Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1420203349
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1420203349.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov

JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloletú A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/X, E., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava, dieťa matky F. D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/X, E., zastúpenej
spoločnosťou Kanisová & Kanis Advokátska kancelária, s.r.o., Ďumbierska 3F, Bratislava, a otca H. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J. XXXX, K., o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II
č.k. B4-17P/33/2020 – 2781 zo dňa 24.9.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 24. 9.2024 zamietol návrh matky na zákaz styku otca
s maloletou ( výrok I. rozsudku ) a zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 13P/116/2016-105
zo dňa 29.6.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 11CoP/599/2017-176 zo dňa
24.4.2018 v časti týkajúcej sa styku otca s maloletou tak, že styk otca s maloletou neupravuje ( výrok II.).
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu ( výrok III.).

2. Podľa odôvodnenia rozsudku z konania vedeného na Mestskom súde Bratislava II pod sp.zn.
B4-56Em/3/2020 súd zistil, že uznesením č.k. B4-56Em/3/2020 - 3542 zo dňa 21.03.2024 , súd uložil
rodičom maloletej a maloletej výchovné opatrenie spočívajúce v podrobení sa poradenstvu v organizácii
Poradenské centrum Nádej, občianske združenie, Mokrohajská 3, 841 04 Bratislava, v rozsahu 20
hodín spočívajúcom v práci s rodičmi a maloletou smerujúcej k vysvetleniu dôležitosti postavenia rodiča
v živote maloletej a potrebe rovnocenného styku maloletej s oboma rodičmi, ako aj zameranému na
vhodný spôsob realizácie rodičovských práv a potrebu racionálnej a ústretovej komunikácie medzi

rodičmiavrozsahu50hodínzameranomnaznovuobnovenieanáslednébudovanievzájomnéhovzťahu
medzi otcom a maloletou aj s realizáciou styku medzi otcom a maloletou za účasti pracovníka uvedenej
organizácie.
Z oznámenia Poradenského centra Nádej zo dňa 03.09.2024 v konaní vedenom pod sp.zn.
B4-56Em/3/2020 vyplýva, že po obdržaní potvrdenia Krajského súdu v Trnave o realizácii výchovného
opatrenia (teda uznesenia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie u uložení
výchovného opatrenie, ktorého cieľom bolo v konečnom dôsledku obnoviť vzťah otca a maloletej, a

postupne cez realizáciu asistovaného styku vytvoriť predpoklady pre realizáciu styku medzi otcom
a maloletou, pozn. súdu) kontaktovali otca s ponukou termínov na prvé stretnutie. Email bol otcovi
odoslaný dňa 21.08.2024, pričom otec naň nereagoval. Výchovné opatrenie sa tým pádom nerealizuje,
nakoľko nebolo možné stretnúť sa s otcom maloletej.Na pojednávaní konanom dňa 24.09.2024 na výzvu súdu, aby popísala matka, akým spôsobom a či
vôbec sa realizoval styk otca maloletej po pojednávaní 13.02.2024 (v právnej veci B4-56Em/3/2020, v
súvisiacom konaní o výkon rozhodnutia) matka uviedla, že tesne po tomto pojednávaní jej bola doručená

výzva na súčinnosť na stretávanie sa otca s maloletou napriek tomu, že ešte čakali na zariadenie,
v ktorom by mohol byť realizovaný asistovaný styk otca s maloletou, čo považovala za vhodnejšiu a
pokojnejšiu formu realizácie styku, vyhovela otcovi v stretávaní sa s maloletou pri ich dome, hoci to nie
vždy vyhovovalo z dôvodu krúžkov maloletej. Bolo to asi 4 alebo 5 stretnutí, boli pred domom. Dcéra sa
pri nich necítila komfortne, keď nechcela nechať odomknutú bránu, chcela odísť, preto boli za plotom,

rozprávali sa. Otec ju vyzýval, aby s ním odišla, keď nechcela, povedal, že ho to nezaujíma, trval na
tom, že je čas, kedy má upravený styk a ona má povinnosť odísť. Tieto situácie nenapomáhali k zmene
postojadcéry,navyšeneustáleichnatáčalnamobil,hocihomatkažiadala,abytonerobil.Tietostretnutia
nič pozitívne neprinášali, preto v nich nevidela zmysel a z jej pohľadu už boli skôr kontraproduktívne,
preto otcovi povedala, aby počkali na Centrum Nádej a realizáciu výchovného opatrenia. Otec na
stretnutie priviedol pani J. z Rady pre práva dieťaťa, čo považovala za nevhodné obzvlášť v situácii, kedy

súd situáciu riešil formou poradenstva pred akreditovaným centrom Nádej. Posledné takéto stretnutie
pred matkiným domom eviduje dňa 19.04.2024. Následne už v máji komunikovali s otcom ohľadom
prijímačiek na 8 ročné gymnázium. Maloletá prijímačky urobila, nebola ale tak vysoko, aby ju vzali.
Otec nesúhlasil s jednou zo škôl, ktoré matka vybrala po komunikácii s maloletou. Jednu z tých škôl
vymenil. Keď jej bolo doručené už uznesenie, ktorým bolo nariadené výchovné opatrenie podrobiť sa

poradenskému procesu v Centre Nádej, tak kontaktovala centrum, bola u nich na jednom stretnutí, to
bolo asi v júni tohto roku. Otec sa centru neozval, čakali na to, dohodli sa, že jej dajú vedieť, kedy
má prísť znova. Keď ich opakovane kontaktovala dozvedala sa, že otec na ich výzvy nereaguje. Otec
prejavil záujem o stretnutie s dcérou naposledy začiatkom júla, písal SMS, kedy mu pripraví matka
dcéru, že si ju chce zobrať podľa upraveného styku počas prázdnin. Nevie, či vôbec bol vtedy pred

domom. Následne sa cez leto odmlčal, úplne prestal s telefonátmi, SMS. Dcéra sa naposledy videla s
otcom dňa 29.06.2024 v škole, prišiel tam, natáčal si to tam na mobil, vykrikoval, že chce vysvedčenie,
ktoré dcéra ešte ani fyzicky nemala. Do šatne prišla riaditeľka, ktorá ho žiadala, aby odišiel. Odišiel až
potom, čo matka zavolala políciu, s ktorou následne komunikovala, bola pri tom aj riaditeľka, nakoľko
sa otec vyhrážal žalobou. Chcela vedieť, ako by mala postupovať v takom prípade, prípadne ako sa

má postaviť k zverejneniu nahrávok zo školy zo strany otca. Na dcéru to celé negatívne spôsobilo, je
to z matkinho pohľadu nepríjemné, keď rodič robí takéto divadlo pred spolužiakmi. V septembri sa otec
dostavil na rodičovské stretnutie začiatkom septembra, dcéra zmenila školu. Prestúpila na štátnu školu,
spádovú podľa bydliska na Základnú školu L., škola o tom upovedomila aj otca. Na EduPage matka
vidí, že sa zapája do komunikácii, bol aj na rodičovskom združení, kde sa správal z jej pohľadu relatívne

slušne. Žiadosť o prestup na štátnu školu podávala matka. Škola od nej iný súhlas nepožadovala a
otec jej žiaden nesúhlas nekomunikoval. Ešte pri podávaní prihlášky na 8 ročné gymnázium sa stretli
na pôvodne navštevovanej (súkromnej, spoplatnenej) škole, kde už otcovi avizovala, že nie je schopná
ďalej financovať túto školu a aj v prípade, že by nebola dcéra úspešná na prijímačkách, to bude schopná,
len ak sa otec na tom bude podieľať, na čo jej otec povedal, že to nebude robiť v žiadnom prípade.

Pokiaľ ide o výživné to matke hradí len zákonom stanovené v minimálnej výške, je to okolo 30,- eur
mesačne, toto jej platí každý mesiac. Posiela jej to cez pána M. s tým, že on nemá účet. Pre dcéru je
aktuálna situácia veľmi zaťažujúca. Zaťažuje ju aj aktuálne zvykanie na novú školu. Je sklamaná z toho,
že prečo, keď ona sa zúčastňovala stretnutí, ktoré mali viesť k pomoci, tak prečo sa týchto stretnutí
nezúčastňoval otec. Doslova ju už v súčasnosti rozčarúva nerovnováha, prečo ona niečo musí a otec

nie. Dokonca ju to trápi viac ako by ju trápilo samotné nestretávanie sa s otcom. Z matkinho pohľadu
sa v otcovi už toľkokrát sklamala a mala s ním toľkokrát negatívne zážitky a to aj pred školou a pred
kamarátmi, že sa ho stráni.
Právny zástupca matky poukázal na to, že otec bol nedávno právoplatne odsúdený za neplatenie
výživného, poukázal na celkovú aktuálnu situáciu v rodine, ktorá je z ich pohľadu primárne zapríčinená

neempatickým nátlakovým správaním sa otca. Má za to, že rodičovské kompetencie otca sú výrazne
limitované, čo vyhodnotil aj znalec, ktorý navyše správanie sa otca vyhodnotil ako nekonštruktívne
a neproduktívne a to aj vo vzťahu k stretávaniu sa s maloletou, o čom napokon svedčia aj viaceré
stretnutia maloletej s otcom. Otec pred dcérou neustále zhadzuje matku, starú matku (ktorá s nimi býva
v spoločnej domácnosti), uvádza, že jej povinnosťou stretávať sa s ním, ignoruje možnosti sanácie

prostredníctvom výchovných opatrení, ktoré boli opakovane nariaďované v organizáciách Tenenet,
Úsmev ako dar, poradenské centrum Nádej. Otec sa nezúčastňoval ani predtým iných navrhovaných
poradenských stretnutí, či už zo strany matky alebo zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Aj v spise sú založené viaceré dôkazy o tom, že otec nie je spôsobilý bez intervencie adekvátnekomunikovať s dcérou, či už sa jedná o správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny alebo správy
z polície. Možno polemizovať o skutočnom záujme otca stretávať sa s maloletou. Správa sa voči nej
nátlakovo, spôsobuje jej stres. Z dlhodobého hľadiska je jeho správanie záťažou. Má za to, že stále je

dôvod na úpravu zákazu styku otca s maloletou, preto na tom pôvodnom návrhu zotrvávajú. Má za to,
že Civilný mimosporový poriadok dáva priestor rozhodnúť súdu podľa aktuálneho stavu vecí a nie je
tak relevantné, že pôvodné rozhodnutie o zamietnutí návrhu zákazu styku bolo medzičasom odvolacím
súdom potvrdené. Eventuálne navrhol, aby styk otca s dcérou nebol upravený. Matka aj bez konkrétnej
úpravy styku otca s maloletou, aj svojím doterajším správaním dáva záruku, že ona nie je prekážkou,

aby sa vzťah medzi otcom a dcérou mohol obnovovať, avšak nie za súčasných okolností.
Kolízny opatrovník titulom záverečnej reči uviedol, že z ich pohľadu sa situácia nezmenila. Žiaľ nevidia
zmenu ani v postoji otca. Zotrvali na ich doterajších vyjadreniach. Nevidia dôvod na zákaz styku, jednak
otec sám, ako keby poľavil v nátlakovom konaní, jednak samotná maloletá je už staršia, avšak zároveň
nevidia dôvod práve s poukazom na správanie sa otca na to, aby styk bol aktuálne akokoľvek konkrétne
upravovaný.

Súd v konaní zrealizoval len výsluch matky (otec sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, súd tak
jeho výsluch nerealizoval) a nemá dôvod pochybovať o tvrdeniach matky že si uvedomuje potrebu
oboch rodičov v živote maloletej (je to potvrdené aj jej aktívnym prístupom k poradenským procesom),
ani o tom, že sa snažila o zachovanie vzájomného vzťahu otca a dcéry. Taktiež, aj s ohľadom na
celkový prístup otca, obsah jeho podaní, obsah komunikácie adresovanej matke, možno považovať

za pravdivé aj tvrdenia matky o nátlakovom prístupe otca, nerešpektujúcom aktuálnu situáciu. Aj z
pohovorov realizovaných s maloletou je zrejmé, že jej väzba k otcovi je oslabená, maloletá sa cíti
sklamaná,otcomnerešpektovaná,stratilavočinemudôveru.Toceléjejumocnenétým,žekýmmaloletá,
aajmatkamaloletej,rešpektujúpotreburealizácieintervenčnéhoporadenskéhoprocesu,otecsaktýmto
v konečnom dôsledku stavia negatívne, či už sa jedná o procesy, ktoré sa pokúšali rodičia absolvovať

z vlastnej iniciatívy alebo aj o procesy, ktorých absolvovanie ukladal súd.
Matka sa v minulosti pokúšala situáciu riešiť mediáciou, o čom svedčí objednávka z č. l. 36 v spise, ešte
z 21.05.2020, u mediátorky PhDr. Miroslavy Krisínovej Wieckovskej, kde predmetom malo byť riešenie
vzťahového a komunikačného problému medzi rodičmi.
Matka iniciovala aj pedagogicko - psychologické poradenstvo (správa z č. l. 53 v spise zo 17.7.2020),

kde sa v roku 2020 v lete uskutočnilo aj niekoľko stretnutí, vtedy sa zapojil aj otec, súviselo to ešte s
konfliktom počas pandémie Covid - 19. Centrum pedagogicko psychologického poradenstva a prevencie
odporučilo absolvovanie rodinnej terapie, ktorá by pomohla podporiť vytváranie bezpečie pre všetkých
členov rodinného systému, napomôcť vzájomnému počúvaniu potrieb rodičov, zmierneniu konfliktov
medzi rodičmi, pre maloletú odporučilo hrovú terapiu.

Situáciou v rodine sa zaoberal aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Z vyjadrenia Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 05.06.2020 z č. l. 13 v spise, súd zistil, že otec
maloletej opakovane nahlasoval týranie maloletej, čo sa po šetrení a pohovore s maloletou ukázalo
ako neopodstatnené, naopak výchova matky bola úradom skôr vyhodnotená ako benevolentná. Úrad
šetril aj pomery v domácnosti matky (30.04.2020), maloletá pôsobila pokojne, usmiato a výrečne, hoci

komunikovala problémy o vzťahu s otcom. Úrad neodporúčal zverenie maloletej do starostlivosti otca
(vyjadrenie bolo podávané v súvislosti s návrhom otca na zverenie maloletej do jeho starostlivosti
neodkladným opatrením), a to práve s ohľadom na odmietavý postoj maloletej. Úrad práce sociálnych
vecí a rodiny vo vyjadrení z 26.10.2020 uzavrel, že vzťah otca a maloletej sa výrazne zhoršil. Rodičom
bolo úradom odporúčané, aby sa zapojili s maloletou do projektu realizácie psychologickej pomoci

ambulantnou a terénnou formou, v Centre pre deti a rodiny Bratislava - Učiteľská, muselo sa to však
vtedy odložiť z dôvodu pandemickej situácie. Otec však podľa zistení úradu nepoľavil nátlak na maloletú,
na styk s maloletou prichádzal v sprievode cudzích osôb, ktoré sa mu snažili pomôcť pri preberaní
dcéry, čo v maloletej vyvolávalo ďalšiu nevôľu a nedôveru voči otcovi. Otec odmietal akúkoľvek dlhšie
trvajúcu intervenciu na nápravu vzťahu s maloletou, právo na styk s maloletou chcel realizovať bez

patričnej spolupráce s odborníkmi, a to za situácie, kedy maloletá otca odmieta. Pre realizáciu styku otca
s maloletou bola z ich pohľadu spolupráca s odbornou intervenciou nevyhnutná. Podľa správy Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo 06.10.2021 sa vzťah maloletej k otcovi nezlepšil, maloletá
vystupovala voči otcovi agresívne, úrad upozornil matku na chyby vo výchove, napr. na neupozornenie
dcéry na nevhodné správanie voči otcovi. Matka k tomu uvádzala, že sa snaží maloletú upozorniť doma,

dohovára jej, až keď sa upokojí. Úrad uzavrel, že maloletá je komunikatívna, kreatívna, veselá, hravá, je
schopná rozvíjať rozhovor. Matka spolupracovala s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
zúčastňovala sa intervencie v TENENET, o.z., o maloletú bolo zo strany matky postarané dobre tak po
fyzickej, ako aj po psychickej stránke. V spoločnosti matky a starej matky bola šťastná a spokojná, vžiadnom prípade nie je v domácnosti matky týraná. Podania otca vnímal úrad ako dôsledok narušených
vzťahov, pričom práve otec nemal záujem sa zapojiť do opatrení na zlepšenie rodičovskej komunikácie.
Zo záznamu z konzultácie, ktorej sa zúčastnil otec maloletej v júni 2020 v škole (č. l. 114 v spise),

ktorú maloletá v tom čase navštevovala, súd zistil, že maloletá bola v škole vyčerpaná, nesústredená,
zamyslená, pôsobila ustarane, svoje pocity často verbalizovala. Otec v rámci konzultácie uvádzal, že
matka mu maloletú posledné tri mesiace neodovzdávala na styk, s tým, že deklaroval svoj záujem na
striedavej osobnej starostlivosti. Otec deklaroval svoj záujem na konštruktívnom a pragmatickom vzťahu
s matkou orientovanom na maloletú. Matke vyčítal nedostatok informácií ohľadom škôlky maloletej,

sprostredkovanie informácií o škole u matky, čo mu nebolo umožnené. Na stretnutí bol odporúčaný kurz
rešpektujúcej komunikácie.
Otec uviedol, že on už nemá kam ustúpiť, ustúpenie by bolo posledným krokom do ústrania od dcéry.
Podľa správy školy, ktorú maloletá v tom čase navštevovala (č. l. 226 v spise), zo dňa 22.02.2021,
maloletá sa správala v škole bezproblémovo, pozná a rešpektuje pravidlá, vedela byť iným nápomocná.
Najradšej trávila čas so spolužiačkami, dokáže spolupracovať s hocijakým spolužiakom. Niekedy

zdieľala svoj strach zo stretnutia s otcom, s ohľadom na negatívne skúsenosti z minulosti, niekedy
prichádza do školy smutná, keď sa blíži stretnutie s otcom. Vzťah s otcom ju trápil, rada by situáciu
zmenila, deklarovala nevôľu stretávať sa s otcom, strach, že ju vezme preč od mamy, popisovala
vlastné útoky na otca, ktoré ona vníma ako obranu, zároveň popisovala svoj kladný vzťah matke, o
otcovi sa v čase vyhotovenia správy vyjadrovala výlučne negatívne. So školou spolupracovala výlučne

matka.Podľavyjadreniapsychológaškolamalainformáciuokomplikovanomvzťahurodičovpoprestupe
maloletej zo škôlky. Rodičov si škola pozvala, našli spolu nejaké drobné riešenia, situácia maloletej
sa zlepšila. Trvalo to do prvej vlny pandémie, otec vtedy psychológa oslovil, žiadal o intervenciu, po
rozhovore s matkou zistil psychológ, že nezhody súviseli s dodržiavaním protipandemických opatrení,
s tým, že otec ich nemal dodržiavať, hľadali riešenia, stretávali sa online, maloletá otcovi vyčítala, že ju

nepočúva, čo bolo príčinou jej hnevu. Neskôr, od septembra 2020 sa otec začal objavovať nečakane
predškolu,vznikalikonflikty.Podľasprávyškolynavštevovanejvtomčasemaloletou,zodňa27.10.2022
(č. l. 2025 v spise), maloletá si plnila štandardnú povinnú školskú dochádzku. Miera jej absencie
bola bežná, dôvody boli vyhodnocované ako opodstatnené. Školské povinnosti si plnila, angažovala
sa primeranou mierou. Nadväzovala zdravé vzťahy, tak so spolužiakmi, ako aj s učiteľmi. Dokázala

otvorene komunikovať, tak so spolužiakmi, ako aj s rovesníkmi. Pracovať dokázala samostatne, aj v
skupine,výsledkypráceboliadekvátne,spĺňaližiadúcekritériá.Matkaprejavovalazáujem,zúčastňovala
sa pravidelne individuálnych stretnutí s učiteľmi, aj skupinových rodičovských stretnutí, so školou
komunikovala rešpektujúco a ústretovo. Zúčastňovala sa akcií organizovaných školou. S otcom škola
nekomunikovala, otec sa na akciách školy nezúčastňoval.

RozhodnutímOkresnéhoúraduBratislavač.OU-BA-OVVS2-2019/012861zodňa29.05.2019(č.l.174v
spise) bol otec maloletej uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 od. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že dňa 06.04.2018 v čase
okolo 15:50 hod. pred domom na ul. D. N. X G. E. udrel do tváre D. G. a jej matku O. G., pričom im
nespôsobil žiadne zranenia, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým správaním,

za čo mu bola uložená pokuta vo výške 30 eur. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho
orgánu č. OU-BA-OOP1-2019/096120/MIH, zo dňa 26.08.2019 a nadobudlo právoplatnosť 18.09.2019.
Z vyjadrenia D. J. F., zo 06.12.2022, (č. l. 2118 v spise), súd zistil, že maloletá je evidovaná v
ambulancii od narodenia, maloletá absolvovala všetky preventívne prehliadky, naposledy v auguste
2022, povinné očkovanie čiastočne odmietli. Nebývala často chorá, vždy sa včas matka dostaví do

ambulancie pri chorobe a dodržiava všetky pokyny liečby. Po psychickej stránke reaguje maloletá v
ambulancii primerane, adekvátne odpovedá na otázky, nadviaže kontakt. Maloletá nie je sledovaná v
žiadnej odbornej ambulancii. Do ambulancie na vyšetrenia chodí matka, starostlivosť hodnotí lekárka
kladne.
Podľa znaleckého posudku Mgr. et Mgr. Martina Balka (č. l. 1891 v spise) zo dňa 07.09.2022, maloletá

sa v prítomnosti matky cíti bezpečne a spokojne, voči otcovi popisuje zraňujúce zážitky, v jej prežívaní
voči nemu dominujú odmietavé postoje voči nemu. Konfliktné rodičovské interakcie pre ňu predstavujú
záťaž s tendenciou k subdepresívnemu ladeniu. Jej vyhýbavé a odmietavé správanie voči otcovi možno
interpretovať ako formu zvládania, t.j. úniku z neželanej a stresujúcej rodinnej situácie. Osobnosť otca
moholznalechodnotiťlenpomocouorientačnéhoprofilovania,prejehoneúčasťnavyšetrení,nazáklade

štýlu komunikácie, v spise zadokumentovaných postojov a behaviorálnych stratégií, ktoré poukazujú na
pravdepodobnú dekompenzáciu akcentovanej paranoidnej osobnosti s kverulačnými rysmi, s horšou
kvalitou sociálnej adaptácie, v dôsledku neželaného vývoja dlhodobo zaužívanej formy rodičovskej
starostlivosti po nástupe pandémie koronavírusu. Matka bola v kompenzovanom psychickom stave,bez viditeľnej psychopatológie, avšak v pretrvávajúcej záťaži kvôli rodičovskému konfliktu, sociálne a
profesijne primerane adaptovaná. V jej prípade ide skôr o sociabilný, prívetivý, svedomitý, pasívny,
submisívny a otvorený typ osobnosti. Matka má pri vystavení konfliktným situáciám znížený zvládací

potenciál, s tým, že u nej znalec pozoroval zvýšenú aktivitu obranných mechanizmov pri vyrovnávaní
sa s komplikovaným priebehom rodičovskej starostlivosti s naznačeným úzkostným prežívaním avšak
objektívne bez relevantného dopadu na kvalitu jej adaptačného potenciálu. Zvládacie stratégie otca
mohol znalec hodnotiť len orientačne, s ohľadom na jeho neúčasť na znaleckom dokazovaní, tieto
sa javia ako menej efektívne, keďže otec nevyužil na osobnú účasť na znaleckom dokazovaní a

na oboznámenie znalca s priebehom rodičovskej starostlivosti, jeho postojmi k interakciám, s jeho
návrhmi riešenia. Matka podľa výsledkov psychologického vyšetrenia duševnou poruchou netrpí, u
otca mohol znalec len predpokladať pretrvávajúcu dekompenzáciu paranoidne štruktúrovanej osobnosti
pod vplyvom neželaných životných situácií, ale podľa názoru znalca ani jeden z rodičov nepredstavuje
priamu hrozbu pre maloletú. Maloletá má zachovanú identifikáciu rodičovskej role otca, avšak vzhľadom
na zraňujúce zážitky otca popisuje ako „sklamanie“, opakovane referuje svoju túžbu po tom, aby si

matka našla nového partnera, ktorý by nahradil pozíciu otca. Dominujú u nej negatívne percepcie
otca. Postupné zhoršovanie vzťahu s otcom a jeho odmietanie maloletá popisovala najmä v dôsledku
vystavenia rivalizujúcim rodičovským interakciám. Postoj otca k maloletej znalec nedokázal, vzhľadom
na jeho neúčasť na znaleckom dokazovaní, resp. na vlastnom psychologickom vyšetrení, ako aj na
pozorovaníjehointerakciesmaloletou,relevantnepopísať.Podľavspisezadokumentovanýchvyjadrení

otca má otec k maloletej pozitívny postoj, jej odmietavý postoj k nemu interpretuje ako dôsledok
manipulačných výchovných stratégií matky, pričom dcéra je podľa otca obeťou psychického týrania zo
strany matky. Otec odmietol účasť na vyšetrení preventívne, pretože predpokladal jednak odmietnutie
zo strany programovaného dieťaťa, ako aj neschopnosť znalca takéto prejavy maloletej rozpoznať
a tým rodičovskú situáciu objektivizovať. Maloletá sa v domácom prostredí matky v jej rezidenčnej

starostlivosti cíti podľa jej vyjadrení subjektívne bezpečne a spokojne. Maloletá referuje prevažujúco
kladný vzťah k matke, dokáže matku verbálne oceniť, s čím korešpondovala jej celková emočná
reaktivita, ako aj výsledky jednotlivých použitých psychodiagnostických metód. Matka má primárne
pozitívny a rešpektujúci postoj k maloletej, pričom objektívne jej dokáže stanoviť aj adekvátne hranice.
Protektívny a obavný postoj matky súvisí skôr s konfliktným a rivalizujúcim rodičovským vzťahom,

v rámci ktorého hodnotí matka svoj interpersonálny štýl ako hyperprotektívny a interpersonálny štýl
otca ako asertívny, podozrievavý, neponížený, neprispôsobivý, nepriateľský a nestarostlivý. Maloletá
prezentovala preferenciu matky a jej rezidenčnej starostlivosti, a súčasne odmietala stretávanie sa
s otcom. Maloletá sa dlhodobo stretávala s otcom v štandardnom nerezidenčnom režime, vrátane
víkendového prespávania, a to až do vypuknutia pandémie koronavírusu, je tak možné predpokladať,

že za aktuálnym odmietavým postojom maloletej k otcovi (v čase znaleckého dokazovania) sú
nedorozumenia a konflikty, ktoré sa medzi rodičmi, resp. medzi otcom a maloletou prehĺbili v druhom
kvartáli roku 2020. Tento odmietavý postoj je nezamýšľane posilňovaný návrhmi otca na prezverenie
maloletej, so súčasnou devalváciou kompetencií matky. Znalec nevylúčil prenášanie negatívnych
postojov a emócií zo strany matky na maloletú, ani prípadne známky reaktívneho mierneho negatívneho

ovplyvňovania maloletej v domácnosti matky, zvlášť s ohľadom na neštandardné a neprimerané
obviňujúce a útočné správanie otca nielen vo vzťahu k matke, ale aj k všetkým zainteresovaným
inštitúciám. Podľa znalca však je možné vylúčiť manipuláciu, programovanie i týranie maloletej zo strany
matky tak, ako to formuluje otec. V tomto kontexte javí správanie otca (obvinenia matky, kurately, súdov,
znalca) neporovnateľne závažnejšiu neprimeranosť a z toho vyplývajúce potenciálne riziko negatívneho

ovplyvňovania maloletej.
Uznesením č. k. 56Em/3/2020-1627 zo dňa 12.05.2022 (č. l. 2249 v spise) Okresný súd Bratislava
IV nariadil neodkladným opatrením rodičom maloletej a samotnej maloletej povinnosť podrobiť sa
odbornému sociálno - psychologickému poradenstvu v organizácii SPDDD Úsmev ako dar, o.z., za
účelom zlepšenia ich výchovných zručností a obnovy vzťahu medzi otcom a maloletou a budovania

dôvery maloletej vo vzťahu k otcovi. Otec sa intervencie podľa vyjadrenia matky nezúčastnil.
Uznesením Krajského súdu č. k. 11Cop/8/2021 z č.l. 1320 zo dňa 06.12.2022 Krajský súd v Bratislave
potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 14P/38/2020-258 zo dňa 15.06.2021, ktorým
súd uložil rodičom maloletej povinnosť podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu v
TENENET o.z., so sídlom Lichnerova 41, Senec, za účelom zlepšenia komunikácie rodičov, tvorby

čiastkových rodičovských dohôd, akceptácii postavenia druhého rodiča v rozsahu 20 hodín, počnúc
dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia, s tým, že presný čas stretnutí určí TENENET, o.z., so sídlom
Lichnerova 41, Senec. Otec sa intervencie nezúčastnil. Podľa záverečnej správy TENENET, o.z., z
31.08.2021, združenie začalo spolupracovať s rodinou v mesiaci júl 2021, na základe uznesenia súdu.Matka začala spoluprácu aktívne, vnímala ju veľmi pozitívne, osobitne to, že sa maloletej bude venovať
psychológ. Otec na spolupráci neparticipoval, spoluprácu nenadviazal, vykazoval voči združeniu znaky
nedôveru už v počas telefonickej komunikácie, na žiadosti o dohodnutie stretnutia nereflektoval. Ciele

výchovného opatrenia sa tak nepodarilo naplniť, organizácia sa tak zamerala na intervenciu u maloletej
a na mapovanie vzťahov v rodine.
Uznesením č. k. 14CoE/7/2024-3883 zo dňa 17.07.2024 Krajský súd v Trnave potvrdil uznesenie
Mestského súdu Bratislava II, č. k. B4-56Em/3/2020-3542 zo dňa 21.03.2024, ktorý súd neodkladným
opatrením v rámci s vecou súvisiaceho konania o výkon rozhodnutia uložil rodičom a maloletej

výchovné opatrenie spočívajúce v podrobení sa poradenstvu v organizácii Poradenské centrum Nádej,
občianske združenie, Mokrohajská 3, 841 04 Bratislava, v rozsahu 20 hodín spočívajúcom v práci s
rodičmi a maloletou smerujúcej k vysvetleniu dôležitosti postavenia rodiča v živote maloletej a potrebe
rovnocenného styku maloletej s oboma rodičmi, ako aj zameranému na vhodný spôsob realizácie
rodičovských práv a potrebu racionálnej a ústretovej komunikácie medzi rodičmi a v rozsahu 50 hodín
zameranom na znovuobnovenie a následné budovanie vzájomného vzťahu medzi otcom a maloletou

aj s realizáciou styku medzi otcom a maloletou za účasti pracovníka uvedenej organizácie. Otec sa
poradenského procesu nezúčastnil.
Súd konštatoval, okrem iného, že nespochybňuje právo otca stretávať sa s maloletou, uvedomuje si jeho
význam pre maloletú a pre jej zdravý vývoj, tak fyzický, ako aj psychický. Znovu opakovane zdôrazňuje
aj skutočnosť, že rovnocenný, kvalitný vzťah s oboma rodičmi vytvára kvalitné životné prostredie pre

maloletú a je nepochybne v jej najlepšom záujme. Už ani prvé rozhodnutie, ktorým bolo zmenené
pôvodné, styk otca s maloletou konkrétne upravujúce, rozhodnutie súdu, nebolo rozhodnutím, ktorému
by nepredchádzala snaha o nápravu vzťahov medzi otcom a maloletou. Treba uviesť, že už pred týmto
prvýmrozhodnutímboliukladanédvevýchovnéopatrenia(vorganizáciáchÚsmevakodaraTENENET),
pričom to bol otec, kto sa ich bez akéhokoľvek pádneho dôvodu nezúčastnil. Avšak súd v konkrétnom

prípade nepovažuje za vhodné naďalej ponechávať konkrétnu úpravu styku, nakoľko to s ohľadom na to,
v akej atmosfére stretnutia prebiehajú, na to, ako sa otec správa k vzťahovo blízkym osobám maloletej
(jej matke, jej starej matke), maloletú neskutočne vyčerpáva a vystavuje ju významnej miere nekomfortu.
To všetko pritom za situácie, kedy maloletá sa zapájala do snáh o poradenský proces, zapájala sa
do nich aj matka maloletej, jediný, kto tak nerobil, bol otec maloletej. Nemožno pritom uzavrieť, že

neupravenie styku sa fakticky rovná zákazu styku a už vôbec nie v konkrétnom prípade. Zákaz styku
nedáva žiaden priestor na sanáciu vzťahu v dôsledku sebareflexie toho, kto rozvrátenie vzťahu doposiaľ
odmietal aktívne úprimne riešiť (v tomto prípade otec). Naopak, v prípade adekvátnej sebareflexii, otec
môže znovu začať nadväzovať vzťah s maloletou, hoci bez konkrétnej úpravy (ktorú otec posledné
štyri roky aj tak využíval len k neprimeranému nátlaku na maloletú). Matka pritom doterajším prístupom

preukázala, že v prípade konštruktívneho správania otca vie byť pri náprave jeho vzťahu s maloletou
súčinná.
Ani doplnením dokazovania a ani tým, ako dopadla v poradí tretia snaha o realizáciu poradenského
procesu(tentokrátpredporadenskýmcentromNádej),nemožnouzavrieť,žepresnéstanoveniepravidiel
styku by mohlo byť v konkrétnom prípade produktívne. Ten predsa stanovený aktuálne je a vzťah medzi

otcom a maloletou je doslova debaklový. Takisto platí, že vývoj vzťahu otca a maloletej od jari 2020
doposiaľ dospel do bodu, kedy maloletá priam zanovito trvá na tom, že šanca na nápravu tu bola a už
nevidínádejanivnejakejintervencii(taktotoreprodukovalataknapohovorevmarcitohtoroku,akoajna
opakovanom v septembri tohto roku). Otec, a to napriek tomu, že vo februári tohto roku sám deklaroval,
že má záujem o poradenský proces, ktorý by otvoril priestor pre znovunaviazanie vzťahu s maloletou,

tento už tretíkrát odignoroval. A to tak po doručení vykonateľného rozhodnutia (neodkladného opatrenia
vydaného v konaní o výkon rozhodnutia), kedy už mohol byť intervenčný proces dávno rozbehnutý, otec
však na výzvy centra Nádej nereagoval, ako ani po tom, čo odvolací súd vydané neodkladné opatrenie
po odvolaní otca potvrdil, kedy otec znovu na výzvu poradenského centra nereagoval. Toto predsa nie je
situácia, kedy rodič, robiaci všetko pre to, aby mohol mať normálny vrúcny vzťah s dieťaťom, rešpektuje

potrebu intervencie, zúčastňuje sa jej, hľadá riešenia. Toto je situácia, kedy boli otcovi ponúknuté už
len súdom intervencie tri, a všetky tri odignoroval, hoci popritom bezohľadne útočil na blízke osoby
maloletej, nástojčivo a bez rešpektu k prežívaniu maloletej bez ďalšieho mechanicky trval na tom, aby
sa dodržiaval upravený režim styku, ktorý bol v roku 2020 narušený a odvtedy sa prakticky nerealizuje.
Samozrejme, že súd si je vedomý, že ťažšie je možné realizovať styk, ak neexistuje konkrétna úprava,

čo je situácia, ktorá vzniká ako následok rozhodnutia. Za aktuálneho stavu vecí je ale spravodlivé od
otca požadovať, aby dospel k sebareflexii, aby pochopil, že tu nie je problém v matke maloletej, ani
samotnej maloletej, ani v inštitúciách, všetci boli opakovane pripravení podať pomocnú ruku. Je to otec,kto sa v skutočnosti okrem formálneho deklarovania záujmu, bez toho, aby to už v tejto fáze bolo možné
považovať za záujem úprimný, tak napokon on stojí v ceste obnovy vzťahu medzi ním a maloletou.
Posledné výchovné opatrenie bolo vyslovene koncipované (po dohode s poradenským centrom Nádej),

že bude zamerané priamo nielen na obnovu vzťahu medzi otcom a maloletou ale bude priamo
smerované k postupnej realizácii tzv. asistovaného styku, s čím bola uzrozumená aj matka maloletej,
ktorá na tom bola ochotná aj participovať, pričom to bola priama reakcia na odôvodnenie zrušovacieho
uznesenia odvolacieho súdu. Samotné centrum Nádej bolo ochotné poskytnúť adekvátnu podporu a
to aj napriek skutočnosti, že samotná úprava asistovaného styku nemá legislatívnu oporu v právnom

poriadku a treba povedať, že potrebné zázemie vo všeobecnosti v rámci spoločnosti chýba. Všetci
zúčastnení, s výnimkou otca, sa (už tretíkrát) prispôsobili situácii, hľadali z nej riešenie. Otec, keď už
mal priestor na to, aby mohol pracovať na vzťahu s maloletou, argumentoval výhradami k subjektu, ktorý
mal poskytovať poradenstvo, len preto, že nespĺňal jeho predstavy. Hoci objektívne ide o akreditovanú
inštitúciu, a aj odvolací súd mu jasne vymedzil, že takéto výhrady nie sú dôvodné. Treba tiež uviesť,
že súd (keď styk neupravil), nerozhodoval len na základe rešpektovania názoru maloletej (to by sa už

nepokúšal ani len o ďalšiu intervenciu, keďže maloletá negovala ešte pred uložením tretieho výchovného
opatrenia aj tú, a súd výchovné opatrenie napriek tomu nariadil, lebo v obnove vzťahu s otcom vidí v
konečnom dôsledku práve benefit pre maloletú). Rozhodnutie súdu ale reflektuje skutočnosť, že otec
počas celého konania v skutočnosti neurobil nič, čím by prispel k obnove vzťahu s maloletou. Po celý
čas útočí na matku, hoci si musí byť vedomý, ako to maloletú zraňuje. Hovorí o nejakom týraní maloletej,

maloletá je pritom spokojným a vyrovnaným dieťaťom, v starostlivosti matky, ktorého sa bolestne dotýka,
ako na matku otec neustále útočí. Toto nie je stránenie jednému rodičovi na úkor druhého, toto je
vyhodnotenie dokazovania, toho ako sa kto počas konania správal, keď matka bola aktívna tak pri
intervencii,akoajvrámcidokazovania,pričomotecvôbec.Otecsanezúčastnilznaleckéhodokazovania.
Znalec sa tak mohol k osobnosti otca a jeho interakcii vyjadriť len orientačne, na základe vyšetrenia

maloletej, matky a interakcie matky a maloletej. Napriek tomu, zvládacie stratégie otca vyhodnotil, ako
menej efektívne, aktuálny stav okrem vzájomného zhoršenia vzťahu medzi matkou a otcom pripisoval
aj devalvujúcemu postoju otca voči matke a hoci nevylúčil prenášanie negatívnych postojov matky na
maloletú, keďže žijú v spoločnej domácnosti, obzvlášť s ohľadom na neštandardné správanie otca, tak
práve správanie otca vyhodnotil ako neporovnateľne závažnejšie neprimerané. Otec sa nezúčastnil ani

jedného pojednávania vo veci (zúčastňoval sa pojednávaní len v konaní o výkon rozhodnutia). Obzvlášť
nepochopiteľné je nezúčastňovanie sa pojednávaní po vrátení veci odvolacím súdom. Argumentáciu
vyslaním zamestnávateľom mimo (opakovane trikrát!), vždy presne v čase konania pojednávaní súd
vyhodnotil ako účelovú, nemajúcu potenciál založiť dôvod pre odročenie pojednávania. Hoci súd
napriek tomu dvakrát pojednávanie odročil, po druhom ospravedlnení už bolo dôvodné rozhodnúť o

neprihliadaní na ďalšie ospravedlnenia. Aj to, ako otec pristupoval k možnosti osobne sa vyjadriť priamo
na pojednávaní súdu, spochybňuje deklarovaný záujem otca na náprave situácie.
Je pravdou, že aktuálne znenie zákona o rodine dáva súdu možnosť styk maloletého dieťaťa s rodičom
neupravovať len v prípade, ak to rodičia nepožadujú a inú úpravu pre výrok, ktorým súd styk neupraví,
nepozná. Pravdou je však aj to, že pre celú rozhodovaciu činnosť súdov vo veciach starostlivosti o

maloletých je základným kritériom záujem maloletého dieťaťa. Vyplýva to nie len z ustanovení zákona
o rodine (čl. 5), ale samozrejme aj z čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Styk dieťaťa s rodičom je
nepochybne v záujme maloletého dieťaťa. Obzvlášť to platí, ak rodič má preukázateľne úprimný záujem
na tomto styku a úprimne sa o to snaží. V konkrétnom prípade však mal súd preukázané, že otec
skutočnú úprimnú snahu smerujúcu k dosiahnutiu takých pomerov, ktoré reálne vytvoria predpoklady pre

realizáciu styku s maloletou, nevyvíja, záujem síce formálne deklaruje, konkrétu úpravu styku stanovenú
vykonateľným rozhodnutím využíva výlučne na presadenie faktického výkonu, bez ohľadu na prežívanie
maloletej, bez toho, aby bol ochotný participovať na vytváraní vhodného prostredia, aby sa styk mohol
realizovať. Všeobecné súdy dlhodobo v odôvodnených prípadoch pristupujú k rozhodnutiam, ktoré
neobsahujú konkrétnu úpravu styku rodiča s maloletým dieťaťom (a napr. pri náleze IV.ÚS 276/2014-48

takýto postup nebol vyhodnotený ani ako porušenie práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), práve
zohľadňujúc záujem dieťaťa a to buď v prípadoch, kedy je už dieťa dostatočne rozumovo vyspelé aby
si vedelo určovať intenzitu kontaktu s rodičom, ale aj v prípadoch, kedy už jednoducho je namieste
zastaviť ingerenciu štátu, ktorý supluje rodiča a namiesto rodiča práve štát vyvíja skutočnú snahu

o obnovu vzťahu s maloletým dieťaťom a naopak, je spravodlivé požadovať práve od tohto rodiča,
aby konečne vyvinul úprimné úsilie, smerujúce k tomu, aby bolo zachované nielen jeho právo rodiča,
ale aj aby bolo nerušene realizované aj právo dieťaťa. V konkrétnom prípade má maloletá 11 rokov.
Komplikovaná rodinná situácia sa ale vyvíja už štyri roky a otec, hoci aktívny v podaniach, sa konkrétnejspolupráci na jej riešení vyhýba. Maloletá je v nízkom veku, avšak aj s ohľadom na skúsenosti a
obdobie, kedy je prakticky len vystavovaná nátlaku zo strany otca bez snahy o konštruktívnu nápravu
vzťahu je jej názor pre súd dôležitý a zaslúži si, aby sa naň prihliadalo. Aj preto, s ohľadom na čl. 12

Dohovoru o právach dieťaťa a § 43 zákona o rodine, súd prikladal názoru maloletej patričnú pozornosť.
Z pohovoru s maloletou súd jasne vyvodil, že je v domácnosti matky spokojná, matka sa o ňu riadna
stará, v žiadnom prípade v domácnosti matky nie je žiadnym spôsobom týraná (to napokon vyplynulo
aj zo znaleckého dokazovania) a jej problémový vzťah s otcom súvisí so správaním otca tak ku nej,
ako aj k jej matke. Toto je práve prípad, kedy súd vyhodnotil, s ohľadom na záujem maloletej, že na

to, aby mohol výrokom konkrétne upraviť styk otca s maloletou, musí najprv otec preukázať, že na
vzťahu s maloletou chce úprimne pracovať. Všeobecné súdy pristupovali v odôvodnených prípadoch k
rozhodnutiam bez konkrétnej úpravy styku maloletého dieťaťa s rodičom aj v prípadoch, že to nebolo
spojené s tým, že to rodičia výslovne nežiadali, už aj minulosti, a to ešte v čase, kedy ešte nebolo
ani účinné a ani v platnosti ustanovenie Čl. 3 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku (umožňujúce
rozhodnúť právnu vec podľa normy, ktorú by prijal, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím

na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít). Jedná sa ustanovenie, ktoré predpokladá len výnimočnú
aplikáciu a len pre prípady, že by v doterajšej rozhodovacej praxi obdobný postup súdov neexistoval. V
konkrétnom prípade tak aplikácia tohto ustanovenia nie je ani potrebná, pre prípad, že by ale bola, práve

toto ustanovenie dáva súdu možnosť rozhodnúť aj v prípade absencie hmotnoprávneho ustanovenia.
Súd si uvedomuje, a to s plnou vážnosťou, že neupravenie styku s maloletým dieťaťom oslabuje pozíciu
rodiča, obzvlášť, ak predchádzajúce rozhodnutie konkrétnu úpravu obsahovalo, nie však vo význame,
že by to mohlo hodnotiť ako faktický zákaz styku. V konkrétnom prípade však mal za preukázané, že
spôsob, akým otec pristupuje k realizácii styku s maloletou, bez rešpektu predovšetkým k nej, k jej

prežívaniu, ale aj bez rešpektu k jej matke, dokonca s dešpektom, ktorý maloletú rovnako zraňuje,
navyše bez toho, aby bol ochotný participovať na náprave, je viac v rozpore so záujmom maloletej, ako
by bolo v konkrétnom prípade pri aktuálnom prístupe otca v záujme maloletej definovanie konkrétnej
úpravy styku. Aj preto súd apeluje na otca, aby v rámci sebareflexie zmenil svoje správanie a na matku,
aby v prípade sebareflexie otca nezabúdala na to, že obaja rodičia sú pre maloletú dôležití, majú miesto

v jej živote, a je na mieste ponechať priestor na znovu vytvorenie vzájomného pozitívneho vzťahu medzi
maloletou a jej otcom. Aktuálne však súd považoval s ohľadom na vyššie uvedené za dôvodné zmeniť
pôvodnú úpravu rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 13P/116/2016-105 zo dňa 29.06.2017 v
spojení s Rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k. 11CoP/599/2017-176 zo dňa 24.04.2018 v časti
týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletou tak, že styk otca s maloletou upravený konkrétne nebude.

Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie vo veci (rozsudok č. k.
17P/33/2020-2307 z 13.1.2023, ktorým súd prvého stupňa rovnako styk otca s maloletou neupravil)
odvolací súd rozsudkom č. k. 14CoP/88/2023-2710 zo dňa 20.12.023 zrušil podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP pre nedostatky jeho odôvodnenia.

3.Protitomutorozsudkuvčastirozhodnutiaoneupravenístykusmaloletoudcéroupodalotecvzákonnej
lehote odvolanie zo všetkých odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 CSP, ktorým sa
domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Namietal, okrem iného, že skutkové okolnosti, pokiaľ ide o psychický stav dcéry, sú v súčasnosti
podstatne horšie, čo má za následok fatálny negatívny dopad na jej psychiku z dôvodu úplného

odlúčenia od otca, pričom je všeobecne známe a upravené v právnych predpisoch aj v medzinárodných
dohovoroch, že v najlepšom záujme dieťaťa nie je stav jeho odlúčenia od rodiča, ktorý o neho prejavuje
záujem a chce sa spolupodieľať na jeho výchove.
Považuje za nemysliteľné, keď je súdu zrejmý skutkový stav – 3 roky trvajúce úmyselné
zneprístupňovanie dcéry matkou v rozpore s právoplatným rozsudkom a otcom ohlasované

a dokazované týranie dieťaťa matkou, aby rozhodol o neupravení styku s dieťaťom vo veku 7-10 rokov
v absolútnej moci matky.
Rozhodnutie súdu považuje za arbitrárne, nezákonné, odporujúce logike a najlepším záujmom dieťaťa,
vydané v snahe pseudošalamúnskym a podvodným spôsobom zabrániť mu, aby sa mohol stretávať
s dieťaťom a vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti, v neposlednom rade pomôcť dcére vymaniť

sa spod nadvlády a psychického násilia zo strany matky.
Poukazoval na všeobecnú známosť o tom, že sa neupravenie styku s maloletým dieťaťom v súdnej
praxi aplikuje v prípadoch, keď sú vzťahy medzi rodičmi dieťaťa ústretové, vedia spolu komunikovať
a nekladú si v styku s dieťaťom prekážky, avšak s tým, že tento prípad je presne opačný a aplikáciatakéhotorozhodnutiajenevhodnánakoľkokomunikáciamatkysnímjeveľmizláalebožiadnaazdôvodu
obštrukcií zo strany matky nemal umožnený styk s dcérou po dobu viac ako tri roky, v súvislosti s čím
vykonal viacero súdnych podaní.

Tvrdil, že v období počiatku pandémie kovidu sa situácia výrazne zhoršovala, dcéra mu opakovane
uvádzala, že jej matka bráni v kontakte s ním, plakala do telefónu, on sa snažil s dcérou kontaktovať
aj prostredníctvom školskej psychologičky, ale jeho úsilie bolo márne, matka mu odmietala dcéru vydať
zrôznychvymyslenýchdôvodov.Situáciavyústiladostavu,keďvseptembri2020priniesoldcéredarček,
ktorý si od neho odmietla zobrať, začala ho biť a vykrikovať, že ho zabije.

Uvádzal, že styk dieťaťa s rodičom je nepochybne v jeho záujme, a zákonná úprava styku zabezpečuje,
že dieťa nestratí kontakt s rodičom, s ktorým nežije. Neupravenie styku v tomto prípade môže byť
vnímané ako faktický zákaz styku, ktorý obmedzuje právo dieťaťa na stabilný vzťah s oboma rodičmi. Ak
súd uvádza, že "názor dieťaťa si zaslúži patričnú pozornosť", nesmie však prehliadnuť aj jeho povinnosť
zabezpečiť, aby malo dieťa prístup k obom rodičom, pretože výchovné vplyvy z oboch strán sú pre jeho
psychický a sociálny vývoj dôležité.

Súd sa odvoláva na prípady, v ktorých je styk neupravený, avšak v uvedenom náleze Ústavného súdu
SR IV. ÚS 276/2014-48 nie je podpora toho, že súd môže svojvoľne neupraviť styk, ak rodičia majú o
tento styk záujem. Skôr naopak, Ústavný súd sa vyjadruje v prospech zaručenia ústavných práv rodičov
aj detí, čo zahŕňa aj udržiavanie kontaktu s rodičom.
Tvrdenie, že neupravenie styku nie je faktický zákaz, je problematické, pretože skutočná realizácia styku

je v takomto prípade v praxi omnoho ťažšia, čo môže byť hodnotené ako porušenie práva podľa čl. 41
Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv.
Z uznesenia vyplýva, že súd sa odvoláva na subjektívne posúdenia o úprimnosti snahy otca a jeho
vplyve na dieťa. Takéto posudzovanie je nebezpečne subjektívne, ak súd nevykoná
konkrétne objektívne dôkazy, ktoré preukážu nevhodné správanie otca voči dieťaťu. Znalecký

posudok alebo stanovisko psychológa, ktoré by preukázali riziká pre dieťa, tu chýbajú.
Súd sa opiera o čl. 12 Dohovoru, podľa ktorého má byť prihliadané na názor dieťaťa, avšak interpretácia
tejto normy nemôže byť použitá na zrušenie práva dieťaťa na kontakt s rodičom.
Ak má dieťa určitý názor, je povinnosťou súdu zvážiť, či tento názor vyplýva z nezávislého rozhodnutia
alebozvplyvuokolia.Súdmalvrámciznaleckéhodokazovaniazistiť,činázormaloletejniejeovplyvnený

okolím, najmä ak existuje podozrenie z nevhodného vplyvu druhého rodiča.
Aksúdusúdi,žeokamžitýarozsiahlystykbynebolvzáujmedieťaťa,môžezvážiťpostupnéaregulované
nastavenie stretnutí. Avšak úplné neupravenie styku predstavuje pretrhnutie právneho vzťahu medzi
dieťaťom a rodičom a môže mať dlhodobé negatívne dôsledky na ich vzťah.
Odvolací súd sa vo svojom odôvodnení zrušenia výroku II., odvolaním napadnutého rozsudku, môže

sústrediť na podstatu rodičovského práva styku, pričom zdôrazní význam zachovania kontaktu medzi
dieťaťom a oboma rodičmi, najmä z hľadiska vytvárania a udržiavania citových väzieb, ktoré sú kľúčové
pre zdravý vývoj dieťaťa. Súd môže podčiarknuť, že právom oboch rodičov je byť súčasťou výchovy
svojho dieťaťa, hoci rodič, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti, musí toto právo vykonávať v
období styku. Súd môže zároveň kriticky analyzovať prístup prvostupňového súdu, ktorý rozhodol o

"neupravení" styku s maloletou dcérou, čím však podľa platných predpisov neprimerane zakonzervoval
existujúci patologický stav. Tento stav prakticky znemožňuje, aby sa vzťah medzi otcom a dcérou mohol
prirodzene rozvíjať, čím, odvolací súd môže odôvodniť názor, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil
účinky svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa tak môže zhodnúť s argumentáciou otca, že absencia jasnej
úpravy styku je vhodná len v prípadoch, keď rodičia (alebo skoro dospelé dieťa za povinného rodiča s

oprávneným rodičom) dokážu spolupracovať na spontánnych a flexibilných dohodách o styku, čo však
neplatí v tomto prípade. Súd môže zdôrazniť, že absencia jasného styku je nevhodná, keď sú medzi
rodičmi (alebo školopovinným dieťaťom za povinného rodiča a oprávneným rodičom) výrazné konflikty,
čo môže mať negatívny dopad na dieťa. Ďalším kľúčovým bodom odvolania je otázka rešpektovania
názoru maloletej. Prvostupňový súd neuviedol dostatočne, akým spôsobom zohľadnil a vyhodnotil

názory a vyspelosť maloletého školopovinného dieťaťa a aké kritériá uplatnil pri hodnotení jej schopnosti
pochopiť význam kontaktu s oboma rodičmi. Tento nedostatok v odôvodnení predstavuje procesnú
chybu, ktorá ohrozuje právo účastníkov na riadne odôvodnenie rozhodnutia a porušuje právo na súdnu
ochranu. Odvolací súd preto výrok II. rozhodnutia môže zrušiť a sám rozhodnúť podľa § 390 CSP
(alebo vrátiť vec súdu prvej inštancie) s tým, že v ďalšom konaní zváži aj alternatívu asistovaného

styku za prítomnosti odborníka. Týmto súd môže odporučiť využiť klinicko-psychologické a intervenčné
metódy na obnovu vzťahu a dôvery medzi dieťaťom a otcom, čím poukáže na možnosť riešenia
komplikovaných vzťahov prostredníctvom špecializovanej lekárskej podpory. Týmto riešením odvolací
súd môže zdôrazniť primárny záujem o zdravý vývoj maloletej, pričom bude považovať za dôležité, abyobaja rodičia prevzali zodpovednosť za zmiernenie napätia a konfliktov, ktoré negatívne vplývajú na ich
dieťa.
Odvolacísúdtedamôžejasnekonštatovať,žerozhodnutiemusíbyťpodloženéfaktami,ktorézohľadňujú

najlepší záujem dieťaťa a odrážajú skutočný stav vzťahov v rodine, čím vyzve na objektívny prístup v
ďalšom konaní.
Považuje za preukázané, že jeho stretnutia s dcérou boli obmedzované neprimerane a bezdôvodne,
čím boli zásadne porušované rodinné práva, súd ako bezpredmetnú odmietol jeho kritiku kolízneho
opatrovníka a znalca, hoci bolo potrebné skúmať, či otec nemal právo na nahratie pohovorov alebo

na širšie preverenie opatrovníka a znalca, ak ich správanie mohlo u otca vyvolať pochybnosti o ich
nestrannosti.Hocisúdzdôrazňujeprávodieťaťanavzťahsobomarodičmi,zargumentácieniejezrejmé,
akým spôsobom plánuje súd podporiť obnovenie a rozvoj vzťahu medzi otcom a maloletou.
Uvádza, že styk sa dlhodobo nerealizuje, no neobjasňuje, ako by malo byť dieťaťu napomáhané k
obnoveniu vzťahu s otcom. Na to, aby bolo rozhodnutie v súlade s najlepším záujmom dieťaťa, je
dôležité, aby súd prijal konkrétne opatrenia, ktoré podporia obnovenie vzťahu s otcom, a nielen pasívne

konštatoval, že by styk nemal byť prerušený.
Súd sa opiera o stanovisko znalca, ktorý konštatoval, že vzťah otca k maloletému dieťaťu je pozitívny,
hoci znalec neuskutočnil osobné pozorovanie otca ani ich vzájomných interakcií. Otec namieta, že
v záujme spravodlivého posúdenia malo byť vypracované dôkladnejšie a objektívnejšie znalecké
posúdenie, vrátane pozorovania interakcie otca s dieťaťom, čo by mohlo poskytnúť relevantnejšie a

presnejšie údaje.
Súd uvádza, že ide o opakované námietky otca, ktoré nespĺňajú zákonné náležitosti. Opakované
podávanie námietok však môže byť indikátorom pretrvávajúceho problému, ktorý otec vníma v procese
konania. Dôsledná a podrobná analýza týchto námietok a poskytnutie konkrétneho zdôvodnenia by
pomohlilepšievysvetliť,prečosúdzamietoltietonámietkyamohlibyotcapresvedčiťoférovostikonania.

Súd v konaní Em nariadil povinnosť absolvovať poradenstvo pre dieťa a oboch rodičov v rozsahu 20
a 50 hodín, pričom jeho cieľom bola práca s rodičmi a maloletou smerujúca k vysvetleniu dôležitosti
postavenia rodiča v živote maloletej a potrebe rovnocenného styku maloletej s oboma rodičmi, ako
aj zameranému na vhodný spôsob realizácie rodičovských práv a potrebu racionálnej a ústretovej
komunikácie medzi rodičmi a na znovuobnovenie a následné budovanie vzájomného vzťahu medzi

otcom a maloletou aj s realizáciou styku medzi otcom a maloletou za účasti pracovníka uvedenej
organizácie (znovuobnovenie vzťahu medzi otcom a dieťaťom a podpora ústretovej komunikácie medzi
rodičmi). Avšak z obsahu správy Poradenského Centra Nádej je zrejmé, že matka absolvovala len 1
stretnutie a dieťa ani jedno stretnutie bez diagnostického alebo intervenčného prístupu, ktorý by cielil na
zlepšenie vzťahu matky a dieťaťa s otcom alebo riešenie rodičovského konfliktu.

Zpopisuvsprávecentrajezrejmé,žestretnutianeboliorientovanéanilennauvoľňovanieemóciídieťaťa
a neprebiehali žiadnou dcéru formou a dcéru vôbec neviedli v smere zlepšenia vzťahov v rodine ani na
zmiernenie emočného stresu, napriek zadaniu súdu, ktoré bolo nevhodne koncipované a ani s dcérou
nerealizovaližiadnestretnutievsúladescielenoupotrebouobnovykontaktusotcomariešeniakonfliktov
medzi matkou a otcom.

Ďalším významným aspektom je, že súd uložil rodičom podrobiť sa poradenstvu spolu s dieťaťom v
rovnakom zariadení. Avšak správa neuvádza, že by sa matka alebo dcéra na sedeniach zúčastnili, ani
že by bol implementovaný prístup, ktorý by zohľadňoval dynamiku konfliktu medzi nimi a otcom, čím
sa prakticky ignorovali ciele súdneho rozhodnutia o poradenstve zameranom na „úpravu komunikácie
a rodičovských práv“.

Na záver, otec uvádza, že má vedomosť o inej správe Centra Nádej, v ktorej Centrum uvádza, že
nemá kapacitu na pokračovanie poradenstva, keďže psychologička opustila zariadenie. To predstavuje
nielen praktickú komplikáciu, ale i ohrozenie pokračovania súdom stanoveného plánu. Zariadenie
ani metodicky neodpovedá na špecifické potreby takéhoto prípadu, keďže nezabezpečuje náhradnú
odbornú starostlivosť, čím sa podkopáva účel rozhodnutia súdu a dôvera v trvanie opatrenia.

Poukazoval tiež na to, že v inej správe Centra sa uvádza, že dieťa sa o tému konfliktu s otcom
nijak podrobnejšie neotvorilo a javilo sa byť emocionálne vyrovnané. Tento fakt môže poukazovať
na možné nesprávne zadanie súdu týkajúce sa nutnosti 50-hodinovej terapie. Ak dieťa nenachádza
potrebu riešiť vzťah s otcom, efektívnejším postupom by bolo prispôsobenie formy poradenstva
podľa aktuálnych potrieb dieťaťa a rodiny. Súhrnne povedané, na základe týchto skutočností by bolo

namieste prehodnotiť adekvátnosť uloženého opatrenia a jeho pokračovanie v otcom navrhovanom
CDR. Súd by mal zohľadniť, že takýto typ poradenstva, ktorý ponúka Intervenčné Centrum pre obete
rodovo podmieneného násilia v aktuálnej podobe nedokáže efektívne napĺňať ciele rozhodnutia a je
potrebné preskúmať možnosti iného prístupu alebo otcom navrhovaného CDR a v žiadnom prípadenie Intervenčného Centra pre obete násilia, ktoré by dokázalo cieľavedome riešiť dynamiku vzťahu
medzi otcom a dieťaťom a problém komunikácie matky s otcom. Centrum Nádej potvrdilo svoju
nevhodnosť otcovi tým, že mu oznámilo, že v časoch súdom určených stykov nemajú už pracovnú dobu

a ani terénnou formou (na mieste súdom určeného styku) vôbec nerobia, dokonca ani vzhľadom na
vzdialenosť K. od E. nie sú schopní poskytnúť videokonferenciu, na rozdiel od otcom navrhovaných
CDR, ktoré pracujú nonstop 24 hodín a aj terénnou formou, ktorú maloleté dieťa nevyhnutne potrebuje
v jej najlepšom záujme.
Hoci uznesenie Krajského súdu v Trnave potvrdilo neodkladné opatrenie Mestského súdu v Bratislave II

o poradenskom procese, z obsahu komunikácie medzi centrom Nádej a Mestským súdom je evidentné,
že centrum podniklo iba základné kroky (napr. odoslanie e-mailu), aby otca kontaktovalo. Tento prístup
možno považovať za nedostatočný na zabezpečenie účasti, najmä ak neboli podniknuté ďalšie kroky na
opakované kontaktovanie otca a umožnenie jeho zapojenia do procesu. Centrum Nádej tak nevynaložilo
dostatočné úsilie na podporu efektívnej realizácie nariadeného poradenstva, čo je kľúčové pre naplnenie
výchovného opatrenia.

Výchovné opatrenie nariaďuje podrobenie sa poradenstvu s cieľom vytvoriť vzťah medzi maloletou a
otcom a zlepšiť komunikáciu medzi rodičmi. Ak Centrum neuskutočnilo žiadne stretnutia ani s matkou
(s jedinou výnimkou vyvolanou matkou), ani s maloletou, nenaplnil sa deklarovaný cieľ obnovy vzťahu a
racionálnej komunikácie, čo oslabuje účel neodkladného opatrenia. Samotné opomenutie zodpovednej
práce s maloletou a rodičmi môže byť vnímané ako nesplnenie povinnosti zo strany Centra, ktoré

malo ako odborná organizácia vytvárať prostredie na riešenie konfliktov a podporu zdravých rodinných
vzťahov.
Z listiny zaslanej Poradenským centrom Nádej dňa 3. 9. 2024 vyplýva, že do dnešného dňa neboli
s maloletou a rodičmi zrealizované ani úvodné stretnutia. Pripisovanie zodpovednosti výlučne na
otca môže byť neopodstatnené, keďže absencia odborných stretnutí s matkou maloletou neumožnila

dosiahnuť naplánované ciele. To oslabuje účinnosť opatrenia a zároveň vyvoláva otázky ohľadom
prístupu Centra k prípadom, ktoré vyžadujú koordinované a intenzívne intervencie. Oponentúra voči
uzneseniu sa teda zakladá na tvrdení, že Poradenské centrum Nádej nepracovalo s maloletou a jej
matkou v dostatočnej miere a skutočné výchovné opatrenie, ktoré by zodpovedalo zásadám dobrých
mravov a efektívnej podpory rodinných vzťahov, sa neuskutočnilo.

Hoci bola nariadená povinnosť účasti na odbornom sociálno-psychologickom poradenstve, z
odôvodnenia vyplýva, že neprišlo k skutočnému zlepšeniu výchovných zručností matky, obnoveniu
vzťahu medzi otcom a maloletou a budovaniu dôvery maloletej vo vzťahu k otcovi.
Ak cieľom poradenstva bolo zlepšiť výchovné zručnosti rodičov a obnoviť vzťah medzi otcom a
maloletou, jeho neefektívnosť je zásadným problémom. Neexistuje dostatočné zdôvodnenie, prečo

intervencia neviedla k želaným zmenám, a to ani napriek formálnej účasti matky a dcéry na procese.
Hoci sa matka a maloletá zúčastnili procesu poradenstva, je nevyhnutné zohľadniť, že výsledky tejto
účasti boli, podľa vyjadrenia, skôr patologické ako pozitívne. Tento fakt naznačuje, že poradenstvo
neadekvátne reagovalo na existujúce rodinné problémy a konflikty. Ak sa v rámci poradenstva
nezameriavalo na hlbšie rodinné vzorce správania, ktoré narúšajú vzťah medzi otcom a maloletou,

výsledky môžu byť kontraproduktívne. Tieto patologické výsledky môžu byť dôsledkom nesprávneho
prístupu, ktorý nezohľadňoval skutočné potreby a problémy rodiny.
Ak matka, aj keď sa zúčastnila poradenstva, nebola schopná zlepšiť svoje výchovné zručnosti a
pokračovala v správaní, ktoré negatívne ovplyvňuje vzťah maloletej k otcovi, naznačuje to, že samotné
poradenstvo nebolo dostatočne účinné pri ovplyvnení jej postojov a správania. Poradenstvo by malo

zahŕňať aj konkrétne techniky a intervencie, ktoré sú zamerané na riešenie vzorcov správania, ktoré
negatívne ovplyvňujú komunikáciu a vzťahy v rodine. Ak sa na matku nevykonala primeraná intervencia
na úpravu týchto vzorcov, účel poradenstva nebol splnený.
Z odôvodnenia vyplýva, že otec sa nezúčastnil na procese poradenstva, čo je samo o sebe
problematické. Avšak zároveň je dôležité zvážiť, do akej miery môže absencia otca na poradenstve

ovplyvniťcelkovúdynamikurodiny.Akmatkaprevzaladominantnúroluvprocesoch,ktorésazameriavali
na vzťah medzi otcom a maloletou, môže to viesť k narušeniu objektivity poradenstva, pretože
nezohľadňuje rovnakú mieru zodpovednosti oboch rodičov za výchovu a vzťah s maloletou.
Kľúčovým problémom môže byť aj neadekvátne zameranie poradenstva na riešenie širších rodinných
vzorcov a dynamiky. Ak sa poradenstvo sústredilo len na jednotlivé aspekty(napríklad len na matku a

maloletú), bez zohľadnenia širších vzorcov správania v rámci celej rodiny.

4.Podľaodvolateľa,akponiekoľkýchmesiacochporadenstvaneprišlokzlepšeniuvýchovnýchzručností
matky a obnoveniu vzťahu medzi otcom a maloletou, je otázne, či bol proces poradenstva správnenastavený alebo či bolo dostatočne reagované na konkrétne rodinné problémy. Dôležité je reflektovať
účinnosť opatrení a podľa potreby upraviť alebo doplniť zásahy, ktoré by skutočne napomohli zlepšeniu
vzťahov. Z týchto dôvodov sa dá konštatovať, že aj keď bola nariadená odborná intervencia, jej výsledky,

ako aj účinnosť v rodinných vzťahoch, sú sporné a neboli dosiahnuté očakávané zlepšenia. Poradenstvo
sa môže zdať formálne, ak nevedie k reálnym zmenám v správaní a vzťahoch rodičov a maloletej.
Tvrdenie, že aktuálne znenie zákona o rodine umožňuje súdu neupravovať styk maloletého dieťaťa s
rodičom len v prípade, ak to rodičia nepožadujú, nie je presné. Zákon o rodine obsahuje ustanovenia,
ktoré dávajú súdu možnosť neupraviť styk, ak by to bolo v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa

(napr. ak by styk ohrozoval jeho zdravie, bezpečie alebo psychickú pohodu). Tento výklad je podporený
princípom ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, zakotveným v medzinárodných dohovoroch (napr. čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj v judikatúre Ústavného súdu SR či Európskeho súdu pre ľudské
práva. Súd má teda povinnosť rozhodovať o úprave styku nie iba na základe požiadaviek rodičov, ale
predovšetkým s ohľadom na blaho dieťaťa.
Otec,ktorýpreukazujeúprimnýzáujemostykasnažísahorealizovať,bymalmaťjehoúsiliezohľadnené

ako pozitívny faktor pri rozhodovaní súdu. Takýto styk by mal byť považovaný za prospešný nielen pre
samotného otca, ale najmä pre dieťa, ktoré má právo na zdravý a pravidelný vzťah s oboma rodičmi.
Ak súd tvrdí, že otec nevyvíja úprimnú snahu vytvoriť podmienky na realizáciu styku, je potrebné toto
tvrdenie podložiť jasnými a objektívnymi dôkazmi. Formálna deklarácia záujmu nemusí byť jediným
dôkazom úprimnej snahy, ale nemožno prehliadať ani jej význam, najmä ak sú prekážky realizácie styku

mimo kontroly otca.
Bez ohľadu na subjektívne hodnotenie otcovho úsilia je dôležité zohľadniť, že právo na styk patrí dieťaťu
rovnako ako rodičovi. Presadzovanie faktického výkonu styku môže byť prejavom snahy zabezpečiť, aby
bolo toto právo naplnené. Ak sa styk neuskutočňuje, dôvody môžu spočívať v objektívnych prekážkach,
ako je neochota druhého rodiča spolupracovať.

Otec môže byť nespravodlivo obvinený z ignorovania prežívania dieťaťa, ak sú tieto problémy výsledkom
vplyvu druhého rodiča alebo iných faktorov. Ak je napríklad matka rezistentná voči spolupráci alebo sa
dieťaťu podsúvajú negatívne názory na otca, jeho úsilie môže byť sabotované.
Ak súd považuje otcov prístup za nedostatočný, mal by konkrétne určiť, aké kroky má otec podniknúť,
aby bolo jeho úsilie uznané za primerané. Bez jasných usmernení môže byť otec nespravodlivo

postavený pred situáciu, kedy nie je schopný splniť očakávania, ktoré nie sú dostatočne špecifikované.
Je nevyhnutné posudzovať situáciu komplexne a objektívne, pričom je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Otcova snaha o styk by nemala byť bagatelizovaná alebo jednostranne interpretovaná
ako neúprimná, ak existujú objektívne prekážky, ktoré bránia jeho realizácii. Súd by mal podporiť dialóg
a spoluprácu oboch rodičov pri vytváraní podmienok na zdravý kontakt dieťaťa s otcom.

Prvostupňový súd nesprávne sústreďuje svoju argumentácia na to, že súdy môžu rozhodovať o
neupravení styku rodiča s maloletým dieťaťom v záujme dieťaťa. Tento postup však môže byť v určitých
prípadoch kontraproduktívny a nezohľadňovať dôležité aspekty rodičovských práv a potrieb dieťaťa.
Odvolateľ navrhol prostredníctvom videokonferencie vypočuť L. E. a C. P., ktorí doplatili na neupravený
styk, s ktorým otec dcéry nesúhlasil, a tým zreálniť teoretické tvrdenia súdu, ktoré priviedli rodinu do

patologickej situácie. Podobne navrhoval vypočutie C. Q. a L. Q..
Podľa neho, aj keď školopovinné 11-ročné dieťa môže byť schopné vyjadriť svoje názory, tieto názory
nemusia byť vždy úplne nezávislé. Dieťa v tomto veku je stále pod vplyvom svojho prostredia, vrátane
druhého rodiča, konfliktov medzi rodičmi, či iných emocionálnych faktorov. Je preto úlohou súdu posúdiť,
či názory a postoje dieťaťa sú autentické alebo ovplyvnené, a či takýto vplyv nenarúša právo dieťaťa

na kontakt s oboma rodičmi.
Otec zohráva v živote maloletého dieťaťa nenahraditeľnú úlohu. Rozvoj zdravého vzťahu medzi
dieťaťom a otcom je kľúčový nielen pre emocionálnu stabilitu dieťaťa, ale aj pre jeho budúci sociálny
a psychologický vývoj. Ak otec preukázateľne vyvíja úprimnú snahu o kontakt s dieťaťom, mal by byť
tento kontakt podporovaný, a nie obmedzovaný na základe veku dieťaťa.

Ak by súd považoval školopovinný vek 11 rokov za dôvod na obmedzenie alebo neupravenie styku,
mohlo by to vytvoriť nebezpečný precedens, ktorý by podkopával právo dieťaťa na kontakt s oboma
rodičmi. Vek by nemal byť jediným kritériom; dôležitejšie je, či je zabezpečené, aby styk prebiehal v
primeraných podmienkach, ktoré podporujú dieťa aj rodiča.
Záujem dieťaťa zahŕňa nielen jeho okamžité emocionálne pohodlie, ale aj dlhodobý prospech z

udržiavania vzťahu s oboma rodičmi. Súd má povinnosť zabezpečiť, aby záujem dieťaťa nebol
nesprávne interpretovaný alebo ovplyvnený jednostranným vnímaním situácie zo strany druhého rodiča.
Práva otca na výchovu a starostlivosť sú chránené zákonom aj medzinárodnými dohovormi. Tieto právaby nemali byť obmedzované, pokiaľ neexistujú vážne prekážky, ktoré by ohrozovali záujem dieťaťa
podľa § 38 Zákona o rodine.
Vek školopovinného maloletého dieťaťa nemôže byť dostatočným dôvodom na obmedzenie kontaktu

s otcom, najmä ak otec preukázateľne vyvíja snahu o realizáciu svojho rodičovského práva a plnenie
povinností. Súd by mal zohľadniť všetky okolnosti, pričom cieľom musí byť podpora zdravých rodinných
vzťahov, ktoré sú v záujme dieťaťa.
Súdom uvedená veta o komplikovanej rodinnej situácii, ktorá sa vyvíja štyri roky a otec aktívny v
podaniach sa údajne konkrétnej spolupráci a jej riešeniu vyhýba naznačuje, že otec sa "vyhýba

konkrétnej spolupráci na riešení situácie," čo však je zavádzajúce, ak sa nezohľadní širší kontext
prípadu. Komplikované rodinné situácie často zahŕňajú viacero strán a faktorov, ktoré ovplyvňujú
schopnosť dosiahnuť konsenzus alebo pokrok. Ak otec preukázateľne vyvíja úsilie prostredníctvom
právnych podaní, nemožno jeho aktivity interpretovať ako nedostatok spolupráce, ale skôr ako reakciu
na neefektívne alebo jednostranné postupy druhých zúčastnených strán.
Pravidelné podania zo strany otca sú legitímnym spôsobom ochrany jeho rodičovských práv a práv

dieťaťa. Tieto podania sú dôkazom jeho snahy o riešenie situácie, a nie dôkazom pasivity alebo
vyhýbania sa spolupráci. V právnom systéme je to legitímny spôsob, ako upozorniť na problémy alebo
presadzovať záujem dieťaťa.
Ak otec aktívne využíva právne prostriedky na presadzovanie styku a ochranu vzťahu so svojím
dieťaťom, ide o jeho ústavne garantované právo. Právo na spravodlivý proces a rovnaké zaobchádzanie

nemožno interpretovať ako "vyhýbanie sa spolupráci."
Označenie otca za nespolupracujúceho je zjednodušujúce a nezohľadňuje zložitosť
rodinnoprávnych sporov, vrátane systémových prekážok a nevhodného správania druhej strany.
Aktívne právne kroky zo strany otca treba vnímať ako legitímnu snahu o riešenie situácie a ochranu
vzťahu s jeho dieťaťom.

Vyjadrenie, že otec vyvíja na dieťa nátlak, je zjednodušujúce. Otec môže byť motivovaný čisto
rodičovskou starostlivosťou a úsilím o obnovenie kontaktu s dieťaťom, čo nie je nevyhnutne nátlak. V
mnohých prípadoch rodičia aktívne hľadajú spôsoby, ako obnoviť vzťah s deťmi, a to je v súlade so
záujmom dieťaťa o zachovanie oboch rodičovských vzťahov, pokiaľ to nie je spojené s negatívnym
vplyvom na dieťa podľa § 38 Zákona o rodine.

Ak je uvedené, že otec „nevyvinul snahu o konštruktívnu nápravu vzťahu“, je to veľmi široký a
nejednoznačný výrok, ktorý nezohľadňuje konkrétne kroky otca, ktoré mohli byť podniknuté, aby sa
zlepšil vzťah s dieťaťom. Namiesto toho, aby sa predpokladalo, že otec nereaguje konštruktívne, by
mala byť jeho snaha posúdená na základe konkrétnych dôkazov o jeho angažovanosti (napr. právne
kroky, návrhy, pokusy o zmier). Bez toho, aby sa zohľadnili všetky

aspekty situácie, je obtiažné posúdiť, či otec naozaj nevyvinul snahu o nápravu vzťahu.
V prípade rozvodov a rodinných sporov je veľmi dôležité zvážiť aj možný vplyv matky alebo
ďalších osôb na formovanie názorov dieťaťa. Ak je maloletá vystavená jednostranným informáciám
alebo manipulatívnym praktikám zo strany jedného rodiča, môže to negatívne ovplyvniť jej schopnosť
objektívne posúdiť situáciu. Preto by malo byť vo všetkých prípadoch jasne preskúmané, do akej miery

názor dieťaťa odráža skutočné priania dieťaťa a do akej miery môže byť formovaný vonkajšími vplyvmi.
Pri hodnotení vyjadrení školopovinného maloletého dieťaťa je veľmi dôležité zohľadniť, že v situáciách,
kedy sú rodičia v konflikte, môže byť názor dieťaťa ovplyvnený rôznymi vonkajšími faktormi, vrátane
manipulácie zo strany jedného z rodičov. Ak matka neprimerane ovplyvňuje dieťa vo svoj prospech,
môže to viesť k tomu, že maloletá vyjadrí vnímanie vzťahu s otcom, ktoré neodráža objektívnu realitu,

ale skôr názor a pocity matky. V takomto prípade je dôležité dôkladne preskúmať, do akej miery môže
byť vnímanie maloletého dieťaťa ovplyvnené vonkajšími tlakmi, a to vrátane možného vplyvu matky na
jej názor a správanie.
Súd sa v tomto prípade zameral na vzťah medzi maloletou a jej otcom, pričom naznačuje, že problémový
vzťah medzi nimi súvisí s otcovým správaním. Je však nevyhnutné zohľadniť, že rodinné konflikty a

problémy v komunikácii môžu byť výsledkom vzájomného neporozumenia, zlyhania v komunikácii alebo
manipulácie,najmävprípade,akmatkaneumožňujedieťaťuvytvoriťsivyváženývzťahsobomarodičmi.
Dôležité je, aby súd nezjednodušoval vzťah medzi otcom a dieťaťom len na vyjadrenia maloletého, ale
aby sa venoval aj širšiemu kontextu správania oboch rodičov, vrátane možnosti, že problémy v vzťahu
môžu prameniť aj z neochoty jedného z rodičov podporovať styk s druhým rodičom.

Znalecké dokazovanie, ktoré naznačuje, že dieťa nie je týrané, je určite dôležité, ale je tiež nevyhnutné
brať do úvahy, že psychické týranie môže byť menej zrejmé a menej viditeľné.
Súdy by mali byť veľmi opatrné pri hodnotení vplyvov na maloletého, najmä ak sú výsledky znaleckého
dokazovania negatívne ovplyvnené manipuláciou alebo neochotou dieťaťa vyjadriť sa otvorene.Znalecký posudok by mal byť komplexný, zohľadňujúci všetky aspekty správania rodičov a ich vzťahu
k dieťaťu.
Vyžadovať od otca, aby preukázal svoju úprimnú snahu o zlepšenie vzťahu s maloletou, predtým než

bude súd schopný vykonať konkrétnu úpravu styku, môže byť neprimerané, najmä ak tento krok nie je
podložený jasnými dôkazmi o tom, že otec nevyvíja žiadne snahy.
V skutočnosti, ak otec v minulosti preukázal úsilie o vzťah so svojou dcérou, aj napriek pretrvávajúcim
konfliktomaleboprekážkam,súdbymalzvážiťtietosnahyakorelevantnýfaktorprirozhodovaníoúprave
styku. V prípade, že otec vykazuje úsilie, no dochádza k prekážkam zo strany matky alebo vonkajších

faktorov, súd by mal zohľadniť aj tieto okolnosti, ktoré môžu sťažiť alebo brániť efektívnemu obnovení
vzťahu.
V prípadoch, kde je vzťah medzi rodičmi napätý, je potrebné zohľadniť, že matka môže aktívne brániť
otcovskej účasti na živote dieťaťa, čo môže sťažiť proces obnovenia vzťahu otca s dieťaťom. Tento
faktor môže vyvolať dojem, že otec nevyvíja dostatočné úsilie, hoci v skutočnosti môže byť jeho snaha
obmedzená vonkajšími okolnosťami. Súd by mal analyzovať nielen správanie otca, ale aj prípadné

obštrukcie zo strany matky, ktoré môžu ovplyvniť proces obnovy vzťahu medzi otcom a dieťaťom. Ak
je takáto obštrukcia preukázaná, súd by mal zabezpečiť, aby obidvaja rodičia mali rovnakú príležitosť
na vytvorenie a rozvoj vzťahu s dieťaťom, bez ohľadu na to, aké prekážky môžu byť medzi nimi. Otec,
ako rovnoprávny rodič, má rovnaké právo na to, aby sa podieľal na výchove a starostlivosti o svoje
dieťa, ako matka. Tento princíp by mal byť základom rozhodovania súdu, ktorý by nemal podmieňovať

úpravu styku tým, že otec preukáže svoju úprimnú snahu. Takýto prístup by mohol viesť k nepriaznivému
znevýhodneniu otca, ktorý sa možno nachádza v situácii, kde sa ešte nenaskytli vhodné podmienky na
rozvoj vzťahu kvôli faktickým prekážkam, nie nedostatku snahy.
Zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti rodiča, ktorý dlhodobo a aktívne bráni styku s
druhým rodičom, je v priamom rozpore so záujmom dieťaťa na udržiavaní a rozvíjaní vzťahu s oboma

rodičmi. V danom prípade matka už opakovane preukázala, že nie je schopná ani ochotná zabezpečiť
styk dcéry s otcom podľa právoplatného rozsudku.
Tým, že súd ponechal rozhodovanie o výkone styku v plnej moci matky, ktorá opakovane bráni vzťahu
dcéry s otcom, nezohľadnil najlepší záujem dieťaťa, ani to, že matka nepredstavuje záruku naplnenia
práv maloletého dieťaťa na vzťah s otcom. Toto rozhodnutie je svojvoľné a v rozpore s čl. 3 Dohovoru o

právach dieťaťa, ktorý prikazuje, aby sa pri rozhodovaní vždy kládol dôraz na najlepší záujem dieťaťa.
Použitie ustanovenia čl. 3 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku (CMP) v tomto prípade nie je
opodstatnené, pretože rozhodovacia prax súdov už zahŕňa konkrétne pravidlá a zásady týkajúce sa
úpravy styku rodičov s maloletými deťmi. Tento článok bol koncipovaný na riešenie právnych situácií,
ktoré nemajú precedens v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti alebo normatívnom rámci, čo v tomto

prípade neplatí.
Existujúce právne úpravy a judikatúra poskytujú dostatočné podklady na rozhodnutie o styku
rodiča s maloletým dieťaťom, a to s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa. Súd má povinnosť využiť
dostupné zákonné ustanovenia, ako aj ustálenú judikatúru, namiesto odvolávania sa na čl. 3 ods. 2
CMP, ktorý je výnimočný a subsidiárny. Navyše, rozhodovanie v neprospech otca v situácii, keď existuje

právoplatné rozhodnutie o styku, zakladá riziko svojvôle, čo je v rozpore s princípmi právnej istoty a
predvídateľnosti rozhodovania.
Neopodstatnené použitie tohto ustanovenia v predmetnom konaní skôr poukazuje na snahu obísť
štandardné procesné pravidlá a ustálené postupy, ktoré by mali byť v danom prípade dostatočné na
spravodlivé rozhodnutie. Tým sa znižuje dôvera v nestrannosť a objektivitu rozhodovania v prospech

dieťaťa aj rodiča.
V prospech otca treba zdôrazniť, že aplikácia tohto článku nie je opodstatnená ani z dôvodu údajnej
absencie hmotnoprávneho základu, keďže § 24 a § 36 zákona o rodine jednoznačne upravujú zásady
rozhodovania o styku s maloletým dieťaťom. Existujú aj konkrétne judikáty, ktoré sa týkajú povinnosti
zabezpečiť styk dieťaťa s rodičom pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Použitie čl. 3 ods. 2 CMP

preto nepôsobí ako nástroj spravodlivosti, ale skôr ako odklon od právnych princípov a zásad právnej
istoty.
Okrem toho, ak by sa čl. 3 ods. 2 CMP použil na obídenie povinnosti poskytnúť otcovi jasne definovaný
styk s dieťaťom, mohlo by to viesť k svojvoľnosti v rozhodovaní a k zásahu do práva otca na rodičovskú
starostlivosť a na spravodlivé súdne konanie. Tento postup by nebol ani v súlade s čl. 41 Ústavy SR,

ktorý garantuje ochranu rodičovských práv, ani s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorý chráni právo na rodinný život.
Namieta sa, že neupravenie styku s maloletým dieťaťom má faktické dôsledky, ktoré môžu byť vnímané
ako obmedzenie alebo dokonca zákaz styku, a to najmä v situáciách, keď druhý rodič aktívne bránikontaktu. V takom prípade súd implicitne oslabuje rodičovské práva a neplní svoju ochrannú funkciu
voči právu dieťaťa na udržiavanie vzťahu s oboma rodičmi, garantovanému čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

Neupravenie styku môže mať rovnaký účinok ako zákaz, pretože v praxi ponecháva realizáciu styku
na vôli druhého rodiča, ktorý má často dominantné postavenie v živote dieťaťa. Ak predchádzajúce
rozhodnutie konkrétnu úpravu styku obsahovalo a toto nové rozhodnutie styk neupravuje, vytvára sa
právny aj faktický priestor na ďalšie narušenie vzťahu dieťaťa s otcom.
Tým sa môže súd stať nepriamo zodpovedným za prehlbovanie rodičovského odcudzenia (parental

alienation), čo je v rozpore so záujmom dieťaťa a so základnými princípmi rodinného práva.
Ak súd uznáva, že obaja rodičia sú pre maloletú dôležití a majú miesto v jej živote, mal by svoje
rozhodnutie koncipovať tak, aby zabezpečil, že právo dieťaťa na vzťah s otcom nebude závisieť výlučne
na dobrej vôli matky či otca, ale bude garantované jasnou úpravou ich práv a povinností. Apel na matku,
aby ponechala priestor na znovu vytvorenie vzťahu, je síce vítaný, avšak pokiaľ matka aktívne alebo
pasívne bráni realizácii styku, mala by byť súdom usmernená jednoznačnejším spôsobom, vrátane

využitia donucovacích opatrení, ak je to potrebné na ochranu záujmu dieťaťa.
Preto by malo byť rozhodnutie súdu nielen deklaratórne, ale predovšetkým efektívne a založené na
zásade najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý zahŕňa právo dieťaťa na udržiavanie vzťahov s oboma rodičmi.
To je kľúčové nielen pre aktuálnu situáciu, ale aj pre dlhodobý vývoj dieťaťa, jeho emocionálnu stabilitu
a zdravý psychosociálny vývoj.

Z právneho hľadiska možno namietať, že rozhodnutie súdu o neupravení styku otca s maloletou, bez
konkrétneho a presvedčivého odôvodnenia prečo by tento postup mal byť v najlepšom záujme dieťaťa,
predstavuje potenciálne porušenie základných práv otca aj dieťaťa. Právo dieťaťa na kontakt s oboma
rodičmi je garantované nielen zákonom o rodine, ale aj medzinárodnými záväzkami, ako je Dohovor o
právach dieťaťa (čl. 9 ods. 3), ktorý zdôrazňuje, že dieťa má právo udržiavať pravidelný kontakt s oboma

rodičmi, pokiaľ to nie je v rozpore s
jeho najlepším záujmom. Rozhodnutie o neupravení styku de facto ponecháva realizáciu práva dieťaťa
na kontakt s otcom na subjektívnu vôľu druhej strany, čím môže dôjsť k jeho faktickému obmedzeniu
alebo znemožneniu. Pokiaľ súd uznal, že predchádzajúca úprava styku bola realizovateľná, nie je jasné,
nazákladeakýchnovýchadostatočnezávažnýchokolnostíbolorozhodnutéozrušeníkonkrétnejúpravy

styku. Navyše, ak neexistuje konkrétne rozhodnutie, ktorým by súd nariadil spôsob realizácie styku, nie
je možné vynucovať tento kontakt zákonnými prostriedkami, čo vytvára právnu neistotu pre otca aj pre
maloletú.

5. Odvolateľ tiež namietal, že vo vzťahu k nemu nebolo realizované žiadne z opatrení, ktoré súd prijal

voči matke v súdom citovanom rozhodnutí ÚS SR, a ktoré boli posudzované vo vzťahu k zohľadneniu
záujmov maloletého dieťaťa. Otcovi nebolo umožnené, aby mal obdobnú flexibilitu pri úprave styku, ani
neboli prijaté opatrenia na podporu jeho aktívnej účasti v živote maloletej. Navyše, nebola realizovaná
žiadna forma dočasného zverenia maloletej do starostlivosti otca či striedavej osobnej starostlivosti,
ktorá by otcovmu vzťahu s dieťaťom poskytla rovnaké podmienky na budovanie rodinných väzieb.

Zatiaľ čo matke boli v konaniach súvisiacich s IV. ÚS 276-2014-48 poskytnuté príležitosti na dobrovoľnú
komunikáciu a na flexibilný kontakt s maloletým, pričom rozhodnutie o striedavej starostlivosti
zohľadňovalo prirodzenú ochotu dieťaťa participovať na stretnutiach, otec v tomto konaní takúto
príležitosť nedostal. Rozhodovanie o otcovom styku je striktne podmienené súdnymi nariadeniami a
absentuje priestor na jeho autonómnu participáciu, aká bola poskytnutá matke v konaniach súvisiacich s

IV. ÚS 276-2014-48. To vedie k nerovnakému prístupu a popiera zásadu rovnakého postavenia rodičov
v súlade so zákonom o rodine.
Otec v tomto konaní nemá možnosť väzbu s dcérou rozvíjať prirodzeným spôsobom, čo v prípade matky
je hodnotené ako pozitívny faktor. Odvolací súd v prípade v konaní súvisiacich
s IV. ÚS 276-2014-48 zohľadnil dobrovoľnosť a pozitívny postoj dieťaťa k stretnutiam, čo však

v tomto konaní je dcére matkou bránené. Navyše, absencia konkrétnej úpravy styku v prípade
otca fakticky znemožní realizáciu jeho rodičovských práv a povinností, čím sa situácia ešte viac
skomplikuje.
V tomto prípade sa vo vzťahu k otcovi nedeje nič, čo by naznačovalo obdobný prístup, aký bol uplatnený
voči matke v konaniach súvisiacich s IV. ÚS 276-2014-48 v súvislosti s právom na rodinný život a

zachovaním kontaktu s maloletým dieťaťom. Na rozdiel od situácie matky v konaniach súvisiacich s
IV. ÚS 276-2014-48, kde súdy hodnotili dobrovoľný kontakt s maloletým ako pozitívny prínos pre jeho
psychický vývin, nie je vo vzťahu k otcovi v tomto konaní umožnené vytvárať obdobný priestor pre
prirodzené budovanie vzťahu.Otcovi nie je ponechaná flexibilita, aby kontakt s dcérou prebiehal podľa potrieb a vôle dieťaťa, ako
tomu bolo u matky v konaniach súvisiacich s IV. ÚS 276-2014-48, súd namiesto podpory prirodzenej
interakcie medzi otcom a dieťaťom pristupuje k oslabeniu jeho rodičovských práv, keďže neupravením

styku fakticky minimalizuje možnosti otca podieľať sa na výchove dieťaťa.
Týmtodochádzaknerovnováhemedzirodičmi,pričomzáujmyotcanaaktívnejúčastinarodinnomživote
a jeho práva podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie sú dostatočne
chránené.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nielsen z 28. januára 1988 zdôrazňuje, že

štát má povinnosť nielen rešpektovať, ale aj aktívne podporovať práva vyplývajúce z rodinného života.
V prípade otca však absentuje aktívna podpora jeho práva na kontakt s dieťaťom zo strany štátnych
orgánov, čo vedie k narušeniu rodinných väzieb a popiera základnú
funkciu rodinného života – výchovu dieťaťa oboma rodičmi. že v tomto prípade nebola maloletej
nikdy poskytnutá adekvátna psychologická pomoc a podpora, ktoré by boli zásadné pre riešenie
komplikovanej rodinnej situácie a podporu jej emocionálneho vývinu. Maloleté dieťa, ktoré sa nachádza

v konfliktnom prostredí medzi rodičmi, môže byť vystavené výraznej psychickej záťaži, ktorá ovplyvňuje
jeho prežívanie, vnímanie a schopnosť vytvárať si zdravé vzťahy. Bez primeranej odbornej intervencie
je riziko, že emocionálne a vývinové potreby dieťaťa nebudú adekvátne naplnené.
Znalecké dokazovanie alebo rozhovory s maloletou nie sú ekvivalentom systematickej psychologickej
pomoci. Cieľom psychologickej pomoci nie je len získať informácie o aktuálnom stave dieťaťa, ale

predovšetkým poskytnúť mu potrebnú podporu na zvládanie stresu a napätia vyplývajúceho zo sporov
medzi rodičmi. Odborná intervencia by zároveň mohla pomôcť maloletému dieťaťu pri budovaní
zdravého vzťahu k obom rodičom, čo je v súlade s jeho najlepším záujmom.
V zvukovom zázname z posledného pojednávania súd komentuje údajné vypočutie dieťaťa o
ktorom zápisnica ani zvukový záznam v súdnom spise a rozhodnutí neexistuje, čo je významné

procesné pochybenie, pre ktoré musí byť výrok II. rozsudku zrušený, navyše školopovinné dieťa, napriek
svojej rozumovej vyspelosti primeranej veku, nemá dostatočné životné skúsenosti ani emocionálnu
zrelosť na to, aby mohlo plne pochopiť a zhodnotiť dlhodobý význam rodinného života, vrátane úlohy
oboch rodičov vo svojej výchove a vývine. Základná schopnosť vyjadriť názor neznamená, že dieťa
dokáže dôkladne posúdiť komplexné otázky týkajúce sa jeho najlepšieho záujmu v rámci rodinných a

výchovných vzťahov. V zložitom období vývinu, akým je napríklad nastupujúca puberta, dieťa ešte len
formuje svoje schopnosti vnímať vzťahy, emocionálnu stabilitu a dlhodobé dôsledky svojich rozhodnutí.
V tomto konaní sa maloleté dieťa vyjadruje spôsobom, ktorý možno označiť za patologicky odlišný od
vyjadrení maloletého z citovaného IV. ÚS 276-2014-48, kde uviedol, že má svoju matku rád, chce sa s
ňou stretávať, avšak preferuje určovanie času stretnutí po vzájomnej dohode s matkou. Táto diametrálne

odlišná situácia poukazuje na špecifické dynamiky v tomto konkrétnom prípade, ktoré ovplyvňujú vývoj
a vyjadrenia maloletého dieťaťa.
Maloleté dieťa v tomto konaní vykazuje negatívny postoj a odmietanie styku s jedným z rodičov,
čo môže byť dôsledkom ovplyvnenia, konfliktnej situácie medzi rodičmi alebo absencie pozitívneho
modelu vzájomnej spolupráce rodičov. Takéto vyjadrenia nemusia byť výsledkom autonómneho

rozhodovania dieťaťa, ale môžu odrážať nepriaznivé vplyvy prostredia, ktoré zasahujú do jeho zdravého
emocionálneho vývoja.
Súd by mal v tomto prípade dôsledne posúdiť, do akej miery sú vyjadrenia maloletej ovplyvnené
konfliktným prostredím alebo inými patologickými faktormi. Rovnako je dôležité rozlíšiť medzi
autentickým názorom dieťaťa a názorom, ktorý je výsledkom vonkajšieho tlaku alebo manipulácie.

Situácia otca v tomto konaní je oveľa zložitejšia. Podľa predpokladu sa javí, že matka nevychováva
dieťa v rovnakom, zdravo vyváženom prostredí, ktoré by umožnilo otcovu účinnú účasť na výchove a
vzťahu s maloletou. Ak je matka v tomto prípade príčinou zablokovania alebo obmedzenia kontaktu
medzi dieťaťom a otcom, jej neochota k flexibilite a otvorenej komunikácii bráni otcovskej účasti na
aktívnom formovaní rodinného života.

V záujme maloletého dieťaťa je preto kľúčové, aby sa v budúcnosti posilnil jej vzťah k obom rodičom,
najmä ak v súčasnosti dochádza k nevyváženému prístupu, ktorý môže mať negatívny vplyv na jej
emocionálny a psychický vývoj. Na rozdiel od situácie, kde sa styk medzi matkou a synom uskutočňuje
na základe vzájomnej dohody, prístup matky, ktorá neumožňuje otcovské zapojenie alebo nie je ochotná
k flexibilnej komunikácii, vedie k narušeniu zdravého vývoja vzťahu medzi otcom a dieťaťom.

6. Matka maloletej v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako
vec správny potvrdiť.Má za to, že rozsudok zodpovedá právnemu i skutkovému stavu veci, najlepšiemu záujmu maloletej,
ako aj prístupu oboch rodičov k predmetu veci, a je dostatočne odôvodnený.
Poukazovala na povinnosť súdu zistiť názor dieťaťa a prihliadnuť naň s tým, že v danom prípade boli

vykonané viaceré zistenia týkajúce sa názorov maloletej, ktoré sú zaznamenané v znaleckom posudku
č. 31/2022, alebo boli vykonané súdom, alebo inými inštitúciami intervenujúcimi v rodine, či už v rámci
tohto konania alebo konania vedeného pod č.k. B4-56Em/3/2020 alebo iných, pričom ako to zistil súd
prvej inštancie, dôvodom narušeného vzťahu medzi otcom a dcérou je práve správanie sa otca, ktorý
odmieta akýmkoľvek spôsobom toto správanie zmeniť, resp. zmeniť svoj prístup k maloletej dcére.

V tejto súvislosti poukazovala aj na vyjadrenie ÚPSVaR zo dňa 26.10.2020, podľa ktorého: „Otec sa
snaží nátlakovou formou uzurpovať svoje právo na styk s maloletou bez toho, aby dlhodobo aktívne
spolupracoval s odborníkmi, a aj maloletá styk s otcom radikálne odmieta. Z toho dôvodu sme toho
názoru, že v súčasnej dobe nie je možné styk otca s maloletou realizovať bez odbornej pomoci“.
Príkladom otcovej komunikácie s dcérou sú podľa nej aj stretnutia realizované v roku 2024, na ktorých
sa vo viere v jeho skutočnú snahu o rozumnú komunikáciu a reálne obnovenie vzťahov maloletá

s dcérou zúčastňovali, pričom otec bol aj v týchto prípadoch útočný, nerešpektujúci, neempatický
a nespolupracujúci, z dôvodu čoho stretnutia končili útekom dcéry. Tieto stretnutia v dôsledku prístupu
otca ešte viac zhoršovali vzťah dcéry k nemu, a to až do bodu, keď dcéra napriek snahe matky začala
stretnutia s otcom úplne odmietať. Preto ak by sa aj psychický stav dcéry zhoršoval, ako uvádza otec,
možno toto zhoršenie pričítať práve konaniu otca.

Zámerom matky nikdy nebolo vyčleniť otca zo života dcéry, jej primárnou snahou je dostať vzťah dcéry
a otca na prijateľnú úroveň, aby ich kontakt nebol pre dcéru zaťažujúci, o ktorej snahe svedčí, okrem jej
návrhu na nariadenie výchovného opatrenia sp. zn. 14P/38/2020 aj jej aktívna komunikácia s ÚPSVaR
od apríla 2020, jej spolupráca s CPPPaP a s mediátorkou PhDr. Wieckowskou, ale aj skutočnosť, že
spolupracovala so zariadeniami TENENET a NÁDEJ, hoci otec spoluprácu s nimi odmietal.

Naproti tomuto otec odmieta existenciu akýchkoľvek problémov v jeho vzťahu s dcérou, spochybňuje
všetky osoby, ktoré vyslovili na vec iný názor, spochybňuje názory spolupracujúcich autorít, vyjadrenia
dcéry, odmieta sa zúčastniť intervencií zo strany profesionálov, neurobil nič, čím by napomohol obnove
vzťahu s dcérou, v jej prítomnosti opakovane vyvoláva konflikty, uráža matku a správa sa direktívne,
čím sa mu dcéra ešte viac vzďaľuje.

Matka poukazovala aj na výsledky znaleckého dokazovania, ktoré otec sabotoval a napriek tomu
namieta voči záverom znalca, ktorý vylúčil predpoklad negatívneho ovplyvňovania a manipulovania
dcéry z jej strany, pričom za potencionálne negatívne ovplyvňujúce dcéru označil práve správanie sa
otca, ktorý si neuvedomuje nevhodnosť a neprimeranosť spôsobov jeho komunikácie s dcérou.
Podľa jej vedomosti mal otec v nedávnej minulosti nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody, zrejme za

zanedbanie povinnej výživy alebo za zločin vydierania, ktorého sa mal dopustiť vydieraním predsedníčky
Mestského súdu Bratislava II v snahe ovplyvniť konanie súdu týkajúce sa maloletej.
V nadväznosti na túto skutočnosť má za to, že súčasná úprava styku otca s maloletou nie je vhodná,
styk aj v čase slobody otca predstavoval pre dcéru neprimeraný stres a psychickú záťaž, pričom otec je
v súčasnosti pre dcéru nevhodným životným príkladom.

7. V rámci stanoviska k vyjadreniu matky otec maloletej zotrval na jeho odvolacej argumentácii. Má za to,
že hoci matka tvrdí, že rozsudok bol dostatočne podrobne odôvodnený, v rozhodnutí nebola dostatočne
zohľadnená zásada rovnosti oboch rodičov v kontexte starostlivosti o dieťa a rozhodnutie nevychádza
z najlepšieho záujmu dieťaťa, ktoré má právo na stabilné a vyvážené vzťahy s oboma rodičmi. Matka

podľa jeho názoru nadmerne zasahuje do osobných a rodinných vzťahov bez zohľadnenia možnosti
mimosúdneho riešenia medzi rodičmi a dieťaťom, sú považované za neprimerané, najmä ak je možné
nájsť menej radikálne a flexibilné riešenie, ktoré umožňuje rodičom lepšie spolupracovať pri starostlivosti
o dieťa.
Následnými podaniami otec maloletej informoval súd o zmarení styku s dcérou v rozsahu jeho doterajšej

úpravy s tým, že v čase stanovenom rozhodnutím súdu sa maloletá v mieste bydliska nenachádzala,
zrejme bola matkou zadržiavaná na neznámom mieste, nebola mu matkou odovzdaná, prípadne
k stretnutiu došlo iba na niekoľko minút cez oplotenie bytovky, v ktorej matka s maloletou bývajú.

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP ( zákon č. 161/2015 Z. z., Civilný mimosporový poriadok ), na konania podľa

tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 387 CSP ( zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok )
(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Podľa čl. 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ZoR ), záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo
všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita
prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a

citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových

väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov
na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

Podľa § 25 ods. 2 ZoR, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku
1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu

styku žiadajú neupraviť.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú
dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať
vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná
pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť,
aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo,
alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade
s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

9. Odvolací súd prejednal vec za splnenia procesných podmienok bez nariadenia pojednávania,
oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti opravného prostriedku
otca maloletej.
Podľa zistenia odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa nedopustil pochybení, či už namietaných

alebo nenamietaných odvolateľom, na základe ktorých by bolo dôvodné prijať záver o nesprávnosti
napadnutého rozhodnutia či nezákonnosti jeho vydaniu predchádzajúceho postupu súdu.

10. Odvolateľ síce formálne použil všetky zákonom dovolené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), o
objasnenie svojej predstavy o ich naplnení postupom alebo rozhodnutím súdu prvého stupňa sa však

v niektorých prípadoch ani nepokúsil.
Jeho námietky smerujú voči zisteniam skutkového stavu veci, porušeniu práva na spravodlivý proces
a právnemu posúdeniu veci, pričom k porušeniu práva účastníkov konania odvolateľom namietanými
nedostatkami odôvodnenia rozhodnutia podľa zistení odvolacieho súdu zjavne nedošlo. Naopak,
súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho nového rozhodnutia vyvaroval nedostatkov svojho

predchádzajúceho rozhodnutia zo dňa 13.1.2023, jasne a zrozumiteľne identifikoval dôvody, pre ktoré
rozhodol o neupravení styku otca s maloletou dcérou, svoje myšlienkové postupy i právny rámec
rozhodnutia, pričom sa, vzhľadom na skutočnosť, že rozhodoval po zrušení predchádzajúceho rozsudku
napadnutého odvolaním otca, vysporiadal aj s podstatnou argumentáciou odvolateľa.Odôvodnenie rozsudku poskytuje odpovede na zásadné otázky konania, logicky ozrejmuje, ako sa súd
vysporiadalsargumentáciouúčastníkov,zktorýchdôkazovvychádzalaakoichvyhodnocoval,ajspôsob
aplikácie príslušných právnych noriem, preto ho, v rozpore s názorom odvolateľa, nemožno považovať

za arbitrárne, hoci jeho predstavám a požiadavkám zodpovedať nemusí.

11. Čo sa týka skutkovej stránky veci a zistení skutočného stavu veci, súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v rozsahu dostačujúcom pre rozhodnutie, pričom odvolateľ ani neoznačil žiaden taký
relevantný dôkaz, ktorý by súd napriek jeho návrhu nevykonal alebo ktorý by nebol vykonaný napriek

tomu, že jeho vykonanie prichádzalo do úvahy z úradnej povinnosti súdu. V odvolacom konaní navrhol
výsluch osôb, ktoré vlastné poznatky o okolnostiach prejednávaného prípadu nemajú (odvolateľ netvrdil
opak), nemôžu preto prispieť k ozrejmeniu skutočného stavu veci, a podľa odvolateľa by sa mali
vyjadrovať k ich vlastným prípadom vo veciach starostlivosti o maloleté deti prejednávaným inými
súdmi. Za rovnako nedôvodný považoval odvolací súd disponujúci, rovnako ako súd prvého stupňa,
schopnosťou výkladu právnych noriem, návrh odvolateľa na výsluch členov zákonodarného orgánu za

účelom nadobudnutia poznatkov o úmysle zákonodarcu pri tvorbe právnej normy – ustanovenia § 25
ods. 2 Zákona o rodine.

12. Argumentácia odvolateľa vychádza z jeho ničím nepodloženého presvedčenia, že v konaní bol ako
jediný dôvod negatívnych prejavov maloletej voči nemu preukázaný postoj matky, ktorá podľa neho

dcére v styku s ním bráni, manipuluje ju a dokonca maloletú týra, čo však nezodpovedá výsledkom
vykonaného dokazovania, podľa ktorých terajší vzťah dcéry k otcovi nie je následkom obštrukčného
alebo inak negatívneho konania matky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, tiež v rozpore s názorom
odvolateľa, nie je ani následkom nekritického zohľadnenia matkou deformovaného názoru dcéry bez
prihliadnutia k jej veku, mentálnym schopnostiam a možnému vplyvu výchovného prostredia.

13.Nepriaznivýstavvzťahumaloletejkotcovijealefaktom,naktorýmuselsúdprirozhodovaníprihliadať
a ktorý nemá pôvod iba v odcudzení sa dieťaťa pre dlhodobejšiu absenciu jeho kontaktu s otcom (aj
podľa tvrdení otca k jeho kontaktom s maloletou aspoň sporadicky dochádzalo, hoci iba na kratšiu ako
rozhodnutím súdu stanovenú dobu a „cez plot“), ale podľa zistení znalca (ktorý okrem iného, vylúčil

manipuláciu, programovanie, či týranie maloletej zo strany matky) vo vystavení maloletej konfliktným
interakciám rodičov a v jej vlastných zraňujúcich zážitkoch s otcom, pričom odmietavý postoj dcéry
otec nezamýšlane posilňuje svojimi návrhmi na prezverenie dieťaťa so súčasnou masívnou devalváciou
kompetencií matky.
Spochybňovaniu objektívnosti znaleckého posudku pre nezohľadnenie interakcie maloletej s otcom

pritom zjavne nemožno priznať dôvodnosť už vzhľadom na skutočnosť, že namietajúci sa sám rozhodol
so znalcom nespolupracovať a znaleckému skúmaniu sa nepodrobiť. Svoju pasivitu v konaní prejavil aj
opakovanými neúčasťami na pojednávaniach nariadených vo veci súdom prvého stupňa.

14. V rozpore s tvrdením odvolateľa, ktorý nekonkretizoval, aké podľa neho menej radikálne

a flexibilnejšie riešenie, ktoré by rodičom umožnilo lepšie spolupracovať pri starostlivosti o dieťa, by
mohol súd uplatniť, súd prvého stupňa nerezignoval na svoju úlohu pri ochrane rodinných vzťahov. Súd
prvého stupňa vo forme výchovných opatrení prijal do úvahy prichádzajúce opatrenia zodpovedajúce
okolnostiam prípadu, ktoré však nemohli byť úspešné pre nespoluprácu otca maloletej, ktorý aj podľa
stanoviska kolízneho opatrovníka odmietal intervencie na nápravu vzťahu s maloletou, právo na styk

chcel realizovať bez spolupráce s odborníkmi, za situácie, keď maloletá styk s ním odmieta.

15. Naproti tomu, v súlade s názorom odvolateľ, možno pripustiť, že skutkový stav prejednávanej veci
nie je v nie nepodstatných okolnostiach obdobným ako v konaní, zákonnosť ktorého bola posudzovaná
Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho Náleze sp. zn. IV.ÚS 276/2014-48 zo dňa 28.10.2014,

ktorým ústavný súd konštatoval, že základné práva sťažovateľky rozhodnutím všeobecného súdu
porušené neboli.
Súd prvého stupňa predmetné rozhodnutie ústavného súdu neuvádzal ako príklad konania s obdobným
skutkovým stavom, ale všeobecne v súvislosti s deklarovaním svojho oprávnenia v osobitých prípadoch
v záujme maloletého dieťaťa styk s ním neupraviť napriek k takejto úprave smerujúcej požiadavke

rodiča a zneniu ustanovenia § 25 ods. 2 Zákona o rodine, podľa výkladu ktorého odvolateľom by
súd k neupraveniu styku s dieťaťom mal pristúpiť iba na základe požiadavky oboch rodičov o takéto
rozhodnutie.16. Súd prvého stupňa zrozumiteľne vysvetlil osobitosti prípadu maloletej A. B. odôvodňujúce záver
o tom, že neupravenie jej styku s otcom je tu v súlade s najlepším záujmom dieťaťa, pričom, celkom
logicky, poukázal aj na skutočnosť, že doterajší stav, keď styk otca s maloletou rozhodnutím súdu

upravený bol a bol otcom vynucovaný, viedol iba k zhoršovaniu vzťahu maloletej k nemu. Súd ozrejmil
spôsobom, akým nahliadal na maloletou opakovane prejavený názor, ktorý považoval za dôležitý
a hodný zohľadnenia, keď konštatoval, že maloletá je síce v nízkom veku 11 rokov, ale komplikovaná
rodinná situácia sa vyvíja už 4 roky a otec, hoci aktívny v podaniach, sa konkrétnej spolupráci na
riešení situácie vyhýba, maloletá je prakticky iba vystavovaná nátlaku z jeho strany, bez prejavenia

snahy o konštruktívnu nápravu vzťahu, bez prejavenia rešpektu k maloletej a k jej prežívaniu, ale aj bez
rešpektu k matke maloletej, čo maloletú taktiež zraňuje.
Súd tak súčasne pomenoval dôvody, pre ktoré neobstojí snaha otca preniesť zodpovednosť za
nepriaznivý stav jeho vzťahu s dcérou na súdne orgány a pre ktoré nebolo možné vyhovieť jeho volaniu
po hľadaní iných príčin vzniku terajšej situácie a iných spôsobov jej riešenia. Pokiaľ ide o porovnanie
skutkovéhostavuvecisoskutkovýmstavomveciposudzovanejústavnýmsúdom,máodvolacísúdzato,

že výrazne negatívne nastavenie dieťaťa voči otcovi nemajúce pôvod v pôsobení matky, v starostlivosti
ktorej sa dieťa nachádza, za súčasnej neochoty otca podrobiť sa nariadeným výchovným opatreniam,
ale aj znaleckému dokazovaniu, je tu okolnosťou svedčiacou v prospech neupravenia styku viac, ako len
záujem dieťaťa na realizácii styku podľa jeho predstáv vo vzťahu nezaťaženom jeho vážnym narušením.

17. Vychádzajúc z týchto zistení a záverov odvolací súd nezistil dôvod pre zrušenie či zmenu
napadnutého rozsudku a rozsudok súdu prvého stupňa, s odôvodneným ktorého sa v celom rozsahu
stotožnil, preto v odvolaním napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).