Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. február 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4321204119
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4321204119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom:
B. XXXX/XX, XXX XX C. a žalobkyne v 2. rade: C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: B. XXXX/XX, XXX XX
C., oboch zastúpených: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom: Námestie svätého
Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: B. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom: E. XXX,
XXX XX F. G., zastúpenej: Mgr. Peter Miklóssy, advokát, so sídlom: Hlavná 1221, 952 01 Vráble, IČO:
42 125 308, o zaplatenie 18.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti II. a IV. výroku rozsudku
Okresného súdu Levice č. k. 7C/44/2021 – 119 zo dňa 21. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 7C/44/2021 – 119 zo dňa 21. marca 2023
v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % na účet právneho zástupcu žalobcov do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou dňa 09.11.2021 Okresnému súdu Levice domáhali, aby súd vydal
platobnýrozkaz,ktorýmbyzaviazalžalovanúnazaplateniesumy18.000eurspolusúrokmizomeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 18.000 eur od 30.10.2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnili tým, že dňa 29.10.2012 uzatvoril žalobca v 1. rade ako kupujúci so žalovanou ako
predávajúcou zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve žalovanej, zapísaných na liste vlastníctva (ďalej aj
len „LV“) č. XXXX pre katastrálne územie C., a to rodinný dom so súp. č. XXXX nachádzajúci sa na
parcele C - KN č. XXXX/X, hospodárska budova so súp. č. XXXX nachádzajúca sa na parcele C - KN
č. XXXX, dreváreň bez súp. č. nachádzajúca sa na parcele C - KN č. XXX/X, pozemok - parcela C -

KN č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 80 m2, pozemok - parcela C - KN č. XXXX/
X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 203 m2, pozemok - parcela C - KN č. XXXX - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 49 m2, za kúpnu cenu 18.000 eur. Vklad vlastníckeho práva v prospech
žalobcu v 1. rade bol povolený dňa 16.11.2012. Žalobca v 1. rade nadobudol uvedené nehnuteľnosti v
dobrej viere bez toho, aby vedel, že by ich prevodu čokoľvek bránilo. Po vyplatení kúpnej ceny žalovaná
oznámilažalobcom,ževdomebývatretiaosoba,paniH.,ktorúvšakvysťahujú,pretoženeplatínájomné.
Následne sa žalobcovia skontaktovali s pani H. a oznámili jej, že sa chcú nasťahovať. Pani H. im však

oznámila, že dom patrí jej a nie je na predaj. Napriek uvedenému žalobcovia konali v dobrej viere, že
nadobudnutiu ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nič nebráni, keďže pred kúpou si
overili správnosť zapísaných údajov na LV v katastri nehnuteľností, teda vo verejnej, štátom vedenej
evidencii. Žalobcovia sa stali na návrh pani I. H. účastníkmi konania na Okresnom súde Revúca sp.zn. 4C/21/2013 na strane žalovaných, v ktorom sa pani H. domáhala určenia vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam v jej prospech. Dňa 25.10.2016 Okresný súd Revúca rozhodol tak, že
pani H. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Na odvolane žalovaných Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením sp. zn. 13Co/380/2017 zo dňa 18.12.2018 rozsudok Okresného súdu Revúca zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci Okresný súd Revúca dňa 30.06.2021 rozhodol opätovne
tak, že pani H. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Žalovaná, ktorá celú situáciu zapríčinila, poznala
všetky okolnosti, inkasovala od žalobcov kúpnu cenu. Pre prípad, že Krajský súd v Banskej Bystrici
potvrdí rozhodnutie Okresného súdu Revúca, žalobcovia sa z opatrnosti rozhodli o ochranu svojich práv

a podali žalobu o vydanie kúpnej ceny titulom bezdôvodného obohatenia, spolu s úrokom z omeškania
počnúc dňom nasledujúcim po zaplatení kúpnej ceny.

2. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 7C/44/2021 – 119 zo
dňa 21. marca 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. návrh na prerušenie konania
zamietol, vo výroku II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade sumu

18.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 18.000 eur od 11.01.2022 do
zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III. vo zvyšku žalobu zamietol a
vo výroku IV. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade náhradu trov
konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia.

3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že
žalobca v 1. rade zaplatil žalovanej titulom kúpnej ceny sumu 18.000 eur, žalovaná však v priebehu
konania rozporovala tú skutočnosť, že by zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti uzatvorená
dňa 29.10.2012 medzi ňou ako predávajúcou a žalobcom v 1. rade ako kupujúcim bola neplatná,

a teda že by vznikol nárok čo i len žalobcovi v 1. rade na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny titulom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň žalovaná namietala aktívnu vecnú legitimáciu
žalobkyne v 2. rade, nakoľko nebola účastníčkou tohto zmluvného vzťahu a vzniesla aj námietku
premlčania. Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti uzatvorenej dňa
29.10.2012 súd prvej inštancie konštatoval, že s ohľadom na právoplatný rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. 13Co/58/2021 – 340 zo dňa 28.02.2022, ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Revúca č. k. 4C/24/2013 – 301 zo dňa 30.06.2021 (uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 16.05.2022) a vzhľadom na závery prijaté v predmetnom rozhodnutí, zmluva zo dňa 29.10.2012
uzatvorená medzi žalovanou ako predávajúcou a žalobcom v 1. rade je neplatná. Krajský súd v Banskej
Bystrici uviedol, že Okresný súd Revúca správne vyhodnotil, že podľa zásady „nikto nemôže previesť

viac práv, než má sám“, nemohla žalovaná (B. D.) ako nevlastníčka previesť právo, ktoré nemala
(vlastnícke právo) k nehnuteľnostiam na žalobcov zmluvou zo dňa 29.10.2012, a preto žalobcovia
nie sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli predmetom určenia vlastníckeho práva v danom konaní.
V súlade s prejudiciálnymi účinkami právoplatného rozsudku, na základe ktorého bolo konštatované,
že žalobcovia nie sú vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a zmluva uzatvorená medzi žalobcami a

žalovanou je neplatná, súd prvej inštancie konštatoval, že nemôže opätovne posudzovať platnosť tejto
zmluvy. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovanej, že neplatnosť právneho úkonu nastáva
zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí voči každému a plnenie z takéhoto právneho úkonu zakladá
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam zo dňa 29.10.2012 konštatoval neplatnosť tejto zmluvy a jej neúčinnosť od

počiatku, a preto mal za to, že zmluvné strany sú si povinné vrátiť poskytnuté plnenie (žalobcovia sa
nikdy nestali vlastníkmi týchto nehnuteľnosti) v zmysle ustanovení § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). V konaní bolo
podľa súdu prvej inštancie preukázané, že žalovanej bola titulom kúpnej ceny dňa 29.10.2012 zaplatená
suma 18.000 eur, t. j. žalovanej bolo poskytnuté plnenie na základe neplatnej zmluvy a v takomto

prípade je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, z čoho vyplýva,
že žalovaná je povinná titulom bezdôvodného obohatenia vydať poskytnuté plnenie žalobcom, a to
v sume poskytnutých finančných prostriedkov, t. j. v sume 18.000 eur. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že
účastníkom neplatnej zmluvy bol iba žalobca v 1. rade a nie žalobkyňa v 2. rade (čo žalovaná namietala
nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie), súd prvej inštancie konštatoval, že k uzatvoreniu zmluvy o

prevode vlastníctva k nehnuteľnosti došlo medzi žalovanou a žalobcom v 1. rade v období, keď bol
žalobca v 1. rade v manželstve so žalobkyňou v 2. rade, pričom v konaní nebolo preukázané, že by v
tom čase vo vzťahu k ich bezpodielovému vlastníctvu manželov platila nejaká výnimka podľa § 143 až
§ 143 a Občianskeho zákonníka a vzhľadom na tieto skutočnosti tak v zmysle ust. § 143 Občianskehozákonníka predmetné nehnuteľnosti, napriek tomu, že zmluvu uzavrel iba žalobca v 1. rade, patrili do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (t. j. obom žalobcom) a aj kúpnu cenu, napriek tomu, že
ju platil iba žalobca v 1. rade uhrádzal z prostriedkov, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov oboch žalobcov, a preto sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom právneho zástupcu
žalobcov, že v tomto konaní tvoria nerozlučné spoločenstvo a žalobkyňa v 2. rade je aktívne vecne
legitimovaná v tomto spore.

4. K námietke premlčania zo strany žalovanej, súd prvej inštancie poukázal na znenie ust. § 107 ods. 3

ObčianskehozákonníkaanauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(ďalejajlen„NSSR“)sp.
zn. 8Cdo/15/2019 (R 13/2021) zo dňa 26.02.2020, podľa ktorého ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho
zákonníkamožnoaplikovaťibavprípadochsynalagmatickýchzáväzkov,keďprotisebestojíprávo,ktoré
sa premlčuje (právo na vydanie peňažného plnenia) a právo, ktoré sa nepremlčuje (právo vlastnícke);
aplikácia tohto ustanovenia na prípady, ak proti sebe stoja dve premlčateľné práva, je vylúčená. Podľa
súdu prvej inštancie zákon touto úpravou vylučuje vznik neprípustnej nevyváženosti, ktorá by mohla

vzniknúť typicky pri kúpnej zmluve, kde vydanie veci pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva nie je
ohrozené uplynutím doby, zatiaľ čo právo na vydanie peňažného protiplnenia premlčaniu podlieha. Z
uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka možno
aplikovať iba v prípadoch, v ktorých na jednej strane stojí vlastnícke právo (nepremlčateľné) oproti inému
právu (premlčateľnému). Medzi stranami sporu sa jednalo o vzťah synalagmatický a žalobcovia vzniesť

námietku premlčania nemohli, keďže tu neexistuje nárok žalovanej voči žalobcom, voči ktorému by mohli
žalobcovia vzniesť námietku premlčania, a preto bolo na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 107
ods. 3 Občianskeho zákonníka; t. j. ak platí, že sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní
navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj
druhý účastník mohol namietať premlčanie. V zmysle uvedeného preto súd prvej inštancie na námietku

žalovanej neprihliadol a nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel.

5. Vo vzťahu k úrokom z omeškania (súčasť výroku II. napadnutého rozsudku) súd prvej inštancie
uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovanej bola kúpna cena zaplatená vkladom na účet
dňa 29.10.2012, pričom zmluva o prevode vlastníckeho práva je neplatná, a tak bola žalovaná

povinná žalobcom vrátiť zaplatenú kúpnu cenu titulom bezdôvodného obohatenia, t. j. dostala sa
podľa prvej vety ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania, v dôsledku čoho majú
žalobcovia právo požadovať od žalovanej popri plnení aj úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Nariadenie

č. 87/1995 Z. z.“), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Keďže však zákon v prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nestanovuje splatnosť
nárokov veriteľa, vzťahuje sa podľa súdu prvej inštancie na splatnosť týchto práv ust. § 563 Občianskeho
zákonníka a veriteľ je v záujme determinovania splatnosti svojej pohľadávky povinný požiadať dlžníka

o plnenie. Keďže žalobcovia nepreukázali, že by žalovanú pred podaním žaloby vyzvali na vydanie
bezdôvodného obohatenia, účinky žiadosti o plnenie podľa tohto ustanovenia malo až doručenie žaloby
žalovanejzostranysúdu,t.j.žalobcoviamohlipožadovaťodžalovanejúrokyzomeškaniaažoddruhého
dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej. Žaloba bola doručená žalovanej spolu s platobným
rozkazom dňa 10.01.2022 a tak žalobcom vznikol nárok na úroky z omeškania až od 11.01.2022. Z tohto

dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcom úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy
od 11.01.2022 do zaplatenia a vo zvyšku nárok na úroky z omeškania zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), na

základe zásady úspechu s tým, že žalobcovia mali vo veci plný úspech, pretože súd žalobe vyhovel
(resp. zamietajúca časť sa týkala nároku, ktorý nemá vplyv na trovy konania), a preto priznal úspešným
žalobcom proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v rozsahu výroku II. a výroku IV. odvolanie a

navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahuzamietneapriznážalovanejnároknanáhradutrovprvoinštančného,akoajodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že rozsudok považuje za nesprávny z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

8. Žalovaná v odvolaní uviedla, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva z dôvodu
jeho vecnej nesprávnosti, nesprávnej aplikácie relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení.
Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočíva podľa nej v tom, že súd prvej
inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalovanú sumu aj žalobkyni v 2. rade, a to napriek nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie na jej strane. Žalobkyňa v 2. rade nebola zmluvnou stranou zmluvy o prevode

vlastníctva nehnuteľností zo dňa 29.10.2012, na základe ktorej nehnuteľnosti zapísané Okresným
úradom Revúca, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre katastrálne územie C. do svojho vlastníctva
nadobudol žalobca v 1. rade, ktorý za tieto nehnuteľnosti zaplatil kúpnu cenu. Vo vzťahu k uplatnenému
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa žalovanej podstatné a rozhodujúce, kto bol
účastníkom zmluvy, ktorej absolútna neplatnosť má zakladať vznik nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Pri absolútnej neplatnosti zmluvy, na základe ktorej sa plnilo, bezdôvodné obohatenie môže

vzniknúť len na strane účastníka tejto zmluvy. Ďalej nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie videla žalovaná aj v tom, že súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalovanú sumu žalobcom v 1.
a 2. rade napriek dôvodnosti vznesenej námietky premlčania voči uplatnenému nároku v celom jeho
rozsahu. Žalobcovia v 1. a 2. rade uplatnili proti žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 18.000 eur z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zo

dňa 29.10.2012 uzavretej medzi žalovanou a žalobcom v 1. rade, na základe ktorej bol v súlade so
zákonomvtedajšouSprávoukatastraD.vykonanývprospechžalobcuv1.radevkladvlastníckehopráva
pod V 1092/12 dňa 16.11.2012. Ak má byť predmetná zmluva posudzovaná ako absolútne neplatná
s účinkami ex tunc, plnenie poskytnuté na jej základe by už jeho poskytnutím bolo podľa žalovanej
bezdôvodným obohatením a od toho momentu by plynula objektívna premlčacia doba nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia. V danom prípade by to podľa nej znamenalo, že objektívna premlčacia doba
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by začala plynúť od 29.10.2012 a uplynula by 29.10.2015,
a teda že žaloba bola podaná po jej márnom uplynutí. Žalobcom podľa žalovanej nič nebránilo podať
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia skôr; ešte počas plynutia objektívnej premlčacej doby aj
s prihliadnutím na to, odkedy žalobcovia vedeli o súdnom spore o určenie vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam, resp. o tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy.

9. K výroku IV. o náhrade trov konania žalovaná neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu.

10. Žalobcovia sa k odvolaniu vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu. K námietke

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne v 2. rade uviedli, že žalobca v 1. rade za
trvania manželstva so žalobkyňou v 2. rade uzatvoril dňa 29.10.2019 so žalovanou zmluvu o prevode
vlastníctva k nehnuteľnosti. Uzavretie kúpnej zmluvy len jedným z manželov, respektíve zápis v katastri
nehnuteľností v prospech jedného z manželov podľa nich nevylučuje z vlastníctva druhého manžela, ak
je preukázateľné, že sa nehnuteľnosť nadobudla za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a

nespadádoniektorejzozákonnýchvýnimiekvzmysle§143Občianskehozákonníka.Vlastníckeprávok
nehnuteľnosti nadobudol žalobca v 1. rade za trvania manželstva so žalobkyňou v 2. rade, a preto podľa
nich s poukazom na § 143 Občianskeho zákonníka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Nerozlučné procesné spoločenstvo je podmienkou úspechu v spore ako podľa zrušeného Občianskeho
súdneho poriadku, tak aj súčasne platného CSP, a preto majú žalobcovia za to, že žalobca v 1. rade a

žalobkyňa v 2. rade jednoznačne tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo.

11. K námietke premlčania žalobcovia uviedli, že uplatnený nárok nie je podľa nich s poukazom na ust.
§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka premlčaný a poukázali na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn.: 6Co/272/2017 zo dňa 14.03.2018 ako aj uznesenie NS SR sp. zn.: 8Cdo 15/2019 (R 13/2021)

zo dňa 26.02.2020. Na základe týchto rozhodnutí mali za to, že medzi stranami sporu sa jedná o vzťah
synalagmatický, pričom žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade námietku premlčania vzniesť nemohli,
a preto je v tomto prípade potrebné aplikovať § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka; z tohto dôvodu by
podľa nich súd na námietku premlčania vznesenú žalovanou nemal prihliadať.

12. Žalobcovia záverom svojho vyjadrenia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania.13. Na vyjadrenie žalobcov reagovala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom
uviedla, že zotrváva na svojej odvolacej argumentácii. K nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v 2. rade uviedla, že manželstvo žalobcov automaticky v danom prípade nezakladá

aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v 2. rade, resp. táto skutočnosť v danej súvislosti nie je
rozhodujúca. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa nej
podstatné a rozhodujúce, kto bol účastníkom zmluvy, ktorej absolútna neplatnosť má zakladať vznik
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a pri absolútnej neplatnosti zmluvy, na základe ktorej
sa plnilo, bezdôvodné obohatenie môže podľa nej vzniknúť len na strane účastníka tejto zmluvy.

Žalobkyňa v 2. rade by mohla byť podľa žalovanej považovaná za aktívne vecne legitimovanú v tomto
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, ak by predmetná nehnuteľnosť mala tvoriť
predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak mala byť predmetná nehnuteľnosť nadobudnutá
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nič podľa žalovanej nebránilo žalobcom, aby žalobkyňa
v 2. rade bola uvedená ako zmluvná strana zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností, na základe
čoho by potom táto nehnuteľnosť bola v údajoch katastra nehnuteľností zapísaná ako predmet

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To sa však nestalo a podľa záväzných údajov katastra
nehnuteľností sa vlastníkom stal žalobca v 1. rade. Žalobcovia podľa žalovanej neuviedli dôvody
uzavretia predmetnej zmluvy len žalobcom v 1. rade a v konaní neprodukovali dôkazy o splnení
zákonných podmienok nadobudnutia nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp.
o tom, prečo by sa v danom prípade nemalo jednať o niektorú zo zákonom stanovených výnimiek,

kedy sa vec počas trvania manželstva nenadobúda do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Samotná nadobúdacia zmluva pritom podľa žalovanej svedčí o nadobudnutí veci nie do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Za týchto okolností (za tejto dôkaznej situácie) je potom podľa žalovanej
dôvodný záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v 2. rade. Žalovaná zotrvala aj na
námietke premlčania, pričom vo vyjadrení len zopakovala svoju odvolaciu argumentáciu.

14. Žalobcovia v ich následnom vyjadrení uviedli, že žiadny právny predpis, osobitne Občiansky
zákonník, nestanovuje, že ak vec nadobudne písomnou zmluvou len jeden z manželov, táto vec sa
dostáva mimo režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov; a opačne, žiadny právny prepis
nestanovuje, že podmienkou, aby nehnuteľnosť spadala do režimu bezpodielového spoluvlastníctva

manželov je to, aby ju písomnou zmluvou nadobudli obaja manželia. Je podľa nich potrebné
venovať pozornosť samotnému textu Občianskeho zákonníka, ktorý v ust. § 143 dôsledne uvádza,
že v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo
nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, nie obaja manželia. Uvedený princíp je podľa nich
aj nanajvýš logický, pretože by bolo absurdné, aby do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrili

len tie veci, ktoré manželia nadobudli spoločne v tom zmysle, že by museli byť obaja účastníkmi daného
právneho úkonu. V danom prípade nie je podľa žalobcov ani dôležité skúmať, či dom patril alebo nepatril
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže kúpna zmluva bola súdom právoplatne vyhlásená
za neplatnú. Sporný dom teda nenadobudol ani manžel ani manželka a nenadobudli ho ani spoločne.
Podstatné pre tento spor je podľa nich to, či peniaze, ktoré za dom zaplatili a ktorých vrátenia sa

žalobcovia domáhajú, patrili, alebo nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Kúpna cena
bola zaplatená zo spoločných peňazí z úspor žalobcov. Keďže platí zákonná domnienka bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, žalovaná by musela pred súdom preukázať opak, teda, že išlo o peniaze
patriace výlučne žalobcovi v 1. rade a žiadny takýto dôkaz nebol pred súdom prvej inštancie podľa
žalobcov ani len navrhnutý. Aj v prípade, ak by námietka nedostatku aktívnej legitimácie voči žalovanej v

2. rade bola dôvodná (čo v žiadnom prípade nie je), mohol by súd nanajvýš zamietnuť žalobu vo vzťahu
medzi ňou a žalovanou. Vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovanou sa táto námietka nijako netýka.

15. K námietke premlčania žalobcovia zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu a doplnili ju
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 920/2016, II. ÚS 176/2011 a IV. ÚS

542/2013. Inštitút premlčania má podľa nich jeden jediný zmysel a tým je právna istota. Núti veriteľa
uplatňovať si svoje právo včas v zmysle zásady "právo patrí bdelým". V kontexte danej veci si žalobcovia
objektívne nemohli uplatniť svoje právo na vrátenie kúpnej ceny skôr, než súd právoplatne rozhodol
o neplatnosti zmluvy. Žiadny súd by podľa nich nikdy neuložil žalovanej povinnosť vrátiť kúpnu cenu,
kým by na druhom súde neskončil súdny spor o určenie vlastníckeho práva pôvodnej vlastníčky.

Nehovoriac už o tom, že spor o určenie vlastníckeho práva bol komplikovaný a prebiehal deväť rokov,
počas ktorej doby bol žalobca v 1. rade v postavení žalovaného dokonca aj úspešný na odvolacom
súde. Prvý rozsudok v neprospech žalobcu v 1. rade bol vydaný až 30.06.2021 a ihneď po jeho
doručení podali žalobcovia túto žalobu; dokonca ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu, teda eštepred právoplatnosťou rozhodnutia o určenie vlastníckeho práva. Skoršie súdne vymáhanie tohto nároku
nebolo podľa nich objektívne možné. Súdna vymáhateľnosť žalobného nároku nastala podľa žalobcov
až doručením rozhodnutia odvolacieho súdu, k čomu došlo až v priebehu konania. Žalovaná pritom o

existencii sporu o určenie vlastníckeho práva celý čas vedela, keďže vec sa riešila aj v trestnom konaní,
ktorého bola účastníčkou. A predovšetkým to bola podľa žalobcov výlučne ona, kto neplatnosť zmluvy
spôsobil; žalobcovia sa na tom nijako nepodieľali a kupovali dom v dobrej viere. Ich vlastnícke právo
bolo prelomené len zásadou nemo plus iuris. Námietka premlčania vznesená za týchto okolností je teda
podľa nich v zásadnom rozpore s dobrými mravmi a jej priznanie súdom by bolo absurdné. Okrem toho,

nič podľa nich nebráni žalovanej domáhať sa vrátenia kúpnej ceny od vlastníčky nehnuteľností, pani H.,
teda od osoby, od ktorej dom neplatne nadobudla.

16. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

17. Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.

18. Podľa Čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

19. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

20. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k

záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

26. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň
sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie; z tohto dôvodu nenariaďoval
na prejednanie odvolania pojednávanie, keďže nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario).

27. Odvolací súd zároveň konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na ktoré poukazuje a pre účely zdôraznenia jeho správnosti a vysporiadanie sa s odvolacou
argumentáciou žalovanej, k odvolacím námietkam (viď ods. 7. až 8., ako aj 13. odôvodnenia tohto

rozhodnutia) uvádza nasledovné:

28. Odvolateľka (žalovaná) v podstate zhrnula svoju odvolaciu argumentáciu do dvoch okruhov. V prvom
rade namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď mala za to, že na strane
žalobkyne v 2. rade existuje nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a napriek tomu súd prvej inštancie

zaviazalžalovanúzaplatiťuplatnenýnárokajjej.Vdruhomradevidelanesprávneprávneposúdenieveci
súdom prvej inštancie v tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na ňou vznesenú námietku premlčania.29. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiaden z účastníkov konania nenamieta. Pokiaľ ide o námietku nedostatku vecnej legitimácie na strane
žalobkyne v 2. rade, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý
už v prvoinštačnom konaní na túto námietku reagoval v napadnutom rozhodnutí a dospel k záveru, že

nie je dôvodná. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/172/2012 zo dňa 03.10.2013 „v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z
manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí,
ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov,
a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec
vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi

pôvodného vlastníka (§ 143 Občianskeho zákonníka). Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú
obaja manželia spoločne; spoločne uhradzujú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich
užívaním a udržiavaním (§ 144 Občianskeho zákonníka). Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže
vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny
úkon neplatný (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí

sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“
Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/42/2011 zo dňa 27.02.2012 „v zmysle § 143 Občianskeho
zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo nadobudol niektorý z manželov
za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa
svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných

v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve
pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného
vlastníka. Režim bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa teda vzťahuje iba na veci nadobudnuté
za trvania manželstva. Keďže v danom prípade bola cena bytu úplne zaplatená z výlučných prostriedkov
odporcu, ktorý bol aj jediným účastníkom zmluvy o kúpe bytu, potom byt nepatrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Iná situácia by bola vtedy, ak by byt bol nadobudnutý čiastočne aj z
finančných prostriedkov vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky; predmetná nehnuteľnosť by mohla
byť nanajvýš v podielovom spoluvlastníctve. Len v prípade, ak by kúpna cena bytu bola zaplatená z
výlučných prostriedkov jedného z manželov, ale kupujúcimi by boli obidvaja manželia a pri uzavretí
kúpnej zmluvy by prejavili vôľu nadobudnúť kupovaný byt do bezpodielového spoluvlastníctva, alebo v

prípade, ak by byt bol čiastočne nadobudnutý aj z prostriedkov nadobudnutých počas manželstva, by
takto nadobudnutý byt tvoril vec patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva.“ Aj na základe citovaných
rozhodnutí má odvolací súd za to, že v konaní nebolo preukázané, že by nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom prevodu vlastníctva boli nadobúdané z výlučných prostriedkov žalobcu v 1. rade (práve
naopak), a preto je nutné konštatovať, že boli nadobúdané do režimu bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. Z toho vyplýva, že aktívne legitimovanými na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia je tak žalobca v 1. rade, ako aj žalobkyňa v 2. rade ako manželia. Na tejto skutočnosti nič
nemení ani fakt, že účastníkom kúpnej zmluvy bol len jeden z manželov (žalobca v 1. rade) a v tejto
súvislosti je nutné prisvedčiť argumentácii žalobcov vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej (viď ods. 10.
a ods. 14. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

30. Pokiaľ ide o druhú časť odvolacej argumentácie týkajúcej sa vznesenej námietky premlčania, aj tu
sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nedôvodnosti tejto námietky, ktorý správne
poukázal na viaceré rozhodnutia vyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých ide v prejednávanom prípade
o synalagmatický vzťah a bola na mieste aplikácia ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací

súd sa v tomto smere okrem už súdom prvej inštancie citovaných súdnych rozhodnutí stotožňuje aj
s názorom odbornej právnej obce, podľa ktorého „vrátenie vzájomných plnení musí byť ekvivalentné
a spravodlivé, ako to výslovne vyžaduje § 457 Občianskeho zákonníka pri použití formulácie „vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal“. Ten, kto zo synalagmatickej zmluvy ešte neplnil alebo plnil iba
čiastočne oproti väčšiemu inkasovanému protiplneniu, si nemôže toto plnenie bez ďalšieho ponechať

a legálne sa ubrániť vzájomnej reštitučnej povinnosti prostredníctvom námietky premlčania.“ (JUDr.
František Sedlačko, PhD., LL.M., Bulletin slovenskej advokácie 2/2023, Takzvaná vzájomná námietka
premlčania v režime § 107 ods. 3 OZ). Rovnako odvolací súd prihliadol aj na argumentáciu žalobcov
(viď ods. 15. odôvodnenia tohto rozhodnutia), pričom je taktiež toho názoru, že súdna vymáhateľnosťžalobného nároku nastala až doručením rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, k čomu došlo až
v priebehu konania, keďže až týmto rozhodnutím bolo určené o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam.

31. Ako judikoval NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 7 Cdo 7/2010 z 27. júla 2011 „nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.“ Odvolací súd nevzhliadol v konaní súdu prvej inštancie ani v napadnutom rozhodnutí

také vady, ktoré by mali v zmysle vyššie citovaného rozhodnutia NS SR za následok nesprávne
právne posúdenie veci, pričom jeho rozhodnutie bolo zrozumiteľne odôvodnené a súd prvej inštancie
v ňom náležite reagoval na všetky žalovanou vznesené námietky. Z uvedených dôvodov odvolací súd
napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil.

32. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej voči výroku IV. napadnutého rozhodnutia o trovách konania,

žalovaná neuviedla vo svojom odvolaní vo vzťahu k tomuto výroku žiadnu odvolaciu argumentáciu,
a preto odvolací súd nemohol podrobiť tento výrok náležitému odvolaciemu prieskumu. Napriek tomu
nevzhliadol pochybenie v odôvodnení súdu prvej inštancie k tomuto výroku a považuje ho za vecne
a právne správny, keďže žalobcovia boli v konaní úspešní v rozsahu 100 % uplatneného nároku.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

35. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

36.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Keďže žalobcovia boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní, odvolací súd im priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy
tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane preddiskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.