniu sa, pripisuje pejoratívny význam. Zákon nepočíta s morálnou satisfakciou a s peňažným
zadosťučinením, len ako jej doplnkom alebo alternatívou, ale počíta výlučne len s finančnou satisfakciou,
v ktorej už logicky je obsiahnutá aj satisfakcia morálna.
Za nesprávne považuje konštatovanie žalovanej, podľa ktorého nemá žalobkyňa nárok na náhradu

trov konania s poukazom na § 257 CSP. Žalovaná už pred iniciovaním tohto konania alebo aj po
podaní žaloby mohla naplniť dikciu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, k čomu
však nedošlo, ale práve naopak všetky legitímne nároky žalobkyne žalovaná neustále popiera, hoci
má už skúsenosť a vedomosť z obdobných súdnych konaní o nedôvodnosti svojej obrany. Rovnako je
zrejmé, že žalovaná je veľkou bankovou spoločnosťou, pre ktorú je tento spor finančne zanedbateľný.
Preto je určite nehospodárne, ak si takáto spoločnosť, ktorá disponuje právnym oddelením zvolí právne

zastúpenie advokátom a žalobkyňa sa má podľa jej názoru zastupovať sama voči mocensky silnejšej
protistrane. Konštatovať nehospodárnosť, účelovosť a šikanóznosť možno skôr na strane žalovanej,
ktorá svojou nedôvodnou procesnou obranou zbytočne zaťažuje súd a strany v spore, najmä pokiaľ
môže sama iniciovať mimosúdne konanie, keď vie čoho sa domáha žalobkyňa. Malo by byť snahou
žalovanej, ktorá má vedomosť o vadnosti zmlúv a existencii neprijateľnosti zmluvných podmienok a o

nároku na PFZ, aby práve aj skrz podanú žalobu prejavila ochotu a sebareflexiu a snažila sa o nápravu
protiprávneho stavu. Práve podaná žaloba má byť aj signálom pre žalovanú, ktorá už pozná postoj
žalujúcej strany, aby jej učinila zadosť, no napriek tomu doposiaľ neučinila žiadne kroky.

5. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 25.03.2024 uviedol, že k nekritickému zvýhodňovaniu

spotrebiteľa zaujal negatívne stanovisko opakovane aj Ústavný súd SR. Táto ochrana je už súčasťou
zákonnej normy a nepotrebuje osobitnú extenzívnu interpretáciu (PL. ÚS 11/2016, publikované v ZNaU
ÚS SR pod č. 1/2018, I. ÚS 332/2019, I. ÚS 71/2020, II. ÚS 57/2020). Pokiaľ žalobca poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.8.2022 sp. zn. 7Cdo/80/2020 (žalovaným veriteľom bola
Slovenská sporiteľňa, a.s. o zaplatenie PFZ vo výške 1.089,38 EUR), ten nie je aplikovateľný v tomto

prípade. Skutkové a právne okolnosti daného prípadu sú diametrálne odlišné. Nič nebránilo žalobcovi,
aby si v danom základnom konaní súčasne uplatňoval aj nárok na priznanie PFZ. Žalobca vo svojej
replike primárne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019 sp. zn. 6 Cdo 127/2017
(žalovanýmveriteľombolodlišnýbankovýsubjekt-PrimabankaSlovensko,a.s.ourčenieneprijateľnosti
zmluvnej podmienky a PFZ), v zmysle ktorého súd dovolanie veriteľa zamietol. V identifikovanom

konaní súdy nižších inštancii určili, že zmluvná podmienka v čl. 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č.
99/128/05 zo dňa 10.5.2005: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa
bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže
súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou
Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu

Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu
úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve“, je
neprijateľnou. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný veriteľ túto zmluvnú podmienku použil
voči spotrebiteľovi, pričom mala za následok ukončenie zmluvy: „Zohľadnil najmä, že žalovaná uplatnila
voči žalobcom zvýšenú úrokovú sadzbu na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, že uplatnenie

viedlo k ukončeniu právneho vzťahu, že žalobcovia ako spotrebitelia utrpeli ujmu a na jej prekonanie
museli nevyhnutne vynaložiť ďalšie náklady.“ (ods. 1 rozsudku). Na tieto špecifické skutkové okolnosti
(diametrálne odlišné od tohto sporu) apeloval aj dovolací súd: „Potreba pripustiť žalobu o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky z tohto dôvodu sa zvyšuje najmä vtedy, ak dodávateľ v úverovej
zmluve nielenže použil neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale ju aj reálne voči spotrebiteľovi uplatnil,

napríklad v súvislosti s jednostranným zvýšením úrokovej sadzby, ako sa to stalo v tomto prípade.“ (ods.
12). Pokiaľ ide o stanovenie výšky PFZ, k tomu dovolací súd jednoznačne uviedol: „Jediným kritériom
je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky
okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (ods. 18).
V prvom rade zmluva o úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným v danom prípade (365.bank, a.s.)

neobsahuje zmluvnú podmienku odlišného bankového subjektu (Prima banka Slovensko, a.s.). Za
druhé, obdobnú zmluvnú podmienku žalovaný voči žalobcovi nepoužil, v dôsledku čoho nebola (a
objektívne ani nemohla byť) predmetom skôr začatého konania, vedeného na tunajšom súde. Najvyšší
súd SR sa v identifikovanom rozhodnutí absolútne nezaoberal týmito podstatnými skutočnosťami.Žalobcanepreukázal,žežalovanávýškaPFZvdanomsporebolatakmertotožnásvýškouposkytnutého
úveru. Drvivá väčšina zo žalobcom citovaných súdnych rozhodnutí sa primárne zaoberá buď nekalými
praktikami nebankových subjektov alebo neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktoré predmetná

zmluva o úvere neobsahuje alebo zmluvnými podmienkami, ktoré boli reálne použité proti spotrebiteľovi,
čo taktiež nie je tento prípad. Nehovoriac o tom, že niektoré súdne rozhodnutia nemohli byť z dôvodu
majetkového cenzu v zmysle § 422 CSP predmetom dovolacieho prieskumu.
Žalobca v čl. III repliky účelovo tvrdí, že „žalovaná je veľkou bankovou spoločnosťou, pre ktorú je tento
spor finančne zanedbateľný.“ (str. 5). Ide o typický argumentačný faul, ktorý zneužívajú spotrebitelia a

ich zástupcovia v obdobných sporoch, v ktorých niekedy dokonca tendenčne poukazujú na hospodárske
výsledky (zisk) bánk alebo iných veriteľov. Tie však nemajú žiadnu kauzalitu vo vzťahu k uplatnenému
nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je v tomto prípade prima facie
neprimerané. Poukázal aj na to, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Poprad pod sp. zn.
18Csp/1/2022 bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 2.273,92 EUR, z čoho
možno jasne vidieť dostatočnú finančnú kompenzáciu na strane žalobcu. V konečnom dôsledku tak

nemožno vylúčiť, že žalovaný veriteľ napriek tomu, že pôvodne poskytol žalobcovi úver vo výške
1.659,70 EUR (na ktorého vrátenie má zákonný nárok a ktorý bol splatený), po skončení jednotlivých
súdnych konaní a uhradení všetkých nárokov žalobcu z finančného hľadiska de facto „skončí v
mínuse“. Spolu odhadovaný peňažný zisk na strane žalobcu je minimálne 2.873,92 EUR + ďalšie trovy
konania žalobcu vo výške niekoľko stoviek eur (ak súd nepoužije § 257). Je vysoko pravdepodobné,

že žalovaný po skončení oboch sporov paradoxne utrpí značnú majetkovú ujmu, ktorá hypoteticky
môže násobne presahovať výšku poskytnutého úveru. Niet potom divu, že väčšina spotrebiteľov
iniciuje obdobné konania aj niekoľko rokov po splatení úveru alebo niekoľko rokov po premlčaní alebo
postúpení pohľadávok, čo je aj tento prípad. Aj z týchto dôvodov žalovaný v oboch konaniach apeluje
na to, že skutočným cieľom žalobcu zrejme nikdy nebola úprimná snaha o modifikáciu zmluvných

podmienok(napr.prostredníctvomdodatkukzmluve),alepravdepodobnenájdenieakejkoľvekformálnej
zámienky na iniciovanie súdnych sporov. Žalovaný sa preto domáha aplíkácie § 257 CSP z dôvodov
uvedených už v predchádzajúcom vyjadrení, na ktorých zotrval. Žalobca bol zo strany žalovaného
dostatočne informovaný o obsahu úverovej dokumentácie a požiadavky vymedzené Súdnym dvorom
EÚ (vnímavosť a obozretnosť) musia všeobecné súdy klásť aj na spotrebiteľa.

6. Podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide
iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota
sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- eur.

7. Podľa § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana
požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

8. V zmysle citovaných zákonných ustanovení a za splnenia tam uvedených podmienok súd pristúpil
k verejnému vyhláseniu rozsudku.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledujúci
skutkový a právny stav.

10. Rozsudkom Okresného súdu Poprad, č.k.:18Csp/1/2022-163 zo dňa 18.09.2023 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k.: 1 CoCsp/12/2024-274 zo dňa 14.05.2024, právoplatným
dňa 27.05.2024 bolo rozhodnuté nasledovne:
„I. Súd určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 7774262008, zo dňa 16.06.2008, je

bezúročný a bez poplatkov.
II. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. 7774262008, zo dňa 16.06.2008, v
časti(3)Zmluvaoúvereazáverečnéustanovenia,bod(7),vznení:„Zmluvnéstranysadohodli,ževšetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované
v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach.“, je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. 7774262008, zo dňa 16.06.2008,
v Obchodných podmienkach pre úver, v článku 4. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a
zabezpečenie,bod4.6,vznení:„PlatbyodKlientasavočipohľadávkeBankyzapočítavajúbezohľadunato, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2)
úrok z omeškania (3) úrok z úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči
Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“,

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
IV. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“

11. V citovanom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 18Csp/1/2022 o určenie, že
úverjebezúročnýabezpoplatkovaourčenieneprijateľnostizmluvných podmienokbolatedažalobkyňa

v postavení spotrebiteľky úspešná vo všetkých uplatnených nárokoch.
V odôvodnení vyššie citovaného rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol nasledovné:
„16. Právne posúdenie veci: Zmluvný vzťah medzi stranami konania je právnym vzťahom na základe
spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný bol v postavení dodávateľa a žalobkyňa v postavení spotrebiteľa.
Súd po posúdení obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahujesprávnevyčíslenúRPMN,keďvzmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenásumaRPMNvo

výške 26,82 %, pričom podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN Ministerstva financií Slovenskej
republiky je správna výška RPMN 30,79 %. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa
spôsobuje účinky ako neuvedenie RPMN do zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto možno uzavrieť, že nesprávne uvedená miera RPMN
podľa Zákona č.258/2001 Z. z. sa má vykladať v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity (tzv.

zásada praktickej uplatniteľnosti) a to tak, ako keby RPMN uvedená ani nebola, a preto úver bez
ďalšieho je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedené platí aj pre prípad, že rozdiel
medzi správnou RPMN a nesprávnou RPMN v neprospech spotrebiteľa je bagateľný (s nepresnosťou
nad 1 desatinné miesto).“ Zo strany dodávateľa došlo k porušeniu zákazu uvádzať nepravdivé údaje
spočívajúce v klamaní spotrebiteľa uvádzaním nepravdivého údaju o úrovni podmienok tykajúcich sa

spotrebiteľských úverových zmlúv (nepravdivý údaj o výške RPMN), keď v prípade predmetnej zmluvy
je nepochybné, že RPMN je uvedená nesprávne, respektíve predstavuje nekalú podmienku, ktorá je
neplatná a teda v predmetnej zmluve ako keby absentovala. K procesnej obrane žalovaného, že výpočet
RPMN na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky je iba informatívny, súd konštatuje, že
vo veci nebolo hospodárne vypracovať odborné stanovisko, respektíve znalecký posudok na výpočet

RPMN. Súd má za to, že spôsob výpočtu RPMN na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky
je adekvátnym prostriedkom na spoľahlivý výpočet RPMN a tým, že je nesprávne uvedený údaj
RPMN je aj nesprávne uvedená výška nákladov. Spotrebiteľ ako slabšia strana má právo, aby jeho
postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uvedená zmluvná
podmienka v zmluve v časti 3 bod 7. nebola individuálne dojednaná, bola súčasťou zmluvy o úvere

a teda spotrebiteľ nemal možnosť ani vôľu dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ
nemal možnosť na rozhodnutie sa o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky, pretože bola
súčasťou zmluvy a zapracovaná bola do zmluvy, ktorých znenie spotrebiteľka nemohla ovplyvniť a
takúto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú a teda ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom

chránených záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou
verejnoprávnou inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných podmienok. Takáto zmluvná podmienka
vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv
vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje si tým svoje zmluvné postavenie. Nejde o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z

11.06.2019 sp. zn. III. ÚS 438/2018 pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských
veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby
v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný
prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha vyslovenia (určenia)
neprijateľnosti zmluvných podmienok z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137

ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, ale ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi
s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na
súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch. Žalobkyňa sa taktiež domáhala neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v článku 4 bod 4.6. obchodných podmienok, kde poskytuje žalovanému ako
dodávateľovi úveru možnosť započítať platby aj na iný účel ako je splatenie istiny tohto úveru a to bez

ohľadu na vôľu dlžníka. V danom prípade ide o nevyvážený vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným,
kde dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa a nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by bola
individuálne dojednaná ale je súčasťou obchodných podmienok, ktoré žalobkyňa nemala možnosť
ovplyvniť a ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere. Súd poukazuje na to, že o neprijateľnosti takejto zmluvnejpodmienky už bolo rozhodnuté v rozhodnutí Okresného súdu Svidník sp. zn. 7Csp/7/2018 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/60/2019, v rozhodnutí Okresného súdu Prešov sp. zn.
16Csp/80/2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/25/2019, rozsudkom OS

Poprad, sp. zn. 18Csp/18/2021. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje zjavnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s generálnou klauzulou (§53
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka,
ktorá je neprimeraná (napríklad neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj
podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého

bola dojednaná. Článok 4 Obchodných podmienok pre úver žalovaného k zmluve o úvere z 16.06.2008
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Predmetné ustanovenie predstavuje nevyvážený právny vzťah
medzi žalovaným ako dodávateľom a žalobkyňou ako spotrebiteľom, ktoré umožňuje žalovanému
pri započítavaní platieb žalobkyni postupovať nepredvídateľne. Uvedená zmluvná podmienka je v
neprospech spotrebiteľa. Navyše ide o formulárovú zmluvu, vopred pripravené obchodné podmienky,
ktorých znenie žalobkyňa ako spotrebiteľ ani pri najlepšej vôli nemala vôbec šancu ovplyvniť. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd v celosti žalobe vyhovel.“

12. V odôvodnení vyššie citovaného rozhodnutia súd druhej inštancie okrem iného uviedol nasledovné:
„26. Žalovaný v odvolaní namietal postup súdu prvej inštancie pri výpočte ročnej percentuálnej miery
nákladov (RPMN) prostredníctvom internetovej interaktívnej kalkulačky Ministerstva financií SR s tým,

že výpočet RPMN prostredníctvom takejto kalkulačky nemá záväzný charakter a slúži výlučne na
informatívne účely. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že RPMN vyjadruje ročnú percentuálnu mieru
nákladov na poskytnutie úverov, čo je vlastne úroková miera porovnateľná s úrokovými sadzbami,
ktoré ponúkajú banky. Pri spotrebiteľských úveroch na Slovensku je potrebné uvádzať RPMN z dôvodu
ochrany spotrebiteľa. Otázka skúmania RPMN je otázkou právneho posúdenia, ktorú skúma súd ex

offo, nakoľko uvedenie tejto obsahovej náležitosti je vyžadované v ust. § 4 ods. 2 písm. j) zák. č.
258/2001 Z. z. Odvolací súd preto pristúpil k preskúmaniu RPMN uvedenej v zmluve o úvere. V zmluve
o úvere zo dňa 16.6.2008 je RPMN uvedená vo výške 26,82 %. Odvolací súd si overil správnosť
tohto údaja prostredníctvom aplikácie registra súdneho managementu odvolacieho súdu určeného pre
výpočet RPMN. Podľa zmluvy o úvere zo dňa 16.6.2008 sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni

úver vo výške 50.000,- Sk, pričom žalobkyňa sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v 60. mesačných
splátkach po 1.548,- Sk splatných 16. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 16.7.2008. Z
obsahu spisu vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 50.000,- Sk prevodom na účet dňa
16.6.2008. Prostredníctvom použitej aplikácie po zadaní uvedených údajov vyplývajúcich zo zmluvy o
úvere odvolací súd zistil, že RPMN je vo výške 31,49 %. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že RPMN

je v zmluve uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, keďže odvolacím súdom zistený údaj o
RPMN (31,49 %) má vyššiu hodnotu ako údaj o RPMN uvedený v zmluve (26,82 %). V zmluve teda bola
nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo je dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver
považovaťzabezúročnýabezpoplatkov(§4ods.3ZoSÚ).Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoznamenáva,
že ak zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 4 ods. 3 sankcionuje neuvedenie RPMN bezúročnosťou

a bezpoplatkovosťou úveru, nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa môže z hľadiska
posudzovania výhodnosti, resp. nevýhodnosti úveru spotrebiteľom pôsobiť dokonca negatívnejšie ako
samotné neuvedenie RPMN. Nesprávne uvedenie RPMN je vážnym porušením zákona a má vplyv na
vznik možných pochybností o rozsahu záväzku. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie, že nesprávne uvedený údaj RPMN v zmluve v neprospech spotrebiteľa má za následok, že

úver je bezúročný a bez poplatkov. Zákon síce stanovuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov, ak
nie je uvedená RPMN, avšak nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa môže z hľadiska
posudzovania výhodnosti, resp. nevýhodnosti úveru spotrebiteľom pôsobiť dokonca negatívnejšie ako
samotné neuvedenie RPMN.
27. Súd prvej inštancie vo výrokoch II. a III. svojho rozhodnutia určil, že zmluva obsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky. Odvolací súd poukazuje na to, že vstupom Slovenskej republiky do európskeho
hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka, zákonom č. 150/2004 Z. z. s
účinnosťou od 1.4.2004, začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Uvedená právna úprava
má základ v Smernici Rady č. 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s

predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.28. Neprijateľné zmluvné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže
1CoCsp/12/2024 8 judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolnosti prípadu. Súdy členských štátov
môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit.

„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo
veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1
Smernice 93/13 ako nekalú“.
29. Súd prvej inštancie určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o úvere č.
7774262008, zo dňa 16.6.2008, v časti (3) Zmluva o úvere a záverečné ustanovenia, bod (7), v znení:

"Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných
obchodných podmienkach." Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že uvedená
zmluvná podmienka v zmluve z časti 3 bod 7 nebola individuálne dojednaná, bola súčasťou zmluvy
o úvere a teda spotrebiteľ nemal možnosť ani vôľu dojednať rozhodcovskú doložku individuálne.
Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť

výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Pre záver, že
nejde o individuálne dojednanie, nasvedčuje nepochybne forma doložky, t. j. skutočnosť, že bola
predložená žalobkyni ako spotrebiteľovi ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru vo
formulárovej podobe, bez možnosti zmeny jej obsahu, či výberu konkrétneho rozhodcovského súdu,

bez možnosti rozhodcovskú doložku neuzavrieť. Spotrebiteľ nemal možnosť na rozhodnutie sa o
individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky, pretože bola súčasťou zmluvy a zapracovaná bola
do zmluvy, ktorej znenie spotrebiteľka nemohla ovplyvniť a takúto rozhodcovskú doložku nemožno
považovať za individuálne dojednanú a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Predmetná zmluvná podmienka bola už vyhlásená za neprijateľnú

- rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 10Csp/186/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Prešov sp. zn. 15CoCsp/9/2020, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 24C/182/2015 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/88/2018.
30. Aj pokiaľ sa žalobkyňa domáhala neprijateľnosti zmluvnej podmienky v článku 4 bod 4.6 obchodných
podmienok, kde poskytuje žalovanému ako dodávateľovi úveru možnosť započítať platby aj na iný účel

ako je splatenie istiny tohto úveru a to bez ohľadu na vôľu dlžníka, aj o tomto návrhu rozhodol súd prvej
inštancie vecne správne. V danom prípade ide o nevyvážený vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, kde
dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa a nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by bola individuálne
dojednaná, ale je súčasťou obchodných podmienok, ktoré žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť a ktoré
sú súčasťou zmluvy o úvere. Uvedené zmluvné ustanovenie poskytlo žalovanému v priamom rozpore

s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka možnosť započítať platby žalobkyne aj na iný účel, ako je
prioritné splácanie istiny. Táto zmluvná podmienka založila nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s generálnou klauzulou uvedenou v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri čiastočnom plnení peňažného
dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Podľa §

54 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka, ktorej neplatnosť
súd vyhlásil, znamenala odchýlenie od ustanovenia Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ má oprávnený záujem na prioritnom splácaní istiny, pričom žalovaný uprednostnil vlastné
ekonomické záujmy v neprospech spotrebiteľa. Táto zmluvná podmienka je hrubo nevyvážená, pretože

nerešpektuje jasný a oprávnený ekonomický záujem 1CoCsp/12/2024 9 spotrebiteľa na tom, aby
najskôr splatil istinu úveru, ktorá je základom pre úročenie pohľadávky, ale pripúšťa, v tak závažnej
otázke, akou je rozhodnutie o účele platby spotrebiteľa, ľubovôľu dodávateľa. Započítanie splátok, resp.
čiastočných plnení najprv na poplatky, potom na príslušenstvo a až v poslednom rade na samotnú istinu,
výrazne navyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom, oproti situácii, ak by sa jeho platby použili

v súlade s úpravou § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že
zmluvná podmienka týkajúca sa započítania platieb zhoršuje postavenie dlžníka oproti ustanoveniu §
566 Občianskeho zákonníka, pretože určuje spôsob započítania platieb, ktorý by bol proti vôli dlžníka,
pokiaľ by dlžník logicky žiadal započítať platbu výlučne na istinu dlhu.“

13. Ako spotrebiteľ si žalobkyňa uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej
spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní a v ktorom bola úspešná.14. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov (ďalej len Zákon), v znení účinnom do 9.6.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

15. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta Zákona, v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

16. Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ Zákona, predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3.

17. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení

neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká
spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti
porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ
proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

18. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností
dôjde.

19. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v
znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od
10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v

otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení
neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

20. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie

práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v rámci svojej obrany proti
dodávateľom uplatnenému nároku.

21. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo
vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších

predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo
povinnostinasúde.Čidošlokúspešnémuuplatneniuporušeniaprávaalebopovinnostinasúde,vyplynie
až z rozhodnutia súdu.

22. „Odvolací súd v rozsahu odvolacích námietok žalovanej v podstatnom uviedol: „Úspešné uplatnenie

na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa
názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií
žalobcu, resp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné
vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca
dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto

dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv,
ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol pozícií žalovaného možno subsumovať
pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola odvolacímsúdom posúdená ako dôvodná. Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, že
v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného,
nakoľko v danom konaní konajúci súdu zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho rozsudku

mohol jedine uviesť dôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť postúpenia
pohľadávky, ktorú nepochybne spôsobil žalovaný tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu ustanovuje
osobitný predpis, a to zákon o bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne súd
prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa, aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí
určitých časových okamihov daný do vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu

preto odvolací súd dospel k záveru, že citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre
posúdenie skutočnosti či žalovaný porušil svoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka
nepochybne preukázaná bola a táto podmienka priznania finančného zadosťučinenie bola opäť splnená.
Ani skutočnosť, že žalovaný nebol účastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko
nepochybne súd konštatoval, že subjektom, ktorý porušil ustanovenia zákona o bankách bol žalovaný,
ktorý nerešpektoval tam vyjadrené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto

skutočnosti nič nemení ani to, že v danom konaní bol žalobca postupník z uvedenej zmluvy. Z tohto
konania nepochybne bolo preukázané, že spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv,
ktoré ustanovuje osobitný predpis pre žalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou ostáva
len výška primeraného finančného zadosťučinenia (body 11 a 12 odôvodnenia odvolacieho rozsudku).“
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022, publikovaný v Zbierke

stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 47/2022. V zmysle právnych záverov
Najvyššieho súdu SR vyjadrených v judikáte R 71/2018 je potrebné citovaný rozsudok zaradiť do pojmu
„ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“.)

23. „Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo

spotrebiteľskejzmluvyaanito,abyžalobcoviapreukazovaliexistenciuavýškuvzniknutejujmy.Odvolací
súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre
priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019)

24. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má
plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradila dodávateľa
od získavania plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať
ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno

predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. Zákon, ako to už bolo skôr konštatované ,nevyžaduje
pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká
ujma“. Vo vyššie uvedenom konaní bolo právoplatne rozhodnuté v prospech žalobkyne – spotrebiteľa,
v dôsledku jej aktívneho prístupu. Žalobkyňa taktiež aj s prihliadnutím na postoj žalovaného, ktorý trvá

doposiaľ, bola nedôvodne vystavená psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty, a to až do doby jeho
právoplatného skončenia. V danom prípade došlo k ujme na strane žalobkyne, ktorá splatila predmetný
úvervovýške,ktorábolanedôvodná.NazákladeZmluvyoúvereč.7774262008zodňa16.6.2008jejbol
poskytnutý úver vo výške 1.659,70 eur. Na predmetný úver zaplatila 2.504,83 eur. Keďže súd rozhodol o
tom, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovaný sa tak na jej úkor bezdôvodne obohatil

o sumu 845,13 eur, nárok na uplatnenie ktorej je však už premlčaný.

25. „Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako

inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a
exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi
a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania

takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne.
Jazykeurópskychpredpisovajudikatúryakcentujenajmädruhúfunkčnúzložkusankčnejnáhradyškody,
teda funkciu preventívnu (porov. najmä požívanie adjektíva „odradzujúci“). A tak práve inštitút relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky preddiskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie
za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.“
(rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017)

26. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Jediným
stanoveným kritériom je jej primeranosť. Pri jej určovaní sa ďalej zohľadňujú rôzne kritériá, a to
intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod., pričom princípom a
zmyslom konania o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je ako sankcionovať dodávateľa,

tak aj zadosťučiniť spotrebiteľa. Jediným objektívnym kritériom je suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor
spotrebiteľa obohatil alebo sa chcel obohatiť (bod 24. odôvodnenia). Za primerané, vzhľadom na
všetky okolnosti prípadu je preto potrebné považovať finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške 600,-
Eur. Táto žalobkyňou uplatnená čiastka zodpovedá súčtu sumy zadosťučinenia vo vzťahu k určeniu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vo výške 300,- eur a sume 150,- Eur za každú neprijateľnú
zmluvnú podmienku, čo súd považuje za primerané aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax, je

vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav,
ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý konal
závadne.
Súd poznamenáva, že táto žalobkyňou uplatnená suma nezodpovedá ani sume 845,13 Eur (ktorá
vyplynula z dokazovania vykonaného v základnom konaní ako suma, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne

obohatil na úkor žalobkyne, keďže úver bol určený ako bezúročný a bez poplatkov), Primeranosť
sumy 600,- Eur je aj vzhľadom na postoj žalovaného a preventívnu funkciu (v zmysle uplatňovania
nedôvodných nárokov) evidentne daná.

27. Námietky žalovaného ohľadne špekulatívneho, šikanózneho správania sa žalobkyne a zneužitia

práva sú po rozhodnutí súdu v základnom konaní právne irelevantné. Nie je povinnosťou spotrebiteľa
žalovať primerané finančné zadosťučinenie v základnom konaní, ani v prípadnom konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia (kde v tomto prípade aj uplynula premlčacia doba).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd vyhodnotil, že výsluch
žalobkyne nie je potrebný, nemal by vplyv na rozhodnutie vo veci nakoľko podstatným pre vyriešenie

veci je právne posúdenie.

28. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.
11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
„Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces.“ (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

29. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

31. Podľa citovaných zákonných ustanovení priznal súd náhradu trov konania úspešnej žalobkyni voči

žalovanému v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo všeobecnosti platí zásada
zodpovednosti za výsledok konania a zásada zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Keďže povinnosť
nahradiť trovy konania sa môže v niektorých prípadoch javiť ako neprimerane tvrdá, ustanovenie § 257
CSP umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranesporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal.
Súdmázato,ževtomtoprípadesanejednáovýnimočnýprípadasúdprirozhodovaníotrováchkonania
nezohľadnil vyššie spomenuté okolnosti uvádzané žalovaným, ktoré svojím charakterom nemožno

považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinnosť uvedená vo výrokovej časti tohto rozsudku nebude plnená dobrovoľne, môže oprávnený
podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).

V Poprade, dňa 24. apríla 2025.
A. E. F.
sudca