Uznesenie – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. jún 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 84Pn/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125206902
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Gajdošová
ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7125206902.3

Uznesenie

Mestský súd Košice vo veci maloletého A. A., nar. XX.X.XXXX, zastúpeného kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, na návrh otca A. A., nar. X.X.XXXX, bytom B. XXX/XX,
C., D. E., zast. JUDr. Kateřinou Sekaninovou, advokátkou, so sídlom Dominikánske náměstí 2, Brno,
Česká republika, za účasti matky F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom F. G. XXX/XX, H., zast. Advokátkou
kanceláriou JUDr. Irena Sopková, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 7529/4E, Bratislava, v konaní o

návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní takto

r o z h o d o l :

I. N a r i a ď u j e návrat maloletého A. A., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu do Českej
republiky.

II. N a r i a ď u j e matke maloletého F. C., nar. XX.XX.XXXX, aby maloletého navrátila na územie Českej
republiky do 15 odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, že matka maloletého v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie Českej
republiky nenavráti, je otec maloletého A. A., nar. XX.XX.XXXX oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty
maloletého p r e v z i a ť za účelom jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu, to je na územie Českej
republiky.

IV. Návrh otca na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti tohto rozhodnutia z a m i e t a.

V. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Otec maloletého podal dňa 28.4.2025 na tunajšom súde návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal
nariadenia návratu maloletého dieťaťa na územie Českej republiky. Zároveň navrhoval rozhodnúť o

trovách konania.
Vrámcizáverečnéhovyjadrenianapojednávanídňa4.6.2025navrholvysloviťpredbežnúvykonateľnosť
takéhoto rozhodnutia.

2. V návrhu na začatie konania uviedol, že navrhovateľ a odporkyňa sa spoznali v zamestnaní, v
januári 2024 nadviazali známosť a v júni 2024 začali spolu bývať v Brne, Česká republika. Odporkyňa

sa presťahovala zo Slovenska (navrhovateľ je občanom ČR, odporkyňa SR). Spoločne si zariadili
domácnosť v prenajatom byte na adrese B. XXX/XX, C., PSČ XXX XX, v mestskej časti D. B.. Finančne
zabezpečoval rodinu najmä navrhovateľ, ktorý pracuje na vedúcej pozícii v spoločnosti B. I. J. J..
Odporkyňa si našla prácu v Brne ako predajná asistentka v obchodnej galérii K. po tom, čo ukončila
pracovný pomer na Slovensku. Z ich spolužitia sa 18. januára 2025 narodil maloletý A.. Jeho obvyklé
bydlisko je v Brne, kde má aj pediatra a bol zdravotne poistený v ČR. Obaja rodičia sa aktívne podieľali

na starostlivosti o dieťa. Odporkyňa však pôsobila v materstve neistá, čo navrhovateľ pripisoval jej
mladému veku a nepripravenosti na rodičovstvo. Navrhovateľ bol aktívny rodič, zúčastnil sa pôrodu,čerpal otcovskú dovolenku a aj po návrate do práce sa v noci staral o dieťa. Po narodení dieťaťa
prišla na návštevu matka odporkyne, ktorá sa začala správať ako „tretí rodič“, zasahovala do chodu
domácnosti a spôsobila napätie. Nakoniec bola požiadaná, aby odišla, a poslednú noc pred odchodom

prespala v hoteli. Odporkyňa sa ťažko adaptovala na nové podmienky, trpela nevyspatosťou, prestala
kojiť a začala sa cítiť zlyhávajúco. Trávila veľa času na sociálnych sieťach a začala byť podráždená
voči navrhovateľovi, ktorému vyčítala, že sa viac venuje dieťaťu než jej. Dňa 24. marca 2025 odporkyňa
oznámila navrhovateľovi, že si potrebuje oddýchnuť a odíde s dieťaťom k jeho matke do A.. O tri hodiny
neskôr navrhovateľovi jeho brat oznámil, že ju videl s dieťaťom pred domom, kde stáli dve autá so

slovenskými značkami, ktoré následne odišli. Navrhovateľ sa obával, že odporkyňa s dieťaťom odišla
na Slovensko s úmyslom sa nevrátiť. Zistil, že odporkyňa sa neoprávnene prihlásila do jeho e-mailu
a vypovedala nájomnú zmluvu na byt. Od tohto momentu s ním prestala komunikovať. Navrhovateľ
okamžite kontaktoval orgán sociálnoprávnej ochrany detí so žiadosťou o pomoc a informácie, ako
postupovať v tejto situácii.

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie zisťovaním stanoviska matky maloletého, šetrením pomerov
maloletého dieťaťa úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, ako aj výsluchom účastníkov konania a zistil
nasledujúci skutočný stav veci.

4. Matke súd zaslal návrh na začatie konania spolu s uznesením podľa § 131 Civilného mimosporového

poriadku, ktorým jej uložil povinnosť, aby sa k veci písomne vyjadrila a poučil ju o následkoch zmeškania
tejto lehoty.
Matka vo svojom vyjadrení zo dňa 6.5.2025 uviedla, že v žiadnom prípade nesúhlasí s návrhom na
nariadenie návratu maloletého do Českej republiky. Maloletý A. A., nar. XX.XX.XXXX nemal obvyklý
pobyt v Českej republike, konkrétne v Brne. Skutočnosti tvrdené v návrhu nie sú pravdivé. Matka

maloletého dieťaťa nadviazala známosť s otcom maloletého dieťaťa a keďže tento trval na zotrvaní vo
svojej práci v Českej republike súhlasila, že dočasne bude s ním žiť v prenajatom byte na dobu určitú,
teda do 30.06.2025 v byte tak, ako je to uvedené v návrhu navrhovateľa. Náklady spojené s užívaním
bytu bola nútená hradiť sama, pretože navrhovateľ finančné prostriedky, ktoré zarábal používal výlučne
pre seba, a to na alkohol, ale predovšetkým na zakúpenie drog, predovšetkým marihuany, ale aj iného

druhu opiátov. Matka maloletého dieťaťa bola nútená opustiť prenajatý byt v Brne, kde sa zdržiavala aj
so svojím maloletým dieťaťom a s otcom maloletého dieťaťa, a to z dôvodu ohrozenia života a zdravia
maloletého dieťaťa, ako aj vlastného zdravia, pretože v osobe otca maloletého dieťaťa sa jedná o
drogovo závislú osobu, ktorý je agresívnej povahy, kedy bol ohrozený aj život matky maloletého dieťaťa
a aj maloletého dieťaťa. Otec maloletého dieťaťa matku vyhodil z bytu spolu s jej dieťaťom. Trval na

tom, aby odišla z prenajatého bytu na Slovensko a jeho vyhrážky vážne nadobudli rozmer, že ich môže
v skutočnosti aj uskutočniť.
V dôsledku toho, že matka s maloletým dieťaťom bola z bytu vyhodená, vrátila sa domov k svojim
rodičom, ktorí jej vytvorili to najlepšie prostredie pre jej život a hlavne pre život jej maloletého dieťaťa.
Maloleté dieťa a aj matka sú riadne prihlásené na trvalý pobyt v Slovenskej republike, maloletý má

zabezpečenú zdravotnú starostlivosť u ošetrujúceho lekára a rodičia matky maloletého dieťaťa jej
vytvorili zdravé životné prostredie. Poskytli jej ubytovanie v rodinnom dome, kde má sama s dieťaťom
izbu, kuchyňu, kúpeľňu a pomáhajú jej so starostlivosťou o maloleté dieťa. Dieťa prosperuje a je
v dobrom zdravotnom stave. Na zabezpečenie potrieb maloletého, ako aj potrieb matky, rodičia jej
poskytli pôžičku, z ktorých sú hradené všetky náklady, keďže otec neprispieva na výživu maloletého

dieťaťa od doby, kedy odišla matka s dieťaťom na Slovensko sa o maloleté dieťa nezaujíma. A iba po
zaslaní návrhu na vydanie neodkladného opatrenia Okresným súdom Trebišov zaslal matke 150 EUR,
ktoré SLSP, a.s. použila na splátku úveru. Matke nebol priznaný ani materský príspevok, o čom svedčí
rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Z uvedeného je zrejmé, že obvyklý
pobyt dieťaťa aj do budúcnosti je Slovenská republika, a nie Česká republika.

5. Z vyjadrenia otca zo dňa 2.6.2025 k vyjadreniu matky súd zistil, že vyjadrenie odporkyne považuje
za nepravdivé, odporkyňa sa klamstvami snaží „zhojiť“ svoje protiprávne konanie (medzinárodný
rodičovský únos maloletého A.), ktorým hrubým spôsobom zasiahla do práv dieťaťa a do rodičovských
práv navrhovateľa. Takéto konanie je v niektorých zmluvných štátoch Haagskeho dohovoru (nie však

v Českej republike a nie na Slovensku) trestnoprávne postihnuteľné, čo len podčiarkuje závažnosť
konania, ktorého sa rodič na dieťati dopustil.6. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov zo dňa 16.5.2025 súd zistil, že matka
maloletého je hlásená k trvalému pobytu v obci H. F. G. F. D. XXX/XX, ale v súčasnosti žije s mal.
A. K. J. F. G. L. D. XXX/XXX, v dvojpodlažnom deväťizbovom rodinnom dome s kuchyňou a dvoma

príslušenstvami. Spoločnú domácnosť obývajú so starými rodičmi E. a A. C. a matkinou mal. sestrou
J.. Domácnosť je riadne zariadená a udržiavaná. Hygiena domácnosti je na požadovanej úrovni. Matka
uviedla, že nemá žiaden príjem. Finančne matku
podporujú rodičia a má bežné výdavky. Mal. A. je zdravý, je v celodennej osobnej starostlivosti matky.
Mal. dieťa má v domácnosti matky vytvorené vhodné podmienky pre svoj priaznivý vývin. Matka sa o

mal. A. stará riadne a zodpovedne.

7. Z výpovede otca na pojednávaní dňa 4.6.2025 súd zistil, že maloletý sa narodil v Brne, kde rodina
žila spoločne do 23., resp. 24. marca 2025 na adrese B. XX/XXX. Po uvedenom dátume predpokladá,
že dieťa žilo v Sečovciach na Slovensku. Do Českej republiky sa podľa jeho vedomostí dieťa nevrátilo.
Starostlivosť o dieťa zabezpečovali obaja rodičia rovnomerne. Otec dieťa prebaľoval, kŕmil, kúpal a

vstával k nemu v noci. Výživu zabezpečoval výlučne on zo svojho príjmu, keďže matka nemala žiadny
príjem. Rodina žila z jeho príjmu a z finančnej pomoci jeho rodiny. K lekárom chodili obaja rodičia,
administratívne záležitosti vybavoval otec. Dieťa bolo poistené vo Vojenskej zdravotnej poisťovni v ČR,
kde ho otec prihlásil po dohode s matkou. Zdravotnú starostlivosť mu poskytoval A. B.. Rodina žila v
jednoizbovom byte v Brne od júna 2024 do marca 2025. Po hádke s matkou, ktorá podľa neho klamala

o rôznych veciach, matka odišla s dieťaťom najprv do A. a následne na Slovensko. Otec sa pokúšal
matku kontaktovať, ale bol zablokovaný. Odvtedy spolu nekomunikujú. O premiestnení dieťaťa nebol
informovaný a nesúhlasil s ním.
Nemá vedomosť o tom, že by mu bolo slovenským alebo iným súdom obmedzené opatrovnícke právo
k maloletému. Otec podal návrh na Mestskom súde v Brne sp. zn. 84Nc/28/2025, zatiaľ neprebehlo

žiadne pojednávanie a vo veci nebolo k dnešnému dňu vydané žiadne rozhodnutie. Má vedomosť o tom,
že matka podala návrh na Okresnom súde v Trebišove, bol mu z Okresného súdu Trebišov doručený
len návrh matky a uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka.
Otec v súčasnosti býva v podnájme v Brne so spolubývajúcim, nájomné je 15 000 Kč. Z pôvodného bytu
sa odsťahoval po tom, čo matka v jeho mene vypovedala nájomnú zmluvu. Otec pracuje ako školiaci

pracovník v spoločnosti B. s čistým mesačným príjmom cca 28 500 Kč. Spláca spotrebný úver (2 500
Kč mesačne) a pôžičku od rodiny (1 000 Kč mesačne), ktoré boli použité na pomoc matke dieťaťa. Trpí
astmou, ale nemá výdavky na zdravotnú starostlivosť.
Rodičovská komunikácia v súčasnosti neexistuje. Otec popiera akékoľvek násilie, užívanie drog, či
vyhrážanie sa. Predložil toxikologické vyšetrenie a čistý výpis z registra trestov. Tvrdí, že návrat dieťaťa

do ČR nepredstavuje pre dieťa žiadne riziko. V prípade návratu je pripravený zabezpečiť bývanie pre
matku a dieťa vo svojom byte, prípadne v garsónke od kolegyne. Výživu a zdravotnú starostlivosť by
zabezpečoval on. Nájomnú zmluvu má na dobu neurčitú. Dieťa by opäť navštevovalo A. B.. Otec tvrdí, že
je schopný sa o dieťa postarať sám, má možnosť pracovať z domu a nastúpiť na rodičovskú dovolenku.
O tehotenstve matky sa dozvedel až krátko pred pôrodom, ktorý aj finančne uhradil. Matka podľa

neho fajčila a pila alkohol počas tehotenstva. Matku na interrupciu neposielal, nevyhrážal sa jej, drogy
neužíval. Dieťa nenavštívil na Slovensku z dôvodu neexistujúcej komunikácie a nevedomosti o jeho
pobyte. Informáciu o pobyte v Sečovciach má zo súdneho spisu. Súčasný zdravotný stav dieťaťa
nepozná. Vzťah k matke označil za neutrálny.

8. Z výpovede matky na pojednávaní dňa 4.6.2025 súd zistil, že maloletý sa narodil v Brne, kde rodina
žila spoločne na adrese B. H. XX. XXXXX XXXX. Počas šestonedelia navštívili rodičov otca v A., inak sa
zdržiavali v Brne. Dňa 24. 3. 2025 matka s maloletým odišla na Slovensko. Matka tvrdí, že prevažnú časť
osobnej starostlivosti o dieťa zabezpečovala ona – dieťa prebaľovala, kúpala, kŕmila a vstávala k nemu v
noci. Otec sa podľa nej zapojil minimálne. Výživu zabezpečoval otec, pričom prispievali aj rodičia a starí

rodičia matky. K lekárovi chodila s dieťaťom prevažne matka, otec bol prítomný len raz. Administratívne
záležitosti vybavoval otec, podľa matky však neochotne. Dieťa bolo poistené vo Vojenskej zdravotnej
poisťovni v ČR, čo matka označila za krok bez jej súhlasu, rovnako ako určenie trvalého pobytu a výber
lekára. Aktuálne je dieťa evidované u A. M. v J., ktorú vybrala matka bez súhlasu otca.
Matka žije v J. v rodinnom dome svojho starého otca spolu s rodičmi, sestrou a maloletým. Príjem nemá,

žije z pôžičky od rodičov a čaká na rozhodnutie o rodičovskom príspevku z ČR. Na Slovensku jej bola
priznaná len jednorazová dávka pri narodení dieťaťa. Vlastníctvo auta previedla na starého otca, aby sa
vyhla exekúcii. Má dva nesplácané úvery v J. vo výške 35 000 € a 5 000 €.Odchod zo spoločnej domácnosti odôvodnila fyzickým a psychickým násilím zo strany otca – mal ju
chytiť pod krk, vytrhnúť jej telefón a vyhrážať sa jej samovraždou. Týždeň pred odchodom ju mal fyzicky
napadnúť a denne vyháňať z bytu. O odchode do SR otca neinformovala, pretože sa bála, že jej vezme

dieťa. Počas cesty sa ho pokúsila kontaktovať, no neúspešne.
Matka priznala, že k dohode rodičov o zmene bydliska nedošlo a išlo o jej jednostranné rozhodnutie.
Tvrdí, že otec jej počas hádky povedal, aby odišla, no neskôr zmenil názor. Rodičovská komunikácia
podľanejneexistuje,otecsaodieťanezaujíma.Posielavýživnévovýške150€,ktoréjejbankazablokuje
na splátku úveru.

Matka tvrdí, že otec ju aj dieťa týral – ju fyzicky (chytenie pod krk, zápästie, vyhrážky), dieťa údajne
štipol alebo štuchol. Otec mal podľa nej pravidelne užívať marihuanu. Návrat dieťaťa do ČR považuje
za rizikový z dôvodu možnej ujmy a nestabilného prostredia. Tvrdí, že otec nie je schopný sa o dieťa
postarať.
Matka spochybnila dôkazy predložené otcom, najmä test na drogy, ktorý podľa nej sfalšoval. Tvrdí, že
návrh na návrat dieťaťa bol podaný účelovo ako reakcia na jej návrh na neodkladné opatrenie. Matka

si podala návrh na Okresný súd Trebišov (konanie vedené pod sp. zn. 16P/57/2025) a bol to návrh na
určenie výživného neodkladným opatrením, pričom tento návrh bol zamietnutý, keďže bolo ustálené, že
o výživu dieťaťa sa starajú starí rodičia zo strany matky. Voči tomuto rozhodnutiu podali odvolanie. Spis
sa v súčasnosti nachádza na Krajskom súde v Prešove.

9. Z prednesu kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 4.6.2025 súd zistil, že odporúča súdu, aby
nariadil návrat mal. dieťaťa do Českej republiky, pričom poukazuje na to, že vzhľadom na to, že Česká
republika je členským štátom Európskej únie, dokáže zabezpečiť ochranu dieťaťa prostredníctvom či už
súdnych rozhodnutí, alebo orgánov sociálnoprávnej ochrany detí.

10. Predmetom konania je rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa
do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava
vzťahujúca sa k veci vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z. z., (ďalej v texte „Dohovor alebo Haagsky dohovor“ )

a z Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25.6.2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch
detí (ďalej v texte „Nariadenie“). Procesná reflexia uvedeného hmotnoprávneho predpisu je vyjadrená
v ustanovení § 123 a nasledujúce zákona č. 161/2015 Z.z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“).

11. Podľa článku 1 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodnoprávne záväzky.

12. Podľa článku 1 Dohovoru, cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli
neoprávnenepremiestnenédoniektoréhozmluvnéhoštátualebosúvňomzadržiavané,ab)zabezpečiť,
aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne
dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

13. Podľa článku 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo

samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho
poriadku tohto štátu.

14. Podľa čl. 4 Dohovoru, Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného
štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa
skončí, keď dieťa dosiahlo vek 16 rokov.15. Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku
3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka,

nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa,
aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem
prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

16. Podľa článku 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo

správnyorgándožiadanéhoštátunemusínariadiťnávratdieťaťa,akosoba,inštitúciaaleboináprávnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho

inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat
dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom
je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo
iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

17. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu
podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na
právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu
na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého

účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

18. Podľa článku 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať
za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

19. Podľa bodu (40) Nariadenia, v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa
sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa a na uvedený účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky
dohovor z roku 1980, doplnený týmto nariadením, najmä jeho kapitolou III.

20. Podľa kapitoly III Nariadenia článok 22, keď osoba, inštitúcia alebo iný subjekt, ktorý sa domnieva,

že bolo porušené opatrovnícke právo, podá priamo alebo s pomocou ústredného orgánu na súd
členského štátu návrh na vydanie rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktorým sa
nariaďuje návrat dieťaťa mladšieho ako 16 rokov, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané
v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa popri Haagskom dohovore z roku 1980

články 23 až 29 a kapitola VI tohto nariadenia.

21. Podľa kapitoly III Nariadenia článok 27 bod 6., rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa sa môže
vyhlásiť za predbežne vykonateľné, bez ohľadu na možnosť podania prípadného opravného prostriedku,
ak je návrat dieťaťa pred vydaním rozhodnutia o opravnom prostriedku v jeho najlepšom záujme.

22. Nadväzujúc na uvedené súd uvádza, že v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o
tom, či bude maloleté dieťa (v zmysle článku 4 Haagskeho dohovoru, mladšie ako 16 rokov), do miesta
obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive
dieťaťa, a v zásade ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore a Nariadení

je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu
maloletého dieťaťa mimo krajiny jeho obvyklého pobytu a návrh na návrat je podaný do jedného roku od
neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny
obvykléhopobytu.Tútopovinnosťnemáibavprípade,akjedanániektorázvýnimiekuvedenýchvčlánku
13 Dohovoru. Výnimky podľa článku 13 je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a

mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru.

23. Návratové konanie ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou
konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletémudieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt v otázke jurisdikcie
a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom.
V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a

majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať
jeho potreby či záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu
príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ustanovením § 123 CMP). Dokazovanie v
predmetnom konaní preto súd zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností
nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletého

dieťaťa neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať na tieto otázky:
a) aká je krajina obvyklého pobytu maloletého dieťaťa,
b) či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu,
c) či bola dodržaná lehota pre realizáciu návratu, a ak nebola, či sa dieťa s novým prostredím zžilo,
d) či matka disponovala súhlasom, resp. následným zmierením sa otca s premiestnením, resp.
zadržaním maloletého dieťaťa mimo krajiny obvyklého pobytu,

e) či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.

24. Ad a) aká je krajina obvyklého pobytu maloletého dieťaťa:
V súvislosti s ustálením krajiny obvyklého pobytu maloletého ako jedným z kritérií pre možnosť postupu
podľa Haagskeho dohovoru, vychádzal súd zo skutočností nesporne zistených v priebehu dokazovania,

na základe ktorých prijal záver, že krajinou obvyklého pobytu maloletého bezprostredne pred jeho
premiestnením matkou na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca dňa 24.3.2025 bola Česká
republika. Z listinných dôkazov predložených súdu, šetrenia pomerov kolíznym opatrovníkom, výpovedí
obidvoch rodičov mal súd za preukázané, že maloletý sa narodil na území Českej republiky dňa
18.1.2025, kde nepretržite až do 24.3.2025 (do doby jeho premiestnenia na územie SR) žil. Na území

Českej republiky tak mal permanentný pobyt a skutočne tam aj býval, mal rodinné zázemie, bol vedený
v systéme zdravotného poistenia a podstupoval lekárske vyšetrenia a liečbu. Rodičia viedli v meste
Brno súkromný (partnerský a spoločná domácnosť) aj pracovný život (otec bol po celý čas zamestnaný
na území predmetného štátu, matka bola zamestnaná na prechodný čas). V tomto zázemí založenom
rodičmi si maloletý prirodzene budoval sociálne kontakty (vzťahy s rodinou zo strany otca, s ktorými

sa navštevovali v meste A., Česká republika a s rodinou zo strany matky, ktorý za ním prišli do miesta
bydliska v Brne, Česká republika na návštevu).
V rámci takto zisteného stavu, súd dospel k záveru, že miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa
bola Česká republika v dôsledku splnenia nasledovných kritérií:
- jeho prítomnosť v danom mieste nemala dočasný charakter,

- začlenil sa do sociálneho a rodinného prostredia,
- trvanie, podmienky a dôvody jeho pobytu v Českej republike sa viazali na úmysel rodičov založiť
si domácnosť v meste Brno a v tejto spoločne žiť (vychádzajúc zo zhodných tvrdení rodičov
maloletého rodičia v predmetnej domácnosti žili od 14.6.2024 na základe ich slobodného a spoločného
rozhodnutia), a teda na spoločný úmysel rodičov usadiť sa v inom štáte.

Matkou tvrdené skutočnosti, že maloletý má na zemí Slovenska lepšie podmienky pre život a zdravý
vývoj v danej situácii neobstoja, keďže nemajú dopad na posúdenie otázky obvyklého pobytu dieťaťa.
Navyše súd poukazuje na to, že súčasný stav podmienok na strane dieťaťa – trvalé bydlisko, všeobecný
lekár a zdravotné poistenie na území SR je výsledkom jednostranného rozhodnutia matky, ktoré
vykonalabezsúhlasuotcaabezprekonzultovaniatýchtoskutočnostísotcomvopred,čímpreukázateľne

porušila jeho rodičovské právo zastupovať maloleté dieťa a spolurozhodovať o všetkých podstatných
otázkach, ktoré sa ho týkajú.
Opierajúc sa o vykonané dôkazy vyhodnotené vyššie súd ustálil ako krajinu obvyklého pobytu
maloletého bezprostredne pred jeho premiestnením matkou na územie Slovenskej republiky Českú
republiku.

25. Ad b) či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu:
Podľa článku 5 Dohovoru sa opatrovníckym právom rozumejú práva týkajúce sa osobnej starostlivosti
o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Pokiaľ ide o výklad opatrovníckeho práva, súd má
za to, že ide o právo, resp. možnosť a súčasne povinnosť rodiča realizovať výchovu maloletého dieťaťa

a týmto spôsobom participovať na jeho výchove a starostlivosti. Z predložených listinných dôkazov,
rodného listu maloletého a zo zhodných skutočností uvádzaných vo výpovedi oboch rodičov vyvodil
konajúci súd jednoznačný záver, že ide o dieťa, ku ktorému nadobudli a vykonávajú opatrovnícke
práva obaja rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletému zo zákona, toto opatrovníckeprávo aj riadne vykonával, spoločne s matkou a to kontinuálne od narodenia dieťaťa až do doby jeho
premiestnenia na územie Slovenska. Matka nadobudnutie opatrovníckeho práva otcom a jeho výkon
nerozporovala. Aj sama matka potvrdila tvrdenia otca, že výživu dieťaťu zabezpečoval výlučne otec zo

svojho príjmu (aj keď si vo svojich tvrdeniach protirečila a v tejto otázke súd zjavne zavádzala, počas
svojej výpovede na pojednávaní priznala, že v danom čase žiaden príjem nemala a výživu dieťaťa za
pomoci rodinných príslušníkov dieťaťa zabezpečoval zo svojho príjmu otec). Dieťa otec sprevádzal na
lekárske ošetrenia, zastupoval pri vybavovaní úradných vecí pred príslušnými orgánmi, zabezpečil mu
zdravotné poistenie a detského lekára. Matka rozporovala výlučne kvalitu osobnej starostlivosti zo strany

otca, resp. mieru rozsahu podieľania sa otca na osobnej starostlivosti o dieťa. Okolnosti týkajúce sa
kvality starostlivosti sú však vo vzťahu k návratovému konaniu, ktoré ako už bolo vysvetlené vyššie,
nie je konaním opatrovníckym, ale konaním predbežným, v ktorom je potrebné ustáliť výlučne otázku
jurisdikcie nad maloletým dieťaťom, irelevantné.
Súd vychádzal zo zhodných vyjadrení rodičov aj pri zistení, že otcovi nebolo opatrovnícke právo
v minulosti súdom Slovenskej republiky, resp. iného štátu, resp. iným orgánom obmedzené, ani odňaté.

Konanie o úprave práv a povinností k maloletému sa podľa tvrdení účastníkov má viesť na Okresnom
súde Trebišov sp. zn. 16P/57/2025 a zároveň na Mestskom súde Brno sp. zn. 84Nc/28/2025, ani
v jednom z týchto konaní súd doposiaľ nevydal rozhodnutie vo veci samej.
Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho,
pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého dieťaťa, keďže žiaden

z rodičov nebol pozbavený svojho práva realizovať opatrovnícke právo k maloletému.

26. Ad c) či bola dodržaná lehota pre realizáciu návratu a ak nebola, či sa dieťa s novým prostredím zžilo:
Vychádzajúc zo zhodných tvrdení oboch rodičov má súd za preukázané, že k neoprávnenému
premiestneniu maloletého na územie Slovenskej republiky došlo dňa 24.3.2025, pričom otec návrh na

začatie konania o nariadenie návratu dieťaťa podal dňa 28.4.2025. Z uvedeného je zrejmé, že návrh
otca na nariadenie návratu maloletého do Českej republiky bol podaný v lehote jedného roka, a preto
nebolo v tomto konaní potrebné preukazovať, či sa dieťa zžilo s novým prostredím.

27. Ad d) či matka disponovala súhlasom, resp. následným zmierením sa otca s premiestnením, resp.

zadržaním maloletého mimo krajiny obvyklého pobytu:
Matka súhlas otca s premiestnením, resp. jeho následné sa zmierenie s premiestnením v konaní
v konečnom dôsledku síce tvrdila, avšak nepreukázala, vo svojich tvrdeniach si protirečila a súd má za
to, že z jej výpovede jasne vyplynulo, že tento súhlas vopred od otca udelený nemala a nemohla ho
ani predpokladať.

Opätovne vychádzajúc zo zhodných vyjadrení účastníkov má súd za preukázané, že otec matke neudelil
výslovný, ani konkludentný súhlas na premiestnenie maloletého dieťaťa na územie iného štátu. Tvrdenia
matky, že otec ju pri ich poslednej hádke vyhadzoval zo spoločnej domácnosti neobstoja, pretože sama
uviedla, že otec „do 10 minút zmenil názor a už s jej odchodom nesúhlasil“. Matka uviedla, že otca
o svojom odchode vopred neinformovala, súhlas od neho nežiadala, o odchode dieťaťa z územia Českej

republiky nemal vedomosť. Z takéhoto konania matky, ani otca nemožno v žiadnom prípade vyvodiť
otcov súhlas s premiestnením dieťaťa na územie iného štátu.
Matka ďalej netvrdila ani konanie otca, z ktorého by bolo možné odvodiť, že sa s uvedeným
premiestnením následne zmieril. Matka tvrdila nezáujem zo strany otca o dieťa po jej odchode, avšak
zároveň priznala, že s otcom odo dňa 24.3.2025 nie je doposiaľ v žiadnom kontakte. Otec nemal

vedomosť o tom, kde sa matka a dieťa nachádzajú, a teda objektívne nemal možnosť za dieťaťom
vycestovať. Zo samotného podania návrhu na začatie tohto konania možno v ďalšom odvodiť, že otec
sa s premiestnením a zotrvaním dieťaťa na území Slovenska nezmieril.

28. Ad e) či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu:

Súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho navrátením preukáže, že existuje
vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol
do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade bolo na matke, aby predmetné skutočnosti tvrdila a súčasne
preukázala. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu
nesie osoba únoscu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 176/2015, ako
aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018, z ktorých vyplýva: „Výnimky v zmysle čl. 13
písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate
idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnenýchprípadoch. Ujma, ktorá je relevantná, ako dôvod pre nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho
obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa nútene
mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a

týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné negatívne
dopadyrodičovskýchnezhôdnadieťa.Prirozhodovaníonávrhunanariadenienávratudieťaťadomiesta
jeho obvyklého pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo
ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe
vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo

dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je
vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom....“
Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej, či fyzickej ujme (v originálnom
znení „grave risk of harm“), ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol,
že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné, či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou
situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa,

alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre
život nevyhnutných základných predpokladov - strava, ošatenie, bývanie a pod..
V kontexte s uvedeným výkladom vo vzťahu k tvrdeniam matky súd zdôrazňuje, že v čase rozhodovania
súdu o návrhu otca žiadna hrozba zistená nebola. Je nesporné, že medzi rodičmi je eskalovaný
partnerský konflikt. Matka tvrdila v konaní fyzické násilie otca voči nej, ktoré vyústilo do jej odchodu

zúzemiaČeskejrepublikybezdohodysotcommaloletého.Nazákladetýchtoskutočnostívšaknemožno
vyvodiť záver o opodstatnenosti odmietnutia nariadenia návratu maloletého, keďže aj z citovaných
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR jasne vyplýva, že podstatnou ujmou nie sú
samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Je potrebné taktiež poukázať na to, že
matka fyzické násilie zo strany otca voči nej v konaní nepreukázala. Neiniciovala lekárske ošetrenie,

nekontaktovala políciu, ani úrad sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže v Českej, či Slovenskej
republike. Do miesta bydliska otca sa aj po vycestovaní na územie Slovenska vždy dobrovoľne vrátila.
Matka nepresvedčila súd ani svojím tvrdením, že násilie otca bolo namierené proti dieťaťu. Toto tvrdenie
predniesla až na výslovný dopyt súdu v rámci svojej výpovede, pričom súd má za to, že tak závažné
skutočnosti by súdu signalizovala už pri prvej príležitosti sa k veci vyjadriť. Zároveň matka z tohto dôvodu

s dieťaťom nevyhľadala žiadnu pomoc, ani ochranu, čo sa javí nepochopiteľné vzhľadom na veľmi nízky
vek dieťaťa. Zároveň takéto konanie kohokoľvek voči dieťaťu nebolo zistené detským pediatrom dieťaťa,
ani orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže napriek tomu, že detského pediatra na problémovú
situáciu v rodine výslovne upozornila matka matky a tento následne signalizoval, že bude dieťa pozorne
monitorovať. Vychádzajúc z týchto skutočností, ako aj z povahy výpovede a obrany matky v konaní,

ktorá obsahovala mnoho protichodných a zavádzajúcich tvrdení súd vyhodnotil takéto tvrdenie matky
ako nedôveryhodné, účelné a nepreukázané. Matkou verbalizovaná obava, že do budúcna by sa tento
stav mohol zmeniť a násilie by sa mohlo obrátiť voči maloletému, nebola podložená žiadnymi matkou
tvrdenými, ani súdom zistenými skutočnosťami, a teda nemôže predstavovať záver o priamo hroziacom
nebezpečenstve maloletému dieťaťu zo strany otca. Iné nebezpečenstvo, ktoré by dieťaťu návratom

hrozilo sa súdu nepodarilo zistiť. Návratom maloletého má dieťa zabezpečené v krajine obvyklého
pobytu bývanie (v súčasnom byte otca v meste Brno), výživu (zo strany otca, ktorého pracovný pomer
trvá), osobnú starostlivosť (zo strany matky, u ktorej vzhľadom na vek dieťaťa súd predpokladá, že
v prípade nariadenia návratu sa vráti spolu s dieťaťom, resp. aj zo strany otca, ktorý sa zaviazal túto
dieťaťu poskytovať v prípade jeho návratu), zdravotnú starostlivosť. Súd má za to, že matke nič nebráni

vrátiť sa spolu s dieťaťom do mesta Brno, kde preukázateľne dlhší čas žila, istý čas pracovala, kde jej
otecviezabezpečiťbývanieazaviazalsaposkytnúťpomocpririešenísociálnejpomociodštátuvoforme
dávok.Súdpoukazujeajnato,ženaúzemíSlovenskejrepublikybolnávrhnapriznaniematerskejdávky,
či prídavku na dieťa matke zamietnutý a tento jej bude poskytovaný práve na území Českej republiky,
čo ešte viac zdôrazňuje viazanosť dieťaťa na toto miesto jeho obvyklého pobytu.

V neposlednom rade, v súlade s citovanou judikatúrou súd zdôrazňuje, že tunajšiemu súdu
rozhodujúcemu o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo mohlo byť dieťa
spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine obvyklého pobytu. Iba súdom v mieste
obvyklého miesta pobytu dieťaťa prináleží právo skúmať rodinnú situáciu, čo je aj v súlade s európskou
judikatúrou a výkladom.

29. V súlade so všetkými vyššie uvedenými dôvodmi a úvahami súdu má súd za to, že sú dané dôvody
stanovené Dohovorom pre nariadenie návratu maloletého do Českej republiky, preto podanému návrhu
v plnom rozsahu vyhovel.30. Súd návrh otca na vyhlásenie predbežnej vykonateľnosti rozhodnutia zamietol z dôvodu, že mal
za to, že takýto návrh nezodpovedá článku 27, bod 6. Nariadenia, a teda návrat dieťaťa pred vydaním

rozhodnutia o prípadnom opravnom prostriedku nie je v jeho najlepšom záujme. Súd má za to, že ako
matka, tak aj otec potrebujú nevyhnutne potrebný čas na zabezpečenie podmienok pre návrat dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu, keďže ide o dieťa veľmi nízkeho veku, ktorého presun do inej krajiny je
potrebné riadne naplánovať a pripraviť. Súd poukazuje na článok 24 bod 3. Nariadenia, podľa ktorého
okrem prípadov, keď tomu bránia výnimočné okolnosti, vydá súd vyššieho stupňa rozhodnutie najneskôr

do šiestich týždňov od momentu, keď sa uskutočnili všetky procesné kroky potrebné na to, aby súd
mohol na pojednávaní alebo bez nariadenia pojednávania preskúmať opravný prostriedok. Teda aj
časový priestor pre rozhodnutie odvolacieho súdu o prípadne podanom opravnom prostriedku je úzky,
čím je zabezpečená rýchlosť tohto konania a návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a nedôjde
k poškodeniu záujmov dieťaťa, ani k narušeniu jeho vzťahu s otcom dlhodobým odlúčením ani v prípade
podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu.

31. Súd návrh matky na vykonanie dôkazu – výsluch rodičov matky – zamietol, keďže po vykonaní
vyššie popísaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní neostali neobjasnené skutočnosti, ktoré
by potreboval ozrejmiť vykonaním predmetného výsluchu. Inými slovami, na rozhodnutie o predmete
konaniapovažovalsúdvykonanédokazovaniezapostačujúceaprirešpektovanírýchlostitohtokonania,

ako aj základného princípu účelnosti vykonávaných dôkazov a zabezpečovania hospodárnosti konania
považoval vykonanie takéhoto dôkazu za nadbytočné a nepotrebné.

32. O trovách konania rozhodol súd na základe § 52 a 57 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len
CMP) na návrh navrhovateľa – otca.

Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 57 CMP, o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd
len na návrh.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa doručenia na
Mestský súd Košice.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému uzneseniu
smeruje, v čom sa postup alebo rozhodnutie súdu považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho

sa dovolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav
veci.
Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.