Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7724010249
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7724010249.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa a sudcov JUDr.
Stanislava Sojku, PhD. a JUDr. Mareka Dudíka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. mája 2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin týrania zvierat podľa § 305a ods. 1 písm. c), ods.
2 písm. c), písm. d) Tr. zák. a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Michalovce
zo dňa 21.11.2024 sp.zn. 3T/51/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 285 písm. c) Tr.por. oslobodil obžalovaného A. B., nar.
XX.X.XXXX v A., trvale bytom C. D. XX, živnostník, spod skutku obžaloby pre prečin týrania zvierat
podľa § 305a ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), písm. d) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr.zák.
a prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.zák. s poukazom na § 130

ods. 1 písm. a) Tr.zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 28.9.2021 na záhrade rodinného domu číslo
XX v obci Zalužice, okres Michalovce s použitím bližšie nezisteného predmetu poranil sučku plemena
Tatranský durič, dátum nar. XX.X.XXXX, svetlohnedej farby, mikročip: 941000023319954, č. zápisu:
SPKP RG1270, čím jej tak podľa diagnostickej pitvy Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie
v Košiciach, Komenského 73, 041 81 Košice, zo dňa 1.10.2021, spôsobil intravitálne krvácanie do
perikardiálneho listu a kardinálne krvácanie do dutiny hrudnej, čo viedlo k hypovolémií, celkovej akútnej

anémií, kardiálnej insuficiencií, respiračnej depresií, tamponáde srdca, kardiálnemu šoku a zlyhaniu,
následkom ktorých uhynula, čím porušil ustanovenia § 22 ods. 3 Zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov a majiteľke psa A. E. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F.,
G. B. XXX/X, okres Ružomberok, tak spôsobil škodu vo výške 4.450,-€, nakoľko nebolo dokázané, že
skutok spáchal obžalovaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr.por. súd poškodenú A. E. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F., G. B. XXX/X, s
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prokurátor, a to ústne do zápisnice o hlavnom pojednávaní.
V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol
obžalovaný A. B. oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr.por. s odôvodnením, že vykonanými

dôkazmi nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, aby uvedenú smrť vyššie
uvedeného psa svojim konaním spôsobil obžalovaný A. B. tak, ako mu je to kladené za vinu v podanej
obžalobeažiadenzvykonanýchdôkazovnepreukázalskutočnosť,ktouvedenúsmrťdanéhopsazavinil.
Výsledkami vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, aby so psami, resp. uhynutým
psom bol v osobnom kontakte jedine obžalovaný, alebo iný člen jeho domácnosti, a to počas ich výskytu
vodvorerodinnéhodomuobžalovanéhoatedaabymoholtomutospôsobiťobjektívnezistenéporanenie,

v dôsledku ktorého došlo následne k úhynu psa. V rámci trestného konania nebol ani zistený a ani
zabezpečenýzraňujúcipredmet,ktorýmmalodôjsťkporaneniupsa.Vinuobžalovanéhotakniejemožnézaložiť iba na hypotetickej domnienke, že obžalovaný sa mal možnosť priblížiť k psom a teda sa mohol
dopustiť konania, ktoré je mu kladené za vinu. Pri konštatovaní viny konkrétneho páchateľa musí toto
tvrdenie vychádzať z jednoznačných, presvedčivých a nevyvrátiteľných dôkazov, ktoré v tomto prípade

absolútne absentujú.

Záverom súd prvého stupňa uviedol, že existujú dôvodné pochybnosti o čase, kedy uvedený pes skonal,
resp. kedy mu bolo smrteľné zranenie spôsobené. Súd pritom poukázal na konštatovanie svedka H. A.
B., ktorý v prípravnom konaní uviedol, že pes zomieral 15-25 minút, no na hlavnom pojednávaní tento

čas skrátil na 5-6 minút. Rovnako sa objavili rozpory o dĺžke zraňujúceho predmetu, kde svedok ho
v prípravnom konaní opísal ako predmet o dĺžke 7 cm a na hlavnom pojednávaní už konštatoval jeho
dĺžku 15 cm, teda viac ako dvojnásobok pôvodnej dĺžky, hoci jeho výpoveď v prípravnom konaní bola
realizovaná po vykonaní pitvy psa, kde mu muselo byť zrejmé, aká hlboká rana bola na tele psa po
údajnom bodnutí psa. Navyše znalec A. G. I. pripustil aj s poukazom na závery pitevného protokolu H.
A. B., že pes zomieral niekoľko minút, možno hodinu aj dve.

Poukazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu okresného súdu, prokurátor v dôvodoch odvolania
uviedol, že okresný súd v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku nevykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu a nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a pri vykonávaní dôkazov sa dopustil
pochybení, ktoré by mali charakter podstatných chýb konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr.por.,

v dôsledku čoho súd po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 10
Tr.por. dospel k nesprávnemu názoru, že skutku sa obžalovaný nedopustil a že ním tak nenaplnil všetky
zákonné znaky skutkovej podstaty vyššie uvedeného prečinu kladeného mu za vinu.

K argumentácii súdu v odôvodnení rozsudku prokurátor uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané

výsluchy, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že obžalovaný A. B., tak aj jeho manželka J. si obaja
prisvojovali, že ako prvý vyšli z domu von po započutí hukotu, ktorí obaja vyhodnotili ako hluk spôsobený
psami, pričom sa ale nezhodli, kde sa v daný čas nachádzali. Obžalovaný uviedol, že v tom čase bol
v dome spolu s manželkou a telefonoval so svojou sestrou, kedy na základe hluku von si uvedomil, že
mu do domu vtrhli psy, za ktorými vybehol. Manželka obžalovaného ale uviedla a potvrdil to aj ich syn A.,

že bola v tom čase v kotolni s manželom a práve ona sa rozhodla ísť von pozrieť, čo sa tam deje. Keď
otvorila bráničku videla, ako psy kántria sliepky, pričom potom ako jeden z nich so sliepkou vbehol pod
voliéru, kde ho nasledoval aj druhý pes, zatvorila bráničku a išla manželovi dnu oznámiť, čo sa von deje.
Následne obaja už spolu išli von, kedy manžela požiadala, aby zavrel veľkú bráničku a ochránil tak ich
zvieratá, pričom počas toho na neho zaútočili psy vybehnúc spod voliéry, pred ktorými ušiel a bráničku

tak nezatvoril. Po príchode polície im pritom ukázali krátke video o útoku oboch psov na neho, ktoré však
medzičasom obžalovaný vymazal a teda ho nemohol predložiť súdu na preukázanie svojich tvrdení.

Obžalovaný a jeho manželka sa zhodli len v tvrdení, ktoré potvrdil aj ich syn, že psy sa ihneď po
ich vyjdení k bráničke stiahli so sliepkou za voliéru a sústavne nepríčetne štekali a pobehovali za

voliérou a občas spod voliéry vybehli, pričom do osobného kontaktu so psami nik z nich neprišiel. Psy
im nespôsobili žiadne zranenia na tele, resp. škodu na ošatení. Súd prvého stupňa pri hodnotení ich
výpovedí uvedené rozpory neodstránil a ich výpovede vyhodnotil v prospech obžalovaného.

Argumentácia súdu, že stopy po kvapkách krvi na chodníku a za voliérou nik zo zúčastnených na dvore

v daný večer nevidel neobstojí, nakoľko dňa 28.9.2021 nastal západ slnka v čase o 18:22 hod., a teda
viditeľnosť na mieste bola slabá, pričom ako to uviedol aj svedok K. D., za voliérou bola taká tma, že
sám musel použiť dostatočný zdroj svetla, aby identifikoval psov a ich polohu.

S poukazom na výpoveď svedka A. C., H. A. B. a A. I. sa nemožno stotožniť ani s argumentáciou, že pes

mohol byť poranený už skôr, keďže starostovi A. C. bolo oznámené už okolo 16:52 hod., že u suseda A.
sa pohybujú neznáme psy, ktoré neboli však stotožnené so psami, ktoré vnikli na dvor obžalovaného,
pričom napriek viacerým rozporom v stanoviskách veterinárnych lekárov sa obaja zhodli, že s uvedeným
zranením, by pes neprebehol veľkú vzdialenosť, nakoľko v dôsledku spôsobeného zranenia umieral
pomalou a veľmi bolestivou smrťou v dôsledku udusenia skomprimovanými orgánmi a teda už v čase

príchodu na dvor, by bolo vidieť vykašliavanie krvi z jeho ústnej dutiny, čo všetci B. popreli, aby na psovi
videli. S takýmto zranením, ako obaja skonštatovali, by pes prežil pravdepodobne niekoľko minút ako to
tvrdil H. A. B. a možno až hodinu či dve ako to uviedol A. I..Za podstatné v tomto prípade je určenie času útoku na psa, od ktorého došlo k jeho úmrtiu a tento aj
s prihliadnutím na hornú hranicu dožitia sa po útoku v trvaní maximálne dvoch hodín, určenú A. I., útok
bol na psa uskutočnený v čase okolo 18:30 hod. obžalovaným, a to či sa už bude vychádzať z viac

menej zhodných časových údajov podľa výpovedí B., podľa ktorých šarha došiel na miestu činu približne
o 20:30 hod., alebo podľa výpovede samotného šarhu K. D., ktorý uviedol, že došiel na miesto cca
o 22:00 hod., čo potvrdzuje výpoveď svedka A. B., ktorý v prípravnom konaní dňa 21.03.2022 uviedol,
že na dvore so psami strávili tri hodiny do príchodu šarhu. V každom prípade sa po odrátaní dvoch hodín
dostaneme nevyhnutne do časového obdobia, kedy psy už boli na dvore obžalovaného.

V prípade akceptovania varianty, že smrť nastala podľa H. A. B. do 5-6 minút a nie 15-25 minút, ako to
pôvodne stanovil, by útok na psa musel byť vedený v čase keď hliadka PZ odišla za starostom A. C.
okolo 19:45 hod., kde bola cca 15 minút, ako to vypovedali zhodne B., pričom do príchodu šarhu ostávalo
ešte 45-60 minút, čo títo zasa zhodne uviedli a potvrdil to aj sám šarha. Túto variantu potvrdzuje aj ich
tvrdenie, že jeden z psov po čase prestal štekať, pričom po celý čas išlo o sústavný dvojhodinový odlišný

piskľavý štekot, čo mohlo byť dôsledkom zranenia psa charakterizované algéziou, čiže bolestivosťou
a kňučaním. Napriek poukazu na rozpory vo výpovediach H. A. B. a A. I. ich súd neodstránil vzájomnou
konfrontáciou.

H. A. B. pritom vo výpovediach jednoznačne vylúčil vzhľadom na zistený mechanizmus jeho vzniku

vedeným ostrým predmetom zhora, aby si pes takéto zranenie privodil sám, akýmkoľvek spôsobom,
či už napichnutím na plot, ktorý ako vypovedal obžalovaný nemal drôty, ale bol to vlnitý plech, alebo
akýmkoľvek iným spôsobom vzhľadom na hĺbku utŕženej rany, dodatočným pichnutím po jeho smrti, či
manipuláciu s ním šarhom. Tu treba aj s poukazom na povahu plemena a stresovú situáciu v neznámom
prostredí, ktorá mohla modifikovať jeho správanie do roviny pudovosti, kedy sa pes snaží uchrániť svoj

život útekom, že na psa bol vedený priamy útok zhora, v dôsledku čoho by nebol schopný prekonať
vzdialenosť presahujúcu 10 metrov, aby mu tak bolo spôsobené smrteľné zranenie pred jeho príchodom
na dvor obžalovaného. Svedok A. B. pritom uviedol na hlavnom pojednávaní dňa 17.10.2024, že od
príchodu psov po príchod hliadky PZ bol pri psoch len jeho otec.

Skutočnosť, že k usmrteniu psa došlo v čase, keď boli na dvore obžalovaného, potvrdzuje aj výpoveď
šarhu, ktorý uviedol, že pes uhynul cca 1 hodinu pred jeho príchodom, teda cca o 21:00 hod., teda 2,5
- 3 hodiny po ich vbehnutí na uvedený dvor, čo potvrdzuje výpoveď A. B., že so psami na dvore strávili
3 hodiny a nasvedčuje aj s prihliadnutím na hornú hranicu smrti psa od útoku naňho 2 hodiny, že útok
nastal na dvore obžalovaného, ktorý podľa A. B. mal byť jediný pri nich po celý čas, kedy boli na dvore.

Krv vychrlená psom na mieste jeho smrti bola poškodenou zdokumentovaná, po súhlase A. B. deň
po útoku na psa a tvorí súčasť vyšetrovacieho spisu na č.l. 55-56, čo korešponduje aj s výpoveďou
poškodenej,svedkaA.,H.A.B.aobsahomprotokolu230/21nač.l.58vyšetrovaciehospisu,podľaktorej
boli zistené zmeny v orálnej dutine kadaveru psa, v dôsledku zvracania krvi a aemoptoe vykašliavanie

krvi z pľúc, v dôsledku čoho bola sliznica dutiny ústnej potriesnená nezrazenou krvou a dorzálna plocha
jazyka s prímesou zasušenej krvi na apikalnom konci jazyka. Krvavý výtok z dutiny bol zistený aj na
ňufáku psa. Vzhľadom na skutočnosť, že sliepka mala len povrchové zranenie, možno jednoznačne
vylúčiť, že poškodenou zdokumentovaná kaluž krvi pochádzala zo sliepky, ale že patrila uhynutému
psovi, keďže takéto množstvo krvi sliepka pri zachovaní životných funkcií ani nemohla stratiť.

K tvrdeniam ohľadne agresívnej povahy psov sa treba prikloniť k vyjadreniu poškodenej, H. A. B. a A. I.
a svedka A., ktorí zhodne zhodnotili toto plemeno ako inteligentné, mierumilovné, rodinné a dôverčivé
k ľuďom, ktoré sa usiluje pánovi zavďačiť, čo dokladuje aj skutočnosť, že psy sliepky nezahrdúsili, ale
ulovili ako k tomu boli vycvičení a miesto ich ulovenia bez útoku na zver nepretržite hlásil ulovenú zver,

ktorú chránili pred odňatím neoprávnenou osobu, teda ich vlastníkom, ako sa zhodli aj Lecákoví viac
ako dve hodiny nepretržite.

Z dostupného materiálu je teda zrejmé, že obvinený dňa 28.09.20201 v obci Zalužice, okres A., na
záhrade rodinného domu č. XX, s použitím bližšie nezisteného predmetu poranil psa plemena Tatranský

durič, dátum narodenia XX.XX.XXXX, svetlohnedej farby, mikročip: 941000023319954, č.zápisu: SPKP
RG1270, patriaceho svedkyni – poškodenej E. C., čím sučke bolo spôsobené intravitálne krvácanie do
perikardiálneho listu a kardinálne krvácanie do dutiny hrudnej, čo viedlo k hypovolémii, celkovej akútnejanémii, kardiálnej insuficiencií, respiračnej depresií, tamponáde srdca, kardiálnemu šoku a zlyhaniu,
následkom ktorých uhynula na dvore obžalovaného.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, preto bolo potrebné konštatovať, že z hľadiska naplnenia
objektívnej a subjektívnej stránky uvedeného trestného činu a preukázania príčinnej súvislosti medzi
konaním obžalovaného A. B. a následkom tohto konania bolo po zhodnotení všetkých priamych
i nepriamych dôkazov, ktoré tvoria ucelený a nerušený obraz, že uvedeného prečinu sa dopustil
obžalovaný naplniac tak znaky skutkovej podstaty tam uvedeného prečinu.

Z vyššie uvedeného dokazovania teda vyplynulo, že v tomto prípade sa jedná o násilnú smrť a trestnú
činnosť páchanú na zvieratách spojenú so štvaním, týraním a krutým zaobchádzaním, ktorá viedla
k pomalej a bolestivej smrti sučky F. L. dvor a vylúčila sa možnosť, aby si pes zapríčinil devastačnú ranu
takéhoto charakteru sám, alebo aby bola spôsobená iným mimo dvor obžalovaného. Z tohto vyplýva, že
v čase kedy sučka F. L. dvor vbehla na dvor ešte žila a ako zdôraznil svedok A. B. vo svojej výpovedi,

nik iný okrem jeho rodiny (t.j. obžalovaného A. B. a matky), nebol v kontakte so sučkou F. L. dvor v čase,
kedy sa odhaduje jej zabitie, takže sám svedok A. B. vyvracia možnosť, že by sučku F. L. dvor mohol
zabiť niekto iný.

Tvrdenie, že psy na obžalovaného údajne útočili, boli vyvrátené, nakoľko sa psy nachádzali len

v ohradenom priestranstve za voliérou, odkiaľ príležitostne vybehovali a bránili len svoju pozíciu,
neútočiac na tam prítomné osoby, aj keď práve A. B. sa ich, podľa svojej výpovede, pokúšal dostať von
z tejto ohrady a teda bol jediný, kto bol so sučkou F. L. dvor v bezprostrednom kontakte v čase jej zabitia.
Nikto, ani obžalovaný A. B. nepreukázal poranenia ani poškodenie odevu, ktoré by odkazovali na pokus
o útok zo strany psov a nespomenuli akékoľvek uskutočnené napadnutie zo strany psov privolaným

príslušníkom PZ, pričom aj sliepka, ktorú sučka držala, pri odvádzaní psov odchytovou službou, ešte
žila bez výraznej ujmy a následne bola rodinou obžalovaného skonzumovaná. Zároveň je potrebné
poukázať na fakt, že v takomto prípade by bolo možné za daných okolností nebezpečenstvo odvrátiť
inak otvorením vrátok na ohrade, kedy psy v dobrej kondícii z dôvodu pudovosti vedia zachovať si život,
z dvora by ušli.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, kedy je nepopierateľné, že v čase, odkedy B. zaznamenali
prítomnosť psíkov na ich dvore a kontrolovali ich pohyb z dôvodu predídenia škodám na ich
hospodárskych zvieratách, nik do dvora neprišiel a nik iný okrem nich nezasahoval do deja
a neovplyvňoval správanie zvierat, okrem obžalovaného, ktorý sa ich snažil z dvora vypudiť, pričom ako

sám potvrdil má v dome nástroje, ktorými by bolo možné predmetný útok na psa uskutočniť.

Spravidla vždy existujú dve skupiny dôkazov, a to dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného a dôkazy
svedčiace v jeho neprospech. Úlohou súdu je preto veľmi citlivo a uvážlivo vyhodnocovať každý
dôkaz samostatne a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Nie je možné iba mechanicky pri

existenciiprotichodnýchdôkazovpoukázaťnazásadu„indubioproreo“.Jepotrebné,abysúdzákonným
spôsobom získané dôkazy prísne logicky vyhodnotil a poukázal na ich vierohodnosť a pravdivosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo úlohou súdu zákonným spôsobom vyhodnotiť získané
dôkazy, každý jednotlivo a zároveň vo vzájomnej súvislosti a následne vo veci zákonným spôsobom

rozhodnúť.

Okresný súd dôkazy, ktoré vykonal, vyhodnotil jednoznačne v prospech obžalovaného. Zhrnúc všetky
skutočností vyššie uvedené možno teda mať za to, že v konaní obžalovaného bola preukázaná jednotná,
logická a nerušená sústava navzájom sa dopĺňajúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktorá vo svojom

celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje obžalovaného,
ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru, počnúc jeho vlastných doznaním, že k psom
pristupoval, výpoveďami svedkov a doloženými listinnými dôkazmi a tvoriacich tak celostnú a nerušenú
mozaiku pri objasňovaní tohto trestného činu z ktorej možno mať za to, že rozsudok súdu je zjavne
nezákonný.

Prokurátor je preto názoru, že okresný súd v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku vykonal
dokazovanie v nedostatočnom rozsahu, keď pochybil v smere výkladu znakov skutkovej podstaty vyššie
uvedeného prečinu v rozpore s rokmi ustálenou praxou. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazovdospelknesprávnemunázoru,žeskutkusaobžalovanýnedopustilanenaplniltakvšetkyzákonnéznaky
skutkovej podstaty vyššie uvedeného prečinu a preto rozhodnutie súdu vo svetle týchto skutočností
neobstojí.

Z vyššie uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr.por.
zrušil napadnutý rozsudok (zjavne omylom uviedol výrok o treste napadnutého rozsudku Okresného
súdu v Michalovciach sp.zn. 8T 71/2020 zo dňa 27.08.2020, a sám rozhodol rozsudkom podľa § 322
ods. 3 Tr.por.) a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa§371ods.1Tr.por.azistil,žeodvolanie
prokurátora nie je dôvodné.

Preskúmaním napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že okresný
súd na hlavnom pojednávaní kontradiktórnym spôsobom konania, teda v zmysle ustanovenia § 1 Tr.por.,
vykonal dokazovanie, kde prokurátor na jednej strane a obžalovaný a jeho obhajca na strane druhej, ako
strany trestného konania pred súdom predkladali a vykonávali dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčovali,

alebo naopak oslobodzovali, teda zbavovali viny a okresný súd ako nezávislý a nestranný rozhodovací
orgán na podklade zákonným spôsobom vykonaných dôkazov ich posudzoval a rozhodol v merite veci.

Vzhľadomnavyššieuvedenépretoneobstojíargumentáciaprokurátorauvedenávpísomnýchdôvodoch
odvolania, že okresný súd v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku nevykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu a nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nakoľko bolo na prokurátorovi ako
strane trestného konania, aby pred súdom vykonal také dôkazy, na podklade ktorých by okresný súd
nemal dôvod pochybovať o tom, že žalovaný skutok, tak ako je sformulovaný v skutkovej vete obžaloby,
sa stal a že tento spáchal obžalovaný. Rovnako neobstojí ani vytýkané pochybenie súdu, že tento
zákonným spôsobom neodstránil rozpory vo výpovediach H. A. B. a A. I., ako aj vo výpovediach

obžalovaného a jeho manželky J., nakoľko bolo práve povinnosťou prokurátora, aby súdu navrhol
vykonanie konfrontácie, resp. aby iným zákonným postupom boli odstránené a náležitým spôsobom
objasnené prokurátorom namietané rozporné skutočností.

V dôvodoch odvolania prokurátor záver o vine obžalovaného vyvodzuje predovšetkým z časových

údajov, ktoré boli zistené v rámci objasňovania predmetnej trestnej veci. Podľa prokurátora k útoku na
sučku malo dôjsť v čase, keď boli na dvore obžalovaného, čo vyvodzuje z výpovede šarhu, ktorý uviedol,
že pes uhynul cca 1 hodinu pred jeho príchodom, teda cca o 21:00 hod., čo malo byť 2,5 až 3 hodiny
po ich vbehnutí na uvedený dvor, čo napokon potvrdzuje výpoveď svedka A. B., že so psami na dvore
strávili 3 hodiny, čo korešponduje aj s prihliadnutím na hornú hranicu smrti psa od útoku naňho 2 hodiny.

Nepochybne preto k útoku na sučku došlo na dvore obžalovaného a podľa svedka A. B. obžalovaný
mal byť jediný pri nich po celý čas, kedy boli na dvore. Z vyššie uvedených časových údajov prokurátor
uzatvára, že útok na sučku bol uskutočnený v čase okolo 18:30 hod. a toho sa musel dopustiť jedine
obžalovaný, a to či sa už bude vychádzať z viac menej zhodných časových údajov podľa výpovedí B.,
podľa ktorých šarha došiel na miesto činu približne o 20:30 hod., alebo podľa výpovede samotného

šarhu K. D., ktorý uviedol, že došiel na miesto cca o 22:00 hod., čo potvrdzuje výpoveď A. B., ktorý
v prípravnom konaní dňa 21.03.2022 uviedol, že na dvore so psami strávili 3 hodiny do príchodu šarhu.
V každom prípade sa po odrátaní dvoch hodín dostaneme nevyhnutne do časového obdobia, kedy psy
už boli na dvore obžalovaného.

V prípade akceptovania varianty, že smrť sučky nastala podľa H. A. B. do 5-6 minút a nie 15-25 minút,
ako to pôvodne stanovil, by útok na psa musel byť vedený v čase keď hliadka PZ odišla za starostom
A. C. okolo 19:45 hod., kde bola cca 15 minút, ako to vypovedali zhodne B., pričom do príchodu šarhu
ostávalo ešte 45-60 minút, čo títo zasa zhodne uviedli a potvrdil aj sám šarha a napokon starostovi A.
C. bolo oznámené už okolo 16:52 hod., že u suseda A. sa pohybujú neznáme psy, ktoré neboli však

stotožnené so psami, ktoré vnikli na dvor obžalovaného.

V žiadnom prípade nie je možné uprieť prokurátorovi vyššie uvádzané úvahy, na podklade ktorých sa
snažil presvedčiť odvolací súd o vine obžalovaného, odvolací súd zhodne ako okresný súd považujeza nutné uviesť, že súd výsledky vykonaného dokazovania, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr.por., je povinný hodnotiť jednotlivo i v ich súhrne, a to podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, čo v teraz

posudzovanej trestnej veci okresný súd nepochybne urobil a v odôvodnení napadnutého rozsudku aj
náležitým spôsobom uviedol. Navyše súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 1 Tr.por. na hlavnom
pojednávaní poskytuje priestor stranám trestného konania, aby v rozsahu podľa nich nevyhnutnom, pred
súdom vykonávali dôkazy, ktoré buď obžalovaného usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku, alebo
naopak zbavujú viny.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 Tr.por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr.por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Nepochybne teda z dôvodov odvolania prokurátora nevyplýva, aby odvolateľ namietal, že súd nevykonal
dôkaz, ktorý by bol prokurátorom navrhovaný na jeho vykonanie pred súdom a z tohto dôvodu, aby bolo
došlo k nesprávne, resp. nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci.

Záver o vine obžalovaného, tak ako ho robí prokurátor v žiadnom prípade neobstojí, nakoľko je založený
len na úvahách prokurátora a tieto nie sú podložené dôkazmi, ktoré by boli vykonané pred súdom.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že orgány činné v štádiu prípravného konania sa dopustili
viacerých pochybení, ktoré pred súdom sa prokurátor snažil nahradiť časovými údajmi a skutočnosťou,

že sučka skonala na dvore obžalovaného, ale bez bližšieho zisťovania, kto zranenie spôsobil.

Už samotná obhliadka miesta činu bola vykonaná amatérskym spôsobom, bez toho aby bolo riadne
zmapované miesto orgánom činným v trestnom konaní, kde sučka skonala, a to s dôrazom na
zanechanú krvnú stopu, ako aj širšou obhliadkou miesta činu.

Nevedno z akých dôvodov orgány činné v trestnom konaní nevypočuli a ani na súde prokurátor
nenavrhoval vypočuť ako svedka osobu priezviskom A., ktorý mal údajne ako prvý hlásiť pohyb
neznámych psov v obci Zalužice, a to už okolo 16,52 hod. predmetného dňa. Rovnako orgány činné
v štádiu prípravného konania vôbec sa nezaoberali otázkou, prečo psy ušli z dvora matky poškodenej

v A., následne sa dostali až do obce C. Zalužice, kde ich agresívne správanie ako prvý hlásil občan
priezviskom Marcinčak, toto tvrdenie napokon potvrdzuje obžalovaný a jeho príbuzný a následne
sám prokurátor spochybňuje, že totožnosť psov nebola stotožnená so psami, ktoré vnikli do dvora
obžalovaného.

Zásadnou chybou, ktorú by nebolo možné na okresnom súde odstrániť ani prokurátorom vytýkaným
pochybením, že súd neodstránil rozpory v tvrdeniach Doc. MVDr. Levkuta a MVDr. Rakossyho, nakoľko
príčinu a čas smrti sučky mal nepochybne zodpovedať znalec z odboru súdneho veterinárneho lekárstva
a nie znalec A. I., ktorý je zapísaný v zozname znalcov v odbore veterinárstvo odvetvie – choroby zvierat,
kynológia, chov koní.

Vzhľadom na tak závažné pochybenia pri objasňovaní veci orgánmi činnými v prípravnom konaní, ani
enormná snaha prokurátora presvedčiť tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, nemohla viesť ani
odvolací súd k inému záveru, než aký konštatoval súd prvého stupňa.

Krajský súd záverom poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej
rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru preto krajský súd v podrobnostiach poukazuje aj na dôvody napadnutého rozsudku,
ktoré si v celom rozsahu osvojil a okrem vyššie uvedeného, ničím viac nedopĺňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.