Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2025

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 17C/32/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4223201680
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Hudecová PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2025:4223201680.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno pred sudkyňou JUDr. Dominikou Hudecovou, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, zast.: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s. r. o., Jesenského
7713/12, Trenčín, IČO: 52471420 proti žalovanej: Slovenská republika Generálna prokuratúra SR,
Štúrova 2, Bratislava, v konaní o žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.862,50 € titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, a to všetko do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

III. Žalobca m á právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania na súde prvého stupňa,
ako aj v odvolacom konaní.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 31.05.2023 žalobca doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 5,000,- € titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom orgánu štátnej správy na tom skutkovom základe, že Uznesením
poverenéhopríslušníkaOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvKomárne,Odborporiadkovejpolície,
Obvodného oddelenia Policajného zboru Komárno zo dňa 28.09.2017, ČVS: ORP-420/KN-KN-2016

(ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“), bol žalobca obvinený z prečinu usmrtenia podľa § 149
odsek 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ktorý mal spáchať na
tom skutkovom základe, že: „dňa 17. júna 2016 v čase okolo 11.25 hodine v meste Komárno na
Hadovskej ceste na parcele číslo 3910/5 pri stavebných prácach neodborne zapojil k staveniskovému
rozvádzaču predlžovací päťvodičový kábel, na ktorom bola demontovaná zástrčka a spojil odizolované
konce vodičov, ochranné a nulovacie, a takto ich napojil do zásuvky v staveniskovom rozvádzači, pričom
po takomto zásahu dochádzalo k ohoreniu jednotlivých vodičov, k zvyšovaniu prechodového odporu a

nárastu prúdu a pri uvoľnení skrútených vodičov zo zásuvky v stavebnom rozvádzači sa dostávalo týmito
vodičmi a jednorazovým vinutím čerpadla studne nebezpečné dotykové napätie na kostry pripojených
spotrebičov, teda na ich neživé časti, kde pri dotyku poškodeného, ktorý stál na stavebnom stroji vo
vlhkej obuvi, s kovovou častou vysokotlakového čističa značky Kärcher, došlo k smrteľnému zásahu
elektrickým prúdom poškodeného D. B..“. Voči vyššie uvádzanému vzneseniu obvinenia podal žalobca
sťažnosť, v ktorej trval na tom, že nebola dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním
žalobcuaúmrtímpoškodeného,neboldostatočneodôvodnenýzáver,žebysapoškodenýdotkolkovovej

časti vysokotlakového čističa značky Kärcher, a že znalecký posudok znaleckej organizácie Expert
Group, k. s., č. 146/2016 zo 14. decembra 2016, nemá žiadnu výpovednú hodnotu, lebo nevychádzal
zo skutkových okolností a z vyšetrovacieho spisu nevyplýval dostatočne odôvodnený záver, čo bolo
zdrojom elektrického prúdu, ktorým bol spôsobený pracovný úraz. Žalobca sťažnosť doplnil písomnýmpodaním z 11. decembra 2017, ktorým poukazoval na zlý technický stav vibračného zhutňovača v
čase skutku. Uznesením Okresnej prokuratúry v Komárne zo dňa 27.12.2017, č.k. 2Pv 317/16/4401-28,
bola sťažnosť žalobcu zamietnutá, nakoľko námestník Okresnej prokuratúry v Komárne mal za to,

že sťažnosť nie je dôvodná. Dňa 03.04.2018 podal žalobca Generálnemu prokurátorovi SR návrh na
zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa ustanovenia § 363 a nasl. zákona č.
301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, nakoľko mal za to, že došlo k porušeniu
zákona, a taktiež mal za to, že bol porušený zákon v priebehu konania, ktoré predchádzalo vyššie
uvádzaným vydaným rozhodnutiam v prípravnom konaní. Podaním č. IV Pz 100/18/1000-6 zo dňa

24.05.2018 bol žalobca upovedomený, že zo strany generálnej prokuratúry neboli zistené dôvody
na zrušenie napadnutého uznesenia povereného príslušníka a ani námestníka okresnej prokuratúry.
Žalobca taktiež podal písomné stanovisko k trestnému konaniu zo dňa 29.03.2019, v ktorom uvádzal
dôvody na zastavenie trestného stíhania, nakoľko mal za to, že na podklade zistených skutočností
pred začatím trestného stíhania a počas prípravného konania nie je možné jednoznačne a odôvodnene
vyvodiť záver, že sa obvinený dopustil trestného činu, tak ako sa mu kladie za vinu. Následne bola

na Okresný súd Komárno voči žalobcovi podaná obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Komárno,
č.k. 2Pv 317/16/440- 59, zo dňa 11. júna 2019, na základe ktorej bol žalobca obžalovaný z prečinu
usmrtenia podľa § 149 odsek 1 Trestného zákona, ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, ako
bolouvedenévuzneseníovzneseníobvinenia.Dňa24.06.2019bolvočižalobcovivydanýtrestnýrozkaz
Okresného súdu Komárno, č.k. 17T/33/2019-398, na základe ktorého bol žalobca uznaný vinným. Voči

predmetnému trestnému rozkazu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odpor zo dňa 03.07.2019,
na základe ktorého žiadal vo veci nariadiť hlavné pojednávanie, nakoľko mal za to, že na podklade
zistených skutočností nie je možné vyvodiť záver, že by sa dopustil trestného činu, tak ako sa mu
kladie za vinu. Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 26.05.2021, č.k. 17T/33/2019 - 581, bol
žalobca oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu, pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal. Voči

vyššie identifikovanému rozsudku podala Okresná prokuratúra Komárno odvolanie a dňa 20.07.2021
doplnila písomné odôvodnenie odvolania, keďže mala za to, že všetky dôkazy, ktoré boli v predmetnej
trestnej veci zadovážené a vykonané, preukazujú vinu žalobcu. Uznesením Krajského súdu v Nitre
zo dňa 12.01.2022, č.k. 2To/52/2021-635, bolo odvolanie Okresnej prokuratúry Komárno zamietnuté,
keďže odvolací súd mal za to, že podané odvolanie nebolo dôvodné. Žalobca podal dňa 07.09.2022

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky a domáhal sa refundácie sumy
v celkovej výške 8.290,- €, pozostávajúcej zo sumy skutočnej škody vo výške 3.290,- € (náklady
na obhajobu a právne zastupovanie) a zo sumy nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- €. Žiadosť žalobcu bola Generálnou prokuratúrou SR vedená pod č. VI/4 Gc 94/22/1000-9.

O vybavení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol žalobca upovedomený
písomne listom zo dňa 19.01.2023. Generálna prokuratúra SR preskúmala predmetnú vec a žalobcovi
oznámila, že uplatnený nárok čiastočne uznáva a uspokojí v časti náhrady trov obhajoby v sume
3.106,12 €. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- € označila Generálna
prokuratúra SR za nepreukázaný a odmietla ho žalobcovi uhradiť. So závermi Generálnej prokuratúry

SRonepreukázanínárokunanáhradunemajetkovejujmyprávnyzástupcažalobcunesúhlasil.Vedením
trestného stíhania a následným šírením nepravdivých informácii počas trestného konania bolo značne
zasiahnuté do psychickej sféry žalobcu a do jeho osobnostných práv. Uvedené malo negatívny dopad na
jeho súkromný a spoločenský život. Žalobca veľmi ťažko znášal trestné stíhanie za usmrtenie vlastného
dieťaťa.Celkovýtlakzovznesenéhoobvinenia,výsluchov,vykonávanýchznaleckýchposudkov,podania

obžaloby a samotného vedenia trestného stíhania voči klientovi trval viac ako 5 rokov. Počas tohto
obdobia nezákonného stíhania bol žalobca opakovane konfrontovaný s udalosťou, ktorá ho pripravila
o dieťa. Bol predvolávaný na procesné úkony pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdmi
a musel opakovane vypovedať o priebehu tejto tragédie. Žalobca počas 5 rokov trestného konania
čelil obvineniu, že práve jeho konaním došlo k usmrteniu vlastného syna. Je nespochybniteľné, že

takéto nezákonné stíhanie sa vážne odrazilo na psychike žalobcu, na jeho rodinnom, súkromnom
ale aj pracovnom živote. Nezákonné stíhanie klienta preto preukázateľne zakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Z prezentovaných dôvodov považoval právny zástupca žalobcu závery Generálnej
prokuratúry SR vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávne. Na základe
popísaného skutkového stavu je zrejmé, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi bolo ukončené

oslobodením spod obžaloby Okresnej prokuratúry Komárno, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že
sa skutok stal. Právny zástupca žalobcu má za to, že na podklade uznesenia o vznesení obvinenia
voči žalobcovi povereným príslušníkom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne, Odbor
poriadkovej polície, Obvodného oddelenia Policajného zboru Komárno zo dňa 28.09.2017, ČVS: ORP -420/KN-KN-2016 v spojitosti s následne podanou obžalobou prokurátora Okresnej prokuratúry Komárno
zo dňa 11. júna 2019 č.k. 2Pv 317/16/440- 59, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu.
Orgán verejnej moci (Okresná prokuratúra Komárno) je preto zodpovedný za nemajetkovú ujmu, ktorá

žalobcovi vznikla. Titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody žalobca domáha, spočíva v nezákonnom
trestnom stíhaní, ktoré trvalo takmer 5 rokov, pričom rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa
26.05.2021, č.k. 17T/33/2019 - 581, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre zo
dňa 12.01.2022, č.k. 2To/52/2021-635, bol žalobca oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu, pretože
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 Zákona, keďže samotné konštatovanie porušenia práva nebolo
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Žalobca bol nezákonne stíhaný v období
od 28.09.2017 do 12.01.2022, t. j. takmer 5 rokov. Vedenie trestného stíhania zasiahlo do všetkých sfér
jeho života, keďže musel čeliť nezákonnému obvineniu z usmrtenia vlastného syna. Počas tohto obdobia
bol orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi predvolávaný na procesné úkony a musel opakovane
vypovedať o okolnostiach najtragickejšej udalosti svojho života. Tieto skutočnosti výrazne ovplyvnili

psychiku žalobcu a zmenili jeho osobnosť. Žalobca sa uzavrel pred okolitým svetom, čo sa negatívne
odrazilo aj v rodinných vzťahoch a súkromnom živote. Žalobca bol uznaný aj za práceneschopného
na odporučenie psychiatra, pretože po tragickej smrti syna trpel anhedoniou, apatiou, hypobuliou,
dyssomniou. Na odporučenie psychologičky určité obdobie navštevoval aj psychiatrickú ambulanciu pre
úzkostnú symptomatiku v rámci adaptačnejporuchy po tragédii v rodine (adaptačná porucha). Nedokáže

sa tešiť zo života, je plačlivý a každý deň navštevuje hrob svojho syna. Navyše, nezákonné obvinenie
značne ovplyvnilo aj verejnú mienku o žalobcovi. Na základe vyššie prezentovaných skutočností má
právnyzástupcažalobcuzato,želenkonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením
za vzniknutú nenapraviteľnú ujmu a žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vedením
trestného stíhania a následným šírením nepravdivých informácii počas trestného konania bolo totiž

značne zasiahnuté do psychickej sféry žalobcu a do jeho osobnostných práv, čo malo negatívny dopad
na jeho súkromný a spoločenský život. Žalobca veľmi ťažko znášal vedenie trestného stíhania za
smrť vlastného syna. Tlak zo vzneseného obvinenia, podania obžaloby a celkového vedenia trestného
stíhania voči klientovi trval takmer 5 rokov, čo sa negatívne odrazilo na psychike žalobcu. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy potvrdzuje okrem vyššie citovaného Zákona vo svojom rozhodnutí zo dňa

30. 9. 2020, sp. zn. 6Cdo/152/2018, aj Najvyšší súd SR, ktorý uvádza, že vedenie trestného stíhania na
základe nezákonného uznesenia o jeho začatí (bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona
č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.) odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46
ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ
jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Na základe vyššie uvedeného si

žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000,- €. Výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 17 ods. 2 Zákona sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 Zákona). Právny zástupca žalobcu

opakovane podotýka, že žalobca bol počas 5 rokov vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu za smrť
vlastného dieťaťa. Počas tohto obdobia bol orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi predvolávaný
na procesné úkony a musel opätovne vypovedať o okolnostiach najtragickejšej udalosti svojho života.
Domnieva sa preto, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- € je primeraný a dôvodný. Aj
napriek tomu, že k posudzovaniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné pristupovať paušálne,

pre zabezpečenie právnej istoty je nevyhnutné postupovať v obdobných sporoch jednotne.

2. Okresný súd Komárno rozhodol o žalobe rozsudkom sp.zn. 17C/32/2023-163 zo dňa 07.02.2024 tak,
že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.289,95 eura titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a trovách konania

rozhodol tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania. Žalovaná
doručila v zákonnej lehote súdu dňa 13.03.2024 odvolanie, v ktorom namietala, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu je nezákonné rozhodnutie

alebo nesprávny úradný postup, vznik škody alebo ujmy, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom tieto podmienky musia byť
splnené súčasne, inak nárok nemôže vzniknúť.3. Krajský súd v Nitre rozhodol o odvolaní žalovanej uznesením sp.zn. 9Co/16/2024-223 rozhodnutie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v
ktorom uložil súdu prvého stupňa, aby vec opätovne prejednal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie

preskúmateľne odôvodnil.

4. Súd prvého stupňa, po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu stranám konania, určil pojednávanie
na deň 06.10.2025, na ktoré sa ustanovila poverená zástupkyňa žalovanej. Právny zástupca žalobcu
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania. Právny zástupca žalobcu

doručil súdu písomne svoju záverečnú reč, v ktorej uviedol, že nezákonné trestné stíhanie je nielen
zásahom do osobnej slobody a cti jednotlivca, ale aj vážnym psychickým zranením. Žalobca bol
počas piatich rokov opakovane nútený vracať sa k obvineniam, ktoré sa ukázali ako neopodstatnené.
Celkový tlak zo vznesenia obvinenia, výsluchov, vykonávaných znaleckých posudkov, podania obžaloby
a samotného vedenia trestného stíhania v ňom oživovali a prehlbovali traumu, ktorú mal znova a znova
prežívať. Psychické traumy sa neoslabujú, pokiaľ je človek nútený neustále sa k ním vracať negatívnym

spôsobom, práve naopak, ich účinky sa kumulujú a stupňujú a dochádza k retraumatizácii - pozn.
slovník psychiatrických termínov - „ako uvádza odborná literatúra o posttraumatickej stresovej poruche,
opakované nútené vracanie sa k traumatickým udalostiam negatívnym spôsobom nevedie k oslabeniu,
ale naopak k prehlbovaniu a kumulácii ich účinkov“. To je presne prípad žalobcu. Namiesto toho,
aby dostal možnosť liečiť bolestivú kapitolu života, bol opakovane konfrontovaný so stavom neistoty,

ktorý viedol k dlhodobému psychickému utrpeniu. Trestné konanie tak zanechalo vážne následky na
psychickej pohode žalobcu, výrazne ovplyvnili psychiku žalobcu a zmenili jeho osobnosť. Žalobca sa
uzavrel pred okolitým svetom, čo sa negatívne odrazilo aj v rodinných vzťahoch a súkromnom živote.
Žalobca bol uznaný aj za práceneschopného na odporučenie psychiatra, pretože po tragickej smrti syna
trpel symptómami, ktoré sa často vyskytujú spolu pri depresívnych poruchách a to anhedoniou, apatiou,

hypobuliou a dyssomniou. Na odporučenie psychologičky určité obdobie navštevoval aj psychiatrickú
ambulanciu pre úzkostnú symptomatiku v rámci adaptačnej poruchy po tragédii v rodine (adaptačná
porucha). Nemajetková ujma, ktorú žalobca utrpel, sa nedá vyčísliť iba v peniazoch. Finančné
zadosťučinenie však predstavuje jediný nástroj, ktorým môže súd uznať porušenie jeho práv a poskytnúť
mu spravodlivú satisfakciu. Preto žiadam, aby súd rozhodol v súlade so zákonom a priznal primeranú

náhradu nemajetkovej ujmy.

5. Poverená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že poukazuje na odôvodnenie uznesenia
Krajského súdu v Nitre a má za to, že je potrebné preskúmať príčinnú súvislosť medzi deklarovanou
ujmou žalobcu a vedením trestného stíhania a máme za to, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy

je potrebné prihliadať na skutkové okolnosti tejto veci a jej konkrétne špecifiká a podľa výsledkov
dokazovania je potrebné rozhodnúť o jej výške. Žalobca v konaní nepreukázal, že jeho psychický
stav bol spôsobený výlučne trestným stíhaním, ale práve naopak, je vysoko pravdepodobné, že tento
stav žalobcu je následkom skutočností, že bol priamo svedkom smrti svojho syna a jeho možných
výčitiek za jeho smrť, čo je nepochybne veľkou traumou v živote rodiča. V prípade, že súd žalobe

vyhovie a žalobcovi prizná čo i len časť žalovanej sumy ako náhradu škody, s poukazom na ust. §
232 ods. 3 veta 2 CSP navrhla, aby súd určil na plnenie lehotu 30 dní, ktorú odôvodnila tým, že
vo všeobecnej 3-dňovej lehote žalovaný nevie zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu
úhrady a z dôvodu administratívnej náročnosti tohto procesu. Poverená zástupkyňa žalovanej navrhla
súdu žalobu zamietnuť.

6. Vo veci po oboznámení sa s obsahom listín tvoriacich súdny spis, a to najmä: Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody č. l. 16, odpoveď GP č. l. 28, výpis zo zdravotnej karty pacienta
č. l. 30, lekárske správy č. l. 32, 34-35, potvrdenie o nemocenských dávkach č. l. 35-36, rozsudky súdov
vyššieho stupňa č. l. 37-99, 202-214, prehlásenie č. l. 149, spis OS Komárno sp. zn. 17T/33/2019 a iné

a ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

7. Uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne, Odbor
poriadkovej polície, Obvodného oddelenia Policajného zboru Komárno zo dňa 28.09.2017, ČVS:
ORP-420/KN-KN-2016, bol žalobca obvinený z prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1 zákona č.

300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ktorý mal spáchať na tom skutkovom
základe, že: „dňa 17. júna 2016 v čase okolo 11.25 hodine v meste Komárno na Hadovskej ceste
na parcele číslo 3910/5 pri stavebných prácach neodborne zapojil k staveniskovému rozvádzaču
predlžovací päťvodičový kábel, na ktorom bola demontovaná zástrčka a spojil odizolované koncevodičov, ochranné a nulovacie, a takto ich napojil do zásuvky v staveniskovom rozvádzači, pričom po
takomto zásahu dochádzalo k ohoreniu jednotlivých vodičov, k zvyšovaniu prechodového odporu a
nárastu prúdu a pri uvoľnení skrútených vodičov zo zásuvky v stavebnom rozvádzači sa dostávalo týmito

vodičmi a jednorazovým vinutím čerpadla studne nebezpečné dotykové napätie na kostry pripojených
spotrebičov, teda na ich neživé časti, kde pri dotyku poškodeného, ktorý stál na stavebnom stroji vo
vlhkej obuvi, s kovovou častou vysokotlakového čističa značky Kärcher, došlo k smrteľnému zásahu
elektrickým prúdom poškodeného D. B..“. Voči vyššie uvádzanému vzneseniu obvinenia podal žalobca
sťažnosť, v ktorej trval na tom, že nebola dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním

žalobcuaúmrtímpoškodeného,neboldostatočneodôvodnenýzáver,žebysapoškodenýdotkolkovovej
časti vysokotlakového čističa značky Kärcher, a že znalecký posudok znaleckej organizácie Expert
Group, k. s., č. 146/2016 zo 14. decembra 2016, nemá žiadnu výpovednú hodnotu, lebo nevychádzal
zo skutkových okolností a z vyšetrovacieho spisu nevyplýval dostatočne odôvodnený záver, čo bolo
zdrojom elektrického prúdu, ktorým bol spôsobený pracovný úraz. Žalobca sťažnosť doplnil písomným
podaním z 11. decembra 2017, ktorým poukazoval na zlý technický stav vibračného zhutňovača v

čase skutku. Uznesením Okresnej prokuratúry v Komárne zo dňa 27.12.2017, č.k. 2Pv 317/16/4401-28,
bola sťažnosť žalobcu zamietnutá, nakoľko námestník Okresnej prokuratúry v Komárne mal za to,
že sťažnosť nie je dôvodná. Dňa 03.04.2018 podal žalobca Generálnemu prokurátorovi SR návrh na
zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa ustanovenia § 363 a nasl. zákona č.
301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, nakoľko mal za to, že došlo k porušeniu

zákona, a taktiež mal za to, že bol porušený zákon v priebehu konania, ktoré predchádzalo vyššie
uvádzaným vydaným rozhodnutiam v prípravnom konaní. Podaním č. IV Pz 100/18/1000-6 zo dňa
24.05.2018 bol žalobca upovedomený, že zo strany generálnej prokuratúry neboli zistené dôvody
na zrušenie napadnutého uznesenia povereného príslušníka a ani námestníka okresnej prokuratúry.
Žalobca taktiež podal písomné stanovisko k trestnému konaniu zo dňa 29.03.2019, v ktorom uvádzal

dôvody na zastavenie trestného stíhania, nakoľko mal za to, že na podklade zistených skutočností
pred začatím trestného stíhania a počas prípravného konania nie je možné jednoznačne a odôvodnene
vyvodiť záver, že sa obvinený dopustil trestného činu, tak ako sa mu kladie za vinu. Následne bola
na Okresný súd Komárno voči žalobcovi podaná obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Komárno,
č.k. 2Pv 317/16/440- 59, zo dňa 11. júna 2019, na základe ktorej bol žalobca obžalovaný z prečinu

usmrtenia podľa § 149 odsek 1 Trestného zákona, ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, ako
bolouvedenévuzneseníovzneseníobvinenia.Dňa24.06.2019bolvočižalobcovivydanýtrestnýrozkaz
Okresného súdu Komárno, č.k. 17T/33/2019-398, na základe ktorého bol žalobca uznaný vinným. Voči
predmetnému trestnému rozkazu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odpor zo dňa 03.07.2019,
na základe ktorého žiadal vo veci nariadiť hlavné pojednávanie, nakoľko mal za to, že na podklade

zistených skutočností nie je možné vyvodiť záver, že by sa dopustil trestného činu, tak ako sa mu
kladie za vinu. Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 26.05.2021, č.k. 17T/33/2019 - 581, bol
žalobca oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu, pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal. Voči
vyššie identifikovanému rozsudku podala Okresná prokuratúra Komárno odvolanie a dňa 20.07.2021
doplnila písomné odôvodnenie odvolania, keďže mala za to, že všetky dôkazy, ktoré boli v predmetnej

trestnej veci zadovážené a vykonané, preukazujú vinu žalobcu. Uznesením Krajského súdu v Nitre
zo dňa 12.01.2022, č.k. 2To/52/2021-635, bolo odvolanie Okresnej prokuratúry Komárno zamietnuté,
keďže odvolací súd mal za to, že podané odvolanie nebolo dôvodné. Žalobca podal dňa 07.09.2022
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky a domáhal sa refundácie sumy v

celkovej výške 8.290,- €, pozostávajúcej zo sumy skutočnej škody vo výške 3.290,- € (náklady na
obhajobu a právne zastupovanie) a zo sumy nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-
€. Žiadosť žalobcu bola Generálnou prokuratúrou SR vedená pod č. VI/4 Gc 94/22/1000-9. O vybavení
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol žalobca upovedomený písomne
listom zo dňa 19.01.2023. Generálna prokuratúra SR preskúmala predmetnú vec a žalobcovi oznámila,

že uplatnený nárok čiastočne uznáva a uspokojí v časti náhrady trov obhajoby v sume 3.106,12 €.
Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- € označila Generálna prokuratúra SR za
nepreukázaný a odmietla ho žalobcovi uhradiť. So závermi Generálnej prokuratúry SR o nepreukázaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy právny zástupca žalobcu nesúhlasil. Vedením trestného stíhania
a následným šírením nepravdivých informácii počas trestného konania bolo značne zasiahnuté do

psychickejsféryžalobcuadojehoosobnostnýchpráv.Uvedenémalonegatívnydopadnajehosúkromný
a spoločenský život.8. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej

časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

9. Podľa 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej
správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

10. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

11. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

12. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

13. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

14. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

16. Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Nesprávnym úradným postupom sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, ale ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok,
ktorými sú 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených troch podmienok
znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné
bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v prejednávanej veci na
žalobcovi. Pretože úradný postup nie je spravidla možné právnym predpisom upraviť do najmenších
podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci príslušného orgánu vykonať,

treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup
príslušného orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup možno považovať každú ďalšiu činnosť
štátnych orgánov a správnych orgánov, než je činnosť rozhodovacia. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v

konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. V praxi sa vychádza z toho, ako už bolo konštatované vyššie, že ide o prípady vzniku škôd,
ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym úradným
postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jejdôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej moci
alebo k porušeniu poriadku určeného povahou, funkciou alebo cieľom postupu. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom

konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní
smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Ak
má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát sa nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných

práv. Ďalšou obligatórnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho nesprávnym
úradným postupom je predbežné prerokovanie nároku u príslušného ústredného orgánu, keďže bez
tohto predbežného prerokovania nároku sa žalobca nemôže úspešne domáhať uplatneného nároku v
občianskom súdnom konaní.

17. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009: „Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením,
je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.“.

18. Súd sa v prvom rade zameral na skúmanie, či je daná vecná legitimácia strán sporu. Aktívna vecná

legitimácia žalobcu je v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. daná. Pasívna vecná legitimácia
žalovanejvyplývaz§3ods.1a§4ods.1písm.f)zákonač.514/2003Z.z.,podľaktorýchštátzodpovedá
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom, pričom vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene
štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného

predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Súd teda konštatuje,
že keďže predmetom žaloby je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej v zmysle § 3 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v trestnom konaní je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej.

19. Ďalej súd skúmal, či je splnená obligatórna podmienka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím, ktorou je predbežné prerokovanie
nároku u príslušného ústredného orgánu, t. j. v prejednávanej veci Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, keďže bez tohto predbežného prerokovania nároku sa žalobca nemôže úspešne domáhať
uplatneného nároku v občianskom súdnom konaní. Súd mal z predložených listinných dôkazov za
preukázané, že žalobca podal dňa 07.09.2022 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky a domáhal sa refundácie sumy v celkovej výške 8.290,- €, pozostávajúcej zo sumy skutočnej
škody vo výške 3.290,- € (náklady na obhajobu a právne zastupovanie) a zo sumy nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €. Žiadosť žalobcu bola Generálnou prokuratúrou SR vedená pod
č. VI/4 Gc 94/22/1000-9. O vybavení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

bol žalobca upovedomený písomne listom zo dňa 19.01.2023. Generálna prokuratúra SR preskúmala
predmetnú vec a žalobcovi oznámila, že uplatnený nárok čiastočne uznáva a uspokojí v časti náhrady
trov obhajoby v sume 3.106,12 €. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-
€ označila Generálna prokuratúra SR za nepreukázaný a odmietla ho žalobcovi uhradiť. So závermi
Generálnej prokuratúry SR o nepreukázaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy právny zástupca

žalobcu nesúhlasil. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako obligatórnu podmienku
vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu mal preto súd za preukázanú.

20. Následne sa súd zaoberal preskúmaním samotného nároku žalobcu, teda či prišlo k naplneniu
zákonných podmienok v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 514/2003, ktorých splnenie je

zákonným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi.

21. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009: „Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným
odsúdením,ješpecifickýmprípadomzodpovednostištátupodľazákonač.514/2003Z.z..Rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania.“22. Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie v zmysle čl. 41 Dohovoru
aplikovaných na základe okolností prípadu. Európsky súd pre ľudské práva sformuloval pravidlo, ktoré
by malo byť základom pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy v rozsudku Apicella proti Taliansku, ale aj

v sérii ďalších rozhodnutí vo ôsmich veciach proti Taliansku vydaných 10.11.2004, a to spomínaný Api-
cella, a ďalej Cochiarella, Ernestina Zullo, Giuseppe Mustacciiuolo č. 1, Giuseppe Mustacciiuolo č. 2,
Giuseppina a Orestina Procaccini, Musci a Riccardi Pizzati. tak, že vo vzťahu k spravodlivému určeniu
výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania dospel ESĽP k záveru, že
výpočtovým základom je suma, pohybujúca sa medzi 1.000, - 1.500,- € za rok konania (a nie za rok

prieťahu). Dôležité je pritom podotknúť, že nie je pritom rozhodujúci výsledok vnútroštátneho konania,
pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania. Celková suma bude zvýšená o
2.000,- €, ak má predmet konania pre sťažovateľa určitý význam ako je tomu v prípadoch týkajúcich sa
pracovného práva, osobného stavu na spôsobilosti na právne úkony, príjmov, alebo osobitne závažných
konaní týkajúcich sa života alebo zdravia“.

23. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že bol splnený predpoklad pre náhradu
škody v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., t.j. existencia nezákonného rozhodnutia. Podľa
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 „rovnaký následok ako zrušenie nezákonného
uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má aj rozhodnutie o zastavení trestného
stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.“. Podľa

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 07. 07. 2016, „ak došlo
k oslobodeniu spod obžaloby, občan čin nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo byť ani
začaté. Ak bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo

obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca“. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24.
januára 2017, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré
sa právoplatne skončilo inak než odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným
spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje

do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o
obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.

24. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Tento
zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod

obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu
úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto
zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k

zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, resp. ktorým bolo vznesené obvinenie, na tom
nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného
stíhania.

25. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval,
že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z
dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,
resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj
záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu

prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.

26. Podľa uznesenia NS SR z 29.09.2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019, podľa ktorého „každé trestné
stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jehovýsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade,
ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné, ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok
trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú

uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie
každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane
nízkych, resp. žiadnych náhrad, také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu
apôsobímnohokrátveľmicynicky,bezcitupreelementárnuspravodlivosťaleboabsenciepostupupodľa
pravidla „nerob druhému to, čo nechceš aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne

určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní,
že mu škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná alebo
že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto
situácií má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“

27. V zmysle rozhodovacej praxe ESĽP, ktorá v súvislosti s vedením trestného stíhania a jeho

neprimeranej dĺžku nemajetkovú ujmi spája s úzkosťou, obtiažmi, neistotou atď. (napr. rozsudok Veľkého
senátu ESĽP zo dňa 06.04.2000 vo veci Comingersoll S.A. proti Portugalsku). Okrem dĺžky trestného
konania a skutočnosti, že žalobca si vznesenie obvinenia neprivodil sám, pri rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky je potrebné zohľadniť aj dôvod zastavenia trestného
stíhania žalobcu, a to, že skutok kladený mu za vinu nebol trestným činom. Skutočnosť, že žalobca

nepreukázal jednoznačne príčinnú súvislosť medzi tvrdenou psychickou ujmou a trestným stíhaním, nie
je zásadným určujúcim faktorom jeho reálneho psychického prežívania a ako na zásadnú ani nemožno
na ňu prihliadať. Odvolací súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS
ČR“): „Nemajetková újma spočívající zejména ve stavu nejistoty ohledně výsledku řízení je psychickou
kategorií, jejíž hloubka a rozsah jsou co by rozhodné skutečnosti obtížně prokazovatelné, a proto

se v určitém základním rozsahu předpokládají. Žalobce proto nemusí prokazovat psychologickými či
psychiatrickými posudky, že u něj došlo k psychické újmě v důsledku nepřiměřeně dlouhého řízení.
Takové důkazní prostředky by mohl navrhnout v případě, že by tvrdil újmu závažnějšího rozsahu, jinými
slovy tvrdil by něco, co nebývá obvyklým následkem nepřiměřené délky řízení, a je tedy třeba aby
existence tvrzeného následku jakož i příčinná souvislost mezi tímto následkem a porušením práva na

přiměřenou délku řízení (kauzální nexus) byly postaveny najisto“ (uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo
3007/2010 z 31.08.2011).

28. V zmysle uznesenia odvolacieho súdu vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,

že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím trestného stíhania, resp. vznesením obvinenia sa preto posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

29. Súd prvého stupňa je názorom odvolacieho súdu viazaný a odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení konštatoval záver, že súd prvej inštancie síce prijal správny právny záver, že je daná
zodpovednosť štátu za škodu, nakoľko je potrebné vychádzať z toho, čo už judikatúra NS SR,
ako i ÚS SR ustálila, a síce, že ak bol obžalovaný v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený,
uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené, je nezákonné, zasahujúce do základných práv

jednotlivca a platí, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.

30. Žalovaný predložil ako dôkaz svojho zdravotného stavu potvrdenie o práceneschopnosti (č.l.30
spisu) v trvaní od 01.07.2017, diagnóza F 41.1, F 51.0, F 43.2 s tým, že práceneschopnosť bol

vzhľadom na odporúčanie psychiatra pretrvávajúca do 31.01.2018. K smrti syna prišlo dňa 17. júna
2016 v čase okolo 11.25 hodiny v meste Komárno na Hadovskej ceste na parcele číslo 3910/5
a z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že Uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Komárne, Odbor poriadkovej polície, Obvodného oddelenia Policajného zboru
Komárno zo dňa 28.09.2017, ČVS: ORP-420/KN-KN-2016 bol žalobca obvinený z prečinu usmrtenia

podľa § 149 odsek 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Rozsudkom Okresného súdu Komárno
č.k. 17T/33/2019 - 581 zo dňa 26.05.2021, právoplatného dňa 12.01.2022, bol žalobca oslobodený spod
obžaloby v celom rozsahu, pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal. Žalovaný predložil do spisu ako
dôkaz taktiež lekársku správu z psychiatrických vyšetrení zo dňa 08.03.2017, 12.05.2017, 07.07.2017,kde psychiater konštatoval adaptačnú poruchu po tragédii v rodine a významnej psychogénnej záťaži.
Negatívny dopad trestného stíhania na psychiku a zdravotný stav žalobcu je nesporný. Táto skutočnosť
bola preukázaná okrem iného aj z priloženého trestného spisu konania vedeného na Okresnom súde

Komárno sp. zn. 17T/33/2019 a trestného konania napr. tým, že žalobca nebol schopný dostaviť sa
na úkony trestného konania, hlavné pojednávanie, vzhľadom na priebeh jeho výsluchu na hlavnom
pojednávaní, výrazne zníženú schopnosť vyjadrovať sa, silné emočné vzplanutia. Objektivizácia toho,
akou mierou je psychický stav žalobcu spôsobený samotnou stratou syna a akou mierou je jeho stav
spôsobený trestným konaním vedeným proti žalobcovi z dôvodu podozrenia z prečinu usmrtenia svojho

syna, je nemožná. Súd má za to, že napriek tomu je dopad, už aj s ohľadom na uvedené dôkazy,
vplyv trestného konania vedeného proti žalobcovi nesporne prispel k zhoršeniu jeho psychického a
zdravotnéhostavu,zhoršiljehospoločensképostavenieamalnegatívnydopadnakvalitujehoživota.Na
základe uvedeného súd mal za to, že žalobca v konaní preukázal následky vedeného trestného stíhania
najehoosobný,rodinnýasúkromnýživot,akonezákonnéobvinenieznačneovplyvniloajverejnúmienku
v spoločnosti, pričom otázka jeho neviny bola okolím neustále spochybňovaná, tzn. že nie je možné

spochybňovať, že samotné trestné stíhanie malo negatívny dopad na jeho fyzické a psychické zdravie.

31. Určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu, jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahy na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. ÚS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. III

ÚS 754/2016 zdôraznil, že je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a dopady
trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodeného, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej
ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí
zodpovedaťvšeobecnezdieľanejpredstavespravodlivosti.Ústavnýsúdboltiežtohtonázoru,žestanoviť
presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň vedenia trestného stíhania pre všetky prípady

nie je možné, pretože primeranosť výšky musí zohľadňovať vždy osobité okolnosti prípadu, ktorých
rozmanitosť nemožno vopred postihnúť.

32. Ustanovenie § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje normu s relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa

svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba
málo obmedzeného okruhu okolností (8Cdo/191/2020, 2Cdo/123/2022).

33. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,
nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov

ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej
predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami.

Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorej cieľom
je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by
neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu).

34. Výška súdom priznanej nemajetkovej ujmy musí byť odrazom závažnosti vzniknutej ujmy a

okolností, za ktorých k jej vzniku došlo. Je nepochybné (bez potreby hlbšieho dokazovania), že trestné
stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol vystavovaný počas
takmer päťročnému trestnému stíhaniu, vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní atď.
Negatívne následky spojené s trestným stíhaním by tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho
mieste a v jeho postavení, keďže žalobcovi hrozil trest odňatia slobody v trvaní až na tri roky (§149 ods.

1 Trestného zákona).

35. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú smerodajným vodítkom aj rozhodnutia
súdov v iných skutkovo porovnateľných veciach, nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia
v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať (i keď v rozhodovacej praxi je veľmi

náročné vykonať porovnanie rozhodnutí, týkajúcich sa nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku
nezákonného trestného stíhania pre rovnaký resp. porovnateľný trestný čin ako v prejednávanej veci).
Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku
posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidlaneopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Peňažná náhrada musí
byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom
individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná

výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom
na použitú právnu úpravu.

36. Na porovnanie, v zmysle nálezu č.k. III. ÚS 754/2016-42 Ústavný súd Slovenskej republiky
nepovažoval sumu 620,- € za mesiac za neprimeranú za odškodnenie 55 mesiacov trvajúceho

trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky
v rodinnom živote poškodeného, v jeho zdravotnom stave a v sťaženom pracovnom uplatnení.
Ďalej súd poukazuje na rozhodnutia: NS SR rozhodnutím sp. zn. 7Cdo 81/2019 zastavil dovolacie
konanie voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu bola
žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 3.000 eur (trestné stíhanie trvalo 21 mesiacov); NS
SR rozhodnutím sp. zn. 3Cdo 11/2012 odmietol dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške
2.000 eur (trestné stíhanie trvalo takmer 3 roky); NS SR rozhodnutím sp. zn. 5Cdo/173/2015 odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu
bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma 1.813,76 eur (trestné stíhanie trvalo takmer 3,5 roka);
Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 7Co98/2022 zo dňa 21.08.2024 potvrdil rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu 2.000 eur (trestné stíhanie žalobkyne
trvalo 4 roky a bolo skončené oslobodením spod obžaloby); rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo
dňa 30.1.2015, sp.zn. 5C/161/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
23.8.2016, sp.zn. 14Co/433/2015 súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000
eur (trestné stíhanie trvalo 6 rokov); rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 9.12.2015, sp.zn.

6C/131/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.10.2016, sp.zn.
16Co/63/2016 súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.800 eur (trestné stíhanie
trvalo 6 rokov); rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 8.2.2011, sp.zn. 8C/144/2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.7.2011, sp.zn. 16Co/121/2011 súd
priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur (trestné stíhanie trvalo 3 roky).

37. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdmi priznané náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného vedenia trestného stíhania sa pohybujú od cca 2.000 eur do cca 6.000 eur, v priemere
približne okolo 600,- € až 1 000,- € za jeden rok trestného stíhania. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS
288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju

vlastnúrozhodovaciučinnosť,atedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a
výškou priznanej náhrady.“

38. V zmysle Stanoviska Občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ČR zo dňa

13.04.2011, sp. zn. Cpjn 206/2010 súd by mal pri stanovovaní sumy predstavujúcej primerané
zadosťučinenie vždy prihliadnuť k celkovej dobe trvania trestného konania. Ak bolo navyše konanie dlhé,
tzn. trvalo výrazne dlhšie, než by sa dalo vzhľadom na okolnosti daného prípadu očakávať, mala by
sa priznaná čiastka za príslušný časový úsek blížiť k hornej hranici vyššie uvedených intervalov. Každý
prípad je potrebné posudzovať individuálne a zohľadniť všetky okolnosti a špecifiká.

39. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadal najmä na osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje - skutočnosť, že žalobca nebol nikdy trestne stíhaný,
viedol riadny život, bol zamestnaný, staral sa o rodinu. Ďalej súd prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo - teda, že žalobca bol obžalovaný z usmrtenia vlastného syna, už

len samotná udalosť tragickej nehody pri ktorej jeho syn zahynul a pri ktorej bol žalobca prítomný bola
traumatická a vedenie trestného konania voči žalobcovi traumatizáciu žalobcu výrazne umocňovalo,
nakoľko bol opakovane vystavovaný pripomínaním tragickej udalosti, musel sa podrobovať úkonom
trestného konania, bol obžalovaný zo zavinenia smrti vlastného syna, čo vzhľadom na záver trestného
konania prinášalo žalobcovi neoprávnený pocit viny. Nadväzujúc na to súd prihliadol na závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote - teda najmä následky na jeho mentálnom
zdraví ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v rodinnom a spoločenskom živote -
teda, že žalobca musel niesť rovnako zodpovednosť za nepreukázané zavinenie smrti syna, čo viedlo
k jeho izolácii a zníženiu jeho postavenia v spoločnosti. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky č. III. ÚS/224/2023 niekoľkoročné trestné stíhanie vedie k podstatnému zníženiu kvality života,
cti, povesti a ľudskej dôstojnosti. V neposlednom rade súd vychádzal z dĺžky trestného stíhania, ktoré
trvalo 51,5 mesiacov, teda štyri roky a tri mesiace, čo je súd považuje za extenzívnu dĺžku konania.

40. Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dĺžky priestupkového konania,
a to tak, že jej začiatok určil odo dňa 28.09.2017, teda dňom začatia trestného stíhania vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi ČVS: ORP-420/KM-KN-2016 a koniec dňom 12.01.2022,
teda nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 17T/33/2019-581. Medzi

uvedenými rozhodnutiami uplynuli 4 roky, 3 mesiace a 2 dni, t.j. 51,5 kalendárnych mesiacov. Súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného, podľa ktorého
poškodenému patrí vo všeobecnosti náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 700,- 1.000,- € za rok trvania
nezákonného stavu, resp. konania. Súd mal, s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. III. ÚS/224/2023 zo dňa 27.04.2023 za to, že pre rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi je
dôvodné využiť ako výpočtový základ sumu z uvedeného rozpätia finančného zadosťučinenia, a to 900,-

€ za rok trvania trestného konania, a to z dôvodov, ktoré vzhliadol vyššie, s tým, že súd sa nepriklonil k
hornej hranici tohto rozpätia s prihliadnutím na to, že žalobca nebol obmedzený na osobnej slobode a
nebol umiestnený vo vyšetrovacej väzbe, súd dospel k výpočtu nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi
tak, že vychádzal z priznanej výšky zadosťučinenia vo výške 900,- za rok konania, teda 900,- € ujma/
rok ÷ 12 mesiacov, súd dospel k čiastke 75,- € priznanej ujmy za mesiac vedenia trestného konania.

Nakoľko trestné konanie trvalo 51,5 mesiaca, súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
75,- € za mesiac násobené 51,5 mesiacmi trestného konania (51,5 x 75,- € = 3.862,50 €), teda vo priznal
žalobcovi sumu výške 3.862,50 €.

41. Sumarizujúc vyššie uvedené tak má odvolací súd za to, že v konkrétnej prejednávanej veci je

primeraná výška nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 3.862,50 € trvanie trestného stíhania, a to po
zohľadnení osobitostí danej veci (dĺžky trestného stíhania, výšky hroziaceho trestu) a kvalitu dôkazov
produkovaných žalobcom ohľadom ním tvrdenej nemajetkovej ujmy. Takouto výškou dôjde k naplneniu
požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady za čas žalobcu nedobrovoľne strávený na úkonoch
nariadených orgánmi činnými v trestnom konaní a za stres s tým spojený. Súd má za to, že práve

takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle
jej zmiernenia, a to na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a
závermi). Celková priznaná výška nemajetkovej ujmy tak činí 3.862,50 € a je, podľa názoru súdu,
primeraná pokiaľ ide o zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním;
nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj fakt, že žalobcovi sa nedostalo

primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, a vzhľadom na značný odstup času, na jej
reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva.

42. Nakoľko žalobca vo svojej žalobe žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €, súd
žalobu v časti prevyšujúcej sumu 3.862,50 € zamietol

43. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca bol v
konaní plne úspešnou stranou sporu. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník tohto súdu
v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

44. Lehotu na plnenie súd určil s prihliadnutím na zákonom dané, špecifické postavenie žalovanej,
v zmysle ktorého by z administratívnych dôvodov nebola lehota na plnenie v zmysle § 232 ods. 3
CSP vykonateľná, pričom súd má pri svojich rozhodnutiach dbať aj na zabezpečenie možnosti ich
vykonateľnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.