Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/135/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203009
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623203009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu A. B., narodeného
XX. XXXXXX XXXX, C., D. E. XXXX/XX, zastúpeného Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., Zvolen,
Námestie SNP 23, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.048,48
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec z 11. septembra
2024 č. k. 24C/18/2023-173, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 11. septembra 2024 č. k. 24C/18/2023-173 vo výroku, ktorým

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.889,26 Eur (I. výrok) a v závislom výroku o trovách
konania (III. výrok), p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom z 11. septembra 2024 č. k. 24C/18/2023-173 (ďalej len „rozsudok súdu
prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.889,26 Eur, v lehote troch dní od

právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (II. výrok). O nároku na
náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 95,06 % (III. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 6.048,48 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť pri výkone služby hasiča
v dôsledku prekročenia limitu týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“ alebo ,,smernica“) v období od júla 2020 do mája
2023. Žalobca, vykonávajúci štátnu službu na F. A. G. H. I. I. J. C., odpracoval v žalovanom období
celkom 1.892,50 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do fondu
pracovného (služobného) času. Od júla 2020 do mája 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín
výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 1. januára 2022 na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období bol
51,27 hodín.

1.1.1. Žalobca argumentoval, že v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 315/2001 Z. z.“ alebo ,,zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) sa služobná pohotovosť hasičov
nezapočítava do služobného času, čím mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy.1.1.2. Analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1, 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. určil výšku
nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú

hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované
počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 %
= 20 %).
1.1.3. Nemajetkovú ujmu žalobca konkrétne vyčíslil za obdobie od júla 2020 do decembra 2020 v sume
963,18 Eur (318,52 hodín) , za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume 1.877,10 Eur

(584,47 hodín), za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.151,39 Eur (651,23 hodín)
a za obdobie od januára 2023 do mája 2023 v sume 1.056,81 Eur (302,28 hodín), v celkovej sume
6.048,48 Eur za 1.856,50 hodín určenej služobnej pohotovosti (3,26 Eur/hodina).
1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie. Mal
zato,žesmernica2003/88/ESsanahasičovnevzťahuje,pričomsmernica2003/88/ESboladoprávneho
poriadku prebratá správne. Podľa jeho názoru nie je pasívne vecne legitimovaný v spore. Namietal, že

žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, nepreukázal výšku uplatneného nároku ani zásah
do súkromného a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú a vzhľadom
na výpočet nemajetkovej ujmy mal za to, že ide o mzdový nárok. Ďalej vzniesol námietku premlčania.
1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl.7 ods. 2, 5, čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e), čl. 40,
čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,ústava“), § 85 ods.1, 2, § 86 ods.1, 2, § 92 ods.1, 2 písm. a), § 103 ods. 1, 2, 5, § 116 ods. 1,
§ 122 ods. 1, 2 písm. a), § 122 ods. 3, § 135e ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z., § 11 písm.
c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov, § 11, § 13 ods. 1, 2, § 853 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo ,,OZ“), bod 5, čl. 1 ods.1, 2 písm.

a), čl. 1 ods. 3, čl. 2 ods. 1, 2, čl. 6 písm. a), b), čl. 16, čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii), čl. 18, čl. 19
smernice 2003/88/ES.
1.4. Súd prvej inštancie konštatoval svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie (ďalej aj ,,právo Únie“ alebo ,,úniové
právo“) v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku

s poukazom na čl. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).
1.4.1. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi práva,
v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času.
Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný

orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva
povinnosť škodu nahradiť [rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,SDEÚ“) vo veciach
C-302/97, C-424/97, C-224/01].
1.4.2. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný (Slovenská republika) v spore pasívne vecne
legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny

orgán, do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský a záchranný zbor (ďalej len ,,HaZZ“), ktorého príslušníkom
bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátny orgán,
do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia HaZZ,
úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej
služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru, a teda je kompetenčne zodpovedné aj za

riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy
požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského
a záchranného zboru.
1.5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa
na služobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ nevzťahuje, pričom vychádzal zo znenia smernice

2003/88/ES ako aj z príslušnej judikatúry SDEÚ.
1.5.1. SDEÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (C-397/01 až
C-403/01, C-429/09, C-518/15).
1.5.2. Podľa názoru súdu prvej inštancie bez právneho významu bolo, či hasič plní svoje úlohy v

pracovnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi,
dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke aleboakémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo
pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali

na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99, C-429/09 body 35
a 52).
1.5.3. SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v

zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva (C-437/05 bod 27).
1.5.4. Osobitne v prípade hasičov SDEÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou
2003/88/ES (C-429/09, C-52/04).

1.5.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom
skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona o
HaZZ, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
1.6. Súd prvej inštancie následne skúmal predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

žalobcovi porušením práva Únie, ktoré vyplývajú z judikatúry SDEÚ, podľa ktorej štát zodpovedá
jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie za splnenia troch podmienok: 1/ cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/
existencia škody, 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom. Posúdenie podmienok prináleží vnútroštátnemu súdu.

1.6.1. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci bola
splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú

pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej.
1.6.2. Súčasne podľa judikatúry SDEÚ ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie, pretože ide
o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie

práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ (rozsudok C-429/09), podľa ktorej už
samotná skutočnosť, že určitý pracovník odpracuje v priemere viac ako 48 hodín týždenne, napĺňa
podmienku dostatočne závažného porušenia práva Únie, a teda že takýto pracovník (teda ani žalobca)
nie je povinný preukazovať, aké konkrétne následky na jeho život uvedené porušenie smernice 2003/88/
ES malo (nedostatok regenerácie, času na rodinu, známych a podobne), hoci tak žalobca napokon

urobil, keď z jeho výpovede jednoznačne vyplynulo, že nemá dostatok času na manželku, 3 dcéry, dom,
vlastnú regeneráciu, a ani na pomoc svojim rodičom.
1.6.3. Za splnenú považoval súd prvej inštancie aj podmienku príčinnej súvislosti medzi porušením
práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca. Právo žalobcu na primeraný odpočinok po
vykonanej práci bolo permanentne (niekoľko rokov) porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu

je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, a preto je
nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať
sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej
pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného
pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu škody na strane

žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva Únie.
1.6.4. Nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody
žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na
porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra SDEÚ (rozsudky

C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by
to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebonadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť
zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im
priznávaprávoÚnie,aktoréimvnútroštátnyzákonodoprel.Pracovníkajepotrebnépovažovaťzaslabšiu

stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ
možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospech tohto pracovníka.

1.6.5. Pretože v dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k
zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci
a práva navedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané

odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve
peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.
1.7. Pokiaľ si žalobca uplatnil svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd
prvej inštancie aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám
v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správne (zohľadniac pri určení výšky náhrady

kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). 1.7.1. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s
listinnými dokladmi preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Únie,
prichádzal o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii.
1.7.2. Súd prvej inštancie postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru

a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe na porovnateľné
kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.
1.7.3. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho
zamestnávateľa (dochádzkový systém a výplatné pásky), konkrétne v rozsahu 1.856,50 hodín učenej

služobnej pohotovosti + 36 hodín služobnej pohotovosti nariadenej. Pretože žalovaný nerozporoval
doklady predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, tieto súd prvej inštancie
považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Žalovaný totiž namietal len tabuľku vyhotovenú
žalobcom (aj to len s odôvodnením, že nepredstavuje dôkaz). Tabuľka je však len matematickým
sumárom číselných údajov (o fonde pracovného času a o určenej a nariadenej pohotovosti),

ktoré vyplývajú z dokladov vypracovaných zamestnávateľom žalobcu (jednotlivé výplatné pásky a
dochádzkový systém), ktoré listinné dôkazy žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil a ktoré
žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil.
1.7.4. Počas žalovaného obdobia žalobca odpracoval 1.856,50 hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje podľa prepočtu žalobcu nemajetkovú

ujmu v sume 3,26 Eur za hodinu (6.048,48 Eur : 1856,50 hodín), ktorú musel v rámci služobnej
pohotovosti nezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine, priateľom,
svojim koníčkom, či odpočinku.
1.7.5. V posudzovanej veci bolo preukázané, že v rozhodnom období došlo k prekročeniu maximálneho
48-hodinového priemerného týždenného pracovného času. Peňažná satisfakcia za neoprávnený

zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným
matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry -
osobnosti jednotlivca.
1.7.6. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na spôsobe výpočtu,
ktorý si sám stanovil, neznamená, že si v skutočnosti uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie

mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001
Z. z. alebo z ustanovení smernice 2003/88/ES.
1.7.7. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie
vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú
pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd prvej inštancie

sa s takýmto vyčíslením stotožnil, keďže uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody
v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je
primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu
a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu.Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu by za závažnú pociťoval každý, kto by sa
nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.
1.7.8. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie

v porovnateľných skutkových a právnych veciach svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť (sp. zn.
13C/59/2023, sp. zn. 12C/55/2023, sp. zn. 10C/66/2023), ako aj rozhodovaciu činnosť odvolacieho
súdu(sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn. 17Co/47/2022, sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022,
sp. zn. 17Co/59/2022, sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn.
17Co/84/2023, sp. zn. 14Co/134/2023, sp. zn. 14Co/27/2024). 1.7.9. K námietke žalovaného o tom,

že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, súd
prvej inštancie uviedol, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj
základ v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje
na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je v tomto smere
námietka žalovaného nedôvodná.

1.8. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času

podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času
podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného
mesiaca a nie až z výplatnej pásky (ako tvrdil žalobca). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno
uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t. j. z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac júl 2020

najskôr dňa 1. augusta 2020.
1.8.1. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl
2020 plynula žalobcovi do 1. augusta 2023. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020
v sume 149,22 Eur uplatnil žalobca podaním žaloby na súde prvej inštancie až dňa 8. augusta 2023.
Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná, preto

súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 149,22 Eur zamietol.
1.8.2. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) zo 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009, rozsudok najvyššieho
súdu z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo 194/2011 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. R 58/2017.
1.8.3. Na podporu názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v danom prípade súd prvej inštancie
poukázal napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. decembra 2023 sp. zn.
17Co/94/2023, sp. zn. 17Co/122/2023, sp. zn. 17Co/123/2023 atď.
1.9. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie

dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia práva Únie nesprávnym
prevzatím smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je daný v celom rozsahu čo do
dôvodu a výšky (okrem nároku za mesiac júl 2020 z dôvodu vznesenej námietke premlčania) a tomuto
vyhovel (bez sumy 149,22 Eur - v tejto časti žalobu zamietol).
1.10. Súd prvej inštancie nevidel dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP,

nakoľko skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní v zmysle interných predpisov, nepredstavuje
odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty.
1.11. Záverom súd prvej inštancie dodal, že na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným
neprihliadol, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti
súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na

náhradu škody (nemajetkovej ujmy).
1.11.1. V posudzovanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom
sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcu žalovaného je pre určenie
miestnejpríslušnostisúdubezprávnehovýznamu.Súdprvejinštanciepretodospelkzáveru,ževzmysle
§ 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi

vznikla v mieste výkonu štátnej služby (C.), ktoré patrí do územnej pôsobnosti súdu prvej inštancie.
1.12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a
žalobcovi ako procesne úspešnejšej strane konania priznal voči v konaní neúspešnejšiemu žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,06 %, keď žalobcovi bola priznaná suma 5.899,26 Eur zo6.048,48 Eur (úspech žalobcu 97,53 %), vo zvyšku bol v spore úspešný žalovaný (2,47 %). Rozdiel
medzi úspechom žalobcu a jeho neúspechom tak predstavuje 95,06 %.
1.12.1. Aj keď premetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, k zamietnutiu

časti uplatneného nároku nedošlo len na základe úvahy súdu prvej inštancie o výške nároku, ale na
základe premlčania časti uplatneného nároku (premlčanie sa týka samotného základu nároku, pretože
má vplyv na obdobie, za ktoré bol nárok priznaný oproti pôvodne uplatnenému spornému obdobiu),
preto neprichádzalo do úvahy priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu z
prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia

samostatným uznesením.

2.Protirozsudkusúduprvejinštancie,konkrétnedovýroku,ktorýmsúdprvejinštancieuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.899,26 Eur (I. výrok) a do závislého výroku o trovách konania (III. výrok),
podal žalovaný včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.

2.2. V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré sú dva samostatné
subjekty a ich postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
2.2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice.“ Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu,

ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie
nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č.
315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice 2003/88/ES.

2.2.2. K porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov
smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. 2.2.3. Dodal, že Slovenská
republika (žalovaný) pri preberaní smernice 2003/88/ES neporušila de facto žiadne predpisy, preto pri
absenciiprotiprávnehokonanianemohlavzniknúťžiadnaškoda,atýmani jehozodpovednosťzanároky,
ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho

vzťahu, pričom žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový
nárok.
2.2.4. Podotkol, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade. On nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľal.

2.2.5. Podľa jeho názoru sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
HaZZ) rozlišovať.
2.3. Čo sa týka pôsobnosti smernice 2003/88/ES, podľa jeho názoru sa na služobný pomer príslušníkov
HaZZ nevťahuje vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a s tým spojený rozvrh služobného

času.
2.3.1. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1
smernice 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej čl. 2 ods.2. Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré plnia
príslušníci HaZZ, možno podľa jeho názoru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS.
2.3.2. Rozhodnutie SDEÚ vo veci ,,V“-429/09 vo veci K. nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka
mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v
Slovenskej republike.
2.4. Čl. 17 ods.1 smernice 2003/88/ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl.

6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Jedným
z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany.
2.4.1. Poukázal na z judikatúry SDEÚ vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných
podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.

2.4.2. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Jemu nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle
platnej legislatívy odmeňovaný.2.4.3. Zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, a teda
môže odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je

dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. 2.5. Žalobca bol povinný preukázať, že u neho došlo
k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, a že skutočne pracoval nad
takýto limit za rozhodné obdobie. Pri výpočte týždenného pracovného času treba počítať na základe
referenčných období, a nie každý mesiac jednotlivo.
2.5.1. Žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok,

t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
2.5.2. Podľa jeho názoru pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej
pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48
hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín
služobnej pohotovosti.
2.5.3. Zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny,

posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného
života.Zažiadnychokolnostítedanemožnonemajetkovúujmuvypočítať„tabuľkovo“nazákladeakéhosi
univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.
2.5.4. Podľa jeho názoru žalobca nárokom na nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením
smernice ,,maskuje“ svoje mzdové nároky, preto na jeho strane je nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie, keďže mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu,
ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný (Slovenská republika v zastúpení
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky).
2.6. Mal za to, že výška škody (5.899,26 Eur) je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia.

2.6.1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. L. M., M.H. J. L.).
2.6.2. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/19/2020.
2.6.3. Podľa § 13 ods. 2 OZ žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života

či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom
zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.
2.6.4. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je
vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba

riadne a konkrétne preukázať.
2.6.5. Za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická
osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu
alebo celkový dopad a dôsledky. Pritom však nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta
zásahu, ale objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii,

prípadne v spoločenskom postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
2.6.6. V tomto prípade nemožno žalobcovu ujmu prirovnávať s výpočtom náhrady škody napríklad
pri väzbe. Podľa jeho názoru výška nemajetkovej ujmy je premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje
priznávanie nemajetkovej ujmy za smrť blízkej osoby pri dopravnej nehode. (viď rozsudok Okresného
súdu Nitra z 15. mája 2006 sp. zn. 10C/142/2002).

2.6.7. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27. mája 2020 sp. zn. 6Co/159/2019,
Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2019 sp. zn. 5Co/192/2019, Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 6Co/66/2023.
2.7. Mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu. Z obsahu podanej

žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení
počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáhal len (sekundárneho) finančného plnenia od
Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej
pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá
fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať

nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.
2.8. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi
žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia smernice, keďže žalobca na osvedčeniesvojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom
živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice.
2.9. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnený, keďže sa súd prvej inštancie

nevysporiadal s jeho argumentami ohľadne nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky, preto došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
2.10. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného
trestného činu, nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu
do zdravia či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé následky na zdraví či dokonca za
život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od
ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty.
2.10.1. Aj podľa ESĽP by priznaná finančná náhrada (napr. v konaniach o ochranu osobnosti) nemala
byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám – napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (N. H.
O. J. K.). Priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by

nemalo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (viď rozsudok najvyššieho súdu z
27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005).
2.11.Zároveň poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 5.
decembra 2017 sp. zn. III.ÚS 288/2017.
2.11.1. Priemerná výška doposiaľ priznanej škody, resp. nemajetkovej ujmy, vo vyššie uvedených

obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- Eur až 2.500,- Eur. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov.
2.12. Uviedol, že odvolanie podal aj voči výroku o trovách konania (III. výrok), keďže nárok žalobcu bol
nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci, preto v prípade
vyhovenia jeho odvolaniu aj výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu

zmenený v prospech neho.
2.13. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“
alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny a zákonný, pričom považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.
3.1. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie zdôraznil, že SDEÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov,

aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca
na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či
vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna
smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia SDEÚ C-429/09 z 25. novembra 2010 a C-243/09 zo 14. októbra 2010.

3.2. Za nedôvodnú a neopodstatnenú považoval námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý
neuviedol žiadne nové skutkovo či právne relevantné argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už
súd prvej inštancie. Doplnil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vyplýva z dlhoročnej
konštantnej judikatúry SDEÚ.
3.3. Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez

obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ tak, ako to účelovo a zavádzajúco tvrdil žalovaný.
3.4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná
aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, poukázal na to, že ako hasič
vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času

a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť
v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do jednej minúty opustiť
stanicu a vykonať služobný zákrok.
3.4.1. Súd prvej inštancie sa stotožnil s ním uplatneným spôsobom výpočtu náhrady škody v podobe
nemajetkovej ujmy, kedy konštatoval primeranosť žalobného nároku ku všetkým okolnostiam, za

ktorých ku škode (ujme) došlo. Práve odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej (avšak
do pracovného času nezapočítanej) určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva
počas každej 24 hodinovej služobnej zmeny, zohľadňuje to, že nepovažovaním služobnej pohotovosti
za pracovný čas bol porušovaný článok 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a následne v dôsledkunezapočítania služobnej pohotovosti do odpracovaného času bol prekračovaním maximálneho
týždenného pracovného času porušovaný aj článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
3.4.2 Podotkol, že on protiprávny stav ,,znášal“ 35 mesiacov, pričom pri takomto porovnaní predstavuje

odškodnenie sumu zaokrúhlene 169,- Eur (5.899,26 Eur : 35 mesiacov = zaokrúhlene 169,- Eur za
mesiac).
3.5. Zdôraznil, že transpozícia smernice je súladná s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje
výsledok smernicou sledovaný.
3.5.1. Vo vzťahu k smernici 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z.

transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté, nakoľko ciele
smernicou 2003/88/ES sledované, t. j. reálne rešpektovanie vymedzenia pojmu „pracovný čas“ (čl. 2
ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2003/88/ES) a zároveň aj neprekračovanie maximálne 48 hodinového
priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), nie sú dosahované
a vnútroštátna právna úprava (zákon č. 315/2001 Z. z.) tieto ustanovenia smernice 2003/88/ES
nerešpektuje.

3.5.2. On vyjadril neochotu naďalej bez náhrady znášať porušovanie jeho práv, preto podal žalobu.
3.6. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania smernice 2003/88/ES
opätovne poukázal na rozsudok SDEÚ C-243/09 zo 14. októbra 2010 vo veci P. K., podľa ktorého už len
samotná strata času odpočinku je sama osebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bez toho, aby k tomuto následku musel

pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na jeho osobnostných právach z hľadiska vnútroštátneho
práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Zároveň už len samotná
strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a zdravia
opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.
3.6.1. Žalovaný absolútne neprihliadal na vykonané dokazovanie a len paušálne spochybňuje akúkoľvek

ujmu napriek tomu, že táto bola aj dokazovaním preukázaná. V tomto smere poukázal aj na jeho výsluch
na pojednávaní a všetky skutočnosti, ktoré počas neho prezentoval.
3.7. Súd prvej inštancie sa stotožnil s jeho výpočtom výšky žalobného nároku a v tejto súvislosti zvažoval
práve primeranosť požadovanej náhrady so všetkými skutkovo a právne relevantnými okolnosťami,
za ktorých škoda vznikla, a taktiež prihliadal na následky protiprávneho stavu zisteného vykonaným

dokazovaním. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej relutárnej náhrady, má náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má
napokon prejaviť aj vo výške relutárnej náhrady.
3.8. Podotkol, že z rozhodovacej praxe súdov v skutočne porovnateľných sporoch sa vyjadril vo svojom
vyjadrení z 18. decembra 2023, v ktorom presne označil aj konkrétne rozhodnutia súdov prvej inštancie

a odvolacieho súdu, v ktorých bolo rozhodované v identických žalobách ako bola jeho žaloba.
3.9. Za správny považoval aj odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (III. výrok).
3.10. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania
(III. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).7. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy

zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce
a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalovaného v odvolaní.

8. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu

10. V posudzovanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období júla 2020 až mája 2023

v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z.

11. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

12. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi
súkromnoprávne spory.
12.1. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou.

12.2. Z judikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
12.3. Pretože jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a

povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená
skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor.
12.4. Vzhľadom na uvedené žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu

posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

13. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).

13.1.Vovšeobecnostiplatí,žesmernicaakošpecifickýprameňprávaÚnievyžadujeodčlenskýchštátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v

členskom štáte.
13.2. Z hľadiska posudzovaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
13.3. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..14. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

14.1.Podľa§85ods.2vetaprvázákonač.315/2001Z.z.služobnýčaspríslušníkaje40hodíntýždenne.
14.2. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
14.3. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

15. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje a) vykonávanie štátnej
služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času, b) vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne
nadväzuje na jeho služobný čas.
15.1. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby,

služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka HaZZ.
15.2. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.

15.2.1. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.

15.2.2. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v
totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 1. apríla
2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 došlo k zmene uvedených
ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2009, kedy sa v ustanovení § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je

rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.).
15.2.3. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie

s právom Únie.
15.3. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára
2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č.
400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny).

15.3.1. Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do
Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto jeho tvrdenie, že nebolo preukázané nesprávne prebratie
(transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v
rozpore so smernicou 2003/88/ES.

15.4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa
na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu.
15.4.1. Odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica

adresovaná členským štátom Európskej únie. Žalovaný (Slovenská republika) ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie
všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípadenesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
15.4.2. Pretože smernica 2003/88/ES je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie,

v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku je pasívne vecne legitimovaná Slovenská republika ako štát.
15.4.3. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná.

16. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu

ako príslušníka HaZZ.
16.1. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci
C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to
neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi
odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany).
16.1.1. Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SDEÚ (rozsudok C-261/21 zo

7. júla 2022).
16.2. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez
dopadu na záväznosť rozhodnutí SDEÚ, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu.
16.2.1. SDEÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva

jednotlivcompráva,ktorémôžuuplatniťpriamovkonanípredvnútroštátnymisúdmi.SDEÚtiežrozhodol,
že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj
vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu

vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
16.2.2. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie

pracovníka v zmysle práva Únie.
16.2.3. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je
relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci L., body 52 a 55, C-429/09 vo veci K., bod 27 až 30, C-518/15 vo
veci B.).

16.3. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako príslušníka HaZZ a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
16.3.1. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna

požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci K., body 33 až 35).
16.3.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým

spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci L. bod 99, C-429/09 vo veci K., body 35 a 52).
16.3.3. SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci L., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú

prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci J., bod 27).
16.3.4. Osobitne v prípade hasičov SDEÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci K., C-52/04 vo veci L. Q. K. G.).

16.3.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).16.3.6. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného
času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SDEÚ, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu

práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19 z 9.

marca 2021, C-107/19 z 9. septembra 2021 a C-344/19 z 9. marca 2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.
16.3.7. Odvolací súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení SDEÚ C-52/04 vo veci L. Q. K.
G., podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku smernice
89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukázal, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných
na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim

rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je charakteristická najmä
tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou zo strán
sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej služobnej

pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti.
16.3.8. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku6smernice2003/88/ESvprípadepríslušníkovHaZZ,keďže tentočlánoksanapríslušníkovHaZZ
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou
nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské

obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej
ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

17. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry SDEÚ, ktorú v odôvodnení rozsudku citoval. Podľa judikatúry SDEÚ
štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma práva
Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský

štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a c) medzi porušením práva Únie členským štátom
a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd.
17.1. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín.
17.1.1. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie,
ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky

prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo
vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá
pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom
priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou

SDEÚ (napr. C-429/09).

18. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 ústavy), pretože
účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice

2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo
inéhonepravidelnéhorozvrhnutiaprácenespôsobilúrazsebeanispolupracovníkomaleboinýmosobám
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bolpovinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o
čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám,
ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

19. V rozpore s judikatúrou SDEÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody).

19.1. Na postavenie žalobcu ako príslušníka HaZZ sa vzťahuje judikatúra SDEÚ (C-429/09 a C-445/06),
z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
19.1.1. Podľa názoru SDEÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej

strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie
a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
19.1.2. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.

Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

20. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6.048,48 Eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 do mája 2023. Súd prvej

inštancie žalobe čiastočne vyhovel, keď žalobu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu
5.899,26 Eur a vo zvyšku (z titulu premlčania) žalobu zamietol.
20.1. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva
mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval z
konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov

Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel
byť jeho zamestnávateľ a nie štát.
20.2. Pretože súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou

môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej výške
s tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať viac, než čoho sa domáha).

21. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
21.1. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na

náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani
zákon č. 514/2003 Z. z..
21.1.1. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ).
21.1.2. Žalovaný nesprávne namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla
2020 do mája 2023 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho
tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný
žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie.

22. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48
hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001
Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálneprípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.

22.1. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za
následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice
2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti
na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej
pracovnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.sadoslužobnéhočasunezapočítavajú.

23. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere v rozhodnom období od júla 2020 až do mája 2023 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne
tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po
ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp. s účinnosťou od 1. januára
2022 zo 16-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 8-hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín.
23.1. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

23.1.1. Vo vykazovanom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval žalobca cca 1.856,50 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti,
žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc
iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa
smernice prekročený nebol.

23.2. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP
za nesporné skutkové tvrdenia.
23.2.1. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazoval, že v období od júla 2020 do
mája 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6

písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej
republiky ako členského štátu Európskej Únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia.
23.2.2. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi HaZZ v Lučenci v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie nerozporoval, v odvolaní už tvrdil, že nebolo preukázané
prekročenie limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/

ES.
23.2.3. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie
od júla 2020 do mája 2023 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný
týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci

opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola.
23.2.4. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., smernice
2003/88/ESapoukázalnajudikatúruSDEÚkvýkladupojmupracovnýčas,časodpočinku,pohotovostná
služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval

žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6
písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období (od júla 2020 do mája 2023).
23.3. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola
dôvodná čo do základu aj výšky.

24. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti.
24.1. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam

byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas aprogram, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.

24.1.1. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich
zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,
že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak.

25. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní, nakoľko ide o rozdielne skutkové okolnosti.
25.1. Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.

25.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn.
9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov. 25.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri
určovaní výšky peňažnej náhradu nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä

práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

26. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.

26.1. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.
26.1.1. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila
ako postačujúca.

26.1.2. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia a práva na
súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný záver, že
žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je

na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).
26.1.3. Taktiež neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti, za ktorých

k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na
následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok);
zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy.
27.1. Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na rozhodovaciu činnosť
súdov v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp.
zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur), sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76
Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma
4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná

suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022
(priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022
(priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022
(priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023 (priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

28. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne
správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.29. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie (III. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).

30. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
30.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.

30.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30.3. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
30.4. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.