Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122328430
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6122328430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B. nar. XX.XX.XXXX, C. XX,
D., zastúpená: JUDr. Tomáš Čverčko, advokát, Čajakova 5, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice,
Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 1.220,66 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 13. decembra 2022, č. k. 10C/34/2022-244

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice II, výkon súdnictva z ktorého prešiel od 1. júna 2023 na Mestský

súd Košice na základe § 18m ods. 2 zák. č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v
aktuálnom znení (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“), napadnutým rozsudkom
vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 1.220,66 eura s
príslušenstvom (úrokmi z omeškania), v podstatnom na podklade tvrdenia, že je spoluvlastníčkou
pozemkov (parcela registra „C“ č. 4311/65, parcela registra „C“ č. 4311/68, parcela registra „C“ č.
4311/69, parcela registra „C“ č. 4311/72, parcela registra „C“ č. 4311/75, parcela registra „C“ č. 4311/79,

parcela registra „C“ č. 4311/83 a parcela registra „C“ č. 4312/59, zapísaných na LV č. XXXXX v
katastrálnom území B.) v lokalite Borovicový háj, ktorá je v zmysle strategického dokumentu mesta
Košice - Miestneho územného systému ekologickej stability (MÚSES) schváleného uznesením č.
811/2013 MZ špecifikovaná ako Mestské biocentrum regionálneho významu BC – RM, a teda má
charakter verejnej zelene, prevádzkované žalovaným, pričom právny režim užívania pozemkov nie
je medzi stranami upravený. Za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu v období od 23.5.2020
do 22.5.2022 si žalobkyňa uplatnila náhradu zodpovedajúcu obvyklej výške nájmu a veľkosti jej

spoluvlastníckych podielov.

2. Súd prvej inštancie vzal za skutkový základ napadnutého rozsudku tvrdenia žalobkyne, považujúc
ich za nesporné ohľadne vlastníctva nehnuteľností, ich výmery a skutočnosti, že pozemky v
podielovom spoluvlastníctve žalobkyne sú situované v lokalite „Borovicový háj“ a sú súčasťou verejného
priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene, prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov,
spĺňajúce znaky verejného priestranstva. Skutkovo ustálil, že „Borovicový háj“ vznikol po r. 1960, od

počiatku bol identifikovaný na parcelách č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X A. XXXX/X v celkovej
výmere 11,4245 ha evidovaných do roku 1987 ako les v lesnom a pôdnom fonde a po tomto roku sa
zámerom Národného výboru mesta Košice mala z Borovicového hája vytvoriť mestská zeleň - obvodový
park, správou ktorého bol poverený Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu30.11.1987 odovzdal Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene
Košice, čo vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987.
Doplnil, že ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému

majetku preukázal Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom z
28.6.1991 bol tento majetok odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na
základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14. mája 1991 ako rozpočtová
organizácia mesta, ktoré skutočnosti mal preukázané z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových
práv a záväzkov, v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí z 3.5.2004.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009
Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej tiež len „zákon č. 66/2009 Z.z.) a § 151n ods. 1, § 151o, § 100 ods. 1 a 2

a § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V prvom rade venoval pozornosť charakteru lokality
Borovicový háj. K nedostatkom delimitačného protokolu, ktoré žalobkyňa namietala, uviedol, že tento
má len deklaratórny charakter. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobkyne, že verejná zeleň vznikla až
19.12.1991 vyhlásením VZMN č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, argumentujúc, že už v
zápisnici z pracovného stretnutia ohľadom územného rozhodnutia akcie „Borovicový háj“ v lokalite D.

- E., konaného 8. 3. 1985 na odbore výstavby, ÚPaA Košice II bolo prejednávané budovanie zelene -
obvodového parku mesta Košíc, pričom sa rátalo s vybudovaním verejného osvetlenia, odpočívadiel,
vyhliadkových bodov, s farebným spestrením sadov, konštrukciou asfaltových chodníkov, pričom táto
zeleň mala byť následne prebudovaná na park, k čomu však do účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.
nedošlo. Podľa jeho úvah to nič nemení na tom, že Borovicový háj, aj po jeho vyňatí z lesného a

pôdneho fondu v roku 1987, bol užívaný ako verejná zeleň a ako celok prešiel k 1.5.1991 na žalovaného.
Vyporiadal sa s argumentáciou žalobkyne spochybňujúcou právoplatnosť rozhodnutia o využití územia
z 15.III.1985 a rozsah územného rozhodnutia vo vzťahu k tam uvedeným parcelám, poukázaním na
fakt, že lokalita „Borovicový háj“ sa využívala ako vnútromestský park majúci charakter verejnej zelene
prístupný verejnosti, pričom v danom prípade ide podľa názoru súdu prvej inštancie nepochybne o

pozemky odlišné od pozemkov, na ktorých sú plochy zelene - sady, parky, ktoré sú stavbami podľa
stavebného zákona, teda pozemky existujúce nezávisle od stavieb, a zároveň nie sú tieto plochy zelene
považované za stavbu, ani neprináležia k inej stavbe. V tejto časti uzavrel, že „Borovicový háj je verejnou
zeleňou, ktorá prešla do vlastníctva žalovaného podľa osobitného predpisu - zákona č. 138/1991 Zb. a to
ku dňu účinnosti tohto zákona 1.5.1991, čím boli splnené podmienky pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.

z.naprejednávanýprípad,keďžepodľa§1ods.2zákonač.66/2009Z.z.savzťahujeajnausporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň.“ V tomto kontexte dospel k záveru, že k
pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a predmetom sporu, vzniklo na základe
zákona č. 66/2009 Z.z. k 1.7.2009 vecné bremeno v prospech žalovaného a žalobkyni za obmedzenie
jej vlastníckeho práva prislúcha nárok na náhradu. Ešte pred tým ako posúdil námietku premlčania

nároku žalobkyne vznesenú zo strany žalovaného vyporiadal sa s otázkou charakteru (povahy) tejto na
´hrady za vecne´ bremeno. Keďže zákon č. 66/2009 Z.z. neobsahuje u´pravu ty´kaju´cu sa priznania
na´hrady za zriadenie vecne´ho bremena, poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý opakovane rozhodol o tom, že náhrada za vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. je náhradou jednorazovou. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným

dospel k záveru, že právo žalobkyne na zaplatenie náhrady za vecné bremeno (uplatnenej za obdobie
od 23.5.2020 do 22.5.2022) je premlčané, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej dobe troch
rokov, počítanej odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1.7.2009, keď žalobkyňa podala žalobu
na súde dňa 23.5.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej doby. Z tohto dôvodu súd prihliadol na
žalovaným vznesenú námietku premlčania a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. §

255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému, ktorý
bol síce v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne preukázateľne
trovy účelne vynaložené nevznikli.

4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.

1 písm. b), e), f), g) a h) CSP, pretože mala za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Citoval dôvody napadnutého rozsudku, ustanovenia § 191 ods. 1, § 220 ods. 2 CSP a
mal za to, že žalovaný žiadnym z predložených listinných dôkazov v konaní nepreukázal, že Borovicový
háj bol už pred rokom 1990 verejnou zeleňou a stavbou. Podľa žalobkyne „verejná zeleň“ v lokalite
Borovicový háj mala vzniknúť dňa 19.12.1991, teda až po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., čo bolo
preukázané protestom prokurátora, ktorým došlo k zrušeniu VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní,

údržbe a ochrane zelene, vydaného dňa 19.12.1991. Zastávala názor, že na predmet žaloby sa nemôže
aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z. Z ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 cit. zákona jej vyplynula
ako nevyhnutná podmienka právoplatné územné, stavebné a kolaudačné rozhodnutie (posledná časť
prvej vety § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.), ktoré žalovaný v konaní nepredložil. Citovala ďalej ust.
§ 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na ktorý ako osobitný predpis odkazuje ust. § 1
ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. Veci a majetkové práva nadobúdala obec dňom účinnosti tohto zákona

t.j. ku dňu 1.5.1991. Ak sa má teda aplikovať § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., je nevyhnutné, aby
ku dňu 1.5.1991 existovala verejná zeleň. Zeleň (nie verejná zeleň) však vznikla až dňa 19.12.1991,
teda 7 mesiacov po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a to vyhlásením VZN č. 2/1991 o zakladaní,
údržbe a ochrane zelene, a teda podľa názoru žalobkyne nemohla prejsť na žalovaného, ak ku dňu
1.5.1991 (účinnosť zákona č. 138/1991 Zb.) neexistovala. Poukázala tiež na to, že písomný protokol

o prechode vlastníctva v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bol spísaný až dňa 3.5.2004.
Tvrdila, že do roku 1987 Borovicový háj bol lesom, a nie verejnou zeleňou a nebol ani stavbou, nakoľko
neexistujú o tom žiadne doklady a dôkazy. Práve naopak rozhodnutie Ministerstva lesného a vodného
hospodárstva SSR zo dňa 27.1.1987 hovorí o opaku. Podľa žalobkyne pre rozhodnutie bola podstatnou
právna otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná zeleň“ z hľadiska posúdenia tejto kategórie

ako predmetu občiansko-právnych vzťahov pre účely výkladu príslušných ustanovení zákona č. 66/2009
Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vytla
súdu, že neurčil kritériá pre posúdenie lokality „Borovicový háj“ ako veci v právnom zmysle a nevymedzil
činnosti zakladajúce vytvorenie stavby „Borovicový háj“. Rozsudok súdu bol podľa nej týmto zaťažený

vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je aplikačný rozsah
zákona daný iba v prípade, ak verejná zeleň „prešla do vlastníctva obce“. Zo skutočnosti, že tento zákon
hovorí o prechode vlastníctva je zrejmé, že verejná zeleň subsumovaná pod ust. § 1 ods. 2 tohto zákona
musí byť spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, teda sa musí jednať o samostatnú vec
v právnom slova zmysle. Poukázala na vývoj právnej kategórie veci ako objektu občiansko-právnych

vzťahov, ktorý nastal počas rozhodného obdobia a citovala ust. § 118, § 119 ods. 1 a 2, § 120 ods. 2
OZ v znení účinnom ku dňu 30.11.1987 (prvý prevod „Borovicový háj “) a v zhodnom znení účinnom ku
dňu 1.7.2009 (dátum účinnosti čl. I zák. č. 66/2009 Z.z.). Z výkladu a contrario § 120 ods. 2 OZ (podľa
ktorého stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku) je zrejmé, že princíp superficio
solo cedit sa neuplatní iba v prípade stavieb - teda iba na stavby sa v právnom poriadku Slovenskej

republiky vzťahuje princíp aedificatio non solo cedit. Z uvedeného vyplýva, že každá verejná zeleň (resp.
porasty a stromy, ktoré tvoria takúto plochu), ktoré nie sú stavbou v zmysle Občianskeho zákonníka, sa
stávajú súčasťou pozemku, na ktorom sa ako biotop nachádzajú. Poukázala ďalej na závery právnej
doktríny: „Súkromnoprávny pojem stavby nie je totožný s pojmom stavby podľa administratívnych
predpisov (...)“ [Fekete, I.: Princíp akcesority a vlastnícke právo k pozemku]. Podľa názoru žalobcu

pojem „verejná zeleň“ je možné gramatickým a systematickým výkladom porovnať s administratívno-
právnym vymedzením pojmu „park“. Pojem „zeleň“, resp. „park“ v čase prvého prevodu „Borovicový háj“
nevymedzovali príslušné stavebné predpisy (stavebný zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku). Ak by tomu aj tak bolo, samo o sebe by to nepostačovalo na to, aby objekt ako
„zeleň“ a „park“ nadobudol charakter veci v právnom slova zmysle. Objekty spadajúce pod kategóriu

verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. musia byť samostatnou vecou, majúcou povahu
stavby v občiansko-právnom zmysle, pri ktorej musí byť jednoznačne preukázané, že došlo k jej
vytvoreniu ľudskou činnosťou. Vo vzťahu k lokalite „Borovicový háj“ nebolo stotožnené vykonanie takých
prác, ktoré by bolo možné považovať za vytvorenie stavby ako samostatnej veci v právnom slova
zmysle, resp. žalovaný nepreukázal, že také úkony vykonal jeho právny predchodca. Mala za to, že

úpravy lokality „Borovicový háj“ neboli vykonané v takej miere, aby táto zmenila svoj charakter prírodou
vytvoreného územia; zalesnenie tohto územia existovalo ešte pred akýmikoľvek aktivitami realizovanými
právnym predchodcom žalovaného, ktorý mal realizovať len výhradne administratívno-technické úkony
týkajúce sa príslušného územia. V prípade, ak „verejná zeleň“ nie je stavbou, nie je daný rozdiel vovlastníctvekverejnejzeleniakjednotlivýmpozemkom(keďževlastníkombiotopusúpocelýčaspôvodní
vlastníci pozemkov). Preto k takejto „verejnej zeleni“ podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí podľa žalobkyne neprechádza vlastníctvo zo štátu na obec (bez prevodu súvisiacich pozemkov,

na ktorých sa má zeleň nachádzať). Ďalej citovala závery z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
22Cdo 1118/2005 zo dňa 28.2.2006. Mala za to, že žalovaným predložené dokumenty nie sú pre účel
vymedzenia stavby dostatočne určité, keďže umiestnenie lokality „Borovicový háj“ v rozhodnom čase
konca 80. rokov 20. storočia vôbec neidentifikujú. Rozhodnutie ObNV v Košiciach zo dňa 15.3.1985
predložené žalovaným bolo vydané pre iné parcely, pričom toto rozhodnutie ani nikdy nenadobudlo

právoplatnosť, čo vyplýva aj zo samotnej doložky právoplatnosti. Jedná sa preto o paakt, bez právnych
účinkov (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 96/98 a nadväzujúci nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS
16/2012, v obdobnej veci vyvlastňovacieho konania, v ktorom sa konalo s niekým iným ako s účastníkom
konania). Z uvedeného je zrejmé, že na príslušných pozemkoch sa nejedná o stavbu, majúcu povahu
verejnej zelene, ale len zalesnený biotop/zeleň, ktorá mala byť prebudovaná na obvodový park. K
výstavbe parku mal právny predchodca žalovaného pristúpiť až po majetkovoprávnom vysporiadaní, k

čomu však nikdy nedošlo. Podľa žalobkyne na pozemkoch, o ktoré ide vo veci samej, neboli realizované
také úpravy, ktoré by založili vznik novej veci označovanej „Borovicový háj.“ Lokalita „Borovicový háj“ nie
jevecvprávnomslovazmysleaakosamostatnástavbanikdynevznikla.Vlastníctvodrevínvtejtolokalite
nasleduje vlastníctvo pozemkov, na ktorých sa nachádzajú. Právny predchodca žalovaného vlastníctvo
k týmto pozemkom nenadobudol, preto aplikácia zákona č. 66/2009 Z.z. na tento prípad je vylúčená.

V ďalšej časti odvolania sa žalobca vyjadril k predpokladom vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z a prezentovala svoj interpretačný náhľad na rozsah primeraného
použitia úpravy usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami (§ 1 ods. 1 zák. č. 66/2009
Z.z.) na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň (§ 1
ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.). Podľa jej nazerania primerané použitie úpravy vzťahujúcej sa na stavby,

predpokladá vylúčenie tých aspektov, ktoré sú späté s charakteristickými znakmi stavieb. Rozdielny
prístup pri usporiadaní pomerov podporuje podľa odvolateľky napríklad tiež okolnosť, že stavby - na
rozdiel od verejnej zelene, sú evidované v katastri nehnuteľností a aj fakt, že vo vzťahu k verejnej
zeleni - na rozdiel od stavieb, nemožno plniť povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecného
bremenu (§ 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.), ale vecnému bremenu by v takom prípade zodpovedala

povinnosť zdržať sa odstraňovania biotopov verejnej zelene. Súd prvej inštancie jasne a presvedčivo
neozrejmil skutočnosti vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom
právneho posúdenia veci v podstate jej vnútil svoj názor, že jej pohľadávka má základ v zákone č.
66/2009 Z.z. Navyše z rozhodnutia, ktorým súd rozhodol o merite veci, nie je vôbec zrejmé ako sa z
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia stal nárok na osobitnú náhradu vyvodenú zo zákona č.

66/2009Z.z(odsek52.odôvodneniarozsudku)vosvetlejudikatúryÚstavnéhosúduSRkobmedzovaniu
vlastníckeho práva. Žalobkyňa v tejto spojitosti zastávala názor, že súd prvej inštancie sa vzťahom
zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vôbec nezaoberal, a tým jej prakticky odoprel, aby bolo
rozhodnuté o nároku v zmysle jeho žaloby. Uvedeným postupom súdu, ktorý rozhodol o nároku z iného
právneho titulu, došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustititae (odmietnutie spravodlivosti). V

úzkej spojitosti s argumentáciou poukazujúcou na osobitosti verejnej zelene oproti stavbám, žalobkyňa
v odvolaní namietala nepriliehavosť odkazu súdom prvej inštancie na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, v ktorých sa podľa nej otázka povahy náhrady za zriadenie vecného bremena na pozemkoch pod
verejnou zeleňou, neriešila a prezentovala názor o opakovanej povahe náhrady. V takomto kontexte
namietala tiež proti spôsobu posúdenia premlčania uplatneného nároku z hľadiska začatia plynutia

premlčacej doby, dôvodiac, že vecné bremeno na pozemkoch pod verejnou zeleňou zriadené zákonom
č. 66/2009 Z.z., vzniká (na rozdiel od stavieb) až zápisom v katastri nehnuteľností. Podľa žalobkyne,
ak by sme prijali záver, že náhrada za zásah má byť jednorazová, potom dotknutým subjektom
chýbala akákoľvek efektívna možnosť si túto náhradu včasne uplatniť, keďže ani nemali možnosť
zistiť, že na ich pozemkoch sa tzv. „verejná zeleň“ vôbec nachádza. Takýto výklad nekorešponduje s

ústavne-konformným výkladom dotknutých ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. vo svetle požiadavky
na zachovanie právnej istoty adresátov práva. Zároveň zdôraznila, že v tomto prípade je požiadavka
právnej istoty osobitne umocnená z dôvodu, že sa v prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu podľa zák. č. 66/2009 Z.z. má jednať o zásah verejnej moci do základných ľudských práv a
slobôd, medzi ktoré patrí aj vlastníctvo k dotknutým pozemkom. Ďalej žalobkyňa podporne poukázala

na textáciu opatrení uvedených v zákone č. 66/2009 Z.z., ktoré sa týkali pozemkových úprav (§ 3 ods.
3 písm. c/ v znení účinnom k 1.7.2009) a mala za to, že v prípade akceptácie výkladu prezentovaného
súdom prvej inštancie by sa vlastník dotknutého pozemku mal obohatiť v zásade dvojnásobne za
to isté obmedzenie - najprv by mu mala patriť zo zákona jednorazová náhrada za vzniknuté právozodpovedajúce vecnému bremenu a následne po vykonaní pozemkových úprav mohol opakovane
obdržať finančnú náhradu za pozemok. Uvedený výklad sa preto nejaví byť priliehavým z hľadiska cieľov
sledovaných zákonom č. 66/2009 Z.z. Príslušné ustanovenie bolo vypustené až novelizáciou cit. zákona

vykonanou zákonom č. 257/2022 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.9.2022 - až od tohto momentu
stratili vlastníci dotknutých pozemkov právo domáhať sa finančnej náhrady za dotknuté pozemky. Podľa
názoru žalobkyne uvedená zmena predstavuje obmedzenie vlastníkov v možnosti získania definitívnej
kompenzácie za vzniknuté jednostranné obmedzenie svojho vlastníctva podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
a transformuje pôvodne platné pravidlá pre opakovanú odplatu za opatrenia obmedzujúce vlastníkov

na vznik práva na jednorazovú odplatu pre dotknutých vlastníkov. Prezentovala názor, podľa ktorého: -
za obmedzenie podľa § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. patrí dotknutým osobám opakujúca sa náhrada,
- právo na jednorazovú náhradu môže pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 tohto
zákona vzniknúť až momentom zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do
katastra nehnuteľností, pričom v prípade, ak by malo vzniknúť právo na jednorazovú náhradu zo
zákona, k uvedenému mohlo dôjsť až po účinnosti novely vykonanej zákonom č. 257/2022 Z.z. a teda

ku dňu 1.9.2022. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil tiež námietku premlčania vznesenú
žalovaným a podľa žalobkyne aj v prípade, ak by vzniklo právo na jednorazovú náhradu za obmedzujúce
opatrenia podľa zák. č. 66/2009 Z.z., takéto právo v čase podania žaloby nebolo premlčané. V ďalšej
časti odvolania žalobkyňa opakovane spochybňovala vlastnícke právo k „Borovicovému háju“ právneho
predchodcu žalovaného ako aj skutočnosť, že právo správy k tomuto majetku v rozhodnom čase

patrilo Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc, argumentujúc rozhodnutím Ministerstva
lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987 a jeho prílohou č. 1, taktiež aj neplatnosťou
hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 o prevode správy národného majetku, a preto na základe
zákona č. 138/1991 Zb. nemohlo prejsť vlastníctvo a správa majetku zo štátu na žalovaného. Citovala
v tejto súvislosti k obsahu práva užívania lesných pozemkov ust. § 12 ods. 1, § 13 zákona č. 61/1977

Zb. o lesoch v znení účinnom do 23.6.1991 a súvisiace ust. § 64 ods. 1, § 65 ods. 3, § 68 ods. 1, tiež
§ 8, § 9a Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1983 do 30.6.1988, týkajúce sa dočasnej
správy a prevodu správy národného majetku. Podľa žalobkyne Záhradnícky a sadovnícky podnik
mesta Košíc nemal v správe lokalitu „Borovicový háj,“ keďže mu bola uložená povinnosť uzatvorenia
príslušnej hospodárskej zmluvy o prevode správy ministerstvom, pričom v konaní nebolo preukázané

uzatvorenie takejto hospodárskej zmluvy, ktorou mala byť prevedená správa národného majetku na
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc od inej socialistickej organizácie. Preto je podľa nej
nutné uzatvoriť, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nikdy platne správu národného
majetku nad lokalitou „Borovicový háj“ nezískal, správu tohto národného majetku ako súčasti štátneho
socialistického vlastníctva nemohol preto platne prevádzať na iné socialistické organizácie, nakoľko

podľa nej „Borovicový háj“ po celý čas mal v dočasnej správe Okresný národný výbor v Košiciach.
Vzhľadom na uvedené právny následok prechodu „Borovicového hája“ na základe zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí na žalovaného nemohol nastať, nakoľko v zmysle jeho § 2 ods. 1 do vlastníctva obcí
prechádzal majetok štátu, ku ktorému patrilo štátnym organizáciám právo hospodárenia - nie dočasná
správa. Preto aj z tohto dôvodu podľa nej nemožno na vec aplikovať § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.

Vyhotovenie Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov nie je spôsobilé založiť
prechod vlastníckeho práva k lokalite „Borovicový háj“ zo štátu na obec v prípade, ak pre takýto prechod
nie sú splnené podmienky uvedené v § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Trvala na tom,
že hospodárska zmluva je s poukazom na ust. § 24 ods. 1, § 152 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka
v nadväznosti na § 37 Občianskeho zákonníka (účinných ku dňu 10.11.1987) absolútne neplatným

právnym úkonom, a to z dôvodu nepresného vymedzenia subjektov na oboch stranách vzťahu, ako
aj z dôvodu neurčitosti (nepresnosti) vymedzenia jej predmetu („Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha
kat. územie Košice-západ“), v ktorej absentovalo presné vymedzenie parciel, na ktorých sa Borovicový
háj nachádza, umožňujúce evidovanie prevodu v evidencii nehnuteľností, a teda na základe neplatnej
hospodárskej zmluvy nemohlo dôjsť k platnému prevodu správy národného majetku na Záhradnícky a

sadovnícky podnik mesta Košíc, a následne ani k platnému prevodu sporného majetku do vlastníctva
obce v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. Splnenie ani jednej zo zákonom stanovených
podmienok v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., na základe ktorej by malo dôjsť k prechodu vlastníckeho
práva k verejnej zeleni zo štátu na žalovaného, nebolo v tomto konaní preukázané. Žalobkyňa taktiež
vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal tým, či námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými

mravmi. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa zastávala názor, že na sporných pozemkoch vecné bremeno
v prospech žalovaného na základe zákona č. 66/2009 Z.z. nevzniklo, a preto žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a
rozhodnutie a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné(§§355až358CSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1acontrarioCSP),
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok

konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie
dôvody nie sú preukázané a napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust.
§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o
trovách konania. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s vecne správnymi a aj úplnými dôvodmi
napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti boli
pre jeho rozhodnutie zásadné, podľa akej právnej normy vec posúdil a z akých podstatných dôvodov

žalobu zamietol, s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, pričom sa náležite vysporiadal tiež
s relevantnými argumentmi strán, žalobkyňou opakovane namietanými v podanom odvolaní, ktoré mali
pre posúdenie prejednávanej veci zásadný význam.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.9.2025 o

9:55 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
webovej stránke krajského súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

8. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokapredchádzajúciprocesnýpostupsúduprvejinštanciev
konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho

prieskumu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav
veci, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyplynuli z
prednesov a zhodných tvrdení strán alebo inak vyšli v konaní najavo, skutkové zistenia podradil pod
relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav,
pričom otázku povahy náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena na pozemkoch žalobkyne

podľa zákona č. 66/2009 Z.z. ako aj otázku premlčania uplatneného nároku na základe námietky
žalovaného posúdil so správnym záverom, že uplatnené právo je premlčané a nakoľko sa žalovaný
premlčania účinne dovolal, z tohto dôvodu premlčané právo žalobkyni nemožno priznať (§ 100 ods. 1
tretia veta OZ).

10. V súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP preto odvolací súd odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska
posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP).

11. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobkyňa
opakovane uviedla skutočnosti a námietky prednesené už v prvoinštančnom štádiu konania, ktoré nie
sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa
s tvrdenými skutočnosťami a relevantnou argumentáciou sporových strán (i s argumentmi žalobkyne,
ktoré opakovane namieta v podanom odvolaní) vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia

správnym spôsobom, v plnom súlade so zákonom i závermi ustálenými právnou praxou a jeho právnym
záverom niet čo vytknúť.12. Je potrebné bez výhrad súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade boli
preukázané všetky relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko na
pozemkoch žalobkyne, ktoré sú predmetom sporu, sa nachádza verejná zeleň, tzv. Borovicový háj nad

Popradskou ul. v Košiciach, ktorý prešiel z vlastníctva štátu (v správe Záhradníckeho a sadovníckeho
podniku, š.p. Košice) do vlastníctva žalovaného dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991, pričom na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na
ktorých je umiestnená verejná zeleň (teda nenachádzajú sa na nich žiadne stavby), ktorá prešla do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu (ktorým je zákon č. 138/1991 Zb.), sa úprava zákona č.

66/2009 Z.z. (vzťahujúca sa na pozemky pod stavbami) vzťahuje primerane, čo je explicitne vyjadrené
v ust. § 1 ods. 2 tohto zákona. Samotný zákon č. 66/2009 Z.z. pre účely usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená (tiež) verejná zeleň, predpokladá, a to bez určenia
akýchkoľvek kvalitatívnych či kvantitatívnych parametrov, že jej vlastník môže byť odlišný od vlastníka
pozemku, na ktorom sa nachádza. Tým je aj z pohľadu odvolacieho súdu daný jasný podklad pre
záver, že tak ako pozemky pod stavbami, aj pozemky pod verejnou zeleňou (tiež pod športovým

areálom a pod cintorínom), už v samotnej podstate môžu byť - za splnenia ďalších predpokladov
vzťahujúcich sa na usporiadanie pomerov v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., zaťažené zákonným
vecným bremenom podľa tohto zákona. Vo svetle odvolacej argumentácie žalobkyne spochybňujúcej
označenie danej lokality ako verejnej zelene, odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku dodáva,
že pod verejnou zeleňou netreba rozumieť len samotný porast (biotop), ale skladbu prírodných (porast

je jedným z nich), krajinných, architektonických a inžinierskych prvkov, ktoré vznikli spolupôsobením
človeka a prírody, ktorá vo svojej komplexnosti predstavuje funkčne a esteticky jeden celok. O tom,
že charakteristiku verejnej zelene spĺňa tiež lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul., ktorá
je považovaná za významné mestské biocentrum regionálneho významu, celé desaťročia využívané
širokou verejnosťou ako oddychová zóna na športovo-rekreačné účely, v danom prípade nemožno mať

ani podľa posúdenia odvolacieho súdu (zhodne s názorom súdu prvej inštancie), rozumné pochybnosti.
Zohľadňujúc legislatívne oddelenie vlastníctva verejnej zelene a pozemku pod verejnou zeleňou a
prihliadajúc na povahu verejnej zelene, ktorá sa spôsobom obmedzenia vlastníckych oprávnení majiteľa
pozemku od stavieb v podstate nijak neodlišuje, odvolací súd nenašiel racionálnu oporu pre záver, že
by (len) primerané použitie úpravy zákona č. 66/2009 Z.z. vzťahujúcej sa na stavby, v sebe nemalo

subsumovať tiež usporiadanie vzťahu k pozemku zriadením vecného bremena (§ 4 zákona). Rovnako
odvolací súd nevzhliadol najmenší dôvod, pre ktorý by závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, na ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výstižne odkázal, nemali byť použiteľné na
tento prípad len preto, že riešili náhradu za vecné bremeno zriadené na základe toho istého zákona, za
tých istých okolností a s tým istým obsahom, len na pozemkoch pod inou entitou.

13. Neopodstatnená je i odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie v rozhodnutí neozrejmil
skutočnosti vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom právneho
posúdenia veci žalobkyni v podstate vnútil svoj názor, že jeho pohľadávka má základ v zákone č.
66/2009 Z.z. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na to, že právne posúdenie veci je úlohou

súdu, ktorý v civilnom sporovom konaní nie je viazaný právnym názorom strany konania a je povinný
posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 196/2009 zo dňa 22.9.2010). V dôvodoch
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil výber, interpretáciu a
použitie príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. na posudzovaný prípad, v ktorých (dôvodoch)

sú logicky subsumované dôvody, pre ktoré nebol zistený skutkový stav posúdený podľa inej do úvahy
prichádzajúcej alternatívy.

14. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vlastníkom zaťažených
pozemkov za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí primeraná náhrada, ktorá

má jednorazovú povahu, nemá teda charakter opakovaného plnenia a premlčuje sa v lehote troch
rokov odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009), t.j. najneskôr sa tento nárok premlčal
dňom 1.7.2012, pričom aj v posudzovanom prípade právo žalobkyne na náhradu za zriadenie vecného
bremena na pozemkoch sa premlčalo, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej
lehote - žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 23.5.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej lehoty,

a preto premlčaný nárok žalobcovi nebolo možné priznať. Odvolací súd poznamenáva, že zamietavé
rozhodnutie súdu prvej inštancie v danom spore (z dôvodu premlčania práva žalobcu na jednorazovú
náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva) je v plnom súlade so závermi ustálenej rozhodovacej
praxe prezentovanej recentnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, citovanýmiv odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri
zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote

troch rokov počítanej od účinnosti tohto zákona.

15. Správnosť záveru súdu prvej inštancie o jednorazovej povahe náhrady za zriadenie vecného
bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., potvrdzujú aj ďalšie nedávne rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ktorý toto riešenie už považuje za svoju ustálenú rozhodovaciu prax (porov. uznesenie sp. zn.

5Cdo/161/2023 zo dňa 28.11.2024), pričom medzičasom bolo jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu
založené na tomto riešení už aj publikované (uznesenie sp. zn. 7Cdo/49/2023 zo dňa 26.6.2024,
uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 46/2024).

16. Pomerne značnú argumentačnú pozornosť odvolateľka v odvolaní venovala aj otázke identifikácie
lokality Borovicový háj v dobových písomnostiach, právne úkony nevynímajúc, domnievajúc sa, avšak

nesprávne, že tieto mali za následok, že nedošlo k platnému prevodu správy k lokalite Borovicový háj
na Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice a skrz toho ani k prechodu na žalovaného podľa
zák. č. 138/1991 Zb. Predovšetkým je treba mať na zreteli, že požiadavka určitosti právneho úkonu
smeruje k poznateľnosti obsahu dojednaní, a teda aby stranám bolo jasné a i objektívne poznateľné
čo je jeho predmetom. I napriek tomu, že lokalita Borovicový háj nebola v dobových písomnostiach

vymedzená správnymi údajmi evidencie nehnuteľností (parcelné číslo, katastrálne územie) o obsahu
právnych úkonov v dôsledku týchto nepresností už zo všeobecne známej podstaty predmetu nevznikli
žiadne pochybnosti, a tak o neurčitosti ani hospodárskej zmluvy ani delimitačného protokolu nemožno
uvažovať. Uvedomiť si je potrebné v tejto súvislosti skutočnosť, že údaj Borovicový háj o rozlohe 11,4245
ha, kat. územie Košice-západ medzi aktérmi posudzovaných úkonov sám o sebe vyjadruje jeho predmet

dostatočne určite a nezameniteľne aj bez potreby pripojenia ďalších údajov. V druhom rade odvolací súd
poukazuje na požiadavky formulované vo vzťahu k spôsobu posudzovania ne/platnosti zmlúv právnou
praxou. Treba v tejto súvislosti upriamiť pozornosť najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu
zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody

občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný
súd SR v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je
priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do
úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax,
keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy

pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy. Z uvedeného podľa úvahy odvolacieho súdu jasne vyplýva,
že predstava žalobkyne, že formálne nedostatky majúce nad akúkoľvek pochybnosť len administratívny
rozmer bez materiálneho dosahu na určitosť a zrozumiteľnosť obsahu právneho úkonu, spôsobujú jeho
neplatnosť, je nie len právne neopodstatnená, keďže pre takéto úvahy niet zákonného podkladu, ale i

ústavne neudržateľná.

17. Podľa ust. § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

18. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

19. V citovanom § 366 CSP je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata
ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku,
založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred
súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok

podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepoprela
tvrdenie žalovaného (v žalobnej duplike z 12.7.2022), že právo hospodárenia so štátnym majetkom
v lokalite Borovicový háj v čase účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. patrilo štátnemu podniku Záhradnícky

a sadovnícky podnik š.p. a ani netvrdila skutočnosti, ktoré by túto okolnosť v akomkoľvek smere
spochybňovali (včítane v odvolaní tvrdenej pochybnosti o pôvodnom správcovi, dôvodov neplatnosti
hospodárskej zmluvy a participácii ministerstva na uzavretí tejto zmluvy). Pritom z obsahu spisu a
ani z vyjadrení žalobkyne v priebehu odvolacieho konania, nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tieto
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, nemohla uplatniť už v priebehu prvoinštančného

konania. Na tomto základe, keďže výhrady žalobkyne sa netýkali procesných podmienok konania,
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania,
odvolací súd posúdil argumentáciu žalobkyne, vystavanú na týchto prostriedkoch procesného útoku a
procesnej obrany ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle
ust. § 366 CSP. Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že novoty, ktorými má byť preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré možno

uplatniť aj v odvolacom konaní, sa týkajú námietok, ktoré možno podradiť pod odvolací dôvod uvedený
v § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. teda také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej

realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní
(napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2,
alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti
súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim
rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2 CSP). Preto uplatnený odvolací dôvod podľa § 365

ods. 1 písm. g) CSP nemohol byť posúdený ako dôvodný.

21. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia. Podľa žalobkyne totiž súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje závery z pohľadu
jej argumentácie.

22. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,

zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.

Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

24. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S týmnázorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto

stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích
dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma
strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (z
hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.6.2016 ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje

rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom

rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie

nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

25. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a

argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k
rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového

stavu vyvodil. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal s
odvolateľkou nastolenými otázkami, majúcimi význam pre právnu kvalifikáciu uplatneného nároku a v
nadväznosti na to aj na posúdenie dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania. Odvolací súd pripomína,
že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je jednotne premietaná aj v rozhodovacej
praxi Ústavného súdu SR, súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyrovnať s len s argumentom,

ktorý je podstatný a zároveň aj konkrétny, teda formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom.
Za spĺňajúci tieto parametre nemožno považovať napríklad ani argument, že právne posúdenie ako
také alebo jeho parciálna časť je nesprávne (v rozpore so zákonom), bez konkretizácie aký právny
predpis bol nesprávne aplikovaný a vyjadrenia, ako má byť podľa predstavy dotknutého subjektu dané
ustanovenie aplikované na konkrétny prípad. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode

preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom
prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické,
a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma
len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo
zmienené,nezakladánesprávnosťpostupusúdu,ktorýmsaodnímastranesporumožnosťuskutočňovať

jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

26. V odpovedi na žalobkyňou prednesenú otázku preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, je v tomto
prípade do značnej miery inkorporované posúdenie opodstatnenosti aj tej skupiny námietok, ktorýmiodvolateľka nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), s ktorým hľadiskom sa odvolací súd vysporiadal už vyššie.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako
vecne správny v jeho napadnutom zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách
konania, majúcom správny základ v zmysle § 255 ods. 1 CSP v plnom procesnom úspechu žalovaného
v spore.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko neúspešná žalobkyňa nemá
právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, žiadne trovy
v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti

dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).