Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. september 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124210152
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124210152.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX C. XXX, zastúpený: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát, so sídlom Svätoplukovo námestie 1/B, 949
01 Nitra, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 5.836,42 eura, o odvolaní žalovaného proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 16C/87/2024 – 372 zo dňa 9. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 16C/87/2024 – 372 zo dňa 9. apríla 2025

v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.200 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.); vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.); žalobcovi voči žalovanému priznal z prisúdenej

sumy nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: § 11, § 13 ods.
1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3, § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“); § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, §
92 ods. 1 a 2, zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o HaZZ“); čl. 1 bod 2, 3 veta prvá, čl. 2 bod 1, 2, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 bod 3 písm.

iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“); čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie; § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).

1.2.Napadnutýrozsudoksúdprvejinštancievpodstateodôvodniltým,žežalobcasažaloboudoručenou
súdu prvej inštancie dňa 01.10.2024 domáhal voči žalovanému zaplatenia 5.836,42 eura titulom

nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že pracuje v hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej aj len „HaZZ“) od roku 2020. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne
tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Žalobca za
obdobie september 2021 až august 2024 odpracoval spolu 2.138,47 hodín určenej služobnej povinnosti,pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín nebola započítaná do pracovného času, čo je v rozpore
so smernicou. Počas tohto obdobia dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,03 hodín týždenne.
Pracovný čas žalobcu tak presahuje 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ, ale aj

maximálne prípustný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice, pretože žiadna
z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítaná do fondu pracovného času vzhľadom na
to, že zákon o HaZZ ju nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice
a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“). Žalobca vyjadril názor, že smernica
nebola správne, respektíve v časti vôbec, transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,

a to do ustanovení zákona o HaZZ, preto predmetný zákon umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť
služobný čas príslušníka HaZZ tak, že sústavne prekračuje stanovený maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas. Právo žalobcu vyplývajúce z čl. 6 písm. b) smernice bolo a je pravidelne porušované,
pričom sa porušovanie vzťahuje na celé žalované obdobie, ako aj na všetky referenčné obdobia (4, 6
a 12 mesačné referenčné obdobie). Vo vzťahu k príčinnej súvislosti (v rámci jednej zložky nároku na
náhradu škody) žalobca uviedol, že došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva

na ochranu zdravia [čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“)] vzhľadom na to, že
účelom stanoveného maximálneho týždenného pracovného času bolo zabezpečenie odpočinku, tak aby
pracovník nespôsobil sebe, iným spolupracovníkom alebo iným osobám úraz v dôsledku vyčerpania,
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Žalobca zároveň uviedol zásah do práva na
súkromie a rodinný život (čl. 19 Ústavy SR), pretože musel odpracovať viac než bol povinný v zmysle

smernice, a to na úkor svojich blízkych. Žalobca odkázal na analogické aplikovanie ust. § 11 a 13
Občianskeho zákonníka, keďže smernica neobsahuje ustanovenia, ktoré by sa týkali náhrady škody.
Primeranú náhradu vo forme nemajetkovej ujmy si vyčíslil ako rozdiel medzi peňažnou náhradou v rámci
ust. § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a peňažnou náhradou podľa ust. § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ,
čo predstavuje 5.836,42 eura.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že má právomoc vec prejednať a rozhodnúť a je zachovaná
aktívna a pasívna vecná legitimácia. Zaoberal sa taktiež vznesenou námietkou premlčania zo strany
žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok nie je ani z časti premlčaný. Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí medzi majetkové práva, na ktoré sa vzťahuje premlčanie

vo všeobecnej trojročnej dobe podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zastal
názor, že k ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie
práve tým, že nebol dodržaný maximálny limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice.
Predmetné porušenie čl. 6 písm. b) smernice mohol žalobca zistiť za mesiac september až uplynutím
tohto mesiaca, a preto bolo možné právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť najskôr v prvý deň

nasledujúcehomesiaca(01.10.2021),pričomžalobabolapodanánasúdprvejinštanciedňa01.10.2024,
teda v rámci trojročnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nárok nie je
premlčaný.Podotkol,žepremlčaciadobamohlazačaťplynúťaždňomnasledujúcimpodni(02.11.2024),
kedy žalovaný s konečnou platnosťou prestal porušovať právo Európskej únie, a to transpozíciou
absentujúceho ustanovenia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Následne súd prvej inštancie

skúmalpredpokladynanáhraduškody(nemajetkovejujmy)vzmyslejudikatúryESD(závažnéporušenie
úniovej normy; existencia škody – vznik nemajetkovej ujmy; existencia priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva únie a škodou spôsobenou poškodenému jednotlivcovi). Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že prišlo k namietanému porušeniu predmetného článku smernice, pretože žalovaný, ktorý je
členským štátom Európskej únie, neprijal všetky potrebné opatrenia tak, aby priemerný pracovný čas

žalobcu pre obdobie každých siedmych dní, vrátane nadčasov neprekročil maximálny, úniovým právom
stanovený limit 48 hodín. Toto ustanovenie smernice nebolo správne prebraté do právneho poriadku
Slovenskej republiky, pretože umožňovalo, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane
nadčasov presiahol 48 hodín, keďže do pracovného času žalobcovi nezapočítaval v žalovanom období
čas služobnej pohotovosti, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice. Súd prvej inštancie mal za splnenú

podmienkuzávažnosti,pretožeporušeniepredmetnéhočlánkusmernicejedostatočnezávažné,pretože
ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej únie a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je
v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že nie je možné sa od
čl. 6 písm. b) smernice odchýliť v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 smernice, pokiaľ ide o také činnosti,
akou je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Ďalej súd prvej inštancie mal za splnenú aj podmienku

príčinnej súvislosti, keďže porušením práva zo strany žalovaného došlo k vzniku škody u žalobcu, a to
zásahom do jeho ústavného práva na ochranu zdravia a do práva na súkromie a na rodinný život, keďže
muselodpracovaťviacnežbolpovinnývzmyslesmernice,atonaúkorsebaasvojichblízkych.Súdprvej
inštancie dospel k záveru, že je potrebné celý čas služobnej pohotovosti započítať do pracovného časužalobcu, keďže ten musel byť prítomný na pracovisku počas výkonu služobnej pohotovosti s poukazom
na judikatúru ESD. Súd prvej inštancie sa oboznámil aj s prílohou č. 4 zákona o HaZZ, v rámci ktorej bola
prebratá aj časť smernice, avšak úprava v predmetnom zákone nie je v súlade s právom Európskej únie,

pretože z nej nie je možné dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.

1.4. Súd prvej inštancie ako ďalší predpoklad zodpovednosti skúmal preukázanie ujmy žalobcu.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma

nerešpektovaním smernice pri rozvrhovaní pracovného času, keďže prišiel o množstvo voľného času.
Súd prvej inštancie konštatoval, že za rok 2021 žalobca za obdobie 09 – 12/2021 celkom 891,6 hodín, čo
v priemere predstavuje 51,15 hodín týždenne; za rok 2022 za obdobie 01 – 12/2022 celkom 2683 hodín,
čo v priemere predstavuje 51,46 hodín týždenne; za rok 2023 za obdobie 01 – 12 /2023 celkom 2623,17
hodín, čo v priemere predstavuje 50,31 hodín týždenne; za rok 2024 za obdobie 01 – 08/2024 celkom
1799,3 hodín, čo v priemere predstavuje 51,62 hodín týždenne. Ďalej súd prvej inštancie poukázal

na to, že strata času, ktorú žalobcovi spôsobil žalovaný opomenutím úplnej transpozície smernice
do právneho poriadku Slovenskej republiky, je nenavrátiteľná. Už túto stratu času je možné považovať
za vznik ujmy na strane žalobcu, keďže nedobrovoľne musel stráviť za žalované obdobie veľký počet
hodín v práci, ktoré odpracoval nad rámec úniovým právom stanoveného limitu. Žalobca tak nemal
možnosť realizovať svoj súkromný život podľa svojich predstáv a pri svojom náročnom povolaní nemal

možnosť zregenerovať. V rozhodnom čase právna úprava v zákone o HaZZ neobsahovala žiadne
mechanizmy zabezpečujúce neprekračovanie 48 hodinového týždenného pracovného času v každom
období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Až na základe novely účinnej od 01.11.2024
zákonodarca reagoval na zjavne nežiaduci právny stav, vedomý si podávania veľkého množstva žalôb
na štát. Súd prvej inštancie nepovažoval výpočet pracovného času žalobcu zo strany žalovaného za

správny. Stotožnil sa s názorom žalobcu v tom, že je možné vychádzať z údajov na výplatných páskach.
Právny názor žalovaného, podľa ktorého pri výpočte priemerného pracovného času poukazoval na tzv.
neutralizáciu , v zmysle ktorej sa odpočítava z pracovného času dni dovolenky, PN alebo OČR. Takáto
možnosť však nevyplýva z predmetného zákona o HaZZ. Súd prvej inštancie sa taktiež nestotožnil
s názorom žalovaného, podľa ktorého sa v ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ čas odpočinku posudzuje

ako služobný čas, avšak tento čas nie je služobným časom. Nezapočítanie dovolenky do priemerného
pracovného času zákonodarca učinil až predmetnou novelou, pričom právna úprava predmetného
zákona neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by bolo potrebné aplikovať právnu normu aj
na právne vzťahy so spätnou účinnosťou. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že právna úprava
v žalobnom období umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti

do služobného času a rozvrhnúť čas žalobcovi tak, že tento prekročí maximálnu hranicu stanovenú
smernicou. Skutočnosť, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý
a aktívny a má miesto na oddych, je v tejto súvislosti bez právneho významu, pretože žalobca musí byť
na pracovisku, respektíve v budove hasičskej stanice, nemôže ju opustiť a musí byť pripravený vykonať
výjazd.

1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia, pričom je potrebné vychádzať z vnútroštátnej úpravy s poukazom
na judikatúru ESD. Poukázal na to, že nárok žalobcu je osobitným nárokom, a preto je potrebné
zistený skutkový stav subsumovať pod ustanovenia pojednávajúce o zásahu do osobnosti žalobcu

prostredníctvom analógie podľa ust. § 11 až § 13 v spojení s ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na povahu porušeného práva a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo (žalovaný, ako členský štát Európskej únie neprijal nevyhnutné opatrenia
na zabezpečenie neprekročenia maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času podľa
smernice) a vzhľadom na žalovaný zodpovedný subjekt, ktorý je štát, nie je na mieste žaloba na

upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov. Neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru o potrebe finančného
zadosťučinenia s poukazom na súdnu prax. Pokiaľ si žalobca vybral finančné zadosťučinenie, len
takéto odškodnenie je podľa názoru súdu prvej inštancie adekvátne vo vzťahu k vzniknutej ujme. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že nie je správna argumentácie žalovaného, že náhrada škody sa

má kompenzovať prostredníctvom náhradného voľna a až následne peniazmi. Poukázal na to, že
čerpanie náhradného voľna by len paralyzovalo činnosť hasičského zboru. Zároveň súd prvej inštancie
konštatoval, že v podobných veciach boli vždy priznávané náhrady nemajetkovej ujmy.1.6. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v prvom rade zohľadnil, že žalobca
pôsobí ako príslušník Hasičského a záchranného zboru 5 rokov, pričom vykonáva nesmierne psychicky
a fyzicky náročnú prácu. V konaní bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, ktorý v žalovanom

období preukázateľne priemerne odpracoval viac než mal podľa smernice. Nemohol tak zrelaxovať
a venovať sa svojmu súkromnému životu, pričom sa mu zhoršil vzťah s manželkou. Ďalej súd prvej
inštancie prihliadol aj na závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú vyhodnotil ako stredne závažnú
vzhľadom na to, že žalovaný ako členský štát Európskej únie dlhodobo udržiaval protiprávny stav,
tento stav neriešil a podľa názoru súdu prvej inštancie mal včas prijať potrebné opatrenia, na základe

ktorých by sa zamedzilo prípadnému vzniku ujmy na právach fyzických osôb. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že žalovaný vedel o existencii protiprávneho stavu, keďže je stranou sporu na súdoch
Slovenskej republiky, ktoré trvajú od roku 2015, pričom mal dosť času predísť ďalším sporom. Súd prvej
inštancie prihliadol aj na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie,
čo predstavuje osobitný zásah, ku ktorému nemuselo prísť. Súd prvej inštancie konštatoval, že napriek
menej závažnej povahe tohto zásahu oproti iným zásahom do práv, tak to nič nemení na závere súdu

prvej inštancie, aby žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, pretože ani morálne zadosťučinenie
nie je dostačujúce na zmiernenie dôsledkov, a to vzhľadom na okolnosti, charakter, trvanie a intenzitu
predmetného zásahu. Ďalej súd prvej inštancie posúdil aj intenzitu a trvanie neoprávneného zásahu.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento zásah trval počas celého žalovaného obdobia (3 roky),
a preto aj intenzita tohto zásahu bola determinovaná predovšetkým dobou trvania porušovania práv

žalobcu.Súdprvejinštancietakdospelkzáveru,žepriznanienáhradynemajetkovejujmyvovýške2.200
eur zodpovedalo všetkým okolnostiam prípadu s poukazom na rozhodovaciu činnosť Okresného súdu
Nitra v podobných veciach. Súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného, ktorá spočívala
v premrštenej sume, ako nedôvodnú, pretože v porovnaní s najzávažnejším zásahom do práv osoby,
ktorý predstavuje smrť človeka, sa jedná o oveľa nižšiu sumu, akú je možné priznať obetiam trestných

činov. Súd prvej inštancie zároveň pi určení predmetnej výšky zostal v rovine, na základe ktorej súdy
v podobných veciach priznávajú výšku nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
nečinnosťžalovanéhonemôžebyťnaťarchužalobcu,ktorýnevedelovplyvniť,abyžalovanýzačalkonať.
Ďalej súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, ktorá spochybňovala, že si
žalobca uplatňuje mzdové nároky, pretože žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje náhradu škody

a nie mzdový nárok. Súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu k návrhom na vykonanie
dokazovania vo vzťahu k tabuľke zhody (predložené žalovanou, ako aj listinným dôkazom lekárske
prepúšťacie správy – predložené žalobcom), pretože strany mohli tieto návrhy predložiť oveľa skôr, keby
konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Strany boli vyzvané na uplatnenie
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v rámci repliky a dupliky. V lehote určenej súdom

prvej inštancie predmetné návrhy na vykonanie dokazovania nezaslali, pričom boli riadne poučené
o následkoch sudcovskej koncentrácie.

1.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu, keď plne úspešnému
žalobcovi (čo do základu nároku) priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

2. Proti napadnutého rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote a v rozsahu výroku I. a III. odvolanie
domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Napadnutý

rozsudok považoval za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

2.1. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s transpozíciou čl. 6 písm.
b) smernice, keďže tento článok je podľa názoru žalovaného transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne v § 85 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý stanovuje maximálny priemerný týždenný pracovný
čas vrátane nadčasov a predmetné ustanovenie sa aplikuje aj v prípade hasičov, pretože je vzťah
subsidiarity medzi Zákonníkom práce a zákonom o HaZZ. Ďalej podľa tvrdení žalovaného súd prvej
inštancie pochybil, ak za preukázanie 1. podmienky náhrady škody považoval nesprávnu transpozíciu
smernice, a to bez skúmania, či k porušeniu práva žalobcu došlo. Poukázal na to, že čl. 2 smernice

nepredstavuje právnu normu, ktorá by jednotlivcom priznávala právo, a preto nemôže byť predmetom
preukazovania 1. podmienky náhrady škody len v dôsledku toho, že zákon o HaZZ nereflektuje definíciu
pracovného času v zmysle predmetného článku smernice. Ďalej sa žalovaný nestotožnil s postupom
súdu prvej inštancie v tom, že sa s otázkou priemerného času vysporiadal až v súvislosti so vzniknutouujmou, pričom predmetnú otázku mal posudzovať v súvislosti s 1. podmienkou nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Zároveň žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie pochybil aj v otázke výpočtu
priemerného týždenného pracovného času žalobcu, pretože postupoval nesprávnym postupom. Vo

vzťahu k pracovnému času žalovaný uviedol, že fond pracovného času nepredstavujú hodiny, ktoré by
bolo možné subsumovať pod pojem „pracovný čas“, keďže sem patria aj hodiny ako napr. na dovolenku
alebo dodatkovú dovolenku. Súd prvej inštancie v rámci posudzovania pracovného času skúmal len
služobný čas a nezaoberal sa námietkami žalovaného vo vzťahu k iným dňom voľna, a preto sa odchýlil
od chápania dní odpočinku, ktoré taktiež subsumoval pod pracovný čas. Žalovaný uviedol ako podľa

neho vyzeral odpracovaný čas žalobcu. Konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
pracovný čas, ak vychádzal z fondu pracovného času, ktorý nie je predmetom sporu, a tým porušil
práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Zároveň súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keďže zistil vyšší počet odpracovaných hodín žalobcom než v skutočnosti žalobca
odpracoval.

2.2. Žalovaný sa ďalej vyjadril k referenčnému obdobiu. Uviedol, že odkazuje na nahrávku ústneho
prednesu na pojednávaní zo dňa 09.04.2025, kde boli zhrnuté všetky relevantné argumenty. Nad rámec
toho uviedol, že súd prvej inštancie v tejto otázke vytrhol z kontextu časť rozhodnutia ESD, pričom jeho
závery sú zmätočné, pretože na jednej strane dospel k záveru, že nie je možné aplikovať 6 – mesačné
obdobia, ale na druhej strane aplikoval 4, 8 a 12 – mesačné obdobia a neuviedol, prečo v každom roku

aplikoval iný rozsah obdobia. Žalovaný vyjadril názor, že z judikatúry ESD, z výkladového oznámenia
Komisie, zo smernice, ako aj z povahy veci a charakteru práce hasiča a ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ,
vyplýva povinnosť aplikácie referenčných období v tomto konaní. Súd prvej inštancie mal pochybiť
v tom, že neaplikoval pružné referenčné obdobie a začiatok plynutia žalovaného obdobia nenaviazal
na dátum uplatnenia nároku. Žalovaný dospel k záveru, že začiatkom žalovaného obdobia je október

2021 a toto plynie do augusta 2024 (posledný uplatnený mesiac žalobcom). Zároveň nie je možné do
skúmania odpracovaných hodín žalobcu zahrnúť dni voľna, respektíve nie je možné vychádzať z fondu
pracovného času. Žalovaný bol toho názoru, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho týždenného
priemerného pracovného času celkovo o 40,456 hodín za celé žalované obdobie (1,556 hodiny týždenne
v 1. referenčnom období žalovaného obdobia). Žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal, že toto

porušenie by bolo spôsobilé mu privodiť škodu a takisto nepreukázal existenciu a vznik nemajetkovej
ujmy. Ďalej žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k 2. podmienke nároku na náhradu škody porušením
práva únie mu nie je jasné, ako mohla žalobcovi vzniknúť ujma v dňoch voľna. Súd prvej inštancie, podľa
názoru žalovaného, neuviedol žiadnu konkrétnu nemajetkovú ujmu žalobcu, iba všeobecne vychádzal
zobdobnýchrozhodnutí.Zároveňžalovanýpoukázalnato,žetvrdeniažalobcuneboliničímpreukázané,

ako napríklad hádky s manželkou, alebo že by nemal čas sprevádzať deti k lekárovi, čas venovať sa
rodine. V tejto súvislosti žalovaný uviedol vlastné tvrdenia, respektíve vlastné vnímanie skutkového
stavu. Žalobca potvrdil plán služieb na každý mesiac svojim podpisom. Ujma na voľnom čase sa viaže
aj na jeho štúdium na vysokej škole, čo mal uviesť žalobca. Žalobca zároveň nikdy nežiadal o náhradné
voľno.

2.3. V otázke výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaný argumentoval tým, že súd prvej inštancie
vychádzal len z tvrdení žalobcu o tom, že si neuplatňuje mzdové nároky a nevysvetlil, prečo
neaplikoval ust. § 124 ods. 1 CSP a neposúdil žalobu podľa obsahu. Žalovaný napadnutý rozsudok
považoval za nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie pri stanovení výšky nemajetkovej

ujmy vychádzal z komparácie obdobných prípadov. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia súvisiace
s nemajetkovou ujmou. V napadnutom rozsudku podľa názoru žalovaného absentuje stanovenie
konkrétnych skutočností, ktoré predstavujú nemajetkovú ujmu žalobcu, súd prvej inštancie len
všeobecne skonštatoval rodinné pomery bez zdôvodnenia toho, aký vplyv na tieto skutočnosti mala
údajná práca nad rámec limitu podľa smernice. Žalovaný poukázal na to, že sa s jeho námietkami súd

prvej inštancie nevysporiadal. Zároveň konštatoval, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že
podiel žalobcu je nulový vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (jeho súhlas s plánmi služieb, štúdium
na vysokej škole). Žalovaný bol toho názoru, že bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP, pretože súd aplikoval sudcovskú koncentráciu na tabuľku zhody predloženú žalovaným
dňa 09.04.2025. Koncentrácia sa nemôže vzťahovať na predmetnú listinu, pretože bola vyhotovená

v legislatívnom procese a bola dostupná na stránke Národnej rady Slovenskej republiky.

3. Podaním zo dňa 01.07.2025 žalobca reagujúc na odvolanie žalovaného uviedol, že súd prvej
inštancie rozsiahlo skúmal naplnenie podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody a riadneich v napadnutom rozsudku rozviedol. Jeho závery o vzniku zodpovednosti žalovaného považoval
žalobca za správne, pričom poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel k rovnakému záveru, ktorý
prezentujú aj odvolacie súdy. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že čl. 6 písm. b) smernice mal byť

transponovaný do ust. § 85 ods. 9 Zákonníka práce, žalobca konštatoval nesprávnosť takéhoto záveru.
Uviedol, že z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná povinnosť hasičov v mieste
výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V rozhodnom čase tak právna úprava
obsiahnutá v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný (pracovný) čas
tak, že presahuje maximálnu hranicu stanovenú smernicou. Žalobca zároveň poukázal na opätovnú

zmenu zákona o HaZZ zákonodarcom, pričom konštatoval, že táto skutočnosť dokazuje, že predmetný
zákon riadne nereflektoval na požiadavky smernice. Žalobca sa tak stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie o netransponovaní čl. 6 písm. b) smernice do vnútroštátneho poriadku. K námietke žalovaného
spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie neskúmal, či došlo k porušeniu práva žalobcu, žalobca
konštatoval, že táto argumentácia je nesprávna s poukazom na bod 45. napadnutého rozsudku. Súd
prvej inštancie jasne definoval, kedy a ako došlo k porušeniu práva žalobcu za jednotlivé roky.

3.1. Ďalej žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s použiteľnosťou údajov
z fondu pracovného času v zmysle ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ. Fond pracovného času vo
všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový
úsek. Zákonodarca až novelizáciou predmetného zákona upravil, že napr. dovolenku nie je možné

započítať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia
potvrdzuje nutnosť v prípade absencie takejto úpravy, uvedený čas zahrnúť do priemerného pracovného
času. Žalobca poukázal na to, že z jeho jednotlivých plachiet ID vyplýva započítanie dovolenky,
návštevy lekára, rehabilitácie a pod, do jeho odpracovaných hodín práve žalovaným. Žalobca tak
považoval právnu argumentáciu žalovaného za účelovú. Na podporu svojej argumentácie uviedol

rozsiahle množstvo rozhodnutí okresných a krajských súdov Slovenskej republiky, ako aj poukazoval
na judikatúru ESD. S poukazom na svoju argumentáciu a predmetné rozhodnutia žalobca považoval
postup súdu prvej inštancie pri prepočte priemerného času žalobcu za správny. Vo vzťahu k námietke
žalovaného o tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na aplikovateľnosť referenčných období, žalobca
poukázal na bod 48. napadnutého rozsudku, a preto vyhodnotil predmetnú argumentáciu žalovaného

za nesprávnu. Slovenská právna úprava obsiahnutá v zákone o HaZZ v rozhodnom čase neobsahovala
žiadne mechanizmy zabezpečujúce neprekračovanie 48 hodinového týždenného pracovného času
v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Ustanovenie § 86 zákona o HaZZ
sa síce týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie 6 mesiacov), ale nesúvisí to
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Za irelevantnú považoval

námietku žalovaného o možnosti rozširovania referenčných období až na 6 mesiacov, pretože podľa čl.
19 smernice, ide iba o možnosť výnimky. Zároveň poukázal na to, že v prípade čl. 17 bod 3 písm. iii)
smernice nejde o priamy účinok, pretože nepriznáva individuálne právo jednotlivcovi. Aj v tejto rovine
žalobca poukázal na množstvo rozhodnutí odvolacích súdov na podporu svojej argumentácie. Ďalej
žalobca konštatoval, že závery súdu prvej inštancie ohľadne referenčných období sú správne. V prípade

ustanovenia § 86 zákona o HaZZ nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s maximálnou
priemernou dĺžkou týždenného pracovného času s prihliadnutím na skutočnosť, že do predmetného
zákona nebol transponovaný čl. 6 písm. b) smernice. Referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie
týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až novelizáciou zákona o HaZZ,
pričom žalovaný opätovne poukázal na to, že ak by právna úprava upravovala referenčné obdobia,

tak by k novelizácii nedošlo. Žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
vyčerpávajúco vyjadril k nemajetkovej ujme v priamej korelácii na žalobcu. Odôvodnenie súdu prvej
inštancie v tom smere žalobca považoval za presvedčivé a námietky žalovaného za irelevantné. Súd
prvej inštancie sa riadne vysporiadal s dôvodmi ako aj s určením výšky nemajetkovej ujmy, pričom svoje
úvahy podrobne vysvetlil. Súd prvej inštancie zároveň podľa názoru žalobcu správne odmietol námietky

žalovaného spočívajúce v tom, že si žalobca uplatnil v tomto konaní mzdový nárok. Žalobca od začiatku
konštatoval, že si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca na základe ním uvedenej
argumentácie žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Replikou zo dňa 07.07.2025 sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Uviedol, že zotrváva na

svojej skutkovej a právnej argumentácii. Na jej podporu poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov
vzhľadom na to, že žalobca vo svojom vyjadrení odkazoval taktiež na viaceré rozhodnutia. Žalobca
na predmetné vyjadrenie žalovaného reagoval duplikou zo dňa 08.07.2025. Konštatoval, že zotrváva
na svojej predchádzajúcej argumentácii a rozhodnutia, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojej replikev súvislosti s odlišným názorom na použiteľnosť referenčných období, predstavujú ojedinelú výnimku.
Iné, nové a relevantné skutočnosti pre rozhodnutie neuviedol.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti podľa ust. § 365 a nasledujúce CSP,
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania

žalovaného.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú
nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je

záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom
rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a
stanoviská nie sú záväzné.

9. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.

10. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej

služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

11. Podľa čl. 6 smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;

b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

12. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

13. Podľa čl. 17 bod 3 písm. iii) smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky
článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:

službytlače,rádia,televízie,filmovejtvorby,pôštatelekomunikácií,sanitky,protipožiarneslužbyaslužby
civilnej ochrany.

14. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.15. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

16. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

17. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje

právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania. Príkladom porušenia práva na spravodlivý proces je relevantná
intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

19. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na

spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povinnosťou súdov
ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne
dodržiavané. Odôvodnenie predstavuje tú časť rozhodnutia, v ktorej súd interpretuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Len také odôvodnenie súdneho rozhodnutia

napĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na spravodlivý proces, z ktorého je zrejmá
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má tak obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má spĺňať požiadavku zrozumiteľnosti. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom takéhoto odôvodnenia je

predovšetkýmdeklarovaťsprávnosťrozhodnutia;zároveňjeajprostriedkomkontrolysprávnostipostupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej
strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných
prostriedkov. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť,
prečo tak rozhodol. Pri odôvodňovaní rozhodnutia je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia

bol popisný a formálny a naopak dôsledne dbať o to, aby obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú
konzistentné a navzájom si neodporujú. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, predstavujúce akýsi návod
pre súdy pri písaní odôvodnenia rozhodnutia, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

20. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, majúcou za následok i jeho nepresvedčivosť, sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky
s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov, a tým sa mu odníma

možnosť konať pred odvolacím súdom. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné
vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu [viď závery
vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
aj len „Najvyšší súd SR“) z 03.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2]. Za nedostatok zásadného vysvetlenia

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov,
vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bolo rozhodnutie závislé.

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že

predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú
pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná
manudukčná povinnosť súdu.22. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,

na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §
192 až § 194 CSP.

23. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového
stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne

považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t.
j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

24. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého
rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom
pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak spĺňa vyššie popísané
atribúty (odsek 19. a 20.) takého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré napĺňa požiadavky vyplývajúce zo

základného práva na spravodlivý proces.

25. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

26. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 2 CSP a
za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní odvolací súd
dopĺňa nasledovné:

27. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovanou stranou v takomto spore je štát, je bez právneho
významu, keďže z judikatúry ESD jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej

porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

28. Odvolací súd konštatuje, že zákon o HaZZ v ust. § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého

odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.
4). Z predmetných ustanovení predmetného zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti

spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. ESD opakovane konštatoval, že
pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice vymedzuje „pracovný čas“ ako„akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.
Ako Súdny dvor Európskej únie zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý

čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu
kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor
v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu,
pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru
povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.

Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských
štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie
potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať
rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho

práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
explicitne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len

prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už ESD viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku
pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú
viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

29. Súdny dvor Európskej únie tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času (C-397/01 vo veci L., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom
v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas
nezávisle od toho, o akú prácu ide. Osobitne v prípade hasičov ESD potvrdil, že pracovný čas

zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas ustanovený smernicou (C-429/09 vo veci K., C-52/04 vo veci L. Q. K. G.). Pretože žalobca
musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas
služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie

článku 6 písm. b) smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada (§ 122 ods. 1 zákona o HaZZ).

30. Vo vzťahu k samotnému nároku na náhradu škody odvolací súd uvádza, že aj podľa odvolacieho
súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia

práva únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice nebolo do právneho poriadku
Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný

týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na správnosť záveru o porušení
článku6písm.b)smernicenemávplyvaniskutočnosť,žežalovanývzmyslečlánku16písm.b)smernice
v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice uplatnil na výpočet priemerného pracovného
času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona o HaZZ), pretože podľa
výsledkov dokazovania v spornom období (od septembra 2021 do augusta 2024) žalobcov priemerný

týždenný služobný čas presiahol každý mesiac hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice
vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie,
ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore
s judikatúrou ESD (napr. C-429/09).

31. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolosporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že do konca roka 2021 na 17 hodinovú
riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku; od
01.01.2022 boli pracovné zmeny žalobcu rozvrhnuté na 16 hodinový výkon služby a na to nadväzujúcu

8 hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Služobné povinnosti sú určované na čas nočných
hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských
zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Z výplatných pások a prehľadu odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti a priemerného pracovného času, ktorý predložil žalobca spolu so
žalobou je nesporné, že počas rozhodného obdobia u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu

maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, tak ako je uvedené vyššie (odsek 30.).

32. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že smernica neobsahuje žiadne ustanovenia o práve
na náhradu škody v prípade jej porušenia. Je na vnútroštátnom práve členských štátov Európskej únie,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú právnu
úpravuohľadneprávajednotlivcananáhraduškodyprotištátuspôsobenejporušenímprávaúnie.Takúto
právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne
ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu

(analógia podľa ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nesprávne v odvolaní namieta,
že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca
v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice v žalovanom období odpracoval viac ako 48 hodín týždenne.
Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil súdu prvej inštancie
doklady od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky), ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil

a nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým,
že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48 hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín
týždenne podľa ust. § 85 ods. 2 veta prvá zákona o HaZZ) bol preukázaný v konaní pred súdom prvej
inštancie. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale
v rozpore s článkom 6 písm. b) v spojení s článkom 2 bod 1 smernice mu odpracované hodiny určenej

služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.

33. V uvedenej súvislosti odvolací súd konštatuje, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou
žalovaného, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno

žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.
vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti, nemožno podľa odvolacieho
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie

dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo (nejedná sa
o taxatívny výpočet), právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.
Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna
satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností,
za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času

podľa článku 6 písm. b) smernice) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby

v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy
za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho
práv vyplývajúcich zo smernice. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnejpohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,
že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Odvolací súd zároveň konštatuje,
že žalobca v dostatočnej miere preukázal vzniknutú ujmu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice

do právneho poriadku Slovenskej republiky.

34. V tejto rovine odvolací súd ďalej konštatuje že, peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby
mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada
ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo výške 2.200 eur odvodil

od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť
žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa
povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku
primeranosti.Rozhodnutiejekonzistentnéajsvýškounáhradpriznanýchvobdobnýchsúdnychsporoch,
a preto bol zachovaný princíp právnej istoty zakotvený v čl. 2 CSP.

35. Odvolací súd poukazuje aj na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov v konaniach o náhradu
škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru proti žalovanému
z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v tomto konaní. Aj
v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon

štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín a všetky námietky
žalovaného boli posúdené ako nedôvodné. Takisto aj odvolací súd na podporu svojej argumentácie
poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/85/2023 zo dňa 28.08.2024,
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8Co/20/2025 zo dňa 26.03.2025 a tiež napr. rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/54/2024 zo dňa 22.08.2024, či rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 9Co/112/2024 zo dňa 30.01.2025. Odvolací súd tak nevzhliadol žiaden žalovaným
namietaný odvolací dôvod.

36. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor

rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02,
I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04,
III.ÚS284/08).Odvolacísúdtedaniejeviazanýprávnymnázoromstránsporuanerozhodujenazáklade
nespokojnosti strany s výsledkom konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že je potrebné mať na
zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07)

37. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti

napadnutého rozsudku v napadnutej časti I. a III. výroku súdu prvej inštancie, a preto ho ako vecne
správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

38. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, tak mu

odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť

spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.