Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-64Cpr/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720202757
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adam Hradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:8720202757.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobkyne: C.. Z.

Y., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom M. XXXXX/X, H., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí
a rodiny, IČO: 30 794 536, so sídlom Špitálska 2206/8, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobkyne zamieta.

II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Žalobou zo dňa 22.09.2020 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že skončenie jej

štátnozamestnaneckého pomeru oznámením o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe
zákona, ktoré bolo doručené dňa 22.07.2020, je neplatné.

2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že do
funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove (ďalej len ako „ÚPSVaR Prešov“)
bola vymenovaná podľa § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z. dňa 16.5.2012 so začiatkom výkonu
funkcie dňom 17.05.2012, pričom jej štátnozamestnanecký pomer vznikol vymenovaním do funkcie

štatutárneho orgánu rozpočtovej organizácie štátu podľa § 17 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. Žalobkyňa
bola podľa § 136 Zákonníka práce dlhodobo uvoľnená na výkon verejnej funkcie od pôvodného
zamestnávateľa Prešovského samosprávneho kraja. Uviedla, že dňa 01.01.2015 nadobudol účinnosť
zákon č. 310/2014 Z.z., pričom podľa § 5 ods. 4 tohto zákona riaditeľa úradu menuje a odvoláva
generálny riaditeľ ústredia. Uviedla, že úrad sa stal preddavkovou organizáciou bez právnej subjektivity.
Právne postavenie žalobkyne v štátnozamestnaneckom vzťahu sa tým zmenilo, keďže zanikol jej štatút
štatutárneho orgánu, a preto doterajší štátnozamestnanecký pomer založený vymenovaním sa zmenil

na štátnozamestnanecký pomer založený služobnou zmluvou podľa § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona
č. 400/2009 Z.z. Uviedla, že bola nútená ukončiť pracovný pomer s doterajším zamestnávateľom, u
ktorého bola uvoľnená na výkon verejnej funkcie - Prešovským samosprávnym krajom. Stala sa štátnym
zamestnancom v stálej štátnej službe na neurčitý čas. Uviedla, že účinnosťou zákona č. 55/2017 Z.z. sa
od 31.05.2017 považovala za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Následne podľa zmeneného
§ 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. sa za štatutárny orgán považoval aj riaditeľ úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na § 36 ods. 2

zákona č. 55/2017 Z.z. vetu za bodkočiarkou. Dňa 11.6.2020 bol žalobkyni doručený nový opis činností
štátnozamestnaneckého miesta so spätnou účinnosťou odo dňa 21.05.2020 a oznámenie o zmene
zákona č. 55/2017 vo vzťahu k riaditeľom ÚPSVaR č. XXXX/XXXXX zo dňa 21.05.2020. K žalovaným
tvrdenému rozporu medzi zákonom o orgánoch štátnej správy a zákonom č. 55/2017 Z.z. uviedla, žežiadny rozpor medzi nimi neexistoval. Podľa nej bolo účelom novely politická snaha odvolať riaditeľov
úradov práce, napriek tomu, že ich štátnozamestnanecký pomer nebol založený vymenovaním do
dočasnej štátnej služby, ale služobnou zmluvou do stálej štátnej služby. Žalobkyňa mala pochybnosti

o zákonnosti takejto zmeny. Zdôraznila, že nikdy nebola vymenovaná do funkcie riaditeľky úradu
generálnym riaditeľom a generálnym tajomníkom ústredia, a preto mala za to, že zákonné ustanovenia
účinné do 21.05.2020 sú na pomery žalobkyne neaplikovateľné. Zdôraznila, že žalobkyňa nebola v
dočasnej, ale v stálej štátnej službe. Uviedla, že dňa 22.07.2020 bola odvolaná z funkcie riaditeľky
ÚPSVaR Prešov a toho istého dňa jej bolo doručené aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru na základe zákona. Žalobkyni bolo priznané odstupné vo výške trojnásobku jej naposledy
priznaného funkčného platu (§ 83 ods. 7 v spojení s odsekom 6 zákona č. 55/2017 Z.z.). Uviedla,
že jej nebolo ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ani možnosť trvalého preloženia a
taktiež sa so žalobkyňou žalovaný nepokúsil dohodnúť inak. Uviedla, že nevie preukázať aké voľné
štátnozamestnanecké miesta v čase pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru mal služobný
úrad (žalovaný) k dispozícii. Žalobkyňa uviedla, že porovnaním opisu činností štátnozamestnaneckého

miesta zo dňa 01.06.2017 s opisom činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 21.05.2020 možno
konštatovať, že služobný úrad zrušil štátnozamestnanecké miesto štátneho radcu, vedúceho štátneho
zamestnanca riaditeľa ÚPSVaR a vytvoril nové štátnozamestnanecké miesto s inou najnáročnejšou
činnosťou, čím naplnil pojmové znaky organizačnej zmeny zadefinovanej v § 24 ods. 1 písm. b) zákona
č. 55/2017 Z.z. Uviedla, že koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za

rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja alebo viacerých krajov bola preklasifikovaná na koncepčnú
a systémovú činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie
kraja. Žalobkyňa konštatovala, že služobný úrad skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer na
základe zákona, aj keď si bol vedomý toho, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo
zo zákona, ale na základe skrytej organizačnej zmeny. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný si bol vedomý

skutočnosti, že ruší štátnozamestnanecké miesto a vytvára nové štátnozamestnanecké miesto s inou
najnáročnejšou činnosťou, a napriek tomu simuloval skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na
základe zákona. Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru
nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov.

3.Žalobkyňanapreukázanieskutkovýchtvrdenínavrhlavykonaťnasledovnélistinnédôkazy,ato:dekrét
o vymenovaní zo dňa 16.05.2012, list o uvoľnení žalobkyne zo dňa 17.05.2012, žiadosť o uvoľnenie
zo dňa 15.05.2012, služobnú zmluvu zo dňa 30.12.2014, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa
01.01.2015, dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.01.2015, oznámenie o ukončení výkonu
verejnej funkcie zo dňa 28.01.2015, oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy zo dňa 31.05.2017,

opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.06.2017, opis činností štátneho zamestnanca zo
dňa 21.05.2020, oznámenie zo dňa 21.05.2020, odvolanie žalobkyne z funkcie zo dňa 15.07.2020,
oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona zo dňa 15.07.2020, opis
činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.06.2017 a opis činností štátneho zamestnanca zo dňa
21.05.2020, a zároveň žiadala, aby žalovaný predložil výpis z centrálneho informačného systému o

voľných štátnozamestnaneckých miestach v čase pred 22.7.2020.

II.
4. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol,
že s názorom žalobkyne, že bola nútená ukončiť pracovný pomer s Prešovským samosprávnym

krajom, u ktorého bola uvoľnená na výkon verejnej funkcie, nemožno súhlasiť, keďže sa mohla
rozhodnúť, či bude zamestnancom Prešovského samosprávneho kraja alebo bude vykonávať funkciu
riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Na tejto pozícii sa podľa žalovaného výrazne zmenili
podmienky vykonávania štátnej služby, keďže (tak ako uviedla žalobkyňa) došlo k zrušeniu právnej
subjektivity úradov a tie boli následne zadefinované ako preddavkové organizácie; došlo k zmene

postavenia riaditeľa úradov, ktorý už nebol štatutárom a vedúcim služobného úradu a prišiel aj o
svoje kompetencie; došlo k zmene spôsobu vymenovaniu a odvolávaniu riaditeľa úradu generálnym
riaditeľom ústredia a došlo aj k zmene oblastí, v ktorých mal úrad spôsobilosť konať. Žalovaný uviedol,
že do 31.12.2014 bol riaditeľ úradu menovaný v súlade s § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z. na
návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Vládou SR, a teda išlo o tzv. politickú nomináciu.

Žalovaný poukázal na to, že od 01.01.2015 mala žalobkyňa vykonávať funkciu riaditeľky úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny za výrazne odlišných podmienok, než pri vymenovaní do funkcie Vládou
SR. Navyše podľa § 37 ods. 4 zákona o štátnej službe vedúci služobného úradu mohol so súhlasom
štatutárneho orgánu odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi, aj bez uvedeniadôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Žalobkyňa bola v tom čase priamo riadená vedúcim
služobného úradu, a preto mohla byť kedykoľvek odvolaná bez uvedenia dôvodu. Žalovaný uviedol,
že služobnou zmluvou zo dňa 30.12.2014 sa len formálne bližšie upravili podmienky vykonávania

štátnej služby, ktorá trvala od 17.05.2012, teda od vymenovania do funkcie riaditeľky úradu. Dôvodom
vykonania formálnej zmeny bola zmena zákona č. 453/2003 Z.z. Služobnou zmluvou sa špecifikovala
funkcia,odborštátnejslužby,druhštátnejslužby,najnáročnejšiečinnosti,pravidelnémiestovykonávania
štátnej služby a jeho adresa. Výkon funkcie riaditeľky úradu žalobkyňou nebol ku dňu 31.12.2014
ukončený, ale služobný pomer a výkon funkcie ako riaditeľky úradu žalobkyne trval kontinuálne od

17.05.2012 až do 22.07.2020. Ďalšie vymenovanie do funkcie riaditeľky úradu nebolo potrebné, pretože
menovanie do funkcie riaditeľky úradu uskutočnené vládou SR bolo stále účinné vzhľadom na vtedy
platné predpisy. Na základe toho mal žalovaný za to, že podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z.
sa žalobkyňa považovala za riaditeľku ÚPSVaR Prešov vymenovanú podľa platných predpisov od
01.01.2015, pretože spĺňala podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu okrem
podmienky úspešne absolvovaného výberového konania. Žalovaný uviedol, že dodatok k služobnej

zmluve zo dňa 05.11.2015 bol uzatvorený podľa vtedy platného zákona, teda podľa zákona č. 400/2009
Z.z. Dôvodom zmeny bola zmena opisu činností štátnozamestnaneckého miesta. Žalobkyňa udelila k
uvedenému právnemu úkonu predchádzajúci súhlas dňa 04.11.2015. Dodatkom k služobnej zmluve
sa nemenili zásadné podmienky vykonávania štátnej služby, do opisu činností štátnozamestnaneckého
miesta v časti ostatné činnosti bolo doplnené: „rozhodovanie o sprístupnení a zverejnení informácií

vo vecnej pôsobnosti úradu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“. Samotný
dodatok k služobnej zmluve zo dňa 05.11.2015 uzatvorený v zmysle § 31 ods. 1 písm. c), § 31
ods. 2, § 32 ods. 1 písm. b), § 35 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. nebolo možné stotožňovať so
zmenami štátnozamestnaneckého pomeru vykonávaných podľa ustanovenia § 55 zákona č. 55/2017

Z.z. Ustanovenie § 55 zákona č. 55/2017 Z. z. bolo aplikovateľné len na tých štátnych zamestnancov,
ktorí už vykonávali štátnu službu a následne boli preložení na vykonávanie funkcie riaditeľa úradu
na základe dočasného preloženia. Žalobkyňa nevykonávala štátnu službu podľa zákona č. 400/2009
Z.z. alebo podľa zákona č. 55/2017 Z.z. vo vzťahu k služobnému úradu v inej funkcii ako vo funkcii
riaditeľky úradu Prešov. Uviedol, že od 01.06.2017 nadobudol účinnosť zákon č. 55/2017 Z.z., pričom

podľa § 180 ods. 1 a 2 tohto zákona sa štátny zamestnanec, ktorý na základe služobnej zmluvy
uzatvorenej podľa predpisov účinných do 31.05.2017 vykonával štátnu službu k 31.05.2017, považoval
za štátneho zamestnanca podľa tohto (nového) zákona. Zároveň štátny zamestnanec, ktorý bol k
31.05.2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do 31.05.2017,
sa považuje za vedúceho zamestnanca podľa tohto (nového) zákona. Oznámenie o úprave obsahu

služobnej zmluvy bolo žalobkyni riadne oznámené v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o
štátnej službe. Žalovaný poukázal na to, že štátnozamestnanecký pomer riaditeľov úradov práce bol
založený služobnou zmluvou v súlade s § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z.z. a zároveň
v súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 01.01.2015 menovaním
generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Išlo o zásadný rozpor medzi zákonom

č. 400/2009 Z.z. a zákonom č. 453/2003 Z.z. Tento rozpor nebol odstránený ani účinnosťou zákona č.
55/2017 Z. z. o štátnej službe, keďže v súlade s § 180 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. štátny zamestnanec,
ktorý bol k 31. máju 2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do
31. mája 2017, sa považoval za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Uviedol, že účinnosťou
od 21.05.2020 došlo k zmene zákona č. 55/2017 Z.z. a odstráneniu predmetného rozporu, keďže bolo

do zákona doplnené ustanovenie (§ 193da), pod ktoré je možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. Poukázal na to, že v prípade štátnych zamestnancov,
ktorí vykonávajú štátnu službu na základe zvolenia alebo vymenovania podľa osobitého predpisu, ide
o tzv. politické nominácie, ktoré sa vyznačujú svojou dočasnosťou ovplyvnenou spravidla výsledkami
volieb a štátna služba sa vykonáva v režime dočasnej štátnej služby. Následne poukázal na § 193da

zákon č. 55/2017 Z.z., podľa ktorého sa riaditeľ úradu vymenovaný podľa osobitného predpisu (t.j.
zákona č. 453/2003 Z.z.) pred účinnosťou tohto zákona považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa
osobitného predpisu podľa tohto zákona. Podľa § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. sa za štatutárny
orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona

o orgánoch štátnej správy). Ďalej poukázal na § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z., podľa ktorého
štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý
je vymenovaný podľa osobitného predpisu, veľvyslanec, odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ
a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. V tejtosúvislosti následne poukázal na § 37 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z., podľa ktorého dočasná štátna
služba štátneho zamestnanca vo funkcii štatutárneho orgánu, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa
osobitného predpisu, trvá po dobu vykonávania tejto funkcie. Žalovaný mal za to, že na žalobkyňu sa

vzťahuje výlučne § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. pred bodkočiarkou, keďže veta za ňou sa vzťahuje
len na štátnych zamestnancov, ktorí v čase „nadobudnutia“ funkcie boli štátnymi zamestnancami v
stálej štátnej službe a ktorí vykonávajú uvedenú funkciu na základe zmeny štátnozamestnaneckého
pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe, pričom všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne.
Žalovaný uviedol, že o týchto skutočnostiach oboznámil žalobkyňu listom zo dňa 21.05.2020 a zároveň

jej doručil aj nový opis činností štátnozamestnaneckého miesta. Žalovaný zdôraznil, že okamihom
účinnosti novely prišlo k zmene postavenia žalobkyne, avšak neprišlo k zmene štátnozamestnaneckého
pomeru žalobkyne podľa § 55 zákona č. 55/2017 Z.z. Uvedená zmena postavenia žalobkyne nastala
priamo zo zákona (ex lege) pôsobením novely celkom mimo pôsobenia § 55 zákona č. 55/2017 Z.z.
Žalovaný uviedol, že dňa 22.07.2020 bola žalobkyňa generálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych
vecí a rodiny v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z., odvolaná z funkcie riaditeľky

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, a toho istého dňa jej bolo doručené aj oznámenie o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. V tejto súvislosti odkázal na § 82 ods.
4 prvej vety zákona č. 55/2017 Z.z. podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca
vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného
do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa

skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu
alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie. Žalobkyni bolo priznané odstupné vo výške
trojnásobku jej naposledy priznaného funkčného platu, a teda jej štátnozamestnanecké miesto zaniklo
odvolaním z funkcie riaditeľky. Žalovaný uviedol, že mu nevyplývala povinnosť ponúknuť žalobkyni
iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Žalovaný mal za to, že zmena, ktorá vznikla v opise

štátnozamestnaneckých miest, na ktorú poukázala žalobkyňa a z ktorej dôvodila údajnú organizačnú
zmenu, bola len chybou v písaní, ktorá vznikla nedopatrením. Uviedol, že v prílohe č. 2 zákona o
štátnej službe, v charakteristike 7. platovej triedy, funkcia štátny radca, je uvedená činnosť „koncepčná a
systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja
alebo viacerých krajov”. Táto činnosť nie je zameniteľná so žiadnou inou činnosťou podľa prílohy č. 2

zákona o štátnej službe. Žalovaný si bol vedomý, že v znení charakteristík platových tried sa nemôže
odchýliť od zákonnej úpravy (prílohy č. 2 zákona o štátnej službe). Pokiaľ by malo dôjsť k organizačnej
zmene podľa § 24 písm. b) zákona o štátnej službe, musela by byť ako najnáročnejšia činnosť uvedená
úplne iná činnosť podľa charakteristík platových tried. Zároveň zdôraznil, že nebolo prijaté akékoľvek
rozhodnutie o organizačnej zmene podľa § 24 zákona č. 55/2017 Z.z. Žalovaný zdôraznil, že k zmene

právneho postavenia žalobkyne došlo v dôsledku zákona č. 126/2010 Z.z., pričom oznámením zo dňa
21.05.2020 bola len oboznámená s predmetnou zmenou zákona.

5. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to:
vyjadrenie ústredia zo dňa 13.10.2020, dekrét o vymenovaní zo dňa 16.05.2012, služobnú zmluvu

zo dňa 30.12.2014, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.01.2015, oznámenie o úprave
obsahu služobnej zmluvy zo dňa 31.05.2017, opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 01.06.2017,
opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 21.05.2020, oznámenie zo dňa 21.05.2020, odvolanie
žalobkyne z funkcie zo dňa 15.07.2020, oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na
základe zákona zo dňa 15.07.2020, vyjadrenie ústredia zo dňa 04.01.2021, vyjadrenie ústredia zo dňa

06.09.2022, súhlas žalobkyne s trvalým preložením zo dňa 04.11.2015, dodatok k služobnej zmluve zo
dňa 05.11.2015 a opis činností štátneho zamestnanca zo dňa 05.11.2015.

III.
6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami sporu navrhnuté listinné

dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového stavu rozhodného pre
právne posúdenie veci.

7. Vláda SR dňa 16.05.2012 vymenovala žalobkyňu do funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny so sídlom Prešov, čomu predchádzalo uvoľnenie žalobkyne zo strany jej zamestnávateľa -

Prešovského samosprávneho kraja na výkon uvedenej verejnej funkcie.

8. Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 30.12.2014 služobnú zmluvu, ktorou bol založený
štátnozamestnanecký pomer žalobkyne ako štátneho zamestnanca u žalovaného ako služobnéhoúradu, s odkazom na § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z., so vznikom k 01.01.2015 vo funkcii štátny
radca - riaditeľ ÚPSVaR Prešov, odbor - 1.01 riadenie štátnej služby, druh - stála štátna služba, a to
všetko z dôvodu, že s účinnosťou od 01.01.2015 bola žalobkyňa generálnym riaditeľom žalovaného

podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. vymenovaná za riaditeľku ÚPSVaR Prešov (čo vyplývalo z
oznámenia žalovaného zo dňa 21.05.2020).

9. Zo služobnej zmluvy vyplývalo, že najnáročnejšou činnosťou bola koncepčná a systémová činnosť
pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja alebo viacerých

krajov, pričom z opisu činností tohto štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.01.2015 vyplývalo, že
uvedená najnáročnejšia činnosť mala dôsledky len za územie kraja.

10. Žalobkyňa dňa 28.01.2015 oznámila Prešovskému samosprávnemu kraju, že ku dňu 31.12.2014
došlo zo zákona k zániku jej verejnej funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov, na výkon ktorej bola uvoľnená,
na základe čoho žalobkyňa a Prešovský samosprávny kraj uzatvorili dohodu o skončení pracovného

pomeru ku dňu 31.01.2015.

11. Žalobkyňa dňa 04.11.2015 súhlasila s trvalým preložením podľa § 35 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z.
v tom istom služobnom úrade a v tom istom odbore štátnej služby, na základe čoho došlo medzi ňou
a žalovaným k uzatvoreniu dodatku k služobnej zmluve, čím zároveň došlo k zmene opisu činností jej

štátnozamestnaneckéhomiestasúčinnosťouod06.11.2015.Najnáročnejšoučinnosťoubolakoncepčná
a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami za územie
kraja, čo vyplývalo z uvedeného opisu činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 05.11.2015.

12. Žalovaný dňa 31.05.2017 žalobkyni oznámil úpravu obsahu služobnej zmluvy, a to s odkazom na

§ 180 zákona č. 55/2017 Z.z., pričom jej najnáročnejšia činnosť bola definovaná ako koncepčná a
systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami na územie kraja
alebo viacerých krajov, čo korešpondovalo aj s opisom činností tohto štátnozamestnaneckého miesta zo
dňa 01.06.2017. Toto oznámenie malo zároveň povahu dodatku k služobnej zmluve s tým, že žalobkyňa
mala aj postavenie vedúceho štátneho zamestnanca a funkciu riaditeľky ÚPSVaR Prešov.

13. Žalovaný dňa 21.05.2020 oznámil žalobkyni, že tento deň nadobudol účinnosť zákona č. 126/2020
Z.z., ktorým došlo k zmene zákona č. 55/2017 Z.z., pričom v zmysle § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017
Z.z. sa za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona
považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5

ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z.). Následne žalovaný upozornil na to, že podľa § 36 ods. 2 zákona č.
55/2017 Z.z. štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu
v dočasnej službe, ktorá podľa § 37 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. trvá po dobu výkonu tejto funkcie.
Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že sa žalobkyňa s účinnosťou od 21.05.2020 považuje za
štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (zákona č. 453/2003 Z.z.). Z opisu

jej štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.05.2020 vyplývalo, že najnáročnejšou činnosťou bola
koncepčná a systémová činnosť pri tvorbe opatrení so zodpovednosťou za rozhodnutia s dôsledkami
za územie kraja.

14. Generálny riaditeľ žalovaného dňa 15.07.2020, s účinnosťou od 22.07.2020, odvolal žalobkyňu z

funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov a zároveň žalobkyni oznámením zo dňa 15.07.2020, ktoré žalobkyňa
prevzala dňa 22.07.2020 oznámil, že dňom odvolania z jej funkcie sa končí aj jej štátnozamestnanecký
pomer, a keďže jej štátnozamestnanecký pomer trval viac ako dva roky, poskytol jej aj odstupné v sume
trojnásobku jej naposledy priznaného funkčného platu.

IV.
15. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 453/2003 Z.z.
upravujúce postavenie a pôsobnosť Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (§ 4), úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny (§ 5) a prechodné ustanovenia účinné od 01.01.2015 (§ 12), ako aj príslušné
ustanovenia zákona č. 400/2009 Z.z. a 55/2017 Z.z.

16. Zriadenie a postavenie orgánov štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny upravuje zákon č.
453/2003 Z.z., pričom medzi tieto orgány patrí Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) a úrad práce, sociálnych vecía rodiny (ďalej len „úrad“). Podľa znenia predmetného zákona účinného do 31.12.2014, tak ústredie,
ako aj jednotlivé úrady, mali postavenie služobného úradu, a teda disponovali každý vlastnou právnou
subjektivitou. Ústredie riadil generálny riaditeľ, ktorý bol menovaný a odvolávaný vládou SR na návrh

ministra. Rovnako tiež bol menovaný a odvolávaný riaditeľ úradu, ktorý ho riadil a aj zodpovedal za
jeho činnosť. Takto vymenovanému riaditeľovi sa podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.
(v znení účinnom do 31.12.2014) založil a zároveň ku dňu vymenovania podľa § 26 ods. 2 zákona č.
400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014) aj vznikol štátnozamestnanecký pomer. Štátna služba
riaditeľa úradu mala podľa § 17 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014)

charakter dočasnej služby, pričom išlo o funkciu vykonávanú na základe tzv. politickej nominácie.
Následne štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu sa skončil na základe zákona podľa § 52, a to
dňom jeho odvolania, vzdania sa funkcie alebo dňom uplynutia doby vykonávania jeho funkcie. Uvedené
sa však už počas právnej úpravy účinnej do 31.12.2014 nevzťahovalo na toho riaditeľa úradu, ktorý
uvedenú funkciu vykonával na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 32 ods. 1 písm.
k) zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014), teda išlo o situáciu, keď za riaditeľa úradu

bol vymenovaný štátny zamestnanec v stálej štátnej službe, vo vzťahu ku ktorému došlo len k zmene
štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu jeho vymenovania do funkcie riaditeľa. Následne, ak by aj
došlo k jeho odvolaniu z funkcie riaditeľa úradu, nenastali by účinky zániku jeho štátnozamestnaneckého
pomeru zo zákona § 52, ale bol by daný dôvod na zmenu jeho štátnozamestnaneckého pomeru podľa
§ 32 ods. 1 písm. k) zákona č. 400/2009 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014), t.j. rovnako ako to bolo

v prípade jeho vymenovania za riaditeľa úradu.

17. V danom prípade mal súd preukázané, a zároveň bolo medzi stranami sporu aj nesporné, že
žalobkyňa bola do funkcie riaditeľa ÚPSVaR Prešov vymenovaná dňa 16.05.2012 vládou SR, a teda
k tomu dňu bol podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. založený a zároveň podľa § 26

ods. 2 tohto zákona aj vznikol jej štátnozamestnanecký pomer. Zároveň bolo možné konštatovať, že
žalobkyňa v čase jej vymenovania nebola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, keďže jej
zamestnávateľom v čase vymenovania bol Prešovský samosprávny kraj, ktorý ju na výkon funkcie
riaditeľa ÚPSVaR Prešov podľa § 136 ods. 1 Zákonníka práce uvoľnil, a preto sa na ňu nevzťahovala
výnimka podľa § 17 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona č. 400/2009 Z.z., a teda svoju štátnu službu

vo funkcii riaditeľa ÚPSVAR Prešov vykonávala v dočasnej štátnej službe, a tým pádom skončenie jej
štátnozamestnaneckého pomeru bolo naviazané podľa § 52 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. na deň
odvolania z funkcie riaditeľa ÚPSVaR Prešov, alebo deň vzdania sa tejto funkcie, prípade deň uplynutia
výkonu funkcie.

18. S účinnosťou od 01.01.2015 došlo k zmene zákona č. 453/2003 Z.z., podľa ktorého služobným
úradom zamestnancov ústredia, ako aj zamestnancov úradov, bolo už len ústredie, ktoré riadil generálny
riaditeľ menovaný a odvolávaný vládou SR, pričom riaditeľov jednotlivých úradov už nemenovala
a neodvolávala vláda SR, ale práve generálny riaditeľ ústredia. Hoci úrady už nemali postavenie
služobného úradu, bola im ponechaná (zo zákona) spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania, ako aj

samostatne konať pred súdom s tým, že za úrad konal riaditeľ alebo ním poverený štátny zamestnanec
alebo zamestnanec. Zároveň však bolo v prechodnom ustanovení § 12 tohto zákona ustanovené, že
riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31.12.2014, ktorý spĺňal podmienky prijatia
do štátnej služby podľa osobitného predpisu, okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového
konania, sa považoval za riaditeľa úradu vymenovaného podľa predpisov účinných od 01.01.2015.

Ak tieto podmienky nespĺňal, došlo k zániku jeho funkcie zo zákona (t.j. nie odvolaním, ani vzdaním
sa funkcie alebo uplynutím času), a tým pádom aj k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Išlo
o zákonom ustanovenú právnu fikciu vymenovania za riaditeľa úradu, na základe ktorej, za splnenia
podmienok, sa riaditeľ úradu vymenovaný do 31.12.2014 vládou SR považoval za riaditeľa úradu
vymenovaného generálnym riaditeľom ústredia, a to aj bez toho, aby k takémuto úkonu generálneho

riaditeľa došlo. V tejto súvislosti preto bola právne irelevantná námietka žalobkyne, že nikdy nebola
generálnymriaditeľomústrediamenovanádofunkcieriaditeľaÚPSVaRPrešov,keďžekjejvymenovaniu
došlo na základe uvedenej právnej fikcie podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. v znení od
01.01.2015.

19. Na základe uvedeného, s účinnosťou od 01.01.2015 došlo k zmene právneho postavenia žalobkyne
ako riaditeľa ÚPSVaR Prešov, keďže stratila postavenie štátneho zamestnanca v dočasnej štátnej
službe podľa § 17 ods. 2 vety pred bodkočiarkou zákona č. 400/2009 Z.z., teda štátneho zamestnanca
vykonávajúceho verejnú funkciu. Avšak keďže spĺňala podmienky pre vymenovanie za riaditeľa úradustanovené podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z., bol založený nový štátnozamestnanecký pomer
žalobkyne ako štátneho zamestnanca u žalovaného (t.j. ústredia) ako služobného úradu, a to služobnou
zmluvou zo dňa 30.12.2014, so vznikom štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 01.01.2015, vo funkcii

štátny radca - riaditeľ ÚPSVaR Prešov, pričom išlo o stálu štátnu službu. Následne dňa 05.11.2015 došlo
podľa § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z. k zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne
z dôvodu zmeny opisu činností štátnozamestnaneckého miesta a trvalým preložením žalobkyne podľa
§ 32 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.

20. S účinnosťou od 01.06.2017 nadobudol účinnosť zákon č. 55/2017 Z.z., ktorým došlo k zrušeniu
zákona č. 400/2009 Z.z., pričom podľa § 180 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. sa štátny zamestnanec,
ktorý vykonával štátnu službu na základe služobnej zmluvy uzatvorenej za účinnosti zákona č. 400/2009
Z.z., považoval za štátneho zamestnanca aj podľa zákona č. 55/2017 Z.z., čo platilo aj pre vedúceho
zamestnanca podľa § 180 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. Na základe uvedeného došlo podľa § 180 ods.
1 zákona č. 55/2017 Z.z. k úprave služobnej zmluvy žalobkyne, a to oznámením žalovaného zo dňa

31.05.2017, ktoré sa podľa tohto zákonného ustanovenia považovalo za dodatok k služobnej zmluve.
Zároveň z tohto oznámenia vyplývalo, že žalobkyňa mala postavenie vedúceho zamestnanca podľa §
20 zákona č. 55/2017 Z.z.

21. S účinnosťou od 21.05.2020 došlo k zmene zákona č. 55/2017 Z.z., podľa ktorej sa riaditeľ

úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona č. 453/2003 Z.z. pred účinnosťou tohto zákona (t.j.
pred 21.05.2020), považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu. Na základe
uvedeného, s účinnosťou od 21.05.2020, došlo k zmene právneho postavenia žalobkyne, ktorá
sa od tohto dátumu, na základe zákona, považovala za štátneho zamestnanca podľa § 7 ods. 7
zákona č. 55/2017 Z.z., ktorý podľa § 36 ods. 2 tohto zákona vykonáva štátnu službu v dočasnej

štátnej službe. Zákon č. 55/2017 Z.z. pripúšťal výnimku, podľa ktorej sa uvedené nevzťahovalo na
štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55, čím argumentovala aj samotná žalobkyňa. Išlo teda o
rovnakú výnimku ako platila za účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., a ktorej podstata (ako už súd uviedol)
spočívala v tom, že za riaditeľa úradu bol vymenovaný štátny zamestnanec, teda osoba, ktorá už v

čase vymenovania, vykonávala stálu štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere a jej menovaním
za riaditeľa došlo len k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona
č. 55/2017 Z.z. Uvedená situácia však u žalobkyne nenastala, keďže dňom jej menovania do funkcie
riaditeľky ÚPSVaR Prešov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. a uzatvorením služobnej zmluvy
došlo dňa 01.01.2015 práve len k založeniu a vzniku jej nového štátnozamestnaneckého pomeru, a

teda nie k zmene už existujúceho štátnozamestnaneckého pomeru podľa vtedy platného § 32 zákona
č. 400/2009 Z.z., keďže jej doposiaľ existujúci štátnozamestnanecký pomer v zmysle jej vymenovania
zo dňa 16.05.2012 zo zákona zanikol, a preto v jeho súvislosti nemohlo dôjsť ani k zmene služobného
pomerupodľa§32zákonač.400/2009Z.z.Nazákladeuvedenéhosúdnemoholdospieťkinémuzáveru,
než tomu, že na žalobkyňu nebolo možné vztiahnuť výnimku podľa § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou

zákona č. 55/2017 Z.z., a preto jej námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

22. Z vyššie uvedeného teda vyplývalo, že žalobkyňa od 17.05.2012 do 31.12.2014 mala postavenie
štátneho zamestnanca vykonávajúceho štátnu službu v služobnom úrade na základe vymenovania do
funkcie podľa § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2014), pričom následne bol

od 01.01.2015 založený nový štátnozamestnanecký pomer uzatvorením služobnej zmluvy v dôsledku
jej vymenovania za riaditeľa ÚPSVaR Prešov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z.z. (v znení
účinnom od 01.01.2015), ktorý vykonávala v stálej štátnej službe, pričom s účinnosťou od 21.05.2020,
v dôsledku novej právnej úpravy (§ 193da zákona č. 55/2017 Z.z.), sa jej štátnozamestnanecký pomer
považoval za vykonávaný v dočasnej štátnej službe podľa § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z., keďže

sa podľa § 7 ods. 7 druhej vety zákona č. 55/2017 Z.z. v spojení s § 193da zákona č. 55/2017 Z.z.
považovala za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu. To znamenalo, že
štátnozamestnanecký pomer žalobkyne mohol od 21.05.2020 zaniknúť na základe zákona z dôvodu jej
odvolania podľa § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z.z., ak by k takémuto úkonu zo strany oprávneného
subjektu - t.j. generálneho riaditeľa ústredia došlo.

23. Na základe uvedeného bolo možné konštatovať, že právnou úpravou účinnou od 21.05.2020 došlo
ku kvalitatívnej zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru, a to len v dôsledku zmeny právnej úpravy.24. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita
je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá

a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený
na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise
neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti

uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr.
vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy,
ktoré vznikli v minulosti. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe
ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú
retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s
účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti

skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť
aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim.
Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru)
uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa

účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita
do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši
až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

25. V danom prípade mal súd za to, že právna úprava účinná od 21.05.2020 (t.j. zákon č. 126/2020

Z.z., ktorým došlo k novele zákona č. 55/2017 Z.z., konkrétne § 7 ods. 7 tohto zákona - t.j. že riaditeľ
úradu sa považoval za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu), mala prvky nepravej
retroaktivity, keďže jej účinnosťou nedošlo k zániku právneho vzťahu žalobkyne a žalovaného, keď
štátnozamestnanecký pomer ako taký medzi žalobkyňou a žalovaným platil aj naďalej, nová právna
úprava do tohto právneho vzťahu však vstúpila, a to zmenou jeho „kvality“, keď ten už nemal charakter

stálej štátnej služby ale dočasnej a tým, že jeho trvanie, resp. skončenie bolo naviazané na už iné
právne významné skutočnosti, ako napr. odvolanie žalobkyne zo strany oprávneného subjektu, prípadne
vzdanie sa funkcie žalobkyňou. To znamenalo, že v konečnom dôsledku nová právna úprava nepôsobila
do minulosti, štátnozamestnanecký pomer strán sporu akceptovala, zmenila len jeho obsah, a teda
stav, ktorý nastal počas predchádzajúcej právnej úpravy akceptovala, avšak mu priznala odo dňa svojej

účinnosti nový obsah.

26. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol, keďže jej
štátnozamestnanecký pomer zanikol na základe zákona podľa § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z.z., a to v
dôsledku jej odvolania z funkcie riaditeľky ÚPSVaR Prešov generálnym riaditeľom ústredia s účinnosťou

ku dňu 22.07.2020.

27. Za právne irelevantné považoval súd argumentáciu žalobkyne ohľadom nesplnenia ponukovej
povinnosti žalovaným, keďže tá mu v prípade skončenia pracovného pomeru na základe zákona ani
nevzniká. Za nepodstatnú súd považoval aj argumentáciu žalobkyne ohľadom skrytej organizačnej

zmeny, keďže zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu rozhodnutiu o organizačnej zmene, pričom
zmeny v opise činností štátnozamestnaneckého miesta, na ktoré žalobkyňa poukazovala, predstavovali
len chybu v písaní žalovaného.

28.Súdonárokunanáhradutrovkonaniarozhodolvsúladesprincípomúspechuvkonaníažalovanému

ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy ani nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.