Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8819206293
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8819206293.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, XXX
XX G. H. I., 3/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX, XXX XX J., 4/ K. L., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., t.č. bytom E. XX, XXX XX M., J. N., všetci žalobcovia právne

zastúpení advokátom JUDr. Martin Šaffa, so sídlom Kalinčiakova 2729/10, 093 01 Vranov nad Topľou,
proti žalovanému O. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. P. XX, XXX XX H. P., právne zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Drobňák, s.r.o., so sídlom Sídlisko I 997, 093 01 Vranov nad Topľou,
IČO: 47 255 528, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 3C/49/2019-300 zo dňa 14. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Z a s t a v u j e odvolacie konanie vo vzťahu k výroku I. rozsudku.

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II..

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že nehnuteľnosti vedené v k.ú. F. špecifikované
v žalobe patria do dedičstva po neb. F. B. a do dedičstva po neb. N. B., N. P..

2. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške
100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o výške nároku.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník, § 137 ods. 1 písm. c), § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 2, § 228, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok.

4. Uznesením č.k. 12Co/30/2023-286 zo dňa 19.09.2023 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie pristúpil k vecnému prejednaniu žaloby, ktorú následne

zamietol bez toho, aby sa najsamprv na prvom mieste zaoberal (aj ex offo) skúmaním a zodpovedaním
otázky ne/existencie naliehavého právneho záujmu na tu požadovanom určení. Uvedený nedostatoknemôže byť odstránený len odkazom na § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku v odôvodnení.
Absencia vysporiadania sa s takouto otázkou, ktorú možno označiť za prvoradú, je totiž tak závažným
nedostatkom rozhodnutia, ktorého intenzita zakladá až porušenie práva na spravodlivý proces. Úlohou

súdu prvej inštancie bolo riadiť sa v ďalšom konaní názorom odvolacieho súdu, t.j. na prvom mieste
sa zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu a v prípade záporne zodpovedanej otázky žalobu
zamietnuť bez jej vecného prejednania a v prípade kladne zodpovedanej otázky, opätovne vec meritórne
prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania zhodnotiť a až potom
vo veci rozhodnúť, pričom je potrebné náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou

argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležite odôvodniť.

5.Pozrušeníavrátenívecivykonalsúdprvejinštanciedokazovanieoboznámenímsalistinnýmidôkazmi
a v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v spore o určenie, vec patrí do dedičstva po poručiteľovi
musia byť účastníkmi konania všetci dedičia poručiteľa. Zároveň vychádzal z toho názoru, že až do
vyporiadania dedičstva sú ohľadom takejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a preto

majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov
a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne vecí o ktoré ide v civilnom sporovom konaní vyporiadané.
Podstatné je, že dedičia majú v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov, t.j. musia sa všetci dedičia
považovať za vlastníkov týchto vecí až do vyporiadania dedičstva ohľadom nehnuteľností. Ak by takéto
určenie bolo vykonané len medzi jedným z dedičov, prípadne niekoľkými dedičmi a treťou osobou, takýto

rozsudok by potom nemal žiaden význam, pretože by sa určovali práva s dopadom aj na iné osoby bez
toho, že by rozsudok voči týmto osobám bol účinný. Nakoľko predmetom konania o určenie, že vec
patrí do dedičstva je celá vec a keďže až do rozhodnutia o dedičstve treba za vlastníkov veci považovať
všetkých do úvahy pripadajúcich dedičov, musia všetci dedičia v konaní o určenie, že vec patrí do
dedičstva, vystupovať v postavení nútených procesných spoločníkov. Vykonaným dokazovaním zistil,

že dedičmi po poručiteľoch boli ich deti B., M., F. B. a D. M.. B. B. zomrel bez zanechania dedičov.
Právom neb. M. B. nastúpili C. E., N. B. - vnučka poručiteľa a neb. M. B.. Právom neb. M. B. nastúpili
A. B., K. L., N. B. - pravnučka poručiteľa a D. E.. Právom neb. F. B. nastúpili F. B., neb. Q. B. a neb.
D. B.. Právom neb. Q. B. nastúpili P. H. - pravnučka poručiteľa a R. S., N. B. - pravnučka poručiteľa.
Právom neb. D. B. nastúpili B. Q., N. B. - pravnučka poručiteľa a D. B., N. B. - pravnučka poručiteľov.

Zo žaloby je evidentné, že žalobcami neboli všetci dedičia t.j. účastníčkou sporu nie je C. E., P. H., R.
S., B. Q. a D. B.. V prípade určenia, že vec patrí do dedičstva, ide o nútené procesné spoločenstvo,
ktoré je zároveň spoločenstvom nerozlučným. Obligatórnym dôsledkom zistenia, že v súdnom konaní
nevystupujú všetky subjekty právneho vzťahu (všetci dedičia), účasť ktorých je pre úspech v spore
nevyhnutná, je zamietnutie žaloby, preto žalobu zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu a keďže v danom prípade bol v
plnom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu v súlade s citovaným ustanovením priznal nárok na plnú
náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, a to v celom rozsahu. Odvolanie
právne odôvodnili § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby uviedli, že právny záver súdu
nepovažujú za správny, pretože súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd
s určovacou žalobou budú v konečnom dôsledku dedičmi poručiteľa. Otázka okruhu dedičov môže byť

vyriešená len v následnom dedičskom konaní. Pre potreby súdneho konania má súd posudzovať len
to, či žalobca prichádza do úvahy ako dedič, a to v rámci splnenia podmienky naliehavého právneho
záujmu. Určenia, že vec patrí do dedičstva sa môže domáhať ktorýkoľvek potencionálny dedič, inak
by sa na účastníkov konania kládli neprimerané procesné nároky, ktoré navyše neplynú zo žiadneho
hmotnoprávneho predpisu. V konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva sa nejedná o spor nerozlučných

aktívnych procesných spoločníkov aj z dôvodu, že výrok súdu nie je spôsobilý prejaviť sa v zápise
vo verejnom registri a v konečnom dôsledku tak na základe súdneho výroku žiadne práva strana
konania nenadobúda. Opačný názor súdu je nelogický, vychádza z prílišného formalizmu a nemá ani
oporu v žiadnom hmotnoprávnom ustanovení. Takýto názor by sťažoval, resp. úplne vylučoval možnosť
dedičov domáhať sa svojich práv na súde.

8. Vo vzťahu k trovám konania uviedli, že postup súdu bol nesprávny, pretože v danom prípade mal
postupovať podľa § 257 CSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznať celkom alebo sčasti, a to
z dôvodov hodných osobitného zreteľa vzhľadom na výnimočné okolnosti tohto prípadu. Mali za to,že ich majetkové a osobné pomery a tiež žalovaného spolu s dôvodmi a okolnosťami podania žaloby
plne odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP a nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Uviedli, že
nie vlastnou vinou, ale v dôsledku právoplatne zisteného trestného činu sa dostali do situácie, kedy

vlastnícke právo k pozemkom po rodinných predkoch bolo podvodom zmenené v príslušnej evidencii
v prospech žalovaného. Nakoľko v trestnom konaní nebolo možné zvrátiť tento stav, boli odkázaní na
uplatnenie nároku v občianskoprávnom konaní. V zmysle uvedeného si preto uplatnili svoje nároky voči
žalovanému a iba v dôsledku nesplnenia procesnej podmienky, t.j. pochybenia ich právneho zástupcu
súd nemohol vyhovieť ich žalobe a žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania v tomto konaní ako aj

v trestnom konaní nepochybne vyplýva, že im prislúcha uplatnený hmotnoprávny nárok a sú neúspešní
len z dôvodu pochybenia čo do formálnych podmienok konania. Uvedená skutočnosť, že nie z vlastnej
viny sa ocitli v takomto postavení a že z hľadiska morálky a spravodlivosti mali byť úspešnou sporovou
stranou, je osobitným výnimočným dôvodom k tomu, aby im nebola uložená povinnosť nahrádzať trovy
konania žalovanému. Taktiež sa v ich prípade jedná o osoby, ktorých majetkové pomery neumožňujú
úhradu trov konania žalovanému, keďže žalobca 1/ a 3/ sú starobnými dôchodcami a ich jediný

príjem je vyplácaný starobný dôchodok. Zároveň žalobca 3/ je z dôvodu pokročilej artrózy zdravotne
hendikepovaný a je už iba čiastočne mobilný, pričom nevlastní žiaden majetok väčšej hodnoty a celý
starobný dôchodok minie na lieky a na náklady na bývanie. Jedinou jeho menšou majetkovou hodnotou
sú jeho podiely na poľnohospodárskej pôde v katastri obce Jasenovce. Žalobca 1/ taktiež celý svoj
starobný dôchodok minie na zdravotnú starostlivosť pre neho a jeho manželku a na náklady na bývanie.

Žalobkyňa 2/ je samoživiteľkou a zároveň stále podporuje a vyživuje svoje deti napriek tomu, že dosiahli
vek dospelosti. V kontraste s uvedenými sú pomery žalovaného, ktorý vlastní rozsiahle nehnuteľnosti
napr. v obci H. P., G. H. I., ďalej 100%-tný obchodný podiel v spoločnosti B., B., kde je aj konateľom,
ktorá dosiahla čistý zisk 36.842,- Eur za rok 2023 a 34.620,- Eur za rok 2022. ďalej vlastní aj tretinový
obchodný podiel v spoločnosti B., B., kde je rovnako konateľom a ktorá dosiahla obrat v roku 2023 vo

výške 1,11 milióna Eur a jej aktíva činia 175,977,- Eur. Z týchto majetkových pomerov je zrejmé, že
prípadný odklon od zásady úspechu a nepriznanie náhrady trov konania sa majetkovej sféry žalovaného
takmer nedotkne, a teda sú naplnené všetky predpoklady pre aplikáciu uvedeného ustanovenia. Na
základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie

a zároveň im prizná aj náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu, resp. že
zrušínapadnutérozhodnutieotrováchkonaniaalebohozmenítak,žežalovanémunepriznáichnáhradu
a zároveň im prizná trovy odvolacieho konania.

9. Následným podaním žalobcovia vzali odvolanie v časti proti výroku I. o zamietnutí žaloby späť.

Zároveň k podanému odvolaniu proti výroku II. o trovách konania dopĺňajú listiny, na ktoré v podanom
odvolaní poukazovali. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd odvolacie konanie v časti proti
výroku I. zastavil a o odvolaní proti výroku II. rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zmení tak, že
žalovanému náhradu trov konania neprizná.

10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že sa plne stotožňuje s výrokom I. rozsudku
súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Rovnako sa plne stotožnil aj
s výrokom II. napadnutého rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil. Zároveň žiadal priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 100%.

11. Žalobcovia sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadrili.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP

a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je v časti dôvodné a v časti je potrebné
odvolacie konanie zastaviť.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).14. Podľa § 369 ods. 1 CSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ
vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

15. Podľa § 369 ods. 2 CSP, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého
rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho
konania.

16. Podľa § 369 ods. 3 CSP, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd
odvolacie konanie zastaví.

17. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

18. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

19. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

20. Podľa čl. 4 ods. 1 Základných princípov C.s.p., ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na
základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

21. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcov ako odvolateľov došlo k čiastočnému späťvzatiu odvolania
vo výroku I. o zamietnutí žaloby, o ktorom nebolo rozhodnuté, odvolací súd v súlade s § 369 ods. 3 CSP
odvolacie konanie vo vzťahu k výroku I. zastavil.

22. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie odvolania tak predmetom odvolacieho prieskumu ostal výrok II.
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania. Žalobcovia namietali,
že v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie ich náhrady inak
úspešnému žalovanému, preto odvolací súd zisťoval, či postup a prijaté závery súdu prvej inštancie boli
v tomto smere správne.

23. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom.

24. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo
dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti

Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

25. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. O plný úspech žalobcov vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, t.j. ak sa ich žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech

vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech
nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j.
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

26. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 CSP, odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie predstavuje výnimku

pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkamiuvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

27. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie
výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť
k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať
z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak,
že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať
náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa
je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých

strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale
je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

28. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257
CSP len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R
23/1989).

29. V predmetnom prípade odvolací súd preskúmal postup a prijaté závery súdu prvej inštancie
s ohľadom na námietky žalobcov vznesenými v odvolacom konaní, pričom dospel k záveru, že súd prvej
inštancie v predmetnom prípade správne zohľadnil všetky okolnosti a skutočnosti rozhodné pre správne
rozhodnutie o trovách konania, keď nevzhliadol žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa pre postup
podľa § 257 CSP a rozhodol podľa zásady úspechu. Žalobcovia v podanom odvolaní poukazovali jednak

na okolnosti podania žaloby, ako aj na ich majetkové a osobné pomery, ako aj na majetkové pomery
žalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, že okolnosti podania žaloby, najmä skutočnosť, že pochybil
právny zástupca žalobcov (ako to sami už uviedli žalobcovia v podanom odvolaní) nie je dôvodom
hodným osobitného zreteľa pre ktorý by inak úspešnému žalovanému nemali byť priznané trovy konania.
Skutočnosť,žežalobcoviaboliprávnezastúpeníužvčasepodaniažaloby(akotovyplývazobsahuspisu

a predložených plných mocí), a teda s dôverou sa obrátili na osobu s právnickým vzdelaním, aby ich
v konaní zastupovala a obhajovala ich práva a právom chránené záujmy, avšak jej pochybením súd prvej
inštancie žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, keďže žalobu nepodali všetci
žalobcovia, nemôže byť v konečnom dôsledku na ťarchu žalovanému, ktorý v konaní vystupuje ako
pasívne vecne legitimovaná sporová strana. Práve žalobcovia musia sami znášať prípadne i negatívne

následky konania ich právneho zástupcu, preto uvedené nemožno pričítať žalovanému. Zároveň je
potrebné podotknúť, že žalobcovia už pri podaní žaloby by si mali byť vedomí toho, že v prípade ich
neúspechu budú zaviazaní na úhradu trov konania, či už celkom alebo sčasti, ak nepreukážu osobitosti
daného prípadu. Naviac bolo by nespravodlivé, ak by sa súd pri rozhodovaní o trovách konania riadil len
tým, či úspech alebo prípadný neúspech tej-ktorej sporovej strany bol dosiahnutý pochybením právneho

zástupcu. Rovnako odvolací súd má za to, že ani žalobcami opísané a deklarované majetkové a osobné
pomery, ako ani majetkové pomery žalovaného nie sú postačujúcim dôvodom na aplikáciu § 257 CSP
v predmetnom prípade. Žalobcovia síce poukazovali na majetkové pomery žalobkyne 2/, avšak žiadne
dôkazy ohľadom nimi tvrdených skutočností nepreukázali. V prípade majetkových a osobných pomerov
žalobcu 1/ a 2/ boli síce predložené rozhodnutia Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku,

lekárska správa, SIPO a mesačný predpis nájomného, avšak odvolací súd je toho názoru, že žalobcovia,
najmä žalobca 1/ sa nenachádza v takej nepriaznivej majetkovej situácii, ktorá by zakladala dôvod hodný
osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania inak úspešnému žalovanému. Na základe uvedených
skutočností, preto námietky žalobcov vo vzťahu k výroku II. vyhodnotil ako nedôvodné.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. potvrdil napadnutý
rozsudok vo výroku II. o trovách konania ako vecne správny.31.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1
CSP,§256ods.1CSP,§262ods.1CSPačl.4ods.1CSP.VovzťahukvýrokuI.odvolacísúdpoukazuje
na to, že Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenia o trovách konania v prípade rozhodnutia

o späťvzatí odvolania, preto o trovách v tomto prípade odvolací súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP,
ktoréupravujeproblematikučodoobsahuaúčelunajbližšiučiastočnémuspäťvzatiuodvolaniazdôvodu,
že konanie v tomto prípade končí v časti bez toho, aby odvolací súd rozhodol vo veci samej, teda
obdobne, ako v prípade zastavenia konania, a to v dôsledku procesného zavinenia tej strany sporu,
ktorá odvolanie vzala späť. Zastavenie odvolacieho konania vo vzťahu k výroku I. zavinili žalobcovia,

preto nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k výroku I. patrí žalovanému. Vo vzťahu k výroku
II. tohto uznesenia rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu, teda v tejto časti bol plne úspešný
žalovaný. V konečnom dôsledku tak v odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto odvolací súd
úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
neúspešným žalobcom v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
na postup podľa § 257 CSP.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).