Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/121/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814202059
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8814202059.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r.
o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium
Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovaným 1/ X. F., narodenom XX. X.
XXXX, B. K. I., právne zastúpenému advokátskou kanceláriou LEGALINK s. r. o., Bratislava, Mlynské
nivy 53, IČO: 50 990 365, 2/ F. O., narodenej X. W. XXXX, W., I. XXXX/X, právne zastúpená advokátskou

kanceláriou FELŠÖCI & Partners, s. r. o., Bratislava, Bajkalská 31, IČO: 47 254 203, 3/ X. O.,
narodenom XX. Q. XXXX, B. K. I., 4/ W. O., narodenom XX. U. XXXX, Š., J.. K.Z. XXX/XX, 5/ X.R. Y.,
narodenom XX. P. XXXX, B. K. I., W. H. XXX/XX, za účasti osobitného subjektu: 1. Občianske združenie
slovenských spotrebiteľov AZ, Lehnice, Lehnice 725, IČO: 42264154, 2. VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, Bratislava, Šafárikovo nám. 79/7, IČO: 42 362 962, zastúpeného JAKUBIS
& PARTNERS s. r. o., Bratislava, Zámocká 36, o zaplatenie 4.398 eur s príslušenstvom, vedenom na

Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn. 3C/25/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 12. apríla 2022 č. k. 6Co/11/2021-221, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaným 1/, 3/, 4/, 5/ a osobitnému subjektu 1. a 2. n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom
z 7. októbra 2020 č. k. 3C/25/2014-160 v spojení s opravným uznesením zo 7. októbra 2020 č. k.
3C/25/2014-173 rozhodol tak, že konanie proti žalovaným dedičom po zomretom žalovanom 2/ X. O.,

narodenom X. Q. XXXX, zomretom XX. R. XXXX, a to F. O., rod. O., narodenej X.W.O. XXXX (ďalej
aj ,,žalovaná 2/“), X. O., narodenom XX. Q. XXXX (ďalej aj ,,žalovaný 3/“) a W. O., narodenom XX.
U. XXXX (ďalej aj ,,žalovaný 4/“) zastavil (I), žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (II.) a priznal
žalovanému 1/ X. F., žalovanému 3/ X. Y., ako aj vedľajším účastníkom na strane žalovaných Občianske
združenie slovenských spotrebiteľov AZ, Námestie Josipa Andriča, Chorvátsky Grob, ako aj Občianske
združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Dobrovičova 13, Bratislava trovy konania v celom

rozsahu, o ktorých bolo rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (III). Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 95 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 497, § 502 ods. 1, § 203 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 2, § 53 ods. 2, 3 a 5, § 100, § 101,
§ 111, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),
§ 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskehozákonníka (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z. z.“) a vecne tým, že žalobca nie je subjektom, ktorý
predmetný úver poskytol a že postúpenie pohľadávky na žalobcu sa musí okrem ustanovenia § 524 a
nasl. Občianskeho zákonníka riadiť aj ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

(ďalej ako „zákon o bankách“). Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že banka
bola oprávnená písomnou zmluvou postúpiť zodpovedajúcu časť pohľadávky jej klienta, ktorý bol s
platením v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní, alebo ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol dobu jeden rok.
Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, bol obsiahnutý v

dôvodovej správe k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k ustanoveniu § 91 uvádza: „V odseku
7. sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému
dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Ukončením úverového vzťahu formou vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti sa všetky splátky, ktorých splatnosť ešte nenastala, práve týmto úkonom stávajú splatnými
a až v tom momente môže banka platne postúpiť celú svoju pohľadávku na subjekt, ktorý bankou
nie je. Banka nemôže postúpiť „nebanke“ tzv. „živý úver“, len z pohľadávky z „ukončeného úveru“ a

zo „živého úveru“ môže postúpiť len splatné splátky. V ustanovení § 3 ods. 2 zákona o bankách je
uvedené, že bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu
svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných
od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Napriek tomu, že v
prípade žalobkyne ide o nadnárodnú inkasnú spoločnosť, jej aktivity nepodliehajú povoleniam Národnej

banky Slovenska, a preto bola na mieste obava, že sa zhorší zabezpečenie pohľadávky spotrebiteľa. Z
toho bolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobkyňa nedisponovala dostatočnou aktívnou vecnou
legitimáciou, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná, keďže na žalobkyňu nemohla byť
zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte
nenastala. Keďže žalobkyňa nebola držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov,

teda ani na ich správu, ktorá bola súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa §
7 ods. 1 zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani vyššie uvedené
zákonné predpoklady podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách postupca môže postúpiť pohľadávku iba
po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo zo strany žalobkyne preukázané nebolo, preto nebol
známyobsahtakejtovýzvy,aaktakátovýzvaabsentuje,ideoneplatnépostúpeniepohľadávky.Vdanom

prípade postúpenie pohľadávky znamenalo obídenie zákona o bankách, keď sa postúpil živý, ešte
nesplatený úver na žalobkyňu. Z neplatného postúpenia pohľadávky nesvedčí žalobkyni právo, ktorého
sa domáha žalobou. Záväzkový vzťah, ktorý bol predmetom konania, bol bankový úver, ktorý na rozdiel
od úverov napr. od nebankových spoločností bol regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou zákona o
bankách. Osobitná regulácia pravidiel pre postúpenie bankovej pohľadávky oproti všeobecnej právnej

úprave bola uzákonená z dôvodu, aby sa umožnilo bankám ako krajné opatrenie proti chronickým
neplatičom dlhov použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu,
a to aj osobe, ktorá nebola bankou. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne
opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek
z tohto zákazu a nepodporujú záver o možnosti odklonu od pravidla cesie bankovej pohľadávky

v neprospech spotrebiteľa. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v
spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom
na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom
vylučuje dobromyseľnosť postupníka, pretože ak ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti). Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená

postúpiťsvojupohľadávkuzúveruvrátaneúrokovznehovcelostiinémusubjektu.Vtomtodôsledkubola
zmluva o postúpení pohľadávok z 24. marca 2017 neplatným právnym úkonom v zmysle ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka. Spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky v zmysle ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách mohla byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90

kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá
nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda pôvodná veriteľka postúpila zmluvou z 24. marca 2017 predmetnú
pohľadávku z úveru v celom rozsahu, naviac bez predchádzajúcej výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o

bankách, postupovala v rozpore s týmto ustanovením. Pre úplnosť okresný súd dodal, že žalobkyňa
nebola ani subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžií ani spravovať.
Spravovaním úveru jednoznačne možno chápať aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Postúpenie
pohľadávky bolo síce bežným právnym úkonom, pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky zbankového produktu, osobitný predpis (lex specialis) dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie.
Postúpiť bankovú pohľadávku zákon umožňuje iba: 1. v tej časti, ktorá je po splatnosti (arg. slovo „v
omeškaní so splnením čo len časti záväzku, môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto

záväzku postúpiť ...); 2. iba po výzve na splnenie; 3. výzva musí byť písomná; 4. výzva musí byť zo strany
banky; 5. omeškanie trvá viac ako 90 dní. Avšak žalobkyňa v konaní nepreukázala najmä existenciu
písomnej výzvy (banky) po tom, čo bol žalovaný (klient banky) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splácaním už splatného dlhu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na
postúpeniesplatnejpohľadávky,taknebolovkonanípreukázané.Žalobkyňavtomtokonanínedisponuje

dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou, a to z dôvodu, že zmluva o postúpení pohľadávky bola
neplatná, keďže na žalobkyňu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z
čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, pretože žalobkyňa nebola držiteľom bankového
povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá bola súčasťou bankovej
činnostiposkytovaniaúverov,naktorújepodľa§7ods.1zákonaobankáchpotrebnébankovépovolenie
a zároveň neboli naplnené zákonné predpoklady obsiahnuté v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách

na postúpenie pohľadávky z banky na žalobkyňu (postupníka). Banka mohla postúpiť pohľadávku iba
po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo zo strany žalobkyne preukázané nebolo. Táto písomná
výzva, ako podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka.
Toto však preukázané žalobkyňou nebolo. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže
z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa nebola v danej veci aktívne vecne

legitimovaná na podanie takejto žaloby. Súd zastavil konanie voči žalovaným 2/ až 4/, ktorí boli právnymi
nástupcami pôvodného žalovaného 2/, ktorý zomrel XX. R. XXXX, nakoľko žalobkyňa v písomnom
podaní doručenom súdu 28. júla 2016 uviedla, že na podanej žalobe voči (pôvodnému) žalovanému 2/
netrvá. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a priznal úspešným

žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. apríla 2022 č. k. 6Co/11/2021-221 spolu s opravným
uznesením potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (I.) a stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal
(II.). Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že súhlasí s tvrdením žalobkyne, že záväzok žalovaných

voči nemu je solidárnym záväzkom a každý zo žalovaných tvorí samostatné spoločenstvo, v dôsledku
čoho voči každému zo žalovaných si môže uplatniť svoj nárok samostatne, prípadne sa rozhodnúť, že
si svoj nárok uplatní len voči niektorému z nich. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že z obsahu
súdneho spisu mal preukázané, že platobný rozkaz súdu prvej inštancie, č. k. 7Ro/87/2014-37 z 31.
marca 2014 bol žalovanému 2/ (X. O.), ako aj žalovanému 5/ (X. Y.) doručený do vlastných rúk 4.

apríla 2014. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný 3/ (X. Y.) včas (15. apríla 2014) odpor. Súd
uznesením, č. k. 3C/25/2014-59 z 25. júna 2014 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Vranov nad
Topľou, č. k. 7Ro/87/2014-37 z 31. marca 2014 z dôvodu, že ho nebolo možné doručiť žalovanému
1/ do vlastných rúk. Proti uzneseniu, ktorým súd platobný rozkaz v celom rozsahu zrušil, žalobca
odvolanie nepodal. Za týchto okolností mal byť platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušený z

dôvodu, že platobný rozkaz mu nebolo možné doručiť do vlastných rúk a vo vzťahu k žalovanému 3/
(X. Y.) zrušený z dôvodu, že včas podal odpor s vecným odôvodnením. Vo vzťahu k žalovanému 2/
(X. O.), ktorému bol platobný rozkaz doručený do vlastných rúk a ktorý proti platobnému rozkazu odpor
nepodal, mal platobný rozkaz nadobudnúť právoplatnosť. V danej veci nielenže voči uzneseniu súdu
prvej inštancie č. k. 3C/25/2014-59 z 25. júna 2014, ktorým bol platobný rozkaz zrušený, žalobkyňa

odvolanie nepodala, ale žalobkyňa ani aktívnu vecnú legitimáciu nemala, v dôsledku čoho nemohol
platobný rozkaz voči žalovanému 2/ nadobudnúť právoplatnosť (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 433/2014-10 z 24. júla 2014). K námietke nesprávneho právneho
posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uviedol, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Z uvedených dôvodov, keďže súd
prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. O trovách odvolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods.
1 a ustanovením § 262 ods. 2 CSP.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu, v celom rozsahu podala žalobkyňa dovolanie (ďalej ako
„dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. d) CSP. Nakoľko v danom
prípade si žalobkyňa podanou žalobou uplatnila nárok voči žalovaným, ktorých záväzok voči žalobkyni je

solidárnym záväzkom, pričom každý zo žalovaných tvorí samostatné spoločenstvo, môže súd rozhodnúť
proti všetkým žalovaným jedným rozhodnutím, no nemusí sa rozhodnutie vzťahovať na všetkých
rovnako. Platobný rozkaz bol pôvodnému žalovanému 2/ riadne doručený a pôvodný žalovaný 2/
nepodal v zákonom stanovenej lehote odpor proti platobnému rozkazu, a tak v zmysle ustanovenia
§ 174 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 173 ods. 2 OSP a ustanovením § 174 ods. 2 OSP

platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť voči pôvodnému žalovanému 2/ zo zákona, a to márnym
uplynutím lehoty na podanie odporu. Súd prvej inštancie odmietol vydať doložku právoplatnosti a
vykonateľnosti k platobnému rozkazu vzťahujúcu sa k žalovanému 2/. Z uvedeného vyplývalo, že
okresný súd a krajský súd porušili základný princíp právnej istoty, keď po takmer ôsmich rokoch
opätovne rozhodli už v právoplatne rozhodnutej veci. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že rovnaký
právny názor na princíp „res iudicata“ vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení so

sp. zn. III. ÚS 322/2017-8. Žalobca poukázal na skutočnosť, že uznesenie ústavného súdu na ktoré
krajský súd podporne poukázal, rieši diametrálne odlišnú otázku a to, či je podľa OSP možné zamietnuť
žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie po tom, čo súd procesným uznesením pripustil
na miesto žalobcu iný subjekt, avšak v žiadnom ohľade sa v predmetnej veci neriešila prekážka
právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k platobnému rozkazu - keďže platobný rozkaz v predmetnom

konaní, na ktoré krajský súd poukázal ani nebol vydaný, nieto ešte právoplatný. Uvedená skutočnosť
ešte viac prehĺbila svojvoľnosť krajského súdu, ktorý v rozpore so základným princípmi procesného
práva zmenil právoplatné rozhodnutie okresného súdu a na podporu svojho konania poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa ani len okrajovo nepribližuje skutkovým
okolnostiam prejednávaného prípadu. Rozhodnutie, ktorým sa zrušuje iné, už právoplatné rozhodnutie,

teda nemožno odôvodniť tým, že voči nemu bol prípustný opravný prostriedok a ani tým, že súd o
takmer osem rokov v konaní voči iným subjektom zistí, že žalobkyňa podľa jeho názoru nemá aktívnu
vecnú legitimáciu v konaní, nakoľko ide o tak závažné narušenie právnej istoty, ktoré v žiadnom prípade
nemôže byť odôvodnené možnosťou podania opravného prostriedku, či vecnou legitimáciou, ktorou
žalobkyňa nepochybne v čase právoplatnosti platobného rozkazu disponovala, keďže okresný súd vydal

v predmetnej veci platobný rozkaz, ktorý sa stal voči pôvodnému žalovanému 2/ právoplatný. V tejto
súvislosti tiež uviedla, že práve daný právoplatný platobný rozkaz mohol založiť prekážku právoplatne
rozhodnutej veci vo vzťahu k platnosti postúpenia pohľadávky a tým aj k aktívnej vecnej legitimácií
žalobkyne v tomto konaní, nakoľko súd už o tejto otázke právoplatne rozhodol, kedy nedospel k záveru,
že by pohľadávka nebola platne postúpená. Dovolateľka poukázala predovšetkým na rozhodnutia

dovolacieho súdu z 29. januára 2019 sp. zn. 5Cdo/1/2018 a z 13. októbra 2009 sp. zn. 5Cdo/120/2018.
Vzhľadom na uvedené žalobkyňa zastávala názor, že okresný súd a rovnako tak aj krajský súd rozhodol
vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa žiadala, aby
dovolací súd rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie, resp. vydanie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti k platobnému

rozkazu, vzťahujúcu sa k pôvodnému žalovanému 2/.

4. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná 2/ ktorá uviedla, že s podaným dovolaním nesúhlasí
a nepovažuje ho za dôvodné a procesne prípustné. Uviedla, že konanie bolo voči nej zastavené (ako
dedičke po pôvodnom žalovanom 2/). Žalobkyňa netrvala na žalobe voči pôvodnému žalovanému 2/,

pričom tento svoj postoj nezmenila počas prvostupňového konania a túto skutočnosť nenapadla ani
odvolaním. Žalobkyňa vo svojom odvolaní výslovne neuviedla prečo podáva odvolanie aj proti výroku
o zastavení konania, resp. nepoprela, že by žalobu skutočne proti nim vzala späť, a teda prečo by mal
byť ten výrok nesprávny. Uvedenú skutočnosť žalobkyňa nespomína ani v podanom dovolaní. Podané
dovolanie smeruje proti pôvodnému žalovanému (resp. jeho dedičom), avšak nie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia späťvzatia zo strany žalobkyne, alebo nesprávneho zastavenia konania voči ním,
ale z dôvodu, že podľa žalobkyne bol pôvodnému žalovanému 2/ riadne doručený platobný rozkaz a
nepodal voči nemu odpor. Žaloba žalobkyne ale bola zamietnutá pre nedostatok jej aktívnej legitimácie
a teda na tomto spočívalo rozhodnutie oboch súdov, čo žalobkyňa v dovolaní žiadnym spôsobom
nenapadla. Platobný rozkaz bol zrušený uznesením súdu prvej inštancie z 25. júna 2014, voči ktorému

žalobkyňa nepodala odvolanie, a teda toto uznesenie o zrušení nadobudlo právoplatnosť, čím súd vec
riadne prejednal a následne rozhodol rozsudkom. Prípadné nesprávne zrušenie platobného rozkazu
voči pôvodnému žalovanému 2/ žalobkyňa nenapadla ani v prvostupňovom konaní, práve naopak, súdu
prejavila vôľu, že na žalobe voči pôvodnému žalovanému 2/ netrvá. Žalovaná 2/ je názoru, že žalobkyninárok voči žalovanej 2/ nepatrí ani podľa hmotného práva, pretože oba súdy vo svojich rozsudkoch
zhodne potvrdili, že nie je aktívne vecne legitimovaná na domáhanie sa žalovaného nároku voči všetkým
žalovaným, a teda nie je oprávnenou nositeľkou práva. Z tohto pohľadu (keď žalobkyňa nenapáda záver

súdov o neexistencii svojej aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie nároku voči všetkým žalovaným,
kedy bola jej žaloba voči ostatným žalovaným právoplatne zamietnutá a hlavne kedy žalobkyňa nie
je nositeľom hmotného práva/nároku voči žalovaným) je konanie žalobkyne v dovolaní smerujúcom k
získaniu žalovaného plnenia „aspoň“ od dedičov žalovaného 2/ evidentne hnané snahou o získanie
bezdôvodného obohatenia a teda nepoctivým zámerom. Priznanie a následné zaplatenie takéhoto

nároku žalobkyni by tak bolo nespravodlivým usporiadaním vzájomných vzťahov medzi stranami, čím
by došlo k porušeniu základného princípu spravodlivosti zakotveného v čl. 2 základných princípov CSP.
Žalovaná 2/ navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol alebo zamietol a súčasne priznal
žalovanej 2/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35

CSP),pozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vneprospech
ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je prípustné
a je potrebné ho odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 ods. 1 CSP.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite
vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ

vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť a dôvodnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. d) CSP
(dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie). Namietala, že platobný rozkaz, ktorý bol vydaný súdom prvej inštancie č.k. 7Ro/87/2014-37 z
31. marca 2014 bol riadne doručený žalovanému 2/ (X. O.) do vlastných rúk, odpor nepodal a preto sa
stal voči pôvodnému žalovanému 2/ právoplatný. Uviedla, že napriek tomu okresný súd odmietol vydať
doložku právoplatnosti a vykonateľnosti k predmetnému platobnému rozkazu vo vzťahu k žalovanému
2/, konal a rozhodol.

11. Dovolací súd poukazuje, že hlavným znakom charakterizujúcimi prekážku rozsúdenej veci (res
iudicata) je skutočnosť, že v prípade naplnenia tejto procesnej vady (§ 420 písm. d) CSP) je vylúčené,
aby bola vec znova prejednaná a rozhodnutá; svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Je zakotvená v ustanovení

§ 230 CSP (ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova). Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, t. j. za
predpokladu, ak sa v prejednávanej veci vyskytuje totožnosť subjektov v pomere k veci už právoplatne
rozhodnutej a totožnosť samotnej veci, ktorá sa stala predmetom konania. Týmto sú zároveň určenésubjektívne a objektívne medze právoplatnosti súdneho rozhodnutia. O totožnosť veci ide vtedy, ak je
daná totožnosť strán a predmetu konania vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov a ak ide o to
isté plnenie (petit), o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby

majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných sporových strán (či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.
j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne - a tiež inak (porovnaj napr.
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/22/2011, 5Cdo/280/2010).

12. V preskúmavanej veci je dovolaciemu súdu z obsahu spisu zrejmé, že žalobkyňa podala 12. marca

2014 návrh na začatie konania o zaplatenie 4.398,00 eur s príslušenstvom. Dňa 31. marca 2014 bol
vydaný platobný rozkaz č. 7Ro/87/2014-37, ktorým zaviazal žalovaných na zaplatenie celej uplatnenej
sumy. Tento platobný rozkaz sa nepodarilo doručiť žalovanému 1/ (X. F.). Žalovanému 2/ (X. O.) a
žalovanému 3/ (X. Y.) bol platobný rozkaz riadne doručený a žalovaný 3/ (X. Y.) podal včas odpor a to
15. apríla 2014. Súd uznesením sp. zn. 3C/25/2014 z 25. júna 2014 zrušil platobný rozkaz Okresného

súdu Vranov nad Topľou č. k. 7Ro/87/2014 z 31. marca 2014 z dôvodu, že ho nebolo možné doručiť
žalovanému1/dovlastnýchrúk.Pôvodnýžalovaný2/(X.O.)dňaXX.R.XXXXzomrel,pričomžalobkyňa
sa vo svojom vyjadrení z 11. júla 2016 (č. l. 111 spisu prvoinštančného súdu) vyjadrila, že „Žalobca ďalej
uvádza, že netrvá na podanom návrhu voči žalovanému v 2. rade X. O. nar. XX. XX. XXXX, nakoľko
zomrel dňa XX. XX. XXXX“. Okresný súd toto vyjadrenie posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby a

konanie proti pôvodnému žalovanému 2/ rozsudkom zo 7. októbra 2020 zastavil (výrok I.) a zároveň
rozhodol, že žalobu v celom rozsahu zamieta (II.) z dôvodu, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný
napodaniežalobyvpredmetnejveci.Právnyminástupcamižalovaného2/ktorýzomrel(X.O.)boliterajší
žalovaní 2/ F. O., 3/ X. O. a 4/ W. O.. Žalobkyňa podala proti prvoinštančnému rozsudku odvolanie s
poukazom na skutočnosť, že platobný rozkaz bol pôvodnému žalovanému 2/ riadne doručený, odpor

voči nemu nepodal a preto márnym uplynutím lehoty na podanie odporu nadobudol platobný rozkaz
právoplatnosť a súdy nemali v danej veci už k osobe žalovaného 2/ rozhodovať. Predmetný názor
žalobkyňa vyjadrila aj v dovolaní.

13. Dovolací súd poukazuje, že podstatou dovolacieho dôvodu žalobkyne v zmysle § 420 písm. d)

CSP je, že súd rozhodol už v právoplatne rozhodnutej veci (platobný rozkaz sa stal voči pôvodnému
žalovanému 2/ právoplatný). Dovolací súd na túto argumentáciu dovolateľky uvádza, že prvoinštančný
súd vo výroku I. konanie proti žalovaným dedičom po nebohom žalovanom 2/ (X. O.) a to F. O. nar.
XX. XX. XXXX, X. O. nar. XX. XX. XXXX a W. O., nar. XX. XX. XXXX zastavil a to na skutkovom
základe, že žalobkyňa na žalobe proti pôvodnému žalovanému 2/ (X.K. O.) netrvala vzhľadom na jeho

úmrtie. Žalobkyňa tento svoj postoj nenapadla ani vo svojom odvolaní proti rozsudku prvej inštancie,
resp. neuviedla, že nesúhlasí so zastavením konania, resp. nepoprela, že by žalobu skutočne proti
žalovaným 2/ až 4/ vzala späť a prečo by mal byť výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie nesprávny.
Späťvzatie žaloby ani zastavenie konania žalobkyňa nespomína ani v dovolaní. Dovolací súd poukazuje,
že žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne, ktorú žalobkyňa v dovolaní

vôbec nerozporuje. To bol marginálny dôvod na ktorom stálo rozhodnutie oboch súdov nižšieho stupňa.
Navyše žalobkyňa skutočnosť o prípadne nesprávne zrušenom platobnom rozkaze voči žalovaným
dedičom po nebohom žalovanom 2/ nenapadla ani v prvostupňovom konaní, naopak, prejavila vôľu, že
na žalobe voči žalovanému 2/ - jeho dedičoch netrvá, čo súd správne posúdil ako späťvzatie žaloby a
preto konanie v tejto časti voči žalovaným 2/ až 4/ zastavil. Žalobkyňou neuskutočnené procesné úkony,

nesprávne procesné postupy alebo procesnú nečinnosť nie je možné naprávať v dovolacom konaní.

14. Dovolateľka vo svojom dovolaní tiež poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
322/2017-8. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že v danom konaní išlo o inú skutkovú situáciu,
keďže sťažovateľ namietal, že k zrušeniu platobného rozkazu malo dôjsť nariadením pojednávania a bol

nesprávne poučený o podaní odporu. V prípade dovolateľky, ale došlo k zrušeniu platobného rozkazu
uznesením okresného súdu a nijakým spôsobom poučenie nenamietala. Dovolateľka tiež poukázala
na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/1/2018 a 5Cdo/120/2009. Rozhodnutie so sp. zn.
5Cdo/1/2018 rieši právnu otázku solidárneho záväzku, avšak krajský súd túto skutočnosť nerozporuje.V bode 18. svojho rozhodnutia krajský súd aj explicitne uviedol, že súhlasí v tvrdením žalobcu, že sa
jedná o solidárny záväzok. A aj v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/120/2009 ide o inú skutkovú situáciu, keďže
v danom prípade bolo potrebné vyriešiť otázku uplatnania námietky premlčania.

15. Na záver dovolací súd opätovne uvádza a zdôrazňuje, že dovolateľka vzala späť podanie voči
pôvodnému žalovanému 2/, t.j. zo strany dovolateľky došlo počas konania k dispozičnému úkonu a
tento dispozičný úkon ďalej v konaní nijakým spôsobom nerozporovala (ani v odvolaní proti rozhodnutiu
okresného súdu a ani v podanom dovolaní). Tento procesný úkon bol vykonaný slobodne, vážne,

jednoznačne a bez výhrad, pričom súd zároveň späťvzatie žaloby zobral na vedomie a konanie voči
žalovanému 2/ a jeho dedičoch právoplatne zastavil. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa týmto
procesným úkonom dobrovoľne vzdala ďalšieho uplatňovania svojho nároku voči žalovanému 2/ a
jeho dedičoch a zároveň tým vylúčila možnosť ďalšieho meritórneho preskúmavania veci voči týmto
účastníkom. Tento dispozičný úkon nebol zo strany dovolateľky počas ďalšieho konania rozporovaný,
v dôsledku čoho ide o procesne uzavretý vzťah, ktorý sa v rámci dovolania už nemôže stať základom

dovolacej námietky a to ani nepriamo.

16. Na základe vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie odmietol postupom podľa § 447
písm. c) ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

17. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.