Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-32S/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200593
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200593.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej

Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: COSMO, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 100, 010 01 Žilina, IČO: 43 823 351,
právne zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA GROŠAFT & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Puškinova
58, 900 01 Modra, IČO: 52 990 516, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102438122/2022 zo dňa
6.9.2022, č. 102424674/2022 zo dňa 5.9.2022 a č. 102424504/2022 zo dňa 5.9.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102438122/2022 zo dňa 6. septembra

2022 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102424674/2022 zo dňa 5. septembra
2022 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

III. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102424504/2022 zo dňa 5. septembra
2022 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

IV. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

zdaňovacie obdobie január 2014

1. Daňový úrad Žilina (ďalej aj len „orgán verejnej správy prvého stupňa“ alebo „správca dane“)
rozhodnutím č. 101150756/2022 zo dňa 02.05.2022 rozhodol podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o DPH“) tak, že
priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 1 573,30 eur zo sumy vráteného nadmerného
odpočtuvovýške21496,69eur.Vodôvodnenírozhodnutiasprávcadanepoukázalnato,žežalobcadňa
17.02.2014podaldaňovépriznaniekdanizpridanejhodnoty(ďalejajlen„DPH“) zazdaňovacieobdobie
január 2014, v ktorom vykázal nadmerný odpočet v sume 21 496,69 eur. Dňa 24.03.2014 bolo podané
daňové priznanie za nasledujúce zdaňovacie obdobie február 2014, v ktorom daňový subjekt uviedol
nadmerný odpočet 20 443,51 eur. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovanie obdobie

január 2014 plynula do 23.04.2014 a dňa 16.04.2014 začala daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014, t. j. v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu. Po ukončení daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobcovi nebol priznaný
uplatňovaný nadmerný odpočet, ale rozhodnutím správcu dane č. 100333450/2017 zo dňa 21.02.2017bola vyrubená daňová povinnosť vo výške 1 692,51 eur. Nadmerný odpočet bol následne priznaný
až rozhodnutím č. 101771239/2019 zo dňa 22.07.2019 vo výške 21 496,69 eur a bol vrátený dňa
10.09.2019 v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Keďže od uplynutia posledného dňa lehoty

na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 uplynulo viac ako 6 mesiacov,
správca dane priznal úrok z nadmerného odpočtu vo výške 21 496,6 39 eur. Odkázal pritom na ust.
§ 79a ods. 1, 2 a 3 Zákona o DPH. Výšku úroku z nadmerného odpočtu vypočítal percentom zo
sumy nadmerného odpočtu, ktorý bol žalobcovi vrátený, a to za každý deň zadržania nadmerného
odpočtu až do dňa jeho vrátenia. Počiatočný deň nároku na úrok z nadmerného odpočtu bol určený ako

deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu, t. j. od 24.10.2014 do 10.09.2019 (1 782 dní). Správca dane ďalej uviedol, že
sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2014 predstavovala 0,30 %, a preto ako výpočet úroku
z nadmerného odpočtu DPH za počet dní 1 782 za použitia sadzby 1,5% bola určená suma 1 573,30
eur (vrátená suma nadmerného odpočtu DPH 21 496,69 eur, posledný deň lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu 23.04.2014, počiatočný deň nároku na úrok z nadmerného odpočtu 24.10.2014

a deň vrátenia 10.09.2019).

2. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 102438122/2022 zo dňa 06.09.2022 tak, že podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný v odôvodnení
rozhodnutia poukázal na skutkové okolnosti prejednávanej veci a na ustanovenie § 79a ods. 1, 2 a 3
Zákona o DPH. Ďalej uviedol, že správca dane postupoval podľa stanoviska Ministerstva financií SR,
Finančného riaditeľstva SR zo dňa 15.07.2021 a podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu
SR k rozhodovacej činnosti senátov, podľa ktorého súdy rozhodujú o priznaní úroku zo zadržaných

nadmerných odpočtov počas daňových kontrol ukončených pred 31.12.2016 vo výške 1,5 % p.
a. Správca dane podľa žalovaného svojím postupom neporušil žiadne ustanovenia Ústavy SR ani
Smernicu Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „Smernica
o DPH“), ako to žalobca namietal. Jediná právna úprava, ktorá priznáva daňovým subjektom ako
platiteľom DPH náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly je ustanovenie

§ 79a tohto zákona. Aj napriek prechodnému ustanoveniu v § 85ke tohto zákona bol zjednocujúcim
stanoviskom Najvyššieho súdu SR a stanoviskom Ministerstva financií SR prijatý záver, že počas výkonu
daňovej kontroly vykonávanej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu DPH je potrebné v nadväznosti
na judikatúru Súdneho dvora EÚ priznávať daňovým subjektom náhradu od štátu za zadržiavanie
finančných prostriedkov počas výkonu daňovej kontroly vykonávanej v lehote na vrátenie nadmerného

odpočtu DPH vo výške 1,5 % ročne podľa ustanovenia § 79a Zákona o DPH, a to aj pre kontroly
ukončené do 31.12.2016. Vzhľadom na to, že legislatíva SR má právnu úpravu priznávania náhrady
za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly ustanovenú v § 79a Zákona o
DPH, správca dane nemohol priznať úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Takýto postup by
bol podľa žalovaného v rozpore so smernicou, podľa ktorej môžu jednotlivé členské štáty problematiku

priznania úroku, resp. priznania náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu na DPH upraviť vo svojom
vnútroštátnom práve samostatne, pričom musia byť dodržané základné zásady fungovania systému
DPH, predovšetkým zásada neutrality a zásada proporcionality. Žalovaný uviedol, že predpokladom
riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát
musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území

vyberaná v plnej výške. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich
účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva,
že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonávania
daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie
neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Podľa žalovaného

spornou bola tá skutočnosť, či je možné v prípade, ak daňová kontrola bola ukončená pred 31.12.2016,
uplatniť postup priznania úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu DPH podľa § 79a Zákona o DPH v
nadväznosti na prechodné ustanovenie § 85ke zákona o DPH, ktoré vylučovalo z priznania úrokov práve
takéto prípady ukončenia daňových kontrol v lehote do 31.12.2016. Žalovaný opätovne poukázal na
zjednocujúcestanoviskoNajvyššiehosúduSR,vzmyslektoréhosabudevtakýchtoprípadochpriznávať

úrok(náhradazazadržanýnadmernýodpočetDPH)podľa§79aZákonaoDPH.Pretopodľažalovaného
nebol dôvod na aplikovanie rozsudkov českých súdov, na ktoré poukazoval žalobca.

zdaňovacie obdobie marec 20143. Rozhodnutím č. 101149894/2022 zo dňa 02.05.2022 správca dane podľa § 79a ods. 3 Zákona o
DPH priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 959,50 eur zo sumy vráteného nadmerného

odpočtu vo výške 9 561,08 eur. V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na to, žalobca podal
daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014, v ktorom vykázal nadmerný odpočet v
sume 9 561,08 eur. Dňa 26.05.2014 bolo podané daňové priznanie za nasledujúce zdaňovacie obdobie
apríl 2014, v ktorom žalobca taktiež uviedol nadmerný odpočet v sume 9 775,54 eur. Lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014 plynula do 25.06.2014. Dňa 20.06.2014

začaladaňovákontrolanazistenieoprávnenostinárokunavrátenienadmernéhoodpočtuzazdaňovacie
obdobie marec 2014, t. j. daňová kontrola bola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu.
Po ukončení daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet,
ale rozhodnutím č. 21408316/2015 zo dňa 08.12.2015 bola vyrubená daňová povinnosť vo výške 2
071,56 eur. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2014 bol priznaný až rozhodnutím č.
101301900/2021 zo dňa 22.07.2019 vo výške 9 561,08 eur a bol vrátený 03.09.2021, t. j. v lehote 10

dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014 uplynulo viac ako 6 mesiacov, bol žalobcovi
priznaný úrok z nadmerného odpočtu vo výške 959,50 eur. Správca dane poukázal na ustanovenie § 79a
ods. 1, 2 a 3 Zákona o DPH s tým, že výška nadmerného odpočtu bola vypočítaná percentom zo sumy
nadmerného odpočtu, ktorý bol žalobcovi vrátený, a to za každý deň zadržania nadmerného odpočtu až

do dňa jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného počtu bol deň nasledujúci po
uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu
t. j. od 26.12.2014 do 03.09.2021 (2 444 dní). Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k
01.01.2014 predstavovala 0,30 %, preto bola použitá sadzba 1,5 % za počet 2 440 dní a bola určená
suma úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu vo výške 959,50 eur (vrátená suma nadmerného

odpočtu na DPH 9 561,08 eur, posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu 25.06.2014,
počiatočný deň nároku na úrok z nadmerného odpočtu 26.12.2014 a deň vrátenia 03.09.2021).

4. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 102424674/2022 zo dňa 05.09.2022, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku

rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný zreprodukoval skutkové okolnosti veci, poukázal na
ustanovenia § 79 ods. 6 Zákona o DPH a na ustanovenia § 79a ods. 1, 2 a 3 Zákona o DPH a uzavrel,
že správca dane postupoval podľa stanoviska Ministerstva financií SR, Finančného riaditeľstva SR zo
dňa 15.07.2021 a zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR k rozhodovacej činnosti senátov,
podľa ktorého súdy rozhodujú o priznaní úroku zo zadržaných nadmerných odpočtov počas daňových

kontrol ukončených pred 31.12.2016 vo výške 1,5 % p. a. Správca dane podľa žalovaného svojím
postupom pri priznaní úroku za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov neporušil žiadne
ustanovenia Ústavy SR, ani Smernicu rady o DPH. Jediná právna úprava, ktorá priznáva daňovým
subjektom ako platiteľom DPH náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly,
je podľa žalovaného ustanovenie § 79a Zákona o DPH. Aj napriek prechodnému ustanoveniu § 85ke

Zákona o DPH bol zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu SR a stanoviskom Ministerstva financií
SR prijatý záver, že počas výkonu daňovej kontroly vykonávanej v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH je potrebné v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ priznávať daňovým subjektom
náhradu od štátu za zadržiavanie finančných prostriedkov počas výkonu daňovej kontroly vykonávanej
v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vo výške 1,5 % ročnej sadzby podľa ustanovenia § 79a

Zákona o DPH, a to aj pre daňové kontroly ukončené do 31.12.2016. Legislatíva SR má právnu úpravu
priznania náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly ustanovenú v § 79a
Zákona o DPH, preto správca dane podľa žalovaného nemohol priznať úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového
poriadku. Takýto postup by bol v rozpore so smernicou o DPH, podľa ktorej môžu jednotlivé členské štáty
problematiku priznania úroku, resp. priznanie náhrady za zadržaný nadmerný odpočet DPH upraviť vo

svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia byť dodržané základné zásady fungovania
systému DPH, predovšetkým zásada neutrality a zásada proporcionality. Žalovaný poukázal na to, že
predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý
členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na
jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania

zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú
daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená
na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú,
ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly.Keďže zdaniteľná osoba nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu,
je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako
istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručená zásada daňovej neutrality. Podľa žalovaného

spornou otázkou bola skutočnosť, či je možné, že aj napriek tomu, že daňová kontrola bola ukončená
pred 31.12.2016, uplatniť postup priznania úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa ustanovenia §
79a Zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 85ke Zákona o DPH, ktoré vylučovalo z priznania
úrokov práve takéto prípady ukončenia daňových kontrol v lehote do 31.12.2016. Podľa zjednocujúceho
stanoviska Najvyššieho súdu SR sa bude v takýchto prípadoch priznávať úrok (náhrada za zdržanie

nadmerného odpočtu DPH) podľa § 79a Zákona o DPH. Z týchto dôvodov podľa žalovaného nebolo
možné v právnom systéme SR aplikovať rozsudky českých súdov, na ktoré poukazoval žalobca.

zdaňovacie obdobie júl 2014

5. Rozhodnutím č. 101168926/2022 zo dňa 02.05.2022 správca dane podľa § 79a ods. 3 Zákona

o DPH priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu 755,30 eur zo sumy vráteného nadmerného
odpočtu vo výške 9 358,39 eur . V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na to, že žalobca
podal dňa 22.08.2014 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014, v ktorom vykázal
nadmerný odpočet v sume 11 131,70 eur. Dňa 24.09.2014 bolo podané daňové priznanie za nasledujúce
zdaňovacie obdobie august 2014, v ktorom žalobca vykázal daňovú povinnosť v sume 1 773,31 eur.

Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2014 plynula do 24.10.2014. Dňa
23.10.2014 začala daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie júl 2014, t. j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu. Daňový úrad Trenčín
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2014, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 20888983/2015

zo dňa 25.09.2015. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly, a
to dňa 01.10.2015. Po ukončení daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobcovi nebol priznaný
nadmerný odpočet, ale bola vyrubená rozhodnutím č. 103332220/2016 zo dňa 13.06.2016 daňová
povinnosť vo výške 1 770,70 eur. Nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 bol
po zrušení rozhodnutí z vyrubovacieho konania priznaný rozhodnutím č. 101319915/2020 zo dňa

17.08.2020 vo výške 11 131,70 eur a bol vrátený dňa 10.09.2020, t. j. v lehote do 10 dní od právoplatnosti
rozhodnutia po započítaní vlastnej daňovej povinnosti za nasledujúce zdaňovacie obdobie vo výške
1 773,31 eur. Správca dane ustálil, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2014 uplynulo viac ako 6 mesiacov a bol priznaný úrok z nadmerného
odpočtu vo výške 755,30 eur. Správca dane poukázal na ustanovenia § 79a ods. 1, 2 a 3 Zákona o

DPH s tým, že výška úroku z nadmerného odpočtu bola vypočítaná percentom zo sumy nadmerného
odpočtu, ktorý bol daňovému subjektu vrátený, za každý deň zadržania nadmerného odpočtu až do
dňa jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu bol deň nasledujúci po
uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu
t. j. od 25.04.2015 do 10.09.2020 (1 965 dní). Pri výpočte úroku bol použitý dvojnásobok základnej

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platný prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok
počíta, a ak dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 1,5 %, pri
výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použila ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky k 01.01.2015 predstavovala 0,30 %, preto bola použitá
sadzba 1,5 % za počet dní 1 965 a suma úroku z nadmerného odpočtu bola určená vo výške 755,30

eur (suma nadmerného odpočtu 11 131,70 eur, daňová povinnosť za august 2014 v sume 1 773,31
eur, vrátená suma nadmerného odpočtu 9 358,39 eur, posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného
odpočtu 24.10.2014, počiatočný deň nároku na úrok z nadmerného odpočtu 25.04.2015 a deň vrátenia
10.09.2020).

6. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 102424504/2022 zo dňa 05.09.2022 tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol skutkové okolnosti
veci a poukázal na ustanovenie § 79 ods. 6 Zákona o DPH a na ustanovenie § 79a ods. 1, 2 a
3 Zákona DPH . Podľa žalovaného správca dane postupoval podľa stanoviska Ministerstva financií

SR, Finančného riaditeľstva SR zo dňa 15.07.2021 a zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu
SR k rozhodovacej činnosti senátov, podľa ktorého súdy rozhodujú o priznaní úroku zo zadržaných
nadmerných odpočtov počas daňových kontrol ukončených pred 31.12.2016 vo výške 1,5 % p. a.
SprávcadanepodľažalovanéhosvojimpostupomneporušilžiadneustanoveniaÚstavySRanismerniceo DPH. Jediná právna úprava, ktorá priznávala daňovým subjektom ako platiteľom DPH náhradu
za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly, bolo ustanovenie § 79a Zákona o
DPH. Aj napriek prechodnému ustanoveniu § 85ke Zákona o DPH bol zjednocujúcim stanoviskom

Najvyššieho súdu SR a stanoviskom Ministerstva financií SR prijatý záver, že počas výkonu daňovej
kontroly vykonávanej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu DPH je potrebné v nadväznosti
na judikatúru Súdneho dvora EÚ priznávať daňovým subjektom náhradu od štátu za zadržiavanie
finančných prostriedkov počas výkonu daňovej kontroly vykonávanej v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH vo výške 1,5 % ročnej sadzby podľa ustanovenia § 79a Zákona o DPH, a to aj pre

daňové kontroly ukončené do 31.12.2016. Žalovaný uviedol, že legislatíva SR má právnu úpravu
priznávania náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly upravenú v §
79a Zákona o DPH, preto správca dane nemôže priznať úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
Podľa žalovaného takýto postup by bol v rozpore so smernicou o DPH, podľa ktorej môžu jednotlivé
členské štáty problematiku priznania úroku, resp. priznania náhrady za zadržaný nadmerný odpočet
DPH upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom musia byť dodržané základné zásady

fungovania systému DPH, predovšetkým zásada neutrality a zásada proporcionality. Žalovaný poukázal
na to, že predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane a
preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná
DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať
daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj

vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže
byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať
túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne
vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými
prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré

by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je
zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality. Podľa žalovaného spornou bola skutočnosť, či je
možné aj napriek tomu, že daňová kontrola bola ukončená pred 31.12.2016, uplatniť postup priznania
úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79a Zákona o DPH v nadväznosti na prechodné ustanovenie
§ 85ke, ktoré vylučovalo z priznania úrokov práve takéto prípady ukončených daňových kontrol v lehote

do 31.12.2016. Podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR sa bude v takýchto prípadoch
priznávať úrok (náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu DPH) podľa ustanovenia § 79a Zákona o
DPH.ZtohtodôvoduniejemožnévprávnomsystémeSRpodľažalovanéhoaplikovaťrozsudkyčeských
súdov, na ktoré poukazoval žalobca v podanom odvolaní.

Správna žaloba – žalobné body

7. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie
uvedených rozhodnutí žalovaného, ako aj im predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane, ich zrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

8. Žalobca uviedol, že je nesporné, že daňové kontroly boli ukončené pred prijatím novely Zákona o
DPH, ktorým došlo k úprave výšky úroku vo výške 1,5 % a jeho aplikácie na prípady upravené v § 85ke
prechodných ustanovení Zákona o DPH k úpravám účinným od 01.01.2017. Je nesporné, že nadmerné
odpočty boli vrátené až po rozhodnutí súdov, ktorými došlo k zrušeniu nezákonných rozhodnutí vo

veci nepriznania nadmerných odpočtov a s tým spojeného nezákonného určenia rozdielu DPH. Ďalej
je nesporné, že z dôvodu vydania nezákonných rozhodnutí o nepriznaní nadmerných odpočtov, ktoré
následne boli zrušené, došlo k nezákonnému zásahu do práv žalobcu, nakoľko jeho zákonný nárok na
vyplatenie mu mal byť priznaný a vyplatený ako subjektu uplatňujúcemu si nadmerný odpočet, ktorý
je priznávaný a vyplatený bez začatia daňovej kontroly v lehote podľa zákona. Je taktiež nesporné, že

žalobca má nárok na vyplatenie úroku z omeškania za obdobie nezákonného nevyplatenia nadmerného
odpočtu. V uvedenom prípade je však sporný priznaný úrok vo výške 1,5 % a začiatok plynutia lehoty
pre jeho priznanie.

9. Žalobca poukázal na čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, na čl. 183 Smernice o DPH, § 79

Zákona o DPH v znení účinnom do 01.01.2017, § 79a ods. 1, 2 a 3, § 85ke Zákona o DPH v
znení účinnom od 01.01.2017, § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku v znení účinnom do 01.01.2017.
Podľa žalobcu sám žalovaný potvrdzuje, že išlo o vyplatenie nadmerných odpočtov, a to po zrušení
rozhodnutí o neuznaní daných nárokov v rámci súdnych prieskumov zákonnosti rozhodnutí, tzn. vdanom prípade nešlo o ich zadržiavanie. Žalovaný a správca dane žalobcovi priznali úrok vo výške
1,5 % podľa § 79a ods. 2 Zákona o DPH, ktoré ustanovenie je účinné od 01.01.2017, avšak citované
ustanovenie nie je možné aplikovať na skutkové okolnosti týkajúce sa žalobcu. V predmetnej veci

nebol nadmerný odpočet vrátený po kontrole, ale zákonný nárok bol odopretý na základe tvrdenia, že
žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre jeho uznanie. Na základe podaných žalôb o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, ktorými nadmerné odpočty neboli uznané, došlo v rámci súdnych
prieskumov k zrušeniu rozhodnutí z dôvodu ich nezákonnosti, nakoľko u žalobcu boli splnené podmienky
na uznanie a vyplatenie, tzn. nadmerný odpočet mal byť žalobcovi priznaný a vyplatený v zákonom

určenejlehote.Zdôvoduvydanianezákonnýchrozhodnutíoneuznanínárokunavyplatenienadmerných
odpočtov došlo zo strany žalobcu k zaplateniu neoprávnenej dane vo výške uplatnených nadmerných
odpočtov a súčasne vyrubenej dane, čo predstavuje daňový preplatok.

10. Podľa Daňového poriadku spadá nadmerný odpočet pod pojem „daň“, pričom jeho nevyplatením, v
prípadoch splnenia zákonných podmienok, ktoré boli v rámci výkonu daňovej kontroly preukázané, došlo

k zásahu do jeho majetkovej sféry. Takýto protizákonný zásah predstavuje protizákonné zmenšenie
majetku, resp. protizákonné nezväčšenie. V širších súvislostiach nevyplatenie nadmerného odpočtu
v zákonnej lehote je potrebné vnímať ako uhradenie dane zo strany daňového subjektu, pričom za
deň úhrady je potrebné považovať deň, kedy mal byť daňovému subjektu vyplatený, nakoľko pre jeho
vyplatenie boli splnené zákonné podmienky. V uvedenom prípade odopretie nároku nie je ničím iným

ako aktom, ktorý po obsahovej stránke zodpovedá pozitívnemu uhradeniu dane na základe či v súvislosti
so zrušenými rozhodnutiami o jeho nepriznaní, nakoľko účinok tohto rozhodnutia je v ekonomickej a
právnej rovine totožný s rozhodnutím ukladajúcim povinnosť zaplatiť určitú čiastku.

11. Je pravdou, že v právnej úprave Zákona o DPH do 31.12.2016 absentovala úprava úroku za

zadržiavanie nadmerného odpočtu, ktorá bola zavedená do právneho poriadku až s účinnosťou od
01.01.2017, ktorá sa však neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. Z uvedenej
zákonnej úpravy § 79a Zákona o DPH však vyplýva, že táto rieši situácie, kedy dochádza k
zadržiavaniu nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly, teda upravuje kompenzáciu za
obdobie zákonného preverovania údajov v daňovom priznaní, a to vo výške maximálnej úrokovej sadzby

1,5%, tzn. upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva
platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 Zákona o DPH. Z dôvodu nezákonného
nepriznania nadmerných odpočtov, uplatnených v podaných daňových priznaniach, a ich nevyplatenia,
tzn. odňatia zákonného nároku v roku 2014, nie je možné aplikovať § 79a ods. 1 Zákona o DPH,

nakoľko nie je možné tvrdiť, že išlo o zadržiavanie nadmerných odpočtov, a to z dôvodu, že nevyplatené
nadmerné odpočty predstavujú daňové preplatky, na ktoré sa vzťahuje právna úprava § 79 ods.3
Daňového poriadku, ktorá upravuje úrok vo výške 10% ročne.

12. Žalobca poukázal na podľa neho ustálenú judikatúru súdov, a to že právo žalobcu na priznanie

úroku sa musí vykladať v čo najväčšej miere v zmysle a účelu Smernice o DPH, a to v súlade
s čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ. Na základe uvedeného potom odopretie práva žalobcu
na zaplatenie úroku vo výške určenej zákonom by bolo popretím zmyslu a účelu smernice, a to z
dôvodu, že nepriznanie a nevyplatenie nadmerného odpočtu predstavovalo nezákonný stav, ktorý
bol spôsobený nezákonným postupom a rozhodnutím správcu dane. Ak žalobca, nie vlastnou vinou,

nemohol disponovať s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, na ktorý mal zákonný
nárok, pričom išlo o zadržiavanie po dobu 5 rokov, je postihnutý hospodárskym znevýhodnením, ktoré
mu musí byť vykompenzované práve zaplatením úrokov, čím by bolo aspoň v minimálnej miere zaručené
dodržanie zásady daňovej neutrality. Samotné zaplatenie úrokov v správnej výške predstavuje teda
dorovnanie finančného znevýhodnenia daňového subjektu, ku ktorému by v prípade zákonného postupu

správcu dane nedošlo. V predmetnej veci došlo k nesprávnej aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich
sa určenia výšky úroku, ako aj určenia dňa vzniku nároku na úrok, nakoľko u žalobcu bola kontrola
ukončená do účinnosti novely Zákona o DPH, preto je nevyhnutné analogicky uplatniť postup podľa
predpisov platných do 31.12.2016, t. j. výšku úroku stanoviť podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.

13. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C–13/18 a C–126/18,
v ktorých podľa neho súd dospel k záveru, že úrok za zadržanie (nevyplatenie) nadmerného odpočtu
DPH správcom dane musí zodpovedať bežnému úroku, za ktorý by si platca dane mohol rovnakú
čiastku požičať na voľnom trhu, a súčasne musí nahradiť stratu neoprávnene zadržaných finančnýchprostriedkov. Podľa žalobcu v tomto prípade mu prináleží úrok vo výške podľa platnej úpravy pred
prijatím novely zákona, t. j. vo výške 10% ročne, ako kompenzácia za neprimerane dlhé obdobie, v
ktorom nemohol disponovať so svojim majetkom. Sám žalovaný poukazuje na zjednocujúce stanovisko

Najvyššieho súdu SR, ktoré však rieši výlučne situáciu zadržiavania finančných prostriedkov počas
výkonu daňovej kontroly, tzn. nejde o nepriznanie nároku ale o zadržiavanie počas výkonu daňovej
kontroly, ktorý následne, bez existencie akýkoľvek zrušovacích rozhodnutí, je vyplácaný. Je teda
zrejmé, že zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR vec týkajúcu vyplatenia nároku po zrušujúcich
rozhodnutiach konštatujúcich nezákonný postup nerieši.

14. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na judikáty a metodické usmernenie Finančného riaditeľstva
ČR, ktoré vychádzajú z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorá má prednosť pred vnútroštátnou
úpravou, pričom v týchto rozsudkoch je jasne definovaný rozpor s právom EÚ. Práve na základe
rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ pristúpil aj Finančný úrad ČR k zosúladeniu postupu pri
priznávaní úrokov, pričom úprava úrokov bola obdobná ako v SR.

15. Žalobca poukázal na bod 30. uznesenia Súdneho dvora EÚ z 21.10.2015 vo veci C-120/15
Kovozbers.r.o.protiDaňovémuúraduKošice,zktoréhopodľažalobcuvyplýva,ževprípadechýbajúcich
právnychpredpisovEurópskejúnievdanejoblastiprináležívnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždého
členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis

výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takúto
situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v
nadväznosti na § 79 ods. 3 Daňového poriadku (do 31.12.2011 ustanovenie § 63 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb.). Je neprípustné použiť analógiu ustanovenia účinného po 31.12.2016, nakoľko musia
platiť pravidlá v čase, kedy vznikol zákonný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, a to podľa vtedy

platného zákonného ustanovenia, ktoré rieši otázku výšky úrokov pokiaľ je správca dane v omeškaní
s úhradou splatnej dane. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn.
1Afs 445/2019.

16. Podľa žalobcu je pre účely otázky úročenia nevyhnutné rozlišovať dve situácie, a to úroky zo

zadržiavaného nadmerného odpočtu pre účely jeho preverenia v rámci výkonu daňovej kontroly a
úroky za nezákonné nepriznanie nadmerného odpočtu z dôvodu, že tento je následne rozhodnutím
priznaný a vyplatený po zrušení nezákonného právoplatného rozhodnutia o jeho nepriznaní. Z dôvodu
existencie nezákonných rozhodnutí o nepriznaní odpočtov, ktoré boli zrušené, je potrebné aplikovať
zákonné ustanovenie v čase kedy došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí, t. j. v roku 2014, nakoľko na

danú situáciu nie je možná aplikácia novoprijatej úpravy úročenia týkajúca sa zadržiavania nadmerného
odpočtu ako výsledku jeho preverovania, ktorý je následne priznaný a vyplatený.

17. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ navyše podľa žalobcu vyplýva aj ďalší fakt, a to že aj prijatá úprava
úročenia nadmerného odpočtu pri jeho zadržiavaní je v rozpore s čl. 183 Smernice o DPH, nakoľko nie

je zohľadnením zásady efektivity a daňovej neutrality, nakoľko výška 1,5 % nezodpovedá sadzbe, ktorú
by musela osoba povinná k dani zaplatiť úverovej inštitúcii, ak by si výšku nepriznaného nadmerného
odpočtu od tejto inštitúcie požičala. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že v rozhodnom
čase, t. j. v čase nezákonného nepriznania nadmerného odpočtu, danú skutkovú podstatu výslovne
upravoval § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pričom jeho aplikácia spĺňa aj základné zásady ekvivalencie

a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor EU v rozsudkoch.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

18. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobu žiada zamietnuť ako neopodstatnenú.

Podľa žalovaného je v tomto prípade sporná výška úroku a začiatok plynutia lehoty pre jeho uplatnenie.
Žalobca aj v podanej žalobe poukazuje na skutočnosť, že správca dane nesprávne aplikoval zákonné
ustanovenia týkajúce sa určenia výšky úroku, ako aj určenia dňa vzniku nároku na úrok, pretože daňová
kontrola bola ukončená do účinnosti novely Zákona o DPH, a preto je nevyhnutné uplatniť postup podľa
predpisov platných do 31.12.2016, t.j. výšku úroku stanoviť podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku

v znení účinnom do 01.01.2017. U žalobcu bola začatá daňová kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu a začatím daňovej kontroly došlo podľa žalovaného k zmenám lehôt na vrátenie
nadmerného odpočtu upravených v ustanovení § 79 ods. 1, 2 a 5 Zákona o DPH na lehoty upravené
v ustanovení § 79 ods. 6 Zákona o DPH, kedy správca dane vráti nadmerný odpočet do 10 dní odukončenia daňovej kontroly alebo do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je nadmerný odpočet
priznaný.

19. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že postup správcu dane pri priznaní úroku za neoprávnené
zadržiavanie finančných prostriedkov z nadmerného odpočtu bol správny, keď pri výpočte postupoval
podľa § 79a ods. 2 Zákona o DPH. Uviedol, že bolo správne postupované podľa zjednocujúceho
stanoviska kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 k zjednoteniu
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas

daňovej kontroly, podľa ktorého : 1./ ustanovenie § 79a Zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017
má prednosť pred ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012. 2./ na
zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa
aplikácie § 85ke vety druhej Zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, tzn. že na prípad žalobcu
správca dane pri priznaní úroku opodstatnene aplikoval ustanovenie § 79a Zákona o DPH. Na základe
uvedeného nie je možné v právnom systéme SR aplikovať rozsudky českých súdov (ako napr. rozsudok

EP TRADING sp. zn. Afs 445/2019 zo dňa 16.7.2020), prípadne Metodický pokyn vydaný zahraničnou
finančnou správou (Generální finanční ředitelství) k priznávaniu úroku zo zadržaného nadmerného
odpočtu DPH.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

20. Žalobca zotrval na tvrdeniach uvedených v správnej žalobe. Uviedol, že v danom prípade nie je
správne tvrdenie žalovaného, že išlo o neoprávnené zadržiavanie nadmerných odpočtov, nakoľko v
rozhodnomčaseexistovaliprávnetituly,ktorýmibolirozhodnutiasprávcudaneonepriznanínadmerných
odpočtov ako výsledku daňových kontrol, a to i napriek skutočnosti, že z dokladov predložených v

daňovej kontrole bol tento nárok nesporný. Z dôvodu zrušenia nezákonných rozhodnutí o nepriznaní
nadmerných odpočtov bol nastolený zákonný stav, ktorým došlo k deklarovaniu nároku na vyplatenie
nadmerných odpočtov, a to spätne v lehote podľa zákona a nie tak ako tvrdí správca dane v lehote
do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o ich priznaní. Ust § 79a ods. 1 a 2 Zákona o DPH je
možné podľa žalobcu aplikovať na situácie, kedy predmetom výkonu daňovej kontroly je preverovanie

oprávnenosti nadmerného odpočtu s výsledkom vydania rozhodnutia o jeho priznaní. Práve časové
obdobie preverovania oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet v rámci výkonu daňovej kontroly a
následné priznanie a vyplatenie je limitované lehotou podľa § 79a ods. 1 Zákona o DPH. Žalobca
zotrval na závere, že mu prináleží úrok vo výške podľa platnej úpravy pred prijatím novely zákona, t.
j. vo výške 10% ročne ako kompenzácia za neprimerane dlhé obdobie, v ktorom nemohol disponovať

so svojim majetkom – finančnými prostriedkami, s určením dňa jeho vzniku ako v prípadoch, kedy
nedochádza k zahájeniu daňovej kontroly na preverenie jeho oprávnenosti, nakoľko týmto dňom nastáva
jeho splatnosť.

21. K tvrdeniu žalovaného, že na danú vec nie je možné aplikovať rozsudky českých súdov žalobca

uviedol, že tento názor je nesprávny, nakoľko judikatúra národných súdov musí byť súladná s
rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, pričom v podanej žalobe je poukázané na relevantné rozsudky
Súdneho dvora EÚ.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

22. Žalobca v správnej žalobe žiadal, aby správny súd vec prejednal na pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm.
a) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“)). Následne v podaní doručenom správnemu súdu
dňa 30.05.2025 žalobca oznámil, že na tejto požiadavke netrvá, preto správny súd rozhodnutie vo veci
verejnej vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP bez nariadenia pojednávania

dňa 24.09.2025, keďže správny súd nezistil iné dôvody, pre ktoré by vec bolo potrebné prejednať na
pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP). Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 27.08.2025 do 25.09.2025.

23. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia

správcu dane, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby
(§ 134 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je z časti dôvodná, preto rozhodnutia
žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a podľa ods. 4 tohto ustanovenia vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.24. Predmetom prieskumu v prejednávaných veciach boli rozhodnutia žalovaného, ktorými potvrdil
rozhodnutia správcu dane, ktorými správca dane rozhodol o priznaní úroku zo zadržaného nadmerného

odpočtu. V prípade žalobcu boli vykonané daňové kontroly za zdaňovacie obdobia január 2014, marec
2014 a júl 2014, ktoré boli ukončené protokolom z daňových kontrol, v ktorých bol konštatovaný záver
onesplnení podmienoknanadmernýodpočetuplatnenýžalobcomvdaňovýchpriznaniachpodanýchza
jednotlivé zdaňovacie obdobia. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane začal daňové
kontroly v lehote na vyplatenie nadmerného odpočtu (zdaňovacie obdobie január 2014 – lehota na

vyplatenie nadmerného odpočtu do 23.04.2014 a daňová kontrola začala dňa 16.04.2014; zdaňovacie
obdobie marec 2014 – lehota na vyplatenie nadmerného odpočtu do 25.06.2014 a daňová kontrola
začala dňa 20.06.2014, zdaňovacie obdobie júl 2014 – lehota na vyplatenie nadmerného odpočtu
do 24.10.2014 a daňová kontrola začala dňa 23.10.2014). V následných vyrubovacích konaniach
rozhodnutiami správcu dane, ktoré boli potvrdené Finančným riaditeľstvom SR, nebol žalobcovi priznaný
uplatňovaný nadmerný odpočet a bol určený rozdiel dane na DPH. Uvedené rozhodnutia, vydané vo

vyrubovacích konaniach, boli na základe správnych žalôb žalobcu predmetom prieskumu v konaní
pred správnym súdom, ktorý správne žaloby žalobcu zamietol. Proti rozhodnutiam správneho súdu
podal žalobca kasačné sťažnosti, na základe ktorých došlo k zrušeniu rozhodnutí daňových orgánov
akvráteniuvecidaňovýmorgánomnaďalšiekonanie.Vďalšomkonanísprávcadanevydalrozhodnutia,
ktorými priznal žalobcovi nadmerný odpočet. Správca dane a aj žalovaný pri rozhodovaní o žalobcových

žiadostiach o priznanie úroku zo zadržaného a nevyplateného nadmerného odpočtu postupovali podľa
§ 79a Zákona o DPH v znení od 01.01.2017 a poukázali na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu
SR sp. zn. Snj 36/2019 a na usmernenie Ministerstva financií SR.

25. Podľa § 79 ods. 1 a 6 Zákona o DPH; (1) Ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi

nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom
zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný
nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo

do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové
priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom
prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom

rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou
výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. (6) Ak daňový úrad v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 , 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu,
vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým
úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi

nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa
odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom
uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový
úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad
daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 , 2 alebo

odseku 5 , nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet,
vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch
mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho
mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom

priznaní.

26. Podľa § 79a ods. 1 až 3 Zákona o DPH v znení platnom a účinnom od 01.01.2017; (1) Ak daňový
úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a
nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie
nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. (2) Platiteľ má nárok
na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnejúrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková
sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od
uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu

podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. (3) O priznaní úroku z nadmerného
odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok
z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

27. Podľa § 85ke Zákona o DPH; Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď
daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred
1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová
kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do
31. decembra 2016 vrátane.

28. Podľa § 79 ods. 1 až 3 Daňového poriadku v znení platnom a účinnom do 31.12.2016; (1) Pri použití
daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí
daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. (2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa
odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového
subjektupreúčtujedaňovýpreplatoknanesplatnýpreddavoknadaň,inakdaňovýpreplatokvrátivlehote

do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov
a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty
na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva. (3) Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku

2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy
daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú

bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

29. Úvodom správny súd považuje za potrebné uviesť, že do 31.12.2016 absentovala právna úprava
úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za
zadržiavanýnadmernýodpočetpočasdaňovejkontroly.V§79ZákonaoDPHbolazakotvenáibaprávna

úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. ak nadmerný odpočet nebol vrátený v
zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
(ust. § 79a) bol do Zákona o DPH zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. Podľa prechodného
ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§85ke Zákona o DPH) sa však § 79a
neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016 a uplatní sa len na prípady, ak daňová

kontrola začne po 01.01.2017 a na prípady, ak daňová kontrola začala pred 01.01.2017 ale k 01.01.2017
nebola skončená.

30. V prejednávanej veci nie je medzi účastníkmi konania sporné, že daňové kontroly u žalobcu boli
začaté a aj ukončené do 31.12.2016. V zmysle druhej vety prechodného ustanovenia § 85ke Zákona

o DPH by sa preto ust. §79a Zákona o DPH nemalo na prípad žalobcu aplikovať.

31. Otázka ako postupovať pri priznaní nároku na úrok za zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade
daňových subjektov, u ktorých bola daňová kontrola začatá a aj skončená do 31.12.2016, bola
predmetom zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019.

Záver uvedeného stanoviska, v ktorom najvyšší súd reflektoval aj na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, je nasledujúci : Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanejhodnotyvzneníúčinnomod1.januára2017(Náhradazazadržanienadmernéhoodpočtupočas
daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správedaní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012
(Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v
ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od

1.januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie
§ 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2
alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie,
a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú
prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej

správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.

32. V dôsledku uvedeného zjednocujúceho stanoviska rozhodovacia činnosť správnych súdov potom
odobrovala postup daňových orgánov v prípadoch, ak aj u daňových subjektov, u ktorých bola daňová
kontrola začatá a skončená do 31.12.2016 vrátane (pred 01.01.2017), postupovali pri priznaní nároku
na úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu podľa § 79a Zákona o DPH.

33. Žalobca v správnej žalobe namietal, že v jeho prípade bola daňová kontrola začatá a aj ukončená
do 31.12.2016 a v tom čase Zákon o DPH neobsahoval právnu úpravu tzv. kompenzačných úrokov
z omeškania za zadržanie nadmerného odpočtu, prechodné ustanovenie § 85ke Zákona o DPH vylučuje
aplikáciu § 79a Zákona o DPH, a preto mala byť v jeho prípade aplikovaná právna úprava § 79 ods.

3 Daňového poriadku.

34. Uvedená žalobná námietka žalobcu nie je dôvodná, nakoľko ustanovenie § 79a Zákona o DPH
je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku (čo vyplýva aj zo zjednocujúceho
stanoviska Najvyššieho súdu SR). Je potrebné zdôrazniť, že úrok upravený v Zákone o DPH pokrýva

situácie, keď dôjde k zadržaniu nadmerného odpočtu z dôvodu vykonania daňovej kontroly a úrok
z omeškania upravený v Daňovom poriadku má sankčný charakter a pokrýva situácie, keď daňové
orgány oneskorene vyplatia daňový preplatok. V prejednávnej veci došlo k zadržiavaniu nadmerného
odpočtu nielen počas výkonu daňovej kontroly ale aj počas nasledujúceho vyrubovacieho konania, ktoré
ale nadväzuje na výsledky daňovej kontroly. Preto v prípade žalobcu išlo o zadržiavanie nadmerného

odpočtu v súvislosti s uplatňovaním kontrolných mechanizmov štátu preverujúcich splnenie podmienok
na odpočet DPH. Správny súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Nejvyššího správního soudu ČR
sp. zn. 1Afs/445/2019 zo dňa 16.07.2020, v zmysle ktorých: ...lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH môže byť v zásade predĺžená za účelom prevedenia kontrolných postupov, pokiaľ predĺženie
neprekračuje medze toho, čo je potrebné k ich riadnemu vykonaniu (rozsudok Súdneho dvora zo dňa

12.05.2011, Enel Maritsa Iztok, C-107/10). Pokiaľ dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu po uplynutí
primeranej lehoty, zásada neutrality systému DPH vyžaduje, aby finančné straty vzniknuté osobe
povinnej k dani, v dôsledku nemožnosti disponovať dotknutými peňažnými čiastkami, boli nahradené
zaplatením úrokov z omeškania (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 28.02.2018, Nidera BV, C-387/16).
Dôvod omeškania s vrátením finančných prostriedkov je v zásade irelevantný (za predpokladu, že sa

jedná o dôvody na strane verejnej moci). Nie je rozhodujúce, či k tomuto omeškaniu došlo v dôsledku
administratívneho pochybenia, vydaním rozhodnutia, ktoré bolo následne vyhodnotené ako nezákonné,
porušením vnútroštátneho alebo únijného práva alebo realizovaním inak zákonného postupu po dlhšiu
dobu. Preto je o to menej potrebné v takejto situácii rozlišovať medzi jednotlivými kontrolnými postupmi,
ktoré sú spojené s rovnakými dôsledkami.

35. V prípade žalobcu podľa správneho súdu došlo k zadržaniu nadmerného odpočtu v dôsledku
uplatňovania kontrolných mechanizmov preverujúcich splnenie podmienok na odpočet DPH, preto
žalobcovi mohol vzniknúť len nárok na úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, nie úrok z omeškania
za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu ako preplatku na dani.

36. Ako ale vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, nie je sporné, že u žalobcu daňové kontroly začali
a aj skončili do 31.12.2016, preto v zmysle ust. § 85ke Zákona o DPH na jeho prípad nemožno bez
ďalšieho aplikovať ust. § 79a Zákona o DPH v znení od 01.01.2017. Aplikácia uvedeného ustanovenia
bola daňovými orgánmi vo veci žalobcu odôvodnená na základe vyššie uvedeného zjednocujúceho

stanoviska Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019. Správnemu súdu je známa
aktuálna rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR – nález sp. zn. II. ÚS 152/2025 zo dňa 11.06.2025,
v ktorom ústavný súd vytkol aplikáciu ust. § 79a Zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017
na základe uvedeného zjednocujúceho stanoviska. Ústavný súd uviedol: 32. Obsahovou podstatoustanoviska najvyššieho súdu je pokyn na zdržanie sa aplikácie druhej vety § 85ke, ktorý hovorí len o tom,
že § 79a sa nevzťahuje na konania skončené do konca roka 2016. Sťažovateľka preto správne namieta,
že problémom tohto prístupu nie je len explicitná existencia druhej vety § 85ke. Aj v prípade opomenutia,

neprihliadania na túto časť prechodného ustanovenia sa nič nemení na tom, že § 79a nadobudol
účinnosť 1. januára 2017 a nie je ho možné bez výslovného pozitívneho zákonného zmocnenia aplikovať
na prípady, ktoré nastali pred jeho účinnosťou. Osobitne v situácii, keď stanoviskom nedotknutá prvá
veta § 85ke výslovne záväzne vymedzuje (ohraničuje) okruh tých právnych vzťahov, na ktoré je možné
a prípustné novú právnu úpravu vztiahnuť do minulosti (formou nepravej retroaktivity – neskončené

daňové kontroly do 31. decembra 2016). Túto kumulatívnu podmienku hypotézy prvej vety prechodného
ustanovenia § 85ke prípad sťažovateľky nespĺňa (daňová kontrola bola skončená v roku 2008), a preto
najejprípadniejeaplikovateľnáaniprváveta§85kezmocňujúcakretroaktívnejaplikácii§79a.Zdržanie
sa aplikácie druhej vety § 85ke teda nie je riešením, pretože neznamená, že je automaticky prípustné
aplikovať § 79a aj na prípady daňových kontrol skončených pred 1.januárom 2017. V právnom štáte si
každé retroaktívne pôsobenie právnej normy vyžaduje osobitnú výslovnú právnu úpravu a jej zakotvenie

v predpise právnej sily minimálne na úrovni zákona, a preto právny názor obsiahnutý v napadnutom
rozsudku (... je potrebné aplikovať súčasnú právnu úpravu...) nie je zo stanoviska vyvoditeľný už
na základe logickej analýzy samotného textu stanoviska a zároveň odporujúci zákazu retroaktivity.
33. Navyše výkladové zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemá normotvornú silu a nemôže
účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva. Účelom

výkladového stanoviska je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax formou zjednotenia výkladu sporných
otázok, nie utvárať normy či ukladať povinnosti štátnym orgánom. Od výkladového stanoviska nemožno
odvodiť retroaktívnu priamu aplikáciu právnej normy, nie je preň dostatočným právnym základom a
nemôže takto vyplniť právne vákuum na priznanie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade
daňovýchkontrolukončenýchdo31.decembra2016.Akajstanoviskomalozacieľdosiahnuťaplikabilitu

§ 79a na tieto sporné prípady, výslovne to neuvádza, hovorí len o zdržaní sa aplikácie druhej vety §
85ke. Účinky tohto stanoviska preto preceňuje (pripisuje mu také účinky, ktorými nedisponuje) jednak
sťažovateľka, ktorá tvrdí, že ide o zakotvenie retroaktivity právnej normy, a jednak vo veci konajúci
najvyšší správny súd, ktorý sa domnieval, že je potrebné a prípustné vo veci sťažovateľky aplikovať §
79a na základe tohto stanoviska. 34. Táto námietka sťažovateľky je preto dôvodná a priama aplikácia

§ 79a zákona o DPH odporuje obsahu jej práva na súdnu ochranu. Súčasťou obsahu práva na súdnu
ochranu je totiž aj požiadavka, aby na vec sťažovateľky boli aplikované relevantné platné a účinné
právne normy za použitia ústavno-súladného výkladu. Základným princípom právneho štátu je aj zákaz
pravej retroaktivity právnych noriem a prípustnej (nepravej) retroaktivity zakotvenej zákonom. Právny
názor najvyššieho správneho súdu, ktorý priamo aplikoval retroaktívne § 79a na prípad sťažovateľky bez

zákonného zmocnenia len na základe zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, je preto ústavne
neakceptovateľný.

37. Úlohou správneho súdu bolo, aj v zmysle už uvedenej argumentácie, v tu prejednávaných veciach
potom preveriť, či určenie úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu, ktoré bolo určené so zohľadnením

lehoty a sadzby úrokov vymedzených v § 79a Zákona o DPH, vyhovuje požiadavkám nastaveným
judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery uvedeného
nálezu Ústavného súdu SR : 36. S prihliadnutím na účel zjednocujúceho stanoviska je preto potrebné
nahliadať na jeho účinky a „čítať“ jeho obsah ako odporúčanie alebo návod na úvahy pre jednotlivé
vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej rozhodovacej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok smernice

sozohľadnenímaktuálnejjudikatúrySúdnehodvoraajnapriekabsenciirelevantnejvnútroštátnejprávnej
úpravy v rozhodnom období. Pri rozhodovaní o veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených
do 31. decembra 2016 je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora a skúmať, či bola daňová
kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Na základe sporného
stanoviska najvyššieho súdu je možné len vziať do úvahy zákonodarcom prejavenú vôľu v neskoršom

právnom predpise (výška úroku, spôsob jeho určenia a lehota 6 mesiacov kontroly, počas ktorej sa
nadmerný odpočet neúročí, teda obsah § 79a) ako vhodný pomocný ukazovateľ pre úvahy a všeobecný
rámec pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v rámci
aktuálnej judikatúry Súdneho dvora. Nie je však možné § 79a zákona o DPH priamo aplikovať, brať za
právny základ rozhodnutia s poukazom na stanovisko najvyššieho súdu. Táto námietka sťažovateľky

je preto tiež dôvodná. 37. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že ak bola daňová kontrola
v jednotlivom prípade skončená v primeranej lehote, úrok zdaniteľnej osobe za túto primeranú dobu
neprináleží. Ak však daňová kontrola presiahla lehotu, ktorá je nevyhnutne potrebná na jej riadne
vykonanie, potom má zdaniteľná osoba nárok na úrok odo dňa presahujúceho lehotu, ktorá by bolanevyhnutne potrebná na výkon daňovej kontroly v danej veci (podľa náročnosti veci, napr. počet
zdaniteľnýchobchodov,potrebamedzinárodnejvýmenyinformácií,aktivita,kontaktnosťapočetsvedkov
a pod.). Je na správnych súdoch posúdiť primeranosť v jednotlivých prípadoch. Vzhľadom na rovnosť v

právach adresátov právnych noriem a predvídateľnosť rozhodnutí správnych orgánov je však žiaduce,
aby rovnaké prípady boli posudzované rovnako a nedochádzalo k svojvôli pri určovaní primeranosti
lehoty, a to pri zohľadnení priliehavej judikatúry Súdneho dvora podľa skutkového a právneho stavu vecí.
Toto hodnotenie musí byť náležite odôvodnené tak, aby zodpovedalo požiadavkám preskúmateľnosti
použitých úvah na úrovni správneho súdu.

38. Z vyššie citovaných záverov Ústavného súdu SR vyplýva, že na základe zjednocujúceho stanoviska
Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 nemožno priamo aplikovať ustanovenie
§ 79a Zákona o DPH v znení platnom a účinnom od 01.01.2017 na prípady daňových subjektov,
u ktorých skončila daňová kontrola do 31.12.2016 (vrátane), ale uvedené stanovisko možno vnímať
a aplikovať ako odporúčanie alebo návod na úvahy pre jednotlivé vnútroštátne orgány, ktoré sú

vo svojej rozhodovacej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok smernice so zohľadnením aktuálnej
judikatúry Súdneho dvora aj napriek absencii relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy v rozhodnom
období. So zohľadnením ďalšej požiadavky vyslovenej vo vyššie citovanom náleze Ústavného súdu
SR a to, že vzhľadom na rovnosť v právach adresátov právnych noriem a predvídateľnosť rozhodnutí
správnych orgánov je však žiaduce, aby rovnaké prípady boli posudzované rovnako a nedochádzalo

k svojvôli pri určovaní primeranosti lehoty, a to pri zohľadnení priliehavej judikatúry Súdneho dvora podľa
skutkového a právneho stavu veci ..., potom správny súd dospel k záveru, že aj v prípade zadržania
nadmerného odpočtu v prípadoch daňových kontrol, ktoré boli ukončené do 31.12.2016 (vrátane), je
potrebné za účelom zabezpečenia akceptovania záverov relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ
vychádzať ako z určitého „vodítka“ z právnej úpravy ust. § 79a ods. 1,2 a 3 Zákona o DPH, a to

aj so zohľadnením naň nadväzujúcej aktuálnej judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR. Správny
súd zaujal tento postoj najmä z toho dôvodu, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že súdy
členských štátov sú poverené v rámci svojich právomocí uplatňovať ustanovenia únijného práva, ktoré
majú priamy účinok, a zároveň sú povinné zabezpečiť dodržiavanie zásady neutrality, rovnocennosti a
efektivity. Ak ma súd dodržať túto svoju povinnosť, musí sa v určitých ohľadoch odchýliť od doslovného

výkladu vnútroštátnej úpravy, prípadne vyplniť medzery spočívajúce v tom, že vnútroštátne právo
nestanovuje časové obdobie, ktorého prekročením vzniká nárok na úrok zo zadržaného nadmerného
odpočtu, prípadne že nie je stanovená výška úroku, resp. že príslušné ustanovenia vnútroštátneho
práva nemožno použiť pre rozpor s právom EÚ.

39. Správny súd dospel k záveru o neudržateľnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí
žalovaného, pretože tieto sa odvolávali na aplikáciu zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR
sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019, ktorého aplikovanie bez ďalšieho na prípady daňových kontrol
ukončených do 31.12.2016 (vrátane) vylúčil Ústavný súd SR rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 152/2025 zo dňa
11.06.2025. Správny súd ale nedospel k záveru o potrebe aplikovania § 79 Daňového poriadku (čo

namietal v správnej žalobe žalobca), v ktorom je upravený sankčný úrok z omeškania, nakoľko v zmysle
právnej úpravy podľa § 79 ods. 6 Zákona o DPH platí, že ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú
začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný
odpočet,aprávoplatnýmrozhodnutímsapriznánadmernýodpočet,vrátidaňovýúradnadmernýodpočet
uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

V tomto zákonnom ustanovení je teda upravená osobitná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
v prípade takých skutkových okolností ako nastali v prípade žalobcu. Daňové orgány sa nedostali
do omeškania s dodržaním tejto lehoty, čo ale nevylučuje potrebu kompenzovať žalobcu za obdobie
zadržania nadmerného odpočtu na čas dlhší ako bol nevyhnutne potrebný na vykonanie daňovej
kontroly v zmysle požiadaviek nastavených judikatúrou Súdneho dvora EÚ, čo napokon vyplýva aj

z rozhodnutia Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 1Afs/445/2019 zo dňa 16.07.2020 (na ktoré
poukazoval žalobca). S odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ nejvyšší správní soud uviedol,
žezáverySúdnehodvoraEÚohľadnepovinnostisprávcudanevyplatiťzazdržiavanýnadmernýodpočet
úroky musí byť aplikovaný rovnakým spôsobom aj na situáciu, kedy odpočet nie je vyplatený z dôvodu
nezákonného postupu správcu dane. V uvedenom rozhodnutí bolo poukázané na rozsudok Súdneho

dvora EÚ sp. zn. C-431/12 SC Rafinaria Steaua Romana, kde súdny dvor uzavrel, že taká právna
úprava, ktorá neumožňuje získať úroky za dobu, keď boli v platnosti správne akty, ktorými bolo vrátenie
nadmerného odpočtu vylúčené a ktoré boli na následne zrušené súdnym rozhodnutím, odporuje čl. 183
Smernice o DPH.40. Podľa názoru správneho súdu v zmysle požiadaviek vyslovených v náleze Ústavného súdu SR II.
ÚS 152/2025 zo dňa 11.06.2025 je potrebné zabezpečiť plný účinok smernice a zohľadniť aktuálnu

judikatúru Súdneho dvora EÚ aj v prípadoch daňových kontrol ukončených do 31.12.2016 (vrátane),
kedy absentovala priliehavá právna úprava úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu. Ako už bolo
uvedené, aj ústavný súd odporučil vnímať zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj
36/2019 zo dňa 30.10.2019 ako odporúčanie alebo návod na úvahy smerujúce k zabezpečeniu plného
účinku Smernice o DPH so zohľadnením aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ napriek absencii

relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy v rozhodnom období (Súdny dvor EÚ uviedol, že v prípade
Smernice Rady č. 2006/112/ES ide o smernicu, ktorá automaticky nemá priamy účinok a že je možné
napriek tomu vnútroštátnu úpravu odporujúcu čl. 183 tejto smernice neuplatniť (rozsudok vo veci Ratti z
5. apríla 1978, C-148/78, bod 23; rozsudok vo veci TDC z 21.decembra 2016, C-327/15 bod 84.). Preto
je podľa správneho súdu potrebné, aby daňové orgány v prípade žalobcu vychádzali z ustanovenia
§ 79a Zákona o DPH, avšak pri jeho aplikácii zohľadnili závery judikatúry Súdneho dvora EÚ tak, ako to

predostrel Najvyšší správny súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21.07.2025, čím bude
zabezpečenédodržaniepožiadavieknastolenýchjudikatúrouSúdnehodvoraEÚazabezpečísarovnosť
v právach adresátov právnych noriem.

41. Súdny dvor EÚ uviedol, že hoci v prípade neexistencie právnej úpravy Únie prináleží vnútroštátnemu

právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky
zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky musia dodržiavať
zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (rozsudok vo veci Sole-Mizo a
Dalmandi Mezőgazdasági z 23. apríla 2020, spojené veci C-13/18 a C-126/18, body 30. a 37. a tam
citovaná judikatúra; uznesenie vo veci ZSE Elektrárne z 5. októbra 2023, C-151/23, bod 29.). Pod

zásadou ekvivalencie sa rozumie, že uvedené vnútroštátne ustanovenia nesmú byť menej priaznivé než
pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu a pod zásadou efektivity
sa zase rozumie to, že takéto vnútroštátne ustanovenia nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne
sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (rozsudok vo veci Varhoven administrativen sad z 24.
novembra 2022, C-289/21, bod 33. a tam citovaná judikatúra). Prináleží však vnútroštátnym súdom,

ktoré majú ako jediné priame poznatky o vnútroštátnom práve, aby overili, či podmienky zabezpečujúce
vo vnútroštátnom práve ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z
práva Únie, sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity a aby preskúmali predmet a podstatné
náležitosti údajne podobných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z tohto dôvodu musia tieto vnútroštátne
súdy overiť podobnosť dotknutých prostriedkov z pohľadu ich predmetu, príčiny a podstatných prvkov

(rozsudok vo veci Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági, bod 40.).

42. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že na účely stanovenia spôsobu úročenia je potrebné prihliadať na
zásadu neutrality systému DPH tak, aby nebola narušená tým, že daňovník by znášal celé bremeno
tejto dane alebo jeho časť. Súdny dvor EÚ uviedol, že opatrenia prijaté členskými štátmi musia najmä

umožniť zdaniteľnej osobe získať za primeraných podmienok späť celú sumu pohľadávky vyplývajúcu
z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie musí byť vykonané v primeranej lehote a že
prijatý spôsob vrátenia nesmie v žiadnom prípade vystaviť zdaniteľnú osobu žiadnemu finančnému riziku
(uznesenie vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó zo 17. júla 2014, C-654/13, bod 31.).

43. Súdny dvor EÚ v rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági
Zrt. (C-126/18) z 23. apríla 2020 v bode 51. uviedol, že právo Únie a osobitne zásada efektivity a daňovej
neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov
z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH, zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej
lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej

centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá
nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej
straneúrokyzdotknutéhonadmernéhoodpočtuDPHsapočítajúzadanézdaňovacieobdobie,pričomsa
neuplatníúrok,ktoréhocieľomjekompenzovaťzdaniteľnejosobezníženiepeňažnejhodnotyspôsobené
uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. Okrem toho,

takáto prax nie je spôsobilá kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane, čo
je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (uznesenie vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023, C-426/22,
bod 48.).44. K dobe, počas ktorej by sa zadržaný nadmerný odpočet mal úročiť, Súdny dvor EÚ uviedol, že
v prípade neexistencie právnej úpravy Únie patrí do procesnej autonómie členských štátov určenie
dátumu, od ktorého sú úroky dlhované, za rešpektovania zásad ekvivalencie a efektivity. K otázke dĺžky

tejto primeranej lehoty sa Súdny dvor EÚ vyjadril v rozsudku vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015
Kovozber, kde v bode 26. uviedol: Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie
je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21.
tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej
lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov

zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže
byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.

45. Lehotu 180 dní na vrátenie dane stanovenej pre nových platiteľov DPH označil Súdny dvor EÚ
rovnako za neprijateľnú v rozsudku vo veci Alicja Sosnowska C-25/07 z 10. júla 2008 v bode 27.
a 33. Naopak v rozsudku vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 v bode 49.

odobril vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňovala prenesenie DPH do troch zdaňovacích období
nasledujúcich po zdaňovacom období, v ktorom k predmetnému nadmernému odpočtu došlo. Ďalej
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 v bode 53.
uzavrel, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely
vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto

predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.
Súčasne dodal, že keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu, jej hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením
úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Vo veci ZSE Elektrárne s.r.o. C-151/23
Súdny dvor EÚ tiež uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že hoci členské štáty majú určitú

slobodu pri stanovovaní podmienok uvedených v čl. 183 Smernice o DPH, tieto podmienky nemôžu
spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú
záťaž v celom rozsahu alebo sčasti (rozsudok z 12. mája 2021, technoRent International a i., bod 37.).
Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok
vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční

v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob
vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Ak by zdaniteľná
osoba nemala nárok na úroky z omeškania v prípade, že k vráteniu nadmerného odpočtu DPH nedôjde
v primeranej lehote, vznikla by jej tým ujma, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (rozsudok
z 12. mája 2021, technoRent International a i., C-844/19, body 38. a 39.). V tejto súvislosti Súdny dvor

EÚ už rozhodol, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na
účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak
toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly
(uznesenie z 21. októbra 2015, Kovozber, C-120/15, bod 23.). Ak teda v takom prípade dôjde k vráteniu
nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe v primeranej lehote, právo Únie nevyžaduje kompenzáciu

dočasnej nemožnosti disponovať s peňažnými sumami zaplatením úrokov z omeškania. Súdny dvor EÚ
tiež argumentuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží všetko, čo patrí do jeho právomoci, aby zabezpečil
plný účinok článku 183 Smernice o DPH tak, že podá výklad vnútroštátneho práva, ktorý je v súlade s
právom Únie (uznesenie vo veci ZSE Elektrárne). Súdny dvor EÚ však rovnako uviedol, a to v kontexte
Smernice o DPH a jej článku 183, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je

zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie v rámci svojej právomoci, je povinný zabezpečiť
plný účinok týchto ustanovení v prípade potreby tým, že z vlastnej právomoci neuplatní akékoľvek
vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s týmto ustanovením (rozsudok vo veci Delphi Hungary
Autóalkatrész Gyártó, bod 38.).

46. Úlohou daňových orgánov bude preto pri určení lehoty, za ktorú prináleží úrok zo zadržaného
nadmerného odpočtu, vychádzať z toho, že zadržiavanie nadmerného odpočtu bez náhrady na účely
výkonu daňovej kontroly je v súlade s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, ak lehota na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH, po ktorej uplynutí vzniká nárok na náhradu, nie je v prípade začatia
daňovej kontroly dlhšia ako 4 mesiace od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie

obdobie, v ktorom mohol byť nadmerný odpočet odpočítaný v zmysle § 79 ods. 1 Zákona o DPH.
Konkrétne tak ide o lehotu 5 mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie
obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. V zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21.07.2025 bude preto úlohou daňových orgánovposúdiť na základe obsahu administratívneho spisu z daňovej kontroly týkajúcej sa oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu aj samotný priebeh daňovej kontroly so zameraním na úkony
v určenom období, pričom pôjde o úkony vykonané v rámci daňovej kontroly, ktoré spadajú do obdobia

piatich mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol. Dôraz bude potrebné klásť na to, či nebol určité obdobie správca dane
pasívny a umelo tak nepredlžoval dĺžku daňovej kontroly, zohľadniac aj prípadnú pasivitu a nesúčinnosť
samotného daňového subjektu, pretože v prípade pasivity správcu dane by prichádzalo do úvahy
aj stanovenie inej, kratšej lehoty ako 5 mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania

za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, počas ktorej by bolo namieste priznanie
náhrady zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. Aj keď v prípade žalobcu nebol nadmerný odpočet
zadržiavaný len počas daňovej kontroly a záverom daňovej kontroly nebolo, že si nadmerný odpočet
uplatňuje oprávnene, aj v prípade žalobcu je potrebné zohľadniť oprávnenia správcu dane na realizáciu
kontrolného mechanizmu (daňová kontrola) a oprávnenie nekompenzovať zadržanie nadmerného
odpočtu počas doby, ktorá bola primeraná na vykonanie daňovej kontroly (čo vyplýva z vyššie uvedenej

judikatúry Súdneho dvora EÚ). Jednoducho povedané aj u žalobcu mohol byť nadmerný odpočet
zadržiavaný bez náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu po dobu daňovej kontroly realizovanej
v primeranej lehote.

47. K výške úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu správny súd opätovne poukazuje na závery

rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21.07.2025, v zmysle ktorých
Súdny dvor EÚ sa konštantne vyjadruje, že stanovenie sumy úrokov za zadržaný nadmerný odpočet
nesmie viesť k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú
vrátenímDPH,ktorénebolovykonanévprimeranejlehote.Sadzbastanovenávust.§79aZákonaoDPH
potom tomuto princípu nemusí vždy vyhovovať. Meradlom pre určenie, či to tak v konkrétnom prípade

bude alebo nebude, je výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v relevantnom
období. To znamená, že ustanovenie § 79a ods. 2 Zákona o DPH nemusí byť v rozpore s právom
Únie automaticky, na rozdiel od zákonom stanovenej doby na vznik nároku na náhradu za zadržiavanie
nadmerného odpočtu v prípade začatej daňovej kontroly. Preto najvyšší správny súd v uvedenom
rozhodnutí dospel k záveru, že za účelom vyhodnotenia súladu ustanovenia § 79a ods. 2 Zákona o DPH

v časti výšky úroku z nadmerného odpočtu s právom únie je potrebné porovnať sadzbu základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v relevantnom období so sadzbou úroku na krátkodobých
úveroch poskytovaných nefinančným podnikom, teda je potrebné posúdiť, či zákonom stanovená výška
úrokuvrelevantnomobdobí zodpovedalazásadeefektivity,naktorúSúdnydvorEÚkladievrámcisvojej
rozhodovacej činnosti dôraz. Zásada efektivity pritom vyžaduje, aby zdaniteľnej osobe bola pri zadržaní

nadmerného odpočtu nad primeranú lehotu poskytnutá taká sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá
nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržiavaného
nadmerného odpočtu. Preto bude úlohou daňových orgánov aj v prípade žalobcu (vzhľadom na
ÚstavnýmsúdomSRvovyššiecitovanom nálezesp.zn.II.ÚS152/2025zodňa11.06.2025vyžadované
rešpektovanie rovnosti v právach adresátov právnych noriem a predvídateľnosť rozhodnutí správnych

orgánov, teda aby rovnaké prípady boli posudzované rovnako a nedochádzalo k svojvôli pri zohľadnení
priliehavej judikatúry Súdneho dvora) zistiť úrokové sadzby na krátkodobých úveroch poskytovaných
bankami na území Slovenskej republiky nefinančným podnikom v dotknutých obdobiach a porovnať,
či takto zistená výška úroku prevyšuje sadzbu 1,5%, ktorá bola aplikovaná. Ak by výška úroku podľa
§ 79a ods. 2 Zákona o DPH bola vyššia ako tá, ktorá by vyplynula z aplikácie judikatúry Súdneho dvora

EÚ, nebol by to dôvod na nepoužitie sadzby, pretože vnútroštátnemu zákonodarcovi nič nebráni prijať
takú právnu úpravu, ktorá je nad rámec toho, čo vyžaduje právo únie (za podmienky, že to nie je aktom
Únie vylúčené), a tento postup zabezpečí rovnosť v právach adresátov právnych noriem (tých, u ktorých
bola daňová kontrola skončená do 31.12.2016 vrátane a tých, u ktorých bola skončená, prípadne aj
začatá, po 01.01.2017). V opačnom prípade bude žalobcovi garantovaná kompenzácia sadzbou, ktorú

by ako zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musel zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej
sa sume zadržiavaného nadmerného odpočtu v podmienkach SR, čo bude v súlade s vyššie citovanými
závermi judikatúry Súdneho dvora EÚ.

48. Správny súd nepristúpil k prepočítaniu výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu v zmysle

záverov judikatúry Súdneho dvora EÚ a k jeho konfrontácii so sumou úroku zo zadržaného nadmerného
odpočtu priznaného preskúmavanými rozhodnutiami, pretože konanie pred správnym súdom nie
je pokračovaním administratívneho konania a úlohou správneho súdu nie je nahrádzať činnosť
orgánov verejnej správy, ktorým primárne patrí povinnosť zistiť skutkový stav a právne posúdiť vec.Správny súd na základe podanej správnej žaloby len preskúmava zákonnosť postupu realizovaného
orgánom verejnej správy v administratívnom konaní. Navyše v prejednávaných veciach nemožno
akceptovať ani daňovými orgánmi stanovenú lehotu „neúročenia“ zadržaného nadmerného odpočtu

ako lehotu primeranú na zadržanie nadmerného odpočtu bez priznania úroku za jeho zadržanie.
O priebehu daňových kontrol v tu prejednávaných veciach správny súd nemal dostatok dôkazov,
pretože priebeh daňových kontrol nebol daňovými orgánmi v týchto veciach vyhodnocovaný a súčasťou
administratívnych spisov ani neboli administratívne spisy týkajúce sa dotknutých daňových kontrol a na
ne nadväzujúcich vyrubovacích konaní.

49. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na náhradu
dôvodne vynaložených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny
úradník samostatným uznesením, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa
§ 175 ods. 2 SSP.

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom

do 30. júna 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo

opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.