Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123387618
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123387618.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobcu: 365.bank, a. s.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471,
proti žalovanej: A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX B. C., za účasti osobitného subjektu
na strane žalovanej: OMBUDSPOT, združenie na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom Šrobárova
2676/30, 058 01 Poprad, IČO: 37872117, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o zaplatenie 7.580,74 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 23Csp/44/2023-177
zo dňa 25. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Osobitný subjekt má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol

tak, že žalobu zamietol (výrok I.), žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.), vyslovil,
že osobitný subjekt má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzavrel so žalovanou dňa 17.1.2020 Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, predmetom ktorej boli peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur. Ročná úroková sadzba bola
stranami dohodnutá na úrovni 5,9 %. Dlh sa žalovaný zaviazal splatiť 96 mesačnými splátkami vo výške
142,90 eur. Prvá splátka bola splatná dňa 15.2.2020. RPMN v zmluve bola dojednaná na úrovni 8,7 %.

Žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru ku dňu 12.9.2022, o čom bola žalovaná informovaná listom
zo dňa 12.9.2022. Ten žalovaná neprevzala v odbernej lehote. Listom zo dňa 15.8.2022 žalobca vyzval
žalovanúnazaplateniedlžnejsumy432,60eurvlehote15dníoddoručeniavýzvy.Žalobcaodoslalvýzvu
dodispozičnejsféryžalovanej.Jehodoručeniežalovanejpreukázalpodacímhárkom.Zprehľadusplátok
a úhrad súd zistil, že žalovaná mala žalobcovi zaplatiť istinu vo výške 10.000,- eur. Na dlh zaplatila
2.428,26 eur. Dlh vo výške žalovanej sumy nezaplatila.

3. Na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 54a zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len ako „OZ“), § 1 ods. 2, § 4,
§ 5, § 7, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej lenako „ZoSÚ“), čl. 8 ods. 1 a bod 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS.

4. Súd prvej inštancie skúmal splnenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobca tvrdil, že pracovný
pomer a výšku príjmu žalovanej overoval prostredníctvom Sociálnej poisťovne, záväzky žalovanej zo
Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Podľa výpisu Sociálnej poisťovne podľa žalobcu
vyplýva, že príjem žalovanej v čase žiadosti o úver predstavoval sumu 515,- eur tak, ako to žalovaná
v žiadosti uviedla. Preto žalobca akceptoval aj tento nižší príjem žalovanej, keďže, ako sám tvrdil, zo

všetkých dostupných informácií bola finančná analýza platná v tom čase vyhovujúca pre poskytnutie
úveru vo výške 10.000,- eur na 8 rokov s mesačnou splátkou 142,90 eur. Z výpisu zo SRBI žalobca
zistil, že žalovaná mala v čase podania žiadosti o úver jeden splátkový úver vo výške 900,- eur. Žalobca
tak do vzorca výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti splácať dosadil sumu 142,90 eur, sumu 20,- eur,
t. j. spolu 162,90 eur ako sumu výdavkov na peňažné plnenie v zmysle Opatrenia NBS č. XX/XXXX. V
čase žiadosti o úver predstavovala výška životného minima pre jednu plnoletú osobu sumu 210,20 eur.

Celková výška nákladov podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. XX/XXXX predstavovala sumu vo výške
162,90 eur. Po dosadení do vzorca pre výpočet limitu žalobca dospel k hodnote 0,57, t. j. k hodnote
nižšej ako 1, a teda aj vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mal za to, že splnenie povinnosti podľa
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s Opatrením NBS preukázal.

5. Podľa žiadosti o úver zo dňa 17.1.2020 žalovaný žiadal o spotrebiteľský úver vo výške 2.000,- eur s
dobou splácania 8 rokov. Na podklade zmluvy o úvere je však zjavné, že veriteľ išiel výrazne nad rámec
uvedenej žiadosti, keď poskytol úver vo výške 10.000,- eur. Postupom veriteľa došlo k výraznej zmene
východiskovýchúdajov,ktorémaliveriteľovislúžiťajpreúčelyposúdeniaschopnostispotrebiteľasplácať
úver. Za danej situácie nemožno postup žalobcu považovať za súladný s dikciou citovaného ustanovenia

a síce povinnosťou veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou, a to aj odkazom na § 7 zákona
č. 250/2007 Z. z., nakoľko veriteľ primäl spotrebiteľa urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktorá
zjavne pre neho nebola ekonomicky výhodná, udržateľná a ktorá nezodpovedala schopnosti ju splácať.
Postup kedy veriteľ namiesto žiadanej sumy 2.000,- eur poskytne spotrebiteľovi sumu 10.000,- eur,
ktorú nie je schopný splácať, pričom do omeškania sa spotrebiteľ dostával už s prvou a potom každou

ďalšou splátkou, o čom má svedčiť prehľad vystavený veriteľom, je postup bez odbornej starostlivosti.
Pri sume 2.000,- eur na obdobie 8 rokov by splátka poskytnutého úveru bola podstatne nižšia a je
pravdepodobnejšie, že vzhľadom na finančnú situáciu spotrebiteľa zodpovedajúcu príjmu 515,- eur
by bola pre neho ľahšie zvládnuteľná na splácanie. Úlohou veriteľa totiž nie je len prebrať údaje od
spotrebiteľa, ale tieto musí s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť a vytvoriť pre spotrebiteľa udržateľné

podmienkynazískanieasplácanieúveru,abynedochádzaloknadbytočnémuzadlžovaniuspotrebiteľov.

6. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere hrubým spôsobom porušil svoju povinnosť skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý
úver,čodanéustanoveniepostihujenielenbezúročnosťouabezpoplatkovosťouposkytnutéhoúveru,ale

na tomto mieste je potrebné poukázať najmä na prvú vetu ustanovenie § 11 ods. 2) zákona č. 129/2010
Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,podľaktorejdodávateľnemoholpristúpiťkjednorazovémuzosplatneniu
predmetného úveru. Ak napriek tomu takýto úkon vykonal, samotné vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru priamym spôsobom odporuje zákonu, a preto v zmysle ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka ho nie je možné považovať za platné.

7. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie aj k záveru, že podľa ust. §
4 ods. 1 ZoSÚ platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy bola jednou zo základných
povinností veriteľa vopred a v dostatočnom časovom predstihu informovať spotrebiteľa o zmluvných
podmienkachpreduzavretímzmluvyoúvere.Jezrejmé,žektakémuinformovaniuspotrebiteľazostrany

dodávateľa pred uzavretím zmluvy nedošlo v dostatočnom časovom predstihu, keďže kontraktačný
proces prebehol tak, že zo strany dodávateľa bola žalovanému predložená vopred predformulovaná
úverová zmluva s ďalšími listinami, pričom žalovanému v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa
nebol poskytnutý dostatočný priestor na jej preštudovanie, oboznámenie sa s jednotlivými parametrami
úveru a vyhodnotenie výhodnosti tohto peňažného produktu. V tejto súvislosti súd prisvedčil názoru

osobitného subjektu, že len jednoduché uvedenie týchto údajov do úverovej zmluvy, resp. do iného
dokumentu tvoriaceho jej prílohu, nie je možné považovať za splnenie notifikačnej povinnosti v súlade
s požiadavkou včasnosti informovania spotrebiteľa. Takéto konanie dodávateľa je nutné považovať za
závažné porušenie ustanovenia § 4 ods. 1 ZoSÚ, keďže dodávateľ s dostatočným časovým predstihomneinformoval spotrebiteľa o základných náležitostiach ponúkaného úverového produktu. Z uvedeného
je zrejmé pochybenie veriteľa, ktorý nesplnil základnú povinnosť umožniť spotrebiteľovi byť informovaný
o podmienkach právneho vzťahu, ktorý má na základe tejto zmluvy vzniknúť. Veriteľ tak porušil základné

právo spotrebiteľa na informácie, čo je v jednoznačnom rozpore so zákonom, a preto súd prvej inštancie
musel konštatovať právny záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka.

8. Keďže posudzovaná úverová zmluva bola vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon, dospel

súd k záveru, že ak na jej základe žalovaná prijala od žalobcu istinu úveru, došlo na jej strane ku
vzniku bezdôvodného obohatenia, vydania ktorého sa žalobca mohol domáhať v subjektívnej dvojročnej
premlčacej dobe. K čerpaniu istiny úveru zo strany žalovanej došlo dňa 17.1.2020, to znamená, že v
tento deň došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Od nasledujúceho dňa si žalobca
mohol svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. K podaniu žaloby na súde
došlo po viac ako dvoch rokoch od čerpania úveru, na základe čoho je tak zrejmé, že predmetný nárok

žalobcu je potrebné považovať za premlčaný v celom rozsahu, keďže subjektívna premlčacia doba na
uplatnenie tohto nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 17.1.2022. V priebehu konania pred súdom
prvejinštancievzniesolosobitnýsubjektnámietkupremlčanianárokužalobcunavydaniebezdôvodného
obohatenia. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania
nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní.

9. O trovách konania súd rozhodol podľa 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP.

10. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

11. K skúmaniu bonity uviedol, že pred poskytnutím úveru skúmal platobnú schopnosť žalovanej

s prihliadnutím na účel úveru, dobu trvania úveru, pričom overoval existujúce záväzky žiadateľa a výšku
príjmu žiadateľa. Predložil žiadosť o úver, reporty zo SP a SRBI, ktoré preukazovali deklarovaný
pracovný pomer a príjem žalovanej a kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovanej
zo spoločného úverového registra informácií. Žalobca pri skúmaní bonity vychádzal z informácií
poskytnutých mu žalovanou v žiadosti o spotrebiteľský úver. Žalobca skúmal záväzky žalovanej

z dostupných registrov, pričom ďalšie výdavky žalovanej nie je možné relevantne posúdiť, nakoľko
tieto mohla deklarovať len žalovaná, tá však dobrovoľne neoznámila iné ďalšie výdavky. V ďalšom
poukázalnaopatrenieNBSzodňa14.11.2017,ktorýmsaustanovujúpodrobnostioposúdeníschopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a v zmysle ktorého sa iné životné náklady dlžníkov zohľadňujú
percentuálnym zvýšením rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným

minimom spotrebiteľa. Žalobca rovnako v súlade s opatrením NBS overoval výšku čistého príjmu
žalovanejzexternýchregistrovatýmajjehoaritmetickýpriemerzaposlednétrimesiace,vtomtoprípade
zo Sociálnej poisťovne. Žalobca má tak za to, že dostatočne preukázal splnenie si povinnosti v zmysle
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a odôvodnenie konajúceho súdu je v rozpore s platnou právnou úpravou v čase
uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným.

12. Vo vzťahu k informačnej povinnosti uviedol, že túto si splnil nie len predložením obsahu návrhu
zmluvy, ale aj Formulárom pre štandardné informácie, ktorý obsahoval všetky potrebné údaje, s ktorými
sa žalovaná mala možnosť pred uzatvorením zmluvy oboznámiť. Uvedenú skutočnosť potvrdila svojím
podpisom.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (ust. § 385 CSP a contrario), pričom dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetkos prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie

dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať, resp. dopĺňať rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

16. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie, pokiaľ ide o povinnosť veriteľa s odbornou starostlivosťou skúmať
schopnosť spotrebiteľa splácať úver, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj
správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.

17. Podľa § 4 zákona č. 129/2010 v znení účinnom v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy
veriteľ alebo finančný agent je povinný v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v
súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie
o podmienkach úveru, medzi ktoré patrí aj celková výška úveru.

18. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa

poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

19. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je

oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

20. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaný dňa 17.1.2020 požiadal o poskytnutie
spotrebiteľského úveru vo výške 2.000,- eur so splatnosťou na 8 rokov. V ten istý deň, po preskúmaní

bonity, bola žalovanému predložená a následne žalovaným podpísaná zmluva o spotrebiteľskom úvere,
avšaknasumu10.000,-eur,ktorúbolpovinnýsplatiťspolu96mesačnýmisplátkamivovýške142,90eur.

21. Z uvedeného vyplýva, že medzi žiadanou a poskytnutou sumou úveru bol päťnásobný rozdiel,
pričom k tejto zmene, prevereniu bonity žiadateľky o úver a následnému päťnásobnému navýšeniu

sumy došlo v priebehu jedného dňa (17.1.2020). Uvedené aj podľa odvolacieho súdu predstavuje
závažnú okolnosť, ktorá spochybňuje samotný základ zmluvného vzťahu spočívajúci v slobodnej a
vážnejvôlispotrebiteľauzavrieťúverovúzmluvuvznenípredloženomžalobcom.Javísabyťvrozporeso
štandardnou obchodnou praxou, ale tiež logikou spotrebiteľského správania, aby spotrebiteľ, ktorý žiadao úver v sume 2.000,- eur, mal v skutočnosti záujem a bol pripravený zaviazať sa na päťnásobne vyššiu
sumu s podstatne vyššou mesačnou splátkou. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že by táto zmena názoru žalovanej bola výsledkom riadnych a

férových rokovaní a že by žalovaná bola s touto zmenou riadne a včas uzrozumený a plne si uvedomoval
jej dôsledky. Samotný podpis na zmluve, formulári.... a čerpanie poskytnutého úveru za daných okolností
nie je dostatočným dôkazom o skutočnej a informovanej vôli spotrebiteľa, ako ju predpokladajú právne
predpisy.

22. Bez ohľadu na otázku danosti skutočnej vôle žalovanej považuje uvedené odvolací súd za významné
z hľadiska možnej aplikácie ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 7 ods. 17 písm. a) zákona
č. 129/2010 Z. z. Nesplnením notifikačnej povinnosti vo vzťahu k žalovanej žalobca celkom nepochybne
nekonalsodbornoustarostlivosťou,čomázanásledokstratuprávavyžadovaťodžalovanejjednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo dňa 12.9.2022, ktoré je
právnym základom žalobou uplatňovaného nároku je preto neplatné a právne neúčinné.

23. Žalobca sa v tomto prípade nemôže dovolávať ani uplatnenia konceptu "priemerne informovaného
spotrebiteľa",pokiaľsámsvojímpostupomvytvorilsituáciu,vktorejbyajpriemerneobozretnýspotrebiteľ
mohol byť zmätený a pod časovým tlakom. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že koncept
"priemerne informovaného spotrebiteľa" síce pochádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako na to

poukazuje žalobca, ale primárne sa týka oblastí ako klamlivá reklama, nekalé obchodné praktiky
alebo označovanie výrobkov. Uvedený koncept spravidla slúži na posúdenie, či priemerný spotrebiteľ
mohol byť uvedenou praktikou oklamaný. V kontexte spotrebiteľských úverov je tento koncept prekrytý
špecifickými povinnosťami, ktoré zákon ukladá veriteľovi. Tie vyplývajú z informačnej a odbornej
nerovnováhy medzi bankou a spotrebiteľom a v širšom kontexte vyžadujú od banky alebo iného

poskytovateľa spotrebiteľského úveru, aby sa aktívne zaujímala o skutočné potreby spotrebiteľa,
objektívne posúdila jeho schopnosť splácať úver a následne mu ponúkla produkt, ktorý zodpovedá jeho
požiadavkám a možnostiam. Koncept "priemerne obozretného spotrebiteľa" preto nemôže slúžiť ako
obrana pre poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktorý tieto povinnosti porušil.

24. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že samotná žalovaná námietku nedodržania notifikačnej
povinnosti podľa § 4 zákona č. 129/2010 Z. z. nevzniesla, odvolací súd s poukazom napr. na rozhodnutie
Súdneho dvora EU vo veci C-415/11 uvádza, že táto okolnosť je predmetom ex offo kontroly zo strany
súdu.

25. Súd prvej inštancie vykonal aj dôkazy za účelom zistenia, či žalobca ako veriteľ pred uzavretím
zmluvy posudzoval schopnosť žalovanej ako spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver. Možnosť
takéhoto postupu pri dokazovaní priamo vyplýva z ust. § 295 CSP. upravujúceho osobitné ustanovenia
o dokazovaní. Podľa tohto ustanovenia súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak
je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

26. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej

databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

27. Podľa čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné

opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do
úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie
informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia

úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a
aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli
dotknutéustanoveniaokreditnomrizikuuvedenévsmerniciEurópskehoparlamentuaRady2006/48/ES
zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední zaindividuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

28. Dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského
štátu,vdanomprípadevsúvislostisosankciouspočívajúcouvzánikuvzásadeceléhonárokuveriteľana
úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 Smernice 2008/48 preveriť pred uzatvorením

zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa posudzoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku LCL Le Crédit
Lyonnais (C-565/12) z 27. marca 2014 a vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je
nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka vyslovil, že ak by sa sankcia
zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá
skutočne odrádzajúcu povahu (pozri body 52. a 53. tohto rozsudku a body 64. a 65. rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej.

29. Zatiaľ čo ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť veriteľa posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a
aktuálnych informácií, § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch ustanovuje, že bonita dlžníka musí
byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy,

pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti.

30. Odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie pokiaľ ide o posudzovanie schopnosti žalovanej
splácať úver v zmysle § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Tvrdil, že skúmal aj príjmy aj výdavky
žalovanej, a to zo žiadosti o úver (zistil, že žalovaná je slobodná, býva u rodičov a nemá vyživovacie

povinnosti), z reportu Sociálnej poisťovne (kde zistil, že žalovaná je zamestnaná a aká je výška jej
vymeriavacieho základu) a zo SRBI. Tvrdil, že iné informácie by získal iba od žalovanej a nemal by
možnosť relevantne a objektívne ich posúdiť. Poukázal aj na Opatrenie Národnej banky Slovenska zo
14. novembra 2017 č. XX/XXXX, podľa ktorého postupoval pri zisťovaní schopnosti žalovanej splácať
úver. V zmysle jeho obsahu už nemusel zisťovať iné životné náklady žalovanej, keďže uvedená právna

úpravavsebesubsumujetietonákladypercentuálnymzvýšenímrozdielumedzicelkovouvýškoučistého
príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa.

31. Odvolací súd aj v tejto časti poukazuje na správne a právne udržateľné závery súdu prvej inštancie.
Žalobca pri žalovanou tvrdenom čistom príjme žalovanej vo výške 515,- eur a zohľadnení životného

minima 210,20 eur zobral do úvahy len jednu ďalšiu splátku úveru žalovanej vo výške 20,- eur a žiadnym
spôsobom nezisťoval akékoľvek ďalšie životné náklady žalovanej (bývanie, strava, ošatenie, doprava
atď.). Poskytnutie úveru 10.000,- eur pri mesačných splátkach 142,90 eur spotrebiteľovi, ktorému po
odrátaní životného minima a tejto splátky zostane na všetky ostatné výdavky len približne 160,- eur,
je v príkrom rozpore so zásadou zodpovedného úverovania. Skutočnosť, že žalovaná sa dostala do

omeškania s úhradou splátok v predpísanej výške v podstate už v krátkom čase po poskytnutí úveru je
zrejmým dôkazom, že posúdenie jej úverovej schopnosti bolo zo strany žalobcu absolútne nedostatočné
a nerealistické. Žalobca mal a mohol predpokladať, že žalovaná takto vysoký úver nebude schopná
splácať. K zvýšenej opatrnosti žalobcu mohla viesť aj skutočnosť, že žalovaná mala pôvodne zámer
získať iba úver v sume 2.000,- eur, a to na rovnakú dobu splácania, ako jej napokon bol poskytnutý úver

v sume 10.000,- eur.

32. Za dostatočné zisťovanie skutočných výdavkov nie je možné považovať nepreukázané zistenie zo
žiadosti o úver, že žalovaná bola slobodná, bez vyživovacej povinnosti a bývala u rodičov. Predpoklad
žalobcu, že bývanie žalovanej v domácnosti jej rodičov automaticky znamená zanedbateľné alebo

nulové životné náklady, je v príkrom rozpore so životnou realitou. Aj dospelá osoba žijúca v domácnosti
s rodičmi má nevyhnutné osobné výdavky a často sa podieľa aj na spoločných výdavkoch domácnosti.

33. Argumentácia žalobcu sa opiera primárne o Opatrenie NBS č. XX/XXXX. Toto je však podzákonným
právnym predpisom (sekundárnou legislatívou), vydaným na základe splnomocňovacieho ustanovenia

v § 7 zák. č. 129/2010 Z. z. Z princípu hierarchie právnych predpisov vyplýva, že podzákonný predpis
nemôže byť v rozpore so zákonom, nemôže ho meniť, dopĺňať ani rušiť jeho ustanovenia. Jeho účelom
je výlučne technicky a metodicky detailizovať požiadavky stanovené zákonom.34. Navyše, Opatrenie NBS č. XX/XXXX v § 2 ods. 5 (v relevantnom znení) ustanovuje, že výška
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb sa určuje „najmenej vo výške sumy životného
minima“. Slovo „najmenej“ je kľúčové. Opatrenie tým stanovuje minimálnu podlahu, pod ktorú veriteľ

nesmie ísť ani v teoretických výpočtoch. V žiadnom prípade však toto ustanovenie nezbavuje veriteľa
povinnostipodľazákona(§7)zisťovať,čiskutočnévýdavkyspotrebiteľaniesúvyššieakotátominimálna
hranica.

35. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 zák. č.

129/2010Z.z.niejesplnenálentým,žebankapasívneprevezmeúdajtvrdenýspotrebiteľomvžiadostio
úver. Naopak, jej podstatou je aktívne zisťovanie a primerané overenie údajov tvrdených spotrebiteľom.

36. Judikatúra súdov SR vychádzajúca z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ je už ustálená v tom,
že veriteľ v zmysle ust. § 7 a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. je pri posúdení úverovej schopnosti klienta
povinnýbraťnazreteľakoexistujúcusituáciuklienta,najmäjehopríjmyavýdavky,takiskutočnosti,ktoré

možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti
očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do

budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože
nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú
schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie
pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v

spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme
ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z

ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako

situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti

nepostačuje.

37. Žalobca ako veriteľ bol povinný pre uzatvorením úverovej zmluvy so žalovanou dôsledne skúmať jej
schopnosť splácať úver, teda zisťovať nielen jej príjmy, záväzky z úverov, ale aj všetky výdavky týkajúce
sa napríklad nákladov na bývanie, leasing, nájom a podobne. Výdavkami žalovanej (okrem úverov) sa

veriteľ nezaoberal vôbec, vychádzal automaticky iba z výšky životného minima, ktoré následne zahrnul
do výpočtového vzorca podľa Opatrenia NBS č. XX/XXXX.

38. Odvolaciemu súdu sa na tomto mieste žiada dodať, že životné minimum je sumou stanovenou
štátom, ktorá slúži ako referenčný bod pre celý sociálny systém a nie sumou vyjadrujúcou reálne

výdavky, a to ani u osôb, ktorých príjmy naozaj neprekračujú túto sumu. Suma životného minima je
paušálna a nijak nereflektuje skutočné a individuálne výdavky konkrétnej osoby ani regionálne rozdiely v
životných nákladoch na energie, dopravu do práce či bývanie. Štát zakotvením sumy životného minima
nestanovuje hranicu sumy, z ktorej je možné reálne za danej ekonomickej situácie uspokojovať základné
životné potreby, ale definuje hranicu, pod ktorou je už osoba považovaná za odkázanú na pomoc

spoločnosti.

39. Ak má veriteľ použiť aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa vyžaduje sa od neho zisťovanie
individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský úver. Taktoformulovanú povinnosť veriteľ zjavne nesplní tým, ak do svojich výpočtov preberie všeobecný údaj,
akým je údaj o životnom minime. Takéto nazeranie na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho
dvora EÚ na výklad článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance

SA,C-449/13, EU:C:2014:2464, ale aj odôvodnenie uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali byť
zodpovední za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Neodporuje mu ani opatrenie NBS
zo 14.11.2017 č. XX/XXXX, pretože to stanovuje, že výška nákladov spotrebiteľa sa na účely § 7 ods.
20 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. určuje „najmenej“ vo výške sumy životného minima.

40. Podľa uvedeného rozsudku Súdneho dvora, síce článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 neukladá
veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom, na druhej
strane však nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe
ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným
vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy.

41. Pokiaľ ide o zisťovanie príjmu žalovanej, tak aj z tohto hľadiska nemožno hodnotiť postup žalobcu pri
skúmaní bonity ako postup s odbornou starostlivosťou. Formálne síce žalobca naplnil literu zákona, keď
si overil príjem žalovanej v Sociálnej poisťovni, avšak je nespochybniteľným faktom, že týmto spôsobom
nie je bezpečne a jednoznačne možné zistiť čistý príjem dlžníka, ale len vymeriavací základ. To zistil
aj žalobca, avšak len v rozsahu kladnej odpovede na jeho dopyt, či je vymeriavací základ žalovanej

aspoň 566,- eur. Žalobca tak nezisťoval skutočný príjem žalovanej, dokonca ani jej skutočný vymeriavací
základ, ale len ten, ktorý mu postačoval pre účely výpočtu ukazovateľa platobnej schopnosti, a ktorý
predstavoval 110 % z tvrdeného čistého príjmu žalovanej. Takýto postup veriteľa pred poskytnutím úveru
nemožno hodnotiť inak, ako čisto formálny, nespĺňajúci požiadavku zákona o spotrebiteľských úveroch
zistiť skutočný príjem budúceho dlžníka.

42. Podľa odvolacieho súdu len z údajov uvedených v žiadosti o úver a overením si len vymeriavacieho
základu žalovanej a pri zistení jedného záväzku žalovanej nemohol žalobca ako veriteľ úplne zistiť
finančnú situáciu na strane žalovanej, a teda takýto postup nemožno považovať za náležité skúmanie
bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty a okolnosti na

strane žalovanej si žalobca nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej potrebný pre
posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver
súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
žalovanej splácať úver. Smerodajnépreposúdeniesplneniapovinnostiustanovenejv§7ods.1zákona
o spotrebiteľských úveroch je, akým spôsobom veriteľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu

bonity spotrebiteľa.

43. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie v závislosti od uvedeného dospel k záveru o hrubom
porušení povinnosti žalobcu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., následkom čoho je nemožnosť
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ako aj jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, a to s poukazom

na § 11 ods. 2 veta druhá zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na vyššie uvedené, je záver súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby správny.

44. Rovnako tak je za správny možné označiť aj záver súdu prvej inštancie o nároku osobitného subjektu
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi. Odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti

tohto výroku, nakoľko v prejednávanej veci súd prvej inštancie uznesením z 12.4.2024 dňa pribral
tento subjekt do konania (č. l. 79 spisu), nespochybnil jeho právo dať sa v konaní zastupovať právnym
zástupcom, a preto v súčasnosti nemožno spochybňovať nárok na náhradu trov konania osobitného
subjektu, ktoré vznikli z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom (viď. uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. III.ÚS 486/2021 z 16.9.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/41/2023

z 4.6.2024)

45. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚSSR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiuargumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

46. Vychádzajúc z doposiaľ uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

47. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že

žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli,
k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o
výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo

zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

48. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a osobitným subjektom na strane žalovaného bolo
rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o
trováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavodvolacomkonanínebolúspešný,pretonároknanáhradu

trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému osobitnému subjektu na strane žalovaného v rozsahu
100 %, ktorý podal vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 CSP ods. 1 CSP).

49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).