Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/98/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123318862
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123318862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu: Transtav
s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1250, 050 01 Revúca, IČO: 36 783 633, v konaní zastúpený: Beňo
& partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad,
IČO: 44 250 029, proti žalovanému: VIPEX - R, s.r.o., so sídlom Hlavná 129, 032 02 Závažná Poruba,
IČO: 44 917 465, zastúpený: JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, 031 01 Liptovský
Mikuláš, IČO: 47 258 748, o zaplatenie 45.243,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/49/2023-156 zo dňa 31. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn.
10Cb/49/2023-156 zo dňa 31. mája 2024 odmieta.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/49/2023-156 zo dňa 31. mája 2024 potvrdzuje.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 70%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 40.011,04 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.213,47 Eur

od 30.06.2022, vo výške 9 % ročne zo sumy 6.595,19 Eur od 08.07.2022, vo výške 9 % ročne zo sumy
2.633,54 Eur od 21.07.2022, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.643,36 Eur od 29.07.2022, vo výške 9 %
ročne zo sumy 5.900,82 Eur od 03.08.2022, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 6.257,58 Eur od 12.08.2022,
vovýške9,5%ročnezosumy111,24Eurod17.08.2022,vovýške9,5%ročnezosumy11.655,84Eurod
13.09.2022, všetko až do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, v druhej výrokovej vete žalobný
návrh zamietol a v tretej výrokovej vete rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 70 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 09.05.2023 domáhal
voči žalovanému zaplatenia 45.243,32 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.213,47
Eur od 30.6.2022, 9 % ročne zo sumy 6.595,19 Eur od 8.7.2022, 9 % ročne zo sumy 2.633,54 Eur od
21.7.2022, 9 % ročne zo sumy 1.643,36 Eur od 29.7.2022, 9 % ročne zo sumy 5.900,82 Eur od 3.8.2022,

9,5 % ročne zo sumy 6.257,58 Eur od 12.8.2022, 9,5 % ročne zo sumy 111,24 Eur od 17.8.2022, 9,5 %
ročne zo sumy 11.655,84 Eur od 13.9.2022, 9 % ročne zo sumy 1.516,43 Eur od 30.6.2022, 9,5 % ročne
zo sumy 3.715,85 Eur od 4.8.2022, všetko až do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a náhrady trov konania. Uplatnený nárok odôvodnil tým,že v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti dodal na základe objednávky žalovanému viacero
produktov, ako napríklad kamenivo, betón, domiešavač a podobne, bližšie špecifikované v žalobcom
vystavených faktúrach. Žalobca dodal žalovanému tovar na miesto určenia, čo preukazujú priložené

vážne a dodacie listy, na základe čoho vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu dodaného
tovaru vrátane jeho dopravy na miesto určenia a cenu ďalších služieb s tým súvisiacich, ako je vykládka
betónu, presun stroja, práca stroja a podobne. Žalobca žalovanému vyúčtoval cenu poskytnutých plnení
faktúrouč.2208059vsume5.954,53Eursosplatnosťou29.06.2022(čiastočneuhradenávsume213,06
Eur, faktúrou - dobropisom č. 2208092 na sumu 528,- Eur, pričom zostávajúca suma predstavuje sumu

5.213,47 Eur), faktúrou č. 2208070 v sume 6.595,19 Eur so splatnosťou 07.07.2022, faktúrou č. 2208072
v sume 4.633,54 Eur so splatnosťou 20.07.2022 (čiastočne uhradená, zostávajúca suma predstavuje
2.633,54 Eur), faktúrou č. 2208081 v sume 1.643,36 Eur so splatnosťou 28.07.2022, faktúrou č.
2208082 v sume 5.900,82 Eur so splatnosťou 02.08.2022, faktúrou č. 2208090 v sume 6.257,58 Eur so
splatnosťou 11.08.2022, faktúrou č. 2208091 v sume 111,24 Eur so splatnosťou 16.08.2022, faktúrou č.
2208113 v sume 11.655,84 Eur so splatnosťou 12.09.2022, faktúrou č. 222800102 v sume 1.516,43 Eur

so splatnosťou 29.06.2022, faktúrou č. 222800129 v sume 3.715,85 Eur so splatnosťou 03.08.2022. Zo
strany žalovaného došlo k čiastočnej úhrade faktúry č. 2208072, ostatné faktúry žalovaný ani čiastočne
nezaplatil.

3. Žalovaný svoju procesnú obranu založil na tvrdení, že medzi stranami nedošlo k podpísaniu

žiadnej zmluvy alebo objednávky na fakturovaný tovar, resp. služby. Žalobcom označené faktúry neboli
žalovanému doručené, žalobca ich doručenie žalovanému nepreukázal. Mailom zo dňa 07.09.2022
žalovaný požiadal žalobcu, aby mu doručil faktúry s koncovým dvojčíslom 90, 91 a 02 a súčasne ho
informoval, že faktúra s posledným dvojčíslom 59 znie na inú sumu, ako bola žalovanému zaslaná.
Niektoré zo žalobcom označených faktúr žalovaný vôbec neeviduje v účtovnej evidencii a niektoré z

týchto faktúr boli vystavené neoprávnene za tovar, ktorý žalovanému nebol nikdy dodaný. Žalovaný má
za to, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dokumenty okrem faktúr, pri ktorých však nepreukázal
ich riadne doručenie žalovanému. Z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva dôvodnosť ani riadne
dodanie tovaru žalovanému, ktoré by zakladalo právo žalobcu vystaviť faktúry na zaplatenie ceny
poskytnutého plnenia. V priebehu konania upresnil svoju procesnú obranu tak, že rozporuje dôvodnosť

žalobcom uplatnenej pohľadávky za dodávku kameniva, vyúčtovanej faktúrou žalobcu č. 222800102
a faktúrou č. 222800129. Vo vzťahu k ostatným pohľadávkam žalobcu vyplývajúcich zo žalobcom
označených faktúr učinil nárok žalobcu nesporným.

4. Vo vzťahu k žalobcom uplatneným pohľadávkam, ktoré žalovaný označil za nesporné, súd prvej

inštancie aplikoval zákonnú domnienku vyplývajúcu z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého
skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Vo vzťahu
k týmto pohľadávkam súd prvej inštancie dokazovanie nevykonal s odôvodnením, že nesporné
skutočnosti sa v procese, v ktorom sa uplatňuje princíp formálnej pravdy, nedokazujú, pretože nesporné
skutkové tvrdenia si súd osvojuje ako zistený skutkový stav a ďalej z nich pri svojom rozhodnutí

vychádza. V časti o zaplatenie žalovanej istiny 40.011,04 Eur s príslušenstvom preto súd prvej inštancie
žalobe vyhovel. Spolu s istinou súd prvej inštancie priznal žalobcovi i nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania v zákonom stanovenej sadzbe určenej podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka s použitím
§1ods.2NariadeniavládySRč.21/2013Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObchodného
zákonníka a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur podľa §

369c ods. 1 Obchodného zákonníka s použitím § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. (prvá výroková
veta rozhodnutia súdu prvej inštancie).

5. Vo vzťahu k žalobcom uplatneným sporným pohľadávkam vyplývajúcim z faktúry žalobcu č.
222800102 a č. 222800129 súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca si žalobou

uplatňoval voči žalovanému zmluvný nárok na základe uskutočnenej dodávky tovaru a súvisiacich
služieb, bolo procesnou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať uzatvorenie zmluvy, t.j. dohodu
o predmete plnenia a jeho cene a na jej základe uskutočnenie dodávky tovaru a jeho prevzatie
žalovaným. Súd prvej inštancie preto v konaní posudzoval, či žalobca v konaní spoľahlivo preukázal,
že medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-záväzkový vzťah, na podklade ktorého žalobca

dodal žalovanému tovar a plnenie v dohodnutej cene, pričom dospel k záveru, že žalovaný v tejto časti
uplatneného nároku dostatočne neuniesol bremeno tvrdenia a z neho vyplývajúce dôkazné bremeno.6. Vykonanými listinnými dôkazmi mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca faktúrou č.
222800102 vyúčtoval žalovanému cenu kameniva v označenej frakcii spolu s dopravou v celkovej
sume 1.516,43 Eur. Z údajov uvedených na faktúre vyplýva, že k uskutočneniu dodávky tovaru malo

dôjsť dňa 28.06.2022. Na preukázanie dôvodnosti žalobcom uplatnenej pohľadávky z tejto faktúry
žalobca podaním zo dňa 23.01.2024 predložil záznam o prevádzke vozidla nákladnej dopravy č.
2939712 a 2939713 a vážne a dodacie listy č. 0071499, č. 0071481, č. 0071506 a č. 0071476.
Na podklade predmetnej faktúry malo byť žalovanému dodané kamenivo o celkovej hmotnosti 117
040 kg, čo zodpovedá súčtu hmotností uvedených na jednotlivých vážnych a dodacích lístkoch.

Z obsahu predložených záznamov o prevádzke nákladnej dopravy k predmetnej faktúre je zrejmé
uskutočnenie prepravy zo stanovišťa Červená skalka do miesta vykládky Polomka, ktorým vozidlom
malo dôjsť k preprave nákladu - piesku frakcia 0/4. Vo všeobecnosti žalobca konštatoval, že tak
ako v prípade ostatných žalobcom vystavených faktúr, aj v tomto prípade došlo k dodaniu tovaru
predovšetkým do objektu Polomka, z čoho žalobca vyvodzoval skutočnosť, že dodanie tohto tovaru si
objednal práve žalovaný. Súd prvej inštancie poukázal na to, že tvrdenú dodávku kameniva žalobca

nespájal s konkrétnou objednávkou tovaru a cenovou ponukou, nešpecifikoval okolnosti prevzatia tovaru
žalovaným, ani skutočnosti rozhodujúce pre ustálenie momentu vzniku práva žalobcu na zaplatenie
kúpnej ceny v žalovanej sume.

7. Z obsahu faktúry č. 222800129 vystavenej dňa 03.08.2022 súd prvej inštancie považoval za

zistené, že k uskutočneniu plnenia malo dôjsť dňa 26.07.2022. Vo vzťahu k tejto faktúre žalobca
predložil súdu vážne lístky zo dňa 14.07.2022 a zo dňa 26.07.2022 č. ČS-000550, ČS-000527,
ČS-000543, ČS-000562, ČS-000573, ČS-000931, ČS-000558, ČS-000568 a č. ČS-000939. Žalobca
súčasne predložil súdu záznamy GPS o prevádzke vozidla nákladnej dopravy zo dňa 26.07.2022 a
zo dňa 14. a 15.07.2022. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nespájal dodávku tovaru s

konkrétnou objednávkou žalovaného a cenovou ponukou žalobcu, nešpecifikoval okolnosti prevzatia
tovaru žalovaným a neuviedol moment vzniku práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny. Z tvrdenia
žalobcu, že k dodávke plnenia došlo predovšetkým do objektu Polomka, bez ďalšieho nebolo podľa súdu
prvej inštancie možné vyvodiť záver, že dodávke predchádzala dohoda strán o predmete plnenia a jeho
cene a že dodávku kameniva si objednal a prevzal žalovaný.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že procesnou povinnosťou žalobcu vo vzťahu k časti
sporného nároku bolo v konaní tvrdiť a spoľahlivo preukázať, že žalobcovi vznikla pohľadávka na
zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny za dodávku kameniva žalovanému v uplatnenej sume a vzhľadom
na skutočnosti, ktoré žalovaný učinil spornými, bol žalobca povinný preukázať prevzatie žalobcom

vymedzeného predmetu plnenia a preukázať moment vzniku práva žalobcu na zaplatenie dohodnutej
ceny. Napriek tomu, že žalobca predložil súdu ako dôkaz záznamy o prevádzke vozidla nákladnej
dopravy a podobne vážne lístky, ktoré obsahujú nečitateľné podpisy vodiča a odberateľa, súd prvej
inštancie posudzoval v kontexte ostatných žalobcom uvádzaných tvrdení a k nim predloženým dôkazov,
či z predmetných listín je zrejmé, kto a kedy za stranu žalovaného predmetné dodávky prevzal, ku

ktorej objednávke žalovaného a cenovej ponuke žalobcu sa plnenie viaže a kedy vznikla žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu. Vo vzťahu k takto vymedzeným skutočnostiam, ktoré majú
svoj základ v hypotéze príslušnej právne normy, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca dostatočne
nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Z tvrdenia žalobcu, že k dodávke plnenia došlo
predovšetkým do objektu Polomka, bez ďalšieho nemožno dovodzovať záver, že dodávku kameniva si

objednal a prevzal žalovaný, a že dodávke predchádzala dohoda strán o predmete plnenia a jeho cene.
Preto aj pokiaľ hmotnosť kameniva vyplývajúca z predložených vážnych lístkov zodpovedá hmotnosti
kameniva uvedenej na faktúrach a záznamy GPS preukazujú pohyb vozidla nákladnej dopravy v oblasti
Polomka, takéto skutočnosti bez ďalšieho neumožňovali súdu prvej inštancie prijať spoľahlivý záver
o dôvodnosti žalobcom uplatnenej pohľadávky na podklade faktúr č. 222800102 a č. 222800129.

Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že z ustanovenia § 132 ods. 2 CSP vyplýva, že opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Potom by bolo aj v rozpore
s princípmi kontradiktórnosti konania, princípom rovnosti strán v spore a dispozičným princípom, ak
by si súd nedostatok splnenia povinnosti tvrdenia procesnou stranou aktívne nahrádzal osvojovaním si
skutočností na základe predložených dôkazov a suploval tak procesnú pasivitu strán. Súd prvej inštancie

preto žalobný návrh v časti žalovanej istiny 5.232,28 Eur vyúčtovanej spornými faktúrami č. 222800102
a č. 222800129 ako nedôvodný zamietol, a to aj s príslušenstvom tejto časti žalobcom uplatnenej
pohľadávky (druhá výroková veta rozhodnutia súdu prvej inštancie).9. Súd prvej inštancie o trovách rozhodol tak, že prihliadol na čiastočný úspech žalobcu v konaní.
Súd prvej inštancie vyčíslil celkovú uplatnenú pohľadávku z titulu istiny a úrokov z omeškania ku dňu
vyhlásenia rozsudku, keď dospel k záveru, že spolu uplatnená suma predstavuje k momentu vyhlásenia

rozhodnutia súdu prvej inštancie 54.744,81 Eur, z ktorej súd priznal žalobcovi istinu 40.011,04 Eur, úrok
z omeškania z tejto sumy ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výške 6.712,22 Eur
a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, spolu priznaná
pohľadávka s jej príslušenstvom k momentu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie tak predstavuje
46.763,26 Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úspech žalobcu potom predstavuje podiel 85 %

a úspech žalovaného 15 %, ako čistý úspech žalobcu tak určil 70 %. Súd prvej inštancie preto v zmysle
§ 255 ods. 1, ods. 2 CSP s použitím § 262 ods. 1, 2 CSP priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej
strane voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 % (tretia výroková veta rozhodnutia
súdu prvej inštancie).

10. Proti druhej a tretej výrokovej vete rozhodnutia súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a žiadal,

aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v druhej výrokovej vete zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie, prípadne aby sám rozhodol vo veci tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Nesúhlasil so
záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu doručenia tovaru
a dodania služieb vyfakturovaných na podklade faktúr č. 222800129 a č. 222800102. Z vykonaného
dokazovania je podľa žalobcu zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným existoval obchodno-záväzkový

vzťah, na základe ktorého žalobca žalovanému dodával kamenivo, či iné produkty na miesto určenia, za
čo sa žalovaný zaviazal nahradiť žalobcovi cenu za dodaný tovar, vrátane zabezpečenia jeho dodania.
Uvedené skutočnosti je nutné považovať za nesporné, nakoľko žalovaný väčšinu faktúr na jeho základe
uhradil. Písomná objednávka či cenová ponuka nebola vždy podmienkou dodania tovaru či poskytnutia
služieb,niektoréfaktúryboližalovanýmuhradenébezobjednávkyacenovejponukypoposkytnutítovaru

alebo služieb. Konštatácia súdu v tomto smere je nesprávna. Jedným z dôvodov, pre ktoré konajúci
súd dospel k záveru o dôvodnosti žalovaným uvádzaných skutočností, mali byť okolnosti prevzatia
tovaru žalovaným, resp. preukázanie jeho prevzatia zo strany žalovaného s poukazom na podpisy
na príslušných vážnych a dodacích listoch. Podpis preberajúceho napr. na vážnom a dodacom liste
č. ČS-000949, či vážnom a dodacom liste č. ČS-000952 (teda dodacích listoch nevzťahujúcich sa

na faktúry č. 222800129 a č. 222800102) je totožný s podpisom uvedeným na vážnych a dodacích
listoch, ktoré sa vzťahujú na faktúry, zo strany žalovaného nenamietané. Nie je preto žalobcovi zrejmé,
ako mohol byť tovar dodaný a vyfakturovaný na podklade faktúr, ktoré nie sú zo strany žalovaného
namietané, prevzatý tou istou osobou, ako tovar dodaný a vyfakturovaný na podklade faktúr, ktoré sú zo
strany žalovaného namietané. Konajúci súd si bez ďalšieho osvojil stanovisko žalovaného prezentované

v prvoinštančnom konaní, a to aj napriek skutočnosti, že toto počas konania žalovaný niekoľkokrát
zmenil. Žalovaný vo svojom odpore tvrdil, že medzi ním a žalobcom neexistoval žiaden právny vzťah
a že uplatnené faktúry mu zo strany žalobcu ani len neboli doručené. Neskôr na pojednávaní konanom
dňa 09.01.2024 už žalovaný rozporoval len dôvodnosť faktúr s koncovým číslom 102, 59 a 129. Neskôr
na tom istom pojednávaní žalovaný upustil aj od rozporovania faktúry s koncovým číslom 59, spornými

zostali už len dve faktúry. Z rozporovania celého uplatneného nároku zostala rozporovaná už len jeho
nepatrná časť, žalovaný pritom nevysvetlil, z akého dôvodu spočiatku neuznal celý nárok žalobcu
a z akého dôvodu už neskôr na uvedenom tvrdení nezotrval. Zodpovedanie týchto otázok však bolo
podstatné pre posudzovanie celkového počínania žalovaného v tomto konaní, ktoré sa javí byť účelové.
Na rozdiel od žalovaného, žalobca svoj nárok preukázal, pričom svoje tvrdenia podložil príslušnými

listinnými dôkazmi. Vo vzťahu k nároku vyplývajúceho z rozporovaných faktúr žalobca poukázal na
svoje vyjadrenie zo dňa 23.01.2024. Žalobca tiež na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku vo
vzťahu k faktúre s koncovým č. 102 na pojednávaní konanom dňa 09.01.2024 navrhol, aby súd ako
dôkaz vykonal dopyt na daňový úrad vo vzťahu k uplatneniu odpočtu DPH žalovaným z tejto faktúry.
Zo strany konajúceho súdu však tento dôkaz vykonaný nebol, pričom konajúci súd sa v odôvodnení

súdneho rozhodnutia týmto dôkazom nezaoberal a ani nevysvetlil, z akého dôvodu k jeho vykonaniu
nepristúpil. Chabá konštatácia súdu prvej inštancie o tom, že žalobca uplatnený nárok vo vzťahu
k rozporovaným faktúram nepreukázal, nakoľko nepredložil cenovú ponuku, či objednávku, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a v tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda kvalitatívne
náležitosti jeho odôvodnenia. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 107/07

a povinnosť všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil.11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 06. 09.
2024 do elektronickej schránky jeho právneho zástupcu (92 ods. 1 CSP, § 109 ods. 1 CSP), nevyjadril.

12. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie aj žalovaný z dôvodov podľa
§ 365 písm. a), b) CSP, teda z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol
a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej

inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že aj ďalšie plnenia
uvádzané žalobcom neboli dodané. Žalovaný vykonal v priebehu konania rozsiahlu kontrolu stavby,
na ktorú bol dodávaný tovar od žalobcu, skontroloval objem vykonávaných prác na stavbe, pričom
zistil, že objem dodaného kameniva je v hrubom nepomere väčší ako rozpočet z podrobnej realizačnej
projektovej dokumentácie. Záznamy žalobcu sú výlučne na uvedení žalobcu, objemy nie sú vážené
priamo na mieste vyloženia, ale na mieste naloženia bez dohľadu poverenej osoby žalovaného.

Žalobca potom neuniesol dôkazné bremeno o skutočnom množstve objemu dodaného tovaru, keď údaj
z nakládky tovaru nie je spoľahlivo určený vážnym lístkom zo zariadenia s prislúchajúcim certifikátom
od meteorológie. Ďalej poznamenal, že presunom týchto hmôt z odkrytých vozidiel sa náklad často
vysýpa, a preto na miesto stavby je často dodané nezanedbateľne menšie množstvo tovaru, ako
bolo v skutočnosti naložené na vozidlo. Táto skutočnosť je výlučne na ťarchu dovozcu, v tomto

prípade žalobcu, tento úbytok množstva tovaru nebol ani v jednej z faktúr zohľadnený. Vychádzajúc
z údajov štatistiky je možné s vysokou pravdepodobnosťou usúdiť, že pri početnom množstve presunu
hmôt je potrebné vykonať korekciu množstva dodaného tovaru zohľadňujúc dĺžku trasy ako aj stav
pozemnej komunikácie pri presune a spôsob jazdy vodiča motorového vozidla. Túto skutočnosť
žalobca nezohľadnil, a preto nepreukázal riadne dodanie množstva fakturovaného tovaru, čím neuniesol

dôkazné bremeno. Preto súd prvej inštancie z pohľadu žalovaného nevychádzal z riadne zisteného
skutkového stavu a tento náležite neposúdil. Žalovaný namietal i to, že súd prvej inštancie určil pomer
úspechu žalobcu vo výške 70 %. Z takto určenej výšky úspechu žalobcu potom vyplýva, že žalovaný bol
v spore úspešný v 30 %, a teda v prípade náhrady trov konania by správne mal byť od úspechu žalobcu
odrátaný úspech žalovaného. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie mal určiť výšku trov tak,

že od žalobcovho úspechu 70 % odráta úspech žalovaného vo výške 30 %, a teda celková náhrada trov,
ktorá mala byť súdom priznaná žalobcovi, mala byť vo výške 40 %. Žalovaný tiež nesúhlasil s celkovým
vyčíslením sumy úspechu súdom, keď súd vyčíslil celkovú sumu úspechu žalobcu tak, že okrem istiny
zarátal k sume úspechu aj úrok z omeškania do dňa vyhlásenia rozsudku. Súd mal vychádzať len z istiny,
nakoľko úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzku a táto

skutočnosť by nemala byť dôvodom k tomu, aby súd vypočítal úspech žalobcu aj z úroku z omeškania.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že jeho tvrdenia sú založené predovšetkým na
špekuláciách a chabých odhadoch týkajúcich sa prevážania tovaru z miesta na miesto. Žiadne z týchto
tvrdení nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nepredstavuje bežnú prax v tejto oblasti. Podľa žalobcu

žalovaný vo svojom odvolaní potvrdil i to, že mu bol dodaný tovar fakturovaný spornými faktúrami, avšak
podľa jeho tvrdení nie v správnom množstve. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu bol dodaný tovar v menšom
množstve, neuviedol, aké množstvo tovaru mu dodané byť malo, zároveň žalobcovi nebolo zrejmé,
pokiaľ mal žalovaný za to, že mu nebol dodaný tovar v objednanom množstve, množstvo tovaru po jeho
doručení nereklamoval, prípadne na túto skutočnosť žalobcu neupozornil a urobil tak až v rámci súdneho

konania. Žalobca mal za to, že svoj nárok preukázal v celom rozsahu.

14. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 15.
10.2024doelektronickejschránkyjehoprávnehozástupcu(92ods.1CSP,§109ods.1CSP),nevyjadril.
Strany žiadne ďalšie písomné vyjadrenie vo veci nepodali.

15. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP) vo vzťahu k odvolaniu žalovaného,
ktorý v podaní zo dňa 15. 08. 2024 (č.l. 187 spisového materiálu vedeného v listinnej podobe)
výslovne uviedol, že jeho odvolanie je odvolaním voči všetkým výrokom napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie, teda aj voči druhému výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej

inštancie žalobu žalobcu v časti zamietol, konštatuje, že druhý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie
napadnutý odvolaním žalovaného je v prospech žalovaného. V zmysle § 359 CSP odvolanie môže
podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Záver o tom, že podané odvolanie je
prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho subjektívnej prípustnosti, teda posúdenie otázky, či bolodvolateľ napadnutou časťou výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie po procesnej stránke negatívne
dotknutý resp. či mu ním bola spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Keďže druhou výrokovou
vetou napadnutého rozhodnutia bola žaloba žalobcu o zaplatenie v časti zamietnutá, takýto výrok

je nesporne v prospech žalovaného, pretože ním nedochádza k žiadnemu negatívneho zásahu do
jeho (majetkových) práv a po procesnej stránke nepredstavuje žiadny negatívny zásah do pomerov
žalovaného. Pretože odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia nie je
prípustné (§ 359 CSP), odvolací súd odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete napadnutého
rozhodnutia podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.

16. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti druhej a tretej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia a vo
vzťahu k odvolaniu žalovaného proti prvej a tretej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia odvolací
súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380

ods. 1 CSP), dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Pretože nebolo
potrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanieanevyžadovaltodôležitýverejnýzáujem,naprejednanie
odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského
súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie v

celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd
prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil,
keď napadnutým rozhodnutím žalobe žalobcu v časti o zaplatenie 40.011,04 Eur s príslušenstvom

vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie stranám vysvetlil, z ktorých
dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonaním dôkazmi za preukázané, vo svojom rozhodnutí dal
zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky významné pre rozhodnutie sporu, ako ho strany v priebehu
konania vymedzili a s podstatnou argumentáciou strán sporu sa v preskúmavanom rozhodnutí i
primeranýmspôsobomvysporiadal.Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvejinštancievýlučne

vo väzbe na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu a žalovaného odvolací súd uvádza a dopĺňa
nasledovné skutočnosti.

18. Keďže odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie, vychádzal zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

19. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozhodnutí dospel
k nesprávnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu doručenia
tovaru a dodania služieb, ktoré boli vyfakturované na podklade faktúr č. 222800129 a č. 222800102.
Zopakoval svoje tvrdenie produkované aj v konaní pred súdom prvej inštancie, že počas celého konania

tvrdil, že medzi ním a žalovaným vznikol obchodno-právny záväzkový vzťah, ktorého predmetom bolo
dodanie tovaru a poskytovanie služieb zo strany žalobcu a povinnosť žalovaného zaplatiť za predmet
plnenia jeho cenu. Poukázal tiež na skutočnosť, že zo strany žalovaného akceptované faktúry boli
vystavené po doručení tovaru bez písomnej objednávky, či cenovej ponuky.

20. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že po oboznámení sa s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby žalobcu v časti uplatneného
nároku na zaplatenie fa. č. č. 222800129 a č. 222800102 založil na tom, že pokiaľ si žalobca uplatnil
voči žalovanému zmluvný nárok na základe uskutočnenej dodávky tovaru a súvisiacich služieb, bolo
jeho procesnou povinnosťou tvrdiť (a preukázať) uzatvorenie zmluvy, t.j. dohodu o predmete plnenia

a jeho cene a na jej základe uskutočnenie dodávky tovaru a jeho prevzatie žalovaným. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí tiež zdôraznil, že síce vykonanými dôkazmi mal za preukázané, že
žalobca faktúrami vyúčtoval žalovanému cenu kameniva spolu s dopravou, súčasne však poukázal na
skutočnosť, že tvrdenú dodávku kameniva žalobca nespojil s konkrétnou objednávkou tovaru či cenovou
ponukou, nešpecifikoval okolnosti prevzatia tovaru žalovaným a ani žiadne skutočnosti rozhodujúce pre

ustálenie momentu vzniku práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny práve v žalovanej sume. Dôkazy,
preukazujúce uskutočnenie dodávky v mieste Polomka a potvrdenie záznamov o prevádzke vozidla
nečitateľným podpisom bez bližšej špecifikácie osoby alebo okolností, za ktorých došlo k prevzatiu
tovaru žalovaným, preto bez ďalšieho neumožňovali prijať záver o dôvodnosti žalobcom uplatnenéhonároku. Zdôraznil tiež, že v zmysle § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy.

21. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho druhej výrokovej vete
vyplýva, že podľa súdu prvej inštancie neúspech žalobcu v podobe zamietnutie časti žaloby žalobcu
spočíval predovšetkým v nedostatočne splnenej povinnosti tvrdenia a preukázania právne významných
skutočností. Aj z pohľadu odvolacieho súdu bolo pre správne posúdenie tohto sporu nevyhnutné sa
v konaní zaoberať otázkou, z akého právneho vzťahu a na podklade akých konkrétnych skutkových

okolností žalobca vyvodzoval ním uplatnený nárok. Ustanovenie § 132 ods. 1 CSP ukladá žalobcovi
povinnosť uviesť pravdivo a úplne tie skutočnosti, z ktorých je zrejmé, aké právo na súdnu ochranu
ohrozeného alebo porušeného práva si žalobca žalobou uplatňuje a na základe akých skutkových
okolností. Judikatúra vymedzuje rozhodujúce skutočnosti ako údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo
jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti,
ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý

umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda je jeho základnou procesnou povinnosťou vymedziť
predmetkonaniaposkutkovejstránke(NSSRsp.zn.3Obo/77/2007).Lentakumožníkonajúcemusúdu,
aby v zmysle zásady súd pozná právo (lat. iura novit curia) podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného
nároku. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva
spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,

že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti
a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou v spore byť
nemôže. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (Števček, M.
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 569.).

22. Pokiaľ si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy vyúčtovanej žalovanému vo
faktúre č. 222800102 a vo faktúre č. 220800102 na základe obchodnoprávneho záväzkového vzťahu
medzi ním a žalovaným, bolo jeho procesnou povinnosťou uviesť dostatočné tvrdenia o tom, z akého
konkrétneho záväzkového vzťahu a na základe akých skutočností vznikla žalovanému povinnosti
zaplatiť mu žalovanú sumu. V zmysle § 488 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len

„Občiansky zákonník“), záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na
plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Záväzkový právny vzťah
(záväzok,obligácia)jeprávnyvzťah,zktoréhojednastrana(dlžník)jepovinnádruhejstrane(veriteľovi)z
daného dôvodu niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť, a táto je oprávnená to požadovať.
V záväzkovom právnom vzťahu sú subjekty práv a povinností, ako aj ich samotné práva a povinnosti

individuálne určené. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej
škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho
zákonníka). Pokiaľ je dôvodom vzniku záväzku zmluva, jej obsahové náležitosti sú tradične triedené na
podstatné (essentialia negotii), pravidelné (naturalia negotii) a vedľajšie (accidentalia negotii). Pritom
podstatné obsahové náležitosti môžu vyplývať zo zákonných ustanovení, prípadne môžu byť založené

vôľou strán. Pokiaľ nedôjde k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy, zmluva vôbec nevznikne.
Náležitosti prejavu vôle patria medzi kvalitatívne požiadavky kladené na každé právne konanie, vrátane
uzatvárania zmlúv, preto aj pri prejave vôle zmluvných strán pri uzavieraní zmluvy zákon kladie
požiadavky na zrozumiteľnosť a určitosť takéhoto prejavu (§ 37 Občianskeho zákonníka), umožňujúce
spoľahlivo a presne určiť jeho obsah.

23. Žalobca v priebehu konania skutkovo vymedzil ním uplatnený nárok tak, že žalovaný si u žalobcu
objednal viacero produktov, ako napr. kamenivo, betón, domiešavač a podobne, vrátane ich dodania,
ktorý je bližšie špecifikovaný vo vystavených faktúrach. Žalobca dodal žalovanému tovar na miesto
určenia, čo preukazuje predovšetkým priloženými vážnymi a dodacími listami a žalovaný bol povinný

nahradiť žalobcovi cenu za dodaný tovar vrátane ceny za zabezpečenie jeho dopravy na miesto určenia
a uskutočnenie ďalších služieb s tým súvisiacich (napr. vykládka betónu, presun stroja, práca stroja
a podobne). Povinnosť zaplatiť cenu dodaného tovaru žalovanému vznikla na podklade žalobcom
vystavenej a doručenej faktúry. Nárok voči žalovanému je preukázaný priloženými listinnými dôkazmi,
z ktorých je zrejmé, že žalovaný si u žalobcu objednal tovar, tento mu žalobca riadne dodal, na základe

čoho poskytnuté služby vyfakturoval.

24. Odvolací súd posúdením obsahu skutkových tvrdení žalobcu dospel k záveru, že žalobca síce
dostatočnevymedzilpredmetkonaniatak,žesadomáhalzaplateniafaktúršpecifikovanýchvžalobe,čímumožnil súdu prvej inštancie prejednanie žaloby, ale napriek tomu, že v celom priebehu konania tvrdil,
že medzi stranami vznikol obchodnoprávny záväzkový vzťah, jeho obsah podstatný pre rozhodnutie
veci (aké boli podstatné náležitosti zmluvy a aké konkrétne práva a povinnosti z nich pre strany

vyplývali), kedy a akým spôsobom a za kých okolností na jeho základe plnil a čo konkrétne plnil, a na
základe akých skutočností bola stanovená povinnosť žalovaného zaplatiť mu cenu dodaného plnenia,
v žalobe nešpecifikoval. Ani podľa názoru odvolacieho súdu niet pochýb o tom, že v konaní o zaplatenie
neuhradenej ceny dodaného plnenia postihuje žalobcu bremeno tvrdenia (a tomu zodpovedajúce
dôkazné bremeno) najmä o skutočnostiach rozhodujúcich pre posúdenie vzniku práva žalobcu na

zaplatenie ceny dodaného tovaru alebo služby, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o cenu určenú
dohodou strán alebo iným spôsobom, ktorý však umožní súdu posúdiť jej výšku. Vzhľadom na obsah
žalobných tvrdení žalobcu správne súd prvej inštancie poukázal na to, že svoju pohľadávku žalobca
v zásade vymedzil odkazom na listinné dôkazné prostriedky. Ako na to správne poukázal aj súd prvej
inštancie, zákonodarca v ustanovení § 132 ods. 2 CSP výslovne upravil, že opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Pokiaľ potom aj žalobca predložil do

konania listinné dôkazné prostriedky, nezbavovalo ho to jeho povinnosti uviesť relevantné skutkové
tvrdenia, ktoré majú byť týmito dôkaznými prostriedkami preukázané. Žaloba preto síce označil a pripojil
dôkazy, ktoré mali jeho nárok preukazovať, avšak žalobca žiadny právne významný dej, z ktorého
mu mala vzniknúť žalovaná pohľadávka práve v ním uplatnenej výške, v konkrétnej podobe neopísal.
Odkaz na priložené dôkazy nestačí pre záver o tvrdení skutočností obsiahnutých v týchto dôkazoch,

pokiaľ ich obsah netvorí aj text žaloby. Keďže žalovaný poprel existenciu záväzkového vzťahu medzi
ním a žalobcom a tiež namietal, že z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva dôvodnosť ani riadne
dodanie tovaru žalovanému, ktoré by zakladalo právo žalobcu vystaviť faktúry na zaplatenie ceny
poskytnutého plnenia, nepostačovalo zo strany žalobcu pre jeho úspech v spore všeobecne tvrdiť len to,
že medzi ním a žalovaným vznikol záväzkový vzťah, ale jeho povinnosťou bolo tvrdiť aj jeho konkrétny

obsah, vrátane okolností vzniku jeho práva na zaplatenie ceny dodaného plnenia v konkrétnej výške
atakétotvrdenianáslednepreukázať.Naviacajkeďžalobcavžalobetvrdil,žedodalžalovanémuplnenie
na základe jeho objednávky, žalobca sporné faktúry so žiadnou objednávkou žalovaného nespojil tak,
aby umožnil súdu posudzovať vznik zmluvy s konkrétnym obsahom, a za účelom preukázania tohto
tvrdenia nepredložil a ani neoznačil žiadny dôkazný prostriedok.

25. Aby strana mohla splniť aj svoju zákonnú povinnosť označiť alebo predložiť potrebné dôkazy,
musí si predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie
právne významných skutočností stranou, tzv. unesenie bremena tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia
a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba, pretože povinnosť tvrdenia a povinnosť ich

preukázania dôkazmi tvoria jednotu. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určená rozsahom
povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, pretože aby mohla strana sporu nejakú skutočnosť preukázať,
musí ju najskôr tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o tzv. bremene tvrdenia, ktorým sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že v konaní netvrdil všetky skutočnosti významné
pre rozhodnutie, pretože skutočnosti, ktoré strana neuvedie, nemôžu byť ani predmetom dokazovania.

Pokiaľ potom žalobca v žalobe neuviedol všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva pre
ním uplatnený nárok na zmluvné plnenie ceny dodaného plnenia, nemohol uniesť ani dôkazné bremeno
a preto nemohol byť v tomto spore úspešný.

26. Pokiaľ potom napadnuté rozhodnutie súd prvej inštancie vo vzťahu k druhému výroku založil na

tom, že žalobca si dostatočne nesplnil svoju povinnosť tvrdenia právne významných skutočností pre
ním uplatnený nárok ako aj dôkaznú povinnosť, aj odvolací súd tento záver považuje za správny.
Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou. Z prejednacej zásady
potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, ktorého obsahom je povinnosť každej strany pre

jej úspech v spore tvrdiť a dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre
ňu priaznivá a ktorej sa domáha (I. ÚS 24/2019).

27. Žalobca v podanom odvolaní vyjadril nesúhlas s čiastkovým záverom súdu prvej inštancie, podľa
ktorého neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k okolnostiam doručenia tovaru resp. k preukázaniu

doručenia tovaru a dodania služieb na podklade sporných faktúr. Pri tom ale opätovne len všeobecne
poukázal na existenciu obchodno-záväzkového právneho vzťahu medzi stranami, na skutočnosť, že iné
faktúry zo strany žalovaného namietané ani rozporované neboli, a poukázal tiež na totožnosť podpisu
na dodacích listoch, ktoré sa vzťahujú na sporné faktúry a jeho totožnosť s podpisom uvedených nainých dodacích a vážnych listoch, ktoré sa vzťahujú na faktúry, ktoré zo strany žalovaného namietané
neboli.Žalobcaavšakabstrahujeodpodstatyzamietavéhorozhodnutiasúduprvejinštancieoneunesení
bremena tvrdenia a naň nadväzujúceho dôkazného bremena nielen vo vzťahu k okolnostiam doručenia

(a prevzatia) tovaru resp. služieb, ale aj celkovo vo vzťahu k základnému skutkovému deju, z ktorého
by vyplýval právny dôvod i výška žalovanej sumy. Pri svojej odvolacej argumentácii totiž ponechal bez
povšimnutia, že súd prvej inštancie podpisy na dodacích listoch ani nevyhodnocoval, pretože dospel
k záveru, že žalobca si v dostatočnej miere nesplnil svoju procesnú povinnosť tvrdenia vo vzťahu
k okolnostiam dodania tovaru. Naviac žalobca sa vo svojom odvolaní vôbec nezaoberal tým, že súd

prvej inštancie konštatoval nedostatok rozhodujúcich skutkových tvrdení aj vo vzťahu k tomu, ku ktorej
objednávke (cenovej ponuke) sa plnenie viazalo, a vo vzťahu k okolnostiam vzniku práva žalobcu na
zaplatenie kúpnej ceny práve v ním uplatnenej výške. Za situácie, keď súd prvej inštancie správne založil
zamietnutie časti žaloby žalobcu v druhej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia na tom, že žalobca
netvrdil konkrétnu existenciu, vznik a obsah záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, okolnosti
dodania plnenia a ani vzniku nároku na zaplatenie jeho ceny, odvolací súd odvolaciu argumentáciu

žalobcu založenú na požiadavke porovnania podpisov na dodacích listoch k faktúram, ktoré žalovaný
nespochybnil, a podpisov na dodacích listoch ku faktúram, ktoré zostali predmetom sporu, posúdil ako
irelevantnú, bez spôsobilosti spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

28. Pokiaľ aj žalobca namietal účelovosť obrany žalovaného, ktorý v priebehu konania menil svoje

stanovisko k žalobe, odvolací súd zdôrazňuje, že bremeno tvrdenia a bremeno popretia tvrdenia
protistranou sú vo vzájomnej korelácii. Pokiaľ potom žalobca ani len netvrdil relevantné skutočnosti
pre ním uplatnený nárok, žalovaný nemohol vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu ani uviesť svoje vlastné
skutkové tvrdenia a ani skutkové tvrdenia žalobcu účinne poprieť, keďže mu tieto z obsahu prednesu
žalobcu ani nemohli byť známe. Všeobecná obrana žalovaného zodpovedala všeobecne uplatnenému

nároku žalobcu, pričom žalovaný síce v priebehu konania rozporoval už len dve faktúry žalobcu,
ani takýto postup žalovaného nezbavoval žalobcu je ho procesnej povinnosti tvrdenia. Pokiaľ potom
žalobca v podanom odvolaní poukazoval na účelové počínanie žalovaného v tomto konaní vzhľadom
na rozporovanie uplatneného nároku žalobcu, takéto odvolacie tvrdenie nebolo spôsobilé zvrátiť
výsledok sporu v prospech žalobcu, pretože on sám si nedostatočne splnil svoju povinnosť prednesenia

substancovaných tvrdení, na čo bol podľa zvukového záznamu o pojednávaní zo dňa 09. 01. 2024
(§ 98 CSP) a zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 09. 01. 2024 (§ 99 CSP) upozornený aj zo strany
súdu prvej inštancie. Nie je preto správna ani jeho argumentácia, že súd prvej inštancie za základ
svojho rozhodnutia bez ďalšieho prevzal argumentáciu žalovaného, ktorá bola z jeho strany niekoľkokrát
zmenená bez relevantných dôvodov či dôkazov, keďže bolo predovšetkým procesnou povinnosťou

žalobcu uviesť pre svoj nárok dostatočné skutkové tvrdenia a tieto v konaní preukázať, a jeho neúspech
v spore bol nevyhnutným dôsledkom nesplnenia si tejto povinnosti. V tomto smere preto odvolací
súd nezistil žalobcom tvrdené porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, či porušenie zásady
kontradiktórnosti konania.
29. Žalobca namietal tiež kvalitatívne náležitosti odôvodnenia súdu prvej inštancie s poukazom na

skutočnosť, že súd prvej inštancie podľa žalobcu len stroho konštatoval, že žalobca uplatnený nárok vo
vzťahu k rozporovaným faktúram nepreukázal, nakoľko k nim nepredložil cenovú ponuku či objednávku,
čo podľa žalobcu nenachádza oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd uvádza, že z obsahu
tvrdení žalobcu prednesených v priebehu sporu vyplýva, že to bol sám žalobca, ktorý v konaní tvrdil,
že dodal žalovanému tovar a služby na základe objednávky žalovaného. Na strane druhej vytýka

súdu prvej inštancie, že existenciu objednávky nemal vykonaným dokazovaním za preukázanú a to
s odôvodnením, že nie vo vzťahu ku každej vystavenej faktúre, ktorú žalovaný uhradil, existovala
aj objednávka. Sám žalobca však v konaní pred súdom prvej inštancie nešpecifikoval, ktoré z ním
uplatnených peňažných nárokov podľa jednotlivých faktúr mali podklad v objednávke žalovaného. Súd
je však viazaný žalobou žalobcu a jeho skutkovými tvrdeniami, pokiaľ preto žalobca všeobecne tvrdil, že

dodal tovar a služby žalovanému na základe objednávky žalovaného, bolo jeho povinnosťou toto svoje
tvrdenia preukázať a pokiaľ sa objednávka nevzťahovala na uplatnený nárok žalobcu, ktorý v priebehu
konania zostal sporný, bolo povinnosťou žalobcu pravdivo a najmä úplne vysvetliť súdu okolnosti
vzniku uplatneného nároku, teda uviesť aj to, že na sporné faktúry sa žiadna objednávka žalovaného
nevzťahovala. Korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na jeho tvrdenia) je jeho procesná povinnosť predostrieť
dostatočnekonkretizovanúapodloženúargumentáciu(UznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. II. US 495/2015 z 20. augusta 2015). V tomto smere odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
zodpovedá skutkovým tvrdeniam žalobcu o existencii záväzkového vzťahu resp. o dodaní tovarua služieb na základe objednávky žalovaného, ktorú však žalobca nešpecifikoval a ani nepreukázal.
Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť ani s námietkou žalobcu vo vzťahu k nedostatočnej kvalite
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd v súvislosti s touto argumentáciou žalobcu

už len pre úplnosť považuje za vhodné doplniť, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva tiež to, že
súd prvej inštancie v ods. 24 napadnutého rozhodnutia zo skutkových tvrdení žalobcu vyvodil, že
žalobca si uplatňuje voči žalovanému zmluvný nárok na zaplatenie, čo žalovaný v podanom odvolaní
nespochybnil, spochybnil však ním samotným tvrdenú existenciu objednávky a žiadny iný spôsob
uzavretia dohody strán o predmete plnenia a jeho cene v odvolaní netvrdil. Preto ani na podklade

odvolacej argumentácie žalobcu odvolaciemu súdu potom nebolo zrejmé, z akých skutočností je potom
možné vyvodiť vznik obchodnoprávneho záväzkového vzťahu medzi stranami na podklade zmluvy,
z ktorého žalobca vyvodzoval zmluvný nárok na zaplatenie ceny dodaného plnenia, keď žalobca
v odvolaní poprel cenovú ponuku, či objednávku žalovaného, ale zároveň netvrdil iný kontraktačný
mechanizmus s výsledkom vzniku zmluvy medzi stranami.

30. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku
vo vzťahu k faktúre s koncovým číslom 102 na pojednávaní konanom dňa 09.01.2024 navrhol, aby
súd prvej inštancie ako dôkaz vykonal dopyt na daňový úrad vo vzťahu k uplatneniu odpočtu DPH
žalovaným z tejto faktúry, odvolací súd konštatuje, že je pravdou, že z obsahu napadnutého rozhodnutia
nevyplýva, či bol alebo nebol tento dôkaz vykonaný a z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že

súd prvej inštancie z neho v napadnutom rozhodnutí nevyvodil žiadne skutkové zistenia významné pre
rozhodnutie tohto sporu a ani neuviedol dôvody, pre ktoré dokazovanie týmto dôkazným prostriedkom
navrhovaným žalobcom nevykonal. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozhodnutia súdu prvého stupňa
a rozhodnutia odvolacieho súdu vyjadrenú v zásade jednotnosti dvojinštančného konania (m. m. II. ÚS
78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), odvolací súd využijúc postup podľa § 387 ods.

3 CSP na zvýraznenie správnosti a doplnenie záverov súdu prvého stupňa reagujúc na túto odvolaciu
námietku žalobcu dopĺňa, že vzhľadom na záver súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia
zo strany žalobcu ako aj naň nadväzujúceho dôkazného bremena, ani doplnenie dokazovania týmto
dôkazným prostriedkom by nebolo spôsobilé priniesť viac svetla do posudzovaného prípadu, keďže
dôkazy slúžia na preukázanie skutkových tvrdení, ktoré však žalobca v dostatočnej miere v konaní

nekonkretizoval. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že otázka, či si žalovaný uplatnil vo vzťahu k spornej
faktúre s koncovým číslom 102 nárok na uplatnenie odpočtu DPH, nie je žiadnym dôkazom vo vzťahu
k vzniku nároku na zaplatenie konkrétnej ceny dodaného tovaru, či služieb. Faktúra predstavuje len
daňový doklad, nie je samostatným dôkazom o vzniku nároku na zaplatenie fakturovanej sumy podľa
hmotného práva. Tento dôkazný prostriedok preto nedisponoval žiadnou dôkaznou silou v prospech

záveru o existencii uplatneného nároku. V súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl.
2 ods. 2 CSP) len nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktoré by mohlo mať vplyv na posúdenie skutkového
stavu,ktorýzdoterazvykonanýchdôkazovnemožnobezpečneustáliť,možnokvalifikovaťakoporušenie
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS
332/09). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán,
avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska C. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

31. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, domáha prieskumu vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích
dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1
CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie
dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Uvedenie dôvodov,
pre ktoré sa rozhodnutie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov je aj zákonnou

obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie
dôvody znamená, že je povinnosťou odvolateľa uviesť, ktoré konkrétne zistenia, závery a postupy
súdu prvej inštancie sú nesprávne a zároveň uviesť dôvody ich nesprávnosti. Keďže v posudzovanom
prípade odvolacia argumentácia žalobcu nereflektovala na zásadné závery prijaté súdom prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí a pozostávala najmä z opakovania všeobecných tvrdení a argumentov

uvádzaných v konaní pred súdom prvej inštancie, a zároveň bola spochybňovaním skutočností, ktoré
neboli pre prijatie napadnutého rozhodnutia v jeho druhej výrokovej vete zásadné, odvolací súd bol
nútený konštatovať, že žalovaný podané odvolanie obsahovo nevymedzil tak, aby spochybnil správnosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. V súlade s dispozičnou zásadou je stranámdané, aby slobodne nakladali s konaním a s jeho predmetom. Dispozičná zásada je procesným
vyjadrením princípu ochrany autonómie vôle a zodpovednosti jednotlivca za presadenie jeho vlastných
právnych záujmov. Dispozičná zásada sa podľa právnej doktríny prejavuje ako v konaní pred súdom

prvej inštancie, tak aj pred odvolacím súdom, ktorého zahájenie je v rukách strán (odvolateľa), preto
predmet odvolacieho prieskumu je daný len rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ
v odvolaní vymedzí. Neuvedenie relevantných dôvodov nesprávnosti preskúmavaného rozhodnutia, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, má za následok, že podané odvolanie žalobcu
nemohol odvolací súd posúdiť ako dôvodné.

32. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti prvej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia odvolací súd
konštatuje, že žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal riadne dodanie množstva
fakturovaného tovaru, čím neuniesol dôkazné bremeno, a preto súd prvej inštancie nevychádzal
zo spoľahlivo zisteného stavu a tento náležite neposúdil, a to aj vo vzťahu k ďalším plneniam
uvádzaným žalobcom podľa faktúr. Namietal, že doklady boli vytvorené zo strany žalobcu, objemy

neboli vážené priamo na mieste vyloženia, pri presune hmôt sa náklad často vysýpa, bolo potrebné
zo štatistického hľadiska vykonať korekciu množstva dodaného tovaru zohľadňujúc dĺžku trasy, stav
pozemnej komunikácie a spôsob jazdy vodiča.

33. Odvolací súd konštatuje, že v zmysle článku 7 ods. 1 CSP predmet konania určujú strany sporu.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu spisu vyplýva, že na výslovnú otázku súdu prvej
inštancie žalovaný uviedol, že za sporný považuje nárok žalobcu vyplývajúci z faktúr č. 222800102
a č. 222800129. Keďže nárok vyplývajúci z ďalších žalobcom uplatnených faktúr v tomto konaní
žalovaný v priebehu konania nerozporoval, nebolo potrebné ohľadom takto uplatneného nároku žalobcu
vykonávať žiadne dokazovanie (§ 151 CSP), ako na poukázal i súd prvej inštancie, čo žalovaný

v odvolaní ani nenamietal. Z obsahu spisu vyplýva, že nakoľko žalovaný uplatnené nároky v žalobe
vyplývajúce z iných faktúr než faktúr s č. 222800102 a č. 222800129 nerozporoval, uvedené odvolacie
tvrdenia žalovaného ani neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie ako obrana proti uplatnenému
nároku žalobcu. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len v prípadoch vymedzených

v § 366 CSP. Toto zákonné ustanovenie upravuje situácie, kedy možno prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany použiť v odvolaní, ak neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej
inštancie. Uplatňovanie novôt je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného
útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Z hľadiska

obsahu týchto odvolacích tvrdení odvolací súd konštatuje, že sa nejedná o prostriedky procesnej obrany,
ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ani žalovaný
v odvolacom konaní neuviedol, aké skutočnosti prípadne objektívne bránili žalovanému v uplatnení
týchto tvrdení pred súdom prvej inštancie. Preto tieto skutkové tvrdenia žalovaného predstavujú tzv.
neprípustné novoty v odvolacom konaní, pretože žalovanému nič nebránilo brániť sa týmito tvrdeniami

už pred súdom prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací súd na tieto tvrdenia prednesené až
v odvolacom konaní prihliadnuť nemohol.

34. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávnu aplikáciu § 255 ods. 2 CSP s odôvodnením, že súd prvej
inštancie mal určiť výšku trov tak, že od žalobcovho úspechu mal odrátať úspech žalovaného, z obsahu

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že takéto riešenie súd prvej inštancie aj využil a 70 % úspech
žalobcu predstavuje jeho tzv. čistý úspech v spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysvetlil, že uplatnená suma žalobcu s príslušenstvom predstavovala k dňu vyhlásenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie 54.744,81 Eur, spolu priznaná pohľadávka s jej príslušenstvom ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie predstavovala 46.763,26 Eur, úspech žalobcu potom predstavuje

podiel 85 % a úspech žalovaného 15 %, čistý úspech žalobcu preto predstavuje 70 % (85% - 15%
= 70%). Čo sa týka konkrétneho vyčíslenia úspechu žalobcu v spore ku dňu rozhodnutia súdu prvej
inštancie a matematického výpočtu úspechu žalobcu, tento žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie o výške trov zo strany súdu prvej inštancie považuje
za vecne správne, keďže zodpovedá aj požiadavke žalovaného vznesenej v odvolaní na priznanie tzv.

čistého úspechu v spore, teda zohľadnenia procesného úspechu žalobcu i žalovaného v konaní. Pokiaľ
žalovaný nesúhlasil s vyčíslením sumy súdom s poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie okrem
istiny zarátal k sume úspechu aj úrok z omeškania vyčíslený ku dňu vyhlásenia rozsudku, keď poukázal
na skutočnosť, že úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzkupodľa § 369 Obchodného zákonníka, odvolací súd zdôrazňuje, že procesné ustanovenia upravujúce
náhradu trov konania (§ 255 CSP) nemajú žiadnu vecnú súvislosť s § 369 Obchodného zákonníka,
keďže úspech žalobcu sa na účely rozhodovania o trovách konania posudzuje len z procesného

hľadiska, teda či nárok uplatnený žalobcom bol v celom rozsahu súdom priznaný, preto odvolacia
argumentácia žalovaného v tomto smere nenachádza oporu v procesných ustanoveniach upravujúcich
náhradu trov konania.

35. Žalovaný tiež namietal, že trovy z pojednávania zo dňa 09.01.2024 prináležia jemu, keďže toto

pojednávanie bolo odročené z dôvodov na strane žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom jeho
prieskumu bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý rozhodoval v tomto konaní o trovách konania
v zmysle § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Rozhodovanie o trovách konania v zmysle § 256 ods. 2
CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná
náhradu týchto trov protistrane, je osobitným typom rozhodovania o trovách konania, ktoré však netvoria

predmet odvolacieho prieskumu zo strany odvolacieho súdu, keďže súd prvej inštancie o týchto trovách
v napadnutom rozhodnutí nerozhodoval. Podľa § 256 ods. 2 CSP totiž rozhoduje súd bez ohľadu na
výsledok sporu (úspech vo veci) o náhrade trov konania, ktoré vznikli výlučne zavineným niektorej zo
strán sporu a preto treba tieto trovy oddeliť od ostatných trov konania, vrátane trov konania, o ktorých
súd rozhoduje v konečnom rozhodnutí (§ 262 ods. 1 CSP). Právna teória procesného práva hovorí

o separácii týchto trov (Porovnaj dielo Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540., strana
936.). Preto trovy konania, ktoré vznikli výlučne zavineným niektorej zo strán sporu, ktoré boli alebo mali
byť súdom priznané podľa § 256 ods. 2 CSP, nemožno zahrnúť do trov, o náhrade ktorých rozhodoval
súd prvej inštancie v tretej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia podľa výsledku sporu (§ 255 a § 256

ods. 1 CSP) a ktoré boli predmetom posúdenia zo strany odvolacieho súdu v tomto odvolacom konaní.

36. Dôvody uvedené žalobcom a žalovaným v odvolaní preto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré
by po skutkovej a právnej stránke boli spôsobilé na zmenu vecne správneho rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len

všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS
76/07). Odvolací súd preto nezachádzal do všetkých detailov sporu a na účely odvolacieho konania
vyhodnocoval len tú argumentáciu strán sporu, ktorá mala význam pre toto konanie a rozhodnutie a
inými tvrdeniami strán sporu sa nezaoberal.

37. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej
a druhej výrokovej vete vo veci samej ako aj v závislom treťom výroku o náhrade trov konania, o ktorých
súd prvej inštancie správne rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho
odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na to, že odvolanie podali ako žalobca, tak aj žalovaný, pričom ani
jeden z nich nebol v odvolacom konaní úspešný, pomer úspechu a neúspechu strán sporu v odvolacom
konaní je rovnaký, ako tomu bolo aj pred súdom prvej inštancie a preto o trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 70 %.

39.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).