Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2024

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 23Csp/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123387618
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2024:6123387618.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom, v spore žalobcu: 365.bank, a. s., so sídlom

Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti
žalovanej: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX B. C., za účasti osobitného subjektu
na strane žalovanej: OMBUDSPOT, Združenie na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom Šrobárova
2676/30, Poprad, IČO: 37 872 117, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o zaplatenie 7.580,74 eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

III. Osobitný subjekt m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou postúpenou Okresným súdom Banská Bystrica 04.12.2023 sa žalobca na žalovanej (ďalej
žalovanom) domáhal zaplatenia istiny vo výške uvedenej v záhlaví s príslušenstvom a náhrady
trov konania. Dôvodom bolo nesplnenie dlhu zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2064297869 zo

17.01.2020. Jej predmetom boli peňažné prostriedky v celkovej výške 10.000 eur.

2. Podľa zmluvy mal žalovaný splácať dlh v 96 mesačných splátkach vo výške 142,90 eur. Toto skutkové
tvrdenie v žalobe absentovalo. Súd ho zistil z obsahu Zmluvy.

3. Do podania žaloby žalovaný na istine zaplatil sumu, ktorú žalobca v žalobe taktiež vôbec neuviedol.
Zo žaloby a listinných dôkazov súd zistil, že touto sumou je 2.428,26 eur.

4. Žalovaný dlh nezaplatil včas a riadne, a preto ho žalobca upozornil na vznik práva na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru a následne úver zosplatnil k 12.09.2022. Uvedené skutkové tvrdenia sú
zrejmé z listinného dôkazu označeného ako ,,Výzva na predčasné splatenie úveru s príslušenstvom“
a z Oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti. Výzvu žalovaný neprevzal v odbernej lehote,
Oznámeniežalobcaodoslaldodispozičnejsféryžalovaného.Tútoskutkovúokolnosťpreukázalpodacím
hárkom.

5. Do podania žaloby žalovaný dlh, ktorý je predmetom sporu nezaplatil.6. Žalovaný žalobu s prílohami a poučením s výzvou na vyjadrenie k nej prevzal 31.01.2024. K žalobe
sa nevyjadril.

7. Podľa ust. §157 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) v spojení s ust. § 95 C. s.
p. bol do konania pribratý osobitný subjekt.

8. Ten namietol neplatnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka z dôvodu porušenia zákonnej povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 2

Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

9. Nad rámec vyššie uvedeného poukázal na ďalšie dôvody, pre ktoré vyhlásenie predčasnej splatnosti
zo strany žalobcu k 12.09.2022 nemožno považovať za platné.

10. Podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka

§ 53 ods. 9: Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ
uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a
keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
§ 565: Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ

použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

11. Podľa dokladov priložených žalobcom k žalobe mal výzvou z 15.08.2022 vyzvať žalovaného na
úhradu údajnej pohľadávky vo výške 432,60 EUR, s ktorou mal byť údajne po splatnosti viac ako 3
mesiace. Následne k 12.09.2022 mal žalobca vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Poukázal však

na to, že podľa prehľadu splátok predloženého žalobcom k podanej žalobe omeškanie žalovaného
malo nastať v súvislosti so splátkou splatnou 15.06.2022, keďže splátka splatná 15.05.2022 mala
byť uhradená najneskôr k 14.07.2022 (menej ako 2 mesiace po jej splatnosti). V ďalšom zdôraznil,
že k 12.09.2022 nemohol byť žalovaný v omeškaní 3 mesiace ani so splátkou splatnou 15.06.2022,
keďže trojmesačná lehota od jej splatnosti by uplynula najskôr k 15.09.2022. Ak žalobca pristúpil

k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti k 12.09.2022 pre omeškanie so splátkou splatnou 15.06.2022, urobil
tak v rozpore s kogentným ustanovením § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka,
nakoľko uvedené právo uplatnil pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškanej
splátky splatnej dňa 15.06.2022.

12. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti k 12.09.2022 je s ohľadom na uvedené absolútne neplatným
právnym úkonom a žalovanému nároku tak chýba platný právny základ vyžadovaný kogentným
ustanovením § 53 ods. 2) v spojení s § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Sú preto dané dôvody na zamietnutie
žaloby v celom rozsahu.

13. Osobitný subjekt v ďalšom argumentoval, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch platného a účinného v čase uzavretia kritickej úverovej zmluvy je jednou zo základných
povinností veriteľa vopred a v dostatočnom časovom predstihu informovať spotrebiteľa o zmluvných
podmienkach pred uzavretím zmluvy o úvere. Žalovaný poukazuje na to, že k takému informovaniu
spotrebiteľa zo strany dodávateľa pred uzavretím zmluvy nedošlo, a už vôbec nie v dostatočnom

časovom predstihu, nakoľko samotné uzatváranie zmlúv prebiehalo tak, že zo strany dodávateľa
bola spotrebiteľovi predložená vopred predformulovaná úverová zmluva spolu s inými listinami k tejto
zmluve, pričom spotrebiteľovi nebol poskytnutý dostatočný priestor na jej preštudovanie, oboznámenie
sa s jednotlivými parametrami úverov a vyhodnotenie výhodnosti tohto úverového produktu.

14. V tejto súvislosti dodal, že len jednoduché uvedenie týchto údajov do úverovej zmluvy, resp. do iného
dokumentu tvoriaceho jej prílohu nie je možné považovať za splnenie notifikačnej povinnosti v súlade
s požiadavkou včasnosti informovania spotrebiteľa. Takéto konanie dodávateľa je nutné považovať za
závažné porušenie ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
dodávateľ s dostatočným časovým predstihom neinformoval spotrebiteľa o základných náležitostiach

ponúkaného úverového produktu.

15. Vzhľadom na to je zrejmé pochybenie veriteľa, ktorý nedodržal jeho základnú povinnosť umožniť
spotrebiteľovi byť informovaný o podmienkach právneho vzťahu, ktorý má na základe tejto zmluvyvzniknúť, a teda veriteľ porušil základné právo spotrebiteľa na informácie, čo je v jednoznačnom
rozpore so zákonom a v súlade s ustanovením § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka je
nevyhnutné vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere.

16. Vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú, je
potrebné dospieť k záveru, že ak na základe takejto neplatnej zmluvy žalovaný prijal od žalobcu istinu
úveru, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa žalobca mohol domáhať
v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe.

17. K čerpaniu istiny úveru zo strany žalovaného došlo dňa 17.01.2020, teda v tento deň došlo k
bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Od nasledujúceho dňa si žalobca mohol svoj nárok na
vrátenie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde.

18. K podaniu žaloby na súde došlo po viac ako dvoch rokoch odo dňa čerpania úveru, na základe čoho

je tak zrejmé, že predmetný nárok žalobcu je potrebné považovať za premlčaný v celom rozsahu, keďže
subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 17.01.2022.

19. Na základe uvedeného preto vzniesol námietku premlčania nároku uplatneného žalobou, keďže
k jeho premlčaniu došlo v celom rozsahu najneskôr uplynutím dňa 17.01.2022, teda po dvoch rokoch

odo dňa čerpania poskytnutého úveru.

20. V duplike osobitný subjekt, v otázke povinnosti informovať spotrebiteľa o podmienkach úveru
v kontexte ustanovenia § 4 ZoSÚ poukázal aj na uvedenú argumentáciu. Dôkazné bremeno ohľadom
splnenia tejto povinnosti je na veriteľovi samotnom aj to aj odkazom na ustanovenie § 7 ods. 16 a 17

ZoSÚ.

21. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 ZoSÚ je jednou zo základných povinností veriteľa vopred
a v dostatočnom časovom predstihu informovať spotrebiteľa o zmluvných podmienkach pred uzavretím
zmluvyoúvere.Osobitnýsubjektpoukázalnato,žejevysokopravdepodobné,žektakémuinformovaniu

spotrebiteľa zo strany dodávateľa pred uzavretím zmluvy nedošlo a už vôbec nie v dostatočnom
časovom predstihu.

22. Samotná skutočnosť, že žiadosť, ktorou spotrebiteľ žiadal úver vo výške 2.000 eur bola podaná
v rovnaký deň, v ktorom malo dôjsť aj údajne k lustrácii v registroch zo strany veriteľa (17.01.2020)

a zároveň v ten istý deň malo zároveň dôjsť k podpisu zmluvy o úvere (17.01.2020) už so sumou
10.000 eur, sa javí ako nedostatočný časový priestor (predstih) pred uzatvorením zmluvy vyžadovaný
ustanovením § 4 ods. 1 ZoSÚ, tobôž za situácie, ak došlo k rapídnej zmene jedného zo základných
parametrov úveru a to jeho celkovej výšky.

23. V tejto súvislosti dodal, že len jednoduché uvedenie týchto údajov do úverovej zmluvy, resp. do iného
dokumentu tvoriaceho jej prílohu nie je možné považovať za splnenie notifikačnej povinnosti v súlade
s požiadavkou včasnosti informovania spotrebiteľa.

24. Takéto konanie dodávateľa je nutné považovať za závažné porušenie ustanovenia § 4 ods. 1 zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko dodávateľ s dostatočným časovým predstihom
neinformoval spotrebiteľa o základných náležitostiach ponúkaného úverového produktu a doposiaľ
nepreukázal opak. Z uvedeného dôvodu osobitný subjekt zotrval na svojej argumentácii o neplatnosti
právneho úkonu s odkazom na ustanovenie § 39 zákona č. 40/1964 Zb.

25. Nad rámec vyššie uvedeného a s poukazom na skutočnosť, že žalovaný žiadal o úver len vo výške
2.000 eur a na dobu 8 rokov, namiesto toho mu veriteľ poskytol úver vo výške 10.000 eur na obdobie
96 splátok (teda zrejme na obdobie 8 rokov, aj keď údaj o dobe trvania zmluvy absentuje), možno
mať podľa osobitného subjektu pochybnosť aj o existencii skutočnej vôle spotrebiteľa uzatvoriť zmluvu
o úvere s výškou úveru 10.000 eur. Nedostatok vôle na strane zmluvnej strany má za následok absolútnu

neplatnosť právneho úkonu v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, aj to je aspekt
na ktorý je nutné pri rozhodovaní o žalobnom nároku prihliadať.26. V tejto súvislosti poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. 10. 2010, sp. zn. 5M Cdo
11/2009: „Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami prejavu
vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný. Právne úkony postihnuté absolútnou

neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému.
Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to
ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí
na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej

povinnosti.“

27. V tejto súvislosti osobitný subjekt zotrval aj na argumentácii spojenej s námietkou premlčania
vznesenou v podaní z 29.04.2024 a túto považoval s odkazom na vyššie uvádzané skutočnosti za
dôvodnú.

28. V prejednávanom spore sú predmetom konania peňažné prostriedky predstavujúce istinu v celkovej
výške 7.580 eur.

29. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, prehľadu splátok a úhrad a oznámenia o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru bol zistený tento skutkový stav:

30. Žalobca uzavrel so žalovaným 17.01.2020 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere s vyššie uvedeným
identifikačným číslom. Jej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 10.000 eur.

31. Ročná úroková sadzba bola stranami dohodnutá na úrovni 5,9 %.

32. Dlh sa žalovaný zaviazal splatiť 96 mesačnými splátkami vo výške 142,90 eur.

33. Prvá splátka bola splatná 15.02.2020.

34. RPMN v zmluve bola dojednaná na úrovni 8,7 %.

35. Žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru k 12.09.2022. O tom bol žalovaný informovaný listom
z 12.09.2022. Ten žalovaný neprevzal v odbernej lehote.

36. Listom z 15.08.2022 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 432,60 eur v lehote 15 dní
oddoručeniavýzvy.Žalobcaodoslalvýzvudodispozičnejsféryžalovaného.Jehodoručeniežalovanému
preukázal podacím hárkom.

37. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalovaný mal žalobcovi zaplatiť istinu vo výške 10.000 eur.

Na dlh zaplatil 2.428,26 eur. Dlh vo výške žalovanej sumy nezaplatil.

38. Na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním súd dospel k nasledovným
právnym záverom.

39. Právne vzťahy sporových strán sa riadia ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

40. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov

na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno
poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo
na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného

spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu,
niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu a nezabezpečené úvery poskytovanéspotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných
predpisov týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice
výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje (ust. § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

41. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (ust. § 2 písm. d) Zákona
o spotrebiteľských úveroch).

42. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť
právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (ust. § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka).

43. Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ
použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

44. Žalobca v prejednávanom spore v žalobe ani netvrdil, žeby sa ako veriteľ so žalovaným dohodol
na svojom práve žiadať v prípade omeškania jednorazové splatenie pohľadávky tak ako to predpokladá
ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Existencia tejto dohody je však zrejmá z ust. bodu 4.4 Zmluvy.

45. Prvoradou povinnosťou súdu bolo preskúmať, či veriteľ pohľadávky s odbornou starostlivosťou
posúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, keďže články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej

veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23 (Rozhodnutie SD EÚ C–679/18).

46. Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru (ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z.).

47. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné

na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, tým nie je dotknuté právo veriteľa
využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným
zákonom (ust. § 7 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z.).

48. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od

spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ust. § 11 ods. 2

Zákona č. 129/2010 Z. z.).

49. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca na preukázanie splnenia povinnosti podľa ust. § 7 ods.
1 Zákona č. 129/2010 Z. z. uplatnil prostriedky procesného útoku v replike z 24.06.2024. V nej tvrdil,
že pracovný pomer a výšku príjmu žalovaného overoval prostredníctvom Sociálnej poisťovne, záväzky

žalovaného zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Podľa výpisu Sociálnej poisťovne
podľa žalobcu vyplýva, že príjem žalovaného v čase žiadosti o úver predstavoval sumu 515 eur tak ako
to žalovaný v žiadosti uviedol. Preto žalobca akceptoval aj tento nižší príjem žalovaného, keďže, ako
sám tvrdil, zo všetkých dostupných informácií bola finančná analýza platná v tom čase vyhovujúca preposkytnutie úveru vo výške 10.000 eur na 8 rokov s mesačnou splátkou 142,90 eur. Z výpisu zo SRBI
žalobca zistil, že žalovaný mal v čase podania žiadosti o úver jeden splátkový úver vo výške 900 eur.
Žalobca tak do vzorca výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti splácať dosadil sumu 142,90 eur, sumu 20

eur, t. j. spolu 162,90 eur ako sumu výdavkov na peňažné plnenie v zmysle Opatrenia NBS č. 10/2017.
V čase žiadosti o úver predstavovala výška životného minima pre jednu plnoletú osobu sumu 210,20
eur. Celková výška nákladov podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 predstavovala sumu vo výške
162,90 eur. Po dosadení do vzorca pre výpočet limitu žalobca dospel k hodnote 0,57, t. j. k hodnote
nižšej ako 1, a teda aj vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mal za to, že splnenie povinnosti podľa

ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s Opatrením NBS preukázal.

50. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, v ktorej v závislosti
na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako

stranupríjmov,takstranuvýdavkov,atovždyvovzťahukukonkrétnemužiadateľovioúver(t.j.konkrétne
príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

51. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu

spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

52. Podľa bodu 26. preambuly vyššie citovanej Smernice členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia
na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný
charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a

vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.

53. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho
parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií
(1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel
by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej

zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého zmluvného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli
veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať
svoje zmluvné povinnosti.

54. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,

EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa.

55. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou
veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku
na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne
odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais,
C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit

Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

56. V tejto súvislosti sa poukazuje na Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 18.12.2014, CA Consumer
Finance SA, C-449/13, podľa ktorého Článok 8 ods. 1 Smernice č. 2008/48, sa má vykladať v tomzmysle, že jednak nebráni, aby sa ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnilo len na základe
ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným
vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak veriteľovi neukladá povinnosť systematicky

overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom.

57. Tvrdenia žalobcu o splnení povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v žalobe absentovali. Bolo jeho procesnou povinnosťou skutkové tvrdenia
a dôkazné návrhy vo vzťahu k uvedenej zákonnej povinnosti podrobnejšie rozviesť. Túto procesnú

povinnosť splnil vo vyššie uvedenej replike.

58. Osobitný subjekt v rámci dupliky zo 04.07.2024 uplatnil prostriedky procesnej obrany, v ktorých
zdôraznil, že žalobca k replike predložil dokumenty, ktoré majú údajne preukazovať splnenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. (ďalej aj ako „ZoSÚ“).

59. Žalobca poukázal na to, že v prípade žalovanej mal údajne aplikovať Nariadenie NBS č. 10/2017.

60. Žalobca k replike okrem iného priložil žiadosť spotrebiteľky o spotrebiteľský úver zo 17.01.2020.
Práve informácie v tejto žiadosti sú podľa názoru osobitného subjektu dôkazom, že žalobca
nepostupoval s odbornou starostlivosťou keď spotrebiteľke poskytol úver za podmienok uvedených

v zmluve o úvere .

61. Podľa žiadosti o úver zo 17.01.2020 žalovaný žiadal o spotrebiteľský úver vo výške 2.000 EUR
s dobou splácania 8 rokov. Toto boli vstupné údaje, s ktorými k žalobcovi išiel a na ich podklade mal
žalobca s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať úver v zmysle § 7 ods. 1

a nasl. ZoSÚ.

62. Na podklade zmluvy o úvere je zjavné, že veriteľ išiel výrazne nad rámec uvedenej žiadosti, keď
poskytol úver vo výške 10.000 eur (ktorý evidentne nebol schopný splácať) aj keď s rovnakým časom
splácania (96 mesačných splátok).

63. Postupom veriteľa došlo k výraznej zmene východiskových údajov, ktoré mali veriteľovi slúžiť aj pre
účely posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať úver.

64. Za danej situácie nemožno postup žalobcu považovať za súladný s dikciou citovaného ustanovenia

a síce povinnosťou veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou, a to aj odkazom na § 7 zákona
č. 250/2007 Z. z., nakoľko veriteľ primäl spotrebiteľa urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktorá
zjavne pre neho nebola ekonomicky výhodná, udržateľná a ktorá nezodpovedala schopnosti ju splácať.

65. Postup kedy veriteľ namiesto žiadanej sumy 2.000 eur poskytne spotrebiteľovi sumu 10.000 eur,

ktorú nie je schopný splácať, pričom do omeškania sa spotrebiteľ dostával už s prvou a potom každou
ďalšou splátkou, o čom má svedčiť prehľad vystavený veriteľom, je postup bez odbornej starostlivosti.

66. Pri sume 2.000 eur na obdobie 8 rokov by splátka poskytnutého úveru bola podstatne nižšia a je
pravdepodobnejšie, že vzhľadom na finančnú situáciu spotrebiteľa zodpovedajúcu príjmu 515 eur by

bola pre neho ľahšie zvládnuteľná na splácanie.

67. Úlohou veriteľa totiž nie je len prebrať údaje od spotrebiteľa, ale tieto musí s odbornou starostlivosťou
vyhodnotiť a vytvoriť pre spotrebiteľa udržateľné podmienky na získanie a splácanie úveru, aby
nedochádzalo k nadbytočnému zadlžovaniu spotrebiteľov.

68. Aj skutočnosť, že spotrebiteľ bol v omeškaní permanentne, počas celej doby splácania je jasným
dôkazom toho, že veriteľ si svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať úver nesplnil.

69. Čo má zákonodarca na mysli keď hovorí o odbornej starostlivosti vyplýva aj z ďalších ustanovení §
7 ZoSÚ. V § 7 ods. 16 ZoSÚ zákonodarca v prvom rade stanovil, že vynaloženie odbornej starostlivosti
je veriteľ povinný hodnoverne preukázať, pričom podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ sa vynaložením odbornej
starostlivosti rozumie najmä to, že veriteľ poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvyo spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5 ZoSÚ. Vzhľadom na to, že Veriteľ je povinný vynaloženie
odbornej starostlivosti hodnoverne preukázať a teda preukázať aj splnenie povinnosti podľa § 4 ZoSÚ,
neobstojí argumentácia žalobcu, že v tejto súvislosti osobitný subjekt neuniesol dôkazné bremeno, keď

je žalobca ten, koho dôkazné bremeno ohľadom splnenia tejto povinnosti zaťažuje. Doposiaľ nemáme
za preukázané splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 a § 4 ZoSÚ.

70. Nad rámec uvedeného osobitný subjekt v duplike poukázal aj na nesprávnosť výpočtu uvádzaného
žalobcom v replike, na základe ktorého tvrdil, že limit ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver

v prejednávanom prípade bol údajne 0,57. Podľa ním uvádzaných údajov tento údaj nie je správny a je
podstatne vyšší.

71. Ak by bolo potrebné vychádzať zo sumy údajného príjmu žalovaného vo výške 515 eur, zo sumy
životného minima 210,20 eur (t. j. náklady spotrebiteľa by museli byť minimálne vo výške 332,12 eur
s ohľadom na príjem 515 – 210,20 a 40 % z tejto sumy + 210,20) a z výšky splátok spolu 162,90 eur, tak

vychádzajúc z podielu sumy 162,90 a sumy zodpovedajúcej 192,88 (515 – 322,12), limit ukazovateľa
schopnosti splácať úver nedosahuje 0,57, ale je podstatne vyšší. Žalobcom uvádzaný údaj je preto
zavádzajúci a nesprávny, čo len potvrdzuje nesplnenie postupu s odbornou starostlivosťou, keď žalobca
vychádzal z nesprávnych údajov (viď vyjadrenie žalobcu bod 3) pri zisťovaní schopnosti spotrebiteľa
splácať úver.

72. Zároveň v zmysle znenia opatrenia NBS č. 10/2017 je veriteľ povinný skúmať aritmetický priemer
čistých skutočných príjmov spotrebiteľa za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych
mesiacov pred posúdením schopnosti splácať úver. Žalobca splnenie tejto povinnosti nedokazuje
žiadnymi výplatnými páskami, či dokladmi ktoré by boli dôkazom, že si zistil skutočný čistý príjem

spotrebiteľa za 3 kalendárne mesiace.

73. Podľa osobitného subjektu, nemožno považovať za dostačujúce, ak veriteľ odkáže len na informáciu
získanú od spotrebiteľa (s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 2 ZoSÚ, nakoľko ho to nezbavuje jeho
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ), resp. ak odkáže na dopyt o vymeriavacom základe Sociálnej

poisťovne, keďže samotný údaj o vymeriavacom základe sa môže líšiť od údaju o „čistom“ a teda
skutočnom príjme spotrebiteľa, ktorý na preukázanie skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať úver
vyžaduje Opatrenie NBS č. 10/2017. Opatrenie NBS č. 10/2017, na ktoré odkazuje žalobca, vyslovene
ukladá veriteľovi povinnosť skúmať „aritmetický priemer čistých skutočných príjmov spotrebiteľa
spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred posúdením

schopnosti splácať“, teda nepostačuje údaj o vymeriavacom základe.

74. S ohľadom na uvádzané je preto potrebné vychádzať z toho, že žalobca pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere hrubým spôsobom porušil svoju povinnosť skúmať schopnosť spotrebiteľa
splácať poskytnutý úver, čo dané ustanovenie postihuje nielen bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou

poskytnutého úveru, ale na tomto mieste je potrebné poukázať najmä na prvú vetu ustanovenie §
11 ods. 2) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorej dodávateľ nemohol
pristúpiť k jednorazovému zosplatneniu predmetného úveru. Ak napriek tomu takýto úkon vykonal,
samotné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru priamym spôsobom odporuje zákonu, a preto v zmysle
ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ho nie je možné považovať za platné.

75. Žalobca tak v prejednávanom prípade nebol, podľa osobitného subjektu, oprávnený požadovať
jednorazové uspokojenie svojej údajnej pohľadávky (ak nejaká existuje), čo už samo o sebe tvorí
dostatočný základ pre prijatie záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a potreby jej zamietnutia.

76. V otázke povinnosti informovať spotrebiteľa o podmienkach úveru v kontexte ustanovenia § 4 ZoSÚ
poukázal aj na vyššie uvedenú argumentáciu. Dôkazné bremeno ohľadom splnenia tejto povinnosti je
na veriteľovi samotnom aj to s odkazom na ustanovenie § 7 ods. 16 a 17 ZoSÚ. V zmysle ustanovenia §
4 ods. 1 ZoSÚ je jednou zo základných povinností veriteľa vopred a v dostatočnom časovom predstihu
informovať spotrebiteľa o zmluvných podmienkach pred uzavretím zmluvy o úvere.

77. Osobitný subjekt opätovne poukázal i na to, že je vysoko pravdepodobné, že k takému informovaniu
spotrebiteľa zo strany dodávateľa pred uzavretím zmluvy nedošlo, a už vôbec nie v dostatočnom
časovom predstihu. Samotná skutočnosť, že žiadosť o úver, v ktorej si spotrebiteľ žiadal úver vo výške2.000 eur bola podaná v rovnaký deň, v ktorom malo dôjsť aj údajne k lustrácii v registroch zo strany
veriteľa (17.01.2020) a zároveň v ten istý deň malo zároveň dôjsť k podpisu zmluvy o úvere (17.01.2020)
už so sumou 10.000 eur, sa javí ako nedostatočný časový priestor (predstih) pred uzatvorením zmluvy

vyžadovaný ustanovením § 4 ods. 1 ZoSÚ, tobôž za situácie ak došlo k rapídnej zmene jedného zo
základných parametrov úveru a to celkovej výšky úveru.

78. V tejto súvislosti dodal, že len jednoduché uvedenie týchto údajov do úverovej zmluvy, resp. do iného
dokumentu tvoriaceho jej prílohu nie je možné považovať za splnenie notifikačnej povinnosti v súlade

s požiadavkou včasnosti informovania spotrebiteľa. Takéto konanie dodávateľa je nutné považovať za
závažnéporušenieustanovenia§4ods.1)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,nakoľko
dodávateľ s dostatočným časovým predstihom neinformoval spotrebiteľa o základných náležitostiach
ponúkaného úverového produktu a doposiaľ nepreukázal opak. Z uvedeného dôvodu osobitný subjekt
trvá na svojej argumentácii o neplatnosti právneho úkonu s odkazom na ustanovenie § 39 zákona č.
40/1964 Zb.

79. Opätovne nad rámec vyššie uvedeného zdôraznil, že s poukazom na skutočnosť, že žalovaný žiadal
o úver len vo výške 2.000 eur a na dobu 8 rokov, namiesto toho jej veriteľ poskytol úver vo výške 10.000
eur na obdobie 96 splátok (teda zrejme na obdobie 8 rokov, aj keď údaj o dobe trvania zmluvy absentuje),
možno mať pochybnosť aj o existencii skutočnej vôle spotrebiteľky uzatvoriť zmluvu o úvere s výškou

úveru 10.000 EUR. Nedostatok vôle na strane zmluvnej strany má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, aj to je aspekt, na ktorý je
nutné pri rozhodovaní o žalobnom nároku prihliadať.

80. V tejto súvislosti osobitný subjekt zotrval na argumentácii spojenej s námietkou premlčania

vznesenou v podaní z 29.04.2024 (vyjadrenie k žalobe) a túto považuje s odkazom na vyššie uvádzané
skutočnosti za dôvodnú.

81. Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy
spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru (ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).

82. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od

spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa§7ods.1saúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Zahrubéporušeniepovinnostipodľa§7
ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie

povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 (ust. § 11 ods. 2
Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).

83. Veriteľ alebo finančný agent je povinný v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v

súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie
o celkovej výške, konkrétnej mene ponúkaného spotrebiteľského úveru a podmienkach jeho čerpania
(§ 4 ods. 1 písm. c), dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 1 písm. d), úrokovej
sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej
úrokovejsadzbe,naktorýjevýškaúrokovejsadzbyspotrebiteľskéhoúverunaviazaná,akoajočasových

obdobiach, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienkach
a spôsobe vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby
spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách
spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 1 písm. f), celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a o
ročnej percentuálnej miere nákladov znázornenej pomocou reprezentatívneho príkladu, v ktorom sa

uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov; pri poskytovaní
týchto informácií je veriteľ povinný zohľadniť: 1. návrh podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru,
ktoré veriteľovi oznámil spotrebiteľ, vrátane dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a celkovú
výšku spotrebiteľského úveru, 2. či zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje rozličné spôsoby čerpaniaspotrebiteľského úveru s rôznymi poplatkami alebo úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru a veriteľ
používa predpoklad uvedený v prílohe č. 2 časti II písm. b); v takom prípade musí veriteľ uviesť, že iné
mechanizmy čerpania spotrebiteľského úveru môžu viesť k vyššej ročnej percentuálnej miere nákladov

(§ 4 ods. 1 písm g).

84. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza
alebo sa prieči dobrým mravom (ust. § 39 Občianskeho zákonníka).

85. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia, po vyhodnotení listinných dôkazov jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti súd prvej inštancie považuje za dôležité zdôrazniť skutkovú okolnosť, podľa ktorej
je zrejmé, že podľa ust. § 4 ods. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase
uzavretia úverovej zmluvy bola jednou zo základných povinností veriteľa vopred a v dostatočnom
časovom predstihu informovať spotrebiteľa o zmluvných podmienkach pred uzavretím zmluvy o úvere.

86. Je zrejmé, že k takému informovaniu spotrebiteľa zo strany dodávateľa pred uzavretím zmluvy
nedošlo v dostatočnom časovom predstihu, keďže kontraktačný proces prebehol tak, že zo strany
dodávateľa bola žalovanému predložená vopred predformulovaná úverová zmluva s ďalšími listinami,
pričom žalovanému v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa nebol poskytnutý dostatočný priestor
na jej preštudovanie, oboznámenie sa s jednotlivými parametrami úveru a vyhodnotenie výhodnosti

tohto peňažného produktu. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť názoru osobitného subjektu, že
len jednoduché uvedenie týchto údajov do úverovej zmluvy, resp. do iného dokumentu tvoriaceho jej
prílohu nie je možné považovať za splnenie notifikačnej povinnosti v súlade s požiadavkou včasnosti
informovania spotrebiteľa. Takéto konanie dodávateľa je nutné považovať za závažné porušenie
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže dodávateľ

s dostatočným časovým predstihom neinformoval spotrebiteľa o základných náležitostiach ponúkaného
úverového produktu.

87. Z uvedeného je zrejmé pochybenie veriteľa, ktorý nesplnil základnú povinnosť umožniť spotrebiteľovi
byť informovaný o podmienkach právneho vzťahu, ktorý má na základe tejto zmluvy vzniknúť. Veriteľ tak

porušil základné právo spotrebiteľa na informácie, čo je v jednoznačnom rozpore so zákonom, a preto
súd prvej inštancie musel konštatovať právny záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere podľa ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka.

88. Keďže posudzovaná úverová zmluva bola vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon (z

dôvodov uvedených vyššie), dospel súd k záveru, že ak na jej základe žalovaný prijal od žalobcu istinu
úveru, došlo na jeho strane ku vzniku bezdôvodného obohatenia, vydania ktorého sa žalobca mohol
domáhať v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe.

89. K čerpaniu istiny úveru zo strany žalovaného došlo 17.01.2020, to znamená, že v tento deň došlo

k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Od nasledujúceho dňa si žalobca mohol svoj
nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. K podaniu žaloby na súde došlo po viac
ako dvoch rokoch od čerpania úveru, na základe čoho je tak zrejmé, že predmetný nárok žalobcu je
potrebné považovať za premlčaný v celom rozsahu, keďže subjektívna premlčacia doba na uplatnenie
tohto nároku žalobcovi uplynula najneskôr 17.01.2022.

90. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie vzniesol osobitný subjekt námietku premlčania
nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

91. Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť,

ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté (ust. § 54a Občianskeho zákonníka, veta prvá).

92. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná,
a preto bola zamietnutá (výrok I.).

93. Podľa § 255 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

94. Žalovaný mal v konaní plný úspech, avšak z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú a ani si sám
nárok na ich náhradu neuplatnil. Preto mu právo na ich náhradu priznané nebolo (výrok II.).95. Plne úspešný bol osobitný subjekt, a preto mu bol voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (Výrok III.) (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29.09.2015 sp. zn. 4MCdo 16/2014, Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp 41/2020–
205 z 26.01.2021).

96. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262

ods. 2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov.