Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. september 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622010085
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5622010085.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudkýň
JUDr. Evy Kyselovej a Mgr. Anny Mihálikovej na verejnom zasadnutí konanom 2. septembra 2025
prejednalodvolaniepodanéobžalovanýmA.B.protirozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš,sp.zn.
2T/18/2022 z 3.3.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/18/2022 z 3.3.2025 bol
obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.
zák., účinného od 6.8.2024 (ďalej len Tr. zák.) v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na skutkovom základe, že:

dňa 12.11.2021 v čase okolo 15.35 hod na parkovisku pred obchodným domom C. v D. E. v druhom
rade parkovacích miest od vchodu do F. C. napadol E. E. E., narodeného XX.X.XXXX, bytom E. G. C.
XXX/XX, H., F. B. - F., takým spôsobom, že ho začal udierať zozadu päsťou do oblasti hlavy, zvalil ho na
zem, kde ho udieral a kopal, keď sa postavil, viackrát ho udrel päsťou do tváre, čím mu spôsobil tržno-
zhmoždenú ranu v čelovej oblasti vľavo, pohmoždenie mäkkých častí nad pravým okom, pohmoždenie
hornej a dolnej pery úst, pohmoždenie mäkkých častí pravej ruky a pohmoždenie a odreninu v oblasti

ľavého kolena, zranenia, ktoré si vyžiadali liečenie v dĺžke 10-14 dní a po túto dobu bol obvyklý spôsob
života poškodeného obmedzený.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 1 a § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 8T/38/2022
zo dňa 12.12.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7To/5/2023 zo dňa 6.9.2023,
ktorým bol A. B. odsúdený podľa § 364 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ a § 41 ods. 1 Tr.
zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený
s určením skúšobnej doby vo výmere 24 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd odkázal poškodeného E. E. E., nar. XX. X. XXXX v B., trvale bytom H.,
E. G. C. XXX/XX, okres B., s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

ProtitomutorozsudkupodalriadneavčasodvolanieobžalovanýA.B..Vpísomnýchdôvodochodvolania

uviedol, že tento rozsudok je chybný a pravdepodobne bol ním porušený zákon. Rozsudok zo dňa
3.3.2025 mu bol doručený až 23.4.2025. Poukázal na to, že nikdy ani dňa 12.11.2021 v čase okolo15:35 hod. na parkovisku nenapadol poškodeného E. E.. Z jeho strany sa jednalo o nutnú obranu.
Na hlavnom pojednávaní bol použitý ako dôkaz nezákonný súkromný zavádzajúci kratučký kamerový
záznam, ktorý však nezachytáva celú udalosť z toho dňa, len koniec udalosti, čo je v jeho neprospech.

Tým, že nezachytáva celú udalosť, ho tento kamerový záznam chybne vykresľuje ako útočníka. Možno
hopretopovažovaťajzafalošnýdôkaz.Nadobudolpodozrenie,žeosoba,ktorápoužilatentonezákonný
zavádzajúci kratučký kamerový záznam, ktorý skresľuje priebeh celej situácie, sa mohla dopustiť
trestného činu podľa § 344 Tr. zák., marenia spravodlivosti. Zotrváva na svojej obhajobe, že nenapadol,
neudieral E. E., keď bol ku nemu otočený chrbtom. Nikto na zem nikoho nezvalil. Na zemi bol on a to

po údere päsťou do pier, kedy okamžite padol na zem na chrbát. Nikto nikoho nekopal. On zo zeme
odstrkoval E. E., nakoľko sa mu inak nedalo brániť, a to až do chvíle, kedy sa mu podarilo postaviť
zo zeme. Potom pokračoval v nutnej obrane, až do chvíle, kým bolo jasné, že mu nič nehrozí, keď
začal poškodený kľučať. Keby E. E. bol schúlený na zemi a on do neho kopal ako nepravdivo uviedol
oznamovateľ I. E., musel by mať poškodený podliatiny a modriny po kopancoch na rôznych častiach
tela, lenže nikto nikoho na zemi nekopal a na zemi bol on a nie poškodený. Poškodený schúlený na

boku nikdy nebol, na zemi na chrbte bol on. Na kamerovom zázname nie je zachytené ako si poškodený
spôsobil pomliaždenie pravej ruky, a to tým, že ho udrel päsťou pravej ruky do pier. Kamerový záznam
nikdy nepovolil použiť ako dôkaz proti nemu, okresný súd naň nemal prihliadať a mal byť zničený.
On tento nezákonný kamerový záznam nevidel a o jeho obsahu vie len od jeho právneho zástupcu.
Podľa zákona monitorovaný priestor musí byť vždy označený upozornením, ktoré má byť umiestnené

na viditeľnom mieste. Osoba zodpovedná za tento kamerový záznam porušila zákon č. 18/2018 Z.z.
o ochrane osobných údajov. Je tiež toho názoru, že s kamerovým záznamom mohlo byť manipulované,
moholbyťnejakoupravenýalebopozmenený,apretojetentokamerovýzáznamnezákonný.Nepravdivé
výpovede svedkov – poškodeného, E. J. K., priateľky poškodeného, I. E. nestačia na preukázanie
jeho viny. Nepravdivé výpovede svedkov sú len subjektívne domnienky svedkov nie objektívne fakty.

Výpovede svedkov zjavne úmyselne obsahujú nepravdivé údaje, aby mu poškodili. Tým, že jeho vina
nebola a ani nemohla byť preukázaná nespochybniteľne, bol súd povinný aplikovať zásadu „in dubio
pro reo“. Úvahy a domnienky, krivé výpovede svedkov nestačia na nespochybniteľné uznanie jeho viny.
V zmysle zásady prezumpcie neviny jeho vina nebola v priebehu celého konania riadne a jednoznačne
preukázaná. Okresný súd mal prihliadať aj na chyby a nepravdivé údaje uvedené v uznesení o vznesení

obvinenia. Nebol prepustený zo zadržania v čase o 16:00 hod., prepustený bol približne o 20:45 hod.
toho istého dňa. Poukázal aj na to, že v čase o 17:24 hod. mu bola robená dychová skúška na alkohol.
Okresný súd nezobral do úvahy ani nedostatky zo strany poverenej príslušníčky OO PZ Liptovská
Sielnica A. E. J., ktorá nepostupovala správne a v súlade so zákonom. Svedkovia (poškodený, jeho
priateľka, I. E., E. J. K.) neboli podrobení dychovej skúške na alkohol, bol nezákonne obmedzený

na osobnej slobode od 16:00 hod. do 20:45 hod., nezákonný kamerový záznam neposudzovala ako
neoprávnené nakladanie s jeho osobnými údajmi. Ďalej uviedol, že v napadnutom rozsudku na strane
10 sú uvedené nepravdivé údaje v tej súvislosti, že sa dopustil viacerých trestných činov aj trestného
činu krádeže. Vo veci jeho nezákonného záznamu v registri trestov a to údajnej krádeže, ktorej sa mal
dopustiť, podal niekoľko podaní na Okresnú prokuratúru Liptovský Mikuláš, Generálnu prokuratúru SR,

Krajskú prokuratúru Žilina, Okresný súd Liptovský Mikuláš, Krajský súd Žilina. Z týchto podaní musí byť
zrejmé, že záznam z roku 2007, ktorý má v registri trestov, je nezákonný. V roku 2007 bol obvinený
z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák., jednalo sa o krádež motorovej nafty, ktorá bola
pripísaná jemu aj jeho bratovi. Oni však naftu neukradli a ani nemali nijaký úmysel naftu ukradnúť, keďže
mali poruchu na motorovom vozidle. Poverenému príslušníkovi, ktorý v tejto veci konal, sa nepriznal. Na

radu a na základe informácií probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
že mu hrozí súdny spor a záznam v registri trestov, aj keď s bratom žiadny trestný čin nespáchali,
pristúpil na navrhované mimosúdne riešenie a to z dôvodu, že sa chcel vyhnúť zdĺhavému súdnemu
sporu a myslel si, že by súdne pojednávanie, súdny spor mohol vyjsť drahšie ako mimosúdne riešenie,
zaplatil preto 9.500,- slovenských korún. Tým sa vlastne priznal ku skutku, ktorý nespáchal. Z dôvodu,

že mu boli uvedené nepravdivé informácie, ktoré mu uviedol probačný a mediačný úradník, vznikla mu
škoda 9.500,- slovenských korún a vážna ujma, a to nezákonný záznam v registri trestov. Probačný
a mediačný úradník mu nepravdivo uviedol, že nebude mať záznam v registri trestov, pričom záznam
tam má, a to pod sp. zn. 1Pv/86/07 zo dňa 26.6.2007. Existujú dôvody na odstránenie nepravdivého
a nezákonného záznamu v registri trestov a na vydanie nariadenia o zrušení právoplatného rozhodnutia

o schválení zmieru. Žiadnu naftu neukradol, ani nepoškodil žiadnu palivovú nádrž, nemá vedomosť
o tom, že by tak spravil jeho brat, nespôsobil žiadnu škodu. Nezákonný záznam v registri trestov
1Pv/86/07 zo dňa 26.6.2007 poškodzuje jeho práva. Chybný je aj rozsudok Okresného súdu Poprad sp.
zn. 8T/38/2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7To/5/2023 a v tejto súvislosti podal trestnéoznámenia. Podal v tejto veci na Najvyšší súd SR návrh na obnovu konania. V súvislosti s priestupkami,
ktoré mal spáchať a ktoré sú uvedené v evidencii správnych deliktov a priestupkov, podal tiež viaceré
trestné oznámenia a návrhy na obnovu konania. Podal trestné oznámenie aj na sudcu E. I. D. pre

spáchanie trestných činov podľa § 326 Tr. zák., § 326a Tr. zák., § 327 Tr. zák. V závere zdôraznil,
že okresný súd v napadnutom rozsudku neuviedol žiadny relevantný a hodnoverný dôkaz, ktorým
by nespochybniteľne preukázal, že spáchal skutky, z ktorých ho uznal za vinného. On sa žiadneho
protiprávneho konania nedopustil a z jeho strany išlo o nutnú obranu. Okresný súd ako nezákonný dôkaz
použil súkromný kamerový záznam, ktorý mohol byť sfalšovaný, nakoľko nezachytáva celý incident, ale

len jeho záver. Okresný súd uviedol nepravdivé údaje, že neviedol riadny život a dopustil sa krádeže.
Okresný súd neuviedol, že rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 8T/38/2022 a rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7To/5/2023 sú chybné. Podal námietku zaujatosti sudcu E. I. D., nakoľko
o jeho odvolaní by mal rozhodovať Krajský súd v Žiline. Napadnutým rozsudkom a konaním, ktoré mu
predchádzalo, bol porušený zákon v jeho neprospech. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok vo
výroku o vine a treste zrušil.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle
§ 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že

odvolanie obžalovaného A. B. nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou

objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný A. B.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne
a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení
z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný
súd vyvodil z dôkazov o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne. Dôvody

napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého
stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na správne dôvody, na
ktorých samosudca okresného súdu založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech

obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže

sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané

dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., aj podľa názoru
krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným
predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných

ustanovení.

Trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému úmyselne ublíži
na zdraví.

Podľa § 123 ods. 1 Tr. zák. ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie
zdravia iného.

Pojem ujma na zdraví ako akékoľvek poškodenie zdravia iného je potrebné vykladať v kontexte odsekov
2 až 4 § 123 Tr. zák. Kvalitatívne ide o menej závažnú ujmu ako ublíženie na zdraví. Pôjde teda

o poškodenie zdravia iného, počas ktorého bol iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života,
pričom vylúčeným nie je ani to, aby k sťaženiu obvyklého spôsobu života vôbec nedošlo. Musí však ísť
o poškodenie zdravia objektívne preukázateľné spravidla so stopami na tele poškodeného.

Podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie

zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého
bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

V okolnostiach danej veci krajský súd pripomína, že nie každá porucha zdravia je ublížením na zdraví
v zmysle Trestného zákona. Nestačia napr. prechodné bolesti alebo nevoľnosť, oderky, nepatrné ranky,

hučanie v ušiach. Pri posudzovaní pojmu „ublíženie na zdraví“ majú význam hlavne také skutočnosti,
ako je povaha poruchy zdravia, ako bola spôsobená, akými príznakmi sa prejavuje, ktorý orgán a ktorá
funkcia bola narušená, bolestivosť zranenia a jej intenzita, či a aké lekárske ošetrenie vyžaduje a či
a do akej miery porucha narušila obvyklý spôsob života. Za ublíženie na zdraví sa považuje porucha
zdravia poškodeného, ktorá mu sťažuje obvyklý spôsob života alebo výkon obvyklej činnosti po dobu

okolo 7 dní. Pre záver, že ide o ujmu na zdraví, nie je nevyhnutné, aby poškodený bol práceneschopný.
Je potrebné zdôrazniť, že posudzovanie každého prípadu musí byť komplexné a individuálne.

Ďalej treba uviesť, že pre záver o tom, že sa obvinený dopustil úmyselného trestného činu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., nepostačuje len zistenie, že poškodenému svojím konaním spôsobil

takú ujmu na zdraví, ktorá má objektívne charakter ublíženia na zdraví v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, teda len naplnenie skutkovej podstaty uvedeného trestného činu po objektívnej stránke.
Súčasne sa vyžaduje aj naplnenie subjektívnej stránky uvedeného trestného činu, pričom nepostačuje
iba zistenie, že páchateľ konal úmyselne, ale musí sa preukázať, že jeho úmysel smeroval k spôsobeniu
ublíženia na zdraví tak, ako to vyžaduje § 15 Tr. zák. V tejto súvislosti treba prizerať na okolnosti, za

ktorýchdošlokútoku,akýpredmetbolkútokupoužitýatiežnato,akénebezpečenstvoprenapadnutého
z útoku hrozilo. Pre správne posúdenie konania obžalovaného je smerodajná povaha poranenia ako
bola zistená lekárom.

Okresný súd po zhodnotení záverov znaleckého posudku E. C. D. jednotlivo i v súhrne s ostatnými

dôkazmi a za pomoci znaleckých záverov k verziám, za ktorých mohli byť spôsobené zranenia
poškodeného, správne rozhodol, ktorá z uvedených alternatív je v súlade s vykonanými dôkazmi a ktorá
je s nimi v rozpore. Po preskúmaní obsahu spisu, najmä výsledkov znaleckého dokazovania z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie úrazová chirurgia a lekárskych správ ohľadne zranení poškodeného,výpovedí poškodeného, krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k jednoznačnému záveru, že
obžalovaný napadol poškodeného tak, že ho začal udierať zozadu päsťou do oblasti hlavy, zvalil ho na
zem, kde ho udieral a kopal, keď sa postavil, viackrát ho udrel päsťou do tváre, čím mu spôsobil tržno-

zhmoždenú ranu v čelovej oblasti vľavo, pohmoždenie mäkkých častí nad pravým okom, pohmoždenie
hornej a dolnej pery úst, pohmoždenie mäkkých častí pravej ruky a pohmoždenie a odreninu v oblasti
ľavého kolena, zranenia, ktoré si vyžiadali liečenie v dĺžke 10-14 dní a po túto dobu bol obvyklý spôsob
života poškodeného obmedzený.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že on nenapadol ani neudieral poškodeného,
nekopal ho, zranenia si poškodený spôsobil sám. Pomliaždenie pravej ruky si spôsobil poškodený tým,
že ho udrel päsťou do pravej ruky. Súdny znalec jednoznačne konštatoval, že všetky uvedené zranenia
majú priamy súvis s incidentom zo dňa 12.11.2021. Iný mechanizmus ako napadnutie druhou osobou
je prakticky nepravdepodobný. Mechanizmus vzniku zranení zodpovedá výpovedi poškodeného, ktorý
uviedol,žeútočníkzačaludieraťzozadupäsťoudooblastitváre,vútokupokračovaltak,žepoškodeného

zvalil na zem, kde ho na zemi presne nezistený počet krát udieral a kopal.

Pokiaľ ide o následok konania obžalovaného vo forme ublíženia na zdraví poškodeného, z vykonaného
znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia bezpečne vyplynulo, že zranenia poškodeného
si objektívne vyžiadali lekárske vyšetrenie, ošetrenie a poškodeného zranenia obmedzovali v obvyklom

spôsobe života v trvaní 10 až 14 dní, pričom obmedzenie spočívalo v bolestivosti hore uvedených
zranených častí tela poškodeného, ako aj v ich hojení a v nemožnosti plného používania pravej ruky.
Vokolnostiachdanejveciniesúnijaképochybnostiosprávnostiposúdeniaujmynazdravípoškodeného,
ktorá bola v súlade s ustanovením § 123 ods. 2 Tr. zák., resp. podľa tam uvedených kritérií správne
kvalifikovaná ako ublíženie na zdraví, ktoré je znakom skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví

podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

V trestnom konaní bolo nesporne preukázané, že obžalovaný mal úmysel inému spôsobiť ublíženie na
zdraví, lebo intenzita útoku, aj spôsob jeho vykonania, najmä však oblasť tela, proti ktorej útok smeroval,
preukázali jeho uzrozumenie s takým následkom. Tento záver urobil aj krajský súd najmä z motívu

konania obžalovaného, ktorý nastúpil bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, keď obžalovaný vyčítal
poškodenému, že mu „dodrbal zuby“. Rozumové dispozície obžalovanému jednoznačne dovoľovali
uvedomiť si nebezpečnosť jeho konania a z neho plynúce možné následky pre poškodeného. Údery
smerovali na hlavu poškodeného, najmä na tvár, kde uložené orgány sú ľahko alebo ľahšie zraniteľné.
Aj sila úderov svedčí o úmysle obžalovaného spôsobiť ublíženie na zdraví. Obžalovaný poškodeného

pri útoku zvalil na zem.

Trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky,
verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že
a/ napadne iného,

b/ hanobí štátny symbol,
c/ hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku,
d/ hrubým spôsobom ruší zhromaždenie občanov alebo priebeh športového alebo kultúrneho podujatia,
alebo
e/ vyvoláva verejné pohoršenie vykonávaním pohlavného styku alebo vykonávaním sexuálneho

exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.

Podľatohtoustanoveniasapostihujehrubáneslušnosťalebovýtržnosťpáchanáverejnealebonamieste
verejnosti prístupnom.

Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane pokojného občianskeho spolužitia pred
závažnejšími útokmi narušujúcimi verejný pokoj a poriadok. Spravidla sú ale výtržníctvom ohrozované
aj ďalšie chránené záujmy, najmä zdravie ľudí, cudzí majetok, česť, morálka, dôstojnosť ľudí a pod. (tzv.
sekundárny objekt).

Objektívna stránka trestného činu spočíva v konaní páchateľa, ktoré môže mať dve formy, a to hrubú
neslušnosť alebo výtržnosť, ktorej sa páchateľ dopustí verbálne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste
prístupnom verejnosti (konkrétne konanie páchateľa môže pritom napĺňať i obe tieto formy).Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie, ktorým sa hrubým spôsobom porušujú pravidlá občianskeho
spolužitia a zásady občianskej morálky (ide napr. o hanobenie historickej alebo kultúrnej pamiatky,
hrubé rušenie zhromaždenia občanov, prípadne hrubé útoky na česť a vážnosť občana). Zo slov hrubá

neslušnosť plynie, že musí ísť o závažnejšiu neslušnosť priečiacu sa pravidlám občianskeho spolužitia
a zásadám občianskej morálky. Hrubý charakter neslušnosti nemožno odvodzovať len z charakteru
osobnosti páchateľa a jeho pohnútky, ale je potrebné hodnotiť napr. aj vlastný prejav páchateľa, a to i vo
vzťahu k prostrediu, kde k nemu došlo.

Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok,
pričom je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho
spolužitia. Je to na rozdiel od hrubej neslušnosti spravidla fyzické alebo psychické násilie, ktoré je
namierené proti osobám i veciam. Ide o násilný alebo slovný prejav takého charakteru, že hrubo uráža,
vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu osôb
súčasne prítomných. Avšak každé fyzické napadnutie občana, i keď sa ho páchateľ dopustil verejne

alebo na mieste verejnosti prístupnom, nemusí naplňovať skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva
podľa § 364 Tr. zák.

Pri posudzovaní činov výtržníckej povahy je nutné z hľadiska naplnenia formálnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu výtržníctva podľa § § 364 Tr. zák. najmä:

a) prihliadnuť na intenzitu, rysy a priebeh útoku (slovné či iné, nebezpečné prejavy),
b) posúdiť okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (na pracovisku, na ulici, na parkovisku, v reštaurácii,
na zhromaždení občanov, ďalej denná či nočná doba, počet páchateľov),
c) zisťovať pohnútku činu (arogancia voči ostatným občanom, vyprovokovanie),
d) zhodnotiť následky (poranenie osôb, poškodenie vecí),

e) zhodnotiť osobu páchateľa (doterajší spôsob života, povahové vlastnosti, kriminálna minulosť).

Miestom verejnosti prístupnom sa pritom rozumie každé miesto, na ktoré má prístup širší okruh ľudí
individuálne neurčených (otvorený aj uzavretý priestor), takže hrubá neslušnosť alebo výtržnosť by
mohla byť postrehnutá viacerými ľuďmi, ktorí tam však v dobe činu nemusia byť. Nemusí ísť o miesto

prístupné komukoľvek, stačí, že ide o miesto prístupné, aj keď len niektorým osobám. Miestom verejnosti
prístupnom nie je súkromný byt ani iné priestory, ktoré nie sú voľne prístupné verejnosti, a to ani vtedy, ak
je možno výtržnícky prejav (napr. otvoreným oknom) vidieť a počuť. Prístupnosťou sa rozumie možnosť
vidieť a počuť prejav páchateľa, i keď miesto činu nie je priamo verejnosti prístupné (napr. je za plotom,
na lešení).

Konaním obžalovaného, keď tento fyzicky napadol poškodeného na parkovisku pred OD C. v D.
E., za vyššie uvedených okolností a za prítomnosti viacerých svedkov, ktorí osobne vnímali útoky
obžalovaného na poškodeného, podľa názoru krajského súdu došlo k výtržnosti - k hrubému porušeniu
verejného poriadku a pokoja, t.j. k naplneniu formálneho znaku skutkovej podstaty trestného činu

výtržníctva podľa § 364 písm. a) Tr. zák.

Z hľadiska naplnenia zákonných znakov trestného činu výtržníctva konanie obžalovaného nesporne
spočívalo vo fyzicky násilnom prejave, ktorý vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia (tu konkrétne vo
vzťahu k osobe poškodeného) a možno ho hodnotiť ako dostatočne závažné konanie na to, aby narušilo

verejný pokoj a poriadok a zároveň sa udialo na mieste verejnosti prístupnom za prítomnosti viacerých
osôb.

Nadriadený súd v uvedených súvislostiach uzatvára, že k tomu, aby bol spáchaný trestný čin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že sa páchateľ dopustí výtržnosti tým, že napadne iného, musí

mať napadnutie iného skutočne povahu výtržnosti, t.j. konanie závažným spôsobom narušujúce verejný
pokoj a poriadok. Preto každé fyzické napadnutie občana, i keď sa ho páchateľ dopustil verejne alebo
na mieste verejnosti prístupnom, nie je nutne výtržnosťou v zmysle ustanovenia § 364 Tr. zák. Ako
bolo vyššie uvedené, formy výtržníckeho konania musia totiž narušovať občianske spolužitie hrubo, to
znamená vo zvýšenej miere, pričom nestačia menej závažné, bežné alebo obvyklé prejavy rušenia tohto

spolužitia. Predmetom ochrany tu primárne nie sú individuálne záujmy jednotlivých občanov, napr. ich
zdravie, majetok, česť a pod., ale širšie poňatý komplex vzťahov, ktorými je usporiadaná koexistencia
väčšej spoločnosti ľudí v nejakom mieste, okruhu. Z tejto povahy chráneného záujmu vyplýva, že ak mábyť nejaké konanie považované za výtržnosť, musí sa určitým výraznejším spôsobom dotýkať verejného
poriadku ako hodnoty, ktorá presahuje individuálne záujmy jednotlivcov.

V okolnostiach danej veci všetky vyššie uvedené skutočnosti v ich súhrne umožňujú kvalifikovať
protiprávne konanie obžalovaného podľa trestného práva ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a) Tr. zák.

Pokiaľ ide o závažnosť vyššiu než nepatrnú v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., táto nepochybne

vyplýva z popisu skutku v rozsudku okresného súdu. Pri charaktere spôsobu konania obžalovaného
a spôsobených zranení poškodenému, ide o tak vážny zásah na zdravie poškodeného, že skutok
nemôže byť posúdený len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)
zákona č. 372/1991 Zb. o priestupkoch.
Po preskúmaní odvolacích námietok obžalovaného krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa
vyššie uvedenými zásadami pri právnom posúdení konania obžalovaného dôsledne riadil.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
podrobne a výstižne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo
na odvolacom súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Okresný súd pri uznaní viny vychádzal z kľúčového dôkazu - výpovedí poškodeného E. E. E.. Okresný
súd nezistil indície svedčiace o nepravdivosti jeho tvrdení o skutočnostiach rozhodných pre posúdenie

viny. Tento svedok v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní logicky, v časovej i miestnej
nadväznosti, bez odchýlok v podstatných bodoch, reprodukoval udalosti súvisiace s prejednávanou
vecou. Okresný súd nemal pochybnosti o hodnovernosti tohto svedka i preto, lebo skutočnosti, ktoré
uvádzal, boli potvrdené i ostatnými vykonanými dôkazmi. Výpoveď poškodeného o priebehu skutkového
deja je v podstatných okolnostiach podporená priamymi dôkazmi, a to výpoveďami svedkov L. M. a I.

E. a čiastočne aj svedka E. K., ktorí vlastnými zmyslami vnímali priebeh incidentu, ako aj obrazovo –
zvukovým záznamom zachytávajúcim časť fyzického konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným. Na
podklade vyššie uvedených skutočností ani krajský súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného,
a tiež z toho dôvodu, že konzistentne vypovedá o podstatných otázkach skutkového deja v rámci celého
trestného konania. U poškodeného súd nezistil motív, na základe ktorého by mal nepravdivo vypovedať

o priebehu skutku. V tejto súvislosti súd aj krajský súd poznamenáva, že zo spisu nevyplýva nič také,
že by poškodený pred incidentom mal nejaký konflikt či nezhody s obžalovaným. Rovnako súd nezistil
žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bola znížená schopnosť poškodeného vnímať prežité udalosti,
resp. ich reprodukovať. V súvislosti s výpoveďou svedka je potrebné pripomenúť, že svedok, na rozdiel
od obžalovaného, má zákonnú a ústavnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky a právne vždy

musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak.
Opis skutku podaný poškodeným (ako aj vyššie menovanými svedkami) korešponduje aj bezprostredne
nasledujúcim okolnostiam. Z obrazovo – zvukového záznamu vyplýva, že bezprostredne po ukončení
útoku obžalovaného poškodený opísal tretej osobe (ktorá bola stotožnená ako E. K.) okolnosti, za
ktorých bol napadnutý obžalovaným. V ten istý deň (kedy bol poškodený napadnutý) poškodený

vyhľadal lekára a rovnaký mechanizmus vzniku zranenia uviedol aj pri lekárskom ošetrení. Súd nemal
dôvod neveriť výpovedi poškodeného aj z toho dôvodu, že jeho výpoveď je podporená znaleckým
dokazovaním, a to znaleckým posudkom E. C. D. v otázke mechanizmu vzniku zranenia (viacpočetné
údery do zranených častí tela). Súd dáva do pozornosti, že znalec posudzoval prijateľnosť výpovedepoškodeného v otázke mechanizmu vzniku zranení, pričom dospel k záveru, že zranenia poškodeného
mohli byť spôsobené takým mechanizmom, aký opísal uvedený svedok vo svojej výpovedi. Iný
mechanizmus vzniku zranení znalec označil za nepravdepodobný. Znaleckým posudkom E. D. mal súd

preukázaný rozsah zranení spôsobených poškodenému pri incidente zo dňa 12.11.2021, opísaných vo
výroku rozsudku, ako aj dobu obmedzenia poškodeného v obvyklom spôsobe jeho života. Aj uvedený
dôkaz potvrdzuje záver, že medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom (ujmou na zdraví
poškodeného) je daná príčinná súvislosť. Súd nemal pochybnosti o správnosti záverov znaleckého
posudku, pretože je dostatočne zrejmé, z akých podkladov znalec pri jeho vypracovaní vychádzal

a to predovšetkým zo zdravotnej dokumentácie poškodeného, ale aj výpovedí osôb zúčastnených na
priebehu skutku.

Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie v uvedenej veci, krajský súd poukazuje na to, že súd je povinný
hodnotiť aj znalecký posudok na základe starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne s ostatnými dôkazmi (R 40/1969). Súd hodnotí znalecký posudok voľne ako každý iný

dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne nahradiť odborný názor znalca
vlastným, v danej veci laickým názorom, ale môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho
hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa
skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti náležite zistené v trestnom konaní, či
naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné alebo dokonca také, ktoré logicky odporujú iným výsledkom

dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto podkladov (R 40/1972).

Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku sa musia zakladať na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto
pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup podľa § 146 Tr. por. (Rt 56/94 II).

Pozhodnotenívýsledkovznaleckéhodokazovaniazodboruzdravotníctvoafarmácia,odvetviechirurgia,
jednotlivo i v súhrne s ostatnými dôkazmi, aj odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že nie
sú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku vypracovaného E. C. D.. Znalec prihliadol na všetky
skutočnosti, ktoré mali pre podanie posudku význam. Posudok je dostatočne presvedčivo odôvodnený,
nemá vnútorné rozpory, jeho závery sú logické a nie sú v rozpore s inými dôkazmi vo veci, o ktorých

správnosti ani po preskúmaní niet dôvodu pochybovať.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania, ktoré mu je kladené
za vinu, že poškodeného nenapadol; naopak on bol napadnutý poškodeným už druhýkrát, on sa len
bránil, on bol na zemi, snažil sa poškodeného od seba odtisnúť, držal ho za bundu; z jeho strany

išlo o nutnú obranu. Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Výpoveď
obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu
a tú prezentovať ako jedinú pravdu – svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť
súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti“. Obžalovaný tvrdil, že bol
v čase činu na mieste činu, len inak interpretuje to, čo sa tam malo stať, resp. nestať.

Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa sa s uvedenou obhajobou obžalovaného nestotožnil.
Obhajoba obžalovaného, že sa skutku kladeného mu za vinu nedopustil, je vyvrátená výpoveďou
svedka – poškodeného o priebehu skutku, ktorá nebola spochybnená či vyvrátená inými dôkazmi,
naviac na jeho výpovede nadväzujú, vzájomne sa dopĺňajú a podporujú ďalšie priame a nepriame

dôkazy, vyššie uvedené. Obžalovaný tvrdí, že ako prvý útočil poškodený (po tom, ako mu obžalovaný
oznámil, že mu poškodil zuby) a obžalovaný sa následne len bránil. Aj krajský súd dáva do pozornosti,
že uvedená výpoveď obžalovaného nie je podporená žiadnym dôkazom a je dokonca vyvrátená
viacerými priamymi dôkazmi a to výpoveďami očitých svedkov, ako aj obrazovo-zvukovým záznamom.
Aj keď obrazovo – zvukový záznam nezachytáva nepretržite celý priebeh skutku, zaznamenaná

časť jednoznačne preukazuje, že obžalovaný bol po celý čas tohto záznamu v útočnej pozícii voči
poškodenému a rozhodne nie v obrannom postavení. Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že pokračoval v nutnej
obrane(ajpotomakosapostavilzozeme),vosvojomtvrdenížiadnymspôsobomneozrejmil,vočiakému
útoku poškodeného sa mal brániť. Ako už bolo vyššie uvedené, viacerými dôkazmi mal súd spoľahlivo
preukázané,žeútočníkomvdanomfyzickomkonfliktebolobžalovaný,niepoškodený.Pokiaľpoškodený

pripustil, že keď sa on zo zeme postavil, pravdepodobne v rámci nutnej obrany udrel obžalovaného, ktorý
spadol, avšak následne, keď sa obžalovaný zo zeme postavil, on čakal, čo sa bude diať. Z vykonaných
dôkazov je bezpečne preukázané, že to bol práve obžalovaný, ktorý pokračoval v útoku po tom, ako sa
postavil zo zeme a viackrát poškodeného udrel päsťou do hlavy.Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným s ostatnými
dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský súd

neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a teda i tvrdeniami,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Pravdivosť tvrdení obžalovaného je však potrebné vyvrátiť procesne
relevantnými dôkazmi a zistením skutkového stavu veci, o ktorom nie sú pôvodné pochybnosti
a dôkazmi, ktoré zároveň vyvracajú výpoveď a obhajobu obžalovaného.

Úlohou trestného súdu nie je posudzovať obhajobu obžalovaného, ale rozhodovať o jeho (ne)vine,
pričommusísamozrejmehodnotiťakodôkazajvýpovedeobžalovanéhoaichvierohodnosť.Obžalovaný
v danom prípade nebol schopný zabezpečiť ani jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že súdený skutok
nespáchal, ale len spochybňoval zákonnosť a výpovednú hodnotu zabezpečených a vykonaných
usvedčujúcich dôkazov, resp. namietal ich hodnotenie.

Krajský súd zotrváva na svojom názore, že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení
výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcej
výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri
hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov

v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať
aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a „škodiť“ obžalovanému. Pritom
nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu,
a preto logicky i právne sa vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu,
kým nie je preukázaný opak. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností

prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina
dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Treba tiež pripomenúť, že treba vziať do úvahy aj
kvalitu a presvedčivosť ostatných dôkazov. Len po takomto postupe možno dospieť k správnemu záveru
o vierohodnosti alebo nevierohodnosti dôkazu.
Odvolací súd poukazuje tiež na to, že súhrn priamych a nepriamych dôkazov na preukázanie viny

obžalovaného musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov,
ktorévosvojomcelkunielenspoľahlivopreukazujúvšetkyokolnostižalovanéhoskutkuaktoréusvedčujú
z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (Rt 38/68).
Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že
sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade

existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd sa musí oprieť o vierohodnosť jednej
alebo druhej skupiny dôkazov.

Krajský súd tiež pripomína, že výpoveď svedka je výsledkom aplikácie jeho schopností správne vnímať,
rozpoznať, uložiť si v pamäti a s odstupom času z pamäti vybrať a na základe uchovaného popísať

v minulosti vnímané a rozpoznané deje. Všetky tieto schopnosti sú u jednotlivca individuálne a závislé
na veľkom množstve ovplyvňujúcich faktorov, nielen vonkajších, ale aj vnútorných. Všeobecne pri
niektorých trestných činoch existuje dôkazná situácia, tzv. slovo proti slovu, kedy jediným priamym
dôkazom, ktorý páchateľa usvedčuje zo spáchania skutku, je len výpoveď poškodenej osoby. Svedkovia
vypočúvaní na hlavnom pojednávaní nie sú povinní vypovedať doslovne a presne slovo

po slove, tak ako vypovedali vo svojej výpovedi učinenej v prípravnom konaní.

Vo vzťahu k výpovedi poškodeného odvolací súd dáva do pozornosti, že Trestný poriadok, ani
konštantná judikatúra nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý je v prevažnej miere
aj oznamovateľom trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Krajský súd už v mnohých svojich

rozhodnutiach judikoval, aké sú požiadavky ohľadne kvality výpovede svedka, ktorá je jediným dôkazom
preukazujúcim vinu obžalovaného. Ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy
dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký
posudok, stopy, výpovede svedkov, či listinné dôkazy) musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,
zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca

vyvrátený.

Argumenty, ktorými výpovede poškodeného spochybňuje obžalovaný, nepovažuje odvolací súd za
relevantné. V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by poškodenýa všetci vypočutí svedkovia - L. M., I. E., E. J. K. vypovedali nepravdu o podstatných okolnostiach
spáchania súdeného skutku. Nebolo potrebné svedkom vykonať dychovú skúšku, čoho sa obžalovaný
domáhal v písomných dôvodoch odvolania.

Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa nedostatočne vykonaného dokazovania, treba uviesť, že
pre vydanie odsudzujúceho rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich
dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). V každej konkrétnej veci musí sám orgán činný
v trestnom konaní rozhodnúť o tom, akými dôkaznými prostriedkami bude objasňovať určitú okolnosť,

ktorá je dôležitá pre zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Krajský súd v prejednávanej trestnej veci nekonštatuje absenciu
dôkazov svedčiacich v neprospech obžalovaného a ktoré by boli nepostačujúce na rozhodnutie o jeho
vine.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa zákonnosti kamerového záznamu predloženého svedkom I. E., je

potrebné konštatovať, že sa nimi prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zaoberal, a preto krajský
súd ako súd odvolací, v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje.

Po preskúmaní obsahu spisu krajský súd v predmetnej veci nezistil žiadne porušenie práva na obhajobu
v takom rozsahu, ako to uvádza obžalovaný vo svojom odvolaní. Okrem toho odvolací súd nezistil, že

by konanie vedené voči obžalovanému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý
proces v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z predloženého spisu
vyplýva, že obhajcovia obžalovaného sa zúčastňovali jednotlivých úkonov trestného konania a dôsledne
uplatňovali právo na obhajobu obžalovaného. Počas celého trestného konania sa obžalovaný mohol
vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu a plne užívať svoje procesné práva

zaručené mu Trestným poriadkom.

Odvolací súd uzatvára, že nezistil také skutočnosti, ktoré by zakladali porušenie práva na obhajobu
obžalovaného podstatným spôsobom. Z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdu prvého
stupňa počas celého doterajšieho trestného konania nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam

obžalovaného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho
neprospech. K namietanej dobe zadržania, resp. prepustenia zo zadržania, ktoré má byť chybne
a nepravdivo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia (čl. 6 spisu - pozn. odvolacieho súdu), krajský
súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia na tretej strane nevyplýva nič
také, že by mal byť obvinený prepustený zo zadržania o 16:00 hod. Naopak, z obsahu tohto odseku

v kontexte obsahu vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa prípravného konania vyplýva, že obvinený bol
obmedzený na osobnej slobode dňa 12.11.2021 o 16:00 hod. podľa § 85 ods. 2 Tr. por. a bol prepustený
zo zadržania 12.11.2021 o 20:50 hod., nakoľko nie sú dôvody väzby, ani dôvod na postup podľa § 204
Tr. por.

Odvolací súd podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať dôkaz, ktorého vykonanie navrhol obžalovaný
vpriebehuodvolaciehokonania(psychiatrickévyšetreniesvedkaI.E.,ktorývtrestnomoznámeníuviedol
nepravdivé informácie).

V uvedených súvislostiach odvolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň

procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán
konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade,

že súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou
v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú
súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

V okolnostiach danej veci ani odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné vykonať ďalšie
dokazovanie vykonaním navrhovaného dôkazu. Dôkazná situácia v súdenej veci bola podľa názoru
odvolacieho súdu tak jednoznačná a presvedčivá, že o vine obžalovaného bolo možné rozhodnúť aj
bez vykonania navrhovaného dôkazu, psychiatrického vyšetrenia svedka I. E.. Krajský súd z obsahuspisu, z výpovede menovaného svedka nemal preukázané nijaké skutočnosti, že je znížená schopnosť
svedka správne vnímať alebo vypovedať v danej veci k okolnostiam o priebehu skutku, ktorý vnímal
vlastnými zmyslami.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj

poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti
trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom –

potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie
páchateľa.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné

okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.

Odvolací súd v uvedených súvislostiach uvádza, že osobu páchateľa je potrebné hodnotiť vo všetkých
súvislostiach. Pri hodnotení osoby konkrétneho páchateľa je potrebné posúdiť negatívny alebo pozitívny

význam jeho osoby pre hodnotenie nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ktorá vyplýva z jeho správania
sa v spoločnosti. Nemôže však ísť len o registráciu osobných údajov páchateľa bez hlbšieho rozboru
jeho osobnosti vo vzťahu k ďalším kritériám, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska určovania druhu trestu
a jeho výmery. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy, najmä
z hľadiska určenia prognóz jeho budúceho vývoja správania, na základe objasnenia jeho osobných

vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu ani krajský súd nezistil u obžalovaného žiadnu poľahčujúcu
okolnosť.Uobžalovanéhoneprichádzadoúvahyanipoľahčujúcaokolnosťpodľa§36písm.j)Tr.zák.,t.j.
vedenieriadnehoživotapredspáchanímskutku.Dôvodomjezistenie,žeobžalovanýsapredspáchaním

súdeného skutku dopustil trestného činu krádeže, pričom trestné stíhanie bolo skončené zastavením
trestného stíhania v dôsledku schválenia zmieru. U obžalovaného bola zistená jedna priťažujúca
okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., t.j. spáchanie viacerých trestných činov. Obžalovaný sa do
spáchania súdeného skutku spôsobom svojho života nedostal do rozporu so zákonom v trestnoprávnej
rovine. S prihliadnutím na osobu obžalovaného, skutkové okolnosti, význam záujmu chráneného

Trestným zákonom, ktorý bol konaním obžalovaného dotknutý a v neposlednom rade na spôsobený
následok, je na naplnenie účelu trestu z pohľadu individuálnej a generálnej prevencie postačujúci
podmienečný trest odňatia slobody. Z postoja obžalovaného je zrejmé, že nemá záujem dosiahnuť
urovnaniespoškodenýmadoposiaľnenahradilpoškodenémuškodu,neprichádzatakdoúvahyuloženie
miernejšieho trestu, naviac súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený v inom konaní za

zbiehajúcu trestnú činnosť. Pokiaľ obžalovaný namietal údaje v odpise z registra trestov, krajský súd
stručne poznamenáva, že nemá právomoc spochybňovať údaje uvedené v aktuálnom odpise z registra
trestov na obžalovaného.

Po preskúmaní obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 8T/38/2022 krajský

súd zistil, že u obžalovaného sú splnené zákonné podmienky pre uloženie súhrnného trestu podľa §
42 ods. 1 Tr. zák. vo vzťahu k výroku o treste rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 8T/38/2022 zo
dňa 12.12.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7To/5/2023 zo dňa 6.9.2023,
ktorým bol A. B. odsúdený podľa
§ 364 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený s určením skúšobnej doby
vo výmere 24 mesiacov. Súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky a 8 mesiacov uložený obžalovanému považuje
aj krajský súd za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie a v plnejmiere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy
a pomery obžalovaného.

Krajskýsúdpreskúmalajvýrokonáhradeškodyazistil,žetentozodpovedástavuveciazákonu.Účelom
adhézneho konania je nahradiť škodu, ktorá bola spôsobená v príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou
páchateľa, čo je zrejmé z ustanovenia § 43 Tr. por. a nasl. Ak je dôkazmi nepochybne preukázaná
aspoň časť riadne a včas uplatneného nároku na náhradu škody poškodeným, súd je spravidla povinný
rozhodnúť aj výrokom o náhrade škody. Pokiaľ okresný súd postupom podľa § 288 ods. 1 Tr por. odkázal

poškodeného s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces, rozhodol správne a v súlade
so zákonom. Poškodený si uplatnil ušlý zisk počas trvania práceneschopnosti, pričom podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka poškodený sa môže domáhať straty na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na
zdraví. Uplatnený nárok poškodeného nie je riadne vyčíslený a preukázaný listinnými dokladmi. Výška
náhrady straty na zárobku počas PN predstavuje rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného
(ktorý dosahoval pred vznikom škody) a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku

choroby podľa zákona o sociálnom poistení. V rámci dokazovania poškodený nepredložil doklad o výške
nemocenskýchdávokvyplatenýchSociálnoupoisťovňou(vdôsledkupoškodeniazdraviaobžalovaným),
na základe čoho nebolo možné vyčísliť rozsah straty na zárobku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.