Rozsudok · Bezdôvodné obohatenie · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121212732
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4121212732.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu

JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. XXXX/
X,E.,zastúpenejprávnymzástupcom:JUDr.PeterHavlíkadvokátskakancelárias.r.o,Damborského13,
Nitra, IČO: 50 361 864, proti žalovanej: F. G., nar. XX. XX. XXXX, E. XX, E., zastúpenej advokátom: Mgr.
Martin Lieskovský, Farská 40, Nitra, IČO: 42 427 291, o vydanie bezdôvodného obohatenia, v konaní
o odvolaní žalovanej zo dňa 27. 12. 2024 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/62/2021-962
zo dňa 4. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalovanej proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

P o t v r d z u j e napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v II. a III. výroku.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v predmetnej veci druhým v poradí) Okresný súd Nitra (ďalej aj ako súd
prvej inštancie alebo súd) zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania (I. výrok), uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40.000,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 09. 11. 2021 do
zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok) a o trovách konania rozhodol tak, že

žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej výške, ktorú je povinná zaplatiť žalovaná s tým, že o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (III. výrok).

2. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou mu dňa 09. 11. 2021 domáhala od žalovanej
zaplateniasumy40.000,-eurspríslušenstvomztituluvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,čoodôvodnila
tým, že v omyle vyvolanom treťou osobou a bez právneho dôvodu poukázala na účet žalovanej dňa
19. 05. 2021 sumu 10.000,- eur a dňa 14. 06. 2021 sumu 30.000,- eur. Žalovaná odmieta dobrovoľne

vrátiť finančné prostriedky.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 4. novembra 2024 skonštatoval, že
rozsudkom č. k. 12C/62/2021-646 zo dňa 16. 10. 2023 (správne malo byť 9. augusta 2023 - poznámka
odvolacieho súdu) zamietol žalobu žalobkyne a Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.
k. 11Co/66/2023-753 zo dňa 10. apríla 2024 zrušil vyššie označený napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 12C/62/2021-962 zo dňa 04.
novembra 2024 (v predmetnej veci druhým v poradí) tak, že žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel.5. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z vykonaného dokazovania
(výsluchov žalobkyne, žalovanej, svedkov ako i výsledkov oboznámenia sa s predloženými listinami),

na základe ktorého zistil skutkový stav, výsledky ktorého zhrnul v 9. až 15. bode svojho rozsudku zo dňa
04. novembra 2024, pričom odvolací súd požuje za potrebné poukázať na nasledovné zistenia:

5.1 Žalovaná uzatvorila dňa 09. 08. 2018 s VÚB, a.s. zmluvu o bežnom účte, na ktorý v tento deň vložila
sumu 12.000,- eur, pričom od tohto dňa mala nastavenú SMS notifikáciu na účte na číslo telefónu XXXX

XXX XXX. K účtu jej bola poskytnutá aj platobná karta, ktorú si prevzala dňa 24. 08. 2018.

5.2 Od 02. 10. 2018 došlo k zmene telefónneho čísla, na ktoré mala byť posielaná SMS notifikácia na
číslo telefónu XXXX XXX XXX, čo je jedno z mobilných čísiel H. I..

5.3 Dňa 17. 05. 2019 bol realizovaný výber sumy 10.000,- eur žalovanou.

5.4 Žalovaná bola zamestnankyňou H. E., od 01. 05. 2007 pracovala ako referent pre dopravu, od 01. 04.
2016 ako referent dopravného urbanizmu a inžinieringu. Dňa 30. 03. 2020 si podala žiadosť o skončenie
pracovného pomeru z dôvodu odchodu do dôchodku, pracovnú agendu a dokumentáciu odovzdala dňa
29. 04. 2020, jej pracovný pomer skončil dňom 30. 04. 2020 z dôvodu odchodu do starobného dôchodku.

5.5 Žalovaná tvrdila, že platobnou kartou nedisponovala, túto odovzdala svojmu zaťovi H. I.. Formou
MMS mu dňa 28. 04. 2021 zaslala odfotenú kartičku k platobnej karte číslo účtu J. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX.

5.6 Na účet žalovanej bola dňa 29. 04. 2021 vložená suma 17.876,- eur spoločnosťou George Science
s.r.o.
5.7 Žalobkyňa poukázala na účet vedený vo VÚB, a.s. na meno žalovanej č. J. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX dňa 19. 05. 2021 sumu 10.000,- eur a dňa 14. 06. 2021 sumu 30.000,- eur.

5.8 Z výpisu z účtu J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX za mesiace apríl, máj, jún 2021 vyplýva, že boli
realizované výbery hotovosti kartou: 03. 05. – v sume 1.000,- eur, 2.000,- eur, 2.000,- eur, 04. 05. –
v sume 2.000,- eur, 10. 05. – v sume 2.000,- eur, 19. 05. – v sume 2.000,- eur, 2.000,- eur, 20. 05. –
v sume 1.000,- eur, 2.000,- eur, 2.000,- eur, 24. 05. – v sume 1.000,- eur, 2.000,- eur, 2.000,- eur, 01.
06. – v sume 600 eur, 15. 06. – v sume 1.000,- eur, 2.000,- eur, 16. 06. – v sume 800,- eur, 2.000,-

eur, 2.000,- eur, 17. 06. – v sume 200,- eur, 900,- eur, 2.000,- eur, 2.000,- eur, 30. 04. – v sume 2.000,-
eur, 2.000,- eur.

5.9 Dňa 14. 06. 2021 žalovaná realizovala výber sumy 15.000,- eur na pobočke OC Mlyny, ako vyplýva
zo správy VÚB, a.s.

5.10 Dňa 13. 10. 2021 bola uzatvorená medzi žalovanou a VÚB, a.s. Dohoda o zániku zmluvy o účte
a súvisiacich zmlúv, účet zanikol ku dňu 28. 10. 2021.

6. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil podľa ust. § 451 ods. 1, 2, § 456

a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

7. Žalovaná navrhovala konanie prerušiť do právoplatného skončenia trestného konania vedeného OR
PZ v Nitre pod ČVS: ORP-929/2-VYS-NR-2023 z dôvodu, že výsledok trestného konania môže mať
podstatný vplyv na priebeh a výsledok prejednávaného sporu. Súd prvej inštancie návrh žalovanej na

prerušenie konania zamietol s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanom spore
a vyslovený záväzný právny názor ako i s poukazom na ust. § 162 ods. 1 písm. a/, ods. 3, § 164
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP), nakoľko
bol toho názoru, že prebiehajúce trestné stíhanie nezakladá dôvod na prerušenie konania podľa ust.
§ 162 CSP, ani podľa ust. § 164 CSP. Vzhľadom na dĺžku trvania konania, zásadu hospodárnosti

konania (prejednanie veci bez zbytočných prieťahov) a skutočnosť, že prerušenie konania predstavuje
vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo, súd nevidel dôvod na prerušenie konania.8. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal podstatou zodpovednosti
za bezdôvodné obohatenie (ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), k vzniku ktorej je
potrebné splnenie všetkých predpokladov, a to získanie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom,

protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma iného subjektu a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou
druhého subjektu. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, aj v prípade, že ju žiadna strana
sporunenamieta.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou

súdneho konania (rozsudok NS SR 2Cdo/205/2009). Vecnú legitimáciu má ten, komu svedčí stav z
hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom
subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v
konaní rozhoduje. Aktívna legitimácia pri uplatnení zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vyplýva
z ust. § 456 Občianskeho zákonníka, ktoré v rámci právneho vzťahu zo zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie určuje oprávnený subjekt, v majetkovej sfére ktorého došlo k strate majetkových hodnôt,

ktoré možno vyjadriť v peniazoch. Tomu, na úkor koho sa získalo bezdôvodné obohatenie, musí ten,
kto bezdôvodné obohatenie získal, vydať všetko, čím sa obohatil. Povinným subjektom na vydanie
bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne obohatil a oprávneným subjektom je ten, na úkor
koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

8.1Vzhľadomnaprocesnúobranuzostranyžalovanejsasúdzaoberalvecnoulegitimácioustránsporuv
konaní.Boltohonázoru,žežalobkyňajevkonaníaktívnevecnelegitimovaná,nakoľkoodsvojichrodičov
získala peniaze (je jedno, či ako dar alebo ako pôžičku) a tieto poslala na účet žalovanej, v dôsledku
čoho sa zmenšil majetok žalobkyne a zväčšil sa majetok žalovanej. V konaní bolo preukázané, že
peniaze boli žalobkyňou zaslané na účet žalovanej, čo súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že žalovaná

je v konaní pasívne vecne legitimovaná, v dôsledku čoho sa žalobkyňa od nej dôvodne domáha
vydania bezdôvodného obohatenia, teda vrátenia sumy 40.000,- eur s príslušenstvom. Žalovaná je v
predmetnom spore nositeľkou povinnosti, splnenia ktorej sa žalobkyňa domáha, a to povinnosti vydať
bezdôvodné obohatenie v sume 40.000,- eur, ktoré získala na úkor žalobkyne, teda je pasívne vecne
legitimovaná. Súd prvej inštancie bol s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania toho názoru,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej na úkor žalobkyne v žalovanej sume, a to na základe
plnenia bez právneho dôvodu. Nebolo sporné, že suma 40.000,- eur bola žalobkyňou poukázaná na účet
v peňažnom ústave VÚB, a.s., ktorého majiteľkou bola v tom čase nesporne žalovaná. Žalobkyňa plnila
na účet žalovanej a súčasne nebol medzi žalobkyňou a žalovanou zistený, tvrdený, ani preukazovaný
iný dôvod plnenia na účet žalovanej, preto súd posúdil nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 40.000,-

eur podľa hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich vydanie bezdôvodného obohatenia. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaná v určitom okamihu získala plnením žalobkyne bez preukázaného
právneho dôvodu peňažné prostriedky na účet, ktorého bola majiteľkou. Obrana žalovanej, spočívajúca
vtom,žesožalobkyňoupredzaslanímsumy40.000,-eurnajejúčetnejednala, nemalavedomosťotom,
že žalobkyňa na jej účet vo VÚB, a.s. poslala túto sumu (ktorej vrátenie je predmetom súdneho konania),

že týmito peniazmi nedisponovala, a preto sa nemohla obohatiť na úkor žalobkyne, nemá oporu v
právnej úprave bezdôvodného obohatenia, je nesprávna a nevyplýva z ust. § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Ak by bol v predmetnej veci daný súhlas žalovanej so zaslaním sumy 40.000,- eur na jej
účet, nešlo by o nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale o nárok na plnenie zo
záväzkového vzťahu. Bankový účet, na ktorý žalobkyňa plnila, bol dispozičným priestorom žalovanej,

ktorá takto dostala do dispozície plnenie, na ktoré podľa jej vlastného tvrdenia nebol právny dôvod.
Žalobkyňa teda v danej veci preukázala, že k bezdôvodnému obohateniu došlo na strane žalovanej,
a to tým, že žalovaná prijala na svojom účte preukázateľne žalovanú sumu bez právneho dôvodu a
bezdôvodne sa tým obohatila.

8.2 Bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej vzniklo už okamihom prijatia plnenia od žalobkyne
a už v tomto okamihu vznikla povinnosť žalovanej toto obohatenie vydať. Spôsob, akým žalovaná
ako obohatená osoba následne s bezdôvodným obohatením na jej účte naložila, nemá vplyv na jej
povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať tomu, na úkor koho ho získala, teda žalobkyni. Pripísaním
na účet žalovanej peňažné prostriedky nadobudli charakter pohľadávky žalovanej voči banke, ktorá na

vyžiadanie z tohto účtu plnila (výberom hotovosti v sume 15.000,- eur a ďalšími výbermi z bankomatu
na základe platobnej karty). Žalovaná potvrdila výber sumy 15.000,- eur v hotovosti z účtu v banke,
ktorú podľa svojho tvrdenia odovzdala H. I.. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že žalovaná minimálne
túto sumu spotrebovala tým, že ju odovzdala inej osobe. Pokiaľ ide o ďalšie výbery z účtu na základeplatobnej karty, ktorej držiteľkou bola podľa oznámenia VÚB, a.s. žalovaná, súd prvej inštancie bol toho
názoru,žebolovecoužalovanej,keďsarozhodlaodovzdaťsvojuplatobnúkartudodispozícieinejosobe
(dcére a zaťovi H. I.), oznámiť identifikačné údaje k účtu H. I. (formou zaslania fotokópie identifikačnej

karty k účtu s jej menom a priezviskom a IBAN-om tohto účtu) a súhlasiť s tým, aby od 02. 10. 2018 bola
notifikácia o pohybe na jej účte zasielaná na mobilné telefónne číslo, ktoré používal. Tým jednoznačne
umožnila,abyprístupkúčtuvoVÚB,a.s.,ktoréhobolažalovanámajiteľkouazaktorýzodpovedala,mala
i ďalšia osoba, príp. ďalšie osoby. V dôsledku konania žalovanej mohla iná osoba, resp. osoby s týmto
účtom do určitej miery disponovať (minimálne v rozsahu výberov z bankomatu na základe platobnej

karty), pričom táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu žalobkyne. Záväzok vzniknutý z bezdôvodného
obohatenia nezaniká tým, že obohatený už predmetom obohatenia nedisponuje. Pri zmene vlastníctva
veci, prostredníctvom ktorej sa určitá osoba bezdôvodne obohatila na úkor iného, povinnosť na vydanie
takého bezdôvodného obohatenia na nadobúdateľa neprechádza. S poukazom na uvedené, potom ani
záväzok žalovanej, u ktorej v určitom okamihu vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 40.000,- eur
na úkor žalobkyne tým, že na svoj účet prijala od žalobkyne túto sumu, nezanikol tým, že predmetná

suma bola spotrebovaná jednak výberom v hotovosti, resp. výbermi z bankomatu (zrejme osobou, ktorá
disponovala platobnou kartou k účtu žalovanej), a teda žalovaná už túto sumu nemá k dispozícii. Je
bez právneho významu tvrdenie žalovanej, že o peniazoch od žalobkyne na svojom účte nevedela,
nedisponovala nimi, a teda sa nemohla ani obohatiť na úkor žalobkyne. Pokiaľ nedôjde k vráteniu
predmetu bezdôvodného obohatenia tomu, na úkor koho vzniklo, záväzok vzniknutý z obohatenia

nezaniká tým, že obohatený už predmetom obohatenia nedisponuje (rozsudok NS ČR v konaní pod sp.
zn. 25Cdo/413/2000 zo dňa 24. 01. 2002). Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie
je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, ani to, či sám o získaní bezdôvodného obohatenia
vedel alebo nevedel, ale objektívne zistený vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva.

8.3 K argumentácii ohľadne platobného miesta súd prvej inštancie uviedol, že o platobnom mieste sa
dá hovoriť v prípade, ak sa veriteľ s dlžníkom dohodne, že svoj záväzok dlžník splní veriteľovi tým,
že plnenie poukáže na účet tretej osoby, ktorá s takouto dohodou súhlasí a ktorá následne plnenie
odovzdá alebo poukáže veriteľovi, prípadne ktorá si započíta svoju vlastnú pohľadávku voči veriteľovi. V

tomto spore však nebola žiadnym spôsobom preukázaná ani dohoda medzi žalobkyňou a inou osobou
o splnení akéhokoľvek záväzku tým, že má plniť na účet žalovanej, teda nebol preukázaný záväzok
žalobkyne plniť, takisto nebola preukázaná existencia dohody so žalovanou o plnení záväzku na jej účet,
a ani dohoda o tom, že žalovaná tieto prostriedky odovzdá H. I. alebo inej tretej osobe, alebo že si ich
započíta so svojou pohľadávkou. Preto nie je možné dospieť k záveru, že účet žalovanej bol iba akýmsi

platobným miestom.

9. Súd zamietol návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne A. K., svedka
H. I.. V písomnom podaní zo dňa 13. 10. 2024 žalovaná navrhovala identifikovať vlastníkov účtov
v SLSP, a.s, VÚB, a.s, Tatra banka, a.s. a následne ich vypočuť ako svedkov, z akého dôvodu

posielali na účet peniaze a či poznajú osobu H. I.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal
na ust. § 153 CSP a uviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania mala žalovaná predniesť skôr,
nakoľko argumentácia žalobkyne bola jasná, bolo zrejmé, čoho sa od žalovanej domáha a na základe
akých tvrdení. Okrem toho navrhnuté dôkazy by nič nevypovedali k spornej otázke, kto sa na úkor
žalobkyne bezdôvodne obohatil. Naviac, svedkyňa by sa vedela vyjadriť len k tomu, čo v podstate

ani nebolo sporné, a to kde žalovaná (na akom úseku) pracovala. Rovnaká argumentácia platí aj pre
návrh na doplnenie dokazovania v súvislosti s identifikáciou vlastníkov účtov a ich následný výsluch
ako svedkov, nakoľko takýto dôkaz mohol byť navrhnutý skôr a ani z rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplývala povinnosť pre súd prvej inštancie doplniť dokazovanie v tomto smere, pretože súd mal vo
veci rozhodnúť už na základe vykonaného dokazovania, pričom sa mal opätovne zaoberať otázkou

pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Žalovanou navrhnuté dôkazy a ich vykonanie by nesmerovali k
vyriešeniu tejto otázky. K nevykonaniu navrhovaného výsluchu svedka H. I. súd prvej inštancie uviedol,
že konanie o obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony bolo pre späťvzatie návrhu zastavené.
Svedok sa na základe predvolania neodstavil na pojednávanie za účelom jeho výsluchu, svoju neúčasť
však ospravedlnil zo zdravotných dôvodov. Súd prvej inštancie konštatoval, že nevzhliadol dôvod na

odročenie pojednávania a opätovné predvolávanie svedka, nakoľko s poukazom na obsah súdneho
spisu považoval konanie svedka sa účelové a bol toho názoru, že H. I. sa vyhýba všetkými možnými
spôsobmi svojmu výsluchu. Postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, preveril
stav konania vedeného pod sp. zn. 35Ps/10/2021 a vyvodil záver, že menovaného nie je možnévypočuť ako svedka, a to s poukazom na jeho správanie, na znalecký posudok č. 1/2021 zo dňa
07. 06. 2021, pričom následne sa už súdu nepodarilo posúdiť jeho zdravotný stav, pretože konanie
bolo zastavené. Výsluch tohto svedka súd ani nepovažoval za potrebný, nakoľko aj odvolací súd vo

svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že vo veci možno rozhodnúť i bez tohto výsluchu na základe už
vykonaného dokazovania.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní
úspešnej žalobkyni súd priznal náhradu trov konania ako aj trov odvolacieho konania v plnej výške,

nakoľko žalobkyňa bola v konaní úspešná, keďže žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené a dôvody
hodné osobitného zreteľa s poukazom na ust. § 257 CSP zistené neboli. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník s poukazom na ust. § 262 ods. 2 CSP.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie (proti všetkým jeho výrokom) zo dňa 04. novembra 2024

podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie zo dňa 27. 12. 2024, pričom ako
odvolacie dôvody uplatnila ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

11.1 K odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, e/ CSP uviedla, že nebolo vyhovené jej

návrhom na vykonanie dokazovania, ktoré uviedla v podaní zo dňa 13. 10. 2024 a súd sa nevysporiadal
ani s predloženými listinnými dôkazmi k podaniu zo dňa 13. 10. 2024. Na základe výzvy súdu prvej
inštancie uviedla, že trvá na výsluchu H. I. a zároveň navrhla pripojiť spis vedený Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru Nitra, odborom kriminálnej polície pod ČVS: ORP- 929/2-VYS-NR-2023, ktorý bol
aj pripojený a jej právny zástupca do spisu aj nahliadol. Súd teda zjavne robil kroky smerujúce k

tomu, aby vykonal navrhnuté dôkazy, resp. dal jej priestor na navrhovanie dôkazov, a to bez toho,
aby došlo k sudcovskej koncentrácii konania. Potom ako právny zástupca žalovanej nahliadol do spisu
zn. ČVS: ORP- 929/2-VYS-NR-2023 bolo podané vyjadrenie zo dňa 13. 10. 2024, spolu s prílohami,
návrhmi na vykonanie dokazovania, ktoré všetky mali súvis s preukázaním toho, že v tomto prípade
sporný účet, na ktorý žalobkyňa poslala žalovanú sumu, bol dohodnutým platobným miestom, keďže

faktickým a dlhodobým užívateľom tohto účtu bol H. I. a rovnako tak bol podaný i návrh na prerušenie
konania. Z návrhov na vykonanie dokazovania súd prvej inštancie akceptoval dva (dopyt na Okresný
dopravný inšpektorát Nitra a Martin za účelom identifikovania histórie vlastníkov a držiteľov vozidla),
pričom výsledky boli právnemu zástupcovi žalovanej predložené až priamo na pojednávaní dňa 04.
11. 2024, na ktorom bolo vyhlásené aj momentálne napadnuté rozhodnutie. Nie je zrejmé, prečo súd

vykonal dva z celkovo ôsmych navrhovaných dôkazov a zvyšné nevykonal, pričom tento postup nebol
ani nijako odôvodnený. Ak bol súd toho názoru, že navrhované dokazovanie nemôže priniesť žiadny
výsledok pre toto konanie, tak by bolo logické, aby zamietol všetky návrhy na vykonanie dokazovania,
nakoľko všetky boli smerované k preukázaniu toho, že sporný účet bol využívaný H. I. už aj v čase
pred udalosťami týkajúcimi sa žalobkyne. K vykonaným dvom návrhom na vykonanie dokazovania

sa žalovaná vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 04. 11. 2024 a
výsledky tohto dokazovania preukazujú pravdivosť teórie o tom, že to bol H. I., pravdepodobne aj so
svojou manželkou, kto preukázateľne fakticky užíval tento účet už v čase predchádzajúcom udalostiam,
týkajúcim sa žalobkyne. Okresný dopravný inšpektorát Nitra predložil do súdneho spisu históriu držiteľov
avlastníkovmotorovéhovozidlaEČE.XXXB.,ktorévozidlopatriloG.I.anásledneL.L.,ktorýpravidelne

vkladal peniaze na sporný účet. Práve tieto okolnosti naznačujú tomu, že H. I. využíval tento účet,
ako svoj vlastný, resp. na vlastné účely. Okresný dopravný inšpektorát Martin poskytol takisto prehľad
držiteľov a vlastníkov vozidla s EČ H. XXX M., pričom jeho vlastníkom bol v rozhodnom čase pán N..
Žalovanej nebol poskytnutý dostatočný čas na oboznámenie sa s uvedenými listinnými dôkazmi, pričom
pán N. by sa vedel vyjadriť k tomu, ako bolo využívané toto motorové vozidlo. Uvedené vyjadrenie bolo

potrebné doručiť jej právnemu zástupcovi tak, aby bola zachovanú lehota na prípravu na pojednávanie
vrátane oboznámenia sa s týmito dôkazmi. Súd prvej inštancie sa k výsledkom takto vykonaného
dokazovania (dopytom na dopravné inšpektoráty) žiadnym spôsobom nevyjadril. Rovnako sa nevyjadril
ani k listinným dôkazom, ktoré žalovaná pripojila ako prílohy k písomnému podaniu zo dňa 13. 10.
2024. Súd prvej inštancie vykonal dva žalovanou navrhované dôkazy (z ôsmych navrhovaných), ale

neuviedol, ako ich vyhodnotil, pričom týmto postupom súdu porušil ust. § 220 ods. 2 CSP. Zvyšných šesť
návrhov na vykonanie dokazovania súd neakceptoval, pričom generálnym dôvodom ich nevykonania
bola argumentácia, že boli podané neskoro a že ich žalovaná mohla predniesť vo svojich skorších
podaniach. Výsluch svedkov A. K. a H. I. pritom žalovaná navrhovala už počas prvého konania predsúdom prvej inštancie, preto argumentácia súdu prvej inštancie ohľadne ich nevykonania nie je pre tieto
návrhy relevantná. Relevantná môže byť jedine vo vzťahu k zvyšným šiestim nevykonaným dôkazom
z podania zo dňa 13. 10. 2024 (identifikácia účtov a následný výsluch vlastníkov týchto účtov). Nie je

zrejmé, prečo súd zvolil takýto odlišný postup k návrhom na vykonanie dokazovania, ktoré boli súdu
predložené v rámci jedného písomného podania. Naviac argumentácia súdu o neskorom predložení
týchto návrhov na vykonanie dokazovania (identifikácia vlastníkov účtov a ich následný výsluch) je
nelogická, nakoľko žalovanú súd prvej inštancie vyzval výzvou zo dňa 10. 06. 2024 na oznámenie, či
trvá na výsluchu H. I. a zároveň na oznámenie prípadných iných návrhov na vykonanie dokazovania.

Uvedený postup je nevysvetlený a nelogický. Po vrátení veci odvolacím súdom na nové konanie
a rozhodnutie nebolo prvoinštančné konanie nijakým spôsobom koncentrované a žalovaná nebola
nijako obmedzená v predkladaní návrhov na vykonanie dokazovania. S poukazom na právny názor
odvolacieho súdu žalovaná v ďalšom konaní predložila aj návrhy na vykonanie dokazovania spolu s
listinnými dôkazmi, ktorými mala záujem preukázať, že účet, na ktorý platila žalobkyňa, predstavoval
platobné miesto dohodnuté žalobkyňou a H. I. a súd prvej inštancie sa mal vysporiadať s touto

argumentáciou ohľadom platobného miesta. Žalovaná nepovažovala za správny postup súdu prvej
inštancie, ktorý argumentoval tým, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplývala povinnosť doplniť
dokazovanie, pretože odvolací súd výslovne počítal s doplnením dokazovania a súd prvej inštancie
ju aj vyzval na označenie ďalších návrhov na vykonanie dokazovania, preto jeho argumentácia o
neskorom predložení návrhov na vykonanie dokazovania nemá zákonnú oporu. Návrhy na vykonanie

dokazovania v podobe identifikácie účtov, ktoré boli špecifikované v podaní zo dňa 13. 10. 2024 má
svoj súvis s reportom využitia účtu od 09. 08. 2018 do 28. 10. 2021, s ktorým sa súd prvej inštancie
nijako nevysporiadal. Identifikácia týchto účtov a následne vypočutie ich vlastníkov možno mohlo viesť
k preukázaniu toho, že sporný účet fakticky užíval už dlhodobo H. I., čím by bola preukázaná aj
argumentácia žalovanej o platobnom mieste a nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd

vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 10. 04. 2024 narážal na prebiehajúce konanie o obmedzení
spôsobilosti H. I. na právne úkony, ktoré však bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu zo strany G. I.
zo dňa 25. 09. 2024. Jeho výsluch bolo možné vykonať a neboli splnené podmienky pre rozhodnutie vo
veci bez vykonania jeho výsluchu, ako to uviedol Krajský súd v Nitre v rámci svojho uznesenia zo dňa 10.
04. 2024. Uvedené namietal aj právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 04. 11. 2024, na ktorom

bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Žalovaná sa nestotožnila s tvrdením, že by navrhované dokazovanie
nemalo žiadne vplyv na konanie, nakoľko by sa ním mohlo preukázať, že sporný účet využíval H. I.
a že tento účet bol v zmysle dohody medzi H. I. a žalobkyňou určený za platobné miesto v rámci ich
vzájomného (preukázaného a nesporného) záväzku, ktorý mal zo strany H. I. len predstieraný charakter.

11.2 K odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP žalovaná uviedla, že sa
nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie v 20. bode napadnutého rozsudku a nepovažuje za
potrebné, aby k dohode medzi veriteľom a dlžníkom pristúpil súhlas vlastníka účtu na to, aby vznikla
dohoda o platobnom mieste. V tomto konkrétnom prípade bol vytvorený domnelý záväzok medzi H.
I. ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou. Práve z tohto domnelého titulu žalobkyňa aj vykonala

sporné platby, ktoré ako sama uviedla vo svojej replike, vykonala v dôsledku toho, že bola H. I. uvedená
do omylu. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie nijako nevzal do úvahy a nevysporiadal sa s tým, čo
predchádzalo vykonaniu úhrad zo strany žalobkyne. Sporný účet preukázateľne dlhodobo užíval H.
I., pravidelne si sem nechával posielať platby za rôzne služby (vyplýva to z reportu využívania účtu
a táto skutočnosť mohla byť preukázaná aj navrhovaným dokazovaním, ktoré bolo však nedôvodne

zamietnuté), a preto ho bolo potrebné vnímať ako účet, s ktorým disponoval a fakticky narábal H.
I. a cez túto optiku bolo potrebné posúdiť predmetný účet ako dohodnuté platobné miesto. Nie je
pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná dohoda medzi žalobkyňou a inou osobou
o splnení akéhokoľvek záväzku tým, že má plniť na sporný účet. Takáto dohoda bola preukázaná
listinnými dôkazmi, ktoré žalovaná pripojila k podaniu zo dňa 13. 10. 2024, s ktorými sa však súd

nijako nevysporiadal (najmä zápisnice žalobkyne a jej otca z trestného konania, z ktorých je zrejmé, že
komunikovali výlučne s H. I., nie so žalovanou a na podklade tejto komunikácie a domnelého záväzku,
uskutočnila žalobkyňa sporné platby). Ich podstatný obsah bol zhrnutý v podaní zo dňa 13. 10. 2024, ale
súd prvej inštancie s týmito informáciami nijako nenaložil, v dôsledku čoho dospel k takýmto neúplným a
nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Existencia takejto

dohody medzi žalobkyňou a inou osobou (H. I.) je zrejmá z výpovedí žalobkyne a jej rodičov ako svedkov
v rámci tohto súdneho konania (výpoveď otca žalobkyne O. C., ktorý bol vypočutý na pojednávaní dňa
24. 10. 2022, ktorý na otázku, či mu žalobkyňa hovorila, kto ju inštruoval, koľko peňazí a kam má
poslať uviedol, že komunikovala s I., podrobnosti nevie, nechali to na ňu). Žalovaná ďalej poukázalana výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 01. 06. 2022 a vzhľadom na ňou uvedené skutočnosti bolo
nutné dedukovať, že sporný účet bol dohodnutý ako platobné miesto, ktoré využíval H. I., účet bol
v jeho faktickej dispozícii a on je osobou, ktorá je v rámci uplatňovania nárokov žalobkyne pasívne

vecne legitimovaná. Ďalej žalovaná zotrvala na vznesenej námietke aktívnej vecnej legitimácie. Na
pojednávaní dňa 01. 06. 2022 sa žalobkyňa vyjadrila na otázku, komu patrili peniaze, ktoré poslala na
účet žalovanej tak, že peniaze pochádzali z hypotekárneho úveru, ktorý si vzali jej rodičia, pričom medzi
nimi nebola spísaná žiadna zmluva o pôžičke, ktorou by jej boli takéto peniaze poskytnuté. Peniaze mali
byť poslané na účet ich dcéry (žalobkyne), ktorá s nimi mala naložiť spôsobom, ako o tom boli rodičia

žalobkyne oboznámení. Z výpovede svedka C. nevyplýva záver o tom, že by boli peniaze darované
žalobkyni, resp. že by bolo prevedené vlastnícke právo na žalobkyňu k týmto peniazom. Jediné čo
vykonali, bolo to, že peniaze získané úverom presunuli na účet žalobkyne, ktorá ich posunula na sporný
účet. Svedok C. sa vyjadril, že žalobkyňa komunikovala s I., ktorý ju inštruoval, ako naložiť s peniazmi a
rodičia žalobkyne to nechali na ňu. V tomto prípade je nutné prihliadnuť na to, že peniaze v skutočnosti
patrili rodičom žalobkyne, preto by mali byť žalobcami v tomto prípade manželia C.. Žalobkyňa nie je

s ohľadom na uvedené skutočnosti aktívne vecne legitimovanou osobou v tomto konaní. K názoru, že
žalovaná je pasívne legitimovaná, dospel súd prvej inštancie po zohľadnení právneho názoru Krajského
súdu v Nitre. S týmto názorom súdov žalovaná nesúhlasila, nakoľko k vyriešeniu merita veci pristúpili
po zohľadnení toho, že je administratívna vlastníčka účtu, v prospech ktorého boli vykonané platby zo
strany žalobkyne. Súdy sa nezaoberali tým, že medzi žalobkyňou a H. I. prebiehala nesporne vzájomná

komunikácia, vznikol medzi nimi nesporne záväzok, ktorý bol zo strany H. I. len predstieraný a tým
uviedol žalobkyňu (podľa jej vlastných slov) do omylu, v dôsledku ktorého uskutočnila majetkový transfer
v prospech účtu, ktorého bola žalovaná administratívnou vlastníčkou, avšak dlhodobo bol užívaný H. I..
K tomuto žalovaná navrhovala vykonať dokazovanie, ktoré súd bez relevantného odôvodnenia zamietol.
Dôkazom o užívaní účtu zo strany H. I. je report využitia účtu od 09. 08. 2018 do 28. 10. 2021, ktorý do

konaniapredložila,sktorýmsasúdvšakopätovne(vrozporesust.§220ods.2CSP)nijakýmspôsobom
nevysporiadal. Za okolností, kedy skutočne existujú náznaky/podozrenie z toho, že H. I. spáchal trestný
čin podvodu (vychádzajúc z vydaného uznesenia o začatí trestného stíhania), kde poškodenou bola
práve žalobkyňa, nie je možné zo strany súdov opomínať celý komplex okolností, ktoré predchádzali
majetkovému transferu zo strany žalobkyne v prospech sporného účtu. Nie je možné opomínať to, že

do celého komplexu okolností (komunikácia medzi žalobkyňou, jej otcom a H. I., pochybné sľuby o
zabezpečení pozemku, okamžité výbery peňazí zo sporného účtu po vkladoch, okamžité nadobúdanie
motorových vozidiel obchodnou spoločnosťou MMotors, s.r.o. po výbere peňazí vložených žalobkyňou
na sporný účet a pod.) nebola žalovaná nijakým spôsobom zakomponovaná a o ničom nevedela, čo v
podstate potvrdili nielen rodičia žalobkyne, ale aj svedok O.. Nebyť týchto všetkých okolností, by bolo

logické, ak by ju súd označil za pasívne vecne legitimovanú osobu, nakoľko by bolo za tejto situácie
možné konštatovať, že žalobkyňa poslala na jej účet peniaze bez právneho dôvodu. Tieto okolnosti tu
však sú, nie je možné ich opomínať a dávajú tomuto prípadu širší kontext, ktorý je potrebné vziať do
úvahy pri dedukovaní pasívne vecne legitimovanej osoby. Opomínaním týchto okolností súdy značne
zjednodušujú celú vec, robia rozsudok nepreskúmateľným a napĺňajú tak ňou uplatnené odvolacie

dôvody. I keď žalovaná bola administratívnou vlastníčkou účtu, doložila súdu doklady a predložila návrhy
na vykonanie dokazovania, z ktorých bolo možné dedukovať záver o tom, že s účtom fakticky narábal
H. I.. Pokiaľ súd tvrdil, že peniaze sa dostali na účet žalovanej bez právneho dôvodu (skutková podstata
bezdôvodného obohatenia), tak nejde o presné tvrdenie a súd nezohľadnil všetky skutkové okolnosti
prípadu, ktoré jednak boli preukázané a ktoré mohli byť preukázané. Nie je zrejmé ani to, ako sa súd

vysporiadal so svedeckými výpoveďami svedkov O. a P. a s odpoveďou na žiadosť podanú v zmysle
zákona o slobodnom prístupe k informáciám zo dňa 22. 06. 2022 pod č. 10040/2022/OM. Ďalej žalovaná
v odvolaní tvrdila, že podľa jej výpisov z účtu, to nemohla byť ona, kto vykonával výbery z bankomatov,
keďže sa preukázateľne nenachádzala na miestach, kde výbery boli vykonávané. V podaní zo dňa 23.
06. 2022 súdu predložila výpisy z jej účtu a nevyplýva z nich žiaden podozrivý pohyb, ktorý by ju spájal

s podvodným konaním H. I.. Z výpisu z účtu za mesiac 05/2021 je dokonca zrejmé, že dňa 21. 05. 2021
sa nachádzala v meste N. H., ktoré je len malý kúsok vzdialené od Q. E., kde sa v zmysle výpisu z účtu
nachádzala už dňa 20. 05. 2021 a kde zotrvala až minimálne do dňa 26. 05. 2021, kedy bola opätovne
na nákup v meste N. H.. Logickým dôsledkom uvedených skutočností je, že nemohla dňa 21. 05. 2021
uskutočniť výbery hotovosti z bankomatov v I., ako to vyplýva z výpisu zo sporného účtu č. X/XXXX

(účet vedený vo VÚB, a.s., IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX). Žalovaná do spisu doložila svoje
výpisy z účtu, ako aj SMS komunikáciu s dcérou G. I. a rôzne iné dôkazy, pričom súd na tieto dôkazy
nereflektoval a neuviedol ani to, ako ich vyhodnotil. V závere odvolania žalovaná namietala aj určenie
začiatku omeškania s plnením, pretože súd prvej inštancie v rozsudku ustálil začiatok omeškania ku dňu09. 11. 2021, ale neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo by mal byť tento deň prvým dňom omeškania.
Samotná žaloba je datovaná ku dňu 08. 11. 2021 a žalovanej bola doručená dňa 22. 11. 2024 (správne
malo byť 2021 – poznámka odvolacieho súdu), pričom do omeškania sa mohla najskôr dostať deň po

doručení žaloby, nakoľko dovtedy nemala žiadnu vedomosť o existencii jej povinnosti vydať niekomu
bezdôvodné obohatenie.

12. K výroku o náhrade trov konania žalovaná uviedla, že súdu zdokladovala svoje majetkové pomery
(výpisy z účtu, je na starobnom dôchodku, ktorý je jej jediným príjem). Súd nijakým spôsobom

nezohľadnil okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré sprevádzajú celé konanie, ktoré vyplývajú aj
z vyššie uvedeného textu tohto odvolania. S celou vecou od počiatku konania nemala nič spoločné,
preto, ak by mala byť zaviazaná hradiť istinu s príslušenstvom, žiadala, aby vo vzťahu k trovám konania
odvolací súd aplikoval ust. § 257 CSP a nepriznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania. Ak malo
byť konanie posúdené výslovne len na základe vlastníctva účtu, bez zohľadnenia všetkých súvisiacich
okolností, ktoré sprevádzali vykonanie platby v prospech sporného účtu, tak k takémuto rozhodnutiu

mohol súd pristúpiť hneď na prvom pojednávaní vo veci a nevytvárať tak ďalšie trovy konania. Aj toto je
ďalšia zo skutočností, ktorá odôvodňuje postup podľa ust. § 257 CSP. Pojednávanie dňa 04. 11. 2024 sa
konalo v jej neprítomnosti, hoci žiadala o jeho odročenie. Ako prílohu k odvolaniu predložila potvrdenie
o absolvovaní vyšetrenia v deň pojednávania. Mala záujem byť prítomná na pojednávaní, nakoľko išlo o
prvé pojednávanie po vrátení veci späť na Okresný súd Nitra a zároveň išlo o pojednávanie, na ktorom

bolo opätovne rozhodnuté. Merito veci je pre ňu veľmi podstatné, nakoľko výsledok tohto konania môže
mať pre ňu ako pre starobnú dôchodkyňu existenčný charakter. V neposlednom rade je zrejmé, že
Krajský súd v Nitre prezentoval úplne iný právny názor, než mal Okresný súd Nitra v prvom rozsudku,
preto mala žalovaná záujem vyjadriť sa.

13. V prípade, ak by ju súd chcel zaviazať povinnosťou úhrady v prospech žalobkyne, tak by to malo
byť len v rozsahu sumy 15.000,- eur (čo uviedol už jej právny zástupca v záverečnej reči pred vydaním
prvého rozsudku súdu prvej inštancie), ktorú fakticky vybrala, aj to len na požiadanie H. I., k čomu sa
už viackrát vyjadrovala počas priebehu konania.

14. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 12C/62/2021-962
zo dňa 04. 11. 2024 zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a v zmysle ust. § 391 ods. 1
CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bola toho názoru, že takýto postup je možný aj
napriek tomu, že ide o v poradí druhé rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko boli naplnené podmienky
pre tento postup podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP, ktoré ustanovenia predchádzajú ust. § 390

CSP, preto má postup podľa ust. § 389 CSP prednosť pred postupom podľa ust. § 390 CSP. Alternatívne
žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/62/2021-962 zo dňa 04.
11. 2021 (správne malo byť 2024 – poznámka odvolacieho súdu) tak, že žalobu zamietne a zaviaže
žalobkyňu povinnosťou náhrady trov konania, vrátane odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V prípade,
ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok v I. a II. výroku, navrhla, aby zmenil III. výrok napadnutého

rozsudku tak, že žiadna zo strán konania nemá nárok na náhradu trov konania.

15. Žalobkyňa podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie zo dňa 20. 01. 2024
k odvolaniu žalovanej zo dňa 27. 12. 2024. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
vecne správny, náležite a vyčerpávajúco odôvodnený, spravodlivý a plne rešpektujúci právny názor

odvolacieho súdu, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí.

15.1 Súd prvej inštancie sa v súlade so zákonom vysporiadal s dôvodmi nevykonania žalovanou
navrhovaných dôkazov, návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania zamietol z dôvodov sudcovskej
koncentrácie konania. Predmetný spor je vedený od roku 2021, pričom už bol raz meritórne rozhodnutý,

rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený a vec bola vrátená na opätovné rozhodnutie. Počas celého
tohto obdobia mala žalovaná dostatok priestoru na predloženie dôkazov, resp. na podanie takýchto
návrhov na doplnenie dokazovania, čo sa však nestalo a takéto návrhy predložené v samom závere
konania za stavu, kedy je zrejmé ako súd rozhodne, je možné považovať len za snahu o obštrukciu v
konaní. Súd nie je povinný vykonať každý dôkaz, ktorý strana sporu navrhne. Je plne na úvahe súdu,

ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, pri tom berie do úvahy aj výpovednú hodnotu a
význam navrhovaného dôkazu pre rozhodnutie o merite veci. Súd prvej inštancie správne uviedol, že
navrhnuté dôkazy by nič nevypovedali k otázke, kto sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, teda
kto je v konaní pasívne vecne legitimovaný.15.2 Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s návrhom žalovanej na prerušenie konania a
tento zamietol. Samotná skutočnosť prebiehajúceho trestného konania nezakladá zákonný dôvod na

prerušenie konania a je evidentné, že týmto návrhom ako aj všetkými ostatnými návrhmi žalovanej
na doplnenie dokazovania o veľké množstvo dôkazov žalovaná len sleduje zámer oddialiť konečné
rozhodnutie súdu. Toto je zrejmé aj z toho, aký záväzný názor vyslovil odvolací súd v zrušovacom
uznesení, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. Za situácie, keď súd môže rozhodnúť vo veci bez toho,
aby musel vykonávať ďalšie dokazovanie a kde už vec bola raz rozsudkom rozhodnutá a kde existuje

jednoznačný právny názor odvolacieho súdu, je možné považovať návrh žalovanej na prerušenie
konania za pokus o obštrukciu v konaní. Súd situáciu správne vyhodnotil tak, že nevidel dôvod na
odročenie pojednávania a opakované predvolávanie svedka H. I., ktorého správanie považoval za
účelové s poukazom na obsah spisu, z ktorého je zrejmé, že H. I. sa vyhýba všetkými možnými spôsobmi
svojmu výsluchu aj v iných konaniach. Takisto vzhľadom na jeho zdravotný stav uvedený v znaleckom
posudku by pokus o vykonanie jeho výsluchu bol zrejme bezvýsledný a márny.

15.3 Súd sa podrobne a vyčerpávajúco vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku aj k aktívnej
a pasívnej vecnej legitimácii. Aktívna vecná legitimácia bola opakovane rozhodnutá a potvrdená aj
odvolacím súdom. Pasívna vecná legitimácia žalovanej jednoznačne pre súd prvej inštancie vyplynula
z dokazovania, ako aj z právneho názoru odvolacieho súdu. Je právne bezvýznamné, ako žalovaná s

poukázanou sumou naložila, rovnako tak je bez právneho významu, ako naložila s ostatnými sumami,
ktoré jej na účet zaslala žalobkyňa. Žalovaná nebola, ako to účelovo nazýva, iba akási správkyňa
účtu, ale ona účet zriadila, na jej meno bol vedený a ona s ním preukázateľne disponovala. Žiadnym
dôkazom nepreukázala ani svoju právnu konštrukciu o platobnom mieste, vytvorenú s cieľom zbaviť
sa povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné hovoriť o platobnom mieste, muselo by

to byť trojstranne dohodnuté, teda preukázateľnou dohodou medzi žalobkyňou, žalovanou a H. I. o
tom, že účet žalovanej bude platobným miestom pre konkrétny účel. Pre právne ustálenie, kto je vo
vzťahu k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie povinným subjektom, a teda kto je pasívne vecne
legitimovaný,jepotrebnésiuvedomiť,ktosaobohatilvovzťahukukomu,resp.naúkorkoho.Vovzťahuk
žalobkynisaobohatilažalovaná(nieH.I.),pretožeprijalapeňažnéplnenieurčenéjejdodispozície.Preto

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia môže uplatniť žalobkyňa jedine proti žalovanej. V tomto
smere žalobkyňa poukázala na rozsudok NS ČR v konaní pod sp. zn. 25Cdo 41/2000 zo dňa 24. 01.
2002, podľa ktorého na povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nemá vplyv spôsob, akým obohatený
následne naloží s vecami, o ktoré sa obohatil. Iná situácia by bola, ak by existovala medzi všetkými tromi
subjektami dohoda o platobnom mieste s tým, že adresátom je H. I.. Z vykonaného dokazovania však

nevyplynulo, že by takáto dohoda o platobnom mieste existovala. Žalovaná svoje tvrdenia nepreukázala,
naopak, v konaní bolo preukázané, že od samého začiatku konania vo svojich písomných vyjadreniach
uvádzala viaceré nepravdivé skutočnosti. Hlavnou z nich je tvrdenie, že žalovaná so svojím účtom
nikdy reálne nedisponovala a nevybrala z neho ani cent, čo sa v konaní preukázalo ako nepravdivé
tvrdenie. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny

a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 05. 02. 2025 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla,
že sa v plnom rozsahu pridržiava svojej argumentácie v odvolaní zo dňa 27. 12. 2024. K tvrdeniam
žalobkyne sa žalovaná vyjadrila už v podanom odvolaní, v bodoch 1 – 9, na ktoré body žalobkyňa

nijakým spôsobom vo svojom vyjadrení nereagovala. Preto je možné jej vyjadrenia vyhodnotiť len ako
jednostranné tvrdenia, nezohľadňujúce objektívny stav a priebeh konania na prvostupňovom súde.
Žalovaná zotrvala na argumentoch ohľadom potreby výsluchu H. I., resp. nesplnenia podmienok na
nevykonanie jeho výsluchu. Žalobkyňa v rámci svojho vyjadrenia opäť žiadnym spôsobom nereagovala
naargumenty,týkajúcesaosobyH.I.ajehovýsluchu.Otázkuaktívnej,akoajpasívnejvecnejlegitimácie

považovala žalovaná v konaní aj naďalej za spornú, pričom argumenty vo vzťahu k tejto otázke
odôvodnila v podanom odvolaní. K otázke platobného miesta, v nadväznosti na vyjadrenia žalobkyne
uviedla, že jej nebolo umožnené v plnej miere preukázať existenciu platobného miesta, nakoľko nebolo
vyhovené všetkým jej návrhom na vykonanie dokazovania. Vyjadrenie žalobkyne vo význame, že ako
žalovaná nepreukázala právnu konštrukciu o platobnom mieste, za nedôvodné. V tomto prípade sa

nevyžadovala trojstranná dohoda o platobnom mieste, keďže účet bol fakticky využívaný H. I. už
dávno predtým, než došlo k platbám na tento účet zo strany žalobkyne. Žalovaná upriamila pozornosť
odvolaciehosúdunaskutočnosť,ženazákladeuzneseniaOkresnéhosúduNitrač.k.12C/62/2021-1014
zo dňa 28. 01. 2025 bola oslobodená od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Žiadala odvolací súd, abyv prípade potvrdenia I. a II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie zohľadnil túto skutočnosť (oslobodenia
od súdnych poplatkov) a zmenil napadnutý rozsudok v III. výroku tak, že žiadna zo strán konania nemá
nárok na náhradu trov konania. Primárne aj naďalej žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie č. k. 12C/62/2021-962 zo dňa 04. 11. 2024 zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/
CSP a zároveň aby v zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalovaná bola naďalej toho názoru, že tento postup je možný aj napriek tomu, že ide o v poradí druhé
rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko boli naplnené podmienky pre tento postup podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b/, c/ CSP, ktoré ustanovenia predchádzajú ust. § 390 CSP, preto má postup podľa ust.

§ 389 CSP prednosť pred postupom podľa ust. 390 CSP. Alternatívne žalovaná žiadala, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 12C/62/2021-962 zo dňa 04. 11. 2024 tak, že žalobu
zamietne a zaviaže žalobkyňu povinnosťou náhrady trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

17. V ďalšom vyjadrení zo dňa 03. 03. 2025 žalobkyňa, zastúpená svojim právnym zástupcom,

poukázala na tvrdenie žalovanej, že sporný účet mal byť tzv. platobným miestom, ktoré využíval jej
zať H. I., a teda ona nemá byť pasívne legitímna. V konaní však nikdy nebolo preukázané, že by
existovala akákoľvek dohoda o „platobnom mieste“ medzi žalobkyňou a H. I., resp. medzi všetkými
tromi stranami. Rozhodujúcou skutočnosťou aj podľa záväzných záverov odvolacieho súdu a v súlade
s rozhodnutím súdu prvej inštancie preto naďalej zostáva, že žalovaná bola formálnou a reálnou

majiteľkou bankového účtu. Už pripísaním predmetných súm na účet žalovanej vzniklo obohatenie
na strane žalovanej a povinnosť toto obohatenie vydať. To, že žalovaná podľa vlastných tvrdení
neskôr umožňovala manipulovať s účtom aj inej osobe, ani prípadné tvrdenia, že ona sama výbery
nevykonávala (resp. vykonala len jeden z výberov) nemajú vplyv na jej pasívnu vecnú legitimáciu.
Žalovaná ďalej vo svojich podaniach opakuje pochybnosti o tom, či je aktívne legitimovaná práve

žalobkyňa, keďže finančné prostriedky mali pochádzať z úveru, ktorý si vzali rodičia žalobkyne. Táto
otázka však už bola riešená a objasnená. Rodičia žalobkyni peniaze odovzdali, resp. poskytli (či už na
základe pôžičky alebo inej dohody). Následne žalobkyňa ako vlastník týchto prostriedkov disponovala
sumou 40.000,- eur, ktorú previedla na účet žalovanej. Žalobkyňa tak riadne doložila, že to bola
práve ona, kto plnil na účet žalovanej, a tým jej vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Tento záver o aktívnej legitimácii pritom už potvrdil samotný odvolací súd vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí a tento aspekt sa považuje za ustálený. Námietky žalovanej, že jej návrhy na doplnenie
dokazovania neboli akceptované a súd podľa nej znemožnil zistenie skutočného stavu veci nemožno
považovať za dôvodné. Dôkazná iniciatíva strán v sporovom konaní podlieha zásadám koncentrácie
konania a bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno leží na stranách od začiatku. Žalovaná si bola vedomá

priebehu konania a mala dostatočný priestor navrhovať dôkazy. K tvrdenej nevyhnutnosti výsluchu
H. I. už odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že ak by nebolo možné výsluch
preukázateľne uskutočniť (z dôvodov zdravia, či z iných vážnych príčin) alebo by jeho výsluch nebol
nevyhnutný, môže súd rozhodnúť aj bez neho. Navyše, z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že H.
I. sa výsluchu opakovane vyhýba a v konaní bolo vykonaných dostatok iných dôkazov, aby mohol súd

posúdiť základné skutkové okolnosti prípadu. Ani prípadná výpoveď H. I. by nemohla vyvrátiť fakt, že to
bola žalovaná, na ktorej účet bola predmetná suma posielaná a v dôsledku toho došlo k bezdôvodnému
obohateniu u žalovanej. Žalovaná vo svojom podaní argumentovala, že by sa jej nemali priznať na
ťarchu žiadne trovy konania, prípadne by sa s ohľadom na jej majetkové pomery nemala byť zaviazaná
na náhradu trov. Náhrada trov konania je spojená s procesným úspechom (zásada zodpovednosti za

výsledok sporu). Ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok vo veci samej, žalobkyni by prislúchalo
aj právo na náhradu trov konania. Samotné oslobodenie od súdnych poplatkov žalovanú nezbavuje
povinnosti nahradiť trovy konania protistrane, ktorá bola v spore úspešná. Žalovaná vo svojom podaní
takmer výlučne opakuje tie isté skutočnosti a právne argumenty, ktoré už boli predmetom konania a
s ktorými sa súdy opakovane vysporiadali. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a v súlade so

závermi vyslovenými aj odvolacím súdom. Žalovaná naďalej zostáva pasívne legitimovaná vzhľadom
na to, že na jej účet odišli sporné platby a ona takto bez právneho dôvodu prijala finančné prostriedky
žalobkyne. Skutočnosť, že mala umožniť s účtom disponovať inej osobe, ju nezbavuje povinnosti vrátiť
bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ ide o ďalšie (opakované) návrhy žalovanej na vykonanie dokazovania,
tie nemôžu zvrátiť skutkové a právne závery, na základe ktorých súd prvej inštancie prisúdil žalobkyni

vymáhanú sumu. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
v plnom rozsahu a takisto, aby bola žalovanej uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho
konania.18. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) preskúmaním odvolania žalovanej zistil, že táto podala
odvolanie i proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol jej návrh na prerušenie

konania. Odvolanie žalovanej proti tomuto výroku odvolací súd odmietol ako neprípustné podľa ust. §
386 písm. c/ CSP s poukazom na ust. § 357 písm. n/ CSP.

18.1 Ďalej sa zaoberal odvolaním žalovanej proti II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, pričom
zistil, že odvolanie proti týmto výrokom je prípustné, bolo podané oprávnenou stranou (žalovanou, v

neprospech ktorej bolo týmito výrokmi rozhodnuté), v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1,
§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a konštatoval, že odvolanie má zákonom stanovené náležitosti a obsahuje
zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 127, § 363, § 365 ods. 1 CSP). Následne odvolací súd,
viazaný rozsahom podaného odvolania žalovanej, odvolacími dôvodmi ako i súdom prvej inštancie
zisteným skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) prejednal podané odvolanie bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej proti II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné a vo veci rozhodol
rozsudkom (ust. § 392 CSP) tak, že II. a III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil.

18.2 Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. septembra 2025, keď v zmysle ust. § 219 ods.

3 CSP za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu, na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

19. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

19.1 Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.

19.2 Podľa Čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade

s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

19.3 Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

19.4 Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové
tvrdenia.

19.5 Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.
Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia
o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

19.6 Podľa § 153 ods. 1, 2 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

19.7 Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

19.8 Podľa § 162 ods. 1, 2, 3 CSP, súd konanie preruší, ak
a/ rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,b/ pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,

c/ podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania
upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.

O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

19.9 Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

19.10 Podľa § 357 písm. n/ CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
n/ prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.

19.11 Podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19.12 Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

19.13 Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o

konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

19.14 Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,

c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

19.15 Podľa § 380 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené.

19.16 Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

19.17 Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

19.18 Podľa § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak
c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

19.19 Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19.20 Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a
b/ odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

20. Podľa § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej aj Občiansky zákonník), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

20.1 Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

20.2 Podľa § 458 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

21. Žalovaná v odvolaní uviedla, že podáva odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti
všetkým jeho výrokom, čo znamená, že odvolanie podala i proti I. výroku, ktorým súd zamietol jej návrh

zo dňa 13. 10. 2024 na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania vedeného
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, odborom kriminálnej polície pod ČVS: ORP-929/2-VYS-
NR-2023, v ktorom tvrdila, že výsledok tohto trestného konania môže mať podstatný vplyv na výsledok
konania v predmetnej civilnej veci. Zamietnutie návrhu na prerušenie konania súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku riadne odôvodnil (18. bod odôvodnenia jeho rozsudku), proti čomu

žalovaná nevzniesla žiadnu odvolaciu argumentáciu, napriek tomu, že odvolanie formálne podala i proti
tomuto, t. j. I. výroku rozsudku. V predmetnej veci je však podstatná tá skutočnosť, že podľa ust. § 357
písm. n/ CSP je odvolanie prípustné len v prípade, ak by súd návrhu na prerušenie konania vyhovel, teda
ak by konanie prerušil podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 CSP. Z uvedeného treba vyvodiť záver,
že pokiaľ súd návrhu na prerušenie konania nevyhovel a zamietol ho, proti zamietavému uzneseniu

nie je prípustné odvolanie podľa ust. § 357 písm. n/ CSP. Tento záver platí aj napriek nesprávnemu
poučeniu súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku o možnosti podať odvolanie aj proti výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, ktorý má charakter uznesenia. Skutočnosť nesprávneho
poučenia, teda poučenia o prípustnosti opravného prostriedku proti výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania zo strany súdu prvej inštancie totiž nezakladá procesnú legitimáciu jeho uplatnenia,

keďže jeho prípustnosť je zo zákona (ex lege) vylúčená. Civilný sporový poriadok v ust. § 362 ods. 3
poskytuje stranám ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia súdu o neprípustnosti odvolania, ktorá
spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej
trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnuteľného rozhodnutia. Ak teda súd prvej
inštancie v poučení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že proti nemu odvolanie prípustné je

(proti všetkým jeho výrokom), táto skutočnosť nezakladá právo na uplatnenie odvolania proti takému
výroku, proti ktorému zákon odvolanie výslovne nepripúšťa. Odvolací súd preto odvolanie žalovanej proti
výroku,ktorýmsúdprvejinštanciezamietolnávrhnaprerušeniekonaniaaktorýmácharakteruznesenia,
odmietol podľa ust. § 386 písm. c/ CSP ako odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, a preto sa vecnou správnosťou tohto výroku už ďalej nezaoberal.

22. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovanej proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40.000,- eur s úrokom z omeškania 5 %
ročne od 09. 11. 2021 do zaplatenia, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalovanej vznikla povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v uvedenej sume, ktoré na

strane žalovanej vzniklo tým, že žalobkyňa na základe inštrukcií tretej osoby (H. I.) previedla na účet
žalovanej túto sumu, napriek tomu, že na to neexistoval žiadny právny dôvod. Odvolací súd bol viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a takisto bol viazaný i rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovanej a na prejednanie odvolania žalovanej nenariadil pojednávanie, nakoľko s poukazomna odvolacie dôvody nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie. Súd prvej inštancie sa
v dôvodoch svojho rozsudku dostatočne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho
myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a rovnako

aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie jasne, výstižne a logicky
vysvetľuje, z ktorých dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ktoré skutočnosti
mal z nich preukázané, ako vec právne posúdil, a teda spĺňa všetky požiadavky odôvodnenia rozsudku
uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku, v podrobnostiach

poukazuje na jeho dôvody, ktoré považuje za vecne správne bez potreby ich opakovať. Vo svojom
rozsudku sa teda odvolací súd obmedzil len na skonštatovanie správnosti odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a ďalej sa zaoberal len odvolaním žalovanej proti II. výroku rozsudku,
pričom bol viazaný jeho rozsahom a dôvodmi odvolania.

23. Žalovaná v odvolaní po právnej stránke uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.

b/, d/, e/, f/, h/ CSP. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ide vtedy, ak
nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu,
ktoráodôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupreto
musí byť hodnotené v kontexte konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace

právo na spravodlivý súdny proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. K nesprávnym
skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo
pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Nesprávne vyhodnotenie zákonnosti
dôkazu tak založí vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. Tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie

dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K
odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t. j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie

skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol

vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. V prípade odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365
ods. 1 písm. f/ CSP ide tiež o vadu skutkovú, o nesprávny postup súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania, pričom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne

neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. K odvolaciemu dôvodu uvedenému
v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že ide o hmotnoprávnu vadu rozhodnutia, ktorá
predstavuje mylné použitie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú
na skutkový stav nemožno použiť.

24. K odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, e/ CSP, ktoré žalovaná uviedla v časti
„A“ svojho odvolania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie po zrušení jeho predchádzajúceho
rozsudku zo dňa 09. 08. 2023 a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupoval
v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu vyjadrenom v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 10.

04. 2024. Preveril stav konania o obmedzenie spôsobilosti H. I. na právne úkony, pričom zistil, že
menovanýopakovanenenastúpilnahospitalizáciudozdravotníckehozariadeniazaúčelompozorovania
jeho zdravotného stavu a konanie vo veci obmedzenia jeho spôsobilosti na právne úkony, vedené na
Okresnom súde Nitra, bolo zastavené uznesením č. k. 35Ps/10/2021-283 zo dňa 26. 09. 2024 z dôvodu,
ženavrhovateľkatohtokonania(manželkaH.I.)vzalanávrhspäť.Následnesúdprvejinštanciepredvolal

H.I.napojednávaniekonanédňa04.11.2024,pričomsúdubolodoručenéjehomailovéospravedlnenie,
že zo zdravotných dôvodov (Covid-19) sa pojednávania nemôže zúčastniť. K ospravedlneniu bola
pripojená lekárska správa zo dňa 28. 10. 2024 od pneumológa a ftizeológa o jeho zdravotnom stave.
Súd prvej inštancie vo veci rozhodol bez toho, aby H. I. vypočul, pričom žalovaná zotrvávala na jehovýsluchu s poukazom na právny názor odvolacieho súdu. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení
vychádzal z tej situácie, že H. I. sa mal s poukazom na znalecký posudok č. 1/2021 zo dňa 07. 06. 2021
podrobiť ďalšiemu posudzovaniu jeho zdravotného stavu a súd prvej inštancie mal posúdiť, či vzhľadom

na výsledky tohto posudzovania ho bude možné vypočuť ako svedka. Situácia sa však zmenila v tom,
že H. I. sa nepodrobil pozorovaniu svojho zdravotného stavu v zdravotníckom zariadení v období od 17.
01. 2023 do 26. 07. 2024 (napriek tomu, že mu bol v tomto období opakovane určovaný deň nástupu na
pozorovanie) a ďalší termín na žiadosť jeho právneho zástupcu už nebol určený, konanie o obmedzenie
jeho spôsobilosti na právne úkony bolo zastavené pre späťvzatie tohto návrhu a z iných zdravotných

dôvodov sa nedostavil na pojednávanie dňa 04. 11. 2024. Odvolací súd však už vo svojom uznesení
zo dňa 10. 04. 2024 konštatoval, že vo veci bude možné rozhodnúť i bez jeho výsluchu na základe už
vykonaného dokazovania. Pokiaľ súd prvej inštancie takto postupoval, v jeho konaní nemožno vzhliadať
porušenie procesných práv žalovanej. Žalovaná tvrdila, že výsluchom H. I. ako svedka by sa mohlo
preukázať, že tento využíval jej účet a že v zmysle dohody medzi žalobkyňou a H. I. bol účet určený ako
platobné miesto. Uvedené však podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné preukazovať, nakoľko

bolo nesporne preukázané a v predmetnej veci je podstatné, že žalobkyňa na tento účet žalovanej
poslala finančné prostriedky bez existencie reálneho právneho dôvodu (pričom sa domnievala, že tento
právny dôvod na základe komunikácie s H. I. existuje), v dôsledku čoho na strane žalovanej vzniklo
bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná vydať tomu, na úkor koho ho v určitom momente získala.

24.1 K námietke nevykonania ďalších žalovanou navrhnutých dôkazov (vypočutie A. K. a identifikácia
vlastníkov účtov podľa IBAN a ich následný výsluch) odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov
je právom a zároveň i povinnosťou strany sporového konania, pričom navrhnutie dôkazu automaticky
nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov
vykoná, a to z dôvodu, aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie veci

a samotné rozhodnutie irelevantné. Vykonávaním všetkých (navrhovaných aj nepodstatných) dôkazov
by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná
navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade
samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie
práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či do práva na spravodlivé súdne

konanie, by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu
bol zjavne nedôvodný, alebo by takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu
nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana
sporu v konaní. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovanej nie je postupom, ktorým

by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané,
patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie
nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou a ich nevykonanie aj riadne odôvodnil v 21. bode napadnutého
rozsudku(sčímsaodvolacísúdstotožňuje),nedošlokporušeniuprávažalovanejnaspravodlivýproces.
Vykonanie žalovanou navrhovaného dôkazu (dopyt na dopravný inšpektorát za účelom identifikácie

vlastníkov a držiteľov konkrétneho motorového vozidla) podľa názoru odvolacieho súdu presiahlo
potreby predmetného konania a nebolo ho potrebné vykonať, čo bolo nepochybne dôvodom, pre ktorý
súd prvej inštancie takto vykonaný dôkaz žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

24.2 Odvolací súd je toho názoru, že ani vykonanie navrhovaných dôkazov (výsluch A. K. – bývalej

kolegyne žalovanej, identifikácia majiteľov účtov v peňažných ústavoch podľa IBAN) by neviedlo k iným
záverom, ako ku ktorým dospel súd prvej inštancie, nakoľko bolo nesporné, že žalobkyňa previedla
peňažné prostriedky na účet žalovanej, tieto boli na účet žalovanej pripísané a v tomto okamihu vzniklo
u žalovanej bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne. Tvrdenie žalovanej, že z tejto transakcie
nemala žiadny prospech, nakoľko s účtom disponoval a peniaze vyberal H. I., nemá na vyššie uvedený

záver o bezdôvodnom obohatení na strane žalovanej žiadny vplyv, nakoľko pre posúdenie vzniku
bezdôvodného obohatenia je irelevantné, ako bolo s týmito finančnými prostriedkami ďalej naložené
a kto s nimi nakladal.

25. K odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, ktoré žalovaná uviedla

v časti „B“ svojho odvolania odvolací súd uvádza, že na vznik osobitného záväzkovo-právneho
vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým
zákonným predpokladom je objektívny stav vzniku majetkovej výhody, resp. prospechu, merateľný a
vyjadriteľný všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musíbyť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia (teda výnimočne zákon alebo
právna skutočnosť na základe zákona). Faktický stav majetkovej nerovnováhy subjektov právnych
vzťahov teda pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu. Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného

obohatenia však nestačí existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody určitého subjektu
práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená, že
majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej
sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu
(majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Vnútorný psychický vzťah

obohateného subjektu k príčinám obohatenia sa, je bez akejkoľvek právnej relevancie.

25.1 Posúdenie, či medzi stranami sporu vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia prijatím plnenia
bez právneho dôvodu závisí od toho, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty ust. § 451 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka. Týmito znakmi v prejednávanej veci je jednak skutočnosť, že žalovaná
strana získala majetkový prospech, t. j., že získala plnenie a súčasne, že na toto plnenie v dobe

jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom ustanovený dôvod. V uvedenom prípade vzniká žalovanej
strane povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatila a naopak vzniká právo toho, na úkor koho
k obohateniu došlo, žiadať o vydanie tohto plnenia (ust. § 456 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc
z vyššie citovaného ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, povinnosť vydať plnenie prijaté bez
právneho dôvodu vzniká podľa zákona tomu, kto bezdôvodné obohatenie (t. j. plnenie bez právneho

dôvodu) získal. Tým, kto plnenie získal, nie je osoba, ktorá má predmet plnenia aktuálne v držbe, ani
osoba, ktorá plnenie skutočne spotrebovala, ale tá osoba, v prospech ktorej bolo plnené bez právneho
dôvodu. Osobou povinnou vydať bezdôvodné obohatenie, spočívajúce v plnení bez právneho dôvodu je
teda adresát tohto plnenia. Ak následne plnenie získa ďalšia osoba (ako tomu malo byť v tomto prípade),
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na takúto ďalšiu osobu neprechádza, pretože záväzkový vzťah

z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa zákona (ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) len medzi
tým, kto sa bezdôvodne obohatil a tým, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. Predpokladom
vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia nie je totiž zodpovednosť povinného subjektu
(osoby povinnej vydať bezdôvodné obohatenie), ale existencia konkrétnej skutkovej podstaty, s ktorou
zákon spája vznik tohto právneho vzťahu (v súdenej právnej veci má ísť o skutkovú podstatu plnenia

bez právneho dôvodu).

25.2 Súd prvej inštancie správne skutkovo vyhodnotil, že z účtu žalobkyne bola dňa 19. 05. 2021
prevedená na účet žalovanej suma 10.000,- eur a dňa 14. 06. 2021 suma 30.000,- eur, čo vyplynulo z
listinných dôkazov, ktoré sú obsahom súdneho spisu. Zároveň správne vec právne posúdil, keď zistený

skutkový stav podriadil pod správnu právnu normu a túto aj správne interpretačne aplikoval. Súd prvej
inštancie vyhodnotil, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, konkrétne plnením bez
právneho dôvodu. Ťažiskom tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia je poskytnutie plnenia
jedným subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto
plnenia. V praxi môže ísť o prípady poskytnutia plnenia osobe, o ktorej sa dlžník domnieva, že je

veriteľom, plnenie tzv. nedlhu (teda plnenie domnelého dlhu, ktorý však vôbec neexistoval a pod.).
Podstatným pojmovým znakom tohto prípadu bezdôvodného obohatenia je však vždy to, aby osoba
poskytujúca plnenie nedisponovala subjektívnou vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu.
Taktiež judikatúra sa ustálila na tom, že nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého
plnením bez právneho dôvodu zahrňujú predovšetkým nároky získané tým, že poskytnuté plnenie

od počiatku nemalo právny dôvod. Pokiaľ ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ako
majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, je zrejmé, že k jej naplneniu, okrem
už uvedených podmienok, dochádza vtedy, ak oprávnený z bezdôvodného obohatenia poskytoval
obohatenému plnenie, na ktoré od počiatku (t. j. od okamihu, kedy ho oprávnený začal obohatenému
poskytovať) nebol žiadny právny dôvod pre takéto plnenie za predpokladu, že o tom nemal subjektívnu

vedomosť.

25.3 Žalovaná v odvolaní (rovnako ako v priebehu celého súdneho konania) namietala nedostatok
aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. Zároveň tvrdila, že jej účet v banke, na ktorý žalobkyňa previedla
spolu sumu 40.000,- eur, bolo len platobné miesto. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu na strane žalobkyne,

odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) nemal žiadnu pochybnosť o tom, že žalobkyňa je
aktívne vecne legitimovaná, nakoľko finančné prostriedky boli prevedené z jej účtu a pre účely tohto
konania je nepodstatné, akým spôsobom tieto finančné prostriedky nadobudla. Taktiež odvolací súd
nemal pochybnosti o tom, že pasívna vecná legitimácia je na strane žalovanej, nakoľko bola majiteľkouúčtu, na ktorý žalobkyňa na základe inštrukcií inej osoby predisponovala finančné prostriedky a v tom
okamihu vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne plnením bez právneho
dôvodu. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, aj keď následne toto plnenie získala ďalšia osoba (ako to

tvrdila žalovaná), povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na túto ďalšiu osobu neprechádza, pretože
záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa zákona len medzi tým, kto sa bezdôvodne
obohatil(žalovaná)atým,naúkorkohobezdôvodnéobohatenievzniklo(žalobkyňa).Vzmyslejudikatúry
vyšších súdnych autorít je rozhodujúce, aby v čase majetkového úbytku na strane jedného subjektu
(žalobkyne)neexistovalprávnydôvodatentosubjektnemalotomsubjektívnuvedomosť.Takátosituácia

nastala aj na strane žalobkyne, keďže táto v priebehu celého konania zotrvala na tom, že plnenie
poskytlazaúčelomvybaveniaurčitejzáležitosti(získaniapriestorov,resp.pozemku)zostranyžalovanej,
v čom ju utvrdzoval práve zať žalovanej (H. I.). Nebolo sporné, že žalovaná svojmu zaťovi (resp. aj inej
osobe) umožnila disponovať s jej účtom tým, že mu odovzdala bankomatovú kartu a poskytla i ďalšie
údaje k svojmu účtu. Bola to teda žalovaná, ktorá svojim ľahostajným konaním umožnila tretej osobe,
resp. osobám, aby disponovali s jej účtom a za toto svoje konanie je plne zodpovedná. Taktiež odvolací

súd poukazuje na skutočnosť, že v rámci dokazovania bolo nepochybne zistené a teda nebolo sporné,
že strany sporu sa pred spornými transakciami nepoznali a nemali žiaden vzájomný zmluvný, ani iný
vzťah; neexistovala tak v prípade prevodu z účtu žalobkyne na účet žalovanej žiadna právna kauza, čo
vedie k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej plnením bez právneho dôvodu.

25.4 Pokiaľ žalovaná v rámci svojej procesnej obrany ako aj odvolacej argumentácie tvrdila, že jej účet
bol len platobným miestom, s touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil, pretože nevyplýva z
vykonaného dokazovania, na čo poukázal už i súd prvej inštancie, ktorý sa touto námietkou podrobne
zaoberal (20. bod odvolaním napadnutého rozsudku). Existencia účtu žalovanej ako platobného miesta
by znamenala existenciu trojstrannej dohody, t. j. dohodu žalobkyne, H. I. a žalovanej, čo žiadnym

spôsobom nebolo preukázané. Žalobkyňa v priebehu celého konania popierala dohodu o tom, že účet
žalovanej mal byť platobným miestom a existencia takejto dohody nebola preukázaná ani výpoveďou
žalovanej, ktorá argumentovala, že predtým, ako žalobkyňa predisponovala na jej účet sumu 40.000,-
eur spolu nejednali, neboli ani v kontakte a o predisponovaní peňazí na jej účet nejednala ani s H.
I.. Žalovaná svoje tvrdenie, že jej účet bol len platobným miestom žiadnym spôsobom nepreukázala.

V prejednávanej veci súd prvej inštancie (a v rámci odvolacieho konania aj odvolací súd) zohľadnil
všetky okolnosti, ktoré predchádzali spornej transakcii, okolnosti v čase transakcie ako aj okolnosti
po nej, pričom dospel k zhodnému názoru ako súd prvej inštancie, že na strane žalovanej vzniklo
v určitom okamihu bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, ktoré je žalovaná povinná žalobkyni
vydať a existencia dohody o platobnom mieste preukázaná nebola.

25.5 Pokiaľ žalovaná namietala určenie dňa, kedy sa dostala do omeškania s vydaním bezdôvodného
obohatenia, odvolací súd k tomu uvádza, že v priebehu celého konania žalovaná nenamietala určenie
dňa, od ktorého žalobkyňa požadovala priznať jej úroky z omeškania. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že z účtu žalobkyne bola dňa 19. 05. 2021 prevedená na účet žalovanej suma 10.000,- eur a

dňa 14. 06. 2021 suma 30.000,- eur. Žaloba žalobkyne o vydanie sumy 40.000,- eur spolu s 5 % úrokom
z omeškania ročne z uvedenej sumy od 09. 11. 2021 do zaplatenia bola podaná na súd prvej inštancie
dňa 08. 11. 2021 a žalovanej doručená dňa 22. 11. 2021 (žalovaná v odvolaní zrejme omylom uviedla,
že sa tak stalo 22. 11. 2024). Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že vzniknutú situáciu (vydanie
bezdôvodného obohatenia) riešila za prítomnosti žalobkyne v mesiaci október 2021 a nepoprela ani

vyjadrenie žalobkyne na pojednávaní dňa 01. 06. 2022 o tom, že pri stretnutí so žalovanou chcela späť
peniaze. Z uvedeného potom treba vyvodiť záver, že žalobkyňa sa už v mesiaci október 2021 domáhala
od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia. Z hľadiska posudzovania vzniku nároku na úroky z
omeškania v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia však súdy ustálili, že až podaním žaloby
bolo možné žiadať aj úrok z omeškania s vydaním plnenia. Tento právny názor podporil aj Najvyšší súd

SR poukazom na vlastné rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 210/2005, ktoré bolo vyhodnotené ako ustálená
prax dovolacieho súdu (uznesenie Ústavného súdu SR v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 197/2021 zo dňa
13. 04. 2021). Priznanie úroku z omeškania od 09. 11. 2021, teda odo dňa nasledujúceho po podaní
žaloby, je potom dôvodné a je i v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.

25.6 Námietka, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 04. 11. 2024 rozhodol v neprítomnosti
žalovanej, podľa názoru odvolacieho súdu taktiež nie je dôvodná. Žalovaná bola prítomná na
predchádzajúcich pojednávaniach (dňa 01. 06. 2022, 24. 10. 2022, 12. 07. 2023), kde sa mohla
k veci vyjadriť a mohla klásť otázky, pričom toto svoje právo aj využila. Odvolací súd je toho názoru,že odročenie pojednávania konaného dňa 04. 11. 2024 zo zdravotných dôvodov žalovanej (naviac
žiadnym spôsobom nepreukázaných), ako o to žiadal jej právny zástupca, by nebolo dôvodné. Žalovaná
bola v priebehu celého konania, ako i na pojednávaní dňa 04. 11. 2024, právne zastúpená, na

predchádzajúcich pojednávaniach bola vypočutá, pričom dôkaz o jej zdravotnej indispozícii dňa 04. 11.
2024 bol predložený súdu prvej inštancie až spolu s odvolaním zo dňa 27. 12. 20224. S poukazom na
uvedené bol potom dôvodný a správny postup súdu prvej inštancie, keď vo veci rozhodol v neprítomnosti
žalovanej na pojednávaní dňa 04. 11. 2024, nakoľko nevzhliadol dôvod na odročenie pojednávania, čo
i riadne do zápisnice o pojednávaní odôvodnil.

26. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nevzhliadol v konaní súdu prvej inštancie, ani v
napadnutom rozsudku žalovanou namietané odvolacie dôvody a vady podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/, h/ CSP, pričom ani žalovaná ich existenciu žiadnym spôsobom nepreukázala. Rozsudok súdu
prvej inštancie bol zrozumiteľne odôvodnený a súd prvej inštancie v ňom náležite reagoval na všetky
žalovanou vznesené námietky.

27. K podaniam žalovanej zo dňa 12. 05. 2025 (novoty v odvolacom konaní), 21. 07. 2025 (novoty
v odvolacom konaní – doplnenie) a zo dňa 12. 09. 2025 (novoty v odvolacom konaní – doplnenie)
odvolací súd uvádza, že odvolacie konanie sa riadi neúplným apelačným princípom, ktorý v zásade
predpokladá, že skutkový stav veci sa ustáli na súde prvej inštancie na základe procesnej aktivity strán

konania, ktoré sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas (čl.
8 Základných princípov CSP), najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (ust. §
154CSP).Ustanovenie§366CSPsíceumožňujeodvolateľovizavýnimočnýchokolnostípoužiťajďalšie
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, no v každom prípade sa tak musí udiať najneskôr v odvolaní. Rovnosť strán (čl. 6

ods.1ZákladnýchprincípovCSP)sapotomprejavujevtom,žeprotistranavodvolacomkonanímáprávo
uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvej inštancie, za splnenia podmienok podľa ust. § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k
odvolaniu. Po uplynutí lehoty na vyjadrenie k odvolaniu tak uplatnenie prostriedkov procesného útoku,
či prostriedkov procesnej obrany neprichádza vôbec do úvahy. V prejednávanej veci zastáva žalovaná v

dôsledku podaného odvolania postavenie odvolateľa, čo znamená, že novoty mohla uplatniť najneskôr
do uplynutia lehoty na odvolanie proti rozsudku. Rovnako to platí aj pre odvolacie dôvody, ktoré možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (ust. § 365 ods. 3 CSP). Napadnutý
rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi žalovanej dňa 17. 12. 2024, takže posledným dňom
lehoty na podanie odvolania bol deň 02. 01. 2025 (najbližší nasledujúci pracovný deň, nakoľko koniec

lehoty na podanie odvolania pripadol na 01. 01. 2025, teda deň pracovného pokoja), čo bol zároveň
najneskorší okamih na uplatnenie prípadných novôt a na doplnenie, či zmenu odvolacích dôvodov.
Žalovaná však novoty uplatnila až vo vyššie označených podaniach, ktoré boli súdu prvej inštancie
doručené dňa 12. 05. 2025, 21. 07. 2025 a 12. 09. 2025, teda zjavne po uplynutí odvolacej lehoty, a
teda oneskorene. Z tohto dôvodu odvolací súd nemohol na takto uplatnené prostriedky procesnej obrany

a odvolacie novoty prihliadnuť a zaoberať sa nimi, resp. o tam obsiahnutých návrhoch rozhodovať.
Z ust. § 366 CSP jednoznačne vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany (novoty v odvolacom konaní), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno
uplatniť v odvolaní, nie kedykoľvek v priebehu odvolacieho konania. V dôsledku toho nebolo potrebné
sa zaoberať ani tým, či by boli splnené materiálne podmienky na použitie novôt podľa ust. § 366 písm.

a/ až d/ CSP.

28. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti III. výroku napadnutého rozsudku o trovách konania, žalovaná
v odvolaní poukázala na to, že súdu dokladovala svoje majetkové pomery predložením výpisu z účtu
apreukázanímtoho,žedôchodokjejedinýmzdrojomjejpríjmu.Argumentovalaitým,žesúdnezohľadnil

okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré sa týkajú tohto konania, poukazujúc na to, že s vecou nemá
nič spoločné. Odvolací súd nevzhliadol pochybenie súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách
konania, ani v odôvodnení tohto výroku rozsudku a považuje ho za vecne a právne správne, keďže
žalobkyňa bola v konaní úspešná v plnom rozsahu uplatneného nároku. Každá strana sporu v prípade
meritórneho rozhodnutia súdu si musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude niesť trovy

konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady. Súd prvej inštancie správne
aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP a poukázal na plný úspech žalobkyne v konaní, pričom konštatoval,
že dôvody hodné osobitného zreteľa nezistil. Odvolací súd dodáva, že ust. § 257 CSP možno použiť
len pri splnení podmienok na priznanie náhrady trov konania a ak existujú dôvody hodné osobitnéhozreteľa, ktoré musia byť výnimočné. V danom prípade, podľa zásady úspechu vo veci, patril nárok na
náhradu trov konania žalobkyni a odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej
o aplikácii ust. § 257 CSP. Zákon (CSP) pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ust.

§ 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok (existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa a existenciu výnimočných okolností), ktoré však bližšie nešpecifikuje a výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnu prax. Súd je teda povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek

a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K aplikácii ust. § 257 CSP môže
dôjsť aj zo sociálnych aspektov a súd pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada
na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany,
ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany,
ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všíma si aj okolnosti,
ktoré predchádzali podaniu žaloby, resp. ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde ako i postoj strán

v konaní. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala
úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod
hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Toto ustanovenie
slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti a na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby strana,
ktorá dôvodne bránila svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostala

náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložila. S poukazom na obsah predloženého súdneho
spisu (súčasťou ktorého je i deklarovanie majetkových pomerov žalobkyne a žalovanej), predmet sporu
a priebeh konania, ani odvolací súd nezistil dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP v konaní pred súdom
prevejinštancie,aleaninarozhodnutieotrováchkonaniapodľaust.§255ods.2CSP,čohosadomáhala
žalovaná. Žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná v plnom rozsahu, preto o trovách

konania nebolo možné rozhodnúť podľa ust. § 255 ods. 2 CSP teda tak, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Takýto spôsob rozhodnutia je dôvodný, ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, čo sa ale netýka predmetnej veci, nakoľko žalobkyňa mala v predmetnom spore plný úspech
a žalovaná v tomto spore nemala žiadny úspech.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací krajský súd podľa ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ako v odvolacom
konaní plne úspešnej procesnej strane, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu,pretožežalovanávodvolacomkonaníúspešnánebolaanivminimálnejmiere.Ovýškenáhrady
trov celého konania (prvoinštančného ako i odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
(ust. § 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené (28. bod odôvodnenia tohto
rozsudku) nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (ust. § 257 CSP), pre ktoré by žalobkyni
nemal priznať náhradu trov odvolacieho konania, ale ani dôvody na také rozhodnutie o trovách konania,
ako to navrhovala žalovaná v odvolaní.

30. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s ust.
§ 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 11. 2025. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025