Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6021200348
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6021200348.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu
(sťažovateľa): STEFE Zvolen, s. r. o., so sídlom Unionka 54, 960 01 Zvolen, IČO: 31 612 300, právne
zastúpený: Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861
154, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101175167/2021 zo dňa 8. júla
2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
75S/52/2021-146 zo dňa 23. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 75S/52/2021-146 zo dňa 23. februára 2023sa mení
tak, že rozhodnutie žalovaného č. 101175167/2021 zo dňa 8. júla 2021 sa zrušuje a vec sa vracia
žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania ako aj konania pred správnym
súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Žalobca dňa 27. mája 2019 podal na Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) žiadosť
o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót poukazujúc na znenie § 79 ods. 3

zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) a vychádzajúc zo dňa pripísania platby v
prospech účtu žalobcu.
2. Správca dane dňa 8. júla 2019 žalobcovi oznámil, že Daňový poriadok neupravuje priznanie ním
požadovaného úroku na základe jeho žiadosti a v žalobcom určenej výške, pretože v zmysle § 79
ods. 3 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane priznáva zo zákona, a nie na základe
podanej žiadosti daňového subjektu, a to len v prípadoch, ak sa priznáva úrok za oneskorené vrátenie

daňového preplatku. Uvedené oznámenie správcu dane bolo na základe podanej správnej žaloby
zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 24S/214/2019-92 zo dňa 26. novembra
2020 a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie.
3. Správca dane viazaný názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici následne rozhodol o predmetnej
žiadosti žalobcu rozhodnutím č. 100489842/2021 zo dňa 25. marca 2021 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“) podľa § 63 v nadväznosti na § 79 ods. 3 Daňového
poriadku tak, že jej nevyhovel a úrok z omeškania žalobcovi nepriznal. Správca dane uviedol, že daň

bola žalobcom zaplatená na základe podaného daňového priznania v súlade s platnými a účinnými
ustanoveniami v danom čase. Pri vrátení preplatku nebol správca dane v omeškaní s jeho vrátením,
pretože preplatok nevrátil po lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, a preto žalobcovi
nárok na úrok nevznikol.4. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
101175167/2021 zo dňa 8. júla 2021, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný nad rámec
uvedenej argumentácie poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17, podľa aplikačnej

prednosti práva EÚ, zásady lojálnej spolupráce, ekvivalencie a efektivity, ktorých výklad podal Súdny
dvor EÚ vo veci C-677/19. Žalovaný uviedol, že v zmysle zásady lojálnej spolupráce, ekvivalencie a
efektivity, nie je možné stanoviť nevýhodnejšie procesné pravidlá pre žiadosti o vrátenie dane založené
naporušeníprávaEurópskejúnieakopripodobnýchžiadostiachzaloženýchnaporušenívnútroštátneho
práva s tým, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/19 sa týka rovnakých daní v rozsudku

Súdneho dvora EÚ vo veci Irimie C-565/11.
5. Z uvedeného rozhodnutia žalovaný vyvodil, že pri žiadostiach založených na porušení práva EÚ
sa pri neexistencii pravidiel EÚ použijú procesné pravidlá vnútroštátneho práva, týkajúce sa napr.
prekluzívnych lehôt na vrátenie dane, ako aj iných pravidiel, a teda aj v danom prípade správca dane
priznáva daňovému subjektu úrok zo sumy daňového preplatku pri porušení práva EÚ za rovnakých
podmienok ako pri porušení vnútroštátneho práva.

II. Konanie pred správnym súdom
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“), ktorou sa domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie
žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie
konanie. Zároveň sa domáhal priznania práva na úplnú náhradu trov konania.

7.Správnysúdrozsudkomsp.zn.75S/52/2021-146zodňa23.februára2023osprávnejžaloberozhodol
tak, že ju podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako
nedôvodnú.
8. Správny súd určil ako podstatnú časť argumentácie žalobcu tvrdenie, že správca dane a žalovaný
aplikovali Daňový poriadok v rozpore s právom EÚ, keď konštatovali, že správca dane nebol v omeškaní

s vrátením preplatku, a preto žalobcovi nevzniklo právo na úrok. Podľa žalobcu mal správca dane
zaplatenú daň (preddavok) vrátiť z úradnej povinnosti najneskôr do 15 dní od jej zaplatenia, čo neučinil,
a preto v dôsledku omeškania správcu dane vznikol žalobcovi nárok na úrok v zmysle § 79 ods.
3 Daňového poriadku, a to od neoprávneného zaplatenia dane (preddavku), v intenciách rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 Irimie.

9. Spornou otázkou, ktorou sa zaoberal správny súd preto bolo, či k vráteniu dane (preplatku) správcom
dane v prospech účtu žalobcu došlo včas, keď správca dane tvrdil, že s vrátením dane (preplatku)
žalobcovi nebol v omeškaní, pretože ho žalobcovi vrátil v lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku,
teda v lehote do 30 dní od doručenia jeho žiadosti o vrátenie dane. Naopak žalobca tvrdil, že správca
danevomeškaníbol,pretožemudaň(preplatok)nevrátilihneďpojehozaplatení,hocimutakápovinnosť

vyplynula z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 v nadväznosti na rozhodnutie vo veci
C-302/2017, a to v zmysle prednosti práva EÚ.
10. Správny súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalobca podal daňové priznanie k dani z emisných
kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 dňa 29. júna 2012, postupujúc podľa v tom čase platnej právnej
úpravy. Čl. IV zákona č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani

z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani
z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v
bode 5 vypustil § 51b zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov nadobudol
účinnosť až dňa 30. júna 2012, od ktorého dňa neexistuje platné ustanovenie § 51b zákona o dani z
príjmov upravujúce daň z emisných kvót. Podľa správneho súdu preto vyrubenie dane a aj jej zaplatenie

(preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia a úhrady súladné s v tom čase platnou legislatívou tak
procesnou ako aj hmotnoprávnou.
11.Odkazomnavybranérozhodnutiauvedenévbode45napadnutéhorozsudkusprávnysúduzavrel,že
žalobca sa mýli v tvrdení, že správca dane mu ex officio mal nezákonne zaplatenú daň vrátiť ihneď po jej
zaplatení a ak tak neučinil, dostal sa do omeškania s vrátením daňového preplatku, pretože jeho tvrdenie

nemá oporu vo vnútroštátnej právnej úprave podľa Daňového poriadku, ani v rozhodnutiach Súdneho
dvora EÚ, keď aj jeho judikatúra umožňuje rozhodovať o nárokoch súvisiacich s daňou rozpornou s
právom EÚ v primeraných lehotách, v danom prípade o vrátení daňového preplatku dane, na zaplatenie
ktorej dodatočne odpadol právny dôvod, pričom členským štátom ponecháva právo riadiť sa procesnými
podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, pri dodržaní zásady ekvivalencie a

efektivity.
12. Podľa správneho súdu postupoval správca dane v preskúmavanej veci pri vrátení dane (preplatku),
ktorá bola v rozpore s právom EÚ, rovnako ako v prípadoch bezdôvodného zaplatenia dane na základe
vnútroštátnych právnych noriem. Správca dane žalobcovi vrátil daň zaplatenú bezdôvodne na základejej rozporu s právom EÚ, teda rešpektoval závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17
zo dňa 12. apríla 2018, a to postupom podľa vnútroštátnej právnej normy - § 79 Daňového poriadku,
ktorý platí aj pre ostatných platiteľov dane, ktorým správca dane vracia daň zaplatenú bezdôvodne na

základe vnútroštátnych právnych noriem. To znamená, že postup správcu dane v prípade žalobcu nebol
v porovnaní s označenými daňovými subjektami nevýhodnejší tak, ako to tvrdil žalobca, ale rovnaký,
pričom žalobcovi nebolo ani upreté právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane, keďže ju správca
dane žalobcovi vrátil a úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie neboli splnené podmienky
stanovenév§79Daňovéhoporiadku.Zuvedenéhopodľasprávnehosúduvyplynulo,ženeboladôvodná

žalobná argumentácia, že správca dane a žalovaný aplikovali voči žalobcovi nevýhodnejší postup, než
u iných daňových subjektov (u ktorých boli ich nároky založené na porušení vnútroštátneho práva), a
teda, že v danej veci bola porušená zásada ekvivalencie a efektivity, pretože nemala oporu v postupe
a rozhodnutí správcu dane a žalovaného.
13. Správny súd záverom zhrnul, že pokiaľ žalobca spochybnil včasnosť vrátenia daňového preplatku
správcom dane, bola jeho námietka nedôvodná. Žalobcom tvrdená povinnosť správcu dane vrátiť

preplatok na dani ihneď po jej zaplatení nemala oporu v práve EÚ, pretože spôsob uplatnenia nároku
na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane je pri absencii komunitárnej úpravy vecou vnútroštátnych
procesných pravidiel, ktoré boli v preskúmavanej veci aplikované (§ 79 ods. 2 Daňového poriadku) bez
toho, aby žalobca argumentáciu správcu dane ohľadom vrátenia neoprávnene zaplatenej dane úspešne
spochybnil.

14. Správny súd naviac doplnil, že priznanie úroku prichádza v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku
do úvahy len v prípade vrátenia bezdôvodne zaplatenej dane po lehote stanovenej v § 79 ods. 2
Daňového poriadku. Aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia správcom dane a žalovaným bola v
preskúmavanej veci súladná aj s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11, v ktorom Súdny
dvor spochybnil problematiku vyplatenia úrokov z istiny a uviedol, že „prináleží vnútroštátnym orgánom

upraviť úrokovú sadzbu a dátum, od ktorého sa majú úroky vypočítať“. Takáto právna úprava je podľa
správnehosúduobsiahnutáprávev§79ods.3Daňovéhoporiadku.Jehoaplikáciazaskutkovejsituácie,
aká bola v preskúmavanej veci, nebola porušením zásady ekvivalencie ani efektivity vyplývajúcich z
práva EÚ, pretože žalobcu neznevýhodňovala v porovnaní s inými daňovými subjektami, ktorých nárok
na vrátenie dane a zaplatenie úroku nevyplýval z porušenia práva EÚ.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
15. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP,
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov kasačného konania.
16. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany

správneho súdu, poukazujúc na prijaté závery, podľa ktorých napriek rozporu vnútroštátnej právnej
úpravy s právom EÚ nemá spätný účinok deklaratórneho rozsudku Súdneho dvora EÚ vplyv na vznik
zákonnej povinnosti podať daňové priznanie. Rovnako namietal záver, podľa ktorého napriek tomu,
že právo EÚ bráni tomu, aby bol úrok priznaný až od momentu podania žiadosti o vrátenie dane
(prípad Irimie), aplikácia § 79 ods. 2 Daňového poriadku má mať prednosť pred týmto pravidlom. Podľa

sťažovateľa nie je prípustné prijať právny záver, že ak právo EÚ (hmotnoprávna úprava) priznáva
daňovému subjektu právo na vrátenie dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, spolu s úrokom odo dňa
neoprávneného zadržiavania dane, tak nemožno hmotné právo odoprieť z dôvodu, že vnútroštátna
procesná norma takéto poskytnutie úroku neumožňuje. Podstata eurokonformného výkladu a prednosti
práva EÚ (vrátane priamej aplikácie smerníc, ktorú správny súd úplne odmietol) totiž spočíva v tom, že

oprávnenia priznané hmotným právom EÚ nemôžu byť právami uplatniteľnými len pokiaľ to vnútroštátna
procesná úprava umožní, ale vnútroštátnu úpravu treba vykladať tak, aby výkon práv priznaných
predpismi EÚ vnútroštátna úprava umožnila.
17. Ďalej namietal, že správny súd s odvolaním na zásadu efektivity a ekvivalencie a judikatúru Súdneho
dvora EÚ vo veci C-30/02 Recheio - Cash & Carry SA a C-89/10/C-96/10 Q-Beef a Bosschaert, uzavrel,

že právo na zaplatenie úroku môže sťažovateľovi vzniknúť iba po uplynutí lehoty v zmysle ust. § 79
ods. 2 Daňového poriadku. Správny súd pritom k tomuto záveru dospel napriek tomu, že sám výslovne
citoval z výroku z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 Irimie, v zmysle ktorého: „Právo Únie
sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý
obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom,

že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie
tejto dane.“.
18. Sťažovateľ zároveň nespochybnil závery správnym súdom citovaných rozsudkov vo veci C-30/02
Recheio - Cash & Carry SA a C-89/10/C-96/10 Q-Beef a Bosschaert, avšak doplnil, že závery z týchtorozsudkov sa vzťahujú na zákonné dane, teda dane ktorých právna úprava nie je a nebola v rozpore
s právom EÚ. Vo veci sťažovateľa pritom ide o daň, ktorá je protiprávna ako celok, resp. v rozpore
s právom EÚ. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku preto nemožno vykladať v duchu týchto

rozsudkov tak, že správca dane nebol v omeškaní s vrátením dane, pretože ju vrátil, keď Súdny dvor
EÚ (s účinkami ex tunc) potvrdil, že táto daň bola vyrubená a uhradená v rozpore so Smernicou.
19. Sťažovateľ následne zdôraznil, že všetky rozsudky Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach
sú deklaratórnymi (nie konštitutívnymi) rozsudkami s účinkami ex tunc, t. j. platia do minulosti aj na
právne vzťahy založené pred vydaním konkrétneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Poukázal pritom

na citované znenie viacerých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (C-2/06, C-137/94, C-453/00). Sťažovateľ
rovnako vyčerpávajúco uviedol judikatúru, ktorá pojednáva o prednosti práva EÚ v tom zmysle, že táto
znamená povinnosť neaplikovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právom EÚ, a teda aj
(i) zákaz ukladania (vrátane vyrubenia a úhrad) dane a (ii) povinnosť zaplatenia úroku spolu s vrátením
dane. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/1/2019, ale
aj na body 50 a 51 rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veciach sp. zn. 2S/41/2012 a 2S/42/2012

zo dňa 13. júna 2018 (zopakované aj v rozsudkoch sp. zn. 2S/4/2018 z 26. septembra 2018, sp. zn.
6S/23/2012 zo dňa 13. decembra 2018 a sp. zn. 5S/244/2012 zo dňa 22. januára 2019.
20. V tomto duchu sťažovateľ namietal, že podanie daňového priznania, vyrubenie dane a úhrada dane,
nebolo realizované „podľa v tom čase platnej právnej úpravy“, pretože v tom čase platnou právnou
úpravoubolaajSmernicač.2003/87/ES,abolopovinnosťousprávcudane(anáslednesprávnehosúdu)

aplikovať túto smernicu, z ktorej vyplýval zákaz dane. Smernica bola totiž platná v čase vyrubenia a
úhrady dane, pričom jej vyrubenie a úhrada (v rozsahu súdenej veci) s ňou boli v rozpore. Nemohlo
teda dôjsť k vyrubeniu a úhrade dane v súlade „s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj
hmotnoprávnou“. Daň bola nezákonná (v rozpore so Smernicou) od počiatku, teda od prijatia zákonnej
právnej úpravy, ktorou bola do slovenského právneho poriadku zavedená. Z hľadiska hmotného práva

sa na ňu preto, podľa sťažovateľa hľadí tak, že nikdy nebola zákonná. Závery súdu sú preto podľa
sťažovateľa aj v rozpore s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, keďže platí princíp prednosti a priameho účinku
práva EÚ. Správne orgány preto majú povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v
rozpore s právom Európskej únie. Správny súd podľa sťažovateľa prejednávaný nárok posúdil neúplne
a nesprávne, keď sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal priamym účinkom Smernice.

21. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-565/11, C-69/14,
C-331/13, C-591/10), ktorá je podľa neho hmotnoprávnym základom nároku na úrok odo dňa
neoprávnenej úhrady, pričom pramení priamo z práva EÚ. Priznanie tohto hmotného práva pritom
nemôže podľa sťažovateľa podliehať takej aplikácii vnútroštátnej procesnej normy, ktorá toto hmotné
právo úplne poprie. V opačnom prípade by išlo o porušenie princípu efektivity a ekvivalencie.

22. Podľa sťažovateľa je preto neudržateľný záver správneho súdu, že správca dane sťažovateľovi vrátil
daň v zákonnej lehote, pretože žiadna povinnosť sťažovateľa uhradiť daň nikdy nevznikla a momentom
jej úhrady bol správca dane povinný ju vrátiť. Sťažovateľ preto vyjadril presvedčenie, že úrok mu patrí
odo dňa zaplatenia dane až do jej vrátenia, a nie odo dňa uplynutia lehoty v zmysle § 79 ods. 3 Daňového
poriadku aplikovaného správnym súdom. Takýto záver je podľa neho v zásadnom rozpore s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ vo veci Irimie, ktorú citoval aj sám správny súd.
23. Podľa sťažovateľa ďalej platí, že pri porušení práva EÚ spočívajúceho v zaplatení dane, ktorá
je v rozpore s právom EÚ, dotknutý daňový subjekt má nárok na vrátenie takejto dane aj zaplatenie
príslušného úroku. Právo EÚ neustanovuje podmienky určenia tohto úroku s výnimkou, že tento úrok
by sa mal platiť odo dňa neoprávneného zaplatenia dane, keďže týmto dňom prišiel daňový subjekt o

finančné prostriedky, ktorými by inak mohol disponovať. Z toho vyplýva, že nejaký úrok by mal žalovaný
zaplatiť vždy a ak daňovému subjektu nie je priznaný žiadny úrok, tak dochádza k porušeniu zásady
efektivity. Túto zásadu žalovaný porušil, keď žalobcovi žiadny úrok nepriznal.
24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
25. Dňa 16. apríla 2024 bolo Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný

súd“) doručené podanie sťažovateľa označené ako „Doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa o právnych
skutočnostiach podstatných pre súdne konanie“. Sťažovateľ v tomto podaní reagoval na právne názory
kasačného súdu vyslovené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.
novembra 2023, ktoré považoval za nesprávne, keďže k nim dospel bez toho, aby Súdnemu dvoru
EÚ obligatórne predložil prejudiciálnu otázku, a bez riadne eurokonformnej aplikácie zásady efektivity

a ekvivalencie.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
26. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho
právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. Kasačný súd sohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej
sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s
§ 137 ods. 4 SSP. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že

podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas.
27. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

28. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce
rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane nevyhovel žiadosti sťažovateľa o priznanie úroku z
daňového preplatku na dani z emisných kvót, a to za všetky dni omeškania, počas ktorých správca dane
disponoval finančnými prostriedkami.
29. Správca dane svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že z jeho strany došlo k dodržaniu zákonného
postupu pri vrátení daňového preplatku, keďže nebol v omeškaní s jeho vrátením, a preto sťažovateľovi

nevznikol nárok na úrok. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil a rovnako prijal záver, že
sťažovateľovinemožnopriznaťúrok,keďžesprávcadanedodržallehotunavráteniedaňovéhopreplatku
podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku.
30. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v predmetnom konaní preto bolo, či v
prípade vrátenia dane (preplatku) správcom dane v lehote uvedenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku,

je právne udržateľný záver správcu dane, že sťažovateľ nemá právo na úrok z daňového preplatku, a
to ani odo dňa neoprávneného zadržiavania dane.
31. Kasačný súd poukazuje na to, že iné senáty tunajšieho súdu rozhodovali v obdobnej kasačnej veci
sťažovateľaSTEFEBanskáBystrica,a.s.protiFinančnémuriaditeľstvuSlovenskejrepublikyrozsudkom
sp. zn. 4Sfk/74/2023 zo dňa 25. septembra 2024 a STEFE Zvolen, s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu

Slovenskejrepublikysp.zn.5Sfk/55/2023zodňa29.mája2025.Obdobnosťspreskúmavanýmkonaním
spočíva okrem iného v zásade rovnakom znení napadnutého rozsudku, ako aj kasačnej sťažnosti.
Kasačný súd preto pri formulácií svojich právnych záverov vychádzal aj z uvedenej predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti.
32. Kasačný súd vzhľadom na námietky formulované v kasačnej sťažnosti zameral svoj prieskum

prvotne ku kvalite odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj rozhodnutia žalovaného, pričom okrem
iného zistil, že kasačná sťažnosť obsahuje aj námietky smerujúce k podstatnému porušeniu procesných
práv sťažovateľa (podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP). Po svojom prieskume následne kasačný súd dospel
k záveru, že správny súd sa riadne nevysporiadal s viacerými námietkami podanými v správnej žalobe
a bez riadneho odôvodenia priorizoval vnútroštátnu právnu úpravu uvedenú v § 79 ods. 2 a 3 Daňového

poriadku. Prezentované právne závery preto hodnotí kasačný súd ako predčasné.
33. Nosná časť argumentácie v správnej žalobe (a rovnako aj v kasačnej sťažnosti), prezentovala
judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá koliduje procesným postupom a prijatými závermi žalovaného.
Správny súd závery týchto rozhodnutí síce formálne akceptoval, avšak v podstate veci ich následne
neprijal ako relevantný právny argument, keď mal za to, že prednosť vo veci má mať vnútroštátna právna

úprava, ktorá bola v rozhodnom čase účinná. Napadnutý rozsudok správneho súdu sa tak javí ako
vnútorne nekonzistentný, pričom tieto záverečné postoje dostatočne nevysvetľuje.
34. Konkrétne tieto názory správny súd prezentoval v bode 45. napadnutého rozsudku, keď na jednej
strane akceptoval, že v prípade, ak je určitá daň v rozpore s právom Európskej únie, má dotknutý daňový
subjekt nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného zaplatenia dane, a nie až

od podania žiadosti. Uvedený záver však v tom istom bode napadnutého rozsudku narušil priorizáciou
národnej právnej úpravy, v zmysle ktorej bolo vyrubenie dane a aj jej zaplatenie, v čase jej vyrubenia a
úhrady, súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou.
35. Rovnako správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že nárok daňovníka na vrátenie bezdôvodne
zaplatenej dane a nárok na úrok sú hmotnoprávnymi nárokmi sťažovateľa majúcimi nesporne oporu

aj v záveroch rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „prípad
Irimie“). Doplnil však, že pre naplnenie týchto hmotnoprávnych nárokov sú nevyhnutné konkrétne
procesné postupy, ktoré právo EÚ neupravuje a ich úpravu ponecháva členským štátom za podmienky
dodržania zásady efektivity a ekvivalencie. Odkazujúc na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ v tejto
súvislosti doplnil, že „je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť súdy a

tribunály, ktoré budú mať právomoc na riešenie takýchto sporov, a stanoviť procesné postupy upravujúce
konania na zabezpečenie práv, ktoré si jednotlivci odvodzujú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že
jednak takéto pravidlá nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania
(zásada ekvivalencie), jednak, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu právpriznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity) (rozsudok z 15. septembra 1998, Edis C-231/96,
bod 34)“.
36. Pokiaľ správca dane postupoval pri vrátení preplatku podľa relevantných ustanovení vnútroštátnej

právnej úpravy, nemožno podľa správneho súdu hovoriť o porušení zásad ekvivalencie a efektivity, a to
z dôvodu, že správca dane postupoval pri vrátení dane (preplatku), ktorá bola v rozpore s právom EÚ,
rovnako ako v prípadoch bezdôvodného zaplatenia dane na základe vnútroštátnych právnych noriem.
To znamená, že postup správcu dane v prípade sťažovateľa, nebol v porovnaní s inými daňovými
subjektami nevýhodnejší tak, ako to tvrdil sťažovateľ, ale rovnaký, pričom sťažovateľovi nebolo ani

upreté právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane, keďže ju správca dane sťažovateľovi vrátil a
úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie neboli splnené podmienky stanovené v § 79 Daňového
poriadku. Keďže správca dane postupoval podľa relevantnej právnej úpravy, ktorú rovnako aplikuje aj
v prípadoch iných daňových subjektov, týmto postupom (v zmysle napadnutého rozsudku) nedošlo k
porušeniu zásady ekvivalencie ani efektivity.
37. Voči tomuto záveru správneho súdu je však potrebné kasačným súdom uviesť, že z rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ, na ktoré aj sám správny súd odkázal vyplýva, že zásada efektivity spočíva v tom,
že procesná úprava členského štátu nemôže spôsobovať faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie
výkonu práv jednotlivca priznaných právom Európskej únie. Súdny dvor pritom aj v okolnostiach už
citovaného rozsudku vo veci C-565/11 Irimie uviedol: „26. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, táto zásada
v situácii, v ktorej ide o vrátenie dane vybratej členským štátom v rozpore s právom Únie, vyžaduje,

aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä výpočtu prípadne dlhovaných úrokov neviedli k tomu,
že bude daňovník zbavený primeranej náhrady za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane
(pozri rozsudok Littlewoods Retail a i., už citovaný, bod 29). 27. V predmetnom prípade je potrebné
konštatovať, že režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky na úroky plynúce odo dňa
nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie neoprávnene vybratej dane, nezodpovedá tejto

požiadavke“. Kasačný súd vzhľadom na súdnym dvorom uvedené nerozumie, prečo správny súd
interpretoval v danej veci zásadu efektivity inak, ako ju sám vymedzil v texte napadnutého rozsudku a
zároveň dospel k záveru, že táto dodržaná bola.
38. Prijatie takéhoto výkladu správneho súdu tak vedie k záveru, že podmienky na priznanie úroku
sťažovateľovi by potom boli splnené, v prípade rešpektovania vnútroštátnej procesnoprávnej úpravy,

keby správca dane daňový preplatok titulom spornej dane sťažovateľovi nevrátil v lehote 30 dní od
podania žiadosti o jej vrátenie (podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku), a teda v prípade, keby sa správca
dane fakticky dostal do omeškania s vrátením zaplatenej dane (preplatku), ktorú sťažovateľ pôvodne
zaplatil, o ktorej bolo neskôr rozhodnuté, že je v rozpore s právom Európskej únie. Kasačnému súdu
však z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako dospel správny súd k tomuto záveru, ak

sám v rozsudku uviedol, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom Európskej únie, daňovému
subjektu patrí úrok od „neoprávneného zaplatenia dane“ (k tomu pozri bod 45. napadnutého rozsudku).
39. Navyše táto argumentácia správneho súdu potom fakticky znamená, že procesná úprava obsiahnutá
v Daňovom poriadku pre vznik nároku na úrok z daňového preplatku vo svojej podstate prebíja
hmotnoprávny nárok na úrok podľa práva Európskej únie. Pre tento záver správneho súdu však kasačný

súd v napadnutom rozsudku nenachádza dostatok právnej argumentácie, keďže svoj záver nedal do
jasného kontextu s argumentovanou rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ (napr. prípad Irimie), v
ktorej Súdny dvor uviedol: „Právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny
režim,oakýidevovecisamej,ktorýobmedzujeúrokyvyplácanévrámcivráteniadanevybratejvrozpore
s právom EÚ takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume

podania žiadosti o vrátenie tejto dane“. V danej veci Súdny dvor EÚ vyjadril explicitný právny názor, v
zmysle ktorého je v rozpore s právom EÚ už len to, ak je úrok takto priznaný odo dňa nasledujúceho po
dni doručenia žiadosti vrátenia daňového preplatku.
40. Je potrebné dodať, že hoci v prípade Irimie išlo o iný typ dane, taktiež išlo o daň zavedenú v rozpore
s právom EÚ a rovnako išlo o jej vrátenie spolu s úrokmi, pričom záver Súdneho dvora EÚ smeroval k

tomu, že okrem vrátenia dane patrí daňovníkovi aj náhrada straty spôsobenej nemožnosťou disponovať
so zaplatenými peňažnými sumami vo forme úroku, pričom sadzba a splatnosť týchto úrokov musí podľa
Súdneho dvora EÚ rešpektovať zásadu ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako
podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ani stanovené
takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento

výkon nadmerne sťažili. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Sfk/51/2022 zo dňa 31.
mája 2024).
41. Napriek uvedenému správny súd v danej veci akceptoval postup správcu dane, ktorý nepriznal úrok
vôbec, pričom toto odôvodnil neúplne, resp. nepresvedčivo, stotožňujúc sa bezvýhradne s názoromžalovaného. Sťažovateľ pritom vo vyčerpávajúcej miere uviedol argumentáciu aj s odkazom na ďalšiu
judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-69/14 Drago? Constantin Târ?ia, C-591/10 Littlewoods Retail a i.,
C-331/13 Nicula) z ktorej vyplýva, že právo na úrok ako také, by aj v okolnostiach preskúmavanej veci

malo zostať zachované.
42. Vychádzajúc z uvedených úvah kasačný súd uzatvára, že keďže sťažovateľ daň za zdaňovacie
obdobie roku 2011 zaplatil, z dôvodu rozporu dane s právom EÚ mu v zmysle už citovaných rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ vzniklo právo na vrátenie zaplatených súm dane, ako aj úrokov.
43. Z napadnutého rozsudku správneho súdu a rovnako aj rozhodnutia žalovaného však jednoznačne

nevyplýva, na základe čoho dochádza podľa názoru žalovaného k úplnej konzumácii práva daňového
subjektu na úrok z daňového preplatku viažuceho sa k dani, o ktorej Súdny dvor EÚ rozhodol, že táto je
v rozpore s právom EÚ. Interpretácia vnútroštátnej procesnoprávnej úpravy tak v okolnostiach súdenej
veci umožňuje absolútne nepriznanie úroku daňovému subjektu, pričom správny súd a rovnako ani
žalovaný tento svoj záver žiadnym presvedčivým spôsobom neodôvodňuje.
44. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov, kasačný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozsudku. Napriek tomu, že kasačný súd v prevažnej miere konštatoval pochybenia
zo strany správneho súdu, keď tento dospel k predčasným právnym záverom bez dostatočného
odôvodnenia a vysporiadania sa so žalobnou argumentáciou, kasačný súd zistil, že obdobnými vadami
trpí aj rozhodnutie žalovaného, ktorého závery si správny súd v značnej miere osvojil.
45. V novom konaní preto žalovaný vec opätovne právne posúdi, a to aj s prihliadnutím na skutočnosti

vyplývajúce z tohto rozsudku. Žalovaný zároveň v rámci ďalšieho postupu rozhodne o uplatnenom úroku
z oneskorene vrátených preddavkov na daň, v tejto súvislosti sa riadne vysporiada s právne záväznou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ, najmä s rozsudkom vo veci Irimie C-565/11 z 18. apríla 2013.
VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
46. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k tomu záveru, že napadnutý rozsudok

správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), a
nedostatočného odôvodnenia (§440 ods.1 písm. f) SSP), podľa zistení kasačného súdu trpí napadnuté
rozhodnutie žalovaného rovnakými vadami (§ 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP). Keďže správny súd žalobu
sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP
rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania,
ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.