Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. september 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824010229
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kurák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824010229.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 10. septembra 2025
prejednal odvolania podané prokurátorom a obžalovaným A. B., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 20T/38/2024 z 5.11.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania prokurátora a obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie

sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 20T/38/2024 z 5.11.2024 bol obžalovaný A. B. uznaný
vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že:

dňa 22.08.2023 okolo 10:00 hod. v rodinnom dome súpisné č. XXX v obci C., po tom, ako sa ho
poškodená opýtala, na čo mu je nábytok, ktorý si zadovážil, jej začal vulgárne nadávať, že ho provokuje
a udrel ju jedenkrát po pravom a jedenkrát po ľavom líci, následne ju chytil pod krk a začal škrtiť, pričom
jej povedal, že jedného dňa ju zabije, čím týmto konaním poškodenej D. B., nar. XX.XX.XXXX, spôsobil
rôzne zranenia s bližšie nešpecifikovanou dobou liečenia a týmto konaním vyvolával u poškodenej pocity
strachu a obavy o svoj život a zdravie.

Za to mu súd uložil podľa § 360 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu na 14 (štrnásť) mesiacov.
Naproti tomu podľa § 285 písm. a) Tr. por. obžalovaného A. B. oslobodil spod obžaloby podanej na

neho prokurátorom Okresnej prokuratúry Námestovo, sp.zn. Pv 361/23/5507 zo dňa 9.5.2024 pre skutok
právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm.
b), písm. e) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že:

„od presne nezistenej doby pravdepodobne od januára 2012 do 22.08.2023 v rodinnom dome č. XXX, v
obci C., psychicky a fyzicky ubližoval svojej manželke - poškodenej D. B., nar. XX.XX.XXXX a to tak, že

jej vulgárne nadával do „píč“, opakovane sa jej vyhrážal, že ju raz zabije, vykrikoval jej, že celý život nič
nemala, že všetko nadobudol on, najmenej raz za tri mesiace ju fyzicky napadol a to najmä bitím po tvári
a škrtením, povypínal spotrebiče v kuchyni na strednom poschodí, aby túto poškodená nepoužívala,
vyčlenil jej poličku v chladničke a mrazničke na uskladnenie potravín, vymenil zámok na predných
vchodových dverách ich rodinného domu a tiež na balkónových dverách na terasu a poškodenej kľúče k
dispozícii nedal, po tom, ako nebola doma, zamykal pred ňou dom, v dôsledku čoho musela minimálne

dvakrát prespať von na záhrade, resp. chodiť spať k svojej dcére, vybral jej kľučku z dverí na jej izbe,
pričom v doposiaľ nezistenej dobe v roku 2012 ju zhodil zo schodov v rodinnom dome súpisné č.XXX v obci C.“, čím týmto konaním poškodenej D. B., nar. XX.XX.XXXX spôsobil rôzne zranenia s
nešpecifikovanou dobou liečenia a týmto konaním vyvolával u poškodenej pocity strachu a obavy o svoj
život a zdravie,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaniami prokurátora (č.l. 407
spisu) a obžalovaného (č.l. 410-411 spisu).

Podané odvolanie prokurátor odôvodnil elektronicky písomným podaním zo dňa 29.1.2025, doručeným
Okresnému súdu Námestovo dňa 30.1.2025 (č.l. 429-430 spisu), v ktorom uviedol nasledovné
skutočnosti:

„Okresný súd Námestovo v predmetnej veci, po vykonanom dokazovaní, dňa 15.11.2024 vyhlásil

rozsudok sp. zn. 20T/38/2024, ktorým obžalovaného A. B. uznal vinným z prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody
vo výmere osem mesiacov, pričom výkon trestu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu na štrnásť
mesiacov, zároveň obžalovaného A. B. oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Námestovo zo dňa 09.05.2024, sp. zn. Pv 361/23/5507 podanej pre skutok právne kvalifikovaný ako

zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e) Trestného zákona,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Nemožno sa stotožniť s názorom Okresného súdu, že skutok, ktorý je popísaný v obžalobe
nevykazuje znaky zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
e) Trestného zákona z dôvodu nepreukázania psychického a fyzického ubližovania zo strany

obžalovaného jeho manželke D. B. spôsobom a intenzitou popísanou v samotnej obžalobe,
teda vulgárnym nadávaním, opakovaným vyhrážaním, že poškodenú raz zabije, vykrikovaním jej, že
celý život nič nemala, že všetko nadobudol on, fyzickým ubližovaním minimálne jedenkrát za tri mesiace
a to najmä bitím po tvári a škrtením, zamykaním domu pred ňou, zhodením zo schodov v roku 2012, čím
týmto konaním mal poškodenej D. B. spôsobiť rôzne zranenia s bližšie nešpecifikovanou dobou liečenia

a vyvolávaním u poškodenej pocitov strachu a obavy o jej život a zdravie.
Poškodená D. B. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vypovedala konzistentne so svojou
výpoveďou v prípravnom konaní. Aj v konaní pred súdom uviedla, že obvinený ju celý život ponižoval,
uťahoval si z nej, že nie je žena ako ostatné, vulgárne jej nadával. Poškodená tiež opakovane uvádzala,
že pokiaľ obvinenému povedala niečo, čo bolo namierené proti jeho názoru na nejakú vec, on toto

nezniesol a hneď útočil. Tieto útoky vždy spočívali v tom, že ju chytil za ramená, „šľahol“ jej sprava,
zľava (dostala facky), chytil za krk a hrdúsil. Hocikedy ju aj o niečo hodil, napr. o stenu. Pri týchto
fyzických útokoch sa jej obžalovaný tiež vyhrážal zabitím. Toto psychické znevažovanie a fyzické
útoky na poškodenú sa zintenzívňovali minimálne od roku 2012, kedy obžalovaný nastúpil na starobný
dôchodok. Poškodená tiež uvádzala, že obžalovaný svojím rozhodnutím rozdelil spoločný rodinný dom

s určením, ktorú časť bude kto obývať, v podstate svojím správaním dosiahol to, že časť domu, najmä
zrekonštruovaná kuchyňa a obývačka, sa vôbec nepoužívajú, čo obžalovaný vo svojom výsluchu na
hlavnom pojednávaní aj potvrdil. Poškodená tiež popisovala to, ako obžalovaný pred ňou zamykal
spoločný rodinný dom s tým, že ona z tohto dôvodu musela viackrát prespať na záhrade. V rámci
hlavného pojednávania bol tiež vykonaný dôkaz a to obraz predložený poškodenou, ktorý visel nad

kuchynským stolom v domácnosti obžalovaného a poškodenej, na ktorom boli vyobrazené dve hrušky
a napísané na ňom bolo: „Perfektný príklad toho, že je lepšie byť sám ako s nesprávnou osobu.“
Obžalovaný k tomuto obrazu uviedol, že ho zavesil do kuchyne on, aby si poškodená uvedomila, čo
je tam napísané. Aj uvedené preukazuje psychické týranie, ponižovanie poškodenej spočívajúce v
znevažovaní osoby poškodenej.

Poukazujem na skutočnosť, že trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby zahŕňa skutky, ktoré sa
vo veľkej miere dejú tzv. za zatvorenými dverami, t.j. v domácnosti obete a agresora s tým, že
často ani najbližšie okolie netuší, resp. má len určité podozrenie, že za dverami takejto domácnosti
dochádza k páchaniu trestnej činnosti. Uvedené si dovolím stiahnuť aj na domácnosť obžalovaného
a poškodenej, kde za zatvorenými dverami dochádzalo k dlhodobému psychickému a fyzickému

ubližovaniu poškodenej zo strany obžalovaného a to tým spôsobom, ktorý bol uvedený v obžalobe a
ktorý bol preukázaný na hlavnom pojednávaní.
Tvrdenia poškodenej nepriamo dokazuje výpoveď svedkyne E. F. G., ktorá napriek tomu, že medzi
ňou a obžalovaným je dobrý vzťah, teda jej výpoveď nie je možné hodnotiť ako výpoveď motivovanúnapr. nevraživosťou voči obžalovanému, doslova uvádzala, že obžalovaný niekedy neudrží a vybuchne
a to tak, že poškodenú udrie. Tiež uvádzala, že obžalovaný sa jej mal viackrát sťažovať na správanie
poškodenej s tým, že obžalovaný mal doslova uviesť, že on sa jedného dňa prestane ovládať. Samotná

svedkyňa obžalovanému dohovárala, že je posledné, keď chlap udrie ženu. Práve táto výpoveď
objektivizuje tvrdenia poškodenej o minimálne fyzickom ubližovaní obžalovaného poškodenej a preto
nie je možné súhlasiť s odôvodnením súdu prvého stupňa v tom smere, že obžaloba bola postavená na
jedinom usvedčujúcom dôkaze a to výpovedi poškodenej. V tomto smere mám za to, že boli naplnené
znaky objektívnej stránky trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, nakoľko bola preukázaná

sústavnosť a hromadnosť konania obžalovaného. Taktiež bolo preukázané, že minimálne od roku 2012
trvajúce zlé zaobchádzanie obžalovaného s poškodenou, poškodená pociťovala konanie obžalovaného
ako príkorie.
Aj napriek tomu, že podľa záverov znaleckého posudku vyhotoveného znalcom H. D. C. vyplynulo,
že poškodená nevykazovala znaky týranej osoby, podotýkam, že syndróm týranej osoby nie je možné
medicínsky diagnostikovať a ani sa k nemu nie je možné z hľadiska medicínskej diagnostiky vyjadriť.

Zároveň aj bez preukázania prítomnosti existencie syndrómu týranej osoby v príčinnej súvislosti s
konaním páchateľa je možné takéto konanie po naplnení ostatných zákonných podmienok kvalifikovať
ako trestný čin týrania blízkej a zverenej soby podľa § 208 Trestného zákona. Hoci znalec pri svojom
znaleckom skúmaní nezistil u poškodenej znaky týranej osoby, ani známky posttraumatickej stresovej
poruchy, samotná skutková podstata zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného

zákona nevyžaduje na naplnenie znakov skutkovej podstaty aj reálne spôsobenie následkov v podobe
ujmy na psychickom zdraví, naopak, postačuje, aby spôsobené psychické utrpenie bolo spôsobilé
ohroziť psychické zdravie poškodenej. Poškodená sa po každom incidente s obžalovaným obracala
minimálne na svoju dcéru – svedkyňu E. F. G., teda je možné prísť k záveru, že poškodená pociťovala
správanie obžalovaného voči nej ako príkorie.

Na základe vyššie uvedeného som toho názoru, že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne
preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako je popísaný v samotnej obžalobe a svojím
konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa
§ 208 odsek 1 písm. a), písm. b), písm. e) Trestného zákona. Celkové dlhodobé a opakované ponižujúce
správanie sa obžalovaného voči poškodenej, vrátane fyzického násilia, je potrebné vyhodnotiť ako akt

závažného príkoria, ktoré má na zreteli ustanovenie § 208 odsek 1 Trestného zákona.
Preto navrhujem, aby Krajský súd v Žiline ako súd odvolací podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku zrušil
v danej veci odvolaním napadnutý výrok o vine, súčasne celý výrok o treste a vrátil vec súdu prvého
stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.“

Obžalovaný svoje odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu I. D. C. (č.l. 447-456
spisu), ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Žiline elektronicky dňa 27.6.2025, v ktorom uviedol
nasledovné skutočnosti:

„Napadnuté rozhodnutie Okresného súdu v Námestove považujem za nespravodlivé, nezákonné a

v rozpore so základnými zásadami Trestného práva, nakoľko som toho názoru, že okresný súd pri
vydávaní rozhodnutia a rozhodovaní o vine a treste rozhodol nesprávne.
Z hmotnoprávneho hľadiska samotná skutková veta, teda znenie skutku, ktorý som mal spáchať, je v
rozpore s vykonaným dokazovaním a je len strohým skopírovaním časti skutku z podanej obžaloby a je
subsumované na prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona. Preto

som názoru, že súd potom rozhodol nezákonne a nesprávne, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné,
pretože ani odôvodnenie neobsahuje akúkoľvek zmienku o tom, ako sa súd vysporiadal s obhajobnými
tvrdeniami obžalovaného, ktoré súd do odôvodnenia len uviedol.
- Skutková veta je uvedená tak, že som dňa 22.08.2023 okolo 10:00 hod. v rodinnom dome súpisné č.
XXX v obci C., po tom, ako sa ho poškodená opýtala, na čo mu je nábytok, ktorý si zadovážil, jej začal

vulgárne nadávať, že ho provokuje a udrel ju jedenkrát po pravom a jedenkrát po ľavom líci, následne ju
chytil pod krk a začal škrtiť, pričom jej povedal, že jedného dňa ju zabije, čím týmto konaním poškodenej
D. B., nar. XX.XX.XXXX, spôsobil rôzne zranenia s bližšie nešpecifikovanou dobou liečenia a týmto
konaním vyvolával u poškodenej pocity strachu a obavy o svoj život a zdravie.
- Prvostupňový súd uvádza, že „Súd uznal obžalovaného vinným zo skutku, ktorého sa dopustil dňa

22.08.2023 okolo 10.00 hod., kvalifikovaný súdom ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., pretože poškodenú fyzicky napadol a vyhrážal sa jej zabitím takým
spôsobom, že to u nej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život. Zo spáchania skutku je usvedčovaný
svedeckou výpoveďou poškodenej, ktorá následne v rovnaký deň podala trestné oznámenie a skutokopísala aj svojej dcére F. G., ktorá potvrdila, že matka prišla po incidente k nej a povedala, že ju otec
zbil kvôli skrini. Uviedla, že ju chytil pod krk, sácal a dvakrát udrel päsťou. Zranenia na nej nevidela, a
to ani na krku, bola iba uplakaná a celá červená.“

- Dokonca súd (str. 15 ods. 2) nepoužil ust. 10 ods. 2 Tr. zák., tzv. materiálny korektív z dôvodu, že
obžalovaný sa dopustil konania na osobe blízkej - svojej manželke, s ktorou žil v spoločnej
domácnosti a skutok bol následkom dlhodobého konfliktného správania sa oboch manželov. Zároveň
nemožno hovoriť o tom, že by závažnosť trestného činu bola nepatrná, keďže sa jedná o fyzický útok
a vyhrážanie sa smrťou voči manželke.

- Uvedené sa však javí ako nelogické, pretože prvostupňový súd uvádza na str. 17 v odseku 3 a 4
odôvodnenia, že obžaloba bola postavená na jedinom usvedčujúcom dôkaze - výpovedi poškodenej,
manželky obžalovaného, ktorá mala záujem ukončiť ich spolužitie rozvodom. Zo znaleckého posudku
vyplýva, že poškodená má tendenciu javiť sa v sociálne žiaducom svetle, voči vlastnej osobe je menej
kritická, snaží sa udržiavať priaznivé súdy o sebe. Má tendenciu vplyv svojho správania na situáciu
bagatelizovať, je menej sebakritická. Špecifická psychologická vierohodnosť je oslabená. Špecifická

psychologická vierohodnosť sa týka predmetnej trestnej veci v zmysle postojov a názorov poškodenej
k veciam, udalostiam a najmä osobám, ktoré majú súvis s predmetnou trestnou vecou.
- Súd uvádza v skutkovej vete, že obžalovaný týmto konaním poškodenej D. B., nar. XX.XX.XXXX,
spôsobil rôzne zranenia s bližšie nešpecifikovanou dobou liečenia. Avšak uvedené si nelogicky
prvostupňový súd vyvracia na str. 17 v odseku 3 a 4 odôvodnenia, kde uvádza, že jej tvrdenia o fyzických

útokochzostranyobžalovanéhoaspôsobenézranenianeboližiadnymdôkazompreukázané,neexistuje
žiadnalekárskaspráva,anipotvrdenieonávštevezdravotníckehozariadenia,obvodnýlekárpoškodenej
E. I. J. oznámil, že poškodená nebola vyšetrovaná v súvislosti s trestnou činnosťou v jeho ambulancii,
ani v zdravotnej dokumentácii nie je záznam o tom, že by bola v danej súvislosti vyšetrovaná na
špecializovanej ambulancii, urgentnom príjme, či ambulantnej pohotovostnej službe. Rovnako tak dcéra

obžalovaného a poškodenej, E. F. G., nikdy nebola svedkom toho, že by otec matke vulgárne nadával,
že by sa jej vyhrážal. Podľa prečítaného úradného záznamu vyšetrovateľky na č.l. 274 a výpovede dcéry
poškodenej takéto stopy na krku nemala.
- Obhajoba je názoru, že vina obžalovaného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Tr. zákona nebola preukázaná žiadnym dôkazom. Výpoveďou obžalovaného na hlavnom

pojednávaní bola vyvrátená pochybná výpoveď poškodenej, kde k skutku jasne uviedol, že medzi nimi
došloknedorozumeniuohľadnenábytkudoaltánkumedzi08:00hod.až08:30hod.ráno,kedymanželka
vykrikovala, že prečo doniesol ten nábytok, na čo jej povedal, že aby bola bez starostí, že nábytok tam
bude maximálne týždeň, kým dokončí altánok a dá ho tam. K žiadnemu fyzickému ublíženiu z jeho strany
nedošlo, išiel si po svojej robote, manželka sa potužila alkoholom a na políciu volala až okolo 15.00

hod. podľa vyjadrenia samotnej poškodenej preto, že sa jej obžalovaný za hádku neospravedlnil. Ako
je zrejmé z výpovedí ich detí, len zo strany poškodenej boli vždy nadávky a vyhrážky rozvodom, basou
a vysťahovaním z domu voči obžalovanému.
- Vina obžalovaného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona
nebola preukázaná ani výpoveďou poškodenej ani inými dôkazmi. K úradnému záznamu

na č.l. 274 prostredníctvom obhajcu uviedol, že poukazuje na rozdiely v dvoch úradných
záznamoch, ktoré boli prečítané. V prvom úradnom zázname z 22.08.2023 poškodená tvrdila, že dostala
dve facky, v druhom úradnom zázname z 23.08.2023 vyšetrovateľke tvrdila, že dostala päsťou do tváre
a že ju obžalovaný škrtil. Poukázal na rozpory v jej výpovediach a trestnom oznámení, keď tvrdila, že
ju mal obžalovaný škrtiť jednu minútu. Pokiaľ by tomu tak bolo, s určitosťou by mala na krku nejaké

viditeľné známky aj na druhý deň, avšak podľa prečítaného úradného záznamu vyšetrovateľky a dcéry
poškodenej takéto stopy na krku nemala.
- Je zrejmé, že poškodená mení svoje výpovede v snahe ospravedlniť svoje konanie a
znalcovi taktiež uviedla inú verziu. Keďže výpoveď poškodenej je jediným priamym dôkazom, ktorý
môže usvedčovať obžalovaného, musím v tejto súvislosti poukázať na závery súdnej praxe (aj záver

trestno-právneho kolégia KS Žilina, Jtk 11/09), podľa ktorej ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný
dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších dôkazov (posudky, stopy), musí byť tento dôkazný
prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi
spochybniteľný čo dokonca vyvrátený.
Predmetný skutok tak, ako je uvedený v rozsudku, sa však nestal ani podľa výpovede obžalovaného

ako ani podľa výpovede poškodenej. Svedkyňa – dcéra obžalovaného potvrdila len to, čo jej mama
narozprávala. Výpoveď svedkyne svedčí len tomu, že uvedeného dňa došlo medzi obžalovaným a
poškodenou k nejakému manželskému incidentu, no nedokazuje konanie obžalovaného napĺňajúce
prečin nebezpečného vyhrážania.- Naopak práve zo záverov znaleckého posudku č. 139/2023 z č.l. 191-220, pričom zo znaleckého
posudku H. D. C. vypracovaného na poškodenú D. B. vyplynulo, že poškodená pripustila sociálny úzus
alkoholu. Verbálna a performačná zložka intelektu sa nachádzajú v pásme podpriemernej inteligencie.

Má tendenciu javiť sa v sociálne žiadúcom svetle. Voči vlastnej osobe je menej kritická, snaží sa
udržiavať priaznivé súdy o sebe. Má tendenciu vplyv svojho správania na situáciu
bagatelizovať, je menej sebakritická. Osobnosť je neuroticky štrukturovaná, s nadmerným vplyvom
aktuálneho afektívneho prežívania na myslenie a konanie, katatýmia v myslení. Afektemotivita je labilná,
vnútorné zdroje na vyrovnávanie sa so záťažou má oslabené, rýchlo sa dostáva do stavu preťaženia

vo vzťahu s následnou iritabilitou. Je dráždivá, dlhodobo frustrovaná z disharmónie v manželstve, čo
vytvára konfliktogénne rodinné prostredie. Sociálne interakcie nadväzuje, cíti sa v nich dobre, avšak
už menej sa zaujíma o potreby druhých. Vo vzťahoch sa dostáva do situácii, ktoré sú pre ňu rýchlo
preťažujúce až zraňujúce, s afinitou k úzkostným prepadom, až dekompenzáciám v afektemnotivite.
Sebaobraz má difúzny, je senzitívna na reakcie zo strany druhých na jej osobu. Špecifická psychologická
vierohodnosť je oslabená. Špecifická psychologická vierohodnosť sa týka predmetnej trestnej veci v

zmysle postojov a názorov poškodenej k veciam, udalostiam a najmä osobám, ktoré majú súvis s
predmetnou trestnou vecou. O pravdivosti výpovede poškodenej rozhoduje súd, nie znalec. Poškodená
nevykazuje znaky týranej osoby, ani nevykazuje známky posttraumatickej stresovej poruchy, znaky
naučenej bezmocnosti, ani sebazničujúce reakcie. U poškodenej sa neprejavili znaky fyzického, či
psychického ubližovania. Poškodená nezažila zo strany obvineného takú mieru príkoria, aby ju to

ovplyvnilo v každodennom bežnom živote. Poškodená v čase vypracovania znaleckého posudku
nevykazuje známky dekompenzácie v afektemotivite a ani nevykazuje známky psychického ochorenia,
či poruchy.
- V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje, akým spôsobom sa okresný súd vysporiadal s
obhajobou obžalovaného, čo je v rozpore s vyššie citovaným ustanovením § 168 Tr. por.. V tejto

súvislosti je potrebné poznamenať, že obžalovaný od začiatku trestného konania spáchanie trestnej
činnosti popiera, necíti sa byt' vinným, na svoju obhajobu tak počas prípravného konania ako i na
hlavnom pojednávaní v rámci vyjadrení k jednotlivým dôkazom produkoval početné obhajobné tvrdenia,
na ktoré prvostupňový súd nereagoval. V rámci hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. je
potrebné zohľadniť aj výpoveď obžalovaného, jeho obhajobné tvrdenia a tieto hodnotiť tak jednotlivo,

ako aj v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi. Súd hodnotením vykonaných dôkazov musí náležite
ustáliť, či obhajoba obžalovaného má oporu vo vykonanom dokazovaní, alebo bola inými vykonanými
dôkazmivyvrátená.Totovnapadnutomrozsudkuabsentuje.Ustanovenie§168ods.1Tr.por.vymedzuje
nevyhnutý obsah odôvodnenia rozsudku, pričom platí tak pre odsudzujúci, ako aj pre oslobodzujúci
rozsudok. Vyplýva z neho, že každý výrok rozsudku musí byt' odôvodnený (výrok o vine, o treste, o

náhrade škody, o ochrannom opatrení). Odôvodnenie všetkých výrokov rozsudku musí vždy vychádzať
z vyhodnotenia dôkazov spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. por. V odôvodnení rozsudku nestačí
len zhrnutie vykonaných dôkazov ich vymenovaním. Nemá ísť ani o mechanické prepisovanie ich
obsahu do odôvodnenia rozsudku, pretože musí ísť o stručný výklad. Je potrebné uviesť, na základe
ktorých dôkazov, ktoré skutočnosti považuje súd za dokázané. Súd musí uviesť svoje úvahy, ktorými

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si dôkazy navzájom odporujú. Pokiaľ ide
o právnu kvalifikáciu, nestačí len mechanicky citovať znenie právnej vety skutkovej podstaty trestného
činu, ale je potrebné konkrétne uviesť, akými dôkazmi sú jednotlivé znaky konkrétneho trestného činu
preukázané,vnadväznostinaustanoveniavšeobecnejčastiTrestnéhozákonaotrestnejzodpovednosti.
Náležité odôvodnenie rozsudku je dôležité aj hľadiska možnej následnej prieskumnej povinnosti vo

vzťahu k rozsudku odvolacím súdom.
- V danej trestnej veci tu absentujú ďalšie dôkazy, ktoré by korešpondovali s
výpoveďou poškodenej, túto podporovali a spolu s výpoveďou poškodenej viedli bez akýchkoľvek
vážnejších pochybností k záveru o vine obžalovaného v zmysle podanej obžaloby či napadnutého
rozsudku. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že spolužitie obžalovaného a poškodenej

nie je ideálne, v poslednom období sa častejšie hádali, vzájomne si počas hádok adresovali aj vulgárne
nadávky a dokonca často poškodená fyzicky zaútočila na obžalovaného, čo potvrdili aj svedkovia, sama
poškodená ako aj znalkyňa. - Avšak verbálne a fyzické ataky počas medzi nimi vznikajúcich konfliktných
situácii neboli spoľahlivo preukázané takej povahy, intenzity a frekvencie, aby tieto napĺňali zákonné
znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona. Nesporne

hlavným dôvodom konfliktov medzi obžalovaným a poškodenou bol alkohol a provokácie zo strany
poškodenej, prípadne „stoický kľud“ a uzavretosť obžalovaného, ktorý prekážal poškodenej. - Napriek
konfliktnému spolužitiu obžalovaného s poškodenou však pri komplexnom zhodnotení všetkých vo veci
vykonanýchdôkazov(tedaizolovanesanesústrediaclennavýpoveďsvedkynepoškodenej,čobybolovrozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por.) nebolo spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností
preukázané, že obžalovaný by sa bol voči poškodenej správal spôsobom, ktorý by ona pociťovala ako
príkorie a ktorý by bol trestným činom nebezpečného vyhrážania. Vykonaným dokazovaním nebolo

jednoznačne preukázané, že skutok, tak ako je opísaný v skutkovej vete napadnutého rozsudku, sa stal.
- Taktiež takýto skutok (ak by sa aj stal) nie je trestný činom a to z dôvodu absencie jedného zo
zákonných znakov trestného činu, a to dôvodnosti obavy poškodenej. Vychádzajúc z týchto dôvodov sa
potom ani nemožno stotožniť s úvahami právneho charakteru, na ktorých súd prvého stupňa založil svoj
odsudzujúci rozsudok a že žalovaný skutok je trestný činom. –

V tejto súvislosti treba upriamiť pozornosť na rozhodnutia právnej praxe (napr. naposledy Uznesenie KS
v Žiline č.k. 3To/33/2024-393 z 22.08.2024) v tom, že či ide o vyhrážanie spôsobilé
vzbudiť u iného dôvodnú obavu, je potrebné posúdiť so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti prípadu,
treba brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické a povahové vlastnosti páchateľa s
fyzickými a povahovými vlastnosťami poškodeného. Nevyžaduje sa, aby ten, komu bolo vyhrážané, bol
pri vyhrážaní prítomný, stačí, ak je vyhrážka adresovaná poškodenému takým spôsobom, že páchateľ

si je vedomý toho, že poškodený sa o nej dozvie. Vyžaduje sa však, aby vyhrážka smrťou, ťažkou ujmou
na zdraví alebo inou ťažkou ujmou bola spôsobilá vyvolať u adresáta obavu z reálneho uskutočnenia
toho, čím mu je hrozené. Napríklad reálne možno vnímať obavu v prípade, že páchateľ poleje rodinný
dom benzínom, kde majiteľovi sa vyhráža jeho zapálením a v ruke pritom drží zápalky, rovnako tak
je namieste obava z naplnenia vyhrážok v prípade, že páchateľ sa vyhráža poškodenému usmrtením

a v rukách drží pištoľ, alebo nôž, či sekeru, t. j. zraňujúci predmet, ktorý sám o sebe pri použití voči
telesnej integrite obete je schopný vyvolať následok uvedený v ustanovení § 360 Trestného zákona, t. j.
smrť či ťažkú ujmu na zdraví, a preto osoba, ktorej je takýmto spôsobom vyhrážané, vie sama posúdiť
reálnosť vyhrážok a použitý nástroj vyhrážky znásobuje do takej miery, že obavy možno vnímať ako
reálne. Obavy z naplnenia vyhrážok nemožno vyvodiť napríklad v prípade, keby páchateľ pri prezentácii

vyhrážok držal v ruke plastikovú pištoľ, kde táto skutočnosť by bola zjavná aj poškodenému. Preto
je potrebné každý prípad posúdiť individuálne s prihliadnutím na všetky jeho špecifiká, vrátane osoby
páchateľa a poškodeného.
- Na základe obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu možno dospieť k záveru, že v danom
prípade konanie obžalovaného nenaplnilo zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona, kde sa pre trestnoprávnu zodpovednosť páchateľa za
spáchanie uvedeného prečinu vyžaduje okrem samotnej vyhrážky usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví
alebo inou ťažkou ujmou, aby táto bola učinená takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu z
jej uskutočnenia. Existenciu dôvodnej obavy pritom nemožno posudzovať výlučne subjektívne, ale túto
je nutné skúmať objektívne, s poukazom na všetky okolnosti prípadu a osobu podozrivého.

- S poukazom na obsah vykonaného dokazovania nie je možné po formálnej stránke prejav
obžalovaného smerom voči poškodenej subsumovať pod vyššie citované ustanovenie §
360 Trestného zákona (aj keď poškodená tvrdí o vyhrážke zabitím). Treba posúdiť verbálny prejav
páchateľa z hľadiska toho, či tento mohol vyvolať dôvodnú obavu, t. j. tiesnivý pocit z možnej
realizácie vyrieknutej hrozby. Na podklade dôkazov možno vyvodiť záver, že intenzita poškodenou

prezentovaných vyhrážok nebola taká, aby bolo možné vyvodiť záver, že tieto vyvolali dôvodnú obavu u
poškodenej o jej život a zdravie, ktorá napokon svoje obavy neprezentovala ani formálnym spôsobom či
už v telefonátoch na č. 158, pričom na pojednávaní uviedla, že trestné oznámenie podala až podvečer,
lebo sa jej obžalovaný neospravedlnil. Možno vyvodiť len záver, že vyhrážky zo strany obžalovaného
nevyvolali u poškodenej skutočné obavy, skôr zapadali do rámca ich slovnej komunikácie poznačenej

vzájomnými atakmi a nezhodami súvisiacimi s diskomfortom vo vzájomnom spolužití.
- Ak by aj obžalovaný skutočne použil voči poškodenej vyhrážku usmrtením, resp. ťažkou ujmou na
zdraví tak, ako je to uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku, za existujúcich okolností však táto
nebolaobjektívnespôsobilávyvolaťdôvodnúobavuzjejuskutočnenia.Vyhrážkaobžalovanéhovdanom
prípade by javila známky skôr impulzívnej reakcie a nie je dôvodná obava, že vyslovené vyhrážky boli

obžalovaným mienené vážne tak, aby vyvolali u poškodenej reálny strach, že podozrivý ju zabije, resp.
jej spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. Keďže nie je objektívne preukázaná dôvodnosť obavy poškodenej,
že obžalovaný svoju vyhrážku uskutoční, nie sú tu splnené zákonné podmienky pre právnu kvalifikáciu
konania obžalovaného ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona, keďže
konanie obžalovaného by nenaplnilo jeden z kvalifikačných znakov skutkovej podstaty tohto prečinu.

Z hľadiska právneho posúdenia skutku, ktorý je predmetom trestného oznámenia je nevyhnutné uviesť,
že základná zásada trestného práva nullum crimen sine lege (nie je trestný čin bez zákona) je
inkorporovaná v § 8 Trestného zákona, v ktorom je ustanovené, že za trestný čin sa považuje protiprávny
čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Znakmitrestného činu podľa prechádzajúcej vety sa okrem iného rozumejú: objekt (záujem chránený Trestným
zákonom), subjekt (páchateľ), objektívna stránka (konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním
a následkom) a subjektívna stránka (zavinenie páchateľa), pričom uvedené znaky sú obligatórnou

náležitosťou skutkovej podstaty ktoréhokoľvek trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného
zákona. Absencia čo i len jedného z týchto znakov má za následok, že skúmaný skutok nemôže byt'
posudzovaný ako trestný čin.
V zmysle § 2 odsek 10) Trestného poriadku Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy
tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
V zmysle § 2 odsek 12) Trestného poriadku je potrebné vyhodnotiť všetky vyššie uvedené dôkazy
získané zákonným spôsobom, a to podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, no hlavne skutočnosti, pri ktorých sa
vychádza pri hodnotení dôkazov. Je otázne, či „in fine“ slovné útoky, ktoré uvádza poškodená vo
svojej výpovedi, možno vôbec posúdiť ako nejaký priestupok podľa ustanovení zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch, čím by boli porušené spoločenské vzťahy dostatočne napravené a retribúcia voči
páchateľovi, teda v danom prípade voči obžalovanému, dostatočne učinená.

Musím zdôrazniť, že skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len
preto,žehozatrestnýčinoznačíoznamovateľvpodanomtrestnomoznámeníčisťažnosti.Oznamovateľ
(poškodený)máprávonapodanietrestnéhooznámeniaaorgányčinnévtrestnomkonanímajúnásledne
povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky
konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu, je plne len v ich kompetencii. Každý má síce zákonný

nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak
nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (primerane pozri aj
uznesenie ÚS SR sp. zn. III ÚS 287/06).
Na preukázanie viny musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú
sústavunavzájomsadoplňujúcichdôkazov,ktorávosvojomcelkunielenspoľahlivopreukazujeokolnosti

skutku a usvedčujú z jeho spáchania podozrivého a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného
záveru. Tvrdenie, že niekto spáchal trestný čin, musí byt' založené len na takých dôkazoch, ktoré
vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného oznámenia. Po zhodnotení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne je potrebné sa prikloniť k záveru, že mojim
konaním nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty akéhokoľvek trestného činu uvedeného v osobitnej

časti Trestného zákona. Vykonaným dokazovaním musí byť preukázané konanie páchateľa, spôsobený
následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom.
V tomto smere je treba poukázať na nasledujúce závery súdnej praxe reprezentovanej aj nasledujúcimi
rozhodnutiami Ústavného súdu SR:
Nález sp. zn. IV. ÚS 49/06 zo 14.9.2006

„Napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov vo
veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia,
keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania
systému spravodlivosti a neguje elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby
sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.“

Nález sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25.11.2008
Konečným výsledkom rešpektovania aplikačnej praxe by mala byť jednotná interpretácia právnych
predpisov v zmysle zásady, že „každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté
podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“. Táto požiadavka veľmi úzko súvisí s princípom rovnosti pred
zákonom.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL.
ÚS 6/04).
Princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je vlastný aj trestnému konaniu, preto nie
je najmenší dôvod neaplikovať rovnaké právne názory aké boli aplikované v inej veci aj na danú trestnú

vec.
Na základe vykonaného dokazovania navrhujem, aby odvolací súd podrobne preskúmal všetky
skutočnosti a po vyhodnotení všetkých dôkazov podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku zrušil vo výroku
o vine a treste rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 20T/38/2024-415 zo dňa 05.11.2024 a nazáklade postupu v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol rozsudkom, ktorým ma podľa § 285
Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že obžalovaný spáchal skutok,
pre ktorý je stíhaný, resp. skutok nie je trestným činom.“

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu I. D. C. (č.l. 438-440
spisu), ktoré bolo doručené Okresnému súdu Námestovo dňa 5.3.2025, v ktorom úvodom opísal
výrokové časti napadnutého rozsudku. Zároveň sa podrobným spôsobom vyjadril k obsahu odvolania
prokurátora. Poukázal na právnu prax, ktorá sa týka týrania a zlého zaobchádzania s blízkou osobou.

Taktiež poukázal na pojem ťažkého príkoria. Zvýraznil postup pri hodnotení dôkazov uvedených v §
2 ods. 12 Tr. por. Vyjadril názor, podľa ktorého odsudzujúci rozsudok okresného súdu nezohľadnil
dostatočným spôsobom zabezpečené a vykonané dôkazy. Podľa názoru obžalovaného vo vykonanom
dokazovaní existovali vážne pochybnosti o spáchaní zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Navrhol preto, aby bol spod obžaloby prokurátora oslobodený
vzmysleust.§285písm.a)Tr.por.,pretožeskutoksanestal.Záveromnavrhol,abyodvolanieokresného

prokurátora bolo zamietnuté podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné.

Na verejnom zasadnutí konanom na krajskom súde prokurátorka KP uviedla, že sa v celom rozsahu
pridržiavapísomnýchdôvodovpodanéhoodvolaniapodriadenéhoprokurátora.Nauvedenýchdôvodoch
naďalej trvá s tým, že necháva na zvážení súdu, aby vyhodnotil všetky relevantné okolnosti stíhaného

trestného činu, a to s citlivým prihliadnutím aj na závery znaleckého dokazovania ohľadne duševného
stavu poškodenej. Navrhla preto napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť v celom rozsahu a vec
vrátiť okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol. Pokiaľ sa týka odvolania obžalovaného, toto
navrhla zamietnuť ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por.

Obhajca obžalovaného uviedol, že čo sa týka odvolania prokurátora, v celom rozsahu sa pridržiava
písomného vyjadrenia, ktoré je súčasťou spisového materiálu. Odvolanie prokurátora nepovažuje za
dôvodné a rozsudok okresného súdu v oslobodzujúcej časti vyhodnotil ako zákonný a dôvodný.
Navrhol preto podané odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 319
Tr. por. Napadnutý rozsudok okresného súdu v odsudzujúcej časti označil za nezákonný a nedôvodný.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že poškodená sa podaním trestného oznámenia
snaží vyriešiť svoju situáciu vysťahovaním obžalovaného zo spoločného domu, o tom svedčia aj jej
posledné listinné podania. Navrhol preto napadnutý rozsudok v odsudzujúcej časti zrušiť s tým, aby bol
obžalovaný spod podanej obžaloby prokurátora oslobodený v zmysle ustanovenia § 285 písm. a) alebo
b) Tr. por.

Obžalovaný uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava konečného návrhu svojho obhajcu. Žiada, aby
bol spod podanej obžaloby prokurátora aj v časti kvalifikovanej ako prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. oslobodený.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa
§ 317 Tr. por., zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného boli podané oprávnenou osobou a včas
v lehote stanovenej v § 309 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací
súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zistil, že odvolania
prokurátora a obžalovaného nie sú dôvodné. Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok okresného

súdu vo výrokoch o vine a uloženom treste.

Krajský súd v konaní o odvolaní prokurátora a obžalovaného nezistil také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozsudku
súdu prvého stupňa. Obžalovaný bol zo spáchania trestnej činnosti usvedčený procesne správne

zabezpečenými a vykonanými dôkazmi, medzi ktoré patrila najmä výpoveď poškodenej ako aj lekárske
správy a citované výpovede zainteresovaných svedkov.Predmetnédôkazy,ktorýchpodrobnýopisjesúčasťounapadnutéhorozhodnutia,okresnýsúdvyhodnotil
v súlade so základnou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. por. Krajský súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s postupom prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov a tieto sám na

základe vnútorného presvedčenia vyhodnotil s totožným výsledkom. Preskúmaním dôvodov podaných
odvolaní prokurátora a obžalovaného odvolací súd prijal záver, že tieto sú len opakovaním obhajoby
obžalovaného či už z prípravného konania alebo hlavného pojednávania. Okresný súd sa v rámci
odôvodnenia napadnutého rozsudku s týmito argumentmi obhajoby presvedčivo vysporiadal a uviedol
jasné a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých uznal obžalovaného vinným.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov. Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania,
ktoré je mu kladené za vinu. V tejto súvislosti krajský súd opakovane odkazuje na dôvody napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil a tieto si aj osvojil. Krajský súd
nemal pochybnosti o uznanej vine obžalovaného. Poškodená riadnym spôsobom oznámila spáchanie
trestného činu, a to už pri svojom prvotnom ošetrení u lekára. Zároveň, jej verziu o fyzickom napadnutí

obžalovaným potvrdili aj označení svedkovia. Odvolací súd preto nemal pochybnosti o jej tvrdení, že
vinkriminovanejdobebolafyzickynapadnutáspolusverbálnymivyhrážkami.Pretookresnýsúdsprávne
konanie obžalovaného kvalifikoval ako trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm.b)Tr.zák.Pretovostatnejčastiodvolacísúdodkazujenadôvodynapadnutéhorozsudku,sktorými
sa v celej časti stotožnil.

Pod pojmom skutok možno rozumieť všetky prejavy páchateľa, ktoré majú odraz v materiálnom
svete, sú významné z pohľadu trestného práva a sú pokryté zavinením páchateľa. Popis skutku
musí bezpodmienečne obsahovať úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov
skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a musí byť uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali
príslušným znakom skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Tento znak nemusí byť v skutkovej

vete uvedený v doslovnom znení, postačí, ak skutková veta obsahuje pojmy a gramatické formulácie,
ktoré významovo zodpovedajú (všetkým) znakom skutkovej podstaty trestného činu. Je dôležité
podotknúť, že z hľadiska trestného práva je významný iba ten skutok, ktorý je objektívne možné
v trestnom konaní postihnúť. Uplatňuje sa princíp zodpovednosti za zavinenie. Platí zásada, že bez
zavinenia niet trestného činu, ani trestu. Zavinením je vyjadrená aj individuálna trestná zodpovednosť,

keďže každý zodpovedá zásadne iba za to, čo svojím konaním zavinil. Preto pre trestnú zodpovednosť
nestačí spôsobenie následku konaním osoby, pokiaľ toto konanie nebolo zavinené.

Obsah pojmu skutok je opísaný v Trestnom poriadku, a to v ustanoveniach § 163 ods. 3, § 199 ods.
3, § 235 písm. c). Z týchto ustanovení je zrejmé, že skutok musí byť v rozsudku označený tak, ako

je to uvedené v ustanovení § 163 ods. 3 Tr. por. Podstatu skutku treba vidieť predovšetkým v konaní
páchateľa a následku, ktorý z neho vyplynul. Skutkovým zisteniam, ktoré sú podložené vykonanými
dôkazmi, musí zodpovedať aj právna kvalifikácia skutku a ohraničenie skutku.

Samotný skutok a výpočet niekoľkých konfliktov sa javí ako vysoko formálne koncipovaný a neurčitý.

V tejto súvislosti je potrebné zo strany krajského súdu uviesť, že samotné konflikty v spolužití
manželského páru neznamenajú automaticky spáchanie stíhaného trestného činu. Neuspokojivé
manželstvo nie je možné v každom prípade podradiť pod pojem „domáceho týrania“. Poškodená, ako aj
obžalovaný sa podrobným spôsobom vo vykonanom trestnom stíhaní vyjadrili k spôsobu vzájomného
spolužitia. Bola to aj osoba poškodenej, ktorá vo svojej výpovedi uviedla a priznala existenciu svojej

temperamentnej povahy. Obžalovaného viackrát k agresívnej reakcii vyprovokovala. Obžalovaný zase
naopak na takéto spory reagoval neadekvátnym spôsobom, čo však nemožno automaticky označiť
za spáchanie trestného činu. Úlohou trestného súdu nie je kultivovať partnerské vzťahy, alebo byť
arbitrom manželských hádok a trestné právo by malo zasahovať len v najzávažnejších prípadoch, keď
dochádza k intenzívnemu fyzickému alebo psychickému týraniu. Poškodená mala dlhodobo možnosť

svoje zlé spolužitie s manželom riešiť prostredníctvom iných inštitútov ako je trestné právo. Túto
možnosť nevyužila, desiatky rokov zotrvala v manželstve s obžalovaným a preto pri rešpektovaní
práva krajský súd zotrval na závere, že samotný vzťah s obžalovaným nemožno vnímať ako naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),písm. b), písm. e) Tr. zák. K pochybnostiam smerujúcim k zásade „in dubio pro reo“ nasvedčovali aj
rozporuplnévýpovederodinnýchpríslušníkovobžalovanéhoapoškodenej.Krajskýsúdsapretostotožnil
s procesným postupom okresného súdu, ktorý rozhodol o oslobodení obžalovaného spod podanej

obžaloby prokurátora ohľadne trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Aj v tejto časti preto
odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody napadnutého rozsudku.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny

život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti,
na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného

činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na
úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného
činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové
alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého

následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest,
ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži
najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje

dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia)
a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom
a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a

prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec
nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov
vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak
z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť
výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia

sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej
trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce,
proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú
orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z
hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods.

1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa
musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom
spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného

k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných
potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným
členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje
ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon

vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú
a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému
výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.Trest, ktorý bol uložený obžalovanému rešpektuje všetky zásady, ktoré sú platné pre ukladanie trestov
a tieto sú uvedené v § 34 Tr. zák. Samotný druh a výmera uloženého trestu reflektuje najmä na postoj
obžalovaného k spáchaniu stíhaného trestného činu ako aj na jeho minulosť. Uložený trest sa krajskému

súdu javí ako zákonný, spravodlivý s tým, že tento reflektuje na všetky zákonné požiadavky.

Z uvedeného dôvodu krajskému súdu neostávalo nič iné, len odvolania prokurátora a
obžalovaného zamietnuť procesným postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.