Rozsudok – Život a zdravie – Iné práva… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723010701
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8723010701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Lucie Bašistovej a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.06.2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm.
c) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/55/2023
zo dňa 28.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného A. B. C. D. E. F. G. C. H., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom A. F. XX, D. I.

podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry

Kežmarok pre skutok kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/
Tr. zákona, s poukazom
na § 123 ods. 3 písm. i) Tr. zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ktorého
sa mal dopustiť tak, že

dňa 31.12.2022 v čase okolo 14:05 hod. v obci J., okres C., pred rodinným domom s č. XXX, po
predchádzajúcej slovnej hádke fyzicky napadol I. K. a to tak, že ho chytil za nohu, zvalil na zem a
následne niekoľkokrát udieral päsťou do oblasti tváre a hlavy, čím mu takto spôsobil zranenia vyžadujúce

si lekárske ošetrenie a to pomliaždeniny temennej oblasti hlavy – temennej oblasti obojstranne, pravej
očnice, pomliaždenie chrbta, pomliaždenie pravého ramena s dobou obmedzenia na obvyklom spôsobe
života nad 42 dní a následne na to fyzicky napadol aj L. K., ktorý potom ako videl fyzický útok na svojho
otca pribeholnamiesto, atotak,žehopočasvzájomnéhofyzickéhonapádaniaobžalovanýniekoľkokrát
udrel päsťou do oblasti tváre a hlavy, čím mu takto spôsobil zranenia vyžadujúce si lekárske ošetrenie,
a to zlomeniu nosových kostí s dobou obmedzenia na obvyklom spôsobe života do 7 dní,

lebo skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodených I. K., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom J. F. XXX, okr.
C., L. K., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom J. F. XXX, okr. C., M. I. pobočku I., N. X. XXXX XXXX/XX,
I., a O. P. I., a. s., C. X, I., s ich nárokmi na náhradu škody o d k a z u jna civilný proces. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona, s poukazom na § 123 ods. 3 písm. i) Tr. zákona účinného od

06.08.2024 a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného od 06.08.2024 na
tom skutkovom základe, že

dňa 31.12.2022 v čase okolo 14:05 hod. v obci J., okres C., pred rodinným domom s č. XXX, po
predchádzajúcej slovnej hádke fyzicky napadol poškodeného I. K. tak, že ho chytil za nohu, zvalil na zem
a následne opakovane udieral päsťou do oblasti tváre a hlavy, čím mu spôsobil zranenie vyžadujúce si

lekárske ošetrenie a to pomliaždeniny temennej oblasti hlavy obojstranne, pravej očnice, pomliaždenie
chrbta, pomliaždenie pravého ramena s dobou obmedzenia na obvyklom spôsobe života najmenej 42
dní a potom fyzicky napadol aj poškodeného L. K. ktorý, potom ako videl fyzický útok na svojho otca I.
K., pribehol na miesto a počas ich vzájomného fyzického napádania ho opakovane udieral päsťou do
oblasti tváre a hlavy, čím mu spôsobil zranenie vyžadujúce si lekárske ošetrenie a to zlomeniu nosových

kostí s dobou obmedzenia na obvyklom spôsobe života do 7 dní.

Za to mu bol podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona v spojení s 38 ods. 2 Tr. zákona,
§ 37 písm. h) Tr. zákona a § 41 ods. 1 Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
dvoch rokov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa §

50 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba vo výmere dvoch rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému bola uložená tiež povinnosť uhradiť poškodeným O. P.
I., a. s. náklady zdravotnej starostlivosti vo výške 544,91 eur, poškodenej M. I. náklady nemocenských
dávok vo výške 1 456,80 eur, poškodenému I. K. bolestné vo výške 1 525,86 eur a poškodenému L.

K. bolestné vo výške 484,40 eur.

Proti uvedenému rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný odvolanie, ktoré následne
aj bližšie písomne odôvodnil. Obžalovaný namieta záver okresného súdu, že by sa mal dopustiť
trestného činu. Podľa obžalovaného vykonané dokazovanie preukázalo, že počas incidentu jeho

konanie napĺňalo všetky esenciálne znaky nutnej obrany ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť.
Za podstatný dôkaz v trestnom konaní považuje obrazovo-zvukový záznam, záznam z kamerového
systému na rodinnom dome, ktorý zachytáva podstatnú časť priebehu incidentu, a z ktorého vyplýva,
že obžalovaný po tom ako sa dostavil do obce Bušovce, zaparkoval na verejnej cestnej komunikácii,
kde čakal v zmysle súdneho rozhodnutia na svoju vlastnú dcéru, ktorú mu mala osobne odovzdať

svedkyňa H. K.. Za účelové a nepravdivé považuje vyjadrenie, že svojim motorovým vozidlom stál
na súkromnom pozemku a bránil vo výjazde Q. K., pretože tejto okamžite výjazd umožnil. Už len
táto prvá okolnosť nasvedčujú tomu, že svedkovia vypovedali v konaní účelovo v snahe zveličovať
a usvedčovať ho z trestnej činnosti prehnanými tvrdeniami. Podľa obžalovaného z obrazovo-zvukového
záznamu vyplýva, že poškodený I. K. vyšiel z rodinného domu, pristúpil k jeho vozidlu a po slovnej

výmene názorov začal byť postupne agresívnejší a vulgárnejší, kde iniciatívnym agresívnym správaním
poškodeného sa medzi nimi strhla slovná hádka. Následne vystúpil zo svojho vozidla, kde ostal stáť
pri vozidle a voči poškodenému nevykonal žiadne útočné pohyby. Prebiehala medzi nimi naďalej slovná
hádka,počasktorejhopoškodenýprovokovalavyhrotenímsituáciedošloktomu,žepoškodenýakoprvý
naznačil kop nohou voči nemu, na čo reagoval tak, že naznačil úder voči poškodenému. V tom momente

mu spadol neznámy predmet z bundy na zem a zohol sa hlavou smerom k zemi. V čase, keď nemal
priamy vizuálny kontakt s poškodeným, ale bol zohnutý, poškodený túto situáciu využil a svojou pravou
nohou ho kopol priamo smerom k jeho hrudi a hlave. Snažil sa toto kopnutie nohou od poškodeného
ustáť a ubrániť sa, čím chytil pravú nohu poškodeného, aby ho nemohol kopať do hlavy, kde touto
obranou poškodený spadol na kríže a ľavú ruku. Keďže chcel zamedziť útoku poškodeného, potiahol

ho za nohu, avšak poškodený ležiac na zemi sústavne a opakovane do neho kopal, čím pri bránení
padol na poškodeného, avšak poškodený pokračoval naďalej kopaním svojich nôh. V čase, keď
bol v tesnej blízkosti poškodeného, ten ako prvý vykonal úder pravou päsťou do jeho hlavy, načo
tieto údery opätoval v rámci sebaobrany. Poškodený sa celý čas neprestával snažiť fyzickými údermi
opakovane udrieť ho do tváre, na čo reagoval obrannými protiúdermi. Po niekoľkých sekundách na

miesto pribehol aj svedok L. K., ktorý bez akéhokoľvek slovného varovania a v zjavnom amoku na nehobezhlavo zaútočil údermi päsťou pravej ruky, a to bez ohľadu na skutočnosť, že od poškodeného I.
K. už odstúpil. Poškodený I. K. sa postavil zo zeme a pridal sa k útoku L. K. na neho a spoločne ho
napádali vo dvojici, kde mu strhli mikinu, ktorú mu aj roztrhli a v čase, keď mal mikinu cez hlavu malo

dôjsť k tomu, že nepríčetnými údermi poškodeného a svedka, poškodený omylom udrel svedka L. K.
do nosa, čím mu spôsobil jeho zranenia. Podľa obžalovaného z kamerového záznamu jednoznačne
vyplýva, že sa len bránil útokom I. K. a L. K., ktorí boli obidvaja iniciátormi celého konfliktu. Záver
okresného súdu preto obžalovaný považuje za absurdný a pokiaľ by sa konajúci súd podrobne a detailne
oboznámil s obrazovo-zvukovým záznamom, neušla by mu skutočnosť, že chytil poškodeného za nohu

až po tom, čo poškodený svojou pravou nohou kopol do neho. Jeho konanie v intenciách nutnej obrany
v zmysle § 25 Tr. zákona nebolo zjavne neprimerané skutočnosti, že poškodený ho sústavne kopal
a udieral. Obžalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že útok zo strany poškodeného ho zjavne
prekvapil, nakoľko ho nečakal, keďže pri zohnutí sa k zemi poškodeného nevidel a ani priamo nevnímal
a poškodený agresívnym konaním zneužil situáciu a svojou nohou kopol do neho. Zároveň ani konanie
L. K. nemôže ostať bez povšimnutia, pretože ten bol iniciátorom ďalšieho jeho fyzického napádania.

Obžalovaný má za to, že je neakceptovateľné, aby orgány, ktoré majú dohliadať na zákonnosť a ochranu
práv fyzických osôb tolerovali agresívne správanie poškodeného I. K. a L. K., ktorí vzišli z incidentu
ako poškodení, pritom bez ich neprimeraného a neprispôsobivého správania by k žiadnemu konfliktu
nedošlo. Obžalovaný opätovne zdôraznil, že čakal na odovzdanie svojej dcéry so svojím vozidlom
na verejnej ceste a práve vulgárne a agresívne konanie poškodeného vyvolalo celý incident. Aj následné

správanie poškodeného a svedkov po incidente nasvedčuje ich agresívnemu správaniu, nakoľko
pokračovali v napádaní, udierali mu do vozidla a zamedzili mu, aby mohol miesto incidentu opustiť
a presunúť sa cez ulicu ďalej, aby sa tak vyhol ďalšiemu fyzickému konfliktu. Posúdenie okresného súdu
považuje obžalovaný za značne arbitrárne, nakoľko sa okresný súd vôbec nevysporiadal s tvrdeniami
obhajoby k nutnej obrane obžalovaného. V podanom odvolaní obžalovaný taktiež namietal, že sa

trestného činu nedopustil a nenaplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia
na zdraví. Poškodený I. K. mal údajne pri incidente utrpieť pomliaždenie hlavy, pravého ramena
a chrbtice. Ak sa ako zásadným javí zranenie, a to pomliaždenie pravého ramenného kĺbu a s tým
spojený zápal ramenného tkaniva, popiera, aby toto zranenie spôsobil. Z obrazovo-zvukového záznamu
vyplynulo, že poškodený pri páde na chrbát nespadol na svoje pravé rameno a on poškodeného

ani jedenkrát neudrel do jeho pravého ramena, a teda medzi vznikom následku - poranenie ramenného
kĺbu poškodeného a jeho konaním nie je príčinná súvislosť. Obžalovaný taktiež namieta, že okresný
súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ani s otázkou, v akom momente a akým konkrétnym
spôsobom mal spôsobiť pomliaždenie ramena so spomínaným následkom. Počas prebiehajúceho
trestného konania sa dozvedel informáciu, že poškodený po incidente nebol obmedzovaný na obvyklom

spôsobe života, ako to popisoval a nositeľom tejto informácie je E. A., ktorého navrhuje v predmetnom
trestnom konaní osobne vypočuť. Tento výsluch považuje za zásadný pri posudzovaní, či došlo
k naplneniu skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví. Zároveň v tejto súvislosti obžalovaný
dodal, že túto informáciu získal až v čase po vydaní napadnutého rozsudku. V súvislosti so zranením
poškodeného I. K. taktiež namietal, že bezprostredne po príchode a útoku L. K. na jeho osobu,

sa poškodený I. K. zaprel o svoje pravé rameno, čím je zrejmé, že toto nemal zranené. A to aj
s ohľadom na skutočnosť, že znova útočil na neho a snažil sa ho udrieť. Aj po skončení priameho
fyzického konfliktu, poškodený opakovane udieral päsťou do jeho vozidla, a teda následok nebol
spojený s bránením sa obžalovaného, ale naopak mohol byť vyvolaný vyššie popisovaným konaním
samotného poškodeného. Obžalovaný taktiež poukázal na dátum konfliktu, kedy aj nízke teploty

a oblečenie poškodeného, ktorý mal oblečené tenké tričko s krátkym rukávom, s poukazom na určitý
čas strávený aj po konflikte vo vonkajšom prostredí, mohlo mať za následok vznik zápalu. Zároveň
dodal, že poškodený už pred incidentom trpel poranením chrbtice a zápalovými bolesťami ramien,
čo potvrdzujú lekárske správy vyhotovené pred incidentom. Obžalovaný má preto zato, že poškodený
účelovo zneužil situáciu a svoje zranenie, zveličoval a pripisoval mu ho za vinu. Ostatné poranenia

poškodeného ani len nenaplnili následok uvedeného prečinu. Obžalovaný sa v podanom odvolaní
vyjadril aj k zraneniam poškodeného L. K., ktoré podľa jeho tvrdení taktiež poškodenému nespôsobil.
Spôsobiť mu ich mal samotný poškodený I. K. nechceným spôsobom. Zranenia poškodeného L. K.
si nevyžiadali dobu liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života nad 7 dní, čím za žiadnych
okolností jeho poranenia nemôžu zakladať spáchanie trestného činu. Zo zabezpečeného znaleckého

posudku bolo zrejmé, že zranenia L. K. nenapĺňajú prečin ublíženia na zdraví a táto časť skutku
nebola postúpená na priestupkové konanie, no naproti tomu okresný súd zahrnul aj tento následok
do skutkovej vety napadnutého rozsudku a priznal tomuto poškodenému náhradu škody, čo obžalovaný
považuje za nesprávne. Obžalovaný zdôraznil, že ak vznikli pochybnosti o zranení poškodeného I. K.,bolo nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio pro reo, pretože nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností ustálené, že by vznik poranení poškodeného nastal jeho konaním. Obžalovaný sa taktiež
nestotožnil so záverom okresného súdu, že by sa dopustil prečinu výtržníctva, pretože konal len v rámci

nutnej obrany. Zároveň namieta, že by sa incident odohral na mieste verejnosti prístupnom. Je síce
pravdou, že so svojím vozidlom zaparkoval na verejnej ceste, avšak po vystúpení z vozidla a slovnom
konflikte sa prvá časť incidentu odohrala na súkromnom pozemku vo vlastníctve poškodeného I. K. a
aj následná druhá časť incidentu sa odohrala na súkromnom pozemku, ktorý verejnosti nie je voľne
prístupný, avšak po útoku L. K. na neho, ako aj po útoku I. K. bol nútený ustupovať až na verejnú cestu,

kde sa bránil agresívnemu správaniu K.. V podanom odvolaní sa obžalovaný vyjadril aj k arbitrárnosti
napadnutého rozsudku, nakoľko sa okresný súd nevysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami
obhajoby a ani svoje závery neoprel o dostatočné tvrdenia a nevyhodnotil objektívne všetky v konaní
zabezpečené dôkazy. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie prvostupňovému súdu, eventuálne,
aby sám vo veci rozhodol tak, že ho oslobodí v celom rozsahu spod podanej obžaloby.

K podanému odvolaniu obžalovaného sa vyjadrili poškodení I. K. a L. K.. V predmetnom podaní
poškodení považujú napadnutý rozsudok za vecne správny, skutkové zistenia zodpovedajú vykonaným
dôkazom a sú v súlade s obsahom trestného spisu. Taktiež aj záver súdu o výške priznaných nárokov
poškodených je v súlade so zákonom, ako aj s vykonaným dokazovaním. Podľa poškodených sa

obžalovaný v podanom odvolaní snaží navodiť dojem, že sa skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu
nedopustil, prípadne, že jeho konanie bolo kryté okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť - konkrétne
konaním v nutnej obrane. Ide však o vedomé a úmyselné konanie, ktoré naplnilo znaky skutkovej
podstaty spáchaných trestných činov, a preto jeho obhajoba neobstojí. U obžalovaného nejde
o ojedinelé, respektíve náhodné správanie, ale naopak doterajší spôsob života obžalovaného nie je

možné označiť za riadny, preto uvedené skutočnosti výrazne oslabujú vierohodnosť jeho obhajoby.
Poškodení majú za to, že sa obžalovaný predmetných skutkov vedome dopustil a ani podané
trestné oznámenie poškodeného I. K. zo dňa 03.03.2025 nevykazuje známky nápravy a obžalovaný
vedome pokračuje v konaní, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom a základnými pravidlami
občianskeho spolunažívania. Poškodení poukázali na skutočnosť, že obžalovaný aj v súčasnosti

zasiela svedkyni H. K. výhražné, vulgárne SMS správy, ako aj správy adresované poškodenému L.
K.. Aktuálne správanie obžalovaného spočíva v opakovanom a dlhodobom postávaní pred obydlím
poškodených, zasielaní nevhodných, či obťažujúcich správ a neprimeranom narúšaní ich súkromia,
čo vykazuje znaky psychického nátlaku a neodôvodneného zásahu do ich osobnej integrity a pokojného
spôsobu života. Poškodení majú preto zato, že popísané závažné správanie obžalovaného, ktoré

predchádzalo aj spáchaniu predmetných prečinov, ako aj súčasné správanie obžalovaného, preukazuje
na manipulatívny a nátlakový charakter obžalovaného, ktorý vedome vytvára stav psychickej tiesne,
čím výrazne sťažuje každodenné fungovanie poškodených a znemožňuje im viesť riadny život.
Správanie obžalovaného predstavuje bezpečnostné riziko a poškodení oprávnenie vnímajú správanie
obžalovaného ako hrozbu pre svoju bezpečnosť ako potencionálne eskalujúce správanie, ktoré môže

viesť k ďalšiemu ohrozovaniu. Z uvedeného vyplýva, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, neboli
výsledkom výnimočnej situácie, ale logickým dôsledkom osobnostných rysov obžalovaného, ktoré sa
prejavujú aj v jeho aktuálnom konaní. Aktuálne správanie obžalovaného, tak podľa poškodených,
posilňuje dôkaznú hodnotu ostatných vykonaných dôkazov v tomto trestnom konaní. Na základe
uvedeného poškodení navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Zároveň k vyjadreniu poškodení priložili oznámenie Okresnej prokuratúry Kežmarok zo dňa 03.03.2025
k podaniu poškodeného I. K. zo dňa 25.02.2025, upovedomenie o podaní obžaloby zo dňa 17.03.2025
na obžalovaného a screenshoty správ.

Obžalovaný vo svojom podaní k vyjadreniu poškodených zdôraznil, že nepopiera, že sa incident stal

a mrzí ho vzniknutá situácia, avšak voči I. K. konal až potom, keď k nemu pristúpil, vulgárne mu nadával
a kričal po ňom, provokoval ho a zdôrazňoval, že dcéru už nikdy neuvidí a má vypadnúť. Opakovane
ho vyzýval, že nech vyjde von, že ho zbije a tieto vyhrážky I. K. naplnil a preukázateľne ho napadol.
Nos poškodeného L. K. si podľa posudku vyžiadal liečenie do siedmych dní, čo spadá do priestupkov.
Ani toto zranenie však nespôsobil. Poukázal na skutočnosť, že ani svedok I. K. nedosvedčil, že by

predmetné zranenie L. K. spôsobil práve on. Odsúdenie na základe tvrdenia jedného svedka, k tomu
samotnéhopoškodeného,jepretopodľaobžalovanéhoneprípustnéavtejtosúvislostipoukázalnanález
Ústavného súdu Českej republiky. Taktiež aj zranenie, ktoré pozostáva z ťažkého ublíženia na zdraví, je
založené na výpovedi jediného svedka, a to poškodeného I. K., ktorý vo svojej výpovedi na súde ani razneuviedol, ako mu toto zranenie vzniklo. Na mieste incidentu sa nachádzal iba poškodený a obžalovaný,
takže výpovede ďalších svedkov sú irelevantné, pretože pritom neboli a iba subjektívne opisovali
videozáznam, ktorý je súčasťou spisu. V súvislosti so zranením poškodeného I. K. poukázal na niekoľko

lekárskych správ, v ktorých je uvedených viacero verzií, ako toto zranenie vzniklo. Poškodeného nikdy
nezbil obuškom, ani po ramene, ani po hlave a ani ho neudrel päsťou do ramena a ide tak o úmyselné
krivé obvinenie, ktorým mu chcel poškodený spôsobiť trestné stíhanie a odsúdenie s cieľom dosiahnuť
jeho uväznenie, aby mu zabránil chodiť za svojou dcérou. Do dňa 31.12.2022 mu H. K.
dcéru nedala už viac ako mesiac a aj v ten deň si prišiel po svoju dcéru. Podľa obžalovaného,

jediná zmienka, ako mohlo zranenie vzniknúť, je tvrdenie posudkového lekára, ktorý nebol na mieste
priincidenteaibakonštatuje,žezraneniemohlovzniknúťpripádepoškodenéhonarameno.Obžalovaný
však popiera, že by sa to stalo a počas celého vyšetrovania a konania na súde to sám poškodený I.
K. ani raz nepovedal a ani na súde nepotvrdil túto subjektívnu teóriu posudkového lekára. Poškodený
spadol na zadok a následne sa opieral o zem o ľavé rameno, pričom tvrdí, že poškodené má pravé
rameno. Obžalovaný zároveň vo vyjadrení ďalej uviedol, že poškodený už zranenia na pravom ramene

mal, sú dlhodobé a bol na ošetrení ešte dňa 08.06.2022, a teda iba zneužil situáciu, vedomý si
svojho zranenia pravého ramena. Pokiaľ poškodení vo svojom vyjadrení tvrdili, že u neho nejde
o ojedinelé konanie, uvádza, že napádanie jeho osoby zo strany poškodených je premyslené, dlhodobé
a vedomé s cieľom zabezpečiť mu trestné stíhania, a to iba z dôvodu, že sa nechce vzdať svojej
dcéry. Podľa obžalovaného je doteraz jediným právoplatne odsúdeným práve poškodený L. K., a to

pre jeho napadnutie za skutok zo dňa 22.11.2022. Ak poškodení tvrdia, že neviedol doposiaľ riadny život,
považuje toto tvrdenie za urážlivé, nakoľko rodina K. bola opakovane uznaná za vinných z rôznych
trestných činov a priestupkov. Od 20.11.2022, odkedy nevidel svoju dcéru z dôvodu, že mu v tom
bránia K., podali na neho viac ako 35 trestných oznámení, kde 99 % z nich bolo zamietnutých. Vo
vzťahu k vyjadreniu poškodených, že zasiela svedkyni H. K. výhražné a vulgárne SMS správy, uviedol,

že absentuje akýkoľvek dôkaz, že tento text písal a ide o očierňovanie jeho osoby. Svedkyňa dokonca
podala v tejto súvislosti aj trestné oznámenie, ktoré bolo prešetrené a zamietnuté. Aj v konaní ohľadne
starostlivosti o ich spoločnú dcéru sa snažila pošpiniť jeho meno, ale bolo preukázané, že správy jej
on neposielal a bolo dokonca podozrenie, že si správy posielala sama a následne z toho obviňovala
obžalovaného, aby ho pripravila o dieťa. V konaní vedenom pod sp. zn. 12P/19/2023 žiadala H. K.

o zúženie jeho styku s dcérou, no po preskúmaní všetkých dôkazov mu súd dokonca rozšíril styk s jeho
dcérou. K tvrdenému opakovanému a dlhodobému postávaniu pred obydlím poškodených, zasielaní
nevhodných, či obťažujúcich správ a celkovom neprimeranom narúšaní súkromia, obžalovaný uviedol,
že ide o nepodložené subjektívne tvrdenia poškodeného, o ktorom nepredložili žiaden dôkaz a v tomto
smere iba napĺňa súdne rozhodnutie sp. zn. 5P/49/2020, ktoré nariaďuje, aby si chodil po dcéru v určené

dni a časy do miesta bydliska svojej dcéry. Aby nevznikali ďalšie útoky, zdržuje sa 60 až 70 metrov
od miesta bydliska a v mieste bydliska maloletej túto čakajú jeho rodinní príslušníci, avšak ani tieto
opatrenia nepomohli a poškodení ho vulgárne slovne napádajú a jeho príbuzných a nezákonne ho
vyhadzujú z dediny preč. Vyhrážajú sa mu, že zariadia, aby svoju dcéru nevidel a už si po ňu nemá
chodiť, lebo už to nie je jeho dcéra. Poškodení sa, podľa obžalovaného, neúctivo a urážlivo správajú

aj k polícii a svojím správaním sústavne nabádajú súdy, políciu, jeho, ale aj kuratelu, aby do miesta
bydliska maloletej nechodil a tým úmyselne nabádajú k tomu, aby páchal trestnú činnosť marenie
súdneho rozhodnutia. Tvrdenia I. K., že pre nich predstavuje bezpečnostné riziko považuje za výmysel
a domnienky bez predloženia dôkazu, nakoľko práve K. predstavujú bezpečnostné riziko a pokračujú
v páchaní trestných činov voči nemu podávaním nespočetného množstva vymyslených trestných

oznámení, krivo svedčia a obviňujú ho s cieľom kriminalizovať ho. Snažia sa poškodzovať jeho dobré
meno a ich podania vyšetruje zakaždým OOPZ v Spišskej Belej, kde zástupca riaditeľa je rodinným
príslušníkom K., avšak nespochybniteľnú zaujatosť nikto nerieši. Za ohováranie považuje aj ďalšie
tvrdenie poškodených, že má sklon k agresívnemu a zastrašujúcemu správaniu a v tejto súvislosti
sa dokonca už pasujú do role psychológov a dovolia si hodnotiť jeho osobnostnú charakteristiku

a vynášať závery o poruche jeho osobnosti. Toto ich konanie vykazuje známky páchania trestného činu,
keďže predmetné vyjadrenie písali v čase, keď už mali vedomosť o tom, že bol podrobený kompletnému
psychologickémuposudkuuI.E.,ktorénariadilsúdprávenazákladenekonečnéhoohováraniezostrany
K. o jeho agresívnom, nevyspytateľnom chovaní, o poruche jeho osobnosti a psychopatii. Predmetné
vyšetrenie bolo nariadené vo veci starostlivosti o maloletú dcéru M.. Podľa obžalovaného však výsledky

psychologického vyšetrenia vyvrátili všetky krivé obvinenia a bol mu rozšírený styk s jeho dcérou.
K. sa opakovane snažia kriminalizovať ho, neustáleho ho fyzicky, vulgárne a slovne napádajú, a to
od 10.09.2022, kedy sa H. a L. K. zosobášili. Vtedy sa rozhodli, že mu dcéru navždy zoberú a novým
otcom bude práve poškodený L. K., čo konštatuje aj znalecký posudok I. C. E.. Obžalovaný v záveretaktiež poukázal na viaceré obvinenia zo strany H. K., ktoré boli zamietnuté a podľa obžalovaného
sa aktuálne riešia trestné oznámenia za krivé obvinenia, krivú výpoveď a poškodzovanie dobrého
mena zo strany Q. K., ktoré boli taktiež vyšetrené a zamietnuté, ako aj zo strany L. K. a I. K., ktoré

boli taktiež vyšetrené a zamietnuté. Obžalovaný má tak za to, že skutky, ktorých sa mal dopustiť sa
nestali tak, ako ich popisujú K. a títo konajú voči nemu dlhodobo s cieľom privodiť mu trestné stíhanie
a väzbu, aby ho odstavili od dcéry. Podľa obžalovaného bolo preukázané, že svedkovia klamali vo
svojich výpovediach na polícii a súde, kde klamlivo vypovedali o tom, ako im boli zranenia spôsobené
a dlhotrvajúce zranenia ramena iba zvalili na neho, aby sa ho nadobro zbavili a získali jeho dcéru

pre seba. Z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie
konanie prvostupňovému súdu, eventuálne, aby sám vo veci rozhodol tak, že ho oslobodí v celom
rozsahu spod obžaloby. K predmetnému vyjadreniu predložil obžalovaný na USB znalecký posudok
vypracovaný vo veci Okresného súdu Poprad sp. zn. KK-12P/19/2023, ako aj uznesenie o nariadení
znaleckého dokazovania v tejto veci a rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 5P/49/2020.

Na základe podaného odvolania krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému podal odvolateľ odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a po doplnení
dokazovania dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd dospel k takému záveru, že obžalovaný
dňa 31.12.2022 v čase okolo 14:05 hod. po predchádzajúcej slovnej hádke napadol poškodeného I.
K. tak, že ho chytil za nohu, zvalil na zem a následne ho udieral päsťou do oblasti tváre a hlavy, čím
mu spôsobil zranenie vyžadujúce si lekárske ošetrenie a obmedzenie v obvyklom spôsobe života nad

42 dní, čo nenasvedčuje nutnej obrane, keďže nijakým spôsobom neodvracal priamo hroziaci alebo
trvajúci útok. Taktiež okresný súd uzavrel, že obžalovaný spôsobil aj zranenia poškodeného L. K.,
nakoľko ho napadol, keďže pribehol na pomoc svojho otca, ktorého napadol obžalovaný. Poškodenému
L. K. tak obžalovaný údermi do oblasti tváre a nosa spôsobil zlomeninu nosových kostí, ktoré si
vyžiadalo ošetrenie s dobou obmedzenia v obvyklom spôsobe života do 7 dní. Okresný súd poukázal

na výpovede poškodených, ktorí od začiatku trestného stíhania uvádzali, že ich fyzicky napadol práve
obžalovaný, čo nepoprel ani sám obžalovaný. Na druhej strane zranenia poškodených korešpondovali
aj so závermi znaleckých posudkov a správami o ošetrení poškodených. Pri hodnotení výpovedi
poškodených a ďalších svedkov, podľa okresného súdu, nebol zistený žiadny relevantný dôkaz, žeby
si to vymysleli alebo použili voči obžalovanému účelovo, a to aj keď medzi obžalovaným a rodinou

poškodených sú narušené vzťahy z dôvodu rodičovských práv obžalovaného a svedkyne H. K. k ich
spoločnému dieťaťu.

S uvedeným záverom sa však krajský súd nestotožnil, nakoľko hodnotenie okresného súdu
nezodpovedá vykonaným dôkazom.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že ku konfliktu pred domom poškodených K. skutočne
došlo, pričom tento priestor bol očiam verejnosti prístupný, nakoľko bol na ceste pred domom
poškodených. Zároveň bolo preukázané, jednak výpoveďami poškodených, svedkyne H. K., ale aj
znaleckým skúmaním a kamerovým záznamom zachytávajúcim časť priebehu incidentu, že do konfliktu

bol zapojený obžalovaný a najskôr len poškodený I. K. a následne aj poškodený L. K.. Poškodený I. K.
pri konflikte utrpel zranenia, ktoré si vyžadovali dobu liečenia nad 42 kalendárnych dní. Zároveň nie je
možné spochybniť ani zistenie, že poškodený L. K. utrpel pri predmetnom skutku zranenie, zlomeninu
nosových kostí, ktoré si vyžadovalo dobu liečenia do 7 dní.

Kamerový záznam zachytáva podstatnú časť skutku, teda prvotný slovný konflikt medzi poškodeným
I. K. a obžalovaným, ich následný fyzický konflikt, ale aj časť fyzického konfliktu medzi obžalovaným
a poškodeným L. K.. Keďže ide o dôkaz ťažiskový, krajský súd na verejnom zasadnutí vykonal dôkaz
týmto obrazovo-zvukovým záznamom a zistil, že priebeh skutku je iný, než ako ho popísal okresný súd
v napadnutom rozsudku. Z kamerového záznamu je zrejmé, že poškodený I. K. najskôr upozorňoval

obžalovaného, aby nestál pred domom a následne došlo ku slovnému konfliktu. Pri slovnom konflikte zo
strany oboch aktérov došlo k použitiu vulgarizmov, počas ktorého poškodený I. K. vyzýval obžalovaného
nárečím, aby išiel smerom k nemu, preto aj keď ku konfliktu došlo čiastočne aj vo dvore rodinného domu
poškodených, nie je možné hovoriť o porušovaní domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona. Aj keďčasť skutku, ktorá sa odohrala medzi obžalovaným a oboma poškodenými už zachytená na kamerovom
zázname nie je, tak na rozhodnutie krajského súdu nemá vplyv, nakoľko vo veci boli vykonané aj ďalšie
dôkazy a tieto je potrebné hodnotiť jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, pričom vykonané

dokazovanie je postačujúce pre ustálenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
a učinenie záveru krajského súdu.

Z dokazovania vyplynulo, že obžalovaný niekoľko minút stál pred domom poškodených. Obžalovaný
pritom tvrdil, že išiel k bývalej priateľke, nakoľko sa chcel stretnúť s dcérou, čo mu bolo dlhodobo

bránené. Je pritom aj s ohľadom na uznesenie Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 4C/76/2022 zo dňa
03.02.2023 zrejmé, že vzťahy medzi obžalovaným a svedkyňou H. K., ktorej svokrom je poškodený
I. K., sú narušené a dôvodom sú problémy pri úprave rodičovských práv k spoločnej maloletej dcére
obžalovaného a tejto svedkyne. Aj z následného vyjadrenia svedkyne H. K. po skončení fyzického
konfliktu obžalovaného a poškodených o tom, že už (obžalovaný) neuvidí M., jasne vyplýva, že
dôvodom problémov sú rodičovské práva k dcére svedkyne a obžalovaného. Tieto okolnosti však nie sú

predmetom tohto konania, ale len dokresľujú vzájomné vzťahy medzi obžalovaným a poškodenými.

Poškodený I. K. vo svojej výpovedi tvrdil, že prvý naznačil úder obžalovaný, pričom o obžalovanom
ako prvotnom útočníkovi vypovedá aj poškodený L. K.. Tieto výpovede poškodených sú však v rozpore
spriebehomskutkovéhodeja,akohozachytáva kamerovýzáznam.Zprehratéhokamerovéhozáznamu

totiž vyplýva, že ako prvý naznačil kopnutie práve poškodený I. K., na ktoré reagoval obžalovaný
tiež len náznakom úderu rukou, na čo naznačil úder opäť poškodený. Následne sa obžalovaný zohol
a nesledoval poškodeného a poškodený v tejto chvíli kopol obžalovaného. Obžalovaný až na tento útok
zareagoval uchytením nohy poškodeného, v dôsledku čoho poškodený spadol. Kým obžalovaný držal
poškodeného za nohu, tento ho druhou nohou opakovane kopal, pričom sa obžalovaný následne snažil

znehybniť poškodeného I. K. na zemi, ale ten sa naďalej snažil zasiahnuť obžalovaného a tak ten sa
zase snažil udrieť rukou do tváre poškodeného, ktorý na to reagoval tak, že údery chcel rukami vykryť.
Keď obžalovaný poškodeného I. K. pustil a vstal zo zeme, tak poškodený vstal a ihneď spoločne už
s prichádzajúcim poškodeným L. K. pokračoval v útoku na obžalovaného, ktorý pred nimi ustupoval. Tu
sa už obžalovaný s poškodenými dostali mimo záber kamerového záznamu. Z pohybu poškodených

smerujúcich za ustupujúcim obžalovaným, ako aj z výpovede obžalovaného je však zrejmé, že obaja
poškodení pokračovali v napádaní obžalovaného a udierali ho do oblasti hlavy a tela. Po niekoľkých
sekundách sa vracajú do záberu kamery a z toho záznamu je viditeľné, že potom ako poškodený L.
K. hodil o zem nejakú vec, si obžalovaný sadol do auta. Následne poškodený L. K. kopol do dverí auta
obžalovaného a poškodený I. K. ho ešte udrel cez otvorené okno auta.

Žiadúce je podľa krajského súdu pri hodnotení výpovede poškodených I. K., L. K. a svedkyne H. K.
podotknúť, že ich výpovede vyznievajú ako účelové, nakoľko rodičovský konflikt medzi obžalovaným
a svedkyňou H. K. je pravou príčinou vzniknutého konfliktu medzi obžalovaným a poškodenými.
Poškodení vypovedajú o prebiehajúcom konflikte zjavne skresľujúco a aj keď obžalovaný bezpochyby

niekoľko minút stál pred domom poškodených, nie je možné riešenie, ktoré zvolili poškodení, považovať
za súladné so zákonom.

Znaleckým dokazovaním z odboru zdravotníctva bolo zistené, že k zraneniam poškodeného I. K.
majúcim charakter ťažkej ujmy na zdraví došlo práve vtedy, keď kopol vystretou dolnou končatinou

smerom na obžalovaného, ktorý dolnú končatinu rukami zachytil, v dôsledku čoho poškodený stratil
stabilitu a spadol na chrbát. Teda k pomliaždeniu chrbta a pomliaždeniu pravého ramena u poškodeného
I. K. došlo práve pri jeho útoku na obžalovaného. Pomliaždenia v temennej oblasti hlavy poškodeného
I. K. obojstranne, spolu s pomliaždením pravej očnice potom mohli vzniknúť pri pokračovaní incidentu
na zemi medzi poškodeným a obžalovaným údermi pästí. Podľa znalca mechanizmom vzniku zranenia

poškodeného L. K. bola tupo pôsobiaca sila, ktorá zasiahla nos poškodeného, a to udretím päsťou do
oblasti nosa, pri nízkej až stredne vysokej intenzite.

Len zo skutočnosti, že poškodení utrpeli zranenia však ešte nie je možné uzavrieť, že konanie
obžalovaného je trestným činom. Pre takýto záver je potrebné najprv posúdiť, či obžalovaný nekonal

za podmienok zakladajúcich nutnú obranu. Pri tomto jednotlivé okolnosti nie je možné posudzovať
izolovane od ďalších okolností prípadu a celého priebehu skutku.Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že aby určitý čin bol trestným činom podľa § 8 Tr. zákona nestačí,
že napĺňa znaky uvedené v Trestnom zákone, ale súčasne musí ísť o čin protiprávny. Protiprávnym
nebude vtedy, ak sú v čase jeho spáchania dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu, medzi ktoré

patrí aj nutná obrana, ktorej podmienky sú upravené v ust. § 25 Tr. zákona.

Pri skúmaní primeranosti nutnej obrany je potrebné vždy starostlivo zvážiť všetky rozhodujúce okolnosti
prípadu v celom jeho vývoji v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, a to vždy so zreteľom na
subjektívny stav osoby, ktorá odvracala útok, t.j. podľa toho, ako sa čin útočníka javil tomu, kto ho

odvracal.

Pre posúdenie, či obžalovaný konal alebo nekonal za splnenia podmienok nutnej obrany sú dôležité
ustanovenia § 25 Tr. zákona.

Podľa § 25 ods. 1 Tr. zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok

na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa § 25 ods. 2 Tr. zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku,
najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe
obrancu.

Podľa § 25 ods. 3 Tr. zákona ten, kto odvracia útok spôsobom, že obrana je celkom zjavne neprimeraná
útoku, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku
zmätku, strachu alebo zľaknutia.

Podľa § 25 ods. 4 Tr. zákona ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí,
nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.

Základným predpokladom nutnej obrany je teda skutočnosť, že sa odvracia útok, ktorý priamo hrozí
alebo trvá. Útok je konanie človeka, a to spravidla konanie, ktoré je úmyselné, protiprávne (nedovolené)

a určitou mierou závažné (nielen mierou celkom nepatrnou). Spravidla má útok znaky trestného činu, ale
nemusí tomu tak nevyhnutne byť, pretože útokom sú aj činy, ktoré vôbec znaky trestných činov nemajú
(napr. aj slabšie útoky proti fyzickej integrite človeka, ktoré nemajú za následok ublíženie na zdraví).
V situácii, kedy proti sebe útočia dve osoby, je rozhodujúca počiatočná iniciatíva, teda kto začal. Touto
situáciou je určené, kto je útočníkom a kto obrancom. Útok však nesmie byť ukončený. Ak bol útok

ukončený a nebezpečenstvo už priamo nehrozí, potom nutná obrana neprichádza do úvahy. V takom
prípade môže ísť o odplatu, ktorá už nutnou obranou nie je. Obrana smeruje proti útočníkovi, pričom ho
spravidla postihuje na jeho telesnej integrite (napr. na živote alebo zdraví).

Ďalším predpokladom posúdenia konania ako nutnej obrany je, aby obrana nebola celkom zjavne

neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka
alebokosobeobrancu.Obranatedamôžebyťneprimeranáizjavneneprimeraná,alenesmiebyťcelkom
zjavne neprimeraná. Primeranosť obrany sa posudzuje v prvom rade z hľadiska intenzity oboch akcií, čo
vyjadruje pojem spôsobu útoku. Z povahy veci vyplýva, že obrana musí byť tak intenzívna, aby útok isto
a bez rizika pre napadnutého odvrátila, t.j. musí byť silnejšia ako útok, avšak nesmie byť celkom zjavne

prehnaná.Trebazároveňzdôrazniť,žeodobrancuniejemožnépožadovať,abydalprednosťslabšiemu,
ale neistému prostriedku. Je potrebné si uvedomiť, že obranca len odhaduje, aký intenzívny bude útok
a ako intenzívne bude potrebné proti nemu zasiahnuť. Nepomer obrany k útoku však napriek tomu
nesmie byť celkom zjavný, resp. absolútne očividný, mimoriadne hrubý zo subjektívneho i objektívneho
hľadiska. Primeranosť obrany je pritom potrebné posúdiť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,

vrátane miesta a času, ako aj na okolnosti vzťahujúce sa k osobe útočníka a k osobe obrancu.

V kontexte vykonaného dokazovania bolo nevyhnutné vyhodnotiť tvrdenie obžalovaného o sebaobrane
pri konflikte. Kamerovým záznamom je preukázané, že obžalovaný chytil poškodeného I. K. za nohu
až potom, čo tento obžalovaného kopol, v dôsledku čoho potom poškodený spadol. Útok poškodeného

pritom prišiel v čase, keď sa obžalovaný zohol a nesledoval poškodeného. Útočníkom bol teda zjavne
poškodený I. K. a nie obžalovaný. Aj následne po páde poškodený v útoku neprestal, ale jeho útok
pokračoval ďalej, nakoľko opakovane druhou nohou kopal do obžalovaného, preto obžalovaný sa snažil
svojim telom znehybniť poškodeného na zemi a opakovane ho udrel. Je však zjavné, že ani týmnedošlo k prekonaniu útoku poškodeného, lebo akonáhle ho obžalovaný pustil, tak poškodený vstal a na
ustupujúceho obžalovaného útočil ďalej. Vtedy sa k útoku údermi do obžalovaného pridal aj poškodený
L. K., ktorý však pritom sám utrpel zranenie nosa.

Za týchto okolností konanie obžalovaného nie je možné hodnotiť ako obranu, ktorá by bola celkom
zjavne neprimeraná útoku. Intenzita obrany zo strany obžalovaného zodpovedala situácii a intenzite
útoku. Útok na obžalovaného pritom po celý čas trval, keď aj po pustení poškodeného I. K. tento
pokračoval v útoku na obžalovaného a zosilnený bol aj pridaním sa ďalšieho útočníka L. K.. Tento pritom

napadol obžalovaného po tom, čo obžalovaný pustil poškodeného I. K. a vstal. Útok poškodených na
obžalovaného trval dokonca aj po nastúpení obžalovaného do auta, keď ešte aj vtedy do dverí auta
kopol poškodený L. K..

V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že proti konaniu v nutnej obrane nie je nutná obrana prípustná.
Konanie útočníka, namierené proti osobe, ktorá koná v nutnej obrane, treba považovať za pokračovanie

alebo aj za nový útok inej osoby. Osoba, ktorá koná v nutnej obrane, je preto oprávnená prekonať aj
tento pokračujúci útok voči svojej osobe spôsobom, ktorý nie je celkom zjavne neprimeraný (obdobne
R 9/1980).

Ani konanie poškodeného L. K. preto nie je možné hodnotiť inak ako útok na obžalovaného, pričom jeho

správanie neospravedlňuje ani vyjadrenie, že išiel brániť otca. Podstatné pre hodnotenie konania
poškodeného L. K. ako útočníka je, že poškodený L. K. zaútočil na obžalovaného až potom, čo tento
vstal zo zeme a ustupoval. Až v tom okamihu poškodený L. K. na obžalovaného zaútočil, a preto
nemožno v žiadnom prípade hovoriť o obrane zo strany poškodeného L. K.. Takto by bolo potrebné
posúdiť správanie poškodeného L. K. dokonca aj vtedy, ak by pri prvotnom konflikte medzi obžalovaným

apoškodenýmI.K.bolútočníkomobžalovaný(čospoukazomnavyššieuvedenéokolnostitaktokonanie
obžalovaného nie je možné hodnotiť). Na hodnotení konania obžalovaného ako konania v nutnej obrane
nemôže nič zmeniť ani tvrdenie poškodeného L. K., že v čase, keď už sedel obžalovaný v aute, tak si
všimolvjehoauteslznýsprejčiteleskopickýobušok.Obžalovanýtotižničtaképriskutkunepoužil,včase
útoku poškodených v ruke nemal a poškodený o ich existencii v aute ani v čase konfliktu nevedel.

Vzhľadom na zlé vzťahy obžalovaného a poškodených by bolo aj pochopiteľné, ak by obžalovaný mal
na svoju obranu slzný sprej či iný nástroj skutočne v aute.

Na vyššie uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že poškodený I. K. pritom utrpel
zranenia majúce charakter ťažkej ujmy na zdraví a poškodený L. K. utrpel ujmu na zdraví v podobe

zlomenín nosových kostí. Riziko z útoku totiž musí niesť útočník. Ako už bolo uvedené, nutná
obrana nemusí byť proporcionálna útoku, môže byť neprimeraná útoku a môže byť dokonca aj zjavne
neprimeraná útoku, pretože pokiaľ má byť nutná obrana úspešná predpokladá sa, že bude intenzívnejšia
ako vedený útok, nemôže byť len celkom zjavne neprimeraná. Rovnako tak podmienkou nutnej obrany
nie je skutočnosť, že útok nebolo možné odvrátiť inak. Práve preto obžalovaný nebol povinný pri útoku

najskôr poškodeného I. K. utekať či čakať, kedy bude jeho útok ešte intenzívnejší a úspešnejší, aby
mu poškodený spôsobil zranenia, ktoré by mohli byť aj závažnejšie ako tie, ktoré utrpel poškodený I.
K. a L. K. a nebol povinný pokúsiť sa zachrániť útekom, a to o to viac, že na neho následne zaútočil aj
poškodený L. K. a poškodený I. K. pokračoval v útoku, teda obaja poškodení útočili na obžalovaného
údermi do rôznych častí tela.

V predmetnej veci krajský súd nerieši problém rodičovských práv a problémové správanie obžalovaného
prípadne poškodených, ktoré nesúvisí so skutkom, nakoľko prednesené podozrenia na inú trestnú
činnosť nie sú predmetom podanej obžaloby. Aj keby dochádzalo k situáciám, že obžalovaný
bezdôvodne prichádza k domu poškodených, bolo potrebné túto situáciu riešiť prostredníctvom

príslušných orgánov. Ak poškodeným vadilo, že obžalovaný stojí pred ich domom, mali vopred túto
situáciu riešiť privolaním hliadky polície.

Postarostlivomvyhodnotenídôkazovjednotlivoivichsúhrnekrajskýsúddospelkzáveru,žeobžalovaný
konal v nutnej obrane, a preto jeho čin nie je trestným činom.

Vzhľadom na uvedené krajský súd, na podklade odvolania obžalovaného, jednomyseľne napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku
oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom. V tejto súvislosti mu potom ani neostávalo nič iné lenpoškodených I. K., L. K., O. P. I., H., a M. I. v zmysle ust. § 288 ods. 3 Tr. poriadku odkázať s ich nárokmi
na náhradu škody na civilný proces.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.