Rozsudok · Spotrebiteľské zmluvy · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820200380
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3820200380.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, zastúpeného WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, Prešov, IČO:
50 680 552, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48,
Bratislava, zastúpenej: AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., so sídlom P.O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin,

IČO: 36 865 036, o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. novembra 2021, č. k. 14Csp/4/2020-231, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (v zamietajúcom výroku I.) m e n í tak, že určuje,
že úver poskytnutý žalobcovi na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 5127193930 zo dňa 15.03.2017
je bezúročný a bez poplatkov.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o trovách konania medzi stranami sporu vzniknutých pred

súdom prvej inštancie m e n í tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania
vzniknutých pred súdom prvej inštancie.

Žalobca m á nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vzniknutých v odvolacom konaní v rozsahu
100%.

Odvolací súd stranám náhradu trov konania vzniknutých v dovolacom konaní n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v časti
o určenie, že spotrebiteľský úver je bez úrokov a bez poplatkov zamietol a výrokom II. o trovách konania
medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou v znení jej doplnkov sa žalobca domáhal, aby

súd určil, že zmluva o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 15.03.2017, uzatvorená medzi
žalobcom ako spotrebiteľom a žalovanou ako veriteľom obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky
a zároveň aby určil, že úver poskytnutý žalobcovi na základe uvedenej zmluvy je bezúročný a bez
poplatkov. Súd prvej inštancie rozsudkom pod č.k. 14Csp/4/2020-88 zo dňa 21.07.2020 žalobu
zamietol. Na odvolanie žalobcu, odvolací súd rozsudkom pod č.k. 27CoCsp/54/2020-106 zo dňa
17.03.2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol žalobu v časti o určenie

neprijateľnosti zmluvných podmienok. V zostávajúcej časti a v časti o trovách konania rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd dal
do pozornosti súdu prvej inštancie potrebu vyzvať žalovanú na predloženie dokladov preukazujúcichsplnenie si jej povinnosti skúmať bonitu žalobcu (ktoré absentovali), ako aj jej informačnej povinnosti
pred uzatvorením zmluvy o úvere, čo tento po vrátení veci aj zrealizoval. Právny zástupca žalovanej
v reakcii na výzvu súdu predložil listiny, ktoré súvisia so skúmaním bonity žalobcu pred uzatvorením

úverovej zmluvy. Súd vo veci nariadil pojednávania, strany sporu sa na pojednávaniach nezúčastnili,
prítomný bol len právny zástupca žalovanej.

3. Na dokazovaním zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 7 ods. 1, § 9 ods.

2, § 11 ods. 1, 2, § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“, či „ZoSpÚ“) a § 137 písm. d/ CSP, vo svetle ktorých sa
predovšetkým zaoberal tým, či žalovaná ako veriteľ skúmala pred uzavretím zmluvy schopnosť žalobcu
ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (bonitu žalobcu) z hľadiska možnosti nástupu sankcie
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Skúmanie bonity žalobcu podľa tvrdenia žalovanej
majú preukazovať výpisy z účtu žalobcu, výplatné pásky žalobcu, lustrácia žalobcu v úverovom registri

a výstup overenia pracovného pomeru žalobcu prostredníctvom Sociálnej poisťovne, tiež tvrdenie
o údajoch uvedených samotným žalobcom v žiadosti o úver. Podľa názoru súdu prvej inštancie zo
žalovanou predložených listín (žiadosť o úver predložená nebola) vyplýva, že bonita žalobcu bola pred
uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmaná. Nepochyboval o tom, že výplatné pásky a výpisy
zosvojhoosobnéhoúčtuvedenéhovinejbanke(D.E.,A.)muselpredkladaťžalovanejsamotnýžalobca,

ktoré údaje z týchto listín boli tiež zohľadnené v kontraktačnom procese. Žalovaná zároveň skúmala, či
žalobca figuruje v Úverovom registri, čo preukazuje písomný výstup z tohto registra ku dňu 14.3.2017 (t.j.
deň pred uzatvorením zmluvy) a zistila, že o žalobcovi neboli k tomuto dátumu v ňom žiadne záznamy,
t.j. žalobca nebol dovtedy zaťažený žiadnym úverom, nebolo preto potrebné zohľadňovať jeho záväzky
voči iným veriteľom, keďže žiadne nemal. Z tlačového výstupu overenia pracovného pomeru žalobcu v

Sociálnej poisťovni zároveň vyplýva, že žalovaná tiež zisťovala, či je žalobca zamestnaný a na základe
zistených údajov dopĺňala odpovede na 23 otázok uvedených v tlačovom výstupe, pričom vychádzala
zo svojich vopred určených kritérií, ktoré zohľadňujú odpovede na jednotlivé otázky a následne pri ich
splnení v požadovanej kombinácii určujú výsledok posudzovania v tom zmysle, či bude spotrebiteľský
úver žiadateľovi schválený. V tomto konkrétnom prípade bolo poskytnutie úveru žalobcovi ako dlžníkovi -

spotrebiteľovi schválené. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že z uvedených listín predložených žalovanou
mal preukázané, že žalovaná posudzovala s odbornou starostlivosťou bonitu žalobcu pred poskytnutím
úveru a to na základe údajov predložených žalobcom, tiež údajov získaných z príslušných registrov
žalovanou v súvislosti s čím podľa jeho názoru nemožno konštatovať, že by hrubo porušila svoju
povinnosť danú ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a bolo by preto možné považovať

z tohto dôvodu spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov (sankcia uvedená v ustanovení § 11
ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch).Súdprvejinštanciesazaoberalajďalšímžalobcomtvrdeným
dôvodom, pre ktorý v prípade jeho naplnenia by bolo možné považovať úver za bezúročný a bez
poplatkov a to tvrdenou absenciou náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, t. j. či zmluva obsahuje úplný údaj o ročnej percentuálnej

miere nákladov. Poukazom na názor vyslovený v súdom konkretizovanou rozhodnutí najvyššieho súdu,
vychádzajúc z ktorého veriteľovi zákon neukladá povinnosť uvádzať v zmluve konkrétny matematický
výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, či označovať predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne
ako predpoklady pre výpočet RPMN aj v tomto prípade posúdil, že žalovaná si splnila povinnosť,
ktorú jej ukladá ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. (účinné v čase uzatvorenia

zmluvy, t.j. 15.03.2017), úverová zmluva má všetky náležitosti požadované zákonom a preto nie je
možné posúdiť úver ako bezúročný a bez poplatkov ani z tohto dôvodu, preto vo výsledku žalobu aj
v tejto jej zostávajúcej druhej časti zamietol. Keďže bola žalovaná v spore plne úspešná, súd prvej
inštancie jej priznal plný nárok na náhradu trov konania s tým, že o ich konkrétnej výške rozhodne vyšší
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP).

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu,navrhujúcodvolaciemusúdujehozmenutak,žejehožalobe
v časti o určenie, že predmetný identifikovaný úver je bezúročný a bez poplatkov bude vyhovené a
žiadnej zo strán nebude priznaný nárok na náhradu trov konania. Posúdiac odvolanie podľa obsahu

namieta nesprávne právne, ale tiež skutkové závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). V konkrétnosti namietal,
že súd prvej inštancie síce použil správne ustanovenia správneho právneho predpisu (ust. § 11 ods. 2
a ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch), avšak podľa jeho názoru tieto nesprávne aplikoval nazistený skutkovýstavasnesplnenímpovinnostížalovanejakododávateľavyplývajúcimizust.§7ods.1
sa dôsledne, a s povinnosťami uvedenými v ods. 19 - 42 daného zákona sa vôbec nevysporiadal napriek
tomu, že ich porušenie je spôsobilé k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pričom samotná

žalovaná ich splnenie (pokiaľ ide o povinnosti dané ust. § 7 ods. 19 až 42) nielenže nepreukázala,
ale ani netvrdila, resp. sa k nim nevyjadrovala vôbec. Ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSpÚ sú len
výrazom implementácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008, a to
jej čl. 8 ods. 1 a čl. 23. S odkazom na znenie ust. § 7 ods. 1, 4, 16, 17, 19 - 42 ZoSpÚ účinného
v čase uzatvorenia zmluvy poukazuje na to, že žalovaná do spisu ako dôkaz skúmania bonity žalobcu

založila údajný výstup z bližšie nešpecifikovaného registra, o ktorom nič konkrétne netvrdí, neuvádza,
či ide o register podľa ust. § 7 ods. 17 písm. b/, a teda či ide o register, do ktorého poskytujú údaje
veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa §
20 ods. 1 písm. a/, ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky
a pobočky zahraničných bánk v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
teda žalovaná nielenže neuniesla dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vo vzťahu k splneniu si

jej povinnosti skúmať bonitu zákonom predpísaným spôsobom (s odbornou starostlivosťou). V tomto
kontexte do pozornosti dal uznesenie NS SR zo dňa 24.02.2010 sp. zn. 4Cdo/13/2009. Súd prvej
inštancienesprávneposúdilotázku správnostipostupužalovanejpriskúmaníbonityžalobcusodbornou
starostlivosťou, keď len na základe údajného dopytu žalovanej do akéhosi bližšie nešpecifikovaného
registra, nepovažoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, vyhodnotiac zistené skutočnosti

ako neindukujúce k záveru o existencii hrubého porušenia povinnosti žalovanej podľa ust. § 7 ods. 1, 19
- 42 a to napriek tomu, že táto neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k svojej povinnosti preukázať opak,
t.j. splnenie si povinností uložených jej jednotlivými odsekmi ust. § 7 (v žiadnom prípade takáto povinnosť
nezaťažuje žalobcu). O splnení si povinnosti týmto spôsobom (teda s odbornou starostlivosťou) skúmať
bonitu žalobcu, žalovaná nič nepreukazuje, ani netvrdí. Táto dôsledne neskúmala príjmy žalobcu, jeho

pomery, ani jeho výdavky, ktoré jej konanie nemožno považovať za postup, ktorý je možné kvalifikovať
ako odborná starostlivosť. Z obsahu odvolania možno teda tiež sumárne dovodiť, že má za to, že vo
svojej podstate súd prvej inštancie síce správne aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch, avšak v
rámci posudzovania ťažiskovej otázky sa nevysporiadal so všetkými aspektmi právnej úpravy (§ 7 ods.
1 - 42 ZoSpÚ) čím vo svojej podstate tak namieta jej neaplikovanie, a tým aj nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, čo indikuje k naplneniu nielen odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, ale tieto námietky možno z hľadiska ich obsahu subsumovať aj pod ust. § 365
ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady pre nedostatok
dôvodov napadnutého rozhodnutia).

5. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

6. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací o žalobcom podanom, vyššie identifikovanom odvolaní
rozhodol rozsudkom zo dňa 29.03.2022 pod čk. 27CoCsp 7/2022-251 bez nariadenia pojednávania a
rozsudok súdu prvej inštancie (v poradí druhý) zmenil tak, že určil, že úver poskytnutý žalobcovi na

základe zmluvy o splátkovom úvere č. 5127193930 zo dňa 15.03.2017 je bezúročný a bez poplatkov
a stranám náhradu trov konania vzniknutých tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacích
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie založil na posúdení, že samostatné analyzovanie príjmov bez
analýzy výdavkov, bez vedomosti o osobnom stave, počte vyživovacích povinností, nákladov na
najzákladnejšie potreby žalobcu ako spotrebiteľa, nebolo logicky spôsobilé k reálnemu posúdeniu jeho

úverovej schopnosti (bonity), ako žiadateľa o úver, ale hrubým porušením jeho povinnosti s odbornou
starostlivosťou postupovať pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred poskytnutím úveru (§ 7 ods. 1 ZoSpÚ).
Dôsledkom podcenenia bonity veriteľom tak bol opodstatnený nástup sankcie za týchto okolností voči
veriteľoviuvedenejvust.§11ods.2vetadruháatretiaZoSpÚvpodobebezúročnostiabezpoplatkovosti
poskytnutého úveru.

7. V dôsledku dovolacej intervencie žalovanej proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu,
rozhodol NS SR uznesením zo dňa 30.10. 2024 pod č.k. 6Cdo 159/2022-387 tak, že rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vytýkajúc odvolaciemu súdu, že pokiaľ dospel
kodlišnýmskutkovýmzáveromakosúdprvejinštancieainakposudzovalotázkuneuneseniadôkazného

bremena žalovanou v otázke skúmania bonity žalobcu, bolo potrebné vo veci nariadiť pojednávanie
a zopakovať/doplniť dokazovanie a zároveň mal za nedostatočne vysvetlený rozdiel medzi sankciami
nastupujúcimi pre prípad zistenia porušenia povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (ust.§ 7 ods. 1 ZoSpÚ), ktorými sú absencia oprávnenia veriteľa požadovať jednorazové splatenie úveru
a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 2 ZoSpÚ).

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom, po zistení, že odvolanie
podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa § 359
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu §
127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, preskúmal
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a za nariadenia pojednávania odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 385 ods. 1 CSP dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné tak vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania
medzi stranami sporu (výroky I., II.) za použ. § 388 CSP zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ani zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP v spojení s § 390 CSP).

10. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie v poradí
prvým rozsudkom pod č.k. 14Csp/4/2020-88 zo dňa 21.07.2020 žalobu v oboch jej častiach (tiež
o určenie neprijateľných podmienok v zmluve o úvere) zamietol. Na odvolanie žalobcu, odvolací súd
v poradí prvým rozsudkom pod č.k. 27CoCsp/54/2020-106 zo dňa 17.03.2021 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v časti, ktorou zamietol žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. V

zostávajúcej časti a v časti o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec v tomto
rozsahunaďalšiekonaniearozhodnutie(zaúčelompostupupodľa§295CSPvovzťahukposudzovanej
otázke skúmania bonity žalobcu s odbornou starostlivosťou pred uzatvorením zmluvy o úvere).

11. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom

I. žalobu v zostávajúcej časti o určenie, že spotrebiteľský úver je bez úrokov a bez poplatkov zamietol
a výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná má proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, posúdiac pre rozhodovanie ťažiskovú otázku skúmania
bonity žalobcu veriteľom (žalovanou) pred uzatvorením zmluvy o úvere z hľadiska možnosti nástupu
sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru tak, že z uvedených listín predložených žalovanou mal

súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná posudzovala s odbornou starostlivosťou bonitu žalobcu
a to na základe údajov predložených žalobcom a aj údajov získaných z príslušných registrov žalovanou,
preto nemožno podľa jeho názoru konštatovať, že by hrubo porušila svoju povinnosť podľa § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch a bolo by preto možné považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu uvedeného v ustanovení § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Odvolateľ (žalobca) namieta v tomto odvolacom konaní nesprávnosť v poradí druhého rozhodnutia
súdu prvej inštancie (ktorým tento rozhodoval o zostávajúcej časti jeho žaloby t.j. o určenie, že úver je
bez úrokov a poplatkov). Tvrdí, že je založené na nesprávnych právnych (posúdiac obsah odvolania
tiež skutkových) záveroch vzťahujúcich sa k posudzovanej otázke hrubého (ne)porušenia zákonnej

povinnosti žalovanej uvedenej v ust. 7 ods. 1 ZoSpÚ (povinnosť dodávateľa skúmať s odbornou
starostlivosťou bonitu klienta pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy), za hrubé porušenie ktorej sa
považuje aj nesplnenie povinností uvedených v ust. § 7 ods. 19-42 ZoSpÚ vo väzbe na sankciu
pre prípad ich porušenia uvedenú v ust. § 11 ods. 2 veta druhá a tretia ZoSpÚ (bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru). Z obsahu odvolania možno dovodiť, že má za to, že vo svojej podstate súd

prvej inštancie síce aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch, avšak v rámci posudzovania ťažiskovej
otázky sa nevysporiadal so všetkými aspektmi právnej úpravy (§ 7 ods. 1 - 42 ZoSpÚ) čím vo svojej
podstate tak namieta jej neaplikovanie, a tým aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
vo vzťahu ku ktorým povinnostiam uvedeným v ust. § 7 ods. 19 - 42 ZoSpÚ poukazuje na to, že žalovaná
pred súdom prvej inštancie nielen nepreukázala, ale ani netvrdila ich splnenie, čím tvrdí naplnenie nielen

odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, ale námietky možno z hľadiska
ich obsahu subsumovať aj pod ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý
proces/existencia inej vady pre nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia).

13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil a samotný odvolateľ v konkrétnostiach jej naplnenie
ani netvrdil.14. Ako už bolo vyššie uvedené, produkované odvolacie námietky ťažiskovo smerujú proti nesprávnym
právnymasnimispojenýmskutkovýmzáveromsúduprvejinštancienaktorýchzaložilsvojerozhodnutie
(dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

17. Keďže odvolací súd po preskúmaní rozhodujúcich skutočností dospel k záveru, že tieto sú spôsobilé

indikovať k odlišným skutkovým zisteniam, k akým dospel súd prvej inštancie, tiež zistil, že súd prvej
inštancie v rámci posudzovania ťažiskovej otázky sa nevysporiadal so všetkými aspektmi na esenciálnu
otázku dopadajúcej právnej úpravy (§ 7 ods. 1 - 42 ZoSpÚ), ktorú tiež v potrebnom rozsahu neaplikoval,
pričom zrušenie napadnutého rozhodnutia pre kolíziu s ust. § 390 CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
už raz zrušené bolo a odvolací súd rozhoduje o novom rozhodnutí vo veci) do úvahy neprichádzalo, vo

veci za účelom vykonania potrebného dokazovania (jeho zopakovania - teda z dôvodu uvedeného v ust.
§ 383, § 384 ods. 1, § 385 ods. 1 CSP) nariadil vo veci pojednávanie.

18. Pojednávanie na odvolacom súde bolo v konkrétnosti po prvý krát nariadené na deň 24. 6. 2025,
predvolanie na pojednávanie prevzali právni zástupcovia oboch strán fikciou doručenia, konkrétne PZ

žalovanej dňa 23.5.2025 (doručenka čl. 398), PZ žalobcu dňa 23.5.2025 (doručenka čl. 399 spisu)
čo znamená, že bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania u každej zo strany sporu (§ 178
CSP). Pojednávania sa zúčastnil len PZ žalovanej, neúčasť žalovanej (prostredníctvom PZ), žalobcu
a PZ žalobcu (prostredníctvom písomného podania doručeného odvolaciemu súdu v deň pojednávania)
bola ospravedlnená s vyjadrením súhlasu na prejednanie a rozhodnutie veci v ich neprítomnosti.

Súčasťou podania žalobcu bola tiež jeho požiadavka na aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách
konania pre prípad, ak by na jeho ťarchu malo byť o ich náhrade rozhodnuté. Keďže vychádzajúc
z vyššie uvedeného neboli prítomné také skutočnosti, ktoré by boli prekážkou prejednania veci na
vyššie nariadenom pojednávaní, odvolací súd rozhodol podľa § 180 CSP tak, že pojednávanie sa
uskutoční aj v neprítomnosti strán a PZ žalobcu. V závere tohto pojednávania bolo vyhlásené odvolacím

súdom dokazovanie za skončené a následne bolo pojednávanie odročené na deň 15.7.2025 za účelom
vyhlásenia rozsudku.

19. V dôsledku následného prehodnotenia tohto postupu upravujúceho vedenie konania, odvolací súd
uznesením zo dňa 7.7.2025 pod sp. zn. 27CoCsp 4/2025 zrušil uznesenie o vyhlásení dokazovania

za skončené, ako aj uznesenie, ktorým bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku
(keďže išlo v oboch prípadoch o uznesenia upravujúce vedenie konania, ktorými súd nie je viazaný -
§ 287 ods. 2 CSP v spojení s § 387 ods. 1 CSP), zároveň identickým uznesením pojednávanie odročil
na deň 12.8.2025 o 9.00 hod., na ktoré predvolal strany sporu prostredníctvom ich PZ a zároveň vyzval
strany sporu postupom podľa § 382 CSP na vyjadrenie sa k možnej aplikácii čl. 8 a čl. 23 Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“) ustanovení § 7 odsekov 16, 17, 19, 20,
21, 27 až 30, 42 ZoSpÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (t.j. k 15.3.2017) , tiež ust. §
257 CSP (prípadne produkovanie tvrdení/predloženie dokladov (ne)opodstatňujúcich uplatnenie tohtomoderačného práva na prospech žalobcu, ktoré ustanovenia neboli pri doterajšom rozhodovaní vo veci
použité - z odôvodenia rozhodnutia to nevyplýva) a sú pre rozhodnutie vo veci/tiež v časti o trovách
konaniavýznamné.Uznesenieobsahujúcezrušenieuzneseníupravujúcichvedeniekonania,nariadenie

nového termínu pojednávania a výzvu na vyjadrenie k možnej aplikácií ustanovení, ktoré doposiaľ
neboli použité a predvolanie na pojednávanie prevzali právni zástupcovia oboch strán fikciou doručenia,
konkrétne PZ žalovanej dňa 24.07.2025 (doručenka čl. 417), PZ žalobcu dňa 24.07.2025 (doručenka čl.
418 spisu), teda bolo možné konštatuje, že bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania u každej
strany sporu (§ 178 CSP).

20. Pokiaľ ide o pojednávanie na odvolacom súde (v poradí druhé, na ktorom tiež odvolací súd
o odvolaní žalobcu rozhodol) nariadené na deň 12. 8. 2025, tak ako už bolo konštatované v odseku
19/ odôvodenia tohto rozhodnutia, predvolanie na pojednávanie prevzali právni zástupcovia oboch strán
fikciou doručenia, pričom bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania u každej zo strany sporu (§
178CSP).PojednávaniasazúčastnillenPZžalovanej,neúčasťžalovanej(prostredníctvomPZ),žalobcu

a PZ žalobcu (prostredníctvom písomného podania doručeného odvolaciemu súdu) bola ospravedlnená
s vyjadrením súhlasu na prejednanie a rozhodnutie veci v ich neprítomnosti. Keďže vychádzajúc z vyššie
uvedeného neboli prítomné ani v tomto prípade také skutočnosti, ktoré by boli prekážkou prejednania
veci na vyššie nariadenom pojednávaní, odvolací súd rozhodol podľa § 180 CSP tak, že pojednávanie
sa uskutoční aj v neprítomnosti strán a PZ žalobcu.

21. Žalobca ani jeho PZ sa žiadneho z pojednávaní nezúčastnili, svoju neúčasť ospravedlnili, v rámci
ospravedlnení z hľadiska vecného tiež v reakcii na vyššie uvedenú výzvu odvolacieho súdu žalobca
prostredníctvomsvojhoPZžiadnekonkrétnostineuviedli.Bolotakzrejmézotrvaniežalobcunapodanom
odvolaní.

22. Žalovaná prostredníctvom svojho PZ na nariadenom pojednávaní a tiež v reakcii na vyššie uvedenú
výzvu odvolacieho súdu podaniami (ktoré boli doručované žalobcovi prostredníctvom jeho PZ) a tiež
priamo na pojednávaní zotrvávala na tom, že si splnila svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou
skúmať bonitu žalobcu pred poskytnutím úveru, pričom podľa jej názoru k inému záveru nemožno

dospieť ani vo svetle ustanovení na ktoré sa v odvolaní odvolával žalobca a ku ktorým sa na výzvu
súdu vyjadrila, i keď nerozumie prečo na tieto ustanovenia odvolací súd poukazuje, keďže metodika
na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver bola stanovená až opatrením NBS, žalobu opakovane
označuje za šikanóznu, poukazuje na závery dovolacieho súdu a ich záväznosť, tiež nahrádzanie
nečinnosti spotrebiteľa činnosťou súdu.

23. Z dokazovania vykonaného v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktoré tento zopakoval
v rozsahu oboznámenia stručného obsahu listín a to zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 15.3.2017 (č.l.
128), prílohy zmluvy (č.l. 131), splátkového kalendára (č.l. 137), záznamu o poistení (č.l. 139), oznamov
a informácií banky (výpisy z účtu žalovaného č.l. 141 - 143), výplatných pások žalobcu (č.l. 144 - 146),

lustráciou žalobcu v registri (č.l. 147), tlačového výstupu overenia pracovného pomeru žalobcu v
Sociálnej poisťovni (č.l. 148), tiež oboznámenia stručného obsahu stanovísk strán sporu v odvolacom
konaní vyplýva, a medzi stranami to ani sporným nebolo, že strany sporu uzatvorili dňa 15.03.2017
zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej poskytla žalovaná žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške
6.000,- eur. Výška úrokovej sadzby bola dojednaná vo výške 20,90 % s fixáciou do splatnosti, po

poskytnutí zľavy bola konečná výška úrokovej sadzby 18,90 %. Výška mesačnej splátky bola 189,77
eur, splatnosť splátky bola 30. deň v kalendárnom mesiaci. Prvá splátka bola splatná vychádzajúc
z obsahu zmluvy dňa 30.4.2017, posledná splátka (konečná splatnosť úveru) bola dohodnutá na deň
30.3.2021,pripočtesplátok48.Výškaročnejpercentuálnejmierynákladovuvedenávzmluveje23,96%.
Celková čiastka spojená s úverom, ktorú bol žalobca povinný vychádzajúc z obsahu zmluvy zaplatiť,

bola 9.108,31 eur. Súčasťou úverovej zmluvy bolo zároveň poistenie úveru s poplatkom za poistenie
8,35 eur mesačne, splácanom v rámci mesačnej splátky úveru. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovanej
do podania žaloby uhradil sumu 6.011,90 eur.

24.Žalovanávreakciinavýzvusúduprvejinštancieadresovanújejvkonanínaprvejinštancii,zaúčelom

preukázania, že skúmala bonitu žalobcu pred poskytnutím mu úveru, predložila vo fotokópiách tri výpisy
z účtu žalobcu, tri výplatné pásky žalobcu, listinu (ceruzkou) označenú ako výsledok lustrácie žalobcu
v úverovom registri a listinu označenú ako výstup overenia pracovného pomeru žalobcu prostredníctvom
Sociálnej poisťovne (obsahujúcu „lustrum“ údajov k v nej identifikovaným 23 bodom).25. V konkrétnosti z listiny predloženej žalovanou, ktorá podľa jej tvrdenia má byť písomným výstupom
z úverového registra (čl. 147 spisu) nie je možné zistiť o aký druh úverového registra ide (ak vôbec,

pretože na listine len v jej hornej časti je ručne ceruzkou pravdepodobne žalovanou poznačené „úverový
register“), resp. sa má jednať (interný register žalovanej, či externý a ak áno akého pokrytia), na
listine sú predtlačené kategórie/údaje, ktoré sa mali zrejme overovať v zaškrtnutom súbore „súhrnné
informácie“ (príkladmo celkový počet inštitúcií kde má klient kontrakty, počet kontraktov, koľko z nich
je ukončených, koľko existujúcich, kreditné karty a ďalšie), avšak pri žiadnom z nich nie je výsledné

zistenie (ani nulové). Možno len opoznať, že údaje z listiny plynúce by sa mali týkať A. B. (žalobcu)
ako interného klienta. Z tohto tvrdeného výstupu však nemožno zistiť na rozdiel od výstupu zo Sociálnej
poisťovne, kto a kedy takéto informácie dopytoval. V stredovej časti je síce akýsi tabuľkový formulár
(zrejme slúžiaci pre výstupy), zo záhlavia ktorého je zrejmé, že pri zistených výstupných zisteniach by
mal byť uvedený dátum, čas, banka a spracovanie, zrejme z dôvodu ich identifikácie (tiež ďalšie údaje,
ktoré sú však skryté, keďže tabuľka pred jej vytlačením žalovanou zjavne nebola posunutá tak, aby

mohli byť opoznateľné všetky údaje), len pod označením banka je uvedená F. F., A., uvedený dátum
14.3.2017 a pri spracovaní je uvedené „OK“. Nie je možné z neho jednoznačne zistiť, či ide o výstup pred
uzatvorením úverovej zmluvy, či po jej uzatvorení, keďže údaj „OK“ je interpretovateľný skôr spôsobom,
že úver už bol spracovaný, čo by indikovalo skôr v prospech toho, že tento výstup bol vyhotovený až
niekedy na časovej osi dodatočne po uzatvorení a spracovaní úverovej zmluvy.

26. Z listiny označenej ako „Tlačový výstup overenia pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni“ (čl.
148 spisu) vyplýva, že dopyt bol vykonaný žalovanou na osobu žalobcu v Sociálnej poisťovni dňa
15.03.2017o8,36hodine,vrámciktorejprostredníctvom23bodovjepozitívnezodpovedané,žežalobca
je zamestnaný u zamestnávateľa a to viac ako 93 dní, že za predpredposledný mesiac (pred dopytom)

mal dostatočný vymeriavaci základ (v predposlednom a poslednom mesiaci sa uvádza, že takýto údaj
nie je známy), za monitorovaný počet mesiacov (nie je však zrejme ktorých) má potrebný priemerný
vymeriavací základ (nie je uvedené v akej výške), že nie je poberateľom starobného ani invalidného
dôchodku (teda z nich nemá ani zrážky), nepracuje na dohodu o pracovnej činnosti, nie je SZČO a nemal
ani príjem od rôznych zamestnávateľov.

27. Pokiaľ ide o tri výpisy z osobného účtu žalobcu vedeného vo Fiobanke, a. s., žalobcom nebolo
spochybnené, že tieto listiny žalovanej predložil on. Z kópie výpisu z účtu žalobcu za mesiac február
2017 vyplýva, že k 01.02.2017 bol kreditný zostatok na účte žalobcu vo výške 15,98 eur, na účet bola
v priebehu tohto mesiaca poukázaná zamestnávateľom žalobcu (Kovok Prievidza, s. r. o.) jeho mzda vo

výške 435,50 eur s nevýznamným kreditným zostatkom ku koncu mesačného obdobia (28.02.2017) vo
výške 20,48 eur. V princípe obdobné zistenia vyplývajú aj z výpisu účtu žalobcu za január 2017, keď k
01.01.2017 bol kreditný zostatok na účte žalobcu vo výške 24,30 eur, na účet bola v priebehu tohto
mesiaca poukázaná zamestnávateľom žalobcu (Kovok Prievidza, s. r. o.) jeho mzda vo výške 447,18 eur
s nevýznamným kreditným zostatkom ku koncu mesačného obdobia (31.01.2017) vo výške 15,98 eur

a v konečnom dôsledku aj z posledného výpisu účtu žalobcu za december 2015, keď k 01.12.2016 bol
kreditný zostatok na účte žalobcu vo výške 14,29 eur, na účet bola v priebehu tohto mesiaca poukázaná
zamestnávateľom žalobcu (Kovok Prievidza, s. r. o.) jeho mzda vo výške 430,01 eur s nevýznamným
kreditným zostatkom ku koncu mesačného obdobia (31.12.2016) vo výške 24,30 eur. Z výpisov vyplýva,
že jediným príjmom na účet žalobcu v týchto sledovaných mesiacoch bola jeho mzda.

28.Zkópiitrochpredloženýchvýplatnýchpásokžalobcuvyplývavýškajehonettomzdyzamesiacjanuár
2017 v sume 447,18 eur, za december 2016 výška netto mzdy 446,03 eur, za október 2016 výška netto
mzdy 445,63 eur.

29. Žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tvrdila, že určité údaje o žalobcovi
získala aj z písomnej žiadosti o úver podpísanej žalobcom pred poskytnutím mu úveru, čo žalobca
spochybnil a žalovaná toto svoje tvrdenie až do rozhodnutia súdu prvej inštancie (teda v rámci zákonnej
koncentrácie konania) ničím nepreukázala. V priebehu odvolacieho konania predložila na pojednávaní
odvolacieho súdu listinu označenú ako žiadosť o úver a žiadala vykonať dokazovanie jej oboznámením,

čo však odvolací súd neakceptoval a tento dôkaz ako neprípustnú novotu v odvolacom konaní (keďže
listina nebola predložená v rámci zákonnej koncentrácie konania pred súdom prvej inštancie - § 154
CSP, teda do doby ako súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené) nevykonal (teda ani na
obsah tejto listiny pri rozhodovaní neprihliadol), keďže žalovaná si nesplnila svoju zákonnú povinnosťa z hľadiska predpokladov daných ust. § 366 CSP nepreukázala (ale ani netvrdila - nezodpovedala
dokonca ani dotaz odvolacieho súdu priamo na pojednávaní z akého dôvodu táto listina nebola v rámci
zákonnejkoncentráciekonaniasúduprvejinštanciepredložená) splneniepodmienokprejejprípustnosť.

Odvolací súd je síce aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok,
vylúčenia sudcu, alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom

konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom
konaní nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou
uplatnené pred súdom prvej inštancie. V posudzovanej veci žalovaná počas celého konania pred súdom
prvej inštancie mala vytvorený dostatočný právny i časový priestor na preukázanie svojich tvrdení
o existencii žiadosti o úver, ktorá žiadosť mala obsahovať niektoré údaje o žalobcovi, a to najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Vo veci bolo vykonané dokazovanie pred súdom

prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia identifikovanými listinnými dôkazmi a pokiaľ žalovaná,
ktorá nakoniec ani nie je v postavení odvolateľa, predložila v odvolacom konaní (dokonca ani nie
v lehote na vyjadrenie sa k odvolaniu - ktorú možnosť vyjadrenia ani nevyužila), ale až na pojednávaní
odvolacieho súdu ďalší dôkaz a to žiadosť o úvere, ide o tzv. „neprípustnú novotu“, na ktorú odvolací
súd prihliadnuť pre nesplnenie zákonných podmienok ani nemohol.

30. Ťažiskovou otázkou, ktorú z hľadiska odvolania podaného žalobcom bolo potrebné zodpovedať
tak bolo, či si žalovaná pred uzatvorením dotknutej úverovej zmluvy splnila svoju zákonnú povinnosť
posúdiť s odbornou starostlivosťou úverovú bonitu spotrebiteľa, v našom právnom poriadku zakotvenú
v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch a to z hľadiska všetkých právnych aspektov túto problematiku

ovládajúcichuvedenýchvtomtozákonnomustanovení,vovzťahukmožnémunástupusankcievpodobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 2 veta druhá až štvrtá ZoSpÚ).

31. Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (t.j. 15.03.2017)
zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné

prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

32. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.

33. Podľa § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

34. Podľa § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

35. V posudzovanej veci bola zmluva o úvere uzavretá dňa 15.03.2017, preto sa na ňu vzťahovali

ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto zmluvy (15.03.2017), teda
účinné do 31.05.2017.

36. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom období

spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

37. Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období, na účely tohto zákona

sa rozumie

a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti,

d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,

38. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v znení účinnom v rozhodnom období,
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy, spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

39. Podľa § 11 ods. 2 veta druhá až štvrtá ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, v prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

40. Podľa § 7 ods. 42 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.
a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní pri získavaní, uchovávaní a

spracúvaní údajov potrebných na posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
od spotrebiteľa postupovať v súlade s týmto zákonom a s osobitným predpisom. Veriteľ podľa § 20
ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú oprávnení bez súhlasu
spotrebiteľa údaje potrebné na posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získať
kopírovaním, skenovaním alebo iným zaznamenávaním.

41. Podľa § 7 ods. 16 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období veriteľ je povinný postupovať pri
poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať
a poskytovať spotrebiteľské úvery

a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a

b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

42. Podľa § 7 ods. 17 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, vynaložením odbornej starostlivosti
sa rozumie najmä to, že veriteľ

a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,

b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

43. Podľa § 7 ods. 19 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.
a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne

prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

44. Podľa § 7 ods. 20 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, na výpočet ukazovateľa schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,

c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

45. Podľa § 7 ods. 21 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1
písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet
limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až
d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).

46. Podľa § 7 ods. 27 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.
a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní pri posudzovaní položiek podľa

odseku 20, ktoré sa použijú pri výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,
peňažných záväzkoch spotrebiteľa a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa.
Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom

interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,
je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a príjem
spotrebiteľa.

47. Podľa § 7 ods. 28 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a),
banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní pri posudzovaní príjmu spotrebiteľa
zohľadňovať jeho očakávané zníženie, a to najmä z dôvodu očakávaného začatia poberania starobného
dôchodku počas doby splácania úveru.

48. Podľa § 7 ods. 29 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.
a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne
prehodnocovať limit pre lehotu splatnosti spotrebiteľského úveru, ak odsek 31 neustanovuje inak.

49. Podľa § 7 ods. 30 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ podľa § 20 ods. 1

písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver
spotrebiteľovi, len ak lehota splatnosti tohto spotrebiteľského úveru spĺňa limit podľa odseku 29.

50. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období, spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo určenia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

51. Podľa § 137 písm. d/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

52. Keďže žalobca na ochranu svojich práv zvolil určovaciu žalobu, primárne bolo potrebné sa
vysporiadať s otázkou jej procesnej prípustnosti vo svetle § 137 CSP.

53. Otázka prípustnosti zvolenej žaloby z hľadiska ust. § 137 CSP a teda aj otázka (ne)existencie
naliehavého právneho záujmu, či existencie osobitného predpisu oprávňujúceho žalobcu k podaniu

určovacej žaloby, je vecou právneho posúdenia.

54. Kritériom pre pozitívno-právne členenie žalôb je v zásade podľa § 137 CSP žalobcom formulovaný
žalobný návrh (petit) v spojitosti s právnym dôvodom tvrdeného práva. Význam ust. § 137 je
predovšetkým normatívny, spočívajúci v tom, že vymedzuje podmienky prípustnosti pre niektoré druhy

žalôb. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ CSP) vychádzajúc zo znenia
ustanovenia, ktoré ju normuje, musí vyplývať z osobitného predpisu (hmotného práva), inak je takáto
žaloba neprípustná.55. Pokiaľ z osobitného predpisu vyplýva možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti,
už nie je na strane žalobcu povinnosť preukazovať a na strane súdu oprávnenie skúmať naliehavý
právny záujem, keďže za týchto okolností právny záujem na určení práva vyplýva priamo z právneho

predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje, alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú určovaciu žalobu,
ktoré oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem
žalobcu je daný, pokiaľ však takáto možnosť z osobitného predpisu nevyplýva, bez ďalšieho to indikuje
k zamietnutiu takto formulovanej žaloby pre jej neprípustnosť.
56. Nemožno pochybovať a medzi stranami ani nebol sporný v okolnostiach tejto veci spotrebiteľský

charakter právneho vzťahu založeného medzi stranami sporu zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorý
podlieha normám spotrebiteľského práva (§ 52 a nasl. OZ), tiež zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 15.03.2017.

57. Ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období, oprávňuje
spotrebiteľa (žalobcu) pred súdom sa domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, teda
odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobcom zvolená žaloba v okolnostiach tejto veci je
procesne prípustnou a bolo možné ju vecne prejednať.

58. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní uplatňovaný

nárok žalobcu voči žalovanej, súd prvej inštancie vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v
spotrebiteľskom právnom vzťahu, posúdiac správne, že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva,
podrobil ex offo (tiež vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu) prieskumu jednak obsah zmluvy o dotknutom
úvere z hľadiska toho, či obsahovala všetky obligatórne náležitosti (ktoré pozitívne závery v tejto otázke
predmetom odvolacieho prieskumu už nie sú) a tiež skúmal, či postupom žalovanej pred uzatvorením

zmluvy (teda v predkontraktačnom procese) nedošlo k hrubému porušeniu jej povinnosti s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu žalobcu.

59. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), podľa ktorého ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,

príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

60. Nemožno pochybovať, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa, čo zákonodarca zdôrazňuje priamo v ust. § 7 ods. 16 písm. b) za
bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch.

61. Ústavný súd SR zaoberajúci sa vyššie uvedenou povinnosťou veriteľa, ako aj povinnosťou
všeobecných súdov ex offo skúmať jej splnenie vo svojom Náleze pod č.k. II. ÚS 530/2024-39 zo dňa
12. februára 2025 uviedol, že......

- „...splnenie tejto povinnosti je potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním
úveru. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne
viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej
neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit
Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú

smernicu vykladá tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu
nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016,
Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene
povedané, v mnohých prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale

veriteľ je ten, kto má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať
môže, aby to vedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze
vstupných údajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch).- Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa,
ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) – v prípade
porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové

splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný
a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie

povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje aj porušenie § 7 ods. 19 až
42 zákona o spotrebiteľských úveroch.

- Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.

- Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo
možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom

bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred
nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

- Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely

posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal
byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva),
že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo
predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,
klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,

nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné
pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už
pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver
napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.

- Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia
§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa

a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).

- Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter

svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.

- Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ
poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa predsa
vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.

- Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie

vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovejbonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať
ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu.

- V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho – dokonca aj právne
zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4.
júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto
Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení
spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod

62). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale súd je
povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume
úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd
nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových
okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice
(pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body

66 a 70).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK, už citovaný, bod 23)].

- Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica zaväzuje
všetkyčlenskéštáty,ktorýmjeurčená,pokiaľideovýsledok,ktorýmábyťdosiahnutý,pričomponecháva
vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica sama osebe

nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu nemožno odvolávať
(rozsudokSúdnehodvoraDominguezz24.januára2012,C-282/10,bod37).Tovšaknemeníničnatom,
že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica. Táto
povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre všetky orgány členských

štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho dvora Commune de Mesquer
z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie povinnosti veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje procesnú požiadavku, ktorá
neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Kušionová z
10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z 18. februára 2016, C-49/14,

bod 35).

- Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť

konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,
ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24)“.

62. Sumarizujúc tak vyššie uvedené, ústavný súd zdôrazňuje odkazom na ním identifikované

rozhodnutia súdneho dvora, povinnosť vnútroštátneho súdu rozhodujúceho vo veci skúmať ex
offo porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva, čo subsumuje aj povinnosť súdu ex
offo skúmať tiež dodržanie povinnosti veriteľa konať nielen s formálnou, ale s odbornou starostlivosťou
pri prieskume úverovej bonity klienta (teda dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 vyššie
uvedenej smernice), ktorý postup vo výsledku spotrebiteľovi zodpovie, ako sa veriteľ so zisteniami

získanými v takomto procese vysporiadal a na základe čoho dospel k záveru, že v jeho prípade nejde
o klienta nebonitného (pokiaľ mu úver poskytol ako tomu bolo aj v posudzovanej veci), pretože práve
zamedzenie poskytovania úverov nebonitným spotrebiteľom je zmyslom a podstatou vyššie uvedenej
zákonnej povinnosti veriteľa ochraňujúcej záujem slabšieho spotrebiteľa, s ktorým názorom ústavného
súdu sa odvolací súd plne identifikuje aj v podmienkach tejto veci a na tomto v princípe založil aj svoje

predchádzajúce zmeňujúce rozhodnutie (zrušené dovolacím súdom).

63. Úlohou súdu prvej inštancie tak aj v okolnostiach danej veci bolo vysporiadať so všetkými
konkrétnymi okolnosťami prípadu, posúdiť splnenie povinnosti veriteľa vo všetkých aspektoch
súvisiacich s poskytovaním úveru, vyhodnotiť či z dostatočného podkladového materiálu, ktorý

s odbornou starostlivosťou veriteľ vyhodnotil aj veriteľ vôbec správne posúdil, či žalobcovi mohol požičať
sumu žiadaného/poskytnutého úveru s predpokladom, že to bude aj splácať, a tiež že ho to neuvrhne
do ťaživých podmienok (nezhorší to jeho postavenie) a to so zreteľom na právny predpis ktorý k tomu v
zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétne posúdenie (§ 7 ods. 20a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch - odvolací súd poznamenáva, že nie je teda pravdou tvrdenie
žalovanej, že v čase poskytnutia úveru žiadna metodika výpočtu ukazovateľa prítomná nebola, ktorý
názor jednoznačne vyplýva aj z nálezu ústavného súdu) a v rámci svojho rozhodnutia spotrebiteľovi

tiež odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými
právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva (pokiaľ ako zdôrazňuje ústavný súd sa vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho
možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia a potom nemožno očakávať ani to, že
tieto skúsenosti zrazu nadobudne v priebehu súdneho konania), aby tak spotrebiteľ mal možnosť

z rozhodnutia pochopiť prečo veriteľ postupoval (ne)správne, a preto mu mohol úver opodstatnene
poskytnúť.

64. Vyššie uvedenú úlohu si však súd prvej inštancie vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutievudržateľnejkvalitenesplnil.Obmedzilsanakonštatovanieakédokladyzaúčelomsplnenia
si tejto povinnosti žalovaná predložila, nevyhodnotil však dopad ich neúplnosti z hľadiska všetkých

potrebných údajov pre konkrétne posúdenie bonity (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch)
a už vôbec nezodpovedal, prečo napriek chýbajúcim údajom z potrebných kategórií (osobný stav,
počet vyživovacích povinností, životné náklady spotrebiteľa ...) postup žalovanej hodnotil ako odborne
starostlivý, ako hrubo neporušujúci jej vyššie uvedenú predpísanú povinnosť, pri absencii zhodnotenia,
či žalovaná aj dostupné jej údaje pred uzatvorením zmluvy o úvere vyhodnotila správne a mohla

so zreteľom na cieľ, ktorý táto povinnosť sleduje, žalobcovi úver poskytnúť, čo je spôsobilé k záveru
onaplnenídôvodunaodvolanieuvedenéhovust.§365ods.1písm.b/CSP(zhľadiskavádodôvodnenia
rozhodnutia), zároveň však nespôsobilé k zrušeniu jeho rozhodnutia odvolacím súdom (§ 389 ods. 1
CSP) a to pre kolíziu s ust. § 390 CSP, z ktorého dôvodu musel svojou činnosťou tieto nedostatky
suplovať odvolací súd.

65. Odvolacísúdvyhodnotenímrozhodujúcichskutočnostívosvetlekomplexnejprávnejúpravynadanú
problematiku dopadajúcej (tak, ako je špecifikovaná v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia)
nepovažuje za správne ani skutkové a niektoré právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie v otázke skúmania bonity žalobcu žalovanou pred uzatvorením zmluvy.

66. So zreteľom na znenie ust. § 7 ods. 1, tiež ods. 20 až 41 ZoSpÚ, jeho účel a zmysel na ktorých
zakladá svoje rozhodnutie tiež ústavný súd vo svojom náleze (špecifikovaný v predchádzajúcej
časti) nemožno pochybovať, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na
zreteľ tak existujúcu situáciu klienta (tak jeho príjmy a výdavky, náklady na bežný život, osobný stav,

počet vyživovacích povinností), ako aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných
pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej
schopnostijetakvzmyslereálnehonaplnenia tejtopovinnostipotrebnéklásťnapomermedzipríjmamia
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru, resp. či vzhľadom na jeho pomery je

vôbec reálne očakávať, že pri nákladoch na najzákladnejšie potreby bude vôbec schopný úver splácať
a ak áno, či sa neocitne v dôsledku povinnosti jeho splácania v ďaleko ťaživejšej životnej situácii ako
pred jeho poskytnutím. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza
z v tom čase existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Účelom ani zmyslom tejto
povinnosti samozrejme nie je nadobudnutie stopercentnej istoty o splatení celého úveru, keďže nie

je možné s istotou vylúčiť situácie, že spotrebiteľ príkladmo dostane výpoveď z pracovného pomeru,
dlhodobo ochorie, či nastanú iné, na jeho situáciu negatívne dopadajúce skutočnosti. Zákonodarca
zavedením tejto povinnosti však jasne sledoval efektívne zamedzenie predlžovania spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní v čase uzatvorenia zmluvy a reálne ani vo svetle svojich v tom čase existujúcich
pomerov do budúcnosti svoje záväzky riadne splácať a ak áno len za cenu ohrozenia svojich základných

životných potrieb. Z textu zákona vyplýva, že tieto informácie si má veriteľ zabezpečiť sám (avšak
tiež v spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho povinnosťou je takto získané informácie zhromaždiť,
odborne vyhodnotiť a s odbornou starostlivosťou rozhodnúť, ktoré z nich je nevyhnutné ďalej tiež
aj overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o osobnom stave spotrebiteľa, príjmoch
a výdavkoch (v ich zložení a kvalite), z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej

finančnej situácii. Spotrebiteľa síce zaťažuje povinnosť poskytnúť veriteľovi (avšak len na jeho žiadosť)
úplné, presné a pravdivé údaje, čo však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou
a vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, tiež aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a
objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosťspotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie veriteľa), keď tomuto v závislosti na
frekvencii splácania zostane v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov,
aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške, čo

vyžaduje zo strany dodávateľa zanalyzovanie tak príjmov, ako aj výdavkov u konkrétneho žiadateľa
o úver. Samostatné analyzovanie príjmov bez analýzy výdavkov, osobného stavu, počtu vyživovacích
povinností, nákladov na najzákladnejšie potreby, či naopak, nie je logicky spôsobilé k reálnemu
posúdeniuúverovejschopnosti(bonity)spotrebiteľa,akožiadateľaoúver.Dôsledkompodceneniabonity
veriteľom nie je neplatnosť zmluvy, ale sankciou pre veriteľa pre neposkytnutie ochrany spotrebiteľovi

pred nebonitným úverom, teda pre prípad hrubej nedbanlivosti pri skúmaní bonity spotrebiteľa, ako
porušenie zákonnejpovinnosti sodbornoustarostlivosťouposúdiťbonituspotrebiteľa,jenástupsankcie
voči nemu uvedenej v ust. § 11 ods. 2 veta druhá ZoSpÚ v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľovi poskytnutého úveru (ako hrubé porušenie tejto povinnosti pri posudzovaní schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver - § 11 ods. 2 veta tretia, keď za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 - § 11 ods. 2 veta štvrtá).

67. V okolnostiach danej veci žalobca ako spotrebiteľ formulujúc svoju žalobu o.i. aj na určenie
poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov od počiatku (teda už v žalobe) tvrdí netransparentný,

nekalý prístup (nekalé obchodné praktiky) žalovanej, ktoré sa vo vzťahu k nemu mali prejaviť
v štádiu pred uzatvorením úverovej zmluvy, a i keď v prvotnej žalobe priamo neformuluje nesplnenie
povinnosti žalovanej pri posudzovaní jeho bonity (ktoré tvrdenia vo vzťahu k nekalým praktikám
precizoval neskôr pred súdom prvej inštancie), faktom je, že tzv. predkontraktačné štádium je tvorené
ťažiskovo práve činnosťou týkajúcou sa povinnosti veriteľa skúmať bonitu žiadateľa o úver, takže

žalobcom produkované pochybnosti o zákonnosti predzmluvného procesu, nielen plne opodstatňovali,
ale priamo neopomenuteľne zo strany súdu vyžadovali v súdnom konaní ex offo preskúmanie
splnenia dotknutej povinnosti žalovanou a v rámci toho aj preskúmanie - vykonanie dokazovania za
účelom jej preukázania a to aj bez toho, aby to ktorákoľvek zo strán navrhla (§ 295 CSP), čo je
dané individuálnym charakterom tohto sporu s ochranou slabšej strany (spotrebiteľa). Z judikatúry

SDEÚ vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa,
ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Vnútroštátny súd musí prihliadnuť na nesplnenie povinností veriteľa
(tiež) v predzmluvnom štádiu aj bez návrhu spotrebiteľa (čo umožňuje práve ust. § 295 CSP), ktoré
pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom vysloví nesúhlasí o ktorý prípad však
v tejto veci nešlo. Na túto povinnosť nemá žiaden vplyv ani prípadné zastúpenie spotrebiteľa advokátom

(SDEÚ vo veci C-511/17, Lintner, analogicky SDEÚ vo veci C-429/05, Rampion a Godard). A i keď to
z gramatického výkladu komentovaného ustanovenia explicitne nevyplýva, v zmysle vyššie uvedenej
judikatúry SDEÚ ide o vykonávanie dôkazov, ktoré by mohli byť v prospech spotrebiteľa (nie veriteľa), za
aké je potrebné nepochybne považovať tiež dôkazy preukazujúce/nepreukazujúce splnenie dotknutej
povinnosti voči spotrebiteľovi veriteľom, na ktorých predloženie bola žalovaná vyzvaná a bolo výlučne

na samotnej žalovanej, ktorú v tomto smere dôkazné bremeno plne zaťažovalo, aby predložila také
dôkazy, ktoré by splnenie tejto zákonnej povinnosti z jej strany preukazovali, k naplneniu čoho však
v požadovanej kvalite neprišlo. Pokiaľ teda súd prvej inštancie (aj na usmernenie odvolacieho súdu)
postupoval ide o plnenie si jeho zákonných povinností a rozhodne ho nemožno označiť ako postup
nepredvídaný, atbitrárny, porušujúci princíp právnej istoty, či odporujúci konštantnej rozhodovacej praxi,

ako to žalovaná v odvolacom konaní podsúvala.

68. Vychádzajúc z listín predložených žalovanou táto pred uzatvorením zmluvy určitými informáciami
o pomeroch žalobcu (ktoré okrem iných sú tiež potrebné pri skúmaní bonity žiadateľa o úver)
disponovala, avšak nie v rozsahu, ktorý by odôvodňoval záver o skúmaní a následnom vyhodnotení

jeho bonity s odbornou starostlivosťou. Uspokojila sa s výstupom zo Sociálnej poisťovne, ktorý jej však
dal odpoveď len na to, či bol žalobca v tom čase zamestnaný, tiež, že v tom čase nebol poberateľom
invalidného, ani starobného dôchodku, nepracoval súčasne u iných zamestnávateľov, nebol SZČO
a v priemere za zisťované mesiace (z výstupu nie je zrejmé ktoré) mal potrebný vymeriavací základ.
U viacerých predtlačených údajoch sa uvádza, že nie sú zistené/dostupné. K dispozícii mala (nebolo

sporné že priamo od žalobcu) informáciu o výške jeho príjmu za posledné tri mesiace (kópie výplatných
pások za mesiace december 2016, január a február 2017) a za rovnaké obdobie tiež kópie výpisov
z jeho účtu vedeného u D., A., z ktorých však vyplýva, že mzda žalobcu len nevýznamne presahovala
minimálnu mzdu za rok 2016 a v roku 2017 bol jeho príjem prakticky na úrovni minimálnej mzdy (435,-eur mesačne). Na svojom účte kam mu bola poukazovaná mzda nemal žiadne úspory a jeho zostatky
na konci každého zo sledovaných mesiacov boli skutočne nevýznamné (v priemere 20,- max. 25,- eur).
Nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že nad rámec dokladov, ktoré žalovanej predložil samotný žalobca,

by si údaje z nich plynúce bola žalovaná akýmkoľvek spôsobom overovala. Absentuje tiež akýkoľvek
dôkaz o zisťovaní rodinného stavu žalobcu (v zmysle, či je ženatý, príp. rozvedený) či o počte jeho
vyživovacích povinností. Absolútne absentuje akýkoľvek prehľad výdavkov žalobcu (už len dôkaz že
boli žalovanou vôbec zisťované v konaní predložený nebol) na jeho základné životné potreby, takže je
potrebné vychádzať z toho, že v čase uzatvorenia zmluvy nedisponovala žalovaná údajmi, potrebnými

na seriózne preskúmanie bonity žalobcu. Absentovali informácie o nákladoch na bývanie žalobcu, na
stravu, na energie, prípadne na telefón či cestovné do práce, náklady na zdravotnú starostlivosť, teda
na jeho základné odôvodnené potreby, ktoré musel/mohol vynakladať v priemere za mesiac, čím sa
žalovanádiskvalifikovala(priabsenciitiežúdajovojehoosobnomstaveapočtevyživovacíchpovinností)
reálne z možnosti hodnoverne a s odbornou starostlivosťou bonitu žalobcu analyzovať a v konaní ani
nebolpredloženýakýkoľvekdôkazotom,žetoajreálnevykonala,keďženiejejasné,ktorézdostupných

údajov ju viedli k záveru, že úver poskytnutý žalobcovi pri nastavenej mesačnej splátke 189,78 eur by
mohol byť pre žalobcu pri výške jeho príjmu a absencii znalosti výšky jeho životných nákladov bonitným.
Výpisy z bežného účtu žalobcu nasvedčujú v prospech toho, že tento nedisponoval v rozhodnom období
žiadnymi úsporami. Na účte sa prakticky opakujú v každom mesiaci len dve transakcie, jedna kreditná,
prostredníctvom ktorej je pripísaná na účet žalobcu mzda a jedna debetná, prostredníctvom ktorej je

mzda z účtu vybratá. Nemožno pochybovať, že výška mzdy v porovnaní s výškou základných životných
potrieb (v zmysle nákladov na bývanie, stravu, ošatenie, zdravotnú starostlivosť a podobne) nedáva
rozumný predpoklad preto, že by žalobca mohol z nej bez ohrozenia svojich základných životných
potrieb predpokladanú splátku na úver platiť, či už v danom momente, alebo výhľadovo do budúcna,
pri počte nastavených splátok 48 (a ak by aj platil indikuje to k ohrozeniu zabezpečenia jeho základných

životných potrieb). Nemožno pochybovať o tom, že pokiaľ sa ocitol žalobca vzhľadom na svoj nízky
príjem v tak ťaživej ekonomickej situácii, že zažiadal o úver, po jeho poskytnutí a pri uvedenej mesačnej
splátke, sa jeho situácia musela nevyhnutne dramaticky zhoršiť, pretože na pokrytie všetkých jeho
životných a najnevyhnutnejších nákladov po odpočítaní splátky mu zostala len čiastka (vychádzajúc
z jeho priemerného príjmu 430,- eur) cca 240,- eur, čo je pri dlhodobom úverovom zaťažení likvidačné

(48 mesiacov), nehovoriac o celkovom zhoršení jeho situácie v tom, že pri nastavenej úrokovej sadzbe
by na úvere zaplatil o 50% viac, ako si požičal, čo v jeho pomeroch bolo výslovne na jeho neprospech.
Nemožno opomenúť ani zanedbateľnú výpovednú hodnotu listiny predloženej žalovanou, ktorá podľa jej
tvrdeniamábyťpísomnýmvýstupom zúverovéhoregistra(čl.147spisu)pretoženiejemožnéznejzistiť
o aký druh úverového registra vôbec malo ísť (ak vôbec, pretože na listine len v jej hornej časti je ručne

ceruzkou pravdepodobne žalovanou poznačené „úverový register“), seriózne teda nemožno opoznať, či
ide o interný register žalovanej, či externý a ak áno akého pokrytia, na listine sú predtlačené kategórie/
údaje, ktoré sa mali zrejme overovať v zaškrtnutom súbore „súhrnné informácie“ (príkladmo celkový
počet inštitúcií kde má klient kontrakty, počet kontraktov, koľko z nich je ukončených, koľko existujúcich,
kreditné karty a ďalšie), avšak pri žiadnom z nich nie je výsledné zistenie (ani nulové). Možno len

opoznať, že údaje z listiny plynúce by sa mali týkať A. B. (žalobcu) ako interného klienta. Z tohto
tvrdeného výstupu však nemožno zistiť na rozdiel od výstupu zo Sociálnej poisťovne, kto a kedy takéto
informácie dopytoval. V stredovej časti je síce akýsi tabuľkový formulár (zrejme slúžiaci pre výstupy), zo
záhlavia ktorého je zrejmé, že pri zistených výstupných zisteniach by mal byť uvedený dátum, čas, banka
a spracovanie, zrejme z dôvodu ich identifikácie (tiež ďalšie údaje, ktoré sú však skryté, keďže tabuľka

pred jej vytlačením žalovanou zjavne nebola posunutá tak, aby mohli byť opoznateľné všetky údaje), len
pod označením banka je uvedená F. F., A., uvedený dátum 14.3.2017 a pri spracovaní je uvedené „OK“.
Nie je možné teda z neho jednoznačne zistiť, či ide o výstup pred uzatvorením úverovej zmluvy, či po
jej uzatvorení, keďže údaj „OK“ je interpretovateľný skôr spôsobom, že úver už bol spracovaný, čo by
indikovalo skôr v prospech toho, že tento výstup bol vyhotovený až niekedy na časovej osi dodatočne

po uzatvorení a spracovaní úverovej zmluvy.

69. Z dostupných dokladov teda vyplýva (opak žalovaná nepreukázala), že táto pri skúmaní bonity
žalobcu nepostupovala s odbornou starostlivosťou, prakticky ani nemohla pre absenciu predpísaných
údajov, ktoré by jej reálne umožnili získať objektívny obraz o finančnej a osobnej situácii žalobcu

ako žiadateľa o úver a tak úver, ktorý mu poskytla, pri parametroch jeho nastavenie v kolízii s jeho
pomermi (už pri údajoch ktoré mala k dispozícii) nemohol byť pre neho bonitným, čím hrubo porušila
svoju povinnosť uvedenú v ust. § 7 ods. 1. Zákonodarca v ust. § 11 ods. 2 veta tretia jasne formuluje,
že za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácaťúver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo
bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, čo nemožno udržateľne interpretovať inak, ako tak, že veriteľ

na to, aby vôbec mohol odborne bonitu klienta posudzovať, musel zhromaždiť údaje zo všetkých vyššie
uvedených kategórií (inak odborné posúdenie ani nebolo možné), pričom v tomto prípade žalovaná
disponibilitu s údajmi žalobcu zo všetkých vyššie uvedených kategórií nepreukázala (absentovali údaje
o osobnom stave, počte vyživovacích povinností, životných nákladov a pokiaľ ide o údaje z listiny,
ktorú sama ceruzkou označila ako „úverový register“ z dôvodov popísaných v predchádzajúcich

častiach tohto rozhodnutia sú prítomné pochybnosti o tom o aký register sa má jednať a či vôbec
tieto údaje boli z obdobia predkontraktačného procesu. Absentuje tiež akýkoľvek dôkaz o výsledkoch
vyhodnotenia aj tých údajov, ktoré mala žalovaná k dispozícii (i keď neboli v požadovanej kvalite
a kvantite), z ktorého by bolo zrejmé, ktoré údaje ju viedli k záveru, že úver možno žalobcovi ako
výsledok posúdenia s odbornou starostlivosťou jeho bonity poskytnúť a nebol by pre neho nebonitný,
či z hľadiska jeho pomerov likvidačný. Sumarizujúc tak vyššie uvedené záver o hrubom porušení

dotknutej povinnosti žalovanou už len z hľadiska podmienok uvedených vo vete tretej ust. § 11 ods.
2 je plne opodstatnený. Možno sa však plne identifikovať s odvolateľom (žalobcom) tiež v tom, že
k identickému záveru je potrebné dospieť aj z hľadiska zákonodarcom formulovanej vety štvrtej ust. §
11 ods. 2 v zmysle ktorej za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie
ustanovení § 7 ods. 19 až 42, keď aj podľa jednoznačného názoru ústavného súdu vyplývajúceho

z jeho rozhodnutia citovaného v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, ust. § 7 ods. 20
až 42 normuje metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny výpočet (nie je preto
opodstatnené tvrdenie žalovanej, že táto prítomná nebola) a podľa ktorej minimálne v niektorých bodoch
žalovaná nepostupovala (v ust. § 7 ods. 20 - absentovali údaje o životných nákladoch, tiež na to
nadväzujúci odsek 27 - nesplnenie povinnosti pri posudzovaní položiek podľa odseku 20, ktoré

sa mali použiť pri výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, použiť
dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných
záväzkoch spotrebiteľa a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie
o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných

zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa). Ako zdôrazňuje tiež ústavný súd,
mohlo by sa síce zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov (čo je
tiež v tomto prípade z hľadiska výpovednej hodnoty predloženej listiny ktorá to má preukazovať otázne)
a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady (čo však ani v potrebnej kvalite
a kvantite preukázane v okolnostiach tejto veci ani nebolo), je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné

hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že
bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo
na nich prihliadnuté, čo však žalovaná nepreukázala). Zhromaždenie podkladov bez ich odborného
a vo výsledku aj správneho posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa
sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. Ústavný

súd zdôrazňuje aj tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal
byť úver vôbec poskytnutý, pretože povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by
nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia
bonityklienta–posúdeniesapredsavykonávapreto,abysazamedziloposkytovaniuúverovnebonitným

klientom, pričom vezmúc do úvahy výšku príjmu žalobcu, nastavenú výšku splátky, absenciu úspor,
absenciu vedomosti o jeho základných životných nákladoch, je zrejmé, že tento by úver mohol
splácať len za stavu absolútneho ohrozenia zabezpečenia jeho najzákladnejších potrieb, čo nemožno
kvalifikovať inak, ako nástup ťaživej životnej situácie a preto odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že aj
z hľadiska tohto tretieho aspektu úver nemal byť žalobcovi vôbec poskytnutý. Keďže zmyslom a účelom

zavedenia dotknutej povinnosti zákonodarcom na vnútroštátnej úrovni ako transpozície smernice,
bolo nastoliť vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa pri poskytovaní úverov spotrebiteľom
s cieľom zamedziť nebonitným úverom, v ktorom procese sa rozhodne nemožno, pokiaľ má byť zmysel
a účel tejto povinnosti naplnený, uspokojiť s formalistickým prístupom spočívajúcom síce v zabezpečení
si dokladu o výške príjmu od spotrebiteľa/výpisu z jeho účtu, či údaji o tom, či je zamestnaný, avšak bez

preukázania získavania informácií o ďalších potrebných relevantných skutočnostiach (rodinnom stave,
počte vyživovacích povinnosti, životných nákladoch žalobcu) a ich následnej analýzy a vyhodnotenia
(tak, ako to veriteľovi predpisuje pod sankciou zákon), ktorú reálnu činnosť žalovaná nepreukázala,
keďže za takúto rozhodne nemožno z hľadiska jej výpovednej hodnoty považovať prítomnosť lenzmieňovaných neúplných údajov, znemožňujúcich seriózny záver o (ne)bonite spotrebiteľa (sumárne
vyhodnotenie bonity nakoniec ani nepredložila). Pokiaľ by si totiž bola žalovaná svoje povinnosti
predpísané zákonom v potrebnom rozsahu splnila, a už len z prítomných údajov s odbornou

starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalobcu postupovala, tak už len zistené dovtedajšie (i keď
nekomplexné) pomery žalobcu, by nevyhnutne museli indikovať na jej strane k vážnym pochybnostiam
o tom, či tento vôbec bude môcť bez ohrozenia svojich základných životných potrieb splácať poskytnutý
úver, keď len výška dohodnutej splátky úveru (189,77 eur), predstavuje takmer polovicu jeho príjmu,
ktorý bol v danom období v priemere cca 445,- eur mesačne – teda na úrovni minimálnej mzdy (odvolací

súd poznamenáva, že minimálna mzda od 1.1.2016 bola vo výške 405,- eur mesačne, od 1.1.2017 vo
výške 435,- eur mesačne), pri prakticky zanedbateľných priemerných mesačných peňažných zostatkoch
na jeho bežnom účte (cca 24,- eur), ktorý účet nevykazoval v rozhodnom období ani žiadne úspory
(aktíva tvoril len zamestnávateľom poukazovaný príjem). Je viac ako zrejmé, že legitímne nemohla za
týchto okolností žalovaná predpokladať (a to aj bez odbornej analýzy, len laickým posúdením za použitia
elementárnychpravidiellogiky),žežalobcabudevôbecspôsobilýpozaplatenídojednanejsplátkypokryť

svoje základné životné potreby a napriek tomu, k uzatvoreniu zmluvy (poskytnutiu mu nebonitného
úveru) pristúpila, pričom aj samotný žalobca vyjadroval obavu pred uzatvorením zmluvy o svojej
možnej spôsobilosti úver splácať, následkom čoho ho žalovaná naviac zaťažila splátkou poistného (i
keď subsumovaného v splátke úveru, o čo sa mu samozrejme však táto v základe navýšila). Takýto
postup žalovanej nemožno rozhodne posúdiť ako konanie s odbornou starostlivosťou, ale naopak ako

hrubé porušenie tejto povinnosti stanovenej jej zákonom, s opodstatneným nástupom sankcie v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a so zreteľom na všetky vyššie uvedené okolnosti indikujúce
len k zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže súd prvej inštancie rozhodné okolnosti tejto
veci jednoznačne neposúdil správne, akceptujúc nesprávne formalistický prístup žalovanej k skúmaniu
bonity žalobcu.

70. Keďže nebolo za týchto zistení udržateľným uzavrieť, že žalovaná uniesla dôkazné bremeno
spočívajúce v jej povinnosti preukázať splnenie povinnosti danej jej ust. § 7 ods. 1, tiež § 20 a 27 ZoSpÚ,
bonitu posudzovala bez toho, aby mala k dispozícii potrebné množstvo informácií, čoho dôsledkom
je nástup sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 2 veta druhá až štvrtá

ZoSpÚ), preto bolo potrebné žalobe ako opodstatnenej vyhovieť. Súdnou praxou akceptovaný výklad
ustanovenia § 11 ods. 2 jednoznačne smeruje k tomu (z hľadiska objasnenia významu právnych
noriem), že týmto ustanovením chcel zákonodarca postihnúť práve nesplnenie aj významnej povinnosti
dodávateľom (s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu klienta) so špecifickým následkom v podobe
toho, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to pri porušení uvedenom v § 11 ods. 2 veta

druhá až štvrtá zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý výklad z hľadiska sledovaného cieľa vyplýva aj z neskorších
noviel tohto zákona. Sankcionovanie povinnosti (§ 7 ods. 1, § 11 ods. 2 veta druhá), poskytovateľa
spotrebiteľského úveru vyplývajúcej zo zákona č. 129/2010 Z.z. je primerané vzhľadom k závažnosti
porušenia povinnosti poskytovateľa úveru, ktorým sa zabezpečí cieľ, t.j. ochrana spotrebiteľa a tento
následok odradí poskytovateľa úveru od konania, ktoré nezodpovedá cieľu.

71. Súd prvej inštancie svojim postupom síce smeroval k poskytnutiu ochrany žalobcovi ako
spotrebiteľovi ex offo, ktorá povinnosť mu vyplýva zo zákonnej úpravy, ale vo výsledku jeho skutkové
zistenia nebolo možné so zreteľom na zmysel a účel povinnosti veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa
s odbornou starostlivosťou pred uzatvorením úverovej zmluvy považovať za správne, čo za súčasného

nedôsledného aplikovania komplexnej právnej úpravy nemohlo mať za následok iné ako tiež nesprávne
právne závery, dôsledkom čoho aj vydal vecne nesprávne zamietajúce rozhodnutie.

72. Odvolací súd teda na rozdiel od súdu prvej inštancie pri komplexnom posúdení okolností danej
veci dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti žalovanej, predpísanej jej ako veriteľovi ust. § 7 ods.

1 ZoSpÚ, ako aj povinností predpísaných jej ust. § 7 min. ods. 20 a 27 ZoSpÚ, s následkom nástupu
sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru (§ 11 ods. 2 veta druhá až štvrtá
ZoSpÚ).

73. Odvolacie námietky žalobcu tak boli posúdené odvolacím súdom ako dôvodné.

74. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej (zamietajúci výrok I.) za použ. § 388 CSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ani zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP v spojení s § 390 CSP).75. V konečnom dôsledku keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej,
rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP súčasne o nároku na náhradu trov konania, a to vzniknutých tak na

súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom a v konečnom dôsledku aj dovolacom konaní.

76. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania prostredníctvom
ktorého sa realizuje aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky.

77. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

78. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

79. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

80. Podľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane

použijú na dovolacie konanie.

81. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

82. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

83. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán na náhradu trov konania nemá právo.

84. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

85. Vychádzajúc z vyššie uvedenej právnej úpravy odvolací súd o trovách konania vzniknutých pred

súdom prvej inštancie rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna
zo strán na náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie nemá právo, keďže v konaní
pred súdom prvej inštancie každá zo strán zaznamenala v princípe rovnaký pomerný (ne)úspech,
keďže žalobca zaznamenal úspech len v jednom z celkovo dvoch uplatnených nárokoch, zároveň tým
zmeniaczapouž.§388CSProzhodnutiesúduprvejinštancievovýrokuII.,ktorýmtentorozhodolodlišne

o trovách konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie.

86. V odvolacom konaní zaznamenal úspech žalobca, preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2,
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vzniknutých
v odvolacom konaní v rozsahu 100%.

87. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu vzniknutých v odvolacom konaní rozhodne súd
prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

88. V konečnom dôsledku odvolací súd za použ. § 453 ods. 1, 3, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, §

257 CSP rozhodol aj o trovách dovolacieho konania, v ktorom zaznamenala úspech žalovaná, preto
vychádzajúc zo zásady úspechu by jej patril nárok voči žalobcovi na náhradu trov dovolacieho konania,
avšak odvolací súd dospel k záveru o splnení podmienok pre opodstatnenosť aplikácie moderačného
práva na prospech žalobcu (§ 257 CSP), preto stranám náhradu trov konania vzniknutých v dovolacom
konaní nepriznal.

89. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvárasudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

90. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda
v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl.
CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom,
alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,

ako aj v okolnostiach u strán sporu. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila,
alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy
u strany povinnej v tom zmysle, či má možnosť plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania, ktoré
dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný, alebo úplný

zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu, avšak aj na strane
oprávnenej, kedy je potrebné skúmať, či ju rozhodnutie, ktorým napriek úspechu musí znášať svoje
trovy, neprimerane neohrozí na jej potrebách. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa §
257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým
mravom.

91. Judikatúra však zároveň konštatuje, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania
(príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde teda
o predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinný skúmať, a to aj bez požiadavky vznesenej tou-ktorou stranou, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť.

92. V okolnostiach danej veci z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, že by si túto

svoju povinnosť splnil a možnosťou aplikácie § 257 CSP sa zaoberal. Nad rámec toho, žalobca vznáša
pre prípad, ak by ho mali zaťažiť trovy konania protistrany požiadavku na aplikáciu moderačného práva
súdu.

93. Z dôvodu vytvorenia priestoru stranám sporu vyjadriť sa k možnosti aplikácie ust. § 257 CSP (tiež

prípadného predloženia dokladov jeho aplikáciu (ne)umožňujúcich odvolací súd strany sporu uznesením
zo dňa 7.7.2025 vyzval strany sporu (výzva bola súčasťou uznesenia o zrušení rozhodnutí upravujúcich
vedenie konania a nariadenia pojednávania na deň 12.8.2025, ktorú vychádzajúc z pripojených
doručeniek obe strany prostredníctvom svojich PZ prevzali a mali vytvorený komfortný časový priestor
na realizáciu tohto svojho oprávnenia.

94. Žalovaná prostredníctvom PZ v súvislosti s možnosťou aplikácie ust. § 257 CSP poukazovala
na možnosť, že žalobca by mohol mať priaznivé pomery a to odkazom na určitú internetovú stránku
(nie výpis z OR), keď osoba takéhoto mena mala pôsobiť v štruktúre právnickej osoby, čím však
nebolo možné hodnoverne zidentifikovať, že ide o osobu žalobcu. Pri skúmaní tejto skutočnosti

odvolacím súdom v rámci vyhľadávania v obchodnom registri sa tam vyskytuje len osoba tohto mena
s akademickým titulom „Ing.“, teda je zrejmé že nejde o osobu žalobcu. Žalobca nevyužil svoje
oprávnenie (nad rámec svojej pôvodnej požiadavky)
produkovať ďalšie dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP.

96. Odvolací súd vyhodnotil všetky rozhodujúce skutočnosti a dospel k záveru o existencii dôvodov
osobitného zreteľa tak z hľadiska sociálneho aspektu žalobcu, ako aj z hľadiska okolností sporu, ktoré
odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP na prospech žalobcu v prípade rozhodovania o náhrade trov
dovolacieho konania, z ktorého dôvodu o nich rozhodol tak, že stranám ich náhradu nepriznal, vezmúc
na zreteľ, že žalovaná ako bankový subjekt sa na rozdiel od žalobcu nachádza v ďaleko výhodnejšom

ekonomickom postavení a znášanie vlastných trov dovolacieho konania sa jej prakticky opoznateľnejším
spôsobom nedotkne. Pokiaľ ide o žalobcu v priebehu konania vyšlo najavo, že pracuje za minimálnu
mzdu, nebol u neho zistený žiadny majetok a preto aj minimálna náhrada trov konania by mohla mať
na zabezpečenie jeho najzákladnejších potrieb ťaživé dôsledky. Nemožno opomenúť tiež okolnostia charakter sporu, keď žalobca ako spotrebiteľ by bez podania žaloby bol nútený znášať dôsledky
nesplnenia si povinnosti žalovanej s odbornou starostlivosťou skúmať jeho bonitu, poskytol mu pre
neho nebonitný úver, zaťažil ho na jeho pomery (vo vzťahu k výške zistenej mzdy) neúmerne vysokou

splátkou, pričom pokiaľ by bol svoju povinnosť rešpektoval v tejto pozícii (tiež účastníka sporu) sa
žalobca ocitnúť nemusel a s vedením sporu ani nemusel mať žiadne výdaje, ktoré aj v minimálnom
rozsahu sú pre neho zjavne ťaživé.

97. Odvolací súd záverom považuje za potrebné upriamiť pozornosť na to, že len spravodlivým

rozhodnutím môže byť zabezpečená účinná ochrana záujmu spoločnosti, tiež naplnený princíp právnej
istoty, či legitímne očakávania (na ktoré sa odvoláva v rámci svojej argumentácie žalovaná), avšak,
a to je potrebné zdôrazniť, nielen samotnej žalovanej, ktorá označovala odvolanie žalobcu, či závery
na ktorých založil odvolací súd svoje predchádzajúce zmeňujúce rozhodnutie za arbitrárne, ale oboch
strán sporu. Princíp legitímneho očakávania totiž neznamená, že všeobecný súd sa musí stotožniť
s predstavami a názormi toho-ktorého dominantnejšieho účastníka, ale povinnosťou súdu je vždy

rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu
istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či
inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri
výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým
formalizmom (porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann

proti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud musí nejen
respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí
být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a
formalistickyaplikovány bezohledunasmyslaúčeltohokteréhozájmuchránenéhopříslušnounormou“.

98. A práve vyššie uvedené princípy so zreteľom tiež na názor najvyššej právnej autority (ústavného
súdu v ťažiskovej otázke) vezmúc do úvahy okolnosti veci, rozhodnutie odvolacieho súdu tak vo veci
samej, ako aj v otázke náhrady trov konania má snahu plne reflektovať.

99. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 11. 2025. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy , Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. august 2025

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. august 2025