Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/69/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216010566
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2216010566.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 19.02.2025 pod sp. zn. 4T/136/2016, na verejnom zasadnutí konanom v Trnave
dňa 07.10.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods.1 písm. d/, písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok
vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D.
trvale bytom: E. A.,
t.č. v ÚVTOS Želiezovce v inej trestnej veci,

u k l a d á

Podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 ( ďalej len „ Trestného zákona“) s
poukazom na § 36 písm. p) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods.3 Trestného zákona, § 39 ods. 1
Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. e) Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva)
roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje

do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda bol obžalovaný A. B. uznaný vinným zo
zločinu lúpeže podľa § 188 ods.1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 3. októbra 2015 v čase okolo 21.00 hod. vo E. A., okres Dunajská Streda, na ulici F. F., v parku oproti
predajni Orange pristúpil ku G. G., ktorého oslovil pod zámienkou, či nemá pri sebe nejakú omamnú
látku, ktorú by on potreboval, po negatívnej odpovedi ho vyzval, aby mu vydal všetky peniaze, ktoré

má u seba, následne mu vytrhol z ruky jeho mobilný telefón zn. Samsung Galaxy Mini 3 bielej farby,
výrobné číslo 359642054154113 v hodnote 140,- eur, potom na zvýraznenie svojej hrozby ho udrel
dlaňou do tváre a znovu ho vyzval, aby mu vydal všetky peniaze, ktoré má u seba, na čo G. G. v obave
z ďalšieho napadnutia vybral zo svojich vreciek nohavíc drobné mince v celkovej hodnote 4,- eur, ktoréobvinenému odovzdal, následne tento poškodenému uviedol, aby odtiaľ rýchlo zmizol a o uvedenom
nikomu nehovoril, lebo ak ho stretne, tak ho znova fyzicky napadne, čím G. G. spôsobil škodu v celkovej
výške 144,- eur, pričom menovaný zranenia neutrpel.

Za túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanému podľa § 188 ods.1 Trestného zákona s
prihliadnutím na § 37 písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods.2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia
slobody v trvaní 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods.2 písm. b/ Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd predmetný rozsudok zdôvodnil v rozsahu č.l. 512-516 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný A. B., ktoré následne
písomne zdôvodnil sám i prostredníctvom svojej obhajkyne.

Vo vlastnoručne koncipovanom odvolaní obžalovaný namietal, že pokiaľ ide o skutok ktoré je mu
kladený za vinu tak tento nespáchal, o čom svedčí aj jeho predchádzajúce oslobodenie spod obžaloby
okresným súdom a to dňa 05.04.2023. Obžalobné tvrdenia a tvrdenia poškodeného nepotvrdili ani
svedkovi, ktorých navrhla poškodená strana. Prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal so
skutočnosťami, ktoré svedčili v jeho prospech, pričom vychádzal len z domienok a predpokladov ako

i jeho osobnostných charakteristík vyplývajúcich z registra trestov. Výrok o vine je založený výlučne na
výpovedi poškodeného, ktorá nie je ničím podložená. Je pravdou, že dal poškodenému facku, no nie
v úmysle zmocniť sa jeho vecí, preto navrhol, aby bol napadnutý rozsudok odvolacím súdom zrušený.

Obhajkyňa obžalovaného v písomnom odvolaní po úvodnej rekapitulácie výrokovej časti napadnutého

rozsudku uviedla, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o preukázaní viny
obžalovaného. Podľa súdu obžalovaný spáchal trestný čin úmyselne a konal v priamom úmysle.
Svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. Vina bola preukázané
predovšetkým výpoveďou poškodeného G. G.. Jeho výpoveď v podstatných bodoch potvrdil aj svedok
H. D.. Hoci skutok nevidel, potvrdil, že keď sa poškodený vrátil, zakrýval si tvár a povedal, že ho

obžalovaný zbil a zobral mu telefón. Ďalší svedkovia žiadnym spôsobom bližšie neozrejmili a nepotvrdili
spáchanie skutku obžalovaným, avšak ani nespochybnili výpoveď poškodeného, či svedka D.. Títo si
nepamätali, že by mali byť na mieste činu. Vzhľadom na značný časový úsek, ktorý uplynul od skutku,
mohol výrazným spôsobom obmedziť pamäťovú stopu a schopnosť svedkov vypovedať ku skutku.
Obžalovaný po celý čas tvrdil, že uvedený skutok nespáchal. Voči uvedenému rozsudku podal

obžalovaný a jeho advokát na hlavnom pojednávaní dňa 19.02.2025 odvolanie, ktoré zdôvodňuje
nasledovne:
Závery súdu o preukázaní viny obžalovaného vychádzali predovšetkým z výpovede poškodeného.
Svedkovia, ktorí mali byť prítomní pri tomto skutku podľa udania samotného poškodeného, uvedený
skutok nepotvrdili a takýto skutok ani nevideli. Svedok H. D., podľa jeho udania spoločne s ostatnými

na rohu parkoviska čakal na poškodeného, pričom počul, že obžalovaný a poškodený kričali na seba,
nevie presne, čo hovorili. Potom prišiel k nim poškodený a povedal, že ho obžalovaný zbil a že mu zobral
telefón. Túto skutočnosť však ďalší svedkovia vyvrátili.
Svedok I. J. (D.) potvrdil jednoznačne, že v uvedený konkrétny večer keď sa mal incident stať, bol s H.
K. a potvrdil, že žiadny incident v parku nevidel ani sa takýto incident nestal.

Poškodený tvrdil a na tomto tvrdení zotrval až do konca pojednávania, že sa tento incident stal za
prítomnosti I. J., H. D. a E. L.. Ani jeden z týchto svedkov nepotvrdili, že sa tento skutok stal. Svedovia
I. J. a E. L. incident, pri ktorom mali byť, jednoznačne vyvrátili.
Svedkyňa E. L. jednoznačne vypovedala nasledovne: Na otázku „keď sa stal skutok, boli ste tam
s poškodeným? Poznáte poškodeného?", odpovedala: „Nie, nebola som tam. Poškodeného G. G.

poznám. Šesť rokov ho poznám z priateľského kruhu". Pri konfrontácii s poškodeným svoju výpoveď
potvrdila. Poškodený tvrdil, že svedkyňa mala tento incident vidieť a svedkyňa zotrvala na svojej
výpovedi, že takýto incident nevidela. Poškodený následne tvrdil, že keď išli z hostinca G., vtedy je
to povedal. Svedkyňa povedala, že na nič také si nepamätá. Tento jej slovný výraz značil potvrdenie
jej predchádzajúceho vyjadrenia, že žiaden incident nevidela a ani jej o ňom poškodený nehovoril.

Vyjadrenia svedkyne nepotvrdzovali to, že sa odstupom času nepamätá, či sa takýto incident mohol stať,
ale jednoznačne uviedla, že pri takomto incidente nebola a ani jej o tom poškodený nehovoril. Vyvrátila
teda jednoznačne, že takýto incident, o ktorom tvrdí poškodený, že sa mal stať aj za jej prítomnosti, sa
nestal. Túto skutočnosť jednoznačne, nad všetky pochybnosti potvrdil aj svedok I. J. (D.).Tvrdenie poškodeného však vylučuje aj tá samotná skutočnosť, že ak by sa takýto skutok mal stať,
ako to tvrdí, potom sa mal stať v prítomnosti, resp. v blízkosti jeho kamarátov. Ak mu teda hrozila zo
strany obžalovaného hrozba násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, možno racionálne predpokladať,

že by sa bránil, a domáhal sa pomoci od svojich kamarátov, ktorí boli nablízku. Žiadnej pomoci sa
však nedomáhal. Napokon však ani žiadne zranenia nemal. Obžalovaný bol sám, kým poškodený
bol s priateľmi. Poškodený nebol obmedzený na slobode, bol na verejnom priestranstve v blízkosti
svojich kamarátov. Niet pochýb, že ak by mu takéto konanie zo strany obžalovaného hrozilo, mohol
a bol by sa bránil, mohol kričať o pomoc a zavolať na kamarátov, ktorí boli nablízku, mohol odísť.

Možno preto vylúčiť, že sa mal skutok stať tak, ako to tvrdil poškodený, ktorý však v krátkom čase
svoje výpovede v rozhodných častiach menil. Napokon však ani svedok H. D. nezaregistroval žiadne
ohrozenie poškodeného na zdraví, ani nešiel svojmu kamarátovi na pomoc, ktorý ani žiadnu pomoc
nepožadoval.Akbysaskutokmalstaťtak,akototvrdípoškodený,bolobyprirodzené,žebymukamaráti
išli na pomoc.
Ani ďalšie tvrdenie poškodeného, že incident videli všetci prítomní kamaráti, aj im o ňom hovoril,

sa nepreukázalo. Ani jeden z kamarátov túto skutočnosť nepotvrdil (výnimkou H. D.), ktorý uviedol,
že nevidel incident, len počul hádku. Ak však táto hádka ktorú mal počuť, by javila znaky násilného
trestného činu, zjavne by prišiel na pomoc svojmu kamarátovi, čo sa nestalo. Teda z hlasnej hádky,
ktorú mal svedok počuť, nemožno bez ďalšieho odvodiť, že bol poškodený ohrozený na zdraví tak
ako sa obžalovanému kladie za vinu a takýto záver neodvodil ani jeho kamarát, keďže nešiel na

pomoc poškodenému, poškodený svedka ani nežiadal o pomoc; ani svedkovi sa hádka obžalovaného a
poškodeného, ktorú mal počuť, nejavila ako nebezpečná Skutok ktorý tvrdí poškodený, že sa mal stať,
napokon ani tento svedok nepotvrdil.
S poukazom na uvedené skutočnosti obhajkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu
Dunajská Streda zmenil a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Konanie na odvolacom súde
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátorky Krajskej prokuratúry
v Trnave, obžalovaného, jeho obhajkyne a za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti
poškodeného G. G..
Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhla odvolanie

obžalovanéhoakonedôvodnézamietnuťspoukazomnasprávnosťazákonnosťnapadnutéhorozsudku.
Obžalovaný spolu s obhajkyňou na verejnom zasadnutí navrhli odvolaniu vyhovieť a obžalovaného
spod obžaloby oslobodiť.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania podľa § 317 ods. l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak dospel

k nasledujúcim skutkovým a právnym záverom.
K výroku o vine:
Odvolací súd preskúmal v rozsahu podaného odvolania zákonnosť, správnosť a odôvodnenosť
napadnutého rozsudku vo výroku o vine obžalovaného a zároveň preskúmal aj správnosť procesného
postupu súdu prvého stupňa.

Po dôslednom preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd po doplnenom dokazovaní
a opätovnom vyhodnotení skutkového stavu nariadenom v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach
odvolacieho súdu ( 3To/56/2020, 3To/143/2023) zistil skutkový stav v súlade s požiadavkou § 2 ods. 10
Trestného poriadku a dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2
ods. 12 Trestného poriadku, pričom sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu. Vina obžalovaného

bola preukázaná zákonným spôsobom, bez vzniku dôvodných pochybností a v súlade s doterajšou
judikatúrou, ktorá opakovane zdôrazňuje, že skutkový stav je potrebné hodnotiť podľa výsledkov
vykonaných dôkazov, nie podľa hypotetických možností prezentovaných procesnými stranami.
Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu, ktorý zodpovedá povahe a závažnosti skutku.
Súd vykonal opätovné výsluchy poškodeného, svedkov a preskúmal všetky listinné dôkazy, vrátane

rekognície,odpisovregistratrestovapredchádzajúcichvýpovedí.Následnevykonanédôkazyvyhodnotil
jednotlivo,aleajvkomplexnomvzájomnomkontexte.Odvolacísúdnenašielvhodnotenídôkazovžiadnu
logickú medzeru ani vnútorný rozpor, ktorý by mohol viesť k záveru o nesprávnosti skutkových zistení
alebo o potrebe zrušiť rozhodnutie.Jadrom usvedčujúcich dôkazov zostáva výpoveď poškodeného G. G.. Poškodený v prípravnom konaní
aj na hlavnom pojednávaní vypovedal presvedčivo, logicky, vecne a bez vnútorných rozporov. Jeho
výpoveď sa vyznačuje stabilitou a detailnosťou, ktoré nie sú bežné pre účelovo vytvorené obvinenia.

Poškodený presne opísal, kde a ako bol obžalovaným oslovený, ako bol vyzvaný na vydanie peňazí,
akým spôsobom mu obžalovaný vytrhol mobilný telefón z ruky a ako bol následne fyzicky napadnutý
fackou, ktorou obžalovaný zvýraznil svoje nátlakové konanie. Rovnako presne opísal, ako v dôsledku
obavy z ďalšieho násilia vydal obžalovanému mince v hodnote 4 eur a aké výhražné výroky mu
obžalovaný adresoval. Výpoveď poškodeného nie je ani po detailnom preskúmaní v rozpore s

objektívnymi okolnosťami prípadu.
Vierohodnosť a identifikácia obžalovaného boli ďalej potvrdené riadne vykonanou rekogníciou.
Rekognícia bola vykonaná za účasti nezúčastnenej osoby, tlmočníčky a vyšetrovateľa postupom, ktorý
zodpovedá zákonným štandardom. Poškodený pri dvoch samostatných fotoalbumoch obžalovaného
jednoznačne určil ako páchateľa skutku. Z judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že ak je rekognícia
vykonanázákonnýmspôsobomaidentifikáciajejednoznačná,ideodôkazvysokejváhy,ktorývýznamne

prispieva k preukázaniu identity páchateľa, najmä pokiaľ takáto identifikácia korešponduje s ďalšími
dôkazmi, čo je v danom prípade splnené. V konečnom dôsledku to, že v kritickom čase a mieste bol
obžalovaný v kontakte s poškodeným nepoprel ani samotný obžalovaný.
Svedecká výpoveď H. D. tvorí ďalší významný článok dôkazného reťazca. Tento svedok počul krik
medzi obžalovaným a poškodeným, zachytil zvuky svedčiace o fyzickom kontakte a bezprostredne po

incidente videl poškodeného so zjavnými známkami napadnutia, konkrétne s napuchnutým obočím,
červenou tvárou a celkovo rozrušeného. Poškodený mu následne spontánne oznámil, že bol napadnutý
obžalovaným a že mu obžalovaný zobral telefón aj peniaze. Takéto bezprostredné oznámenie skutku
bez prípravy a bez možnosti koordinácie verzie s inými osobami býva v judikatúre považované
za významný znak pravdivosti výpovede. Navyše svedok D. na druhý deň počul od samotného

obžalovaného, že poškodený mu dlží peniaze, čo odvolací súd považuje za dôležitú nepriamu indíciu
potvrdzujúcu, že obžalovaný s poškodeným v inkriminovaný večer skutočne prišiel do kontaktu a že
medzi nimi došlo ku konfliktu.
Svedkovia E. L. a I. J. (D.) nevedeli po siedmich až ôsmich rokoch presne reprodukovať situáciu.
Ich výpovede preto nemožno hodnotiť ako spôsobilé spochybniť skôr vykonané dôkazy. Navyše

z vykonaných dôkazov vyplynulo, že títo svedkovia neboli v bezprostrednej blízkosti incidentu, a preto
zjavne nemohli vidieť celý priebeh skutku. Aj judikatúra v obdobných prípadoch zdôrazňuje, že absencia
potvrdenia skutku ďalšími osobami, ktoré incident dostatočne nepozorovali, nie je dôvodom na záver o
nevine, pokiaľ ostatné dôkazy tvoria ucelený reťazec. Prvostupňový súd tiež správne zdôraznil, že taký
časový odstup prirodzene oslabuje pamäťové stopy svedkov, avšak to nijako neoslabuje vierohodnosť

tých dôkazov, ktoré boli urobené bezprostredne po skutku a sú konzistentné.
Odvolací súd sa dôsledne zaoberal všetkými odvolacími námietkami obžalovaného aj jeho obhajkyne.
Námietka, podľa ktorej mal byť výrok o vine postavený výlučne na výpovedi poškodeného, je nepravdivá
a odporuje obsahu spisu. Svedčí o tom nielen rekognícia, ale aj výpoveď svedka D., bezprostredné
pozorovanie následkov fyzického útoku, spontánne oznámenie skutku poškodeným krátko po jeho

spáchaní a nepriamy priznávací charakter výroku obžalovaného zo dňa nasledujúceho po skutku. Ide o
reťaz dôkazov, ktoré sa navzájom dopĺňajú, korešpondujú so sebou a nesúhlasia s obhajobnou verziou
úplného popierania.
Námietka, že „keby išlo o lúpež, kamaráti by poškodeniu pomohli“, má len hypotetický charakter a
nemá žiadnu oporu v dôkazoch. Skutok sa podľa výpovede poškodeného aj svedka D. odohral v

istej vzdialenosti od ostatných ľudí (svedkov) a v zlej viditeľnosti. Zároveň platí, že žiaden svedok
nemá právnu povinnosť aktívne vstupovať do prebiehajúceho konfliktu, a preto nemožno zo samotnej
skutočnosti, že tak neurobil, vyvodzovať závery spochybňujúce priebeh skutku. Takéto správanie je v
súlade s bežnými životnými skúsenosťami. Z toho nie je možné robiť záver o tom, že skutok sa nestal.
Obžalovaný opakovane namietal, že poškodenému dal len jednu facku a nemal úmysel zmocniť sa

jeho vecí. Odvolací súd však zdôrazňuje, že subjektívna stránka trestného činu sa spravidla usudzuje
z objektívne zistených okolností prípadu. Z priebehu udalostí – opakovaná výzva na vydanie peňazí,
vytrhnutie telefónu, fyzické násilie zvýrazňujúce hrozbu a následné vynútenie vydania peňazí – logicky a
prirodzene vyplýva priamy úmysel zmocniť sa cudzej veci, čo je v súlade s ustálenou teóriou zavinenia.
Takýto postup zodpovedá typickému priebehu lúpežných skutkov, ktoré i obžalovaný v minulosti páchal,

čo síce nezakladá v žiadnom prípade jeho vinu, ale čiastočne podporuje hodnotenie dôveryhodnosti
obhajoby v kontexte všetkých vykonaných dôkazov.
Odvolací súd sa zaoberal aj tvrdením obžalovaného o predchádzajúcom oslobodzujúcom rozsudku zo
dňa 05.04.2023. Tento rozsudok bol zrušený pre nedostatočné a nesprávne hodnotenie dôkazov a súdprvého stupňa po doplnení dokazovania odstránil všetky nedostatky, ktoré odvolací súd predtým vytkol.
Skutočnosť, že súd prvého stupňa po doplnení dokazovania prijal iný právny záver, ako prijal predtým,
nie je chybou, ale prejavom toho, že súd rešpektoval právny názor odvolacieho súdu a dôkazy posúdil

komplexne, v celej šírke a podľa zákona.
Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne zistil
skutkový stav a správne dospel k záveru, že obžalovaný A. B. sa dopustil skutku uvedeného vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku, pričom svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona. V konaní nevznikli žiadne dôvodné

pochybnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť v prospech obžalovaného, a odvolacie námietky smerujúce
proti výroku o vine sú preto nedôvodné.
K výroku o treste:
Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že súd prvého
stupňa nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia upravujúce určovanie druhu a výmery trestu. Okresný
súd síce formálne vychádzal z novely Trestného zákona účinnej od 06.08.2024, avšak jej obsahové

dôsledky na posúdenie trestnosti a individualizáciu trestu nezohľadnil v rozsahu, ktorý zákon vyžaduje.
Predovšetkým okresný súd nesprávne aplikoval priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného
zákona, teda že obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený. Odvolací súd konštatuje, že v čase
rozhodovania bolo možné prihliadať len na jedno predchádzajúce odsúdenie, ktoré má právny význam
pre danú vec, a to odsúdenie za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona uložené rozsudkom

Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 08.09.2010 pod sp. zn. 3T/208/2009 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave zo dňa 03.02.2011 pod sp. zn. 6To/133/2010. Toto odsúdenie je jediným
relevantným z pohľadu zákonnej recidívy, keďže na ostatné odsúdenia za trestnú činnosť spáchanú pred
prejednávaným skutkom nie je možné vzhľadom na ich zahľadenie prihliadať.
Zároveň však treba zdôrazniť, že okresný súd na toto relevantné odsúdenie už obligatórne prihliadol pri

aplikácii § 38 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého sa pri opätovnom spáchaní zločinu zvyšuje dolná
hranica trestnej sadzby o jednu tretinu.
Dolná hranica zákonnej trestnej sadzby tak bola v dôsledku tohto ustanovenia navýšená z 3 rokov
na 4 roky a 8 mesiacov. Opätovné zohľadnenie tej istej skutočnosti – teda toho istého odsúdenia pre
rovnaký druh trestnej činnosti – vo forme priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona

by znamenalo dvojité zaťaženie obžalovaného za tú istú okolnosť, čo je podľa ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR neprípustné, keďže by to odporovalo zásade ne bis in idem. Prvostupňový súd
teda postupoval v rozpore so zákonom, keď tú istú okolnosť hodnotil dvakrát – raz pri zvýšení dolnej
hranice trestnej sadzby a druhýkrát ako samostatnú priťažujúcu okolnosť.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že okresný súd pri identifikácii a hodnotení poľahčujúcich okolností
opomenul zohľadniť poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. p) Trestného zákona, hoci pre jej aplikáciu
boli splnené všetky zákonné predpoklady. Podľa tohto ustanovenia Trestného zákona sa za poľahčujúcu
okolnosť § 36 písm. p) považuje, ak páchateľ spáchal trestný čin, pričom trestné stíhanie bolo vedené
neprimerane dlho, a túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať jemu ani jeho obhajcovi. V danej

veci je nesporné, že skutok bol spáchaný dňa 03.10.2015 a od tohto dátumu uplynulo takmer desať
rokov bez toho (a vyplýva to i z obsahu spisového materiálu), aby dĺžka konania bola zapríčinená
obžalovaným. Takáto neprimeraná dĺžka trestného stíhania je objektívnym dôvodom na uplatnenie
uvedenej poľahčujúcej okolnosti.
Okrem toho okresný súd opomenul aj aplikáciu zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného

zákona, ktoré umožňuje mimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonnej sadzby v
prípade, že uloženie trestu v rámci zákonnej sadzby by bolo vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu
páchateľa neprimerane prísne, pričom sa toto ustanovenie aplikuje aj s poukazom na požiadavky
Dohovoru o ochrane ľudských práv, najmä právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Odvolací
súd považuje za nepochybné, že extrémna dĺžka trestného stíhania a okolnosť, že obžalovaný už v

súčasnosti vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody s predpokladaným koncom výkonu až v roku
2033, zakladajú dôvod na mimoriadne zmiernenie trestu v prejednávanej veci.
Odvolací súd preto uzatvára, že v prejednávanej veci bolo potrebné obžalovanému uložiť mimoriadne
znížený trest odňatia slobody, ktorý rešpektuje jednak zákonné limity novej právnej úpravy, jednak
princípy spravodlivosti a proporcionality.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti – najmä výrazne neprimeranú dĺžku trestného stíhania,
nesprávnu aplikáciu priťažujúcej okolnosti a aktuálny výkon dlhodobého trestu – považuje odvolací súd
zaprimeraný,zákonnýaspravodlivýtrestodňatiaslobodyvovýmere2rokova6mesiacovsozaradením
pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia (v súlade s § 48 ods.2 písm.b) Tr. zákona) , ktorý dostatočne napĺňa účel trestu z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie a
zároveň reflektuje na zásadu spravodlivého trestania v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv.
Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd preto zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods.3 Trestného poriadku a sám na
základe podaného odvolania obžalovaného podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.