Rozsudok – Rodina a mládež ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/114/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119013347
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2119013347.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuMgr.PavlaMacháčaasudcovJUDr.Kataríny

Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B. C., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX v D.,
trvalé bydlisko E. XXX/X, F. – C. A., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona k § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. júna 2024, sp. zn. 4T/62/2019, na verejnom zasadnutí
konanom 9. septembra 2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu zrušuje.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona sa
obžalovaný A. B. C., narodený XX. XXXXXXXXX XXXX v D., trvalé bydlisko E. XXXX/X, F. – C. A.,

o d s u d z u j e

podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 (ďalej len Trestný zákon), s použitím
§ 36 písm. j), § 38 ods. 2 a § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ustanovuje skúšobná doba na
5 (päť) rokov.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. f), písm. j) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť
v skúšobnej dobe
- písomne sa ospravedlniť poškodeným F. G. C. a H. I. I. a
- podrobiť sa psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo 17. júna 2024, č. k. 4T/62/2019-1103, uznal
obžalovaného A. B. C. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) k
§ 138 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
od začiatku roku 2014 až do 25.05.2018 (s výnimkou 28.04.2015, teda skutku zo dňa 28.4.2015, za ktorý
bol priestupkovo postihnutý blokom na pokutu zaplatenú na mieste zo dňa 28.4.2015, č. E0961767-69
a dňa 15.09.2014, teda skutku zo dňa 15.9.2014 v čase asi o 12:00 hod., za ktorý bol priestupkovo

postihnutý rozkazom OÚ TT zo dňa 4.3.2015, sp. zn.: OU-TT-OVVS2-2015/002395 ) v J., na adrese H.
XXXX/XX v rodinnom dome psychicky týral svoju manželku F. G. C., nar. XXXX, z J. a nevlastnú dcéru
I. I., predtým J., nar. XXXX z J., takým spôsobom, že:-vtedajšiumanželku(F.G.C.)opakovanevyháňalzospoločnýchpriestorovdomu,preddeťmiponižoval,
zosmiešňoval, vyjadroval sa : „sklapni, drž hubu, pozri sa ako vyzeráš, už si vyliezla z búdy“ nadával jej,
kritizoval jej výzor, opakovane kritizoval jej konanie ako varenie, upratovanie ako zlé a nedostatočné,

že, často perie, kontroloval ju pri nakupovaní potravín, zakazoval jej pozývať do domácnosti rodinu a
priateľov a obmedzoval pri stretávaní s nimi, vyvolával u nej stres a strach tým, že jej hrozil súdmi,
udaniami na polícii, že ju dostane na psychiatriu, lebo je labilná, psychicky narušená a
- nevlastnú dcéru opakovane vyháňal z domu so slovami, že jej v dome nič nepatrí, že si ju podá,
vulgárne nadával, prikazoval, aby sa stravovala iba vo svojej izbe, zakazoval jej zdržiavať sa v ostatnej

časti domu, robil schválnosti, že jej zjedol jedlo, ktoré mala v chladničke a si ho nepodpísala, vypínal
radiátor v izbe, prehľadával jej osobné veci, - manželke aj nevlastnej dcére sa vyhrážal odstránením
z tohto sveta, počas zimy odstavoval v spoločnej domácnosti teplú vodu a kúrenie, nabádal syna, aby
im vulgárne nadával,
pričom správanie obžalovaného vyvolávalo u oboch poškodených strach a spôsobovalo im psychické
utrpenieanaposledydňa25.5.2018včasepribližneokolo18.30hod.vJ.K.L.H.M.XXXX/XXnachodbe

rodinného domu po predchádzajúcej slovnej výmene sa nevlastnej dcére I. I. (predtým J.) vyhrážal
slovami, že situáciu treba riešiť jej odstránením zo sveta, následne ju chytil rukou za rameno, ťahal ju
smerom do vnútra domu, na čo poškodená kričala, potom čo počula tento krik jeho manželka uviedla B.
C., aby dal dcére pokoj, tento jej však odvetil, aby konečne obe dve odišli z ich domu, že do roka a do
dňa sa ich zbaví, čím u oboch vzbudzoval strach o život.

2. Okresný súd obžalovanému uložil podľa § 208 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák.,
§ 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48
ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
3. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor k opravnému prostriedku nevyjadril,
rovnako ako splnomocnená zástupkyňa poškodených osôb, ktorí v zákonom stanovenej lehote

odvolanie nepodali. Obžalovaný po porade s obhajcom ihneď zahlásil odvolanie.
4. Obžalovaný zahlásené odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Petra Peružeka
(ďalej len obhajca), a to osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 3. septembra 2024.
4.1. Obhajca v odvolaní zdôraznil, že odvolanie smeruje čo do výroku o vine a do výroku o treste
a odôvodňuje ho nesprávnym právnym posúdením a závažným porušením práva na obhajobu. Na

podklade ustálenia skutkovej vety okresným súdom zastával názor, že z vykonaného dokazovania mohli
vyplynúť niektoré skutočnosti, ktoré rozhodne však nemali jednak trvalý charakter a boli výsledkom
vzájomných hádok medzi obžalovaným a poškodenými a nikdy nedosiahli intenzitu žiadneho trestného
činu. V odvolaní následne namietal nesprávne posúdenie skutku ako trestného činu, nevykonanie
navrhnutých svedkov a neuskutočnenie znaleckého posudku či nesprávne uloženie trestu odňatia

slobody.
4.2. K nesprávnemu posúdeniu skutku ako trestného činu. V rámci tohto druhu odvolacích námietok
obhajca zhrnul, že kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove,
spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením
rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,

vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným
správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť. Zároveň
v posudzovanom prípade má ísť o závažnejší spôsob konania – po dlhší čas. V posudzovanom prípade
súd „ustálil“, že bolo preukázané, že obžalovaný týral blízku osobu spôsobujúc jej psychické utrpenie
ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu alebo iným

správaním, ktoré ohrozuje jej psychické zdravie a to po dlhší čas. Brojil, že súd pri preukazovaní viny
uvedené „stiahol“ na obe poškodené, čo však nebolo preukázané dôkazmi.
4.3. Obhajca vytiahol z výpovede poškodenej J., teraz I., nasledovné skutočnosti, teda že značnú časť
roka 2014 žila u starej matky A., v novembri 2014 u rodiny J. až do roku 2015, kedy ju matka požiadala,
aby sa vrátila, od roku 2016 /logicky od septembra/ sa zdržiavala na internáte – chodila na vysokú

školu a tak chodila domov, prípadne u starých rodičov J. len na víkendy. Tu teda okresný súd sa
nedostatočne vysporiadal jednak s tvrdeniami poškodenej o nadávkach, ktoré ani nepoňal do skutkovej
vety, ale mal údajne preukázané, že boli naplnené rovnaké skutkové podstaty ako u poškodenej C..
Toto konštatovanie je podľa mienky obhajcu v priamom rozpore s vykonaním dokazovaním. Rovnako
nesprávne interpretoval a teda ani nevykonal reálne dokazovanie, kedy vôbec vo vzťahu k tejto

poškodenej k protiprávnemu konaniu po dlhší čas malo nastať, nakoľko do dosiahnutia plnoletosti bola u
starých rodičov a potom na internáte. Je ťažké vyvodiť, že k týraniu dochádzalo len cez víkendy, kedy ani
poškodená nevyvrátila, že bola aj cez víkendy u rodiny J.. Obhajca v tomto kontexte namietal, že okresný
súd nesprávne a teda nezákonne naplnenie znakov skutkovej podstaty len stiahol na poškodenú J.,teraz I. bez toho, aby riadne a najmä preskúmateľne preukázal jednak naplnenie tejto skutkovej podstaty
trestného činu týrania a jednak kvalifikačného znaku po dlhší čas. Okresný súd bagatelizoval, že
samotná poškodená vypracovala stredoškolskú odbornú prácu na tému týrania, ktorá bola konzultovaná

s psychiatrami a psychológmi, pričom k tejto bagatelizácii prispela aj znalkyňa PhDr. Zuzana Bieliková,
ktorá takú možnosť ani nepripustila, pričom samotný znalec Mathé možnosť „oklamania“ psychológa
nevylúčil. Je potrebné uviesť, že pri tejto poškodenej ani znalci nepozorovali posttraumatickú stresovú
poruchu ako znak týranej osoby, pričom ešte podstatnejšie je záver znalcov Mathé a Izáková o tom,
že v prípade poškodenej J., teraz I. nie je prítomný ani syndróm týranej osoby ! Obhajca dodal, že súd

pri hodnotení dôkazov len čerpal z podanej obžaloby, nevyhodnotil dôkazy smerujúce k preukázaniu
akéhokoľvek konania obžalovaného k poškodenej J. a nakoľko chcel vyhovieť obžalobe, tak len
mechanicky uviedol, že obžalovaný pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu
alebo stresu alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej psychické zdravie týral poškodenú I.. Bol toho
názoru, že na rozdiel od poškodenej C. okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie, hodnotil správanie
obžalovaného k tejto poškodenej /hoci s nesprávnymi závermi/ pri poškodenej J., teraz I. toto nevykonal

arovnako„stiahol“skutkovúpodstatutýraniaajtútopoškodenú.Tedavôbecnehodnotiljednaksprávanie
poškodenej, jej akcieschopnosť, jej odbornú prácu na tému týrania /odbornosť tejto stredoškolskej
odbornej práce vysoko hodnotila aj stará mama J., ktorá učila na gymnáziu, ktorý navštevoval tak
obžalovaný ako aj poškodená J., teraz I./ a najmä to, že poškodená podľa samotného záveru súdu bola
v domácnosti obžalovaného a poškodenej C. v značne malej frekvencii a napriek tomu súd „ustálil“,

že nielenže sú naplnené rovnaká skutková podstata u poškodenej C. je aj u tejto poškodenej ale že
„intenzita“ tohto údajného protiprávneho konania je rovnaká ako pri C.. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žiaden zo svedkov nebol svedkom protiprávneho správania, ktoré by naplnilo skutkovú
podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Všetky popisované udalosti zo strany svedkov
boli len sprostredkované a interpretované poškodenou. Uvedené závery súdu sú teda nepreskúmateľné,

vychádzajú len z podanej obžaloby bez náležitej opory vo vykonaných dôkazoch a teda v tejto časti mal
súd aj s ohľadom na závery znaleckého posudku v dôsledku nedostatku jasných dôkazov obžalovaného
oslobodiť v časti skutku týkajúceho sa poškodenej J. teraz I..
4.4. V ďalšom obhajca poukázal na rozdiel od poškodenej J., kde súd nevykonal žiadne relevantné
dokazovanie v smere preukázania viny z týrania tejto poškodenej, v prípade údajného týrania

poškodenej C. vykonal dostatok dôkazov, ktoré však nesprávne vyhodnotil a tieto konania mohli
dosiahnuť maximálne intenzitu priestupku proti občianskemu spolužitiu a nedosiahol intenzitu trestného
činu týrania. Samotná poškodená nikde neuvádzala, čo ustálil súd, že ju mal obžalovaný vyháňať
zo spoločných priestorov domu. Rovnako k intenzite protiprávneho konania samotná poškodená C.
uvádza, že najskôr to bolo 1x mesačne, potom 1x za týždeň, potom bolo aj pekné obdobie a od roku

2017 nonstop. Potom špecifikovala, že v roku 2016 sa situácia upokojila, lebo išla zarábať a žiadne
konflikty /okrem jedného na Malorke/ neboli počas dovoleniek. Napriek tomuto tvrdeniu poškodenej
a napriek absencii iných dôkazov súd nevyňal rok 2016 z obdobia, kedy sa malo páchať nejaké
protiprávne konanie, čo vysvetľuje obžalovaný tým, že súd chcel vyhovieť obžalobe bez toho, aby ju
upresňoval a dopĺňal, ale najmä aby zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku vyňal rok 2016, kedy

samotná poškodená uviedla, že bolo aj pekné obdobie a že nebolo zo strany obžalovaného vo vzťahu k
poškodenej žiadne protiprávne konanie. Závažné nedostatky však nastali pri vyhodnocovaní výsledkov
znaleckéhoskúmaniapoškodenejC..Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežiadenzosvedkovnebol
svedkom protiprávneho správania, ktoré by naplnilo skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej a
zverenej osoby. Všetky popisované udalosti zo strany svedkov boli len sprostredkované a interpretované

poškodenou. Jedinými svedkami sú susedia, ktorí ku skutku uviedli, že pán F. a F. len hádky a to
vzájomné a plačúce dieťa. Pani F. uviedla, že raz sa stalo, že keď prichádzal obžalovaný, že poškodená
mala strach, mala veľké oči a išla do vnútra, aby obžalovaný nevidel, že sa rozprávali, ale samotná
svedkyňa potvrdila, že si nespomína, že by sa takáto udalosť v rozhodnom období opakovala. Svedkovia
F. uviedli, že tam poškodená J. veľmi málo bývala, nakoľko buď bola u starej matky A. alebo u J..

4.5. Zo znaleckého posudku Bielikovej je nutné podľa mienky obhajcu uviesť, že celému vyšetreniu
nevenovala dostatočnú pozornosť, nevykonala aspoň 2 sedenia, aby sa mohla utvrdiť o tom, že
obraz, ktorý opisuje vo svojom posudku je trvalý a bude rovnaký ako týždeň alebo o mesiac. Zároveň
poukázal na to, že nevykonala Rorschachov test. Zdôraznil tú skutočnosť, že zo znaleckého posudku
vyplynulo, že osobnosť pani C. je simplexná, čo je však v rozpore s doteraz inými znaleckými posudkami

zabezpečenými v tomto spise. Znalkyňa Bieliková na strane 23 znaleckého posudku uviedla, že v
prípade poškodenej C. je aj prítomná diagnóza duševnej poruchy depresia pod označením F 32.2.
Test podľa F. jej vyšiel vysoko pozitívny skôr 32, znalkyňa Bieliková potvrdia diagnózu depresie a
ako psychológ mala iniciovať vyšetrenie u psychiatra, aby ten začal liečbu. Zastával názor, že v tejtodepresii, ktorá mala paranoidný obraz, poškodená C. spísala trestné oznámenie, vrátane toho, že ju
obžalovaný prenasleduje. V znaleckom posudku znalkyňou Bielikovou nie je špecifikovaný syndróm
týrania a to je minimálne ťažkosti, strata akcieschopnosti, posttraumatická stresová porucha, opakovane

obhajca namietal, že znalkyňa Bieliková sa ponáhľala a následne uviedla, že syndróm týrania je u oboch
poškodených, čím akoby vyhovela požiadavke polície, nakoľko tento znalecký posudok bol v priamej
príčinnej súvislosti s obvinením obžalovaného.
4.6. Zo znaleckého posudku Mgr. Zabáka, vyplynulo, že obžalovaný nemá žiadnu osobnostnú
predispozíciu a netrpí žiadnou duševnou poruchou, ktorá by viedla k trestnej činnosti. Zároveň znalec

uviedol, že obžalovaný má takzvanú všeobecnú vierohodnosť, čo sa týka špecifickej vierohodnosti k
posudzovanému prípadu, toto znalec neskúmal a to vzhľadom na procesné postavenie obžalovaného,
kedy sa špecifická vierohodnosť skúma len u poškodených. Následne obhajca odcitoval závery
znalca Zabáka, ktorý znalecký posudok vykonal čase, kedy v súdnom spise bol len založený len
znalecký posudok PhDr. Bielikovej. Intelektové schopnosti obžalovaného sú v pásme nadpriemeru,
osobnosť intelektovou a záujmovo diferencovaná, prevažne introvertná, disciplinovaná, pracovné

aktívna a cieľavedomá, má schopnosť sebareflexie. Lepšie sa adaptuje v pracovnom prostredí, pričom
v citových vzťahoch je opatrný, udržuje odstup po sklamaniach v živote snaží sa prispôsobiť prevažne
pragmatickým a racionálnym spôsobom. Pri frustrácii tejto potreby môže prísť k prejavom hnevu
respektíve pri potlačení úzkostným stavom. U vyšetrovaného neboli zistené psychotické ani organické
ochorenia v závislosti od psychoaktívnych látok, resp. znalec sa nedokáže objektívne vyjadriť, keďže

táto otázka patrí znalcovi psychiatrovi. V psychologickom profile však znalec nezistil osobnostné
charakteristiky typické pre osobu závislú od psychoaktívnych látok. V širšom sociálnom prostredí
sa adaptuje doteraz bez porúch a porušení zákonov a pravidiel a jeho dominujúcou motiváciou je
pracovná sebarealizácia a starostlivosť o syna a aktívne fungovanie otcovskej roly a rozvoj záujmov. Z
psychologického hľadiska zhodnotením mentálnych funkcií je vyšetrovaný schopný správne vnímať a

zapamätať si a následne reprodukovať prežité udalosti. Osobnosť integrovaná a v kontakte s realitou.
Čo sa týka osobnostných charakteristík obžalovaného v záťažových situáciách a v strese, tak vzhľadom
na jeho intelekt, osobnostnú diferenciáciu je obžalovaný schopný regulovať svoje prežívanie, prípadné
konflikty. Samozrejme škrupulózne je schopný vyjadriť hnev, nesúhlas, vlastný postoj. Asertívne vyjadriť
svoje potreby a názory. V zásade však možno povedať, že obžalovaný je stabilnou osobnosťou. Na

základeinformácií,ktorémalznaleczospisuavychádzalpsychologickýchvýsledkovasvojichvyšetrení,
nezistil žiadne sklony k impulzivite a brachiálnej agresivite. Skôr naopak vo vystupňovaných sporoch má
sklon k potláčaniu napätia, čo môže viesť k vytváraniu úzkosti prípadných psychosomatických príznakov.
Znalec prečítal vyjadrenia z výsluchov a zistil, že obe poškodené sa obžalovaného boja a prežívajú
strach, ale skôr sú tu také nekonkrétne obavy z nejakého skutku, ktorý by sa len mohol stať. Znalec

nezistil z týchto výsluchov nič konkrétne, žiadne prejavy brachiálnej agresie a naopak manželia boli v
tom čase už dlhodobo citovo odcudzení a každý z nich si viedol svoj životný štýl, mali rozdelené výdavky
na prevádzku domácnosti a rovnako sa spoločne starali o syna, čo však vyvolávalo konflikty medzi nimi.
Vierohodnosťobžalovanéhosaposudzujejednakzhodnotenímjehopercepčnýchakognitívnychfunkcií,
integrity osobnosti, emocionálnej stability a morálnych a hodnotových vlastností, rovnako posudzujú

špecifickú vierohodnosť a tu sa hodnotí motivácia, vzťah medzi prípadným agresorom a poškodenou a
prípadné iné situačné premenné ako napríklad konanie pod vplyvom návykových látok. Zhodnotením
mentálnych, emocionálnych i osobnostných aspektov možno jeho /rozumej obžalovaného/ vierohodnosť
hodnotiť ako zachovanú. Znalec zároveň uviedol že existuje možnosť že tak obžalovaný ako aj
poškodení majú zachovanú vierohodnosť, ale potom musí súd o to podrobnejšie vykonať dokazovanie,

či tento skutok, z ktorého je obžalovaný sa stal a v akom rozsahu. Obhajca opätovne zdôraznil, že v
čase vyhotovenia znaleckého posudku boli už vykonané všetky výsluchy poškodených a z nich treba
uviesť, že išlo len o nekonkrétne obavy týchto poškodených, čo sa len môže stať a že zo znaleckých
skúmaní obžalovaný nemá vo svojej osobnostnej výbave žiadne prejavy brachiálnej agresie.
4.7. Obhajca len na okraj uviedol, že zo znaleckého posudku znalca Andrého vyplynulo, že obžalovaný

nie je závislý na omamných a psychotropných látkach, respektíve na iných látkach vrátanie liekov a
teda je zrejmé, že také užívanie liekov v kombinácii s alkoholom, ako uvádzajú svedkovia - poškodené
v podstate po celej obdobie roku 2014 až 2018 by muselo viesť podľa názoru obžalovaného k vzniku
nejakého druhu závislosti na týchto látkach, pričom znalec závislosť vylúčil.
4.8.ZároveňokresnýsúdnevenovalpozornosťznaleckémuposudkuznalcaValúcha,kdezoznaleckého

skúmania vyplynul odmietavý postoj k znaleckému skúmaniu, kde sú prítomné tendencie k zámerne
pozitívnej sebaprezentácii, ktoré sú kombinované s nedostatočným pohľadom do vlastného správania
a prežívania a sú maskované a bagatelizované najmä depresívne symptómy ako depresívna nálada,
nedostatok sebadôvery, pesimizmus a pocity viny. Negatívne pocity, najmä hnev a zlosť voči okoliu súpotlačené a presmerované do somatickej oblasti, kde sa prejavujú početnými telesnými ťažkosťami. Do
popredia vystupujú buď pocity hnevu a agresie, na ktorú reaguje následným popretím.
4.9. Obhajca zotrval na námietke, že nie je možné v jednom trestnom konaní mať uvedené v znaleckých

posudkoch, že poškodená C. je osobnosť simplexná a naopak znalecký posudok znalcov Izáková a
Mathé, že je osobnosť diferencovaná. Treba uviesť, že hoci išlo o znalecký ústav, nešlo o kontrolný
znalecký posudok, ale o ďalší posudok iných znalcov a ak teda dospeli k rozdielnym záverom a na
hlavnom pojednávaní na týchto záveroch zotrvali, mal súd z dôvodu tohto závažného pochybenia
urobiť kontrolný znalecký posudok. Toto však súd žiadnym spôsobom nevyriešil. V znaleckom posudku

znalkyne Bielikovej je popísaná klinická depresia, pričom v znaleckom posudku ústavu Izáková a Mathé
diagnóza depresia nebola uvedená, bola daná v znaleckom posudku znaleckého ústavu Mathé a
Izáková len posttraumatická porucha osobnosti.
4.10.Vďalšomobhajcanamietal,žechýbadiferenciálnadiagnostikavposudkuBielikovej,podstatnépre
znalcov Izákovú a Mathého bolo nájdenie flashback-u, ktorý však znalkyňa Izáková nevedela popísať,
pričom tu nastal rozpor medzi znalcom Mathé a Izákovou, kedy sa nezhodli, kto našiel uvedený jeden

flashback. Zároveň nie je možné posudzovať konanie obžalovaného v tom smere, že by poškodená
z dôsledku tohto konania stratila akcieschopnosť, nakoľko v tomto prípade pošk. C. podávala trestné
oznámenia od roku 2014 a zároveň na začiatku februára 2018 sama podala trestné oznámenie a na jar
roku 2018 začalo aj priestupkové konanie, ktoré sa týkalo vstupu do priestorov poškodenej J., teraz I..
Nie je možné, aby bola osoba, keď sa má jednať o stratu akcieschopnosti, ešte podala ďalšie trestné

oznámenie za nebezpečné prenasledovanie, ak teda hovoríme že jedno z kritérií hovorí o minimalizácii
ťažkostí páchateľa ich skôr maximalizuje. Znalec uvádza, že druhým znakom je seba obviňovanie,
ktorý znalec vyhodnotil ako syndróm týrania, pričom v tomto prípade nejde o súčasť týrania, ale ide
o ostatnú osobnostnú výbavu poškodenej, ktorú mala ešte z minulosti. Ďalším kritériom je naučená
bezmocnosť a teda, že poškodená mala sľubovať, že sa polepší. Toto však preukázané nebolo, naopak,

obžalovaný mal sľúbiť jej, že sa zmení. Napriek absencii flashbacku, ktorý však ani nie je detailne
popísaný, ktorý našiel znalec Mathé, znalkyňa Izáková hneď uviedla záver o posttraumatickej poruche.
Vyžiadanie podkladov k znaleckému skúmaniu nebolo možné, nakoľko veci Izákovej boli ukradnuté.
Opätovne treba zdôrazniť, že znalkyňa Bieliková vo svojom znaleckom posudku tieto kritéria týrania
vôbec nevyhodnotila, ale znalkyňa rovno napísala záver o komplexne rozvinutom syndróme týrania,

tak u poškodenej C. ako aj u poškodenej I.. Na otázky obžalovaného znalec nevedel povedať, koľko
kritérií má byť pozitívnych, respektíve vyhovujúcich a napriek tomu záver znaleckého posudku bol jasný
- týranie poškodenej C. a vyhodnotenie spolunažívania ako ťažkého príkoria - k tomu znalec nevedel
povedať, kedy začalo a kedy tento syndróm týrania alebo ťažkého príkoria skončil.
4.11. Zároveň obhajca uviedol, že ak jedným z dôvodov naplnenia skutkovej podstaty je odopieranie

návštev priateľov a známych u poškodenej C. počas spolužitia s obžalovaným najmä v rokoch 2014
až 2018, tak k tomu uvádza, že ani po skončení tohto obdobia samotná poškodená nemala žiadne
zvýšené počty návštev a teda je zrejmé, že uvedené poškodená uviedla len z dôvodu, aby naplnila
skutkovú podstatu tohto trestného činu, ale reálne nemala taký typ kamarátov, resp. známych, ktorí by
navštevovali poškodenú aj počas rokov 2014 až 2018.

4.12. K nevykonaniu navrhnutých svedkov a neuskutočneniu znaleckého posudku. Obhajca
argumentoval i tým, že okresný súd nevykonal ani výsluchy osôb, ktoré navrhol obžalovaný na
poslednom pojednávaní, nakoľko už vtedy bolo zrejmé, že súd bude vyhodnocovať aj svedecké
výpovede susedov pani C. a súčasne už bolo jasné, že má pripravené rozhodnutie vo veci samej a
vôbec nezvažoval okolnosti priaznivé v prospech obžalovaného. Ak okresný súd v ústnom odôvodnení

uviedol, čo by navrhnutí svedkovia obžalovaného dokázali, tak z výsluchu susedov F. ustálil, že
obžalovaný poškodenej C. nadával, opakovane kritizoval jej konanie ako varenie, upratovanie ako
zlé a nedostatočné, že často perie, pričom hádky medzi manželmi začuli aj manželia F. ako susedia
obžalovaného - pričom pohŕdavé zaobchádzanie bolo jednou zo skutkových podstát trestného činu
týrania blízkej a zverenej osoby, ktorú súd údajne preukázal obžalovanému! Zároveň bol toho názoru, že

okresný súd sa uspokojil s nedostatočnou lekárskou správou o svedkyni D., kedy ju odmietol predvolať
a len prečítal zápisnicu, nakoľko aj z jej výpovede ustálil, že obžalovaný kontroloval poškodenú pri
nakupovaní potravín, zakazoval jej pozývať do domácnosti rodinu a priateľov a obmedzoval ju pri
stretávaní s nimi, takéto správanie bolo tiež dôvodom odsúdenia obžalovaného a rovnako, že mal
obžalovaný nevlastnú dcéru vyháňať z domu so slovami, že „v dome je nič nepatrí“ tento fakt mala

tiež uviesť pošk. C. pred svedkyňou D., ktorá o tom vypovedala v prípravnom konaní, pričom aj toto
konanie je tiež dôvodom, pre ktorý bol obžalovaný pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Zároveň
súd nevykonal znalecký posudok na svedkyňu poškodenú F. G. C., ktorá opakovane aj s dlhším
časovým odstupom uvádzala, že sa obžalovaného bojí, že ju prenasleduje a súčasne obaja znalcinevedeli jednoznačne uviesť, či by ich závery ovplyvnili závery z trestného konania nebezpečného
prenasledovania, kde všetky skutky boli jednak náhodami alebo neboli preukázané, že sa vôbec stali,
súdlenzamietol,nakoľkomalvspisedostatokmateriálunaposúdenievinyobžalovaného.Vierohodnosť

poškodenej C. teda odmietol skúmať ako aj jej psychický stav, ktorý mohol ovplyvniť jej výpoveď na
hlavnom pojednávaní.
4.13. Obhajca zastával názor, že došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, nakoľko bez
znaleckého posudku a bez svedeckých výpovedí navrhnutých svedkov nie je možné spravodlivo a
nestranne posúdiť, či došlo k spáchaniu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby.

4.14. K nesprávne uloženému trestu odňatia slobody. V tejto spojitosti obhajca uviedol, že z
preukázaného dokazovania vyplynulo, že u pošk. I. toto konanie páchateľa nezanechalo žiadne stopy
a pri pošk. C. pravdepodobne tiež nie, nakoľko po vznesení obvinenia už žiadnu odbornú pomoc
nevyhľadala. Súd vôbec nezohľadnil jednak tú okolnosť, že obžalovaný je lekár, bez akejkoľvek trestnej
minulosti, žije usporiadaným spôsobom života, má vo svojej komunite lekárov, psychiatrov, rešpekt,
vykonáva svoju prax a je stabilným prvkom pre svojich pacientov, riadne sa stará o svojho maloletého

syna a nemá žiadne priestupky proti občianskemu spolunažívaniu po roku 2015! V tomto prípade mal
podľa mienky obhajcu okresný súd aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák., nakoľko má za to, že
by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Súd len jednoducho uviedol, že
nakoľko nie sú mimoriadne okolnosti, tak preto uložil trest, ale obhajca namietal, že súd ani tieto vyššie

uvedené okolnosti nehľadal, nakoľko prioritne cieľom súdu bolo odsúdenie páchateľa. Súd mal prihliadať
v čase vynesenia rozsudku už aj na novelu Trestného zákona, kde súdom uložený trest bude patriť k tým
najzávažnejším a najprísnejším.
4.15. Preto poukázal i na pravidlo „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obvineného. Toto
pravidlo znamená, že ak po vykonaní dokazovania zostanú dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného,

ktoré nie je možné odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech
obžalovaného a spod obžaloby ho oslobodiť. Uplatnenie tejto zásady potvrdzuje aj judikát R- 37/1971,
v zmysle ktorého použitie zásady „in dubio pro reo“ vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného
poriadku (ďalej len Tr. por.) prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom
konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Okresný

súd je povinný vykonať všetky dôkazy, čo síce v tomto prípade až na návrhy obhajoby spravil, ale
vzhľadom na závažné protirečenia v znaleckých posudkoch trval obžalovaný na kontrolnom znaleckom
posudku, čomu však vyhovené nebolo, tak mal súd vzhľadom na rozpory v znaleckom skúmaní
a v predložení len svedectiev z počutia aplikovať uvedenú zásadu v trestnom konaní a oslobodiť
obžalovaného z dôvodu, že sú dôvodné pochybnosti o vine páchateľa.

4.16. V rámci konečného návrhu obhajca v mene obžalovaného žiadal, aby súd oslobodil obžalovaného
A. B. C. spod obžaloby podľa ustanovenia § 285 písm. c) Tr. por..
5. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila poškodená F. G. C. (ďalej len pošk. C.) a poškodená H.
I. I., B. J. (ďalej len pošk. I.) prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne JUDr. Evy Mišíkovej (ďalej
len splnomocnená zástupkyňa), a to osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 26.

septembra 2024.
5.1. Splnomocnená zástupkyňa v prvom rade uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za vecne
správny a riadne až vyčerpávajúco odôvodnený, zohľadňujúc všetky vykonané dôkazy. Čo sa týka
podaného odvolania toto je podľa jej názoru zmätočné. Obžalovaný síce už na hlavnom pojednávaní
súdukonanom17.júna2024uviedol(poporadesobhajcom),žepodávaodvolanie,avšaknešpecifikoval

voči akým výrokom a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Takáto konkretizácia
sa nachádza až v podaní obhajcu obžalovaného, ktoré však bolo súdu doručené po lehote na podanie
odvolania. Obhajca pritom nepodal odvolanie proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, a preto
zastávala názor, že z prieskumu odvolacieho súdu sú vylúčené námietky týkajúce sa trestného konania
predchádzajúcemu rozsudku (napr. námietky uvedené v odôvodnení odvolania pod bodom b) označené

ako „nevykonanie navrhnutých svedkov a neuskutočnenie znaleckého posudku“).
5.2. Pokiaľ ide o argumentáciu obžalovaného, že vo vzťahu k pošk. I. nebol naplnený kvalifikačný znak
po dlhší čas, a to z dôvodu, že pošk. I. mala značnú časť roka 2014 žiť u starej matky A., v novembri
2014 až do roku 2015 u rodiny J., kedy sa na žiadosť matky, poškodenej C., vrátila do rodinného domu
na H. L. a od roku 2016 sa zdržiavala na internáte a domov, resp. k starým rodičom J. chodila len

na víkendy. V tomto smere poukázala na to, že všetky dôkazy je potrebné hodnotiť aj vo vzájomných
súvislostiach (tak ako to vykonal aj okresný súd), a teda zohľadniť aj výsledky znaleckého dokazovania,
ktoré sú jednoznačné v tom, že správanie obžalovaného obe poškodené prežívali ako ťažké príkorie
vo svojich životoch. Skutočnosť, že pošk. I. našla v priebehu času útočisko aj na iných miestach akov domácnosti s obžalovaným nezmierňuje vplyv jeho konania na osoby poškodených. Právo naopak,
z vykonaného dokazovania sú preukázané aj príčiny týchto „útekov“ pošk. I. z domáceho prostredia,
a to je práve správanie obžalovaného, ktoré s ohľadom na vykonané dokazovanie možno hodnotiť na

natoľko závažné, že doslova donútilo pošk. I. uprednostniť iné miesta na bývanie ako domáce prostredie
s osobou jej najbližšou, vlastnou matkou. Nedá sa opomenúť ani tá skutočnosť, že zo skutkovej vety
napadnutého vyplýva, že išlo aj o vôľu obžalovaného dostať (nielen) pošk. I. zo spoločnej domácnosti
(...nevlastnú dcéru opakovane vyháňa z domu so slovami, že jej v dome nič nepatrí, že si ju podá...) a
v časoch, ktoré v spoločnej domácnosti aj trávila, robil všetko preto, aby spoločnú domácnosť opustila

(.....vulgárne jej nadával, prikazoval, aby sa stravovala iba vo svojej izbe, zakazoval jej zdržiavať sa v
ostatnej časti domu, robil schválnosti, že jej zjedol jedlo, ktoré mala v chladničke a si ho nepodpísala,
vypínal radiátor v izbe, prehľadával jej veci..). Vo svetle všetkých skutočností a dôkazov preto nemožno
povedať, že vo vzťahu k pošk. I. nebol naplnený kvalifikačný znak po dlhší čas z dôvodu jej častej
absencie v spoločnej domácnosti, ale práve naopak, tieto časté úteky svedčia o závažnosti konania
obžalovaného. K uvedenú záveru dospel aj okresný súd, ktorý na str. 77 odôvodnenia rozsudku uviedol,

že „ťažkú znesiteľnosť prostredia, v ktorom sa poškodené pohybovali preukazuje aj fakt, že poškodená
I. napriek citovým väzbám na matku a (zrejme tiež) na maloletého brata opustila spoločnú domácnosť
a ponechala matku v dome s obžalovaným, voči ktorému pociťovali (podľa ich vyjadrenia, aj podľa
výsledkov vykonaného dokazovania) negatívne emócie, navyše v čase, keď brat poškodenej bol stále
v predškolskom veku a vyžadoval si stálu starostlivosť. Poškodená I. sa napriek snahám matky vrátila

do spoločnej domácnosti až vtedy, keď bola študentkou VŠ a bývala buď na internáte alebo u starých
rodičov, pričom bolo jasne preukázané, že v tom čase sa chodila domov de facto len vyspať. Tento
vzorec, spolu s tým, že poškodenú vozil do domu na H. starý otec neskoro večer je ďalším dôkazom
dysfunkcie rodinného prostredia.“
5.3.Nemožnosúhlasiťanistvrdenímobhajcuobžalovaného,žeokresnýsúdbagatelizovalvypracovanie

stredoškolskej odbornej práce na tému týrania. Okresný súd sa týmto argumentom zaoberal a
skonštatoval, že vypracovanie práce nemohlo mať žiaden vplyv na následné znalecké dokazovanie
jednak z dôvodu, že štúdium problematiky na účely stredoškolskej odbornej činnosti nedosahuje
dostatočnú hĺbku, a jednak konštatovanie, že oklamanie psychológa nie je jednoduché vykonať.
Podotkla, že hoci PhDr. Mathé vo všeobecnosti nevylúčil možnosť ovplyvnenia, avšak v tomto

konkrétnom prípade konštatoval, že pošk. I. odpovedala autenticky (doslova uvádza, že „škála validity
použitej dotazníkovej metódy nepoukazovala na to, že by neodpovedala autenticky“). Je naozaj
absurdné si predstaviť, že by 19-20 ročné dievča (vek pošk. I. v čase znaleckého dokazovania)
na základe povrchných vedomostí spred 3 rokov dokázala sofistikovane oklamať troch dlhoročných
a skúsených znalcov dvoch psychológov a psychiatričku a to tak, že by to ani jeden z nich v

rámci vyšetrenia a diagnostiky nepostrehol. Zo strany okresného súdu teda nešlo o bagatelizovanie
vypracovania tejto práce, ale o racionálny pohľad na vec.
5.4. K námietke obžalovaného, že znalci PhDr. Mathé a doc. MUDr. Izáková nepozorovali
posttraumatickú stresovú poruchu u poškodenej I. a nekonštatovali prítomnosť syndrómu týranej
osoby, uviedla, že v tomto smere práve obhajca obžalovaného vytrháva z kontextu vybrané vety

a časti vyhovujúce podanému odvolaniu a ignoruje časti v neprospech obžalovaného, čo je však
neakceptovateľný prístup. Poukázala na vyjadrenie znalcov v znaleckom posudku č. 78/2018 Ústavu
pre znaleckú činnosť v Psychológií a Psychiatrií, spol. s r.o., na str. 38, podľa ktorého „Znalkyňou
Bielikovou konštatovaná prítomnosť psychologického chápania syndrómu týranej osoby sa u I. J.
aktuálne nepotvrdil, čo však nevylučuje prítomnosť tohto syndrómu v čase jej predošlého znaleckého

psychologického vyšetrenia.“ Navyše, s uvedeným sa vysporiadal súd v rozsudku, keď poukázal (v
súladesozávermiznaleckéhoposudkuústavu)naodstupčasu,atiežnaskutočnosť,žesyndrómtýranej
osoby je skôr dôkaz týrania, ako jeho predpoklad.
5.5. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením obhajcu obžalovaného, že okresný súd pri hodnotení dôkazov
čerpal len z obžaloby a nevyhodnotil dôkazy ohľadom konania obžalovaného vo vzťahu k poškodenej

I.. Okresný súd sa rozsiahlo zaoberal nielen výsluchmi svedkov, ale aj znalcov, hodnotil všetky dôkazy,
aj tie, ktoré v obžalobe spomenuté neboli a boli vykonané len na hlavnom pojednávaní (tvrdenia
vyplývajúce z rozsiahlych výsluchov znalcov, ale aj napr. znalecký posudok Dr. Valúcha, ktorý bol
predložený obžalovaným až v priebehu súdneho konania, a pod.). To, že okresný súd nevyhodnotil
dôkazy podľa predstáv obžalovaného automaticky neznamená, že hodnotenie dôkazov je chybné a

nesprávne. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jeho právo na to, aby sa
všeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormiapredstavami,preberalariadilsanimpredpokladaným
výkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodolvsúladesjehovôľouapožiadavkami,aleaniprávo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nim navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutéhospôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
5.6. Splnomocnená zástupkyňa bola toho názoru, že okresný súd sa vysporiadal aj s tvrdením obhajcu

obžalovaného, že žiaden zo svedkov nebol svedkom protiprávneho konania, ktoré by naplnilo skutkovú
podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, v nadväznosti na čo by mali byť závery súdu
nepreskúmateľné a bez náležitej opory vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd správne konštatuje, že
je nepochybné, že skutok mal byť páchaný najmä v domácom prostredí s minimálnymi návštevami v
domácnosti a minimálnymi návštevami iných domácností. V kontexte toho je potrebné vziať do úvahy

komplexne všetky dôkazy, a teda aj skutočnosť, že znalecké dokazovanie (oba znalecké posudky)
vyhodnotili výpovede poškodených ako vierohodné. Ako už uviedla, nestotožnenie sa okresného súdu
s argumentáciou obžalovaného a jeho predstavami nespôsobuje nezákonnosť či nepreskúmateľnosť
rozsudku.
5.7. Pokiaľ obhajca obžalovaného opakovane spochybňuje znalecký posudok č. 25/2018 z 9. apríla
2018 znalkyne PhDr. Bielikovej, je potrebné poukázať na rozdielny prístup obžalovaného k jednotlivým

znaleckým posudkom, a to podľa ich záveru. Napríklad znalecký posudok znalca Mgr. Zabáka
opakovane dáva do popredia, poukazuje na jeho závery a rozsiahlo ich cituje, pritom z výsluchu znalca
vyplynulo, že vykonal len jedno sedenie (resp. znalec uviedol, že sedenia boli síce dve, z toho jeho
sa týkalo výlučne konzultácie pred vypracovaním otázok a samotné vyšetrenie bolo realizované len
na jedinom, 4-5 hodín trvajúcom sedení zápisnica o hlavnom pojednávaní zo 4. apríla 2024), čo je

porovnateľné s postupom znalcov PhDr. Bielikovej, PhDr. Mathého a doc. MUDr. Izákovej, pri ktorých
však rozsah vyšetrenia namieta a považuje ho za nedostatočný (zrejme z dôvodu, že nedospeli k
záverom vyhovujúcim obžalovanému). Znalkyňa PhDr. Bieliková jednoznačne vysvetlila aj absenciu
Rorschachovho testu (nahradený iným, rovnocenným testom zápisnica o hlavnom pojednávaní z 26.
septembra 2022), rozsialo odôvodnila aj námietky obžalovaného vo vzťahu k depresií poškodenej C..

Rovnako sa aj znalci znaleckého ústavu rozsiahlo vysporiadali so všetkými námietkami obžalovaného,
ktoré jeho obhajca opakuje v podanom odôvodnení odvolania.
5.8. Podľa mienky splnomocnenej zástupkyne absurdne vyznieva aj tvrdenie obhajcu obžalovaného, že
pošk. C. v rámci svojho výsluchu uviedla zakazovanie návštev len z dôvodu, aby bola naplnená skutková
podstata prejednávaného trestného činu, pretože ani po vykázaní obžalovaného z domu nemala mať

poškodená zvýšené počty návštev. Je otázne, odkiaľ má obžalovaný, resp. jeho obhajca informáciu, že
nedošlo k zvýšeniu počtu návštev, keďže pošk. C. v rámci svojho výsluchu na otázku obhajcu uviedla,
že znovu nadobúda vzťahy aj s rodinnými príslušníkmi, kolegyne ju doma navštevujú a dokonca môžu
u nej prespať.
5.9. K argumentácií v bode b) odôvodnenia odvolania podaného obhajcom obžalovaného poukázala na

už vyššie uvedené (teda že námietky ku konaniu súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu, sú vylúčené z
prieskumu odvolacieho súdu, keďže voči konaniu súdu predchádzajúcemu rozhodnutiu nebolo riadne a
včas podané odvolanie). Bez ohľadu na to však aj v tejto časti obhajca obžalovaného opisuje skutkový
stav zo svojho pohľadu a absolútne nepripúšťa iný pohľad na vec. O uvedenom svedčí napríklad už len
odôvodnenie potreby opakovania znaleckého dokazovania poukazom na závery z trestného konania

nebezpečného prenasledovania, kde všetky skutky boli jednak náhodami alebo neboli preukázané, že
sa vôbec stali. Zdôraznila, že z uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava z 3. decembra 2018, č. 4Pv
261/18/2207-15, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené vyplýva, že toto trestné konanie bolo zastavené
z dôvodu, že nejde o trestný čin, nie preto, že by sa samotné skutky nestali. Opakovane si teda
obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu vyberá tvrdenia a argumenty v jeho prospech a ignoruje

čokoľvek, čo nezapadá do jeho predstáv o výsledku tohto konania.
5.10. V bode c) odôvodnenia odvolania namieta obhajca obžalovaného nesprávne uloženie trestu
odňatia slobody, čo primárne odôvodňuje tým, že okresný súd mal aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1
Tr. zák. Nie je pravdivé tvrdenie, že súd ani len nehľadal okolnosti, ktoré by mu umožňovali aplikovať
predmetné ustanovenie, keďže sa k tomu súd rozsiahlo vyjadril a svoje tvrdenia podporil publikovanými

rozhodnutiami.Absurdnéjetvrdenieobhajcuobžalovaného,žesúdmalprihliadaťajnanoveluTrestného
zákona, kde súdom uložený trest bude patriť k tým najzávažnejším a najprísnejším. Okrem toho, že
obhajca obžalovaného nešpecifikoval, ktorú konkrétnu novelu Trestného zákona má na mysli (keďže
v ostatnom období ich bolo schválených viacero), je potrebné zdôrazniť, že žiadna z nich sa nedotkla
trestného činu týrania blízkej osoby a týrania zverenej osoby a trestných sadzieb tam uvedených. Naviac

je len pochopiteľné, že trestné sadzby za trestné činy voči právam a slobodám, psychickému zdraviu
poškodených sú vyššie ako napríklad za majetkové trestné činy.
5.11. Záverom uviedla, že svojím obsahom odôvodnenia odvolania obžalovaný potvrdil argumentáciu
okresného súdu vo vzťahu k zavineniu obžalovaného (str. 82 odôvodnenia rozsudku), konkrétneargument, že „primárnym cieľom obžalovaného bolo presadiť svoju vôľu za každú cenu, resp. neochota
sa kontrolovať, či prispôsobiť“
5.12. V rámci konečného návrhu v mene poškodených splnomocnenkyňa žiadala, aby odvolací súd v

zmysle § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
6. Prokurátor sa k odvolacím námietkam obžalovaného písomne nevyjadril.
7. Spisový materiál bol krajskému súdu riadne predložený na rozhodnutie o odvolaní
obžalovaného 19. novembra 2024.
8. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia

na 9. septembra 2025. Na verejné zasadnutie sa dostavili prokurátor krajskej prokuratúry, obhajca
obžalovaného JUDr. Lukáš Svetlík (ďalej len obhajca) a na základe substitučnej plnej moci sa dostavila
advokátka JUDr. Romana Škorcová za splnomocnenú zástupkyňu poškodených. Verejné zasadnutie
sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného, ktorý sa ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci bez
jeho prítomnosti. Dokazovanie krajský súd na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko v tomto smere
žiadnenovénávrhyneboli.Vrámcikonečnýchnávrhovprokurátorkrajskejprokuratúrynavrholodvolanie

obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. JUDr. Romana Škorcová uviedla, že napadnutý rozsudok
je vecne správny, dostatočne odôvodnený a odkazujúc na ich vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného
navrhla podané odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa v plnom rozsahu
pridržal podaného odvolania a žiadal, aby krajský súd odvolaniu vyhovel, zrušil napadnutý rozsudok
v plnom rozsahu a aby vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

9. Podľa § 315 Tr. por., o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní
proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por., odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou
neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je

prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba –
obžalovaný,protivýrokom,protiktorýmodvolaniepodaťmoholaurobiltakvzákonomstanovenejlehote,

preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým bolo podané odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo
a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, konkrétne čo do výroku o treste.
11. Je treba zdôrazniť, že v odvolacom konaní sa na chyby odvolaním nevytýkané prihliada len vtedy,
ak by zakladali niektorí z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Také chyby konania či rozsudku

krajský súd odvolacím prieskumom nezistil. Súčasne krajský súd na tomto mieste pripomína, že v konaní
o odvolaní, ktoré je dvojinštančné, platí, že rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria vzájomnú
jednotu, z ktorého dôvodu je okrem iného nadbytočné vecne správne argumenty súdu prvého stupňa
uvedené v napadnutom rozhodnutí replikovať aj v odvolacom rozhodnutí, postačí na ne len poukázať.
A tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Ku konaniu, ktoré výroku o vine predchádzalo
12. Pokiaľ ide o konanie pred okresným súdom, preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský

súd zistil, že okresný súd vykonával na hlavnom pojednávaní dokazovanie za účasti obžalovaného
postupomsúladnýmsozákonom,pričomdodržiavalajostatnéustanoveniazákonaviažucesakpríprave
a priebehu hlavného pojednávania. Nakoniec v tomto smere obžalovaný neuplatnil v odvolaní žiadne
námietky, ktoré by si vyžadovali špecifické odpovede.13. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania, obžalovaný namietal, že okresný súd odmietol vykonať ním
navrhnuté dôkazy. Okresný súd pred ukončením dokazovania dôkazné návrhy obhajoby odmietol, čo
odôvodnil na str. 79 odôvodnenia tým, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti ako domáceho násilia

nepovažoval za potrebné vypočúvať k veci ďalšie osoby označené obhajobou a poukázal tiež na to, že
obhajoba tieto dôkazné návrhy uplatnila oneskorene (viď § 240 ods. 3 Tr. por.). S oboma argumentami
sa krajský súd stotožňuje. Pokiaľ obžalovaný žiadal opätovne vypočuť obe poškodené, na to ani
krajský súd nevidel žiaden dôvod, keďže tieto boli v konaní kontradiktórne vypočuté. Za nadbytočné
považoval krajský súd aj návrhy na opätovné znalecké skúmanie oboch poškodených, keďže tieto už

boli relevantnému znaleckému skúmaniu v úvode trestného konania podrobené.
14. Vo výsledku teda rozsah dokazovania vykonaný pred okresným súdom považoval aj krajský súd
za dostatočný pre stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie. Možno doplniť, že zákon neurčuje
a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade
pri určení rozsahu dokazovania. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania pre
OČTK je zásada vyjadrená v ust. § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej tieto orgány postupujú tak, aby bol

náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, pričom s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Pre
spravodlivé rozhodnutie súdu potom platí, že skutkový stav veci musí byť preukázaný bez dôvodných
pochybností. Ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, je to dôvod

na kasačný postup podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por.
15. Pokiaľ ide o konanie, je potrebné ešte uviesť, že okresný súd správne o námietke zaujatosti
vznesenej obžalovaným voči vec prejednávajúcemu sudcovi v záverečnej fáze konania nerozhodoval.
Táto námietka bola založená výhradne na riadnom procesnom postupe súdu a o takej sa v zmysle ust.
§ 32 ods. 5 Tr. por. nekoná, čo správne zdôraznil už okresný súd.

K výroku o vine
16. Gro odvolacích námietok obžalovaného sa týkalo spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil dôkazy,
ktorénahlavnompojednávanívykonal. Obžalovanývodvolanípolemizujesodôvodnenímnapadnutého
rozsudku, presadzuje vlastný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a z toho vyvodzuje vlastnú verziu
skutkového deja, ktorá nekorešponduje so skutkovými zisteniami okresného súdu.

17. Vo všeobecnosti možno ku kritike spôsobu hodnotenia dôkazov obžalovaným uviesť, že v trestnom
konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie
dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Zákon nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak vyjadrené, Tr. por. neupravuje otázku minimálneho

množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v
trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa

ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému

rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
18. K odvolacím námietkam obžalovaného čo do hodnotenia vykonaných dôkazov je potrebné ďalej
uviesť, že tieto tvorili súčasť jeho obhajobnej argumentácie prezentovanej či už v priebehu hlavného
pojednávania alebo v záverečných rečiach, s ktorou sa ale okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozsudkuprecíznevyrovnal.Krajskýsúdjetohonázoru,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkujevtejto

časti vecne správne, vyčerpávajúce a presvedčivé, ergo spĺňajúce kritériá predpokladané ust. § 168 ods.
1 Tr. por., preto si túto časť odôvodnenia krajský súd osvojuje bez potreby ju na tomto mieste replikovať.
V rámci vyrovnávania sa s odvolacími námietkami obžalovaného tak krajský súd zdôrazní len vybrané
skutočnosti podstatné pre rozhodnutie, keďže je povinný dať odpovede len na tie odvolacie námietky,
ktoré sa javia byť kľúčové pre konečné rozhodnutie.

19. V konkrétnostiach posudzovaného prípadu krajský súd konštatuje, že okresný súd správne
vyhodnotil obe poškodené ako vierohodné a ich usvedčujúce výpovede ako pravdivé. Poškodené
racionálne a uveriteľne opísali trestnoprávne relevantné konanie obžalovaného, v ich výpovediach
neboli zistené žiadne diskrepancie, naopak sú počas celého trestného konania konzistentné, navzájomkorelujú a dopĺňajú sa. O kritických okolnostiach aj s časovým odstupom vypovedajú identicky, pričom
ich výpovede nie sú mechanické, ale popisujú okolnosti, ktoré sa viažu na konkrétne miesto, sú časovo
ohraničené a majú logickú štruktúru. Správne okresný súd poukázal na to, že u oboch poškodených

bola znalecky skúmaná ich vierohodnosť s tým, že u nich neboli zistené žiadne sklony ku fabulácii,
či konfabulácii a ich všeobecná a špecifická vierohodnosť je zachovaná. Rovnako ako okresný, tak
ani krajský súd u poškodených nezistil žiadnu motiváciu, pre ktorú by chceli obžalovanému trestným
stíhaním vedome škodiť. V podrobnostiach ohľadom vierohodnosti poškodených a absencii motívu
obžalovanému vedome škodiť potom krajský súd odkazuje na vyčerpávajúcu argumentáciu okresného

súdu rozvedenú na str. 75 a 76 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorú si ako vecne správnu
osvojuje.
20.Okremvýpovedípoškodenýchsprávneokresnýsúddoštruktúrypodstatnýchusvedčujúcichdôkazov
zaradil výpovede znalcov PhDr. Bielikovej a znalcov ústavu PhDr. Máthého, PhD. a doc. MUDr.
Izákovej, PhD. (ďalej aj znalci ústavu) a nimi vypracované znalecké posudky. Pokiaľ ide o výhrady voči
záverom týchto znalcov rozvedené v odvolaní, tak sú totožné s tými, ktoré boli uplatnené už na hlavnom

pojednávaní. Opäť treba uviesť, že okresný súd sa týmito výhradami obhajoby detailne zaoberal a na
str. 78 odôvodnenia dal na ne aj náležité odpovede. Obžalovaný mal možnosť osobne na hlavnom
pojednávaní konfrontovať znalcov s ich závermi, ktoré právo aj využil, avšak s ich odpoveďami na
svoje otázky sa nechce stotožniť. Podľa názoru krajského súdu znalci v rámci výsluchov na hlavnom
pojednávaní obžalovaným v odvolaní namietané diskrepancie riadne, zrozumiteľne a logicky vysvetlili

a vo výsledku aj podľa názoru krajského súdu nie sú ich znalecké zistenia navzájom nezlučiteľné, práve
naopak. Z toho dôvodu ani krajský súd nevidel dôvod na nové znalecké skúmanie poškodených ako
sa domáhal obžalovaný. Znalci tiež ozrejmili, prečo považovali časový rozsah diagnostiky poškodených
za dostatočný a ozrejmili aj to, ako táto diagnostika prebiehala a aké metódy boli použité a znalkyňa
PhDr. Bieliková zodpovedala aj to, prečo nepovažovala za potrebné diagnostikovať poškodené cez

Rorschachov test a prečo využila iné rovnocenné testovacie metódy. Kľúčová námietka, prečo znalkyňa
PhDr. Bieliková videla u pošk. C. príznaky ťažkej depresie a znalci znaleckého ústavu iba príznaky
miernej depresie bola zodpovedaná poukazom nielen na časový odstup týchto skúmaní, ale aj na
charakter sanačných mechanizmov u tejto poškodenej, keď bolo preukázané, že poškodená využila
služby psychologickej pomoci počas najexponovanejšieho obdobia. Podstatným ale aj z pohľadu

krajského súdu je to, že znalci unisono uviedli, že aj v prípade, ak by u tejto poškodenej bola
zistená ťažšia forma depresie, nemalo by to zásadný vplyv na vierohodnosť jej výpovede, ktorý záver
obžalovaný nechce akceptovať.
21. Správne tiež okresný súd poukázal na to, že hoci sa ohľadom splnenia kritérií posttraumatickej
stresovej poruchy u oboch poškodených viedlo rozsiahle dokazovanie, tak toto kritérium je len

pomocným, nakoľko z hľadiska vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného je podstatné
zistenie znalcov, že obe poškodené podľa výsledkov znaleckého skúmania vnímali jeho správanie
ako ťažké príkorie s dopadom na ich každodenný život. To explicitne vyplynulo aj z ich výpovedí.
Nakoniec u pošk. C. znalci ústavu rovnako ako znalkyňa PhDr. Bieliková syndróm týranej osoby v
psychologickom chápaní tohto syndrómu zhodne identifikovali. U pošk. I. znalci ústavu prítomnosť

takéhoto syndrómu aktuálne nepotvrdili, avšak nevylúčili prítomnosť tohto syndrómu v čase predošlého
znaleckého psychologického vyšetrenia PhDr. Bielikovou, ktorá ho identifikovala. Okresný súd si
správneosvojilvyjadreniaznalcov,žeuvedenérozdielyvichzáverochohľadnepošk.I.idúnavrubnielen
času medzi jednotlivými znaleckými skúmaniami a ale podľa krajského súdu k tomu prispeli aj zjavne
lepšie zvládacie (sanačné) mechanizmy konštatované znalcami ústavu u pošk. I., ktorí v záveroch

posudku uviedli, že u nej už krátko po odchode, resp. vykázaní obžalovaného z obydlia došlo k úľave.
Takú úľavu však v tom čase s určitosťou ešte nepociťovala pošk. C., keďže po vykázaní obžalovaného
zo spoločného obydlia sa ich vzájomné vzťahy ešte zhoršili, čo viedlo k iniciovaniu ďalších konaní medzi
nimi.
22. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vyrovnal aj s námietkou obžalovaného

ohľadom neprítomnosti pošk. I. v ich domácnosti na H. L. XX N. J.. Správne uviedol, že aj obdobie, kedy
pošk. I. opúšťala spoločnú domácnosť je nutné považovať za súčasť spáchaného skutku, keďže bola
k tomuto postupu fakticky prinútená správaním sa obžalovaného voči nej opísaným vo výroku o vine.
Rovnako fakt, že táto poškodená v určitom období do domácnosti obžalovaného prichádzala až neskoro
večer v podstate len prespávať, nijako neznižuje trestnú zodpovednosť obžalovaného za jeho správanie

savočinej,keďžejehoatakyprebiehaliajvnočnýchhodinách,čipredjejpríchodomdomov(vstupovanie
do izby bez súhlasu, vypínanie kúrenia a pod.). Možno súhlasiť s okresným súdom, že spôsobovanie
stresu poškodenej osobe je možné aj pri snahe o vyhýbanie sa kontaktu s agresorom, ako tomu bolo i
v predmetnej trestnej veci. Predsa pošk. I. napriek silným citovým väzbám na matku a (zrejme tiež) namaloletého brata opustila spoločnú domácnosť a ponechala matku v dome s obžalovaným, voči ktorému
pociťovali silné negatívne emócie, navyše v čase, keď jej mladší brat bol stále v predškolskom veku a
vyžadoval si stálu starostlivosť, čo bol pre ňu podľa znalcov silný stresujúci faktor.

23. Krajský súd sa nestotožňuje ani s námietkou obžalovaného, že okresný súd bagatelizoval
vypracovanie stredoškolskej odbornej práce (SOČ) na tému týrania zo strany pošk. I.. Okresný súd sa
s touto námietkou vyrovnal logicky a vecne správne. Krajský súd zdôrazňuje, že v tomto konaní nebolo
preukázané, že by znalosť problematiky týrania u tejto poškodenej ovplyvnila výsledky jej znaleckého
skúmania. Žiaden zo znalcov to nepotvrdil, ide len o domnienky obhajoby. Správne okresný súd

zdôraznil, že SOČ mala byť pošk. I. vypracovaná viac ako 3 roky pred jej znaleckým skúmaním. V tomto
kontexte sa núka skôr ten pohľad, že pošk. I. už vtedy správanie obžalovaného vnímala ako týranie,
preto sa tému zvolila. Správne tiež poukázal okresný súd na vyjadrenie znalkyne PhDr. Bielikovej,
ktorá uviedla, že nie je ľahké oklamať psychológa, zvlášť ak štúdium problematiky u probanta (pošk.
I.) dosahuje len hĺbku potrebnú pre vypracovanie SOČ, teda nie napr. záverečné (kvalifikačné) práce
študenta VŠ. Pokiaľ PhDr. Mathé takú možnosť pripustil, tak aj podľa krajského súdu len v hypotetickej

rovine. Navyše tento znalec také snahy u pošk. I. sám neidentifikoval. Záverom treba k tejto námietke
zdôrazniť, že znalecké posudky na pošk. I. tu nestoja izolovane, nie sú osamotené
dôkazy, ale tvoria súčasť štruktúry ďalších vzájomne sa doplňujúcich a usvedčujúcich dôkazov voči
obžalovanému.
24. Správne okresný súd ustálil aj obdobie páchania trestnej činnosti a nepochybil ani vtedy, keď vo

výroku o vine upravil skutkovú vetu tak, že z nej vyňal protiprávne konanie z 15.9.2014 a 28.4.2015
voči poškodenej, za ktoré bol obžalovaný právoplatne priestupkovo postihnutý. Svoj postup následne
okresný súd riadne odôvodnil. Túto časť argumentácie obsiahnutú na str. 80 resp. str. 83 si krajský súd
ako vecne správnu a vyčerpávajúcu osvojuje a v podrobnostiach na ňu poukazuje bez potreby ju na
tomto mieste replikovať.

25.Zprezentovanýchdôvodovpovažovalkrajskýsúdodvolacienámietkyobžalovaného smerujúceproti
rozsahu dokazovania, spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov a z neho plynúcich skutkových zistení,
ktoré okresný súd premietol v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku, za nedôvodné. V tejto
veci vôbec nejde o situáciu opisovanú obžalovaným v odvolaní, že voči nemu neexistujú usvedčujúce
dôkazy. Ide len o zjavnú snahu obžalovaného, aby boli všetky vykonané dôkazy hodnotené súdmi

inak, v jeho prospech. Situácia je ale také, že proti obžalovanému existuje dostatok usvedčujúcich
dôkazov opísaných vyššie v texte, no primárne v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré okresný
súd vyhodnotil logicky, jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a ktoré vytvárajú takú ucelenú, ničím
nenarušenú a logickú štruktúru (reťaz dôkazov), ktorá smeruje k jedinému záveru a síce, že skutok sa
stal a že ho spáchal obžalovaný.

26. Možno už len doplniť, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bol obžalovaný
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, predstavami
a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne jeho práva, ak si neosvojí ním navrhnutý
spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia

obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného
hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov
dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
K právnej kvalifikácii skutku
27. Pokiaľ ide o právne úvahy, akými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti

podľa príslušných ustanovení zákona, tieto sú zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Správne
okresný súd ustálil, že skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku napĺňa
všetky zákonné znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods.
3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. a pokiaľ ide o rozbor jednotlivých zákonných
znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu, tu krajský súd poukazuje na odôvodnenie okresného

súdu (str. 81 a nasl.) bez potreby ho opakovať.
28. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného týkajúce sa kvalifikačného znaku po dlhší čas,
krajský súd uvádza, že s touto právnou otázka sa už správnym spôsobom vyrovnal okresný súd.
V prípade naplnenia zmieneného kvalifikačného znaku vyplýva, že musí ísť o tak dlhý čas, ktorý jednak
prekračuje inak obvyklý čas páchania konkrétnej trestnej činnosti (tzv. kvantitatívna stránka), jednak by

použitie základnej skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu dostatočne nevystihovalo závažnosť
spôsobukonaniakonkrétnehopáchateľa(tzv.kvalitatívnastránka).Tentoznakjepretotrebaposudzovať
individuálne v každom konkrétnom prípade, s ohľadom na všetky jeho okolnosti, čo správne vykonal
okresný súd a svoje úvahy riadnym spôsobom ozrejmil. Páchanie trestného činu po dlhší čas spravidlaznamená pokračovanie v trestnej činnosti po dobu viacerých mesiacov, súdnou praxou ustálenej na
min. šesť mesiacov. Krajský súd dopĺňa právnu argumentáciu v tom smere, že skutková veta je
dostatočne určitá a vyplýva z rozsiahle vykonaného dokazovania, rovnako ako závažnejší spôsob

konania obžalovaného - páchanie žalovaného násilného trestného činu po dlhší čas - teda v priebehu
vyše štyroch rokov.
29. V prípade pošk. C. je tento kvalifikačný znak – po dlhší čas nepochybne daný, keďže s obžalovaným
v žalovanom období preukázateľne žila v spoločnej domácnosti. V prípade pošk. I., ktorá v domácnosti
s obžalovaným nežila nepretržite, je potrebné vo vzťahu k danosti tohto kvalifikačného momentu uviesť,

že naplnenie skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby nevyžaduje, aby
psychické násilie, ponižujúce či iné konanie vyvíjal páchateľ na dennej báze, ale postačí, ak v rámci
určitého časového obdobia sa takéto konanie opakuje v určitej dobe tak, aby jednotlivé ataky neboli
oddelené príliš dlhým časovým úsekom, čo by mohlo mať vplyv na subjektívne vnímanie poškodených
osôb (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2017, sp. zn. 2Tdo/5/2017). Podľa
názoru krajského súdu z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchov oboch poškodených, ale

aj starých rodičov pošk. I. vyplynulo, že jednotlivé ataky obžalovaného voči pošk. I. sa v žalovanom
období pravidelne opakovali, pričom nebol zistený taký dlhý časový úsek, ktorý by mal mať vplyv na jej
subjektívne vnímanie takéhoto konania obžalovaného.
30. Obžalovaný v súvislosti s právnou kvalifikáciu skutku kladeného mu za vinu poukázal na tú
skutočnosť, že u poškodených nebola znalecky zistená posttraumatická stresová porucha. Krajský súd

dáva do pozornosti rozdielnosť chápania týrania v zmysle trestného práva a psychológie. Na naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby zákonodarca vyžaduje fyzické
alebo psychické utrpenie, pričom sú následne taxatívne popísané spôsoby útokov. Pojem fyzické ale-
bo psychické utrpenie uvádzaný zákonodarcom je naplnený už vtedy, ak poškodená osoba pociťu-
je protiprávne konanie páchateľa ako príkorie (teda ako zlo, bezprávie, krivdu), t. j. ako konanie, kto-

ré sústavne nepriaznivo ovplyvňuje jej každodenný život a vyvoláva sústavnejšie obavy z opätovné-
ho protiprávneho konania páchateľa. Zo záverov znaleckého skúmania, na ktoré poukázal okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, jasne vyplynulo, že obe poškodené správanie obžalovaného
pociťovali v žalovanom období ako ťažké životné príkorie, životnú ťažobu, ktorá mala vplyv na ich
každodenný život. Je teda zjavné, že im konanie obžalovaného spôsobovalo psychické utrpenie. Z

hľadiska právnej kvalifikácie je teda bez právneho významu obžalovaným namietaná skutočnosť, že
u poškodených nebol znalecky zistený posttraumatický stresový syndróm, keďže ako správne uviedol
okresný súd, tento je skôr dôkaz týrania ako jeho predpoklad.
K zmene výroku o treste
31. Obžalovaný uložený trest namietal ako neprimerane prísny, podľa neho bolo namieste aplikovať ust.

§ 39 ods. 1 Tr. zák., čo odôvodnil argumentami opísaným v bode 4.14. tohto odôvodnenia.
32. Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa
priaznivejší.

Keďže medzi spáchaním činu obžalovaným a konaním verejného zasadnutia na odvolacom súde došlo
k zmene hmotnoprávneho predpisu, bolo nevyhnutné v zmysle ust. § 2 ods. 1 Tr. zák.
ustáliť, ktorý zákon je pre obžalovaného priaznivejší. Otázka priaznivosti sa posudzuje komplexne, nie
len mechanickým porovnaním trestnej sadzby v osobitnej časti zákona, ktorá sa v tomto prípade pri
súdenom trestnom čine podľa § 208 ods. 3 Tr. zák. nezmenila. Rozhodujúci je komplexný výsledok

porovnania druhu trestov a ich sadzieb, ktoré budú alebo by mohli byť pri použití Tr. zák. ako celku
(vrátane jeho všeobecnej časti) obžalovanému uložené s prihliadnutím na konkrétne osobitosti tu
prejednávanej veci. Takýmto prieskumom dospel krajský súd k záveru, že Tr. zák. účinný od 6. augusta
2024 je pre obžalovaného priaznivejší, lebo vo výsledku umožňuje podmienečne odložiť s probačným
dohľadom výkon trestu odňatia slobody až vo výmere štyri roky, čo Tr. zák. účinný do

5. augusta 2024 neumožňoval.
33. Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, tak okresný súd vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu a procesne správne, čo mu následne umožnilo, aby po zrušení napadnutého
rozsudku vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, sám rozhodol o treste pre obžalovaného.
34. Pokiaľ ide o samotný výrok, tak okresný súd správne u obžalovaného skonštatoval existenciu len

jednej poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák. a žiadnej priťažujúce okolnosti. Okresný súd
sa tiež správne zaoberal skúmaním zákonných podmienok na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39
ods. 1 Tr. zák., avšak dospel k nesprávnemu záveru, že tieto nie sú dané. Okresný súd mimoriadne
okolnosti hľadal v pomeroch obžalovaného a v okolnostiach prípadu ako predpokladá litera zákona, kdeich nenašiel, no opomenul dôležitý fakt, že judikatúra už skôr (R 10/2011) medzi mimoriadne okolnosti
zaradila aj neprimeranú dĺžku trestného konania. V tomto smere okresný súd vôbec neuvažoval, čo je
zrejmé z príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

35. Z pohľadu krajského súdu samotný fakt, že od spáchania skutku ku dňu konania verejného
zasadnutia na odvolacom súde uplynulo osem rokov, z toho súdne konanie k uvedenému dňu trvalo
viac ako šesť rokov, je dôvodom na to, aby bol obžalovanému trest mimoriadne znížený s použitím ust.
§ 39 ods. 1 Tr. zák. Faktom totiž zostáva, že išlo o bežný prípad týrania, rozsah dokazovania nebol nijak
obšírny, ergo táto vec po skutkovej a právnej stránke nebola zložitá a správanie obžalovaného ani

jeho obhajcu ničím neprispelo k takejto dĺžke konanie, čo je zrejmé zo zápisníc zachytávajúcich priebeh
hlavného pojednávania. Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že doterajšia dĺžka
trestného konania jednoznačne nezodpovedá právu obžalovaného na prerokovanie jeho trestnej veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Ústavou SR a zákonom.
36. Priznanie len poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. p) Tr. zák. účinného od 6.

augusta 2024 (podľa cit. ust. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal trestný čin, trestné
stíhanie pre ktorý bolo vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať
páchateľovi alebo jeho obhajcovi) by v tomto prípade nepredstavovalo dostatočnú satisfakciu za takto
neprimeranú dĺžku konania, keďže by nemalo žiaden vplyv na dolnú hranicu zákonom ustanovenej
trestnej sadzby siedmich rokov. Podľa mienky krajského súdu je potrebné uvedenú okolnosť pri ukladaní

trestu obžalovanému zohľadniť výraznejšie, z ktorého dôvodu obžalovanému trest odňatia slobody
mimoriadne znížil s použitím ust. § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. na úroveň
štyroch rokov, ktorú výmeru považoval za stavu veci a zákonu zodpovedajúcu. Súčasne krajský súd
dospel k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon trestu odňatia
slobody nie je nevyhnutný, preto mu výkon trestu podmienečne odložil a ustanovil mu skúšobnú dobu

s probačným dohľadom v maximálnej možnej výmere piatich rokov. Takáto skúšobná doba je dostatočne
dlhá na to, aby obžalovaný spôsobom svojho života v skúšobnej dobe preukázal, že z jeho strany išlo
o vybočenie z medzí inak dovtedy riadne vedeného života, ktoré sa u neho nebude viac opakovať.
37. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery boli zohľadnené kritériá uvedené v ust. §
34 ods. 4 Tr. zák., osobitne najmä to, že obžalovaný dosiaľ viedol bezúhonný život, že nie je kriminálne

narušený a že jeho konanie nezanechalo na poškodených trvalé následky.
38. Zároveň krajský súd obžalovanému ako súčasť probačného dohľadu uložil povinnosť písomne sa
ospravedlniť obom poškodeným a podrobiť sa psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom
poradenstve. Uloženie prvej povinnosti má svoj podklad v postoji obžalovaného k stíhanej trestnej
činnosti, keď tento je vnútorne presvedčený, že sa poškodeným nemá za čo ospravedlniť, hoci opak

je pravdou. A uloženie druhej povinnosti je potrebné preto, aby prostredníctvom pomoci odborníka
– psychológa, či už formou psychologického poradenstva prípadne psychoterapie došlo u neho
k zvýšeniu vnímavosti na potreby a prežívanie druhých, schopnosti reflektovať vlastné správanie
v interpersonálnom kontexte blízkych a širších sociálnych vzťahov, zvýšeniu úrovne emočnej regulácie
a frustračnej tolerancie v sociálnych vzťahoch tak, aby sa naučil manažovať svoje negatívne emócie,

lepšie zvládať stresové, resp. konfliktné situácie, prijímať zodpovednosť za vlastné konanie a jeho
následky a v neposlednom rade riešiť vnútorný problém, ktorý má s pošk. C., s ktorou bude musieť
naďalej komunikovať ohľadom starostlivosti o spoločné maloleté dieťa.
39. Takto uložený trest krajský súd považoval za primeraný a spravodlivý, zodpovedajúci potrebám
ako generálnej, tak aj individuálnej prevencie, ktorý bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie

účelu trestu ako ho mal na mysli zákon. Zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie konania obžalovaného
spoločnosťou.
Záverečné zhrnutie
40. Z prezentovaných dôvodov krajský súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako čiastočne dôvodné,
v dôsledku čoho na verejnom zasadnutí postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. napadnutý

rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a keďže to dôkazná situácia umožňovala, tak
postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci sám rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte.
41. Tento rozsudok bolo prijatý v senáte jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.