Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/55/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613215028
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1613215028.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej v právnej veci žalobcu: Mesto Stupava,
Stupava, Hlavná č. 24/1, IČO: 00 305 081, zastúpený JUDr. Štefan Haulík, advokát, Bratislava,
Jesenského č. 2, proti žalovaným: I. O. T. H. G. C. Š. , B. J. XX.X.XXXX, O. X. U., W. Č.. XXXX/XX, N..
N.. Z. T. H. G. C. Š. C. P. Á. , B. J. X.XX.XXXX, O. X. U., Ž. Č.. XXXX/XX H., obaja zastúpení Malata,
Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., IČO: 47 239 921, Bratislava, Twin City Tower, Mlynské Nivy č. 10,
IČO: 47 239 921, za ktorú konajú JUDr. Milan Malata, JUDr. Róbert Pružinský, JUDr. Vincent Hegedüš ,
Mgr. Jana Alušíková, Mgr. Zuzana Jahodníková, LLM., o určenie existencie vecného bremena a o

zriadenie vecného bremena, o odstránenie neoprávnených stavieb, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 11. januára 2024, č. k. 5 C 424/2013-528, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 11. januára 2024, č. k. 5 C
424/2013-528, vo výrokoch I., II., III., IV. p o t v r d z u j e a vo výroku V. m e n í tak, že žalovaným v
I. a II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Žalovaným v I. a II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 6.9.2018, č. k. 5 C 424/2013-319 (v poradí prvým), vo
výroku I. určil, že na nehnuteľnostiach - pozemku parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné
pozemky o výmere 4340 m2 a na pozemku parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné
pozemky o výmere 23892 m2, nachádzajúce sa v okrese T., v obci U., kat. úz. U., zapísané na LV č.
XXXX, sa zriaďuje vecné bremeno, právo cesty (právo prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými
motorovými vozidlami v prospech vlastníka nehnuteľností - stavby so súp. č. XXXX, druh stavby: Budova
pre kultúru a na verejnú zábavu (múzeum, knižnica a galéria), popis stavby: amfiteáter, postavenej na

pozemku parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX a stavby bez súp. č., druh stavby: Budova pre kultúru a na
verejnú zábavu (múzeum, knižnica a galéria), popis stavby: premietáreň, postavenej na pozemku parc.
reg. „C“, parc. č. XXX/XX, všetky nachádzajúce sa v okrese Malacky, obec U., kat. úz. U., a to v rozsahu
vymedzenom Geometrickým plánom č. XX/XXXX, vyhotoveným dňa 4.6.2018 GESI, s.r.o., so sídlom
X. č. XXX, autorizačne overeným dňa 4.6.2018 N.. T. O., úradne overeným Okresným úradom Malacky,
katastrálnym odborom dňa 12.6.2018; vo výroku II. zaviazal žalobcu, aby uhradil v prospech žalovaného
jednorazovú odplatu za zriadenie vecného bremena vo výške 4.000,- € do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku; vo výroku III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol tak, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd určil, že žalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľností, stavieb uvedených vyššie,
patrí/má právo usporadúvať verejné kultúrne podujatia, spočívajúce najmä v práve usporadúvať: a)divadelné, filmové a iné, audiovizuálne predstavenia, b) koncerty, hudobné a tanečné produkcie, c)
výstavy diel výtvarných umení, diel úžitkového umenia a prác ľudovej výtvarnej tvorivosti, d) festivaly a
prehliadky v oblasti kultúry a umenia, e) tanečné zábavy a iné akcie v oblasti spoločenskej zábavy a to

vrátane verejnosti prístupnej artistickej produkcie, cirkusových a varietných predstavení, na pozemkoch
parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemkov: lesné pozemky o výmere 4340 m2 a parc. reg. „C“,
parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 23892 m2, všetky nachádzajúce sa v okrese
T., v obci U., kat. úz. U., zapísané na LV č. XXXX, a to v rozsahu vymedzenom geometrickým plánom
č. XXX/XXXX, vyhotoveným dňa 19.11.2013 G. P. a autorizačne overeným dňa 19.11.2013 Ing. X. W..

Žalobca právne svoju žalobu odôvodnil ustanovením § 151o ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka
v spojení s ustanovením § 134 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalobca žiadal, aby súd určil, že ako
vlastník nehnuteľností (stavieb postavených na pozemkoch parc. č. XXX/XX a č. XXX/XX v kat. úz. U.)
má právo, resp. patrí mu právo prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami
cez pozemky parc. č. XXX/XX a č. XXX/XX v kat. úz. U., a to
v rozsahu vymedzenom geometrickým plánom č. XXX/XXXX. Žalobca alternatívne žiadal

v prípade, ak by súd nerozhodol ním navrhovaným spôsobom rozhodnúť tak, že vlastníkovi vyššie
uvedených nehnuteľností patrí/má právo usporadúvať verejné kultúrne podujatia, spočívajúce najmä
v práve usporadúvať: a) divadelné, filmové a iné, audiovizuálne predstavenia, b) koncerty, hudobné a
tanečné produkcie, c) výstavy diel výtvarných umení, diel úžitkového umenia a prác ľudovej výtvarnej
tvorivosti, d) festivaly a prehliadky v oblasti kultúry a umenia, e) tanečné zábavy a iné akcie v oblasti

spoločenskej zábavy a to vrátane verejnosti prístupnej artistickej produkcie, cirkusových a varietných
predstavení na vyššie uvedených pozemkoch, a to v rozsahu vymedzenom geometrickým plánom č.
XXX/XXXX, vyhotoveným dňa 19.11.2013 G. P. a autorizačne overeným dňa 19.11.2013 Ing. X. W. a
žiadal, aby súd zriadil na pozemkoch parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemkov: lesné pozemky o
výmere 4340 m2 a pozemku parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o výmere

23892 m2, všetky nachádzajúce sa v okrese T., v obci U., kat. úz. U., zapísané na LV č. XXXX,
vecné bremeno a to právo cesty (právo prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými
vozidlami) v prospech vlastníka stavieb nachádzajúcich sa na parc. č. XXX/XX a č. XXX/XX v kat. úz.
U., v rozsahu vymedzenom Geometrickým plánom č. XXX/XXXX, vyhotoveným dňa 19.11.2013 G. P. a
autorizačne overeným dňa 19.11.2013 Ing. X. W..

1.2. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností. Žalovaný je
výlučným vlastníkom nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich sa v okrese T., obci U., kat. úz. U., na
ktorých sú stavby vo vlastníctve žalobcu postavené, resp. sú pozemkami, ktoré sú k týmto stavbám
priľahlé, a to: pozemok parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o
výmere 337 m2, pozemok parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o výmere

30 m2 a pozemok parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 4
340 m2, pozemok parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 23
892 m2, pozemok parc. reg. „C“, parc. č. XXX/XX, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 1 559 m2.
Stavby žalobcu sú postavené na pozemkoch vo vlastníctve žalovaného, pričom tieto stavby zo všetkých
strán obkolesujú priľahlé pozemky vo vlastníctve žalovaného a nie je možné prístup k týmto stavbám

zabezpečiť iným spôsobom. Žalovaný od 1.6.2013 znemožňuje žalobcovi prístup k jeho stavbám
slúžiacim na verejnoprospešné účely. Žalobca vyvinul kroky smerujúce k dohode o možnosti užívania
jeho stavieb, avšak bezúspešne. Žalobca sa svojou žalobou domáhal vydržania práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu - práva cesty, spočívajúceho v práve prechodu peši a prejazdu v
jeho prospech ako vlastníka stavieb a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva usporadúvať

verejné kultúrne podujatia v prospech vlastníka stavieb, poukazujúc na § 1 a § 2 zákona SNR č. 96/1991
Zb. o verejných kultúrnych podujatiach v znení neskorších právnych predpisov. Naliehavý právny záujem
na požadovanom určení žalobca vidí v spochybňovaní existencie jeho práv
zo strany žalovaného a v bezprostrednom znemožnení užívaniu týchto práv zo strany žalobcu tým,
že žalovaný znemožnil žalobcovi a ostatným osobám (návštevníkom stavieb) prechod cez pozemky,

vstup do jeho stavieb a usporadúvanie verejných kultúrnych podujatí na pozemku. K otázke vydržania
požadovaných práv zodpovedajúcich vecnému bremenu uviedol, že je vlastníkom stavieb už viac ako
10 rokov, po celý čas existencie stavieb (už takmer 40 rokov) je s ich vlastníctvom spojené právo mať
stavby postavené na pozemkoch a právo prechodu cez pozemky žalovaného peši, ako aj prejazdu
vozidlom, ako aj právo usporadúvať na nich verejné kultúrne podujatia, a to v prospech žalobcu ako

vlastníka stavieb. Žalobca uviedol, že práva zodpovedajúce vecným bremenám boli ním dobromyseľne
a nepretržite vykonávané už takmer 40 rokov (keď z dostupných informácii sa dá zistiť, že s výstavbou
amfiteátra sa začalo v roku 1975), t. j. oprávnená držba práv zodpovedajúcich vecným bremenám
trvala dlhšiu dobu ako je vydržacia doba v zmysle § 135 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca napodporu svojich tvrdení poukázal na konkrétne kultúrne a spoločenské podujatia, ktoré sa v amfiteátri
uskutočňovali. V prípade, ak v súdnom konaní nedôjde k deklarovaniu existencie vecného bremena
spočívajúceho v práve cesty v jeho prospech ako vlastníka stavieb, alternatívne navrhoval zriadiť vecné

bremeno v rozsahu tak, ako to vyplýva z priloženého geometrického plánu, keďže uvedené trasy sú
žalobcom a návštevníkmi stavieb vo vlastníctve žalobcu dlhodobo (desiatky rokov)
zaužívané a predstavujú najmenší možný zásah do vlastníckych práv žalovaného.
Žalobca sa domáhal určenia existencie vecných bremien vo svoj prospech ako vlastníka stavieb, a to
práva prechodu cez pozemky a práva usporadúvať verejné kultúrne podujatia na pozemkoch, keďže bez

patričnej ochrany zo strany súdu prostredníctvom určenia, resp. zriadenia zodpovedajúceho vecného
bremena, ktoré by mu umožnilo plný výkon vlastníckeho práva v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
by bol natrvalo obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva k svojim stavbám, zároveň
by tieto stavby nemohli slúžiť na ich stavebno-technický účel ako budovy pre kultúru a verejnú zábavu.
1.3. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 135c ods. 1, ods. 2,
ods. 3 Občianskeho zákonníka a dôvodil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že

žalobca je vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností, stavieb a ďalej mal za preukázané, že žalovaný
je vlastníkom pozemkov parc. č. XXX/XX o výmere 4340 m2 a parc. č. XXX/XX o výmere 23892 m2, druh
pozemku: lesné pozemky. Predmet konania sa týka oploteného areálu „Amfiteáter X.“ v U., pričom ide
o letné prírodné kino, pozostávajúce z hľadiska pre divákov, premietacieho domčeka, baru a sociálnych
zariadení. Tento areál v minulosti slúžil ako letné kino a rovnako sa tu uskutočňovali rôzne kultúrne

podujatia. Prístup do letného kina je z W. ulice (označenie uvedené firmou STAMAG s.r.o.). Návrhu
žalobcu na určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, spočívajúceho v práve cesty
súd prvej inštancie nevyhovel, keď mal za to, že žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy svedčiace
o jeho dobromyseľnosti počas vykonávania práva. Naopak sám žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa
7.2.2018 uviedol, že vedel o tom, že pozemky, na ktorých stavba stojí sú vo vlastníctve štátneho podniku

LESY SR, š. p. Jednou z kumulatívnych podmienok na určenie, že vecné bremeno bolo vydržané, je
dobromyseľnosť držby. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že vstup
na tieto nehnuteľnosti, právo prechodu cez susediace lesné pozemky a právo organizovať kultúrne
podujatia vykonával dobromyseľne, tvrdil len, že mu v týchto právach nikto nebránil od roku 1975, kedy
začal s výstavbou amfiteátra až do roku 2014 a že bolo zrejmé, že žalobca má

zabezpečený bezproblémový vstup na tieto nehnuteľnosti, pričom túto skutočnosť nijako neosvedčil. Čo
sa týka dobromyseľnosti držby na podporu svojho názoru súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutia, a
to rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.10.2002, sp. zn. 22 Cdo 929/2001,
zo dňa 18.7.2005, sp. zn. 22 Cdo 2887/2000, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
39/1999. Mal preukázané, že žalobca od okamihu výstavby stavieb situáciu s ich umiestnením a prístupu

k nim neriešil ani s pôvodným vlastníkom, ani so súčasným. Nenavrhol žiadny právny režim, ktorý by mu
zabezpečoval právo cesty a údržby stavieb z pozemkov vo vlastníctve žalovaného. Uviedol, že právo
cesty nemôže slúžiť na iný účel, než na ktorý je určený zákonom, t. j. na nevyhnutný prístup k stavbe.
Súd nemôže ani na základe analogickej aplikácie zákona zriadiť vecné bremeno na iný než uvedený
účel. V odôvodnení uviedol, že návrh žalobcu na určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu spočívajúceho v práve usporadúvať verejné kultúrne podujatia v prospech vlastníka stavieb,
resp. žalobcu, by mal za následok, že stavby vo vlastníctve žalobcu budú využívané na organizovanie
verejných kultúrnych podujatí. Dôvodil, že Občiansky zákonník upravuje zriadenie vecného bremena
výlučne za účelom výkonu nevyhnutnej údržby, výkonu nevyhnutnej obhospodarovateľskej činnosti vo
vzťahu k stavbe, výkonu práva v súlade s platnými predpismi, pri dodržaní

povinnosti odvracať hroziacu škodu podľa ustanovenia § 417 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Skonštatoval, že tak ako Občiansky zákonník ani iný platný právny predpis nepozná také
oprávnenie vlastníka stavby, ktoré by mu umožňovalo na úkor vlastníka pozemku organizovať verejné
kultúrne podujatia, ktoré môžu byť do istej miery kvalifikované ako podnikateľská činnosť. Uviedol,
že takéto vecné bremeno, ktorého výsledkom by bolo zaťaženie pozemkov na úkor ich vlastníka, by

nezodpovedalo podstate a obsahu užívateľského oprávnenia stavby vlastníkom stavby
vo vzťahu k zriaďovanému vecnému bremenu. Zároveň účel vecného bremena prekračuje oprávnenie
vlastníka stavby nad rámec predpokladaný zákonodarcom vo vzťahu k inštitútu vecného bremena.
Dôvodil, že žalobca sa domáha práva, ktoré nemá oporu v príslušných právnych predpisoch na úkor
žalovaného ako aj porušenia jeho vlastníckych práv. Súd prvej inštancie mal za to, že organizovanie

verejných kultúrnych podujatí je časovo obmedzené, tieto podujatia sa nekonajú počas celého roka
nepretržite, iba niekoľko dní, prípadne týždňov v roku počas letných mesiacov, čím sa podľa neho
otvára priestor na dohodu o krátkodobom užívaní pozemkov medzi sporovými stranami, kde by si mohli
špecifikovať rozsah, termín, odplatu, podmienky užívania a pod. Dôvodil, že nie je možné paušálnena neurčito zaťažiť pozemky žalovaného aj s vedomím, že stavby momentálne nespĺňajú technické
a stavebné normy a organizovanie podujatí ani nie je prakticky možné, kým nepríde k ich úplnej
rekonštrukcii. Podotkol, že nie je možné tvrdiť, že príčinou neorganizovania kultúrnych podujatí je

predovšetkým konanie žalovaného, ale zlý technický stav stavieb, zapríčinený aj tým, že ich žalobca
neudržiaval. Na základe uvedeného mal za to, že k vydržaniu práva cesty ani práva na organizovanie
kultúrnych podujatí nemohlo prísť.
1.4. V rámci usporiadania vzťahov medzi vlastníkom stavieb a vlastníkom pozemkov súd prvej inštancie
zriadil vecné bremeno. Posúdil Geometrický plán č. XX/XXXX predložený žalobcom a vypracovaný za

účelom priznania práva prechodu cez pozemky parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, kde geodet navrhol
zaťažiť vecným bremenom výmeru v rozsahu 1150 m2, pričom bral do úvahy, že tzv. hľadisko, ktoré
nespĺňa náležitosti stavby, by malo byť prístupné vcelku a pre približne 500 ľudí. Vychádzal z toho, že
zákon ustanovuje, že právo cesty má byť zriadené predovšetkým za účelom prístupu a nevyhnutnej
údržby stavieb, nie za účelom komerčného využívania stavieb, pričom predmetné stavby hodnotil ako
nespôsobilé na takého užívanie. Skonštatoval, že žalobca súdu nepreukázal ani oprávnenosť stavby,

nakoľko stavby vo vlastníctve žalobcu sú postavené na pozemkoch žalovaného a povolenie na ich
výstavbu žalobca nepredložil. Napriek tomu považoval za potrebné pomery medzi stranami upraviť
v zmysle ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a zriadiť vecné bremeno spočívajúce v
práve cesty a údržby stavieb. Vychádzal z Geometrického plánu č. XX/XXXX predloženého žalovaným,
ktorý vypracoval Ing. T. O. dňa 4.6.2018 na priznanie práva prechodu a prejazdu cez pozemok parc. č.

XXX/XX, ktorý navrhol zaťaženie pozemku žalovaného v rozsahu 307 m2. Mal za to, že v tomto prípade
sa jedná o prístup k stavbám žalobcu v nevyhnutnej miere, potrebnej na prístup a údržbu stavieb, pričom
takýto rozsah vecného bremena oveľa menej zaťažuje žalovaného, čo zobral do úvahy pri rozhodovaní.
1.5. Čo sa týka náhrady za zriadenie vecného bremena, a teda obmedzenie vlastníckeho práva
žalovaného, vychádzal zo žalobcom predloženého znaleckého posudku č. XX/XXXX,

v ktorom úlohou znalca bolo stanoviť všeobecnú hodnoty odplaty za zriadenie vecného bremena na
parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, v k. ú. U., ktoré spočívalo v povinnosti povinného z vecného bremena
strpieťnauvedenýchnehnuteľnostiachprávoprechodu,prejazdu,prístupuaúdržbyvprospechžalobcu.
Pri použití záverov znalca z posudku
č. XX/XXXX a súčasne pri trasovaní a záberu vecného bremena podľa Geometrického posudku č. XX/

XXXX dospel k záveru, že použitím konštanty 12,9273414 €/m2, ktorá prestavuje všeobecnú hodnotu
závad a pri vynásobení záberom vo výške 307 m2 podľa Geometrického plánu č. XX/XXXX, jednorazová
odplata za zriadenie vecného bremena predstavuje sumu 3.968,69 €, t. j. po zaokrúhlení sumu 4.000,- €.
1.6. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. účinný od 1.7.2016, ďalej len “C.s.p.”) a dôvodil tým, že

nakoľko v prejednávanej veci išlo o stav, kedy pomer úspechu a neúspechu u oboch strán bol približne
rovnaký, z toho dôvodu rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
podľa § 365 ods. 1 písm. h) a písm. f) C.s.p., mal za to, že tieto vecné bremená nadobudol v minulosti

vydržaním, pretože nepretržite od roku 1976 vykonával na pozemkoch, ktoré žiadal zaťažiť, organizáciu
kultúrnych podujatí. Od okamihu postavenia mestského amfiteátra mal tento priestor využívať výlučne
žalobca (Mesto U.), resp. jeho právny predchodca - MNV U. na organizáciu mnohých kultúrnych podujatí
a po inštalácii premietacej techniky na premietanie filmov pod holým nebom, ako letné kino, bolo tu preto
prítomné vnútorné presvedčenie držiteľa o dobromyseľnosti výkonu jeho práv týkajúcich sa organizácie

kultúrnych podujatí v priestoroch mestského amfiteátra. Oprávnená držba najneskôr začala plynúť od
1.1.1992, žalobca tak nadobudol práva zodpovedajúce vecným bremenám vydržaním dňa 1.1.2002.
Vo vzťahu k súdom zriadenému vecnému bremenu uviedol, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy
jeho návrh na zriadenie vecného bremena pokiaľ ide o hľadisko, resp. nevyhnutnú prístupovú cestu
zásobovania cez parc. č. XXX/XX.. Má za to, že hľadisko je vybetónovanou plochou so schodiskom do

svahu, na ktorej sú umiestnené drevené sedačky. Spĺňa teda náležitosti zastavanej plochy, aj keď táto
skutočnosť nie je pre zriadenie vecných bremien rozhodujúca. Uviedol, že vo svojom návrhu neuviedol
stavbu hľadiska ako oprávnenú nehnuteľnosť, s vlastníctvom ktorej je spojené právo vecného bremena.
Touto oprávnenou nehnuteľnosťou sú len stavby na parc. č. XXX/XX (premietacia miestnosť) a parc.
č. XXX/XX (javisko). Plocha pozemku pod hľadiskom bola zahrnutá do rozsahu vecného bremena

z dôvodu, že bez hľadiska je akékoľvek zriadenie vecných bremien v prospech mestských stavieb
(premietacia miestnosť a javisko so zázemím) zbytočné, pretože užívať a udržiavať tieto
oprávnené nehnuteľnosti má význam len vtedy, pokiaľ budú slúžiť svojmu účelu, na ktorý sú stavebno-
technicky a konštrukčne vybavené. Pokiaľ ide o zamietnutie rozsahu bremena týkajúceho sa prístupovejcesty cez parc. č. XXX/XX zdôraznil, že bez tejto prístupovej cesty, ktorú navrhol začleniť do rozsahu
vecného bremena, nie je možné zabezpečiť rekonštrukciu a údržbu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na
parc. č. XXX/XX, pretože stavebné mechanizmy, materiál a zásobovanie nie je možno dopraviť k tejto

nehnuteľnosti cez prístupovú cestu nachádzajúcu sa na parc. č. XXX/XX, ktorú súd zahrnul do vecného
bremena, keďže táto prístupová cesta je len chodníkom pre chodcov, teda je možný len peší vstup
cez bránu po schodoch dole. Výrokovú vetu rozsudku považoval za neurčitú z dôvodu, že zriaďuje
bremená aj na parc. č. XXX/XX, pričom táto parcela nie je pokrytá geometrickým plánom vytýčenia
vecného bremena, ktorý je prílohou rozhodnutia. Príloha rozsudku teda nie je v súlade s výrokovou

vetou rozsudku.

3. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nedošlo k vydržaniu
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobcu, a to z dôvodu neexistencie právneho titulu a
dobromyseľnosti žalobcu. Žalobca sa v konaní domáhal aj určenia existencie práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu spočívajúceho v práve usporadúvať verejné kultúrne podujatia, podľa odvolacieho
súdu súd rozhodnutím nemôže zriadiť vecné bremeno v iných prípadoch, než ktoré upravuje zákon, v
prípade požadovaného zriadenia vecného bremena by toto prekračovalo oprávnenie vlastníka stavby,
predpokladané zákonodarcom. Pokiaľ žalobca namietal zmätočnosť odvolaním napadnutého súdneho
rozhodnutia z dôvodu, že súd zriadil vecné bremeno aj na parc. č. XXX/XX, pričom táto parcela nie

je uvedená v geometrickom pláne, v rozsahu ktorého súd prvej inštancie vecné bremeno zriadil, ďalej
že rozsudkom sa zriadilo vecné bremeno k parc. č. XXX/XX spočívajúce aj v
prejazde motorovými vozidlami, avšak cez túto parcelu je možný len peší vstup cez bránu po schodoch
dolu, odvolací súd sa s jeho námietkami stotožnil. Ďalej dal do pozornosti súdu prvej inštancie, že zo
znenia výroku I. nevyplýva, že Geometrický plán č. XX/XXXX, v rozsahu ktorého súd vecné bremeno

zriadil, je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd mal za to, že súd
prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s odôvodnením rozsahu zriadeného
vecného bremena, keď v tejto súvislosti uviedol len to, že rozsah ním určený oveľa menej zaťažuje
žalovaného, pričom zriadenie vecného bremena musí obmedziť vlastníka pozemku v najmenšej možnej
miere. Z takéhoto odôvodnenia nebolo zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že zriadenie

vecného bremena v rozsahu podľa Geometrického plánu č. XX/XXXX považuje za dostatočné, aké
úvahy a myšlienkové pochody ho viedli k záveru o rozsahu zriadeného vecného bremena. Súd
prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkami žalobcu k rozsahu vecného bremena
navrhnutého žalovaným, predovšetkým z pohľadu jeho funkčnosti. Odvolací súd uložil súdu prvej
inštancie, za aktívnej účasti strán sporu, opätovne posúdiť rozsah zriadeného vecného bremena tak,

aby žalobcovi zaistilo objektívne riadne užívanie a údržbu jemu patriacich nehnuteľností, s prihliadnutím
na vzájomné porovnanie výhod, ktoré mu právo vecného bremena bude poskytovať s ujmou, ktorá
zriadením vecného bremena vznikne žalovanému ako vlastníkovi zaťaženej nehnuteľnosti.

4. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, tento, na návrh žalobcu, uznesením zo dňa 5.10.2022, č. k. 5 C

424/2013-404, pripustil, aby z konania vystúpil K. V. a aby na jeho miesto vstúpil O. T., nar. XX.X.XXXX
ako žalovaný v I. rade a Ing. Z. T., nar. X.XX.XXXX ako žalovaná v II. rade.

5.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 11.1.2024, č. k. 5 C 424/2013-528 (v poradí druhým), zamietol
žalobu (výrok I.); o vzájomnej žalobe žalovaných (č. l. spisu 416 a nasl. spisu) rozhodol tak, že žalobcovi

uložil na svoje náklady odstrániť stavbu so súpisným č. XXXX, druh stavby: Budova pre kultúru a na
verejnú zábavu (múzeum, knižnica a galéria), popis stavby: amfiteáter, postavenú na pozemku parc. č.
XXX/XX, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre okres: T., obec: U., katastrálne územie:
U., a to v lehote 5 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.); ďalej
na svoje náklady odstrániť stavbu bez súpisného čísla, druh stavby: Budova pre kultúru a na verejnú

zábavu (múzeum, knižnica a galéria), popis stavby: premietáreň, postavenú na pozemku parc. č. XXX/
XX, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre okres: T., obec: U., katastrálne územie: U., a
to v lehote 5 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.); na svoje náklady odstrániť stavbu
neevidovanú v katastri nehnuteľnosti, postavenú na pozemku parc. č. XXX/XX o výmere
4340m2, druh pozemku: Lesný pozemok, nachádzajúcom sa v okrese: T., obci: U., katastrálnom území:

U., ktorou je objekt hľadiska osadený priamo do svahu, pozostávajúci z drevených lavíc s operadlami,
ktoré sú pripevnené do oceľových konštrukcií, pričom oceľové stojky sú kotvené do betónových stupňov
a základov, a to v lehote 5 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.); žalovaným priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok V.). Rozsudok právne odôvodnilustanoveniami § 151o ods. 1, § 134 ods. 1, § 135c ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 868 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 218 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že

žalovaní vzájomnú žalobu odôvodnili tým, že stavby vo vlastníctve žalobcu sú postavené na cudzích
pozemkoch, ktoré sú v ich vlastníctve. Žalobca nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sú stavby
postavené a nemá/nemal ani iné právo, ktoré by ho oprávňovalo zriadiť na pozemkoch dotknuté stavby.
Podľa vedomostí žalovaných takéto právo nemal ani žiadny predchádzajúci vlastník stavieb v čase
ich výstavby. Preto považujú stavby za neoprávnené. Neoprávnenou je pritom taká stavba, ktorá bola

postavená na cudzom pozemku, bez toho, aby vlastník stavby mal k jej postaveniu občianskoprávne
oprávnenie, teda najmä vlastnícke právo, vecné bremeno, obsahom ktorého je právo zriadiť stavbu a
obligačné právne úkony, v rámci ktorých dával vlastník súhlas na zriadenie stavby na jeho pozemku.
K problematike neoprávnenej stavby poukázali žalovaní na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 M Cdo 44/2012. Žalovaní dôvodili, že neexistenciu oprávnenia vlastníka stavby na
ich výstavbu na cudzích pozemkoch, ako negatívnu skutočnosť z

objektívnych dôvodov nedokážu preukázať. Preukazovanie takejto skutočnosti je objektívne nemožné
a v takomto prípade dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu. Poukázali na poradie
spôsobov vyporiadania, ktoré vyplýva z ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Súd má vždy
najskôr skúmať, či je možné odstránenie stavby, následne prikázanie stavby do vlastníctva pozemku a
nakoniec iné možnosti vyporiadania. Ďalej poukázali na tú skutočnosť, že stavby vo vlastníctve žalobcu

sú vo veľmi zlom technickom stave, čo potvrdzuje aj posudok statika vypracovaný Ing. Y. X., zodpovedný
projektant Ing. T. K. z novembra 2016, z ktorého záverov vyplýva, že budova nespĺňa
súčasné statické kritéria, pričom sa predpokladá, že pri zrealizovaní sondážnych prác a hlbšej analýzy
by sa preukázalo značne väčšie množstvo statických porúch. Za optimálne riešenie s prihliadnutím aj
na iné statické poruchy a na celkový stav budovy považuje statik jej demontáž a odstránenie. Ďalej

žalovaní argumentovali aj statickým posúdením spoločnosťou STAMAG s.r.o., vypracovaným Ing. T.
T. z augusta 2017, ktorého objednávateľom bol žalobca, v zmysle ktorého „Vzhľadom na súčasný
technický stav objektov je rekonštrukcia nehospodárna a niektoré stavby sú
nebezpečné... v prípade pohybu osôb v budove SO 04 a SO 05 môžu byť tieto osoby ohrozené aj na
zdraví či živote. Preto odporúčam objekt v čo najkratšom čase uzavrieť, či stavby zbúrať“. Žalovaní

poukázali na to, že od vypracovania tohto statického posúdenia uplynulo viac ako 5 rokov, počas ktorých
stavby aj naďalej chátrali a ďalej sa zhoršoval ich technický stav. Je preto zrejmé, že stavby nespĺňajú
základné technické a statické kritériá a pohyb v ich blízkosti môže byť životu nebezpečný. Nachádzajú
sa v dezolátnom stave, dlhodobo sú nevyužívané, nevykonáva sa na nich žiadna údržba a nemajú
žiadnu architektonickú hodnotu. Uvedené stavby sú schátralé a majú závažné statické nedostatky, čo

žalovaní dokumentovali fotografiami stavieb z novembra 2022. Keďže stavby sú v havarijnom stave,
ich rekonštrukcia by bola nehospodárna, žalovaní mali za to, že ich odstránenie by bolo účelné, pričom
ekonomický dopad na vlastníka stavieb vzhľadom na ich stav by bol zanedbateľný. Predmetné stavby,
ktoré žalobca ako súčasť letného prírodného kina využíval na podnikateľské účely, svojim rozsahom v
značnej miere bránia užívaniu pozemkov vo vlastníctve žalovaných. Tiež dlhodobo neplnia svoj účel.

Žalovaní s poukazom na § 135c Občianskeho zákonníka uviedli, že súd nie je viazaný určitým spôsobom
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Pokiaľ by sa súd nestotožnil s ich návrhom na odstránenie stavieb,
a toto by nepovažoval za účelné, súhlasili s tým, aby súd stavby prikázal za náhradu do ich vlastníctva
v súlade s § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaní považovali uplatnenie svojich práv a nárokov
vzájomnoužalobouvkonanízaefektívneahospodárne.Žalobcasavkonanídomáhazriadeniavecného

bremena k pozemkom vo vlastníctve žalovaných, priľahlých k stavbám v jeho vlastníctve v
zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, čo skutkovo súvisí s právom žalobcov na vyporiadanie
neoprávnených stavieb postavených na cudzom pozemku, ktorého sa žalovaní domáhajú v súlade s
§ 135c Občianskeho zákonníka. Žalovaní ďalej uviedli, že v prípade, ak by súd ich vzájomnej žalobe
vyhovel a nariadil odstránenie stavieb a rovnako aj v prípade, ak by súd prikázal stavby žalobcom

za náhradu, stal by sa pôvodný nárok žalobcu na zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3
Občianskeho zákonníka bezpredmetný a nedôvodný.
5.2. Žalobca so vzájomnou žalobou nesúhlasil. Tvrdenia žalovaných o neoprávnenosti predmetných
stavieb považoval za zmätočné, vzájomne logicky rozporné a klamlivé, tiež za účelové. Ich jediným
cieľom je dosiahnuť stav, aby mesto Stupava a jeho občania nemohli užívať svoje nehnuteľnosti

spôsobom, ako ich nepretržite užívali od roku 1976 do roku 2014, kedy žalovaní, resp. ich právni
predchodcovia vybudovali plot, ktorým zamedzovali vstupu do areálu, čím znemožnili užívanie priestoru
zostranyžalobcuaverejnosti.Podľažalobcu,akmajúžalovanívedomosťoneoprávnenostistavieb,mali
by súdu uviesť, na základe akých skutočností tieto vedomosti získali (úradné záznamy, listinné doklady,svedkovia z daného obdobia a pod.), aby ich súd mohol posúdiť podľa princípu voľného hodnotenia
dôkazov a ustáliť, či sú relevantné, nemožno v súdnom konaní relevantne argumentovať
„určitým vedomosťami“ a žiadať od protistrany, aby tieto skutočnosti preukazovala. Poukázal na to,

že Mesto Stupava predmetné stavby nezriaďovalo (zriaďoval ich právny predchodca žalobcu MNV
Stupava v roku 1974). Dôvodil, že ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka v znení, na ktoré sa
žalovaní odvolávajú, bolo prijaté zákonom č. 509/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1992. Právne
účinky právneho predpisu smerujú do budúcnosti, ktorá nastala po účinnosti zákona, preto nemôžu
smerovať k stavbe, ktorá bola zriadená takmer pred 17 rokmi pred účinnosťou zákona č. 509/1991

Zb., vzájomnú žalobu považoval preto za irelevantnú. Odstránenie stavby sa má realizovať na náklady
toho, kto ju zriadil, to však nie je žalobca, tento ju získal na základe delimitácie a zákonnej sukcesie.
K otázke oprávnenosti stavieb žalobca uviedol, že v čase výstavby boli stavby, ako aj pozemky v
jednotnom tzv. socialistickom vlastníctve s tým, že budovy boli v správe MNV U. a pozemky v správe
jedného z podnikov Štátnych lesov, ktoré zriadilo v tom čase Ministerstvo lesného
a vodného hospodárstva SSR. Vlastníctvo stavby a pozemku bolo teda rovnaké a rozdielni boli len

správcovia majetku. Nemohlo teda ísť o neoprávnenú stavbu. V roku 1991 bolo vlastníctvo k
predmetným stavbám na základe zákona o majetku obcí prevedené na mesto U., o čom svedčí napríklad
Delimitačný protokol z 15.1.1991, ako aj Zoznam nehnuteľností, ktoré prechádzajú z majetku Slovenskej
republiky do vlastníctva obce. V zozname majetku je pod poradovým číslom XX a inventárnym číslom XX
výslovne uvedený názov budovy - stavby „Amfiteáter“, ktorého obstarávacia cena bola 450.000,- Kčs.

Týmto stavbám boli pridelené súpisné čísla, čo bolo doložené aj na kataster nehnuteľností, z ktorého
vyplýva, že stavba Amfiteátra na pozemku parc. č. XXX/XX, v k. ú. U., bola postavená v roku 1974
a stavebníkom bol MNV U., vlastníkom stavby je mesto U. a stavbe bolo pridelené súpisné číslo XXXX.
Z dokumentu tiež vyplýva, že stavba premietárne na pozemku parc. č. XXX/XX, k. ú. U.,
bola postavená v roku 1974, stavebníkom bol MNV U., vlastníkom stavby je mesto U. a stavbe nebolo

pridelené súpisné číslo. Tieto skutočnosti boli zabezpečené v roku 2009 pri zápise predmetných stavieb
do evidencie nehnuteľností. Žalobca poukazoval na to, že priestor využíval výlučne on, resp. jeho právny
predchodca - MNV U. na organizáciu kultúrnych podujatí, keď sa v ňom konalo celkovo 17 ročníkov
hudobného festivalu „Stupavský širák“ (v rokoch 1994 -2011), niekoľko ročníkov hudobného festivalu
„Country rock fest“, ako aj 5 ročníkov festivalu dychovej hudby, všetko organizované mestom Stupava. V

priestoroch mestského amfiteátra sa organizovali aj rôzne koncerty hudobných skupín a individuálnych
interpretov a po inštalácii premietacej techniky sa priestor amfiteátra využíval na premietanie filmov pod
holým nebom, ako letné kino. Stavby teda nikdy neboli stavbami neoprávnenými. Boli postavené dávno
pred účinnosťou zákona, ktorý neoprávnenú stavbu v zákone konštituoval, boli postavené štátnymi
organizáciami na štátnom majetku a boli nepretržite takmer 40 rokov využívané na verejnoprospešné

účely, až kým žalovaný, resp. jeho právny predchodca výstavbou plotu nezamedzil vstup do areálu, čím
znemožnil účinné využívanie predmetných nehnuteľností. Pokiaľ žalovaní vytýkajú mestu U., že stavby
sú v zlom technickom stave, neuvádzajú, že to boli práve oni, ktorí od roku 2014 vytvárali rôzne prekážky
vstupu do areálu, znemožňovali účinné nakladanie s majetkom mesta, výsledkom čoho je postupné
znehodnocovanie predmetných stavieb. Mesto U. v minulosti prijalo množstvo uznesení

mestského zastupiteľstva, ktorých účelom bola ochrana hodnoty majetku mesta v mestskom amfiteátri
a vyčlenilo tiež nemalé finančné prostriedky na jeho záchranu. Z tohto dôvodu mesto U. aj začalo súdne
konanie o zriadení vecných bremien.
5.3.1. Žalovaní poukázali na ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka, ktoré je prejavom nepravej
spätnej účinnosti ustanovení prijatých zákonom č. 509/1991 Zb. Právne normy obsiahnuté v predmetnej

novele Občianskeho zákonníka regulujú právne vzťahy i do budúcna, s dodržaním princípu ochrany
nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní tak, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vyplývajúce
z pred 1.1.1992 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.1991. Je preto zrejmé, že právne
vzťahy vzniknuté z neoprávnenej stavby sa spravujú režimom upraveným v norme § 135c Občianskeho
zákonníka,ato ivprípade,akneoprávnenástavbavzniklapred1.1.1992.Uvedenýprávny

názor bol judikovaný rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 606/2004, R23/2006, v ktorom veľký senát občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Českej republiky uviedol: „Ak bolo zariadenie stavby tzv. „socialistickou organizáciou“
na cudzom pozemku po 1.4.1964 neoprávnené, je potrebné vykonať jej vyporiadanie podľa § 135c
Obč. zák., aj keď išlo o stavbu zriadenú pred 1.1.1992“. Poukázali aj na nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. I. ÚS 187/2003, podľa ktorého zatiaľ čo vznik vzťahu z neoprávnenej stavby je
nutné posúdiť podľa právnej úpravy, ktorá tu bola v dobe vzniku stavby, spôsob vyporiadania medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby sa musí riadiť právnou úpravou, ktorá je tu v
dobe rozhodovania súdu. Podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky iba tento výklad prechodnéhoustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka po novele č. 509/1991 Zb. vedie k poskytnutiu
ochrany ústavným právam sťažovateľa, to znamená k ochrane jeho vlastníckeho práva podľa čl. 11,
aj k poskytnutiu práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny. K námietke

nedostatku pasívnej legitimácie žalobcu v spore o vzájomnej žalobe uviedli, že pasívne legitimovaným
podľa§135cObčianskehozákonníkajevlastníkneoprávnenejstavby.Akideoneoprávnenústavbu,súd
nemôže zamietnuť žalobu o jej odstránenie, v takom prípade má pristúpiť k vysporiadaniu
vzťahov z neoprávnenej stavby jedným zo spôsobov podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Žalobca
v konaní nepreukázal oprávnenosť stavby a povolenie na ich výstavbu v konaní nepredložil. V konaní

predložili stavebno-technický prieskum Amfiteátra na ul. W. v U., vypracovaný Ing. P. G., autorizovaným
inžinierom pre statiku stavieb, z ktorého jednoznačne vyplýva, že stavby sú v zlom technickom až
havarijnom stave, vykazujú významné a rozsiahle poruchy, ktoré je nutné bezodkladne sanovať. Z
posudku plynie záver, že „rekonštrukcia objektov je nehospodárna a niektoré stavby sú nebezpečné.
Vzhľadom na zníženú pevnosť nosných konštrukcií objektov, niektoré stavby môžu ohroziť zdravie a
život ľudí, preto odporúčam ich v čo najkratšom čase zbúrať.“ Oplotenie bolo vybudované už pred

nadobudnutím vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom zo strany právneho predchodcu žalovaných.
Žalovaní a ani ich právny predchodca nevytvárali prekážky vstupu žalobcu na pozemok, tak ako to
tvrdí. Žalovaní považovali havarijný stav stavieb za následok jeho dlhodobej nečinnosti. Pokiaľ stavby
slúžili v minulosti verejnému účelu, k dnešnému dňu, vzhľadom k ich aktuálnemu stavu, žiadnemu
verejnoprospešnému účelu už neslúžia a ani nemôžu, nakoľko stavby je nutné zbúrať. Aktuálne sa v

blízkom okolí nachádza obytná zóna s množstvom rodinných domov, podujatiami realizovanými v areáli
amfiteátra by tak dochádzalo k nežiaducemu narúšaniu pokojného rodinného bývania obyvateľov týchto
domov. Ak by súd dospel k záveru, že nie je účelné odstrániť stavby, žalovaní súhlasili s tým, aby stavby
konajúci súd prikázal do ich vlastníctva v súlade s § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka.
5.3.2. K pôvodnej žalobe poukázali na uznesenie odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že nedošlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ďalej dôvodili,
žezriadenievecnéhobremenaspočívajúcehovprístupekstavbám,ktorésú vhavarijnomstave,
resp. v stave na zbúranie, je neopodstatnené a malo by za následok len nedôvodné obmedzovanie ich
vlastníckych práv, zároveň by to bolo v rozpore so zásadou proporcionality.
5.4.1. Za nesporné skutkové tvrdenia súd prvej inštancie považoval, že žalobca je vlastníkom

nehnuteľností, stavby so súpisným č. XXXX, druh stavby: Budova pre kultúru a verejnú
zábavu (múzeum, knižnica a galéria), popis stavby: amfiteáter postavený na pozemku parc. č. XXX/
XX a vlastníkom nehnuteľností, stavby bez súpisného čísla, druh stavby: Budova pre kultúru a verejnú
zábavu (múzeum, knižnica a galéria), popis stavby: premietáreň postavenej na pozemku parc. č. XXX/
XX, nachádzajúce sa v okrese T., obci U., k. ú. U., zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Malacky,

katastrálny odbor. Žalovaní sú vlastníkmi pozemkov parc. č. XXX/XX o výmere 4340 m2 a parc. č. XXX/
XX o výmere 23892 m2, druh pozemku: lesné pozemky. Jedná sa o oplotený areál „Amfiteátru X.“ v U.,
ide o letné prírodné kino so zázemím osadené v doline nad mestom U.. Areál pozostáva z
hľadiska pre divákov, premietacieho domčeka, baru a sociálnych zariadení. Prístup do letného kina je z
W. ulice. Areál v minulosti slúžil ako letné kino a amfiteáter, na ktorom sa uskutočňovali rôzne kultúrne

podujatia.
5.4.2. K sporným skutkovým tvrdeniam vykonal dokazovanie a zistil, že nie je možné vyhovieť návrhu
žalobcu na vydržanie požadovaných práv zodpovedajúcich vecnému bremenu v prospech vlastníka
stavieb. Žalobca nepredložil súdu žiadne dôkazy svedčiace o jeho dobromyseľnosti počas vykonávania
práva. Naopak, sám žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 7.2.2018 uviedol, že vedel o tom, že pozemky,

na ktorých stavba stojí, sú vo vlastníctve Lesy SR, š.p. Jednou z kumulatívnych podmienok na určenie,
že vecné bremeno bolo vydržané je dobromyseľnosť držby. Žalobca však nepredložil dôkazy o tom,
že vstup na tieto nehnuteľnosti, právo prechodu cez susediace lesné pozemky a právo organizovať
kultúrne podujatia vykonával dobromyseľne. Tvrdil len, že mu v týchto právach nikto nebránil od roku
1975, kedy začal s výstavbou amfiteátra až do roku 2014 a že bolo zrejmé,

že žalobca má zabezpečený bezproblémový vstup na tieto nehnuteľnosti. Túto skutočnosť žalobca
však nijako neosvedčil. Predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu - práva prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok, je presvedčenie osoby, ktorá cez
pozemok prechádza, že tým pre seba ako vlastníka susediaceho pozemku toto právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vykonáva právom (oprávnene drží). V takom prípade pôjde o nadobudnutie

práva zodpovedajúce vecnému bremenu výkonom práva, t. j. vydržaním (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 39/1999). Žalobca od okamihu výstavby stavieb situáciu s
ich umiestnením a prístupom k nim neriešil s pôvodným vlastníkom, ani so súčasnými vlastníkmi.
Nenavrhoval žiadny právny režim, ktorý by mu zabezpečoval právo cesty a údržby stavieb z pozemkovvo vlastníctve žalovaných. Právo cesty nemôže slúžiť na iný účel, než na ktorý je určený zákonom, t. j. na
nevyhnutný prístup k stavbe. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca (jeho právny
predchodca - MNV Stupava) zriadil na pozemkoch iného vlastníka (Československý štát) stavby. Podľa

žalobcu mal právo na zriadenie takýchto stavieb, keďže v tom čase pozemky, na ktorých boli stavby
zriadené boli vo vlastníctve štátu. V tom čase už platil stavebný zákon č. 50/1976 Zb, ktorý podrobne
upravoval postup pri povoľovaní stavieb, kolaudácii stavieb a podobne. Žalobca tvrdil, že v prípade
ním vlastneným stavieb sa postupovalo už podľa vtedy platného stavebného zákona, ktorú skutočnosť
žiadnym spôsobom nepreukázal. Napriek tomu, že stavby mali byť postavené v rokoch 1974 - 1976

(pravdepodobne), k ich zápisu do katastra nehnuteľností došlo až v roku 2009 (teda po cca 35 rokoch),
keď žalobca oznámil katastrálnemu úradu skutočnosť, že existuje stavba „amfiteáter“ na pozemku parc.
č. XXXX/XX, v k. ú. U., postavená v roku 1974, stavebník MNV U., vlastník stavby mesto U., V. X/
XX, U. a stavbe bolo udelené súpisné č. XXXX. Ďalej bolo katastrálnemu úradu oznámené, že stavba
„premietáreň“ na parc. č. XXX/XX, v k. ú. U., bola postavená v roku 1974, stavebník MNV U., vlastník
stavby mesto U., V. X/XX, U. a stavbe nebolo udelené súpisné číslo. Žalobca žiadal o zápis vlastníctva

v zmysle § 46 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb., na základe uvedeného boli stavby žalobcu zapísané na LV č.
2783 pre k. ú. Stupava. Žalovaní sú vlastníkmi pozemkov parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX, na ktorých
sú postavené stavby žalobcu.
5.4.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že stavby vo vlastníctve žalobcu nie je možno považovať za
iné ako neoprávnené stavby, keďže boli postavené na cudzom pozemku, bez toho aby žalobcovi svedčil

právny titul umožňujúci zriadiť takéto stavby na cudzom pozemku. S poukazom na § 868 Občianskeho
zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že právne normy obsiahnuté v novele Občianskeho
zákonníka (zák. č. 509/1991 Zb.) regulujú právne vzťahy i do budúcna, s dodržaním princípu
ochrany nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní. Podľa súdu prvej inštancie je nesporné, že
právne vzťahy vzniknuté z neoprávnenej stavby sa spravujú režimom upraveným v § 135c Občianskeho

zákonníka, a to i v prípade, ak neoprávnená stavba vznikla pred 1.1.1992. Ak by malo ísť o oprávnenú
stavbu, musel by žalobca preukázať, že sa jedná o takéto stavby, a to napr. vydaným stavebným
povolením alebo kolaudačným rozhodnutím alebo iným relevantným dokladom. Žalobca žiadny takýto
dôkaz nepredložil. Prisvedčil názoru žalovaných, že v takomto prípade dôkazná povinnosť prechádza
na žalobcu. Nie je možné žiadať od žalovaných, aby oni preukazovali oprávnenosť alebo neoprávnenosť

stavieb na svojich pozemkoch. Nesúhlasil s názorom žalobcu o nedostatku jeho pasívnej legitimácie
v spore o vzájomnej žalobe. Žalobca síce nebol zriaďovateľom stavieb, resp. stavebníkom, čo je však
v posudzovanom prípade irelevantné, keď pasívne legitimovaný v spore podľa § 135c Občianskeho
zákonníka je vlastník neoprávnenej stavby. Žalobca je jednou z inštitúcií štátu zriadenou zákonom.
Žalovaní sú fyzické osoby. Žalobca nepreukázal právny titul k zriadeniu stavieb na pozemkoch. Súd

prvej inštancie mal za to, že stavby sú neoprávnené, a je preto potrebné na nich aplikovať ustanovenie
§ 135c Občianskeho zákonníka.
5.4.4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že už v čase jeho rozhodovania v roku 2018 bolo predložené
statické posúdenie spoločnosti STAMAG, s.r.o., ktoré odporúčalo vlastníkovi stavieb stavby v čo
najkratšom čase uzavrieť, prípadne ich zbúrať. Aj posudok statika Ing. T. K. PhD. poukázal na zlý

technický stav stavieb. Už vtedy bol stav taký, že stavby amfiteátra a stavby premietárne nespĺňali
základné technické a statické kritéria a pohyb v ich blízkosti bol životu nebezpečný. Žalovaní v konaní
predložili stavebno-technický prieskum amfiteátra v Stupave, vypracovaný Ing. P. G., autorizovaným
inžinierom pre statiku stavieb, z ktorého vyplýva, že stavby sú v zlom technickom stave, až v havarijnom,
vykazujú významné a rozsiahle poruchy, ktoré je nutné bezodkladne sanovať. Znalec konštatoval,

že rekonštrukcia objektov je nehospodárna a niektoré stavby sú nebezpečné. Vzhľadom na zníženú
pevnosť nosných konštrukcií objektov niektoré stavby môžu ohroziť zdravie a život ľudí, preto znalec
odporúčal stavby v čo najkratšom čase zbúrať. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri rozhodovaní o
odstránení stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka je potrebné skúmať, či je možné odstránenie
stavby a až následne prikázanie stavby do vlastníctva pozemku a iné možnosti. Z vykonaného

dokazovania mal súd preukázané, že stavby vo vlastníctve žalobcu sú stavbami neoprávnenými tak,
ako to predpokladá § 135c Občianskeho zákonníka. Poukázal na tvrdenie žalobcu, že sa jedná o
oprávnené stavby, ktoré nadobudol na základe zákona č. 138/1991 Zb., pričom predložil delimitačný
protokol o prevode majetku MNV U. na mesto U. zo dňa 15.1.1991, uzavretý podľa § 347 hospodárskeho
zákonníka a podľa § 11 vyhlášky č. 119/1998 Z. z. Podľa žalobcu v zozname majetku je pod por.

č. XX a inventárnym č. XX výslovne uvedený Amfiteáter, ktorého obstarávacia cena bola 450.000,-
Kčs. Samotný delimitačný protokol predpokladá uzavretie pravdepodobne hospodárskych zmlúv o
prevode majetku obce, takýto doklad už predložený nebol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z
označenia„Amfiteáter“vdelimitačnomprotokole(vzoznamenehnuteľností,ktoréprechádzajúzmajetkuSlovenskej republiky do vlastníctva obce) nie je možné vyvodiť, že stavby uvádzané pod spoločným
pojmom „Amfiteáter“ sú stavby, ktoré boli postavené legálne, v súlade so stavebným zákonom a nedá
sa zistiť, o aké konkrétne nehnuteľnosti ide, keďže v zozname nehnuteľností sa nenachádza žiadne

parcelné číslo a ani výmera (na rozdiel od iných stavieb). Nie je preto možné z dokladov predložených
žalobcom špecifikovať, či sa jedná o Stavbu 1, prípadne o iné stavby. Stavby vo vlastníctve žalobcu
sú nesporne umiestnené na pozemkoch vo vlastníctve žalovaných. Žalobca k užívaniu pozemkov, na
ktorých sa stavby v jeho vlastníctve nachádzajú, nemá žiadny právny titul.
5.4.5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre vyhovenie žalobného návrhu

žalovaných. V prípade stavieb je opodstatnené ich odstránenie, keďže je preukázané, že stavby sú v
havarijnom stave, dlhodobo neplnia svoj účel a už ani nemôžu takémuto účelu slúžiť. Konštatoval, že mu
je z obhliadky známe, že areál amfiteátra sa nachádza v svahovitej časti mesta U., prístup je po miestnej
komunikácii (W. ulica), v bezprostrednej blízkosti bývalého amfiteátra sa nachádza
intenzívna zástavba rodinných domov. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že pri rozhodnutí súdu treba
zobrať do úvahy záujem obyvateľov mesta U. a nie záujem vlastníkov nehnuteľností, súd poukázal na

to, že komunikácia ani okolité územie nie je uspôsobené na parkovanie čo len trocha väčšieho množstva
motorových vozidiel, ktoré by si návšteva vyžiadala. Na druhej strane sú reálni občania mesta U., ktorí
bývajú v bezprostrednej blízkosti amfiteátra a je otázne, či je v ich záujme organizovať
hudobnú produkciu alebo inú kultúrnu činnosť v tomto priestore.
5.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že

úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal odvolanie žalobca. Odvolaciemu
súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrhu žalobcu na zriadenie vecného bremena
vyhovel, vzájomnú žalobu žalovaného o odstránenie stavieb zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov

konania, resp. aby tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní poukázal
na prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané v prejednávanej veci, ktorým súd zriadil vecné bremeno

-právocesty(právoprechodupešiaprejazduosobnýmianákladnýmimotorovýmivozidlami)vprospech
vlastníka stavieb súpisné č. XXXX. a stavby bez súpisného čísla nachádzajúcej sa na parc. č. XXX/
XX (premietáreň) v rozsahu vymedzenom geometrickým plánom č. XX/XXXX, zaviazal žalobcu uhradiť
v prospech žalovaného odplatu za zriadenie vecného bremena vo výške 4.000,- € a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. Zároveň poukázal aj na uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. 15 Co 24/2019,

ktorým tento rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s
tým, že okrem iného vytkol súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu
k určenému rozsahu vecného bremena, predovšetkým z pohľadu jeho funkčnosti.
6.2. Podľa odvolateľa, ak súd prvej inštancie považoval za nesporné, že právne vzťahy vzniknuté z
neoprávnenej stavby sa spravujú režimom upraveným v § 135c Občianskeho zákonníka, a to i v prípade,

ak neoprávnená stavba vznikla pred 1.1.1992, vec nesprávne právne posúdil. Predmetné zákonné
ustanovenie§135cvznení,naktorésažalovaníodvolávajú,jeplatnéibaod1.1.1992vzhľadomnato,že
do Občianskeho zákonníka bolo zapracované novelizačným zákonom č. 509/1991 Zb., ktorý nadobudol
účinnosť práve dňom 1.1.1992. Právne účinky tohto právneho predpisu (ako aj každého iného právneho
predpisu) však nesmerujú do minulosti, ale do budúcnosti, ktorá nastáva po účinnosti zákona. Znamená

to, že ak niekto hypoteticky aj postavil neoprávnenú stavbu, ktorá v čase stavby nebola neoprávnenou,
nemôže byť takáto stavba spätne vyhlásená za neoprávnenú, ak sa po 17. rokoch inštitút neoprávnenej
stavby do zákona zapracuje. V právnom poriadku sa to nazýva retroaktivita právnej normy, pričom zákaz
retroaktivity je jedným zo základných princípov právneho štátu, vyplývajúceho z princípu právnej istoty.
Právne účinky tohto predpisu teda v žiadnom prípade nemôžu smerovať k stavbe, ktorá bola zriadená

takmer 17 rokov pred účinnosťou novelizačného zákona (zákon č. 509/1991 Zb.), z ktorého žalovaní pri
svojej vzájomnej žalobe vychádzajú. Rozhodnutie súdu je preto už len z tohto dôvodu nezákonné.
6.3. Odvolateľ považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne aj z toho dôvodu, že súd
rozhodol o povinnosti žalobcu znášať náklady odstránenia stavby napriek tomu, že žalobca žiadnu
z predmetných stavieb nezriaďoval. Poukázal na to, že v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka

subjektom povinnosti odstránenia stavby a povinnosti znášať náklady takéhoto odstránenia je ten,
kto stavbu zriadil. Namietal, že stavby, ktoré mu súd prikázal odstrániť na jeho náklady nezriadil, ale
nadobudol ich do vlastníctva z majetku štátu - Slovenskej republiky po 15. rokoch po ich výstavbe, nazáklade zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a na základe delimitácie z majetku
štátu (v tom čase Slovenskej republiky).
6.4. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade stavieb, ktoré nariadil odstrániť,

ideostavbyneoprávnené.Poukázalnato,žepredmetnéstavbybolivovlastníctveštátuabolipostavené
na pozemkoch štátu (čo priznáva aj súd prvej inštancie), nemohlo ísť, a to ani teoreticky, o stavby
neoprávnené. V roku 1991 bolo vlastníctvo k predmetným stavbám v
zmysle zákona o majetku obcí (zákon č. 138/1991 Zb.) prevedené na mesto U., o čom svedčí napríklad
Delimitačný protokol zo dňa 15.1.1991, ako aj Zoznam nehnuteľností, ktoré prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky, ktoré boli ako dôkazy založené do súdneho spisu. K záveru súdu, podľa ktorého
z označenia „Amfiteáter“ v delimitačnom protokole nie je možné vyvodiť, že
stavby uvádzané pod spoločným pojmom „Amfiteáter“ sú stavby, ktoré boli postavené legálne v súlade
so stavebným zákonom a nedá sa zistiť, o aké konkrétne nehnuteľnosti ide, odvolateľ uviedol, že v U.
žiadny iný amfiteáter od roku 1991 nebol a nie je a týmto označením sa môžu označovať jedine stavby
vo vlastníctve mesta nachádzajúce sa v lokalite X., pretože jedine tieto stavby boli súčasťou mestského

amfiteátra.
6.5. Odvolateľ poukázal aj na dôkaz - Oznámenie o udelení súpisného čísla, ktoré bolo doložené aj na
kataster nehnuteľností a z ktorého vyplýva, že stavba Amfiteátra na pozemku parc. č. XXX/XX, v kat.
území U., bola postavená v roku 1974, stavebníkom bol MNV U., vlastníkom stavby je mesto U. a stavbe
bolo udelené súpisné č. XXXX. Z dokumentu tiež rovnako vyplýva, že stavba

Premietárne na pozemku parc. č. XXX/XX, v kat. území U., bola postavená v roku XXXX,
stavebníkom bol MNV U., vlastníkom stavby je mesto U. a stavbe nebolo udelené súpisné číslo. Vyššie
uvedené skutočnosti boli zabezpečené v roku 2009 pri zápise predmetných stavieb na list vlastníctva.
6.6.Odvolateľnamietal,ženapriekskutočnosti,žestavbybolipostavenévroku1974,súdprvejinštancie
prijal záver, že žalobca nepreukázal, že by stavby boli postavené v súlade so stavebným zákonom, ktorý

nadobudol účinnosť až 1.10.1976, teda dva roky po ich postavení.
6.7. Odvolateľ pripomenul, že od okamihu postavenia mestského amfiteátra v rámci akcie „Z“ (teda
s pracovným prispením spoluobčanov) tento priestor využíval výlučne žalobca (Mesto U.), resp. jeho
právny predchodca - MNV U., na organizáciu kultúrnych podujatí - konalo sa v ňom celkovo 17 ročníkov
hudobného festivalu „Stupavský širák“ (v rokoch 1994-2011), niekoľko ročníkov hudobného

festivalu „Country rock fest“, ako aj 5 ročníkov festivalu dychovej hudby - všetky organizované
mestom U.. V neposlednom rade sa v priestoroch mestského amfiteátra organizovali rôzne koncerty
hudobných skupín a individuálnych interpretov a po inštalácii premietacej techniky
sa priestor amfiteátra využíval na premietanie filmov pod holým nebom ako letné kino.
6.8. Pokiaľ ide o technický stav budov odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie, že stavby sú

v havarijnom stave, poukázal na to, že súd prevzal len argumentáciu žalovaných, ako aj na to, že
predmetné stavby stále môžu slúžiť svojmu účelu, pretože územný plán mesta v danej
lokalite zmenený nebol a stále ide o funkčné plochy slúžiace na šport, rekreáciu a
agroturistiku. Využitie stavieb k pôvodným účelom teda stále možné je. Rovnako poukázal na to, že
to boli žalovaní (predovšetkým žalovaný v I. rade), ktorí od roku 2014 vytvárali rôzne prekážky vstupu

do areálu, znemožňovali účinné nakladanie s majetkom mesta, výsledkom čoho bolo aj postupné
znehodnocovanie predmetných stavieb. Mesto U. v minulosti prijalo množstvo uznesení mestského
zastupiteľstva, ktorých účelom bola ochrana hodnoty majetku mesta v mestskom amfiteátri (viaceré sa
nachádzajú aj v súdnom spise), a vyčlenilo tiež nemalé finančné prostriedky na záchranu tohto majetku.
A práve z dôvodu zamedzenia postupného znehodnocovania tohto mestského majetku mesto U. aj

začalototosúdnekonanieozriadenievecnýchbremien,pričomsaspoliehalonarýchluaúčinnúochranu
majetku a svojich záujmov zo strany súdu.

7.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. K námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie poukázali na to, že žalobca už počas konania pred súdom prvej inštancie ako

i v odvolaní opäť namietal nesprávnosť aplikácie ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka dôvodiac
tým, že stavby boli zriadené ešte pred účinnosťou predmetného ustanovenia a z tohto dôvodu sa na
daný právny vzťah predmetné ustanovenie nevzťahuje. Poukázali pritom na zákaz retroaktivity s tým,
že právne účinky predpisu (§ 135c Občianskeho zákonníka) v žiadnom prípade nemôžu smerovať k
stavbe, ktorá bola zriadená takmer 17 rokov pred účinnosťou novelizačného zákona. Žalovaní dôvodili,

že k definujúcim znakom právneho štátu síce patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95), avšak nie každá
retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje
tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania jezaložený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom
princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a
dostatočne významných cieľov verejnej moci. Vychádzajúc z ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka

žalovaní dôvodili, že právne normy novely Občianskeho zákonníka zákona č. 509/1991 Zb. regulujú
právne vzťahy do budúcna, avšak z princípu ochrany nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní sa
vyvodzuje, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vyplývajúce spred 1.1.1992 sa posudzujú podľa
predpisov účinných do 31.12.1991. Z uvedeného je zrejmé, že právne vzťahy vzniknuté z neoprávnenej
stavby sa spravujú režimom upraveným v norme § 135c Občianskeho zákonníka, a to i

v prípade, ak neoprávnená stavba vznikla pred 1.1.1992. Tento právny názor možno považovať za
ustálený judikatúrny právny názor, v tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 31 Cdo 606/2004, R 23/2006, v ktorom veľký senát občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Českej republiky uviedol: „Ak bolo zriadenie stavby tzv. „socialistickou organizáciou“
na cudzom pozemku po 1.4.1964 neoprávnené, je potrebné vykonať jej vyporiadanie podľa § 135c
Občianskeho zákonníka aj keď išlo o stavbu zriadenú pred 1.1.1992.“ , ďalej na nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. I. ÚS 187/2003, rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1875/98.
7.2. Pokiaľ odvolateľ namietal, že má znášať náklady na odstránenie stavieb, pričom neoprávnené
stavby nezriadil, ale nadobudol ich do vlastníctva z majetku štátu žalovaní poukázali na to, že žalobu
podľa § 135c ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka môže podať len vlastník pozemku a táto musí smerovať

proti vlastníkovi stavby. Pasívnu legitimáciu v spore o vyporiadanie neoprávnenej stavby
má tak vždy výlučne aktuálny vlastník neoprávnenej stavby. Nemožno v tomto smere striktne rozlišovať
zriaďovateľa neoprávnenej stavby a vlastníka stavby. Pokiaľ zriaďovateľ stavby aktuálne
už nie je jej vlastníkom, stráca pasívnu legitimáciu v súdnom spore o odstránenie neoprávnenej stavby
a pasívne legitimizovaným subjektom je vlastník, ktorému konajúci súd v zmysle dikcie ustanovenia

§ 135c ods. 1 ukladá zároveň povinnosť odstrániť túto stavbu na jeho náklady. Ďalej poukázali na
to, že pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku je určujúci stav objektívne existujúci v
čase vyhlásenia rozsudku. Zároveň poukázali na to, že v posudzovanom prípade došlo k zásadnej
zmene skutkových okolností, dôvodiac aktuálnym havarijným, až životu nebezpečným stavom stavieb
vo vlastníctve žalobcu. Na preukázanie tejto skutočnosti v konaní pred súdom prvej inštancie predložili

stavebno-technickýprieskumAmfiteátranaul.W.vU.,vypracovanýIng.P.G.,autorizovanýminžinierom
pre statiku stavieb SKSI 6857-I3 v júni 2023 (ďalej len „posudok“). Zo záveru posudku jednoznačne
vyplýva, že stavby sú v zlom technickom, až havarijnom stave, vykazujú významné a rozsiahle poruchy,
ktoré je nutné bezodkladne sanovať. Z posudku plynie záver, podľa ktorého: „Na základe vykonaného
stavebno-technického prieskumu môžem konštatovať, že rekonštrukcia objektov je nehospodárna a

niektoré stavby sú nebezpečné. Vzhľadom na zníženú pevnosť nosných konštrukcií objektov niektoré
stavby môžu ohroziť zdravie a život ľudí, preto odporúčam ich v čo najkratšom čase zbúrať.“
Súčasťoupredloženéhoposudkujeajfotodokumentáciastaviebvovlastníctvažalobcu,zktorejjetaktiež
zrejmé, že stavby sú nevyužívané, schátrané, sú v havarijnom stave a dlhodobo neplnia
svoj pôvodný účel. Žalovaní poukázali na to, že žalobca havarijný stav stavieb nepopieral, obviňoval

predovšetkým žalovaného v I. rade, že za tento stav stavieb zodpovedá. Žalovaní uviedli, že ich právny
predchodca,anioni,nikdynerobiliprekážkymestuU.vprístupekstavbámžalobcuatvrdenie,žeodroku
2014 by žalovaní zamedzovali vstupu do areálu bolo vyvrátené samotným primátorom mesta U., ktorý v
konaníuviedol,ževroku2015sapodohodesvlastníkompozemkuvykonalarekonštrukciastavieb,robili
sa sanačné, udržiavacie práce, ktorých finančný rozsah bol približne v sume 15.000,- €. Žalovaní nemajú

vedomosť o tom, že by ich právneho predchodcu, resp. ich samotných niekto zo strany žalobcu oslovil
s požiadavkou na sprístupnenie stavieb za účelom ich ďalšej sanácie či rekonštrukcie. Žalovaní nikdy
nebránili žalobcovi vstupu do areálu za účelom prístupu k stavbám a tomu potrebnému prechodu cez
pozemky v ich vlastníctve. Pokiaľ ide o oplotenie, bolo vybudované už pred nadobudnutím vlastníckeho
práva k dotknutým pozemkom zo strany právneho predchodcu žalovaných, t. j. zo strany p. K. V.. Podľa

žalovaných za chátranie stavieb, ich havarijný stav, ktorý je navyše životu a zdravie ohrozujúci, nesie
zodpovednosť výlučne žalobca, ktorý svojou dlhodobou nečinnosťou neuskutočnil žiadne kroky k tomu,
aby sa zamedzilo znehodnocovaniu majetku mesta U.. Predmetné stavby tak nemôžu slúžiť ani svojmu
pôvodnému účelu. V zmysle schváleného Územného plánu Mestom v U. v roku 2005 (pred skoro 20
rokmi) sa začala od tohto obdobia rozsiahla výstavba rodinných domov v tomto okolí, v dôsledku čoho

je tento priestor nevhodný na akékoľvek kultúrne podujatie, či už z dopravného hľadiska alebo hľadiska
organizačno-technického.
7.3. Žalovaní nesúhlasili s odvolacím dôvodom, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Majú za to, že konajúci súd aj vo vzťahu kvzájomnej žalobe na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom, na ktoré následne aplikoval aj správnu právnu normu. Poukázali na to, že podľa odbornej
literatúry sa pojem neoprávnená stavba vykladá tak, že stavba sa považuje za neoprávnenú vtedy, ak ju

niekto staval na cudzom pozemku bez toho, aby mu svedčil právny titul, umožňujúci zriadiť na cudzom
pozemku stavbu. O neoprávnenú stavbu v praxi ide vtedy, keď vlastník stavby nie je vlastníkom pozemku
a k pozemku nemá ani iný relevantný právny titul. Neoprávnená stavba je inštitútom občianskeho
práva. Je to stavba, ku ktorej neexistuje občianskoprávne oprávnenie (viď Občiansky zákonník I, 2.
vydání, 2019, s. 1041 - 1050: M. Fečík). Poukázali aj na uznesenie odvolacieho súdu v prejednávanej

veci sp. zn. 15 Co 24/2019-357, ktorý konštatoval, že žalobca nepreukázal ani oprávnenosť stavby,
nakoľkostavbyvovlastníctvežalobcusúpostavenénapozemkužalovanýchapovolenienaichvýstavbu
žalobca v konaní nepredložil. Majú za to, že žalobcom predložené dôkazy (Delimitačný protokol zo dňa
15.11.1991, Zoznam nehnuteľností a Oznámenie o udelení súpisného čísla k Stavbe 1.) nepreukazujú
oprávnenosť zriadenia stavieb na pozemkoch, ktoré sú aktuálne v ich vlastníctve, žalobca predmetnými
dôkazmi nepreukázal existenciu právneho titulu k zriadeniu týchto stavieb. Podľa žalovaných tak súd

prvej inštancie správne rozhodol o odstránení stavieb s poukazom na postupnosť
predpokladanú v ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka. V konaní o vyporiadanie neoprávnenej
stavby ako prvoradé prichádza do úvahy rozhodnutie súdu o odstránení stavby, a to na náklady vlastníka
stavby. Pokiaľ by súd vzhliadol neúčelnosť odstránenia stavby, má súd povinnosť prikázať stavbu
vlastníkovi pozemku, len ak s tým vlastník pozemku súhlasí. Žalovaní žiadali svojim žalobným návrhom,

aby konajúci súd rozhodol o odstránení stavieb, alternatívne, aby súd tieto stavby prikázal do vlastníctva
žalovaných, ale len za podmienky, ak by vzhliadol účelnosť stavby. V prejednávanom prípade však je
opodstatnené odstránenie stavieb poukazujúc na to, že sú stavbami neoprávnenými, sú v havarijnom
stave ako i na skutočnosť, že dlhodobo neplnia svoj účel a ani svoj účel už plniť nemôžu.
7.4. Žalovaní odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a

priznal im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8.1. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca. K právnym účinkom zákonného ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka mal naďalej za to, že právne účinky tohto predpisu v žiadnom prípade nemôžu
smerovať k stavbe, ktorá bola zriadená takmer 17 rokov pred účinnosťou novelizačného zákona (zákon

č. 509/1991 Zb.) ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.1.1992 a z ktorého žalovaní pri svojej vzájomnej
žalobe vychádzajú. Vyplýva to aj z citácie § 868 Občianskeho zákonníka, ktorú žalovaní citujú na strane
4. svojho vyjadrenia a ktoré uvádza, že „vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté
pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“. Poukázal na to, že doložené
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky je v tomto smere neaplikovateľné a vychádza z inej

skutkovej situácie. V danom prípade súd v Českej republike aplikoval § 132 Občianskeho zákonníka v
znení pred novelou podľa ktorého platilo, že „Občan má právo na ochranu proti tomu, kto neoprávnene
zasahujedojehovlastníckehopráva“.Skutkovýprípadčeskejsituácietedavychádzalzobčana,ktorému
právny stav už pred novelou zákona prisudzoval ochranu pred neoprávneným zásahom, s tým, že
ten istý občan si po novele účinnej dňa 1.1.1992 uplatnil nároky vyplývajúce už z novely právneho

predpisu. Nárok občana pred novelou sa teda len transformoval do nároku občana po novele. Dôvodil,
že v prejednávanom prípade nemajú občana, ktorý by mal práva vyplývajúce z § 132 Občianskeho
zákonníka pred novelou účinnou dňom 1.1.1992 a tieto práva by si preniesol do právneho stavu po
novele. V prejednávanom prípade ide o skutkovú situáciu, kedy dokonca aj súd prvej inštancie uznal, že
vlastníkom pozemku v čase výstavby bol československý štát - chýba teda skutkový aspekt dotknutého

občana s právami podľa § 132 Občianskeho zákonníka pred novelou. Žalobca opätovne poukázal na
to, že v čase výstavby boli nielen pozemky, ale aj stavby v jednotnom tzv. štátnom (socialistickom)
vlastníctve, avšak s tým rozdielom, že postavené budovy boli v správe MNV Stupava a pozemky v
správe jedného z podnikov štátnych lesov, ktoré zriadilo v tom čase Ministerstvo lesného a vodného
hospodárstva SSR. Vlastníctvo stavby a pozemku teda bolo rovnaké a rozdielni boli len správcovia tohto

majetku. V princípe teda nemohlo ísť o neoprávnenú stavbu zriadenú
na cudzom pozemku, pretože vlastníkom stavieb bol československý štát (neskôr Slovenská republika)
a stavby zriaďoval na pozemkoch československého štátu (neskôr pozemky vo vlastníctve Slovenskej
republiky). Skutková situácia vychádzajúca z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky bola teda
úplne odlišná a rozhodnutie je pre toto konanie neaplikovateľné.

8.2.Kotázkeoprávnenostistaviebžalobcapoukázalnato,žezriadenéstavbyboli vroku2009
riadne zapísané do katastra nehnuteľností na žalobcu ako vlastníka a bolo im v konaní riadne
pridelené súpisné číslo. Ak by ku katastrálnemu konaniu nebola doložená potrebná dokumentácia,
vyplývajúca z potreby preukazovania oprávnenosti stavby, ako aj vlastníctva žalobcu, nesporne bystavby neboli zapísané do katastra nehnuteľností v prospech žalobcu a neboli by stavbám pridelené
súpisné čísla. Žalovaní, ak sa domnievali, že sú dotknutými osobami, mohli v podať správnu žalobu,
ktorou by napadli správnosť katastrálneho zápisu, v čase zápisu do katastra však nebola žiadnym

spôsobom (či už žalovanými, inými osobami alebo orgánmi prokuratúry) spochybnená oprávnenosť
postavených stavieb a správnosť katastrálneho zápisu budov vo vlastníctve žalobcu.
8.3. K technickému stavu stavieb žalobca opätovne poukázal na to, že predmetné stavby stále môžu
slúžiť svojmu pôvodnému účelu, pretože územný plán mesta v danej lokalite zmenený nebol a stále
ide o funkčné plochy slúžiace na šport, rekreáciu a agroturistiku. Využitie stavieb k pôvodným účelom

v inom rozsahu, vzhľadom na zástavbu rodinných domov v okolí, stále možné je. Zároveň opätovne
poukázal na to, že to bol žalovaný v I. rade, ktorý od roku 2014 vytváral rôzne prekážky vstupu do areálu,
znemožňoval účinné nakladanie s majetkom mesta, výsledkom čoho bolo aj postupné znehodnocovanie
predmetných stavieb. Je pravdou, že krátko v roku 2015 umožnil prístup k predmetným nehnuteľnostiam
za účelom ich nevyhnutnej sanácie (investovaných bolo cca 15.000,- €) avšak odvtedy budovy opätovne
chátrajú, pretože celý areál je žalovaným v I. rade uzavretý a zamknutý. Pokiaľ ide o oplotenie žalobca

uviedol, že je pravdou, že plot vybudoval ešte právny predchodca žalovaného, avšak v tom čase
bol celý areál otvorený, viedli k nemu dve brány, ktoré boli otvorené, v areáli bola reštaurácia s krčmou,
javisko bolo využívané rôznymi kultúrnymi súbormi mesta. Po nadobudnutí vlastníctva žalovaným (resp.
jeho právnym predchodcom) bol areál uzavretý a zamknutý na zámok a prístup k
nemu nie je umožnený. Rovnaká situácia trvá aj v súčasnosti napriek tomu, že právny zástupca žalobcu

sa so žalovaným v I. rade v minulosti viackrát stretol za účelom dohody na zriadení vecných bremien,
so žalovaným v 1. rade však žiadna dohoda možná nebola a tento stav trvá aj do súčasnosti. Žalobca
zotrval na svojom odvolacom návrhu.

9. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za

potrebné uviesť ešte nasledovné.

11. Odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že obsah odvolania žalobcu vo vzťahu k
výrokom napadnutého rozsudku nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť predmetného rozsudku
súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom

konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z
uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p.,
ako vecne správny potvrdil.

12.1. Sporným v prejednávanej veci zostala aj v odvolacom konaní aplikácia ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka na prejednávaný prípad a v súvislosti s ním výklad ustanovenia § 868
Občianskeho zákonníka ako prechodného k úpravám účinným od 1.1.1992, zavedených zákonom č.
509/1991 Zb.
12.1.2. Odvolací súd k dotknutej spornej otázke uvádza, že novela Občianskeho zákonníka prijatá

zákonom č. 509/1991 Zb. ustanovuje nepravú spätnú pôsobnosť zákona. Jestvujúce právne vzťahy
sa do 1.1.1992 posudzujú podľa doterajších predpisov, najmä ich vznik a splatné nároky. Od účinnosti
zákona č. 509/1991 Zb. sa tieto právne vzťahy spravujú novou právnou úpravou. Vzťahuje sa
to na nároky, ktoré vznikli až po 1.1.1992, na zmeny, zánik práv a povinnosti, ako aj na ďalšie
modifikácie obsahu právnych pomerov. Aj tieto modifikácie však musia rešpektovať zásadu ochrany už

nadobudnutých práv (iura quasita). Ak došlo k vzniku právneho vzťahu alebo nároku z tohto vzťahu pred
1.1.1992, je potrebné posúdiť vznik a nárok z neho podľa právnej úpravy pred 1.1.1992. Pokiaľ však
tento právny vzťah pretrval aj po 1.1.1992, je nutné posúdiť ďalšiu existenciu tohto právneho vzťahu ako
aj nárok, ktorý z neho vznikol, podľa právnej úpravy ktorá nastala po 1.1.1992. Podľa nálezu Ústavnéhosúdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 187/2003, tak vznik právneho vzťahu z neoprávnenej stavby je nutné
posúdiť podľa právnej úpravy, ktorá tu bola v čase vzniku stavby. Avšak spôsob vyporiadania medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby sa musí posudzovať podľa právnej úpravy, ktorá

existuje v čase rozhodovania súdu. Na závery citovaného nálezu je možné prihliadnuť vzhľadom na
totožnú právnu úpravu tejto otázky v Českej i Slovenskej republike (v období prijatia novely
Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb.).
12.3. Odvolateľ v odvolaní namietal, že v prípade dotknutých stavieb nejde o stavby neoprávnené,
keďže predmetné stavby boli vo vlastníctve štátu a boli postavené na pozemkoch štátu, nemohlo ísť, ani

teoreticky, o stavby neoprávnené. V roku 1991 bolo vlastníctvo k predmetným stavbám v
zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prevedené na mesto Stupava. Odvolací súd uvádza, že
za neoprávnenú stavbu sa považuje stavba vtedy, ak ju niekto zriadil na cudzom pozemku bez toho, aby
mu svedcˇil pra´vny titul umozˇnˇuju´ci zriaditˇ na tomto pozemku stavbu. Pojem neopra´vnena´ stavba
vyjadruje, zˇe stavebni´k nemal opra´vnenie na stavbu na pozemku ine´ho. V súvislosti s dotknutými
stavbami súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že stavby mali byť postavené v rokoch 1974

- 1976 (pravdepodobne), odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie vychádzal
len z tvrdenia žalobcu, ktoré tento nepreukázal žiadnym dôkazom, ďalej súd prvej inštancie zistil, že k
ich zápisu do katastra nehnuteľností došlo až v roku 2009 (teda po cca 35 rokoch), keď žalobca oznámil
katastrálnemuúraduskutočnosť,žeexistujestavba„amfiteáter“napozemku parc.č.XXXX/
XX v k. ú. U., postavená v roku 1974, stavebník MNV U., vlastník stavby mesto U., V. X/XX, U. a stavbe

bolo udelené súpisné číslo XXXX. Katastrálnemu úradu zároveň oznámil, že stavba „premietáreň“ na
parc. č. XXX/XX v k. ú. U. bola postavená v roku 1974, stavebník MNV U., vlastník stavby mesto U., V. X/
XX,U.astavbeneboloudelenésúpisnéčíslo(dôkaznač.l.spisu471).Žalobcažiadalozápisvlastníctva
v zmysle § 46 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb., na základe uvedeného boli stavby žalobcu zapísané na
LV č. XXXX, pre k. ú. U. (č. l. spisu 5 a nasl.). Uvedené skutočnosti vyplývajú z dôkazov na č. l. spisu

471 a č. l. spisu 5 a nasl. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že vykonaným dokazovaním zistil,
že žalobca (jeho právny predchodca - MNV U.) dotknuté stavby zriadil na pozemkoch iného vlastníka
(Československý štát). Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že stavby boli postavené na
pozemkoch štátu, v správe štátneho podniku Štátne lesy však zo žiadneho dôkazu, vykonaného súdom
prvej inštancie, nevyplýva. Z listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre okres T., obec U., k. ú. U. (č. l.

398 a nasl.) vyplýva, že vlastníkom pozemkov, na ktorých sa dotknuté stavby nachádzajú sú žalovaní,
titulom nadobudnutia je kúpna zmluva V-XXXX/XXXX. Predchádzajúcim vlastníkom pozemkov bol K.
V., čo vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre k. ú. U., titulom nadobudnutia bola zámenná
zmluvaV-XXXX/XX(č.l.28anasl.).Zožiadnehodôkazuvspisetaknevyplýva,žepôvodnýmvlastníkom
pozemkov, na ktorých sú postavené dotknuté stavby, bol Československý štát tak, ako to tvrdil žalobca.

Žalovaní v konaní namietali, že žalobca nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sú stavby postavené
a nemá/nemal ani iné právo, ktoré by ho oprávňovalo zriadiť na pozemkoch dotknuté stavby, dôvodili, že
podľa ich vedomostí takéto právo nemal ani žiadny predchádzajúci vlastník stavieb v čase ich výstavby,
preto považujú stavby za neoprávnené. Podľa názoru odvolacieho súdu potom len tvrdenie žalobcu,
že MNV dotknuté stavby postavil v rámci akcie „Z“ na pozemkoch v správe štátneho podniku Štátne

lesy, bez ďalšieho neznamená, že v prejednávanom prípade išlo o oprávnenú stavbu a zriaďovateľovi
stavby svedcˇil pra´vny titul umozˇnˇuju´ci zriaditˇ na tomto pozemku stavbu. V čase rozhodovania súdu
sú vlastníkmi stavby žalovaní v I. a II. rade, na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými je preto
potrebné uplatniť ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka tak, ako k tomu správne dospel aj súd
prvej inštancie.

12.4. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd rozhodol o jeho povinnosti znášať náklady odstránenia
stavby napriek tomu, že žiadnu z predmetných stavieb nezriaďoval, dôvodil tým, že stavby nadobudol od
štátu v súlade so zákonom č. 138/1991 Z. o majetku obcí. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou
odvolací súd poukazuje na to, že z ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva,
že osobou povinnou odstrániť neoprávnenú stavbu je stavebník, teda osoba, ktorá stavbu zriadila. V

prípade následnej zmeny vlastníctva k neoprávnenej stavbe má túto povinnosť každý
ďalší nadobúdateľ vlastníckeho práva k neoprávnenej stavbe. S prevodom,
resp. prechodom vlastníctva k stavbe totiž prechádzajú aj povinnosti vyplývajúce z neoprávnenosti
stavby, vrátane povinnosti stavbu odstrániť na vlastné náklady. Pasívne vecne legitimovaný je teda aj
právny nástupca pôvodného stavebníka. V prejednávanom prípade je vlastníkom stavby žalobca, ktorý

ju do vlastníctva nadobudol od štátu (pôvodného stavebníka) v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí, s ktorým vlastníctvom prešli na neho všetky práva a povinnosti s vlastníctvom stavieb
spojené. Preto, ak súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti odstrániť stavbu, správne túto povinnosťuložil žalobcovi. Uvedenú odvolaciu námietku odvolateľa z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažuje
za dôvodnú.
12.5.1. Pokiaľ ide o technický stav dotknutých stavieb odvolateľ namietal, že tieto stále môžu slúžiť

svojmu účelu, pretože územný plán mesta v danej lokalite zmenený nebol a stále ide o funkčné plochy
slúžiace na šport, rekreáciu a agroturistiku, využitie stavieb k pôvodným účelom tak stále možné
je. Rovnako poukázal na to, že to boli žalovaní (predovšetkým žalovaný v I. rade), ktorí od roku
2014 vytvárali rôzne prekážky vstupu do areálu, znemožňovali účinné nakladanie s majetkom mesta,
výsledkom čoho bolo aj postupné znehodnocovanie predmetných stavieb. Odvolací súd v tejto súvislosti

predovšetkým poukazuje na dokazovanie, vykonané súdom prvej inštancie, ktorým bolo preukázané, že
hľadisko, javisko s premietacím plátnom, budova občerstvenia ako aj sociálne zariadenie (okrem budovy
Dom premietania) sú vo veľmi zlom technickom, až havarijnom stave. Objekty vykazujú významné
a rozsiahle poruchy, je potrebné ich bezodkladne sanovať. Poruchy ako zavlhnuté nosné steny a
porušené hydroizolácie na strešnej konštrukcii vznikli z dôvodu dlhodobej absencie údržby. Uvedené
vyplýva zo stavebno-technického prieskumu Amfiteátra na ul. W. v U., zo dňa 23.6.2023, vypracovaného

autorizovaným stavebným inžinierom Ing. P. G., ktorého objednávateľom bol žalovaný v I. rade (č. l.
spisu 480 a nasl.). V závere uvedeného prieskumu jeho autor konštatuje, že rekonštrukcia objektov je
nehospodárna a niektoré stavby sú nebezpečné. Vzhľadom na zníženú pevnosť nosných konštrukcií
objektov niektoré stavby môžu ohroziť zdravie a život ľudí, preto ich odporučil v čo najkratšom čase
zbúrať. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepredložil dôkaz, ktorým by preukázal

opak, pokiaľ ide o technický stav dotknutých budov. Námietka žalobcu, podľa ktorej územný plán mesta
v danej lokalite zmenený nebol a stále ide o funkčné plochy slúžiace na šport, rekreáciu a agroturistiku,
využitie stavieb k pôvodným účelom tak stále možné je, preto, podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí,
pokiaľ sú dotknuté budovy v zlom technickom, až havarijnom stave, s odporúčaním ich zbúrať tak, ako
to vyplýva z vyššie uvedeného dôkazu.

12.5.2. Žalobca v odvolaní namietal, že to boli žalovaní (predovšetkým žalovaný v I.
rade), ktorí od roku 2014 vytvárali rôzne prekážky vstupu do areálu, znemožňovali účinné nakladanie
s majetkom mesta, výsledkom čoho bolo aj postupné znehodnocovanie predmetných stavieb. Odvolací
súd poukazuje na to, že žalovaní skutočnosť, že by žalobcovi bránili vo vstupe k jeho stavbám popreli,
pričom žalobca v konaní žiadnymi dôkazmi nepreukázal, že by sa umožnenia vstupu k dotknutým

stavbám akýmkoľvek spôsobom domáhal (okrem predmetnej žaloby o zriadenie vecného bremena),
vyzýval žalovaných na umožnenie vstupu, prípadne využil iné procesné prostriedky ochrany svojich práv
a záujmov, predovšetkým inštitút nariadenia neodkladného opatrenia. Preto podľa názoru odvolacieho
súdu neobstoja ani námietky odvolateľa, týkajúce sa potreby ochrany verejného záujmu.
12.6. Odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania tak, že žalovaným v I.

a II. rade spoločne a nerozdielne priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalovaným priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 100 %, keďže boli v konaní plne procesne úspešní (§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
C.s.p.), vo svojom rozhodnutí však nezohľadnil postavenie žalovaných ako nerozlučných spoločníkov
podľa § 77 C.s.p., preto im nárok na náhradu trov konania patrí spoločne a nerozdielne.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v odvolaní plne procesne úspešným
žalovaným v I. a II. rade priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 77 C.s.p.).

14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).