Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211213996
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1211213996.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a Mgr. Miroslava Šeptáka v spore žalobkyne SAT spol. s r.
o., Martin, M. R. Štefánika 16, IČO: 30 228 077, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária BURIK
s.r.o.,Martin,NámestieS.H.Vajanského2,IČO:52804364,protižalovanejSlovenskejrepublikevmene
ktorej koná Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Bratislava, Chlumeckého 2, IČO:
00 166 260, o náhradu škody vo výške 6 306 747 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 16C/6/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 25. januára 2023 sp. zn. 2Co/11/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 16C/6/2011 - 765 zo 17.
februára 2022 zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 1 866 253 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 1 825 873 eur od 30. mája 2008 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu o zaplatenie
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zamietol; žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou po jej opakovanej zmene, domáhala
náhrady škody z titulu ušlého zisku za obdobie od 12. septembra 1995 do 18. januára 2021 v sume 3
417 442 eur, za obdobie od 19. januára 2021 do 22. marca 2021 (63 dní x 365,90 eura denný zisk) vo
výške 23 052 eur, t. j. celkom vo výške 4 440 494 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 4 440 494 eur od 2. júna 2011 až do zaplatenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1
000 000 eur. Podaním doručeným súdu dňa 23. júna 2021 následne špecifikovala, akým nezákonným

úradným postupom a akými nezákonnými rozhodnutiami žalovanej jej bola spôsobená škoda, ktorej
náhradu si v konaní uplatnila a to konkrétne za nezákonný vklad zmluvy o zriadení záložného práva č. V
983/94, nezákonný vklad kúpnej zmluvy č. V 1294/1995, nezákonný vklad kúpnej zmluvy č. V 187/2005,
nezákonný postup spočívajúci v zápise plomby na LV č. XXXX po tom, ako bola žalobkyňa zapísaná
na podklade rozsudku Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/115/2004 ako vlastník
spornýchnehnuteľností,nezákonnýpostupspočívajúcivovýmazežalobkyne zLVč.XXXXdňa29.mája
2008, za zápis neplatnej kúpnej zmluvy č. V 1601/2005 v prospech spoločnosti SUAR. s. r. o., nezákonný

vklad kúpnej zmluvy č. V 1601/2005 z 29. mája 2008, nezákonný vklad kúpnej zmluvy č. V 26542/2008
z 5. augusta 2008, nezákonný vklad kúpnej zmluvy č. V 5061/2008 z 15. októbra 2008, nezákonný zápis
zo 7. marca 2013 na LV č. XXXX - osvedčenie o priebehu vykonania dobrovoľnej dražby, nezákonnýpostup spočívajúci v nevyhovení žiadosti žalobkyne o spätný zápis vlastníckeho práva na podklade
rozhodnutia vydaného Okresným súdom Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/19/2008.

1.2. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 12. septembra 1995 žalobkyňa zastúpená záložným
veriteľom Moravia Banka, a. s., Frýdek Místek, ako predávajúca a obchodná spoločnosť v tom čase
vystupujúca pod obchodným menom MOBA REAL, a. s., neskôr pod obchodným menom M- REAL,
a. s., Žilina, Slnečné námestie 3471, IČO: 31 635 865, ako kupujúca podpísali kúpnu zmluvu, ktorej
predmetom boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. S. a to pozemok parcelného č. XXX, o

výmere 1381m2, zastavané plochy a nádvoria, a budova súpisného č. XXXX, postavená na pozemku
parcelného č. XXX, zapísané na LV č. XXXX Správy katastra Martin. Záložný veriteľ Moravia Banka
a. s. z úverovej zmluvy z 12. júna 1993 realizoval predmetnou kúpnou zmluvou záložné právo podľa
podmienok dohodnutých v zmluve o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam uzatvorenej
dňa 18. februára 1994 evidovanej pod č. V 983/94. Podľa uvedenej zmluvy sa záložný veriteľ Moravia
Banka, a. s. Frýdek Místek, pobočka Žilina, Bottova č. 7, IČO: 00 621 064, a záložca - žalobkyňa

dohodli, že úver poskytnutý spoločnosťou Moravia Banka, a. s. Žilina podľa zmluvy o úvere z 21. júna
1993 dlžníkovi - žalobkyni vo výške 15 000 000 Sk spolu s príslušenstvom, vrátane tej čiastky, ktorá
sa stane súčasťou úveru v dôsledku prirastania úrokov k istine, sa zaisťuje touto zmluvou. Predmetom
záložného práva bola sporná nehnuteľnosť s hodnotou podľa znaleckého posudku vo výške 35 888
756 Sk. Podľa čl. III. bodu 4 zmluvy o zriadení záložného práva z 18. februára 1994 sa zmluvné

strany dohodli, že pokiaľ dlžník nesplní svoje záväzky z uvedenej zmluvy o úvere riadne a včas, môže
záložný veriteľ založenú nehnuteľnosť predať na verejnej dražbe alebo priamym predajom za cenu,
akú uzná záložný veriteľ za vhodnú, najmenej však za 50 % z ceny určenej znaleckým posudkom
podľa platných oceňovacích noriem. Podľa čl. III bodu 5 ods. 4 tejto zmluvy bol záložný veriteľ povinný
písomne upozorniť záložcu a dlžníka na zamýšľaný výkon záložného práva aspoň 15 dní vopred. Ak

záložný veriteľ v tejto lehote nedostane správu o splnení záväzku, vrátane príslušného dokladu, môže
predať založenú nehnuteľnosť spôsobom uvedeným v bode 4 zmluvy. Pri podpise zmluvy za záložného
veriteľa konal riaditeľ pobočky F.. F. V. a za záložcu F.. N. S., konateľ. Podľa výpisu z obchodného
registra v čase podpisu zmluvy o zriadení záložného práva boli za žalobkyňu - záložcu oprávnení
konať konatelia F.. S. P. a F.. N. S. v období od 17. novembra 1993 do 9. februára 1995, spôsobom,

že spoločnosť zastupujú a za ňu podpisujú konatelia, každý samostatne, okrem obchodných vzťahov
presahujúcich v každom jednotlivom prípade 1 000 000 Sk, kde konajú a podpisujú konatelia spoločne
v období od 1. decembra 1993 do 9. februára 1995. Podľa zmluvy o úvere reg. č. 805/1/006/S/93 z
21. júna 1993 sa veriteľ Moravia Banka, a. s., Žilina, Bottova 7, zaviazal poskytnúť žalobkyni ako
dlžníkovi úver vo výške 15 000 000 Sk s čerpaním v čiastkach a s poslednou čiastkou čerpania najneskôr

do 31. augusta 1993. Poskytnutý úver sa dlžník zaviazal splatiť v splátkach do 20. júna 1997, kedy
mal byť vyplatený celý poskytnutý úver. Podľa čl. II. bolo dohodnuté zaistenie úveru o. i. aj zmluvou
o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam. Doklady o zaistení úveru boli prílohou tejto
zmluvy a tvorili ich neoddeliteľnú súčasť. Dňa 20. januára 2005 bola podpísaná kúpna zmluva medzi
predávajúcou M- REAL, a. s., zastúpenou záložným veriteľom LEGURA, s. r. o., Žilina, Hálkova, IČO: 31

730 752, a kupujúcou MISTA, s. r. o., Žilina, Hálkova 3, IČO: 36 403 776, predmetom ktorej boli sporné
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, na základe ktorej predávajúca nadobudla sporné nehnuteľnosti,
ktorej vklad bol povolený Správou katastra Martin pod č. V 1294/95, od pôvodného veriteľa Moravia
Banka, a. s. Podľa uvedenej kúpnej zmluvy mala predávajúca - M-REAL, a. s. uhradiť kúpnu cenu
pôvodnému záložnému veriteľovi v splátkach a pohľadávka pôvodného záložného veriteľa zostala

zabezpečená záložným právom zapísaným na LV č. XXXX Správy katastra Martin pod č. V 1294/95 -
629/95. Keďže predávajúca ako dlžník svoj záväzok z uvedenej kúpnej zmluvy riadne a včas veriteľovi
nesplnila, záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva podľa čl. III. zmluvy o zriadení záložného
právaknehnuteľnostiam.Nazákladeuzatvorenejzmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiam,
ktorej vklad bol povolený Správou katastra Martin pod č. V 983/94, záložný veriteľ predal záloh priamym

predajom touto zmluvou. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že dňa 13. mája 2005 bola podpísaná zmluva
o predaji časti podniku medzi predávajúcou MISTA, s. r. o. a kupujúcou SUAR, s. r. o., IČO: 36 429
252, o predaji odštepného závodu predávajúcej zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Žilina
v oddelení: Sro, vl. č. 13403/L, s názvom MISTA, s. r. o., odštepný závod, Martin, M.R. Štefánika
16, ktorej vklad bol povolený pod č. V 1601/2005. Podľa čl. II uvedenej zmluvy sa predávajúca

zaviazala touto zmluvou previesť na kupujúcu vlastnícke právo ku všetkým nehnuteľným veciam, k iným
právam a k majetkovým hodnotám, ktoré slúžia na prevádzkovanie časti podniku špecifikovanej v bode
1.1. tejto zmluvy. Podľa čl. II. bodu 2.2 tejto zmluvy sa predávajúca zaviazala previesť na kupujúceho
vlastnícke právo okrem iného k nehnuteľnostiam zapísaným Správou katastra Martin pre k. ú. S. naLV č. XXXX podľa špecifikácie, ktorá tvorí prílohu tejto zmluvy. Vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo
zapísané v prospech spoločnosti MISTA, s. r. o. v celosti. Dňa 2. júna 2008 bola podpísaná kúpna zmluva
medzi predávajúcou - spoločnosťou SUAR, s. r. o. a kupujúcou - spoločnosťou ORAVA SPÓLKA Z

ORGANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCIA, Poľsko, Towarowa 6, 42-600 Tarnowskie Góry, Vojvodstvo
Ilšskie, KRS: 0000225001, REGION: 015862247, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, ktorej
vklad bol povolený pod č. V 2652/2008 dňa 5. augusta 2008.

1.3. Rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5C/115/04-80 zo 7. septembra 2005 bolo určené, že

žalobkyňa je výlučným vlastníkom budovy súpisného č. XXXX postavenej na pozemkoch parcelného
č. XXX a č. XXX o výmere 1 381m2, zastavaná plocha nachádzajúcich sa v k. ú. S., zapísaných
na LV č. XXXX Správy katastra Martin. Podľa výpisu z LV č. XXXX bolo k 2. februáru 2005 v katastri
nehnuteľností zapísané vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech spoločnosti MISTA, s.
r. o. v celosti. Z rozhodnutia Správy katastra Martin z 29. mája 2008 súd prvej inštancie zistil, že od
16. mája 2005 sa viedlo pod č. V 1601/2005 konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľnostívovecispoločnostiMISTA,spol.s.r.o.aspoločnostiSUAR,s.r.o.,atoknehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXXX ako stavba súpisného č. XXXX, postavená na pozemkoch parcelného č.
XXX a č. XXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1 381m2 , a to na základe zmluvy o predaji
časti podniku z 1. mája 2005, uzatvorenej medzi spoločnosťou MISTA, s. r. o. a spoločnosťou SUAR,
s. r. o.. Právne účinky vkladu podľa zmluvy o predaji časti podniku z 1. mája 2005 nastali dňa 29. mája

2008. Do povolenia vkladu bolo vkladové konanie vedené pod č. V 1601/2005 prerušené rozhodnutím
Správy katastra Martin z 21. júla 2005 do právoplatného skončenia konania o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, vedeného na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 10C/87/2005. Ďalej rozhodnutím z 5. septembra 2005 do právoplatného skončenia konania o
oprave chyby č. L. XXXX/XXXX v súvislosti s B. XXX/XXXX, a rozhodnutím z 29. novembra 2005 podľa

§ 31a písm. a) Katastrálneho zákona do právoplatného skončenia konania o predbežnej otázke, ktorá
mala význam pre rozhodnutie o vklade, ktoré bolo rozhodnutím z 10. februára 2006 zamietnuté podľa §
31 ods. 3 Katastrálneho zákona. K 27. januáru 2006 bolo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
zapísané na LV č. XXXX Správy katastra S. v prospech žalobkyne.

1.4. Rozsudkom Okresného súdu Martin vo veci sp. zn. 18Cb/277/2007- 868 z 26. novembra 2011 bolo
určené, že všetky kúpne zmluvy o prevode nehnuteľností - budovy súpisného č. XXXX, postavenej na
pozemku parcelného č. XXX na ul. M. R. Štefánika, Martin a na pozemku parcelného č. XXX o výmere
1381 m2 , zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č. XXXX, nachádzajúce sa v k. ú. S., Správy
katastra Martin sú neplatné. Z rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21C/19/2008-106 z 8. decembra

2015 súd prvej inštancie zistil, že prevody sporných nehnuteľností pokračovali aj potom, ako ich vlastnila
spoločnosť NOVALIS, s. r. o. Ďalším vlastníkom na základe dražby bola spoločnosť AVEC BUILDING,
s. r. o. a následne na základe kúpnej zmluvy spoločnosť T-systém, s. r. o. Napokon súd prvej inštancie
poukázal na katastrálne konanie vedené Správou katastra Martin pod č. V 187/2005 so záverom, že
všetky súvisiace konania týkajúce sa vlastníckeho práva evidovaného k nehnuteľnostiam vedeným na

LV č. XXXX k. ú. Martin, sa museli ukončiť v poradí, v akom boli na liste vlastníctva vyznačené plomby,
resp. o vrátení vlastníckeho práva na pôvodného vlastníka na základe rozhodnutia súdu.

1.5. Z dôvodu späťvzatia žaloby súd prvej inštancie konanie sčasti o zaplatenie 1 866 253 eur istiny s
príslušenstvom zastavil v súlade s ustanoveniami § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

1.6. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 9 ods.1 prvej vety, § 10, §
18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nezákonným postupom v znení účinnom do 30. júna 2003 (ďalej len ,,zákon č. 58/1969 Zb.“), § 3 ods.

1, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra
2012 (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 až 3, § 27 ods. 1 a 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013. Konštatoval, že nárok na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je upravený v zákone č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od

1. júla 2004, resp. v zákone č. 58/1969 Zb. v znení účinnom do 30. júna 2004, pričom v oboch týchto
zákonoch je stanovená povinnosť poškodeného nárok na náhradu škody vopred predbežne prerokovať
s príslušným orgánom štátu. V zákone č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu, nie
vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu. To znamená, že pred eventuálnym uplatnením právana náhradu škody na súde je potrebné najprv požiadať orgán, ktorý koná v mene štátu ako nositeľa
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o náhradu škody. Až keď príslušný orgán
nárok na náhradu škody neuspokojí, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde. S

účinnosťou od 1. januára 2013 bolo do zákona č. 514/2003 Z. z. doplnené zákonom č. 412/2012 Z. z.
ustanovenie § 16 ods. 4 veta druhá, v zmysle ktorého pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Keďže zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahoval žiadne prechodné ustanovenia, predmetné
ustanovenie sa aplikuje aj v konaniach začatých pred účinnosťou tohto zákona. K rovnakému záveru

však bolo možné podľa názoru súdu prvej inštancie dospieť aj za účinnosti pôvodnej právnej úpravy,
t. j. nová právna úprava účinná od 1. januára 2013 len výslovne stanovila to, čo implicitne vyplývalo
z pôvodnej právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2012. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
predbežne prerokovala svoj nárok žiadosťou z 1. decembra 2010 (v spise na č. l. 38). Listom z 19. mája
2011 (v spise na č. l. 51) žalovaná reagovala na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody v tom zmysle, že žiadosti nevyhovela. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody si žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie skutočnej škody vo výške 1 825 873 eur, v ktorej časti
vzala následne žalobu späť. Ďalej si uplatnila nárok na náhradu ušlého zisku za obdobie 25. januára
2005 do 26. januára 2006 vo výške 75 952 eur, a za obdobie od 29. mája 2008 do 30. novembra 2010
vo výške 138 617 eur, a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 eur.

1.7. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že právo na náhradu škody
spôsobenejprivýkoneverejnejmociorgánomverejnejmocisimožnouplatniťlenvtedy,akfyzickáosoba
aleboprávnickáosoba,ktorejvznikloajprávonavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,nemohladosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech na jej
úkor získal, a je povinný jej ho vydať, pričom dotknutá fyzická alebo právnická osoba musí preukázať, že

sa bez vlastného zavinenia nemohla domôcť vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky
na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca
má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, nie

je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to
existencia samotnej škody (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR zo 16. apríla 1985 sp. zn. 4
Cz 110/84, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júla 2021 sp. zn. 5Cdo/181/2019).

1.8. Žalobkyňa si z titulu náhrady škody uplatňovala nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku,
pozostávajúceho z ušlého nájomného za prenájom predmetnej nehnuteľnosti v období, keď žalobkyňa
nebola zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník týchto nehnuteľností. Medzi stranami pritom
nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti v tom období využívali resp. prenajímali tretie osoby,
ktoré boli postupne zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci týchto nehnuteľností. Žalobkyňa

bola do katastra nehnuteľností zapísaná ako vlastník na základe rozsudku Okresného súdu Martin
č. k. 17Cb/131/2014-415 z 30. septembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
14Cob/48/2020-806 z 28. januára 2021, pričom titulom nadobudnutia bola kúpna zmluva evidovaná pod
č. V 1564/93. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bola vlastníkom sporných nehnuteľností po celý čas
a tretie osoby využívali tieto nehnuteľnosti bez právneho titulu. Žalobkyňa sa v takom prípade mala

primárne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od týchto tretích osôb. Až v prípade, ak by sa
žalobkyňa nevedela bez svojej viny domôcť vydania bezdôvodného obohatenia, mohol by jej vzniknúť
nárok na náhradu škody voči štátu. Bolo pritom povinnosťou žalobkyne v tomto konaní tvrdiť a najmä
preukázať, že sa efektívnym spôsobom riadne a včas domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
voči týmto tretím osobám a že sa bez svojho zavinenia nemohla domôcť vydania tohto bezdôvodného

obohatenia. Z vyjadrení žalobkyne nebolo možné zistiť, či sa domáhala od povinných subjektov vydania
bezdôvodného obohatenia efektívnym spôsobom riadne a včas a účinnými prostriedkami. Naopak, z jej
vyjadrenia vyplynulo, že niektoré z konaní boli zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. V takom
prípade sa však žalobkyňa nemôže úspešne domáhať náhrady škody voči štátu. V kontexte uvedeného
preto súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom prípade nebol preukázaný základný predpoklad

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existencia samotnej škody.
Žalobkyňa však nepreukázala relevantným spôsobom ani výšku uplatneného ušlého zisku vo výške 3
440 494 eur. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech, prekazené zväčšenie alebo budúce
rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnostiprípadu, ktorý ale nenastal v dôsledku škodnej udalosti. Žalobkyňa v žalobe vychádzala z údajne
dohodnutejvýškynájomnéhosnájomcamivrokoch2003a2004,dôkazyotaktodohodnutomnájomnom
však nepredložila. Takto vyčíslený ušlý zisk však podľa názoru súdu prvej inštancie nezodpovedá

ekonomickej realite, keďže v ňom nie sú zohľadnené výdavky, ktoré by žalobkyňa určite vynaložila, ak
by predmetné nehnuteľnosti spravovala (energie, údržba a investície, poistenie, dane atď.). Neskôr v
priebehu konania výpočet ušlého zisku zmenila tak, že sa domáhala ušlého zisku za obdobie od 12.
septembra1995do22.marca2021vovýškeobvykléhonájomnéhozanebytovépriestoryvdanejlokalite
v meste Martin vo výške 8,70 Sk za 1 m2 na jeden deň. Keďže celková plocha nehnuteľnosti mala byť o

veľkosti1267m2,ušlýziskpodľažalobkynepredstavovalsumuvovýške11022,90Skresp.365,90eura
denne. Takto stanovený ušlý zisk však žalobkyňa riadne nezdôvodnila a najmä nepreukázala jeho výšku
relevantnými dôkazmi. I napriek predloženým zmluvám o nájme nebytových priestorov z 20. novembra
2000, z 31. augusta 2006 a z 1. augusta 1998, dodatku k zmluve o nájme nebytových priestorov z 1.
augusta 1998, súd prvej inštancie nepovažoval tieto dôkazy za dostatočné na preukázanie skutočnej
výšky ušlého zisku za celé uplatnené obdobie od 12. septembra 1995 do 22. marca 2021. V tejto

súvislosti podotkol, že pri výpočte ušlého zisku žalobkyňa opätovne nezohľadnila skutočnosť, že so
správou nehnuteľností, resp. s jej podnikateľským využitím napr. prenájmom nebytových priestorov sú
spojenénevyhnutnévýdavky,ktorébyakovlastník-správcanehnuteľnostivynaložilaktorébyznížilizisk
z nájomného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval neunesenie dôkazného bremena
ohľadom preukázania skutočnej výšky škody z titulu ušlého zisku.

1.9. K rovnakému záveru dospel súd prvej inštancie aj vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
nemajetkovejujmyvovýške1000000eur.Nároknanáhradu nemajetkovejujmyvpeniazochžalobkyňa
odôvodňovala tým, že nesprávnym úradným postupom žalovanej utrpela stratu povesti, dôvery jej
obchodných partnerov a noví obchodní partneri odstúpili od zmlúv z dôvodu, že na liste vlastníctva boli

vyznačené plomby. Stratou nehnuteľnosti žalobkyňa stratila svoju opodstatnenosť, keďže jej existencia
bola založená na prenájme tejto nehnuteľnosti. Žalobkyňa neuviedla žiadne ďalšie skutočnosti na
odôvodnenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a na jej preukázanie ani nenavrhla
vykonanie žiadneho dôkazu. Z príslušnej právnej úpravy pritom vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch sa uhrádza len v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, a ak nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v spoločenskom uplatnení. Skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadom spôsobenej nemajetkovej ujmy boli
nedostačujúce na to, aby súd prvej inštancie mohol posúdiť, či žalobkyni patrí aj náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch a v akej výške. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že ani vo vzťahu k
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné
bremeno.

2. Následne súd prvej inštancie posudzujúc ďalší predpoklad vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci a to príčinnú súvislosť, s odkazom na jej definíciu, ako vzťah
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) prechádza následku a vyvoláva
ho, ustálil, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi tvrdenými

nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnymi úradnými postupmi a vznikom škody. K uvedenému
poznamenal, že z vyjadrení strán vyplynulo, že ohľadom sporných nehnuteľností prebiehali dlhoročné
súdne spory medzi žalobkyňou a tretími osobami o určenie vlastníctva, resp. o určenie neplatnosti
právnych úkonov, či o vypratanie nehnuteľnosti, preto škoda mohla byť spôsobená aj najmä alebo iba
v príčinnej súvislosti s konaním týchto tretích osôb porušením ich povinnosti z ich strany. Tvrdenia

žalobkyne a navrhované dôkazy vyhodnotil súd prvej inštancie za nedostatočné pre prijatie záveru,
že nezákonné rozhodnutia resp. nezákonné úradné postupy boli priamou, bezprostrednou a ničím
neprerušenou príčinou vzniknutého následku ušlého zisku v majetkovej sfére žalobkyne. Napokon súd
prvej inštancie poznamenal, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť v civilnom sporovom
konaní ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie bolo pre nezákonnosť predtým zrušené

príslušným orgánom (R 35/1977). Objektívna zodpovednosť spojená s nesprávnym úradným postupom
predpokladá porušenie pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre postup orgánu verejnej moci
pri jeho činnosti, čiže vady v spôsobe vedenia konania. Ide spravidla o faktický zásah a nečinnosť,
ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí bezprostredne a vo vydanom rozhodnutí sa nepremietne.Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v rámci činnosti vedúcej k vydaniu
rozhodnutia, preto do úvahy prichádza len vtedy, ak ide o úkony úradného postupu, ktoré samy osebe k
vydaniu rozhodnutia nevedú alebo ak sa nesprávnosť postupu v rozhodnutí neprejaví. Pokiaľ ale orgán

verejnej moci zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje
podklady, dôkazy, hodnotí zistené skutočnosti, ktoré právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich
posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu
byť hodnotené len podľa ustanovení zákona o nezákonnom rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup

teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej moci
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe či
za iných okolností. Pokiaľ teda postup katastrálneho úradu (správy katastra, resp. okresného úradu,
katastrálneho odboru) vyústil do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu, chybné posúdenie predpokladov
a podmienok povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nepredstavuje nesprávny

úradný postup, ale nesprávnosť, nezákonnosť samotného rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2011 sp. zn. 6Cdo/115/2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo 4. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 170/2012).

2.1. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyňou predložené viaceré

rozhodnutia katastrálneho úradu neboli príslušným úradom zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť.Do úvahy neprichádzala žalobkyňou tvrdená ničotnosť rozhodnutí, ktorá v konaní nebola
preukázaná. Samotná skutočnosť, že prevodné zmluvy na podklade ktorých katastrálny úrad vykonal
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ktoré boli súdom určené za absolútne neplatné,
ničotnosť rozhodnutí katastrálneho úradu nezakladá.

2.2. Vo vzťahu k posúdeniu nesprávneho úradného postupu, súd prvej inštancie s poukazom na zistený
skutkový stav ustálil, že len výrok o určení vlastníckeho práv môže byť podkladom na vykonanie zápisu
dokatastranehnuteľností.Taktiežpríslušnýkatastrálnyúradniejeoprávnenývkonaníozáznamskúmať
zákonnosť vykonania dobrovoľnej dražby, ani platnosť zmluvy na podklade ktorej zápis do katastra

nehnuteľností vykonal. Vysporiadaním sa s uplatnenými námietkami žalobkyňou v spore, súd prvej
inštancie zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania existencie základných predpokladov zodpovednosti
za škodu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. januára 2023 sp. zn. 2Co/11/2022
rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil;
žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3.1. Odvolacísúdvodôvodnenískonštatoval,žesúdprvejinštanciesprávneustálil,ževkonaníonároku

na náhradu škody zo zodpovednostného vzťahu štátu pri výkone verejnej moci spočívalo dôkazné
bremeno v preukázaní vzniku škody na žalobkyni. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 16. apríla 1985, sp. zn. 4 Cz 110/84, ktoré rozhodnutie bolo publikované pod č. 4/1987 vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj z rozhodnutia sp. zn.
5Cdo181/2019 a z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) napr. sp.

zn. III. ÚS 361/09, II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013 vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci je zásadne nárokom subsidiárneho charakteru, podmienený tým, že poškodený sa
nemôže nápravy domôcť inak, čo znamená, že štát je až posledným dlžníkom. Inými slovami povedané,
ak poškodenému svedčí právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže uplatniť, nevzniká mu nárok na náhradu
škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Iba v prípade, že pohľadávku oprávnenému nie je možné

ako priamy nárok uspokojiť, vzniká oprávnenému škoda spočívajúca v znížení majetku, alebo v ušlom
zisku. Pre záver o faktickej nevymožiteľnosti nárokov od priameho dlžníka, teda k preukázaniu vzniku
škody, nie je nevyhnutné, aby žalobca najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní
a aby bol teda známy negatívny výsledok, ale je nevyhnutné preukázať tvrdenie, prečo je priama
pohľadávka nevymožiteľná, teda preukázanie nemajetnosti tejto osoby. V konaní nebolo sporným, že

od prvotnej zmeny vlastníctva založenej nehnuteľnosti túto mali v držbe, v užívaní tretie osoby, pričom
žalobkyňa v konaní tvrdila, že od týchto subjektov žiadala vrátenie istiny zodpovedajúcej majetkovému
vyjadreniu užívania nehnuteľnosti v rozhodnej dobe. Z podania žalobkyne zo 6. apríla 2017 je zrejmé,
že voči prvému nadobúdateľovi vlastníctva založenej nehnuteľnosti spoločnosti M-REAL, a. s. Martinsi žalobkyňa uplatnila za účelom vydania bezdôvodného obohatenia zádržné právo (č. l. 491 spisu),
preto bolo pre vec podstatným zistenie ako s predmetmi zádržného práva žalobkyňa naložila. V prípade
vyhlásenia konkurzu na spoločnosť MISTA, s. r. o, od ktorej žalobkyňa žiadala vydanie bezdôvodného

obohatenia žalobou na Okresnom súde Martin, vo veci vedenej pod sp. zn. 18Cb/228/2008 (č. l. 492
spisu), bolo podstatným zistenie ako na túto skutočnosť žalobkyňa zareagovala, pretože v takomto
prípade jej škoda voči štátu mohla vzniknúť až vtedy, ak ňou uplatnený nárok v rámci konkurzu
nebol uspokojený. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie založenej nehnuteľnosti v
období rokov 2008-2012 voči spoločnosti SUAR, s. r. o. a S. O. (č. l. 495 spisu) vedenej na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. 18Cb/145/2013 vzala žalobkyňa späť, pričom z obsahu tohto podania nie je
zrejmé, či dôvodom späťvzatia bola nemožnosť uspokojenia uplatneného nároku. Uvedené tvrdenia
žalobkyne nie sú objektívnymi dôkazmi o nemajetnosti dlžníkov, rovnako ani výzvy na plnenie voči
ďalším dlžníkom spoločnosti AVEC BUILDING, s. r. o, a spoločnosti T-systém, spol. s. r. o. (č. l.
502-505 spisu), pretože z nich nie je možné zistiť, či voči žalobkyni tieto spoločnosti neplnili pohľadávky
pre nemajetnosť. Pre nepreukázanie bezúspešnosti vydania bezdôvodného obohatenia žalobkyňou,

ako podmienky vzniku nároku na náhrady škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, nebolo potom vo veci rozhodujúcim faktické ustálenie výšky škody z titulu straty
ušlého zisku spočívajúceho v strate nájomného z nehnuteľnosti žalobkyňou navrhnutým znaleckým
dokazovaním.

3.2. Následne odvolací súd citujúc ustanovenie § 151b ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ďalej uviedol,
že súdom prvej inštancie bolo zistené, že zmluva o zriadení záložného práva z 18. februára 1994
bola právoplatným rozhodnutím Správy katastra Martin zavkladovaná a tým boli podľa ustanovenia §
151b ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vkladu boli splnené predpoklady pre vznik
záložného práva. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pri zriadení záložného práva na základe zmluvy

je potrebné rozlišovať právny dôvod nadobudnutia záložného práva a právny spôsob jeho nadobudnutia.
I keď zo zmluvy vznikajú ich účastníkom práva a povinnosti, k vzniku záložného práva podľa záložnej
zmluvy ešte nedochádza, vznik záložného práva totiž nastáva až účinnosťou záložnej zmluvy, k čomu
dochádza jej vkladom do katastra nehnuteľností. Podľa právnej úpravy účinnej ku dňu uzavretia a
zavkladovania záložnej zmluvy vznikalo k nehnuteľnostiam záložné právo nielen podľa platnej záložnej

zmluvy, ale aj na základe neplatnej záložnej zmluvy, ak vec bola odovzdaná záložnému veriteľovi a ten ju
prijal v dobrej viere, že záložca je oprávnený vec založiť (§ 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
ku dňu vkladu záložnej zmluvy). Z tohto právneho stavu vyplýva, že určenie neplatnosti záložnej zmluvy
ešte neznamená, že podľa takejto zmluvy záložné právo nemohlo vzniknúť. Vyslovenie neplatnosti
záložnej zmluvy, v podmienkach danej veci dokonca len prejudiciálne, lebo zaväzujúca je len výroková

časťrozhodnutiasúdu,nepotvrdzujeprávnyvzťahvznikuzáložnéhopráva,alelendanúzáložnúzmluvu.
I keď správa katastra mala pri svojom rozhodovaní skúmať právny titul, na základe ktorého záložca -
žalobkyňa pre účely získania úverovej istiny dala nehnuteľnosť do zálohy, nemá opomenutie správy
katastra v tomto smere, resp. (ne)správnosť vyhodnotenia právneho charakteru záložnej zmluvy, keď
iba v prípade obchodného vzťahu pri hodnote vyššej ako 1 000 000 Sk (33 193,92 eura) v mene

spoločnosti žalobkyne, mali konať dvaja konatelia určujúci význam, pretože z postupu správy katastra
pri rozhodovaní o vklade záložnej zmluvy nie je možné usudzovať dobrú vieru záložného veriteľa.
Predmetný postup nevypovedá nič o tom, ako záložný veriteľ pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného
práva postupoval resp. mal postupovať.

3.3. Za nesprávny preto považoval odvolací súd názor žalobkyne, že už z prejudiciálneho určenia
neplatnosti záložnej zmluvy je možné nepochybne vyvodiť aj neexistenciu záložného práva, a tým
nezákonnosť rozhodnutí správy katastra spojených so vznikom záložného práva, resp., že vklad
zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V 983/94 na príslušný list vlastníctva dňa 10. mája 1994 je
nulitným právnym úkonom. Nulita alebo ničotnosť právneho úkonu je dôsledkom vady, ktorá spôsobuje,

že právny úkon neexistuje, teda chýba niečo, čo by bolo spôsobilé dotknúť sa právnej sféry fyzickej
alebo právnickej osoby, a takéto rozhodnutie je postavené na úroveň nezákonného rozhodnutia. V
podmienkach danej veci, ale súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že rozhodnutie Správy katastra
Martin o vzniku záložného práva podľa záložnej zmluvy žalobkyne ako záložcu a záložného veriteľa
Moravia Banka a. s. z 18. februára 1994, nie je ničotným právnym úkonom, na ktorú argumentáciu

súdu prvej inštancie uvedenú v bode 54. jeho odôvodnenia odkázal. Uvedené pre danú vec znamená,
že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci je potrebné splniť zákonnú požiadavku zrušenia, resp. určujúceho vyslovenia
nezákonnosti rozhodnutia o vzniku záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V983/94, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. S. dňa 10. mája 1994, ktorá podmienka splnená nebola. Napokon
odvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobkyne, že správa katastra nesprávne pristúpila k
zápisom vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov, resp. rozsudkov súdov alebo notárskej zápisnice

vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, pretože rozsudky súdov znejúce na neplatnosť zmlúv, či už kúpnych
alebo aj zo záložných zmlúv, nie sú listinami potvrdzujúcimi právny vzťah. Do katastra nehnuteľností sa
nezapisujú samotné zmluvy, zapisujú sa či už vkladom alebo záznamom alebo naopak výmazom právne
vzťahy. V ďalšom odvolací súd odkázal na správnu a vyčerpávajúcu argumentáciu súdu prvej inštancie
uvedenú v bodoch 55. až 62. odôvodnenia.

3.4. Následne odvolací súd dôvodil, že v prípade, ak by aj v danom prípade bolo možné dospieť k
záveru, že zo strany správy katastra došlo k nezákonnému rozhodnutiu, toto rozhodnutie by bolo len
jednou z príčin, ktorá mohla viesť k vzniku škody. Je bežné, že sa kauzálneho deja zúčastňuje viac
skutočností, ktoré vedú k vzniku škody. Medzi takýmito skutočnosťami je však potrebné identifikovať
právne relevantnú príčinu vzniku škody. Z celého reťazca všeobecnej príčinnej súvislosti, v ktorom každý
jav má svoju príčinu, zároveň však je príčinou iného javu, treba sledovať len tie príčiny, ktoré sú dôležité

pre zodpovednosť za škodu. Musí ísť o skutočnosti podstatné, bez ktorých by k vzniku škody nedošlo. Ak
zostala pôvodná škodová udalosť tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť
sa neprerušuje. Podľa teórie príčinnej súvislosti je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa
všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej
udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny. Záložné právo slúži

na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia
je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci. Namietanou zmluvou o zriadení
záložného práva z 18. februára 1994, bola zabezpečená pohľadávka veriteľa Moravia Banka a. s. voči
žalobkyni ako dlžníkovi zo zmluvy o úvere reg. č. 805/1/006/S/93 z 21. júna 1993 (v spise na č. l. 6, 374,
376), preto škoda v podmienkach danej veci by bola spôsobená prvotne tým, že žalobkyňa si povinnosti

úverového dlžníka riadne neplnila. Pokiaľ by žalobkyňa dodržala podmienky úverovej zmluvy, neboli
by dané podmienky pre výkon záložného práva. V kontexte uvedeného odvolací súd podotkol, že na
základe uvedených dôvodov neboli splnené podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

3.5. K odvolacím námietkam týkajúcim sa uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy následne
uviedol, že aj keď s ohľadom na vyššie uvedené je posúdenie záverov súdu prvej inštancie vo
vzťahu k zadosťučineniu bezpredmetné, poukázal na to, že primerané zadosťučinenie sa poskytuje za
vzniknutúujmunemajetkovejpovahy,nieužvdôsledkuexistencienesprávnehoúradnéhopostupualebo
nezákonného rozhodnutia. Inak povedané, aby mohlo byť poskytnuté zadosťučinenie je potrebné, aby

poškodený tvrdil a aj preukázal, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného
rozhodnutia vznikla ujma nemajetkovej povahy, teda musí v konaní pred súdom prvej inštancie
predniesť tvrdenia o tom, v čom táto ujma spočíva a navrhnúť príslušné dôkazy podporujúce tieto
tvrdenia. Výsledky dokazovania v preskúmavanej veci nedávajú podklad pre prijatie záveru o splnení
týchto procesných povinností žalobkyňou. Žalobkyňa v odvolaní odvodzovala nemajetkovú ujmu od

poškodenia jej dobrého mena medzi podnikateľmi a obyvateľmi mesta Martin, ktorú argumentáciu
považoval odvolací súd za novú, neuplatnenú v konaní pred súdom prvej inštancie, preto v súlade s §
366 písm. c) CSP vyhodnotil tento prostriedok procesnej obrany ako neprípustnú novotu v odvolacom
konaní. Na záver poznamenal, že ďalšie uplatnené námietky neboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, ktoré ako vecne správne potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP, vrátane

súvisiaceho výroku o trovách konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade
s § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl. 17 Základných
princípov CSP.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“),

ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b)
CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietala prekvapivosť,
nedostatočné odôvodnenie, jasnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Dôvodila, že v súvislosti s posúdením vzniku záložného práva odvolacím súdom ide o
novú argumentáciu, ktorú považovala za prekvapivú, ku ktorej sa nemala možnosť vyjadriť. Zároveň

za prekvapivé považovala aj posúdenie podstatnej príčiny vzniku škody, s ktorým odôvodnením sa
nestotožnila. Tvrdila, že prvotnou príčinou, prečo vôbec mohlo dôjsť k výkonu záložného práva priamym
predajom majetku bol zápis neexistujúceho záložného práva, bez ktorého by ďalšie účelové prevody
po dobu viac ako 25 rokov vôbec nenastali. Ďalej dôvodila, že odvolací súd sa odmietol zaoberať jejargumentáciou ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za novotu. S uvedeným
názorom nesúhlasila, čím došlo k porušeniu jej práva na presvedčivosť odôvodnenia v extrémnej miere.
Zároveň namietala, že súdy nerozhodli o celom predmete konania teda o všetkých uplatnených tituloch.

Podľa názoru dovolateľky mal nesprávny procesný postup spočívať aj v nevykonaní dokazovania k
otázke preukázania ušlého zisku, i napriek predloženého návrhu na jeho vykonanie. Napokon tvrdila, že
nebolo rozhodnuté o zmene žaloby, ako aj, že odvolací súd vychádzal z odlišných dôvodov zamietnutia
žaloby ako súd prvej inštancie v posúdení otázky preukázania vzniku škody. Nestotožnila sa so záverom
odvolacieho súdu v posúdení otázky o vzniku záložného práva, z dôvodu nesplnenia úveru, ktorú

argumentáciu súdu považovala za uvedenú prvýkrát.

4.1. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 CSP
dovolateľka nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu v posúdení otázky vzniku záložného práva, podľa
ktorého podľa právnej úpravy účinnej ku dňu uzatvorenia a zavkladovania záložnej zmluvy vzniklo
k nehnuteľnostiam záložné právo nielen podľa platnej záložnej zmluvy, ale aj na základe neplatnej

záložnej zmluvy, ak vec bola odovzdaná záložnému veriteľovi a ten ju prijal v dobrej viere, že záložca
je oprávnený vec založiť. Zároveň poukázala na konštatovanie odvolacieho súdu, ktorý nepovažoval za
správny jej názor, spočívajúci v tvrdení, že už z prejudiciálneho určenia neplatnosti záložnej zmluvy
je možné nepochybne vyvodiť aj neexistenciu záložného práva, a tým nezákonnosť rozhodnutí správy
katastra spojených so vznikom záložného práva. Odvolací súd dôvodil, že v zmysle ním uvedenej

právnej úpravy v čase podpisu zmluvy, a to Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 278/1993 Z. z.
platného a účinného od 1. januára 1994 do 30. septembra 1994, záložné právo k nehnuteľnosti vzniklo,
a teda názor žalobkyne o neexistencii záložného práva neobstojí. Následne dovolateľka tvrdila, že
uvedeným právnym názorom odvolací súd založil prípustnosť a dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP spočívajúceho v riešení právnej otázky v znení, či „umožňovala právna

úprava Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 278/1993 Z. z. platného a účinného od 1. januára
1994 do 30. septembra 1994, resp. právnej úpravy Občianskeho zákonníka účinnej do 31. decembra
2002 vznik záložného práva podľa § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka odovzdaním dobromyseľnému
záložnému veriteľovi k nehnuteľným veciam“. S poukazom na judikát R 13/1999 uviedla, že odvolací súd
nesprávne právne vec vyložil v rozpore s rozhodovacou praxou, keďže judikatúra vykladá predmetné

ustanovenie tak, že prijatím veci odovzdanej dobromyseľnému veriteľovi bez súhlasu vlastníka alebo
inej osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné s iným právom, môže vzniknúť záložné právo
len k hnuteľnej veci. Neexistenciu záložného práva skonštatoval aj súd prvej inštancie v právoplatne
skončenom konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/277/2007. Otázka (ne)existencie záložného práva mala
pre tento spor význam, pretože z nej odvolací súd vyvodil konštatovanie, že neplatnosť záložnej zmluvy

so sebou v tomto prípade nenesie existenciu záložného práva, a teda nezákonnosť postupu Správy
katastra Martin, preto jej zodpovedanie má význam vo vzťahu k základu nároku na náhradu škody a
je pre toto konanie podstatným. K dobromyseľnosti záložného veriteľa, na ktorú odkázal odvolací súd,
dovolateľka namietala, že banka ako záložný veriteľ nemohla byť nikdy dobromyseľná, keďže spôsob
konania konateľov spoločnosti vyplýval z obchodného registra ako verejného zoznamu. Podľa názoru

dovolateľky vtomtoohľadedošloksvojvoľnémuposúdeniudobromyseľnostizáložnéhoveriteľa,pretože
nemohla existovať ani pochybnosť o nedobromyseľnosti banky.

4.2. K otázke posúdenia potreby zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť, dovolateľka uplatnila dovolací
dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, s vymedzením otázky v znení: ,,Má právoplatné rozhodnutie

súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli prevedené na základe absolútne
neplatnej scudzovacej zmluvy, neplatnej v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva, ktorá jej predchádzala, povahu vyslovenia nezákonnosti (zrušenia) rozhodnutia orgánu, ktorý
o vklade záložného práva rozhodoval, ak sa jednalo o vadu záložnej zmluvy, o ktorej orgán o
vklade záložného práva rozhodoval, a ktorú vadu záložnej zmluvy bol orgán katastra povinný z

úradnejpovinnostiskúmať“.Podľanázorudovolateľkyrovnakývýznamakozrušenierozhodnutiaorgánu
katastra pre nezákonnosť má aj rozhodnutie všeobecného súdu o určení vlastníckeho práva v prípade,
ak nezákonnosť rozhodnutia orgánu katastra spočívala v zavkladovaní absolútne neplatnej zmluvy,
avšak len vtedy, ak neplatnosť zmluvy spočívala v podmienke, ktorú bol orgán katastra povinný z úradnej
povinnosti skúmať. S poukazom na právny záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009, vychádzajúc zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
dôvodila, že správa katastra mala k dispozícii výpis z obchodného registra a teda pokiaľ by záložnú
zmluvu riadne preskúmala, nerozhodla by o nej obratom v ten istý deň, ale by zistila, že konatelia
museli konať dvaja. Rozsudkom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb/131/2014bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobkyne a rozhodnuté, že vlastnícke právo nadobudnuté
kúpnou zmluvou evidovanou pod č. V 1564/1993 nikdy nestratila. V danom prípade súd vychádzal z
posúdenia záložnej zmluvy ako absolútne neplatnej zmluvy, čo bolo už prejudiciálne konštatované v

právoplatnom rozhodnutí Okresného súdu Martin v rozsudku č. k. 18Cb/277/2007-868 z 25. novembra
2011, že záložné právo nevzniklo. Ak účinky záložnej zmluvy nenastali a výsledok v podobe zápisu
záložného práva bol zrušený, preto podľa presvedčenia dovolateľky bolo potrebné postupovať v súlade
s účelom zákona a nie prísne formálne. V kontexte uvedeného podotkla, že do úvahy by prichádzala
otázka dôvodnosti podania správnej žaloby proti rozhodnutiu správy katastra namiesto určovacej žaloby,

teda konkurencia týchto dvoch žalôb.

4.3. K obmedzenosti rozsahu uplatňovanej škody vo vzťahu k (ne)prerokovaniu jej uplatňovanej výšky,
dovolateľka vymedzila v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP
otázku v znení, či ,,Je možné aplikovať obmedzenie podľa § 16 ods. 4 druhá veta zákon č. 514/2003 Z.
z. v znení novely zákona č. 412/2012 Z. z. aj zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla pred účinnosťou

daného zákona“. Dôvodila, že obmedzenie nie je možné aplikovať s poukazom na ustanovenie § 27 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ zákon č. 58/1969 Zb. takéto obmedzenie neobsahoval, nebolo možné
dospieť k záveru, že bolo potrebné predbežne prerokovať základ nároku, resp. jeho právny dôvod.
Podľa názoru dovolateľky, súdy nesprávne aplikovali uvedené ustanovenie aj na zodpovednosť štátu
za škodu, ktorá vznikla pred účinnosťou daného zákona, čím vec nesprávne právne posúdili. Napokon

nesprávne právne posúdenie spočívalo malo spočívať aj v aplikácii iba podľa zákona č. 58/1969 Zb. V
tejto súvislosti dovolateľka zdôraznila, že došlo k zjavne nesprávnemu právnemu posúdeniu ostatných
titulov vzniku škody, keď nebol aplikovaný zákon č. 514/2003 Z. z., čím je daný dovolací dôvod v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP pre riešenie otázky, či ,,ak žalobca tvrdí viacero titulov nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným postupom (nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu), a za

situácie,akzasebounasledovaloviacnezákonnýchúradnýchpostupov(rozhodnutítohoistéhoorgánu),
posudzuje sa nárok na náhradu škody z každého postupu (rozhodnutia) zvlášť, a teda podľa zákona
účinného v čase, keď ku konkrétnemu nezákonnému postupu (rozhodnutiu) došlo, alebo sa posudzuje
podľa úpravy účinnej v čase prvého rozhodnutia ako prvého článku v reťazci“. Podľa názoru dovolateľky
bolo potrebné k splneniu podmienok nároku na náhradu škody pristupovať jednotlivo a hodnotiť každý

nárok zvlášť podľa úpravy platnej a účinnej v čase jeho vydania, resp. vykonania postupu. V tejto
súvislosti dodala, že nemožno opomenúť napríklad aj nesprávny úradný postup, vyjadrený Katastrálnym
úradom v Žiline v rozhodnutí sp. zn. Vo-35/2006-Le, keď uviedol, že priamym predajom v roku 2005
bolo druhýkrát realizované záložné právo evidované pod č. V 983/94, ktoré však v čase druhej realizácie
neexistovalo. Nesprávny procesný postup preto spočíval v tom, že po prvom priamom predaji toto

záložné právo nebolo vymazané. Dovolateľka v závere podotkla, že podstatným v danom prípade bolo,
že bez rozhodnutia správy katastra by nedošlo k zápisu nezákonného záložného práva a toto by
nemohlo byť vykonané, a teda by nebolo možné stratiť právne panstvo nad vecou. Z uvedeného teda
uzavrela, že bez konania štátu (správy katastra) by k obmedzeniu vlastníckeho práva nikdy nedošlo.
Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že posúdenie vzniku záložného práva v okolnostiach
predmetnej právnej veci nemalo zásadný právny význam. Podľa jej názoru by skôr zásadný právny
význam mohla mať otázka, či právoplatné rozhodnutie súdu o určení práva možno považovať
za rozhodnutie, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie okresného úradu,

katastrálneho odboru, resp. jeho právneho predchodcu o povolení vkladu. Podmienkou vzniku nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu je
totiž nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, resp. štátneho orgánu. V súvislosti s otázkou
nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody
poukázala na právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v rozsudku z 20. februára 2012,

sp. zn. 15Co/210/2011 v skutkovo a právne podobnom prípade. Podľa jej názoru rozhodnutie o určení
práva k nehnuteľnosti alebo o povinnosti vydať nehnuteľnosť nie je takým rozhodnutím, ktorým by bolo
zrušené alebo zmenené rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v konaní o návrhu na vklad, ako to
má na mysli zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. resp. v ustanovení § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. Taktiež uviedla, že ako účastník súkromnoprávneho vzťahu nie je právnickou

osobou. Nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž štát, okrem
prípadov, kedy je škoda spôsobená orgánmi územnej samosprávy. Je teda zrejmé, že rozhodnutia
súdov vo veci určenia práva k nehnuteľnostiam a vo veci povinnosti vydať nehnuteľnosti žalobkyni,
ktoré v tomto konaní predložila súdu, nie sú pre žalovanú záväzné. Preto je neakceptovateľné, abybolo pre žalovanú záväzné rozhodnutie súdu vydané v konaní, v ktorom nemala možnosť uplatňovať
prostriedky procesnej obrany, resp. v ktorom nemala vôbec žiadnu možnosť ovplyvniť jeho priebeh
a výsledok prostriedkami procesnej obrany. V tejto súvislosti zdôraznila, že zrušením alebo zmenou

rozhodnutia správneho orgánu, akým je aj okresný úrad, katastrálny odbor, či jeho právny predchodca,
je potrebné rozumieť zrušenie alebo zmenu rozhodnutia správneho orgánu v rámci správneho konania
na základe riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku sui generis (protest prokurátora) alebo
v rámci správneho súdnictva. Akýkoľvek iný výklad by viedol k vzniku nekonsolidovaného právneho
stavu. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti

a zrušenie nezákonného rozhodnutia. K otázke posúdenia príčinnej súvislosti uviedla, že z rozhodovacej
praxe súdov je zrejmé, že je potrebná priama, bezprostredná a nesprostredkovaná príčina škody,
nestačí, ak je iba sprostredkovaná príčina škody. Žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa aj k posudzovaniu
príčinnej súvislosti v tom zmysle, že namietané rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej moci musí
byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody. Argumentáciu odvolacieho súdu,
na ktorú poukázala dovolateľka nemožno označiť za novú a prekvapivú. K vyhodnoteniu možnosti

domôcť sa vydania bezdôvodného obohatenia od tretích subjektov žalovaná konštatovala, že žalobkyňa
sa mohla domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od tretích subjektov už aj pred vykonaním
zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý mal len evidenčné účinky (§ 5 ods. 2 Katastrálneho zákona).
Poukázala na skutočnosť, že v civilnom sporovom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia sa
mohla otázka vlastníctva príslušnej nehnuteľnosti riešiť ako otázka predbežná, pričom súd rozhodujúci

takýto spor by sa aj mohol odchýliť od stavu zápisov v katastri nehnuteľností ohľadom vlastníckeho
práva. K obmedzeniu rozsahu uplatňovanej škody vo vzťahu k (ne)prerokovaniu uplatňovanej výšky
škody považovala prezentovaný záver súdmi nižšej inštancie za vecne správny. Dôvodila, že už aj
pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., a to aj vo vzťahu k nároku na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 58/1969 Zb. platilo, že pri uplatnení nároku na

súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Uvedenému nasvedčuje aj dôvodová správa k zákonu
č. 412/2012 Z. z., podľa ktorej, ak právna úprava požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval
nárok, táto podmienka nemôže byť riadne splnená, ak poškodený požaduje iný rozsah nároku, ktorý si
uplatňujevrámcikonanianasúde.Ďalejnadoplnenieuviedla,žepodmienkapredbežnéhoprerokovania

nároku je splnená, len ak v oboch konaniach si poškodený uplatňoval nárok v rovnakom rozsahu a
z rovnakého titulu. Tvrdenie dovolateľky, že nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci podľa zákona č. 58/1969 Zb. možno uplatniť bez ohľadu na rozsah, v akom bol tento nárok
predbežne prerokovaný, a bez ohľadu na titul, ktorý bol pri predbežnom prerokovaní, popiera tým
zmysel a účel predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci. Uvedená argumentácia vychádza len z gramatického výkladu § 16 ods. 4 druhej vety zákona
č. 514/2003 Z. z., s ktorým výkladom žalovaná nesúhlasila. Podotkla, že je potrebné uplatniť aj ďalšie
druhy výkladu napr. systematický a teleologický výklad. K posúdeniu aplikovania zákona č. 58/1969 Zb.
a zákona č. 514/2003 Z. z. poznamenala, že právna úprava obsiahnutá v týchto právnych predpisoch
je do takej miery podobná, že určité drobné rozdiely medzi týmito právnymi predpismi nemôžu viesť

k vecne inému rozhodnutiu, než ako rozhodli súdy oboch inštancií. Podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgán štátu alebo jeho nesprávnym predpisom sú v
zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z. prakticky zhodné. Pokiaľ žalobkyňa namietala
nesprávnosť aplikovania iba zákona č. 58/1969 Zb., žalovaná k tomu zdôraznila, že jednotlivé časti
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nemožno vnímať izolovane, ale je potrebné ich vnímať v kontexte

celého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd vyslovil, že nárok žalobkyne je potrebné
posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko škoda, ktorej náhrady sa žalobkyňa domáhala, mala
vzniknúť primárne výkonom záložného práva, ktoré bolo zavkladované na základe zmluvy o záložnom
práve v roku 1994. Ak teda vnímame vyjadrenie odvolacieho súdu o správnosti aplikácie zákona č.
58/1969 Zb. zo strany súdu prvej inštancie v tomto kontexte, nemožno než konštatovať, že je správne. K

námietkenevykonaniaznaleckého dokazovaniažalovanáakcentovala,žetátonámietkaniejedôvodná.
Podľa jej názoru súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre riadne posúdenie veci. Osobitne zdôraznila, že žalobkyňa
nepreukázala existenciu nezákonných rozhodnutí, ktorými jej mala byť spôsobená škoda, ktorej náhrady
sa domáhala. Taktiež nepreukázala, že sa nemohla domôcť vydania bezdôvodného obohatenia od

tretích subjektov. Za nedôvodnú považovala námietku týkajúcu sa nerozhodnutia o zmene žaloby.
Konštatovala, že petitom žaloby je v zásade s určitou mierou zjednodušenia povedané návrh výroku
rozhodnutia súdu. Právny titul, o ktorý žalobkyňa opierala uplatňovaný nárok, sa do petitu neuvádza. Z
tohtohľadiskanemožnohovoriťozmenepetitu,skôrbysamalohovoriťozmeneskutkovéhozákladu,odktorého žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na náhradu škody. V závere dodala, že súdy sa dostatočne
vysporiadali aj s podaním žalobkyne z 18. januára 2021. Navrhla dovolanie zamietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené
podmienky podľa § 429 CSP, s nariadením termínu pojednávania verejného vyhlásenia rozhodnutia

v súlade s § 438 CSP v spojení s § 219 ods. 1 a ods. 3 CSP dospel k záveru, že dovolanie je sčasti
procesne prípustné, ale nedôvodné.
7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.
9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu

do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).
12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán

v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
13. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).
14. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala
prekvapivosť, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nerozhodnutie o zmene žalobného návrhu, v

hodnotení dôkazov, ako aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v posúdení
dôvodov uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako novotu.
15. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa v spore domáhala nároku na náhradu
škody z titulu ušlého zisku vo výške 3 417 442 eur za obdobie od 12. septembra 1995 do 18. januára2021, ušlého zisku za obdobie od 19. januára 2021 do 22. marca 2021 v sume 23 052 eur a nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 eur, t. j. celkom v sume 4 440 494 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % od 2. júna 2011 do zaplatenia z titulu zodpovednosti štátu za

nesprávny úradný postup Správy katastra Martin. Podaním z 23. júna 2021 žalobkyňa špecifikovala
nesprávny úradný postup, ktorý mal spočívať v nezákonnom vklade zmluvy o zriadení záložného práva
pod č. V 983/94, v nezákonnom vklade kúpnej zmluvy pod č. V 1294/95, č. V 187/2005, v zápise
plomby na LV č. XXXX po tom, ako bola zapísaná žalobkyňa ako vlastníčka sporných nehnuteľností
na podklade rozsudku Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/115/2004, vo výmaze

žalobkyne z LV č. XXXX dňa 29. mája 2008, v zápise neplatnej kúpnej zmluvy pod č. V 1601/2005
v prospech spoločnosti SUAR, s. r. o., v nezákonnom vklade kúpnej zmluvy č. V 1601/2005 z
29. mája 2008, v nezákonnom vklade kúpnej zmluvy pod č. V 26542/2008 z 5. augusta 2008, v
nezákonnom vklade kúpnej zmluvy pod č. V 5061/2008 z 15. októbra 2008, v nezákonnom zápise
osvedčenia o priebehu vykonania dobrovoľnej dražby zo 7. marca 2013 na LV č. XXXX a v nezákonnom
postupe, spočívajúcom v nevyhovení žiadosti žalobkyne o spätný zápis vlastníckeho práva na podklade

rozhodnutia vydaného Okresným súdom Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/19/2008. Žalobkyňa
žiadosťou z 1. decembra 2010 požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorej žalovaná nevyhovela, ktorú skutočnosť jej
oznámila listom z 19. mája 2011. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo uplatnenie nároku na náhradu
škody v rozsahu a ohľadne titulov, ktoré neboli predbežne prerokované so žalovanou z dôvodu, že

z titulu ušlého zisku si žalobkyňa uplatnila sumu vo výške 75 952 eur za obdobie od 25. januára
2005 do 26. januára 2006 a za obdobie od 29. mája 2008 do 30. novembra 2010 sumu vo výške
138 617 eur, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 eur. Ďalším dôvodom zamietnutia
žaloby bolo nepreukázanie existencie vzniku samotnej škody - ušlého zisku, ktorý mal pozostávať z
ušlého nájomného za prenájom spornej nehnuteľnosti v období, keď žalobkyňa nebola zapísaná v

katastri nehnuteľností ako vlastníčka. Medzi stranami nebolo sporné, že v uvedenom období prenajímali
nehnuteľnosti tretie osoby, ktoré boli postupne zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci týchto
nehnuteľností. Žalobkyňa bola zapísaná do katastra nehnuteľností na základe rozsudku Okresného
súdu Martin č. k. 17Cb/131/2014-415 z 30. septembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline z 28. januára 2021 sp. zn. 14Cob/48/2020. Žalobkyňa sa mala preto primárne domáhať

vydania bezdôvodného obohatenia od tretích osôb, ktoré sporné nehnuteľnosti využívali bez právneho
titulu. Až v prípade, ak by sa žalobkyňa nevedela bez svojej viny domôcť vydania bezdôvodného
obohatenia, mohol jej vzniknúť nárok na náhradu škody voči štátu. V kontexte uvedeného s poukazom
na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, súdy nižšej inštancie ustálili, že existencia
pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým

aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia
(sp. zn. 5Cdo/181/2019, 4 Cz 110/84, II. ÚS 165/2012). Z dôvodu nepreukázania bezúspešného
domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia, ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to existencia
samotnej škody. Zároveň bolo konštatované nepreukázanie existencie priamej príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy,
ktorá mala žalobkyni vzniknúť nesprávnym úradným postupom žalovanej, z titulu straty na povesti,
straty dôvery jej obchodných partnerov, ako aj z dôvodu odstúpenia od zmlúv z dôvodu vyznačenia
plomby na liste vlastníctva, súdy nižšej inštancie konštatovali neuvedenie žiadnych ďalších skutočností
preukazujúcich dôvodnosť uplatneného nároku, ako aj nenavrhnutie vykonania žiadneho dôkazu a tým

neunesenie dôkazného bremena. Odvolací súd na doplnenie k požadovanej náhrade nemajetkovej
ujmy uviedol, že primerané zadosťučinenie sa poskytuje za vzniknutú ujmu nemajetkovej povahy, nie
už v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia. Výsledky vykonaného
dokazovania nedávajú podklad pre prijatie záveru o splnení procesných podmienok žalobkyne. V tejto
súvislosti poznamenal, že v odvolaní žalobkyňa odvodzovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

od poškodenia jej dobrého mena medzi podnikateľmi a obyvateľmi mesta Martin, ktorú argumentáciu
považoval odvolací súd za novotu v odvolacom konaní, a preto ako neprípustný prostriedok procesnej
obrany v zmysle § 366 písm. c) CSP.
16. Vo vzťahu k namietanej prekvapivosti dovolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že odvolací
súd pred rozhodnutím vo veci samej, v súlade s § 382 CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie sa k

možnej aplikácii ustanovenia § 151b ods. 1 a 2, § 151d ods. 1 a § 151a Občianskeho zákonníka v
znení účinnom k 10. máju 1994 (v spise na č. l. 836), preto aplikáciu uvedených ustanovení v rámci
vysporiadania sa s uplatnenou odvolacou námietkou žalobkyne nemožno vyhodnotiť ako prekvapivú.Navyše na výzvu odvolacieho súdu strany reagovali samotnými podaniami (v spise na č. l. 837 a 841),
ku ktorej prezentovali svoje stanoviská.
17. O prekvapivé rozhodnutie ide v prípade, ak inštančne nadriadený spravidla odvolací súd úplne

alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní
účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných
skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania
predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii,
vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností. Prekvapivosť rozhodnutia

môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami
ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou
zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či
v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových
okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný
skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia (III. ÚS 52/2019 ).
18. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov

o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú uplatnený nárok. Hodnotenie dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ
v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,
normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov

robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).

19. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy
zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať
funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou
odôvodneniarozhodnutia,vktoromsúdstručne,jasneavýstižnevysvetľuje,ktoréskutočnostipovažoval
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá
zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením.
20. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave,

nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávnevyhodnotenieniektoréhodôkazu(sp.zn.
3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou
posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, pričom nedospel k záveru o
jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý

z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len ,,dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté
právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý

proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP), a
to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).

21. V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd v rozhodnutiach napr. sp.

zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018, 5Cdo/122/2019 vyslovil, že procesnému právu
strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch
rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak
neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým jeargument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, k overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz,
je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/
nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou.

Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada - tzv. opomenuté
dôkazy, takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,

ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

22. V preskúmavanej veci však o takýto prípad nejde, preto uplatnenú námietku týkajúcu sa
hodnotenia dôkazov a nevykonania navrhnutého znaleckého dokazovania, dovolací súd nepovažoval
za opodstatnenú. Navyše strany v spore pred vyhlásením dokazovania za skončené nemali ďalšie
návrhy na doplnenie dôkazov (v spise na č. l. 755). Z dôvodu nepreukázania bezúspešnosti vydania

bezdôvodného obohatenia žalobkyňou ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody z titulu
zodpovednosti štátu za škodu, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, nebolo vo veci rozhodujúcim
faktické ustálenie výšky škody z titulu ušlého zisku navrhovaným znaleckým dokazovaním. S uvedenými
závermi súdov nižších inštancií sa preto dovolací súd stotožnil.

23. K namietanému nerozhodnutiu o zmene žalobného návrhu dovolací súd uvádza, že z obsahu
spisu vyplýva, že súd prvej inštancie o návrhu rozhodol na pojednávaní konanom dňa 17. júna 2021
procesným uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu z 20. apríla 2021 (v spise na č. l. 719), ktorý
posúdením podľa obsahu v súlade s § 124 od. 1 CSP, bol totožný s návrhom na zmenu žalobného
petitu z 18. januára 2021 s upresnením nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku za obdobie od 19.

januára 2021 do 22. marca 2021 v sume 23 052 eur (63 dní x 365,90 eura denný zisk). Z uvedeného
dôvodu preto ani táto námietka nevykazuje existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

24. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu uvedenému súdmi nižšej inštancie dovolací súd
uvádza, že uplatnená námietka nie je dôvodná. V danom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s § 387 ods. l CSP, pričom sa stotožnil s jeho
odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Z jeho obsahu je zrejmé,
že vychádzal z ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie a v súlade s § 387 ods. 3 CSP sa
vysporiadal aj s podstatnou uplatnenou odvolacou argumentáciou žalobkyne. Vo vzťahu k namietanému
posúdeniu zmluvy o zriadení záložného práva z 18. februára 1994, ktorej vklad bol povolený Správou

katastra Martin pod č. V 983/94 dňa 10. mája 1994, po právnom posúdení v súlade s § 151b ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 10. máju 1994, skonštatoval splnenie predpokladov
pre vznik záložného práva. Dôvodil, že záložné právo vzniká nielen podľa platnej záložnej zmluvy, ale
aj na základe neplatnej záložnej zmluvy, ak vec bola odovzdaná záložnému veriteľovi, ktorý ju prijal
v dobrej viere, že záložca je oprávnený vec založiť (§151d ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

ku dňu vkladu záložnej zmluvy). Z uvedeného právneho stavu teda vyplýva, že určenie neplatnosti
záložnej zmluvy ešte neznamená, že podľa takejto zmluvy záložné právo nemohlo vzniknúť. Vyslovenie
neplatnosti záložnej zmluvy len prejudiciálne nepotvrdzuje právny vzťah vzniku záložného práva, ale
len danú záložnú zmluvu. V kontexte uvedeného odvolací súd podotkol, že i keď správa katastra
mala pri rozhodovaní skúmať právny titul, na základe ktorého záložca- žalobkyňa pre účely získania

úverovej istiny dala nehnuteľnosť do zálohy, nemá opomenutie správy katastra, že v mene spoločnosti
žalobkyne mali konať dvaja konatelia určujúci význam, lebo z postupu správy katastra pri rozhodovaní o
vklade záložnej zmluvy nevypovedá nič, ako záložný veriteľ pri uzatváraní záložnej zmluvy postupoval,
resp. mal postupovať. Jeho dobrú vieru z uvedeného postupu nie je možné usúdiť. Odvolací súd sa
nestotožnil s názorom žalobkyne, že už z prejudiciálneho určenia neplatnosti záložnej zmluvy je možné

vyvodiť aj neexistenciu záložného práva a tým nezákonnosť rozhodnutia správy katastra, resp., že
vklad zmluvy o zriadení záložného práva evidovaný pod č. V 983/94 z 10. mája 1994 na LV č. XXXX
v k. ú. S. je nulitným právnym úkonom, s ktorým posúdením uvedeným súdom prvej inštancie v bode
54 sa stotožnil. Zároveň odvolací súd zdôraznil, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je potrebné splniť zákonnú

požiadavku zrušenia resp. určujúceho vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia o vzniku záložného práva
podľa zmluvy o zriadení záložného práva evidovanej pod č. V 983/94, ktorej podmienka splnená nebola.
V tejto súvislosti podotkol, že rozsudky súdov týkajúce sa neplatnosti kúpnych zmlúv alebo aj záložných
zmlúv, nie sú listinami potvrdzujúcimi právny vzťah. Do katastra nehnuteľností sa nezapisujú samotnézmluvy,alezapisujúsavkladomalebozáznamom,alebonaopakvýmazomprávnevzťahy,sodkazomna
vyčerpávajúcuargumentáciuuvedenúsúdomprvejinštancievbodoch55.až62.odôvodnenia.Napokon
dodal, že v prípade, ak by v danej veci bolo možné dospieť k záveru, že zo strany správy katastra došlo k

nezákonnému rozhodnutiu, uvedené rozhodnutie by bolo len jednou z príčin, ktorá mohla viesť k vzniku
škody. Je bežné, že sa kauzálneho deja zúčastňuje viac skutočností, ktoré vedú k vzniku škody. Medzi
takýmito skutočnosťami je však potrebné identifikovať právne relevantnú príčinu vzniku škody, ktorá je
dôležitá pre zodpovednosť za škodu. Podľa teórie príčinnej súvislosti je príčinná súvislosť daná vtedy,
ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností dôsledkom protiprávneho

úkonualeboškodovejudalosti.Súčasnesamusípreukázať,žeškodabynebolanastalabeztejtopríčiny.
Namietanou zmluvou o zriadení záložného práva z 18. februára 1994 bola zabezpečená pohľadávka
veriteľa Moravia Banka a. s. voči žalobkyni ako dlžníkovi zo zmluvy o úvere reg. č. 805/1/006/S/93 z
21. júna 1993 (v spise na č. l. 3, č. l. 374 a č. l. 376), preto škoda v danom prípade by bola spôsobená
prvotnetým,žežalobkyňasipovinnostiúverovéhodlžníkariadneneplnila.Pokiaľbydodržalapodmienky
úverovej zmluvy, neboli by dané podmienky pre výkon záložného práva (body 17. až 21. odôvodnenia

uvedeného odvolacím súdom).

25. Vychádzajúc z uvedených dôvodov súdmi nižšej inštancie chápaných v ich organickej,
kompletizujúcej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval

odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
uvedené odvolacím súdom v bodoch 17. až 21. spĺňa zákonné náležitosti vyplývajúce z § 393 CSP v
spojení s § 220 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne
ich zrozumiteľnosť, aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu je

koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,
ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s
uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami možno považovať za dostatočné aj v súlade s § 387
ods. 3 CSP.
26. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania

podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil
podľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových

tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených
námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
27. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska

proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).
28. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu súdov nižšej
inštancie nebola zistená existencia vady zmätočnosti, preto prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je daná. Dovolaním sa nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy
prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočívav prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I.
ÚS 6/2018).
29. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

30. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

32. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže

ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo

spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn.
4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,
či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže

dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

33. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka namietala
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe pri riešení otázky v znení, či ,,umožňovala právna úprava
Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 278/1993 Z. z. platného a účinného od 1. januára 1994 do

30. septembra 1994, resp. právnej úpravy Občianskeho zákonníka účinnej do 31. decembra 2002 vznik
záložnéhoprávapodľa§151dods.1Občianskehozákonníkaodovzdanímdobromyseľnémuzáložnému
veriteľovi k nehnuteľným veciam“.

34. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam

vzájomný vzťah medzi právnou otázkou a rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Pre právnu otázku
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov
dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018, R 71/2018).

35. Z okolností preskúmavanej veci nevyplýva, že by nastolená otázka dovolateľkou bola relevantná
pre posúdenie (ne)dôvodnosti uplatnených nárokov na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S otázkou vzniku záložného práva na základe zmluvy o
zriadení záložného práva z 18. februára 1994 zavkladovanej Správou katastra Martin pod č. V 983/94,

ktorej vklad bol povolený dňa 10. mája 1994, sa odvolací súd vysporiadal len v rámci uplatnenej
odvolacej argumentácie v súlade s § 387 ods. 3 CSP. Dôvodom zamietnutia žalobného návrhu okrem
iného bolo nepreukázanie jedného zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu a to existencie
vzniku samotnej škody, preto na riešení vymedzenej otázky napadnuté rozhodnutie nespočívalo. Z
uvedeného dôvodu dovolací súd konštatuje nevymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s náležitosťami

vyplývajúcimi z § 432 CSP, preto dovolanie z tohto dôvodu nie je procesne prípustné a je daný dôvod
na jeho odmietnutie v súlade s § 447 písm. f) CSP.36. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka vymedzila
otázku v znení: ,,Má právoplatné rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
boli prevedené na základe absolútne neplatnej scudzovacej zmluvy, neplatnej v dôsledku absolútnej

neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, ktorá jej predchádzala, povahu vyslovenia nezákonnosti
(zrušenia)rozhodnutiaorgánu,ktorýovkladezáložnéhoprávarozhodoval,aksajednaloovaduzáložnej
zmluvy, ktorú orgán katastra bol povinný z úradnej povinnosti skúmať“.
37. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 písm.
b) CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť

textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že nastolená otázka
súvisela s posúdením existencie preukázania zákonných predpokladov pre zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného dôvodu preto dovolací súd dospel k záveru, že
je dovolanie procesne prípustné. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia sa následne
zaoberal uplatnenou argumentáciou dovolateľky vo vzťahu k nastolenej otázke.
38. Podľa § 4 ods. 1 zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ďalej len ,,Katastrálny zákon“, práva k nehnuteľnostiam sa
do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „vklad“), záznamom práv k
nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „záznam“) a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri
(ďalej len „poznámka“).
39. Podľa § 5 ods. 1 Katastrálneho zákona vklad je úkon okresného úradu; vkladom vzniká, mení sa

alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.
40. Podľa § 31 ods.1 Katastrálneho zákona okresný úrad preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje
podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať
s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo
nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či

sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
41. Podľa § 42 ods. 1 a 2 Katastrálneho zákona na zápis práva k nehnuteľnosti do katastra je spôsobilá
v štátnom jazyku, českom jazyku alebo v úradne osvedčenom preklade písomne vyhotovená zmluva,
verejná listina alebo iná listina bez chýb v písaní a počítaní a bez iných zrejmých nesprávností.

Zmluva, verejná listina alebo iná listina obsahujú označenie a) účastníkov práv k nehnuteľnostiam;
ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto
trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ak ho má pridelené,
prípadne iné identifikačné údaje, b) právneho úkonu a jeho predmet, miesto a čas právneho úkonu,
c) nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, pozemku podľa parcelného čísla evidovaného v súbore

popisných informácií, pozemku evidovaného ako parcela registra „C“ alebo parcela registra „E“, druhu
pozemku a výmery pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba
postavená, čísla bytu alebo nebytového priestoru, čísla poschodia, čísla vchodu a spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom
pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je dom postavený; ak je

nehnuteľnosť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku.
42. Vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako
správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1 a 2 a § 42 ods.1 a
2 Katastrálneho zákona posudzuje všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo o

zamietnutí návrhu na vklad (sp. zn. 8Sžo/17/2007, 1Sžo/204/2008). Inštitút vkladu je založený na
základe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa
a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra ako orgán štátnej správy je súčasťou výkonnej moci
štátu, v ktorého kompetencii v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je rozhodovať, či sú splnené
podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe rozhodnutia o vklade

práv k nehnuteľnostiam. V katastrálnom konaní sa postupuje podľa všeobecných predpisov zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Správny poriadok“), ak
tento zákon neustanovuje inak. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnosti, či vady

pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa § 1 - § 17 zákona č. 58/1969 Zb.. Za nesprávny
úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky
spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jehovydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne, že
malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností (sp. zn. 6Cdo/115/2010).
43. V posudzovacej veci žalobkyňou namietaný postup správy katastra vyústil do prijatia rozhodnutia

o povolení vkladu, pričom chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolania vkladu teda
nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť samotného rozhodnutia vydaného správnym
orgánom. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie
nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. Uvedená požiadavka zrušenia nezákonného
rozhodnutia príslušným orgánom, je prelomená len výnimkou vyplývajúcou z § 4 ods. 2 zákona č.

58/1969 Zb., podľa ktorej ako výnimku z ods. 1 (nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán)
možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez
ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku zrušené alebo
zmenené. O takú výnimku ale v danej veci nejde. Samotné rozhodnutie všeobecného súdu o určení
vlastníckeho práva v prospech žalobkyne nemá povahu rozhodnutia, ktorým by došlo k zrušeniu alebo k

zmene rozhodnutia o povolení vkladu vydaného správou katastra. V kontexte uvedeného dovolací súd
konštatuje, že súdy nižších inštancií správne vychádzali s prezumpcie správnosti správnych aktov, lebo
otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť v civilnom sporovom konaní ako predbežnú otázku
bez toho, aby toto rozhodnutie bolo pre nezákonnosť predtým zrušené správnym orgánom (R 35/1977).
Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne

správny súd, na základe správnej žaloby za presne určených zákonných podmienok. Vychádzajúc z
prezumpcie správnosti právnych aktov, podľa ktorej aj vadný správny akt, ktorý nie je ničotný, je platný
sa pokladá za bezvadný, pokiaľ nie je úradným postupom zrušený alebo zmenený. V preskúmavanej
veci preto ani prejudiciálne posúdenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva z 18. februára
1994, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Martin pod č. V 983/94 dňa 10. mája 1994 v sporovom

konaní, nepredstavuje splnenie jedného z predpokladov pre zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla
pri výkone orgánu verejnej moci. Ak dovolateľkou uvádzané rozhodnutia orgánu verejnej správy na
úseku katastra nehnuteľností neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, je
potrebné ich považovať za rozhodnutia zákonné. Namietané nesprávne právne posúdenie existencie
nezákonného rozhodnutia preto nebolo dôvodné.

44. V súvislosti s nastolením druhej otázky či ,,ak žalobca tvrdí viacero titulov nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným postupom (nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu), a
za situácie, ak za sebou nasledovalo viac nezákonných úradných postupov (rozhodnutí toho istého
orgánu), posudzuje sa nárok na náhradu škody z každého postupu (rozhodnutia) zvlášť, a teda podľa

zákona účinného v čase, keď ku konkrétnemu nezákonnému postupu (rozhodnutiu) došlo, alebo sa
posudzuje podľa úpravy účinnej v čase prvého rozhodnutia ako prvého článku v reťazci“, v rámci
uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že
z rozhodovacej činnosti vyplýva, že riešenie otázky relevantného právneho predpisu pre posúdenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, možno považovať za ustálené

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu napr. v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/126/2009,
5Cdo/271/2007, 1Cdo/16/2005. Z uvedeného dôvodu v rámci dovolacieho prieskumu skúmal, či
napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení
nastolenej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
45. Podľa § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004, ktorým bol zrušený

zákon č. 58/1969 Zb., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje

doterajšími predpismi.
46. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto
zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody tu
majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho
objektívna zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Založená je na súčasnom
kumulatívnom splnení troch podmienok a to a) nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b) vznik škody
a c) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.47. Najvyšší súd v rozhodnutí z 22. apríla 2009 sp. zn. 5Cdo/271/2007 k nastolenej otázke vyslovil,
že ,,z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004, ktorým bol zrušený
zákon č. 58/1969 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákon a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969
Zb.“ Totožný názor vyplýva aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/16/2005.
48. Najvyšší súd v rozsudku z 30. júna 2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009 k aplikácii právneho predpisu
relevantného pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci okrem iného

tiež uviedol, že Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu tohto pojmu ale
vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú
s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je
spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného

postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K
nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 ústavy). Ani vzťah príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje.
V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov, objektívnych súvislostí, v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide
o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je
vymedzenie, medzi ako ujmou ako následkom a akou skutočnosťou ako príčinou tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného, pokiaľ vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak
je protiprávne sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti

(R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná, sama je následkom niečoho
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo, bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu
(m. m. sp. zn. 5Cdo/67/2018, 6MCdo/11/2010).
49. Vychádzajúc z ustáleného skutkového stavu súdom nižšej inštancie je nesporné, že žalobkyňa
si v spore uplatňovala nárok na náhradu škody voči štátu z titulu nesprávneho úradného postupu

spočívajúceho primárne v nezákonnom vklade zmluvy o zriadení záložného práva z 18. februára 1994
pod č. V 983/94 z 10. mája 1994 k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. S.. Podľa názoru
žalobkyne, základ nároku spočíval v tom, že správa katastra neskúmala platnosť záložnej zmluvy z
18. februára 1994 uzavretej medzi žalobkyňou ako záložcom a záložným veriteľom Moravia Banka,
a.s., IČO: 00 621 064, ktorou bol zabezpečený úver vo výške 15 000 000 Sk v prospech žalobkyne

ako úverového dlžníka. V rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18Cb/277/2007-868 z 25. novembra
2011 s právoplatnosťou k 27. júnu 2013, bolo prejudiciálne konštatované, že pre absenciu písomnej
formy, keďže nebola v mene spoločnosti žalobkyne ako záložcu podpísaná zákonom predpokladaným
spôsobom je zmluva o zriadení záložného práva absolútne neplatná. V dôsledku uvedeného súd nižšej
inštancie určil, že ďalšie zmluvy o prevode vlastníctva založenej nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnili na

základe zmluvy o zriadení záložného práva z 18. februára 1994 sú neplatné. V kontexte uvedeného
odvolací súd na doplnenie akcentoval, že ak by aj bolo možné dospieť k záveru, že došlo k vydaniu
nezákonného rozhodnutia, uvedené by bolo len jednou z príčin, ktorá mohla viesť k vzniku škody.
Podľa teórie príčinnej súvislosti je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnejpovahy, obvyklého chodu vecí a skúseností dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti.
Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho
a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia pohľadávky zo zálohu.

Namietanou zmluvou o zriadení záložného práva z 18. februára 1994 bola zabezpečená pohľadávka
veriteľa Moravia Banka, as. voči žalobkyni ako dlžníkovi zo zmluvy o úvere reg. č. 805/1/006/S/93 z 21.
júna 1993 (v spise na č. l. 6, 376 až 378), preto škoda v danej veci by bola spôsobená prvotne tým,
že žalobkyňa si povinnosti úverového dlžníka riadne neplnila, preto záložný veriteľ na základe splnenia
podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o zriadení záložného práva realizoval jeho výkon. S uvedeným

záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožnil. Navyše dodáva, že skutočnosť, že podľa výpisu
z obchodného registra žalobkyne mali v prípade obchodného vzťahu pri hodnote vyššej ako 1 000 000
Sk konať dvaja konatelia, mala zabezpečiť samotná žalobkyňa pri podpise zmluvy o zriadení záložného
práva, ktorú podpísal len jeden konateľ. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že
posúdenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
súdmi nižšej inštancie bolo v súlade s relevantnou právnou úpravou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.,

preto uplatnená námietka nie je dôvodná. Napadnutým rozhodnutím pri riešení nastolenej otázky
nedošlokodklonuodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,pretoprípustnosťaanidôvodnosť
vo vzťahu k tejto otázke nie je daná (§ 447 písm. c) CSP).
50. K poslednej otázke vymedzenej v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1
písm. b) CSP, dovolateľka namietala záver súdu prvej inštancie týkajúci sa riešenia otázky v znení, či ,,Je

možné aplikovať obmedzenie podľa § 16 ods. 4 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely
vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. aj na zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla pred účinnosťou
daného zákona.“
51. Dovolací súd posudzujúc procesnú prípustnosť podaného dovolania vo vzťahu k záveru súdu prvej
inštancie ohľadne rozsahu uplatnených nárokov uvedeného v bode 43. odôvodnenia rozsudku súdu

prvej inštancie konštatuje, že uplatnená námietka nebola predmetom posúdenia odvolacím súdom, z
dôvodu jej neuplatnenia v podanom odvolaní.
52. Najvyšší súd v uznesení z 21. októbra 2020 sp. zn. 4Cdo/167/2019 uviedol, že „Dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku
subsidiárny nielen z procesného hľadiska teda, že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu

vydanému v odvolacom konaní, čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu,
ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže v mimoriadnom
opravnom prostriedku úspešne argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho
opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto
námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu

byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia je pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne
posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade,
ak samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného

odvolania. V takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania
vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná
otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného
konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre najvyššieho súdu. Z princípu
racionálneho,efektívnehoainštančnéhosúdnehokonaniaodovolanívyplýva,žedovolateľmusíuplatniť

celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom
konaní. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale
aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.“

53. V danom prípade napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia vymedzenej
otázky, z dôvodu jej neuplatnenia, preto sa dovolateľka nemôže úspešne domáhať jej opätovného
preskúmania v dovolacom konaní. Ak žalobkyňa uvedenú námietka neuplatnila v odvolacom konaní
v rámci ochrany svojich práv, podľa zásady práva patria bdelým (vigilantibus iura scripta sunt) v
kontradiktórnom sporovom konaní, potom z uvedeného dôvodu ju nemôže posudzovať dovolací súd

(§ 419 CSP a contrario). Spôsobilým predmetom dovolacieho konania môžu byť len také námietky,
ktoré už boli uplatnené v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 70/2017). Na základe uvedeného dovolací
súd konštatuje, že vo vzťahu k otázke uvedenej v bode 50., nie je dovolanie odôvodnené prípustným
dovolacím dôvodom, preto z tohto dôvodu dovolanie nie je procesne prípustné (§ 447 písm. f) CSP).54. Vzhľadom na uvedené dôvody v bodoch 36. až 43. tohto rozhodnutia, dovolací súd dovolanie ako
nedôvodné zamietol v súlade s § 448 CSP.
55. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobkyni v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 1 CSP).
56. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.