Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. september 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5Sf/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106308
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Petráň Vinczeová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106308.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň

Vinczeovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu Mgr. Denisy Rybárovej Slivovej a JUDr. Andrei
Soukupovej v právnej veci žalobcu: A. B. - COMPLET JOLLY, s miestom podnikania A. C. XXX/XX, XXX
XX D., IČO: 32 806 078, právne zastúpený: JUDr. Marek Čuhák, advokát, so sídlom Ružová dolina 8,
821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102112078/2023 zo dňa 17.08.2023, takto

r o z h o d o l :

Správny súd v Banskej Bystrici žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

Prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu

1) Žalobca (ďalej aj ako „daňový subjekt“) podal dňa 28.03.2020 daňové priznanie k dani z príjmov
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2019, v ktorom vykázal prímy z podnikania, zo živnosti podľa

§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o
dani z príjmov“) vo výške 494.819,44 Eur, prislúchajúce výdavky vo výške 500.262,25 Eur a stratu
vo výške 5.442,81 Eur. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2019, ktorá bola ukončená dňa 10.01.2022 doručením Protokolu
č. 102581538/2021 (ďalej aj len „Protokol“) zo dňa 15.12.2021, ktorého súčasťou bola aj výzva na
vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v predmetnom Protokole. Lehota na vyjadrenie sa k Protokolu
bola správcom dane stanovená do 30 pracovných dní odo dňa doručenia Protokolu, pričom zmeškanie

tejto lehoty nemožno odpustiť (§ 46 ods. 8 Daňového poriadku). Daňový subjekt podal vyjadrenie k
Protokolu dňa 17.02.2022, v ktorom uviedol, že nesúhlasí so zisteniami správcu dane. Súčasťou jeho
podania bola príloha – opravené priradenie spotrebovaného tovaru a materiálu z dodávateľských faktúr
a výdavkových pokladničných dokladov na odberateľské faktúry, zákazky kontrolovaného daňového
subjektu a opravené krytie spotrebovaného tovaru a materiálu na odberateľské faktúry kontrolovaného
daňového subjektu. Pripomienky daňového subjektu boli po vzájomnej dohode prerokované dňa
22.04.2022, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101003183/2022. Daňový subjekt

v elektronicky doručenom podaní predložil správcovi dane nové dôkazy, a to opravené priradenia
spotrebovaného tovaru a materiálu z dodávateľských faktúr a výdavkových pokladničných dokladov na
odberateľskéfaktúry–nazákazkykontrolovanéhodaňovéhosubjektuaopravenékrytiespotrebovanéhotovaru a materiálu na odberateľské faktúry kontrolovaného daňového subjektu, ktoré správca dane
vyhodnotil a na základe ktorých mal dôvod meniť základ dane kontrolovanému daňovému subjektu.

2) Správca dane po ukončení daňovej kontroly a následnom vyrubovacom konaní rozhodnutím
č. 101070854/2022 zo dňa 26.04.2022 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie rok 2019 v sume 20.700,66 Eur a neuznal mu daňovú stratu v sume 5.442,81
Eur. Daňový subjekt podal proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie. Žalovaný ako odvolací orgán, po
preskúmaní rozhodnutia správcu dane zo dňa 26.04.2022 následne rozhodnutím č. 102709249/2022 zo

dňa 04.10.2022, zrušil rozhodnutie správcu dane zo dňa 26.04.2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

3) Správca dane v ďalšom konaní vydal rozhodnutie č. 100729204/2023 zo dňa 07.03.2023 (ďalej
aj len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým
bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 19.497,60 Eur. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa

15.03.2023 a je predmetom prieskumu v tomto konaní.

Druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu

4) Proti rozhodnutiu správcu dane č. 100729204/2023 zo dňa 07.03.2023 podal žalobca včas

odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102112078/2023 zo dňa 17.08.2023
(ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“ alebo ,,rozhodnutie orgánu verejnej správy druhého stupňa”
alebo ,,napádané rozhodnutie“) tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil.

5) Žalovaný postavil záver svojho rozhodnutia na tom, že žalobca postupoval v rozpore s § 2 písm. h), §

2 písm. j), § 22 ods. 2 písm. a) a § 2 písm. i), t.j. neboli splnené podmienky vecnosti a preukázateľnosti
daňových výdavkov a takéto výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými
výdavkami. Uviedol, že správca dane vo vyrubovacom konaní daňovému subjektu v súlade s § 17 ods. 1
písm. b) a § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov zvýšil základ dane za rok 2019 o sumu 33.848,11
Eur – nepriznaný zdaniteľný príjem a o sumu 58.286,67 Eur – neuznané daňové výdavky (427,99 Eur

+ 1.985,50 Eur + 55.873,18 Eur) a neuznal daňovú stratu v sume 5.442,82 Eur.

6) Ďalej v odôvodnení sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane a poukázal na to, že žalobca
uzatvoril zmluvu o združení s daňovým subjektom E. F., IČO: 32 813 562, pričom sa dohodli, že ich
podiely ako účastníkov združenia na majetku získanom spoločnou činnostnou, ako aj na výdavkoch

združenia vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov sú rovnaké (§ 829 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Žalobca je účastník združenia, ktorý vedie účtovníctvo a na jeho meno sú
vystavované daňové a účtovné doklady. Podľa zmluvy o združení sa účastníci združenia podieľajú na
činnosti združenia rovnakým dielom, t.j. v pomere 1/2 na každého účastníka združenia.

7) Žalovaný tiež uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že na osobný účet žalobcu boli pripísané platby,
ktoré popisom zodpovedali predmetu jeho činnosti. Následným dožiadaním u občanov (G. H. C., G. I. C.
a J. A. C.), ktorí vykonali úhrady na osobný účet daňového subjektu bolo zistené, že sa jednalo o príjem
žalobcu za činnosť (úhrady za materiál a stavebné práce), ktorý mal byť predmetom dane za zdaňovacie
obdobie 2019. Spotrebované zásoby v priebehu daňovej kontroly boli zistené vo výške 49.838,37 Eur

pri dosiahnutom zdaniteľnom príjme 81.235,46 Eur (vykázané z doložených rozpočtov na
stavbu). S kontrolnými zisteniami, nepriznaním zdaniteľného príjmu, daňový subjekt súhlasil. V prípade
nepriznaných príjmov v sume 81.235,46 Eur sa jednalo o zdaniteľný príjem, ktorý mal byť predmetom
dane a nebol od dane oslobodený. Nepriznaním týchto zdaniteľných príjmov postupoval žalobca v
rozpore s § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov. V nadväznosti na § 3 odsek 2 písm. c) zákona o

dani z príjmov, kde predmetom dane nie je daň z pridanej hodnoty uplatnená v cene tovaru alebo
služby, ak ide o platiteľa dane podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej
aj len „zákon o DPH“), bola výška nepriznaných zdaniteľných príjmov bez DPH vyčíslená správcom
dane na sumu 67.696,22 Eur, na člena združenia 1/2, čo predstavuje sumu 33.848,11 Eur. Správca
dane v súlade so zásadami daňového konania nepriradené zásoby ponížil o hodnotu zásob, ktoré boli

použité na dosiahnutie nepriznaného zdaniteľného príjmu o sumu 49.838,37 Eur. Následné párovanie
daňovýchvýdavkovnatietozákazkyvďalšomkonanísprávcadanepreskúmalavprípade,akpriradenie
daňovým subjektom presahovalo skutočnosti podložené dôkazmi (predložené rozpočty na stavbu počas
kontroly), správca dane uznal ako daňový výdavok len hodnotu uvedenú v rozpočte. V prípade, keďpriradenie nedosahovalo hodnotu uvedenú v rozpočte, správca dane uvedenú skutočnosť rešpektoval
a v daňových výdavkoch ponechal hodnotu uvedenú v rozpočte.

8) Každá zákazka daňového subjektu pozostávala z hodnoty dodávok (zásob) a z hodnoty montáže
(práce). Žalovaný poukázal na to, že správca dane žiadal daňový subjekt na priradenie nákladových
položiek na jeho výstup, pričom správca dane vypísal všetky nákladové položky do excelovskej
tabuľky. Správca dane žiadal daňový subjekt o toto priradenie z dôvodu, že mal pochybnosti o tom,
či materiál, nákup ktorého si daňový subjekt uplatnil ako daňové výdavky, bol použitý na dosiahnuté

zdaniteľné príjmy. Následne daňový subjekt priraďoval nákladové položky na svoj výstup. Daňový
subjekt počas daňovej kontroly priradil spotrebovaný tovar a materiál z dodávateľských faktúr a
výdavkových pokladničných dokladov na odberateľské faktúry (zákazky) daňového subjektu vo vyššej
výške, než bola hodnota zásob skutočne dodaná podľa krycích listov, z ktorých vychádzala fakturácia
odberateľom. Z dôvodu, že daňový subjekt výdavky za materiál, nepriradený na výstup nepreukázal,
na základe vykonaného dokazovania správca dane tieto výdavky preukázateľne spochybnil. Spochybnil

vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, keďže mu nebolo
v rámci preverovania vierohodne preukázané na dosiahnutie, udržanie a zabezpečenie akých
zdaniteľných príjmov boli predmetné výdavky použité. Daňový subjekt tieto pochybnosti správcu
dane neodstránil. Vo vyrubovacom konaní daňový subjekt opakovane priraďoval tovar a materiál
z dodávateľských faktúr a výdavkových pokladničných dokladov na odberateľské faktúry (zákazky)

daňového subjektu. Opakovane priradil materiál a tovar vo vyššej výške, než bola hodnota zásob
skutočne dodaná podľa krycích listov, z ktorých vychádzala fakturácia odberateľom, pričom toto
priradenie sa odlišovalo od priradenia, ktoré doložil počas daňovej kontroly.

9) Daňový subjekt tvrdil, že dodaný tovar a materiál, ktorý bol rozpísaný na krycích listoch rozpočtov

a krycích listoch čerpania, ktorý tvoril prílohu každej odberateľskej faktúry, nezodpovedá týmto krycím
listom. Tvrdil, že spotrebovaný tovar a materiál pre jeho odberateľov bol vo väčšom množstve na úkor
odmeny za prácu. Dôkazom malo byť opravené napárovanie daňových výdavkov vo vyrubovacom
konaní za spotrebovaný tovar a materiál na odberateľské faktúry daňového subjektu. Daňový subjekt
namietal, že nebolo prihliadnuté na čestné prehlásenia jeho piatich odberateľov, v ktorom uviedli, že

spotreboval aj materiál, ktorý nie je evidovaný na krycom liste. Správca dane za účelom preverenia
krycích listov, na základe ktorých boli vyhotovené odberateľské faktúry, prostredníctvom výziev požiadal
o vyjadrenie odberateľov daňového subjektu, ktorí potvrdili, že dodaný tovar, materiál a vykonané práce
boli realizované v takom objeme a množstve, v akom boli fakturované, pričom nedošlo k žiadnej zmene.
Neboli vystavené žiadne dodatky zmlúv, neboli vyhotovené žiadne opravné alebo doplnkové krycie listy.

Dodaný tovar a materiál, ako i stavebné práce boli realizované v takých objemoch, ktoré boli uvedené
na krycích listoch a výsledná fakturovaná suma vychádzala práve z týchto krycích listov, ich následných
rozpočtov,rekapituláciírozpočtovasúpisovvykonanýchprác.Anijedenodberateľneuviedol,nepredložil
a neúčtoval o zmene spotrebovaného tovaru a materiálu, neúčtoval o zmene ceny práce, ani o zmene
ceny zákazky.

10) Žalovanému nebolo zrejmé, z akého dôvodu daňový subjekt spochybnil krycie listy, ktoré zaslal
svojim odberateľom a z ktorých vychádzal pri fakturácii svojim odberateľom. Daňový subjekt nedoložil
žiadnyrelevantnýdôkazotom,žefakturovanýmateriálatovarnevychádzaztýchtokrycíchlistov,pričom
aj všetci odberatelia potvrdili, že dodaný tovar, materiál a vykonané práce boli realizované v takom

objeme a množstve, v akom boli fakturované, pričom nedošlo k žiadnej zmene.

11) V ďalšom texte odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že daňový
subjekt najskôr tvrdil, že hodnota spotrebovaného tovaru a materiálu použitého na rekonštrukciu
Hasičskej zbrojnice Bošany bola vo výške 40.635,43 Eur, v pokračujúcom vyrubovacom konaní však

už uviedol, že hodnota spotrebovaného tovaru a materiálu použitého na rekonštrukciu Hasičskej
zbrojnice Bošany bola vo výške 38.201,39 Eur, oproti spotrebovanému tovaru a materiálu evidovanom
na krycom liste čerpania vo výške 24.721,62 Eur. Uvedené tvrdenie predstavuje podľa žalovaného
značné materiálové navýšenie, pričom toto navýšenie má potvrdzovať aj výpoveď starostu obce D. Mgr.
Branislava Pajdu. Príloha k fakturovanej zákazke vo forme krycieho listu čerpania pri spotrebovanom

tovare a materiáli vo výške 24.721,62 Eur vychádzala zo skutočných údajov, ktoré vypracoval,
vyfakturoval a za dielo ručil daňový subjekt. Samozrejme nemožno vylúčiť, že v priebehu realizácie
diela sa vyskytnú také okolnosti, že je potrebná zámena použitého materiálu, prípadne sa použije
viac materiálu. Je to však práve rozpočet, na základe ktorého prebehla fakturácia, kde mala byťtáto zmena zohľadnená. Túto údajnú zmenu však žiadny relevantný doklad nereflektoval a k takejto
zmene nepredložil žiadny doklad ani starosta obce Bošany – Mgr. Branislav Pajda. Podľa svedeckej
výpovede G. D. K. v priebehu rekonštrukcie Hasičskej zbrojnice Bošany síce došlo k výmene druhu

použitého stropného materiálu, čo ale nemalo vplyv na konečnú cenu diela. Pokiaľ ale zostala celková
hodnota diela rovnaká, tak sa jednalo o zámenu spotrebovaného materiálu, resp. naviac spotrebu v
malej hodnote. Uvedená svedecká výpoveď teda nepreukazuje tvrdenie daňového subjektu, že došlo
k navýšeniu spotreby materiálu.

12) Konanie daňového subjektu ohľadne viacnásobného prerábania rozpočtov sa podľa presvedčenia
žalobcu javí ako účelové. Ani sám daňový subjekt nevedel jednoznačne ustáliť spotrebu sporného
materiálu ako aj miesto spotreby. Nebolo preukázané, že hodnoty opravných napárovaní sú objektívne
a zodpovedajú skutočnosti. Dôkazy, ako čestné prehlásenie, svedecká výpoveď, taktiež nie je možné
považovať za jedinečný dôkaz, ktorý by nahradzoval preukázateľný doklad o daňovo uznateľnom
výdavku. Ide o dôkazy, ktoré ak nie sú overené iným dôkazom, ktorý je možné považovať za hodnoverný

a bez vzbudenia pochybností preukazujúci skutočnosti v ňom uvedené, nie je možné považovať za
dôkaz podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „daňový poriadok“) preukazujúci opodstatnenosť uplatnenia
daňového výdavku v zmysle zákona o dani z príjmov. Prehlásenie má len všeobecný charakter a v
daňovom konaní ho nemožno samé o sebe bez ďalších dôkazov považovať za dôkaz podľa § 24

ods. 4 daňového poriadku. Naopak, z dokazovania vyplynulo, že skutočnosti uvedené v čestných
prehláseniach a výpovedi svedka sú v rozpore s dokazovaním vykonaným správcom dane, konkrétne
samotnými vyjadreniami odberateľov.

13) Správca dane mal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania reálne pochybnosti, že materiál,

nákup ktorého si daňový subjekt uplatnil ako daňové výdavky, bol použitý na dosiahnuté zdaniteľné
príjmy. K svojmu tvrdeniu že dodaný tovar a materiál, ktorý bol rozpísaný na krycích listoch rozpočtov
a ktorý tvoril prílohu každej odberateľskej faktúry, nezodpovedá týmto krycím listom, daňový subjekt
neposkytol relevantné dôkazy. Správca dane neuznal výdavky z toho dôvodu, že daňový subjekt
nepreukázal, že nakúpený materiál fakturuje svojim odberateľom. Ani v pokračujúcom vyrubovacom

konaní daňový subjekt nepredložil konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, že nakúpený
materiál bol použitý v súvislosti s priznanými príjmami.

14) Daňový subjekt taktiež neúčtoval o dlhodobom hmotnom majetku prostredníctvom odpisov, kde
podľa § 22 od. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov hmotným majetkom odpisovaným na účely zákona

sú samostatné hnuteľné veci, ktoré majú samostatné technicko – ekonomické určenie, ktorých vstupná
cena je vyššia ako 1.700,- Eur a prevádzkovo – technické funkcie dlhšie ako jeden rok. Daňový subjekt
postupoval v rozpore s § 21 od. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov, keď ohýbačku so vstupnou cenou
1.950,- Eur, a lešenie so vstupnou cenou 2.021,- Eur zaúčtoval priamo do nákladov a neúčtoval o
nich prostredníctvom odpisov. Daňovými výdavkami nie sú výdavky na obstaranie hmotného majetku.

Daňový subjekt s vylúčením výdavkov za nákup ohýbačky a lešenia súhlasil a vylúčenie z daňových
výdavkov nenamietal ani v odvolacom konaní. Žalovaný uviedol, že zo strany daňového subjektu nebolo
preukázané splnenie podmienok podľa zákona o dani z príjmov na uplatnenie daňových výdavkov
podľa § 19 ods. 3 písm. a) zákona o dani z príjmov. Daňový subjekt nepredložil taký dôkaz, ktorý
by preukazoval zaradenie hmotného majetku do obchodného majetku, nepredložil opravný zoznam

majetku, či inventárne karty.
15) Daňový subjekt neoprávnene zaúčtoval do daňových výdavkov aj úhrady zásob zaobstaraných v
roku 2018. Pri ústnom pojednávaní dňa 23.11.2021 daňový subjekt súhlasil, že sa jedná o zásoby, ktoré
mali byť daňovým výdavkom roka 2018. Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov základom dane je
rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti

zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.

16) Žalovaný zdôraznil, že daňovým výdavkom podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov je iba
ten výdavok, ktorý je vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.
Týmto dôkazným bremenom je zaťažený daňový subjekt. V danom prípade bol daňový subjekt

povinný preukázať tú skutočnosť, že nakúpený materiál bol vynaložený na priznané zdaniteľné príjmy,
pričom zdaniteľné príjmy plynú na základe vystavených faktúr pre odberateľov, prípadne v hotovosti
registrované elektronickou registračnou pokladnicou. Správca dane môže žiadať v rámci daňovej
kontroly daňový subjekt, aby túto skutočnosť hodnoverne preukázal. Je na daňovom subjekte, ako svojudôkaznú povinnosť splní a preukáže, že zaúčtovaný nákup materiálu a tovaru je daňovým výdavkom.
Správca dane v rozhodnutí nespochybnil, že k nákupu materiálu došlo a nespochybnil ani existenciu
dodávateľov alebo odberateľov. Daňové výdavky správca dane neuznal z toho dôvodu, že daňový

subjekt nepreukázal, že z použitia tohto materiálu mu plynuli príjmy, ktoré riadne zaúčtoval a priznal ako
zdaniteľný príjem. Skutočnosť, že je nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia preukázaná
faktúrou a podrobnými prílohami od dodávateľa neznamená, že daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné
bremeno a nemusí pri kontrole preukazovať, že výdavky sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie zdaniteľného príjmu. Akýkoľvek výdaj vynaložený daňovým subjektom nenapĺňa atribúty

daňového výdavku, ale o daňový výdavok ide iba v tom prípade, ak má priamu a bezprostrednú väzbu
na konkrétnu a ďalšiu podnikateľskú činnosť.

17) V predmetnom prípade bola spornou podmienka vecnosti daňových výdavkov. Na základe vyššie
uvedených skutočností dospel žalovaný k tomu záveru, že správca dane postupoval v súlade s § 2
písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keď sporné výdavky neuznal za výdavky daňové

subjektu z dôvodu, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje tvrdenia nedoložil dôkazmi
preukazujúcimi za účelom dosiahnutia zabezpečenia a udržania akých zdaniteľných príjmov boli
nakúpený materiál a tovar vynaložené. Predložené faktúry a pokladničné doklady ešte nie sú dôkazom
toho, že materiál a tovar bol vynaložený na dosiahnutie zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov.
Rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky alebo predstierať hotovostné

zaplatenie vystavených faktúr dodávateľovi. Ani skutočnosť, že účtovné doklady majú všetky náležitosti
účtovného dokladu a sú riadne zaúčtované, nerobí z nich dôkaz o reálnom uskutočnení plnenia a o tom,
že výdavky boli zahrnuté do základu dane oprávnene.

18) Žalovaný poukázal na to, že podľa § 2 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej

aj len „zákon o účtovníctve“) je predmetom účtovníctva účtovanie skutočností o stave a pohybe
majetku, stave a pohybe záväzkov, rozdiele majetku a záväzkov, výnosoch, nákladoch, príjmoch,
výdavkoch a výsledku hospodárenia účtovnej jednotky. Na základe zistení a dokazovaní, ktoré vykonal
správca dane v priebehu výkonu kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka
2019 je zrejmé, že aj keď daňový subjekt zaúčtoval vo svojom účtovníctve dodávateľské faktúry a

pokladničnédoklady,nepreukázal,žetietovýdavkybolipoužiténadosiahnutie,zabezpečenieaudržanie
zdaniteľných príjmov. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať
tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom
účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky, z čoho vyplýva, že účtovná jednotka je povinná viesť
účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných

záznamov. Zaúčtovanie faktúr a pokladničných dokladov u ktorých nebolo preukázané, že boli použité
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov daňového subjektu neposkytlo verný a
pravdivýobrazoskutočnostiach,ktorésúpredmetomúčtovníctvaaofinančnejsituáciiúčtovnejjednotky.
V účtovnej závierke vykazoval daňový subjekt nulové zostatky materiálu a tovaru k 31.12.2019, čo je
ale podľa názoru žalovaného v rozpore s tvrdením daňového subjektu, že niektoré zásoby nakúpené

v roku 2019 boli spotrebované až v roku 2020. Daňový subjekt tiež realizoval stavebné práce, ktoré
nezaúčtoval vo svojom účtovníctve do príjmov a v daňovom priznaní ich nepriznal. Podľa § 8 ods. 1 a
4 zákona o účtovníctve je účtovná jednotka povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne
a zrozumiteľne. Daňový subjekt existenciu daňovo relevantných plnení musí nielen preukázať, ale aj
správne zaevidovať v účtovníctve, čo sa v uvedenom prípade podľa presvedčenia žalovaného nestalo.

19) V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že preskúmaním spisového materiálu
zistil, že správca dane postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku, úzko
spolupracoval s daňovým subjektom, obstarané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 daňového
poriadku, nakoľko hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v tomto konaní vyšlo najavo. Správca
dane postupoval v súlade s jednotlivými zásadami pri správe daní počas daňovej kontroly. Chránil
záujmy štátu, a pritom dbal na dodržanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu.
Vyzýval daňový subjekt na predloženie dôkazov, daňových a účtovných dokladov a oboznamoval
ho so získanými skutočnosťami a dôkazmi. Námietky daňového subjektu nepreukazujú nesprávnosť

prvostupňového rozhodnutia.

Správna žaloba – žalobné body20) Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného –
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102112078/2023 zo dňa 17.08.2023 ako aj rozhodnutia
správcu dane – Daňového úradu Trenčín, pobočka Partizánske č. 100729204/2023 zo dňa 07.03.2023

a žiadal vec vrátiť orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov v zmysle § 191
ods. 1 písm. d), e) zákona č. 161/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len ,,SSP“). Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

21) V odôvodnení žaloby konkretizoval žalobné body nasledovne (Bod III. písm. A), B):

- K namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov poukázal na § 63 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č.
536/2009Z.z. o správe daní (ďalej aj ,,Daňový poriadok“), pričom uviedol, že z rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa ako aj z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé a zrozumiteľné, ktoré konkrétne
účtovné doklady žalobcu boli vylúčené z daňových výdavkov, z akého dôvodu došlo podľa názoru

správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného k naplneniu nesplnenia charakteru daňových výdavkov
v súlade so zákonom o dani z príjmov, pričom rovnako nie je z oboch rozhodnutí zrejmé akým postupom,
resp. výpočtom sa správca dane dopracoval ku konečnej sume vylúčených daňových výdavkov.

- K namietanému nedostačujúcemu zisteniu skutkového stavu na riadne posúdenie veci poukázal na

§ 24 ods. 2, ods. 4 daňového poriadku, pričom uviedol, že v priebehu daňovej kontroly preukázal, že
v prípade nepriradených zásob ide o náklady, ktoré spĺňajú charakter daňového výdavku v súlade so
zákonom o dani z príjmov, nakoľko boli splnené podmienky uznateľnosti, a to podmienka vecnosti a
podmienka preukázateľnosti. Správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný dospeli k opačnému záveru,
avšak ďalšie dokazovanie v predretom smere nebolo vykonané. Tiež uviedol, že správca dane pri

dokazovaní nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, pričom pri diametrálne odlišnom výsledku
vykonaného dokazovania, ku ktorému dospel daňový subjekt na jednej strane a správca dane na
strane druhej, mal správca dane vykonať ďalšie dokazovanie, a to postupom podľa ustanovenia § 25a
daňového poriadku a pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre správne určenie dane mohol
správcadanepožiadaťznalcaovypracovanieznaleckéhoposudkualeboodbornéhostanoviska,čovšak

správca dane neurobil v dôsledku čoho považuje žalobca rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa za rozhodnutie nezákonné, keďže vychádza z neúplne vykonaného
dokazovania.

22)Vzáveresprávanejžaloby(bodV.)žalobcauviedol,žejetohonázoru,ževpriebehudaňovejkontroly

bola potvrdená reálnosť obchodných vzťahov, ako aj jednotlivé zdaniteľne plnenia, boli označené
konkrétne činnosti, ktoré boli v rámci konania preskúmavané a na základe ktorých došlo k uplatneniu
daňových výdavkov žalobcu. Správca dane nevykonal dokazovanie v intenciách zistenia skutkového
stavu umožňujúcich vydať zákonné rozhodnutie, v dôsledku čoho boli správcom dane vyhodnotené
skutkové zistenia nesprávne. Tiež uviedol, že správca dane pred vydaním rozhodnutia správneho

orgánu prvého stupňa ako aj pred vydaním rozhodnutia žalovaného nezohľadnil všetky okolnosti v
rámci konania tak, aby objektívne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Žalobca sa preto domnieva, že
správca dane si svojvoľne doplnil a ustálil skutkový stav veci, pričom namiesto zistenia skutkového
stavu umožňujúceho vydať zákonné rozhodnutie len skonštatoval, že žalobca nepredložil správcovi
dane žiadne dôkazy ani doklady a prijal záver v podobe neuznania výdavkov uplatnených k príjmom z

podnikania v plnej výške. Na základe vyššie uvedených skutočností je žalobca toho názoru, že správny
orgán prvého stupňa postupoval nesprávne a v rozpore s právnymi predpismi, keď rozhodol o vyrubení
rozdielu dane v sume 19.497,60 Eur a neuznaní daňovej straty v sume 5.442,81 Eur na dani z príjmov z
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2019 a taktiež rovnako žalovaný, keď rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa svojím rozhodnutím potvrdil.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe (duplika)

23) Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 22.01.2024 uviedol, že túto žiada ako
nedôvodnú zamietnuť. V plnom rozsahu trval na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v

odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia č. 102112078/2023 zo dňa 17.08.2023 za zdaňovacie
obdobie roka 2019.24) Žalovaný mal za to, že správca dane overil dostatočne a úplne, resp. objektívne všetky skutočnosti
týkajúce sa daňových výdavkov žalobcu, hodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na
všetko, čo v konaní vyšlo najavo, preto žalobné námietky, v zmysle ktorých je napadnuté rozhodnutie

nepreskúmateľné a arbitrárne, nepovažoval za dôvodné. Takisto ako nedôvodné žalovaný vyhodnotil aj
námietky žalobcu k postupu žalovaného. Žalovaný podľa svojho vyjadrenia postupoval v posudzovanom
prípade v súlade so zákonom, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktoré považoval
za vydané na základe dostatočne zisteného a správne posúdeného skutkového stavu. Preskúmaním
spisového materiálu, rozhodnutia správcu dane a odvolacích námietok dospel žalovaný k tomu záveru,

že napadnuté rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, boli v súlade
s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Námietky žalobcu, ktoré sú uvedené v žalobe sú
všeobecného charakteru a nezakladajú dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

25) V ďalšej časti svojho vyjadrenia k správnej žalobe poukázal žalovaný na to, že žalobca v žalobe
uviedol, že správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný postupovali v rozpore s ustanovením § 63 ods.

3 daňového poriadku a pochybili, ak v odôvodnení svojich rozhodnutí neprihliadali na všetky skutočnosti,
ktoré v daňovom konaní vyšli najavo, nakoľko z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj
z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé a zrozumiteľné, ktoré konkrétne účtovné doklady žalobcu boli
vylúčené z daňových výdavkov, z akého dôvodu došlo podľa názoru správneho orgánu prvého stupňa
a žalovaného k naplneniu nesplnenia charakteru daňových výdavkov v súlade so zákonom o dani z

príjmov, pričom rovnako nie je z oboch rozhodnutí zrejmé akým postupom, resp. výpočtom sa správca
danedopracovalkukonečnejsumevylúčenýchvýdavkov.Žalobcavpriebehudaňovejkontrolyviacerými
podaniami preukázal, že v prípade nepriradených zásob ide o náklady, ktoré spĺňajú charakter daňového
výdavku v súlade so zákonom o dani z príjmov, nakoľko zo strany žalobcu boli splnené podmienky
uznateľnosti, a to podmienka vecnosti a podmienka preukázateľnosti. Správny orgán prvého stupňa

ako aj žalovaný dospeli k opačnému záveru, avšak ďalšie dokazovanie v predmetom smere nebolo
vykonané.

26) Vo vzťahu k vyššie uvedenému tvrdeniu žalobcu žalovaný taktiež konštatoval, že i tieto tvrdenia
žalobcu sú všeobecné a nekonkrétne. Žalovaný nezistil, že by napadnuté rozhodnutie správcu dane

nebolo dostatočne dôvodné, zastávajúc názor, že správca dane a neskôr aj žalovaný sa jednoznačne,
dôsledne a v plnom rozsahu vysporiadali v dôvodoch rozhodnutia so všetkými odvolacími námietkami
žalobcu. Túto žalobnú námietku preto žalovaný vyhodnotil rovnako ako nedôvodnú.

27) Žalovaný zdôraznil, že správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly zistil, že žalobca

nepriznaním príjmov vo výške 33.848,11 Eur postupoval v rozpore s § 2 písm. h) v nadväznosti na § 21
ods. 1 zákona o dani z príjmov, keď preverovaním u občanov (G. H. C., G. I. C. a J. A. C.), ktorí vykonali
úhrady na osobný účet žalobcu správca dane zistil, že žalobca u týchto osôb realizoval stavebné práce,
ktoré daňový subjekt v daňovom priznaní nepriznal a ktoré mali byť predmetom dane. So skutočnosťami
zistenými správcom dane, týkajúcimi sa nepriznaného zdaniteľného príjmu, žalobca súhlasil a zvýšenie

zdaniteľných príjmov žalobca nenapádal ani vo svojom odvolaní.

28) Žalobca v rozpore so zákonom zaúčtoval do daňových výdavkov výdavky na obstaranie dlhodobého
hmotného majetku v celkovej sume 3.971,- Eur. Jednalo sa o ohýbačku v sume 1.950,- Eur, na základe
faktúry č. FP/27/02/2019M zo dňa 28.02.2019 a lešenie v sume 2.021,- Eur, na základe faktúry č. 190300

zo dňa 26.06.2019. Žalobca neúčtoval o dlhodobom hmotnom majetku prostredníctvom odpisov, kde
hmotným majetkom odpisovaným na účely zákona o dani z príjmov sú samostatné hnuteľné veci, ktoré
majú samostatné technicko – ekonomické určenie, ktorých vstupná cena je vyššia ako 1.700,- Eur
a prevádzkovo – technické funkcie dlhšie ako jeden rok. V uvedenom prípade teda daňový subjekt
postupoval v rozpore s § 22 od. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov.

29) Ďalšie daňové výdavky správca dane neuznal z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal, že z
použitia nakúpeného materiálu mu plynuli príjmy, ktoré riadne zaúčtoval a priznal ako zdaniteľný
príjem. V rozhodnutí správca dane nespochybnil, že došlo k nákupu materiálu. Skutočnosť, že je
nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia preukázaná faktúrou a podrobnými prílohami

od dodávateľa neznamená, že daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno a nemusí pri kontrole
preukazovať, že výdavky sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu.
Akýkoľvek výdaj vynaložený daňovým subjektom nenapĺňa atribúty daňového výdavku, ale o daňovývýdavokideibavtomprípade,akmápriamuabezprostrednúväzbunakonkrétnuaďalšiupodnikateľskú
činnosť. V predmetnom prípade nebola splnená podmienka vecnosti sporných daňových výdavkov.

30) Žalovaný poukázal na to že správca dane vypísal žalobcovi všetky nákladové položky a vyzval
ho, aby priradil každú dodávateľskú faktúru a každý výdavkový pokladničný doklad na konkrétnu
odberateľskú faktúru, pričom žiadal špecifikovať zvlášť zásoby (spotrebovaný tovar a materiál) a zvlášť
služby. Žalobca tvrdil, že spotrebovaný tovar a materiál pre jeho odberateľov bol vo väčšom množstve na
úkor odmeny za prácu. Všetci odberatelia žalobcu však potvrdili, že dodaný tovar, materiál a vykonané

práce boli realizované v takom objeme a množstve, v akom boli fakturované, pričom nedošlo k žiadnej
zmene. Neboli vystavené žiadne dodatky zmlúv, neboli vyhotovené žiadne opravné alebo doplnkové
krycie listy. Dodaný tovar a materiál a stavebné práce boli realizované v takých objemoch, ktoré boli
uvedené na krycích listoch a výsledná fakturovaná suma vychádzala práve z týchto krycích listov,
ich následných rozpočtov, rekapitulácií rozpočtov a súpisov vykonaných prác. Ani jeden odberateľ
neuviedol, nepredložil a neúčtoval o zmene spotrebovaného tovaru a materiálu, neúčtoval o zmene

ceny práce a následne o zmene ceny zákazky. Odberatelia žalobcu žiadne čestné vyhlásenia vo svojich
odpovediach správcovi dane nedoložili. Dôkazy o navýšení tovaru a materiálu pri nižšej hodnote práce
sa teda nikde v predložených dokladoch odberateľov nenachádza. Opravené krycie listy rozpočtu neboli
prílohou žiadnej odpovede ani jedného z odberateľov žalobcu.

31) Z dôvodu, že žalobca výdavky za materiál, nepriradený na výstup nepreukázal, na základe
vykonaného dokazovania správca dane tieto výdavky podľa žalovaného preukázateľne spochybnil.

32) Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný dospel k záveru, že správca dane postupoval
v súlade s § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keď sporné výdavky neuznal za

výdavky daňové z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje tvrdenia nedoložil
dôkazmi preukazujúcimi za účelom dosiahnutia zabezpečenia a udržania akých zdaniteľných príjmov
boli nakúpený materiál a tovar vynaložené. Predložené faktúry a pokladničné doklady ešte nie sú
dôkazom toho, že materiál a tovar bol vynaložený na dosiahnutie zabezpečenia a udržania zdaniteľných
príjmov.

33) Podľa názoru žalovaného bolo v administratívnom konaní preukázané, že žalobca nepriznal príjmy,
ktoré dosiahol pri podnikaní a vykazoval dlhodobo stratu z podnikateľskej činnosti. Žalobca stratu
vykázal v roku 2016, v roku 2017, v roku 2018, ako aj v kontrolovanom zdaňovacom období 2019.
Podnikajúca osoba, ktorá nedosahuje účel, pre ktorý bola založená – dosahovanie zisku potom stráca

svoje opodstatnenie. Ak správca dane v zdaňovacom období 2019 zistil, že daňový subjekt realizoval
stavebné práce, ktoré daňový subjekt v daňovom priznaní nepriznal a ktoré mali byť predmetom dane,
ak zistil, že daňový subjekt nakúpil materiál, ktorý nemal odozvu v zdaniteľných príjmoch, potom možno
konštatovať, že údaje uvedené v daňových priznaniach sú nesprávne vykázané a vedené účtovníctvo
a účtovné výkazy sú nedôveryhodné.

34) Žalovaný mal za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové
rozhodnutie správcu dane obsahujú dostatočné odôvodnenie prijatých záverov. Žalovaný ako aj správca
dane uviedli vo svojich rozhodnutiach vlastné úvahy, ktorými sa riadili pri hodnotení dôkazov, na základe
ktorých prijali svoje závery, ako aj uviedli použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodovali.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

35) V rámci repliky k vyjadreniu žalovaného, žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.04.2024 zotrval v celom
rozsahu na skutočnostiach a argumentácii uvedenej v podanej žalobe. Žalobca i naďalej považoval

rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ktorá skutočnosť vystala z nesprávnej aplikácie zásady
voľného hodnotenia dôkazov zo strany žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný a
správny orgán prvého stupňa ako správca dane pred vydaním rozhodnutí svojvoľne a účelovo naložili
so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly, neprihliadali na všetko čo v daňovom konaní vyšlo

najavo a vyhodnotenie zistených skutkových okolností správnym orgánom prvého stupňa nezodpovedá
zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Žalobca je toho
názoru, že správny orgán prvého stupňa ako správca dane a žalovaný nenasledovali pri zisťovaní
skutkového stavu pravidlá logického uvažovania a svoje hodnotiace úvahy pred vydaním napadnutýchrozhodnutí neopísali riadne v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Žalobca neočakával
od správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného odpovede na všetky otázky, ktoré vyvstali v priebehu
daňového konania, očakával však zrozumiteľné závery k skutočnostiam podstatným pre prejednávanú

vec, resp. závery, ktoré by žalobcovi dostatočne objasňovali skutkový a právny základ napadnutých
rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je žalobca i naďalej presvedčený, že správny
orgán prvého stupňa ako aj žalovaný postupovali v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 až 3, 6, 7 až 10,
§ 24 ods. 1 písm. a) až c) a ods. 2 až 6, § 46 ods. 5 a ods. 8, § 47 ods. g) až i), § 48 ods. 1 písm. b)
a ods. 2 až 5, § 63 ods. 1 až 3 písm. d) a ods. 5 daňového poriadku.

36) Žalobca namietal, že v rámci ďalšieho konania na základe rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu, ktorého zrušenia sa žalobca podanou žalobou domáha, správca dane uskutočnil
len jedno ústne pojednávanie so žalobcom dňa 24.10.2022, žiadne iné ďalšie dokazovanie správca
dane nevykonal a prakticky len zopakoval zistenia z konania, ktoré predchádzali vydaniu pôvodne

žalovaným zrušeného rozhodnutia správneho orgánu. Správca dane preto podľa názoru žalobcu
nevykonal dokazovanie spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, nevzal do úvahy dôkazy svedčiace
v prospech žalobcu, nakoľko do úvahy vzal iba dôkazy svedčiace v žalobcov neprospech. Žalobca tiež
poukázal na skutočnosť, že správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňového subjektu,
pričom však je povinný zistiť skutkový stav čo najúplnejšie. Takého atribúty rozhodnutie žalovaného a ani

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nemá.

37) Žalobca mal za to, že si ako daňový subjekt počas daňovej kontroly splnil vo vzťahu k predmetu
kontroly dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Daňový
subjekt podal riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom správcovi dane predložil

písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si žalobca
podľa jeho presvedčenia splnil svoje povinnosti v daňovom konaní. Správca dane pri preverovaní
podkladov síce určité skutočnosti spochybnil, avšak kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných
daňovým subjektom podľa jeho názoru nespĺňa kvalitatívne parametre pre dorubenie rozdielu dane
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Žalobca bol i naďalej toho názoru, že prvostupňový

správny orgán a žalovaný svojimi rozhodnutiami vo vzťahu k žalobcovi vytvorili stav neistoty, nakoľko
žalobca sa ocitol v situácii, že nevie akým spôsobom mal naložiť so správcom dane neuznanými
výdavkami, ktoré neboli podľa tvrdenia správcu dane použité žalobcom ako daňovým subjektom na
dosiahnutie zdaniteľného príjmu. Odpoveď na túto otázku nedáva podľa presvedčenia žalobcu ani
rozhodnutie žalovaného.

38) V závere svojho vyjadrenia žalobca uviedol, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný
pochybili, ak v odôvodnení svojich rozhodnutí neprihliadali na všetky skutočnosti, ktoré v daňovom
konaní vyšli najavo, nakoľko z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj z rozhodnutia
žalovaného nie je zrejmé a zrozumiteľné, ktoré konkrétne účtovné doklady žalobcu ako účastníka

združenia založeného zmluvou o združení zo dňa 08.07.1996 uzatvorenou s druhým účastníkom
združenia, boli vylúčené z daňových výdavkov, z akého dôvodu došlo podľa názoru prvostupňového
správneho orgánu a žalovaného k naplneniu nesplnenia charakteru daňových výdavkov v súlade so
zákonom o dani z príjmov, pričom rovnako nie je z oboch rozhodnutí zrejmé akým postupom, resp.
výpočtom sa správca dane dopracoval ku konečnej sume vylúčených daňových výdavkov.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

39) Žalovaný využil svoje právo podať dupliku. Naďalej v plnom rozsahu trval na skutočnostiach
a právnych záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí č. 102112078/2023

zo dňa 17.08.2023, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Partizánske č.
100729204/2023zodňa07.03.2023,akoajvovyjadreníkžalobeč.100348410/2024zodňa22.01.2024.
Z dôvodov uvedených v rozhodnutí trval na tom závere, že na žalobcu nebolo neúmerne prenášané
dôkazné bremeno, od žalobcu nebolo požadované preukazovanie skutočností a s tým súvisiace
predkladanie dôkazov nad rozsah nevyhnutne postačujúci na preukázanie rozhodujúcich skutočností,

ako ani preukazovanie takého okruhu skutočností, ktoré by netvorili dôkazné bremeno žalobcu. Naopak
žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol, ako vyplýva z vykonaného dokazovania. Podľa žalovaného
v prípade žalobcu nejde o taký skutkový a právny stav, kde by boli pochybnosti správcu dane a
žalovaného založené len na indíciách a domnienkach. Správca dane požadoval preukázanie výlučnetých skutočností, ktoré sa viazali k daňovej povinnosti žalobcu, teda preukázanie skutočností, ktoré sám
žalobca v daňovom konaní tvrdil. Správca dane bol súčinný vo vzťahu k žalobcovi, oboznamoval ho s
kontrolnými zisteniami, pochybnosťami a dal žalobcovi možnosť (dostatočný časový priestor) splniť si

dôkaznú povinnosť a odstrániť pochybnosti správcu dane.

40) Fakt, že je existencia nakúpeného materiálneho plnenia preukázaná faktúrou a podrobnými
prílohami od dodávateľa neznamená, že daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno a nemusí pri
kontrole preukazovať, že výdavky sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného

príjmu. Každý výdavok vynaložený daňovým subjektom nenapĺňa atribúty daňového výdavku, ale o
daňový výdavok ide iba v tom prípade, ak má priamu a bezprostrednú väzbu na konkrétnu a ďalšiu
podnikateľskú činnosť. Dodaný tovar a materiál a stavebné práce boli realizované v takých objemoch,
ktoré boli uvedené na krycích listoch a výsledná fakturovaná suma vychádzala práve z týchto krycích
listov. Žalobca nedoložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že fakturovaný materiál a tovar nevychádza z
týchto krycích listov.

41) Podľa zákona o účtovníctve má účtovná jednotka povinnosť viesť účtovníctvo tak, aby poskytovalo
verný a pravdivý obraz o svojom hospodárení, tieto atribúty účtovníctvo žalobcu nespĺňalo. Žalovaný
v závere svojho vyjadrenia zdôraznil, že dôkazy boli hodnotené v súlade s § 3 ods. 3 daňového
poriadku, závery daňových orgánov sú v súlade s platnými právnymi predpismi, ustálenou judikatúrou

a ústavne konformným výkladom právnych noriem, na ktoré sa žalovaný vo svojom rozhodnutí odvolal.
Rozhodnutia daňových orgánov sú v súlade s ustanoveniami § 63 daňového poriadku, obsahujú
zákonom dané náležitosti, sú odôvodnené a riadne preskúmateľné. Žalovaný zotrval na svojom názore,
že nie je dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovaného ako ani rozhodnutia správcu dane, ani na vrátenie
veci na ďalšie konanie, ako to navrhol žalobca.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

42) Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej iba ako „správy súd“) ako správny súd vecne príslušný podľa
§ 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107

ods. 2 SSP, pretože nezistil žiaden z dôvodov podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, pre ktorý by
mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 17.07.2025 v súlade s § 137 ods. 4 SSP. Súd
rozsudok následne verejne vyhlásil dňa 04.09.2025.

Právny rámec

43) Podľa § 134 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej iba ako „SSP“),
správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

44) Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

45) Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

46) Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej iba ako „daňový poriadok“), daňový subjekt preukazuje:
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

47) Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

48) Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných

voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

49) Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

50) Podľa § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej iba ako „zákon o dani z príjmov“),
zdaniteľným príjmom je príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona

ani medzinárodnej zmluvy.

51) Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov, základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy
prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a
daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

52) Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v
účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní
majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový

výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
53) Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty
sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

54)Podľa§17ods.2písm.zákonaodanizpríjmov,výsledokhospodáreniaaleborozdielmedzipríjmami
a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa
a) zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do
daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške,
b) upraví o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrnované

do základu dane,
c) upraví o sumy, ktoré sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sa nezahrnú do
základu dane.

55) Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady) na

obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku
vylúčeného z odpisovania (§ 23).

56) Podľa § 22 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, hmotným majetkom odpisovaným na účely
tohto zákona sú samostatné hnuteľné veci, prípadne súbory hnuteľných vecí, ktoré majú samostatné

technicko-ekonomické určenie, ktorých vstupná cena je vyššia ako 1 700 eur a prevádzkovo-technické
funkcie dlhšie ako jeden rok.

Právny názor správneho súdu

57) Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.08.2023, ktorým potvrdil
rozhodnutie správcu dane zo dňa 07.03.2023, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku
žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2019 v sume
19.497,60 Eur a neuznaná daňová strata v sume 5.442,81 Eur.58) Na úvod správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania

zákonnostipostupu,ktorýpredchádzalichvydaniuvmedziacharozsahuvymedzenomžalobnýmibodmi
(§ 134 ods. 1 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy

bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.

59) Spornou právnou otázkou medzi účastníkmi konania bolo to, či žalobca v rámci daňovej kontroly
a následného vyrubovacieho konania dostatočne preukázal opodstatnenosť uplatnenia daňových
výdavkov v zmysle zákona o dani z príjmov (§ 2 písm. h), § 2 písm. j), § 2 písm. i), 22 ods. 2 písm. a),
§ 21 ods. l zákona o dani z príjmov).

60) Žalobca v správnej žalobe vo všeobecnej rovine namietal, že rozhodnutia správcu dane a
žalovaného sú nepreskúmateľné (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a vychádzajú z nedostatočného zistenia
skutkového stavu orgánmi verejnej správy pre riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP).
61) Správny súd k námietkam žalobcu uvedeným v bode III. písm. A) a B) správnej žaloby uvádza,

že predmetné žalobné námietky žalobca formuloval natoľko všeobecne, že správny súd nemohol
vykonať v tomto ohľade súdny prieskum napadnutých rozhodní žalovaného a správcu dane. Podľa
§ 182 ods. 1 písm. e) SSP musí žalobca v správnej žalobe okrem všeobecných náležitostí podania
uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov
žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. Je preto povinnosťou žalobcu vymedziť

dôvody žaloby dostatočne konkrétne tak, aby správny súd mohol vykonať súdny prieskum napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Dostatočne konkrétne a jednoznačné vymedzenie žalobných bodov
má zásadný význam pre určenie toho, čo správny súd môže podrobiť súdnemu prieskumu zákonnosti
rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy a čím sa správny súd zaoberať nemôže a ani nebude,
keďžepodľa§134ods.1SSPjesprávnysúdviazanýrozsahomadôvodmisprávnejžaloby.Zformulácie

žalobných bodov preto musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké argumenty žalobca uvádza
na podporu svojich tvrdení o nezákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Správny súd nie je
oprávnený dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy uvedené v správnej
žalobe namiesto žalobcu vyhľadávať a dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, resp. všeobecne
uplatnené dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy sám konkretizovať

na daný prípad a rovnako nemôže vychádzať pri súdnom prieskume rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy ani z domnienok o obsahu žalobných námietok žalobcu. Ak by tak správny súd urobil,
nebol by už nestranným súdom, ale fakticky by prevzal, resp. suploval úlohu advokáta žalobcu, čo
by bolo v hrubom rozpore nielen so základnými princípmi správneho súdneho konania, predovšetkým
zásady podľa § 5 ods. 2 SSP, podľa ktorej „konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany

základnýchľudskýchprávaslobôdaochranyprávaoprávnenýchzáujmovúčastníkovadministratívneho
konania,“ ale predovšetkým zásady podľa § 5 ods. 9 SSP, podľa ktorej „v konaní pred správnym súdom
majú účastníci konania rovné postavenie. Účastníci konania sú povinní preukázať svoje tvrdenia a
vykonať úkony v lehote určenej správnym súdom,“ najmä však čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ V
prípade, ak by správny súd za žalobcu sám dopĺňal všeobecne uplatnené žalobné dôvody, resp. ich
sám konkretizoval a proaktívne vyhľadával z obsahu administratívneho spisu dôvody nezákonnosti
rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy, porušil by čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
negoval by princíp materiálneho právneho štátu, ktorý je povinná presadzovať a chrániť predovšetkým

súdna moc

62) Taktiež možno konštatovať, že podľa § 178 ods. 1 SSP je potrebné považovať za osobitnú náležitosť
správnej žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej správy, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho

predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. že žalobca sa so záverom
orgánu verejnej správy nestotožňuje. Žalobca je povinný poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení
zákona, ktoré mal orgán verejnej správy porušiť, a rovnako ani poukaz, resp. citáciu rozhodnutí súdovbez toho, aby závery vyplývajúce z citovaných rozhodnutí súdov boli konkretizované na daný prípad
s jasnou a zrozumiteľnou argumentáciou vychádzajúcou z celkového kontextu citovaných rozhodnutí
súdov (nemožno teda považovať za prípustné vytrhávať z kontextu rozhodnutí súdov len vybrané vety,

ktoré sa samé o sebe môžu žalobcovi argumentačne hodiť, ak je celkový kontext poukazovaného
rozhodnutia iný). Je pravda, že vymedzenie pojmu „žalobný bod,“ resp. „žalobná námietka“ nemožno
chápať príliš zužujúco, avšak pre správny súd musí byť aspoň v hrubých rysoch možné dovodiť,
prečo žalobca považuje rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné. Dôvody nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia musia byť vymedzené aspoň tak, aby správny súd pri aplikácii všeobecného

pravidla, že súd pozná právo (curia novit iura), mohol dostatočne určiť, akým smerom bude zameraný
jeho súdny prieskum.

63) Vzhľadom na uvedené je povinnosťou žalobcu v správnej žalobe jasným a zrozumiteľným spôsobom
sformulovať, z akých dôvodov a v akej skutkovej alebo právnej otázke sa orgán verejnej správy mýli s
uvedením konkrétneho následku na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo v danom prípade žalobca

neurobil.

64) Vo všeobecnosti možno uviesť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal

otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru:
„Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať
také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo
veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa
nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný.

Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s
odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj
ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale
aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu..“ Preskúmavané
rozhodnutie žalovaného ani rozhodnutia správcu dane takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú

zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 daňového poriadku a nesporne z nich vyplýva, ktoré
účtovné doklady žalobcu, ktorý vedie účtovníctvo a na ktorého meno sú vystavované daňové a účtovné
doklady ako účastníka združenia založeného zmluvou o združení zo dňa 08.07.1996 uzatvorenou s E.
F., boli vylúčené z daňových výdavkov a z akého dôvodu došlo podľa správneho orgánu prvého stupňa
a žalovaného k naplneniu nesplnenia charakteru daňových výdavkov v súlade so zákonom o dani z

príjmov a tiež je z oboch rozhodnutí zrejmé akým postupom sa správca dane dopracoval ku konečnej
sume vylúčených daňových výdavkov.

65) K všeobecne namietanej nepreskúmateľnosti možno preto len rovnako všeobecne doplniť, že za
nepreskúmateľnéprenezrozumiteľnosťmožnopovažovaťrozhodnutieorgánuverejnejsprávy,zktorého

výroku nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo odôvodnenie
trpí takými vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich skutkových
okolností, alebo sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody. Nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že účastník konania (v tomto prípade žalobca)
nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Muselo by ísť o

vady v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní
neboli zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore so zákonom. Vyššie uvedenými
vadami napadnuté rozhodnutie žalovaného netrpí. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia nezistil žalobcom uplatnený dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúci v
jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatočné odôvodnenie.

66) Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu
musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne askutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS
115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v

súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz
Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci L. D. proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017:
„Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov
ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť
podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie
sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať,

že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania
môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Uvedené závery
a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci)
správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane,
ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné

otázky, ktoré v konaní vyvstali.

67) K namietanému nedostatočnému zisteniu skutkového stavu na riadne posúdenie veci a námietky
rozloženia dôkazného bremena správny súd uvádza, že žalobca v rámci tejto uplatnenej žalobnej
námietky poukázal na § 24 ods. 2, ods. 4 a § 25 daňového poriadku a uviedol, že v priebehu

daňovej kontroly žalobca viacerými podaniami (bližšie však nešpecifikovanými) preukázal, že v prípade
nepriradených zásob ide o náklady, ktoré spĺňajú charakter daňového výdavku v súlade so zákonom
o dani z príjmov, nakoľko boli splnené podmienky uznateľnosti, vecnosti a preukázateľnosti, pričom
žalovaný a správca dane dospeli k opačnému záveru, pričom ďalšie dokazovanie vykonané nebolo.

68) Vo väzbe na prejednávanú vec rovnako ako žalobca tak správny súd len vo všeobecnej rovine
uvádza, že na proces daňovej kontroly, určovania a vyrubovania daňových povinností sa vzťahuje
všeobecný daňový procesný predpis – daňový poriadok, pokiaľ zákon o dani z príjmov neupravuje inak
(§ 1 ods. 1 a 2 daňového poriadku). Keďže procesný režim a postup príslušných orgánov v rôznych
daňových otázkach sú spoločné, možno v tomto rozsahu uplatňovať spoločné procesné daňové zásady

a judikatórne závery týkajúce sa procesného postupu podľa daňového poriadku, pokiaľ osobitný predpis
(zákon o dani z príjmov) neupravuje inak. Aj v daňovom konaní týkajúcom sa dane z príjmov preto
platí, že dôkazné bremeno na preukázaní zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dani z
príjmov (vrátane uplatnených daňových výdavkov) prioritne ťaží daňový subjekt (§ 24 ods. 1 daňového
poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 10/2015 zo dňa 3. februára

2016, sp. zn. 6 Sžfk 7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5 Sžfk 15/2018 zo dňa 30. apríla
2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou
faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byť priznané daňové oprávnenie (rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn.
6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). Vyššie uvedené však neznamená, žedôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie
v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má

svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri

preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania

zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra
2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne na
základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia,
vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku) a týmto

naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017,
publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017). Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový
subjekt nie je ale akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených
listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v

správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá
objektívne vyvolať pochybnosti o splnení zákonných podmienok pre priznanie daňového oprávnenia
(mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3.
septembra 2019). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom
hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov),

neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať
získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať na všetko,
čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).

69) Správny súd v tomto smere dáva do pozornosti, že vychádzajúc z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1

zákona o dani z príjmov možno konštatovať, že základnými zákonnými podmienkami pre uznanie
daňového výdavku sú (i) vecnosť, (ii) preukázateľnosť vynaloženia a (iii) zaúčtovanie. Pri podmienke
vecnosti je potrebné skúmať, či sú konkrétne výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov, resp. od 1. januára 2016 zdaniteľných príjmov. Pri podmienke zaúčtovania
(zaevidovania) je potrebné skúmať, či bol výdavok aj riadne zaúčtovaný, resp. zaevidovaný v daňovej

evidencii. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal
(listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových
výdavkov, resp. či takýto výdavok skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia platby). V prípade
deklarovaných odplatných nadobudnutí tovaru (výdavok ako kúpna cena) daňové doklady musia
jednoznačne preukazovať prijatie plnenia a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané že k prijatiu

tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov
jednotlivými dodávateľmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 45/2015 zo dňa 26. januára
2017,). Správny súd v súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami pre uznanie daňových výdavkov
(nákladov) dáva do pozornosti, že dôkazné bremeno daňového subjektu sa viaže práve a len k
preukázaniu týchto podmienok. Rovnako aj vznášanie pochybností správcom dane musí byť smerované

k spochybneniu splnenia predmetných podmienok. Všetky vyššie uvedené podmienky pritom majú
objektívny charakter – nie sú viazané na dobrú vieru daňového subjektu či na jeho obozretnosť.
Podmienky uplatnenia daňového výdavku buď objektívne sú alebo nie sú dané. Z hľadiska podmienok
vecnosti a preukázateľnosti daňového výdavku (nákladu) správny súd konštatuje, že tieto, ako vyplýva
už z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, sa pri výdavkoch voči obchodným partnerom

vzťahujú na vzťah medzi dodávateľom – daňovým subjektom – odberateľom. Vo vzťahu práve k týmto
skutočnostiam ťaží dôkazné bremeno aj daňový subjekt.70) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného a správcu dane, z dôvodov uvedených v žalobe (§191 ods. 1 písm. d), e) SSP), dospel k
záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane v súlade so zákonom,

a preto s poukazom na § 190 SSP správnu žalobu zamietol.

71) O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca

vkonaníúspešnýnebol,správnysúdmunáhradutrovkonanianepriznal.Rovnakosprávnysúdnepriznal
náhradu trov konania ani žalovanému, keďže mal za to, že neboli splnené podmienky pre jej priznanie
podľa § 168 SSP, t.j. výnimočnosť situácie.

Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak
bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí

byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jedenrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.