Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/188/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720201748
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8720201748.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: Centrum sociálnych služieb
Domov pod Tatrami, sídlo: Družstevná 25/3, 059 35 Batizovce, IČO: 00 691 861, zastúpený fyzickou
osobou: JUDr. Lenka Haberová, rod. A., narodená: XX.XX.XXXX, bytom: B. XX/XX, XXX XX C., proti
žalovanému: Senior - Vysoké Tatry, n.o., sídlo: Dolný Smokovec 47, 059 81 Vysoké Tatry, IČO: 45
740 518, zastúpený advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária JUDr. Eva Matulayová, PhD.,
spol. s r. o., sídlo: Nemocničná 575/1, 972 01 Bojnice, IČO: 51 920 344, o zaplatenie 1.428,48 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/46/2020 - 212

zo dňa 26. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/46/2020 - 212 zo dňa 26. júna 2023.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 18Cb/46/2020 – 212 zo dňa 26. júna
2023 (ďalej spolu len „rozsudok“) rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. žalobu zamietol a 2, vo výroku II.
priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.428,48 eur
s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že strany sporu uzatvorili dňa 29.09.2017 zmluvu č. 39/2017
o poskytovaní stravovania pre klientov v zariadení Senior-Vysoké Tatry n. o. (ktorá nadobudla účinnosť
dňa 06.10.2017), ktorej predmetom bola príprava a výdaj stravy pre žalovaného podľa objednaného
počtu porcií v stravovacom zariadení žalobcu.

2.1. Žalobca svoju žalobu ďalej odôvodnil nasledovne: Faktúry žalobcu č. 21/2017 a 24/2017 boli

žalovaným uhradené, pričom doposiaľ žalovaný neuhradil faktúru č. 25/2017 so splatnosťou 8.12.2017.
Tiež dodal, že zmluva bola ukončená dohodou ku dňu 31.12.2017. Dňa 02.03.2018 bola zaslaná
upomienka na úhradu pohľadávky, ktorá bola doručená žalovanému 17.03.2018 a dňa 28.11.2018 bola
zaslaná inventarizácia pohľadávok a záväzkov ku dňu 31.10.2018, na ktorú žalovaný nereagoval. Dňa
24.01.2020 bol žalovaný emailom opätovne vyzvaný na úhradu predmetnej faktúry a následne zaslal
žalobcovi dňa 28.01.2020 emailovú odpoveď, že predmetnú faktúru nemá zaradenú v účtovníctve a že
v roku 2019 došlo k zmene majetkovej štruktúry a štatutárneho orgánu žalovaného. Dňa 28.01.2020

žalobca opätovne zaslal pokus o zmier, na ktorý žalovaný reagoval tým, že predmetnú faktúru neuznáva
čo do dôvodu a výšky a uvedená faktúra sa nenachádza v účtovnej evidencii žalovaného. Dňa
15.04.2020 bola zaslaná zo strany žalobcu odpoveď s tým, že predmetná zmluva bola riadne uzavretáa riadne zverejnená a neevidovanie faktúry v účtovníctve žalovaného je bezpredmetné. Žalovaný dňa
20.04.2020 oznámil, že predmetná zmluva mu nebola doručená zo strany žalobcu.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, pričom namietal dôvodnosť dotknutej faktúry a to čo do dôvodu a aj
do výšky a tiež namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného s tým, že predmetnú faktúru
neeviduje v účtovníctve, čo má vyplývať z knihy záväzkov žalovaného ku dňu 31.12.2018 a 31.12.2019.
Pasívne legitimovaným má byť podľa žalovaného fyzická osoba – D. E. F., bývalá riaditeľka žalovaného,
ktorá v období od 21.02.2013 do 18.06.2019 pôsobila ako štatutárny orgán a nezaradila predmetnú

faktúru do evidencie žalovaného, čím porušila povinnosť vykonávať pôsobnosť štatutárneho orgánu s
odbornou starostlivosťou a zodpovedá za úhradu tohto záväzku. Žalovaný nenesie zodpovednosť za
konanie jeho štatutárneho orgánu, ktorý prekročil svoju pôsobnosť zverenú mu zákonom č. 233/1997 Z.
z. Žalovaný vyhlásil, že neeviduje vo svojej účtovnej evidencii ani faktúry č. 21/2017, 24/2017, Zmluvu
č. 39/2017, dohodu o ukončení zmluvy a ani inventarizáciu pohľadávok a záväzkov žalobcu ku dňu
31.10.2018.

4. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku v konaní uviedol, že zmluva medzi žalobcom a
žalovaným bola uzavretá a ide o povinne zverejňovanú zmluvu, ktorá bola zverejnená na webovom
sídle. Zmluva bola uzavretá s neziskovou organizáciou ako právnickou osobou a nie bývalou štatutárnou
osobou ako fyzickou osobou, a teda žalovaný je riadne pasívne legitimovaný. Došlo k plneniu z danej

zmluvy, čo preukazujú prvé dve zaplatené faktúry. Žalobca vedie všetky tri faktúry v účtovníctve.
Tvrdenia, že štatutárna zástupkyňa žalovaného v roku 2017 nebola spôsobilá na uzatváranie zmluvy
je irelevantná, nakoľko zdravotné problémy sa mohli objavovať neskôr (resp. z rozsudku týkajúceho sa
obmedzenia spôsobilosti na právne úkony vyplýva, že sa objavili v roku 2020) a potom by bolo potrebné
sa zaoberať platnosťou aj ďalších právnych úkonov. Prvá faktúra bola uhradená z účtu žalovaného a

druhá z účtu G. H. a nie je podstatné, či v zariadení niekto bol alebo nebol.

5. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku a to účinnosť zmluvy č. 39/2017, oprávnenie I. J. konať za
žalobcu v čase uzavretia zmluvy a tiež dodanie služieb, ktoré si vyfakturoval žalobca, ktorého obsahom

má byť 372 obedov a 372 večerí s tým, že žalovaný začal fungovať a mať klientov v zariadení pre
seniorov až od júna 2019 a faktúra je z obdobia roku 2017. V žalovanom období bola štatutárnym
zástupcom žalovaného E. F., ktorá prekročila pôsobnosť svojich oprávnení v zmysle § 13 ods. 3
Obchodného zákonníka a nekonala s odbornou starostlivosťou. Z dôvodu rozhodnutia Okresným súdom
Poprad sp. zn. 10Ps 11/2021 o obmedzení spôsobilosti na právne úkony pani F., jestvujú dôvodné

pochybnostiospôsobilostitejtoosobyuzatvoriťzmluvu.Žalobcanepredložildodacielistyaniobjednávky
a len formálna existencia faktúry nepostačuje na úspešné uplatnenie nároku žalobcu v konaní. Je
nelogické, aby sa objednalo toľko obedov a večerí, keď sa mali nachádzať v zariadení maximálne dvaja
klienti. Faktúra č. 25/2017 neobsahuje náležitosti uvádzané v zákone o účtovníctve § 10 ods. 1 písm.
e) zákona č. 431/2002 Z. z. ako aj § 74 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z., kde základnou náležitosťou

je dátum dodania tovaru alebo služby, čo však predmetná faktúra neobsahuje. Faktúra je sporná aj z
dôvodu, že bola vystavená 04.12.2017 za dodanie jedla od 01.12.2017 do 31.12.2017, čo je v rozpore
s logikou, pretože nemohlo byť zrejmé, koľko jedál bude dodaných za mesiac december k 31.12.2017.
Mesačný výkaz č. 3 a 5 boli vystavené až dňa 02.01.2018, pričom faktúra bola vystavená 04.12.2017,
pričom každý deň malo byť od 01.12.2017 do 31.12.2017 dodaných 12 obedov a 12 večerí denne, čo

znamenalo, že v zariadení by malo byť 12 klientov, čo je v rozpore s vyjadrením svedka H. K.. V októbri
a v novembri 2017 nebol u žalovaného žiaden klient. Uvedená zmluva o poskytovaní stravovania je
absolútne neplatná, keďže ju uzatvárala osoba, ktorej bola neskôr obmedzená spôsobilosť na právne
úkony.ŠtatutárnyzástupcažalovanéhoL.F.napojednávaníuviedol,žebolčlenomsprávnejradyodroku
2019 a uvedená faktúra nebola vedená v účtovníctve a ani zmluva, ktorá bola uzavretá. Komunikácia s

pani F. skončila v roku 2019 a nie je zrejmé, kto robil účtovníctvo od roku 2017 do roku 2019 a uvedené
faktúry neboli evidované v záväzkoch a pohľadávkach žalovaného. V roku 2019 nebol nikto v zariadení
a v súčasnosti sa strava objednáva z nemocnice na základe písomnej zmluvy a existuje systém, kde sa
objednáva strava, predkladá sa dodací list, ktorý sa podpisuje a za celý mesiac sa vystavuje faktúra. Za
mesiac august 2023 bolo 18 klientov v zariadení. V roku 2019 bola kapacita sociálnych služieb 10 miest.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa nasledujúcich ustanovení: § 536 ods. 1 a 2, § 546 ods.
1, § 548 ods. 1 č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“).7. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie posúdil žalobu ako neodôvodnenú a
neopodstatnenú, nakoľko v konaní nebolo žalobcom preukázané to, že žalobca dodal žalovanému
obedy a večere v počte á 372 kusov a že vystavenie faktúry č. 25/2017 zodpovedalo zmluvným

dojednaniam a zákonu č. 431/2002 Z.z. a zákonu č. 222/2004 Z.z.. Pri svojom rozhodnutí vychádzal
okrem iného z výpovede svedka K., z ktorej vyplynulo, že v uvedenom zariadení v uvedenom čase boli
maximálne dvaja klienti a faktúra č. 25/2017 bola vystavená žalobcom dňa 04.12.2017, teda predtým
ako bolo zrejmé, koľko obedov a večerí bude v skutočnosti dodaných. Ďalej zohľadnil to, že žalovaný
nevedieuvedenúfaktúruvosvojomúčtovníctveažežalobcomnebolipreukázanétvrdeniaododaníjedál

v takom počte dodacími listami, prípadne svedeckými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Preto podľa
súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, na základe čoho žalobu v celosti zamietol.
Na margo veci považoval súd prvej inštancie za potrebné dodať, že zmluvu považuje za platnú, nakoľko
spĺňala podstatné náležitosti ustanovené zákonom, bola podpísaná oprávnenými osobami, ktoré konali
za žalobcu a žalovaného a bola riadne zverejnená a preto skutočnosti ohľadne platnosti zmluvy sú
irelevantné.

8.Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodoltak,ženeúspešnéhožalobcuzaviazalnanáhradu
trov konania žalovanému v rozsahu 100 %.
9. Žalobca v zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, ktorým
napadol rozsudok v celom rozsahu a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného
sporového poriadku (ďalej „CSP“). Svojim odvolaním navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe

v celom rozsahu vyhovieť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Svoje odvolanie konkrétne odôvodnil spôsobom uvedeným v nasledovných odsekoch 9.1
až 9.4.
9.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca nepreukázal, že vystavenie faktúry
č. 25/2017 zodpovedalo zákonu č. 431/2002 Z. z. a zákonu č. 222/2004 Z.z., neuviedol však, aké

ustanovenia predmetných zákonov boli porušené. Jediným správnym konštatovaním súdu je, že zmluva
bola platná. S ostatnými tvrdeniami súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku sa
nestotožňuje. Dodanie stravy bolo zo strany žalobcu preukázané predložením podkladov k faktúram –
mesačných výkazov z kuchyne vypracovaných D. D. M. za jednotlivé mesiace. Skutočnosť, že strava
bola poskytnutá, potvrdzuje aj úhrada predošlých dvoch faktúr, ku ktorým nemal žalovaný žiadne

výhrady. Taktiež zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že po stravu chodil žalovaný podľa dohody.
9.2. Súd prvej inštancie sa nesprávne oprel len o výpoveď svedka K., ktorý uviedol, že v tom čase bolo
v zariadení minimum klientov. Je to len jedno tvrdenie, ktoré nebolo ničím podložené. Žalobca navyše
v tom čase nebol povinný skúmať, komu žalovaný odobratú stravu poskytol a či má v zariadení nejakých
klientov. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia žalovaného, že v roku 2017 v jeho zariadení neboli žiadni

klienti, nesie žalovaný.
9.3. Žalobca je rozpočtová organizácia Prešovského samosprávneho kraja a v rámci toho je potrebné
rok účtovne uzatvoriť skôr. V zmysle pokynov k spracovaniu účtovnej závierky za 4. štvrťrok 2017 bolo
v zmysle § 23 ods. 1 písm. f) zákona č. 523/2004 Z. z. nutné žiadať samostatné rozpočtové prostriedky
týkajúce sa úhrad stravy do 8.12.2017. Faktúra teda musela byť vystavená 4.12.2017. Ak by bolo

žalovanému v decembri vydaných menej obedov a večerí, ako je uvedené v mesačnom výkaze, v januári
by mu bol zaslaný dobropis a alikvotná časť sumy za nevydanú stravu by mu bola vrátená, čo je bežná
prax. Ak žalovaný nemal problém dve faktúry uhradiť, nie je žalobcovi zrejmé, prečo danou faktúrou
nastal problém. Zo SMS komunikácie medzi svedkyňou I. N. a vtedajšou riaditeľkou D. F. vyplýva, že
tá si bola vedomá, že dotknutá faktúra nie je uhradená. Viackrát sľubovala jej úhradu, z čoho je zrejmé,

že pohľadávka vznikla. V danom čase neexistovala žiadna iná neuhradená faktúra žalobcu. Žalovaný
od začiatku konania tvrdí, že v účtovníctve nevedie ani faktúru č. 25/2017 a ani predošlé dve faktúry.
Tie však boli z jeho strany uhradené. V konaní sa preukázalo, že zmluva je platná, aj keď ju žalovaný
neeviduje v účtovníctve. Z rovnakého dôvodu považuje odvolateľ tvrdenie o nevedomosti žalovaného či
neevidovaní faktúry č. 25/2017 za irelevantné.

9.4. Množstvo vydanej stravy bolo podľa žalobcu preukázané napr. výpoveďou I. O. N., ktorá uviedla,
že po obedy chodila vtedajšia riaditeľka a vydávali jej ich kuchárky. Tiež svedkyňa D. M. uviedla, že
niekoľkokrát videla, ako niekto zo zariadenia žalovaného prišiel po objednanú stravu a vypracovávala
výkazy ako podklady k vystaveniu faktúr. Počas celého konania sa operovalo s číslom 372, ide však
o stravu za celý mesiac, čo denne vychádza na 12 obedov a večerí, čo neznie nepravdepodobne.

Žalobca nemal dôvod skúmať, či zariadenie má alebo nemá klientov, resp. pre koho žalovaný stravu
objednáva v uvedenom množstve. Poukázal na judikatúru (rozhodnutie sp. zn. 20Co/94/2018, v zmysle
ktorého: v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia
o tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určitéplnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na
povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu
zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto

skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.), v zmysle ktorej
má za to, že dôkazné bremeno uniesol.
10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že ho považuje za nedôvodné. Citoval znenie § 10
ods. 1 písm. e) zákona č. 431/2002 Z. z., v zmysle ktorého účtovný doklad je preukázateľný účtovný
záznam, ktorý musí obsahovať dátum uskutočnenia účtovného prípadu, ak nie je zhodný s dátumom

vyhotovenia a § 74 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ktorého faktúra vyhotovená
osobou podľa § 72 musí obsahovať dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola
platba prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry. Nie je na
závadu, ak súd prvej inštancie nekonkretizoval, ktoré ustanovenia citovaných zákonov boli porušené.
PoukázaltiežnarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Sžf/6/2017,zktoréhovyplýva,
že dodávateľ musí preukázať dodanie tovaru odberateľovi, pričom faktúra, dodacie listy sú dôkazy

formálneho charakteru. V danom prípade žalobca okrem faktúry nepredložil objednávky, ani dodacie
listy. V konaní zo svedeckej výpovede I. N. vyplynulo, že dodacie listy ani objednávky neexistovali. Z
výpovede p. K. vyplynulo, že žalovaný mal v danom čase v zariadení max. dvoch klientov. V zmluve, od
ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok, je uvedené, že sa týka výlučne klientov žalovaného. Okrem skôr
uvedených dôvodov spornosti faktúry č. 25/2017 uviedol, že mesačné výkazy č. 3 a 5 boli vystavené

žalobcomaždňa02.01.2018.Akoprávneirelevantnúhodnotíargumentáciužalobcuonutnostiskoršieho
vystavenia faktúr z dôvodu, že ide o rozpočtovú organizáciu VÚC. Argumentáciu žalobcu, že predošlé
dve faktúry boli uhradené, považuje za irelevantnú. SMS komunikácia, na ktorú žalobca poukázal, je
irelevantná, nakoľko nešpecifikuje konkrétnu faktúru.

11. Žalobca vo svojej odvolacej replike (okrem skutočností uvedených už v odvolaní) uviedol, že je
povinný dodržiavať interné predpisy a nariadenia zriaďovateľa. Nakoľko žalovaný stravu odoberal od
žalobcu počas celého mesiaca december, je úplne evidentné, z akého dôvodu tam namietaný dátum
nie je konkrétne uvedený. Skutočnosť, že faktúra neobsahuje uvedený údaj, nezakladá jej neplatnosť.
V obchodnom styku je bežnou praxou, že ak odberateľ zistí, že faktúra neobsahuje nejaký údaj alebo

je údaj v nej nesprávny, je oprávnený faktúru vrátiť tomu, kto ju vystavil za účelom jej opravy. Zo strany
žalovaného však faktúra žalobcovi vrátená nebola, preto ju žalobca považuje za nespornú. Žalobca nie
je platcom DPH a rovnako sa v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nepovažuje za
zdaniteľnú osobu s poukazom na § 3 ods. 4 cit. zákona. Z tohto dôvodu nemohol porušiť ustanovenie, na
ktoré sa odvoláva žalovaný. Tvrdenie žalovaného, že faktúru v účtovníctve neeviduje, neznamená, že

faktúra neexistuje, najmä ak ju žalobca vedie ako záväzok zo strany žalovaného vo svojom účtovníctve.
Tým, že žalovaný ako účtovná jednotka nezaúčtoval faktúru č. 25/2017, považuje sa takéto konanie
za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. n) zákona o účtovníctve. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn.4Sžfk/6/2017, ktorý žalovaný uviedol, argumentácia v ňom uvedená sa na túto vec
nevzťahuje. Vo svojej argumentácii si žalovaný rozporuje, nakoľko najprv uvádza, že žalobcovi nestačí

formálna existencia faktúry, ale musí preukázať aj splnenie materiálnej podmienky, a to dodanie tovaru
žalovanému prostredníctvom predloženia objednávok a dodacích listov, avšak vo vyššie spomenutom
rozsudku sa uvádza, že faktúra, dodacie listy a objednávky sú len dôkazom formálneho charakteru (nie
materiálneho),ktorésamyosebenepostačujúnapreukázaniedodaniatovaru.Aksúfaktúry,objednávky
a dodacie listy len dôkazom formálneho charakteru, nie je potrebné sa zo strany žalovaného na ne

odvolávať ako na najdôležitejšie dôkazy v konaní, na základe ktorých by sám žalovaný uznal, že nárok
žalobcu je jednoznačne preukázaný a to aj vzhľadom na to, že svedeckými výpoveďami bolo potvrdené,
že objednávky stravy prebiehali telefonicky. Poukázal na to, že žalobca v konaní predložil ako dôkaz
materiálny podklad pre vyhotovenie faktúry (mesačné výkazy z kuchyne) a považuje za úplne bežnú
prax, že bol vystavený až v januári 2018. Podľa objednávky stravy zo začiatku decembra 2017 bol

predpoklad počtu jedál, ktorý bude žalovaný počas mesiaca odoberať a na základe tejto skutočnosti bola
vystavená žalovanému faktúra. Ohľadom SMS komunikácie medzi I. N. a D. F. uviedol, že predmetná
komunikácia začala podľa predložených dôkazov dňa 12.1.2018, podľa čoho je nepochybné, že vznikla
až po vystavení poslednej faktúry za mesiac december, kedy predchádzajúce dve faktúry už boli
uhradené a žiadna iná faktúra vystavená nebola.

12. V odvolacej duplike žalovaný (okrem už skôr v odvolacom konaní uvedených tvrdení) uviedol, že
žiadny interný predpis alebo nariadenie nesmie odporovať zákonu, čo je v danom prípade zákon o
účtovníctve. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný mal požiadať žalovaného o opravu faktúry č. 25/2017uviedol, že tak nemohol urobiť, keďže faktúru neeviduje v účtovnej evidencii, čo bolo preukázané
Knihou záväzkov žalovaného za rok 2017-2022. Za nesprávny považuje názor žalobcu, že sa na
neho nevzťahuje zákon č. 222/2004 Z. z. Negatívne vymedzenie obsahuje § 3 ods. 4 cit. zákona a

zároveň uvádza výnimky (ak ide o subjekty uvedené v prílohe 8 – pod bodmi 6 až 12 sa nachádzajú
činnosti vzťahujúce sa na žalobcu). V konaní nie je podstatné, či je žalobca platcom DPH, ale to, aké
podstatnénáležitostimámaťfaktúra.Aktakétoúdajeneobsahuje,jesporná.Názoržalobcu,žerozsudok
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Sžfk/6/2017niejeaplikovateľný,považujezanesprávny.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem.
Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

14. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie). S ohľadom na nižšie uvedené odvolací súd konštatuje, že
žiadny z uplatnených odvolacích dôvodov nie je naplnený.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vecne správne. Odvolacie dôvody z hľadiska rozhodnutia
odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k

odvolaniu žalobcu, odvolací súd navyše uvádza:

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovení CSP o vykonávaní dokazovania.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP: Tento dôvod je daný vtedy, ak súd
vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a
povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením
veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu

právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval(zpodriadeniaskutkovéhostavupodprávnunormuvyvodilnesprávneprávnezáveryoprávach
a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie,
ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po

právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach.

20. Odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplývalo a medzi stranami uvedené nebolo ani sporné,
že dve faktúry vystavené žalobcom žalovanému (č. 21/2017 a č. 24/2017 – obe s predmetom Stravnélístky - racio obedy, racio večere a dia večere) boli žalobcovi uhradené. Neuhradená ostala faktúra č.
25/2017 vo výške 1.428,48 eur.

21. Súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dôkazného bremena v konaní uzavrel správne, že pokiaľ
žalovaný popiera prevzatie obedov a večerí od žalobcu, tak dôkazné bremeno (preukázanie toho,
že žalobca stravu v dotknutom období žalovanému skutočne v zmysle zmluvy dodal) zaťažuje práve
žalobcu. Z obsahu vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca nedisponuje listinnou objednávkou
stravy na mesiac december 2017 (žalobca len tvrdil, že objednávka sa realizovala telefonicky, čo však

preukázané nebolo). Žalobca v konaní nepredložil žiadny dodací list (resp. dodacie listy), ktorý by
osvedčovaldodaniestravyzostranyžalobcužalovanémuvmesiacidecember2017.Samotnéuhradenie
dvoch predchádzajúcich faktúr, nie je dôkazom o tom, že žalobca dodal žalovanému v mesiaci december
2017 stravu v počte uvedenom vo faktúre č. 25/2017.

22. Na preukázanie dodania stravy poukazoval v konaní žalobca najmä na výkazy vypracované Mgr.

Orlovskou, zamestnankyňou žalobcu. Aj v odvolaní žalobca uviedol, že práve mesačnými výkazmi
bolo podľa nebolo preukázané dodanie stravy. K uvedenému je potrebné uviesť, že nakoľko žalovaný
v priebehu celého konania popieral dodanie, resp. prevzatie stravy žalovaným, neho možné takéto
dôkazy uvádzané žalobcom (konkrétne v prípade faktúry č. 25/2017 mesačný výkaz vyhotovený dňa
2.1.2018 a podpísaný len zamestnancom žalobcu, na č.l. 156 a 157 súdneho spisu) považovať za

dostačujúci a spoľahlivý dôkaz o dodaní, resp. prevzatí stravy. Na pojednávaní dňa 12.04.2022 na
otázku právnej zástupkyne žalovaného na svedkyňu I. N. (kto bol prítomný pri vydávaní obedov
a večerí pani F.), táto uviedla, že kuchárky, ktoré jedlo varili. V konaní však žiadne takéto svedecké
výpovede takýchto osôb (prítomných pri odovzdávaní obedov a večerí žalovanému) na potvrdenie
uvedenej skutočnosti podané neboli. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že množstvo vydanej stravy bolo

preukázané tiež výpoveďou I. N.. S uvedeným názorom sa však odvolací súd nestotožňuje. Je potrebné
rozlišovaťpredloženie,t.j.podanieurčitéhotvrdeniaato,čitakýmtotvrdenímbolauvedenáskutočnosťaj
skutočne preukázaná (t.j. či predloženým, resp. vykonaným dôkazom bola určitá skutočnosť spoľahlivo
preukázaná). Ako odvolací súd už konštatoval, je pravdou, že I. N. na pojednávaní dňa 12.04.2022
uviedla, že pre obedy chodila pani F. s nejakým pánom (ktorého nevedela označiť) a pri vydávaní

stravy boli prítomné kuchárky. Uviedla tiež, že fakturácia sa vykonávala na základe podkladov (o počte
obedov a večerí) od pani M.. Výpoveďou menovanej zamestnankyne žalobcu však podľa odvolacieho
súdu nebolo spoľahlivo preukázané, že strava (obedy a večere) vo fakturovanom množstve boli
v mesiaci december 2017 žalobcom odovzdané žalovanému (pani F.). Menovaná teda len uviedla, že
pri odovzdávaní stravy boli prítomné kuchárky. Napokon ani svedecká výpoveď D. M. na pojednávaní

dňa 12.04.2022, na ktorú odvolateľ poukazuje (menovaná uviedla, že pani videla raz a potom chodil
starší pán), nepreukazuje spoľahlivo dodanie stravy v množstve uvedenom vo faktúre č. 25/2017.
Rovnako žalobcom predloženú SMS komunikáciu medzi pani F. a zamestnankyňou žalobcu nie je
možné hodnotiť ako spoľahlivý dôkaz o oprávnenosti spornej fakturácie, t.j. o skutočnom dodaní stravy
žalobcom žalovanému.

23. Odvolací súd v súvislosti s preukázaním uskutočnenia dodávky stravy žalovanému poukazuje na
to, že žalobca v konaní nenavrhoval vykonanie žiadnych iných dôkazov na preukázanie svojich tvrdení.
Civilné sporové konanie je konaním kontradiktórnym (článok 9 CSP), v zmysle čoho platí, že strana
sporu má možnosť vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity druhej strany sporu. Uvedená zásada

ovládajúca sporové konanie zvyšuje nároky na procesnú zodpovednosť strán sporu za vedenie sporu,
čomu zodpovedá úprava v § 149 až 154 CSP. Skutkové zistenia súdu sú preto v zásade limitované tým,
čo strany tvrdia (formálna pravda) a súd (až na výnimky) nie je oprávnený vykonať dôkaz, ktorý strany
nenavrhli.

24.Odvolacísúdďalejtieždopĺňa,žeCSPvychádzazozásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov(§191ods.
1 CSP), ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Uvedená zásada neznamená, že súd nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Preto najmä v tejto súvislosti
platí, že súd je povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých dôkazov
vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Ak mal súd prvej inštancie za

to, že skutkový stav je mu dostatočne preukázaný, pričom obe strane mali vytvorený v konaní dostatočný
časový priestor na predkladanie prostriedkov procesnej obrany a útoku, žiadne ďalšie dôkazy strany
nenavrhli, uvedený záver podľa odvolacieho súdu je odôvodnený a akceptovateľný.25. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie II. ÚS 76/2007, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 106/2010 zo dňa 15. 7. 2010) vyplýva, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Platí tiež, že v odôvodnení rozhodnutia
nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS
78/05).

26. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že nebolo jeho povinnosťou detailne skúmať, pre
koho presne žalovaný odoberal stravu. Z ním predloženej zmluvy medzi stranami sporu vyplývalo,
že stravu mienil žalovaný odoberať pre klientov svojho zariadenia. Keďže však žalovaný uviedol,
že v danom čase bolo v zariadení žalovaného umiestených výrazne menej klientov ako bol počet
jedál uvedený vo faktúre č. 25/2017 Z. z. a toto svoje tvrdenie podporil svedeckou výpoveďou p.

K. (opatrovateľa pracujúceho v rozhodnom čase u žalovaného), súd prvej inštancie bol oprávnený
vychádzať z jeho svedeckej výpovede v otázke počtu klientov žalovaného, pre ktorých v zmysle zmluvy
odoberal stravu. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie tiež opodstatnene oprel svoj záver
o nepreukázaní dodania stravy v počte uvedenom v dotknutej faktúre. Tvrdenia odvolateľa o povinnosti
vystaviť faktúru v určitých lehotách s ohľadom na jeho postavenie rozpočtovej organizácie, vyhodnotil

odvolací súd ako irelevantné.

27. Odvolací súd uzatvára, že sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom zmysle, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o dodanie stravy, ktorá bola predmetom fakturácie faktúrou č.
25/2017. Práve uvedený záver je podľa odvolacieho súdu kľúčový z pohľadu zamietnutia žaloby, resp.

správnosti takéhoto rozhodnutia súdom prvej inštancie.

28. Odvolací súd konštatuje, že žalovaným v konaní tvrdené prekročenie právomoci štatutárneho orgánu
žalovaného (p. Svitekovou) nebolo v konaní preukázané.

29. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné,
preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, priznal odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči žalobcovi v plnom rozsahu.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).