Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521201915
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2521201915.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. A. B., narodený X.X.XXXX, bytom C.
XXX, zastúpený: TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., IČO 36 264 750, so sídlom Sídlisko Jas 963/5,
Galanta, proti žalovanej: Základná škola s materskou školou, IČO 36 080 519, so sídlom Komenského
133, Šoporňa, zastúpený: executio iuris advokátska kancelária, s. r. o., IČO 55 176 933, so sídlom
Záhradnícka 4840/71, Bratislava - mestská časť Ružinov, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-7Cpr/4/2021-309 z 23. januára 2025 vo výrokoch I., III.
vspojenísopravnýmuznesenímOkresnéhosúduTrnavač.k.PN-7Cpr/4/2021-375z24.júla2025,takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch I., III. potvrdzuje.

II. Žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom v spojení s opravným uznesením označenými v záhlaví súd prvej inštancie výrokom
I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 46.876,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne: zo sumy 539,72 eur od 13.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 1128,50 eur od 13.12.2018 do
zaplatenia, zo sumy 1128,50 eur od 13.01.2019 do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.02.2019 do

zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.04.2019
do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.06.2019
do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.08.2019
do zaplatenia, zo sumy 1246,50 eur od 13.09.2019 do zaplatenia, zo sumy 1251,50 eur od 13.10.2019
do zaplatenia, zo sumy 1251,50 eur od 13.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 1251,50 eur od 13.12.2019
do zaplatenia, zo sumy 1251,50 eur od 13.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.02.2020
do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.04.2020

do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.06.2020
do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.08.2020
do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.10.2020
do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.12.2020 do
zaplatenia, zo sumy 1383,- eur od 13.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.02.2021 do
zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.04.2021
do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.06.2021

do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.08.2021
do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.09.2021 do zaplatenia, zo sumy 1389,50 eur od 13.10.2021
do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov
konania voči žalovanej v plnom rozsahu.2. Rozsudok v spojení s opravným uznesením označenými v záhlaví súd prvej inštancie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovení § 134 ods. 1 až 3, § 142 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 7 ods. 11 až 13

zákona č. 53/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a
o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31.12.2018 a podľa prílohy č. 7 uvedeného zákona,
§ 7 ods. 12 a 14 zákona č. 53/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1.1.2019 a podľa prílohy č. 4
uvedeného zákona, § 7 ods. 12 s 14 zákona č. 53/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov

pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1.9.2019
apodľaprílohyč.4uvedenéhozákona,§7ods.12a14zákonač.53/2003Z.z.oodmeňovaníniektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného
od 1.1.2020 a podľa prílohy č. 4 uvedeného zákona, § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 224, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzitýmnym rozsudkom zo dňa 12. augusta
2022 č. k. PN-7Cpr/4/2021-131 súd prvej inštancie vo výroku II. rozhodol, že právny základ nároku
žalobcu na náhradu mzdy je daný. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Trnave zo dňa 11. júla 2023 č. k. 11CoPr/1/2023-190, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.3.2024.

Predmetom konania zostala výška nároku na náhradu mzdy. Žalovaná sa k výške náhrady mzdy
nevyjadrila.Žalobcajezamestnancomžalovanejnazákladepracovnejzmluvyzodňa30.6.2000.Krajský
súd v Trnave dňa 28. augusta 2018 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.1.2015
je neplatné, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.10.2018. Listom zo dňa 30.12.2009 žalovaná
oznámila žalobcovi zaradenie do 12. platovej triedy s výškou funkčného platu s účinnosťou od 1.1.2010,

pričom v závere listu uviedla, že do započítateľnej praxe mu započítava k 31.12.2009 15 rokov. Listom zo
dňa 15.4.2021 žalovaná žiadala žalobcu o predloženie posudku o spôsobilosti vykonávať prácu učiteľa
II. stupňa ZŠ. Listom zo dňa 21.6.2021 žalobca uviedol, že opakovane žiada o prideľovanie práce a
žalovaná mu ju odmieta prideľovať s tým, že jeho pracovný pomer zanikol. Žalobca preto žiadal žalovanú
o oznámenie, či žalovaná trvá na tom, že jeho pracovný pomer zanikol a v takom prípade nie je dôvod,

aby od neho požadovala predloženie lekárskeho posudku, alebo naopak žalovaná uznáva, že pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovanou naďalej trvá a žalovaná má záujem prideľovať žalobcovi prácu.
Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.6.2024 sp. zn. 3CoKR/55/2022 súd prvej inštancie
zistil, že žalobca v právnom postavení žalovaného v konaní uviedol, že je po transplantácii obličky a
jeho zdravotný stav je hodnotený ako pokročilé štádium zlyhávania organizmu. Podľa Oznámenia Obce

Šoporňa zo dňa 30.12.2009 bol žalobca bol zaradený do 12. platovej triedy od januára 2010.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalovaná sa snažila rozviazať pracovný pomer
so žalobcom okamžitým skončením pracovného pomeru dňa 26.1.2015. Právny úkon žalovanej bol
vyhodnotený ako neplatný rozsudkom Krajského súdu v Trnave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

16.10.2018. Keďže žalovaná odmietala žalobcovi prideľovať prácu, žalobca sa domáha náhrady mzdy
v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa odo dňa
nasledujúceho po právoplatnosti vyššie uvedeného rozhodnutia krajského súdu, t. j. od 17.10.2018.
Počas konania žalovaná namietala oprávnenosť nároku na náhradu mzdy, nakoľko podľa jej názoru
pracovný pomer netrvá, keďže žalobca sa nemal domáhať prideľovania práce. O tejto spornej otázke

rozhodol súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom, ktorý bol následne potvrdený odvolacím súdom.
Žalovaná ďalej nárok žalobcu na náhradu mzdy rozporovala z dôvodu, že žalobca je osobou s
ťažkým zdravotným postihnutím, teda je otázna jeho zdravotná spôsobilosť vykonávať prácu učiteľa.
Z predložených listín vyplynulo, že žalovaný síce požiadal ešte v roku 2021 žalobcu o predloženie
lekárskeho posudku, avšak nie je zrejmé, z akého titulu túto žiadosť voči žalobcovi smeroval. V

uvedenom období totiž žalovaná naďalej spochybňovala postavenie žalobcu ako zamestnanca s
odôvodnením, že žalobca nežiadal o prideľovanie práce, teda jeho pracovný pomer mal skončiť
zo zákona. Preto žalobca reagoval adekvátne, keď od žalovanej pred tým, ako by jej mal doručiť
znalecký posudok zisťoval, či žalovaná teda uznáva, že jeho pracovný pomer naďalej trvá, inak žalobca
nemá dôvod poskytovať žalovanej lekársky posudok. V danom prípade otázku, či pracovný pomer

trvá, súd definitívne rozhodol medzitýmnym rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.3.2024.
Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že žalovaná v postavení zamestnávateľa po právoplatnosti tohto
rozsudku nežiadala od žalobcu lekársky posudok preukazujúci jeho zdravotnú spôsobilosť. Pokiaľ ide
o argumentáciu žalovanej týkajúcu sa invalidity žalobcu, s touto argumentáciou sa súd prvej inštancievysporiadal už v medzitýmnom rozsudku. Pokiaľ išlo o samotnú výšku náhrady mzdy, táto nebola zo
strany žalovanej rozporovaná. V danom prípade bolo možné priznať len tzv. pravdepodobný zárobok
v zmysle ustanovenia § 134 ods. 3 Zákonníka práce, keďže pre nedostatočný počet odpracovaných

dní v rozhodnom období nebolo možné vypočítať priemerný zárobok podľa ustanovenia § 134 ods. 1
Zákonníka práce. V prípade pedagogických zamestnancov je výška platu určovaná podľa zákona č.
553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu
mzdy za obdobie od 17.10.2018 do 30.9.2021 vo výške 46.876,22 eur s úrokom z omeškania v zákonnej

výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej mesačnej mzdy a v časti istiny vo výške 5,83 eur
a úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6,33 eur od 13.11.2018 do zaplatenia žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej
žalovanej v plnom rozsahu, keď neúspech žalobcu v časti o zaplatenie sumy 5,3 eur považoval za

nepatrný a nepriznanie uvedenej sumy bolo zrejme len dôsledkom zle vypočítanej alikvotnej časti
náhrady za mesiac október 2018.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením označenými v záhlaví
vo výrokoch I., III. podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.

a), d), f), h) Civilného sporového poriadku. Žalovaná v odvolaní uviedla, že od začiatku konania
konzistentne uvádzala dôvody pre odmietnutie žaloby žalobcu a to: neexistencia pracovnoprávneho
vzťahu, neuplatnenie si nároku u žalovanej počas vedenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, skončenie pracovného pomeru na základe neplatného právneho úkonu, ktorý
nenapadol nikto z účastníkov právneho úkonu na súde a tak aj keď neplatný právny úkon, nikdy

nebol právoplatným rozhodnutím súdu označený vo veci samej ako neplatný. Súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, nevysporiadal sa dostatočne zrozumiteľným spôsobom s
argumentáciou žalobcu, že si riadne uplatnil nárok na náhradu mzdy riadnym uplatnením požiadavky
na ďalšie zamestnávanie. Ak si žalobca neuplatnil riadnym spôsobom v konaní sp. zn. 25Cpr/1/2015
nárok na priznanie mzdy, keďže súd odmietol o jeho návrhu konať, nie je možné takýto návrh považovať

za návrh s účinkami voči žalovanej. To, že žalobca nikdy žalovanej nedoručil pred uplatnením svojho
nároku na náhradu ušlej mzdy v roku 2016 list zo dňa 2.2.2015, ktorým preukazoval domáhanie sa
svojho nároku na ušlú mzdu, sa nedá preukázať, keďže sa dá dokázať len vec, ktorá existuje, nie ktorá
nikdy neexistovala. Ak bol súd prvej inštancie viazaný právoplatným rozsudkom vo veci neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru sp. zn. 25Cpr/1/2015, tak bol viazaný aj skutočnosťou, ktorá

bola obsahom právoplatného uznesenia o zamietnutí návrhu na rozšírenie predmetu konania o náhradu
mzdy. Nebol tak právny dôvod zaoberať sa skutočnosťami, ktoré v danom konaní súd právoplatne
zamietol a v novom konaní ich nemal súd považovať za platné, právne perfektné. Skutočnosť, že
súd právoplatne rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, neznamená, že
pracovný pomer naďalej aj trval. Ďalšou problematickou skutočnosťou, ktorá nebola preukázaná,

bolo domáhanie sa nároku listom zo dňa 31.3.2015, adresovaný inému právnemu subjektu ako je
žalovaná a žalovanej zaslané len na vedomie, že si u daného subjektu žalobca uplatnil hmotnoprávnym
spôsobom nárok na prideľovanie práce. Je zrejmé, že adresátom danej písomnosti a aj požiadaviek v
nej obsiahnutých nebola žalovaná a tak si žalobca nemohol riadne uplatniť nárok na náhradu mzdy. Ak
by bol súd prvej inštancie ochotný rozhodovať nestranne a nezaujato, zo spisu by zistil, že samotný

pán žalobca listom zo dňa 28.05.2017 s názvom Vec: K súdnemu pojednávaniu, evidovanom na č. l.
268, kde v prílohe tohto listu, adresovanom súdu vo veci sp. zn. 25Cpr/1/2015 listinu v rovnakom znení,
ako vo veci PN-18Cpr/12/2018 predložil na pojednávaní právny zástupca žalovanej. Súd prvej inštancie
sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalovanej, na základe ktorej nie je možné považovať žalobcu za
zamestnanca žalovanej, keďže ukončil svoj pracovný pomer na základe absolútne neplatnej dohody

o skončení pracovného pomeru, ktorú však účastníci konania nenapadli na súde. Predmetnú dohodu
na súde vo vzťahu k jej platnosti nikto nenapadol a jej absolútnu neplatnosť namietala žalovaná len
vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu žalobcu ako zamestnanca. V samotnom žalobnom návrhu
žalobca uviedol, že svoj nárok uplatnil až 18.10.2018 listom zo dňa 17.10.2018. Zákonník práce nerieši
problematiky zneužitia práva a domáhania sa práv nepoctivým spôsobom. V konaní bolo preukázané,

že žalobca je osoba s priznaním postavenia zdravotne ťažko postihnutej osoby. Žalobca však do
dnešného dňa žalovanej ako zamestnávateľovi túto skutočnosť neoznámil a tak konal v rozpore s
ustanovením § 144 Zákonníka práce. Aj napriek skutočnosti, že z platného právneho poriadku vyplýva,
že priznanie nároku na dôchodcovskú dávku z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nemá vplyvna prideľovanie práce bez odborného lekárskeho posudku k spôsobilosti vykonávania pridelenej práce
podľa pracovnej zmluvy, neoznámením tejto skutočnosti zamestnávateľovi tak žalobca úmyselne a
v rozpore s platným právnym poriadkom znemožnil zamestnávateľovi možnosť dať žalobcu posúdiť

kompetentnou osobou, aby bolo zrejmé, či je alebo nie je schopný vykonávať činnosť, za ktorú sa
domáhal priznať náhradu mzdy. Súd prvej inštancie však rezignoval na túto skutočnosť a aj keď je
zrejmé,žepočasoperácie,počasnávštevdialýzy,nemoholbyťžalobcanapracoviskuavykonávaťsvoje
povinnosti na pracovisku, za ktoré požaduje náhradu mzdy. Toto konanie nie je možné považovať za
poctivý spôsob uplatnenia práva. Aj keď absentuje akékoľvek vecné odôvodnenie rozsudku, na základe

vyššie uvedeného je viac ako zrejmé, že postup súdu prvej inštancie nebol správny a odporuje platnému
právnemu poriadku. Rozsudok odráža celým svojím obsahom stupeň vecnej správnosti, úrovne a
kultúrnosti procesného konania štátneho orgánu v konkrétnej veci ako aj kvalitu práce konkrétneho
súdneho oddelenia resp. odboru iného orgánu. Žalovaná vyjadrila pochybnosti nad splnením povinnosti
súdu prvej inštancie rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného stavu veci. Súd prvej inštancie prijatím
rozsudku rezignoval na hodnoty právnej argumentácie, ktoré sú založené na tolerancii a otvorenosti voči

druhým, pričom nosnou podmienkou tejto argumentácie je étos racionálnej diskusie ako aj schopnosť
reflektovať nezaujato vnesené názory a v dôsledku toho zodpovedajúcim spôsobom usmerňovať a
verifikovať vlastné názory a presvedčenie, uplatnením ktorých je následne snaha prispieť k spoločnému
úsiliu o spravodlivosť a všeobecné dobro. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a nárok žalobcu v celom rozsahu zamietol.

7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že predmetom žaloby
je náhrada mzdy žalobcu, nakoľko ako zamestnanec nemohol u žalovanej, po rozhodnutí súdu o
neplatnom skončení jeho pracovného pomeru, z dôvodu prekážok práce na strane zamestnávateľa
vykonávať prácu. Žalovaná v priebehu konania a ani v podanom odvolaní nespochybnila výšku

nároku tak, ako bol tento vyčíslený a uplatnený žalobcom, z tohto dôvodu ani nenamieta odvolaním
napadnutý rozsudok vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom. Námietky žalovanej smerujú voči
samotnému základu žalobou uplatneného nároku, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, nie
voči jeho výške. Žalovanou uvádzané námietky boli predmetom prieskumu odvolacieho súdu aj pri
rozhodovaní rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoPr/1/2023-190 z 11. júla 2023. Jednak teda

žalovanávznášaopakovanerovnakénámietky,ktoréužbolipredmetomprieskumuoodvolaciehosúduv
rámci jej odvolania voči medzitýmnemu rozsudku, jednak ani prípadné nové námietky voči uplatnenému
nároku, čo do jeho základu by nebolo možné zohľadňovať, nakoľko o danosti nároku žalobcu čo
do základu bolo právoplatne rozhodnuté. Žalobca považuje tak odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako aj medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako aj citovaný potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu za vecne správne. Žalovaná v podanom odvolaní namietala opätovne, že žalobcovi
nárok na náhradu mzdy ako taký nevznikol, nakoľko od žalovanej nepožadoval ďalšie prideľovanie
práce, že jeho pracovný pomer zanikol z dôvodu uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomery
(pozn. neplatnej, uzatvorenej s iným subjektom), resp. že žalobca nebol zdravotne spôsobilý na výkon
práce (pozn. čo nebolo dôvodom, pre ktorý žalovaná odmietla žalobcovi prideľovať prácu) a napokon,

že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti žalovanou vznesených námietok nedostatočne
odôvodnil. Tieto dôvody, ktoré žalovaná uvádzala v odvolaní, spochybňujú uplatnený nárok čo do jeho
základu, t. j. že na strane žalovanej ako zamestnávateľa v pracovnom pomere žalobcu v rozhodujúcom
období nevznikli prekážky v práci na strane zamestnávateľa, teda, že žalobcovi nevznikol nárok na
náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. S týmito námietkami sa tak súd prvej inštancie

ako aj odvolací súd už vysporiadali v rozhodnutiach, ktorými rozhodli o danosti základu žalobou
uplatneného nároku. Žalovaná neuviedla námietky k samotnému určeniu výšky priznaného nároku.
Žalovaná na ostatnom pojednávaní dňa 19.11.2024 navrhla vykonať dokazovanie na otázku, či žalobca
je zdravotne spôsobilý na výkon práce, pričom rovnako ide o námietku čo do základu nároku, nakoľko
sa dotýka posúdenia danosti prekážok na práci na strane zamestnávateľa, resp. zamestnanca, keď

v prejednávanej veci práve záver o existencii pracovného pomeru žalobcu u žalovanej a o existencii
prekážok v práci na strane žalovanej ako zamestnávateľa (a nie na strane žalobcu ako zamestnanca)
sú podkladom pre rozhodnutie o dôvodnosti základu žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy
zamestnanca z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, o ktorom nároku bolo právoplatne
rozhodnuté tak, že tento je daný. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná od počiatku konania mala

vedomosť, že žalobca je osobou zdravotne ťažko postihnutou, táto skutočnosť však nebola dôvodom,
pre ktorý nebola žalobcovi zo strany žalovanej prideľovaná práca. Žalobca opätovne žiada žalovanú o
prideľovanie práce, má záujem sa dostaviť na pracovisko a aj sa podrobiť preskúmaniu zdravotného
stavu a spôsobilosti na výkon práce, pokiaľ to bude potrebné. Naopak, práve žalovaná výslovne uviedla,že žalobcovi prideľovať prácu nebude, že mu neoznámi, kedy a kam sa má dostaviť na výkon práce a že
jeho pracovný pomer zanikol. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutých
výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom
viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť

dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je v napadnutých

výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

9. Žalovaná podala odvolanie výslovne z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), d), f),
h) Civilného sporového poriadku. Z odvolania žalovanej (posúdiac ho podľa obsahu v zmysle § 124

ods. 1 Civilného sporového poriadku) je zjavné, že žalovaná v odvolaní namieta nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku z dôvodu absencie akékoľvek vecného odôvodnenia a nedostatočnosť zistenia
skutkového stavu z dôvodu nevykonania všetkých navrhnutých dôkazov, čo bezpochyby zakladá
odvolacie dôvody i podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e) Civilného sporového poriadku.

10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 46.876,22 eur s príslušenstvom,
a to titulom náhrady mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa. Vzhľadom na rozsah a dôvody
odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie
boli splnené procesné podmienky, či došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či rozsudok trpí skutkovými

vadami a či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní o odvolaní proti

rozsudkusúduprvejinštanciejeodvolacísúdviazanýakorozsahomodvolania,takajdôvodmipodaného
odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom
odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd
je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ

napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku
viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade
s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri

svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo vecisamej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanej. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Vadou predpokladanou v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku trpí konanie
v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky.

Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na
to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového
poriadku. Na procesné podmienky konania súd prihliada kedykoľvek počas konania.

14. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú

intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

15. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku je treba ako prvoradé uviesť, že tento odvolací dôvod dopadá pod akékoľvek pochybenie

v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

16. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je
pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné

skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.

17. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

19. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať

odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.20. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovanou namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaná s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe o náhradu mzdy v sume 46.876,22 eur
s príslušenstvom vyhovel.

21. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

22. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

23. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia
dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje
rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní nemajú za následok

úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou prezentovanou v rozhodnutí súdu prvej
inštancie.

24.Zobsahuodvolacejargumentáciežalovanejjezrejmé,žežalovanázjavneopomína, žeoneplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej už bolo rozhodnuté rozsudkom

Okresného súdu Galanta č. k. 25Cpr/1/2015-31 z 14. augusta 2017 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č. k. 10CoPr/6/2017-391 z 28. augusta 2018. Rovnako žalovaná zjavne opomína,
že v prejednávanej veci už bolo rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom č. k. 7Cpr/4/2021-131 z 12.
augusta 2022 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č. k. 11CoPr/1/2023-190 z 11. júla 2023 tak, že
právny základ nároku žalobcu na náhradu mzdy je daný, pričom väčšina odvolacích námietok žalovanej

bola už obsahom jej odvolania proti uvedenému medzitýmnemu rozsudku. O otázkach nastolených
žalovanou v odvolaní týkajúcich sa dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy, t. j. uplatnenie
nároku na náhradu mzdy uplatnením požiadavky na ďalšie zamestnávanie, uplatnenie hmotnoprávnym
spôsobom nároku na prideľovanie práce, reálny nezáujem žalobcu na ďalšom zamestnávaní, skončenie
pracovného pomeru na základe absolútne neplatnej dohody o skončení pracovného pomeru, bolo už

právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom v súdenom spore. Žiada sa zdôrazniť, že predmetom
konania po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o danosti právneho základu nároku žalobcu na
náhradu mzdy je už len výška uplatneného nároku na náhradu mzdy a odvolacie dôvody môžu smerovať
len k vadám, ktoré sa vytýkajú a prípadne vznikli v tej časti konania, v ktorej súd prvej inštancie
rozhodoval o výške náhrady mzdy.

25. Odvolací súd v týchto súvislostiach upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/188/2013 z 28. januára 2014 (R 5/2015), v ktorom uviedol: „Medzitýmny rozsudok
predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Súdna prax už v minulosti dospela k záveru, žeza základ prejednávanej veci, o ktorom súd môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je potrebné
spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu, ktoré musí súd posúdiť,
ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Sú to všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu

konania, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť. Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či
žalobcavôbec(prípadnevakomrozsahu)mánapožadovanéplnenieprávo.Rozhodnutieozákladeveci
je v prvom rade rozhodnutím o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný
a z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých
závisí posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú výšky

nároku. Medzitýmnym rozsudkom musí byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci (nie len o
určitej spornej právnej otázke). Výrok medzitýmneho rozsudku môže byť formulovaný len tak, že nárok
je opodstatnený (daný); medzitýmnym rozsudkom možno rozhodnúť len tak, že nárok je daný (nie tak,
že nárok nie je daný).“ Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v uznesení sp. zn. 5Cdo/160/2014 z 10.
júla 2014 uviedol: „Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný
resp. opodstatnený. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu

konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného
nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Následne po právoplatnosti medzitýmneho
rozsudkusúdkonečnýmrozsudkomrozhodneužlenovýškeuplatnenéhonároku,pričomvtomtokonaní
súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu prekážky res
iudicatae.“ Obdobné kritéria platia od 1. júla 2016 aj pre medzitýmny rozsudok podľa ustanovenia §

214 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom podľa ustanovenia § 214 ods. 2 Civilného sporového
poriadku je možné vydať aj medzitýmny rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve.

26. Uvedené platí aj v prejednávanom prípade, keď súd pri rozhodovaní v spore o náhradu mzdy
rozhodol medzitýmnym rozsudkom o tom, že základ nárok žalobcu na náhradu mzdy je daný. V tomto

rozhodnutí totiž súd prvej inštancie posúdil všetky podmienky vzniku nároku zamestnanca (žalobcu)
na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer (žalovaná).
Medzitýmny rozsudok nadobudol právoplatnosť po formálnej stránke (§ 226 Civilného sporového
poriadku) a stal sa pre strany v danej veci záväzným a nezmeniteľným (§ 228 ods. 1, § 230 Civilného
sporového poriadku), teda právoplatným i po materiálnej stránke. Vzhľadom k uvedenému potom

odvolací súd uvádza, že pokiaľ by napriek uvedenému odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu
otázky nastolené žalovanou v odvolaní týkajúce sa základu uplatneného nároku na náhradu mzdy
(riadne uplatnenie nároku na náhradu mzdy riadnym uplatnením požiadavky na ďalšie zamestnávanie,
doručenie oznámenia žalovanej, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní, reálny nezáujem žalobcu
na ďalšom zamestnávaní, skončenie pracovného pomeru dohodou), potom by žiaden medzitýmny

rozsudok nebol konečný a bolo by možné v rozpore s prekážkou rei iudicatae napriek jeho právoplatnosti
opätovne ho preskúmavať následne v konaní o výške uplatneného nároku.

27. Napriek vyššie uvedenému odvolací súd nad rámec vysporiadania sa s odvolacími námietkami
žalovanej vo vzťahu k základu uplatneného nároku uvádza, že za oznámenie o tom, že zamestnanec

trvá na ďalšom zamestnávaní, treba považovať aj samotnú žalobu o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru voči zamestnávateľovi. Bezpredmetné sú vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti aj ďalšie
odvolacie argumenty žalovanej, že listy zo dňa 2.2.2015, 31.3.2015 nepreukazujú, že si žalobca uplatnil
požiadavku na ďalšie zamestnávanie u žalovanej. Otázkou platnosti dohody o skončení pracovného
pomeru zo dňa 2.1.2015 sa zaoberal súd ako predbežnou otázkou v konaní o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru okamžite vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn. 25Cpr/1/2015, keďže
vysloviť súdnym rozhodnutím neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 26.1.2015
je možné len, ak pracovný pomer trvá, resp. neskončil predtým dohodou. Pokiaľ žalovaná namietala,
že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o tom, či žalobca je alebo nie je zamestnancom žalovanej,
odvolací súd uvádza, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola vyslovená v rozhodnutí súdu,

čo znamená, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej nebol platne skončený, teda trvá.

28. Neopodstatnená je aj ďalšia argumentácia žalovanej, že od začiatku konania uvádzala dôvody pre
odmietnutie žaloby, a to neexistenciu pracovnoprávneho vzťahu, neuplatnenie si nároku u žalovanej
počas vedenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, skončenie pracovného

pomeru na základe neplatného právneho úkonu, ktorý nenapadol nikto z účastníkov právneho úkonu
na súde a tak aj keď neplatný právny úkon, nikdy nebol právoplatným rozhodnutím súdu označený vo
veci samej ako neplatný. Odmietnutie žaloby prichádza v zmysle ustanovenia § 128 ods. 3 Civilného
sporového poriadku do úvahy, ak žaloba neobsahuje formálne ako i obsahové náležitosti v zmysleustanovenia § 132 v spojení s ustanovením § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku. To, či je skutkový
stav vymedzený dostatočne, resp. či sú na jeho preukázanie označené relevantné dôkazy, je predmetom
konania vo veci samej v procese dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena

sa totiž premieta do meritórneho rozhodnutia, ale nie je dôvodom na odmietnutie žaloby, ako sa mylne
domnieva žalovaná v odvolaní. K odvolacím námietkam žalovanej týkajúcich sa popierania základu
uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody, sa odvolací súd vyjadril vyššie.

29. Žalovaná v odvolaní argumentovala tým, že žalobca je osobou s priznaním postavenia zdravotne

ťažko postihnutej osoby, do dnešného dňa žalovanú s touto skutočnosťou neoboznámil a tým úmyselne
znemožnil zamestnávateľovi posúdiť kompetentnou osobou, či je alebo nie je schopný vykonávať
činnosti, za ktorú sa domáha priznať náhradu mzdy. Súd prvej inštancie túto argumentáciu žalovanej
odmietol dôvodiac, že priznanie plnej invalidity neznamená stratu nároku žalobcu na náhradu mzdy,
o opodstatnenosti ktorého nároku už bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom (ods. 17.,
18. rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd sa plne stotožňuje s týmto odôvodnením rozsudku

súdu prvej inštancie. Náhradu mzdy po tom, čo zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní
po zrušovacom prejave zamestnávateľa, je zamestnávateľ povinný platiť z dôvodu, že je povinný naďalej
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. V preskúmavanom prípade žalobca nemohol
vykonávať prácu pre prekážku na strane žalovanej. Strata zdravotnej spôsobilosti zamestnanca je
dôvodom pre uplatnenie výpovede zo strany zamestnávateľa, preto argumentácia žalovanej o tom, že

žalobca je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nemá súvis s rozhodovaním (už len) o výške
nároku na náhradu mzdy.

30. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie bol viazaný obsahom právoplatného uznesenia
o zamietnutí návrhu na rozšírenie predmetu konania o náhradu mzdy v konaní vedenom na Okresnom

súde Galanta sp. zn. 25Cpr/1/2015. Zmena žaloby je dispozičný procesný úkon, ktorý patrí výlučne
strane sporu a o ktorej súd rozhoduje v zmysle ustanovenia § 139 v spojení s ustanovením § 142
Civilného sporového poriadku. Dôvody pre nepripustenie zmeny žaloby sú vymedzené v ustanovení
§ 143 Civilného sporového poriadku. Inštitút súhlasu súdu so zmenou žaloby je vedený zásadou
hospodárnosti konania; súd preto zmenu žaloby nepripustí, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli

byť podkladom pre konanie o zmennej žalobe. Uznesenie o zamietnutí rozšírenia žaloby v žiadnom
prípade neznamená neopodstatnenosť žiadanej kvantitatívnej či kvalitatívnej zmeny žaloby. V prípade
nesúhlasu so zmenou žaloby tak je na mieste podanie novej žaloby. Pokiaľ v konaní vedenom
na Okresnom súde Galanta sp. zn. 25Cpr/1/2025 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bol
zamietnutý návrh na rozšírenie žaloby o náhradu mzdy, žalobcovi nič nebránilo, aby podal samostatnú

žalobu o náhradu mzdy, čo je aj prejednávaný prípad. Odvolacia námietka žalovanej, že súd prvej
inštancie nemal právny dôvod zaoberať sa skutočnosťami, ktoré súd v konaní sp. zn. 25Cpr/1/2025
zamietol a v novom konaní (rozumej v preskúmavanom prípade) ich nemal súd považovať za platné
a právne perfektné, nie je náležitá.

31. Ďalej žalovaná namietala, že ak by bol súd prvej inštancie ochotný rozhodovať nestranne
a nezaujato, zo spisu by zistil, že žalobca listom zo dňa 28.5.2017, kde v prílohe listu adresovanom
súdu vo veci sp. zn. 25Cpr/1/2015 predložil v rovnakom znení ako veci sp. zn. PN-18Cpr/12/2018
na pojednávaní právny zástupca žalovanej. Tiež žalovaná namietala okolnosť, že súd prvej inštancie
navrhnutédokazovanieodmietolvykonaťatýmrezignovalnaskutočnosťzisťovaniaspôsobilostižalobcu

vykonávať pridelenú prácu podľa pracovnej zmluvy. Z obsahu spis vyplýva, že žalovaná nenavrhla
vykonať dôkaz Listom zo dňa 28.5.2018. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná prostredníctvom
zástupcujejsplnomocnencanapojednávanídňa19.11.2024navrhlavykonaťdôkazuloženímpovinnosti
žalobcovi predložiť znalecký posudok, ktorý ozrejmí jeho schopnosť a spôsobilosť vykonávať pracovné
povinnosti, pričom súd prvej inštancie na uvedenom pojednávaní uznesením návrh na vykonanie

dokazovania predložením znaleckého posudku zamietol. V preskúmavanom rozsudku súd prvej
inštancie uviedol, že zamietol návrh žalovanej na doplnenie dokazovania predložením znaleckého
posudku o zdravotnej spôsobilosti žalobcu, keďže uvedený dôkaz mala zabezpečiť samotná žalovaná
vzmysleustanovenia§16ods.4zákonač.138/2019Z.z.,žalovanánikdyžalobcovineadresovalavýzvu
na preukázanie zdravotnej spôsobilosti a ak by ja tomuto návrhu na doplnenie dokazovania vyhovel,

lekársky posudok by sa týkal terajšieho stavu žalobcu.

32. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej argumentácii o neúplnom zistení skutkového stavu považuje
odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosťsúdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť
navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je
všeobecne uložená v ustanoveniach § 132 ods. 1 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku.

O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane
priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi
strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti

s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,
čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou; tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j.
argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo
už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom.

33. Žalovaná v odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nedostatok skutkových zistení vo vzťahu
k Listu zo dňa 28.5.2017, avšak vykonanie dôkazu touto listinou nenavrhla. Súd prvej inštancie preto
svojim postupom žalovanú nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré jej zákon
priznáva. Odvolacia námietka žalovanej o neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je
neopodstatnená.

34. Súd prvej inštancie správne nevyhovel návrhu žalovanej na vykonanie dôkazu predložením
znaleckého posudku o zdravotnej spôsobilosti žalobcu, keďže dôvodom na priznanie nároku na náhradu
mzdy bolo neprideľovanie práce zamestnancovi pre prekážku na strane zamestnávateľa (neplatné
skončenie pracovného pomeru okamžite) a nie pre prekážku na strane zamestnanca (strata spôsobilosti

vykonávať doterajšiu prácu). V tejto súvislosti odvolací znova opakuje, že o danosti právneho základu
nárokužalobcunanáhradumzdybolovpreskúmavanomprípadeprávoplatnerozhodnutémedzitýmnym
rozsudkom. Rovnako správne súd prvej inštancie uzavrel, že sama žalovaná pri podozrení o zmene
zdravotnej spôsobilosti žalobcu nepostupovala v súlade so zákonným postupom a dodatočné zisťovanie
zdravotnej spôsobilosti by sa ani netýkalo rozhodného obdobia. Odvolací súd preskúmaním tejto

odvolacej námietky žalovanej dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že vykonanie tohto
dôkazu by nebolo spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci samej
o výške náhrady mzdy, a preto by bolo vykonanie tohto dôkazu nadbytočné. Odvolacia námietka
žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, je taktiež neopodstatnená.

35. Námietky žalovanej o pochybeniach súdu prvej inštancie v procesnom postupe, o nedostatočnom
vykonaní a vyhodnotení dokazovania, ktoré viedlo k nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu
prvej inštancie majúce za následok zmätočnosť rozsudku súdu prvej inštancie, o nepreskúmateľnosti
rozsudku súdu prvej inštancie sú neopodstatnené.

36. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru, že
boli naplnené podmienky pre aplikáciu ustanovení § 134 ods. 3, § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Odvolací
súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná opodstatnenosť

požiadavky žalobcu na náhradu mzdy v sume 46.876,22 eur s príslušenstvom. Polemika o nesprávnosti
súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany
sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu
prvejinštancievspojenísopravnýmuznesenímvovyhovujúcomvýroku.Súdprvejinštancievecsprávne
právne posúdil.

37. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalovanej s preskúmavaným rozhodnutím odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.

II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolomožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017).

38. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovanou nie
sú naplnené.

39. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy správne vyhodnotil, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil

svoje rozhodnutie, pričom sa vysporiadal aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

40. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a

podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

41. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku o náhrade
trov konania žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje

preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku vo veci
samej za vecne správny a žalovaná žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozhodnutia o náhrade
trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vychádzajúceho z tzv.
zásady úspechu nespochybnila (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho
nesprávnosti), nie je jej odvolanie dôvodné.

42. Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
preskúmavaným rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol správne, a preto odvolací súd
v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch potvrdil.

43. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením

po právoplatnom skončení veci.

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).