Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/137/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418203720
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4418203720.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obce Maňa, Maňa, Námestie M. R. Štefánika 1,
IČO: 00 309 061, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁT JUDr. PETER TIMKO spol. s r.o., Maňa, Pri Parku
8, IČO: 50 528 874, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo školstva,
výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Bratislava, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie
vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 5C/51/2018, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. februára 2023 sp. zn. 5Co/49/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/51/2018-389 z

25. novembra 2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam - pozemkom registra „C“ parcelného č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria s výmerou
1539 m2, parcelného č. XXX/X s výmerou 543 m2 a stavbe so súpisným č. XXX postavenej na pozemku
parcelného č. XXX/X, k. ú. H. H., zapísaným na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXX; žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení skonštatoval, že žalobkyňa mala naliehavý právny záujem na
požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keďže ako vlastník dotknutej nehnuteľnosti je v katastri
nehnuteľností zapísaná iná osoba. Zároveň však dospel k záveru, že žalobkyňa sa nemohla stať
vlastníkom nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), nakoľko nepreukázala, že Miestny národný výbor (ďalej

len ,,MNV“) H., na území ktorého sa nehnuteľnosť nachádzala, mal právo hospodárenia k nej. Právo
hospodárenia s národným majetkom upravoval zákon č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (ďalej len
„Hospodársky zákonník“) a vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení
s národným majetkom (ďalej len „vyhláška č. 119/1988 Zb.“). Národným výborom mohlo patriť právo
hospodárenia v prípadoch uvedených v § 8 ods. 2 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Súd
prvej inštancie zaujal právny názor, že nemohlo ísť len o dočasnú správu, ale prechod vlastníctva

podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., ktorý sa týkal výlučne toho majetku, ktorý bol
v trvalej správe národných výborov, pretože hospodárenie bolo možné iba v režime trvalej správy.
Z pozemno-knižnej vložky č. XXX bolo preukázané, že od roku 1928 a aj v roku 1990 boli sporné
nehnuteľnosti zapísané vo vlastníctve štátu v správe Ministerstva školstva a národnej obrany, preto sa
podľa § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb., tento majetok nemohol zo zákona stať vlastníctvom obce.
Žalobkyňa nepreukázala žiaden právny úkon príslušného orgánu, prípadne rozhodnutie príslušného

orgánu, preukazujúce, že mu skutočne vzniklo právo hospodárenia k spornej nehnuteľnosti, t. j. výkon
výlučne jemu prináležiacej trvalej správy k sporným nehnuteľnostiam v zmysle vtedajšej právnej úpravypodľa § 8 ods. 2 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. a postupom podľa § 10 ods. 2 a 3 citovanej
vyhlášky formou hospodárskej zmluvy zapísanej v evidencii nehnuteľností. Na doplnenie súd prvej
inštancie poukázal na delimitačný protokol z 31. mája 1992, z ktorého vyplýva, že v prípade sporných

nehnuteľností nie je zrejmé, kto k nej má právo hospodárenia a z tohto dôvodu by v súlade s § 1 ods.
1 písm. a) vyhlášky č. 86/1977 Zb. išlo o nakladanie s národným majetkom v dočasnej správe, na ktoré
sa však zákon č. 138/1991 Zb. nevzťahoval.

1.2. Aj vo vzťahu k subsidiárne tvrdenému nadobúdaciemu titulu vydržaním podľa § 134 Občianskeho

zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobkyne nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa tvrdila, že vydržacia doba začala plynúť od momentu
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., kedy nadobudla presvedčenie, že na ňu prešlo vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že počas celej žalobkyňou tvrdenej
vydržacej doby bola ako vlastník sporných nehnuteľností uvedená žalovaná, t. j. štát. Zároveň z
delimitačného protokolu z 31. mája 1992 a jeho prílohy č. 2 vyplynulo, že v čase delimitácie boli sporné

nehnuteľnosti zaradené do prílohy 2 delimitačného protokolu, t. j. do zoznamu nehnuteľností, u ktorých
nie je zjavné, kto má k tomuto majetku právo hospodárenia. Teda už v tom čase existovali pochybnosti
o tom, či sú pri uvedenom majetku splnené zákonné predpoklady prechodu vlastníckeho práva zo štátu
na obec podľa zákona č. 138/1991 Zb. Táto listina bola podpísaná preberajúcou organizáciou, obcou H.,
t. j. žalobkyňou. S poukazom na tieto okolnosti žalobkyňa mala vedomosť alebo oprávnené pochybnosti

o tom, či jej vec právom patrí a nemohla byť dobromyseľným držiteľom, teda nemohlo dôjsť k vydržaniu
vlastníckeho práva podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dôvodov súd prvej
inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle §
255 ods. 1 CSP v prospech úspešnej žalovanej.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. februára 2023
sp. zn. 5Co/49/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd nezistil existenciu procesných vád konania a rozhodnutie súdu prvej inštancie

považoval za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil,
žežalobkyňaneuniesladôkaznébremenopredloženímlistiny,prípadnerozhodnutiapríslušnéhoorgánu,
ktorým by preukázala, že jej skutočne vzniklo právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam. Navyše
prechodu nehnuteľného majetku do vlastníctva žalobkyne bránila tá skutočnosť, že bezprostredne
pred 1. májom 1992 bol vlastníkom sporných nehnuteľností československý štát v správe Ministerstva

školstva a národnej obrany, čo znamená, že s poukazom na ustanovenie § 3 písm. d) zákona
č. 138/1991 Zb., takýto majetok nemohol prejsť do vlastníctva obce. Prechodu vlastníckeho práva
bránilo aj ustanovenie § 15 zákona č. 138/1991 Zb., pretože obec k 31. decembru 1949 už nebola
vlastníkom týchto nehnuteľností. Samotná skutočnosť, že určitá nehnuteľnosť sa v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. nachádzala v k. ú. žalobkyne, pričom bola vo vlastníctve Slovenskej

republiky, ešte nepredstavuje dostatočný základ pre určenie vlastníctva žalobkyne (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 12. októbra 1993 sp. zn. I. ÚS 75/1993). Sporné nehnuteľnosti boli
„prepustené“(darované)obcouH.H.vroku1928československémuštátuaodroku1932podľazápisuv
pozemno-knižnej vložke č. 345 boli taktiež vo vlastníctve štátu, v správe Ministerstva školstva a národnej
obrany. Odvolací súd taktiež poukázal na delimitačný protokol z 31. mája 1991 a na list Ministerstva

financií Slovenskej republiky zo 17. apríla 2014, pričom z týchto listín vyvodil záver o nepreukázaní
naplnenia zákonných predpokladov pre prechod vlastníctva sporných nehnuteľností v zmysle zákona č.
138/1991 Zb. K tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie dospel k záveru, že nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobkyne. Napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku

na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a 2 CSP a so zásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3.1. K primárnemu nadobúdaciemu titulu sporných nehnuteľností, ex lege prechodu do majetku obce
podľa zákona č. 138/1991 Zb., dovolateľka uviedla, že interpretácia právnych noriem zo strany súdovoboch inštancií bola nesprávna a natoľko vadná, že naplnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)
CSP. Súdy bez náležitého odôvodnenia nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uvedený v rozsudku sp. zn. 3Cdo/7/2002, na ktorý sa dovolateľka odvolávala. S poukazom

na uvedené rozhodnutie podľa názoru dovolateľky, ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.
používa všeobecný pojem práva hospodárenia a neustanovuje, že by právo hospodárenia muselo mať
nevyhnutne povahu tzv. trvalého užívania. Trvala na tom, že splnila podmienky prechodu vlastníckeho
práva vymedzené v § 2 ods. 1 citovaného zákona, a to: a) musí ísť o inú vec než hnuteľnosť patriacu
orgánom miestnej štátnej správy, b) k veci patrilo právo hospodárenia národným výborom bez rozlíšenia

stupňa a bez rozlíšenia trvalosti alebo dočasnosti práva hospodárenia, c) nejde o prípady negatívneho
vymedzenia podľa § 3 zákona č. 138/1991 Zb. V tejto súvislosti zdôraznila, že žaloba nebola postavená
iba na územnom princípe, ako jej to súdy vytýkali, pretože od počiatku tvrdila, že MNV H. patrilo k 23.
novembru 1990 právo hospodárenia k spornému majetku.

3.2. Pri riešení otázky, komu patrí právo hospodárenia, bolo podľa názoru žalobkyne určujúce kritérium

uvedené v ustanovení § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého právo hospodárenia
prislúchalo zásadne tej organizácii, ktorá bola poverená úlohami, na plnenie ktorých majetok celkom
alebo prevažne slúžil. Totožne to uvádzalo aj ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Vznik
práva hospodárenia bol viazaný priamo na Hospodársky zákonník a nebol nevyhnutne podmienený
hospodárskymi zmluvami, nepodliehal intabulačnému princípu s konštitutívnymi účinkami, ani nemusel

byť registrovaný v evidencii nehnuteľností. V zmysle § 18 zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch
bola prvoradou úlohou národných výborov starostlivosť o rozvíjanie kultúrneho a spoločenského života
a v zmysle § 25 ods. 1 citovaného zákona miestny národný výbor bol poverený rozvíjať kultúrny a
spoločenský život vo svojom územnom obvode. Tieto úlohy prislúchali práve národnému výboru a nie
Ministerstvu školstva a národnej obrany. Formálny zápis v pozemno-knižnej vložke nebol pre súdy

záväzný, lebo odporoval skutočnému stavu a najmä kritériu uvedenému v § 65 ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka. Ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol sporný majetok užívaný miestnou komunitou
ako dom kultúry a priľahlé pozemky na účely s tým súvisiace, čo žalovaná nikdy nerozporovala. Po
celú dobu sa ako skutočný hospodár majetku správala žalobkyňa, resp. MNV H.. Ministerstvo školstva
a národnej obrany právo hospodárenia k majetku nikdy nevykonávalo, neužívalo ho a nikdy s ním

žiadnym spôsobom nenakladalo. Bolo preukázané, že MNV H. a neskôr žalobkyňa mala sporný majetok
v evidencii majetkovej a účtovnej a riadne s ním nakladala ako hospodár.

3.3. Dovolateľka ďalej namietala, že súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 10 vyhlášky č. 119/1988
Zb., ktoré sa na prejednávanú vec nevzťahovalo, pretože sporný majetok bol v celospoločenskom

socialistickom vlastníctve ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a MNV H. bol nepochybne štátnou
socialistickou organizáciou. Naopak socialistická organizácia s názvom Ministerstvo školstva a národnej
obrany ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. neexistovala, resp. jej existenciu mala preukázať
žalovaná. Nelogicky potom vyznieva aj argumentácia súdu, že žalobkyňa mala preukázať existenciu
uzatvorenia hospodárskej zmluvy s neexistujúcou socialistickou organizáciou. Dovolateľka považovala

za neprípustné, aby súdy vyžadovali od nej splnenie takej dôkaznej podmienky, ktorá je objektívne
nesplniteľná a na tomto základe žalobu zamietli. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd odmietol
prihliadať na zásadu, že nie je právne viazaný tým, aká socialistická organizácia bola formálne zapísaná
v pozemno-knižnej evidencii ako hospodár sporného majetku, ak z vykonaného dokazovania vyšlo
najavo, že takýto zápis bol vadný, odporujúci realite.

3.4. V kontexte v uvedeného dovolateľka sformulovala dovolaciu otázku v znení, či ,,je správne a
elementárne spravodlivé dať prednosť pozemno-knižnému zápisu, ktorý nikdy nezodpovedal realite,
alebo či treba dať prednosť skutočnému stavu a prisúdiť sporný majetok žalobkyni, ktorej historický
predchodca, bývalý MNV H., skutočne vykonával právo hospodárenia ako jediný a nikým v tomto

hospodárení nebol rušený“. K poznámke v delimitačnom protokole z 31. mája 1991, podľa ktorej
pri spornom majetku nie je zjavné, kto má k nemu právo hospodárenia, dovolateľka uviedla, že je
obsolétna a nezodpovedajúca realite, z čoho vyplýva, že na posudzovaný prípad nemožno aplikovať
vyhlášku č. 86/1977 Zb. o dočasnej správe národného majetku. Dodala, že sporný majetok bol síce v
roku 1928 obcou H. H. „prepustený“ československému štátu, čo však nevylučuje jeho spätný prevod

na novozriadené orgány obecnej samosprávy na základe zákona č. 138/1991 Zb. Ustanovenie § 15
citovaného zákona sa podľa názoru dovolateľky na predmetný spor vôbec nevzťahuje.3.5. K sekundárnemu nadobúdaciemu titulu vydržaním dovolateľka namietala nesprávne právne
posúdenie otázky jej dobromyseľnosti. Trvala na názore, že bola dobromyseľným držiteľom a uvedené
skutočnosti boli v konaní preukázané. Od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bola vnútorne presvedčená,

že sporný majetok má byť na ňu delimitovaný a vytrvalo sa pokúšala dosiahnuť dodatočnú delimitáciu,
pričom vo všetkej s tým súvisiacej korešpondencii zreteľne deklarovala, že sa cíti byť vlastníkom
sporného majetku. Už odo dňa svojho právneho vzniku (23. novembra 1990) s majetkom nakladala a
hospodárila ako výlučný vlastník, obhospodarovala ho, chránila pred znehodnotením, znášala náklady
na údržbu, platila poistné, dávala ho do prenájmu a prijímala nájomné. Počas plynutia vydržacej doby

nebola vo výkone tohto postavenia nikým ani žalovanou rušená. V pochybnostiach platí domnienka
oprávnenosti držby, pričom žalovaná nepredložila ani neoznačila nijaký dôkaz na vyvrátenie tejto
domnienky. Naopak, všetci vypočutí svedkovia, ktorí boli v rozhodnom období funkcionármi alebo
pracovníkmi žalobkyne, bez pochybností sprostredkovali súdu, aké mala žalobkyňa vedomie v otázke
dobromyseľnosti držby. Delimitačný protokol z roku 1991 podpísal vtedajší starosta, ktorý nemal
právnické vzdelanie a prípadné rušivé účinky sa mohli v tomto prípade vzťahovať nanajvýš na neho.

Evidenčný zápis majetku v katastri nehnuteľností sa neuskutočnil iba z toho dôvodu, že vec bola právne
komplikovaná a žalobkyňa nemala k dispozícii dostatočné právne kapacity, aby zvládla evidenčné
vysporiadanie majetku. Žalovaná sa o sporný majetok dlhodobo nezaujímala, dokonca ministerstvo ešte
v liste z 3. októbra 2013 výslovne priznalo, že vôbec nemá zaevidované nehnuteľnosti ako majetok
Slovenskej republiky v jeho správe.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu tvrdila, že dovolacie dôvody neboli zo strany dovolateľky
vymedzenénáležitýmspôsobompodľa§431až§435CSP,nakoľkodovolanieneobsahujejednoznačne
vymedzenú právnu otázku. Napadnuté rozhodnutie považovala za vecne správne a založené na riadne
zistenom skutkovom stave. Navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

5.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejaj„dovolacísúd“)akosúdpríslušnýnarozhodnutieodovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú

splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata, musí
byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,

ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco, namieste je skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší súd
bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosťrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Podľa názoru dovolateľky k naplneniu vady zmätočnosti došlo v dôsledku nesprávnej interpretácie
právnych noriem, ktoré súdy nižšej inštancie na daný spor aplikovali. Z obsahu dovolania je zrejmé, že
žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady zmätočnosti snažila spochybniť právne posúdenie
sporu odvolacím súdom, pričom rovnaké námietky uviedla aj pri dovolacom dôvode podľa § 421 ods. 1

CSP, teda dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Takáto námietka by aj v prípade jej opodstatnenosti mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (R 24/2017, 9Cdo/248/2021)
by však nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,

teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami
(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Inak povedané, nesprávne
právne posúdenie veci nepredstavuje nesprávny procesný postup súdu. Právne posúdenie veci je
naopak imanentnou súčasťou každého rozhodovacieho procesu súdu. Otázka, či toto právne posúdenie

bolo alebo nebolo správne, nie je otázkou správnosti procesného postupu súdu, ale otázkou vecnej
správnosti rozhodnutia, ktoré je možné v dovolacom konaní preskúmať výlučne podľa ustanovenia §
421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP, nie podľa § 420 v spojení s § 431 CSP ako tzv. vadu zmätočnosti.

12. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súdy od nej vyžadovali splnenie takej dôkaznej podmienky,

ktorá je objektívne nesplniteľná, keď požadovali predloženie hospodárskej zmluvy s neexistujúcim
ministerstvom, dovolací súd k uvedenej námietke uvádza, že s chybným zápisom názvu ministerstva
v pozemno-knižnej evidencii sa vysporiadal už súd prvej inštancie, keď konštatoval, že nepresný zápis
vlastníka a správcu bol v roku 1932 opravený na „československý štát - v správe Ministerstva školstva
a národnej obrany“ - takéto ministerstvo v určitom čase existovalo, takže zápis nemožno považovať za

chybný. Ani prípadná nepresnosť v zápise v názve ministerstva nemôže znamenať zánik jeho práva
správy národného majetku (viď § 4 ods. 2 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností). Prípadná
oprava chyby v evidencii nehnuteľností v názve správcu by mala len evidenčný charakter (§ 5 ods. 2
zákona č. 22/1964 Zb.).

13. Vzhľadom na uvedené a keďže dovolateľka žiadne ďalšie dôvody zmätočnosti napadnutého
rozhodnutianeuviedla,dovolacísúdvadukonaniavzmysle§420písm.f)CSPnezistil,pretojedovolanie
v tejto časti procesne neprípustné a dovolací súd ho odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP.

14. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

15. Relevantná otázka v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní

jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna
(nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu
otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP)
a pri ktorej s prihliadnutím na okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy
by rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo

určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

16. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.17. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

18. K dovolateľkou sformulovanej otázke, či „je správne a elementárne spravodlivé dať prednosť
pozemno-knižnému zápisu, ktorý nikdy nezodpovedal realite, alebo či treba dať prednosť skutočnému
stavu a prisúdiť sporný majetok žalobcovi, ktorého historický predchodca, bývalý národný výbor H.
skutočne vykonával právo hospodárenia ako jediný a nikým v tomto hospodárení nebol rušený“, dovolací

súd uvádza, že v rámci skúmania procesnej prípustnosti dovolania dospel k záveru, že nastolená
otázka nespĺňa kritériá stanovené v § 421 ods. 1 CSP. Zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie
a potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu totiž neboli založené na riešení otázky, či (zjednodušene
povedané) dať prednosť pozemno-knižnému zápisu alebo skutočnému stavu. Takmer v každom spore
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti svedčí evidenčný zápis vlastníckeho práva v prospech
žalovaného; práve to z neho robí pasívne vecne legitimovaný subjekt. Podstatou rozhodovania súdov

v takýchto sporoch však nie je zvažovanie, či dať prednosť evidenčnému zápisu alebo skutočnému
stavu, ako tvrdila žalobkyňa. Podstatou rozhodovania je zisťovanie, či má žalobca ním tvrdený vlastnícky
titul. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje žalobcu, preto je jeho povinnosťou preukázať ním tvrdené
skutočnosti, teda také skutkové okolnosti, ktoré predstavujú základ (hypotézu) pre aplikáciu niektorej
právnej normy upravujúcej vlastnícke právo v jeho prospech. Ak súd žalobu zamietne, nie je tomu

tak preto, že by uprednostnil evidenčný resp. pozemno-knižný zápis, ale preto, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno.

19. V preskúmavanej veci boli rozhodnutia súdov nižšej inštancie založené na preukazovaní dvoch
samostatných žalobkyňou uplatnených titulov nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

Primárne súdy posudzovali nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom ex lege v zmysle § 2 ods. 1
zákona č. 138/1991 Zb. V tejto časti bolo zamietnutie žaloby a potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím
súdom založené na závere, že žalobkyňa nepreukázala existenciu práva hospodárenia ako predpoklad
prechodu vlastníckeho práva v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Pre posúdenie sporu
bolo teda rozhodným zodpovedanie otázky, či žalobkyni resp. jej právnemu predchodcovi svedčalo

právo hospodárenia k spornej nehnuteľnosti k 24. novembru 1990, pričom súdy dospeli k záveru, že
tomu tak nebolo. Vo vzťahu k sekundárne posudzovanému titulu nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním boli rozhodnutia súdov založené na závere o nepreukázaní dobromyseľnosti žalobkyne (§
130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Oba súdy nižšej inštancie považovali za preukázané užívanie
spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobkyne, avšak dospeli k záveru, že toto užívanie

nemohlo byť dobromyseľné v tom, že je jej vlastníkom. Dovolateľkou formulovaná otázka, uvedená v
predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia, teda nebola pre rozhodnutie odvolacieho súdu relevantná,
lebo od riešenia takto položenej otázky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo. Vo vzťahu
k tejto otázke preto dovolací súd odmietol dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP z dôvodu, že nebolo
odôvodnené prípustným dovolacím dôvodom.

20. Pod vplyvom rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), aj
najvyšší súd v novších rozhodnutiach zastáva názor, že dovolatelia nemusia v dovolaní presne uviesť,
o ktorú zo zákonom predpokladaných troch situácií (§ 421 ods. 1 CSP) pri namietanom nesprávnom
právnom posúdení veci ide a tiež nemusia uvádzať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, s ktorými

je podľa nich napadnuté rozhodnutie v rozpore. Základnou požiadavkou vychádzajúcou priamo z
ustanovenia § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP však zostáva jasné sformulovanie právnej
otázky, od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež vymedzenie, v čom spočívala
nesprávnosť riešenia tejto otázky odvolacím súdom. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu

zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods.
1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.

21. V súvislosti s riešenou otázkou práva hospodárenia dovolateľka odkázala na rozsudok najvyššieho
súdu z 26. februára 2004 sp. zn. 3Cdo/7/2002, ktorý podľa jeho názoru predstavuje konštantnú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke výkladu práva hospodárenia v zmysle § 2 ods. 1 zákona
č. 138/1991 Zb., pričom tvrdila, že v danom prípade došlo k odklonu od právneho názoru vysloveného v
tomto rozhodnutí. Právnou otázkou, ktorú dovolateľka v dovolaní síce výslovne neoznačil ako „dovolaciu
otázku“ vo forme opytovacej vety, avšak z obsahu dovolania v spojení s odkazom na uvedený rozsudoknajvyššieho súdu je zrejmá, bolo, „či právo hospodárenia ako predpoklad prechodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam na obce podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. muselo mať nevyhnutne len povahu
tzv. trvalého užívania“.

22. Z rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2004 sp. zn. 3Cdo/7/2002 vyplýva, že v uvedenej
veci sa žalobkyňa (obec) domáhala určenia vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku podľa
§ 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. na tom skutkovom a právnom základe, že v pozemkovej knihe
bol predmetný pozemok vedený ako vlastníctvo štátu, ktoré spravoval pôdohospodársky odbor rady

okresného národného výboru a ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. patrilo právo hospodárenia
národnému výboru, na území ktorého sa nehnuteľnosť nachádzala. Najvyšší súd v označenom
rozhodnutí riešil otázku, či „správa“ nehnuteľnosti, zverená okresnému národnému výboru, spĺňala
podmienku stanovenú v § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., t. j. či ide o pojem totožný s právom
hospodárenia, pričom dospel k záveru, že právo správy bolo právnym inštitútom, ktorý sa postupne
pretransformoval na právo hospodárenia s národným majetkom (vládne nariadenie č. 90/1950 Zb. o

správe národného majetku národnými výbormi, vládne nariadenie č. 110/1953 Zb. o správe národného
majetku rozpočtovými organizáciami, vládne nariadenie č. 81/1958 Zb. o správe národného majetku,
vyhláška č. 117/1964 Zb. o správe národného majetku, vyhláška č. 94/1965 Zb. o správe národného
majetku, vyhláška č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku, vyhláška č. 156/1975 Zb. o správe
národného majetku, vyhláška č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku a vyhláška č. 119/1988 Zb.

o hospodárení s národným majetkom). Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zaujal tiež právny názor,
že „zákon č. 138/1991 Zb. nerozlišuje právo hospodárenia národného výboru z hľadiska jeho trvalosti
alebo dočasnosti, preto i keby v danom prípade išlo v minulosti len o dočasnú správu skonfiškovaných
nehnuteľností (čo však výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali), prešli sporné nehnuteľnosti
do vlastníctva žalobkyne“. Tento záver, konštatovaný len ako obiter dictum, však bol a je v rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu ojedinelý, pretože už skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu (uznesenie z 25.
septembra 2002 sp. zn. 4Cdo/46/2001, uznesenie z 27. marca 2003 sp. zn. 2Cdo/115/2002, rozsudok
z 29. apríla 2003 sp. zn. MCdo 56/2001, rozsudok z 23. júla 2003 sp. zn. MCdo 55/2001) a na ne
nadväzujúce neskôr prijaté rozhodnutia najvyššieho súdu (rozsudok z 28. novembra 2005 sp. zn.
2Cdo/48/2005, uznesenie z 28. novembra 2005 sp. zn. 2Cdo/48/2005, rozsudok zo 16. marca 2016 sp.

zn. 7Cdo/641/2014, rozsudok z 22. februára 2017 sp. zn. 8Cdo/105/2016, rozsudok z 12. septembra
2019 sp. zn. 5Sžrk/15/2018) konštantne zastávali právny názor, že k prechodu vlastníctva nehnuteľností
zo štátu na obec v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. môže dôjsť len v prípade, ak príslušný
národnývýbormalknehnuteľnostiprávohospodáreniavzmysletrvalejsprávy.Rozhodnutienajvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/7/2002 tak nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v otázke

výkladu pojmu práva hospodárenia v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. (R 71/2018, R 83/2018).

23. V tu preskúmavanej veci však zamietnutie žaloby a následné potvrdenie rozsudku súdu prvej
inštancie odvolacím súdom nebolo založené len na otázke, či pre naplnenie predpokladov prechodu
vlastníckeho práva na obec podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bolo potrebné trvalé

právo hospodárenia národného výboru, alebo postačovala dočasná správa. Žalobkyňa podľa názoru
odvolacieho súdu nepreukázala ani to, že jej v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.
(1. mája 1991) patrilo akékoľvek právo hospodárenia s národným majetkom či správy predmetného
majetku, teda ani právo dočasného hospodárenia. Išlo pritom o otázku unesenia dôkazného bremena k
existencii zákonného predpokladu pre prechod vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991

Zb., teda primárne o otázku skutkovú, ktorú dovolací súd v rámci dovolacieho konania nemôže riešiť,
keďže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

24. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že právo hospodárenia resp. správy k spornému majetku jej vzniklo ex lege
v zmysle § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka ku dňu účinnosti tohto predpisu (1. júl 1964), opomenula

podstatnú skutkovú okolnosť, že ako správca majetku bolo už ku dňu účinnosti Hospodárskeho
zákonníka v evidencii nehnuteľností vedené ministerstvo. Ustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka nemožno vykladať tak, že by dňom nadobudnutia účinnosti Hospodárskeho zákonníka došlo
k zániku práva hospodárenia organizácie, ktorej toto právo v tom čase patrilo. Takýto princíp nemožno
vyvodiť ani z prechodných a ani z iných ustanovení Hospodárskeho zákonníka. Naopak, podľa § 68

Hospodárskeho zákonníka sa prevody práva hospodárenia s národným majetkom mimo obvyklého
hospodárenia vykonávali hospodárskymi zmluvami a v ustanovení § 347 Hospodárskeho zákonníka
bol výslovne upravený inštitút hospodárskej zmluvy o prevode práva hospodárenia, popri hospodárskej
zmluve o prevode vlastníctva a hospodárskej zmluve o dočasnom užívaní majetku. Je teda zrejmé, žeustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka treba vnímať ako želaný stav, ktorý bolo potrebné
dosiahnuť aplikáciou ostatných ustanovení Hospodárskeho zákonníka, ako aj osobitných predpisov
o správe národného majetku (viď nižšie). Ustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka teda

nemožno vykladať oddelene od ostatných v tom čase účinných právnych predpisov. Ak by zákonodarca
chcel dať tomuto ustanoveniu priamy účinok v tom zmysle, že priamo týmto ustanovením zaniká
dovtedajšie právo hospodárenia a vzniká nové, v prospech inej organizácie, bol by to nepochybne v
zákonnom ustanovení jednoznačne vyjadril.

25. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších inštancií vyplýva, že sporná nehnuteľnosť sa stala
majetkom štátu v roku 1928 z titulu jej darovania obcou H., o čom svedčí zápis v pozemno-knižnej vložke
č. 345 v časti vlastník československého štátu - rezort Ministerstva verejných prác. V roku 1932 bola
vykonaná oprava v časti zápisu vlastníka, a to na vlastníka československý štát - v správe Ministerstva
školstvaanárodnejobrany.Zuvedenéhozápisubezpochýbvyplýva,žespornánehnuteľnosťbolaeštev
roku 1928, resp. v roku 1932 zverená do správy ministerstva. Po prvýkrát mohlo právo správy národného

majetku v prospech právneho predchodcu žalobkyne - národného výboru vzniknúť na základe zákona č.
279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov. V zmysle ustanovení § 29 ods. 1 a § 31 ods.
2 citovaného zákona právo správy národného majetku mohlo vzniknúť národným výborom len k tomu
majetku, ktorý im bol zverený do ich správy príslušným ústredným úradom po dohode s ministerstvami
vnútra a financií. Na tento zákon nadväzovalo nariadenie vlády č. 90/1950 Zb. o správe národného

majetku národnými výbormi, ktoré detailne upravovalo proces zverenia majetku do správy národnému
výboru. V zmysle § 6 ods. 4 citovaného nariadenia zverenie správy národného majetku národnému
výboru sa vykonávalo buď administratívnym opatrením alebo všeobecným predpisom (vyhláškou).
Podľa § 11 citovaného nariadenia sa tieto zmeny zaznamenávali vo verejných knihách. Ani z ustanovení
týchto dvoch predpisov nevyplýva, že by došlo zo zákona k zrušeniu práva správy národného majetku

k nehnuteľnostiam, ktoré už boli v správe inej štátnej organizácie.

26. Teda pokiaľ na základe citovaných predpisov o správe národného majetku nedošlo k zrušeniu správy
majetku vykonávanej k dátumu účinnosti týchto predpisov ústredným štátnym orgánom (ministerstvom),
pričom žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadnej dohody, administratívneho opatrenia alebo vyhlášky

a rovnako ani zápis v pozemno-knižnej vložke nesvedčí, že by MNV H. vzniklo právo správy k spornej
nehnuteľnosti, nebolo možné prijať iný záver, len ten, že právo správy spornej nehnuteľnosti ministerstvu
nezaniklo. Ak s nehnuteľnosťou v skutočnosti nakladal MNV H., vznikol zrejmý nesúlad medzi faktickým
a právnym stavom správy spornej nehnuteľnosti, ktorý bolo potrebné riešiť v súlade s vtedy účinnými
právnymi predpismi.

27. „Prípadný nesúlad faktického a právneho stavu narušuje zásadu príslušnosti na správu určitého
národného majetku a možno ho riešiť buď formou dočasného užívania, alebo prevodu správy národného
majetku. Povinnosť aktivity v tomto smere sa dotýka obidvoch štátnych organizácií rovnako. Ani jedna zo
štátnych organizácií sa nesmie k prevodu správy stavať odmietavo. V prípade, že by sa tak stalo, možno

to riešiť postupom podľa § 7 vyhlášky, odstraňovanie pochybností o príslušnosti na správu národného
majetku.“ (Mamojka, Mojmír, Správa národného majetku, Obzor Bratislava 1987, s. 82).

28. „Rozhodnutí, která státní organizace bude mít určitý národní majetek ve správě, není ponecháno
na vůli organizací. Hospodářský zákoník upravuje tzv. příslušnost ke správě a vychází ze zásady, že

národní majetek má spravovat ta státní organizace, která je pověřena úkoly, k jejichž plnění majetek
zcela nebo převážně slouží. Jestliže má státní organizace ve správě národní majetek, k jehož správě
není příslušná podle této zásady, resp. k jehož správě je příslušná jiná státní organizace (protože jí
majetek zcela nebo převážně slouží), potom jsou obě organizace povinny zařídit, aby takový národní
majetek byl převeden do správy příslušné státní organizace.“ (Plíva, Stanislav, Hospodaření s národním

majetkem, Orbis Praha, 1968, s. 40).

29. „Rozhodnutí orgánu příslušného k řešení sporu o příslušnost má, při splnění obsahových náležitostí
(vymezení převáděného národního majetku, určení dne převodu správy a popřípadě výše úplaty),
povahu opatření o převodu správy národního majetku (§ 68 Hospodářského zákoníku

a § 13 vyhlášky č. 104/1966 Sb.). Na základě něho přechází správa na určenou státní organizaci.“ (Plíva,
Stanislav, Hospodaření s národním majetkem, Orbis Praha, 1968, s. 42).30. Na základe vyššie uvedeného teda dovolací súd dospel k záveru, že ak existoval nesúlad ohľadom
správy spornej nehnuteľnosti medzi ministerstvom a bývalým MNV H., tento nesúlad nemožno v
súčasnosti spätne riešiť odkazom na ustanovenie § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. Na MNV H.

mohla prejsť správa spornej nehnuteľnosti len na základe rozhodnutia príslušného orgánu, t. j. len na
základe opatrenia o prevode správy národného majetku v zmysle § 65 ods. 2 a § 68 Hospodárskeho
zákonníka a v súlade so spôsobmi riešenia sporov o príslušnosť k správe národného majetku,
upravenými vyhláškou č. 117/1964 Zb. (§ 2), vyhláškou č. 94/1965 Zb. (§ 3), vyhláškou č. 104/1966 Zb.
(§ 3), vyhláškou č. 156/1975 Zb. (§ 3), vyhláškou č. 90/1984 Zb. (§ 7) a napokon vyhláškou č. 119/1988

Zb. (§ 5). Pokiaľ národný výbor po prijatí Hospodárskeho zákonníka nevyvolal spor o príslušnosť a
neurobil kroky, ktoré mu poskytovala vtedajšia právna úprava na zosúladenie právneho stavu, a to za
obdobie viac ako 20 rokov, nemôže sa obec teraz dovolávať správy majetku bývalým národným výborom
odkazom na § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka.

31. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súdy nižšej inštancie požadovali od žalobkyne dôkaz o tom, že

MNV H. ako jej právny predchodca mal k sporným nehnuteľnostiam právo hospodárenia, nešlo o
dôkaz neexistujúcej alebo nemožnej skutočnosti, ani o dôkaznú povinnosť, ktorá by bola objektívne
nesplniteľná. Pokiaľ žalobkyňa takýto dôkaz neposkytla, a teda neuniesla dôkazné bremeno, súdy
nižších inštancií dospeli k záveru, že právo hospodárenia so sporným majetkom svedčalo v prospech
organizácie zapísanej v evidencii nehnuteľností, teda ministerstva, keďže nedošlo k jeho zmene

zákonom stanoveným postupom podľa vtedajších právnych predpisov. Takýto záver nie je v rozpore
so všeobecnou dôkaznou teóriou, ani s princípmi logiky, teda nešlo o nesprávny procesný postup ani
o porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. Ani prípadná dovolateľkou namietaná nesprávna
aplikácia ustanovenia § 10 vyhlášky č. 119/1988 Zb., ktoré sa podľa dovolateľky na danú vec
nevzťahovalo, nemohla ovplyvniť záver o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou vo vzťahu k jej

tvrdeniu o existencii práva hospodárenia MNV H..

32. Vo vzťahu k druhej časti dovolania, v ktorej žalobkyňa namietala nesprávnosť právneho posúdenia
vydržania spornej nehnuteľnosti, a to konkrétne v otázke posúdenia jej dobromyseľnosti, dovolateľka s
poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/64/2018 tvrdila, že súdy mali pri posudzovaní

jej dobromyseľnosti vychádzať z domnienky oprávnenosti jej držby, pretože žalovaná neoznačila ani
nepredložila nijaký dôkaz opaku. Podľa názoru dovolateľky samotný delimitačný protokol z 31. mája
1991 nemohli súdy vziať ako jediný dôkaz vylučujúci jej objektívnu dobromyseľnosť. Rušivé účinky tohto
dôkazu sa navyše mohli dotýkať výlučne vtedajšieho starostu, ktorý ho podpísal.

33. K tomu dovolací súd uvádza, že nedostatok nadobúdacieho právneho titulu nepredstavuje
prekážku vydržania veci. Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa
a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec
zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar

ako bezodplatné plnenie (rozsudok najvyššieho súdu z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024). Je
teda potrebné skúmať dobromyseľnosť držiteľa v tom, či sa mohol oprávnene domnievať, že je nielen
užívateľom (držiteľom) predmetnej veci, ale jej vlastníkom.

34. Dobromyseľnosť držby je pritom objektívna kategória. To zdôraznil najvyšší súd aj v dovolateľkou

odkazovanom rozsudku z 25. februára 2021 sp. zn. 5Cdo/64/2018, kde konštatoval, že „rozhodovacia
prax dovolacieho súdu je dlhodobo konštantná, keď vyslovuje, že skutočnosť, či je držiteľ v zmysle §
130 Občianskeho zákonníka dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne.“ Nestačí teda subjektívne
presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom veci, musia existovať objektívne skutočnosti, o ktoré môže
držiteľ toto presvedčenie o dobromyseľnosti držby oprieť. „Predpokladom vydržania je skutočnosť, že

držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z
objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že

užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to,
aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí“ (nález
ústavného súdu zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015).35. Vyvrátiteľná právna domnienka, na základe ktorej sa v pochybnostiach predpokladá, že držba
je oprávnená, má svoj význam predovšetkým v rámci procesu dokazovania, a to v tom zmysle,

že v prípade pochybností je potrebné vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno
preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby (rozsudok najvyššieho súdu z 25. mája 2023
sp. zn. 7Cdo/302/2021). Predpokladom aplikácie tejto domnienky sú však „pochybnosti“, ktoré musia
vyplývať z dokazovaním zisteného skutkového stavu. Inak povedané, toho, kto tvrdí, že on alebo
jeho právny predchodca nadobudol vlastníctvo veci vydržaním, zaťažuje na začiatku dokazovania

procesná povinnosť nielen tvrdiť, ale aj preukazovať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje dobromyseľnosť
svojej držby. Vyvrátiteľná domnienka dobromyseľnosti sa uplatní až vtedy, keď aj po vykonanom
dokazovaní pretrváva stav neistoty o dôvodnosti presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí, a vtedy
je potrebné vychádzať z dobromyseľnosti jeho držby a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto
dobromyseľnosť držby spochybňuje. Domnienka dobromyseľnosti držby nastupuje až vtedy, keď ten, kto
tvrdí dobromyseľnú držbu a na jej základe vydržanie, preukáže existenciu okolností, na základe ktorých

sa mohol objektívne domnievať, že je vlastníkom predmetnej veci.

36. V danom prípade však nebolo možné predpokladať dobromyseľnosť držby žalobkyne, a to s
poukazom na delimitačný protokol z 31. mája 1991. Námietka dovolateľky, že samotný delimitačný
protokol nemohol byť dostatočným dôkazom o nedostatku jej dobromyseľnosti, smeruje k hodnoteniu

dôkazov, do ktorého dovolací súd nemôže vstupovať. Ak súdy nižšej inštancie považovali výpovede
svedkov, ktorí boli v minulosti štatutármi alebo zamestnancami obce, avšak nevedeli uviesť ani domnelý
právny titul nadobudnutia sporných nehnuteľností, len za vyjadrenie ich subjektívneho presvedčenia,
kým zaradenie sporných nehnuteľností do prílohy č. 2 delimitačného protokolu, t. j. do zoznamu
majetku, pri ktorom nie je zjavné, kto má k nemu právo hospodárenia, súdy považovali za dostatočný

dôkaz o vedomosti žalobkyne, že k prechodu vlastníctva týchto nehnuteľností zo štátu na žalobkyňu
nedošlo, takémuto hodnoteniu dôkazov nemožno vyčítať nelogickosť, rozpor so všeobecnými princípmi
hodnotenia dôkazov, ani arbitrárnosť.

37. Skutočnosť, že žalobkyňa s nehnuteľnosťami nakladala a subjektívne sa cítila byť ich vlastníkom,

nemôže viesť k záveru o jej objektívnej dobromyseľnosti. To, že pri sporných nehnuteľnostiach nedošlo k
prechodu vlastníckeho práva, pretože nebolo jasné, kto mal k nim právo hospodárenia, jasne vyplývalo
z delimitačného protokolu z 31. mája 1992. Je zrejmé, že delimitačné protokoly nie sú dokumenty na
funkčné obdobie jedného starostu, ale majú dosah na vlastnícke práva obce do ďalekej budúcnosti. Ak
teda boli predmetné nehnuteľnosti v delimitačnom protokole z 31. mája 1992 zaradené do prílohy 2,

t. j. do zoznamu nehnuteľností, u ktorých nie je zjavné, kto má k tomuto majetku právo hospodárenia,
a nie do prílohy 1, obsahujúcej zoznam nehnuteľností, pri ktorých na základe zákona č. 138/1991 Zb.
došlo k prechodu vlastníckeho práva na obec, nielen starostovi, ktorý delimitačný protokol podpísal, ale
pri zachovaní náležitej opatrnosti aj všetkým neskorším predstaviteľom obce muselo byť zrejmé, že k
prechodu vlastníckeho práva na obec nedošlo.

38. Dovolací súd s ohľadom na vyššie uvedené v preskúmavanej veci nezistil existenciu vady
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie nebolo vo vzťahu k tejto namietanej vade
prípustné a v tejto časti bolo potrebné dovolanie odmietnuť v súlade s ustanovením § 447 písm. c)
CSP. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd

odmietol dovolanie k otázke uvedenej v bode 3.2 tohto odôvodnenia v súlade s § 447 písm. f) CSP a vo
vzťahu k otázkam týkajúcim sa práva hospodárenia a dobromyseľnosti oprávneného držiteľa dovolací
súd zistil, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe, preto bolo dovolanie odmietnuté v súlade s § 447 písm. c) CSP.

39. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP. V súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal procesne úspešnej
žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.