Rozsudok – Pracovné právo ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818202130
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7818202130.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B. C. - Deštrukprojekt, so
sídlom Rožňava, Zakarpatská 6, IČO: 32 996 187, zast. JUDr. Máriou Ďurajovou, advokátkou so sídlom
Rožňava, Nám 1. mája 11, proti žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., G. X, zast. Advokátskou
kanceláriou JUDr. Erika Simanová, s.r.o., so sídlom F., H. XXXX/X, IČO: 47 258 853, o zaplatenie
25.000,- € s prísl., o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku K2-11Cpr/40/2018-427 zo dňa
30.11.2022 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zastavení konania tak, že žalobu zamieta.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.195,60 € spolu s 5 % úrokmi z omeškania ročne od
9.4.2018 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Konanie vo zvyšnej časti
uplatneného nároku zastavil (II.) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v
rozsahu 82,44 % (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca po jej rozšírení domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
25.000,- € s prísl., titulom regresného nároku na náhrady škody podľa pracovnoprávnych predpisov,
na tom skutkovom základe, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Rožňava 6C/36/2017-40 zo
dňa 6.2.2018 bol žalobca zaviazaný zaplatiť I. J., pozostalej manželke jeho zamestnanca F. J., ktorý
zomrel na následky pracovného úrazu zavineného žalovaným (bývalým zamestnancom žalobcu) dňa
25.2.2014 v priestoroch prevádzky Rožňavská Baňa 180, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,-

€ v splátkach vo výške 2.500,- € mesačne počnúc dňom 15.2.2018 až do zaplatenia celého dlhu, a to
pod následkom straty výhody splátok. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Rožňava 2T/33/2014
zo dňa 20.8.2014 bol žalovaný uznaný vinným z prečinu usmrtenia F. J., ktorého skutku sa dopustil
pri manipulácii s pásovým rýpadlom zn. CAT-330B na prácu, pre ktorú nemal príslušné oprávnenie,
pri premiestňovaní búracieho kladiva a jeho následnom spúšťaní na zem postupoval v rozpore s
predpísaným spôsobom obsluhy stroja a bezpečnostnými predpismi, keď nezabezpečil dostatočne
priestor v okruhu stroja a prenášaného bremena. Dôvodil ďalej tým, že žalovaný bol preukázateľne

riadne oboznámený autorizovaným bezpečnostným technikom o predpisoch BOZP v zmysle zákona
č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov, pričom
pracovný stroj použil bez vedomia svojho zamestnávateľa (žalobcu) a na svoje vlastné riziko tak,
že si vyrobil kópiu kľúčov, ktorými sa dostal do uzamknutého stroja, navyše ani nevlastnil preukazna obsluhu stroja, čím došlo ku škodovej udalosti s nenapraviteľným následkom smrti zamestnanca
žalobcu F. J. a svojim konaním žalovaný porušil ust. § 12 písmen d), g) zákona č. 124/2006 Z.z.
Podľa žalobcu nárok na náhradu škody proti žalovanému mu vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu,

nakoľkožalovanýakojehozamestnanecpoškodenému,resp.pozostalýmosobámpriamozaspôsobenú
škodu nezodpovedá, ale zodpovedný je subjekt, za koho zamestnanec činnosť vykonával, pričom
žalovaný v rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zodpovedá svojmu zamestnávateľovi, ktorý záver
vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Košiciach 1Co/127/2016 zo dňa 15.3.2017. Predpokladom
uplatnenia regresného nároku je súdom právoplatne priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 25.000,- € pozostalej manželke zomrelého zamestnanca F. J., na zaplatenie ktorej bol zaviazaný
žalobca z titulu objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa. Žalovaný v čase škodovej udalosti bol
zamestnancom žalobcu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.6.2009 v pracovnom zaradení
vodič – mechanik, jeho pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a ukončený bol dohodou
na žiadosť žalovaného ku dňu 30.9.2014. Žalovaný vzniknutú škodu žalobcovi napriek jeho výzve
pred podaním žaloby dobrovoľne odmietol uhradiť, preto žalobca uplatnil nárok podaním žaloby na

príslušnom súde.

3. V priebehu konania žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.11.2022 vzal
späť žalobu v časti prevyšujúcej sumu 2.195,60 € s prísl., ktorá zodpovedá štvornásobku priemerného
mesačného zárobku žalovaného a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Na základe čiastočného

späťvzatia žaloby žalobcom súd prvej inštancie rozsudkom (II. výrokom) podľa ust. § 144, § 145 ods.
2 Civilného sporového poriadku (ďalej tiež len „CSP“) konanie vo zvyšnej časti uplatneného nároku
zastavil.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených stranami

sporu a obsahu spisu Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava, výsluchom strán sporu a svedkov, pričom
v rámci predbežného právneho posúdenia za nesporné považoval skutočnosti stranami zhodne tvrdené,
resp. ktoré strany sporu nerozporovali (§ 151 ods. 1 CSP), týkajúce sa vzniku, trvania a ukončenia
pracovného pomeru žalovaného u žalobcu, vzniknutého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.2009
(ktorá nahradila pôvodnú pracovnú zmluvu platnú od 1.10.2004), pre druh práce: vodič - mechanik,

ako aj existencie pracovného úrazu zamestnanca F. J. s následkom smrti, ku ktorému došlo dňa
25.2.2014 v priestoroch sídla spoločnosti žalobcu. Z právoplatného rozsudku Okresného súdu Rožňava
6C/36/2017-40 zo 6.2.2018 mal preukázané, že žalobca (na strane žalovaného) a žalobkyňa I. J.
(manželka neb. F. J.) uzatvorili v uvedenom konaní súdny zmier, ktorým sa žalobca (tam žalovaný)
zaviazal zaplatiť I. J. sumu 25.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v mesačných splátkach po

2.500 €, splatných do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, a to pod následkom straty výhody
splátok v prípade neplatenia splátok. Z predložených fotokópií hotovostných vkladov (č.l. 15-19) mal
preukázané, že žalobca pravidelne uhrádzal I. J. splátky vo výške 2.500,- € mesačne. Rozsudkom
Okresného súdu Rožňava č.k. 2T/33/2014 zo dňa 20.8.2014 bol žalovaný uznaný vinným z prečinu
usmrtenia F. J., ktorého skutku sa dopustil pri manipulácii s pásovým rýpadlom zn. CAT 330B na prácu, s

ktorým nemal príslušné oprávnenie, pri premiestňovaní búracieho kladiva a jeho následnom spúšťaní na
zempostupovalspôsobom,ktorýjevrozporespredpísanýmspôsobomnaobsluhustrojaatiežvrozpore
s bezpečnostnými predpismi, keď nezabezpečil dostatočne priestor v okruhu stroja a prenášaného
bremena, pričom pri ukladaní búracieho kladiva na vopred vyhliadnuté miesto sa medzi búracie kladivo a
lyžicu pracovného stroja dostal F. J., ktorými bol týmito stlačený a utrpel rozsiahle devastačné poranenia

hlavy, ktorým na mieste podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším
spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania. Z rozsudku Krajského
súdu v Košiciach 1Co/127/2016 zo dňa 15.3.2017 (v tomto konaní žalobkyňou bola manželka neb.
zamestnanca F. J. a žalovanými boli žalobca a žalovaný v tomto konaní) súd prvej inštancie okrem iného
zistil, že odvolací súd potvrdil názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého žalovaný nie je vecne pasívne

legitimovaný v spore o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla pozostalým v dôsledku pracovného
úrazu F. J. s následkom smrti. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na právny
názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1293/2007 zo dňa 31.5.2007, podľa
ktorého ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou
(alebo inou fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej osoby), keď

určujúcim je existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto osoby, v týchto
prípadoch občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka postihujú samotnú právnickú
osobu (alebo inú fyzickú osobu) v zmysle analógie ust. § 420 ods. 2 v spojení s § 853 Občianskeho
zákonníka. Zo znaleckého posudku Ing. Bartolomeja Dorova č. 5/2019 súd okrem iného zistil, že ajna strane poškodeného neb. zamestnanca F. J. došlo k porušeniu právnych predpisov týkajúcich sa
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď nevykonával pridelenú prácu, bez vedomia zamestnávateľa
opustil svoje pracovisko a porušil zákaz vstupovať do nebezpečného priestoru iného pracoviska a

vykonával pracovnú činnosť, ktorú nemal zamestnávateľom pridelenú. Podľa záverov znalca priamou
príčinou úrazu poškodeného bolo, že poškodený sa zdržiaval mimo svojho pracoviska v nebezpečnom
priestore iného pracoviska, pričom zamestnávateľ nenesie žiadnu vinu na vzniku pracovného úrazu
poškodeného. Znalec tiež konštatoval, že žalovaný porušil ustanovenia § 12 ods. 2 písmen a) až d)
a § 16 ods. 1 písm. b) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci tým, že

pridelenú prácu nevykonával zamestnávateľom určeným spôsobom a bez vedomia zamestnávateľa
obsluhoval stavebný stroj - pásové rýpadlo CAT 330L, na obsluhu ktorého nebol odborne spôsobilý.
Priamu zodpovednosť za vznik úrazu poškodeného dňa 25.2.2014 majú zúčastnení zamestnanci z
dôvoduporušeniapredpisovnazaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapripráci.ZrozsudkuOkresného
súdu Rožňava 11C/43/2017-213 zo dňa 2.5.2019 súd zistil, že žalobu Sociálnej poisťovne o náhradu
škody súd zamietol z dôvodu, že žalovaný (v tomto konaní žalobca) sa vyvinil zo zodpovednosti za

vzniknutú škodu a v konaní bol úspešný.

5. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 3, § 149, § 150 ods. 1 a 2,
§ 151 ods. 1 a 2, § 152, § 319 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl.
8, čl. 11 ods. 4, čl. 15 Základných zásad CSP, § 14, § 178 ods. 1, § 179 ods. 1 a 2, § 186 ods. 1, 2

a 3, § 195 ods. 1, 2 a 6, § 196 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení
(ďalej len „ZP“), § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 2 písm. a), b), c), d). § 16 ods. 1 písm.
b) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Aplikoval na vec tiež závery rozhodovacej praxe vyplývajúce
z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaných pod č. R 25/1970, R III/1967, 3Cdo 318/2009

a skúmal zákonné predpoklady pre vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca (žalovaného) za
škodu spôsobenú zamestnávateľovi (žalobcovi) zavineným porušením povinností pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s ním v zmysle ust. § 179 ods. 1 v spojení s § 186 ods. 2 ZP,
ktorými sú: vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca, pričom zamestnávateľ je povinný preukázať

zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a § 185 ZP. Konštatoval, že žalobca po
čiastočnom späťvzatí žaloby sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.195,60 € s prísl., titulom
regresného nároku na náhradu škody v zmysle § 179 ods. 1 ZP a po vyhodnotení vykonaných dôkazov
dospel k záveru, že v danom prípade sú naplnené zákonom prezumované predpoklady pre založenie
zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 179 ods. 1 ZP a žalobou uplatnený nárok je dôvodný.

Podľa názoru súdu prvej inštancie na strane žalobcu preukázateľne došlo k zníženiu jeho majetku,
t.j. vzniku škody v dôsledku zaplatenia nemajetkovej ujmy pozostalej manželke neb. zamestnanca
F. J. v sume 25.000,- € v splátkach, na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Rožňava
6C/36/2017-40 zo dňa 6.2.2018, zavinené protiprávne konanie žalovaného, ktorý nedbanlivostným
konaním spáchal trestný čin usmrtenia F. J. a porušil viacero ustanovení § 12 ods. 2 písm. a) až

d), § 16 ods. 1 písm. b) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci mal súd
preukázané z právoplatného rozsudku Okresného súdu Rožňava 2T/33/2014 zo dňa 20.8.2014 a z
výsledkov vykonaného dokazovania, a to výpovedí strán sporu, výpovede svedka A. K. a predložených
listinných dôkazov. Príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobcu (zamestnávateľa) a
protiprávnym konaním žalovaného (zamestnanca) videl súd prvej inštancie „práve v konaní žalovaného,

následkom ktorého bolo úmrtie bývalého zamestnanca žalobcu F. J. a následná povinnosť žalobcu
ako zamestnávateľa k náhrade nemajetkovej ujmy pozostalej manželke. Objektívna zodpovednosť
zamestnávateľa za náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo/1293/2007 zo dňa 31.5.2007, o ktorý sa opieral tak prvostupňový ako aj odvolací Krajský súd
v Košiciach v rozsudku 1Co/127/2016 zo dňa 15.3.2017“. Pokiaľ ide o rozsah zodpovednosti, vzhľadom

na to, že škoda bola spôsobená nedbanlivostným konaním žalovaného, súd aplikoval ust. § 186 ods.
2 ZP a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.195,60 € zodpovedajúcu štvornásobku jeho
priemerného mesačného zárobku pred vznikom škody, ktorý (priemerný mesačný zárobok žalovaného)
podľa zhodných tvrdení strán (§ 151 ods. 1 CSP) za rozhodné obdobie predstavoval sumu 548,90 €. Súd
prvej inštancie za neopodstatnenú považoval námietku žalovaného, že Sociálna poisťovňa, pobočka

v Rožňave, poskytla pozostalej manželke neb. F. J. plnenie úrazového poistenia vo forme jednorazového
odškodnenia vo výške 10.108,- € podľa § 94 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,
a preto (podľa názoru žalovaného) žalobca nebol povinný plniť pozostalej manželke zamestnanca
náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka a plnil ju nad rámeczákonnejpovinnosti.Vtejtosúvislostisúdpoukázalnato,žeplnenieSociálnejpoisťovneboloposkytnuté
na základe zákona o sociálnom poistení, v danom prípade sa jednalo o jednu z úrazových dávok, na
ktoré má nárok oprávnená osoba (manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v

dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania). Úrazový príplatok, úrazová renta, jednorazové
vyrovnanie, pozostalostná úrazová renta, jednorazové odškodnenie, náhrada za bolesť, náhrada za
sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrada spojená s pohrebom či s liečením sú úrazové dávky,
ktoré sú primárne určené pozostalým, resp. poškodenému a vyplývajú z objektívnej zodpovednosti
zamestnávateľa na základe ust. § 195 ods. 1 ZP. Plnenie Sociálnej poisťovne však nenahrádza plnenie

žalobcu v zmysle príslušných ustanovení § 11 a nasl. OZ a rovnako nemá vplyv na regresný nárok
zamestnávateľa vo vzťahu k svojmu zamestnancovi, konaním ktorého došlo k usmrteniu (alebo k
vzniku pracovného úrazu) tretej osoby, v danom prípade zamestnanca F. J.. Za omeškanie žalovaného
s peňažným plnením, súd s použitím ust. § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ priznal žalobcovi aj
úroky z omeškania z dlžnej sumy 2.195,60 € vo výške 5 % ročne určenej podľa § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného v rozhodnom čase, a to od 9.4.2018 (ktorý žalovaný ako prvý deň

omeškania s plnením peňažného dlhu nerozporoval) až do zaplatenia. O trovách konania súd rozhodol
podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému nárok na pomernú
náhradu trov konania v rozsahu 82,44 % (91,22 % úspech žalovaného - 8,78 % úspech žalobcu), pričom
poznamenal, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil aj dispozičný úkon žalobcu, ktorým
v priebehu konania vzal svoj návrh sčasti späť a tým procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti.

Súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania
žalovanému ako úspešnej strane sporu podľa § 257 CSP a v zmysle záverov právnej praxe (napr.
2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012). O konkrétnej výške priznanej náhrady trov si vymienil
rozhodnúť po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, v súlade s ust. § 262 ods.
2 CSP.

6. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobca i žalovaný.

7. Žalobca podal odvolanie proti III. výroku rozsudku, ktorým súd priznal žalovanému nárok na
pomernú náhradu trov konania, odôvodniac podané odvolanie odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365

ods. 1 písm. f), h) a g) CSP a navrhoval rozsudok v tomto výroku zmeniť tak, že odvolací súd stranám
sporu nárok na náhradu trov konania neprizná, alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ
vzhľadom na predmet konania a charakter procesnej situácie na zistený skutkový stav neaplikoval
moderačné oprávnenie v zmysle § 257 CSP. Poukázal na to, že predmetom konania je zaplatenie

regresnej náhrady, ktorú uplatnil voči žalovanému ako škodcovi, ktorý zapríčinil škodovú udalosť.
Zdôraznil, že bol poškodený na svojich právach v dôsledku škodovej udalosti konaním žalovaného,
ktorý bol uznaný vinným z nedbanlivostného trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona, spáchaného závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti
vyplývajúcej zo zamestnania. Pracovnoprávna úprava zodpovednosti zamestnanca je obmedzená

v prípadoch, ak škoda bola spôsobená zamestnancom tretím osobám, kedy nemôže tretia osoba
uplatňovať nárok na náhradu škody proti priamemu škodcovi, ale iba proti zamestnávateľovi, čo je aj
posudzovaný prípad. Žalobca v dôsledku škodovej udalosti musel plniť tretím osobám a žalovaný sa
okrem trestnoprávnej zodpovednosti odmieta podieľať na akejkoľvek inej zodpovednosti za vznik škody,
t.j. aj titulom regresnej náhrady. Žalovaný v mimosúdnom konaní odmietal znášať akúkoľvek náhradu

škody v dôsledku uhradenia nemajetkovej ujmy žalobcom v sume 25.000 €, ktorú bol žalobca povinný
uhradiť na základe rozsudku Okresného súdu Rožňava 6C/36/2017-40 zo dňa 6.2.2018 pozostalej
manželke usmrteného zamestnanca F. J.. Podľa žalobcu skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
vyslovené v danej veci o nezohľadnení dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade
trov konania, nie sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 odst.1 Dohovoru, sú v rozpore s
účelom a zmyslom právnej úpravy v § 257 CSP. Zotrval na názore, že vzhľadom na charakter konania,
v ktorom bola prejednávaná zložitá problematika, čo potvrdzuje aj vykonané rozsiahle dokazovanie,
musel zaplatiť nie nezanedbateľnú finančnú sumu 25.000,- €, pričom v tomto spore mu bola priznaná
aspoň časť uplatneného nároku, preto ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku konania, nakoľko dokazovaním sa skúmal právny základ priznaného nároku a nie čo do jeho
výšky. Podľa žalobcu výnimočnosť prípadu spočíva nielen v samotných okolnostiach danej veci, ale
aj v okolnostiach na strane sporu tým, že: a) podal žalobu proti žalovanému až po tom, ako vyšli
najavo skutočnosti vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 5/2019 zo dňa 9.2.2019 vypracovanéhoznalcom z odboru BOZP A. L. M., podľa záverov ktorého žalobca v súvislosti s pracovným úrazom
nenesie žiadnu mieru zavinenia na škodnej udalosti; iniciovanie tohto sporu teda nebolo zbytočným, b)
urobil dispozičný úkon - čiastočné späťvzatie a navrhol konanie v tejto časti zastaviť po tom, ako súd

v rámci predbežného právneho posúdenia ustálil rozsah zodpovednosti žalovaného vyžiadaním výšky
jeho priemerného mesačného zárobku. Vytýkal ďalej súdu, že nezohľadnil ani jeho sociálne pomery,
dôchodcovský vek a nepriaznivý zdravotný stav (je zdravotne ťažko postihnutou osobou, vozíčkar), ktorý
preukázal lekárskymi správami, a v neposlednom rade jeho finančné zaťaženie, ktoré musel v dôsledku
protiprávneho konania žalovaného voči tretím osobám znášať. Mal za to, že ide o špecifickosť prípadu,

kedy aj keď nenesie na spôsobení škody tretím osobám žiadne subjektívne zavinenie, je zákonným
ustanovením postihovaný za správanie svojho zamestnanca, ktorý bezprecedentne ako porušovateľ
právnych predpisov týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a morálnych noriem vyviazne
zo spôsobenia škody v nepatrnom rozsahu, aj keď svojim konaním spôsobil nenapraviteľné následky.
Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že vzhľadom na charakter konania, podiel oboch strán na
vzniku a priebehu sporu, špecifické okolnosti prípadu, ktoré si vyžiadali ďalšie dokazovanie, zložitosť

dosiaľ neriešenej problematiky, sociálnu povahu prípadu a jeho nepriaznivý zdravotný stav, sú splnené
procesné podmienky pre uplatnenie ust. § 257 CSP v danom prípade a nepriznanie náhrady trov konania
úspešnej strane sporu, keď nepriznanie trov konania nepredstavuje taký zásah do majetkovej sféry
žalovaného, ktorý by podstatným spôsobom ovplyvnil jeho ďalšiu činnosť.

8. Žalovaný podaným odvolaním napadol rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách
konania, navrhol ho v tejto časti zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne a prizná mu nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými
v ust. § 365 ods. 1 písmen b), f) a h) CSP, pretože mal za to, že súd prvej inštancie sa v konaní
nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a rozsudok nie je riadne odôvodnený, čím

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne existencie podmienok pre vznik všeobecnej zodpovednosti
za škodu, na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval ustanovenia § 11, § 13 Občianskeho zákonníka
o náhrade nemajetkovej ujmy a o všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 420 ods.
l OZ, ako aj ustanovenia § 178 ods. l, § 179 a nasl. ZP, pričom pri rozhodovaní mal vychádzať v

zmysle § 1 ods. 2 OZ z osobitnej právnej úpravy v zmysle § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, ktorá vylučuje použitie všeobecnej právnej úpravy. Uviedol, že predmetom žaloby je nárok
žalobcu na regresnú náhradu za náhradu nemajetkovej ujmy pozostalej manželky zomrelého F. J.,
ktorú jej vo výške 25.000 € zaplatil žalobca na základe vzájomnej dohody schválenej súdom vo forme
zmieru. Žalovaný namietal, že nie je v spore pasívne vecne legitimovaným, lebo nie je nositeľom

hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v spore ide. Základom procesnej obrany žalovaného je tvrdenie,
že nemajetková ujma pozostalej manželky nevznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho
právnych povinností, ale vznikla ako výsledok udalosti spôsobenej protiprávnym konaním žalovaného
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/73/2006) a že osobitná právna úprava odškodňovania
pracovných úrazov podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinná od 1.1.2004 vylučuje

aplikáciu právnej úpravy platnej do 31.12.2003 upravujúcej nárok na náhradu škody pri pracovnom
úraze. Žalovaný tvrdil, že žalobca nebol povinný (mimo vzájomnej dohody s pozostalou manželkou)
nahradiť nemajetkovú ujmu na základe ust. § 11 OZ, lebo táto už bola odškodnená podľa § 94 zákona
č. 461/2003 Z.z.., pričom dobrovoľné plnenie žalobcu nad rámec zákonnej povinnosti nezakladá právo
žalobcu na regresnú náhradu vo vzťahu k žalovanému. Podľa platnej právnej úpravy žalobca má nárok

v prípade pracovného úrazu iba na regresnú náhradu za nahradenú vecnú škodu podľa § 198 ods. 1
písm. d) ZP. Právna úprava odškodňovania podľa § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. vylučuje podľa § 2 ods.
1 OZ použitie všeobecných ustanovení o náhrade škody podľa ust. § 420 ods. 1 a § 11 Občianskeho
zákonníka. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku vôbec nereagoval na ním
namietané skutočnosti, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie, iba v bode 68. jednou vetou konštatoval,

že poskytnutie úrazových dávok nenahrádza plnenie podľa § 11 OZ a nemá vplyv na regresný nárok
žalobcu. Súd ale neuviedol, z čoho vychádzal a akým myšlienkovým postupom dospel k uvedenému
záveru, pričom sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalovaného podloženou rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 75/2012, z ktorého vyplýva právny záver, že nároky na odškodnenie titulom
pracovných úrazov sú upravené v rámci systému sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z.,

súčasťou ktorého je aj nárok na jednorazové odškodnenie pozostalých, ktoré je svojím obsahom a
účelom totožné s náhradou nemajetkovej ujmy podľa všeobecných predpisov. Na rovnakom základe
zamietol žalobu Okresný súd Prievidza rozsudkom č.k. 16C/126/2011, podľa ktorého tento osobitný
systém zodpovednosti zamestnávateľa a odškodnenia pozostalých vylučuje podľa zásady lex specialisderogat legi generali použitie všeobecného (generálneho) zákonom vytvoreného odškodnenia podľa
ust. § 11 v spojení s § 13 ods. 2 OZ. Súd sa nevysporiadal ani s argumentáciou, že analógia s českou
právnou úpravou z hľadiska jej odlišnosti odškodňovania nemajetkovej ujmy nie je prípustná [v ČR

sú právne vzťahy týkajúce sa odškodňovania nárokov z pracovných úrazov zaradené systematicky
do Občianskeho zákonníka], pričom uviedol, že objektívna zodpovednosť zamestnávateľa na úhradu
uvedenej nemajetkovej ujmy vyplýva zo záverov rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo 1293/2007 (bod 66.).
Žalovaný mal za to, že súd mu odňal právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2
CSP, keďže v rozsudku sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a nedal mu odpoveď na základnú otázku,

čijemožnéaplikovaťprirozhodovaníonáhradenemajetkovejujmypozostalýmpríbuznýmzamestnanca
usmrteného pracovným úrazom všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka a či osobitná právna
úprava odškodňovania následkov pracovných úrazov a chorôb z povolania v rámci systému sociálneho
poistenia podľa zákona. č. 461/2003 Z.z. vylučuje alebo nevylučuje použitie všeobecnej právnej úpravy
o náhrade nemajetkovej ujmy, resp. či jednorazové odškodnenie pozostalých príbuzných podľa § 94
zákona č. 461/2003 Z.z. je svojou podstatou náhradou nemajetkovej ujmy podľa § 11 OZ. Uvedený

nesprávny postup má za následok, že sa celé konanie javí ako nespravodlivé a takýmto postupom
súdu bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný ďalej namietal nesprávnosť
skutkových zistení týkajúcich sa splnenia podmienok pre vznik jeho zodpovednosti za škodu, najmä
skutkového zistenia o vzniku škody spočívajúcej v majetkovej ujme žalobcu vo výške 25.000,- €,
ktorá bola vyplatená pozostalej manželke titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 OZ. Žalovaný

mal za to, že jeho protiprávne konanie nebolo bezprostrednou príčinou zmenšenia majetku žalobcu
o sumu 25.000,- €; bolo príčinou poškodenia zdravia s následkom smrti zamestnanca. Poukázal na to,
že na úrovni pracovnoprávnej zodpovednosti za pracovný úraz bola pozostalej manželke poukázaná
satisfakcia z úrazového poistenia žalobcu v rámci systému sociálneho poistenia, teda nemajetková
ujma jej bola uhradená vo forme jednorazového odškodnenia podľa § 94 zákona č. 461/2003 Z.z.,

pričom žalobca plnil nad rámec zákonnej povinnosti a na základe vzájomnej dohody s pozostalou,
teda dobrovoľne a táto skutočnosť nezakladá povinnosť žalovaného plniť nad rámec zodpovednosti
podľa pracovnoprávnych predpisov. Podľa názoru žalovaného absentuje príčinná súvislosť medzi jeho
protiprávnym konaním a škodou na strane žalobcu vo výške 25.000,- €. Súdom prvej inštancie uvedený
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1293/2007 na daný skutkový stav nie je aplikovateľný

tak z dôvodu odlišnej právnej úpravy, ako aj z dôvodu odlišného skutkového stavu v tejto veci, v ktorej
predmetom sporu bola náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel popri ublížení na zdraví fyzickým útokom
priamopoškodený,anienáhradanemajetkovejujmypozostalejmanželky.Nesprávneprávneposúdenie
veci spočíva v nesprávnej aplikácii ustanovení o všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu
podľa § 420 ods. 1 OZ a § 178 ods. l, § 179 a nasl. ZP. Podľa žalovaného mal súd prvej inštancie podľa §

1 ods. 2 OZ aplikovať pri rozhodovaní osobitnú právnu úpravu v zmysle § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou podľa Občianskeho zákonníka, podľa
ktorej žalobca ako poistený zamestnávateľ zodpovedá za škodu objektívne, ale nie je povinný sám plniť,
pretože namiesto neho poskytla plnenie Sociálna poisťovňa, čoho dôkazom je aj rozhodnutie o priznaní
nároku na jednorazové odškodnenie pozostalej manželke I. J.. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval

na zistený skutkový stav aj rozhodnutia vyšších súdnych autorít publikované pod č. R 25/1970 a R
111/1967,ktorésúnepoužiteľnézdôvoduodlišnejprávnejúpravyplatnejod1.4.2003.Predmetomsporu,
o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 3Cdo 318/2009, bola náhrada škody spôsobenej
nesprávnym postupom zamestnanca pri preplácaní faktúr, a nie náhrada škody spôsobenej pracovným
úrazom, preto aj toto rozhodnutie nemalo byť v spore aplikované. Z dôvodu odlišného skutkového stavu

a odlišnej právnej úpravy v Českej republike nemal súd aplikovať na daný skutkový stav ani rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 1293/2007. Poukázal taktiež na to, že rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach 1Co/127/2016 zo dňa 15.3.2017 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Rožňava č.k.
6C/14/2015 zo dňa 22.10.2015, ktorým súd nerozhodoval vo veci samej, len z dôvodu nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie zamietol žalobu voči žalovanému v 2. rade D. E., pričom z odôvodnenia

cit. rozhodnutia krajského súdu nevyplýva žiadny právny záver o povinnosti žalobcu (tam žalovaného
v 1. rade) nahradiť nemajetkovú ujmu pozostalej manželke. Súd iba konštatoval, že usmrtením manžela
žalobkyne došlo k zásahu do jej osobnostných práv, za ktorý priama občianskoprávna zodpovednosť
žalovaného v 2. rade nie je daná. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav
aplikujúc závery cit.rozsudku, ktoré pre rozhodnutie v danej veci nie sú použiteľné. Žalovaný nesúhlasil s

postupom súbežného odškodňovania náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných z úrazového
poistenia titulom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. a titulom
subjektívnej zodpovednosti podľa ust. § 11, § 13 ods. 2 OZ, pričom mal za to, že ak na základe zákona(nie dohody medzi stranami sporu schválenej vo forme zmieru súdom) nebol povinný plniť žalobca,
nevznikol mu nárok na regresné plnenie voči žalovanému.

9. V doplňujúcom podaní zo dňa 9.5.2023 žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie, ktorý vec neposudzoval podľa § 198 ods. 1 písm. d) ZP, podľa ktorého zamestnávateľ
v rámci zodpovednosti za pracovný úraz alebo chorobu z povolania je povinný nahradiť iba vecnú škodu,
a iné formy náhrady škody nie je povinný poskytnúť. Ak nie je povinný poskytnúť náhradu, nevzniká
následne zamestnávateľovi ani právo na náhradu škody voči zamestnancovi, ktorý škodu spôsobil,

to zn. v danom prípade nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému nevznikol, hoci sám plnil
(dobrovoľne). Namietal porušenie práva na spravodlivý proces postupom súdu, ktorý sa nevysporiadal s
uvedenou argumentáciou v rámci jeho procesnej obrany a nedal mu odpoveď ani na otázku, či pozostalí
zamestnanca, ktorý utrpel smrteľný pracovný úraz, majú v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá
za škodu, nárok na poskytnutie náhrady aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou zamestnanca a či
žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi nad rámec rozsahu náhrady škody podľa § 198 ods. 1 písm. d)

ZP aj nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca nahradil pozostalej manželke zomrelého zamestnanca.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že svojim správaním žalovaný prejavuje
ľahostajnosť a laxný prístup k škodlivým následkom, ktoré svojím protiprávnym konaním spôsobil,
pričom sa dopustil najzávažnejšieho protiprávneho konania a bol uznaný vinným z nedbanlivostného

trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, spôsobil smrť a čin
spáchal závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania.
Mal za to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s argumentáciou žalovaného, ak prijal záver,
že poskytnutie úrazových dávok nenahrádza plnenie podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 292/2009 zo dňa 7.12.2009, týkajúce sa rozsudku

Okresného súdu Košice - okolie 14C/34/2002 zo dňa 30.5.2007, ktorý vyšiel z názoru, že pozostalí
majú nárok popri úrazových dávkach vyplácaných Sociálnou poisťovňou aj nárok na nemajetkovú ujmu
v peniazoch, a to od zamestnávateľa, kde sa smrteľný pracovný úraz zamestnancovi stal. V zmysle
záverov znaleckého posudku č. 05/2019 zo dňa 9.2.2019 vypracovaného Ing. Bartolomejom Dorovom,
znalcom z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktorý skúmal príčiny vzniku pracovného

úrazu F. J., je nespochybniteľné, že „priamu zodpovednosť za vznik pracovného úrazu poškodeného
dňa 25.2.2014 majú zúčastnení zamestnanci zamestnávateľa (teda aj žalovaný) z dôvodu porušenia
predpisov na zaistenie BOZP pri práci, ktoré sú v príčinnej súvislosti s udalosťou“. Uviedol ďalej, že
protiprávnym konaním žalovaného je poškodený a nesúhlasil s jeho postojom k predmetu konania
a následkom svojho konania, snažiac sa za každú cenu vyviňovať, čo nie je v súlade s objektívnym

právom, keď napriek tomu, že žalovaný porušil pracovnoprávne predpisy a svojim konaním spôsobil
nenapraviteľné následky, netrpí v konečnom dôsledku ani finančne, ani morálne. Konanie a správanie
žalovaného podľa žalobcu preto nemá a nemôže požívať právnu a súdnu ochranu. K argumentácii
žalovaného odvolávajúcej sa na rozsudok Krajského súdu v Košiciach 1Co/127/2016 zo dňa 15.3.2017
žalobca poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol tiež, že: - uplatnený

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalej manželky posudzoval podľa § 11 a nasl. OZ, -
súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie, teda zodpovednosti za
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená zamestnancom (žalovaným) so záverom, že priama
občianskoprávna zodpovednosť zamestnanca na náhradu nemajetkovej ujmy nie je daná, a preto
vyslovil nedostatok jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní, - ak neoprávnený zásah do osobnosti

bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo fyzickou osobou, keď určujúcim je existencia
miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takej osoby, potom občianskoprávne sankcie
podľa § 13 OZ postihujú samotnú právnickú alebo fyzickú osobu v zmysle analógie ust. § 420 ods. 2
OZ. Odvolací súd prijal tiež záver, že konanie žalovaného ako zamestnanca žalobcu, pri ktorom došlo
k usmrteniu manžela pozostalej manželky, malo požadovanú súvislosť s jeho činnosťou a že zásah do

jej osobnostných práv je odôvodnené spojovať s popísaným pracovným úrazom, ktorý zavinil žalovaný
ako zamestnanec. Odvolací súd ďalej potvrdil záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „skutočnosť,
že zodpovednou osobou za spôsobenie škody vo vzťahu k poškodenému, ak bola spôsobená škoda
pri ich činnosti, je právnická alebo fyzická osoba, ešte neznamená, že osoby ktoré túto činnosť za
právnickú alebo fyzickú osobu vykonávali a pritom tretej osobe spôsobili škodu, vyjdú z tejto konštrukcie

bez akýchkoľvek právnych následkov. Tieto osoby nezodpovedajú priamo poškodenému, ale ich
zodpovednosť podľa pracovno-právnych predpisov tým nie je dotknutá. To znamená, že zodpovedajú
svojmu zamestnávateľovi, ktorý môže voči ním uplatniť pracovnoprávny regres.“ Doplňujúcu odvolaciu
argumentáciu žalovaného o zodpovednosti zamestnanca v rozsahu vecnej škody v zmysle ust. § 198ods. 1 písm. d) ZP, žalobca považoval za právne irelevantnú, nakoľko v danom prípade súd aplikoval
pracovnoprávny regres v zmysle § 219 ZP, podľa ktorého zamestnávateľ, ktorý uhradil poškodenému
škodu (nemajetková ujma nepochybne je škodou), má nárok na náhradu voči tomu, kto za takú škodu

zodpovedá podľa osobitného predpisu, a to v rozsahu, ktorý zodpovedá miere tejto zodpovednosti
voči poškodenému, ak nie je vopred dohodnuté inak. Na základe uvedených dôvodov žalobca navrhol
odvolanie žalovaného zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu podanom proti výroku o trovách konania uviedol, že

žalobcovi nepochybne z rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 2T/33/2014 zo dňa 20.8.2014
bolo už pred podaním žaloby jasné, že žalovaný zavinil pracovný úraz z nedbanlivosti. Uviedol,
že už vo vyjadrení k žalobe poukázal na rozsah zodpovednosti zamestnanca v zmysle § 186 ods.
2 ZP, podľa ktorého náhrada škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie u zamestnanca presiahnuť
sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti,
ktorým spôsobil škodu. Napriek ustáleniu nedbanlivostného zavinenia v predchádzajúcom trestnom

konaní, platnej pracovnoprávnej úprave a obrane žalovaného žalobca ešte žiadal o pripustenie zmeny
žaloby z pôvodnej sumy 12.500 € na sumu 25.000,- € a následne (až pred vyhlásením rozsudku)
vzal žalobu v časti presahujúcej výšku štvornásobku priemerného zárobku žalovaného späť, t.j. vzal
späť žalobu takmer v celom rozsahu, pričom žalovaný späťvzatie žaloby svojim správaním v priebehu
sporu nezavinil. Podľa žalovaného samotný spor vzhľadom na predchádzajúce dokazovanie vykonané

v trestnom konaní nebol zvlášť zložitý. Poukázal tiež na to, že vynaložil trovy právneho zastúpenia
nevyhnutné na účinné bránenie práva a na základe uvedených skutočností mal za to, že nejestvujú
žiadne dôvody, pre ktoré by mu súd ako úspešnejšej strane sporu výnimočne nemal priznať náhradu
trov konania.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcu a žalovaného
ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písmen b), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je

dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, ale spor nesprávne posúdil po právnej
stránke a vyvodil nesprávny záver o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.195,60 € s prísl.
titulom náhrady škody, a preto odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti (vyhovujúcom
výroku), t.j. okrem II. výroku o zastavení konania zmenil tak, že žalobu v časti sumy 2.195,60 € s prísl.
zamietol ako nedôvodnú.

13. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.7.2025
o 10:10 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke krajského súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
v konaní v intenciách odvolaniami (odvolacími argumentmi) strán vymedzeného zamerania odvolacieho
prieskumu a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej (I. výrok)
a v súvisiacom výroku o trovách konania nie je zákonný a vecne správny, pretože súd prvej inštancie
síce správne zistil skutkový stav, avšak spor nesprávne právne posúdil, relevantné právne normy mylne

interpretoval a vyvodil nezodpovedajúce závery o právach a povinnostiach strán ako aj nesprávny
právny záver o naplnení zákonných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako
zamestnanca za škodu spôsobenú žalobcovi a vzniku jeho povinnosti nahradiť žalobcom požadovanú
náhradu škody.

15. Žalovaný v podanom odvolaní celkom opodstatnene namieta nesprávnosť záveru súdu prvej
inštancie o preukázaní vzniku škody na strane žalobcu v zmysle pracovného práva, resp. v rámci
pracovnoprávneho vzťahu a relevantnej príčinnej súvislosti medzi zavineným porušením právnych
povinností žalovaného pri plnení pracovných úloh a vznikom tvrdenej ujmy v majetkovej sfére žalobcu,
ktorá žalobcovi mala vzniknúť zaplatením peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,-

€ pozostalej manželke zamestnanca F. J., zomrelého na následky pracovného úrazu. Zistené skutkové
okolnosti v danom prípade aj podľa posúdenia odvolacieho súdu neodôvodňujú prijať záver o naplnení
základných zodpovednostných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu
spôsobenú žalobcovi ako svojmu zamestnávateľovi podľa § 179 a nasl. ZP. Odvolací súd sa nemoholstotožniť s úvahou súdu prvej inštancie, ktorý existenciu príčinnej súvislosti (podstatnej, priamej
a bezprostrednej) v danom prípade vyvodil z „konania žalovaného, následkom ktorého bolo úmrtie
bývalého zamestnanca žalobcu F. J. a „následnej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa k náhrade

nemajetkovej ujmy pozostalej manželke, titulom jeho objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú
zamestnancovi pracovným úrazom“. Podľa právnej teórie i záverov právnej praxe príčinná súvislosť je
objektívnou kategóriou a nemožno ju zamieňať so zavinením zamestnanca. Ku skúmaniu zavinenia
zamestnanca treba pristúpiť až po tom, keď bola zistená príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním zamestnanca a vzniknutou škodou. Dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje

zamestnávateľa ako poškodeného (v danom prípade zaťažovalo v konaní žalobcu). Zisťovanie príčinnej
súvislosti znamená, že z celej reťaze všeobecnej príčinnosti treba sledovať iba tie príčiny a následky,
ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. Najskôr treba zistiť, či škoda bola spôsobená v zmysle
pracovného práva, potom treba zisťovať existenciu príčin vzniku škody. V prípadnom súdnom spore
súd konkrétne zisťuje, so zreteľom na konkrétnu škodu, či niektorá z týchto skutočností bola príčinou
vzniku škody a či skutočne škodu spôsobila. Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať za súvislosť časovú.

O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla konkrétna majetková ujma následkom konkrétneho
protiprávneho úkonu zamestnanca, teda ak sú jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny
a následku. Príčinou škody môže byť len také protiprávne konanie, bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Nemusí síce ísť o jedinú príčinu, ale len o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, o ktorého odškodnenie ide, avšak musí ísť o podstatnú príčinu.

16. V danom prípade sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovaného regresnej náhrady za plnenie
ním zaplatené pozostalej manželke svojho zamestnanca titulom peňažného zadosťučinenia (náhrady
nemajetkovejujmy)vovýške25.000,-€zaneoprávnenýzásahdosúkromnéhoživotaspôsobenýsmrťou
blízkej osoby, ktoré žalobca plnil na základe súdneho zmieru schváleného právoplatným rozsudkom

Okresného súdu Rožňava 6C/36/2017-40 zo dňa 6.2.2018, titulom svojej objektívnej zodpovednosti za
pracovný úraz zamestnanca, popri už priznanom jednorazovom odškodnení ako úrazovej dávky, ktorá
bola pozostalej manželke zomr. F. J. zaplatená Sociálnou poisťovňou zo systému úrazového poistenia
zamestnávateľa pre prípad poškodenia zdravia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu
a choroby z povolania zamestnancov podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, účinného od

1.1.2004. Odvolací súd poznamenáva, že zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania bolo zákonom č. 461/2003 Z.z. nahradené úrazovým
poistením,ktoréakopoisteniepreprípadpoškodeniazdraviaaleboúmrtiavdôsledkupracovnéhoúrazu,
služobného úrazu a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. V
zmysle § 16 zák. č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň

jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť. Nároky zamestnancov (i pozostalých blízkych
osôb) vyplývajúce z poškodenia zdravia alebo smrti v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu
alebochorobyzpovolania,sasúčinnosťouod1.januára2004neodškodňujúpodľaZákonníkapráce,ale
v rámci úrazového poistenia Sociálnou poisťovňou. V prípade vzniku pracovného úrazu alebo zistenia
choroby z povolania je zamestnávateľ povinný aj naďalej vyšetriť príčiny vzniku pracovného úrazu

(choroby z povolania), prípadne určiť mieru zbavenia sa svojej zodpovednosti, ak poškodenie zdravia
si úplne alebo sčasti spôsobil zamestnanec sám (§ 196 ods. 1 a 2 ZP). Samotné nároky na úrazové
dávky z pracovného úrazu alebo choroby z povolania a na ich výplatu sa od 1.1.2004 posudzujú podľa
príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorým boli zrušené dovtedy
platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a) až c), § 199 až § 213 Zákonníka práce upravujúce nároky

zamestnancov na náhradu škody na zdraví vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,
s výnimkou ust. § 198 ods. 1 písm. d) ZP upravujúceho nárok zamestnanca na náhradu vecnej škody.
Systém úrazového poistenia predstavuje nástroj inštitucionálne prenesenej reparačnej a satisfakčnej
povinnosti vyplývajúcej z uplatňovanej osobitnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Výnimku predstavuje iba priama reparačná povinnosť

zamestnávateľa za vznik vecnej škody spôsobenej pri pracovnou úraze alebo chorobe z povolania,
upravená v § 198 ZP, ktorý ako jediný nárok v rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi zachovaný
[Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár, 1. vydanie. Bratislava, C.H: Beck, 2017, str. 1235
a nasl.].

17. V doterajšej rozhodovacej praxi nie je jednotný názor, či popri jednorazovom odškodnení podľa
§ 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ako úrazovej dávky úrazového poistenia
zamestnávateľa, ktorú priznáva a vypláca pozostalému manželovi/manželke a nezaopatreným deťomzomrelého zamestnanca Sociálna poisťovňa), sa pozostalé osoby môžu s úspechom domáhať
priamo od zamestnávateľa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do súkromného života
spôsobený smrťou blízkej osoby podľa § 11 a nasl. OZ [napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove

2Co/88/2017, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne 6Co/30/2012 zo dňa 29.10.2013, rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/40/2013 z 23.1.2014, rozsudky Krajského súdu v Košiciach
č.k. 5Co/270/2007-201 zo dňa 1.10.2008 a 3Co/235/2012]. Odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie sa v tejto otázke prikláňa k prevládajúcemu názoru právnej praxe, podľa ktorého popri
jednorazovom odškodnení pozostalých osôb podľa § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nie je

vylúčené aj uplatnenie peňažného zadosťučinenia pozostalými osobami zomrelého zamestnanca proti
zamestnávateľovi (ako zodpovednému subjektu) za nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do ich
osobnostných práv a rodinného života v dôsledku smrti blízkej osoby podľa ustanovení § 11, § 13 ods. 2
Občianskehozákonníka,ktoréjeodôvodnenévzáujmespravodlivéhousporiadaniaporušenýchvzťahov
predovšetkým v takých mimoriadne závažných prípadoch ak poskytnuté jednorazové odškodnenie
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nebude dostatočnou satisfakciou za vzniknutú

ujmu v živote sekundárnych obetí v dôsledku smrti blízkej osoby (napr. rozhodnutia Krajského súdu
v Trenčíne 4Co/40/2013 zo dňa 23.1.2014 a 4Co/201/2012, tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/292/2009 zo dňa 7.12.2009 a ďalšie). Z pohľadu súčasnej právnej úpravy však ide
o odlišný nárok, než je náhrada škody, tento nárok nevyplýva z pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca
a zamestnávateľa, ale vyplýva z občianskoprávnej zodpovednosti (v danom prípade žalobcu ako

zamestnávateľa) za neoprávnený zásah do osobnostných práv a rodinného života podľa ust. § 11 a nasl.
OZ, pričom aj keď ide o vzájomne prepojené nároky, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
dôsledne rozlišovať od nárokov na náhradu škody vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu medzi
zamestnávateľom a zamestnancom a pracovnoprávnej (objektívnej) zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom, ktoré od 1.1.2004 majú povahu nárokov

z úrazového poistenia pre prípad škody spôsobenej pracovným alebo služobným úrazom alebo
chorobou z povolania a sú odškodňované podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení [porov.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/160/2007 zo dňa 25.2.2009].

18. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi nevznikol právny nárok na

požadovanú regresnú náhradu voči žalovanému za peňažné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2 OZ
poskytnuté pozostalej manželke zamestnanca ako sekundárnej obeti, resp. týmto plnením vzniknutú
ujmu v majetkovej sfére žalobcu, ktorá nie je „škodou“ v zmysle pracovného práva a žalobcom
uplatnený regresný nárok nevyplýva z pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa,
pričom je zjavné, že absentuje aj priama (bezprostredná) príčinná súvislosť medzi zavineným porušením

právnej povinnosti žalovaného pri plnení pracovných úloh a vznikom majetkovej ujmy na strane žalobcu,
za ktorú žalovaný v žiadnom prípade nezodpovedá svojmu zamestnávateľovi (žalobcovi) v rámci
pracovnoprávnej zodpovednosti, ani podľa Občianskeho zákonníka, a preto ani nemá právnu povinnosť
k jej náhrade. Za neoprávnený zásah do osobnosti a práva na súkromný život pozostalých blízkych osôb
spôsobený smrťou zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu v danom prípade zodpovedá žalobca

ako zamestnávateľ z titulu svojej objektívnej zodpovednosti, ktorého (ako zodpovedný subjekt) z tohto
dôvodu postihujú aj občianskoprávne sankcie za neoprávnený zásah, pričom vzhľadom na znenie ust. §
420 ods. 2 veta druhá OZ priama občianskoprávna zodpovednosť žalovaného, ktorý ako zamestnanec
žalobcu zavinil pracovný úraz, a ani jeho nepriama zodpovednosť (titulom regresnej náhrady), v zmysle
platnej právnej úpravy nie je daná. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery vyslovené

v potvrdzujúcom rozsudku Krajského súdu v Košiciach 1Co/127/2016 zo dňa 15.3.2017 v súvisiacom
súdnom spore, z odôvodnenia ktorého je zrejmé, že v danom prípade zo strany žalovaného nedošlo
k excesu, konanie žalovaného v čase pracovného úrazu zamestnanca F. J. malo požadovanú súvislosť
s výkonom činností žalovaného pre svojho zamestnávateľa (žalobcu), preto „priama občianskoprávna
zodpovednosť žalovaného v 2. rade za náhradu nemajetkovej ujmy nie je daná“, z ktorého dôvodu súdy

zamietli žalobu žalobkyne I. J. o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanému v 2. rade D. E.
(v tomto konaní žalovaný) pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie a nárok voči žalovanému v 1.
rade A. B. C. – Deštrukprojekt so sídlom v Rožňave (v tomto konaní žalobca) bol vylúčený na samostatné
konanie vedené na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 6C/36/2017.

19. Pokiaľ žalobca vo svojej odvolacej argumentácii namietal, že uplatnený nárok bol (mal byť) posúdený
podľa ust. § 219 ZP, ani táto námietka nie je dôvodná, pretože toto ustanovenie ZP na prejednávaný
spor a riešený právny vzťah nemožno aplikovať. Zákonník práce v § 219 upravuje regresný nárok
zamestnávateľa na úhradu poškodenému zamestnancovi poskytnutej náhrady škody voči tretej osobe,a teda nie voči svojmu zamestnancovi, ktorá (tretia osoba) za túto škodu zodpovedá podľa osobitného
predpisu, a to v rozsahu zodpovedajúcom miere tejto zodpovednosti (tretej osoby) voči poškodenému,
ak nie je vopred dohodnuté inak. Zamestnávateľovi podľa tohto zák. ustanovenia vzniká regresný nárok

voči tretej osobe uhradením škody, a to až do plnej výšky poskytnutej náhrady škody poškodenému
zamestnancovi.

20. Vzhľadom na uvedené dôvody podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobcom uplatnený nárok
z hľadiska platného hmotného práva nemožno považovať za oprávnený a preukázaný, a preto odvolací

súd napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku vo veci samej podľa ust. § 388 ZP zmenil tak, že
žalobu v časti sumy 2.195,60 € s prísl. ako nedôvodnú zamietol.

21. Z dôvodu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd zároveň rozhodol podľa ust. § 396
ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov celého konania, ktoré stranám vznikli v konaní
pred súdom prvej inštancie i v odvolacom konaní, a to podľa všeobecnej zásady procesného úspechu

tak, že žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

22. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil s rozhodnutím o trovách konania v napadnutom rozsudku
(III. výrok), ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému ako úspešnejšej strane sporu nárok na

pomernú náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP, a žiadal náhradu trov konania žalovanému
z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP nepriznať. Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza
do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď sú naplnené predpoklady pre priznanie náhrady trov konania
podľa všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania, prípadne
zodpovednosti za zavinenie, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov konania účastníkovi celkom (alebo sčasti) neprizná. Musí ísť o prípad hodný
osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj)
v okolnostiach na strane účastníkov. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom
zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa
možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti

sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem
[porov. Števček,M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, C.H. Beck v Prahe, 2016, str. 942]. Pri
posudzovaní týchto kritérií treba mať na zreteli nielen požiadavku osobitosti, ale aj mimoriadnosti, čo
znamená, že žiaden z týchto dôvodov sám o sebe nebude mať za následok automatickú aplikáciu ust.
§ 257 CSP. Je potrebné, aby sa takýto dôvod vyskytol v tak výnimočných súvislostiach, že činí obvyklé

usporiadanie trov konania nespravodlivým. Odvolací súd v okolnostiach sporu, postoji strán v priebehu
konania, ani v pomeroch na strane žalobcu (jeho dôchodkový vek, nepriaznivý zdravotný stav), na ktoré
poukázal žalobca v podanom odvolaní, nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanému ako úspešnej strane sporu podľa ust. § 257
CSP ani v zmysle záverov rozhodovacej praxe (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012). V danej veci žalobca proti žalovanému nedôvodne
uplatnil nárok na regresnú náhradu škody, ktorého výška nebola závislá od úvahy súdu alebo od
znaleckého posudku, na vzniku sporu sa žalovaný nepodieľal, pričom okolnosti posudzovaného prípadu
ani povaha sporu podľa názoru odvolacieho súdu nie sú ničím mimoriadne ani výnimočné, ktoré by
odôvodňovali záver o prítomnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktorých by bolo neprimerane

tvrdé alebo nespravodlivé zaťažiť žalobcu povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré účelne
vynaložilnaobranusvojichprávamalvsporeplnýprocesnýúspech.Ovýškenáhradytrovrozhodnesúd
prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).