Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/79/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119015483
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Eliaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3119015483.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Miroslavy Šibíkovej v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D., E. F. XXX/XX, trestne stíhaného pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods.
1, ods. 2 písm. c),
ods. 4 písm. a) Tr. zák. v znení účinnom do 05.08.2024 s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., vo forme

účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa
04. novembra 2025 prejednal odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry v G. proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 2Tk/3/2020 zo dňa 26.06.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2Tk/3/2020 zo dňa 26.06.2025 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) bol obžalovaný A. B. podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora
Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. 1Kv/48/19/3300 zo dňa 27.11.2019 (doručená okresnému súdu dňa
29.11.2019) pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a)
Tr. zák. v znení účinnom
do 05.08.2024 s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., vo forme účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm.
d) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

doposiaľ presne nezisteného dňa, pravdepodobne na jeseň roku 2007 na presne nezistenom mieste H.
I. (zosnulý) ako „šéf zločineckej skupiny vystupujúcej
podnázvomI.“oslovilE.J.(dočasneodloženévznesenieobvinenia),ktorýakočlenskupinyvystupujúcej
pod názvom „D.“ s uvedenou skupinou „I.“ „spolupracoval“ najmä pri páchaní ekonomickej trestnej
činnosti, aby tento „dohodil“ nejaký biznis, resp. obchod v úmysle zadovážiť pre skupinu finančné

prostriedky, pričom E. J. za týmto účelom kontaktoval obžalovaného A. B. z D., ktorý následne na
osobnom stretnutí v doposiaľ bližšie neustálenej kaviarni v Prievidzi, dal E. J. „tip“ na vykonanie
lúpeže, konkrétne majiteľa zmenárne v D., spolu s uvedením podrobných informácii o jeho osobe,
trvalom bydlisku; dennom režime, pričom uvedené objekty obvinený A. B., resp. nim poverená, bližšie
nestotožnená osoba, E. J. ukázala, ktoré informácie E. J., následne osobne odovzdal K. L., členovi
zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „I.“, ktorý

po dohode s H. I., spolu s osobou B. M. (dočasne odložené vznesenie obvinenia), občanom N.
E., ktorého na vykonanie predmetného skutku určil H. I., po predchádzajúcej dohode, sledovaní
poškodeného, naplánovaní a rozdelení si úloh, dňa 20.12.2007 v presne nezistenom čase,
pravdepodobne okolo 17:30 hod. prišiel osobným motorovým vozidlom zn. Passat B5 combi striebornej
farby, bližšie nezisteného evidenčného čísla do Prievidze, kde uvedené vozidlo zaparkovali za
obchodným domom

na parkovisku a v čase od 18:00 hod. do 18:10 hod. v D. na O. F.,
pred objektom hotela Hubert, po tom, čo poškodený - majiteľ zmenárne A. G.,nar. XX.XX.XXXX, po skončení pracovnej doby, z uvedenej zmenárne odišiel, tohto použitím kovových
„boxerov“, viackrát udreli do oblasti hlavy, na čo poškodený spadol na zem, kde sa za použitia násilia
zmocnili dvoch tašiek, ktoré mal poškodený v čase útoku pri sebe, v ktorých bola finančná hotovosť

v rôznych menách, pochádzajúca z prevádzky zmenárne spoločnosti Eno STAV, s.r.o.. a následne z
miesta ušli hore uvedeným osobným motorovým vozidlom
do Dunajskej Stredy, kde predmetné vozidlo zaparkovali v doposiaľ bližšie neustálenej garáži a presadli
do tam zaparkovaného osobného motorového vozidla zn. Renault Clio čiernej farby, bližšie nezisteného
evidenčného čísla, ktoré vozidlo užíval obvinený K. L.

a uvedeným vozidlom spolu s hore uvedenou finančnou hotovosťou odišli do obce P. Q., do bližšie
neustáleného rodinného domu, v ktorom v tom čase býval, resp. sa ukrýval H. I., na ktorého pokyn
menovaní hore uvedený skutok vykonali, kde v uvedenom rodinnom dome K. L., B. M. a H. I. predmetnú
finančnú hotovosť roztriedili a na základe pokynu H. I. sa rozdelili, pričom 26.555,14,- eur (800.000,-
Sk), podľa pokynu H. I., obvinený K. L. odovzdal v presne nezistenom čase, koncom decembra roku
2007, na benzínovej pumpe v obci Šamorín, osobe E. J., ktorý následne 13.277,57,- eur (400.000,- Sk)

z uvedenej finančnej hotovosti,
na základe predchádzajúcej dohody s obvineným A. B., ktorý dal na uvedený skutok „tip“, tomuto, na
presne nezistenom mieste, v presne nezistenom čase odovzdal, čím svojím konaním obvinení spôsobili
spoločnosti Eno STAV, s.r.o. so sídlom G. R. XX, D. celkovú škodu vo výške najmenej 165.595,59 eur
(5.000.000,- Sk) a poškodenému A. G. boli spôsobené tržno-zmliaždené rany v oblasti hlavy v tvare

písmena L
s veľkosťou 10 až 15 cm, v oblasti záhlavia vpravo od strednej roviny, ktorá je tvorená drobnými ranami
od dvoch do troch cm., tržnozmliaždenú ranu kolmo prebiehajúcu, dlhú
3 cm, tržnomzmliaždenú rana, ktorá sa nachádza vľavo od rany tvaru L, bližšie k ľavej ušnici s dĺžkou
2,5 cm, pomliaždenie kolena s pruhovitým pomliaždením mierne šikmo priečne uloženým, s dobou

liečenia max. 14 dní, pričom v čase liečenia bol obmedzený obvyklí spôsob života poškodeného najmä
pre bolestivosť a citlivosť v miestach rán, v dôsledku zhoršenia hygienických úkonov, bolesti hlavy, a
nemožnosti vykonávať ťažkú fyzickú námahu,

pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Poškodená spoločnosť Eno Stav, s.r.o., so sídlom Prievidza, Tajovského 23,
IČO: 31 607 560 bola podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázaná s nárokom na náhradu škody
na civilný proces.

Uvedený rozsudok okresného súdu však nenadobudol právoplatnosť, pretože ihneď po jeho vyhlásení
podal proti nemu prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného proti obom výrokom. V písomných
dôvodoch odvolania poukázal na skutkové a právne závery okresného súdu, s ktorými sa však
nestotožnil z dôvodu, že podľa neho okresný súd vykonal nedostatočné a jednostranné hodnotenie
dôkazov a zároveň sa nevysporiadal

so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom jeho skutkového zistenia považoval za
neúplné a založené na nesprávnom vyhodnotení dôkaznej situácie. Stotožnil sa so záverom, že skutok
sa stal a že priami páchatelia (K. L. a B. M.) konali
na základe „tipu“, za ktorý bola poskytnutá odmena, čo podľa neho potvrdzuje výpoveď priamych
páchateľov ako aj svedka O. O.. Bol však toho názoru, že okresný súd pochybil, keď výpoveď svedka E.

J., ktorá obžalovaného ako jediná identifikuje ako poskytovateľa „tipu“, vyhodnotil ako nevierohodnú na
základe neopodstatnených rozporov a účelových tvrdení iných svedkov. Uviedol, že okresný súd kládol
neprimeraný dôraz na skutočnosť, že svedok J. si po viac ako 10 rokoch presne nepamätal, či
pri obhliadke miesta činu bol s ním D. I. alebo D. O., alebo či bol pri stretnutí v Nitre prítomný H. S..
Ďalej uviedol, že tieto detaily sú vzhľadom na jadro jeho výpovede marginálne, nakoľko podstatou jeho

svedectva je tvrdenie, že to bol práve obžalovaný, kto mu poskytol detailné informácie o poškodenom,
jeho zvykoch, mieste podnikania a bydlisku a za tento „tip“ následne prijal podiel na koristi vo výške
400.000,- Sk. Dodal, že skutočnosť, že svedok z prostredia organizovaného zločinu si po rokoch
nespomenie na presné zloženie osôb pri jednotlivých prípravných stretnutiach, neznižuje vierohodnosť
jeho výpovede o kľúčovej úlohe obžalovaného. Ďalej uviedol, že okresný súd sa nekriticky priklonil

k verzii o možnej pomste svedka J., ktorú prezentovali svedkovia L. M. a O.. Bol toho názoru, že okresný
súd sa nedostatočne vysporiadal s vierohodnosťou a motívmi týchto svedkov. Podľa neho svedkyňa L.
M. ako bývalá partnerka svedka J., s ktorou mal podľa jej vlastných slov spory o majetok a dcéru, mala
zjavný motív na jeho diskreditáciu. Súčasne uviedol, že rovnako je potrebné vnímať aj výpoveď svedkaO. o údajnom rozhovore s J. v Prahe, keďže tento svedok je dlhoročným priateľom obžalovaného. Bol
toho názoru, že okresný súd tieto väzby a potenciálnu zaujatosť svedkov bagatelizoval a ich tvrdenia
prijal bez ďalšej kritickej analýzy, zatiaľ čo výpoveď kľúčového spolupracujúceho svedka podrobil

neprimerane prísnej a selektívnej kritike. Zdôraznil, že výpoveď svedka J. o úlohe obžalovaného logicky
zapadá do reťazca ostatných, okresným súdom za vierohodné označených dôkazov. V tomto smere
uviedol, že svedkovia L., M. a O. potvrdili existenciu „tipéra“, ktorý mal dostať podiel. Mal za to, že
výpoveďJ.tútomedzeruvmozaikedôkazovvypĺňaaidentifikujetohto„tipéra“akoobžalovaného.Dodal,
že okresný súd sa nevysporiadal s tým, prečo by si mal svedok J. vymyslieť práve obžalovaného, ak

by skutočným poskytovateľom tipu bola iná osoba. Bol preto toho názoru, že napadnutý rozsudok je
zaťažený vadami konania a chybami vo výrokoch, ktoré zakladajú odvolací dôvod podľa
§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. Uviedol, že v prejednávanej veci sú skutkové zistenia okresného súdu
neúplné, pretože tento sa pri hodnotení dôkazov zameral výlučne na hľadanie rozporov vo výpovedi
svedka J., pričom opomenul hodnotiť jeho výpoveď v kontexte ostatných vykonaných dôkazov, ktoré
ju nepriamo podporujú. Mal za to, že okresný súd sa nedostatočne zaoberal logickou nadväznosťou

medzi potvrdenou existenciou „tipéra“ a identifikáciou tejto osoby svedkom J.. Dodal, že ignoráciou tejto
logickej väzby a zameraním sa
na nepodstatné detaily dospel okresný súd k neúplným skutkovým záverom. Zároveň bol toho názoru,
že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie. Uviedol, že okresný súd síce konštatoval, že svedkovia L. M. a O. spochybňovali

motív svedka J., avšak vôbec sa podľa neho nevysporiadal s motívmi a vierohodnosťou samotných
týchto svedkov, keď nevzal do úvahy ich osobné vzťahy k svedkovi J. (konfliktné) a k obžalovanému
(priateľské), ktoré sú pre posúdenie ich vierohodnosti kľúčové. Toto opomenutie považuje za zásadnú
chybuvhodnotenídôkazov,ktorámalapodľanehopriamyvplyvnanesprávnyzáveronedôveryhodnosti
kľúčovéhosvedkaobžaloby.Malpretozato,žeokresnýsúdporušilzásaduvoľnéhohodnoteniadôkazov

podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pretože dôkazy nehodnotil v ich súhrne
a vzájomnej súvislosti, ale izolovane a selektívne, čo viedlo k arbitrárnemu a nepresvedčivému záveru
o nevine obžalovaného v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“, ktorú je potrebné uplatniť až vtedy, keď
po riadnom a úplnom vyhodnotení všetkých dôkazov pretrvávajú dôvodné pochybnosti, čo sa v tomto
prípadepodľanehonestalo.Pretonavrhol,abykrajskýsúdpodľa§321ods.1písm.b)Tr.por.napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný sa k podanému odvolaniu prokurátora písomne nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátora, nadriadený prokurátor krajskej prokuratúry

v konečnom návrhu zotrval na podanom odvolaní a jeho písomných dôvodoch a navrhol rozhodnúť
podľa petitu v písomných dôvodoch odvolania.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátora, splnomocnený obhajca obžalovaného navrhol
odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný sa pripojil ku konečnému návrhu jeho

obhajcu.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa
§ 316 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa
§ 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania prokurátora podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť výrokovej časti napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na
prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach,
odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním prokurátora napadnutého
výroku oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že v
podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil
v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o správnosť samotnej, odvolaním prokurátora napadnutej výrokovej časti rozsudku okresného
súdu, z odvolania prokurátora a z vyššie uvedeného obsahu jeho písomných dôvodov vyplýva, žeprokurátor v dôvodoch odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu namietal správnosť
postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, na základe ktorého hodnotenia dôkazov
okresný súd dospel k záveru o nepreukázaní spáchania skutku obžalovaným, pre ktorý je stíhaný a teda

nesprávnu aplikáciu § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení vykonaných dôkazov v zmysle
odvolacieho dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., pričom podľa názoru prokurátora pri správnom
hodnotení dôkazov mal okresný súd dospieť k záveru, že skutok sa stal tak, ako je popísaný v podanej
obžalobe a spáchal ho práve obžalovaný formou účastníctva.

V súvislosti s odvolaním prokurátora namietanou správnosťou hodnotenia vykonaných dôkazov zo
strany okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných
dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o
mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné
hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány
činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie.
Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno

preto teda preskúmať, či postup
pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné.
Ak teda okresný súd postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená,
že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery,

nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že
by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.
por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo
možné napadnutému rozsudku okresného súdu vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods.
1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade,

ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože okresný súd by
nehodnotil správne dôkazy vykonané vo veci samej, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por.,
môže odvolací súd upozorniť okresný súd len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo
čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny
o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle
jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd
na základe vykonaného dokazovania správne dospel ku skutkovému záveru, podľa ktorého vykonané
dôkazy v zmysle § 285 písm. c) Tr. por. bez akýchkoľvek pochybností nepreukázali, že skutok spáchal

obžalovaný, pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba.

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu
majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v
nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., ako aj v nesprávnej aplikácii jednej zo základných

zásad trestného konania, a to zásady
„v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ („in dubio pre reo“). Z vyššie citovaného obsahu
odôvodnenia odvolania odvolací súd konštatuje, že prokurátor v dôvodoch odvolania ani nenamieta, že
by skutkové závery okresného súdu nemali oporu v tom, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania na
hlavnom pojednávaní, resp. že by bol postup okresného súdu rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.

por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca, ale sa len domáha vyvodenia iných záverov, iného
hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má vyvodiť z vykonaných
dôkazov (ustáliť skutkové závery o spáchaní skutku obžalovaným tak, ako mu to dávala obžaloba za
vinu). Takejto požiadavke však odvolací súd v zmysle vyššie uvedených úvah o oprávnení odvolacieho
súdu preskúmavať správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov nemôže v žiadnom

prípade vyhovieť, keďže odvolací súd nemá právomoc udeľovať okresnému súdu záväzné pokyny o
spôsobehodnoteniadôkazov(nemáprávoprikazovať,oktorékonkrétnedôkazymáoprieťskutkovýstav
veci a aké konkrétne závery má z vykonaných dôkazov vyvodiť). Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, žemôže okresný súd len upozorniť na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba
znovu zaoberať.

S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku a na základe preskúmania obsahu
spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku riadne vyporiadal so všetkými okolnosťami, významnými
pre rozhodnutie a dal riadne odpovede, prečo nedospel k záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal
prokurátor v dôvodoch svojho odvolania. Odvolací súd musí tiež konštatovať, že argumentácia

okresného súdu, o ktorú oprel svoj záver o nepreukázaní spáchania skutku obžalovaným, pre ktorý je
obžalovaný trestne stíhaný, má úplnú oporu v obsahu vykonaného dokazovania.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd na základe svojho postupu pri
hodnotení dôkazov dospel k záveru, že na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy nie sú podľa jeho
názoru dostatočné na to, aby mohol na týchto dôkazoch založiť svoje neochvejné a nespochybniteľné

presvedčenie o vine obžalovaného zo spáchania skutku,
pre ktorý bol na neho podaná obžaloba. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu
v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne, logicky a opierajúc sa o argumenty, ktoré majú úplnú
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, vysvetlil, prečo ho výsledky vykonaného dokazovania
nepresvedčili bez akýchkoľvek pochybností o preukázaní, že skutok spáchal obžalovaný. Preto odvolací

súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru o
porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. a nesprávnej aplikácií zásady v pochybnostiach v prospech
obžalovaného okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, teda
odvolací súd nezistil vady napadnutého rozsudku v zmysle prokurátorom namietaného odvolacieho
dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Na základe preskúmania argumentácie prokurátora v dôvodoch jeho odvolania odvolací súd vo svetle
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v dôvodoch odvolania prokurátora ohľadne
zisťovania skutkového stavu veci je poukazované na výpoveď svedka E. J., ktorá podľa názoru
prokurátora má usvedčovať obžalovaného na účasti

na stíhanom skutku, naproti čomu stojí verzia prezentovaná obžalovaným o účelovosti výpovede
predmetného svedka. S uvedenou argumentáciou prokurátora sa odvolací súd nemohol stotožniť,
nakoľko takýto postup pri hodnotení dôkazov nie je súladný s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej
ak súd stojí pred úlohou zhodnotiť vierohodnosť dvoch v podstatných bodoch diametrálne odlišných
dôkazov, nemôže nevierohodnosť jedného z týchto dôkazov odôvodniť len okolnosťami, ktoré svedčia

o vierohodnosti druhého dôkazu (viď R 6/1970). Preto podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. (a aj v súlade so zásadou „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“) dospel k správnemu a zákonnému záveru, podľa ktorého pri ustaľovaní skutkových
okolností prejednávaného prípadu musí vychádzať z verzie prezentovanej obžalovaným.

K dôvodom odvolania prokurátora ohľadne hodnotenia dôkazov krajský súd považuje za potrebné
uviesť, že prokurátor v tejto svojej argumentácii uvádza, že okresný súd
pri ustálení skutkového stavu nemal vychádzať z výpovede obžalovaného, ale mal vychádzať
z výpovede svedka E. J., práve ktorý identifikoval obžalovaného ako osobu, ktorá mala dať tip na
spáchanie daného skutku (tzv. „tipéra“), za čo mal obžalovaný dostať aj finančnú odmenu, ktorú mu

mal odovzdať práve tento svedok (E. J.), čím sa mal obžalovaný zúčastniť na stíhanom skutku formou
účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne dospel k záveru, že prezentovanú verziu E.
J. nepodporujú žiadne iné vykonané dôkazy (priame alebo nepriame), pričom práve naopak viaceré

zistené skutočnosti zakladajú pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede, čo znižuje jej relevantnosť,
na základe čoho možno jednoznačne dospieť k záveru, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu účasti obžalovaného
na žalovanom skutku. Navyše viaceré vykonané dôkazy podporujú práve prezentovanú verziu
obžalovaného o účelovosti výpovede predmetného svedka.

Pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky prokurátora vo vzťahu k nesprávnemu vyhodnotenie dôkazov,
odvolací súd tieto nepovažuje za dôvodné a uvádza k nim nasledovné:K námietke prokurátora, že z výpovedí priamych páchateľov (K. L. a B. M.) a svedka O. O. vyplýva,
že títo konali na základe tipu, odvolací súd uvádza, že z výpovedí týchto svedkov vyplýva, že daný tip
na spáchanie predmetného skutku mali mať práve od svedka E. J.. Títo svedkovia nikdy nepotvrdili

existenciu tretej osoby v podobe obžalovaného, od ktorej by mal svedok E. J. údajne tento tip získať tak,
ako sa nesprávne domnieva prokurátor. Taktiež nemali vedomosť o tom, že by svedok E. J. mal dávať
podiel zo získaného finančného obnosu tretej osobe.

Pokiaľ ide o argumentáciu prokurátora, že svedok E. J. si po takej dlho už na konkrétne detaily ohľadne

jednotlivých stretnutí, či rozdelenia peňazí nepamätal, toto podľa odvolacieho súdu nemôže ísť na vrub
obžalovaného. Práve naopak, táto skutočnosť môže ísť len na vrub obžaloby, ktorá v tejto súvislosti
nezabezpečila iný dôkaz podporujúci tvrdenia svedka E. J., pričom je to práve prokurátor, ktorý hodnotí
jeho výpoveď nekriticky bez ostatných súvislostí súvisiacich s jeho postrannými úmyslami (o možnej
pomste, či vydieraní). Takéto jednostranného hodnotenie v neprospech obžalovaného
zo strany orgánov činných v trestnom konaní nie je súladné so zásadou uvedenou v § 2

ods. 10 Tr. por., podľa ktorej je potrebné objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému
(obžalovanému), ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, pričom v tomto smere možno
dodať, že z ostatných vykonaných dôkazov neboli potvrdené akékoľvek tvrdenia svedka E. J. o účasti
obžalovaného na stíhanom skutku, práve naopak z ostatných vykonaných dôkazov vyvstali len
pochybnosti o jeho tvrdeniach, ktoré nemožno považovať za marginálne tak, ako to namieta prokurátor

v dôvodoch odvolania, ale
za podstatné – ohľadne prítomnosti svedka H. S. na stretnutí obžalovaného
so svedkom E. J. v Nitre, rozdeľovaní peňazí za prítomnosti svedka D. I., či vykonanie obhliadky miesta
činu za prítomnosti D. I. alebo D. O., ktoré skutočnosti prezentované svedkom E. J. predmetní svedkovia
výslovne popreli.

Čo sa týka pochybností prokurátora o vierohodnosti výpovede svedkyne N. L. M. v spojitosti s jej
motívom o diskreditácii svedka E. J. ako bývalého partnera, odvolací súd uvádza, že prokurátor v tomto
smere neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti podporené konkrétnymi dôkazmi ohľadne toho, aký by
mala mať z toho uvedená svedkyňa prospech a to najmä vo vzťahu k obžalovanému, ku ktorému

ona žiadny vzťah nemá (čo by tým svedkyňa získala). Všeobecné tvrdenia prokurátora o jej motíve
na jeho diskreditácie tak považuje odvolací súd za nepreukázané. Prokurátorom uvádzané dôvody, na
základe ktorých nadobudol pochybnosti o vierohodnosti výpovede tejto svedkyne (že mala so svedkom
E. J. v minulosti spory o majetok a dieťa) sú v rozpore s elementárnou logikou. Na základe tejto
logiky prokurátora by tak mohla byť spochybnená vierohodnosť tejto svedkyne vo vzťahu k osobe E. J.

v každom jedno konaní, v ktorom vystupujú spoločne v akýchkoľvek procesných postaveniach.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že práve z výpovede svedkyne N. L. M. vyplynuli
skutočnosti, ktoré podporujú verziu obžalovaného o účelovosti výpovede svedka E. J. z dôvodu, že
obžalovaný mu nechcel požičať peniaze a preto ho svedok E. J. označil za údajného poskytovateľa tipu.

Na prezentovanú verziu obžalovaného a svedkyne N. L. M. nadväzuje aj výpoveď svedka Q. O..
Pokiaľ prokurátor namietal vierohodnosť aj tohto svedka z dôvodu kamarátskeho vzťahu s obžalovaným
a preto vypovedal tak, ako vypovedal, toto tvrdenie zostalo podľa odvolacieho súdu taktiež len v rovine
domnienok, keďže prokurátor nedoložil o ňom žiadne dôkazy preukazujúce opak. Navyše z jeho

výpovede vyplýva, že pozná cez 20 rokov nielen obžalovaného, ale aj svedka E. J., čo podporuje
objektivitu a nestrannosť jeho tvrdení.

Odvolací súd dodáva, že okresný súd sa riadne vysporiadal aj s okolnosťami, prečo by si mohol svedok
E. J. vymyslieť údajné zapojenie obžalovaného ako tipéra a to práve z vyššie uvedeného dôvodu o tom,

že mu obžalovaný nechcel požičať peniaze.

Odvolací súd napokon považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie o oslobodení obžalovaného
založené na zásade „in dubio pro reo“ môže prichádzať do úvahy až v prípade, ak po vykonaní všetkých
relevantných dôkazov nemožno bez akýchkoľvek pochybností prijať záver, že žalovaný skutok bol

jednoznačne spáchaný obžalovaným, na čo správne poukázal aj prokurátor v podanom odvolaní, avšak
v danom prípade prokurátor v dôvodoch odvolania nepoukazoval na žiadny iný dôkaz, ktorý by žiadal
v danej veci vykonať a ktorého vykonanie by prispelo k preukázania účasti (a teda aj viny) obžalovanéhona stíhanom skutku (prokurátor namietal len iné hodnotenie dôkazov) a preto je aplikácie uvedenej
zásady v zmysle uvedeného teoretického rámca v danom prípade bezpochyby namieste.

V neposlednom rade odvolací súd uvádza, že okresný súd tým, že oslobodil obžalovaného spod
obžaloby, nepovedal, že sa skutok nestal, len vyslovil záver, že sa nepodarilo preukázať, že skutok
spáchal obžalovaný.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa okresný súd správne a zákonne vysporiadal i s nárokom na náhradu

škodu, keď poškodenú spoločnosť Eno Stav, s.r.o. odkázal podľa
§ 288 ods. 3 Tr. por. s predmetným nárokom na civilný proces, pričom vo vzťahu
k uvedenému výroku prokurátor nenamietal žiadne konkrétne skutočnosti.

Na podklade odvolania prokurátora odvolací súd skúmal aj správnosť napadnutej výrokovej časti
rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád,

v odvolaní prokurátora nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na
to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý

zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo
zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu,
že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,
m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote

uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd

v prejednávanom prípade nezistil existenciu akýchkoľvek vád napadnutého rozsudku uvedených v
ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom na
vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov
tri ku nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.